Project ARES Vám tentokrát prináša interview s jedným z najrenomovanejších slovenských zahraničnopolitických expertov - Ivom Samsonom. Pán Samson momentálne pracuje ako analytik "Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku" (SFPA). Tento rozhovor nám poskytol na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici počas konferencie s názvom "Energetika ako dôležitý faktor slovenského a európskeho bezpečnostného prostredia". Toto podujatie organizovalo Euroatlantické centrum.

 

Ja sa nepovažujem za odborníka na energetiku, skôr s a zapodievam bezpečnostno-politickými dopadmi energetickej politiky, lenže čo platí v energetickej politike dnes, zajtra už platiť nemusí. Nikto, ani ten najrenomovanejší ekonóm, Vám dnes nepovie, či kríza potrvá do konca roka, alebo ešte ďalší rok, alebo ešte dlhšie. Či už je na vrchole, ustupuje alebo nás to najhoršie ešte len čaká - tieto závery sú mnohoraké, ale ťažko usudzovať, ako dlho kríza potrvá. Ale ak potrvá, tak som celkom verný skeptickému analytickému pohľadu.

Stotožňujem sa s tým, že ak kríza potrvá, tak to vyvolá také bezpečnostné pnutia, ktoré sme od konca studenej vojny nezažili. Doterajší empirický dôkaz je taký, že v momente, keď začali chýbať zdroje, tak národy doteraz vždy mali vo zvyku siahať po takých nástrojoch, kde považujú za legitímny krok ak sa zdrojov, prípadne kapitálu a všetkého potrebného zmocnia silou - odôvodnenie si vždy nájdu. Tým, že vo svete neexistuje žiadny arbiter, ktorým sa mala po druhej svetovej vojne stať BR OSN, tak použitie sily môže celkom plauzibilne legitímne, pretože nikto nerozsúdi čo je legitímne a čo nie. Ten formálne najvyšší sudca (BR OSN) je skompromitovaný a nikto neberie ohľad na jeho rezolúcie, hoci tie majú byť záväzné pre celú svetovú komunitu.

Ak by došlo k dlhodobému prevýšeniu dopytu nad ponukou, tak je celkom evidentné, že dôjde k silovému riešeniu - takýmto riešením bola napríklad aj Prvá vojna v Perzskom zálive v rokoch 1990-1991, aj keď tá sa viedla skôr výnimočne s požehnaním BR OSN. V prípade skutočného nedostatku energetických surovín tu pôjde legitímne o to zmocniť sa týchto zdrojov a svet nemá mechanizmus na to, aby tento vývoj ustrážil a držal pod kontrolou. Riziko silového riešenia existuje a ak sa bude kríza prehlbovať, tak to riziko bude väčšie či už pôjde o vodu, o princíp, priestor, ktorý môže byť zneužitý niekým iným. Konkrétne či už pôjde napr. o ten arktický šelf, o ktorom sme dnes hovorili, aj keď čisto symbolicky, pretože mať v rukách povedzme zásoby energie znamená mať v rukách insígnie veľmocenskosti a byť pripravený na to zohrávať vo svetovej politike kľúčovú úlohu, ktorá vám ako štátu zabezpečí postarať sa o svojich občanov, vlastne sám o seba.

Ivo Samson na pôde Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici

Aké sú podľa Vás v súčasnosti kľúčové výzvy v energetike globálne i v rámci EÚ/SR?

 

Ja problém vidím v tom, že masívne zdroje energie sú sústredené v nestabilných častiach sveta, dokonca v takom svete, ktorý je reálne nepriateľsky postavený voči nášmu svetu, ktorému hovoríme Západ. Ak má byť EÚ závislá do roku 2020, čo je trend - hoci trend je veľmi tenký ľad, veľmi neistá pôda - od ropy zo širšieho Stredného Východu, najmä z Perzského zálivu z 50%, tak akákoľvek nestabilita v tomto regióne ohrozí ekonomické zdravie EÚ, pretože tá je závislá čoraz viac od tohoto nestabilného regiónu. To na rozdiel od nášho protektora „strýka Sama“, ktorý sa tejto závislosti postupne zbavuje.

