Stabilizácia bezpečnostnej situácie v Maghrebe je výzvou predovšetkým pre krajiny EÚ vzhľadom na geografickú proximitu a tradične úzke politické, ekonomické a kultúrne väzby oboch regiónov. Rovnako USA v poslednej dobe vyvíjajú viacero samostatných iniciatív v Maghrebe, keďže tu majú tiež svoje strategické záujmy.

Hlavný cieľ mojej práce bude porovnať efektivitu aktivít USA a krajín EÚ vyvíjaných na bilaterálnej aj multilaterálnej úrovni, ktorými prispievajú k zlepšeniu bezpečnostnej situácie v Maghrebe a predikovať, ako by sa mala vyvíjať ich budúca spolupráca v boji proti terorizmu. Pokiaľ ide o štáty EÚ, budem sa zaoberať samozrejme predovšetkým krajinami južnej Európy a Francúzska, ktoré v tejto oblasti majú historicky najväčší vplyv a vyvíjajú tu aj najviac regionálnych programov a iniciatív.

Pred samotnou analýzou protiteroristickej činnosti spomenutých aktérov ako východisko pre lepšie pochopenie problematiky by som chcel poukázať na hlavné dôvody vzniku teroristických aktivít v Maghrebe na začiatku 90. rokov 20. storočia, následný vývoj bezpečnostnej situácie do súčasnosti a zároveň poskytnúť stručný prehľad o príčinách pretrvávania aktivít islamistických militantov v regióne po 11. septembri 2001, na ktoré sa USA a krajiny EÚ musia zamerať v spolupráci s miestnymi vládami v boji proti terorizmu. V nasledujúcich kapitolách bude práve boj proti týmto príčinám zo strany USA a členských štátov EÚ hlavným objektom mojej analýzy. Okrem toho v tejto kapitole chcem poukázať, aké strategické dôvody a záujmy vedú krajiny EÚ a USA k angažovaniu sa v oblasti stabilizácie bezpečnostnej situácie v Maghrebe. V druhej kapitole budem analyzovať postoj krajín EÚ voči terorizmu v Maghrebe a ich iniciatívy vyvíjané v tejto oblasti. V treťej kapitole sa budem venovať USA a ich aktivitám v maghrebskom regióne týkajúcich sa boja proti terorizmu.

Pokiaľ ide o pramene, z ktorých som čerpal, musím konštatovať, že neexistuje dostatočné množstvo literatúry v slovenskom a českom jazyku venujúcej sa bezpečnostnej situácie v Maghrebe. Zo slovenských zdrojov som použil jedine vydania Panorámy globálneho bezpečnostného prostredia. Ako hlavný prameň mi preto poslúžila cudzojazyčná literatúra v angličtine a francúzštine. Na internete som sa dostal k najobsiahlejšiemu zdroju informácií, ide hlavne o webové stránky amerických a francúzskych inštitúcií, a zahraničných spravodajských agentúr. Ako hlavný zdroj mi poslúžili správy uverejnené na internetovom portáli amerického veliteľstva AFRICOM Magharebia. Ďalšie dôležité informácie som našiel vo francúzskych, marockých a alžírskych periodikách: Le Quotidien d´Oran, La Tribune, Le Monde diplomatique a Maroc Hebdo.

Islamistický terorizmus predstavuje vážnejšiu hrozbu v maghrebskom regióne od konca 80. a začiatku 90. rokov minulého storočia. Príčinami nárastu vplyvu radikálnych islamistických skupín boli sociálna, ekonomická a politická situácia. V niektorých krajinách vládli frakofónne elity, ktoré dokázali presadiť modernizáciu v západnom štýle a sekularizáciu náboženstva v tradične islamskom svete, napríklad v Tunisku. V ďalších štátoch, ako napríklad Maroko, sa na rozdiel od Tuniska neprejavili snahy o laicizáciu zhora, naopak marocký kráľ odvodzujúci svoj pôvod od proroka Mohameda sa odvoláva na tradičné islamské hodnoty. Avšak tamojšie elity boli otvorené ekonomickej spolupráci so západnými krajinami, do istej miery sa podieľali na blízkovýchodnom mierovom procese a podporovali kultúrny dialóg medzi moslimským svetom a Západom.

Frankofónna elita v Alžírsku alebo Kaddáfího režim v Líbyi sa na druhej strane snažili dosiahnúť modernizáciu svojej krajiny spojením islamského náboženstva s princípami socializmu. Tieto štáty sa neskôr dostali do ekonomických problémov v dôsledku prudkého demografického rastu a poklesov cien ropy na konci 80. rokov, na ktorých boli závislé viaceré ekonomiky, hlavne v Alžírsku a Líbyi. Čoskoro sa vo viacerých maghrebských krajinách ocitlo medzi nezamestnanými veľké množstvo mladých absolventov škôl.

Frustrácia mladých nezamestnaných ľudí a ich nespokojnosť s vládami, zväčša frankofónnych a prozápadných elít ohrozujúcich prostredníctvom modernizácie tradičný islam, boli hlavnými príčinami nárastu popularity radikálnych islamistických skupín snažiacich sa zvrhnúť miestne vlády a nastoliť islamistický štát. Po tom, ako v prvom kole parlamentných volieb v roku 1991 islamistická politická strana „Front islamskej spásy“ (angl. akronym FIS) snažiaca sa nastoliť islamistický režim politickou a nenásilnou cestou zvíťazila, alžírska frankofónna vojenská elita uskutočnila puč a rozpustila FIS. To poslúžilo pre radikálne miestne teroristické skupiny ako zámienka rozpútať občiansku vojnu proti alžírskej vláde (Kropáček, 1996).

Od vypuknutia alžírskej občianskej vojny po roku 1991 až do konca 90. rokov 20. storočia zaznamenali najväčší rozmach aktivity islamistických teroristických skupín v Líbyi a Alžírsku. V Líbyi išlo o „Líbyjskú islamskú bojovú skupinu“ (LIFG), podľa ktorej sa Kaddáfího režim kvôli snahe spojiť socializmus a islamské náboženstvo vzdialil tradičnému islamu, preto musel byť zvrhnutý. V roku 1996 LIFG vykonala najmenej dva atentáty na líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího (Kohlmann et al., 2007). V Alžírsku išlo najmä o „Islamskú ozbrojenú skupinu“ (GIA) bojujúcej proti frankofónnej vládnej elite od začiatku 90. rokov minulého storočia s cieľom nastoliť islamistický štát.

Cieľom GIA boli predstavitelia armády, vlády i západné ciele, napríklad vražda siedmych francúzskych trapistických mníchov v roku 1996 (Kropáček, 1996). GIA však predovšetkým vykonávala masakre na civilnom obyvateľstve (Marônková, 2004). Teroristická činnosť GIA si do roku 1999 podľa niektorých tvrdení údajne vyžiadala až 200 000 ľudských životov (Mellah, 2004). V ostatných štátoch Maghrebu ostala situácia relatívne stabilná, avšak za cenu tvrdých represií proti islamistickým skupinám (Kropáček, 1996).

Na konci 90. rokov došlo k stabilizácii bezpečnostnej situácie. GIA neschopná zvrhnúť alžírsku vládu a zdiskreditovaná kvôli masakrom proti civilnému obyvateľstvu sa ocitla v kríze a postupne strácala podporu. Obyvateľstvo bolo unavené z desaťročia trvajúcej občianskej vojny. Z tohto dôvodu získal obrovskú podporu nový alžírsky prezident Abdelaziz Bouteflika. Snažil sa riešiť konflikt mierovými prostriedkami, viacerí teroristi, ktorí dobrovoľne zložili zbrane, získali amnestiu. Umierneným islamistom, ktorí sa snažili dosiahnúť svoje ciele bez použitia násilia, bolo dovolené založiť politické strany (Zoubir, 2005). Okrem toho Bouteflika prijal viacero opatrení, ktoré viedli k obmedzeniu vplyvu frankofónnej vojenskej elity, začal s islamizáciou a arabizáciou (Hudec, 2006), čím do istej miery obmedzil kritiku zo strany radikálnych islamistických skupín. Líbyjská LIFG sa rovnako ocitla v kríze, keďže nedokázala získať väčšiu podporu zo strany obyvateľstva a miestne bezpečnostné zložky vykonali viacero úspešných operácií proti tejto organizácii (Kohlmann et al., 2007).

Hoci sa situácia tesne pred 11. 9. 2001 stabilizovala, po útokoch na Svetové obchodné centrum však dostal miestny islamistický radikalizmus nový impulz. Nová teroristická organizácia „Salafistická skupina pre kázanie a boj“ (GSPC), ktorá vznikla odtrhnutím sa od zdiskreditovanej GIA v roku 1998 a miesto nepopulárnych útokov proti civilistom sa zamerala na boj proti armáde a polícii, využila túto udalosť na prenesenie občianskej vojny v Alžírsku do kontextu svetového džihádu. Neskorší lídri GSPC, Nabil Sahrawi a potom Abdelmalik Dourkdal, vydali viaceré vyhlásenia. Z nich vyplýva, že konflikt v Alžírsku sa stal súčasťou svetového boja moslimov proti Západu a proti arabským vládam kolaborujúcich so Západom, ktorému ide len o využívanie ropného bohatstva v arabskom svete a vykorisťovanie miestneho obyvateľstva (Kohlmann, 2007).

GSPC vytvorila navyše úzke väzby s medzinárodnou teroristickou organizáciou al – Kájdou, čo táto skupina dokázala aj tým, že v januári 2007 sa premenovala na „Organizáciu al – Kájdy v islamskom Maghrebe“ (AQMI) po tom, čo zástupca vodcu al – Kájdy Ayman Al – Zawahiri vyhlásil, že GSPC sa stala súčasťou organizácie vedúcej svetový džihád (It gets Osama..., 2007). Okrem novej propagandy AQMI dokázala vykonať viacero atentátov proti západným cieľom. Napríklad, 11. 12. 2006 bol v alžírskom regióne Bouchaoui vykonaný útok proti autobusu prepravujúceho zamestancov americkej spoločnosti BRC, pri ktorom bol zabitý jeden Alžírčan a zranení štyria Briti, jeden Američan, Kanaďan, dvaja Libanončania a jeden zamestnanec alžírskej národnosti (Kohlmann, 2007).

Vďaka univerzálnej myšlienke globálneho džihádu a akciám proti Západu AQMI získala nových členov nielen z Alžírska, ale z celej oblasti Maghrebu. Počas bojov v alžírskej provincii Tébessa v auguste 2007 alžírska armáda zabila tridsiatich teroristov, medzi ktorými identifikovala okrem Alžírčanov troch Tunisanov, dvoch Líbyjčanov a jedného Maročana (Foreign Terrorists killed..., 2007).

Okrem toho AQMI dokázala preniesť atentáty proti zahraničným cieľom z Alžírska do celého regiónu. Napríklad, v apríli 2007 traja samovražední atentátnici vykonali útoky proti americkému veľvyslanectvu a Americkému kultúrnemu centru v marockej Casablance (Benmehdi et al., 2007). Vo februári 2008 AQMI vykonala útok na izraelské veľvyslanectvo v Mauretánii približne mesiac po tom, čo v tejto krajine zabili teroristi štyroch francúzskych turistov (Al-Qaeda claims Mauritania attack, 2008).

1.1.4 Príčiny pretrvávania teroristických aktivít

Môžeme konštatovať, že napriek stabilizácii bezpečnostnej situácie, riziko terorizmu naďalej pretrváva. Pre boj proti terorizmu je dôležité pochopiť jeho príčiny, na ktoré je potrebné sa zameriať. V prvom rade, ide o novú vojenskú taktiku AQMI. Preto je dôležitý priamy boj proti tejto organizácii. Je dôležité posilniť vojenskú spoluprácu, poskytnúť miestnym armádam vhodný výcvik, vybavenie a zbrane pre boj proti teroristickým skupinám, ktoré sa pohybujú v málo kontrolovaných oblastiach. Zároveň je dôležitá aj výmena informácií medzi tajnými službami a bezpečnostnými zložkami s cieľom zabrániť pripravovaným útokom a vystopovať hľadaných teroristov. 

V druhom rade, ide o kriminálnu činnosť, z ktorej teroristi financujú svoje aktivity. Ide najmä o pestovanie, pašovanie drog a poskytovanie ozbrojenej ochrany pašeráckym skupinám (Hunt, 2007). Pestovanie a pašovanie drog pritom predstavuje závažný celoregionálny problém. V roku 2008 sa marockým bezpečnostným zložkám podarilo zhabať celkovo 110,89 ton konopy, 33,584 kilogramov kokaínu, 6,28 kilogramov heroínu a 43 510 tabletiek spôsobujúcich halucinogénne účinky (DRUGS: MOROCCO;..., 2008). V apríli 2008 na juhozápade Alžírska miestna polícia objavila až 25 nelegálnych fariem na produkciu ópia (Ouali, 2008). Podľa alžírskych bezpečnostných služieb šesť drogových kartelov pôsobí v maghrebskom regióne prepravujúc kolumbijský kokaín do Mauretánie, cez Niger a Alžírsko do Európy (Colombian cocaine trail..., 2008).

Z tohto dôvodu je dôležitá spolupráca v boji proti kriminálnej činnosti teroristov. Dôležité si je uvedomiť, že hoci sa v jednotlivých krajinách prijali prísnejšie zákony voči financovaniu terorizmu, ich „uplatňovanie je však neustále porušované, chýbajú tiež efektívne právne a súdne mechanizmy na ich kontrolu“ (Marônková, 2004, s. 154). Preto je nevyhnutná aj súdna spolupráca.

V treťom rade, problémom je zlá ekonomická situácia. Práve chudoba je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa stále ocitajú v radoch teroristických skupín noví stúpenci. Zároveň zlá situácia vedie ľudí k tomu, aby spolupracovali s teroristami, napríklad sa spolupodieľajú pri kriminálnych činnostiach ako pestovanie a pašovanie drog. S prísľubom zlepšenia životných podmienok teroristi lákajú do svojich radov najmä mladých ľudí (Jameh, 2008). Z tohto dôvodu je dôležitou aj rozvojová spolupráca a zameranie sa práve na mladých ľudí.

V poslednom rade, dôležitý je medzináboženský a medzikultúrny dialóg, keďže teroristická propaganda vedie k náboženskej neznášanlivosti. USA a krajiny EÚ musia dokázať, že majú záujem na spolupráci a dialógu, nie na vykorisťovaní a ohrozovaní islamského sveta. Nutnosť medzináboženského a medzikultúrneho dialógu je v súčasnosti naliehavá aj vzhľadom na fakt, že v maghrebskom regióne stále pretrváva islamský radikalizmus. Napríklad v Alžírsku sa vyskytujú viaceré skupiny náboženských extrémistov, ktorí podnecujú k nenávisti a násiliu voči miestnym kresťanom a konvertitom. Samotná vláda podporujúca všeobecnú arabizáciu a islamizáciu prakticky neobmedzuje činnosť týchto radikálnych skupín. Namiesto toho sa snaží obmedzovať nemoslimské obyvateľstvo, napríklad dekrét alžírskeho prezidenta Abdelaziza Boutefliku z februára 2007 počíta s väzením a pokutou pre tých, ktorí hľadajú príležitosť konvertovať (Gramigna, 2007).

Môžeme konštatovať, že krajiny EÚ sa zaujímajú o stabilizáciu bezpečnostnej situácie v Maghrebe už od začiatku deväťdesiatych rokov vzhľadom na fakt, že európske ciele v tomto regióne sa stali terčom teroristických útokov už od vypuknutia občianskej vojny a vzhľadom na geografickú proximitu sa krajiny EÚ ocitli priamo ohrozené hrozbou terorizmu. Napríklad, už v roku 1994 GIA stála za únosom dopravného lietadla spoločnosti Air France v Alžíri, pričom sa neúspešne pokúsila vykonať týmto lietadlom samovražedný atentát na ciele v Paríži (Kohlmann, 2007). Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na geografickú proximitu hlavný dôvod angažovania sa krajín EÚ zohráva bezpečnostný aspekt.

Je preto logické, že európske štáty vyvinuli viacero bezpečnostných iniciatív na bilaterálnej i multilaterálnej úrovni pred 11. septembrom 2001 na rozdiel od USA, ktoré sa vo väčšej miere začali angažovať až po útokoch v New Yorku. Preto prvé iniciatívy zamerané aj na boj proti terorizmu boli výsledkom rozhodnutia krajín EÚ, napríklad 5+5, zoskupujúcej Francúzsko, krajiny južnej Európy a Maghrebu. 5+5 bola vytvorená na základe Rímskej ustanovujúcej deklarácie v roku 1990 a spočíva na pravidelných stretnutiach najvyšších predstaviteľov členských krajín s cieľom koordinovať jednotlivé politiky týkajúce sa najmä oblastí ekonomiky a bezpečnosti (THE 5+5 DIALOGUE, 2008).

Navyše, aj po útokoch na Svetové obchodné centrum priama hrozba teroristických útokov sa naďalej nedá vylúčiť. V mnohých štátoch Európskej únie, kde žije početná moslimská komunita, nová taktika boja a propaganda AQMI po 11. septembri 2001 prispela k nárastu počtu teroristických buniek zháňajúcich finančnú podporu a nových členov pre AQMI pôsobiacej v Maghrebe. Napríklad, v novembri 2005 talianska polícia zatkla troch Alžírčanov podozrivých z členstva v AQMI a zháňania podpory pre túto organizáciu. Údajne dokázali získať nových islamistických militantov z Francúzska, Veľkej Británie a ďalších krajín EÚ (Hunt, 2007).

