V tomto článku Vám prinášame ďalšie spravodajské zhodnotenie sekcie A.R.E.S Analysis. Táto časť je zameraná na vývoj situácie v Európskej únii, špecificky na integračné procesy, ktoré tento objekt v súčasnosti formujú. Rovnako ako v predchádzajúcich dvoch častiach (Bielorusko a Irán), aj tu budeme hodnotiť situáciu na základe systému „analýzy konkurenčných hypotéz ("analysis of competing hypothesis" - ACH)“. Aktuálna analýza  má za ambíciu vniesť do problematiky určité základné fakty vyplývajúce z doterajších sledovaní a monitorovaní situácie.
 
V tejto analýze sa pokúsime bližšie zhodnotiť výsledky integračných snáh v rámci Európskej únie za obdobie od 14. 02. 2009 až po 21. 03. 2009. Vzhľadom na to že ide o prvé hodnotenie, budeme vychádzať aj so širších súvislostí, podľa nás determinujúcich súčasný stav. Hodnotenie bude vychádzať z konkurenčných hypotéz:
H1: Prehlbovanie spolupráce v rámci spoločného európskeho priestoru, posilňovanie právomocí orgánov EÚ, postupný prechod k federácii Spojených štátov európskych.
H2: Stagnácia nových trendov v európskej integrácii, zachovanie súčasného stavu s obmedzenou suverenitou európskych inštitúcií, zachovanie EÚ ako určitej formy konfederácie.
H3: Nástup nedôvery vo vzťahoch medzi členskými štátmi EÚ, prechod k opätovnému nacionalizmu v politike na európskej úrovni, návrat k stavu pred rokom 1987.

Hypotézy boli sformulované ako rámcové predpoklady budúceho vývoja vzťahov a pomerov v rámci EU. Je samozrejme možné, že sa scenár budúceho vývoja bude úplne odkláňať od týchto hypotéz, no snažili sme sa ich nastaviť tak, aby v každom prípade postihli aspoň v hrubom vlastnosti systému, ktorý môže v budúcnosti vzniknúť na území Európy. Z toho vychádza aj snaha o ich percentuálne vyjadrenie. Týmto sa snažíme kompenzovať skutočnosť, kedy nie je celkom metodologicky správne snažiť sa napasovať politické dianie na jednu konkrétnu hypotézu. Určité sledované udalosti mnohokrát potvrdzujú aj dve hypotézy naraz, niekedy dokonca postihujú aj všetky tri v rôznych kombinačných možnostiach pôsobenia.

 

Ako nám zatiaľ vyplýva z našich pozorovaní, ako najpravdepodobnejšie sa v krátkodobom až strednodobom horizonte (3-5 rokov) javia hypotézy H1 a H2. V súčasnom vývoji EU je pomerne zložité tieto dve hypotézy výrazne rozlíšiť a preto sa nám často argumenty v prospech jednej prelínajú aj do druhej hypotézy. Tento stav je podľa nás spôsobený odmietnutím Lisabonskej zmluvy v írskom referende. Je potrebné pripomenúť, že táto skutočnosť zablokovala prehĺbenie integrácie respektíve jej kvalitatívnu zmenu. No napriek už druhému podobnému fiasku pre tábor „eurofederalistov“, neopadlo nadšenie zo vzájomnej spolupráce a ďalšieho prepájania členských krajín EU.

 

Tu si musíme rovnako zodpovedať otázku či aj faktory spadajúce pod určité „technické záležitosti“ budeme považovať za také, ktoré môžu ovplyvniť kvalitatívny prvok integrácie. Za takéto „technické záležitosti“ považujeme spoluprácu napríklad v oblasti vojenstva, školstva, ale aj v prepojovaní plynových rozvodov medzi jednotlivými krajinami Európy. V tomto prípade odpovedáme jednoznačne áno. Je nerozumné sa domnievať, že len prijímanie významných právnických dokumentov prehlbuje integráciu. História nám už veľa krát ukázala, že je oveľa ľahšie niečo uznať de jure, keď to už pred tým existovalo de facto. Na druhej strane je zložitejšie nanovo vytvárať štruktúry, ktoré pred tým nejakým spôsobom ešte nefungovali. Samozrejme,  že v prípade integračných procesov v rámci EU a pred tým ešte ES fungujú oba princípy.

