Izraelsko-palestínsky konflikt je súčasťou nášho objektu „IRÁN“ v rámci sekcie „A.R.E.S. analysis“.

http://www.projectares.sk Dôvodom je podpora, ktorú Irán poskytuje palestínskemu hnutiu Hamas ovladájúcemu Gazu. Domnievame sa, že pokiaľ nebude vyriešený konflikt medzi Izraelom a Palestínčanmi (predovšetkým Hamasom), šance na zmiernenie napätia medzi Západom a Iránom sú veľmi nízke. V tejto stručnej správe sa chceme venovať jednému z hlavných problémov, ktorý je z krátkodobého horizontu zrejme neprekonateľnou prekážkou pre uzatvorenie trvalého prímeria (prípadne až mieru) medzi Izraelom a Hamasom. Týmto problémom je neustávajúce zásobovanie Hamasu zbraňami prostredníctvom podzemných tunelov vedúcich z egyptského územia do Gazy.

Pre jasné vylíčenie komplexnosti celého problému vychádzajúc zo známych faktov a tiež pre odhalenie istých (zatiaľ) zahmlených súvislostí si musíme položiť tri nasledujúcie otázky:

• prečo Irán podporuje Hamas?
• prečo Egypt dostatočne nepotiera pašovanie zbraní do Gazy a prečo Západ na Káhiru nevyvíja dostatočný nátlak?
• kto všetko je resp. môže byť do pašovania zapletený?

 

Začnime najprv s odpoveďou na prvú otázku. Tá je vcelku jednoduchá. Teherán prezieravo kalkuluje, že prilievaním oleja do ohňa v rámci izraelsko-palestínskeho konfliktu do veľkej miery odvráti pozornosť Izraela a Západu od jeho kontroverzného jadrového programu. Ak by  hypoteticky došlo k dosiahnutiu mieru vo Svätej zemi, palestínska otázka by už neviazala izraelské zdroje a sily vďaka čomu by sa mohol Tel Aviv plne sústrediť na riešenie iránskej krízy. Tým by sa rapídne zvýšila pravdepodobnosť použitia sily voči iránskym jadrovým zariadeniam. Podobné motívy môžeme hľadať aj pri iránskej podpore libanonského Hizballáhu. Podpora pre Hamas je ale hlavne taktická, pretože ide o sunnitské hnutie kým Irán je šiítskou teokraciou.

Podpora Hamasu a napätie medzi Iránom na jednej strane a Izraelom/Západom na strane druhej sú spojené nádoby. S takmer 100% istotou môžeme tvrdiť, že Irán svoju pomoc pre Hamas len tak nezastaví. Pokiaľ nedôjde k diplomatickému vyriešeniu jadrovej krízy, iránske zbrane budú do Gazy naďalej prúdiť. A pokiaľ nedôjde k zmiereniu Židov a Palestínčanov, napätie západného sveta s Teheránom sa nezníži. Minimálne z toho dôvodu, že palestínska otázka bude stále elektrizovať masy a elity v moslimskom svete, čo bude chcieť Teherán populisticky využiť pri svojich regionálnych hegemonistických snahách. (treba však zdôrazniť, že podľa nášho názoru jadrová kríza jednoznačne vo väčšej miere podmieňuje palestínsku otázku ako konflikt v Palestíne podmieňuje spory Iránu so Západom)


Odpoveď na prvú otázku, ktorú som tu uviedol však zrejme všetci poznáte, keďže sa pravidelne preberá v médiách a rôznych periodikách. Druhej otázke sa venuje už menej pozornosti. Keď sa zamyslíme nad relatívne malou rozlohou Gazy a dĺžky jej hraníc s Egyptom (stačí si pozrieť mapu alebo preštudovať detailné satelitné snímky na Google Earth), zdá sa veľmi zvláštne, že Káhire sa doposiaľ nepodarilo na 100% prerušiť dodávky zbraní pre Hamas. Aj pri povrchnej analýze je teda zrejmé, že Egypt sa nesnaží voči tomuto fenoménu naplno bojovať, hoci je prvou arabskou krajinou, ktorá podpísala s Izraelom mierovú zmluvu a Káhira tradične pôsobí ako hlavný sprostredkovateľ rokovaní medzi Izraelom a Palestínčanmi.  Ústredná príčina prečo sa vecí majú tak ako sa majú, spočíva v egyptskej vnútropolitickej situácii.

