Úvod (Executive Summary)

V tomto hodnotení ide o spravodajský súhrn sekcie „A.R.E.S analysis“ za obdobie 22.12.2008-07.02.2009. Monitoring  bol zameraný predovšetkým na iránsky jadrový program, boje v pásme Gazy, prehlbovanie vzťahov Iránu s Ruskom, Čínou a ďalšími ázijskými štátmi, zintenzívnenie/zhoršovanie vzťahov s európskymi krajinami a tiež vnútropolitický vývoj v tejto regionálnej mocnosti.  Zaznamenávané fakty sme priraďovali k trom základným hypotézam týkajúcich sa možností vývoja sledovaného objektu.
http://www.projectares.sk/

Hypotéza 1 - Zmiernenie napätia/Nadviazanie energetického dialógu EÚ-Irán, prípadne USA-Irán
Hypotéza 2 - Ďalšie zvyšovanie napätia a vyostrovanie vzťahov s negatívnymi dopadmi na stabilitu regiónu. Eventuálna možnosť použitia vojenskej sily zo strany Iránu resp. USA/Izraela
Hypotéza 3 - Zachovanie status quo, prehlbovanie spolupráce s Ruskom, prípadne ďalšími ázijskými štátmi, integrácia do vojenských, politických, ekonomických zoskupení

Najreálnejšou sa k 7.februáru 2009 javí Hypotéza 3, za ňou nasleduje Hypotéza 2 a najmenšie šance pre naplnenie má zatiaľ Hypotéza 1. Je to spôsobené hlavne prehlbujúcimi sa väzbami Iránu na Rusko, Čínu a ostatné ázijské štáty. Predpokladáme, že možnosť vojenskej konfrontácie je značne zmierňovaná vzájomnou závislosťou (Rusko a Čína sú stáli členovia BR OSN). Predovšetkým Čína potrebuje iránsky plyn a ropu, čoho dôkazom je podpísanie dvoch veľký kontraktov za sledované obdobie. Rusko vidí v Iráne tiež významného obchodného partnera, čo len dokazujú vzájomné snahy pretransformovať zoskupenie „GECF“ (Fórum krajín exportujúcich plyn) na akúsi obdobu OPEC-u. V neposlednom rade nesmieme opomenúť summit zoskupenia „ECO“ v Teheráne, na ktorom sa koncom decembra dosiahla dohoda o vytvorení zóny voľného obchodu do roku 2015.

Prehlbujúce sa väzby Iránu s východom idú teda na úkor Hypotézy 2 ale nemusia nevyhnutne aj na úkor Hypotézy 1. Eskaláciu napätia medzi Iránom a Západom (najmä Izrael/USA) podporil konflikt medzi Izraelom a Hamasom v Gaze. Ďalšie potenciálne vyostrovanie situácie môže zmierniť postoj Sýrie, ktorá sa čoraz viac začína zbližovať so Západom aj keď totálne ukončenie spojenectva s Iránom môžeme zrejme sotva očakávať. Región môže byť destabilizovaný diplomatickou roztržkou medzi Hizballáhom a Iránom na jednej strane a Egyptom na strane druhej. Rovnako môže k pretekom k jadrovej proliferácii prispieť aj podpísanie dohody o mierovom jadrovom programe medzi USA a Spojenými arabskými emirátmi. Zmierneniu napätia by mohla výrazne dopomôcť väčšia angažovanosť Egypta v boji proti pašovaniu zbráni do Gazy. Ten si však nadmernú aktivitu v tomto smere nemôže dovoliť z vnútropolitických dôvodov. Najdôležitejšou správou boli informácie zo západných zdrojov, že Irán zrejme začína čeliť nedostatku uránu pre svoj jadrový program. Táto skutočnosť môže Hypotézu 2 vážne ohroziť.

