A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes4
mod_vvisit_counterVčera116
mod_vvisit_counterTento týždeň895
mod_vvisit_counterTento mesiac996

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Strategická identita Japonska a jej historické determinanty
Napísal: Oliver ÉDER   
Piatok, 30.januára 2009 - 16:27 hod.
Obsah článku
Strategická identita Japonska a jej historické determinanty
Vznik japonskej státnosti
Upevnenie samurajskej moci
Pád sógunátu,  westernizácia a militarizácia 
Porážka vo vojne a následná pacifikácia
Súčasné miesto Japonska vo svete
Trojuholník vzťahov USA - Čína - Japonsko
Vzťahy s ďalsími aktérmi
ZÁVER
 

 

 

 

 

 

 

 

 

2.2 Trojuholník vzťahov USA - Čína - Japonsko

Základ japonskej bezpečnostnej a zahraničnej politiky počas Studenej vojny tvorilo tesné spojenectvo s USA. Geopolitické zmeny počas 90. rokov však donútili Japonsko, aby prehodnotilo svoj dovtedajší prístup k bezpečnostným otázkam a nanovo definovalo svoju úlohu v regióne a vo svete. Napriek tomu, že jeho budúce strategické smerovanie bude ovplyvňovať interakcia s mnohými aktérmi, (Severná a Južná Kórea, India, Rusko, štáty juhovýchodnej Ázie atď.) kľúčovým determinantom budú vzťahy v rámci trojuholníka USA – Čína – Japonsko.


Celkové smerovanie Ázie v 21. stor. bude závisieť od vzťahov medzi týmito tromi mocnosťami. Začiatok storočia bude obdobím výrazných zmien pre Čínu a Japonsko ako aj ostatné ázijské štáty. 

Zo spomínanej trojice bilaterálnych vzťahov boli doposiaľ najstabilnejšie japonsko-americké. Čínsko-americké vzťahy boli stabilizované počas 70. rokov no do budúcna predstavujú veľký otáznik. Najviac viditeľného aj latentného napätia možno vybadať medzi Tokiom a Pekingom. Tento fakt je spôsobovaný historickými krivdami a vzrastajúcim nacionalizmom medzi Japoncami a Číňanmi. V Japonsku pomaly odchádza z politickej scény generácia, ktorá zažila vojnu a mala pocit viny za vojnovú agresiu. Nová generácia lídrov (ako súčasný premiér Taro Aso) s relatívne veľkou podporou verejnosti si myslí, že krajina by sa mala prestať ospravedlňovať za minulosť a prišiel čas, aby sa Japonsko transformovalo.

V Číne si môžeme všimnúť vzrast pocitov národnej hrdosti a nacionalizmu v dôsledku dynamického hospodárskeho vývoja. Počas 80. rokov Čína obdivovala japonský ekonomický progres no v poslednom období si v dôsledku vlastných úspechov myslí, že by mala voči Japonsku zaujať tvrdší postoj vo viacerých otázkach. Ide hlavne o odpor voči japonskému prekrúcaniu mnohých historických faktov, keď výrazná časť japonských mocenských kruhov aj verejnosti popiera, že by bolo Japonsko za vojny agresorom.  Čínske pocity obdivu ba až menejcennosti však majú vyše 100-ročné korene, keďže Čína prehrala s Japonskom každý konflikt od 19.stor. Rovnováha síl sa však začína meniť. Čína rastie omnoho rýchlejším tempom ako Japonsko a uplatňuje si čoraz väčší globálny vplyv (zoberme si len, že Čína je stálym členom BR OSN), čo je tokijskými kruhmi vnímané ako potenciálna hrozba. Z toho vyplýva, že vzájomná nedôvera a podozrievavosť nie je spôsobená len bremenom minulosti ale má omnoho komplexnejší rozmer. Skúsme teraz stručne rozobrať, základné princípy vzájomných pocitov ohrozenia v rámci spomínaného trojuholníka.

