Cyprus, oficiálne Cyperská republika je eurázijská ostrovná krajina, ktorá leží vo východnom Stredozemí. Je situovaná južne od Turecka, západne od Libanonu, Sýrie a Izraela, severne od Egypta a východne od Grécka. Cyprus je tretím najväčším ostrovom v Stredozemí s rozlohou 9 251 km2 (3 355 km2 z tejto rozlohy zaberá územie Severného Cypru) a jedným z turisticky najvyhľadávanejších ostrovov celkovo. Ročne priláka viac ako 2.4 milióna turistov. Cyprus je bývalou britskou kolóniou, nezávislosť od Veľkej Británie získal v roku 1960 a stal sa krajinou Commonwealthu v roku 1961. Ostrov je jednou z vyspelých ekonomík, čo prispelo aj k jeho členstvu v Európskej únii od mája 2004. Euro prijal v januári 2008. Republika Cyprus je medzinárodne uznávaný štát, ktorý vykonáva suverenitu nad celým ostrovom Cyprus a nad okolitými vodami s dodatkom „O“ k zmluve o vytvorení Republiky, ktorá hovorí o poskytnutí 3% jeho územia Veľkej Británii pre vojenské základne. [1] Krajina je de facto rozdelená na štyri hlavné časti:

• oblasť pod efektívnou  kontrolou Cyperskej republiky na juhu ostrova
• Tureckom kontrolovaná oblasť na severe, ktorá sa vyhlásila za Severocyperskú tureckú republiku (uznávaná iba Tureckom)
• Zelená línia kontrolovaná Organizáciou spojených národov, ktorá oddeľuje obe republiky
• dve zvrchované britské základne (Akrotiri a Dhekelia)

Hlavným a zároveň najväčším mestom Cypru je Nikózia. Oficiálnymi jazykmi používanými na území sú gréčtina a turečtina. Počet obyvateľov na základe sčítania obyvateľstva k 1.1.2008 je 794 600 s priemernou hustotou zaľudnenia 85 obyvateľov na km2. V tomto prípade sa jedná o obyvateľstvo s výnimkou tureckých Cyperčanov. (spolu 885 600 obyv.) Etnické skupiny žijúce na území tvoria v najväčšom zastúpení cyperskí Gréci (76,1%) a cyperskí Turci (10,2%) a ostatní (13,7%). Veľké demografické zmeny v poslednom období boli spôsobené prílevom usadlíkov z Turecka a Bulharska v okupovaných územiach na severe a prílev britských a arabských (Palestínčania a Libanončania) imigrantov na juh do Cyperskej republiky. V posledných rokoch bol tiež zaznamenaný prílev migrujúcich pracovných síl najmä z Poľska, Ruska, Srí Lanky, Nigérie, Číny a Filipín. Po tureckej invázii v roku 1974 ale najmä v posledných 10-15 rokoch sa Turecko snaží o demografické zmeny v okupovanom Severnom Cypre.

Výsledkom sčítania všetkých obyvateľov na území koncom apríla roku 2006 bola populácia 264 172 obyvateľov, z ktorých iba 100 000 bolo cyperských Turkov. Na územie ostrova sa presťahovalo približne 146 122 tureckých usadlíkov z Anatolie. Skoro 1/3 tureckých usadlíkov získalo občianstvo prostredníctvom severocyperských  autorít, inými slovami boli naturalizovaní. Podobné praktiky sú porušením Ženevských konvencií, konkrétne protokolu z roku1977, odkedy bola turecká okupácia vyhlásená za nelegálnu zo strany OSN. Ako výsledok nelegálneho osídľovania a naturalizácie Turkov v oblasti sú momentálne cyperskí Turci prevýšení počtom tureckých prisťahovalcov a bezpečnostných zložiek.[2] Okrem prisťahovalectva na územie Cypru je značná aj migrácia Cyperčanov do sveta. Najväčšie zastúpenie majú v Spojených štátoch, Veľkej Británii (približne 150 000), Grécku a Austrálii. Väčšina z týchto migrantov sú utečenci z čias tureckej invázie v roku 1974.

