A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes4
mod_vvisit_counterVčera70
mod_vvisit_counterTento týždeň504
mod_vvisit_counterTento mesiac2110

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

IRACKO-IRÁNSKA VOJNA : POZEMNÉ OPERÁCIE
Napísal: Jakub HORVÁTH   
Pondelok, 02.februára 2009 - 18:17 hod.
ImageV článku som zámerne vynechal všetky vedľajšie skutočnosti iracko- iránskeho konfliktu, ktoré sa pri štúdiach tejto dejinnej epizódy často dostávajú po pozornosti na úkor skutočne podstatných udalostí. Zámerne som sa nevenoval aktivitám irackého a iránskeho letectva, pretože tieto, ako také neovplyvnili žiadnym spôsobom výsledok bojov. Tak isto sa často do pozornosti verejnosti dostávajú udalosti akými bola napríklad „Vojna miest“, alebo útoky na ropné tankery v zálive. Tieto udalosti nemali však na vývoj na bojisku absolútne žiadny vplyv a nadmerná pozornosť sa im venuje iba z dôvodu nedostatku akýchkoľvek iných informácií z bojiska ( kam média prístup nemali ).
 
Rovnako sa v tejto práci nevenujem použitiu chemických bojových látok. Fámy o ich nasadení nezodpovedajú vôbec realite. V skutočnosti boli chemické bojové látky nasadzované do bojov v oveľa menšom množstve a s menším účinkom, ako proklamovali svetové médiá. Mnohé z  tzv. „chemických útokov“, boli v skutočnosti iba klasickým bombardovaním alebo bombardovaním s napalmom. Posledným bodom, ktorému sa venovať nebudeme, sú civilné obete. S výnimkou počiatočného štádia vojny sa totiž bojové operácie odohrávali v úzkom pohraničnom pásme, v  ktorom sa nenachádzali žiadne mestá ani obývané oblasti. Aj keď pred vojnou utieklo takmer milión civilistov na obidvoch stranách, počty mŕtvych civilistov sú minimálne ( na rozdiel napr. od vojny v bývalej Juhoslávií ). 
 
1980 : CEZ  DIVOKÝ UZESTAN

22. septembra 1980 v ranných hodinách prekročilo 7 irackých divízií  hranice do Iránu. Ich cieľom bolo zabezpečiť vodnú cestu Šatt Al Arab ( Shatt Al Arab ) a obsadiť niekoľko kľúčových miest v uzestanskej krajine – Koramšar ( Khoramshahr ), Abadán, Dezful a Ahvaz. Týmto útokom sa začal zničujúca iracko-iránska vojna, ktorá bude trvať osem rokov a prinesie politickú a hospodárksu skazu obom bojujúcim stranám.

Konflikty medzi režimami v Teheráne a Bagdade sa vyostrovali už od prepuknutia Iránskej islámskej revolúcie, ktorá uvrhla celý Irán do politických zmätkov. Po stabilizovaní situácie začalo iránske politické vedenie ( v čele s Alatojáhom Ruholáhom Chomeiním ) presadzovať agresívnu zahraničnú politiku voči Iraku s jasným idealistickým cieľom preniesť islamskú revolúciu do celej oblasti Perzkého zálivu. Na časté provokácie a podporu kurdských rebelov na severe Iraku odpovedal režim v Bagdade opakovanými varovaniami. 22. septembra potom prišla načakaná iracká invázia.

ImageIrak mal v momente vypuknutia vojny zhruba 180 000 vojakov, rozdelených do 12 divízií. 7 z nich bolo presunutých k hraniciam, z toho 5 útočilo v centrálnej časti fronty. Iracká armáda nenarazila v prvých dňoch postupu na nijaký odpor. Iránska armáda bola po revolúcii zredukovaná na 150 000 mužov, ktorých posádky sa nachádzali na pobreží Kaspického mora a  na sovietsko-iránskych hraniciach. Hlavný prienik irackých jednotiek sa uskutočnil v Uzestane, ďalej na sever sa pozdĺž hraníc uskutočnili ešte dva ďalšie menšie prieniky. Postup bol po prekročení hraníc pomalý. Jednotky, aj keď motorizované s množstvom tankov, postupovali denne len o desať kilometrov. Koordinácia bola slabá a letectvo nepodnikalo skoro žiadne lety na podporu pozemných jednotiek. 25. septembra boli stále bez boja odrezané cesty do miest Dezful a Ahvaz. Iracké jednotky pomaly ale isto postupovali na východ, nechávajúc vodnú cestu Šatt Al Arab ďaleko za sebou. Iránci stále nie sú schopní dopraviť na bojisko zodpovedajúci počet obrancov, takže presila  Iračanov zostáva takmer 5:1.

Iračania organizujú svoje vojská do brigád, ktoré sú základnými taktickými jednotkami armády. Brigády sa ďalej organizujú do divízií, pričom nemusí byť zachovaná klasická západná štruktúra a počet brigád v divízií často prekračuje tri. Iracká armáda bola od začiatku, kedy ju tvorilo menej ako 200 000 až do konca vojny, keď prekročila počet 1000 000 mužov, z  80% tvorená Šiítmi. Kurdská menšina v armáde neslúžila. Armáda bola tvorená vojakmi so základným vzdelaním, neskôr študentmi stredných a vysokých škôl. Skoro každý vojak vedel písať a čítať. Irak mal v momente vypuknutia vojny populáciu približne 16 miliónov. Iracké vedenie na čele so Saddámom Husajnom sa od začiatku vojny snažilo obmedziť straty na životoch. Spočiatku sa preto nekonali žiadne dodatočné odvody medzi obyvateľstvom, pričom nebolo povolené povolávať ani študentov. Iracká armáda má veľké nedostatky vo velení, kde je vo vysokých funkciách mnoho pohlavárov vládnej strany Baa’t. Všetky operácie sú organizované priamo z paláca ,čo zbytočne spomaľuje postup. Jednotky sa často úplne bezdôvodne zastavujú uprostred postupu na neviditeľných líniách, ktoré boli na mape nakreslené stovky kilometrov v zázemí, v komnatách prezidenstkého paláca.