Japonsko:

  1. Rastúca čínska ekonomika predstavuje z dlhodobého hľadiska ohrozenie japonskej pozície v Ázii a vo svete.
  2. Vzrastajúce čínske vojenské výdavky a zvyšujúci sa vojenský potenciál predstavujú potenciálne ohrozenie Japonska. Viacero vysokých japonských predstaviteľov už oficiálne označilo Čínu za možnú budúcu hrozbu pre  japonskú bezpečnosť.
  3. Japonsko ako blízky spojenec USA sa veľmi ľahko môže dostať do konfliktu s Čínou kvôli otázke Taiwanu. Každá kríza medzi Pekingom a Taiwanom totiž bude predstavovať pre Tokio vážnu bezpečnostnú dilemu.
  4. V prípade intenzívnejšieho zbližovania sa Južnej a Severnej Kórei existuje celkom reálna možnosť, že by sa oba kórejské štáty v spolupráci s Čínou za istých podmienok mohli snažiť presadiť stratégiu izolácie Japonska.
  5. Čínske snahy o presadzovanie ázijského regionalizmu najmä v otázkach bezpečnostnej a ekonomickej spolupráce môžu výrazne marginalizovať úlohu Japonska v Ázii.

Čína:

  1. Peking s obavami vníma spomínaný rast japonského nacionalizmu v kombinácii s japonskými výzvami na revíziu pacifistickej ústavy. Čína sa obáva hlavne eventuálnej japonskej militarizácie (v roku 2007 Tokio od vojny prvýkrát vytvorilo Ministerstvo obrany) a snáh Japonska nasadzovať viac jednotiek do zahraničných operácií v spolupráci s USA a OSN.
  2. Japonsko podľa Pekingu viac a viac zasahuje do „vnútorných záležitostí“ Číny ohľadom Taiwanu kvôli blízkym väzbám na Washington a americkým požiadavkám na Tokio, zapojiť sa do obrany Taiwanu v prípade konfliktu.
  3. Japonsko sa môže pokúsiť získať kontrolu nad spornými ostrovmi vo Východočínskom mori, keďže Tokio by sa mohlo nechať strhnúť pocitom podpory zo strany USA a tiež vedomím svojej prevahy v námorných a leteckých silách.
  4. Japonsko vyhlasuje, že chce hrať väčšiu úlohu vo svete. Peking nevie presne čo môže od toho očakávať, preto sa pripravuje aj na možnosti konfrontácie.

USA:

  1. Washington si uvedomuje, že Japonsko naberá na sile. Snaha Tokia zvyšovať svoj regionálny a globálny vplyv je vo Washingtone v prevažnej miere vnímaná pozitívne a bolo tomu tak hlavne za čias administratívy Busha ml. Priveľká japonská aktivita v tomto smere však (napr. získanie stáleho členstva v BR OSN) predstavuje potenciálne ohrozenie amerických záujmov.
  2. Skúsenosti preukázali, že keď sú vzťahy Japonska s Čínou a Južnou Kóreou napäté, Washingtonu sa omnoho ťažšie presadzujú vlastné záujmy v severovýchodnej a východnej Ázii. Izolované Japonsko v budúcnosti teda určite nie je prínosom pre americkú zahraničnú politiku.
  3. USA riešia dilemu aký postoj je vhodné zaujať k obom aktérom. Medzi najpálčivejšie otázky patrí, či udržovanie pevných vzťahov s Tokiom nebude znamenať nevyhnutný konflikt s Pekingom. Alebo USA tiež hľadajú odpoveď na otázku, či nebude vhodnejšie pôsobiť ako „balancér“ – teda udržovanie si odstupu od oboch mocností pričom ich vzájomne zhoršujúce vzťahy si budú vyžadovať americké angažovanie sa vďaka čomu bude pre Washington jednoduchšie vyvíjať na obe strane vplyv.
  4. Washington tiež musí zhodnotiť, čo bude jeho dlhodobou stratégiou v Ázii. Rovnováha síl alebo posilňovanie bilaterálnych aliancií? Nadmerné prehlbovanie spojenectva s Tokiom by totiž mohlo prispieť k nerovnováhe síl a nestabilite regiónu.
  5. USA majú obavy predovšetkým z nekontrolovaného rastu čínskej vojenskej sily. Administratíva prezidenta Busha vychádzala z premisy, že Čína je potenciálnym „strategickým rivalom“. Washington zdôrazňuje, že od roku 1996 má každoročné zvyšovanie čínskeho obranného rozpočtu tempo viac ako 10%.

