A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes46
mod_vvisit_counterVčera49
mod_vvisit_counterTento týždeň169
mod_vvisit_counterTento mesiac1002

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Separatizmus a formovanie politickej mapy sveta – prípad Kosova
Napísal: Tomáš KONIAR   
Sobota, 31.januára 2009 - 15:38 hod.
(autor pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov FPVMV v Banskej Bystrici)

 

Vplyv separatizmu ako aj nacionalizmu na formovanie politickej mapy Európy či sveta nemožno poprieť. Na jednej strane je to spôsobené tým, že akákoľvek snaha o separáciu má nevyhnutne za následok zmenu status quo a tým aj zmenu politickej mapy. Na druhej strane samotné podhubie, ktoré má za následok separatistické tendencie u určitej skupiny ľudí či národa, spôsobuje zmenu v politickom sa správaní zainteresovaných aktérov a tým aj formovanie a zmenu medzinárodných vzťahov. Ak sa začneme zaoberať konkrétnymi príkladmi separatizmu zistíme, že práve v Európe, tak veľmi deklarujúcej svoju jednotnosť, resp. snahu o jednotnosť, nájdeme živé príklady tejto problematiky. Veď každý z nás pozná tak často v médiách prepieranú „kauzu Kosovo“, či v poslednej dobe až tak nekričiacu otázku Španielsko – Baskického konfliktu. V neposlednom rade tu máme zamotaný Cyperský konflikt no a nakoniec aj nám ako členom Európskej únie relatívne vzdialené Podnestersko, s jeho relatívnou autonómiou od Moldavska.

Popri terajších tendenciách v rámci EÚ, tzn. snahe o rozširovanie územia únie, zavádzaní spoločnej meny, tendencii vedúcej k spoločnému trhu či jednotným právnym predpisom, sa vyskytujú práve aj v rámci únie konflikty a spory o územia, ktoré sú založené na práve jednotlivých národov na sebaurčenie. Toto používajú často krát jednotlivé časti národov či etnické skupiny ako svoj hlavný argument pre ich snahu o vytvorenie nového štátneho útvaru. Pre plnohodnotné nahliadnutie do problematiky separatizmu a jeho vplyvu na medzinárodné spoločenstvo je potrebné zadefinovať všetky základné pojmy, ktoré s tým súvisia. Separatizmus, konflikt, sebaurčenie národa, medzinárodné uznanie

Separatizmus:

Ako prvý nám logicky vychádza pojem separatizmu. Slovo separatizmus je latinského pôvodu (separare – oddeliť sa). Separatizmus v podstate znamená snahu určitej entity vystúpiť (osamostatniť sa) z nejakého politického útvaru (celku) s cieľom vytvoriť vlastný nezávislý štátny útvar. „Výskum separatizmu je dôležitou súčasťou politickej geografie, pretože vo väčšine prípadov sa prejavuje ozbrojenými konfliktami, ktoré môžu prerásť nielen hranice štátov, ale i väčších regiónov.“[1]

Konflikt:

Konflikt, ako druhý významný pojem definuje Oskar Krejčí. „Pod pojmom konflikt sa spravidla rozumie situácia, kedy určitá skupina (kmeň, etnická skupina, ideologické zoskupenie, štát) alebo jednotlivec je v cieľavedomom spore s jednou či viac skupinami alebo jednotlivcom.“[2] Samotná medzinárodná politika je potom miestom konfliktu záujmov a mocenských potenciálov, je procesom riešenia konfliktu. Konflikty na prelome 20. a 21. storočia je možné vymedziť pomocou štyroch komponentov:

  •  Aktéri konfliktu - Najčastejšími aktérmi konfliktu v medzinárodnej politike sú štáty, ale môžu nimi byť aj medzinárodné organizácie či neštátne organizácie ako revolučné hnutia či etnická skupina.
  • Oblasť hodnôt - Ide o predmet sporu aktérov a týka sa pozície, ktorú chcú získať. Aktéri konfliktu sa usilujú o hodnoty, ktoré určitým spôsobom uberajú alebo pridávajú moc, napr. o územie vo všeobecnosti, o bezpečné územie, kontrolu nad zdrojmi, svetovú revolúciu či rozbitie nejakého štátu. Konfliktné chovanie, ktoré zahrňuje postoje a akcie, je výsledkom skutočnosti, že aktér A zaujíma pozíciu, ktorá je v rozpore s prianiami, ideami či záujmami aktéra B.
  • Postoje -  Postoje sú predpoklady konfliktného chovania štátu, ktoré sú spojené s nepriateľstvom, nedôverou, stereotypom, s pocitom spravodlivosti atď. Sú zdrojom napätia a umožňujú formovať odhodlanie tých čo rozhodujú i obyvateľstva aktívne konať.
  • Akcie - Konflikt zahrňuje také diplomatické, propagandistické, obchodné či iné hrozby a tresty, ktoré aktéri konfliktu vrhajú proti sebe.[3]


Právo na sebaurčenie národa:

Právo na sebaurčenie národov nemožno pri charakterizovaní základných pojmov obísť. Podľa tejto zásady majú všetky národy právo na slobodné rozhodovanie o svojom politickom statuse a smerovaní svojho politického, hospodárskeho a kultúrneho vývoja. Každý už existujúci štát má toto právo ostatných rešpektovať  a povinnosť podporovať ho vlastnými a spoločnými akciami realizáciu zásady rovných práv a sebaurčenia národov v súlade s ustanoveniami Deklarácie zásad medzinárodného práva, týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce štátov v súlade s Chartou OSN, prijatou Valným zhromaždením OSN z roku 1970.[4]

Vo svojej podstate a podľa možností, ktoré sú vytvorené sa dá realizovať sebaurčenie národa vytvorením vlastného zvrchovaného štátu, spojením s iným zvrchovaným štátom alebo zmenou politického statusu. Sebaurčenia sa však môžu domáhať iba jednotlivé národy. Iné skupiny ako etnické, národné a náboženské menšiny môžu žiadať nanajvýš o kultúrnu či administratívnu autonómiu. Ostatné formy oddelenia sa neprichádzajú do úvahy. Kodifikovaná verzia v tomto zmysle podotýka, že zásadu sebaurčenia nemožno vykladať tak, aby to nejakú skupinu oprávňovalo k jednaniu smerujúcemu k rozčleneniu alebo zmenšeniu územnej celistvosti a politickej jednoty. To sa vzťahuje na existujúce zvrchované a nezávislé štáty, ktoré sa chovajú v súlade so zásadou sebaurčenia národov a  majú vlády reprezentujúce celý ľud, bez ohľadu na prípadné rozdiely rasy, vyznania alebo farby pleti.[5]


Medzinárodné uznanie:

Po sebaurčení národa prichádza jeho konfrontácia s okolitým medzinárodným prostredím, de facto s medzinárodným uznaním zo strany ostatných štátov medzinárodného spoločenstva. Problémy ktoré vyvstávajú z uznania či neuznania sú riešené všeobecným medzinárodným právom. Novovzniknutý štát, ktorý nie je uznaný väčšinou štátov medzinárodného spoločenstva je potom veľmi ťažko riešiteľným problémom a jeho plnohodnotné pôsobenie na medzinárodnej scéne je prakticky nemožné. Na druhej strane je tu možnosť uznania zo strany jednotlivých štátov. Existujú dva druhy uznania štátu. Prvým je „de jure“, plné, konečné a neodvolateľné. Tento druh uznania vyjadruje vôľu uznávajúceho štátu jednať s uznaným štátom ako s plným a všestranným subjektom medzinárodného práva a naviazať s ním právne a politické styky v plnom rozsahu, aký je obvyklý medzi členmi medzinárodného spoločenstva. Právne účinky tohto uznania končia iba v prípade, že uznaný štát zanikne. Druhým je uznanie „de facto“, svojím obsahom je obmedzené a dočasné. I tento druh uznania je právnym uznaním. Za uznanie de facto možno považovať napr. uzatvorenie dohôd s uznávaným štátom o obchode alebo o poskytovaní určitého právneho režimu príslušníkom druhého štátu. Uznanie de facto možno kedykoľvek odvolať.[6]

Etno-územný charakter sporov:

Ak sa pozrieme bližšie na konkrétne konflikty súvisiace so separatizmom v Európe, zistíme, že všetky sú založené na etno – územnom spore dvoch aktérov nárokujúcich si to isté územie, resp. snahu o odčlenenie sa od už existujúceho sa štátneho útvaru a vytvorenie autonómneho územia so všetkým čo k tomu patrí. Založené to často krát býva na pocite určitej skupiny obyvateľstva, že existujúci štát ktorý vykonáva svoju zvrchovanú moc nad územím ktoré si daná skupina nárokuje, nie je schopný zaručiť plnohodnotne jej bezpečnosť, nehladí na potreby skupiny obyvateľstva žijúcej na spornom území alebo nie sú rešpektované politické práva tohto obyvateľstva.

Takmer vždy nasleduje postupné vyčleňovanie sa danej skupiny obyvateľstva z radov ostatných občanov, so snahou o zdôraznenie svojej odlišnosti od druhého národa. Následná identifikácia sa ostatných ideologicky spriaznených je potom základom eskalácie konfliktu a jeho prerastania do násilných prejavov separatizmu. Mnohokrát aj k vzájomnému ohrozeniu na životoch dvoch koexistujúcich národov v rámci jedného štátneho útvaru. V neposlednom rade zohrávajú dôležitú rolu aj nároky danej skupiny obyvateľstva na územie prostredníctvom pocitu zviazanosti s územím. Takisto aj dôkazmi z histórie o obývaní územia či časový interval pôsobenia na nárokovanom území. Toto tzv. prvotné pripútanie sa k územiu spôsobuje väčšinu súčasných sporov. Ak by sa to dalo zhrnúť, v podstate ide u ľudí v týchto sporoch o uspokojenie troch základných prvkov, a to bezpečnosti, vlastnej identifikácie a následnej prosperite a napredovaní vlastného seba určujúceho sa národa.

Ak hovoríme o konfliktoch v rámci Európy nemožno opomenúť ani jazyk ako jeden zo základných diferenciačných znakov odlišujúcich jednotlivé národy. Spájanie jednotlivých jazykovo blízkych komunít do národov, ktoré si postupne vytvorili vlastné zvrchované štáty, bolo nedoriešené. Nepočítalo so skrytým národným povedomím jednotlivých separátnych skupín ktoré tieto národy tvorili a tvoria. A tak dnes dochádza k vytváraniu čoraz viac autonomistických hnutí a s tým spojených separatistických tendencií. To má v konečnom dôsledku za následok zrod ozbrojených konfliktov vyskytujúcich sa v Európe a aj vo svete.

Menšiny:

V Európe sa v súčasnosti nachádzajú tri formy národnostných menšín. Sú nimi:

  • Zahraničné menšiny národov s vlastným štátom - Všeobecne najproblémovejší typ menšiny, u nej dominujú historické aspekty jej existencie. Významnú úlohu vo vzťahoch hrá početnosť, kompaktnosť a lokalizácia menšiny, či sa nachádza v pohraničí, alebo naopak vo vnútrozemí. Typickí predstavitelia tejto menšiny sú Nemci, Rusi, Maďari, Srbi.
  • Autochtónne menšiny národov bez vlastného štátu - I v ich prípade hrá dôležitú úlohu územná lokalizácia, ale významnejšiu úlohu väčšinou majú historické aspekty vzťahov. Vzťahy s majoritou sú taktiež ovplyvnené početnosťou menšiny a jej lokalizácie, ale najvýznamnejšie sa javí historická pozícia menšiny voči majorite, v minulosti dominantné, podriadené, alebo rovnocenné voči súčasnej majorite.
  • Moderné imigrantské minority - Pre ne je charakteristické, že sa masovo objavili až v 20. storočí. Typické pre nich je enklávovité rozšírenie a prevaha mestských komunít, pre vzťah s majoritou je najdôležitejší kultúrny aspekt príbuznosti, hlavne náboženský, posilnený prípadnou jazykovou podobnosťou. Tieto aspekty veľmi výrazne ovplyvňujú asimilačný proces.[7]


Dôležitým dokumentom upravujúci postavenie národnostných menšín v Európe je Rámcová zmluva o ochrane národnostných menšín prijatej 9. októbra 1993. Členské krajiny Rady Európy a ostatné štáty, ktoré podpísali túto zmluvu, sú rozhodnuté chrániť na svojich územiach existenciu národnostných menšín.