Na druhej strane je iránska armáda v revolučnom rozklade. Islamské náboženstvo a jeho výklad a  presadzovanie úspešne zlikvidovali základ irackých síl, kedysi moderných a dominujúcich oblasti. Vojenský profesionalizmus bol nahradení slepou vierou, pričom súboj medzi náboženskými fanatikmi a príslušníkmi bývalej armády sa tiahol celou vojnou. Iránci používali okrem klasických západných ešte dva druhy unikátnych jednotiek. Prvými boli tzv. „Pašdaran“, jednotky ľahkej pechoty s ručnými zbraňami a ľahkými protitankovými zbraňami. Tieto jednotky boli bez výcviku a stálej organizácie. Väčšina vojakov bola negramotná. Ďalším druhom boli jednotky „Basij“, tvorené nemajetnými dobrovoľníkmi bez výcviku a často aj bez zbraní. Jediným taktický manéver, ktorý boli schopní vykonať bol čelný útok, respektíve beh proti nepriateľským líniám. Irán mal trikrát väčšiu populáciu ako Irak a v momente vypuknutia vojny začal mobilizovať. Iránska armáda nemala pripravené žiadne strategické plány.

Prvý veľký stret medzi oboma stranami sa odohral na predmestiach Koramšaru. Irackým jednotkám sa sice podarilo obsadiť prístav, ale v meste samotnom už bolo 7000 obrancov, regulérnych jednotiek aj dobrovoľníkov Pašdaran. Iracké brigády sa stretávajú s tvrdým odporom ľahkej iránskej pechoty. Saddám Husajn nakoniec rozhodol o nasadení jednotiek Commandos, ktoré sa zmocnili Koramšaru 24. októbra. Toto prvé víťazstvo stálo irackú armádu mnoho času a straty boli pre Husajna neprijateľné. Preto padlo rozhodnutie ďašie cieľové mestá obkľúčiť, ale neobsadzovať. V tomto momente boli všetky ďalšie operácie zastavené kvôli príchodu zimy. Obidve strany sa zakopali a očakávali príchod jara, aby mohli pokračovať v bojoch. Iracké vedenie v zime postupne rezignuje na ďalšie pokračovanie ofenzívy. Husajn chce udržať územné zisky a čakať na vyjednávanie.

1981 : PROTIOFENZÍVA.

S odchodom zimy sa na bojisko vrátila čulá aktivita. Do okolia Susangardu sa na priame nariadenie iránskeho prezidenta Abo Hassan Bani Sadra sústredilo viac než 300 iránskych tankov, aby sa zúčastnili na operácií, ktorá mala zahnať Iračanov na útek. Ich tankové brigády sú však na mieste tiež s približne rovnakým počtom obrnencov. Po prvom nápore sa Iračania sťahujú, zdanlivo porazení, ale v momente, keď sa ich Iránci rozhodnú prenasledovať, sú uzavretí dvojitým obkľučovacím manévrom. Iránske tanky – posledné pozostatky kvalitnej ramády Šaha sú rozstrieľané v manévrovom tankovom boji. Na konci boja je v okolí Susangardu 200 horiacich iránskych tankov.

ImageVýsledok bitky poštval náboženských vodcov Iránu proti profesionálnej armáde, ktorá bola už na začiatku vojny v nemilosti. Islamskí klerici pohŕdali vojakmi, disciplínou, výcvikom a schopnými veliteľmi. Všetky zostávajúce zdroje boli presunuté jednotkám Pašdaran, ktoré sa stali hlavnou silou na obranu Iránu. Príchodom dobrovoľníkov Basij sa okrem toho podarilo zmazať početnú prevahu Iračanov. S novými posilami na bojisku sa začali Iránci pripravovať na nové útoky. Pretože operácie sa presunuli úplne pod kompetencie duchovných vodcov, bolo naplánovaných niekoľko útokov v „ľudských vlnách“ ,čo bol vlastne jediný manéver, ktorý boli jednotky Pašdran a Basij schopné vykonať. Prvý z týchto útokov prišiel 28. novembra 1981, pri Bostane. Brutalita tohto útoku šokovala Iračanov. Iránci poslali stovky detí do bojovej zóny, aby nimi „vyčistili“ mínové polia. Po nich nasledovali jednotky Basij, ktoré mali prekonať zátarasy z ostnatého drôtu, alebo si na ne políhať, aby ostatní mohli prebehnuť po ich telách. Ako poslední prichádzala na rad ľahká pechota Pašdaran, ktorá prebehla cez polia pokryté postrieľanými predchádzajúcimi vlnami a vnikla za ohromných strát do irackých zákopov. Iračania mali v tomto úseku fronty dislokované iba zálohy a „milíciu“, ktorá po tom, čo postrieľala obrovské množstvo útočníkov situáciu psychicky neuniesla a ustúpila. Iránci rýchlo pochopili účinnosť týchto útokov a začali ich nasadzovať po celom fronte. Neskôr dokonca podnikali tieto útoky  v nočných hodinách, kedy bola väčšia šanca, že preniknú irackou obranou. V niektorých prípadoch, kvôli nedostatku koordinácie a  zo strachu pred veľkými stratami ustupovali Iračania preventívne. Takýmto spôsobom sa Irán zmocnil iniciatívy na celej fronte. Po ďalšom dodatočnom mobilizovaní dobrovoľníkov sa Iráncom podarilo na jar 1982 zmeniť priebeh vojny. Vyslobodili z irackého obkľúčenia Abadán a krátko nato sa znovu zmocnili Koramšáru. Získanie prevahy na fronte netrvalo Iráncom v tomto prípade ani tri mesiace, počas ktorých neprestávali poľavovať vo svojom tlaku v mimoriadne krutých bojoch.

