A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes1652
mod_vvisit_counterVčera1521
mod_vvisit_counterTento týždeň6406
mod_vvisit_counterTento mesiac4608

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Premeny a potenciál slovenskej štátnosti v globálnom a regionálnom kontexte
Napísal: Ľubomír TOKÁR   
Nedeľa, 29.marca 2009 - 15:14 hod.

Cieľom tohto príspevku je analyzovať postavenie a situáciu, v ktorej sa nachádza Slovenská republika (SR) z makropohľadu medzinárodnej politiky, a to vo dvoch samostatných, hoci prepojených, perspektívach – globálnej a regionálnej. [1]

To si vyžaduje prijatie niekoľkých zjednodušujúcich a vcelku konvenčných predpokladov, ktorých implikácie však nie sú triviálne, a preto považujeme za korektné zdôrazniť ich hneď na začiatku. Referenčným rámcom tohto príspevku je Slovenská republika ako štát a širším kontextom je medzinárodná politika, ktorej základnými stavebnými blokmi sú štáty, nie jednotlivci, medzinárodné organizácie, náboženstvá, či mimovládne organizácie alebo občianska spoločnosť. Zvolením SR za predmet analýzy sa redukuje potenciálne omnoho širšie pole svetovej politiky na podmnožinu medzinárodnej politiky, kde predstavujú štáty aktérov primárnej dôležitosti. To znamená, že akceptujeme existenciu iných kategórií aktérov, avšak ich význam je považovaný pre účely tohto príspevku teoreticky za sekundárny. Primárny význam štátov je možné zdôvodniť tým, že ide o jedinú kategóriu politických aktérov, kde aktéri disponujú možnosťou použiť organizované násilie na širokej úrovni a tak v zásade vytvárať podmienky existencie pre iné vyššie uvedené skupiny politických aktérov.

(Mgr. Ľubomír Tokár PhD. pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici)

 

Jednoduchý predpoklad považovať SR za východiskový bod demonštruje predpojatosť voči iným možným formám politického usporiadania ľudského substrátu tohto konkrétneho štátu. Už tento jednoduchý počiatočný predpoklad je plný implikácií pre súčasné teoretizovanie o svetovej politike. Ďalším predpokladom je postulát relatívnej bezvýznamnosti domácej politiky pre zahraničnú politiku SR, teda budeme postupovať tak, ako keby smerovanie zahraničnej politiky SR bolo formované do významnej miery vonkajšími tlakmi prostredia a nie vnútornými tlakmi domácej politiky. Tento nepresný, ale užitočný predpoklad, je bežný v analýzach strategického prostredia a preto ho pre účely tohto príspevku budeme považovať za platný.

 

Geopolitika

Argumenty príspevku sú formulované relatívne skepticky, pokiaľ ide o význam globalizácie, a vychádza z predpokladu, že geografický kontext je naďalej mimoriadne dôležitý pre pochopenie dopadu globálneho a regionálneho kontextu politiky na SR, čo znamená zaujať skeptický postoj  k miere, v akej globalizácia premenila alebo premieňa reálie medzinárodnej politiky. Argumentácia príspevku bude sformulovaná v duchu geopolitiky, ktorú je možné zjednodušene priblížiť prostredníctvom tézy „na geografii záleží“, a to v priamom kontraste k prístupom, vyzdvihujúcim do popredia globalizácie, ktoré sa dajú parafrázovať slovami „geografia je prekonaná“, „informačné toky sú kľúčové“.

Je vcelku užitočné nazerať na medzihry globálneho a regionálneho kontextu medzinárodnej politiky a ich implikácie pre Slovenskú republiku a premeny jej štátnosti z hľadiska geopolitiky. Geopolitika hovorí o vzťahoch medzinárodnej politickej moci ku geografickému kontextu (Gray 1996) a môže osvetliť veľmi jednoducho politicky mimoriadne dôležité veci, ktoré do významnej miery spoluurčujú (no nie determinujú) podobu zahraničnej politiky štátov. Na geografii záleží, aspoň v dlhodobom horizonte, pretože geografické podmienky sú vo vzťahu k oscilácii politických podmienok takpovediac nemenné. Stálosť geografických podmienok sa odráža v náhľade, ktorý sa často stráca zo zreteľa v moderných teóriách medzinárodných vzťahov, kde sú štáty ako keby vytrhnuté zo svojho geografického kontextu a pomyselne majú interakcie s akýmkoľvek iným štátom. Štáty „stoja na mieste“, čo umožňuje zachytávať ich teritoriálne rozloženie prostredníctvom pestrofarebných politických máp, na ktorých odlišné farby dokumentujú banálny poznatok zásadného významu – hranice medzi štátmi majú tendenciu byť stabilnými.

Základom geopolitiky je tvrdenie, že na polohe štátu záleží, a to predovšetkým v dlhodobom horizonte. Od Napoleona pochádza tvrdenie: „Politika všetkých štátov je v ich geografii,“ ktoré je možné čítať v tom význame, že geografické pomery výrazne vplývajú na politické možnosti a obmedzujú ich. Geografia „vyberá“ pre každý konkrétny štát jeho susedov – potenciálnych priateľov, súperov alebo nepriateľov. Ak sa nepáčia, neexistuje tu možnosť zbaliť sa, odísť a nájsť si iných. Je potrebné naučiť sa s nimi žiť. Toľko k významu geografického kontextu. Len nedávno Buzan a Waever (2003) osviežili teóriu bezpečnostných štúdií svojím príspevkom k regionálnej bezpečnosti, ktorý je postavený na (ďalšom) triviálnom, no málokedy doceňovanom poznatku, podľa ktorého „hrozby cestujú ľahšie na kratšie než na dlhšie vzdialenosti“. Pri reflexii tohto náhľadu je kľúčové analyzovať lokálne geopolitické kontexty jednotlivých štátov a regióny, v ktorých sa nachádzajú a nezameriavať pozornosť výlučne na globálnu perspektívu. Prílišný dôraz na globálnu úroveň analýzy hrozí prílišnou abstrakciou a nerešpektovaním dôležitých regionálnych nuáns politiky. 

V medzinárodnej politike totiž záleží totiž na tom, ako geologické pohyby rozmiestnili kontinenty a vodné masy na Zemi. Pretože väčšina populácie sveta je koncentrovaná v miernom klimatickom pásme a pretože rozloha tohto pásma je nepomerne väčšia na severnej než na južnej pologuli, znamená to, že štáty zo severnej pologule sú väčšie a ľudnatejšie než mocensko-politické jednotky na južnej pologuli. Vodné masy oceánov sveta nielen oddeľujú jednotlivé kontinenty od seba, ale zároveň predstavujú vodné cesty, ktoré kontinenty spájajú. Význam vodných más sa historicky mení, aj keď relatívne pomaly.

Kolískou európskej civilizácie bolo Stredozemné more, neskôr sa ťažisko politického života presunulo na brehy Atlantiku a v tomto storočí sa s najväčšom pravdepodobnosťou bude presúvať s populačným a hospodárskym rastom krajín Ázie do Pacifiku. Slovenská republika sa nachádza na severnej pologuli Zeme. V geopolitických teóriách sa prisudzuje najdôležitejší význam kontinentálnemu masívu Eurázie, politická kontrola ktorej predurčovala kontrolujúcu mocnosť ku celosvetovej dominancii. O tom, že napr. Afrika toto šťastie nemá, svedčí nielen množstvo štatistík, ale aj mediálny obraz tohto kontinentu. Európa (resp. Eurázia) je tou oblasťou sveta, kde sa tvorili dejiny, ovplyvňujúce historické dedičstvo dnešnej SR.

Politický život Európy je zviazaný s krajinami za Atlantickým oceánom, a to historicky, ekonomicky, vojensky a geopoliticky. Spoza oceánu prišli v priebehu 20. storočia sily, ktoré ovplyvnili smerovanie vývoja Európy svojou participáciou na troch konfliktoch minulého storočia – prvej a druhej svetovej vojny a následne studenej vojny. Štáty na oboch brehoch Atlantiku sú zviazané nielen civilizačno-kultúrne, ekonomicky, ale aj geograficky, pretože vzdialenosť medzi Amerikou a Áziou naprieč Pacifickým oceánom je väčšia než cez Atlantik. Kumulatívne sa to prejavilo v tom, že štáty Európy a neskôr štáty brehov Atlantického oceánu dominovali historickým procesom.




