A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes52
mod_vvisit_counterVčera107
mod_vvisit_counterTento týždeň415
mod_vvisit_counterTento mesiac2606

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Intelligence Report: Palestínska politická kríza
Napísal: Oliver ÉDER   
Sobota, 28.februára 2009 - 23:23 hod.
Po 21-dňovej izraelskej vojenskej kampani s názvom „Operation Cast Lead“, ktorá sa začala 27.decembra v reakcii na neustávajúce raketové útoky Hamasu na izraelské územie, sú vyhliadky na dosiahnutie mieru medzi židovským štátom a Palestínčanmi minimálne. „Operation Cast Lead“ sa oficiálne skončila 18.januára, keď Izrael vyhlásil jednostranné prímerie a Hamas učinil o pár hodín rovnaký krok. 21.januára izraelské jednotky ukončili odsun z Gazy.

Sporadické raketové útoky Hamasu a ďalších palestínskych frakcií na Izrael naďalej pokračujú. V obmedzenej miere dochádza tiež k náletom izraelského letectva na vybrané ciele v Gaze (predovšetkým na podzemné tunely medzi Egyptom a Gazou). V Egypte medzitým prebiehajú rokovania medzi Fatahom a Hamasom o národnom zmiernení, ktoré pomaly napredujú hoci mnoho si od nich s veľkou pravdepodobnosťou sľubovať nemožno. V Izraeli sa zase vedú povolebné rozhovory, z ktorých má v nasledujúcich týždňoch vzísť nový vládny kabinet. 

Ako sme už spomenuli, šance na dosiahnutie mierového riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu sú v krátko až strednodobom horizonte prchavé. Táto skutočnosť bude prispievať k celkovému zvyšovaniu napätia v regióne. (http://www.projectares.sk/) Najzákladnejšia príčina súčasného stavu spočíva vo vnútornom rozkole, ktorý medzi Palestínčanmi panuje. Tomuto problému sa budeme venovať v nasledujúcom príspevku. Pred vykreslením aktuálnej situácie na palestínskych územiach však najprv stručne opíšeme historické pozadie danej problematiky.  

História

 

Vznik a vývoj Hamasu

Za založením Hamasu stál muž menom Sheikh Ahmed Jásin, ktorý sa narodil (údajne) v roku 1938 v dedine al-Jura neďaleko mesta Aškelon. Od 12 rokov svojho života bol pripútaný na vozík a časom takmer úplne prišiel o zrak. Spolu s rodinou bol nútený utiecť do Gazy keď bola jeho rodná obec zničená počas I.arabsko-izraelskej vojny v roku 1948. Jásin sa neskôr rozhodol študovať v Káhire na Univerzite Al-Azhar, kde sa stal členom islamistického „Moslimského bratstva“ (MB). Postupne sa začal venovať budovaniu sietí islamskej charity a v 70.rokoch sa vrátil späť do Gazy. Keď sa v roku 1987 rozhodol založiť Hamas, jeho úmyslom bolo, že táto organizácia má byť akousi odnožou egyptského MB.

Viaceré zdroje uvádzajú, že Hamas bol v prvých fázach svojej existencie podporovaný izraelským Mossadom. Nakoľko sú tieto informácie pravdivé nevieme ale minimálne ako hypotetické domnienky majú určitú logiku. Izraelčania týmto spôsobom údajne chceli vraziť klin medzi rôzne palestínske frakcie. Predpokladali, že nábožensky orientovaný Hamas môže oslabiť pozíciu sekulárneho Fatahu, ktorý v tom čase bojoval proti Izraelu v Prvej intifáde. (1987-1993) Izrael nemal vraj žiadnym spôsobom potierať obrovské finančné dotácie, ktoré Hamas začal získavať z okolitých arabských štátov. V roku 1992 bolo v Gaze vybudovaných až 600 mešít. Hamas sa spočiatku sústredil po vzore MB na sociálnu a charitatívnu činnosť a získaval si značný vplyv medzi odbormi, rôznymi profesijnými zoskupeniami a na univerzitách. Hamas profitoval najmä z toho, že počas Prvej vojny v Perzskom zálive sa Fatah Jásira Arafata verbálne postavil na stranu Saddáma Husajna, čo rozhnevalo arabské vlády.