1982 : ÚSTUP NA HRANICE

ImageV tomto momente vojny, s minimálnou šancov na pokračovanie ofenzívy a s cieľom obmedziť straty a nerozširovať vojnu, čo bola podmienka vojenskej pomoci USA, sa Husajn rozhodol ustúpiť s celou armádou na iracké hranice, do novovybudovaného komplexu opevnení. Celej armáde sa podarilo ustúpiť vo veľmi dobrom stave a organizovane. Iránci tak dosiahli vyhnaním Iráčanov  pozoruhodného víťazstva. V júni 1982 sa tak skončila prvá fáza vojny.
Ešte pred samotným ústupom sa Husajn pokúsil o vyjednávanie s Chomeiním, no ten mierové rokovania odmietol a  jasne deklaroval svoj nový cieľ – obsadenie južnej časti Iraku. Predstaviteľom strany Baa’t teda bolo jasné, že začína bitka o holé národné prežitie Iraku. Ďalšou vecou, ktorú Husajn urobil bola rozsiahla analýza, prečo zlyhalo velenie irackých síl a straty boli tak vysoké. Táto analýza ukázala, že mnohí velitelia boli nekompetentní pohlavári strany Baa’t. Husajn zbavil takmer všetkých velenia a  to prenechal svojim generálom, aby im tak umožnil pripraviť sa na obranu hraníc a mesta Basry, o ktorej bolo už vopred známe, že predstavuje hlavný cieľ nastávajúcich iránskych ofenzív.

Výsledok vojny teraz závisel od výsledku bitky o Basru. Je nepravdepodobné, že by Irak prežil, ak by prišiel o toto druhé najdôležitejšie mesto krajiny. Basra je domovom Šiítov, ktorí, ako to už bolo spomenuté, tvoria väčšinu irackej armády. Obranu Basry znevýhodňovala jej poloha a okolitý terén. Mesto bolo až príliš blízko hraníc, aby sa dalo predpokladať, že sa ho Iránci nepokúsia získať. Pri obranných bojoch by Iráčania nemohli obetovať ani  pol kilometra územia, čo značne obmedzovalo pružnú obranu. Rovnako bažinatý terén v niektorých sektoroch fronty okolo mesta obmedzoval použitie irackých tankov, hlavnej zbrane armády. Ale irackí generáli sa nevzdávali. V horúčkovitom tempe vybudovali ohromný komplex obranných opevnení, ktorý sa počas bojov ešte viac zdokonaľoval. Tento tzv. „Oceľový kruh“, tiahnuci sa v nekonečnej púšti pred Basrou bol tvorený tisíckami kilometrov zákopov, pillboxov a bunkrov, striedajúcich sa so zakopanými tankami a obrnenou technikou. Okrem toho začali s výstavbou veľkého tzv. „Rybieho jazera“, ktoré malo spolu s viacerými kanálmi obmedziť prístup k mestu zo západu a severozápadu.

13. júla Iránci zaútočili. Znovu bol útok vedený mladými „odmínovačmi“, ktorých nasledovalo niekoľko útokov v ľudských vlnách Basijov po 1000 mužov. Po nich Imageprišla ľahká pechota Pašdaran a nakoniec začali do irackej obrany búšiť obrnené jednotky regulérnej armády. Iracká 9. obrnená divízia bola cieľom tohto útoku. Najprv sa zdalo, že opúšťa svoje postavenia a ustupuje, ale v skutočnosti Iračania iba zopakovali manéver zo Susangardu.
9. obrnená sa zrazu zastavila a z  krídel prišiel zničujúci útok, ktorý Iráncov obkľúčil a rozstrieľal. Niektorým iránskym jednotkám sa nakoniec podarilo uniknúť, preskupiť a podniknúť niekoľko ďalších útokov na iracké línie. Bitku nakoniec ukomčili teploty na bojisku, ktoré v tejto ročnej dobe presahovali únosné medze. Vyčerpané iránske jednotky nakoniec ustúpili. Zničené boli zhruba dve celé iránske divízie, ale aj Iračania mali straty. 9. obrnená divízia bola rozpustená, čo naznačuje, že utrpela straty presahujúce 30% jej tabuľkového stavu.

Neúspech iránskych jednotiek bol prekvapením pre mnohých. Vojenskí experti počítali s porážkov Iraku. Odhad sily a odhodlania irackej obrany bol zlý. Nikto nepredpokladal, že Iračania budú brániť svoje hranice s takým odhodlaním. V tomto momente vojny boli počty mŕtvych nasledovné : Irán 200 000, Irak 50 000.

1983 : OCEĽOVÝ KRUH.