Slovenská republika ako malý štát

 

Globálna úroveň medzinárodnej politiky a teda podoba globálneho kontextu, v ktorom SR existuje, je z politického hľadiska definovateľná viacerými spôsobmi. Z perspektívy teoretického prístupu realistickej školy k medzinárodnej politike, ktorá vyzdvihuje do popredia silné štáty ako aj geopolitiky, ktorá prisudzuje primát dominantným koncentráciám moci na konkrétnom teritóriu (v konkrétnom štáte), je najvhodnejšie začať diskusiu o podobe globálnom kontexte prostredníctvom analýzy politického usporiadania štruktúry medzinárodného systému – jeho polarity. Polarita úzko súvisí z geopolitického hľadiska s veľkosťou štátu. Ako ukáže letmý pohľad na mapu, štáty nie sú rovnaké, ale odlišujú sa svojou veľkosťou. Veľkosť rovná sa v zásade (ceteris paribus) väčšia populácia, väčší hospodársky produkt, väčší vnútorný trh, väčšia sebestačnosť, väčšia vybavenosť nerastnými zdrojmi, schopnosť postaviť väčšiu armádu. V tomto ohľade neplatí samozrejme priama úmernosť, ale logika je jasná: len veľké štáty si môžu pri efektívnej politickej mobilizácii svojich ľudských, prírodných a hospodárskych zdrojov nárokovať dôležité postavenie a vplyv v mocenskej politike, naopak to neplatí.

Štáty sa, skrátka, líšia svojím mocenským potenciálom a sú si v tomto ohľade nerovné. Väčšie a silnejšie štáty majú k dispozícii širšiu paletu mocenských prostriedkov, ktoré môžu použiť podľa svojho zváženia. Aj ak veľké štáty vynakladajú na konkrétnu zahraničnopolitickú aktivitu (operácie medzinárodného krízového manažmentu, rozvojová pomoc, nákup výzbroje pre armádu) ten istý podiel svojho celkového produktu (vyjadrený v relatívnych pojmoch alebo percentách) ako malé štáty, je v absolútnych číslach omnoho väčší než absolútna veľkosť toho istého podielu malého štátu. Inými slovami, veľké štáty majú za „viac peňazí viac muziky“, ako tvrdí ľudová múdrosť. Z tohto jednoduchého dôvodu sa nie všetky štáty objavujú v úvahách o podobe minulej, súčasnej a budúcej medzinárodnej politiky rovnako často. Skrátka, nie všetky štáty sú rovnako dôležité.

Nie je náhodou, že pri výpočte súčasných a budúcich veľmocí sa objavujú veľké a ľudnaté štáty ako Čína, India, USA, Ruská federácia (RF), Európska únia (EÚ), Japonsko či Brazília. Silné štáty majú väčšiu váhu v medzinárodnej politike, pôsobia ako keby väčšou gravitačnou silou. Nicholas Spykman ponúkol nasledovný obraz významu veľmocí ako pólov magnetického poľa a vytvárajúce siločiary prostredia pre všetky iné štáty: „V ktoromkoľvek okamihu existujú isté veľké mocnosti [= štáty, pozn. autora], ktoré v tomto poli fungujú ako póly. Posun v relatívnej sile týchto pólov alebo objavenie sa nového pólu zmení pole a posunie siločiary“ (Spykman – Rollinsová 1939, s. 395).

Analýza polarity systému si vyžaduje vytriediť spomedzi celkového počtu štátov tie, ktoré sú relevantné na úkor ostatných. V dnes už  starej štúdii Robert Keohane (1982) odporúčal klasifikovať štáty podľa ich mocenského potenciálu na nasledujúce štyri kategórie:
* systém determinujúce štáty
* systém ovplyvňujúce štáty
* systém postihujúce štáty
* systémovo neefektívne štáty

Z týchto štyroch kategórií patria malé štáty v konvenčnom ponímaní ako štáty s malým mocenským potenciálom do poslednej uvedenej skupiny. Podľa vyjadrenie amerického geopolitika holandského pôvodu Nicholasa Spykmana (1942, s. 20): „Malé štáty, ak sa nedokážu úspešne spojiť dohromady, môžu byť len závažiami v rovnováhe, používané inými.“

V globálnom aj regionálnom kontexte je Slovenská republika malým štátom (hoci MO SR údajne uprednostňuje pojem „stredne malý štát“). Aké sú však implikácie tohto jednoduchého tvrdenia? Z politického hľadiska rozdiel medzi malými štátmi a veľkými (veľmocami) je zásadný. Jeden zo zakladateľov štúdia medzinárodných vzťahov ako akademickej disciplíny Edward Hallett Carr písal o tom, že „malé mocnosti nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr 1939, s. 134) a jeho súčasník Spykman, že „[r]eorientácia a zmena spojenectva malých mocností ... môže byť prvým výsledkom posunu v rovnováhe síl medzi veľkými mocnosťami.“ (Spykman - Rollinsová 1939, s. 395).

Toto sa stráca zo zreteľa v analýzach medzinárodného práva, kde platí pohodlná právna fikcia zvrchovanej rovnosti štátov. Tá umožňuje malým štátom v istých časových (napr. súčasnosť v protiklade k obdobiu napoleonských vojen) a priestorových (v Európe), no predovšetkým inštitucionálnych kontextoch (OSN, EÚ, OBSE, NATO) takpovediac „boxovať“ v inej mocenskej kategórii bez strachu z vlastnej malosti a slabosti. Rozdiel medzi malými a veľkými štátmi však nie je triviálny, ale má vážne dopady na zahraničnopolitické možnosti jednotlivých štátov. Veľké štáty môžu na rozdiel od malých použiť tú istú relatívnu časť svojich zdrojov na ovplyvnenie vzťahov s vonkajším prostredím a aktérmi v širšom spektre zahraničnopolitických aktivít (akéhokoľvek druhu), prípadne efektívnejšie sústrediť väčší podiel aktivít jedného druhu (napr. vojenské spôsobilosti alebo zahraničnú pomoc) na dosiahnutie žiaduceho stavu. Malé štáty, ceteris paribus, disponujú nižšími celkovými zdrojmi a aj vynaloženie toto istého podielu na konkrétnu aktivitu ako v prípade veľkého štátu im negarantuje väčší vplyv, pretože v absolútnom porovnaní (tovarov, peňazí, vojakov) ide o menej .

Inými slovami, veľké štáty si „môžu dovoliť“ robiť v zahraničnej politike viac a môžu ju podporiť širšou skupinou nástrojov, resp. robiť to v porovnaní s malými štátmi udržateľnejšie alebo efektívnejšie. To je výsledok asymetrickej distribúcie mocenských zdrojov medzi jednotlivými štátmi. V praktickej medzinárodnej politike jednoducho platí, že štáty si nie sú rovné vo všetkých ohľadoch (v medzinárodnom práve nie). Veľké štáty majú širší manévrovací priestor, môžu si dovoliť robiť viac (resp. dlhšie nerobiť nič), kým v prípade malých štátov je to naopak, za svoje zahraničnopolitické omyly draho platia premrhaním svojich limitovaných zdrojov.

Vráťme sa späť k SR. Podľa empirických údajov ide v globálnom porovnaní o malý štát, a to bez ohľadu na nuansy politických predstaviteľov MO SR, ktorí ju považujú za stredne malý štát. V celosvetovom porovnaní (podľa údajov CIA World Factbook 2008) je SR pokiaľ ide o veľkosť teritória na 130. mieste z 250 teritoriálnych útvarov s 48 845 km2 (viac než 50 krajín je 10-násobne väčších a 80 krajín má rozlohu pod 10 000 km2) a na 111. mieste z 238 porovnávaných entít, pokiaľ ide o populáciu (5 455 407), pričom 80 krajín má viac než 10 miliónov obyvateľov a ďalších 80 má pod 1 milión obyvateľov. Pokiaľ ide o ekonomickú vyspelosť, Svetová banka radí SR medzi krajiny s vysokým príjmom. Podľa ukazovateľa HDP, resp. HDP per capita je SR v šiestej desiatke, no 44 krajín má raz také HDP a 16 krajín viac než 10-násobne väčšie HDP.