Nábožensky sa Cyprus delí na cyperských Grékov vyznávajúcich grécku ortodoxnú cirkev a cyperských Turkov, ktorí sú prevažne moslimovia. Podľa Eurobarometra z roku 2005 je Cyprus jednou z najreligióznejších krajín v celej Európskej únii spolu s Maltou, Rumunskom, Gréckom a Poľskom. Okrem spomínaných náboženstiev sú v krajine etablované aj baháizmus, judaizmus, protestantstvo, Rímskokatolícka cirkev, Maroniti a arménske apoštolské komunity.[3]  

Vláda a administratívne členenie

Cyprus je prezidentskou republikou. Hlavou štátu a vlády je prezident, ktorý je volený všeobecným hlasovaním na päťročné obdobie. Post viceprezidenta je momentálne voľný, pretože na základe ústavy z roku 1960 je vyhradený pre turecko-cyperského zástupcu. Výkonná moc je vykonávaná vládou. V súčasnosti ju tvorí 11 ministerstiev. Federálna zákonodarná moc je zabezpečená vládou a snemovňou reprezentantov. Snemovňa má 59 členov volených na päťročné obdobie, 56 cyperských Grékov na základe pomerného zastúpenia a 3 pozorovateľov reprezentujúcich Maronitov, Rímskokatolíkov a Arménov. 24 kresiel je určených pre tureckú komunitu, momentálne sú neobsadené. Politickému prostrediu dominuje komunistická strana AKEL, liberálno-konzervatívne Demokratické zhromaždenie, centristická Demokratická strana, sociálnodemokratická strana EDEK a centristická EURO.KO..

prezident Dimitris Christofias

Cyperská národná garda je vojenskou silou Cyperskej republiky a zahŕňa  pozemné, vzdušné a námorné sily. Národná garda pozostáva s aktívnej služby, zálohy a armádneho personálu. Okrem spomínaných síl sú na území prítomné jednotky gréckeho pluku, tie ale nie sú súčasťou cyperských ozbrojených síl. Vojenská služba je povinná pre mužskú časť populácie. Minimálna dĺžka trvania služby je 25 mesiacov. [5]

Cyprus je rozdelený ostrov. Od roku 1974 kontroluje vláda cyperskej republiky južné dve tretiny ostrova a separatistické severocyperské autority severnú tretinu. Cyperskí Turci vyhlásili nezávislosť v roku 1983 a vytvorili Severocyperskú tureckú republiku, ktorú ale neuznala žiadna krajina vo svete s výnimkou Turecka. Všetky zahraničné vlády okrem tureckej, ako aj OSN uznávajú suverenitu Cyperskej republiky nad celým ostrovom.

Republika je ďalej rozdelená do šiestich dištriktov. Nikózia, Famagusta, Kyrenia, Larnaca, Limassol a Paphos. Cyprus ma štyri exklávy, všetky v oblasti, ktorá patrí do britskej suverénnej základne Dhekelia. Prvé dve sú obce Ormidhia a Xylotymvou, ďalšou je severná časť od elektrárne v Dhekelii. Nárazníková zóna OSN oddeľuje územie kontrolované severocyperskou vládou od zvyšku ostrova. Zóna vytvára z juhovýchodného rohu ostrova, oblasti Paralimni, de facto exklávu.

Ekonomika

Cyperská ekonomika je trhovo orientovaná, otvorená, založená na voľnom trhu a službách, prosperujúca a v posledných rokoch veľmi diverzifikovaná. Podľa odhadov MMF je HDP na obyvateľa na úrovni 46 865$, tretí najväčší v EÚ po Luxembursku a Malte. Cyprus sa stal základňou pre niekoľko zahraničných spoločností vďaka svojej vysoko rozvinutej infraštruktúre. Spomenúť môžme najmä americké firmy, ktoré tu produkujú počítačové, telekomunikačné a tlačové komponenty, ďalej potreby pre domácnosť a nealko nápoje. Svojou polohou predstavuje ostrov akýsi most medzi východom a západom. Anglicky hovoriace obyvateľstvo, mierne náklady, dobré letecké spojenie a telekomunikácie z neho robia ideálne miesto pre rozvoj obchodu.  Z nerastných surovín v krajine môžeme spomenúť ropu, ktorú nedávno odhalili na morskom dne medzi Cyprom a Egyptom. Začali sa tiež rokovania medzi Libanonom a Egyptom o prieskume týchto ložísk.[6] Morské dno oddeľujúce Libanon od Cypru by mohlo obsahovať značné množstvá surovej ropy a zemného plynu.