Jásinova organizácia sa začala rýchlo radikalizovať. Už v roku 1992 boli zriadené „Brigády Al-Qassam“, ktoré sa stali vojenským krídlom Hamasu. Jásinovi stúpenci sa postavili proti mierovým dohodám z Osla v roku 1993, v rámci ktorých Fatah uznal právo Izraela na existenciu. Jásin bol medzitým zatknutý. Prvý samovražedný útok voči Izraelčanom Hamas spáchal 6.apríla 1994. Jásinova rétorika sa vyznačovala ostrými anti-semitskými útokmi na Izrael. Vyhlasoval, že žiadny arabský líder sa nesmie vzdať arabskej zeme a Palestína musí patriť Palestínčanom až do súdneho dňa. Celkové obdobie 90.rokov bolo poznačené násilnosťami medzi Izraelom a Palestínčanmi a to napriek mierovým rokovaniam z Osla. Arafat, ktorý viedol rokovania totiž nemal vplyv na všetky palestínske frakcie (predovšetkým na Hamas) a niektoré dôkazy naznačujú, že isté kruhy v rámci Fatahu stáli za podporou teroristických aktivít ostatných skupín.

Situácia sa vyostrila po zavraždení izraelského premiéra Jickacha Rabina židovským fanatikom v októbri 1995. O rok neskôr bol za premiéra zvolený nekompromisný Benjamin Netanjahu, ktorý výraznou mierou prispel k zabrzdeniu mierového procesu (napr. rozširovaním židovských osád na Západnom brehu). Hamas sa svojej tvrdej rétoriky na adresu Izraela nevzdal a pokračoval v sériách samovražedných útokov. Aj vďaka tomu bol za premiéra zvolený práve Netanjahu. Hamas vo svojej Charte totiž uvádza, že jeho cieľom je ustanovenie islamského štátu na území Gazy, Západného brehu a Izraela. V roku 1997 bol Jásin prepustený z väzenia výmenou za dvoch agentov Mossadu, ktorí sa v Jordánsku neúspešne pokúsili spáchať atentát na Khaleda Mashala (súčasný politický líder Hamasu), ktorý bol v tom čase hlavou jordánskej vetvy organizácie. (Hamas bol z Jordánska krátko na to vykázaný) Od svojho prepustenia Jásin opakovane vyzýval na samovražedné útoky v Izraeli. Kvôli tomu väčšinu času musel tráviť v domácom väzení. Napriek svojej radikálnej stratégii sa usiloval udržiavať dobré vzťahy s Palestínskou samosprávou (vytvorená dohodami z Osla), ktorej predsedal umiernenejší Arafat.

K najväčšej eskalácii násilia došlo po začiatku Druhej intifády na jeseň 2000. V dôsledku neustávajúcich bombových útokov sa Izrael rozhodol Jásina zavraždiť. K jeho smrti došlo 22.marca 2004, kedy si ho vyhliadla izraelská helikoptéra po ceste z ranných modlitieb. Generálny sekretár OSN Kofi Annan Jásinovo zabitie odsúdil spolu s Ruskom, Čínou a Indiou. Po Jásinovej smrti sa akoby skončila jedna etapa Hamasu. Posledný samovražedný útok sa mu podarilo vykonať 18.januára 2005.