Tento globálny pohľad však značne narúša naše videnie pozície SR, pretože v skutočnosti globálne porovnanie viac skrýva než odhaľuje. Nie je správne porovnávať SR v rámci celej populácie štátov, ale len s relevantnejšími štátmi, ktoré sa nachádzajú v užšie geograficky vymedzenom, teda regionálnom, kontexte. Pre zjednodušenie použijeme údaje, týkajúce sa EÚ-27 a troch kandidátskych krajín: Chorvátska, Macedónska a Turecka. V tomto 30-člennom rebríčku je SR na 19. mieste (18. v súčasnej EÚ-27), pokiaľ ide o populáciu, 22. z 30 (20. z EÚ-27) v rozlohe a 19. v EÚ-27 podľa veľkosti HDP.[2]

Klesajúc ešte o úroveň nižšie, k bezprostredným geografickým susedom, teda zvyšným krajinám V4 plus Rakúsku a Ukrajine, vidíme situáciu v relatívnych pojmoch ešte zreteľnejšie: SR je rozlohou aj populáciou najmenšia, v absolútnom HDP na poslednom mieste, hoci v HDP na obyvateľa uprostred. Pokiaľ ide o vojenský personál, podľa údajov z databáz SIPRI [3]  z roku 2003 bola SR s 19 000-člennými ozbrojenými silami na poslednom mieste medzi svojimi susedmi. Kritériá môžeme ľubovoľne obmieňať, ale podstata ostane nezmenená: Slovenská republika patrí ako v globálnom, tak aj v regionálnom kontexte medzi štáty, ktoré nehrajú prvé husle vo svetovej politike a ktorých vplyv to jasne dokumentuje. Koncept malého štátu je v teóriách medzinárodných vzťahov etablovaný, aj keď len akoby mimochodom, pretože pozornosť je zameraná na superveľmoci alebo veľmoci, skrátka na tie štáty, ktoré významne formujú podobu medzinárodnej politiky. Základná téza o malom štáte znie nasledovne: Malý štát si nemôže zlepšiť pozíciu vlastnými silami, je preto odkázaný na zdroje iných štátov. Nástrojom k tomu sú aliancie a členstvo v medzinárodných organizáciách.

Svoj postoj k malým štátom sformuloval Spykman cynicky nasledujúcimi slovami: „Malý štát je vákuum v oblasti politického vysokého tlaku. Nežije vďaka svojej vlastnej sile, ale pretože nikto nechce jeho teritórium alebo pretože jeho zachovanie ako nárazníkového štátu alebo závažia v mocenskej rovnováhe je záujmom silnejšieho štátu" (Spykman 1942, s. 20). Malé štáty sú pre kalkuláciu mocenskej rovnováhy irelevantné a preto od nich možno abstrahovať pri hľadaní teoretických zovšeobecnení. Tak znie konvenčný postoj disciplíny. Takýto postoj však nemá šancu uspokojiť politikov malých štátov, snažiacich sa o realizáciu šikovnej zahraničnej politiky. Kto by sa uspokojil s vedomím, že jeho krajina predstavuje objekt medzinárodnej politiky bez šance na to, aby vystupovala ako jej subjekt? Malé štáty sa snažia kompenzovať svoj nedostatočný mocenský potenciál pomocou zvonku, pomocou iných štátov.

Tradičnými nástrojmi k tomuto cieľu sú aliancie (kooperácia v kľúčovej vojensko-bezpečnostnej oblasti) a medzinárodné (vládne) organizácie (kooperácia všeobecne). Štáty sa vo všeobecnosti snažia o udržanie svojej relatívnej mocenskej pozície alebo o jej zlepšenie, ak sa k tomu vyskytne príležitosť. Malé štáty môžu udržať a zlepšiť svoju mocenskú pozíciu len prostredníctvom pomoci a partnerstva iných štátov. Ich cieľom by malo byť udržiavať takú podobu mocenskej rovnováhy, ktorá im garantuje (hoci len dočasne) bezpečnosť a ktorá nahrádza potenciálne permanentný vojnový stav stabilitou alebo mierom, v ktorom sa môžu dovolávať aj malé štáty svojich práv prostredníctvom pokojných prostriedkov, predovšetkým odvolávaním sa na normy medzinárodného práva a ich dodržiavanie, ktoré zabezpečuje stabilitu a predvídateľnosť vzťahov a zatláča mocenský rozmer medzinárodnej politiky do úzadia.

 

Globálny kontext

 

Podobu globálneho geopolitického kontextu je možné analyticky priblížiť prostredníctvom identifikácie štruktúry medzinárodného politického systému, ktorá figuruje na prominentnom mieste v teoretickom prístupe štrukturálneho realizmu (alebo neorealizmu). S geopolitickou analýzou sa do značnej miery prekrýva, pretože štruktúra systému je definovaná počtom najsilnejších politických jednotiek v medzinárodnom systéme. Ak akceptujeme, že v súčasnosti sú zatiaľ stále dominantnými politickými aktérmi štáty (a nie nadnárodné korporácie, teroristické skupiny, mimovládne organizácie občianskej spoločnosti či medzinárodné organizácie), čo je síce sporný, no pre naše účely užitočný predpoklad (napokon, analýza sa týka implikácií pre konkrétny štát – SR), potom sa analýzou štruktúry medzinárodného politického systému (pozostávajúceho zo štátov) môžeme dozvedieť relatívne mnoho o obmedzeniach a príležitostiach pre rámec alebo hrubé obrysy zahraničnej politiky štátov v závislosti od konfigurácie štruktúry systému.

Analogicky k tomu, že konkurencia medzi hospodárskymi subjektmi na trhu prebieha odlišným spôsobom v závislosti od toho, či je štruktúra daného trhu monopolná, oligopolná alebo s (teoreticky) dokonalou konkurenciou, aj mocenské súperenie medzi štátmi prebieha odlišne v závislosti od toho, či je štruktúra systému definovaná prítomnosťou jedného, dvoch, troch alebo mnohých polárnych štátov v systéme. Podoba štruktúry systému (jej konfigurácia) je určená počtom polárnych štátov – veľmocí alebo superveľmocí. Takto je možné označiť štruktúru medzinárodného systému v roku 1914 za multipolárnu, počas studenej vojny za bipolárnu a po skončení studenej vojny ako unipolárnu (samozrejme, nejde o jednomyseľný, ale o prevažujúci názor). Buzan s Waeverom (2003) pri definovaní polarity na globálnej úrovni postupujú prostredníctvom identifikovania superveľmocí a veľmocí a označujú jej súčasnú podobu vzorcom 1 + 4, v ktorom 1 superveľmoc (= USA) a 4 veľmoci (= Čína, EÚ, Japonsko, Rusko). 

Bez ohľadu na teoretické nuansy, ktoré označujú súčasný stav rôznymi termínmi: Huntington ako multipolaritu (, Wohlforth (1999) ako unipolaritu (výsledok rovnice 2 – 1 = 1 po studenej vojne), Buzan s Waeverom (2003) ako konfiguráciu 1 + 4, Nye ako viacdimenzionálnu šachovnicu, Katzenstein (2005) ako impérium USA, Haass (2008) ako nepolaritu atď.,  mnohí autori akcentujú prvenstvo USA v mnohých ukazovateľoch moci (vojenskej, ekonomickej, technologickej a kultúrnej). Spory sa týkajú predovšetkým odhadu doby, kedy dôjde k vyrovnaniu náskoku USA inými mocenskými centrami – či zrýchlením ich rozvoja alebo relatívnym úpadkom USA.

Napr. analýza NIC (2004) odhaduje zmenu geopolitickej situácie na obdobie okolo roku 2020 , Layne (2006) odhaduje zmenu polarity okolo roku 2030. Na druhej strane sú autori ako Krauthammer (2002/2003), ktorý považuje súčasnú situáciu sa dlhodobo udržateľnú – hovorí o unipolárnej ére alebo Brooks a Wohlforth (2008), ktorí analyzujú bariéry, ktoré musia prekonať vyzývatelia postavenia USA. Čo je však možné akceptovať ako politicky relevantnú skutočnosť pre politiku SR je fakt, že prinajmenšom v nasledujúcich dvoch desaťročiach bude USA naďalej štátom číslo jeden, pokiaľ ide o globálnu mocenskú hierarchiu – a prispôsobovať svoju politiku tejto skutočnosti. Zároveň však netreba strácať zo zreteľa to, že hlavné témy medzinárodnej politiky sa budú točiť okolo agendy, formovanej ako USA, tak ich vyzývateľmi. Každopádne, USA ostanú v dohľadnej dobe akýmsi „prvotným hýbateľom“ medzinárodnej politiky. Túto skutočnosť reflektuje napr. aj Bezpečnostná stratégia SR z roku 2005 alebo stratégia MZV SR z roku 2008.

V zmysle dvoch vyššie uvedených konvenčných spôsobov, ktorými malé štáty kompenzujú svoje nedostatočné individuálne mocenské postavenie, sa najskôr vyjadríme k SR a medzinárodným organizáciám, potom prejdeme k alianciám. Od svojho vzniku v roku 1993 sa SR snažila zabezpečiť svoju štátnosť prostredníctvom akceptácie novovzniknutého štátu medzinárodnými organizáciami úsilím o členstvo v nich. Dôvodom snáh SR v roku 1993 a identických snáh Kosova po vyhlásení nezávislosti vo februári 2008 je konsolidácia medzinárodného postavenia štátu jeho uznaním zo strany iných štátov a organizácií, ktoré tak potvrdia legitimitu nového štátu a prijmú ho medzi seba ako plnohodnotného partnera. Akt uznania, ak je raz uznanie poskytnuté, je prakticky nemožné vziať späť, o čom svedčí množstvo súčasných štátov Afriky, ktoré síce nespĺňajú empirické podmienky štátnosti (efektívnu vládu, napĺňanie potrieb populácie atď.), sú fakticky „potemkinovskými“ štátmi, no z právneho hľadiska si naďalej ich vlády na základe právnej dimenzie štátnosti, potvrdenej ich niekdajším uznaním zo strany iných štátov, nárokujú rešpektovanie svojej legitimity hovoriť za danú krajinu, právo viesť diplomatické rokovania, uzatvárať zmluvy či dovolávať sa medzinárodnej pomoci.