Hypotézu 1 zatiaľ podporilo najmenej argumentov. Predpokladali sme, že plynová kriza medzi Ruskom a Ukrajinou s negatívnymi dopadmi na EÚ môže prispieť k otvoreniu energetického dialógu Brusel-Teherán. Očakávali sme, že januárový summit o projekte plynovodu Nabucco (na ktorom by sa mohol teoreticky zúčastniť aj Irán) posunie jednotnú energetickú stratégiu únie výrazným krokom vpred. Nabucco sa však takmer nikam nepohlo. Okrem toho sa napätie medzi Iránom a EÚ zvýšilo, keď Brusel vymazal zo zoznamu teroristických skupín odbojovú skupinu „MEK“, ktorá sa v 80.rokoch pokúšala zvrhnúť iránsky režim. Nemecko sa tiež snaží vytvoriť tlak na domáce firmy, aby menej obchodovali s Iránom. Nemecké ako aj ďalšie európske firmy totiž v Iráne vo veľkej miere investujú a to je dôvodom, prečo zatiaľ nebolo prijaté ďalšie kolo tvrdších sankcií. V skratke povedané, európske ekonomické záujmy zatiaľ udržujú Hypotézu 1 ako tak pri živote.

Metodologická poznámka

Platnosť týchto hypotéz je ohraničená časovým horizontom rokov 2010-2012 – teda okamihom, kedy sa svet dozvie, že Irán získal jadrovú zbraň (prípadne ju nikdy nevyrábal) a udalosťami, ktoré budú nasledovať ako reakcie na túto udalosť. K napleniu hypotéz však môže dôjsť aj skôr a to v prípade rýchleho diplomatického urovnania krízy alebo eskalácie napätie vedúceho k použitiu vojenskej sily.

Na úvod je ako metodologickú poznámku nevyhnutné ešte uviesť, že percentuálne prepočítavanie pravdepodobnosti hypotéz je len orientačné a nesmie byť braté doslova. Čitateľ si musí byť vedomý, že celkové hodnotenie je do istej miery zjednodušenou logickou rekonštrukciou reality a to  vzhľadom na fakt, že sekcia A.R.E.S analysis je len „open source intelligence“. Okrem toho dynamika  geopolitického vývoja nášho globalizovaného sveta spôsobuje, že žiadny predpoklad budúcich scenárov nikdy nemožno brať za istý. A to ani pri takmer 100% informovanosti pozorovateľa (čo sa nás netýka kedže čerpáme len z otvorených zdrojov). Z tohto dôvodu sa hypotézy môžu v priebehu času meniť rovnako ako hodnotenie jednotlivých argumentov.

Hodnotenie

Po úvodných slovách prejdime teraz k samotnému hodnoteniu. Celkový vývoj okolo Iránu bol za spomenuté obdobie poznačený hlavne konfliktom v Gaze. Rétoriku nového amerického prezidenta Baracka Obamu sme do matíc nezahrnuli. Jeho administratíva totiž neučinila žiadne zásadné kroky. Obama v podstate len stále opakuje svoje stanovisko, podľa ktorého je pripravený rokovať s Teheránom priamo avšak súčasne nevylučuje možnosť použitia sily. Podmienkou normalizácie vzťahov má byť vyriešenie krízy okolo kontroverzného jadrového programu. Najnovšie túto pozíciu zaujal včera americký viceprezident Joe Biden na bezpečnostnej konferencii v Mníchove.

V tomto smere nedošlo k progresu ani zo strany Iráncov. Najmä minister zahraničných vecí Manoucher Mottaki a predseda parlamentu Ali Larijáni pri každej príležitosti vyhlasujú, že USA majú obrovskú príležitosť vyriešiť s Teheránom staré spory. Základnou požiadavkou ale je, aby priame rokovania neboli podmieňované zastavením obohacovania uránu, ktoré prebieha v meste Natanz. Teherán sa podobne ako Washington zatiaľ do rokovaní nehrnie. Na spomínanej konferencii , ktorá prebieha v dňoch 6.2-8.2.09 v bavorskej metropole, sa Larijáni odmietol s Bidenom priamo zhovárať.