K ďalším faktorom, ktoré sú z amerického pohľadu problematické patria:

  • Pokračujúca netransparentná vojenská expanzia a rozvoj čínskych ozbrojených síl
  • Čínska snaha o zablokovanie prístupu na niektoré trhy s energetickými surovinami
  • Podpora štátom, ktoré sú bohaté na nerastné suroviny, bez ohľadu na ich charakter (napr. Sudán, Irán)

Napriek týmto všetkým potenciálnym hrozbám spájajú USA - Čínu – Japonsko aj spoločné záujmy. Ide v prvom rade o ekonomický rozvoj. USA sú pre Čínu najväčším obchodným partnerom a pre Japonsko druhým najväčším. Čína je zase pre USA na 2.mieste a pre Japonsko na 3. Americká, čínska a japonská ekonomika tvoria základ globálneho ekonomického rastu pričom vytvárajú zhruba polovicu celosvetového HDP. Súčasne spotrebúvajú 40% svetovej energie, tvoria ? svetovej populácie, sú na prvých troch miestach v importe ropy a sústreďujú asi 40% svetových devízových rezerv.

Washington – Peking – Tokio by sa preto mali snažiť o udržanie stabilného ekonomického rastu vo všetkých troch krajinách, pretože hospodárska recesia v jednom štáte veľmi rýchlo zasiahne aj hospodárstva ďalších dvoch krajín. V praxi preto bude potrebné prijať tieto opatrenia.

  1. Aplikovanie efektívnych hospodárskych a fiškálnych politík
  2. Podporovanie trhových princípov a posilňovanie vymožiteľnosti práva
  3. Zabezpečenie ochrany duševných práv
  4. Udržovanie stability mien, kontrolovanie inflácie a deflácie. (Chu S.: A Mechanism To Stabilize U.S-China-Japan Trilateral Relations in Asia, The Brookings Institution – Center for Northeast Asian Policy Studies)


Konfigurácia vzťahov spolu s napätím a zdieľanými záujmami, ktorú sme tu v zjednodušenej forme načrtli predstavuje základné determinanty pre určovanie strategického postoja Japonska v krátkodobom až strednodobom horizonte. Mnohí autori však kritizujú tento model za jeho statickosť, keďže neodzrkadľuje všetky potenciálne možnosti vývoja v dlhodobom horizonte. Jeho statickosť spočíva v tom, že nepočíta s pravdepodobnosťou úpadku globálnej moci USA a jednotlivé stratégie zainteresovaných hráčov analyzuje predovšetkým cez prizmu čínsko-japonského napätia.

 
Prof. Masahiro Matsumura, ktorý vyučuje medzinárodnú politiku na St. Andrew’s University v Ósake preto zdôrazňuje, že Japonsko nebude uvážene kalkulovať len pri svojej stratégii voči Číne ale taktiež môže vážne prehodnotiť aj svoje vzťahy s USA. Podľa prof. Matsumuru sa budú japonsko-americké vzťahy v dlhodobej perspektíve odvíjať do toho či si USA udržia postavenie: a) superveľmoci s pretrvávajúcou globálnou vojenskou prevahou b) dominantnej mocnosti – slabý hegemón ohrozovaný ďalšími mocnosťami menšieho významu c) stratia úplne postavenie hegemóna. Japonsko-čínske vzťahy zase budú záležať od jednej z troch stratégií, ktorú Peking môže prijať:

  1. Čína sa vyvinie na silnú revizionistickú mocnosť, ktorá sa bude snažiť obnoviť sino-centrický systém v rámci Eurázie resp. naďalej posilňovať svoje mocenské postavenie
  2. Peking sa bude usilovať o zachovanie mocenského status quo
  3. Z Číny sa stane introvertná mocnosť riešiaca svoje vnútorné problémy. Matsumura však možnosti „b“ a „c“ považuje za minimálne pravdepodobné a to napriek relatívne vysokému nebezpečenstvu vypuknutia sociálnych nepokojov v Číne. Matsumura preto vytvoril 6 scenárov pre vývoj japonskej bezpečnostnej a zahraničnopolitickej stratégie. Východiskom týchto scenárov sú tri možnosti vývoja mocenského potenciálu USA a jedna možnosť vývoja Číny.