Takúto podobu medzinárodného prostredia je možné užitočne opísať prostredníctvom postulovania existencie medzinárodnej spoločnosti. Tento teoretický koncept sa používa na označenie štátov, ktoré „zriadili dialógom a súhlasom spoločné pravidlá a inštitúcie na realizáciu svojich vzťahov a uznali svoj spoločný záujem na udržaní takéhoto usporiadania“ (Bull a Watson, citovaní v Buzan 2004a, s. 98). Dejiny tohto konceptu siahajú do stredovekej kresťanskej spoločnosti v Európe, kde sa narodil moderný systém štátov (pohodlné konvenčné, aj keď nepresné, datovanie jeho vzniku je rokom 1648 – vestfálskym mierom). Medzinárodná spoločnosť časom geograficky expandovala za hranice Európy a v súčasnosti obsahuje po viacerých vlnách dekolonizácie a demokratizácie zhruba 200 politických jednotiek - štátov, ktoré sú akceptované ako jej subjekty. Medzinárodná spoločnosť zabezpečuje reprodukciu seba samej a svojich konštitutívnych prvkov predovšetkým prostredníctvom rešpektovania normy suverenity, ktorá definuje členstvo v nej (viď relatívne čerstvé spory o členstve, týkajúce sa vstupu nových štátov a jeho akceptácie inými – v nedávnej dobe napr. nezávislosť Východného Timoru, Kosova a Južného Osetska a Abcházska).

Aj keď medzinárodná spoločnosť môže mať rôznu inštitucionálnu podobu, v súčasnosti je OSN považovaná za jej najzreteľnejšie inštitucionálne vyjadrenie ako (takmer) univerzálna medzinárodná vládna organizácia, združujúca prakticky všetky štáty súčasného sveta. Ďalším dôkazom existencie medzinárodnej spoločnosti je prítomnosť a povaha medzinárodného práva, ktoré vyrovnáva mocenské rozdiely medzi štátmi na základe právnej fikcie zvrchovanej rovnosti štátov na základe recipročného rešpektovania suverenity. Stručne povedané, medzinárodná spoločnosť chráni slabé štáty pred silnými (kým silní rešpektujú medzinárodné právo, pričom neustálou cynickou otázkou je – dokedy?).

Kontúry medzinárodnej spoločnosti sú najviditeľnejšie po veľkých (systémových) vojnách medzi veľmocami, keď následné mierové usporiadanie konsoliduje mocenskú rovnováhu medzi vojnovými stranami v čase skončenia konfliktu a odráža predstavy a preferencie víťazných strán, pokiaľ ide o podobu žiaduceho usporiadania medzinárodných vzťahov po vojne. Takýmito historickými momentmi sú napr. vestfálsky mier 1648, viedenský kongres 1815, versailleský systém 1919 a rok 1945. Skončenie studenej vojny je tiež možné považovať za istý míľnik v tomto smere. Pri historickom pohľade na vývoj medzinárodnej spoločnosti sa menil význam normy suverenity, na základe ktorej bolo uskutočnené prerozdelenie teritória po vojnách – na základe dynastickej suverenity v roku 1815,  národného sebaurčenia v roku 1919 a teritoriálnej suverenity po roku 1945.

Súčasnosť je v tomto ohľade dvojznačná – rozpad Juhoslávie, ČSFR a ZSSR začiatkom 90. rokov sa realizoval na základe práva na národné sebaurčenie, no v Iraku 1991 aj 2003 aj Afganistane 2001 bol rešpektovaný princíp teritoriálnej celistvosti. Kosovo 2008 je sporným príkladom, pretože ani princíp národného sebaurčenia (existuje Albánsko ako štát etnických Albáncov), ani princíp teritoriálnej celistvosti Srbska nebol realizovaný dôsledne. Vyhlásenie nezávislosti Abcházska a Južného Osetska v auguste 2008 zatiaľ nedosiahlo kritické množstvo počtu štátov, ktoré by uznali nový právny stav a teda zatiaľ sa nedá považovať za precedens. V stávke je viac než len abstraktné princípy – obzvlášť v prípade SR, ktorá „vďačí“ za svoju nezávislosť realizácii práva na národné sebaurčenie, aplikovaného po skončení prvej svetovej vojny na Rakúsko-Uhorsko na úkor etnických Maďarov (vytvoriac tak „trianonskú traumu“, ktorá funguje dodnes ako katalyzátor sporov na politickej scéne SR).

Preto nie je triviálnou otázkou, či a ktorým smerom sa posunie medzinárodný výklad normy suverenity v budúcnosti. Aj preto politická scéna SR úzkostlivo sleduje rozhodnutia medzinárodnej spoločnosti v tomto ohľade a obavy dokazuje spor v otázke uznania vyhlásenia nezávislosti Kosova slovenskými a maďarskými politickými stranami v NR SR, ktoré rozdelilo opozičné strany pozdĺž etnickej línie. Samotný fakt, že takéto obavy (hoci aj s nedostatočným základom v realite) sú relevantné, pretože konštituujú obsah reálnych politických sporov. 

Dôležitou skutočnosťou je to, že miera inštitucionalizácie medzinárodnej spoločnosti má z historického hľadiska progresívnu, vzostupnú tendenciu, spájanú aj s vyššou mierou intervencií do vnútorných záležitostí štátov, spojených s posunom významu suverenity (napr. humanitárna intervencia NATO v Kosove proti Srbsku v roku 1999). V teórii existuje napätie medzi pluralistickou a solidaristickou verziou medzinárodnej spoločnosti. Prvá podoba sa snaží o zabezpečenie minimalistického konsenzu na pravidlách, ktoré by zabezpečovali koexistenciu  rôznych štátov s odlišnými hodnotovými systémami. Naopak, druhá verzia je náročnejšia, pretože si vyžaduje vyššiu mieru konsenzu, podporovaného zdieľanými hodnotami. OSN je príkladom pluralistickej medzinárodnej spoločnosti, kde existuje silnejšie solidaristickejšie jadro krajín „Západu“, ktoré sa snažia o exportovanie svojich noriem, využívajúc svoje aktuálne mocenské postavenie v podobe kolektívnej hegemónie (Watson 2007). SR je súčasťou tohto užšieho jadra – napokon ako NATO, tak EÚ sú dvoma inštitucionálnymi podobami solidaristickej medzinárodnej spoločnosti. SR je teda na momentálne silnejšej strane. Kvôli empatii by bolo možno pre predstaviteľov SR vhodné vedieť sa vcítiť do postavenia politickej elity afrického malého štátu, ktorý čelí požiadavkám Západu.

Ako bolo spomenuté vyššie, malé štáty používajú ako prostriedok na kompenzáciu svojho nedostatočného potenciálu okrem členstva v medzinárodných organizáciách aj vstup do aliancií. Pri diskusii o alianciách treba hneď na úvod zdôrazniť tvrdenie Martina Wighta (1977, s. 122), podľa ktorého  „[a]liancie nie sú priateľstvami medzinárodnej politiky“. Ide o priateľstvá z nutnosti, ktorých dôvodom je eliminácia hrozby, ktorú nie je možné odstrániť vlastnými silami. Glenn Snyder (1997, s. 4) ich definuje nasledovne: Aliancie sú formálne združenia štátov pre použitie (alebo nepoužitie) vojenskej sily, za špecifických okolností, proti štátom mimo ich vlastného členstva.“ Alebo do tretice Spykman (1942, s. 23-24): „Účelom aliancie, ako účelom celej mocenskej politiky, je dosiahnuť potrebné rozmedzie bezpečnosti v oblasti konania.“ Potrebné si je uvedomiť, že aliancie v zásade spájajú štáty s rozdielnymi záujmami okrem jedného, ktorý dočasne preváži nad inými – strachom z napadnutia konkrétnym protivníkom – a umožní spoluprácu v oblasti bezpečnosti. Odtiaľ plynie konvenčné tvrdenie, že pokiaľ pominie puto v podobe zdieľaného nepriateľa, aliančná väzba sa rozpadne, prevážia rozdielne záujmy a partneri pôjdu vlastnými cestami.