V ďalšej časti sa budem zaoberať prípadom Kosova, ako príkladu národného separatizmu, pretrvávajúcej politickej nestability balkánskeho regiónu ako aj nejednotnosti jednotlivých štátov EÚ v otázke nezávislosti Kosova. Pre lepšie preniknutie do problematiky je potrebné prejsť si, aspoň v skratke, históriu tohto konfliktu.
      
      Príklad Kosova
       
Kosovo je oblasť na juhu Srbska, obývaná poväčšine kosovskými Albáncami. Kosovský konflikt má však, ako aj iné tohto druhu korene v minulosti. Ešte pre začiatkom prvej svetovej vojny bolo Kosovo začlenené do Srbska a to v roku 1912. Po druhej svetovej vojne sa Kosovo stalo definitívne integrálnou súčasťou Juhoslovanskej zväzovej republiky. Počas vlády proreformného Josipa Tita sa jeho postavenie neustále zlepšovalo. Vyústilo to až do novely ústavy o jeho spoluúčasti na spolkových záležitostiach. Jeho status sa teda priblížil statusu spolkovej republiky. Kosovo ako autonómna provincia mala vlastnú samosprávu, parlament, súdny systém a bolo členom Srbských aj federálnych orgánov – vo federálnom parlamente malo dokonca právo veta.[8] Avšak Albánci boli kvalifikovaní ako národnosť a nie ako národ, čo znamenalo, že nemali právo na vytvorenie vlastného štátu. To prislúchalo iba jednotlivým národom, ktoré mali nárok na vlastnú republiku.

Image 

Postupom času na počet Srbov v provincii znížil natoľko, že sa Albánci začali čoraz viac domáhať svojej samostatnosti či formálnemu pričleneniu k Albánsku. Reakcia druhej strany nenechala na seba dlho čakať a tak aktivity Srbov vyústili až do zrušenia autonómie Kosova srbským parlamentom v roku 1990.[9] Tento fakt však nezabránil zrušenému kosovskému parlamentu k vyhláseniu Kosovskej republiky. Následné tajné referendum, v ktorom sa takmer 100 percent kosovských Albáncov vyslovilo za nezávislosť Kosova, dalo jasný náznak budúcej snahy o samostatnosť. Boli vytvorené tieňové štruktúry kosovskej reprezentácie v zahraničí a vytvorený systém prísunu peňazí do Kosova z vreciek Albáncov pracujúcich v zahraničí. Nasledovalo obdobie, kedy sa boj kosovského vedenia orientoval najmä na medzinárodnú podporu nezávislosti a nepodnikanie žiadnych ozbrojených útokov na srbské ciele. Toto obdobie je známe ako obdobie pasívneho odporu.[10]

Ďalším dôležitým míľnikom mali byť pre Kosovo Daytonské dohody, ukončujúce vojnu v Bosne a Hercegovine. Avšak problém jeho samostatnosti sa nedostal vôbec do programov rokovaní a medzinárodné spoločenstvo ho považovalo za vnútorný problém Srbska. V texte Daytonských dohôd preto nebola ani len zmienka o Kosove a jeho postavení.[11] V podstate išlo o zámer medzinárodného spoločenstva na zachovaní mieru v oblasti Balkánu po bosnianskom probléme.

Po období relatívneho pasívneho odporu teda nasleduje obdobie otvorených konfliktov. Vznikla Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK) a začali postupné útoky na srbské ciele, srbské policajné stanice a srbské obyvateľstvo spolupracujúce so srbskou stranou. Ozbrojené strety sa neustále stupňovali a napätie na Balkáne neutíchalo. A tak sa k problému muselo postaviť aj medzinárodné spoločenstvo. Ako prvé sa do tohto konfliktu zainteresovali OSN, OBSE a NATO plus Kontaktná skupina[12].