V posledných 20-tych rokoch sa ekonomika pretransformovala z poľnohospodársky orientovanej na ekonomiku zameranú na služby a ľahký priemysel. Sektor služieb, zahrňujúci aj turizmus prispieva 70% do HDP a zamestnáva 62% pracovných síl. Priemysel a stavebníctvo prispievajú 24% a zamestnávajú 25% pracovných síl. Priemyselné výrobky predstavujú približne 69% domáceho exportu. Poľnohospodárstvo tvorí 6% HDP a 12% pracovných síl. Medzi exportné artikle patria citrusy a zemiaky. Obchod je nevyhnutným predpokladom cyperského hospodárstva, vzhľadom na to, že krajina ako ostrov nie je sebestačná. Cyprus musí dovážať palivá, väčšinu základných surovín, ťažké strojárenstvo a prepravné prostriedky. Viac ako 50%  tvorí obchod s EÚ (najmä VB), s Blízkym Východom je to 20%.

Hospodárska politika cyperskej vlády sa zameriava na splnenie kritérií súvisiacich so vstupom a pôsobením v EÚ. Krajina prijala Euro 1. januára 2008.[7] Ekonomické výhody súvisiace s jej členstvom v EÚ sú značné.
V tejto kapitole je dôležité spomenúť aj Severocyperskú tureckú republiku, ktorá je vďaka svojmu postaveniu vystavená embargu a tak je jej ekonomika priamo závislá na Turecku. Cyperská republika ako medzinárodne uznávaná autorita deklarovala miestne letiská a prístavy, ktoré nie sú pod jej kontrolou, za uzavreté. Všetky členské krajiny Organizácie Spojených národov a štáty Európskej únie uzatvorenie týchto letísk a prístavov rešpektujú. Turecká komunita proti tomuto argumentuje, že Cyperská republika zneužíva svoje medzinárodné postavenie na to, aby oslabila ekonomické vzťahy medzi Severocyperskou tureckou republikou a ostatným svetom. Napriek obmedzeniam vyplývajúcim z nedostatku medzinárodného uznania dosiahla ekonomika Severocyperskej tureckej republiky v posledných rokoch zaujímavý výkon. Rast HDP ekonomiky Severocyperskej tureckej republiky bol v rokoch 2001-2005 5,4%, 6,9%, 11,4%, 15,4% a 10,6%. Tento rast bol dosiahnutý relatívnou stabilitou Tureckej líry a rozmachom školstva a stavebného sektoru.

História a cyperská otázka

Podľa legendy sa pri ostrove zrodila grécka bohyňa lásky a krásy Afrodita. O kráse ostrova nie je pochýb, okrem tej má však veľmi strategickú polohu. Vďaka svojej polohe vystriedal niekoľko pánov od Feničanov, Egypťanov, Rimanov, Arabov, križiakov až po Turkov. Práve tí sa začali usídľovať v jeho severnej časti potom, čo sa stal súčasťou Osmanskej ríše. Pritom tunajší Gréci tvorili väčšinu a túžili po začlenení ostrova do gréckeho štátu. V roku 1878 si ostrov prenajali Angličania od Turkov za 500 000 libier ročne a tak sa dostal pod kontrolu Veľkej Británie. Význam ostrova ešte umocnila výstavba Suezského prieplavu, ktorý Británia dostala pod svoju kontrolu. Z tohto  hľadiska ovládanie Cypru umožňovalo kontrolovať cestu do významnej britskej kolónie Indie.(HITCHENS, 1997)