NATO je príkladom aliancie, ktorá vznikla v roku 1949 na obranu pred budúcim útokom zo strany ZSSR. V tomto smere sa NATO líšilo od tradičných aliancií, ktoré boli zakladané zväčša až po vypuknutí konfliktu, nie pred ním. Po skončení studenej vojny sa všeobecne očakávalo, že NATO neprežije absenciu konfliktu, kvôli ktorému vzniklo. Prežitie, adaptácia a rozšírenie NATO preto predstavuje teoretickú  anomáliu, predovšetkým v teoretickej škole realizmu. Tak to je ale len v tom prípade, ak jediným putom aliančného zväzku je strach z konkrétneho nepriateľa, čo očividne nebolo skutočnosťou po roku 1991 (rozpade ZSSR). Štáty však nevyhľadávajú aliančných partnerov len kvôli bezpečnosti. Aspoň v prípade asymetrických aliancií, medzi ktoré patrí NATO, to neplatí. Asymetria môže znamenať dve veci – nerovnakých aliančných partnerov (jednoznačne prípad USA, do značnej miery platí tvrdenie NATO = USA), ale aj odlišné záujmy, o naplnenie ktorých sa snažia rôzne členské štáty aliancie.  Paradox sa dá vysvetliť, ak sa prijme predpoklad, že nie všetky štáty vstupujú do aliancie kvôli posilneniu vlastnej bezpečnosti, ale niektoré kvôli bezpečnosti - udržať také aspekty statu quo, s ktorými sú spokojné, kým iné kvôli autonómii  - zmeniť také aspekty statu quo, s ktorými nie sú spokojné (Morrow 1991, Morgan a Palmer 2006).

Malé štáty získavajú predovšetkým bezpečnosť, ktorú vymenia za časť svojej autonómie (podpora politiky aliančného partnera, zdržanie sa istých možností nezávislého konania), kým veľké predovšetkým možnosť realizovať zmenu zvýšením autonómnosti svojho konania, za ktoré platia obetovaním časti svojej bezpečnosti (záväzkom brániť v prípade potreby slabšieho aliančného partnera mimo oblasti svojich životných záujmov). Krajinám strednej a východnej Európy šlo pri vstupe do NATO predovšetkým o poistku proti možným susedským sporom, ako aj proti prípadnému obnoveniu vojenskej hrozby zo strany Ruskej federácie či dokonca proti snahám väčších európskych krajín, predovšetkým Nemecka, o hegemóniu. Platili za to cenou v podobe podpory politiky silnejších štátov, predovšetkým USA.

To vysvetľuje aj skutočnosť, prečo je USA v programových dokumentoch SR považované za strategického partnera SR – vzhľadom na postavenie USA v rámci NATO[4]. Podstata kompromisu – autonómia za bezpečnosť – vysvetľuje aj prístup vlády SR po roku 1998 – správať sa ako de facto člen aliancie ešte pre získaním členstva de iure (k pozvaniu za člena došlo v roku 2002, k členstvu samotnému v roku 2004). NATO je asymetrickou alianciou, ktorej dominujú USA. USA sú v rámci NATO štátom číslo jeden, t.j. majú najväčšie slovo (napriek procedurálnemu mechanizmu konsenzu pre prijímanie rozhodnutí). V unipolárnom prostredí majú USA viac možností realizovať svoje záujmy než iné štáty. Aliancie sa v unipolarite stávajú relatívne menej dôležitými než v bipolarite a multipolarite, prinajmenšom z pohľadu polárnej superveľmoci. Ako dominantný člen NATO USA rozhodujú o jeho bytí alebo nebytí. Ak NATO pretrváva, je to tak preto, že je naďalej pre USA užitočné. Existuje však aj možnosť obísť toto deklarovane nenahraditeľné transatlantické bezpečnostné fórum, čo dokumentujú prípady z nedávnej minulosti – nepoužitie aliancie po 11. septembri 2001 a invázia do Iraku v roku 2003. Ak má NATO pretrvať, musí to byť za podmienok, priaznivých pre USA. Buď bude NATO ? la USA, alebo nebude vôbec. Toto by mala byť pre SR mimoriadne dôležitý poznatok.

Politické elity SR si musia uvedomiť, že v otázkach formovania agendy NATO nebudú nikdy dominantnými aktérmi a že ich moc pokaziť a ohroziť budúci vývoj prevažuje nad ich možnosťami prispieť konštruktívnym spôsobom. Linka, ktorú by mala SR v otázkach NATO a jeho budúceho vývoja reflektovať, by mala byť línia (v poradí dôležitosti aktérov) : USA > EÚ > SR. USA rozhoduje o bytí alebo nebytí NATO, rozhodnutia o užitočnosti NATO v konkrétnych prípadoch sú na rozhodnutí administratívy USA a jej definícii či výkladu záujmov USA. Ak sa USA rozhodnú nekonať prostredníctvom NATO, bude aliancia v danom prípade ponechaná bokom. Navyše, USA majú stále možnosť použiť členské krajiny NATO spôsobom divide et impera a podobne, jednoducho si vyberať partnerov na ad hoc základe, vytvárať z členských štátov NATO dočasné koalície ochotných. Alianční partneri USA v NATO nemajú možnosť ovplyvniť voľby USA, hoci môžu prispieť k vytvoreniu alebo nevytvoreniu koalície ochotných v konkrétnych prípadoch.

Dôležitým je prostredný člen vyššie uvedenej nerovnosti – EÚ. Od úplných začiatkov NATO sa diskutuje o dvojitej možnej úlohe Európy. Tu sú mysliteľné tri základné možnosti.

Po prvé, vyššia miera integrácie EÚ by vytvorila väčšiu koherentnosť jej zahraničnopolitického a bezpečnostného rozmeru (SZBP) a jednotná EÚ by bola naklonená priaznivo voči USA – tzv. atlantistická verzia EÚ v NATO.

Po druhé, EÚ by sa síce mohla zjednotiť viac než v súčasnosti, ale jej aktivity by mali ambíciu vymedziť sa autonómne voči USA ako ich prípadná protiváha v medzinárodnej politike. Toto je tzv. gaullistická (autonomistická) verzia EÚ.

Po tretie, existuje možnosť nedostatočne prehĺbenej integrácie EÚ v zahraničnej politike alebo jej prípadné oslabenie. Takáto fragmentácia by umožnila USA vyberať si partnerov z krajín NATO na ad hoc základe. SR môže prispieť svojím dielom, aj keď nie významne, do všetkých troch variantov možného vývoja EÚ a ich implikácií pre budúcnosť NATO a transatlantických vzťahov.

Ideálne usporiadanie preferencií SR by podľa autora mal byť sled EÚA > EÚG > EÚF. Tu si je potrebné uvedomiť, že kým rozhodnutie o EÚA alebo EÚG je v rukách primárne USA a druhotne veľkých štátov EÚ, tak proces, smerujúci k väčšej jednote EÚ a pretrvávanie rozdrobenosti EÚF , resp. zahatanie procesov, smerujúcich k aktívnejšiemu postaveniu EÚ v svetovej politike, môže ovplyvniť každý členský štát EÚ vrátane SR, a to v pozitívnom aj negatívnom ohľade. Relatívne čerstvé historické skúsenosti SR v prípade Kosova 1999 alebo Iraku 2003 (list ôsmich a list viľnuskej desiatky) by mali naznačovať smerom do budúcnosti skôr väčšiu zdržanlivosť, pokiaľ ide o unáhlené politické kroky (strata podpory verejnosti a uľahčenie vojenských operácií proti tradičnému „priateľovi“ v prvom prípade a podpora zámerov USA, ktoré sa ukázali v svetle neskoršieho vývoja ako nedostatočne vyargumentované v prípade druhom) s potenciálne ďalekosiahlymi dôsledkami (kríza v transatlantických vzťahoch).

USA sa v tomto prípade v praxi podarilo poštvať jednu skupinu demokratických krajín (aktuálnych aj budúcich členov EÚ/NATO) proti iným, a to v mene získania legitimity pre ciele svojej zahraničnej politiky (Kagan 2004). Aj takýto postup by dával z pozície malého štátu zmysel – dlho existuje teoretická kategória s anglickým názvom bandwagoning, ktorá označuje správanie sa (malých) štátov, ktoré sa nesnažia vyvážiť a kontrolovať moc silnejších, ale spoja sa s nimi a dúfajú v ich dobré úmysly. V prípade malých štátov je prelietavosť malých štátov bežným javom, pretože „malé mocnosti nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr 1939, s. 134). Urobila tak Slovenská republika v roku 1939 (smerom k Nemecku), ČSSR po roku 1948 (k ZSSR) a SR aj ČR po roku 1993 (k USA). Vzhľadom na aktuálnu mocenskú pozíciu USA vo svete, ich kompatibilný politický režim a geografickú vzdialenosť je to pochopiteľné, ale z hľadiska geopolitiky je podľa autora nepochopiteľné, prečo by mali európske malé štáty dlhodobo staviť na USA, keď dostatočne silného aktéra nájdu vo svojom bezprostrednom okolí v podobe EÚ, ak len neveria v nezvratnosť mocenskej rovnováhy v západnej Európe, teda v návrat európskej násilnej minulosti v 21. storočí. V tomto prípade by malo platiť, že na vzdialenosti záleží a geopolitická košeľa EÚ je bližšia než kabát USA.