Počas roka 1998 boli prijaté postupne dve rezolúcie OSN ohľadom problému Kosova. Prvá rezolúcia[13] zaviedla embargo na dovoz zbraní do Juhoslávie, potvrdzovala jej územnú integritu a navrhovala autonómiu a samostatnosť pre Kosovo. Druhá [14] si kládla za cieľ zatavenie útokov v Kosove, stiahnutie srbských vojsk z tejto oblasti a umožnenie vstupu medzinárodných organizácií a mapovanie situácie v oblasti. Obe tieto rezolúcie boli zo strany Juhoslávie ignorované čo sa stalo akýmsi varovným prstom pre Miloševiča, pretože reálne hrozilo uskutočnenie vojenskej operácie zo strany NATO. Aj kvôli týmto hrozbám dospel Miloševič spolu s Holbrookom k dohode o redukcii vojenských jednotiek, prizvaní pozorovateľov do regiónu a povolení vstupu humanitárnym organizáciám do oblasti Kosova. Táto dohoda bola umocnená prijatím ďalšej rezolúcie OSN[15]. Juhoslovanská armáda teda následne zredukovala svoje jednotky a umožnila vstup pozorovateľom OBSE. Toto však dalo podnet na opätovné akcie zo strany Albáncov zamerané na likvidáciu srbských jednotiek. A tak, dá sa povedať táto provokácia, spôsobila návrat ozbrojených srbských síl do provincie a obnovenie bojov. To malo za následok začatie ozbrojenej akcie NATO v roku 1999.[16]

Obdobie po intervencii vojsk NATO
      
Popri bombardovaní krajiny a vojenských cieľov pretrvávali takisto aj boje medzi dvoma znepriatelenými stranami. Po zhruba dvoch mesiacoch trvania akcie NATO Srbsko kapitulovalo a pristúpilo na dohodu z Rambouillet[17], prostredníctvom ktorej prevzali dočasnú správu nad Kosovom jednotky OSN. Následne boli ukončené všetky akcie voči Srbsku zo strany NATO a dodatočne bola prijatá rezolúcia OSN[18] legalizujúca vojenské akcie, ktoré prebehli zo strany aliancie. Zároveň stanovila základné pravidlá fungovania Kosova a určila mu status medzinárodného protektorátu pod  správou OSN – UNMIK[19]. Avšak ešte stále ako súčasti Srbska, no bez správy zo srbskej strany.[20] Pre efektívne fungovanie musela byť novou správou vytvorená administratíva bez náväznosti na predchádzajúcu, z dôvodu nedôvery zo strany obyvateľstva.

Nová správa začala postupne zavádzať politiku, ktorá sa v podstate mala vyhýbať statusu Kosova, z dôvodu snahy o nevytváranie tlakov z vnútra Kosova o jeho samostatnosť. Bola znovu obnovená činnosť Kontaktnej skupiny, ktorej členovia vyzývali ostatných členom medzinárodného spoločenstva  ma odsúdenie akejkoľvek formy násilia a nutnosti nezopakovať aktivity z roku 1999. K základným snahám tejto skupiny patrili takisto ochrana menšinových práv, zabránenie návratu Kosova pod správu Belehradu, jeho rozdelenie či spojenie s Albánskom. K základným odporúčaniam Kontaktnej skupiny patrili aj:

  • Krajiny Kontaktnej skupiny (v najlepšom prípade vrátane Ruska, ale v prípade potreby bez neho) by mali vydať stanovisko, určujúce časový harmonogram pre vyriešenie otázky statusu ako podporné a povzbudzujúce opatrenie.
  • Stanovisko by malo jasne ukázať, že ochrana práv menšín v Kosove je otázkou, od ktorej bude najviac záležať dosiahnutý pokrok, a že nebude podporovať ani návrat Kosova pod vládu Belehradu, ani jeho rozdelenie či možné zlúčenie Kosova s Albánskom.
  • Generálny tajomník OSN by po konzultácii s Kontaktnou skupinou mal vymenovať zvláštneho vyslanca, ktorý by začal rokovania o štruktúre a končenom statuse procesu a obsahu návrhu dohody.
  • Kosovské zhromaždenie s podporou medzinárodných donorov by malo začať pracovať na návrhu ústavy, vrátane ustanovení pre ochranu práv menšín a počte sudcov, menovaných medzinárodným spoločenstvom na Najvyšší a Ústavný súd.
  • Dočasné inštitúcie Kosova pre samosprávu (Provisional Institutions of Self-Government, PISG) by mali spustiť sériu programov, zameraných na integráciu srbskej menšiny, vrátane kampane „Priština-otvorené mesto“[21].