Počas prvej svetovej vojny dali Turci svojou podporou Nemecka najavo Británii oprávnenie ukončiť zvrchovanosť Tureckej ríše nad Cyprom a ten sa stal súčasťou britského impéria. Pri tomto fakte treba poznamenať, že Briti začali podporovať menšinu proti väčšine, Turkov proti Grékom. V päťdesiatych rokoch nášho storočia sa zdvihla medzi gréckou populáciou Cypru vlna protestu proti britskej správe. Toto hnutie bolo iniciované vodcami EOKA v rámci ich komplexnej stratégie Medali, idey usilujúcej o enosis, úniu s Gréckom. Británia sa postavila viac-menej na stranu turecko-cyperského obyvateľstva, ktoré bolo proti enosis a grécko-cyperské vedenie pristúpilo na kompromis. Výsledkom trojstranných rokovaní medzi Britániou, Tureckom a Gréckom boli zmluvy z Zürichu a Londýna (1959, 1960) zakladajúce Cyperskú republiku. Zürišská zmluva z roku 1959 predpokladala bi-komunálny ústavný rámec ustanovujúci rovnosť “dvoch komunít” v mnohých dôležitých oblastiach a vysoký stupeň politickej a kultúrnej separácie. Rozhovory vyvrcholili podpisom dohody, že ostrov získa nezávislosť. Samostatnosť ostrova bola vyhlásená 16. augusta 1959. Postupne sa medzi komunitami vyvinul rad sporov kvôli ústavným záležitostiam.(HITCHENS, 1997)

Snahy gréckych nacionalistov vyvrcholili uskutočnením druhej fázy Plánu Akritas, ktorý v podstate usiloval o prevrat vo vláde. 21. decembra 1963 začali Cyperčania gréckeho pôvodu zničujúci útok na turecko-cyperské obyvateľstvo, ktorý dostal neskôr smutný prívlastok “Kristallnacht” alebo “Bloody Christmas”, pretože nadobudol charakter etnickej čistky.[8] V januári 1964 odstúpili zo svojich postov v administratíve takmer všetci turecko-cyperskí predstavitelia, v marci 1964 boli prizvané kvôli opätovnému nastoleniu poriadku britské jednotky, neskôr nadobudnuté mierovými zbormi OSN UNFICYP a vo februári Bezpečnostná rada OSN v súvislosti s poriadkovými jednotkami oslovila grécko-cyperskú vládu, ktorú s výnimkou Turecka uznali všetky štáty OSN, ako jedinú predstaviteľku celého ostrova. Turecko varovalo so snahou zmeniť situáciu, proti intervencií však zakročil americký prezident Johnson listom. 15. júla 1974 Národná garda vedená gréckymi dôstojníkmi zvrhla prezidenta Makariosa, hlavu ortodoxnej kresťanskej cirkvi a predstaviteľa cyperských Grékov, vo funkcii ho nahradil Nicos Sampson.

bojové operácie 1974

Ostrov zostal rozdelený dodnes. Každá časť sa ale rozvíjala inak. Kým grécka časť začala prosperovať, turecká sa ocitla v izolácii a následnom ekonomickom úpadku. Medzinárodné spoločenstvo za legitímny cyperský štát uznáva iba grécku časť, ktorá sa stala aj členom EÚ.    Vyriešením cyperskej otázky sa zaoberalo medzinárodné spoločenstvo viac ako 30 rokov. Posledný dôležitý návrh bol tzv. Ananov plán[10] z 10. marca 2003. Rokovania vtedy stroskotali v Haagu keď líder cyperských Turkov Denktaş odmietol vyhlásiť referendum, kde by sa o pláne hlasovalo. Plán OSN prešiel viacerými revíziami s cieľom získať podporu. Nakoniec vo svojej piatej podobe získal podporu cyperských Turkov, odmietli ho však cyperskí Gréci. Počas referenda mali výhrady voči tomu, že plán obmedzuje právo cyperskogréckych utečencov na návrat do domov, ktoré opustili po tureckej invázii na sever Cypru z roku 1974. Tiež nesúhlasili s tým, aby na Cypre mohli zostať desaťtisíce osadníkov, ktorí sa na ostrov prisťahovali z Turecka. Mnohí cyperskí Turci plán podporili, keďže jeho realizáciu považovali za cestu k väčšej prosperite a ku vstupu do EÚ. V marci roku 2008 zničil Cyprus múr, ktorý stál na hranici medzi gréckocyperským kontrolným územím a nárazníkovou zónou OSN. Múr križoval ulicu Ledra v srdci Nikózie a bol vnímaný ako symbol 32 ročného rozdelenia ostrova. V apríli 2008 bola ulica Ledra znovu otvorená za prítomnosti predstaviteľov z oboch táborov.[11] Znovuotvorenie ulice pre príslušníkov oboch etník je podľa Bruselu dôležitým krokom v budovaní dôvery medzi komunitou cyperských Grékov a cyperských Turkov.