Moc USA a ich vplyv v rámci NATO sa prejavuje aj v tom, ako dokážu formovať agendu NATO a prinášať témy do diskusie. V istom zmysle to dokumentuje jeden z aspektov moci – moc nad mienkou druhých (Carr 1939, s. 139) alebo ďalšiu dimenziu moci, v ktorej USA excelujú – mäkkú moc (Nye 1990). Po 11. septembri USA pozmenili priority svojej zahraničnej politiky, ktoré odrážali, v uvedenom poradí, podporu ľudskej dôstojnosti, boj proti terorizmu, zabránenie regionálnym konfliktom, boj proti proliferácii zbraní hromadného ničenia, šírenie trhového hospodárstva a ekonomického liberalizmu, šírenie demokracie. Je zaujímavé, že o rok neskôr EÚ vo svojej bezpečnostnej stratégii v zásade reflektovala vytýčené priority v pätici kľúčových hrozieb: terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, regionálne konflikty, zlyhávajúce štáty a organizovaný zločin. SR vo svojej bezpečnostnej stratégii z roku 2005 urobila to isté a okolité krajiny ako Česko,  Maďarsko a Rakúsko v zásade tiež (Nečej 2005). Autor sa nevie zbaviť dojmu, že takéto usporiadanie preferencií nezodpovedá tomu, čo je pre SR skutočne dôležité a odvádza pozornosť iným smerom, než by bolo žiaduce. Štáty nepozerajú na vonkajšie prostredie rovnakými očami. Líšia sa nielen prostriedkami, ktoré majú k dispozícii na realizovanie svojej zahraničnej politiky, ale aj vnímaním trendov a hrozieb v globálnom prostredí. Ak by to nebolo inak a ak by všetky členské štáty NATO videli hrozby identicky, nedošlo by k trpkej roztržke v otázke Iraku 2003 a neexistovali by ani rozdiely medzi koncepčnými dokumentmi jednotlivých štátov. Tak to však nie je, čo ukazuje, že hľadieť týmto smerom nie je dostatočné.

Medzinárodný alebo globálny terorizmus sa netýka SR, pretože je namierený proti USA a ich najbližším spojencom. O teroristickom útoku na SR je síce možné špekulovať, ale je nepatričné považovať ho za prioritu číslo jeden. Odlišná je situácia, týkajúca sa šírenia zbraní hromadného ničenia. Tie totiž majú potenciál, ak by boli použité proti malému štátu ako SR, ohroziť jeho štátnosť a jeho prežitie v podobe samostatnej štátnej jednotky, najmä ak by boli použité jadrové zbrane. Len v tejto kombinácii predstavuje pre SR hrozbu aj terorizmus. Zlyhávajúce štáty sa nenachádzajú v bezprostrednej blízkosti SR a aj ak by kolaps štátov spustil vlny migrácie, nezasiahli by zrejme SR viac než iné (bližšie a lukratívnejšie) cieľové krajiny. Organizovaný zločin môže predstavovať problém, ale v zásade ide vzhľadom na geopolitické prostredie, v ktorom sa SR nachádza, problém pre vnútornú a nie zahraničnú politiku. Regionálny konflikt v Európe by z hľadiska potenciálnych škôd mal byť v autorovom poňatí hrozbou číslo jeden, aj keď jeho pravdepodobnosť sa nezdá byť momentálne vysoká.

Tradičný medzištátny konflikt na veľkej škále v bezprostrednom susedstve by ohrozoval fungovanie štátu a populácie SR najviac. Táto možnosť by nemala byť podcenená len preto, že sa momentálne nezdá byť vierohodnou a je zatlačená do úzadia módnejšími hrozbami, ktoré sa nachádzajú v „rebríčkoch“ USA či EÚ vyššie. Vzhľadom na to, že takáto možnosť potenciálne existuje, je kľúčové zachovať súčasnú podobu mocenskej rovnováhy, ktorej SR vďačí za svoju momentálnu stabilitu, bezpečnosť a prosperitu. Na globálnej úrovni je to primát USA, na regionálnej efektívne fungovanie EÚ. Na globálnej úrovni je odrazom mocenskej rovnováhy a hegemónie tzv. Západu aj aktuálna podoba medzinárodnej spoločnosti a normy, pravidlá a hodnoty, ktoré vyznáva. Oslabenie medzinárodnej spoločnosti alebo nejednoznačnosť či zmena výkladu noriem medzinárodného práva prostredníctvom precedensov môžu túto stabilitu ohroziť, spôsobom, ktorý ohrozí postavenie SR.

Napokon, fungujúce medzinárodné organizácie/aliancie sú ďalším mechanizmom, kompenzujúcim nedostatky mocenskej pozície SR. Preto je v záujme SR zachovať tie medzinárodné organizácie, ktoré fungujú a do ktorých investovala značný politický a finančný kapitál a zabezpečiť ich efektívne fungovanie. Ak v tomto ohľade existuje konflikt medzi rolami, vykonávanými jednotlivými inštitúciami, mala by sa politika SR zasadzovať za to, aby boli vyriešené hladko. Prostriedkom k tomu by malo byť uvedomenie si poradie relevantných aktérov a svoje miesto v hierarchii, reflektovať skutočnosť, že niekedy je v silách SR pôsobiť deštruktívne a nie konštruktívne, a preto by mala byť politika SR zdržanlivá a rešpektovať „pravidlo geopolitickej blízkosti“, teda konať na globálnej úrovni prostredníctvom aktéra, premosťujúceho regionálnu a globálnu úroveň – EÚ.

 

Regionálny kontext

 

Regionálne prostredie pre SR predstavujú predovšetkým susediace štáty, resp. v širšom ponímaní, inšpirovanom prístupom Barryho Buzana a Ole Waevera, európsky regionálny bezpečnostný komplex. Tak definujú skupinu štátov, predstavujúcu (2003, s.491) „súbor jednotiek, ktorých hlavné procesy sekuritizácie, desekuritizácie alebo oboch sú tak vzájomne prepojené, že ich bezpečnostné problémy nemôžu byť  zmysluplne analyzované alebo vyriešené izolovane od seba navzájom“. Z tohto geograficky podmieneného hľadiska predstavuje pre politiku SR bezprostredný regionálny kontext únia.

Európsky regionálny bezpečnostný kontext je v porovnaní s inými regionálnymi komplexmi vo svete mimoriadne husto inštitucionalizovaným regiónom s medzinárodnými vládnymi organizáciami ako sú EÚ, OBSE a RE, koncentrujúcimi svoje aktivity okolo členských štátov, z ktorých väčšina pochádza z európskeho kontinentu (v geografickom ponímaní). EÚ je spomedzi troch uvedených medzinárodných organizácií tou, ktorá najviac zasahuje do vnútornej politiky členských štátov a ovplyvňuje mieru, v ktorej môžu realizovať autonómne politické rozhodnutia.

Navyše, do značnej miery je to práve členstvo v EÚ, ktoré so sebou nesie význam toho, čo to znamená byť európskym štátom – a geografické pokrytie tohto významu sa zväčšuje s každým rozšírením EÚ o ďalšie členské štáty (v súčasnosti je na čakacej listine trojica Chorvátsko, Macedónsko a Turecko, vo viac vzdialenej budúcnosti majú „európsku perspektívu“  (zvyšné) krajiny západného Balkánu – Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Srbsko (a Kosovo)) . Napokon, aj krajiny strednej a východnej Európy, s ktorými zdieľa SR významnú časť svojho historického dedičstva, sa snažili od 90. rokov 20. storočia o „návrat do Európy“ prostredníctvom integrácie do EÚ (hoci aj paradoxne o, z jazykového hľadiska nezmyselný, „návrat do Európy“ prostredníctvom integrácie do „transatlantických štruktúr“). Do významnej miery tak platí: byť európskym štátom = byť členským štátom EÚ. Netreba dodávať, že tvrdenia o „návrate do Európy“ sú z geografického hľadiska čírym nezmyslom.