Vo februári 1983 sa Iránci pokúsili o ďalšiu inváziu s plánom, ktorý v mnohých aspektoch kopíroval ich predchádzajúci pokus. Tentokrát však bolo za cieľ zvolené mestečko Fakkeh a malý hraničný prechod severnejšie. Znova sa útok odohrával v ľudských vlnách, ktoré nepretržite búšili do irackých zákopov a bunkrov od 6. do 10. februára. Ale rovnako ako predchádzajúci rok, aj tento pokus bol utopený v smršti paľby irackých guľometov. Iráncom sa síce podarilo získať zopár kilometrov územia, ale cena za ne bola naozaj strašná.

ImagePo dvoch katastrofálnych ťaženiach a 7 mesiacoch bojov o Basru sa iránsky režim nemohol pokúsiť aj o tretiu ofenzívu. Zvyšné mesiace roku 1983 sa o iniciatívu zase pokúšali jednotky  iránskej armády, ktoré podnikali menšie a prepracovanejšie útoky na viacerých miestach fronty. Klasickým manévrom bolo rýchly útok a ústup, skôr než Iračania stihnú premiestniť do napadnutej oblasti svoje tanky. Tento postup bol účinnejší, pretože dlžka fronty, niečo cez 730 míľ nútila iracké tanky k zdĺhavým presunom do kritických oblastí. Takto dokázali Iránci získať čas na prípravu väčšej operácie a zároveň udržať tlak na nepriateĺa a iniciatívu na svojej strane. Množstvo týchto útokov bolo podniknutých v hornatých severných častiach hraníc za výdatnej podpory kurdských bojovníkov. Iránci v  tomto prípade veľmi účinne použili svoje vrtuľníky na dopravu jednotiek a zásob do odľahlých horských oblastí. Z množstva týchto operácií stoja niektoré za pozornosť. Prvou bol útok na Haj Umran, v ďalekých severných oblastiach krajiny. Útok samotný sa začal 22. júla 1983 a bol úspešny – Iračania sa museli vzdať tohto územia po krutých bojoch na vrcholoch hôr, z  ktorých mnohé sa týčili vo výške niekoľko tisíc metrov nad morom.
Ďalšia dôležitá bitka sa odohrala v  Mehrane, ktorý Iračania nedokázali obrániť pred sústredeným útokom iránskej armády. Mehran,  pôvodne iránske mesto, padlo do rúk Iračanov v prvom roku vojny. Posledným dôležitým stretom v roku 1983 sa stala bitka  v Penjwin v Kurdistane,. ktorá sa odohrala v októbri. Aj tu Iračania stratili menšie územia.
 
Celkovo možno rok 1983 označiť za mimoriadne priaznivý pre Irak. Aj napriek faktu, že bol v strategickej defenzíve a všetky počiatočné vojnové zisky boli stratené, dokázal sa počas celého roku udržať pred silnejúcimi útokmi nepriateľa a v posledných mesiacoch aj pred prízrakom opotrebovacej vojny. Vojaci znovu získali dôveru vo  svoje schopnosti, dobudovali a zlepšili svoje obranné postavenia a  v  rámci snáh o zrýchlenie presunov tankových jednotiek začali realizovať ambiciózny plán na vybudovanie rozsiahlej cestnej siete, vedúcej pozdĺž hraníc. Táto sieť ciest po dokončení umožňovala presunúť iracké tankové brigády po celej hranici v priebehu niekoľkých hodín.

1984: CEZ BAŽINY K BASRE.

Rok 1984 sa pre Irán stal rozhodujúcim rokom. Jeho politické vedenie sa muselo rozhodnúť, akým spôsobom bude ďalej vo vojne pokračovať. Na jednej strane regulérna armáda ponúkala alternatívu dlhej opotrebovacej vojny, ktorej úspech bol takmer istý, na druhej strane klerici chceli pokračovať v ofenzívach, spoliehajúc sa na fanatizmus tisícov dobrovolníkov a Alaha. Nakoniec získali klerici navrch a  presadili ďalšiu vlnu mobilizácie dobrovoľníkov. Prvé plány vypracované Pašdaranmi sa znovu sústreďovali na Basru, tentokrát však bol ich postup nápaditejší.
 
ImagePrvý z týchto prepracovanejších útokov sa začal 22. februára 1984 a smeroval krížom cez Hawizske bažiny, severne od mesta. Útok bol dokonalým prekvapením pre celú irackú obranu. Bažiny boli považované za nezdolateľné. Iránci však použili tisícky malých člnov, infiltrovali bažiny a pristáli na pevnine pri Bejde. Iracký generál veliaci tomuto úseku fronty, Hisham Fakhri, reagoval rýchlo pochopiac, že tento prienik by sa mohol celej obrane stať osudným. Povolal svoje jednotky a prinútil Iráncov vybojovať niekoľko tvrdých stretov, ktoré  pokračovali v nasledujúcich dňoch. Nakoniec mali Iračania navrch a zahnali útočníkov späť za bažiny, pričom im znovu spôsobili ohromné straty. O deň neskôr zaútočili Iránci cez bažiny znovu, tentokrát na rozhraní irackého III. a IV. zboru. Ale Iračania dokázali svoje jednotky znovu presunúť dostatočne rýchlo. Boje trvali štyri dni, ale výsledok bol rovanký, Iránci boli zahnaní na útek. 1. marca Iránci znovu opustili svoje zákopy a prenikli bažinami. Znovu bol ich postup zastavený, ale neustúpily už znovu do pôvodných pozícií. Podarilo sa im totiž obsadiť ostrov Majnoon, čím postavili iracké vedenie pred zložitú dilemu. Majnoon bol sice vďaka ropným poliam ekonomicky mimoriadne dôležitý, na jeho opätovné získanie by však museli Iračania presunúť a nasadiť veľké množstvo pechoty, čo by malo za následok veľké straty na životoch. Husajn nechcel riskovať svojich vojakov a rozhodol sa Majnoon zatiaľ prenechať nepriateľom. Ani rok 1984 nedopadol pre Irak nijako zle. Obrana sa utvrdzovala a posilňovala, okrem straty Majnoonu a niektorých území na severe sa celé obrana držala pevne. Ukázalo sa že používanie vrtulníkov v kurdských horách a útoky cez bažiny sú jedinými akciami, ktoré dokážu Iránci uskutočňovať. Ďalším veľkým ofenzívam neprial aj fakt, že iracké tankové brigády vyrážali často do preventívnych útokov na iránske pozície, vnucovali im boj a  znemožňovali takto nahromadenie väčšieho množstva rezerv, potrebných pre ofenzívu.