 

Vznik a vývoj Fatahu

Fatah bol založený v roku 1954 členmi palestínskej diaspóry v oblasti Perzského zálivu. Vedúce osobnosti Fatahu študovali na univerzitách v Káhire a Bejrúte a jedným z nich bol aj Jásir Arafat. Táto sekulárna, ľavicová organizácia sa zaviazala ozbrojenou cestou oslobodiť Palestínu spod izraelskej okupácie. Prvý útok voči Izraelu vykonala v roku 1965 a po Šesťdňovej vojne (1967) sa stala dominantnou silou v rámci palestínskych odbojových skupín. V roku 1967 totiž Fatah vstúpil do „Organizácie za oslobodenie Palestíny“ (PLO – zoskupenie palestínskych frakcií, ktoré OSN uznáva ako jediného legitímneho zástupcu Palestínčanov), v ktorom získal obrovský vplyv.

Členovia Fatahu boli rozptýlení po celom regióne a to najmä v oblastiach vysokej koncentrácie palestínskych utečencov. Najväčšiu moc sa im podarilo koncentrovať v Jordánsku. Koncom 60.rokov tam nabrali  až nadmerne na sile, čo začalo znepokojovať kráľa Husajna. Fatah si totiž v Jordánsku vo viacerých regiónoch vytvoril prakticky „štát v štáte“, keďže začal vyberať ilegálne dane a odstavil od kontroly miestnu políciu. Preto v septembri 1970 jordánska armáda tvrdo proti Arafatovým silám zasiahla. Fatah sa preto musel premiestniť do Libanonu, kde sa zaplietol do krvavej občianskej vojny (viac nájdete v analýze Jakuba Horvátha: Libanon 1976-1984 http://www.projectares.sk/)

Arafatov Fatah a PLO v tejto vojne bojovali proti kresťanským milíciám Maronitov, sýrskej armáde a neskôr aj libanonským šiítom (viac detailov http://www.projectares.sk) Postupom času do konfliktu vstúpil aj Izrael v odpovedi na cezhraničné útoky Fatahu na izraelské ciele. Po izraelskej invázii v roku 1982 sa jeho politické vedenie presunulo do Tuniska. Medzitým sa Arafatovi prívrženci zoskupení v organizácii s názvom „Jastrabi Fatahu“ pričinili o vypuknutie Prvej intifády v roku 1987. Po mierových rokovanich v Osle a vytvorení Palestínskej samosprávy boli „Jastrabi“ oficiálne rozpustení. V roku 1995 však bola vytvorená frakcia s názvom „Tanzim“. Jej členovia sa (hlavne mladšia generácia) podobne ako „Jastrabi“ v roku 1987 pričinili k vypuknutiu ďalšej intifády – tento krát v roku 2000. V roku 2004 Fatah začal novú kapitolu svojej histórie – 11.novembra zomrel Jásir Arafat. Na jeho miesto bol zvolený Mahmmúd Abbás, ktorý sa súčasne stal aj predsedom PLO.


ROZBROJE MEDZI  HAMASOM  A  FATAHOM

 

Voľby do Palestínskej samosprávy a ovládnutie Gazy

Súčasný stav vnútropalestínskeho rozkolu sa začal 25.januára 2006 – v deň volieb do palestínskej samosprávy. Tie sa konali po relatívnom zlepšení bezpečnostnej situácie v Izraeli a na palestínskych územiach. V týchto voľbách zvíťazil Hamas v pomere 74 kresiel k 45 kreslám Fatahu.