 

Scenár A: Pokračovanie japonsko-amerického spojenectva pod silnou hegemóniou USA s dištancovaním sa od Číny – V rámci tohto scenára Japonsko bude pod vplyvom hegemonistickej politiky USA voči Číne v zahraničnopolitickej, bezpečnostnej a ekonomickej sfére. Tokio bude mať veľmi malé možnosti samostatného geostrategického manévrovania, za čo však bude pod ochranou voči čínskej hrozbe. USA budú mať dostatočne silný potenciál, aby si držali Čínu na uzde. Japonsko bude môcť mať len také ozbrojené sily, ktoré neohrozia dominantné postavenie amerických síl – možnosť vlastnenia jadrových zbraní je tu vylúčená. V rámci medzinárodného angažovania bude Tokio nasadzovať svoje jednotky len v rámci humanitárnych a peace-keepingových misií pod mandátom OSN. Ekonomická integrácia regiónu by prebiehala pod vedením USA a Japonsko by hralo druhoradú úlohu.


Scenár B: Pokračovanie japonsko-amerického spojenectva pod silnou hegemóniou USA za súčasného zbližovania sa Tokia s Pekingom – Matsumura označuje tento scenár za veľmi málo pravdepodobný, keďže aliancia Tokio-Washington je integrálnou súčasťou systému americkej hegemónie. Preto by USA pri udržaní hegemonického postavenia nedovolili, aby došlo k nadmernému upevňovaniu čínsko-japonských vzťahov. Tento predpoklad posilňuje skutočnosť, že Japonsko a USA sú založené na demokratických hodnotách, kým v Číne zrejme ešte dlho zostane pri moci komunistická strana.


Scenár C:
Pokračovanie japonsko-amerického spojenectva pod slabou americkou hegemóniou s dištancovaním sa od Číny – USA budú len do istej miery schopné zadržiavať Čínu a zabezpečovať obranu Japonska. Tokio preto bude nútené rozvíjať vo veľkej miere svoje vojenské spôsobilosti, avšak bez ohrozenia americkej hegemónie. Japonsko si dokonca vybuduje obmedzený jadrový arzenál na spôsob Veľkej Británie alebo Japonska v rozsahu 100-200 taktických hlavíc. Reálnosť tohto scenára podporuje fakt, že aj viacerí odporcovia nuklearizácie Japonska zdôrazňujú možnosť, že pri značnom oslabení americkej podpory krajina musí vzhľadom na externé podmienky zvážiť jadrové vyzbrojenie. Tokio by sa usilovalo, aby ekonomická integrácia v regióne prebiehala pod jeho vedením. V praxi by mohlo ísť o aplikovanie návrhu Hitoši Tanaku (bývalý zástupca ministra zahraničných vecí 2002-2005), ktorý presadzoval myšlienku, že integrácia by mala prebiehať nie iba na systéme ASEAN+3 (Čína, Japonsko, Južná Kórea) ale mali by do nej byť angažované aj India, Austrália a Nový Zéland. Práve tieto tri štáty by mohli vyvažovať vplyv Číny, čím by sa vynahradzoval čiastočný ústup USA z pozície hegemóna. Tento scenár pripomína aj návrh Tošihiro Nikaia (bývalý minister pre ekonomiku, obchod a priemysel), ktorý v roku 2006 na ministerskom zasadaní ASEAN predstavil svoju víziu EAFTA (East Asian Free Trade Agreement). V prípade realizácie tohto scenára by sme mohli hovoriť o naplnení japonských ambícií z 30.rokov, keď Tokio chcelo spojiť celú Áziu pod jednou (imperiálnou) strechou. V tomto prípade by sme teda len vynechali slovo „imperiálna“.