1985 : ZÁKOPOVÁ VOJNA POKRAČUJE

ImageIránci pokračovali celý nasledujúci rok vo svojom ťažení cez močiare. Basra a odrezanie cesty z Bagdadu na juh boli pre Irán mimoriadne lákavými možnosťami. Politické vedenie neodradila od pokračujúcich útokov ani skutočnosť, že iracká obrana naberala z mesiaca na mesiac na stabilite a sile. Vážnejší prielom v strategicky dôležitých úsekoch fronty bol takmer nemožný. Najdôležitejšou bitkou, ktorá sa v tomto roku odohrala, bola bitka o Badr. Boje sa začali 11. marca. V ten deň Iránci znovu prekročili močiare a vylodili sa v Qurnahu s cieľom preťať diaľnicu z Bagdadu do Basry. Iránske jednotky po rýchlom postupe úspešne prekročili Tigris. Iračania podobnú operáciu pravdepodobne očakávali a generál Fakhri okamžite začal s protiopatreniami. Zo severu bol podniknutý silný protiútok jednou mechanizovanou divíziou  nasledovaný útokom republikánskych gárd z juhu. Iránske jednotky boli znovu zatlačené. V tejto bitke boli jednotky republikánskej grady prvýkrát použité ako mobilná záloha. Bitka o Badr vyznačuje koniec druhej fázy vojny. Irak až do tohto okamžiku rezignoval po ústupe z Iránu na akékoľvek väčšie vojenské operácie. Cieľom bolo neútočiť a čakať na útoky nepriateľa, ktoré ho vyčerpajú a otvoria okno pre definitívny iracký úder. Straty Iráncov stúpali veľko rýchlosťou a začali mať silný vplyv nie len na situáciu na bojisku, ale aj na celkovú strategickú pozíciu Iránu. Ak by boje pokračovali rovnykým spôsobom aj v roku 1986, dala sa očakávať nie len vojenská, ale aj politická a hospodárska, celonárodná kríza.