Rozmiestnenie mierových jednotiek UNFICYP

Cyprus je členom Organizácie spojených národov a väčšiny jej organizácii, patrí tiež do Commonwealthu, Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu, Rady Európy a Európskej únie. Dodatočne krajina podpísala Generálnu dohodu o obchode a clách (GATT). Už od počiatku krajina sledovala politiku neutrality[12], aj keď inklinuje viac k západným tradíciám a obchodným vzorom a udržiava veľmi úzke vzťahy s Gréckom.

Cyprus požiadal o plnohodnotné členstvo v EÚ v roku 1990, čo zdvihlo vlnu odporu zo strany cyperských Turkov, ktorí tvrdili, že takýto krok si vyžaduje ich súhlas. Následne sa na summite EÚ v decembri 1997 rozhodovalo o rozširovaní  Únie a rokovania o prístupe začali 31. marca 1998. Cyprus vstúpil do EÚ 1. mája 2004. Aby naplnil svoje záväzky sa Cyprus musel vzdať svojho členstva v Hnutí nezúčastnených štátov, kde mu ale zostal pozorovateľský status. (Yiangou, 2002)

Vzťahy s externými aktérmi

Diplomatická prítomnosť Cypru v krajinách sveta je v podstate skromná. Väčšinu kontaktov má krajina sprostredkovanú prostredníctvom členských štátov Európskej únie.
Súčasným ministrom zahraničných vecí je Markos Kyprianou[13], ktorý sa ujal úradu 3. marca 2008.

Cyperská vláda rozvíja úzke kontakty s Gréckom. Rozširuje ďalej spoluprácu s Ruskom, Izraelom a Sýriou[14], odkiaľ získava väčšinu svojich surovinových zdrojov. Veľká Británia má na území ostrova svoje vojenské základne v Dhekelii a Akrotiri, čo sa v poslednej dobe stáva terčom kritiky zo strany Cyperčanov.

Ak sa pozrieme na vzťah Cypru a Izraela sú zrejmé obavy Cyperčanov z úzkej obrannej spolupráce medzi Izraelom a Tureckom. Pokiaľ ide o Izrael, Cyprus príležitostne poskytol podporu Palestínčanom v čase izraelsko-palestínskeho konfliktu. Tieto kroky spôsobili znepokojenie v izraelskej vláde. Cyprus, podobne ako 100 iných krajín oficiálne uznáva Palestínu ako de facto štát a poskytuje tiež útočisko určitému množstvu palestínskych a libanonských utečencov. Vzťahy medzi oboma štátmi utrpeli keď cyperská prvá pani, Antroulla Vasiliou, manželka prezidenta Georga Vasilioua, bola vyhlásená za „Personu Non Grata“ v Izraeli. Delegácia, v ktorej čele bola, sa totiž pokúsila stretnúť s Jásirom Arafatom, ktorý bol v tom čase v domácom väzení[15]. Verejné pohoršenie vzniklo aj začiatkom roku 2000, keď boli členovia cyperskej vetvy gréckej ortodoxnej cirkvi obvinení z predaja cirkevnej zeme na Západnom brehu Jordánu izraelským developerom, čím vznikol otáznik v cyperskej podpore Palestíny. V súčasnosti sa javia vzťahy medzi oboma krajinami ako pokojné, minimálne pokiaľ ide o vzájomný obchod a turizmus. Cyprus sleduje vývoj na Blízkom východe s veľkým dôrazom na obnovenie stykov medzi Izraelčanmi a Arabmi.[16] Cyperská vláda tiež potvrdila rokovania s Izraelom a Egyptom o odhaľovaní ložísk ropy na južnom pobreží ostrova.