V reakcii na snahu Hamasu zostaviť palestínsku vládu USA, EÚ a Izrael oznámili, že odmietajú s Hamasom rokovať pokiaľ neuzná právo Izraela na existenciu. Palestínskej samospráve boli tiež pozastavené všetky finančné dotácie. 20.marca Hamas oznámil zloženie nového kabinetu, ku ktorému sa však Fatah odmietol pripojiť. Po tomto dátume sa napätie medzi organizáciami stupňovalo. V máji obvinil Fatah vedenie Hamasu zo zosnovania plánov na zavraždenie Abbása. Hamas tieto obvinenia odmietol. Washington medzitým zintenzívnil výcvik ozbrojených jednotiek Fatahu za podpory Egypta a Jordánska. Hamas a Fatah začali postupne unášať a vraždiť členov a prívržencov toho druhého. 15.decembra Abbás vyzval na organizovanie nových volieb, keďže sa s vedením Hamasu nedokázal dohodnúť na vytvorení vlády. Hamas to však odmietol a v ten istý deň príslušníci Fatahu spustili v Ramalláhu paľbu na zhromaždenie prívržencov svojho nepriateľa. Násilie eskalovalo no vo februári bolo v saudskej Mekke dohodnuté prímerie. To však dlho neplatilo a boje sa rozhoreli nanovo – predovšetkým v Gaze. Tú sa podarilo Hamasu v júni 2007 naplno ovládnuť. 14.júna preto Abbás vyhlásil výnimočný stav a formálne odvolal z funkcie premiéra Ismaila Hanyju – nominanta Hamasu, ktorý však tento krok Abbása označil za nelegálny. Najväčším problémom bolo, že Fatah ani Hamas nemali bez podpory toho druhého dostatočnú moc na zostavenie vlády. Po obsadení Gazy Fatah zakročil proti Hamasu na Západnom brehu. Palestína sa teda nezmieriteľne rozdelila – Fatah doposiaľ kontroluje Západný breh kým Hamas zase Gazu.

Rozhovory o národnom zmierení 2008

Odborníci predpokladajú, že veci sa dostali do úplne slepej uličky, z ktorej sa nebude vôbec ľahké dostať. Hlavný dôvod vidia v tom, že Fatah a Hamas majú od zmierovacích vyjednávaní odlišné očakávania. Podľa nich je ústredným Abbásovým zámerom legimizovať predĺženie svojho prezidentského mandátu, ktorý vypršal 9.januára (hoci podľa Fatahu vyprší až v januári 2010). Abbás tiež počíta s tým, že pokiaľ rokovania zlyhajú, môže vinu za marenie mierového procesu zvaliť na Hamas. Ten sa zase v rámci rozhovorov snaží získať medzinárodnú legitimitu, vytvoriť si vplyv v rámci PLO a znížiť tlak voči svojim členom na Západnom brehu.

Fatah a Hamas sa v rámci vyjednávaní sporia najmä o tieto body:

  • vytvorenie vlády národnej jednoty: Abbás sa zasadzuje za vládu, ktorá by bola zložená prevažne z technokratov a bola by viazaná princípmi PLO. Obe strany by do vlády presadili svojich zástupcov, ktorí by však neboli členmi týchto organizácií. Abbás si od toho sľubuje, že vláda by sa vyhla sankciám zo strany Západu. Jeho poradcovia navrhujú aj tzv. Libanonské riešenie – do vlády by boli vymenovaní niektorí členovia Hamasu, s ktorými by však medzinárodné spoločenstvo žiadnym spôsobom nekooperovalo (podobne ako v prípade ministrov Hizballáhu v libanonskom kabinete). Hamas však predstavu technokratickej vlády odmieta, keďže údajne protirečí palestínskym politickým zásadám.
  • prezidentské a parlamentné voľby: Ako už bolo spomenuté, Fatah zastáva pozíciu, že pre prelomenie patovej situácie sú potrebné nové parlamentné a prezidentské voľby, konajúce sa súčasne. Abbás argumentuje tým, že fungujúce demokracie bežne takýmto spôsobom riešia politické krízy a prekážkou nie je ani to, že v Palestínskom základnom zákone (teda ústave) chýba právny podklad pre konanie predčasných volieb. Hamas naopak vyhlasuje, že by to bolo nelegálne a naopak požaduje konanie prezidentských volieb, keďže Abbásov mandát sa mal skončiť 9.januára 2009. Podľa Hamasu musí Abbás po tomto termíne odovzdať svoje právomoci predsedovi parlamentu (členovi Hamasu) Abd al-Aziz Dweikovi. Fatah sa však odvoláva na článok 111 volebného zákona z roku 2005, ktorý hovorí o súčasnom konaní sa prezidentských a parlamentných volieb. Ďalšie riadne parlamentné voľby majú byť podľa plánu organizované v januári 2010 a preto podľa Fatahu skončí vtedy Abbásov mandát.
  • reštrukturalizácia a profesionalizácia bezpečnostných síl Palestínskej samosprávy: Všeobecne sa obe strany zhodujú na základných princípoch – že výsledkom reformy musí byť rozdelenie bezpečnostných síl na civilnú políciu, spravodajskú službu a pohraničné jednotky. Rozchádzajú sa však v tom, kto by sa mal stať ich príslušníkom. Fatah požaduje, aby boli všetky milície Hamasu rozpustené a v Gaze by mali byť prechodne nasadené arabské alebo egyptské sily, pokým by nebola reforma úspešne dokončená. Hamas sa ale zasadzuje za to, aby sa reforma nevzťahovala len na Gazu ale aj na Západný breh a usiluje o to, aby boli jeho milície integrované do bezpečnostných síl. Súhlasí len s tým, aby bola reforma realizovaná za prítomnosti expertov a pozorovateľov z arabských krajín.
  • reforma PLO: V roku 2005 sa všetkých trinásť frakcií PLO uznieslo na tom, že organizácia rozšíri svoje členstvo na všetky palestínske skupiny. Fatah však doteraz proces prijatia Hamasu brzdí, keďže najprv požaduje, aby sa Hamas zaviazal k princípom PLO (hlavne k uznaniu práva Izraela na existenciu). Abbás sa totiž obáva, že Hamas sa nechce k PLO pripojiť ale ho ovládnuť. Členstvo v PLO by totiž mohlo aspoň formálne zaručiť Hamasu medzinárodnú legitimitu.


