Netreba byť odborníkom na Japonsko, aby človek so základným rozhľadom nevedel o kauzách zužujúcich japonské najvyššie kruhy. Stačí len poukázať na novembrový škandál, keď bol zo svojej funkcie prepustený veliteľ vojenského letectva generál Tošio Tamogami. Dôvodom disciplinárneho konania voči jeho osobe bola esej, v ktorej verejne tvrdil, že Japonsko nebolo agresorom počas Druhej svetovej vojny. Tamogami sa odmietol ospravedlniť a vyjadril presvedčenie, že jeho esej pomôže japonskému ľudu pochopiť pravdu. Tamogami nie je jediný. Podobné názory zdieľajú mnohí verejní činitelia, akademici a spisovatelia. Ich prívrženci z radov verejnosti sa dokonca zvykli vyhrážať fyzickým násilím kritikom Koizumiho návštev svätyne Jasukuni. Klasická téza tohto pravicového spektra znie, že Druhá svetová vojna bola v podstate rasovou záležitosťou, keďže USA mali v pláne zotročovať ázijské národy čomu chcela cisárska armáda zabrániť. Netreba dlho loviť v pamäti, aby sme si na základe histórie uvedomili, aké nebezpečenstvo môže predstavovať kombinácia krajne pravicových a nacionalistických názorov s obdobím hospodárskej krízy. Ak sa k tomu pripojí ešte tretí problém Japonska, môžeme tvrdiť, že je treba byť na pozore.
 
Tým tretím problémom je politická kríza. Súčasný premiér Taro Aso za posledné mesiace zaznamenal prudký pád popularity. Od roku 2006 je už tretím japonským premiérom v úrade. Podľa prieskumov z 12.januára 2009 jeho popularita klesla pod 20%, čo je naozaj veľmi zlý výsledok. Situácia je o to horšia, že celá Asova LDP sa nachádza v kríze. Po Koizumiho odchode nie je strana schopná nájsť rovnako silného, schopného a charizmatického lídra. Horšie je ešte to, že najsilnejšia opozičná strana DPJ (Demokratická strana Japonska) sa sama zmieta vo vnútorných problémoch. Ideologicky je totiž rozdelená a vládne v nej niekoľko konkurujúcich si frakcií. Japonci podľa politológov začínajú byť čoraz viac sklamaní a apatickí vo vzťahu k politike.
Z uvedeného je evidentné, že Japonsko sa nachádza na rázcestí. Rozhodujúcim podľa môjho názoru nebude až tak geopolitický vývoj regiónu ako vnútorný vývoj Japonska. Práve preto som viac ako polovicu tejto práce venoval jeho histórii.

Zostáva nám len veriť, že kríza identity, o ktorej mnohí japonskí myslitelia hovoria neskončí pri romanticko-utopickom volaní po „zlatých včerajškoch“. Ako keď po príchode „čiernych lodí“ začali Japonci glorifikovať svoju „japonskosť“ a od Západu preberali len tie najhoršie myšlienky. Dúfajme, že vzhľadom na rastúci šovinizmus si nebudú tentokrát chcieť z minulosti zobrať to najhoršie z vlastnej militaristickej minulosti.