USA si to môžu dovoliť, pretože v prípade krízy môžu siahnuť po silovom riešení, čo EÚ nemôže, pretože na to nemá prostriedky, mechanizmy, politickú vôľu, spôsobilosti. Takže v tejto oblasti vidím hlavnú zraniteľnosť EÚ, čo sa premietne aj do migračnej politiky, ktorá je sudom s pušným prachom – v tejto otázke si niektoré krajiny môžu diktovať špeciálne zaobchádzanie so svojimi muslimskými menšinami, čo už sa deje a v množstve európskych krajín to vyvoláva vnútropolitické pnutie. Viedlo to už ku vzniku nebezpečných extrémistických strán; niektoré krajiny sú rozpoltené, panuje tam značný strach či už je to Dánsko, Holandsko, Švédsko, Francúzsko, Británia. Tieto krajiny žijú v obrovskej neistote, čo s imigračnou politikou už aj preto, že majú veľmi mizerný vlastný demografický nárast.

Vzrastajúca závislosť od ropy zo širšieho Stredného východu sa premietne okrem migračnej politiky aj do konfliktu medzi Izraelom a arabskými krajinami, kde Európa ešte stále, hoci už v menšej miere, podporuje tento jediný demokratický štát na Strednom Východe. Ak bude však vystavená ešte väčšej závislosti od energetických surovín zo strany muslimských krajín, na podporu Izraela pod rôznymi zámienkami jednoducho rezignuje, pričom v hre je existencia jedného malého štátu, ktorý dnes číta 6,5 milióna ľudí, a ktorý je akousi oázou stability a demokracie v tejto oblasti a ktorý je dokonca ochotný zdieľať bremeno utečencov zo zaostalých a hladom zužovaných oblastí Afriky.

Populačný prírastok u obyvateľov Európy - červená farba: extrémne nízky, oranžová: nízky, žltá: vyšší ako 2,1% (stratfor.com)

Ako hodnotíte ukrajinsko-ruský spor zo začiatku roka, ktorý ochromil dodávky plynu do Európy?

 

Ja nevidím do zákulisia sporu. To skutočné pozadie je ale podľa môjho názoru politické. Rusko chce ukázať svojim bývalým satelitom, že je stále v hre, chce dokázať, že drží v rukách inštrumenty na ovplyvňovanie „zradcov“, prebehlíkov zo Strednej a Východnej Európy, lebo tí v priebehu niekoľkých rokov zmenili absolútne orientáciu a prešli pod vlajúcimi prápormi na druhú stranu geopolitického a dokonca geostrategického priestoru, čo dnes Rusko považuje za nekorektný politický vzťah a chce ukázať, že tieto krajiny tak urobili na svoju škodu, pretože sú väčšinou alebo dokonca totálne závislé práve od ruského plynu. Takže vzťah Rusko - Stredná a Východná Európa je celkovo otázkou závislosti bez ohľadu na diverzifikáciu.

Ak diverzifikujete, tak koniec - koncov len zmiernite svoju závislosť od Ruskej federácie; aj tie krajiny, ktoré diverzifikovali (Česko, Poľsko, Maďarsko) diverzifikovali iba tak, že asi plus-mínus jednu štvrtinu si hradia z alternatívnych diverzifikovaných zdrojov, ale absolútna väčšina objemu spotrebovaného plynu – okolo 75% pochádza z RF. Rusko drží v rukách energetické tromfy a myslím si, že ich až tak ľahko nepustí, pretože je to v súčasnosti oveľa účinnejšia zbraň ako povedzme arzenál zbraní hromadného ničenia, ktorý sa nedá použiť, pretože to je otázka rizika a navyše Rusko nie je jediné, ktoré disponuje jadrovými prostriedkami.

Formálne sú tieto krajiny aj pod ochranou svojich spojencov a Rusko sa ani počas svojho najväčšieho vojenského rozmachu (ešte ako ZSSR) nikdy neodvážilo vojensky efektívne ohroziť členskú krajinu NATO, tobôž zaútočiť na takúto krajinu. Energetická politika je na druhej strane celkom legitímny nástroj a Rusi ho plne využijú bez toho aby sa priznali ku skutočným zákulisným príčinám toho, o čom bol tento spor o prepravu ruského plynu cez Ukrajinu - či bol naozaj o ukrajinskej nekorektnosti a o neplnení záväzkov zo strany Ukrajiny alebo či to bol kalkulovaný ťah zo strany Ruska práve v období, keď začínala najťažšia zima a ľudia si najviac psychicky a psychologicky uvedomovali, že Rusko je stále rovnako veľký hráč ako v minulosti bez ohľadu na to, že tieto krajiny zmenili barikády, zmenili spojencov.