Podľa vyhlásenia francúzskych autorít kompetentných v oblasti bezpečnosti z augusta 2007 AQMI posilňuje svoju prítomnosť v Nemecku a Taliansku od roku 2003 (Siegel, 2007). Kvôli propagande zo strany AQMI a niektorým jej úspešným aktivitám proti zahraničným cieľom v Maghrebe by mohla organizácia tieto bunky podnietiť k činnosti priamo v krajinách EÚ. V auguste 2005 AQMI vydala vyhlásenie apelujúc na francúzskych moslimov k teroristickým aktivitám vo Francúzsku (Kohlmann, 2007).

V konečnom dôsledku aj vzhľadom na geografickú proximitu to nie je vylúčené. Samotné teroristické skupiny pôsobiace v Maghrebe už dokázali vykonať atentáty aj v krajinách EÚ. V období po útokoch na Svetové obchodné centrum boli v roku 2004 vykonané v Madride teroristické útoky, pri ktorých zomrelo 191 osôb. Podľa vyhlásenia Španielskeho národného súdu z 11. 4. 2006 stála za týmito útokmi „Marocká islamská bojová skupina“ (Táto skupina používa akronym GICM. Ide o sunnitskú islamistickú teroristickú organizáciu pôsobiacu v Maroku, kde sa snaží nastoliť radikálny islamistický režim. GICM stála údajne aj za atentátmi v marockej Casablance v máji 2003, ktoré si vyžiadali 45 ľudských životov.) (Spain says Moroccan..., 2006).

Ďalší bezpečnostný problém pre krajiny EÚ vzhľadom na geografickú proximitu k Maghrebu by mohlo predstavovať aj riziko nárastu počtu imigrantov v prípade zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie. Skúsenosti s týmto problémom má Francúzsko, ktoré v minulom desaťročí muselo čeliť rastúcim požiadavkám o azyl zo strany alžírskych imigrantov, ktorí opustili svoju krajinu v dôsledku masakrov páchaných na civilnom obyvateľstve zo strany GIA, ale aj kvôli odvetným represiám miestneho režimu (Caesari, 2008).
   

Dôvody angažovania sú samozrejme aj ekonomické. Viaceré štáty Únie majú tradične silné hospodárske väzby s miestnymi režimami. V regióne pôsobia viacerí zahraniční investori z krajín EÚ a keďže už boli zaznamenané viaceré útoky proti zahraničným cieľom, žiadna ďalšia destabilizácia nie je žiadúca. Napríklad, v septembri 2007 AQMI vykonala v oblasti Lakhdaria atentát proti policajnému konvoju prepravujúceho zamestnancov francúzskej spoločnosti Razel. Zranení boli dvaja Francúzi, Talian a päť Alžírčanov (Al-Qaeda claims Algeria bombing, 2007).
   

Plynovody v severnej Afrike - zelená farba: Západolíbyjský plynovod vo výstavbe, červená: plynovod Marsa al Brega, oranžová: navrhovaný egyptsko-líbyjský plynovod (stratfor.com)

Posledný dôvod angažovania sa v boji proti terorizmu je síce veľmi špecifický, avšak nepochybne zohráva istú úlohu už od počiatku šírenia islamistického radikalizmu na začiatku 90. rokov minulého storočia. Tento dôvod je kultúrny a týka sa z veľkej časti Francúzska ako bývalej najvplyvnejšej koloniálnej veľmoci v regióne. Od vypuknutia alžírskej občianskej vojny sa samozrejme medzi cieľmi teroristických útokov ocitli aj predstavitelia frankofónnej sekulárnej vojenskej elity a intelektuálnych kruhov, ktoré zachovávali francúzske, ale v podstate aj európske kultúrne dedičstvo v regióne.

Dokonca v samotnom Francúzsku bol z tohto dôvodu v roku 1993 založený "Medzinárodný výbor pre podporu alžírskych intelektuálov" (Caesari, 2008). V súčasnosti je toto európske kultúrne dedičstvo rovnako ohrozované, keďže vláda prezidenta Boutefliku sa snaží vytláčať frankofónnu elitu, podporuje všeobecnú arabizáciu a islamizáciu. Hoci sa vláda touto politikou možno čiastočne zbavila kritiky zo strany radikálnych islamistov, prakticky neobmedzuje činnosť mnohých islamských extrémistických skupín, ktoré podnecujú k nenávisti a násiliu voči miestnym kresťanom, konvertitom a nemoslimskému obyvateľstvu všeobecne (Gramigna, 2007).

Spojené štáty po vypuknutí občianskej vojny v Alžírsku na začiatku 90. rokov 20. storočia venovali spočiatku menšiu pozornosť problematike terorizmu v Maghrebe než krajiny EÚ. Američania neboli ochotní priamo sa angažovať z viacerých dôvodov. V prvom rade, Američania si boli neistí ďalšou existenciou alžírskeho vládneho režimu počas 90. rokov 20. storočia, preto mu neposkytli väčšiu priamu pomoc. Spojené štáty počítali aj s možnosťou víťazstva radikálnych islamistov, z toho dôvodu niektorí americkí predstavitelia nevylučovali možnosť rokovať s poprednými členmi islamistického hnutia. Navyše Spojené štáty sa necítili priamo zraniteľné islamistickým terorizmom na rozdiel od EÚ (Zoubir, 2005).
   

V druhom rade, aktivity alžírskych teroristov neohrozili stabilitu v okolitých krajinách, ktoré mali pomerne dobre rozvinuté vzťahy s USA: Maroko ochotné otvorene spolupracovať so Západom, Tunisko uskutočňujúce viaceré liberálne reformy podporované Spojenými štátmi a Mauretánia, ktorá postupne normalizovala svoje vzťahy s Izraelom medzi rokmi 1995 – 1999, za čo získala od Američanov podporu (Ould-Mey, 2007).
   

V treťom rade, s miestnymi režimami v Líbyi a Alžírsku boli USA konfrontované vo viacerých sporných otázkach. Tieto autokratické represívne režimy do značnej miery spolupracovali počas studenej vojny so ZSSR, nepriateľom USA, a navyše samotná Líbya bola Spojenými štátmi obvinená z podpory viacerých teroristických atentátov vykonaných v rôznych oblastiach sveta proti západným cieľom. Oba kontroverzné režimy boli kritizované zo strany USA kvôli vývoju vlastného jadrového programu (Zoubir, 2005). Tieto spory bránili rozvoju vzájomnej spolupráce medzi spomenutými krajinami a USA, z toho dôvodu sa nemohla zvýšiť ani angažovanosť USA v boji proti terorizmu v regióne. Pritom oba štáty boli v 90. rokoch minulého storočia reálne ohrozené islamistickými teroristami.

Po 11. 9. 2001 došlo k náhlej zmene postoja USA voči terorizmu v Maghrebe. Spojené štáty začali priamo podporovať miestne režimy v boji proti islamistickým militantom. Pred 11. 9. 2001 iniciatívu prenechávali skôr krajinám EÚ, avšak po tomto dátume začali Američania s výcvikom miestnych armád, predajom zbraní a s vytváraním vlastných protiterorist body {background: white; margin: 5px;} body, td, p {font-family: sans-serif; font-size: 12px;} html,body { border: 0px; } .htmtableborders, .htmtableborders td, .htmtableborders th {border : 1px dashed lightgrey ! important;}

Pred samotnou analýzou protiteroristickej činnosti spomenutých aktérov ako východisko pre lepšie pochopenie problematiky by som chcel poukázať na hlavné dôvody vzniku teroristických aktivít v Maghrebe na začiatku 90. rokov 20. storočia, následný vývoj bezpečnostnej situácie do súčasnosti a zároveň poskytnúť stručný prehľad o príčinách pretrvávania aktivít islamistických militantov v regióne po 11. septembri 2001, na ktoré sa USA a krajiny EÚ musia zamerať v spolupráci s miestnymi vládami v boji proti terorizmu. V nasledujúcich kapitolách bude práve boj proti týmto príčinám zo strany USA a členských štátov EÚ hlavným objektom mojej analýzy. Okrem toho v tejto kapitole chcem poukázať, aké strategické dôvody a záujmy vedú krajiny EÚ a USA k angažovaniu sa v oblasti stabilizácie bezpečnostnej situácie v Maghrebe. V druhej kapitole budem analyzovať postoj krajín EÚ voči terorizmu v Maghrebe a ich iniciatívy vyvíjané v tejto oblasti. V treťej kapitole sa budem venovať USA a ich aktivitám v maghrebskom regióne týkajúcich sa boja proti terorizmu.

Pokiaľ ide o pramene, z ktorých som čerpal, musím konštatovať, že neexistuje dostatočné množstvo literatúry v slovenskom a českom jazyku venujúcej sa bezpečnostnej situácie v Maghrebe. Zo slovenských zdrojov som použil jedine vydania Panorámy globálneho bezpečnostného prostredia. Ako hlavný prameň mi preto poslúžila cudzojazyčná literatúra v angličtine a francúzštine. Na internete som sa dostal k najobsiahlejšiemu zdroju informácií, ide hlavne o webové stránky amerických a francúzskych inštitúcií, a zahraničných spravodajských agentúr. Ako hlavný zdroj mi poslúžili správy uverejnené na internetovom portáli amerického veliteľstva AFRICOM Magharebia. Ďalšie dôležité informácie som našiel vo francúzskych, marockých a alžírskych periodikách: Le Quotidien d´Oran, La Tribune, Le Monde diplomatique a Maroc Hebdo.

Oblasti s náleziskami ropy (es.ud.ac.uk)

Islamistický terorizmus predstavuje vážnejšiu hrozbu v maghrebskom regióne od konca 80. a začiatku 90. rokov minulého storočia. Príčinami nárastu vplyvu radikálnych islamistických skupín boli sociálna, ekonomická a politická situácia. V niektorých krajinách vládli frakofónne elity, ktoré dokázali presadiť modernizáciu v západnom štýle a sekularizáciu náboženstva v tradične islamskom svete, napríklad v Tunisku. V ďalších štátoch, ako napríklad Maroko, sa na rozdiel od Tuniska neprejavili snahy o laicizáciu zhora, naopak marocký kráľ odvodzujúci svoj pôvod od proroka Mohameda sa odvoláva na tradičné islamské hodnoty. Avšak tamojšie elity boli otvorené ekonomickej spolupráci so západnými krajinami, do istej miery sa podieľali na blízkovýchodnom mierovom procese a podporovali kultúrny dialóg medzi moslimským svetom a Západom.

Podiel arabských krajín na celkovom počte teroristov v Iraku (continuitycentral.com)

Frustrácia mladých nezamestnaných ľudí a ich nespokojnosť s vládami, zväčša frankofónnych a prozápadných elít ohrozujúcich prostredníctvom modernizácie tradičný islam, boli hlavnými príčinami nárastu popularity radikálnych islamistických skupín snažiacich sa zvrhnúť miestne vlády a nastoliť islamistický štát. Po tom, ako v prvom kole parlamentných volieb v roku 1991 islamistická politická strana „Front islamskej spásy“ (angl. akronym FIS) snažiaca sa nastoliť islamistický režim politickou a nenásilnou cestou zvíťazila, alžírska frankofónna vojenská elita uskutočnila puč a rozpustila FIS. To poslúžilo pre radikálne miestne teroristické skupiny ako zámienka rozpútať občiansku vojnu proti alžírskej vláde (Kropáček, 1996).

Od vypuknutia alžírskej občianskej vojny po roku 1991 až do konca 90. rokov 20. storočia zaznamenali najväčší rozmach aktivity islamistických teroristických skupín v Líbyi a Alžírsku. V Líbyi išlo o „Líbyjskú islamskú bojovú skupinu“ (LIFG), podľa ktorej sa Kaddáfího režim kvôli snahe spojiť socializmus a islamské náboženstvo vzdialil tradičnému islamu, preto musel byť zvrhnutý. V roku 1996 LIFG vykonala najmenej dva atentáty na líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího (Kohlmann et al., 2007). V Alžírsku išlo najmä o „Islamskú ozbrojenú skupinu“ (GIA) bojujúcej proti frankofónnej vládnej elite od začiatku 90. rokov minulého storočia s cieľom nastoliť islamistický štát.

Cieľom GIA boli predstavitelia armády, vlády i západné ciele, napríklad vražda siedmych francúzskych trapistických mníchov v roku 1996 (Kropáček, 1996). GIA však predovšetkým vykonávala masakre na civilnom obyvateľstve (Marônková, 2004). Teroristická činnosť GIA si do roku 1999 podľa niektorých tvrdení údajne vyžiadala až 200 000 ľudských životov (Mellah, 2004). V ostatných štátoch Maghrebu ostala situácia relatívne stabilná, avšak za cenu tvrdých represií proti islamistickým skupinám (Kropáček, 1996).

Na konci 90. rokov došlo k stabilizácii bezpečnostnej situácie. GIA neschopná zvrhnúť alžírsku vládu a zdiskreditovaná kvôli masakrom proti civilnému obyvateľstvu sa ocitla v kríze a postupne strácala podporu. Obyvateľstvo bolo unavené z desaťročia trvajúcej občianskej vojny. Z tohto dôvodu získal obrovskú podporu nový alžírsky prezident Abdelaziz Bouteflika. Snažil sa riešiť konflikt mierovými prostriedkami, viacerí teroristi, ktorí dobrovoľne zložili zbrane, získali amnestiu. Umierneným islamistom, ktorí sa snažili dosiahnúť svoje ciele bez použitia násilia, bolo dovolené založiť politické strany (Zoubir, 2005). Okrem toho Bouteflika prijal viacero opatrení, ktoré viedli k obmedzeniu vplyvu frankofónnej vojenskej elity, začal s islamizáciou a arabizáciou (Hudec, 2006), čím do istej miery obmedzil kritiku zo strany radikálnych islamistických skupín. Líbyjská LIFG sa rovnako ocitla v kríze, keďže nedokázala získať väčšiu podporu zo strany obyvateľstva a miestne bezpečnostné zložky vykonali viacero úspešných operácií proti tejto organizácii (Kohlmann et al., 2007).

Hoci sa situácia tesne pred 11. 9. 2001 stabilizovala, po útokoch na Svetové obchodné centrum však dostal miestny islamistický radikalizmus nový impulz. Nová teroristická organizácia „Salafistická skupina pre kázanie a boj“ (GSPC), ktorá vznikla odtrhnutím sa od zdiskreditovanej GIA v roku 1998 a miesto nepopulárnych útokov proti civilistom sa zamerala na boj proti armáde a polícii, využila túto udalosť na prenesenie občianskej vojny v Alžírsku do kontextu svetového džihádu. Neskorší lídri GSPC, Nabil Sahrawi a potom Abdelmalik Dourkdal, vydali viaceré vyhlásenia. Z nich vyplýva, že konflikt v Alžírsku sa stal súčasťou svetového boja moslimov proti Západu a proti arabským vládam kolaborujúcich so Západom, ktorému ide len o využívanie ropného bohatstva v arabskom svete a vykorisťovanie miestneho obyvateľstva (Kohlmann, 2007).

GSPC vytvorila navyše úzke väzby s medzinárodnou teroristickou organizáciou al – Kájdou, čo táto skupina dokázala aj tým, že v januári 2007 sa premenovala na „Organizáciu al – Kájdy v islamskom Maghrebe“ (AQMI) po tom, čo zástupca vodcu al – Kájdy Ayman Al – Zawahiri vyhlásil, že GSPC sa stala súčasťou organizácie vedúcej svetový džihád (It gets Osama..., 2007). Okrem novej propagandy AQMI dokázala vykonať viacero atentátov proti západným cieľom. Napríklad, 11. 12. 2006 bol v alžírskom regióne Bouchaoui vykonaný útok proti autobusu prepravujúceho zamestancov americkej spoločnosti BRC, pri ktorom bol zabitý jeden Alžírčan a zranení štyria Briti, jeden Američan, Kanaďan, dvaja Libanončania a jeden zamestnanec alžírskej národnosti (Kohlmann, 2007).

Vďaka univerzálnej myšlienke globálneho džihádu a akciám proti Západu AQMI získala nových členov nielen z Alžírska, ale z celej oblasti Maghrebu. Počas bojov v alžírskej provincii Tébessa v auguste 2007 alžírska armáda zabila tridsiatich teroristov, medzi ktorými identifikovala okrem Alžírčanov troch Tunisanov, dvoch Líbyjčanov a jedného Maročana (Foreign Terrorists killed..., 2007).

Okrem toho AQMI dokázala preniesť atentáty proti zahraničným cieľom z Alžírska do celého regiónu. Napríklad, v apríli 2007 traja samovražední atentátnici vykonali útoky proti americkému veľvyslanectvu a Americkému kultúrnemu centru v marockej Casablance (Benmehdi et al., 2007). Vo februári 2008 AQMI vykonala útok na izraelské veľvyslanectvo v Mauretánii približne mesiac po tom, čo v tejto krajine zabili teroristi štyroch francúzskych turistov (Al-Qaeda claims Mauritania attack, 2008).