V praxi sa rozpory naplno preukázali v marci 2008, kedy v Jemene prebiehali rozhovory za sprostredkovania jemenského prezidenta Ali Abdullah Saliha. Ich výsledkom bolo dosiahnutie dohody, podľa ktorej Hamas musí navrátiť Gazu pod kontrolu Palestínskej samosprávy. Fatah však dohodu interpretoval ako podmienku pre ďalšie kolá rozhovorov kým Hamas ju vnímal ako všeobecný rámec pre naštartovanie detailnejších vyjednávaní. Situácia sa však aspoň o niečo posunula vpred. Do marca totiž Abbás tiež požadoval od Hamasu ospravedlnenie za násilné prevzatie moci v Gaze od čoho v lete odstúpil, keďže si uvedomil, že Západ a moslimský svet ho budú obviňovať zo stroskotania jednaní. Preto Fatah zmenil ohľadom jemenskej dohody formuláciu z „podmienky pre ďalšie rokovania“ na „základ pre budúce rokovania“ a ustúpil od žiadosti o ospravedlnenie.

Okrem zmeny odtieňov v rétorike Fatahu však k zásadnému prielomu nedošlo. Hamas sa 8.novembra odmietol zúčastniť rokovaní v Káhire, keďže egyptskí mediátori na rokovania pripravili návrhy, ktoré boli v podstate identické s požiadavkami Fatahu. Hamasu tiež prekážalo, že Abbás sa rokovaní mal zúčastniť ako prezident Palestínskej samosprávy a nie ako zástupca Fatahu. Okrem toho kritizoval aj fakt, že rokovaní sa nesmeli zúčastniť členovia Hamasu zo Západného brehu. Podľa analytikov Hamas kalkuloval chladnokrvne a racionálne – radšej sa rozhovorov nezúčastnil ako keby mal byť tlačený do nepriaznivej dohody.  Abbás na bojkot Hamasu reagoval s tým, že pokiaľ sa rozhovory o národnom zmierení nezačnú do konca roka, v januári 2009 súčasne vyhlási prezidentské a parlamentné voľby. (tu treba spomenúť, že 23.novembra PLO zvolila Abbása za „prezidenta Palestíny“, cieľom čoho bolo vyhnúť sa problémom legitimity po 9.januári. Funkcia „prezidenta Palestíny“ totiž bola po Arafatovej smrti neobsadená – oficiálnou funkciou Abbása totiž je „prezident Palestínskej samosprávy“ - vymenovaním za „prezidenta Palestíny“ sa Abbás aspoň pro forma snažil odvodiť svoju moc od PLO a nie od Palestínskej samosprávy)