Z pohľadu Hypotézy 1 boli dôležitejšie iné fakty. A to predovšetkým náznaky zbližovania Európy s Iránom a priebeh plynovej krízy medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorej dôsledky tvrdo pocítili aj európske krajiny. Zaujímavé je napr. zrušenie zákazu činnosti pre iránsku banku Sepah talianskymi úradmi, ku ktorému došlo pred Vianocami a tiež rokovanie talianskeho energetického gigantu ENI s Iránom. Podľa dohody by mal ENI zvýšiť denný output ropných polí Darkhovan na juhozápade krajiny zo 100 000 barelov na 160 000. Všimli sme si tiež vyhlásenie iránskeho ministra ropného priemyslu, Gholam-Hossein Nozariho, ktorý sa pár dní predtým nechal počuť, že Irán nevyhnutne potrebuje zahraničné investície do svojej ropnej infraštruktúry. Argumentoval tiež tým, že investovaním v Iráne sa posilní energetická bezpečnosť odberateľských krajín. Tieto slová by akoby boli predzvesťou novoročných udalostí. 1.januára ruský Gazprom prerušil dodávky plynu na Ukrajinu v dôsledku cenového sporu. Situácia v priebehu týždňa eskalovala a dodávky do Európy boli znížené až o 78% pričom medzi najviac postihnutých patrilo Slovensko a Bulharsko. Napriek dohode, ktorá bola dosiahnutá po rokovaniach v Moskve 17.-18.januára si EÚ znovu intenzívnejšie uvedomila potreby diverzifikácie svojich energetických dodávateľov. Preto sme správy o plynovej kríze priraďovali ako argument v prospech Hypotézy 1.

Trasa Nabucca a South Stream (simonecomi.blogsome.com)

Dostrel rakiet Hamasu (www.spiegel.de)

Ahmadinedžád Izrael ostro odsúdil a vyhlásil, že Irán nikdy neprestane podporovať vec palestínskeho ľudu.

Saad bin Ládin (historycommons.org)

Vráťme sa však ešte späť k Hamasu. Jeho najvyšší predstaviteľ Khalid Mashaal sa pred šieštimi dňami zúčastnil návštevy Teheránu čo malo byť gestom podpory palestínskym radikálom. Teherán jasne naznačuje, že sa vo veci Palestíny nemieni vzdať. Situácia je ešte o to komplikovanejšia, že Hamas je v politickej roztržke s hnutím Fatah palestínskeho prezidenta Mahmuda Abbasa. Obe strany sa obviňujú zo vzájomného prenasledovania prívržencov toho druhého a viacerí predstavitelia Hamasu vyhlásili, že neuznávajú autoritu Abbasa, ktorého mandát mal podľa nich vypršať v januári (Fatah tvrdí, že vyprší až v roku 2010). Okrem toho sa Hamas snaží získavať ľudovú podporu, keď vypláca v Gaze vysoké sumy rodinám, ktoré prišli počas bojov o svoje domy alebo príbuzných. Destabilizácia situácia medzi palestínskymi frakciami pri pokračujúcom trende negatívne ovplyvní aj konflit s Izraelom čo bude mať jednoznačný dopad aj na izraelsko-iránske napätie.

Na druhej strane netreba podporu Teheránu pre Hamas preceňovať. Toto spojenectvo má hlavne taktický charakter a nie hlbší ideologicko-strategický. Hamas totiž vychádza z tradície sunnitského egyptského "Moslimského bratstva" a okrem toho väčšina financií pre Hamas pochádza hlavne zo saudských a nie iránskych zdrojov. Informácie o dodávaných raketách sú zrejme zveličované, najmä keď väčšina raketových útokov je stále uskutočňovaná s Qassamami.

Najväčším problémom, ktorý by sa v súvislosti s Gazou dal najľahšie riešiť je pašovanie zbraní. Egypt ale odmieta podpísať bezpečnostnú zmluvu s Izraelom, ktorá by zintenzívnila spoluprácu pri potieraní pašovania zbraní do Gazy podzemnými tunelmi. Káhira si to totiž pod tlakom domácej verejnej mienky nemôže dovoliť, keďže prezident Husní Mubarak čelí obrovskej (zatiaľ) latentnej hrozbe zo strany islamistického "Moslimského bratstva". Príliš tvrdým postup voči Hamasu by preto egyptská vláda išla proti sebe. Hoci pred pár dňami začal Egypt spolu s USA, Francúzskom a Nemeckom inštalovať na hraniciach s Gazou nové senzory, problém to s veľkou pravdepodobnosťou definitívne nevyrieši.