Slovenská republika má geopolitické „šťastie“ v tom, že je členským štátom jednej z veľmocí, operujúcich nielen v regionálnom kontexte, ale aj na globálnej úrovni – Európskej únie. Členstvo v EÚ umožňuje SR boxovať v inej kategórii, nad svoj (mocenský) hmotnostný limit. S tým sú spojené, samozrejme, výhody, ale aj riziká. Európska únia je aktérom, ktorý pohltil politický priestor západnej a strednej Európy a dokonca do značnej miery vypĺňa mentálny obraz Európy ako geografickej entity (napriek anomáliám ako Island, Nórsko, Švajčiarsko, resp. Bielorusko a Ukrajina). Po prvý raz od rozpadu habsburskej ríše sa naplnili snahy o zabezpečenie politického prežitia etnických Slovákov v rámci širšieho politického kontextu na základe právnych princípov, neutralizujúcich mocenské asymetrie. V tomto duchu treba čítať význam historických návrhov na federalizáciu habsburskej ríše a neskôr Rakúska-Uhorska, či ešte neskôr ideu podunajskej federácie Milana Hodžu.

Kým v prípade niektorých iných bezpečnostných komplexov je možné hovoriť o rôznych polaritách a rôznej miere priateľstva či nepriateľstva medzi ich komponentmi (štátmi), v prípade EÚ je táto diskusia zbytočnou. Na polarite záleží len vtedy, ak sa polárne štáty vnímajú ako súperi alebo nepriatelia – vtedy vystúpia na povrch inherentné možnosti mocenského súperenia, skryté v rôznych koncentráciách mocenského potenciálu medzi štátmi v regióne. Na druhej strane, medzi tými štátmi, medzi ktorými existuje dôvera a ktoré sa považujú za priateľov, strácajú mocenské zdroj svoj potenciál byť skonštruované ako hrozba. Európa je príkladom práve takéhoto komplexu (vzťah medzi USA a Kanadou je pre ilustráciu ďalším).

Špecifikom európskej podoby je to, že mocenská politika medzi štátmi EÚ ustúpila do úzadia a situácia je pokojná a mierová, a to napriek tomu, že neexistuje centrálny poskytovateľ poriadku (ktorými sú napr. USA a Ruská federácia vo svojich regiónoch).
Teda, len zdanlivo neexistuje – je prítomný, avšak nemá podobu konkrétneho štátu, ale nachádza sa v inštitúcii menom EÚ. EÚ sa líši od tradičných medzinárodných inštitúcií (ako unikátny experiment sui generis) tým, že v nej došlo k prenosu časti suverenity členských štátov na nadnárodné inštitúcie. Tento prenos však nebol úplný, ale uviazol niekde uprostred. Navyše, prenos zvrchovaných kompetencií nebol rovnorodý, ale premenlivý od jednej oblasti k druhej. Výsledkom je to, že EÚ nie je ani superštátom, ani obyčajnou medzinárodnou organizáciou, ale leží niekde medzi týmito dvoma možnosťami. Táto situácia nie je ľahko uchopiteľná bežnými analytickými konceptmi a pri hľadaní adekvátnej odpovede časom vygenerovala samostatný teoretický odbor európskych štúdií.

V priebehu polstoročného procesu európskej integrácie (a s výdatnou podporou angažovanosti USA a kontextu studenej vojny)  sa podarilo odstrániť zo vzťahov medzi európskymi štátmi a niekdajšími veľmocami hrozbu a použitie násilia. Preto možno konštatovať, že medzi štátmi EÚ existuje (pluralitné) bezpečnostné spoločenstvo, ktoré pozostáva zo štátov, medzi ktorými existujú skutočné záruky, že vzájomné konflikty nebudú riešené násilím, ale použitím iných prostriedkov.

Paradoxné je, že EÚ predstavuje pre SR záruku aj hrozbu. Záruku v podobe noriem, na ktorých je postavená a ktoré inštitucionálne zakotvuje a snaží sa projektovať aj navonok. Týmito normami sú sloboda, vláda zákona (právny štát), demokracia a ochrana ľudských práv, ktoré sa týkajú nielen požiadaviek na získanie členstva v EÚ, stanovené v kritériách z Kodane z roku 1993, ale upravujú aj fungovanie EÚ samotnej ako jej konštitutívne normy, spomenuté v preambule a článku 6 súčasného znenia Zmluvy o Európskej únii (z Nice).

Navyše sú od zmluvy z Amsterdamu (od roku 1999) vymáhateľné a sankcionovateľné (článok 7 Zmluvy o Európskej únii), o čom sa presvedčilo Rakúsko v roku 2000. V tomto prípade ukázala EÚ možnosť, ale aj ochotu zasiahnuť do vnútorných záležitostí jedného z členských štátov a ovplyvniť jeho domácu politiku, a to práve za účelom ochrany hodnôt, na ktorých je sama postavená a ktoré musí ochraňovať, ak má sama prežiť ako úspešná medzinárodná organizácia. Možnosť uplatnenia sankcií pri oslabení kvality demokracie v členských štátoch bola pre SR nezvratne uzamknutá získaním členstva v EÚ v máji 2004 a bude pôsobiť na každú politickú reprezentáciu krajiny bez ohľadu na jej politické zafarbenie. Môže tiež pôsobiť preventívne pri vylúčení niektorých možných vládnych koalícií politických strán spomedzi mysliteľných alternatív po parlamentných voľbách v jednotlivých členských štátoch EÚ.

Na druhej strane však EÚ predstavuje okrem príležitosti aj potenciálnu hrozbu. Súvisí to predovšetkým s povahou integrácie a nezvratným prenosom rozhodovacích právomocí na nadnárodné európske inštitúcie. Dochádza tak k transferu kompetencií, súvisiacich so suverenitou, pričom proces zasahuje mnohé oblasti, tradične považované za bytostne späté s nezávislou štátnosťou – občianstvo, spoločná mena či spoločná poľnohospodárska politika. V tomto ohľade predstavuje EÚ samotnou svojou existenciou súperiaci politický projekt na vyššej než národnej úrovni, kde hrozí, že dôjde k vzniku nového politického subjektu s kvalitami štátu, ktorý by mohol nahradiť SR. V tomto ohľade je EÚ protipólom možných iredentistických hnutí, ktorých cieľom by bola zmena hraníc zdola, pretože predstavuje potenciál na zmenu vedenú zhora.

Hľadanie odpovede na otázku, kedy zaniká suverenita členských štátov a vzniká nový superštát, je nesmierne zložitá, pretože percepcia „kritického množstva“ kompetencií, prenosom ktorých sa stáva EÚ štátom, je odlišná v jednotlivých štátoch,  dokonca je ináč vnímaná rôznymi politickými stranami, a navyše je premenlivá aj v rámci konkrétnych politických oblastí. Ironické je, že tendencie vývoja, prekračujúce hranice štátov v Európe ako organizovaný zločin, ekonomická kriminalita, masová migrácia predstavujú externality vnútorného vývoja EÚ a indukujú väčší záujem na tom, aby EÚ mala jednotnú politiku pri potieraní negatívnych vedľajších efektov integrácie, čo evokuje potrebu presunu dodatočných kompetencií do centra rozhodovania – Bruselu.

Podobná situácia sa týka aj jednotného postupu vo vonkajších vzťahoch EÚ – od obchodnej politiky cez rozvojovú pomoc, rozširovanie až po zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Avšak akýkoľvek  pohyb v tomto smere vyvoláva v členských štátoch prirodzenú protireakciu, ktorej zmyslom je ochrana nezávislosti a suverenity členských štátov EÚ a zachovanie si možností autonómneho konania. Oba pohyby je, zdá sa, len veľmi ťažko možné vyvážiť k všeobecnej spokojnosti všetkých členských štátov. Je to bežné v problémoch s ratifikáciou zmien zmlúv, zakladajúcich integráciu, ku ktorým dochádza v poslednej dobe, a to bez ohľadu na to, či argumenty proti sú alebo nie sú zveličené. V tejto pozícii sa nachádza aj SR a opäť platí, že kým bariéry pre spoločný postup v oblasti prehlbovania integrácie sú mimoriadne vysoké (fakticky je nutný súhlas všetkých členských štátov alebo dosiahnutie mimoriadne vysokej väčšiny pri prijímaní bežných rozhodnutí), kým bariéry pre zablokovanie iniciatívy sú relatívne nízke – v prípade zmeny zakladajúcich zmlúv disponuje vetom každý členský štát bez ohľadu na svoju veľkosť. Príklad Írska pri ratifikácii Zmluvy z Nice a Zmluvy z Lisabonu sú hovoria za seba.