Scenár D: Pokračovanie japonsko-amerického spojenectva pod slabou americkou hegemóniou za súčasného zbližovania sa s Čínou – Tokio by sa rozhodlo pre entente s Pekingom čo by však nesmelo narušiť alianciu s Washingtonom. Tento scenár je pravdepodobný, pokiaľ Japonsko nebude ochotné alebo schopné plne zaistiť svoju bezpečnosť pri úpadku americkej moci. Za istých podmienok by mohol nastať tzv. koncert veľmocí regionálneho/globálneho rozsahu, keďže mocenské potenciály USA –Číny – Japonska by boli zhruba vyrovnané. Reálnejšie by ale bolo, že Čína by situáciu využila na to, aby jej Japonsko muselo robiť ústupky vo viacerých oblastiach a to hlavne v ekonomickej. Regionálna integrácia by prebiehala pod taktovkou Pekingu, ktorý by sa usiloval o opätovné vytvorenie sino-centrického systému. Integrácia by mohla prebiehať na princípe ASEAN+3 no bez účasti Indie, Austrálie a Nového Zélandu.

Scenár E: Ukončenie japonsko-amerického spojenectva ako výsledok konca americkej hegemónie a dištancovanie sa od Číny – Tokio by sa snažilo vytvárať protiváhu mocenským potenciálom USA a Číny. To by si vyžadovalo úplné vyzbrojenie vrátane taktických a strategických nukleárnych síl. Tento scenár by bol realizovateľný len pri výrazných geopolitických zmenách v regióne za súčasného úpadku USA. Napriek mocenskému ústupu Washingtonu, by Američania disponovali veľkou vojenskou silou, ktorá by sa snažila vytvoriť protiváhu voči Japonsku a Číne – išlo by teda o vzájomnú koexistenciu v rámci veľmocenskej hry a z Japonska by sa stal jeden z nových pólov svetovej politiky. Regionálna integrácia by prebiehala veľmi ťažko a mala by len povahu ekonomickú ale nie politickú.

Scenár F: Ukončenie japonsko-amerického spojenectva ako výsledok konca americkej hegemónie so zbližovaním sa s Čínou – Tokio bude chcieť vytvoriť alianciu s Pekingom voči americkému vplyvu. Napriek tomu Čína nebude schopná plne zaistiť japonskú bezpečnosť voči USA. Scenár je možný za predpokladu, že Japonsko po ústupe USA z pozície hegemóna nebude schopné udržať s Čínou krok v pretekoch v zbrojení. Preto sa dostane do čínskej sféry vplyvu a stane sa v podstate „vazalským“ štátom Číny. Japonsko stratí do veľkej miery politickú samostatnosť a bude využívané ako mocenský nástroj voči zostávajúcej moci USA. Regionálna integrácia na inštitucionálnej úrovni nebude existovať, keďže si Čína okolo seba vytvorí obrovskú sféru vplyvu. Japonsko a ostatné krajiny budú Číne poskytovať kapitál a technológie pre jej ďalší rast a modernizáciu.

Prof. Matsumura tvrdí, že najlepším scenárom pre Japonsko by bolo „E“. Dodáva však ,že jeho realizácia je možná len za veľmi špecifických geopolitických podmienok, o ktorých môžeme diskutovať zrejme len na teoretickej úrovni. Druhým najlepším scenárom je „A“, ktoré je vlastne zachovanie súčasného status quo, ktoré vychádza z reality bipolárneho sveta. V multipolárnom svete však zrejme nebude jednoduché zaistiť tento druh spojenectva. Matsumura zdôrazňuje, že je nevyhnutné, aby USA začali v Japonsku s verejnou kampaňou, ktorej cieľom by bolo vysvetliť japonskému národu, že pokračujúci pacifizmus v doterajšej podobe je v multipolárnom svete ťažko predstaviteľný. A to najmä vtedy ak si chcú Japonci zachovať svoju národnú identitu a nestať sa súčasťou sino-centrického sveta, do ktorého politicky nikdy nepatrili. (Matsumura M.: The Japanese State Identity as a Grand Strategic Imperative, The Brookings Institution – Center for Northeast Asian Policy Studies)

Argumenty a analýza prof. Matsumura je veľmi presvedčivá a myslím, že ju môžeme označiť za veľmi realistickú. Problémom však je, aby Matsumurove argumenty o japonskej národnej identite neboli zneužité nacionalistami.

 



 
< Predchádzajúca