Bez riešenia problému islamizmu v Egypte bude veľmi náročné riešiť problém Gazy a tým pádom aj iránskej krízy. Ako teda vidíme, jednotlivé problémy Blízkeho východu spolu veľmi úzko súvisia a je takmer nemožné ich riešiť oddelene. Pri úzkych súvislostiach tu treba spomenúť ešte Sýriu a Spojené arabské emiráty.

Sýria sa v poslednom období začína čoraz viac otvárať Západu a to najmä Francúzsku. Tieto skutočnosti boli spomenuté už v hodnotení z 21.decembra kde sme konštatovali, že prehlbovanie vzťahov so Sýriou môže mať pozitívny vplyv na riešenie krízy s Iránom. Na tomto mieste ale treba dodať, že otázku Sýrie nesmieme vnímať príliš pozitívne. Detailnejšia analýza preukázala, že Damašk sa usiluje predovšetkým o vybalansovanie svojich jednotlivých zahraničnopolitických vektorov. Okrem toho sú možnosti Damašku vplývať na Teherán obmedzené. Podľa sýrskych predstaviteľov Irán odmietol ich návrhy na angažovanie sa Sýrie v otázke jadrového programu, keďže pre jeho veľmocenskú logiku je takáto predstava neprijateľná. Popritom Damašk nechce stratiť svoj vplyv v Libanone v dôsledku čoho je ukončenie jeho podpory pre Hizballáh málo reálne. Na druhej strane ani posilňovanie islamistických tendencií v regióne nie je v záujme sýrskeho sekulárneho režimu. Pozitívne očakávania môžu mať skôr súvis s túžbou Sýrie získať naspäť Golanské výšiny od Izraela čo by teoreticky mohlo znamenať aspoň isté obmedzenie podpory pre Hizballáh. Rovnakým stimulom môže byť prehĺbenie ekonomických vzťahov s EÚ. Jednoznačné priklonenie sa k Západu by sme v strednodobom horizonte zrejme očakávať nemali. A keby aj áno tak Irán je schopný dodávať zbrane Hamasu a Hizballáhu aj po mori.

Mapa vojenských síl v priestore Perzského zálivu (defensebriefs.livejournal.com)

Spojené arabské emiráty zase podpísali s USA zmluvu o mierovom jadrovom programe. Kritici dohody tvrdia, že tento krok môže podporiť preteky v jadrovej proliferácii v regióne. Ďalším argumentom je, že USA si ešte viac k sebe pripútajú emiráty, ktoré budú mať intenzívnejšiu tendenciu zaujímať protiiránske postoje. Súčasne však môže platiť aj názor, že táto zmluva je dobrým príkladom pre moslimské krajiny, že jadrová energia pre mierové účely im nie je neprístupná.

V neprospech Hypotézy 2 hovorí súčasná globálna hospodárska kríza. Izraelská centrálna banka oznámila koncom januára, že krajinu v roku 2009 čaká stagnácia. Hospodárstvo by malo rásť len tempom 0,2%. Viacerí odborníci tvrdia, že pokračujúce vojenské operácie by Izrael neúmerne zaťažili. Preto sa domnievame, že tento fakt môže výrazne znížiť riziko rozsiahlych vojenských operácií voči Hamasu a tiež potenciálnych vojenských akcií voči Iránu.

Snáď najdôležitejšou informáciou je, že podľa západných zdrojov Irán začína pociťovať nedostatok uránu pre svoj jadrový program. Tento nedostatok nie je schopný dostatočne vykryť z vlastných uránových baní, preto sa odborníci domnievajú, že sa v blízkej budúcnosti môže obrátiť na krajiny ťažiace urán vo veľkom – napr. Kazachstan alebo Uzbekistan. Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko mali údajne začať s diplomatickým tlakom na producentov uránu, aby nespolupracovali žiadnym spôsobom s Iránom na jeho jadrovom programe.