Cyprus nemá diplomatickú misiu v Turecku vzhľadom na napätý vzťah medzi krajinami, keďže turecká vláda odmieta uznať cyperskú vzhľadom na historické udalosti, ktoré ukončili participáciu cyperských Turkov na správe ostrova. Ako sme už uviedli v roku 1974 nastal štátny prevrat v réžii Grécka a následná invázia Turecka na ostrov, kde vznikol nový štát, podporovaný iba Ankarou, Severocyperská turecká republika[17]. Turecko vníma cyperskú republiku ako cypersko-grécku správu južného Cypru. Na druhej strane Cyprus vníma Severocyperskú vládu iba ako bábku a preto uprednostňuje rokovania ohľadne sporu priamo s Tureckom. Vstup Cypru do EÚ má negatívny dopad na Turecko v súvislosti s jeho vstupnými rokovaniami. Odmietnutie cyperských lodí v tureckých prístavoch dospelo k čiastočnému prerušeniu jeho prístupových rokovaní.

Úzkym spojencom Cypru je Egypt, ktorý s ním spoločne zdieľa ropné pole. Vzťahy medzi krajinami boli napäté vo februári 1978, kedy Cyperská národná garda zastrelila členov egyptského komanda na medzinárodnom letisku v Lamace, ktorí sa pokúšali zasiahnuť v rukojemníckej dráme.
Ako členský štát EÚ vyjadrila cyperská vláda podporu krajinám na západnom Balkáne v ich prípravných rokovaniach o prípadnom členstve v EÚ. Zároveň však zdôrazňuje, že vstup balkánskych krajín do štruktúr Únie bude závisieť na splnení Kodaňských kritérií a všetkých podmienok stabilizačnej a asociačnej dohody. Hlavnou výzvou regiónu je podľa Cypru otázka Kosova a jeho postavenia. Z jeho pohľadu, jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova protirečí medzinárodnému právu a rezolúciám OSN a preto je neplatné. Ministerka zahraničných vecí Cypru Erato Kozaku-Markulli vyhlásila 18. februára v Bruseli, že jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova „po právnej stránke nemá oporu a predstavuje narušenie územnej celistvosti Srbska“. „Nikdy neuznáme Kosovo“, povedala. Podľa názoru pozorovateľov stanovisko Nikózie vo vzťahu k jednostrannému vyhlásení nezávislosti Kosova je spojené s tým, že tento precedens môže podnietiť Turkov k obdobnému kroku na severe ostrova.[18]

Vzťahy medzi Slovenskou republikou a Cyperskou republikou nie sú zaťažené žiadnymi historickými ani súčasnými problémovými otázkami a začlenenie oboch krajín do EÚ vytvára podmienky na ďalšie prehlbovanie spolupráce. Slovensko má záujem pokračovať v spolupráci v politickej oblasti a očakáva zdynamizovanie vzťahov a naznačenie nových perspektív v ekonomickej spolupráci ako aj v oblasti kultúry a v školstve. Slovenská republika je na Cypre pozitívne etablovaná aj vďaka našim jednotkám v UNFICYP. Slovenská republika pôsobí v misii UNFICYP na Cypre od júna 2001. Momentálne tu pôsobí 195 príslušníkov Ozbrojených síl SR (z toho 11 žien). Z uvedeného počtu je 61 slovenských vojakov v štruktúrach veliteľstva misie a 134 plní operačné úlohy v Sektore 4 spolu s 63 príslušníkmi Obranných síl MR a 4 chorvátski dôstojníci. Doposiaľ sa v mierovej misii UNFICYP na Cypre vystriedalo celkom 1507 príslušník Ozbrojených síl SR, z toho 54 žien. Hlavnými úlohami mierovej misie UNFICYP je zachovanie integrity Nárazníkovej zóny, zabezpečenie dodržiavania prímeria medzi znepriatelenými stranami, obnova a udržanie práva a poriadku na ostrove a vykonávanie humanitárnych úloh.[19] Účasť a pôsobenie slovenských vojakov v mierových silách OSN na Cypre v rámci misie UNFICYP ocenil aj bývalý prezident Cyperskej republiky Tassos Papadopoulos. Hlava Cypru osobitne vyzdvihla aj aktívnu rolu slovenskej diplomacie v súvislosti s organizovaním pravidelných bikomunitných schôdzok medzi grécko-cyperskou a turecko-cyperskou komunitou.[20]  