1.1.4 Príčiny pretrvávania teroristických aktivít

Môžeme konštatovať, že napriek stabilizácii bezpečnostnej situácie, riziko terorizmu naďalej pretrváva. Pre boj proti terorizmu je dôležité pochopiť jeho príčiny, na ktoré je potrebné sa zameriať. V prvom rade, ide o novú vojenskú taktiku AQMI. Preto je dôležitý priamy boj proti tejto organizácii. Je dôležité posilniť vojenskú spoluprácu, poskytnúť miestnym armádam vhodný výcvik, vybavenie a zbrane pre boj proti teroristickým skupinám, ktoré sa pohybujú v málo kontrolovaných oblastiach. Zároveň je dôležitá aj výmena informácií medzi tajnými službami a bezpečnostnými zložkami s cieľom zabrániť pripravovaným útokom a vystopovať hľadaných teroristov. 

V druhom rade, ide o kriminálnu činnosť, z ktorej teroristi financujú svoje aktivity. Ide najmä o pestovanie, pašovanie drog a poskytovanie ozbrojenej ochrany pašeráckym skupinám (Hunt, 2007). Pestovanie a pašovanie drog pritom predstavuje závažný celoregionálny problém. V roku 2008 sa marockým bezpečnostným zložkám podarilo zhabať celkovo 110,89 ton konopy, 33,584 kilogramov kokaínu, 6,28 kilogramov heroínu a 43 510 tabletiek spôsobujúcich halucinogénne účinky (DRUGS: MOROCCO;..., 2008). V apríli 2008 na juhozápade Alžírska miestna polícia objavila až 25 nelegálnych fariem na produkciu ópia (Ouali, 2008). Podľa alžírskych bezpečnostných služieb šesť drogových kartelov pôsobí v maghrebskom regióne prepravujúc kolumbijský kokaín do Mauretánie, cez Niger a Alžírsko do Európy (Colombian cocaine trail..., 2008).

Z tohto dôvodu je dôležitá spolupráca v boji proti kriminálnej činnosti teroristov. Dôležité si je uvedomiť, že hoci sa v jednotlivých krajinách prijali prísnejšie zákony voči financovaniu terorizmu, ich „uplatňovanie je však neustále porušované, chýbajú tiež efektívne právne a súdne mechanizmy na ich kontrolu“ (Marônková, 2004, s. 154). Preto je nevyhnutná aj súdna spolupráca.

V treťom rade, problémom je zlá ekonomická situácia. Práve chudoba je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa stále ocitajú v radoch teroristických skupín noví stúpenci. Zároveň zlá situácia vedie ľudí k tomu, aby spolupracovali s teroristami, napríklad sa spolupodieľajú pri kriminálnych činnostiach ako pestovanie a pašovanie drog. S prísľubom zlepšenia životných podmienok teroristi lákajú do svojich radov najmä mladých ľudí (Jameh, 2008). Z tohto dôvodu je dôležitou aj rozvojová spolupráca a zameranie sa práve na mladých ľudí.

V poslednom rade, dôležitý je medzináboženský a medzikultúrny dialóg, keďže teroristická propaganda vedie k náboženskej neznášanlivosti. USA a krajiny EÚ musia dokázať, že majú záujem na spolupráci a dialógu, nie na vykorisťovaní a ohrozovaní islamského sveta. Nutnosť medzináboženského a medzikultúrneho dialógu je v súčasnosti naliehavá aj vzhľadom na fakt, že v maghrebskom regióne stále pretrváva islamský radikalizmus. Napríklad v Alžírsku sa vyskytujú viaceré skupiny náboženských extrémistov, ktorí podnecujú k nenávisti a násiliu voči miestnym kresťanom a konvertitom. Samotná vláda podporujúca všeobecnú arabizáciu a islamizáciu prakticky neobmedzuje činnosť týchto radikálnych skupín. Namiesto toho sa snaží obmedzovať nemoslimské obyvateľstvo, napríklad dekrét alžírskeho prezidenta Abdelaziza Boutefliku z februára 2007 počíta s väzením a pokutou pre tých, ktorí hľadajú príležitosť konvertovať (Gramigna, 2007).

Môžeme konštatovať, že krajiny EÚ sa zaujímajú o stabilizáciu bezpečnostnej situácie v Maghrebe už od začiatku deväťdesiatych rokov vzhľadom na fakt, že európske ciele v tomto regióne sa stali terčom teroristických útokov už od vypuknutia občianskej vojny a vzhľadom na geografickú proximitu sa krajiny EÚ ocitli priamo ohrozené hrozbou terorizmu. Napríklad, už v roku 1994 GIA stála za únosom dopravného lietadla spoločnosti Air France v Alžíri, pričom sa neúspešne pokúsila vykonať týmto lietadlom samovražedný atentát na ciele v Paríži (Kohlmann, 2007). Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na geografickú proximitu hlavný dôvod angažovania sa krajín EÚ zohráva bezpečnostný aspekt.

Je preto logické, že európske štáty vyvinuli viacero bezpečnostných iniciatív na bilaterálnej i multilaterálnej úrovni pred 11. septembrom 2001 na rozdiel od USA, ktoré sa vo väčšej miere začali angažovať až po útokoch v New Yorku. Preto prvé iniciatívy zamerané aj na boj proti terorizmu boli výsledkom rozhodnutia krajín EÚ, napríklad 5+5, zoskupujúcej Francúzsko, krajiny južnej Európy a Maghrebu. 5+5 bola vytvorená na základe Rímskej ustanovujúcej deklarácie v roku 1990 a spočíva na pravidelných stretnutiach najvyšších predstaviteľov členských krajín s cieľom koordinovať jednotlivé politiky týkajúce sa najmä oblastí ekonomiky a bezpečnosti (THE 5+5 DIALOGUE, 2008).

Navyše, aj po útokoch na Svetové obchodné centrum priama hrozba teroristických útokov sa naďalej nedá vylúčiť. V mnohých štátoch Európskej únie, kde žije početná moslimská komunita, nová taktika boja a propaganda AQMI po 11. septembri 2001 prispela k nárastu počtu teroristických buniek zháňajúcich finančnú podporu a nových členov pre AQMI pôsobiacej v Maghrebe. Napríklad, v novembri 2005 talianska polícia zatkla troch Alžírčanov podozrivých z členstva v AQMI a zháňania podpory pre túto organizáciu. Údajne dokázali získať nových islamistických militantov z Francúzska, Veľkej Británie a ďalších krajín EÚ (Hunt, 2007).

Podľa vyhlásenia francúzskych autorít kompetentných v oblasti bezpečnosti z augusta 2007 AQMI posilňuje svoju prítomnosť v Nemecku a Taliansku od roku 2003 (Siegel, 2007). Kvôli propagande zo strany AQMI a niektorým jej úspešným aktivitám proti zahraničným cieľom v Maghrebe by mohla organizácia tieto bunky podnietiť k činnosti priamo v krajinách EÚ. V auguste 2005 AQMI vydala vyhlásenie apelujúc na francúzskych moslimov k teroristickým aktivitám vo Francúzsku (Kohlmann, 2007).

V konečnom dôsledku aj vzhľadom na geografickú proximitu to nie je vylúčené. Samotné teroristické skupiny pôsobiace v Maghrebe už dokázali vykonať atentáty aj v krajinách EÚ. V období po útokoch na Svetové obchodné centrum boli v roku 2004 vykonané v Madride teroristické útoky, pri ktorých zomrelo 191 osôb. Podľa vyhlásenia Španielskeho národného súdu z 11. 4. 2006 stála za týmito útokmi „Marocká islamská bojová skupina“ (Táto skupina používa akronym GICM. Ide o sunnitskú islamistickú teroristickú organizáciu pôsobiacu v Maroku, kde sa snaží nastoliť radikálny islamistický režim. GICM stála údajne aj za atentátmi v marockej Casablance v máji 2003, ktoré si vyžiadali 45 ľudských životov.) (Spain says Moroccan..., 2006).

Ďalší bezpečnostný problém pre krajiny EÚ vzhľadom na geografickú proximitu k Maghrebu by mohlo predstavovať aj riziko nárastu počtu imigrantov v prípade zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie. Skúsenosti s týmto problémom má Francúzsko, ktoré v minulom desaťročí muselo čeliť rastúcim požiadavkám o azyl zo strany alžírskych imigrantov, ktorí opustili svoju krajinu v dôsledku masakrov páchaných na civilnom obyvateľstve zo strany GIA, ale aj kvôli odvetným represiám miestneho režimu (Caesari, 2008).
   

Dôvody angažovania sú samozrejme aj ekonomické. Viaceré štáty Únie majú tradične silné hospodárske väzby s miestnymi režimami. V regióne pôsobia viacerí zahraniční investori z krajín EÚ a keďže už boli zaznamenané viaceré útoky proti zahraničným cieľom, žiadna ďalšia destabilizácia nie je žiadúca. Napríklad, v septembri 2007 AQMI vykonala v oblasti Lakhdaria atentát proti policajnému konvoju prepravujúceho zamestnancov francúzskej spoločnosti Razel. Zranení boli dvaja Francúzi, Talian a päť Alžírčanov (Al-Qaeda claims Algeria bombing, 2007).
   

Poloha americkej vojenskej základne na juhu Alžírska (recherches-sur-le-terrorsme.com)

Posledný dôvod angažovania sa v boji proti terorizmu je síce veľmi špecifický, avšak nepochybne zohráva istú úlohu už od počiatku šírenia islamistického radikalizmu na začiatku 90. rokov minulého storočia. Tento dôvod je kultúrny a týka sa z veľkej časti Francúzska ako bývalej najvplyvnejšej koloniálnej veľmoci v regióne. Od vypuknutia alžírskej občianskej vojny sa samozrejme medzi cieľmi teroristických útokov ocitli aj predstavitelia frankofónnej sekulárnej vojenskej elity a intelektuálnych kruhov, ktoré zachovávali francúzske, ale v podstate aj európske kultúrne dedičstvo v regióne.

Dokonca v samotnom Francúzsku bol z tohto dôvodu v roku 1993 založený "Medzinárodný výbor pre podporu alžírskych intelektuálov" (Caesari, 2008). V súčasnosti je toto európske kultúrne dedičstvo rovnako ohrozované, keďže vláda prezidenta Boutefliku sa snaží vytláčať frankofónnu elitu, podporuje všeobecnú arabizáciu a islamizáciu. Hoci sa vláda touto politikou možno čiastočne zbavila kritiky zo strany radikálnych islamistov, prakticky neobmedzuje činnosť mnohých islamských extrémistických skupín, ktoré podnecujú k nenávisti a násiliu voči miestnym kresťanom, konvertitom a nemoslimskému obyvateľstvu všeobecne (Gramigna, 2007).

Spojené štáty po vypuknutí občianskej vojny v Alžírsku na začiatku 90. rokov 20. storočia venovali spočiatku menšiu pozornosť problematike terorizmu v Maghrebe než krajiny EÚ. Američania neboli ochotní priamo sa angažovať z viacerých dôvodov. V prvom rade, Američania si boli neistí ďalšou existenciou alžírskeho vládneho režimu počas 90. rokov 20. storočia, preto mu neposkytli väčšiu priamu pomoc. Spojené štáty počítali aj s možnosťou víťazstva radikálnych islamistov, z toho dôvodu niektorí americkí predstavitelia nevylučovali možnosť rokovať s poprednými členmi islamistického hnutia. Navyše Spojené štáty sa necítili priamo zraniteľné islamistickým terorizmom na rozdiel od EÚ (Zoubir, 2005).
   

V druhom rade, aktivity alžírskych teroristov neohrozili stabilitu v okolitých krajinách, ktoré mali pomerne dobre rozvinuté vzťahy s USA: Maroko ochotné otvorene spolupracovať so Západom, Tunisko uskutočňujúce viaceré liberálne reformy podporované Spojenými štátmi a Mauretánia, ktorá postupne normalizovala svoje vzťahy s Izraelom medzi rokmi 1995 – 1999, za čo získala od Američanov podporu (Ould-Mey, 2007).
   

V treťom rade, s miestnymi režimami v Líbyi a Alžírsku boli USA konfrontované vo viacerých sporných otázkach. Tieto autokratické represívne režimy do značnej miery spolupracovali počas studenej vojny so ZSSR, nepriateľom USA, a navyše samotná Líbya bola Spojenými štátmi obvinená z podpory viacerých teroristických atentátov vykonaných v rôznych oblastiach sveta proti západným cieľom. Oba kontroverzné režimy boli kritizované zo strany USA kvôli vývoju vlastného jadrového programu (Zoubir, 2005). Tieto spory bránili rozvoju vzájomnej spolupráce medzi spomenutými krajinami a USA, z toho dôvodu sa nemohla zvýšiť ani angažovanosť USA v boji proti terorizmu v regióne. Pritom oba štáty boli v 90. rokoch minulého storočia reálne ohrozené islamistickými teroristami.

Po 11. 9. 2001 došlo k náhlej zmene postoja USA voči terorizmu v Maghrebe. Spojené štáty začali priamo podporovať miestne režimy v boji proti islamistickým militantom. Pred 11. 9. 2001 iniciatívu prenechávali skôr krajinám EÚ, avšak po tomto dátume začali Američania s výcvikom miestnych armád, predajom zbraní a s vytváraním vlastných protiteroristických programov. Zlepšili vzťahy s Alžírskom a Líbyou, pričom posilnili vzájomnú protiteroristickú spoluprácu. Dôvody týchto zmien možno rozdeliť na dve základné kategórie: dôvody energetické a dôvody bezpečnostné.    

Členské štáty TSCTP (globalsecurity.org)

Celkovo išlo o 5,3 % amerického importu (14 milliards de dollars..., 2007). Americké ropné spoločnosti ako Anadarko, Halliburton či Amerada Hess investovali v poslednom čase veľké peniaze do ťažby a produkcie ropy v Alžírsku (Des compagnies US..., 2006). Okrem Alžírska sú tu ďalšie krajiny bohaté na ropu, napríklad Líbya. V roku 2005 bol vypísaný tender na podiel pri produkcii a ťažbe ropy pre zahraničné firmy. 11 z 15 kontraktov získali americké ropné spoločnosti (St John, 2007). Rovnako aj Mauretánia má veľký potenciál pre USA. V roku 2001 autrálska spoločnosť Woodside Petroleum objavila náleziská ropy pri pobreží Mauretánie. Zásoby ropy v krajine sa odhadujú až na 310 miliónov barelov (Oul-Mey, 2007).
   

Pokiaľ ide o bezpečnostné dôvody, ukázalo sa, že AQMI je schopná teroristickej činnosti v celom regióne, a to aj proti zahraničným cieľom. Vedľajším dôsledkom propagandy a činnosti AQMI je aj fakt, že došlo k akejsi internacionalizácii alžírskeho džihádu. V celom Maghrebe vznikajú viaceré skupiny, ktoré najímajú dobrovoľníkov pre teroristické akcie nielen vo svojej vlasti, ale aj v iných oblastiach, ktoré sú v očiach týchto radikálov akousi súčasťou svetového bojiska medzi moslimami a Západom. Ide najmä o Irak a Afganistan, čím ohrozujú záujmy nielen USA, ale aj ďalších krajín NATO. Podľa vyhlásenia amerického veliteľstva US Central Command z júna 2005 až 25 percent všetkých samovražedných atentátnikov v Iraku pochádzalo zo severnej Afriky, hlavne z Alžírska (Hunt, 2007).

Oblasť slúžiaca ako útočisko pre teroristické skupiny (globalsecurity.org)

Obrovským bezpečnostným rizikom je aj fakt, že rozľahlé nedostatočne kontrolované hranice medzi maghrebskými štátmi umožňujú jednoduchý pohyb teroristickým skupinám. V dôsledku toho sú medzi najvyššími kruhmi USA obavy, že tento región by sa mohol stať potenciálnym útočiskom pre medzinárodne hľadaných teroristov. Dôkazom toho je aj fakt, že 12. 9. 2001 alžírska armáda blízko oblasti Batna zabila teroristu pochádzajúceho z Jemenu Imad Ibn Al-Wahida, vyslanca bin Ládina (Mellah et al., 2005).
   

Tieto energetické a bezpečnostné dôvody mali za následok zmenu postoja a zvýšenú angažovanosť USA v boji proti terorizmu v maghrebskom regióne, ktorý by sa však mohol rozšíriť do ďalších okolitých oblastí. Preto už v roku 2002 stratégovia z Pentagonu vytvorili novú teóriu, ktorá mala poukázať na dôležitosť stabilizácie bezpečnostnej situácie v regióne. Ide o tzv. „Banánovú teóriu“. Podľa nej členovia Talibanu a al – Kájdy budú hľadať útočisko v krajinách, kde centrálne vlády nedokážu zaistiť dostatočné dodržiavanie práva a poriadku. Na základe tejto teórie sú za takéto krajiny považované tie, ktoré patria do oblasti v tvare banána. Tá sa rozprestiera od Eritrei až po Mauretániu, čiže Maghreb tvorí jej súčasť (Malti, 2008). Následne Američania vytvorili viacero vlastných programov a iniciatív s cieľom zlepšiť spoluprácu v boji proti terorizmu s maghrebskými štátmi.

Krajiny EÚ ako tradičné mocnosti v Maghrebe vyvíjajú množstvo protiteroristických aktivít na bilaterálnej úrovni. Otázne je však, do akej miery je táto spolupráca efektívnou.