26.novembra zasadila „Liga arabských štátov“ Hamasu tvrdý úder, keď vyhlásila, že Abbás má pokračovať vo výkone svojej funkcie, kým nebudú súčasne zorganizované prezidentské a parlamentné voľby. Fatah medzitým začal zvažovať možnosť, že by sa usporiadali voľby len na Západnom brehu. Táto myšlienka bola zatiaľ „zasunutá do šuflíka“, keďže podľa jej odporcov by stačilo „pár molotovových koktejlov“, aby boli voľby zmarené čo by len situáciu destabilizovalo.


Vývoj po ukončení „Operation Cast Lead“

Keď v novembri zostali rokovania Fatahu a Hamasu na bode mrazu, málokto zrejme tušil, aké následky bude mať decembrové ukončenie 6-mesačného prímeria medzi Izraelom a Hamasom. Keď sa blížil termín ukončenia prímeria (19.december) obidve strany prejavovali záujem o jeho predĺženie. Izrael však požadoval, aby Hamas bezpodmienečne ukončil odpaľovanie rakiet na jeho územie a prerušil pašovanie zbraní do Gazy. Hamas zase požadoval, aby Izrael a Egypt ukončili blokádu Gazy, ktorá Hamasu spôsobuje veľké ťažkosti. Podľa odborníkov sa Hamas rozhodoval medzi dvomi alternatívami – živorením a bojom. Vedenie sa preto očividne rozhodlo, že z vojenskej eskalácie napätia môže vyťažiť väčší politický kapitál než z pokračujúceho prímeria v podmienkach  potupnej blokády. Hamas kalkuloval, že zhoršujúca sa ekonomická situácia môže obyvateľstvo obrátiť voči nemu. Z toho vychádzala domnienka, že užitočnejšie bude Palestínčanov opätovne psychologicky zmobilizovať voči úhlavnému nepriateľovi – Izraelu. Okrem toho si Hamas uvedomoval, že začína strácať politickú podporu ostatných arabských a moslimských krajín. Preto bolo potrebné psychologicky mobilizovať aj lídrov a masy v celom regióne – to sa dalo jedine preliatím ďalšej palestínskej krvi.

Dopady januárových bojov na vnútropalestínsky proces nie je zatiaľ ľahké hodnotiť. Rozhovory medzi Fatahom a Hamasom, ktoré prebiehajú za egyptského sprostredkovania zaznamenali včera istý pokrok. Obe strany sa dohodli na vytvorení špeciálnych pracovných komisií, ktoré budú prejednávať spomínané sporné body procesu národného zmierenia. Významnejšou správou však je, že bola dosiahnutá dohoda o vzájomnom prepustení politických väzňov.