1986 : AL FAW

ImageZačatkom roka 1986 sa v okolí Basry na južnom brehu močiarov Hawizah sústreďovalo obrovské množstvo irackých jednotiek. Irak očakával ďalší z iránskych útokov na Basru. Iránsky útok však prišiel celkom nečakane na úplne inom mieste fronty : Iránci zaútočili na poloostrov Al Faw. Na poloostrove Al Faw sídlil ropný terminál, ktorý bol na začiatku vojny zničený iránskym letectvom. Bez väčšieho strategického významu bol tento poloostrov strážený iba slabými jednotkymi irackej armády. Keď v noci 10. februára 1986 začali iránske jednotky počas nočnej búrky prekračovať na lodiach a člnoch lodnú dopravnú tepnu Šat Al Arab, boli irackí obrancovia na podobnú operáciu absolútne nepripravení. Iráncom sa podarilo zriadiť predmostie a postúpiť do vnútrozemia. Republikánska garda sa vydala na cestu takmer okamžite po tom, čo správa o iránskom útoku dorazila do Bagdadu. Aj napriek faktu, že samotný poloostrov nemal takmer žiadnu strategickú hodnotu, trvalo iracké politické vedenie na jeho znovuobsadení. Tankové a mechanizované jednotky Republikánskej gardy však narazili pri svojom postupe na množstvo problémov. Rozsiahle záplavy v oblasti spôsobili, že tanková technika uviazla v bahne a nemohla byť efektívne využitá. Na mnohých miestach sa tankové kolóny museli zastaviť, čo prilákalo pozornosť iránskych delostrelcov, ktorí mali delá rozmiestnené na severnom brehu kanálu Šat Al Arab. Iránske delostrelectvo reagovalo mimoriadne svižne a presnou streľbou na znehybnené kolóny obrnenej techniky spôsobilo Iračanom mimoriadne vysoké straty. Iracké jednotky boli nútené postupovať po troch diaľniciach, ktorých vozovka zostala nad vodnou hladinou. Tvrdé boje o kontrolu nad poloostrovom trvali takmer tri týždne, no Iračania nedokázali zlomiť odpor Iráncov. Tým sa na poloostrove podarilo sústrediť 30 000 vojakov. Boje o Al Faw boli náhle prerušené bitkou na opačnom konci fronty. 12. mája vyrazili na severe Iračania znovu do útoku a rýchlym postupom obsadili Mehran. Ich pozície však neboli príliš stabilné a udržanie mesta by si vyžiadalo prevelenie ďalších jednotiek zo strategickej rezervy. Nie je teda žiadnym prekvapením, že táto  rýchlo zorganizovaná operácia musela zlyhať a mesto padlo znovu do rúk nepriateľa po iránskom protiútoku 10. júna. Neúspech v Mehrane a  pretrvávajúce problémy v Al Faw boli vo svete interpretované ako začiatok konca irackej armády. V júli sa v Bagdade konalo zhromaždenie všetkých vedúcich predstaviteľov strany Baa`t s cieľom diskutovať o dovtedajšom priebehu vojny. Na stretnutí sa zúčastnili civilisti aj vojaci. Hlavnou témou diskusie bol plán prechodu do strategickej ofenzívy, vypracovaný Saddamom Hussajnom. Výsledkom stretnutia bolo ustanovenie nových vojnových cieľov a  novej globálnej stratégie, ktorá však celkom nezodpovedala pôvodným plánom Saddáma Husajna. Celý plán bol držaný v mimoriadnom utajení nie len pred nepriateľom,ale aj pred ostatným svetom, ktorý už začínal hovoriť o definitívnej irackej porážke. Prvým krokom nového plánu bola celková národná mobilizácia. Tento mimoriadne neobvyklý krok však ukázal, že iracký ľud stále stojí za svojim politickým vedením a armádou. Mobilizácia bola nakoniec úspešná. Uprostred leta 1986 začala armáda s prípravou nových jednotiek, ktoré sa skladali z dobrovoľníkov, z  ktorých bolo mnoho vysokoškolských študentov. Cieľom komplexného výcviku však nebolo vytvorenie strategickej rezervy, ale elitných peších a obrnených brigád, ktoré boli začlenené do oceľovej údernej päste irackej armády – do obrnených a peších  jednotiek Republikánskej gardy. Počet brigád Republikánskej gardy sa v tomto období zvýšil zo sedem na zhruba 28.  Až do tohto bodu vojny mal Irak 100 000 mŕtvych, zatiaľ čo Irancov zahynulo 250 000. Udalosti v Iraku boli ( na šťastie pre Irak ) zatienené udalosťami v Iráne, vďaka čomu tieto prípravy unikli oku svetovej verejnosti, ale aj nepriateľa. Teherán na druhej strane v lete 1986 hýril vyhláseniami pre tlač a svoje vojenské plány na nasledujúci rok nijako neskrýval. Klerici svetu ohlásili svoj zámer skončiť vojnu do konca januára 1987 ( 21. január predstavuje iránsky nový rok ). Do svojho posledného úderu plánovali Iranci zapojiť všetky rezervy, ale nie len to. Bola rozbehnutá nová vlna mobilizácie, ktorá mala na bojiská priviesť ďalších 100 000 vojakov v novovytvorenom tzv. „Mohammedovom“ armádnom zbore. Okrem neho sa začal pripravovať aj ďalší zbor o rovnakej sile 100 000 vojakov, ktorý bol pomenovaný „Mahdiho“ armádny zbor. Tieto sily mali byť dostačujúce pre zlomenie irackej armády. Všetka mediálna pozornosť sa teda sústredila na Irán v tomto, ako ho klerici označovali  „ poslednom ťažení “.

1987 : KARBALA V

Rozhodujúce ťaženie vojny sa začalo 24. decembra 1986  operáciou Karbala IV. Iránci podnikli túto ofenzívu s cieľom zmocniť sa ostrova Umm Rassas na vodnej ceste Šat Al Arab. Smer iránskeho útoku bol jasný. Cieľom jednotiek bolo zmocniť sa ostrova, prekročiť Šat Al Arab a zaútočiť z  pozícií severozápadne od Koramšar. Po prelomení obrany mala nasledovať otočka na severozápad a postup pozdĺž Šat Al Arab až do Basry popod Veľké rybie jazero, vybudované ako umelá vodná nádrž severovýchdne od Basry a používané ako súčasť irackej obrannej línie. Iránske jednotky sa však dostali do problémov už pri samotnom útoku na Umm Rassas. Veľké množstvo ľahkej iránskej pechoty bolo stratené v zúfalých útokoch na nepriepustnú irackú líniu. Iránske straty boli katastrofálne a ofenzíva Karbala IV nesplnila žiadny zo svojich cieľov. Jej jediným úspechom bola skutočnosť, že ju Iračania považovali za posledný útok, podniknutý na Basru. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa rozbehla hlavná ofenzíva : Karbala V. Iránci často hovoria o Karbale IV iba ako o „skúšobnej“ ofenzíve. Nie je jasné, či to tak skutočne bolo, každopádne straty Iráncov boli v tejto operácií príliš vysoké na to, aby to neovplyvnilo ďalší priebeh bojov.
 