Pokiaľ ide o bilaterálnu vojenskú spoluprácu, musíme konštatovať, že krajiny EÚ sa do istej miery aktívne angažujú v oblasti poskytovania modernej techniky miestnym vojenským a ďalším bezpečnostným a ozbrojeným zložkám. Napríklad, v októbri 2007 Francúzsko podpísalo civilné a vojenské obchodné kontrakty v hodnote viac ako dve miliardy eur. Kontrakt zahŕňal modernizáciu 25 vojenských helikoptér typu Puma, 140 obrnených vozidiel a poskytnutie zariadení na kontrolu hraníc (France´s Sarkozy signs..., 2007). V decembri 2007 štyri spoločnosti z krajín EÚ, španielska Indra, talianska Selex, francúzska Thales-Communication & Systems a nemecká EADS sa zúčastnili medzinárodného tendra vypísaného alžírskou vládou, ktorý sa týkal výstavby elektronického systému na ochranu hraníc pred terorizmom (SPAIN: INDRA VIES FOR..., 2007).

Na jednej strane môžeme konštatovať, že poskytovanie zariadení na zabezpečenie rozsiahlych hraníc, v oblasti ktorých sa nekontrolovateľne pohybujú miestne teroristické skupiny, a zbraní pre tamojšie armády je do istej miery prínosom v boji proti terorizmu. Na druhej strane celková miera, ktorou krajiny EÚ prispievajú k zlepšeniu pripravenosti miestnych ozbrojených zložiek pre boj proti teroristickým skupinám, je nedostatočná.

Popri štátoch EÚ sa na výzbroji miestnych armád aktívne angažujú napríklad Rusko, ktoré je najdôležitejším dodávateľom zbraní pre Alžírsko a Líbyu, do menšej miery Čína a po 11. septembri 2001 veľmi aktívne aj USA. Mohli by sme konštatovať, že USA vyvíjajú intenzívnejšie bilaterálnu vojenskú spoluprácu ako krajiny EÚ. Spojené štáty majú nielen množstvo programov poskytujúcich miestnym režimom zbrane a potrebné vybavenie, ale zároveň umožňujúcich aj výcvik tamojších ozbrojených zložiek.

Inštruktori americkej armády sa už dlhšiu dobu zúčastňujú výcviku miestnych armád priamo v regióne. Za tento stav sú zodpovedné do značnej miery samotné krajiny EÚ, keďže po 11. septembri 2001 prejavili menšiu ochotu o rozvoj bilaterálnych vojenských vzťahov. Na druhej strane Američania vedomí si nevyhnutnosti boja proti islamistickému terorizmu, čo predstavuje väčšiu hrozbu než miestne autokratické režimy, sa začali aktívne angažovať ihneď po 11. septembri, čím sa posilnila bilaterálna spolupráca USA s maghrebskými štátmi na úkor bilaterálnych vojenských vzťahov krajín EÚ s miestnymi režimami.

Napríklad, Francúzsko, dodržiavajúce embargo na zbrane vyvážané do Alžírska kvôli kontroverznému nedemokratickému režimu a zo strachu pred reakciou islamistických radikálov na francúzskom území, v roku 2002 odmietlo predať Alžírsku potrebnú vojenskú technológiu, zahŕňajúcu útočné vrtuľníky a zariadenia na nočné videnie.

Na naliehanie alžírskej vlády reagovali len USA, ktoré dodali potrebné vybavenie napriek stavu ľudských práv v krajine. To, že pre krajiny Maghrebu je dôležitejšia bilaterálna vojenská spolupráca s USA než so štátmi EÚ, svedčí aj argument pracovníčky analytického inštitútu IFRI so sídlom v Paríži, ktorá sa špecializuje na oblasť Maghrebu,Khadija Mohsen-Finanovej. Podľa nej to, že žiadna severoafrická krajina nepodporila postoj Francúzska v BR OSN apelujúceho na zotrvanie zbrojných inšpektorov a nepoužitie sily v Iraku v roku 2003, svedčí, že štáty Maghrebu nemajú záujem žiadnym spôsobom negatívne ovplyvniť dobré bilaterálne vzťahy s USA, najmä v prípade oblasti týkajúcej sa boja proti terorizmu, keďže miestne režimy závisia na americkej vojenskej podpore (James, 2003).

Môžeme všeobecne skonštatovať, že bilaterálna vojenská spolupráca krajín EÚ s maghrebskými štátmi je nedostatočná, keďže sú v tejto oblasti závislé na ďalších krajinách, a nie je plne rozvinutá. Navyše, samotná EÚ nemá konkrétnu politiku, ktorá by umožňovala pravidelné vysielanie vojenských inštruktorov s cieľom cvičiť miestne armády, ako je to v prípade Spojených štátov.
   

Boj proti kriminálnej činnosti teroristov je oblasťou, kde sa prejavili viaceré konkrétne pozitívne výsledky a krajiny EÚ majú záujem naďalej rozvíjať spoluprácu v tejto sfére. Experti z krajín EÚ pravidelne poskytujú špeciálne školenie miestnym sudcom. Napríklad, v septembri 2006 francúzski finanční experti poskytli výcvik 30 alžírskym sudcom v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a proti financovaniu terorizmu (French experts share..., 2006). V máji 2008 experti z Belgicka a Francúzska poskytli výcvik predstaviteľom alžírskej polície a súdnictva v boji proti terorizmu (Algerian judiciary officials train..., 2008).

V júli 2008 francúzsky špecialista poskytol mauretánskym bezpečnostným expertom inštruktáž v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí (Mauritania moves..., 2008). Do júla 2008 experti z Francúzska, Španielska a Švédska poskytli celkovo 37 alžírskym sudcom špeciálne školenie v oblasti kriminálnej činnosti teroristov (Mokhtaria, 2008, s. 4). Dokonca samotná EÚ pravidelne spolupracuje s maghrebskými krajinami na bilaterálnej úrovni v boji proti financovaniu terorizmu. Napríklad, v októbri 2008 sa viac ako 60 alžírskych sudcov zúčastnilo protiteroristických seminárov v špeciálnych centrách v Bruseli v rámci euro – alžírskej spolupráce (Algerian justice officials attend..., 2008). Všeobecne môžeme konštatovať, že došlo k intenzívnemu rozvoju bilaterálnej protikriminálnej spolupráce medzi krajinami EÚ a maghrebskými štátmi, je však dôležité naďalej pokračovať v poskytovaní odborného výcviku, keďže vycvičených pár desiatok miestnych sudcov nedokáže zabrániť všetkým prípadom porušovania protikriminálnej a protiteroristickej legislatívy.
   

Ďalšou dôležitou oblasťou je spolupráca spravodajských a tajných služieb, hlavne v oblasti výmeny informácií s cieľom nájsť hľadaných teroristov a zabrániť uskutočneniu plánovaných teroristických atentátov. Napríklad, pokiaľ ide o výmenu informácií, v januári 2007 predstavitelia alžírskych informačných služieb poskytli francúzskym kolegom zoznam všetkých zadržaných islamistických radikálov, ktorí boli prepustení na slobodu od marca 2006 (Chichizola, 2007) a to na základe alžírskej vládnej politiky národného zmierenia

(Ide o politiku alžírskeho prezidenta a vlády, ktorou sa snažia boj proti terorizmu riešiť mierovými prostriedkami. Na základe tejto politiky bola už umožnená amnestia viacerým alžírskym teroristom, ktorí dobrovoľne zložili zbrane a akceptovali politiku alžírskej vlády). Spolupráca tajných a informačných služieb z krajín EÚ s miestnymi režimami viackrát prispela k zatknutiu dôležitých členov AQMI. Napríklad, v januári 2008 vďaka operácii členov francúzskych tajných a informačných služieb v Mauretánii, Senegale a Guinei – Bissau došlo k zatknutiu dvoch z troch údajných islamistických teroristov, ktorí stáli za vraždou francúzskych turistov v Mauretánii v decembri 2008 (Thedrel, 2008). Môžeme preto skonštatovať, že spolupráca medzi informačnými a tajnými službami sa ukázala pomerne efektívnou. Neexistuje žiadna veľká prekážka pre rozvoj tohto druhu bilaterálnej spolupráce v budúcnosti.
   

Významnou oblasťou angažovania sa krajín EÚ je rozvojová spolupráca. Krajiny EÚ, ako aj samotná Únia, vyvinula v tejto sfére obzvlášť dobrú spoluprácu s Marokom, ktoré je tradičným spojencom Západu v regióne. V apríli 2008 sa Francúzsko rozhodlo poskytnúť 2 milióny eur určených pre podporu marockých vládnych rozvojových projektov (France to fund..., 2008). Na týchto projektoch určených pre boj proti sociálnym a ekonomickým problémom v Maroku sa podieľajú aj ďalšie štáty EÚ, napríklad Nemecko a Belgicko (Social Development, 2008). Samotná Európska komisia sa v septembri 2005 rozhodla vyčleniť 133 miliónov eur na rozvojové projekty v severných provinciách Maroka a vo vidieckych oblastiach nachádzajúcich sa v marockých horách Atlasu (EC allocates 133m euros, 2005).

Za pozitívny krok môžeme označiť podpis memoranda o porozumení medzi Európskou komisiou a Marokom v júli 2008 o výmene štatistických údajov medzi Eurostatom a Marokom hlavne v oblastiach poľnohospodárstva, energetiky, životného prostredia, sociálneho rozvoja a pod. Toto má prispieť k efektívnejším politickým rozhodnutiam (EUMOROCCO: AGREEMENT..., 2008). To je nepochybne prínosom, keďže súčasťou rozvojových projektov EÚ sú oblasti ako poľnohospodárstvo, sociálny rozvoj a pod. Môžeme konštatovať, že táto podpora rozvojových projektov je žiadanou iniciatívou krajín EÚ, keďže chudoba a nedostatok hospodárskeho rozvoja patria medzi hlavné príčiny terorizmu. Navyše krajiny EÚ vyvíjajú iniciatívu aj v iných štátoch Maghrebu. Napríklad, v decembri 2004 sa EÚ rozhodla poskytnúť Alžírsku 30 miliónov eur ako súčasť programu na obnovu a rekonštrukciu oblastí poškodených v dôsledku teroristických aktivít (EU Aid Package..., 2004).
   

Medzikultúrny a medzináboženský dialóg patrí medzi oblasti, v ktorých krajiny EÚ vyvíjajú istú iniciatívu, a to najmä v prípade Maroka, ktoré prejavuje veľký záujem o takýto druh spolupráce. V máji 2004 marocký minister pre náboženské záležitosti Ahmed Toufiq vyhlásil pre španielsky denník El Periodico, že Maroko môže byť pre Španielsko užitočné, pokiaľ ide o spoluprácu v oblasti náboženstva (Maroc-Espagne; coopération..., 2004). Pokiaľ ide o konkrétne iniciatívy, napríklad v spolupráci s marockou vládou Španielska medzinárodná agentúra pre spoluprácu spustila v niektorých marockých provinciách v októbri 2008 nový projekt, tzv. „School Workshop“. Ten má za úlohu naučiť mladých ľudí lepšie sa integrovať na pracovnom trhu a zachovať vlastné kultúrne dedičstvo.

Mladým ľuďom by malo byť umožnené naučiť sa remeslá dôležité na zachovanie kultúrneho dedičstva a obnovu historických pamiatok. Po absolvovaní programu by mali dostať certifikáty o ich nadobudnutých zručnostiach (Lahcen, 2008). Môžeme konštatovať, že tieto iniciatívy sú zamerané hlavne na mladých ľudí, čo je nepochybne pozitívum, keďže práve ich sa snažia získať teroristické skupiny do svojich radov. Rovnako je prínosom aj fakt, že krajiny EÚ sa vďaka týmto aktivitám ukazujú v očiach mladých ľudí v inom svetle, ako ich vykresľuje teroristická propaganda. Na druhej strane však treba dodať, že je dôležité naďalej rozvíjať spoluprácu v tejto oblasti, a to aj s inými maghrebskými štátmi.
     

Pokiaľ ide o boj proti terorizmu, krajiny EÚ nadviazali vo viacerých oblastiach dobré bilaterálne vzťahy so štátmi Maghrebu. Je však potrebné pokračovať v ich ďalšom rozvoji a je dôležité, aby sa čoraz viac angažovala samotná EÚ, čo by prispelo k väčšej jednote a tým aj efektivite politík štátov Únie. Tiež je dôležité dodať, že v oblasti vojenskej spolupráce po 11. 9. 2001 krajiny EÚ prejavili nedostatočnú ochotu, v dôsledku čoho došlo na ich úkor k posilneniu vojenských bilaterálnych väzieb USA so štátmi Maghrebu. Preto môžeme konštatovať, že chýba rozvinutejšia, a z toho dôvodu aj efektívnejšia, vojenská bilaterálna spolupráca.

Môžeme konštatovať, že krajiny EÚ vyvíjajú značné úsilie s cieľom využiť pomerne dobré bilaterálne vzťahy so štátmi Maghrebu na podporu multilaterálnej spolupráce vo viacerých oblastiach a prostredníctvom viacerých regionálnych zoskupení.

V oblasti spolupráce tajných služieb, kde sú dobre rozvinuté bilaterálne vzťahy, predstavitelia tajných služieb krajín EÚ a Maghrebu sa snažia o vzájomnú koordináciu. Po atentátoch v Alžírsku v decembri 2006 proti zamestnancom americkej spoločnosti sa v Paríži stretli vedúci predstavitelia tajných služieb Alžírska, Tuniska, Maroka, Francúzska, Španielska, Talianska a Veľkej Británie. Diskutovali o dôsledkoch atentátov a o boji proti AQMI (Réunion secrčte des patrons..., 2007).

Na podporu multilaterálnej spolupráce štáty EÚ samozrejme využívajú viaceré regionálne iniciatívy, napríklad 5+5 zoskupujúca štáty južnej Európy, Francúzska a Maghrebu, čo možno považovať za jedno z najdôležitejších zoskupení krajín EÚ, ktoré sú zamerané aj na boj proti terorizmu. Organizácia bola vytvorená na základe Rímskej ustanovujúcej deklarácie v roku 1990. 5+5 spočíva na pravidelných stretnutiach najvyšších predstaviteľov členských krajín s cieľom koordinovať jednotlivé politiky týkajúce sa najmä oblastí ekonomiky a bezpečnosti (THE 5+5 DIALOGUE, 2008). Pravidelné stretnutia svedčia o záujme členských krajín prehĺbiť spoluprácu na multilaterálnej úrovni.

Pokiaľ ide o boj proti terorizmu, v rámci 5+5 sú dôležité konferencie ministrov vnútra členských krajín. Napríklad, v máji 2008 sa konalo stretnutie ministrov vnútra 5+5 v mauretánskej metropole Nouakchott. Medzi témami, o ktorých účastníci rokovali, boli aj boj proti terorizmu a organizovanému zločinu (Hamrouche, 2008). Za dôležitú udalosť možno považovať rímsky summit v decembri 2004, na ktorom sa prvýkrát zišli ministri obrany členských štátov 5+5 (Daguzan, J-F, 2007). Po tejto udalosti sa konali viaceré stretnutia ministrov obrany v rámci 5+5, čo svedčí o snahe členských štátov prehĺbiť vojenskú multilaterálnu spoluprácu.

Napríklad, v júni 2007 sa v Alžíri konalo stretnutie ministrov obrany 5+5, kde diskutovali o spoločných systémoch bezpečnostnej spolupráce s cieľom zabrániť teroristickým hrozbám v Stredomorí (5+5 Defence Initiative seminar, 2007). Pozitívnym prínosom 5+5 je, že môže viesť ku koordinácii politík nielen krajín Maghrebu, južnej Európy a Francúzska, ale aj štátov Maghrebu a EÚ. Ciele deklarácií zo stretnutí 5+5 totiž odzrkadľujú nielen záujmy Francúzska a krajín južnej Európy, ale všetkých členských štátov EÚ a Únie samotnej. Dôkazom záujmu Únie podporovať 5+5 je aj účasť predstaviteľov EÚ na zasadaniach organizácie.

V marockom Rabate v januári 2008 sa konalo stretnutie ministrov zahraničných vecí v rámci 5+5, na ktorom sa zúčastnila aj eurokomisárka pre vonkajšie vzťahy Benita Ferrero-Waldnerová (EU Commissioner, Maghreb..., 2008). V konečnom dôsledku si stačí porovnať Rímsku ustanovujúcu deklaráciu s Barcelonskou deklaráciou vedúcej k vzniku Barcelonského procesu, ktorý má posilniť vzťahy krajín EÚ, Maghrebu a ďalších štátov Stredomoria. Barcelonská deklarácia, podobne ako Rímska, má za cieľ vybudovať z eurostredomorskej oblasti zónu mieru, bezpečnosti a spoločnej prosperity a tento cieľ má byť tiež dosiahnutý prostredníctvom spolupráce v troch oblastiach ekonomiky, politiky a kultúry (Barcelona Declaration…, 2005).

Na druhej strane musíme konštatovať, že nástroje 5+5 na podporu multilaterálnej spolupráce v boji proti terorizmu nie sú práve najefektívnejšie. 5+5 je predovšetkým diskusné fórum a výsledkom jeho konferencií sú zväčša deklarácie so všeobecnými cieľmi. Navyše problém je ten, že 5+5 nemá žiadne efektívne mechanizmy pre dosiahnutie týchto cieľov. Pre objektivitu však treba dodať, že v rámci tohto zoskupenia už boli dosiahnuté isté pozitívne výsledky. Na zasadaní ministrov vnútra 5+5 v Nouakchotte sa účastníci dohodli na vytvorení nového centra pre koordináciu boja proti pašovaniu drog v Stredomorí so sídlom vo francúzskom Toulone (Toulon, plaque tournante..., 2008). Zasadania ministrov obrany tiež viedli ku konkrétnym rozhodnutiam.