Vláda prezidenta Husního Mubaraka čelí mohutnej (zatiaľ relatívne latentnej) opozícii zo strany islamistického „Moslimského bratstva“ (MB) a miliónov jeho prívržencov. Bratstvo je v Egypte najsilnejšou opozičnou silou a predstavuje hlavného mocenského vyzývateľa pre Mubarakov režim.  MB je v krajine oficiálne zakázané, hoci sú jeho aktivity do určitej miery tolerované. V parlamentných voľbách 2005 získali nezávislí kandidáti spriazení s MB až 20% mandátov.  Mubarak si je veľmi dobre vedomý, že musí opatrne manévrovať a hľadať zlatú strednú cestu medzi svojim spojenectvom s USA (a potrebou udržiavať dobré vzťahy s Izraelom) a tlakom, ktorý cíti pod vzrastajúcou ľudovou nespokojnosťou s jeho režimom. Stačí len uviesť, že v roku 2007 magazín Foreign Policy a organizácia Fund for Peace udelili Egyptu horšie skóre ako DR Kongu a Afganistanu v rámci indikátora delegitimizácie štátneho zriadenia. [1] Zhoršujúca sa ekonomická situácia v Egypte bude vnútropolitické pnutie ešte viac vyostrovať. Stačí si len spomenúť na vlaňajšie nepokoje v meste Mahalla el-Kobra, ktoré boli zapríčinené rastúcimi cenami potravín a stúpajúcou infláciou.

Z tohto dôvodu Mubarak nemôže príliš tvrdo zakročiť voči pašerákom zásobujúcich Gazu, keďže MB a jeho prívrženci prejavujú veľké sympatie voči Hamasu. Ten sa pri svojom vzniku inšpiroval práve ideami egyptského MB. Ako dôkaz pre naše tvrdenia poslúži egyptský postoj v rámci terajších rokovaní s Izraelom, ktoré prebiehajú od skončenia januárových operácií v Gaze. Káhira totiž odmieta izraelský návrh, aby boli na hraniciach s Gazou rozmiestnené medzinárodné mierové sily. Rovnako negatívne zareagovala na návrh Izraelčanov, aby došlo k podpísaniu spoločného memoranda o boji proti pašeráctvu. Na tomto mieste je evidentné, že egyptská vláda sa snaží tiež vyvarovať nadmerne ústretových krokov voči Tel Avivu, hoci by mali len deklaratívnu povahu. Príčinou sú silné anti-izraelské nálady medzi egyptským obyvateľstvom. Podľa prieskumov verejnej mienky z roku 2006, až 92% Egypťanov považuje Izrael za nepriateľský štát. Vlna protiizraelských nálad zasiahla krajinu hlavne na jar 2007, kedy na verejnosť prenikli správy, že izraelská armáda počas Šesťdňovej vojny v roku 1967 údajne povraždila okolo 250 egyptských vojnových zajatcov. [2]  Mesiac predtým sa zase začal súdny proces s tromi Izraelčanmi a jedným Egypťanom, ktorí boli obvinení zo špionáže pre židovský štát. [3]  Uvedené fakty jasne naznačujú, že Egypt musí v otázke Gazy veľmi takticky lavírovať a to napriek tomu, že je Mubarak voči Hamasu nepriateľsky naladený. USA a západné krajiny veľmi dobre poznajú rozloženie síl v Egypte a preto na Káhiru nevyvíjajú nadmerný tlak, hoci otázka Gazy robí Washingtonu veľké starosti. Nikto si totiž nechce dovoliť riskovať možnosť islamizácie Egypta hoci to na druhej strane znamená pokračujúcu nestabilitu na palestínskych územiach.