Napriek ohrozeniu jadrového programu riziko eskalácie regionálneho napätia zvyšujú rozpory medzi Iránom a niektorými arabskými krajinami ako napr. Egypt, ktorý sa dostal do roztržky s Hizballáhom. Vedenie Hizballáhu obvinilo egyptskú vládu, že plným neotvorením priechodov s Gazou je spolupáchateľom "izraelských zločinov voči Palestínčanom". Egypt kontroval s tým, že Hizballáh slúži záujmom iných mocností (narážka na Irán) čo destabilizuje celý región. Podobné výmeny názorov, aj keď menej ostré prebiehali aj medzi Teheránom a Káhirou.

Hypotéza 2 má o niečo väčšie šance na úspech ako Hypotéza 1. K 7.februáru sa jej percentuálne prepočítanie orientačne pohybovalo na úrovni 27,1%.

Mapa iránskych ropných a plynových zariadení (oftwominds.com)

Najreálnejšia sa v súčasnosti javí Hypotéza 3 (orientačný prepočet 56,3%). Jej úspešnosť zatiaľ podporujú silné väzby Iránu na Rusko, Čínu a stredoázijské štáty. Pred plynovou krízou šéf Gazpromu Alexej Miller vyhlásil, že má v pláne zintenzívniť spoluprácu s Teheránom v oblasti energetiky. Práve v Moskve došlo koncom decembra k podpísaniu Charty „GECF“ (Fórum krajín exportujúcich plyn). Táto organizácia vznikla v roku 2001 a v poslednom období deklaruje ambície pretransformovať sa na „plynovú“ obdobu OPEC-u.  O pár dní Čína a Irán podpísali nový kontrakt pre rok 2009 na dodávky 400 000 barelov ropy denne. Irán je tretím najväčším dodávateľom ropy pre Čínu po Saudskej Arábii a Angole. Firma Zhuhai Zhenrong, ktorá je jedným z čínskych odberateľov už pristúpila na platby iránskej strane za dodávky v eure a nie v amerických dolároch. O pár dní zase obe strany podpísali dohodu o investícii do ropných polí Severný Azadegan, ktoré ležia v západnej iránskej provincii Khuzestan. Celý projekt má hodnotu 1,76 mld.USD. Tieto polia majú rezervy v objeme asi 6 mld. barelov a sú schopné produkovať 75 000 barelov denne po dobu 25 rokov.

25.januára sme zase priniesli správu o indickom vyhlásení týkajúcom sa jeho energetických problémov. India tvrdí, že do roku 2012 môže čeliť vážnemu nedostatku plynu v objeme 33 mil.m3 denne. Indická vláda preto súrne potrebuje, aby sa projekt plynovodu IPI (Irán-India-Pakistan) čo najrýchlejšie zrealizoval. Problémom však zostáva cenový spor, keďže Irán a India sa niekoľko týždňov nedokážu dohodnúť na cene. Okrem toho môže projekt ohroziť vzrastajúce napätie medzi Indiou a Pakistanom po novembrových teroristických útokoch v Bombaji a tiež zhoršujúca sa bezpečnostná situácia v Pakistane, cez ktorý má potrubie prechádzať.

Zo spomenutého jednoznačne vyplýva, že ázijské štáty Irán potrebujú. Stačí sa len pozrieť na indický koncern Realiance Ltd., ktorý napriek nátlaku amerických kongresmenov pokračuje v dodávkach rafinovanej ropy pre Iráncov. Hoci medzi indickou a iránskou vládou v roku 2008 došlo k istému zhoršeniu vzťahov, je málo pravdepodobné, že by India nadmerne podporovala USA voči Teheránu, keďže ekonomické záujmy v Iráne si nemôže dovoliť ignorovať.