Na konferencii v Alžíri v máji 2008 sa dohodlo na vytvorení spoločnej školy pre výcvik vojenských kádrov so sídlom v Paríži a spoločného centra pre strategické vojenské analýzy so sídlom v Tunise (Rafa, 2008). Potrebné je však dodať, že problémom je pomalá realizácia týchto rozhodnutí. Vznik spoločnej školy pre výcvik vojenských kádrov v Paríži (Une école de cadres..., 2006) a centrum pre strategické vojenské analýzy v Tunise (Daguzan, J-F, 2007) už boli totiž ohlásené ministrami obrany členských krajín 5+5 v decembri 2006. Tieto centrá mali fungovať v
roku 2007, čiže dávno pred konferenciou v Alžíri v roku 2008.

Môžeme konštatovať, že okrem 5+5 krajiny EÚ vyvíjajú pomerne veľké množstvo ďalších iniciatív zameraných aj na podporu multilaterálnej spolupráce v oblasti boja proti terorizmu v Maghrebe. Napríklad, ide o Pompidouovu skupinu, ktorá má za cieľ podporiť medzinárodnú spoluprácu v boji proti pašovaniu drog. Funguje v rámci Rady Európy a okrem krajín EÚ aj Európska komisia patrí medzi členov tejto organizácie (The PG and its Member States, 2008). Pozitívom je, že skupina sa snaží o koordináciu politík aj s krajinami Maghrebu. V decembri 2006 sa konalo stretnutie expertov na boj proti drogám z Maghrebu a krajín EÚ. Konferencie zameranej na výmenu skúseností sa zúčastnili aj predstavitelia Pompidouovej skupiny, ktorá viedla celú diskusiu (Fethi, 2006).

Aktivity na multilaterálnej úrovni vyvíja aj samotná EÚ. Únia podporuje „Africké centrum pre štúdium a výskum terorizmu“ (CAERT) fungujúce v rámci AÚ so sídlom v Alžíri. Za úlohu má podporovať výmenu a analýzu informácií, hodnotiť hrozbu terorizmu v Afrike a podporovať spoluprácu medzi štátmi AÚ v boji proti tomuto fenoménu (Coopération avec le Centre..., 2008). Veľvyslanec Európskej komisie v Alžíri Wolfgang Plasa v januári 2008 vyhlásil, že existuje projekt spolupráce medzi EÚ a CAERT na podporu spolupráce v oblasti boja proti terorizmu, na ktorý má Únia poskytnúť jeden milión eur (Barti, 2008). V rámci koordinácie bezpečnostných politík tiež krajiny EÚ pravidelne organizujú stretnutia v spolupráci s CAERT. V Alžíri v apríli 2008 CAERT vďaka asistencii španielskej vlády organizovala medzinárodnú konferenciu na tému „Boj proti terorizmu v severoafrickom regióne“, na ktorej sa zúčastnili aj experti pre boj s terorizmom z krajín Maghrebu, EÚ a zástupcovia Európskej Únie (Seminar on Counter..., 2008).

Môžeme konštatovať, že multilaterálne iniciatívy krajín EÚ sú zamerané predovšetkým na koordináciu jednotlivých politík štátov Európskej Únie a Maghrebu podobne ako v prípade 5+5. Problémom však je, že tieto iniciatívy nemajú efektívne mechanizmy na kontrolu dodržiavania záväzkov a ani si nestanovujú príliš konkrétne ciele. Na druhej strane aj takáto koordinácia môže priniesť isté pozitívne výsledky. Napríklad, týka sa to „Finančného akčného výboru“ (FATF), medzinárodnej organizácie, ktorá bola založená v roku 1989 a medzi jej členmi sú krajiny EÚ a aj Európska komisia. Organizácia má za cieľ podporiť medzinárodnú koordinácu v boji proti financovaniu terorizmu a praniu špinavých peňazí. V tejto súvislosti FATF v októbri 2003 upravila 40 odporúčaní pre členské štáty pôvodne prijaté v roku 1990 (THE FORTY RECOMMENDATIONS, 2003).

V decembri 2004 sa zástupcovia krajín Maghrebu a Blízkeho východu stretli v Bahrajne, kde sa pre posilnenie koordinácie v boji proti financovaniu terorizmu, praniu špinavých peňazí a implementácii 40 odporúčaní FATF dohodli na vytvorení organizácie „Finančný akčný výbor pre Blízky východ a severnú Afriku“ (MENATAF) (Maghreb Countries Back..., 2004). Práve po tomto stretnutí a ďalších konferenciách v rámci MENATAF vo viacerých krajinách Maghrebu boli prijaté prísnejšie zákony týkajúce sa boja proti financovaniu terorizmu a praniu špinavých peňazí. V januári 2005 prijal alžírsky parlament nové zákony týkajúce sa boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu (Algerian Parliament Adopts..., 2005).

V apríli 2006 marocká vláda prijala podobný zákon, ktorý hovoril aj o nutnosti zriadenia centra pre kontrolu týchto kriminálnych aktivít a medzinárodnej spolupráce (Moroccan government adopts..., 2006). Je však samozrejme potrebné dodať, že prijatie týchto zákonov nie je len výsledkom koordinácie s krajinami EÚ, keďže krajiny Maghrebu v oblasti financovania terorizmu spolupracujú aj z expertmi z iných krajín a medzinárodných organizácií. Navyše efektivita tejto spolupráce je otázna, keďže hlavným problémom nie je legislatíva, ale skôr jej nedodržiavanie.

Pokiaľ ide o medzikultúrny a medzináboženský dialóg, môžeme konštatovať, že krajiny EÚ ako aj Maghrebu vyvíjajú rôzne regionálne iniciatívy. Napríklad, v októbri 2008 „Organizácia Arabskej ligy pre vzdelanie, kultúru a vedu“ (Ide o organizáciu fungujúcu v rámci LAŠ používajúcej akronym ALESCO, ktorá má za cieľ podporovať kultúrne a vzdelávacie aktivity v arabskom svete. Oficiálne bola založená v Káhire v roku 1970 a jej súčasné hlavné sídlo sa nachádza v Tunise) v spolupráci s Radou Európy organizovala medzinárodnú konferenciu s názvom “Euro – arabské dni”, ktorá sa konala v Tunise.

Zúčastnilo sa jej 80 expertov na históriu, jazyky a médiá s cieľom diskutovať o možnostiach lepšieho porozumenia medzi rôznymi kultúrami (Yahia, 2008). Samotná EÚ sa angažuje v oblasti medzikultúrneho a medzicivilizačného dialógu. Pozitívom je, že jej aktivity sú zamerané predovšetkým na mladých ľudí. V novembri 2008 sa mladí maghrebskí študenti zúčastnili programu Európskeho parlamentu, tzv. Euromed – Scola. Program má za cieľ poukázať týmto mladým ľuďom na dôležitosť kultúrnej diverzity, dialógu, ľudských práv a základných slobôd (Maghreb teens attend..., 2008).

Všeobecne by sme mohli skonštatovať, že krajiny EÚ vyvíjajú mnohé iniciatívy, buď na úrovni EÚ alebo iných regionálnych zoskupení, s cieľom podporiť multilaterálnu spoluprácu v boji proti terorizmu. Na druhej strane efektivita týchto organizácií je otázna, keďže zasadania v rámci týchto zoskupení majú väčšinou za cieľ len koordináciu politík jednotlivých štátov, ich výsledkom bývajú väčšinou všeobecné deklarácie a chýbajú efektívne mechanizmy na presadenie rozhodnutí v praxi. Práve vďaka dosiahnutým konkrétnym výsledkom sa Američania v oblasti vojenskej spolupráce začínajú viac presadzovať ako krajiny EÚ, a to aj na multilaterálnej úrovni.

Zvyšujúce sa aktivity USA v regióne sú výzvou hlavne pre krajiny EÚ, ktoré majú spolu s Američanmi mnoho spoločných záujmov v Maghrebe. Preto je dôležité, aby krajiny EÚ, ktoré majú dobré vzťahy s maghrebskými štátmi, sa podieľali na rozvoji amerických iniciatív a viac podporili a zjednotili úsilie “Západu” v regióne o stabilizáciu bezpečnostnej situácie. V konečnom dôsledku, sú to samotné krajiny EÚ, ktoré sa aktívne podieľajú na spoločných americko – európskych bezpečnostných iniciatívach v regióne. Ide najmä o Stredomorský dialóg, ktorý funguje v rámci NATO od roku 1994. Jeho členmi sú štáty Severoatlantickej aliancie, Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Mauretánia, Maroko a Tunisko.

Dialóg má za úlohu podporiť bezpečnostnú spoluprácu krajín NATO s nečlenskými krajinami Aliancie v Stredomorí a „prispieť k regionálnej stabilite a bezpečnosti“. Viaceré krajiny EÚ, ako Španielsko, Francúzsko a Taliansko majú záujem na pretransformovaní Dialógu „do hlbšej formy partnerstva“ (Marônková, 2004, s.155), čo svedčí dôležitom význame tejto iniciatívy pre štáty EÚ. Jednou z priorít je samozrejme boj proti terorizmu. Tento cieľ sa dosahuje aj prostredníctvom vojenského výcviku, čo je dôležitou aktivitou v rámci Stredomorského dialógu. Napríklad, v súčasnosti existuje program spolupráce medzi NATO a Alžírskom, z neho „90 % spočíva na výcviku vojenského personálu“ (Prises de contact..., 2007, s.2).

Tieto výcvikové centrá sa nachádzajú vo viacerých krajinách EÚ ako NATO School v Oberammergau v Nemecku alebo NATO Defence College v Ríme (Marônková, 2005a). Námorná operácia Aktívne úsilie je však najlepším dôkazom perspektívy americko – európskych iniciatív zameraných na podporu multilaterálnej spolupráce v boji proti terorizmu v Maghrebe. Na Aktívnom úsilí sa vo veľkej miere podieľajú rovnako USA ako aj krajiny EÚ. Ide o operáciu, ktorá má za cieľ zaistiť bezpečnú plavbu civilných námorných lodí v Stredomorí a zabrániť potenciálnym teroristickým útokom proti západným plavidlám.

Vo februári 2004 sa mala operácia týkať sprevádzania nevojenských lodí prechádzajúcich Gibraltárskou úžinou považovanou za potenciálny cieľ teroristických útokov. USA, Portugalsko, Španielsko, Dánsko, Nórsko a Nemecko poskytli potrebné vojenské plavidlá a lietadlá. Do mája 2004 cez Gibraltársku úžinu prešlo 488 nevojenských plavidiel, ktoré boli sprevádzané. Spomedzi nečlenských krajín NATO a zároveň členských štátov Stredomorského dialógu o účasť na operácii Aktívne úsilie už prejavili Izrael, Maroko a Alžírsko (Operation Active Endeavour, 2008). To svedčí o veľkej perspektíve operácie a Stredomorského dialógu, ktorý sa môže stať v budúcnosti dôležitým nástrojom na podporu multilaterálnej spolupráce medzi USA, krajinami EÚ a Maghrebu.

Po 11. 9. 2001 došlo k zlepšeniu bezpečnostnej spolupráce USA s krajinami Maghrebu. Protiteroristickú spoluprácu posilnili Američania prostredníctvom svojich aktivít a najmä rôznych vojenských programov.

Pokiaľ ide o bilaterálnu vojenskú spoluprácu s jednotlivými krajinami, musíme konštatovať, že po 11. septembri 2001 došlo k jej značnému posilneniu. V 90. rokoch 20. storočia USA váhali s väčšou vojenskou pomocou, keďže miestne diktátorské režimy, najmä v Alžírsku, Mauretánii a Líbyi, sa vyznačovali tvrdými represáliami voči miestnemu obyvateľstvu. Po 11. septembri 2001 si však Američania uvedomili, že miestny islamistický terorizmus je vážnejšou bezpečnostnou hrozbou pre región než nedemokratické vlády. „V prvých štyroch rokoch po 11. septembri 2001 Alžírsko získalo desaťnásobne viac vojenskej podpory než získalo v predchádzajúcich dvanástich rokoch“ (Chankin-Gould et al., 2007, s. 11).

V tomto prípade išlo najmä o poskytnutie vojenskej techniky v rámci programov tzv. Foreign Military Sales a Direct Commercial Sales (Ďalej budem používať pre tieto programy anglické akronymy FMS (americký program umožňujúci vláde USA poskytovať predaj zbraní zahraničným vládam prostredníctvom ministerstva obrany) a akronym DCS (americký program umožňujúci americkým firmám poskytovať predaj zbraní zahraničným klientom prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí).

Už v decembri 2002 vtedajší hovorca amerického ministerstva zahraničných vecí Richard Boucher vyhlásil, že USA schválili predať Alžírskej republike prieskumné lietadlá na kontrolu hraníc, náhradné diely pre lietadlá C – 130 a vozidlá Humvee. Zároveň USA umožnili „predať Alžírsku zariadenia na nočné videnie pre použitie bezpečnostnými zložkami“ (Zoubir, 2005, s. 176). „Mauretánia získala šesťnásobne viac vojenskej podpory počas prvých piatich rokov po 11. septembri 2001 než získala v predchádzajúcich piatich rokoch“ (Chankin-Gould et al., 2007, s. 90).

Vojenská technika bola tiež poskytnutá hlavne cez FMS a DCS. Zintenzívnila sa zároveň spolupráca v oblasti vojenského výcviku a odbornej asistencie. Napríklad, v rámci programov podporujúcich vojenský výcvik zahraničných armád (Ide o programy IMET (International Military Education and Training) - program poskytujúci pôžičky členom zahraničných armád, aby získali americký vojenský výcvik a FMF (Foreign Military Financing) -prostredníctvom tohto programu Spojené štáty umožňujú výcvik armádam spriatelených štátov). bola Alžírsku poskytnutá pomoc v hodnote okolo 2,5 miliónov amerických dolárov v rokoch 2002 – 2006. V rokoch 1997 – 2001 v rámci týchto programov bola Alžírskej republike poskytnutá pomoc len v hodnote okolo 0,5 milióna amerických dolárov (Chankin-Gould et al., 2007).

Obzvlášť Alžírsko je krajinou, s ktorou chcú USA zvýšiť biaterálnu vojenskú spoluprácu. Americkí inštruktori a príslušníci špeciálnych jednotiek USA sa už viackrát podieľali na protiteroristickom výcviku alžírskej armády. Napríklad, na začiatku apríla 2008 sa príslušníci americkej a alžírskej armády vybavení americkými zbraňami M – 16 a zariadeniami na nočné videnie zúčastnili spoločných cvičení, ktoré sa tajne konali na juhu Alžírska v rámci boja proti teroristickým skupinám v sahelskom regióne. Američania tiež poskytli alžírskym vojakom inštruktáž ovládania bezpilotných prieskumných lietadiel (No marines forces..., 2008). Dôkazom rozvinutej vojenskej spolupráce je existencia tajnej americkej vojenskej základne v juhoalžírskej oblasti Tamanrasset.

Podľa tvrdení alžírskeho denníka Le Matin tu pristávajú americké lietadlá typu P3 Orion a Beech – 1900 Hisar, ktoré majú hlavne pozorovaciu funkciu (Une base militaire..., 2008). Na jednej strane môžeme konštatovať, že americká pomoc v oblasti vojenskej spoluráce je prínosom. Protiteroristické cvičenia, poskytovanie zariadení na nočné videnie, bezpilotných prieskumných lietadiel a ďalších zbraní sú neoceniteľnou pomocou na uľahčenie kontroly rozsiahlych oblastí v regióne, ktoré sú útočiskom pre miestne teroristické skupiny. Na druhej strane môžeme konštatovať, že vojenská spolupráca v oblasti výcviku má do istej miery obmedzenú efektivitu. Prítomnosť amerických vojsk totiž provokuje miestne obyvateľstvo, ktoré „dáva americkú armádu do súvislosti s nepopulárnymi zahraničnopolitickými rozhodnutiami ako invázia do Iraku a jeho okupácia“ (Hunt, 2007, s. 14).

Operačná zodpovednosť amerických veliteľstiev pre Afriku pred 1. októbrom 2007 (naľavo) a v súčasnosti (napravo) (usace.army.mil)

Zintenzívnenie dialógu Američanov s miestnymi vládami prispelo k posilneniu aj iných druhov bezpečnostnej spolupráce, napríklad v oblasti boja proti kriminálnej činnosti teroristov. Američania aj v oblasti boja proti kriminálnej činnosti teroristov intenzívne rozvíjajú spoluprácu s miestnymi režimami, a to hlavne prostredníctvom FBI. Americkí experti z FBI už poskytli celkovo 37 alžírskym sudcom špeciálne školenie v oblasti kriminálnej činnosti teroristov. FBI tiež nedávno oznámila otvorenie svojho nového úradu v Alžíri, čo tiež svedčí o dobre rozvinutej spolupráci s alžírskou stranou (Mokhtaria, 2008, s. 4).

Dôkazom efektivity tejto spolupráce je aj vyhlásenie generálneho riaditeľa Alžírskeho národného úradu pre boj proti drogám a drogovej závislosti Abdelmayeka Saheya z novembra 2007. Podľa jeho slov FBI varovala alžírske autority o existencii siete, ktorá prepravovala kokaín z Kolumbie. Dodal, že vďaka týmto informáciám alžírske úrady zhabali kontajner prepravujúci kolumbijský kokaín do Alžírska (FBI warns of..., 2007).