Odhliadnuc od diplomatických jednaní, ďalší problém predstavuje pomalé „kvasenie“ medzi bežnými Palestínčanmi. Mnohí upozorňujú na to, že Abbásova prestíž mohla vážne utrpieť. Veľká časť obyvateľov Západného brehu totiž nevnímala izraelské nálety ako úder voči Hamasu ale ako krvavý útok na palestínsky ľud. Analýzy o tom, že popularita Hamasu po januári značne utrpela preto môže byť scestné. Fatah začína byť totiž v očiach mnohých Palestínčanov vnímaný ako klika starých, neschopných a skorumpovaných politikov, ktorí sa až nadmerne zblížili s izraelským vedením. Posledné udalosti v Gaze si preto môžu interpretovať ako spoločnú konšpiráciu Izraela a Abbása voči Palestínčanom. Okrem toho Hamas začal v Gaze vyplácať odškodné rodinám, ktoré utrpeli počas bojov materiálne straty alebo prišli o členov rodiny. Nakoľko bude schopný vyplatiť všetkých poškodených je prirodzene otázne. Ide však aspoň o propagačný krok a môže to len podporiť skutočnosť, že obyvatelia Gazy budú chcieť nasmerovať svoju frustráciu a hnev výlučne na Izrael. Interview, ktoré think-tank CrisisGroup uskutočnil v Gaze naznačujú prehlbujúcu sa beznádej medzi obyvateľmi. Viacerí požadujú obnovenie taktiky samovražedných útokov na Izraelčanov. Pocity beznádeje sa ale môžu prirodzene obrátiť aj voči Hamasu. Počas pozemných bojov malo veľa Palestínčanov verejne preklínať Hamas za to že, nezmyselným bojom s Izraelom ohrozuje životy civilistov. Posledné prieskumy verejnej mienky (pokiaľ im môžeme veriť) ukazujú, že popularita Hamasu v Gaze v roku 2009 klesla a bola prvýkrát predstihnutá popularitou Fatahu. Hoci je tieto čísla pre náš nemožné overiť, nepochybne odrážajú aspoň do istej miery realitu. Jednoznačné závery je však nemožné vysloviť a je potrebné vývoj situácie naďalej monitorovať.

Za zmienku inak stojí, že snaha Fatahu zorganizovať predčasné voľby silne naznačuje dve alternatívy - že Abbás si je vedomý prevahy voči Hamasu alebo si uvedomuje klesajúcu popularitu a chce zachrániť situáciu skôr, ako sa úplne pred Palestínčanmi zdriskredituje kvôli stagnujúcemu politickému procesu. 

Veľmi výstižne sa k tomuto problému vyjadril pre CrisisGroup jeden obyvateľ Nábulusu: "To že sú ľudia nespokojní s Fatahom nemusí znamenať, že milujú Hamas. To ako Hamas zakročil voči členom Fatahu v Gaze bolo brutálne a tým si znepriatelili ľudí. Na druhej strane keď sa pozriete na Fatah na Západnom brehu, jasne vidíte, že  jeho úradníci nie sú dostatočne schopní kvalitne manažovať mestá a samosprávu. Avšak v dôsledku nedostatku vhodných alternatív by Fatah v súčasnosti Hamas vo voľbách aj tak porazil." 


A čo ďalej?

Spomínaná podpora Hamasu bude závisieť predovšetkým od úspechu rokovaní s Fatahom – tie budú určované predovšetkým flexibilitou na strane Abbása, ktorá však bude podmieňovaná zložením novej izraelskej vlády. Pokiaľ sa do čela izraelského kabinetu postaví Benjamin Netanjahu  vyznačujúci sa odmietavým postojom voči vzniku nezávislého palestínskeho štátu, Fatah a Hamas sa môžu ocitnúť v pozícii kedy sa pod verejným tlakom budú musieť opätovne spojiť voči Izraelu. Podľa prieskumov verejnej mienky z júna 2008 si 56% Palestínčanov želá dosiahnutie dvojštátneho riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu. Preto Netanjahuov negatívny postoj k tejto otázke môže negatívnym spôsobom mobilizovať palestínske masy. Tento prieskum ukázal ešte jednu zaujímavú skutočnosť – a to v otázke, koho by Palestínčania volili z týchto prezidentských kandidátov: Marwan Barghouti (60,8%), Mahmúd Abbás (52,1%) a Ismail Haníja (34,3%).