 

Teda neprijatie „Lisabonu“ podľa pôvodného plánu nezbrzdilo integráciu v rámci EU a ostatnej Európy na toľko, aby sme mohli úplne vylúčiť  hypotézu H1.
Dôležité je upozorniť aj na ďalší významný metodologický prvok v tejto analýze. A síce, v tejto analýze sa hodnotí aj vnútorné prehlbovanie spolupráce v rámci členských štátov EU, ako aj rozširovanie o nové členské štáty. To znamená, že aj vnútorná aj vonkajšia integrácia sú zahrnuté do hypotéz H1 a H2 a nie je ich možné preto oddeľovať (cháp vnútornú a vonkajšiu integráciu). Čiastočne je táto skutočnosť daná aj nedokonalosťou techniky „analýzy konkurenčných hypotéz“ ("analysis of competing hypothesis" – ACH), ktorá nám kvôli zjednodušeniu a prehľadnosti našich záverov nedovoľuje pracovať so zložitejšími vzorcami možného budúceho vývoja.No v budúcnosti by sme chceli túto techniku ďalej zdokonaľovať.
Medzi ďalšie hlavné faktory, ktoré vo veľkej miere prispeli k napĺňaniu hypotéz H1 a H2 boli/sú najmä a predovšetkým finančná kríza, plynová kríza ako aj vyššie spomínaná logika ďalšieho rozširovania EU.

 

Pri problematike finančnej krízy sa pristavíme podrobnejšie. Faktor finančnej krízy mohol na prvý pohľad nabúrať logiku integrácie a viesť  k tak často skloňovanému protekcionizmu. Táto skutočnosť by okamžite nabúrala princípy liberalizácie vnútorného trhu a pravdepodobne by znamenala výraznú stagnáciu v európskej integrácii. Do určitej miery sa tak aj stalo, krajiny ktoré sa prezentujú ako motor európskej integrácie, ako prvé začali prijímať opatrenia na ochranu vlastných ekonomík. Máme na mysli hlavne Nemecko a Francúzsko. V prípade Francúzska nie je celkom jasné, či už od týchto snáh upustilo, najmä po vyhlásení francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho o potrebe návratu francúzskych automobiliek do Francúzska. Toto vyhlásenie samo o sebe nie je relevantné pokiaľ sa naň pozrieme optikou vnútropolitickej situácie vo Francúzsku. Na váhe mu nečakane pridalo nedávne zverejnenie správy, že francúzska automobilka Renault prenáša výrobu so Slovinska naspäť do Francúzska. Túto skutočnosť sa chystá preveriť aj Európska komisia, ktorá bude skúmať či k tomuto kroku nedošlo po obdŕžaní štátnej pomoci zo strany Francúzska pre  automobilku.

 

Celkovo sa nám ale javí, že princípy protekcionizmu sú viac menej už prekonané (samozrejme je potrebné ďalej monitorovať situáciu). Počas doby, za ktorú sme monitorovali situáciu v rámci európskeho kontinentu sa nám javí ako veľmi úspešné české predsedníctvo EU, kedy podľa dostupných zdrojov vysoká aktivita predsedníctva skoordinovala krajiny EU aby sa dohodli na spoločnom postupe. Respektíve predsedníctvo dokázalo vytvoriť na tento účel dostatok rôznych fór na najvyšších štátnických úrovniach, a rovnako ich aj koordinovať. Súčasnú prevahu princípov spoločného postupu členských krajín EU proti dopadom finančnej krízy, dokumentuje aj summit krajín EU z 18. – 20. marca, ktorý sa konal v Bruseli. Pod vedením českého premiéra Mirka Topolánka sa štátnici dohodli na spoločných princípoch a krokoch, ktoré by mali efektívne riešiť vzniknutú situáciu.  Za jeden z najvýznamnejších záverov tohto summitu považujeme, okrem rôznych finančných záväzkov, návrat (respektíve jeho zachovanie) k plánu dodržiavať Pakt rastu a stability. Na prvý pohľad je táto skutočnosť v krátkodobom horizonte nie natoľko významná, ako sú napríklad konkrétne finančné opatrenia. Na z dlhodobého horizontu je to veľmi významný krok. Na Pakt rastu a stability je z časti naviazané aj prijímanie a udržanie Eura (samozrejme kľúčové pri prijímaní sú Maastrichtské kritéria) a Európskej menovej únie v jednotlivých krajinách. Dovolíme si tvrdiť že reálna existencia menovej únie v celkovom  geografickom priestore EU, by bola významným predpoklad na vznik federácie de facto (no určité federalistické princípy na úrovni EU fungujú už aj v súčasnosti).

 

český premiér Topolánek (financninoviny.cz)