Američania tiež aktívne poskytujú pomoc pri uplatňovaní medzinárodných konvencií, rezolúcií a odporúčaní. Napríklad, americkí experti z US Bureau of Terror Proprieties Control spolu s expertmi z OSN sa zúčastnili na medzinárodnej konferencii v Alžíri, ktorá sa konala v júli 2008. Cieľom bolo poskytnúť alžírskej strane odbornú pomoc pri implementácii rezolúcie BR OSN 1267 (Resolution 1267, 1999) o zmrazení finančných zdrojov al – Kájdy.

Rovnako tiež experti z USA a OSN alžírskej strane predstavili odporúčania týkajúce sa zmrazenia finančných zdrojov miestnej teroristickej organizácie, napojenej na al – Kájdu, AQMI (A road map..., 2008). Môžeme preto konštatovať, že táto protikriminálna spolupráca sa môže stať pomerne efektívnou a je veľmi pravdepodobný jej ďalší rozvoj. Navyše prítomnosť amerických expertov z FBI a iných inštitúcií špecializovaných na boj proti kriminálnej činnosti teroristov nebudí takú pozornosť ako prítomnosť amerických vojakov.
   

Veľmi rozvinutou je spolupráca spravodajských a tajných služieb v oblasti výmeny informácií s cieľom nájsť hľadaných teroristov a zabrániť uskutočneniu plánovaných teroristických atentátov. Po 11. septembri 2001 americké tajné služby veľmi intenzívne spolupracujú s tajnými službami všetkých maghrebských krajín. Napríklad, krátko po útokoch z 11. septembra 2001 začala Líbya spolupracovať s USA „poskytnutím informácií, ktoré líbyjská tajná služba nazhromaždila počas troch dekád o al – Kájde a iných teroristických organizáciách pôsobiacich v niektorých muslimských krajinách“ (Marônková, 2005, s. 408). Už v polovici októbra 2001 sa agent CIA Ben Bonk stretol so šéfom líbyjskej tajnej služby Musom Kusom. Kusa poskytol Bonkovi zoznam kľúčových členov al – Kájdy (Zoubir et al., 2007, s. 279).

Aj s ostatnými krajinami Američania rozvinuli tento druh spolupráce. S alžírskou vládou rozvinuli americké tajné služby veľmi dobrú spoluprácu. Už v septembri 2001 alžírska vláda poskytla USA dva zoznamy osôb hľadaných kvôli terorizmu. Prvý zoznam obsahoval mená alžírskych teroristov patriacich do miestnych organizácií GIA a GSPC. Druhý zoznam obsahoval mená 350 osôb napojených na medzinárodnú sieť Usámu bin Ládina, patriacich do alžírskych islamistických organizácií, hlavne FIS, GIA a GSPC, a pôsobiacich v Európe, Amerike a na Blízkom východe (Alger remet ŕ..., 2001). Táto spolupráca pri výmene informácií o podozrivých osobách nepochybne prispela k vypátraniu amerických aktív štyroch teroristov z AQMI, ktoré sa americké ministerstvo financií rozhodlo zmraziť v júli 2008. Títo teroristi sú údajne zodpovední za viaceré útoky proti zahraničným občanom v Maghrebe (US freezes assets..., 2008).

Aj Maroko je dôkazom efektívnej spolupráce medzi tajnými službami. Konkrétny výsledok sa prejavil už v roku 2002, kedy vďaka „spolupráci spravodajských služieb oboch krajín“ (Mohsen-Finan, 2006, s. 117) bol zmarený pokus o samovražedý atentát, ktorý plánovala bunka al – Kájdy so sídlom v Maroku proti európskym a americkým námorným plavidlám prechádzajúcich Gibraltárskym prielivom. Túto bunku marocké bezpečnostné služby zlikvidovali včas vďaka informáciám poskytnutých od americkej spravodajskej služby CIA, ktoré získala od marockých väzňov vinných z napojenia na al – Kájdu a uväznených v Guantáname (Chadi et al., 2002). Môžeme konštatovať, že viaceré pozitívne výsledky v oblasti výmeny informácii medzi informačnými a tajnými službami svedčia o efektivite spolupráce. Navyše neexistuje žiadna veľká prekážka pre rozvoj tohto druhu bilaterálnej spolupráce v budúcnosti.
   

Isté iniciatívy vyvíjajú Američania aj v oblasti rozvojovej pomoci a medzikultúrneho dialógu. Musíme konštatovať, že bilaterálnu spoluprácu v oblasti rozvoja uprednostňujú USA predovšetkým s Marokom ako historicky tradičným spojencom. Túto rozvojovú spoluprácu Američania v súčasnosti realizujú napríklad cez vládny fond „Spoločnosť pre miléniové výzvy“ (MCC), ktorý bol vytvorený v roku 2004 s cieľom zvýšiť americkú rozvojovú pomoc. MCC má pomôcť k trvalému rozvoju krajinám, najmä v Afrike, ktoré uskutočňujú politické a ekonomické reformy (About MCC, 2008). Napríklad, Maroko získalo v roku 2007 na rozvojové projekty 697,5 miliónov amerických dolárov, najviac zo všetkých prijímajúcich krajín (Swann, 2007). Dokonca armáda sa aktívne angažuje v oblasti rozvojovej spolupráce s Marokom.

V apríli 2007 sa v Maroku konalo spoločné americko – marocké vojenské cvičenie. Okrem toho v oblastiach Tan-Tan a Guelmin vojaci vykonali zdravotnú prehliadku miestneho obyvateľstva (Morocco–US joint..., 2007). Rovnako Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj16 podporuje viaceré projekty v Marockom kráľovstve (USAID/Morocco Country Strategic Plan 2004 – 2008, 2004). Môžeme konštatovať, že tieto snahy, najmä priama účasť amerických vojakov či pracovníkov rozvojových agentúr na pomoci chudobným oblastiam prispieva k lepšiemu vnímaniu Američanov, ktorých vykresľuje teroristická propaganda veľmi negatívne. Negatívom však je, že táto bilaterálna rozvojová spolupráca je rozvinutá najmä s Marokom.

Chudoba a nedostatok hospodárskeho rozvoja ako jedna z príčin terorizmu je problémom vo viacerých oblastiach Maghrebu, napríklad v Mauretánii. Z tohto dôvodu je dôležité rovnako intenzívne podporovať rozvojovú spoluprácu aj s ostatnými štátmi regiónu. Preto rozhodnutie MCC z februára 2008 zaradiť Mauretániu na prechodný dvojročný program s cieľom pomôcť krajine schváliť potrebné politické a ekonomické reformy, aby získavala od amerického fondu plnú podporu, je istým krokom vpred (McConnell, 2008).
     

Pokiaľ ide o medzikultúrny dialóg, môžeme konštatovať, že Američania aj v tejto oblasti vyvíjajú istú iniciatívu. Tiež ide predovšetkým o spoluprácu s Marokom, ktoré najviac prejavuje záujem o takýto druh spolupráce. Napríklad, 26. – 27. mája 2007 sa konala v Rabate konferencia s názvom „Americko – marocký mládežnický dialóg o demokracii a bezpečnosti“. Zúčastnili sa ho študenti, mladí politickí lídri a predstavitelia občianskej spoločnosti z Maroka a USA s cieľom diskutovať o úlohe USA v maghrebskom regióne, pokiaľ ide o podporu demokracie a boj proti terrorizmu (An American-Moroccan..., 2007).

Pozitívom takýchto aktivít USA je snaha hľadať spoločný dialóg a porozumenie medzi kultúrami a poukázať na kladnú úlohu politiky Spojených štátov v regióne. Takéto iniciatívy sú navyše zamerané predovšetkým na mladých ľudí, čo je nepochybne prínosom, keďže práve ich sa snažia získať teroristické skupiny do svojich radov. Na druhej strane môžeme na základe týchto dôvodov konštatovať, že je potrebné, aby sa USA snažili rovnako intenzívne rozvíjať túto spoluprácu aj s ostatnými štátmi regiónu.
   

Môžeme konštatovať, že USA po 11. septembri 2001 do značnej miery zlepšili bilaterálnu spoluprácu. Efektivita spolupráce sa už prejavila v niektorých pozitívnych výsledkoch, stále je však možné zlepšovať bilaterálne vzťahy. Je tu však istý problém. Američania svojou zvýšenou angažovanosťou môžu ohroziť tradične dobre rozvinuté bilaterálne vzťahy medzi jednotlivými krajinami Maghrebu a bývalými európskymi koloniálnymi mocnosťami, napríklad Francúzskom. Zároveň mnohí analytici tvrdia, že súčasná americká politika voči Maghrebu má za úlohu vytlačiť európsky vplyv z regiónu (Daoud, 2008).

V tom dôsledku by mohlo dôjsť v budúcnosti k narušeniu už existujúcich aktivít krajín EÚ v regióne a nejednote krajín Západu. Tieto argumenty sú však do značnej miery neopodstatnené. Je skôr pravdepodobné, že dôjde k posilneniu spolupráce USA s európskymi štátmi v oblasti bezpečnosti. Európske štáty aj USA si totiž uvedomujú, že islamistický terorizmus ohrozuje ich spoločné záujmy.

V Alžíri sa v septembri 2007 konala medzinárodná konferencia o praní špinavých peňazí a financovaní terorizmu, na ktorej sa spoločne zúčastnili experti z Francúzska a USA s cieľom pomôcť alžírskym predstaviteľom v boji proti kriminálnej činnosti teroristov (Mammeri, 2007). Preto zvýšená angažovanosť USA v regióne bude skôr znamenať zvýšenú snahu krajín EÚ angažovať sa na rozvoji amerických aktivít, ktoré majú perspektívu, čo zrejme prispeje k väčšej efektivite, jednote a koordinácii.

USA sa samozrejme snažia využiť dobré bilaterálne vzťahy s jednotlivými štátmi a rozšíriť spoluprácu na multilaterálnu úroveň. Dôkazom toho je vznik viacerých amerických regionálnych programov a iniciatív určených najmä na podporu vojenskej a bezpečnostnej spolupráce. Vo viacerých prípadoch možno hovoriť o úspechu.

Za jeden z pozitívnych príkladov môžeme považovať „Transaharské protiteroristické partnerstvo“ (TSCTP). V roku 2002 vzniklo pod názvom „Pansahelská iniciatíva“ (PSI) zoskupujúce Mali, Mauretániu, Niger a Čad. Neskôr bolo rozšírené o ďalšie štáty: Alžírsko, Mali, Čad, Mauretániu, Maroko, Niger, Nigériu, Senegal a Tunisko. V rámci tohto zoskupenia sa vedú rokovania s cieľom podporiť koordináciu protiteroristických aktivít a regionálnu spoluprácu medzi USA a členskými štátmi. Napríklad, vo februári 2007 sa konala tretia konferencia najvyšších vojenských predstaviteľov krajín TSCTP v Dakare.

Všetci účastníci sa dohodli koordinovať svoje aktivity, aby „zabránili teroristickej skupine al – Kájde infiltrovať sa v regióne“ (Maghreb and Sahel..., 2007). Zároveň v rámci TSCTP príslušníci armády USA poskytujú výcvik miestnym bezpečnostným a ozbrojeným zložkám s cieľom zlepšiť stráženie hraníc, cez ktoré takmer nekontrolovateľne prechádzajú teroristické skupiny, pašeráci drog, zbraní a narkotík. Už v roku 2002 v rámci PSI 600 amerických vojenských poradcov a špeciálnych jednotiek pomáhalo miestnym ozbrojeným bezpečnostným zložkám pri ochrane hraníc (Hudec, 2007).

V Mali, Mauretánii, Nigeri a Čade sa v rokoch 2003 –2004 podarilo americkým vojenským poradcom vycvičiť v každej krajine špeciálne jednotky rýchlej reakcie v počte okolo 150 vojakov s cieľom zlepšiť boj proti teroristickým skupinám, pašerákom zbraní a drog (Trans-Sahara Counterterrorism..., 2008). Efektivitu tejto formy multilaterálnej spolupráce dokazujú aj ďalšie konkrétne výsledky. Aj vďaka regionálnej koordinácii v rámci PSI bola zneškodnená alžírska teroristická skupina pod vedením Abderrazaka El Paru, ktorá uniesla 32 zahraničných turistov z Nemecka, Rakúska, Švajčiarska v roku 2003.

Už v januári 2004 bolo rozmiestnených 400 príslušníkov amerických špeciálnych síl na nigersko-čadskej hranici. Vďaka pomoci amerických inštruktorov a amerického pozorovacieho systému P-3 (Zoubir, 2006) koordinovaná ofenzíva alžírskych a nigerských jednotiek zatlačila El Parovu skupinu do Čadu, kde na začiatku marca 2004 prišla o 43 svojich členov pri zrážke s čadskými jednotkami (Keenan, 2006). Je potrebné samozrejme dodať, že vzhľadom na obrovskú rozlohu krajín Maghrebu pár stoviek Američanmi vycvičených členov miestnych ozbrojených zložiek nemôže úplne zabrániť aktivitám teroristických skupín. Na druhej strane je to istý krok vpred, keďže ide o prvú iniciatívu svojho druhu v regióne.

Regionálne iniciatívy krajín EÚ, ako napríklad 5+5, sa nevyznačujú takou efektivitou. Ich výsledkom bývajú zväčša len všeobecné deklarácie, americká iniciatíva TSCTP však vedie ku konkrétnym výsledkom. Je však potrebné dodať, že podobne ako v prípade vojenskej bilaterálnej spolupráce, aj v tomto prípade multilaterálnej spolupráce môže byť prekážkou k ďalšiemu rozvoju postoj civilného obyvateľstva k americkej armáde.

Ďalšou významnou iniciatívou USA je vytvorenie jednotného veliteľstva Spojených štátov pre africký kontinent (AFRICOM). Toto rozhodnutie amerického prezidenta G. W. Busha oznámil americký minister obrany Robert Gates už vo februári 2007 (Bernard, 2007). Vytvorené bolo v októbri 2007 a od októbra 2008 je plne zodpovedné americkému ministerstvu obrany za vojenské vzťahy so všetkými africkými krajinami s výnimkou Egypta.

Na rozdiel od minulosti, kedy boli pre Afriku určené tri veliteľstvá, dnes spadá operačná zodpovednosť jednotne pod AFRICOM, čo má priniesť väčšiu efektivitu. AFRICOM ako jednotné veliteľstvo pre kontinent ovplyvní aj politiku USA voči Maghrebu. Od troch veliteľstiev prebralo AFRICOM zodpovednosť za riadenie a rozvoj regionálnych programov v Afrike a teda aj za iniciatívy určené pre Maghreb. Dočasné sídlo má zatiaľ v nemeckom Stuttgarte, USA však plánujú jeho sídlo umiestniť na africkom kontinente (U.S. Africa Command, 2008).

Pokiaľ ide o Maghreb, AFRICOM je prínosom z viacerých dôvodov. V prvom rade môžeme konštatovať, že AFRICOM okrem vojenskej spolupráce chce podporiť aj nevojenské iniciatívy na kontinente, napríklad činnosť americkej rozvojovej agentúry USAID. Navyše, pre AFRICOM nepracujú len vojenskí experti, ale aj odborníci na medzinárodné vzťahy, spravodajské služby, humanitárnu a zdravotnú pomoc. Títo členovia civilného manažmentu budú platení okrem inštitúcií, pre ktoré pracujú, aj ministerstvom obrany USA (Hanson, 2007). Väčšia podpora rozvojovej pomoci by nepochybne zlepšila obraz USA v regióne, hlavne armády, ktorá nemá najlepšiu povesť medzi miestnym obyvateľstvom.

V druhom rade, AFRICOM vytvára iniciatívy s cieľom podporiť a rozvíjať regionálne programy, ktoré už zaznamenali istý úspech. Napríklad, v rámci AFRICOM bola vytvorená regionálna iniciatíva „Operácia Trvalá sloboda – Transaharská oblasť“(OEF-TS) s cieľom podporiť TSCTP. Na rozdiel od TSCTP, ktoré je určené predovšetkým na boj proti terorizmu, OEF – TS je zameraná na bezpečnosť a spoluprácu v širšom význame. OEF – TS podporuje aj humanitárne a rozvojové programy (Operation Enduring Freedom..., 2008).

Zároveň sa prostredníctvom tejto iniciatívy konajú viaceré stretnutia na multilaterálnej úrovni s cieľom koordinovať aktivity nielen v rámci regiónu, ale aj aktivity krajín EÚ angažujúcich sa v Maghrebe. Napríklad, OEF – TS sa podieľalo na organizovaní medzinárodnej konferencie, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia krajín Maghrebu, Sahelu (Burkina Faso, Niger, Nigéria, Čad, Sudán a Mauretánia. Mauretánska republika sa však zvykne radiť aj k Maghrebu), rôznych amerických inštitúcií ako ministerstvo obrany, zahraničných vecí, FBI, USAID, CIA a tiež aj predstavitelia krajín EÚ. Hlavný predstaviteľ OEF – TS Randall Horton vyhlásil počas konferencie, že toto je šancou spoločne koordinovať aktivity hlavných aktérov v regióne (Wood, 2008).