ImageNajväčšia bitka druhej polovice dvadsiateho storočia sa začala 9. januára 1987. V ten deň iránske jednotky opustili svoje zákopy, aby sa pokúsili definitívne prelomiť iracké línie. Ofenzíva sa začala východne od Veĺkého rybieho jazera útokom jednotiek Pašdaran a Basij na pozície osamoteného irackého práporu na východnom brehu jazera. Jeho pozícia bola neudržateľná a prápor po krátkom boji podľahol. Iránske jednotky postupovali ďalej k jazeru, cez ktoré sa preplavili na dovezených člnoch. Na západnom brehu pristáli bez odporu, zriadili predmostie a začali postupovať do vnútrozemia, k takmer 12 kilometrov vzdialenému kanálu Šat Al Arab. V tomto momente sa na bojisku objavili pešie brigády rapublikánskej gardy, ktorým sa podarilo zastaviť iránsky postup, zlikvidovať  hrot postupu a nakoniec aj uzatvoriť iránske jednotky do predmostia so šírkou 5 a pol kilometra a hĺbkou pol kilometra na západnom brehu Veľkého rybieho jazera. V momente, keď jednotky Pašdaran zistili, že cesta na západ je uzavretá, začali sa točiť vo vnútri predmostia, až nakoniec prerazili iracké línie na najjužnejšom mieste jazera. Ich výpad zasiahol stred 11. irackej pohraničnej gardovej divízie, III. irackého zboru, ktorej tri obranné línie boli otočené proti iránskym hraniciam. Iránska pechota takto mohla pomerne jednoducho postupovať pozdĺž týchto obranných línií, čo aj skutočne zrealizovala. Iránske jednotky zaútočíli zboku na iracké pozície a donútili 11. divíziu vyprázdniť prostrednú obrannú líniu, pozdĺž ktorej Iránci následne postupovali. Iracké jednotky museli zostaviť líniu novú, tentokrát k iránskym hraniciam otočnenú v 90° uhle. Ale situácia sa pre Iračanov nevyvíjala uspokojivo. Najvýchodnejšie jednotky začali ustupovať zo strachu pred odrezaním ústupových ciest, zatiaľ čo iránska ľahká pechota na nich neprestávala dorážať. Nakoniec sa na ústup dali všetky pohraničné jednotky, pričom ústup samotný bol skôr pomalým presunom za stáleho boja. Všetky jednotky ustupovali na západ, držiac sa na pravom brehu rieky Jasim. III. iracký zbor začal v tomto momente organizovať obrannú líniu na rieke Jasim z rezervných jednotiek. Obranu posilnila pravdepodobne aj 5. mechanizovaná divízia, zatiaľ čo 11. pohraničná  divízia sa rovnako ako predtým sústredila na zastavenie iránskych prienikov do svojich línií. Do malého priestoru medzi druhou a treťou líniou tejto divízie, obrátenými k iránskym hraniciam, sa stále objavovali iránske jednotky, unikajúce z predmostia na Rybiom jazere. 11. divízia ustupovala pomali zo svojich pozícií, za stáleho boja, v ktorom spôsobovala Iráncom značné straty. Tento ústup trval zhruba týždeň. Pravdepodobne okolo 17. januára nakoniec iracké jednotky ustúpili na západný breh rieky Jasim, otvoriac tak Iráncom cestu ku kanálu Šat Al Arab. Iránske jednotky následne dorazili k brehom kanálu a začali sa pripravovať na jeho prekročenie. Tento podnik sa skladal z dvoch samostatných úkonov. Najprv bolo treba prekročiť menší kanál a následne obsadiť ostrov uprostred vodnej cesty Šat Al Arab. Tento manéver sa však už Iráncom zrealizovať nepodarilo, pretože jedna iracká divízia podnikla útok z juhu a za 48 hodín k nemu Iráncom odrezala prístup. Iránske jednotky však  za veľkých strát pokračovali v zúfalých útokoch.

ImageDo oblasti boli povolávané stále nové a nové iránske jednotky v snahe znovu preraziť iracké línie. S každým dňom sa iracká obrana na rieke Jasim posilňovala, pričom iránske jednotky útočili do mŕtvych zón, v ktorých bola ich ľahká pechota masakrovaná delostreľbou a krížovou paľbou ručkých zbraní. Denné straty Iráncov rástli od stoviek do tisícov vojakov. 27. januára sa Iránci pokúsili využiť poslednú možnosť, ako zvrátiť bitku a teda aj vojnu vo svoj prospech. Rezignovali na prekročenie Šat Al Arab a namiesto toho sa pokúsili prelomiť líniu na rieke Jasim, Tento útok sa nepodarilo zrealizovať takmer vôbec. V momente, keď Iránci vyrazili poslednýkrát do útoku, boli ich rady skosené guľometnou paľbou. Ľahkej pechote sa nepodarilo postúpiť ani o pár metrov. Situácia iránskych jednotiek začala byť mimoriadne vážna. S vedomím, že celá operácia sa zmenila na na krvavý debakel, sa iránske jednotky ocitli v nevýhodnom postavení na západnom brehu Rybieho jazera. Ofenzíva Karbala V sa definitívne skončila 28. januára 1987. V ten deň iracké jednotky vyrazili do útoku na predmostie na Rybiom jazere. Vedené obrnenými jednotkami republikánskej gardy prerazili iránske línie a začali s postupnou likvidáciou iránskych jednotiek v celej oblasti. Vzhľadom na fakt, že iracké jednotky, účastniace sa tohto protiútoku boli na bojisko dopravené z rezervy, boli absolútne čerstvé. Na druhej strane sa v posledných fázach operácie začala prejavovať fyzická únava jednotiek iránskych. V operácií Karbala V sa dokonale prejavili prednosti irackého systému rotovania jednotiek na bojisku, ktoré zabezpečilo, že  jednotky nastúpené v prvej línií boli takmer vždy čerstvé. Presuny irackých jednotiek boli okrem toho uľahčené kvalitnou sieťou diaľnic, vybudovaných pozdĺž celej južnej fronty. Táto sieť, ktorej stavba začala v úvodných rokoch vojny, bola v roku 1987 už dokončená. Ďalším zaujímavých poznatkom z operácie bol odhodlaný a  profesionálny výkon irackej pechoty. Operácia Karbala V sa vyznačovala absenciou veľkého množstva tankovej a obrnenej techniky, na ktorej bola iracká armáda v minulosti závislá. Dokonca aj regulárne pešie jednotky, akými bola napríklad aj 11. pohraničná pešia divízia, bojovali veľmi dobre. Zvládli ťažké menévre, medzi ktoré patrí napríklad rotácia obrannej línie v rôznych uhloch, pomalý ústup za sústavného boja, alebo psychické odolanie útokom v ľudských vlnách.