Bruselský summit rovnako prijal významné rozhodnutie v oblasti programu  Východného partnerstva. Bol potvrdený mandát na prehlbovanie vzťahov s východnými krajinami ako Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko  a Ukrajina. V otázke vonkajších vzťahov EU a budúcich členských štátov ale nachádzame slabé miesto hypotézy H1. V tomto prípade sa nám javí v krátkodobom horizonte pravdepodobná hypotéza H2, pričom nie je vylúčený aj negatívnejší scenár spadajúci skôr do hypotézy H3. Argumentovať tu budeme najmä patovou situáciou na Balkáne. Integračné snahy balkánskych štátov o začlenenie sa do EU uviazli v slepej uličke. Vyriešenie situácie v tejto časti Európy sa opäť javí ako veľká výzva pre EU. Najbližšie k vstupu do Únie má Chorvátsko. Ukázalo sa však, že jeho snahy bude pravdepodobne dlhodobejšie blokovať Slovinsko. Ďalšou krajinou, ktorá si myslela, že sa jej podarí pomerne rýchlo vstúpiť do EU (resp. aj NATO) je Macedónsko, ktoré ale pre zmenu naráža na odpor Grécka, s ktorým vedie už dlhšie spory o geografický názov krajiny. Srbsku ako ďalšej krajine, ašpirujúcej na členstvo v EU, bráni najmä Holandsko. Holandsko podmieňuje ďalšiu spoluprácu so Srbskom lepšou kooperáciou tejto krajiny s Trestným tribunálom pre Bývalú Juhosláviu. Čierna Hora si už rovnako podala prihlášku do EU, no stále čaká na odpoveď. Situácia je zložitá aj v oblasti Bosny a Hercegoviny. Tomuto územiu  sa ale chceme podrobnejšie venovať v budúcnosti v rámci analytickej sekcie „Intelligence Report“.

 

Ďalšou oblasťou, ktorou sa summit zaoberal a ktorá podľa nás znovu výrazne podporuje hypotézy H1 a H2 sú otázky spojené s plynovou krízou. Keďže mnoho členov EU je závislých na dodávkach zemného plynu z Ruska a jeho tranzit cez Ukrajinu, bolo prijaté rozhodnutie o vybudovaní/dobudovaní prepojení v rámci členských krajín EU, ktoré majú plynové zásoby aj z iných zdrojov respektíve, plyn prúdi do týchto štátov prostredníctvom iných tranzitných krajín a využíva iné tranzitné potrubia. Ako ďalší krok na zabezpečenie energetickej bezpečnosti bolo vyčlenených aj 200 miliónov EUR na projekt Nabucco, ktorý by mal v dlhodobom horizonte zabezpečiť diverzifikáciu zdrojov pre štáty EU, napojením sa na zdroje z Kaspickej oblasti. Proti tejto iniciatíve sa ale prednedávnom postavila nemecká kancelárka Engela Merkelová, ktorá spochybnila bezpečnosť plynových a ropných zdrojov pre toto potrubie. Je potrebné pripomenúť, že oblasť Kaspického mora je v silnej sfére vplyvu Ruska, čo môže výrazne skomplikovať realizáciu tohto projektu

 

miera euro-optimizmu v členských štátoch EÚ (spiegel.de)

Zo zhodnotenia týchto základných faktov nám teda zatiaľ vychádza potvrdzovanie hypotéz H1 a H2. Výraznú zmenu percentuálneho podielu v prípade týchto dvoch hypotéz môže priniesť až prijatie Lisabonskej zmluvy, respektíve iného podobného dokumentu. Naopak frustrácia z ďalšieho možného zlyhania Lisabonskej zmluvy, môže viesť k výraznému pribudnutiu argumentov v prospech hypotézy H3. Prípadné opätovné odmietnutie „Lisabonu“ v opakovanom írskom referende bude  mať veľmi výrazný dopad na európske integračné procesy. Význam to bude mať určite viac politický a morálny ako právny. Z právneho hľadiska dôjde k určitej reštrukturalizácii orgánov a inštitúcii EU, v niektorých prípadoch k ich posilneniu. No z politického hľadiska by sa v momente „pochovania“ tejto zmluvy naplno ukázalo, ako vážne to myslia európsky lídri s integráciou a na akej logike táto integrácia funguje. Odmietnutie a následné ochladenie vzťahov by znamenalo, že Európa opäť nie je pripravená, a že sa jej nepodarí integrovať sa ako celku. V tomto prípade môžeme povedať, že „zvíťazí“ neorealistická logika fungovania medzinárodných vzťahov. V prípade a, no následnej snahy o „ďalší pokus“, by bola na mieste skôr logika idealistická, respektíve určitá forma liberalizmu v medzinárodných vzťahoch.
Považujeme za správne spomenúť ešte ďalšiu množinu faktorov, ktoré môžu ovplyvniť budúci vývoj vzťahov v rámci EU. To sú otázky celosvetové, najmä otázky celosvetovej bezpečnosti, ktoré členské štáty EU nemôžu priamo ovplyvniť (viac na http://www.projectares.sk/ )

 

Ako dôležité sa pravdepodobne ukáže aj chovanie pristupujúcich/kandidátskych štátov najmä na Balkáne. Situácia v tejto časti sveta nám môže v krátkodobom horizonte generovať odchýlky podporujúce hypotézu H3.

V krátkodobom horizonte (6 mesiacov) neočakávame:
- vstup nových členských štátov do EU
- zásadný zlom v otázkach vyriešenia energetickej bezpečnosti EU