V poslednom rade, USA pripúšťajú možnosť umiestniť sídlo AFRICOM do viacerých afrických krajín. V júni 2007 tajomník amerického ministerstva obrany vyhlásil, že nové africké veliteľstvo by mohlo mať na kontinente viacero sídel „namiesto toho, aby bolo umiestnené v jedinej krajine“ (Du nouveau pour..., 2007). Prípadné umiestnenie jedného zo sídel v krajine Maghrebu by mohlo byť dobrým krokom, keďže takéto regionálne veliteľstvo by sa plne sústredilo na podporu rozvoja iniciatív v danej oblasti, čo by zrejme prispelo k väčšej efektivite. Kritici však upozorňujú na fakt, že AFRICOM je predovšetkým nástrojom Pentagonu a vždy budú prevládať vojenské programy nad civilnými, napríklad v oblasti rozvoja. Americká organizácia Refugees International vo svojej správe uverejnenej na internetovej stránke IRIN News v júli 2008 vyhlásila, že z 1300 pracovníkov AFRICOM – u len trinásti nie sú zamestnancami ministerstva obrany (AFRICA: USA must..., 2008).

Z tohto dôvodu je celkom prirodzené, že predstavitelia štátov Maghrebu považujú charakter AFRICOM – u za príliš vojenský a prejavujú veľkú nedôveru voči novému veliteľstvu. Zväz arabského Maghrebu sa už vyjadril proti akémukoľvek „umiestneniu amerických základní hocikde na kontinente“ (Harris et al., 2008). Na druhej strane je potrebné dodať, že AFRICOM môže bez problémov fungovať, hoci má sídlo mimo kontinentu. Napríklad, americké veliteľstvo určené pre Blízky a Stredný východ funguje, hoci sídlo má na Floride. Navyše nové veliteľstvo bez problémov pokračuje v realizácii a rozvoji programov týkajúcich sa spolupráce v oblasti boja proti terorizmu. V rámci AFRICOM boli v júli 2008 vyslaní do Alžírska príslušníci americkej armády a v perifériách miest na severe krajiny, ktoré sa stali v poslednej dobe terčom viacerých teroristických atentátov, mali byť rozmiestnené americké tajné jednotky (L’armée américaine..., 2008). Preto môžeme konštatovať, že úspech AFRICOM nebude príliš závisieť od jeho umiestnenia v regióne, skôr od toho, či okrem dobre rozvinutej vojenskej spolupráce dostatočne podporí rozvoj civilných programov, napríklad v oblasti rozvoja, čím si získa väčšiu dôveru miestneho obyvateľstva.

(Zväz arabského Maghrebu používajúci akronym UMA je združenie zoskupujúce štáty Maghrebu s  cieľom podporiť predovšetkým hlbšiu ekonomickú integráciu regiónu. Ustanovujúca zmluva bola podpísaná v roku 1989 hlavami členských štátov v marockom meste Marrákeš. Hoci na začiatku 90. rokov 20. storočia došlo k istým pozitívnym krokom smerujúcim k jednotnému trhu, následné spory medzi členskými štátmi, Alžírskom a Marokom, ktoré sa vzájomne obviňujú z podpory teroristických a pašeráckych skupín, zabránili ďalšiemu rozvoju tohto zoskupenia. Obe krajiny majú uzavretú spoločnú hranicu.)

V oblasti rozvoja je dôležitý program "Partnerská iniciatíva pre Stredný východ", ktorý vznikol v roku 2002. Jeho úlohou je podpora hlavne demokratických a ekonomických reforiem v členských štátoch. S výnimkou Izraela ide o arabské štáty (Ďalej budem používať pre tento program anglický akronym MEPI. MEPI je financovaný americkým ministerstvom zahraničných vecí a je určený pre pomoc viacerým členským štátom: Alžírsko, Egypt, Izrael, Libanon, Líbya, Maroko, Palestína, Tunisko, Bahrajn, Jordánsko, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Jemen). Od roku 2002 MEPI prispela viac ako 530 miliónov amerických dolárov na rozvoj viac ako 550 projektov v 17 krajinách, medzi ktoré patria aj štáty Maghrebu (Middle East Partnership Initiative, 2008).

MEPI je tiež určený na podporu medzikultúrneho dialógu. Ide o rôzne programy týkajúce sa najmä študentského pobytu mladých lídrov politického a spoločenského života pochádzajúcich z arabského sveta v USA a spoznávania amerických miestnych inštitúcií, hodnôt a kultúry (Regional Programs, 2008). Hoci ide predovšetkým o bilaterálny program, MEPI má za cieľ podporovať aj multilaterálnu spoluprácu. Dôkazom toho je aj oznámenie pracovníkov MEPI v júni 2007 vytvoriť zoskupenie zložené zo študentov, členov mimovládnych organizácií a pod., ktorí už získali podporu v rámci tohto regionálneho programu. Cieľom je zlepšiť regionálnu koordináciu a výmenu skúseností, aby došlo k čo najlepšiemu využitiu pomoci v rámci MEPI (Arfaoui, 2007).

Všeobecne by sme mohli konštatovať, že USA sa veľmi intenzívne snažia rozvíjať multilaterálnu spoluprácu s krajinami Maghrebu. To, že regionálne iniciatívy USA zaznamenali istý úspech, dokazuje aj fakt, že krajiny EÚ majú záujem podieľať sa na ich rozvoji. V auguste 2007 sa okrem členov TSCTP zúčastnili vojenských cvičení aj Francúzsko, Holandsko a Veľká Británia (Maghreb countries to..., 2007). To nepochybne prispieva k väčšej koordinácii a jednotému postupu v boji proti terorizmu v Maghrebe. Záujem USA zahrnúť do spolupráce dlhodobo aj krajiny EÚ potvrdzujú vyhlásenia viacerých vysokých predstaviteľov armády USA. Americký generál Charles F. Wald počas tlačovej konferencie vo Washingtone vyhlásil, že „Spojené štáty a Francúzsko majú mnoho spoločných záujmov“ na africkom kontinente, preto by privítal francúzsku účasť na amerických regionálnych programoch (Abramovici, 2005, s. 15).

Hoci sa bezpečnostná situácia v Maghrebe oproti 90. rokom 20. storočia zlepšila, riziko terorizmu naďalej pretrváva spolu s jeho príčinami ako kriminálna činnosť teroristov, pašovanie drog, neefektívna protiteroristická a protikriminálna legislatíva, nedostatočný hospodársky a sociálny rozvoj, pretrvávanie islamského radikalizmu a náboženskej neznášanlivosti v spoločnosti. USA a krajiny EÚ, majúce v regióne do istej miery spoločné ekonomické, energetické a bezpečnostné záujmy, sa preto musia zameriať na spoluprácu s maghrebskými krajinami v boji proti terorizmu, ale zároveň aj na boj proti jeho príčinám.
   

V tejto práci som si stanovil za hlavný cieľ zhodnotiť a porovnať efektivitu protiteroristickej spolupráce krajín EÚ a USA s maghrebskými štátmi vyvíjanej na bilaterálnej aj multilaterálnej úrovni a predikovať, ako by sa mala vyvíjať ich budúca spolupráca v boji proti terorizmu.
   

Pokiaľ ide o bilaterálnu spoluprácu, môžeme konštatovať, že USA aj krajiny EÚ zaznamenali vo viacerých oblastiach veľmi pozitívne výsledky. Týka sa to najmä spolupráce v oblasti tajných služieb, súdnictva, polície, rozvoja a medzikultúrneho dialógu. Predstavitelia tajných služieb z Maghrebu, štátov EÚ a USA majú dobre rozvinuté vzájomné kontakty na bilaterálnej úrovni, čo dokazujú viaceré prípady vypátrania a zneškodnenia hľadaných teroristov spolu s kriminálnymi a pašeráckymi skupinami podporujúcich teroristickú činnosť.

V prípade súdnej a policajnej spolupráce krajiny Únie ako aj USA sa na bilaterálnej úrovni pravidelne angažujú pri poskytovaní inštruktáže miestnym súdnym a policajným predstaviteľom v oblasti zeefektívnenia boja proti kriminálnej činnosti teroristov a protiteroristickej legislatívy. V prípade krajín EÚ je veľkým pozitívom fakt, že v tejto sfére sa na bilaterálnej úrovni s jednotlivými štátmi Maghrebu angažuje samotná Únia, ktorá disponuje špeciálnymi centrami v Bruseli poskytujúcich maghrebským sudcom protiteroristické semináre.

To samozrejme prispieva k väčšej koordinácii a efektivite. V prípade USA aj krajín EÚ je však dôležité naďalej pokračovať v poskytovaní odborného výcviku policajným a súdnym predstaviteľom, keďže vycvičených pár desiatok miestnych sudcov nedokáže zabrániť všetkým prípadom porušovania protikriminálnej a protiteroristickej legislatívy.

Aj v oblasti medzikultúrneho dialógu a spolupráce pri hospodárskom a sociálnom rozvoji sú v oboch prípadoch pomerne dobre rozvinuté vzťahy na bilaterálnej úrovni. USA využívajú niekoľko agentúr a fondov na rozvojovú pomoc. Krajiny EÚ ako aj samotná Únia sa tiež aktívne angažujú v tejto sfére. Pokiaľ ide o medzikultúrny dialóg, v oboch prípadoch sú vyvíjané viaceré iniciatívy s cieľom podporovať kontakt a porozumenie medzi kultúrami, napríklad rôzne medzinárodné diskusné fóra medzi mladými ľuďmi z rôznych kultúr, čo prispieva k znižovaniu nebezpečenstva islamistického radikalizmu a náboženskej neznášanlivosti v spoločnosti.

Dôležité je však dodať, že aktivity v týchto sférach sú hlavne vyvíjané v spolupráci s Marokom ako tradičným regionálnym spojencom Západu, pričom kultúrny dialóg a rozvojová spolupráca je nutná aj v iných štátoch Maghrebu. V prípade vojenských bilaterálnych vzťahov sa však prejavili rozporuplné výsledky. Hoci sa krajiny EÚ do istej miery angažujú v poskytovaní potrebného technického zariadenia, táto bilaterálna spolupráca je nedostatočná v porovnaní s aktivitami USA. Spojené štáty na rozdiel od štátov EÚ vyvinuli podstatne viac programov vojenskej, technickej a odbornej asistencie. Navyše, na naliehanie miestnych vlád po 11. 9. 2001 odpovedali skôr USA, keďže dodali potrebné technické vybavenie, čím došlo k posilneniu bilaterálnej vojenskej spolupráce medzi Spojenými štátmi a krajinami Maghrebu na úkor štátov Únie.

Okrem toho, EÚ na rozdiel od USA nevyvíja žiadne iniciatívy s cieľom vysielať pravidelne vojenských inštruktorov, ktorí by poskytovali výcvik miestnym armádam. Na druhej strane však musíme konštatovať, že v prípade USA môže mať táto zvýšená vojenská angažovanosť za následok negatívny efekt, keďže medzi miestnym obyvateľstvom americká armáda nemá najlepšiu povesť, čo by mohli zneužiť radikálne islamistické skupiny pre rozpútanie ďalšieho násilia a novú propagandu ako ďalší ideologický zdroj.  

Pokiaľ ide o multilaterálnu spoluprácu, krajiny EÚ ako aj USA využili pomerne dobré bilaterálne vzťahy s jednotlivými štátmi Maghrebu na vytvorenie viacerých regionálnych iniciatív zameraných na podporu vojenskej bezpečnostnej spolupráce. V oboch prípadoch je však rozdielom stupeň dosiahnutej efektivity. V prípade krajín EÚ sa dosiahla pomerne nízka efektivita, keďže Úniou vyvíjané multilaterálne iniciatívy sú väčšinou len diskusné fóra ako napríklad Dialóg 5+5, výsledkom bývajú všeobecné deklarácie a chýbajú vhodné mechanizmy na presadenie konkrétnych rozhodnutí.

Väčšinou tieto multlaterálne aktivity spočívajú na dohodách o stanovení spoločných priorít s cieľom koordinovať politiky jednotlivých štátov, nie sú však záväzné. Hoci na druhej strane došlo k prijatiu istých konkrétnych rozhodnutí, napríklad v rámci 5+5 sa dohodlo na vytvorení spoločnej školy pre výcvik vojenských kádrov so sídlom v Paríži a spoločného centra pre strategické vojenské analýzy so sídlom v Tunise, problémom je pomalá realizácia, keďže tieto dohody nie sú záväzné. V porovnaní s krajinami EÚ síce USA začali s rozsiahlejšími aktivitami až po 11. 9. 2001, ich vojenské bezpečnostné iniciatívy však zaznamenali viac konkrétnych pozitívnych výsledkov.

Ide najmä o zoskupenie TSCTP, v rámci ktorého americká armáda pravidelne organizuje spoločné cvičenia s miestnymi ozbrojenými bezpečnostnými zložkami, poskytuje im aj potrebné technické vybavenie na kontrolu rozsiahlych nedostatočne strážených hraníc a oblastí, ktoré využívajú pre pohyb teroristické skupiny a na ne napojené organizácie venujúce sa pašovaniu drog a ďalšieho nelegálneho tovaru. Spoločná koordinácia krajín v rámci TSCTP prispela aj k zneškodneniu organizácie nebezpečného alžírskeho teroristu pôsobiaceho v Maghrebe Abderrazaka El Paru.

Na druhej strane, podobne ako v prípade bilaterálnej spolupráce, zvýšená vojenská angažovanosť americkej armády nepopulárnej v očiach miestneho obyvateľstva môže byť kontraproduktívna, keďže by to by mohli zneužiť radikálne islamistické skupiny na rozpútanie násilia. V oboch prípadoch sú na multilaterálnej úrovni vyvíjané aj iné ako vojenské bezpečnostné iniciatívy, najmä v oblasti rozvojovej spolupráce, prostredníctvom rôznych fondov a agentúr poskytujúcich rozvojovú pomoc, a medzikultúrneho dialógu, ktorý spočíva na viacerých programoch s cieľom oboznámiť hlavne mladých ľudí so západnými inštitúciami, kultúrou a podporiť porozumenie a toleranciu medzi náboženstvami.

V tejto sfére neexistuje nejaká zásadná prekážka a je potrebný ďalší rozvoj týchto iniciatív, keďže krajiny EÚ a USA sa vďaka týmto aktivitám ukazujú v očiach mladých ľudí v inom svetle, ako ich vykresľuje teroristická propaganda.
   

Z predchádzajúcej časti vyplýva, že pokiaľ ide o bilaterálnu aj multilaterálnu spoluprácu, najväčším problémom je vojensko – bezpečnostný aspekt. V prípade krajín EÚ ide o nedostatočne rozvinuté bilaterálne vojenské vzťahy a nízku efektivitu vojensko – bezpečnostných iniciatív vyvíjaných na multilaterálnej úrovni. Pokiaľ ide o USA, problémom je zlá povesť americkej armády medzi miestnym obyvateľstvom, čo môže mať negatívny efekt na bezpečnostnú situáciu, keďže po 11. 9. 2001 došlo k zvýšeniu vojenskej angažovanosti Spojených štátov v regióne. Môžeme konštatovať, že z vyššie uvedených tvrdení vyplývajú tri hlavné závery, ako by sa mala vyvíjať budúca spolupráca.
   

V prvom rade, nie je potrebné v rámci zvýšenia efektivity krajín EÚ začať s novými vojenskými aktivitami na bilaterálnej a multilaterálnej úrovni. Je omnoho dôležitejšie, aby sa na rozvoji perspektívnych amerických protiteroristických vojenských iniciatív ako TSCTP aktívne spolupodieľali aj krajiny EÚ. Štáty Únie ako aj USA majú totiž v regióne viacero spoločných záujmov, ako napríklad boj proti terorizmu a bezpečné prostredie pre zamestnancov zahraničných firiem. Z tohto dôvodu by sa zlepšila nielen efektivita vojenskej angažovanosti krajín EÚ, ale zeefektívnilo a zjednotilo by sa aj celkové úsilie Západu pri stabilizácii bezpečnostnej situácie v Maghrebe. V konečnom dôsledku USA aj štáty Únie už dali jasne najavo, že sa nebránia spoločnej euro – americkej iniciatíve. Na niektorých spoločných cvičeniach v rámci TSCTP sa zúčastnili aj vojenskí predstavitelia krajín EÚ. Operácia Stredomorského dialógu Aktívne úsilie je tiež dôkazom, že spoločná euro – americká bezpečnostno – vojenská asistencia maghrebským štátom dokáže byť veľmi efektívnou.
   

V druhom rade, je dôležité, aby americké vojenské iniciatívy na multilaterálnej aj bilaterálnej úrovni viedli k lepšemu vnímaniu armády USA medzi miestnym obyvateľstvom. K tomu napríklad už slúži priama účasť príslušníkov americkej armády na poskytovaní zdravotnej, humanitárnej a rozvojovej pomoci obyvateľstvu. Zároveň tiež nové americké vojenské veliteľstvo pre Afriku AFRICOM plánuje v regióne Maghrebu podporovať koordináciu rozvojových, humanitárnych a vojenských programov.
   

V treťom rade, krajiny EÚ a USA musia zároveň venovať neustálu pozornosť aj iným aspektom ako len vojenskému, keďže okrem činnosti samotnej AQMI, pretrvávajú rôzne ekonomické a sociálne problémy, ktoré sú príčinou terorizmu. Aktivity USA a krajín EÚ v tejto sfére by však nemali byť zamerané len na tradičných spojencov Západu v regióne ako napríklad Maroko, ale aj na iné štáty, keďže tiež potrebujú rozvojovú pomoc a asistenciu pri boji proti islamistickému radikalizmu a náboženskej intolerancii v spoločnosti, ako napríklad Alžírsko.