Trasa plánovaných plynovodov IPI a TAP (heritage.org)

Na margo iránsko-ázijských väzieb je treba ešte spomenúť decembrový summit ministrov financií členských štátov „ECO“ (Organizácia pre ekonomickú spoluprácu) v Teheráne, kde sa dohodli na vytvorení zóny voľného obchodu do roku 2015. Taktiež uzatvorili dohodu o vytvorení „Banky ECO pre obchod a rozvoj“ a prejednávalo sa zintenzívnenie spolupráce v oblasti energetiky, dopravy, rozvoja infraštruktúry, boja proti terorizmu a pašovaniu narkotík. Členskými štátmi "ECO" sú Irán, Turecko, Pakistan, Afganistan, Azerbajdžan, Tadžikistan, Kirgizsko, Kazachstan, Turkmenistan a Uzbekistan.

Záver

Pravdepodobnosti jednotlivých hypotéz sme zhodnotili už v samotnom úvode. V závere sa preto len stručne zamyslíme nad tým, ako sa môže situácia vyvíjať v najblizšom období a čo budú hlavné indikátory pre napĺňanie jednotlivých hypotéz (v ďalších hodnoteniach možno pristúpime aj k rozvetvovaniu hypotéz resp. vypracovaniu jednotlivých scenárov pre ich realizáciu).

Najdôležitejšie budú izraelské parlamentné voľby 10.februára a zloženie novej vlády, ktorá z nich vzíde. Pozorne budeme tiež sledovať vývoj situácie v Gaze a tiež postoj Egypta k otázkam spolupráce proti pašovaniu zbraní pre palestínskych militantov. Izraelsko-palestínsky konflikt je totiž veľmi úzko spojený s izraelsko-iránskym (a tým pádom aj americko-iránskym) napätím. Od novej americkej administratívy v prípadných rokovaniach s Iránom veľa neočakávame. S najväčšou pravdepodobnosťou bude Washington čakať na výsledky iránskych prezidentských volieb 12.júna. Preto bude tiež potrebné monitorovať vnútropolitický vývoj v Iráne ako aj postoj Sýrie k EÚ a USA, čo bude mať vplyv na možnosti aktívneho zapojenia Hizballáhu do izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Najväčší význam však budú mať jednoznačne izraelské parlamentné voľby. V prípade, že sa premiérom stane jastrab Benjamin Netanjahu, očakávame eskaláciu napätia. Zaujímavé budú ďalšie rokovania o projekte Nabucco a tiež postoj Turecka, ktoré začína byť nespokojné so stagnujúcimi prístupovými rokovaniami do EÚ. Práve Turecko je zatiaľ pre nás kľúčové, keďže udržuje veľmi dobré vzťahy s Teheránom a tiež pôsobilo ako sprostredkovateľ mierových rozhovorov Sýrie s Izraelom. Turecká vláda je však pod tlakom verejnosti, ktorá je pobúrená izraelskými operáciami v Gaze. V prípade stagnácie prístupových rokovaní a tiež zotrvania Nabucca na mŕtvom bode spolu s umŕtvením mierového procesu v Palestíne sa môže Turecko odkloniť od pozície sprostredkovateľa medzi Západom a Iránom. Turecko bude teda kľúčové hlavne pre Hypotézy 1 a 3. Ak by sa zhoršili jeho vzťahy s EÚ a Izraelom, môže nastať situácia, že by sa dostalo pod ruskú a iránsku sféru vplyvu a prispelo k vytváraniu „antizápadnej aliancie“.

V skratke očakávame možnosti zásadných zmien od:

• izraelských volieb, politického vývoja medzi Fatahom a Hamasom
• vnútropolitického vývoja v Egypte a jeho angažovania sa v izraelsko-palestínskom konflikte
• vnútropolitického vývoja v Turecku a jeho vzťahu k Izraelu a k EÚ
• ďalších rokovaní o Nabuccu
• možnosti nedostatku uránu pre iránsky jadrový program
• implementácie nemeckého rozhodnutia potierať obchod s Iránom
• ekonomických záujmov európskych krajín, ktoré zatiaľ odmietajú ďalšie sankcie voči Iránu
• indicko-iránske rokovania o cene iránskeho plynu prepravovaného cez Pakistan a indicko-pakistanské napätie

Zmeny v najbližšom období neočakávame od:

• vzťahu Iránu k Rusku, Číne a ázijským štátom
• vzťahu USA k Iránu