Bitka mala katastrofálne dôsledky pre iránske vojnové úsilie. Po skončení bojov už nikto nepochyboval o to, že Irán nie je schopný túto vojnu vyhrať vojenskými prostriedkami. Novovymenovaný vrchný veliteľ iránskej armády, Hashemi Rafsanjani, ktorý nastúpil do funkcie po krachu ofenzívy, zverejnil výšku iránskych strát. Irán prišiel v najväčšej ofenzíve vojny o skoro 80 000 vojakov. Iracké straty boli oveľa nižšie, iba 10 000 mŕtvych a zranených. Rafsanjani vyhlásil že nebudú žiadne ďalšie útoky v ľudských vlnách.
 
Iracké velenie pochopilo víťazstvo v bitke ako vytvorenie  strategickej príležitosti re konečné víťazstvo. Uprostred leta 1987 presunula iracká armáda veľké množstvo jednotiek do púšte za Basrou, do obrovských kasárenských a výcvikových komplexov, vybudovaných v krátkom časovom úseku špeciálne pre jediný účel : pripraviť jednotky intenzívnym výcvikom na posledný a rozhodujúci úder proti Iránu. V púšti boli vybudované objekty, simulujúce geografickú situáciu na druhej strane iracko-iránskych hraníc – na budúcom skutočnom bojisku. Na tomto obrovskom simulátore boli donekonečna cvičené postupy v rôznych bojových situáciách, na ktorých sa podieľali veľké jednotky, často celé divízie. Všetky tieto operácie, aj napriek svojmu rozsahu sa podarilo udržať v tajnosti. Navonok bola situácia na bojisku rovnaká ako v predchádzajúcich rokoch – Irak držal svoje pozície a pripravoval sa na ďalší útok Iránu. Ten však v roku 1988 neprišiel. Irán bol a absolútnom mínusovom bode. Situácia v armáda a štáte sa dá porovnať so situáciou zo začiatku vojny, jediným rozdielom bolo, že iracké tanky boli zatiaľ od iránskych miest vzdialené stovky kilometrov. Mobilizácia v roku 1988 neprebehla v Iráne podľa očakávaní. Obyvateľstvo bolo vojnou vyčerpané, nedostávalo sa vytrénovaných vojakov a sofistikovaných zbraní, potrebných pre boj s irackými tankami a letectvom. Prvýkrát od začiatku vojny sa politicko- náboženské a vojenské vedenie dokázali zhodnúť na fakte, že ďalšie ofenzívy neprichádzajú do úvahy. Ďalšie zotrvanie vo vojne vyžadovalo nové nazhromaždenie zdrojov, intenzívny výcvik armády a ďalšie mobilizácie. Ak mala vojna pokračovať, musel by sa Irán vzdať strategickej iniciatívy na niekoľko rokov. V tomto momete sa doterajšie celkové straty (  mŕtvych ) dajú odhadnúť na 600 000 – 700 000 Iráncov a 150 000 – 250 000 Iračanov.


1988 : „V ALLAHA VERÍME“

Presvedčení, že ďalšie zdržiavanie už nie je nutné, začali Iračania, ktorých armáda bola teraz päťkrát väčšia, ako v roku 1980, 17. apríla 1988 poslednú fázu vojny, operáciu nazvanú „Tawakalna Ala Allah“ ( V Allaha veríme ) útokom na poloostrov Al Faw, ktorý bol od roku 1986 v rukách Iráncov. Iracký útok bol ukážkovým príkladom spolupráce jednotlivých zložiek pozemných síl. Delostrelectvo, tankové jednotky a pechota v spolupráci s letectvom predviedli mimoriadne pôsobivé víťazné ťaženie. O tridsaťšesť hodín neskôr padli posledné iránske pozície na najjužnejšom cípe poloostrova. V niektorých prípadoch prekonávali iracké vojská svojho súpera presilou 50:1! V júni nasledovala rýchla operácia, v ktorej sa iracka armáda za štyri hodiny zmocnila ostrova Majnoon, bohatého na ropu. Počas tejto operácie si iracké vrchné velenie prvýkrát  uvedomilo, že súper podlieha a vojna sa končí. Iracké jednotky znovu prenikli desiatky, na niektorých miestach stovky kilometrov do Iránu a brali tisíce zajatcov. V  tejto poslednej fáze vojny sa iracké vojská sústredili na obkľúčenie a likvidáciu iránskych jednotiek, pričom znovuzískanie územia bolo skôr druhoradé. Celé ťaženie, ktoré sa rozbehlo posledným irackým vpádom na Iránske územie, sa zmenilo na jednostratnú likvidáciu pasívnej, immobilizovanej iránskej armády, ktorá sa nachádzala v pokročilom štádiu rozkladu. Bitka pri Shelemchehu bola dokonca len jednoduchým vytlačením Iráncov z irackého územia. Tejto bitky sa zúčastnil najväčší počet tankov od bitky pri Kursku a všetky bojovali na irackej strane.Vo všetkých týchto operáciách bola okrem toho pravdepodobne použitá taktika vrtulníkových výsadkov v tyle nepriateľa s cieľom zlikvidovať jeho veliteľské stanovištia. Iránska armáda bola zničená ešte pred koncom júla 1988. Iračania mali pred sebou jedinečnú možnosť obsadiť celý Uzestan úplne bez boja, Saddám Husajn sa však rozhodol vrátiť na hranice a čakať na mier.    

 
< Predchádzajúca