Tieto štatistické výsledky môžu naznačovať jeden nebezpečný trend a to je vzrastajúca radikalizácia prívržencov Fatahu, ktorí sú v posledných rokoch v kontexte boja Izraela s Hamasom vnímaní automaticky ako umiernení. Barghouti je totiž veliteľ milícií Fatahu, ktorý bol v roku 2004 Izraelom odsúdení na päťnásobné doživotie za útoky na izraelských civilistov. V posledných rokoch si získal priazeň najmä mladých prívržencov Fatahu a otvorene kritizoval korupciu v radoch Abbásovej kliky. Ešte zaujímavejším faktom je, že Izrael plánuje Barghoutiho v blízkej budúcnosti prepustiť. Dá sa za tým vidieť zámer oslabiť Hamas pred najblížšími voľbami, keďže Izraelčania si dobre uvedomujú, že Abbás má už vyšší vek, trpí zdravotnými problémami a mladá generácia ho „až tak neberie“. Táto stratégia by mohla byť úspešná. Pokiaľ sa však z Barghoutiho vykľuje radikál možno očakávať zhoršenie situácie a prípadné spojenectvo Hamasu a Fatahu voči židovskému štátu. V prípade, že Izraelčania kalkujú s tým, že Barghouti je skutočný extrémista, dá sa za tým vidieť úmysel nepriamo prispieť k obnoveniu napätia na Západnom brehu, vďaka čomu by Netanjahu mohol bez problémov obhájiť svoj negatívny postoj k vytvoreniu palestínskeho štátu. (zaujímavé je, že Hamas v roku 2006 požadoval jeho prepustenie z väzenia) Táto úvaha je ale čisto hypotetická, každopádne by sme však potenciálny vzťah medzi možnou radikalizáciou mladej generácie Fatahu a Barghoutiho možným politickým vzostupom nemali opomínať. K pesimizmu môže prispieť aj fakt, že nie všetky palestínske frakcie v Gaze sú pod úplnou kontrolou Hamasu. Stačí len uviesť, že tento týždeň boli z Gazy odpálené na Izrael rakety, pričom sa k zodpovednosti prihlásila skupina s názvom „Brigády Hizballáhu v Palestíne“, ktorá sa podľa vlastných slov necíti viazaná prímerím medzi Izraelom a Hamasom.

Netanjahuova stratégia však napriek pesimistickým očakávaniam môže byť relatívne úspešná. Jeho plánom je sústrediť sa na ekonomické otázky vo vzťahu k Palestínčanom. Do karát mu môže hrať skutočnosť, že Západný breh v posledných rokoch vďaka stabilizovanej bezpečnostnej situácii zaznamenal 3-4% hospodársky rast. Pri správnom postupe môže dosiahnuť aspoň to, aby sa situácia dramaticky nezhoršovala, keďže väčšina obyvateľov Západného brehu nebude chcieť vymeniť vyhliadku prosperujúcej a bezpečnej budúcnosti za hrôzy Tretej intifády.

Bez národného zmierenia Palestínčanov a angažovania Hamasu do mierového procesu sú však vyhliadky na stabilizovanie celej oblasti veľmi chabé.
A tie sa nezvýšia ani keby Netanjahu viac-menej pokračoval v politike svojho predchodcu Olmerta. Nedostatočný tlak zo strany Izraela zase nebude Hamas a Fatah nadmerne nútiť k dohode. (stačí si len uvedomiť závažnosť sporných bodov ich rokovaní). S veľkou pravdepodobnosťou môžeme konštatovať, že situácia sa v najbližších mesiacoch prinajlepšom zachová na súčasnom status quo, za istých okolností zrejme dôjde k jej zhoršeniu. Znižovanie napätia a pokojné vyriešenie sporov Fatahu s Hamasom, aspoň pre rok 2009, je veľmi málo pravdepodobné.

V neposlednom rade musíme zdôrazniť, že na vývoj izraelsko-palestínskeho konfliktu bude mať vplyv aj celková dynamika v regióne – júnové parlamentné voľby v Libanone a Iráne, diplomatické vyjednávania Sýrie s USA a EÚ a vnútropolitické pnutie v Egypte a Turecku ako aj celkové geopotlické rozloženie síl medzi USA na jednej strane a Ruskom a Čínou na strane druhej.  

Zdroje:
Monitoring A.R.E.S.analysis http://www.projectares.sk/
http://www.crisisgroup.org/home/index.cfm?id=5838&l=1
http://www.crisisgroup.org/home/index.cfm?id=5823&l=1
http://globalresearch.ca/articles/ZER403A.html

 
< Predchádzajúca