 Do snahy o pomoc v Kosove sa pripojila aj EÚ. Už v roku 2006 rozhodla o vytvorení plánovacieho tímu EÚ (EUPT - European Union Plan Team), medzi ktorého základné funkcie patrí príprava Kosova na veľkú akciu v rámci Európskej obrannej a bezpečnostnej politiky (EBOP). Vyslanie misie je však problematické, nakoľko nie sú doriešené právomoci medzi OSN a misiou. V tom čase však situácia v Kosove nebola ani zďaleka ideálna. Najkritickejšími oblasťami naďalej zostávalo zavádzanie demokratických procedúr, vynútiteľnosť práva, ochrana ako aj klanové spojenectvá a ekonomický rozvoj. Neriešenie postavenia srbskej menšiny a jej neúčasť na politickom živote boli ďalšími z problémov.
      
      Ahtisaari a jeho plán pre Kosovo
      
ImageV roku 2005 bol za splnomocnenca OSN v Kosove vymenovaný Martii Ahtisaari. Od februára do septembra 2006, Ahtissariho úrad viedol rokovania medzi vyjednávacími tímami Kosova a Srbska v niekoľkých priamych kolách jednaní vo Viedni a vyslal niekoľko expertov do oboch hlavých miest. Samotný splnomocnenec sa stal zástancom návrhu pre budúcnosť Kosova, ktorý niesol aj jeho meno.[22] Podstatou návrhu bola nezávislosť Kosova od medzinárodným dohľadom. Kosovo by sa tým pádom stalo novou krajinou s vlastnou vlajkou a štátnou hymnou, teda vlastne novou členskou krajinou OSN. Plán by však zabránil splynutiu nového štátu s Albánskom a rovnako tak odtrhnutiu severných srbských častí a ich pripojeniu k Srbsku. Naďalej by tu mal politickú moc osobitný medzinárodný vyslanec, ktorý by musel byť schválený NATO-m a ostatnými misiami EÚ. Mal by na zodpovednosti takisto aj dôsledné dodržiavanie plá, možnosť odvolania ktoréhokoľvek kosovského politického predstaviteľa a v prípade nutnosti možnosť povolať sily NATO. Srbská menšina by mala svoje zastúpenie v parlamente a vo vláde a tiež v zložkách štátnej správy.[23]

To znamená, že návrh vyzýval k vytvoreniu multi-etnického Kosova, ktoré by vládlo demokraticky a podľa zákona. Tiež zdôrazňoval nutnosť ochrany práv jednotlivých komunít Kosova a ich členov, nevyhnutnosť decentralizácie vlády a taktiež ochrany kultúrneho a náboženského dedičstva. Základnou súčasťou plánu je podľa vyslanca OSN ochrana srbskej, ako aj ďalších menšín. Dôležitou časťou usporiadania je udelenie mandátu na budúcu medzinárodnú civilnú i vojenskú prítomnosť v Kosove, ktorej úlohou bude dohľad nad implementáciou dohody a pomoc kosovským úradom pri zabezpečovaní mieru a stability. Plán odporúčal zriadenie nových, profesionálnych a multietnických kosovských bezpečnostných síl, ktoré by do jedného roka mali 2 500 aktívnych členov a 800 záložníkov. Do jedného roka by tiež mala byť rozpustená súčasná kosovská armáda, ktorá pozostáva najmä z albánskych povstalcov, ktorí vo vojne bojovali proti srbským jednotkám.[24] Ahtisaariho plán sa stretol s rozličnými reakciami. Kosovský parlament ho jednoznačne podporil.