Skutočnosť, že pašovanie nebolo doposiaľ zastavené však môže znamenať ešte jednu vec – že egyptská vláda stráca kontrolu nad ozbrojenými zložkami, ktoré majú pašovanie potierať. Nakoľko je táto špekulácia reálna, nedokážeme zatiaľ odhadnúť. Každopádne by bolo naivné si myslieť, že by bola celá armáda nepopulárnemu Mubarakovi lojálna a to najmä v kontexte spoločenskej atmosféry v krajine (tu sa dá vidieť istá paralela so situáciou na afgánsko-pakistanských hraniciach). Nesmieme tiež zabudnúť dodať, že pašovanie je veľkým biznisom, čo je ďalším dôvodom na porušenie lojality u príslušníkov ozbrojených zložiek. Zoberme si napr. že obyčajný kalašnikov stojí na egyptskom čiernom trhu okolo 320 USD kým prepašovaný do Gazy stojí 1000 USD. Jeden náboj sa v Gaze predáva za 3 USD kým v Egypte za 0,08 USD. Keď sme už spomenuli, že pašovanie je veľký biznis, musíme uviesť, že podzemnými tunelmi sa neprepravujú len zbrane ale aj potraviny a ďalšie druhy tovarov. Z toho vyplýva, že Irán určite nie je jediným dodávateľom zbraní a tovaru do Gazy. Predpokladáme, že spomenuté vysoké ceny sa týkajú hlavne zbraní od iných dodávateľov.

V tomto bode našej správy sa dostávame k odpovedi na tretiu otázku. Čiastočne sme na ňu už odpovedali – samozrejme je do pašovania zapletený Irán. Z textu tiež vyplynulo, že to môžu byť aj niektorí príslušníci egyptských ozbrojených zložiek. Ak sa neangažujú priamo tak minimálne pašovanie do istej miery tolerujú. Celý biznis je však primárne organizovaný egyptskými beduínmi, ktorí pre egyptskú bezpečnosť predstavujú veľké riziko. Tento fakt vyplýva z pocitu marginalizácie, ktorý mnohé kmene (hlavne zo severného Sinaja) pociťujú. Beduíni sú nespokojní, že im plynie len veľmi málo výhod z obrovských investícií do cestovného ruchu v ich oblasti. Z tohto dôvodu sú nútení si hľadať iný spôsob obživy, ktorý našli hlavne v pašovaní. Beduíni tradične dobre poznajú púšť, preto sú pre dodávky zbraní a ďalšieho tovaru nenahraditeľní. K ich zapojeniu do čiernej ekonomiky tiež prispieva ich kultúrna odlišnosť od ostatného obyvateľstva. Pocity sociálnej izolácie a ekonomickej marginalizácie prispievajú tiež k nárastu extrémizmu v ich radoch. Viaceré spravodajské zdroje preto hovoria o členstve niektorých beduínskych kmeňov v málo známej teroristickej organizácii „Tawhid wal Jihad“,ktorá je zodpovedná za niekoľko útokov na turistické letoviská na Sinaji. Čo je však najdôležitejšie,„Tawhid wal Jihad“ je zrejme napojená na niektoré bunky al-Kájdy. [4]

V tejto súvislosti nadobúdajú správy o prepojení tretieho syna bin Ládina na iránske špeciálne jednotky Quds nový rozmer. Podľa nedávnych informácií americkej „Národnej spravodajskej služby“ mal totiž Saad bin Ládin údajne riadiť niektoré bunky al-Kájdy z iránskeho územia. V roku 2003 ho však iránska vláda zatkla a pred nedávnom sa mal z neznámych príčin (buď bol prepustený alebo utiekol) presunúť z Iránu do Pakistanu. V súčasnosti je takmer nemožné pre nás ohodnotiť relevantnosť amerických informácií, napriek tomu sa dajú aspoň teoreticky vydedukovať isté potenciálne väzby medzi Iránom, al-Kájdou, beduínmi a Hamasom a to napriek tomu, že al-Kájda a Hamas majú sunnitský charakter.

ZÁVER
Hoci sa téma tejto správy spájala s Iránom, nemali by sme úlohu Teheránu preceňovať. Podľa amerických údajov pochádza až 50% financií pre Hamas zo súkromných saudských zdrojov. Popri tom predpokladáme, že Irán zrejme nie je jediným dodávateľom zbraní pre Hamas (aj keď o ostatných zdrojoch sa mlčí). Taktiež by bolo chybou, ak by sme problematike pašovania prikladali v rámci našich analýz konkurenčných hypotéz týkajúcich sa Iránu nadmernú hodnotu. Ak by bol boj proti pašovaniu úspešný, určite by to neznamenalo zmiernenie iránskej anti-izraelskej rétoriky. Na druhej strane by však mohlo ísť o úspešný nástroj voči Teheránu, keďže Hamas by bol tým pádom výrazne oslabený, čo by mohlo spôsobiť jeho porážku v dôsledku čoho by sa jediným zástupcom Palestínčanov stal umiernený Fatah – to by mohlo znamenať cestu k stabilizácii situácie a Irán by stratil významnú páku voči Izraelu a USA. Nesmieme totiž zabúdať, že popularita Hamasu po januárových bojoch s Izraelom výrazne poklesla.