Slovenská republika podporuje riešenie cyperskej otázky v zmysle príslušných rezolúcií OSN, ktoré potvrdzujú zachovanie územnej celistvosti, nezávislosti a  medzinárodnoprávnej subjektivity Cypru ako aj v zmysle aktuálnych stanovísk a noriem EÚ. Cyprus zaujíma 10. pozíciu najvýznamnejšieho zahraničného investora v SR. Po rozšírení EÚ sa pre občanov SR stal relatívne atraktívny otvorený cyperský pracovný trh. Slováci sú druhou najpočetnejšou skupinou oficiálne registrovaných zamestnancov z európskych štátov na Cypre. Na Cypre pôsobí krajanské zoskupenie Spoločnosť priateľstva Cyprus-Slovensko, ktorá bola založená v Limassole v roku 1996.[21]

Odkazy

[1] http://www.sba.mod.uk/web_pages/appdx-o.htm [cit. 2008-10-28]

[2] http://en.wikipedia.org/wiki/Demographics_of_Cyprus [cit. 2008-11-29]

[3] http://www.cyprus.com/cyprus-culture-religion.php   [cit. 2008-10-30]

[4] http://www.iht.com/articles/ap/2008/02/24/europe [cit. 2008-11-28]

[5] http://www.cyprusnet.com  [cit. 2008-11-28]

[6] http://www.gasandoil.com/GOC/news/nta53382.htm [cit. 2008-11-28]

[7] http://ec.europa.eu/cyprus/euro_and_cyprus/index_en.htm [cit. 2008-11-30]

[8] http://www.cyprus-conflict.net [cit. 2008-11-29]

[9] http://www.cyprus-conflict.net l [cit. 2008-11-28]

[10] Plán predpokladá vytvorenie federácie dvoch politicky rovnocenných štátov - jedného pre 643 000 cyperských Grékov a jedného pre 180.000 Turkov a cyperských Turkov na severe ostrova. Zjednotený Cyprus by mal slabú centrálnu vládu. Turecká časť mala byť zmenšená na 29 zo súčasných 37 percent plochy ostrova, čo by si vyžiadalo presťahovanie celých dedín a vrátenie tamojších domov pôvodným gréckym obyvateľom.Počet zahraničných vojakov - v súčasnosti 40.000 Turkov a 6000 Grékov - mal byť postupne znížený na šesťtisícové maximum do roku 2011 a maximálne 1600 do roku 2018.

[11] http://www.iht.com/articles [cit. 2008-11-30]

[12] prvý prezident Makarios  bol prítomný na zakladajúcom stretnutí Hnutia nezúčastnených štátov v Belehrade v roku 1961. Členstvo Cyprus v Hnutí nezúčastnených štátov sa skončilo jeho vstupom do EÚ

[13]http://www.mfa.gov.cy/mfa [cit. 2008-11-30]

[14] http://www.cyprus-mail.com/news/main.php?id=41076&cat_id=1 [cit. 2008-11-30]

[15] http://en.wikipedia.org/wiki/Foreign_relations_of_Cypru s [cit. 2008-10-28]

[16] http://www.mfa.gov.cy/mfa/ [cit. 2008-10-28]

[17] v budúcnosti vyslovili vôľu uznať Severocyperskú tureckú republiku aj Gambia a Azerbajdžan

[18] http://www.suvislosti.eu/?i=1402 [cit. 2008-11-27]

[19]http://www.mod.gov.sk/11245 [cit. 2008-11-28]

[20] http://dnes.atlas.sk/slovensko/112139/ [cit. 2008-11-28]

[21]http://www.prezident.sk/swift_data [cit. 2008-11-28]