Na druhej strane v Srbsku sa stretol s odsúdením naprieč celým politickým spektrom. Napriek tomu, že bol plán podporený EÚ, NATO-m ako aj zo strany USA, srbská strana odmietla jeho verziu s odôvodnením, že plán otvára cestu k nezávislosti Kosova, ktoré Srbsko považuje za neoddeliteľnú súčasť svojho územia.[25] Takisto aj zo strany Ruska došlo k odmietnutiu tohto plánu. Podľa nich rozhodnutie bez súhlasu Srbov, by bolo nebezpečným precedensom a pohrozili aj právom veta v BR OSN.[26] Táto patová situácia ktorá nastala nejednotnosťou  stanovísk členov medzinárodného spoločenstva, mohla mať iba jediný následok. Ním bolo samostatné jednostranné vyhlásenie samostatnosti a nezávislosti Kosova 17 februára 2008. Parlament jednohlasne vyhlásil Kosovo za demokratický, svetský a multi-etnický štát. Deklaráciu podpísal prezident Fatmir Sejdiu, premiér Hashim Thaci a predseda parlamentu Jakup Krasniqi.[27]

Zo Strany Srbska prišlo k odsúdeniu tohto vyhlásenia a bolo naznačené, že s krajinami ktoré podporia Kosovo ako nový štát budú ich styky značne obmedzené.[28] Samotná Európa zostala pri uznaní Kosova nejednotná a toto rozhodnutie bolo ponechané na vlády jednotlivých štátov. Dodnes uznalo jeho nezávislosť viac ako 50 krajín sveta (medzi nimi krajiny ako USA, Nemecko, Taliansko, Francúzsko či Veľká Británia). Slovensko, Španielsko, Cyprus či Rumunsko jeho nezávislosť neuznali. Veľkými odporcami zostáva Srbsko a za ním silné Rusko.[29]   

V súvislosti s napätou situáciou v Kosove, najmä kvôli nejednotnosti ohľadom uznania nového štátu Kosovo, ako aj kvôli potrebe stabilizácie administratívy a štátnej správy bola do Kosova vyslaná misia EULEX (European Union Rule of Law Mission in Kosovo). Tá začala svoju činnosť v septembri 2008. Má viac ako 2 tisíc pracovníkov - policajtov, sudcov, colníkov a odborníkov v oblasti štátnej správy - vyslaných z krajín EÚ. Ich cieľom je napomáhať rozvoju demokracie, udržaniu stability a odstránení organizovaného zločinu. Postupne má prevziať väčšinu právomocí od doterajšej misie OSN (UNMIK). Začiatok činnosti EULEX niekoľkokrát odložili, najprv kvôli nesúhlasu Srbska, neskôr kvôli námietkam Kosova. Odpor Prištiny a veľkej časti albánskych obyvateľov Kosova pretrváva. Viackrát sa uskutočnili demonštrácie proti misii.[30] Podporu tejto misii však vyjadrilo aj USA a to dokonca aj personálne keď stavy pracovníkov budú doplnené o amerických spolupracovníkov. Pôjde o vôbec prvé zapojenie sa amerických spojencov do misie, ktorá spadá pod Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku (EBOP). Zapojenie sa USA do misie EULEX vytvára tak precedens pre budúcu spoluprácu medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou.[31] V súvislosti s misiou EULEX sa vyjadril pozitívne smerom k otvorenosti vrchných predstaviteľov Kosova britský minister zahraničných vecí. Šéf britskej diplomacie zároveň ocenil nepísaný záväzok prezidenta a predsedu vlády podporiť začatie európskej misie v Kosove, ktorá je podľa neho rozhodujúca z hľadiska kosovskej nezávislosti. Zároveň sa vyjadril, že Británia s radosťou uvíta Kosovo v európskej rodine.[32]

Najčerstvejšou aktivitou medzinárodne čiastočne uznávaného a čiastočne neuznaného Kosova je snaha o podpísanie dohôd s Albánskom o zrušení kontrol na svojej spoločnej hranici. Dá sa povedať, že obe krajiny majú za cieľ vytvorenie akéhosi „malého schengenského priestoru“. Dohoda uľahčí cestovanie občanov oboch krajín, zjednoduší administratívne procedúry a prispeje k liberalizácii trhu. Táto aktivita by sa v budúcnosti mohla stať vzorom aj pre okolité krajiny ako  Macedónsko a Čierna Hora. [33]