Trend prerušovania dodávok ako istá paradigma sa, myslím si, bude opakovať, pretože sa osvedčil. Rusko tým, že má energetické karty, energetické esá, tak naozaj účinne a efektívne odráža možný nátlak zo strany Západu na také plochy, kde už Rusko nepustí a takou plochou je napríklad vstup Ukrajiny do EÚ a NATO. Taký krok Rusko nechce pripustiť a použije práve tento nástroj ako je energetická karta preto, aby Európa nikdy nedospela ku konsenzu či napríklad poskytnúť Ukrajine Akčný plán členstva či ju dokonca prizvať do EÚ. To isté sa môže týkať aj Gruzínska a v budúcnosti aj niektorej ďalšej postsovietskej krajiny, hypoteticky trebárs aj Bieloruska, hoci to teraz tak vôbec nevyzerá, poprípade Moldavska - to sú však krajiny, ktoré dnes nie sú v hre. V hre je ale Gruzínsko a Ukrajina, ktoré oficiálne deklarovali svoj záujem vstúpiť do NATO, čo predstavuje hlavný zdroj iritácií pre Rusko.

Myslím si, že Rusko tu úplne samozrejme, hoci nie deklamatívne, využíva práve strategické suroviny ako nátlakovú kartu k tomu, aby Západ v otázke integrácie Ukrajiny a Gruzínska nebol jednotný a aby nedospel k spoločnému postupu. Aby konsenzuálne nepodporil USA, ktoré prirodzene chcú mať tieto štáty v NATO, pretože to zvyšuje a rozširuje ich vplyv - keďže sú  hegemónom NATO - na ďalšom území.

V súvislosti so spomínaným sporom sa hovorí o znížení energetickej závislosti na Rusku - malo by podľa Vás Slovensko diverzifikovať svoje zdroje? Ak áno, akým smerom?

 

Tak isteže, ale je to len dočasné riešenie, pretože ak by táto kríza trvala nie dva - tri týždne, ale mesiace, tak ani diverzifikácia zdrojov nepomôže a kríza vystaví európsku solidaritu obrovskému testu. Na počiatku r. 2009 solidarita, keď nebola vystavená dlhodobej záťaži, relatívne fungovala, najmä medzi SR a ČR, čo verejne ocenil aj minister Jahnátek, keď verejne poďakoval ČR za takúto podporu napriek tomu, že ČR bola taktiež postihnutá odstavením ruských dodávok. Napriek tomu bola ochotná dodávať na Slovensko to minimum z vlastných zdrojov, ktoré prichádzali z druhej strany. Čiže diverzifikácia je iba akési paliatívum, je to zmiernenie, ale nerieši problém. Rusko je tu nezastupiteľné ako dodávateľ do Európy vôbec, tobôž do tej európskej desiatky - do „Širšej Strednej Európy“, ako som ju nazval.

Ako hodnotíte projekty plynovodov ako Nabucco a South-stream? Klesne po ich výstavbe relevantnosť Slovenska ako tranzitnej krajiny?

 

Jednoznačne. Slovensko má svoj význam a ak si chce udržať svoj vplyv, musí byť tranzitnou krajinou pre strategické suroviny - to je začiatok a koniec každého uvažovania. Ak Slovensko bude obídené, tak jeho význam poklesne. Do akej miery, na akú úroveň, či sa zvýši tlak RF na Slovensko, do akej miery tu budú politické elity ochotné spolupracovať s ruskými záujmami oproti tým svojim deklamatívnym, ktoré vyplývajú z členstva v EÚ a najmä v NATO - to je otázka pre špekulácie. Ale domnievam sa, že sa každý zhodne na tom, že ak cez vaše územie prúdia dôležité tranzitné spojky - plynovody a ropovody -  význam tejto krajiny rastie a je veľký; ak neprúdia alebo prúdia obmedzene v malej miere, význam tejto krajiny sa úmerne tomu znižuje - to je abeceda každej medzinárodnej politiky a medzinárodných vzťahov vôbec.

Ropovod Družba (stratfor.com)

Rusko sa taktiež orientuje aj na budovanie ropovodov a plynovodov smerom na   východ, predovšetkým do Číny - myslíte si, že Európa sa stane pre Rusko druhotným trhom?

 

Teoreticky taký scenár môže nastať, ale mám za to, že pre Rusko je oveľa výhodnejšie obchodovať s EÚ ako so spoľahlivým a stabilným partnerom. Pri Číne neviete, čo bude zajtra. Čína je mimoriadne skorumpovaná a teda nestabilná krajina, má množstvo vnútorných pnutí, nie iba s Tibetom, ale aj so svojou ujgurskou provinciou, čo sme zistili vo väčšine prípadov až pri LOH, keď sa svetová verejnosť dozvedela, že tam už roky prebiehajú teroristické útoky a že vlastne krajina je vystavená podobným teroristickým rizikám zo strany islamského fundamentalizmu ako mnohé západné krajiny.