Problémom však zostáva, že zbrane Irán nepašuje len cez podzemné tunely ale celkom veľká časť prúdi do Gazy po mori, aj keď určite efektívnejšou trasou je suchozemská cesta. Konkrétne sa to deje tak, že iránske zbrane sú vyhadzované do mora pri pobreží Gazy odkiaľ ich lovia miestni rybári. V tomto prípade je ale výhodou, že proti morskému pašovaniu môže Izrael bojovať sám prostredníctvom svojich námorných síl a nemusí sa spoliehať na dobrú vôľu Mubarakovho režimu.

Na záver len dodáme, že v súvislosti s podzemným pašovaním neočakávame v horizonte dvoch rokov zásadné zmeny. Nesmieme sa dať zmiasť občasnými správami o zatýkaní pašerákov (ako napr. z 12.02.09 kedy ich bolo údajne zatknutých až 40) alebo inštalovaní špeciálnych kamerových systémov a senzorov na hranicu s Gazou za účasti západných expertov. Bez tvrdého postupu zo strany Egypta resp. účasti medzinárodných síl v pohraničnom priestore sa veci nepohnú vpred. A to najmä pri pokračujúcej nespokojnosti s Mubarakovým režimom. Kľúčovým podľa nás preto bude rok 2011 – kedy sa má v Egypte rozhodnúť o nástupcovi Mubaraka. Dovtedy sa má podľa analytikov vykrištalizovať aj situácia s MB. Viacerí odborníci vyzývajú na jeho legitimizáciu – v opačnom prípade sa MB môže nebezpečne radikalizovať čo by na celú situáciu v regióne mohlo mať výrazne negatívny dopad.

POZNÁMKY

 

[1] Egypt's Muslim Brothers: Confrontation or Integration?, In: Crisis Group Middle East/North Africa Report N76, 18.06.2008

 

[2] Databáza A.R.E.S. Analysis  

 

5.3.2007 (AFP) Medzi Egyptom a Izraelom prepukol vážny diplomatický spor 

 