 

Odkazy:

[1] BAAR, V.: Národy na prahu 21. století, Emancipace nebo nacionalismus? 2. vydání. Šenov u Ostravy: Tilia, 2002, str. 84
[2] Krejčí, O.: Mezinárodní politika, Ekopress, Praha 2001, str. 139
[3] Krejčí, O.: Mezinárodní politika, Ekopress, Praha 2001, str. 141-142
[4] In: www.mensiny.vlada.gov.sk/data/files/432.doc (7.4.2008)
[5] Potočný, M.; Ondrej, J.: Mezinárodní právo verejné, C. H. Beck, Praha 2003, str. 10
[6] Čepelka, Č.; Šturma, P.: Mezinárodní právo verejné, Eurolex Bohemia, Praha 2003, str. 171-172
[7] Baar, V.: Evropské minority v 21. Století, Mezinárodní politika 5/2006, str. 4
[8] Weithmann, M. W., Balkán  - 2000 let mezi východem a západem, Praha 1996, s. 360
[9] http://www.mepoforum.sk/regiony/balkan/kosovo/kosovsky-konflikt-historia-kosovo/
[10] Šesták, M., Tejchman, M., Havlíková, L., Hladký, L., Pelikán, J., Dějiny Jihoslovanských zemí, Praha 1998, s 577
[11] Hradečný, P., Kosovo:Zdroje a cesty konfliktu, In: Mezinárodní politika č. 6/1999, s. 20
[12] USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Rusko
[13] www.un.org – UN DOC S/RES/1160
[14] www.un.org - UN DOC S/RES/1199
[15] www.un.org - UN DOC S/RES/1203
[16] http://www.mepoforum.sk/regiony/balkan
[17] 15 marca 1999. In: http://www.ksskvke.sk/kosovo.htm
[18] www.un.org – UN DOC S/RES/1244
[19] United Nations Interim Administration Mission in Kosovo
[20] Zodpovednosť za koordináciu medzinárodných aj lokálnych inštitúcií v kosove bola delegovaná na OSN, a to prostredníctvom menovaného špeciálneho predstaviteľa generálneho tajomníka OSN (Special Representative of Secretary General – SRCG), ktorý má právomoc vetovať akékoľvek rozhodnutie miestnych samosprávnych orgánov. Špeciálny predstaviteľ je zároveň hlavou civilnej správy UNMIK (United Nations Interim Mission in Kosovo), v rámci tzv 4 – piliérového systému (I. pilier - polícia a spravodlivosť (OSN), II. pilier - civilná správa (OSN), III. Pilier – demokratizácia a budovanie inštitúcií (OBSE) a IV. pilier – obnova a ekonomický rozvoj (EÚ). Bezpečnosť zabezpečuje vojenská misia KFOR (Kosovo Force). In: www.sfpa.sk/dokumenty/publikacie/175, s.15
[21] www.euractiv.sk/rozsirovanie/analyza/kosovo-ku-konecnemu-statusu
[22] V roku 2008 dokonca získal Nobelovu cenu za mier, za svoju dlhoročnú kariéru mierového vyjednávača.
[23] http://www.izurnal.sk/index.php?Itemid=43&id=1363&option=com_content&task=view
[24] Prtina, S.: Ahtisaariho návrh opakování chyb z minulosti, Mezinárodní politika 6/2007, str. 33-35
[25] www.spravy.fmg.sk/clanky/srbsky-prezident-odmietol-ahtisaariho-plan-506.html
[26] http://www.24hod.sk/
[27] http://dnes.atlas.sk/svet/171787/
[28] http://dnes.atlas.sk/svet/eu-a-europa/
[29] http://www.euractiv.sk/obrana-a-bezpecnost/clanok/
[30] http://spravy.pravda.sk/misia-eulex-uz-posobi-v-kosove-dex-
[31] http://www.euractiv.sk/obrana-a-bezpecnost/clanok/usa-sa-pripoja-k-misii-eulex
[32] http://www.sme.sk/c/4185674/
[33] http://www.sme.sk/c/4256045/albansko-a-kosovo-chcu-maly-schengen.html


 

 
< Predchádzajúca