Závislosť SR na EÚ je nesmierna. Platí to nielen v strategickom zmysle (pacifikácia hraníc, mierové susedské vzťahy, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika), ale aj v ekonomickom. Podľa údajov o teritoriálnej štruktúre zahraničného obchodu SR za rok 2007 sa 26 krajín EÚ-27 podieľalo na 86,7% vývoze SR a 68,9% dovozu do SR. V prvej desiatke najväčších partnerov SR, pokiaľ ide o export, sú len krajiny EÚ – Nemecko (21,5%), ČR (12,4%), Francúzsko (6,8%), Taliansko (6,4%) a Poľsko (6,2%) sú cieľovými krajinami pre viac než polovicu exportu SR. V desiatke najväčších dovozcov do SR je sedem krajín EÚ a polovica importu prichádza z piatich krajín – Nemecka (19,9%), ČR (11,5%), Ruskej federácie (9,34%), Maďarska (5,4%) a Číny (5,2%). Pokiaľ ide o podiel obchodu s krajinami EÚ na celkovom obchode, SR bola v roku 2006 na druhom mieste v EÚ-27 s 81% a v trhovej integrácii tovarov (podiel importu a exportu na HDP) bola na prvom mieste so 78,7%.

Vzhľadom na význam EÚ pre stabilitu a predovšetkým prosperitu je v prvoradom záujme SR zabezpečiť jej fungovanie a nepripustiť oslabenie existujúceho stupňa ekonomickej integrácie (politická dimenzia konečného smerovania integrácie je samostatnou otázkou). Z politicko-bezpečnostného hľadiska predstavuje najväčšiu hrozbu pre EÚ návrat k vlastnej minulosti v podobe snáh o konkurenčné zabezpečenie bezpečnosti jej členskými štátmi na svoj úkor. Preto je z pohľadu SR dôležité pristupovať zodpovedne k otázkam, ktoré majú potenciál oslabiť alebo rozriediť dosiahnutý stupeň integrácie. Nemalo by to znamenať absolútnu podporu pre všetky integračné ambície, prichádzajúce z Bruselu, ale prinajmenšom poctivú a otvorenú politická diskusia (v zmysle väčšej politizácie a zaangažovania verejnosti) o alternatívach, prekonávanie elitárstva a skeptického postoja elít k verejnosti. Paradoxom je, že snahy o premostenie regionálnej a globálnej úrovne si budú vyžadovať pokrok v otázkach prehĺbenia integrácie v oblasti spolupráce v zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politike, a to bez ohľadu na to, či výsledným efektom bude atlantistická alebo autonomistická podoba jednotnejšej a koherentnejšej EÚ.

Obe možnosti by mali byť preferované pred súčasnou nedostatočne súdržnou (a prípadne budúcou fragmentovanou) podobou EÚ. Pre úspech EÚ na globálnej scéne bude kľúčový úspech pri emitovaní jej hodnôt a noriem do prostredia. Integráciu krajín strednej a východnej Európy je možné považovať za veľký úspech, podobne to zrejme bude v prípade krajín Balkánu. Nezodpovedanou otázkou sú ďalšie periférie EÚ – južná v podobe severnej Afriky, ktorá je geopoliticky napojená skôr na Európu než na subsaharskú Afriku a východná v podobe Bieloruska, Moldavska a Ukrajiny, kde sa zdá, že sľub prípadného budúceho členstva stráca svoju magickú moc pri vnútornej premene týchto krajín tak, ako sa to udialo v strednej a (sčasti) východnej Európe.

 

Záver


Príspevok chcel naznačiť význam a užitočnosť geopolitického nazerania, kombinujúceho princípy mocenskej politiky a obmedzenia geografie na možnosti a limity zahraničnej politiky SR v súčasnosti.
SR je v globálnom, ako aj regionálnom nazeraní malým štátom a táto situácia sa v relevantnej budúcnosti nezmení, čo znamená, že jej zahraničnopolitické možnosti budú vždy obmedzené. Otvorenou otázkou ostáva, akým spôsobom bude SR nakladať so svojimi limitovanými zdrojmi, ktoré má k dispozícii na zabezpečenie svojej bezpečnosti a prosperity. Niekoľko jasných krokov, ktoré by mali tvorcovia zahraničnej politiky SR vedieť naspamäť:
* uvedomiť si následnosť/hierarchiu hlavných hýbateľov medzinárodnej politiky a reflektovať ju vo vlastnej politike, pokiaľ ide o dôsledky odlišných hierarchizácií medzi OSN, EÚ, NATO a USA.
* z geopolitického hľadiska by mal mať význam regionálneho kontextu predchádzať významu globálneho kontextu pri formulácii politiky SR – akceptujúc obmedzené mocenské zdroje, ktoré má SR k dispozícii
* opatrnosť/zdržanlivosť pri použití alebo investovaní svojich mocenských zdrojov; zvažovať a otvorene diskutovať o efektivite konkrétnych volieb v zahraničnej politike a ich možnej nahraditeľnosti inými

Poznámky:

[1]  Stať bude uverejnená v zborníku, publikovanom v rámci projektu VEGA č. 1/3629/06 s názvom Formovanie nového strategického postavenia Slovenskej republiky v globalizujúcom sa svete (v tlači).

[2] Údaje o rozlohe sú z CIA World Book 2008: https://www.cia.gov
Údaje o veľkosti populácie sú zo Svetovej banky (2007): http://siteresources.worldbank.org Údaje o veľkosti HDP sú zo Svetovej banky (2007): http://siteresources.worldbank.org/DATASTATISTICS/Resources/GDP.pdf

[3] SIPRI FIRST Database (Facts on International Relations and Security Trends): http://first.sipri.org/

[4] Úspešné Slovensko v bezpečnom svete. Stratégia MZV SR (2008); Bezpečnostná stratégia SR (2005)




LITERATÚRA
Buzan, Barry – Waever, Ole, 2003, Regions and Powers. The Structure of International Society, Cambridge University Press, Cambridge

Buzan, Barry, 2004, The United States and the Great Powers. World Politics in the Twenty-First Century, Polity Press, Cambridge

Carr, Edward H., 1939, The Twenty Years´ Crisis 1919-1939. An Introduction to the Study of International Relations, MacMillan, London

Deutsch, Karl et al., [1957]/2006, Political Community and the North Atlantic Area: International Organization in the Light of Historical Experience, in: Eilstrup-

Sangiovanni, Mette (ed.), Debates on European Integration, Palgrave Macmillan, Basingstoke, s. 68-86

Gray, Colin. S., 1996, The Continued Primacy of Geography. In: Orbis, Vol. 40, No. 2

Kagan, Robert, 2004, America´s Crisis of Legitimacy, in: Foreign Affairs, Vol. 83, Issue 2 (March/April), http://web.ebscohost.com , 28. 5. 2008

Krauthammer, Charles, 2002, The Unipolar Moment Revisited, in: National Interest, Winter 2002/2003, s. 5-17

Krejčí, Oskar, 2000, Geopolitika středoevropského prostoru. Horizonty zahraniční politiky České republiky a Slovenské republiky, Ekopress, Praha

Layne, Christopher, 2006, The Peace of Illusions. American Grand Strategy from 1940 to the Present, Cornell University Press, London

Mearsheimer, John J., 2001, The Tragedy of Great Power Politics, W. W. Norton & Co., New York

Morrow, James D., 1991, Alliances and Asymmetry: An Alternative to the Capability Aggregation Model of Alliances, in: American Journal of Political Science, Vol. 35, Issue 4 (November), s. 904-933

National Intelligence Council (NIC), 2004, Mapping the Global Future, http://www.foia.cia.gov , 25. 03. 2008

Nečej, Elemír (ed.), 2005, The security strategies of the Austria, Czech Republic, Hungary and Slovakia in the context of the European Security Strategy, MoD SR, Bratislava

Palmer, Glenn – Morgan, T. Clifton, 2006, A Theory of Foreign Policy, Princeton University Press, London

Snyder, Glenn H., 1997, Alliance Politics, Cornell University Press, London

Spykman, Nicholas J. – Rollins, Abbie A., 1939, Geographic Objectives in Foreign Policy, I.,  in: The American Political Science Review, Vol. 33, No. 3 (June), s. 391-410

Spykman, Nicholas J. [1942]/2007, American Strategy in World Politics. Transaction Publishers, New Brunswick (U.S.A.)

Waltz, Kenneth N., 1979, Theory of International Politics, McGraw-Hill, New York

Waltz, Kenneth. N., 1993, The Emerging Structure of International Politics, in: International Security, Vol. 18, No. 2 (Autumn), s. 44-79

Waltz, Kenneth N., 2000, Structural Realism after the Cold War, in: International Security, Vol. 25, No. 1 (Summer), s. 5-41

Wight, Martin, 1977, Power Politics, Penguin Books, Harmondsworth

Wohlforth, William C., 1999, The Stability of a Unipolar World, in: International Security, Vol. 24, No. 1 (Summer 1999), s. 5-41
 

 
< Predchádzajúca