Ostrý diplomatický spor vypukol cez víkend medzi Egyptom a Izraelom následne potom, ako sa na verejnosť dostali informácie, že izraelskí vojaci údajne zabili 250 egyptských vojnových zajatcov počas Šesťdňovej vojny v júni 1967. Túto správu priniesol dokumentárny film v jednej z izraelských televízií. Vtedajší veliteľ jednotky, ktorá tento vojnový zločin mala spáchať Benjamin Ben-Eliezer tieto tvrdenia odmieta. Ben-Eliezer v súčasnosti pôsobí ako izraelský minister infraštruktúry.
Egyptské denníky na titulných stranách prinášali správy o celom škandále a atmosféra v krajine aj v parlamente je veľmi napätá. Egyptské ministerstvo zahraničných vecí si už predvolalo izraelského veľvyslanca v Káhire, aby celú záležitosť vysvetlil.
Nemenovaný izraelský diplomat pre AFP povedal, že vzťahy medzi oboma krajinami sú veľmi napäté a situácia sa bude zrejme ďalej zhoršovať.
Škandál prinútil dnes Ben-Eliezera zrušiť svoju cestu do Káhiry naplánovanú na tento týždeň, ktorej cieľom malo byť rokovanie o dodávkach zemného plynu z Egypta.
Dokument, ktorý celú kauzu vyvolal má v angličtine názov „The Shaked Spirit“ a hovorí sa v ňom, že komando vedené Ben-Eliezerom malo v júni 1967 na Sinajskom polostrove zavraždiť 250 egyptských zajatcov v oblasti El-Arish. Ben-Eliezer, ktorý je generálom v zálohe a v minulosti pôsobil aj na poste ministra obrany, včera povedal, že jeho jednotka zabila v boji niekoľko palestínskych bojovníkov ale nie zajatcov.  Malo ísť vraj o fedayeenov, ktorí operovali proti Izraelu z Pásma Gazy. Ben-Eliezer spomenul, že celá kauza je spôsobená nedorozumením, keďže dva dni pred zabitím palestínskych bojovníkov jeho jednotka narazila na egyptský prápor, ktorý prestal bojovať a izraelskí vojaci poskytli egyptským vojakom vodu a potraviny.
Ben-Eliezerove slová však ani trochu nezmenšujú rozhorčenie v Egypte, ktorý už naznačil izraelskému veľvyslancovi, že Káhira očakáva od Tel-Avivu začatie vyšetrovania celej veci a prípadné postavenie zodpovedných osôb pred súd. Egyptský parlament už tiež požadoval vyhostenie izraelského veľvyslanca a zrušenie Dohôd z Camp Davidu, ktoré viedli k uzatvoreniu mierovej zmluvy medzi Egyptom a Izraelom. To znamená, že celý spor naberá ešte viac na intenzite a môžu mať veľmi vážne následky na egyptsko-izraelské vzťahy. Poslanci taktiež vyzývali, aby bol do celej kauzy zaangažovaný aj Medzinárodný trestný tribunál, ktorý by sa mal podieľať na vyšetrovaní izraelských zločinov.
Prvé zmienky o zavraždení spomínaných zajatcov sa objavili v roku 1995, keď izraelský vojenský historik Aryeh Yitzhaki oznámil, že má informácie, podľa ktorých viac ako 300 egyptských a palestínskych zajatcov malo byť zavraždených Ben-Eliezerovou jednotkou. V tom čase Ben-Eliezer reagoval tak isto ako v týchto dňoch vyhlásením, že jeho vojaci zabili len palestínskych bojovníkov počas prestrelky. Yitzhaki ďalej vyhlásil, že viac ako 900 egyptských vojnových zajatcov bolo zabitých počas vojen v rokoch 1956 a 1967.
Dodajme, že hoci Egypt ako prvá arabská krajina podpísal s Izraelom mierovú zmluvu, normalizovanie vzťahov so židovským štátom nie je v radoch egyptských občanov populárne.  

[3] Databáza A.R.E.S. Analysis  

 

24.2.2007 (AFP, Associated Press) Dnes sa začal súd s Egypťanom obvineným zo špionáže v prospech Izraela
Súd s Egypťanom Mohammed Essam Ghoneim al-Attarom (na fotografii), ktorý má kanadské občianstvo a je obvinený zo špionáže v prospech Izraela sa začal dnes. Po 45 minútovom výsluchu však sudca Sayed al-Gohari odročil pojednávanie na 28. februára. S 31-ročným al-Attarom sú v neprítomnosti súdení aj traja Izraelčania, ktorí mu mali v jeho špionážnej činnosti napomáhať. Menovite ide o Daniela Leviho, Kemala Kosbu a Tuncaya Bubaya. Egypt už požiadal Interpol o ich zatknutie.
Izrael sa vyjadril, že o celom prípade má len tie informácie, ktoré boli zverejnené v médiách a odmieta akúkoľvek zaangažovanosť v údajnej špionáži proti Egyptu.
Al-Attar dnes obvinil väzenský zbor z mučenia jeho osoby. Ak mu súd dokáže jemu a jeho trom komplicom vinu, tak im hrozí doživotný trest.
Dôvodom odročenia pojednávania je potreba preskúmať dôkazy predložené prokurátorom. Konkrétne ide o záznamy z al-Attarovho digitálneho fotoaparátu a ďalší materiál. Obvinení sú súdení súdom štátnej bezpečnosti, proti ktorého rozsudku neexistuje odvolanie a zachrániť odsúdených môže jedine amnestia egyptského prezidenta.
Dodajme, že al-Attar opustil Egypt v roku 2001 po tom, ako bol odsúdený na tri roky za bankový podvod. V Kanade si našiel prácu taktiež v banke a jeho úlohou bolo získavať informácie o dôležitých bankových účtoch súvisiacich s egyptskou vládou.  

 

[4] Egypt Attacks May Indicate Emerging Sinai Bedouin Insurgency - http://www.jamestown.org