Čína je navyše neodhadnuteľným partnerom, čo do vnútropolitického vývoja, otázne je či a ako dlho sa udrží jej autoritársky režim, ale je tu množstvo premenných. Predstavy, že by povedzme režim padol, že by sa Čína rozpadla na niekoľko štátov ako kedysi ZSSR - to už sú katastrofické scenáre. Orientácia Rusov na túto oblasť môže byť ale  kontraproduktívna a Rusko je si toho nepochybne vedomé. Ja si myslím, že Rusko Čínu používa skôr ako nátlakový mechanizmus, aby ukázalo, že má alternatívnych odberateľov, ale že je to skôr účelové strašenie, ktoré máva v politike svoje miesto. Rusko tak neurobí vo vlastnom záujme, to by od neho bol samovražedný krok.

Na záver - Aká je podľa Vás budúcnosť fosílnych palív (uhlia, ropy, plynu), jadra a nových alternatívnych zdrojov energií? Ktorý zdroj bude do budúcnosti najperspektívnejší?

 

To si netrúfam zodpovedať. Môžme konštatovať to, že fosílne paliva ostanú hlavným zdrojom energie. Tu sa opriem o závery EÚ z roku 2006, kde sa konštatuje, že podľa trendu zemný plyn v celosvetovom meradle predbehne čierne uhlie ako druhý hlavný zdroj energie. V akých reláciách to bude, v akých dimenziách, či sa uhlie vráti na scénu a kde sa taký pomyselný návrat bude viac realizovať - či v ázijských krajinách alebo inde, to je otázka pre dlhodobé trendy. Súčasnosť je taká, že ropa a plyn ostávajú, uhlie je tu akoby v zálohe – koniec koncov, čo bolo dnes povedané o Číne, ktorá 80% svojej energie kryje z čierneho uhlia, to môže byť hypoteticky povedané aj o USA - tie majú obrovské zásoby uhlia, možno najväčšie na svete; o USA sa často hovorí ako o Saudskej Arábii uhlia.

Čiže uhlie je v stále v hre a je to akási rezerva pre prípad, že by tie primárnejšie zdroje energie z nejakého dôvodu prestali fungovať alebo boli obmedzené, boli vyčerpané. Ale Spojené štáty sú v tejto otázke niekde úplne inde ako EÚ tým, že zohrávajú takú úlohu, akú zohrávajú - sú vlastne akýmsi garantom svetovej stability. Či sa nám to už páči alebo nie, USA udržujú stabilitu vo svete. Bez nich by to už asi dávno vyzeralo inak, dokonca úplne inak, a preto sa USA aj správajú zodpovednejšie a myslia skôr na rezervy. V podstate ani tu nehrozí ten scenár, že by sa uhlie opäť vrátilo na výslnie a že by sa vrátilo k tomu svojmu významu, ktoré malo v 19. storočí. Takže ja by som sa uspokojil s konštatovaním, že toto je stav - ropa, zemný plyn a až potom čierne uhlie; ak prirátate Čínu, tak v celosvetovom meradle uhlie stále vedie nad zemným plynom, ale sú to tieto tri typy fosílnych palív, ktoré tu zostanú v najbližších desaťročiach. Či sa niečo zmení a prídu nejaké alternatívne energie, obnoviteľné zdroje - o tom sa dosť špekuluje, ale nevidel som nič, čo by jednoznačne potvrdzovalo nejaký konsenzus, že toto je tá cesta, ktorá nastane v roku 2020 alebo 2025.

Zatiaľ, keď plánujeme na tých najbližších 15, maximálne 20 rokov, tak môžete konštatovať status quo v spotrebe fosílnych palív. Toto asi ostane nemenné a s tým ostane nezmenený aj význam tých krajín, ktoré majú k dispozícii takéto suroviny, predovšetkým krajín Perzského zálivu a Ruska s tým, že v momente, keď sa taký status quo zmení, tak tu nastane o pár desaťročí, a čo už vlastne nastáva, akýsi spor o arktický šelf alebo tieto zdroje, ktoré sú zatiaľ skôr len v hlavách. Je to taká geopolitická vízia získať si alebo udržať si vplyv tým, že tento vplyv nadobudnem práve v tejto oblasti, ale to sme tuším zistili na konci konferencie: že trendy presne nikto neodhadne, pretože ešte pred tromi rokmi boli úplne iné a ťažko Vám niekto, kto sa považuje za seriózneho odborníka na energetickú bezpečnosť, na čo sa ja nepasujem, odváži dať nejaký konkrétny údaj alebo tvrdiť, že takto to bude vyzerať. V tejto otázke sa všetci nachádzame na akomsi plávajúcom kurze.