Čo je však podstatné, spoločné úsilie Západu by mohlo viesť k značnému zlepšeniu bezpečnostnej situácie.

5+5 Defence Initiative seminar in Algiers to focus on air safety [online]. 2007. Maghrebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com [online]. 2007.

Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org About MCC [online]. 2008.

Millenium Challenge Corporation. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.mcc.gov/about/index.php

ABRAMOVICI, P. 2004. Activisme militaire de Washington en Afrique. In Le Monde diplomatique [online], juillet 2004, N° 604 [cit.7.11.2008], p. 14 – 15. Dostupné na internete:
http://www.monde-diplomatique.fr

AFRICA: USA must improve aid balance - Refugees International [online]. 2008. IRIN
UN Office for the Coordination of Humanitarian Affairs. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.irinnews.org/Report.aspx?ReportId=79308

Alger remet ? Washington une liste de 1.350 terroristes [online]. 2001. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/farticle/tribune/apres_attentats_liste.htm

Algeria detains 120 suspected Iraq fighters: paper [online]. 2007. Reuters. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.reuters.com/article/worldNews/idUSAHM55000020070405

Algerian judiciary officials train in counter-terrorism and human rights [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Algerian justice officials attend EU counter-terrorism seminar [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Algerian Parliament Adopts Law on Money Laundering, Terrorism Financing [online]. 2005. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Algerian terrorists confess oil pipeline bomb plot [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Al-Qaeda claims Algeria bombing [online]. 2007. Al Jazeera. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:

http://english.aljazeera.net/

Al-Qaeda claims Mauritania attack [online]. 2007. Al Jazeera. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://english.aljazeera.net

An American-Moroccan Youth Dialogue On Democracy and Security [online]. 2007. Project on Middle East Democracy. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.pomed.org/conferences_2007/rabat.pdf

ARFAOUI, J. 2007. MEPI to launch a network of programme beneficiaries [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2007/06
/01/feature-01

A road map to dry financial sources of Al-Qaeda in the Maghreb [online]. 2008. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/en/articles/2008/road_map.htm

Barcelona Declaration and Euro-Mediterranean partnership [online]. 2008. Europa Gateway to the European Union. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/r15001.htm

BARTI, H. 2008. Un million d’euros pour la lutte antiterroriste. In Le Quotidien d´Oran, 14 janvier 2008, N° 3976. ISSN 1111-2166, p. 7.
BENMEHDI, H., LAHCEN, M. 2007. Casablanca suicide bombers target US consulate, cultural centre [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

BERNARD, J. 2007. Le Pentagone crée un commandement pour l´Afrique. In Le Quotidien d´Oran, 7 février 2007, N° 3690. ISSN 1111-2166, p. 7.

CAESARI, J. 2008. Les rapports France-Algérie : L'effet "Airbus". [online]. ISLAM FRATERNET. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.islam-fraternet.com

Colombian cocaine trail passes through Annaba, Algerian investigators say [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Coopération avec le Centre africain d´études et de recherches sur le terrorisme [online]. 2008. Europa Gateway to the European Union. [cit.7.11.2008]. Dostupné na  internete:
http://europa.eu/scadplus/leg/fr/lvb/l33284.htm

DAGUZAN, J-F. 2007. France and the Maghreb The End of the Special Relationship? In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London? New York: Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-71559-8, p. 331 – 347.

DAOUD, A. 2008. The Next American President: What Should the Maghreb Expect [online]. North Africa Journal Weblog. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.north-africa.com/blog/?page_id=61

Des compagnies US s’intéressent aux mégaprojets pétrochimiques de Sonatrach [online]. 2006. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/fr/article/pol/us/megaprojets.htm

Detainee Escapes From Abu Ghraib; Three North African Terrorists Killed [online]. 2005. U.S. Department of Defense. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.defenselink.mil/news/newsarticle.aspx?id=16784

DRUGS: MOROCCO; 111 TONS OF CANNABIS CONFISCATED IN 2008 [online]. 2008. ANSAmed. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.ansamed.info/en/morocco/news/ Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript aby ste ju mohli vidieť.

Du nouveau pour les «bases» américaines [online]. 2007. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/fr/article/pol/geopolitique/bases_americaines.htm

EC allocates 133m euros [online]. 2005. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

EU Aid Package for Algerian Terrorism Victims [online]. 2004. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

EU Commissioner, Maghreb foreign ministers to meet in Rabat [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

EU-MOROCCO: AGREEMENT ON STATISTICAL DATA EXCHANGE SIGNED [online]. 2008. ANSAmed. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.ansamed.info/en/morocco/news/ME03.YBX12574.html

FBI warns of Colombian drug trafficking through Algeria [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2007/11/11/newsbrief-02

FETHI, N. 2006. International meeting of experts discusses drugs in Algeria [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2006/12
/06/feature-01

Foreign Terrorists killed in clashes with Algerian army [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2007/08/07/newsbrief-01

France´s Sarkozy signs 2 bln eur trade, military deals with Morocco [online]. 2007. Forbes.com. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.forbes.com/markets/feeds/afx/2007/10/23/afx4248651.html

France to fund Moroccan development initiative [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

French experts share experience on money laundering, terrorism financing with Algerian magistrates [online]. 2006. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

GRAMIGNA, A. 2007. Medzi dvoma mešitami. In Týždeň [online], 12. apr. 2007, č. 7 [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.tyzden.sk/

HAMROUCHE, G. 2008. La lutte contre le terrorisme au centre de la conférence de Nouakchott. In La Tribune [online], 21 mai 2008, N° 3924 [cit.7.11.2008], p. 2. Dostupné na internete:
http://www.latribune-online.com/pdf/2008/05/21/edition.pdf

HANSON, S. 2007. U. S. Africa Command (AFRICOM) [online]. Council on Foreign Relations [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.cfr.org/publication/13255/

HARRIS, B., LEVY, M. 2008. African Voices on AFRICOM [online]. Africa Action [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.africaaction.org

HUDEC, J. 2006. Maghrib. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2006. ISBN 80 – 88842 – 98 – 0, s. 481 – 491 s.

HUDEC, J. 2007. Mašrik a Maghrib: Od Západu na Východ. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2006 – 2007. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstva Slovenskej republiky, 2007. ISBN 978 – 80 – 89 – 89261 – 11 – 6,
s. 361 – 373.

HUNT, E. 2007. Islamist Terrorism in Northwestern Africa A ‘Thorn in the Neck’ of the United States? [online] Washington: The Washington Institute for Near East Policy, 2007 [cit.7.11.2008], 22p. Dostupné na internete:
http://www.washingtoninstitute.org/download.php?file=PolicyFocus65.pdf

CHADI, T., EL AZIZI, A. 2002. Le Maroc est-il une plate-forme stratégique pour Al Qaida? Opération Gibraltar. In Maroc Hebdo International [online], 14 – 20 juin 2002, N° 515 [cit.7.11.2008], p. 4 – 5. Dostupné na internete:
http://www.marochebdo.
press.ma/MHinternet/Archives_515/pdf_515/page04et05.pdf

CHANKIN-GOULD, S. - GAHRAMANOVA, A. - GARCIA, V. et al. 2007. U.S. Arms Exports and Military Assistance in the “Global War on Terror” 25 Country Profiles [online]. Washington: Center for Defense Information, 2007, [cit.7.11.2008], 149 p. Dostupné na internete:
http://www.cdi.org/PDFs/Export%20Trends%20Full.pdf

CHICHIZOLA, J. 2007. Alger fournit ? Paris sa liste noire du terrorisme [online]. LE FIGARO, 2007 [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.lefigaro.fr

It gets Osama Bin Laden’s permission [online]. 2007. Algeria Events Latest News for Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-events.com/article669.html

JAMEH, S. 2008. Cash-strapped al-Qaeda turns to kidnappings in Algeria [online]. Magharebia, 2008 [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/reportage/2008/1
0/17/reportage-01?

JAMES, B. 2003. Chirac´s trip to Algeria seen as a balancing act [online]. International Herald Tribune. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.iht.com/articles/2003/02/27/algiers_ed3_.php?

KEENAN, J. 2006. The Collapse of the Second Front [online]. Foreign Policy in Focus. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.fpif.org/fpiftxt/3544?

KOHLMANN, E. F. 2007. Two Decades of Jihad in Algeria: the GIA, the GSPC, and Al-Qaida [online]. The NEFA Foundation, 2007 [cit.7.11.2008], 28 p. Dostupné na internete:
?http://www.nefafoundation.org/miscellaneous/nefagspc0507.pdf?

KOHLMANN, E. F., LEFKOWITZ, J. 2007. Dossier: Libyan Islamic Fighting Group (LIFG) (Al-Jama’ah al-Islamiyyah al-Muqatila) [online]. The NEFA Foundation, 2007
[cit.7.11.2008], 22 p. Dostupné na internete:
?http://www.nefafoundation.org/miscellaneous/nefalifg1007.pdf?

KROPÁČEK, L. 1996. Islamský fundamentalizmus. Praha: Vyšehrad, 1996. 253 s. ISBN 80-7021-168-7.

LAHCEN, M.. 2008. Spain launches new programme to train Moroccan youth [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2008/10
/30/feature-01?

L’armée américaine active en Algérie? [online]. 2008. Le Matin DZ. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.lematindz.net/news/1768-larmee-americaine-active-en-algerie-.html?

Maghreb and Sahel countries pledge to fight terrorism [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2007/02/08/newsbrief-01?

Maghreb Countries Back Initiative Against Terrorist Financing [online]. 2004. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/politi
cs/2004/12/01/newsbrief-01?

Maghreb countries to take part in joint military exercise in Mali [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2007/08/17/newsbrief-02?

Maghreb teens attend inaugural European Parliament youth program [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2008/11/24/newsbrief-07?

MALTI, H. 2008. LES GUERRES DE BUSH POUR LE PETROLE [online]. Algeria- Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria, 2008 [cit.7.11.2008], 16 p. Dostupné na internete:
?http://www.algeria-watch.org/pdf/pdf_fr/guerres_bush_petrole.pdf?

MAMMERI, A. 2007. Algiers hosts seminar on combating money laundering and terrorist financing [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2007/09
/12/feature-02?

Maroc-Espagne; coopération dans le religieux [online]. 2004. Aujourd´hui le Maroc. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.aujourdhui.ma/nation-details13678.html?

MARÔNKOVÁ, B. 2004. STREDOMORIE. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2003 – 2004. Bratislava: Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2004. ISBN 80 – 88842 – 71 – 9, s. 152 – 154.

MARÔNKOVÁ, B. 2005. Krajiny Maghribu v roku 2004. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2004 - 2005. Bratislava: Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2005. ISBN 80 – 88842 – 84 – 0, s. 403 – 414.

MARÔNKOVÁ, B. 2005a. Rozvoj Strednomorského dialógu v roku 2004. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2004 - 2005. Bratislava: Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2005. ISBN 80 – 88842 – 84 – 0, s. 329 – 332.

Mauritania moves to counter money-laundering [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2008/07/18/newsbrief-06?

McCONNELL, K. 2008. Millennium Challenge Corporation Reinforces Support for Africa. Selects Malawi and Mauritania as newest countries eligible for funding [online]. America.gov. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.america.gov/st/foraidenglish/
2008/February/20080205152702AKllennoCcM0.9305841.html?

MEHDAOUI, Z. 2008. Ni «Africom» ni «marines» sur le sol algérien. In Le Quotidien d´Oran, 3 avril 2008, N° 4045. ISSN 1111-2166, p. 3.
MELLAH, S. 2004. The Massacres in Algeria, 1992-2004. [online]. Algeria Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.algeria-watch.org/pdf/pdf_en/massacres_algeria.pdf?

MELLAH, S., RIVOIRE, J. B. 2005. Enqu?te sur l’étrange « Ben Laden du Sahara » [online]. Le Monde diplomatique. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.monde-diplomatique.fr/2005/02/MELLAH/11905#nb3?

Middle East Partnership Initiative. [online]. 2008. US Department of State. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://mepi.state.gov/?

MOHSEN-FINAN, K. 2006. Le Maghreb entre ouvertures nécessaires et autoritarismes possibles. In RAMSES 2006. Paris: Dunod, 2006. ISBN 2 10 049352 3, p. 111 – 126.

MOKHTARIA, B. 2008. L´Algérie négocie avec le FBI et le département d´Etat. In Le Quotidien d´Oran, 20 juillet 2008, N° 4136. ISSN 1111-2166, p. 4.
Moroccan government adopts bill against money laundering [online]. 2006. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2006/04/20/newsbrief-02?

Morocco-US joint military exercise underway in Tan-Tan [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2007/04/18/newsbrief-03?

NAWAF, O. 2006. “Fractured Iraq: Implications for Saudi National Security“. In Two Decades of Jihad in Algeria: the GIA, the GSPC, and Al-Qaida [online]. The NEFA Foundation, 2007 [cit.7.11.2008], p. 17. Dostupné na internete:
?http://www.nefafoundation.org/miscellaneous/nefagspc0507.pdf ?

No marines forces in the Algerian Sahara [online]. 2008. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.algeria-watch.org/en/articles/2008/no_marines.htm?

Operation Active Endeavour [online]. 2008. North Atlantic Treaty Organization. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.nato.int/issues/active_endeavour/index.html?

Operation Enduring Freedom Trans Sahara Program Overview [online]. 2008. United States Africa Command. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.africom.mil/oef-ts.asp?

OUALI, M. 2008. Poppy fields found in the Algerian Sahara [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2008/04
/02/feature-02?

OULD-MEY, M. 2007. Between the Hammer of Economic Globalisation and the Anvil of Multiparty Factionalism. In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London New York: ? Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-
71559-8, p. 71 – 89.

PORTER, G. D. 2007. Islamist Terrorism and Energy Sector Security in Algeria. In Terrorism Monitor [online], Volume V, Issue 12, June 21, 2007 [cit.7.11.2008], p. 4 – 6. Dostupné na internete:
?http://www.jamestown.org/single/?no_cache=1&tx_ttnews[tt_news]=4244?

Prises de contact pour une coopération militaire. 2007. In Le Quotidien d´Oran, 8 mars 2007, N° 3715. ISSN 1111-2166, p. 2.
RAFA, A. 2008. Pour une coordination dans la lutte antiterroriste. In La Tribune [online], 21 mai 2008, N° 3924 [cit.7.11.2008], p. 2. Dostupné na internete:
?http://www.latribune-online.com/pdf/2008/05/21/edition.pdf?

REGIONAL PROGRAMS [online]. 2008. MEPI Regional Office Tunis. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.medregion.mepi.state.gov/regional_programs.html?

Resolution 1267. 1999. In Official Documents System of the United Nations [online], 15 October 1999 [cit.7.11.2008], 4 p. Dostupné na internete:
?http://daccessdds.un.org/doc/UNDOC/GEN/N99/300/44/PDF/N9930044.pdf?
OpenElement?

Réunion secr?te des patrons du renseignement ? Paris [online]. 2007. Spyworld Actu. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.spyworld-actu.com/spip.php?article3713&var_recherche=Alg%E9rie?

Seminar on Counter-Terrorism in North Africa Region 2-4 April 2008 Algiers – Algeria [online]. 2008. Centre Africain d’Études et de Recherche sur le Terrorisme. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.caert.org.dz/ACSRTDocs/seminars/2-4av-en.pdf?

SIEGEL, P. C. 2007. AQIM Renews its Threats Against France. In Terrorism Focus. [online], Volume 6, Issue 26, August 7 2007 [cit.7.11.2008], p. 5-6. Dostupné na internete:
?http://www.jamestown.org/single/?no_cache=1&tx_ttnews[tt_news]=4360?

Social Development [online]. 2008. Moroccan American Center for Policy.
[cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.moroccanamericanpolicy.com/subject_area.php?sub_id=8?

SPAIN: INDRA VIES FOR ALGERIAN SURVEILLANCE BORDER SYSTEM [online]. 2007. ANSAmed. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.ansamed.info/en/news/ME02.YAM17581.html?

Spain says Moroccan Islamic Combatant Group plotted Madrid train bombing [online].
2006. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2006/04/12/newsbrief-01?

ST JOHN, R. B. 2007. Libya Reforming the Economy, not the Polity. In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London? New York: Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-71559-8, p. 53 – 70.
SWANN, Ch. 2007. Millenium Challenge Awards Biggest Grant to Date to Morocco [online]. Bloomberg L.P. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
<http://www.bloomberg.com/apps/news?pid=newsarchive&sid=aE7VIOQVKNjk.>

THE 5+5 DIALOGUE [online]. 2008. 5+5 Dialogue. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.5plus5.tn/english/historiquedudialogue.htm?

THEDREL, A. 2008. Mauritanie : la DGSE traque les assassins des Français [online]. LE FIGARO. fr. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.lefigaro.fr/international/2008/01/14/01003-20080114ARTFIG00295-
mauritanie-la-dgse-traqueles-assassins-des-francais-.php?

The Euro-Mediterranean Partnership [online]. 2008. European Commission External Relations. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://ec.europa.eu/external_relations/euromed/index_en.htm?

THE FORTY RECOMMENDATIONS. 2003. In Financial Action Task Force on Money Laundering [online], 20 June 2003 [cit.7.11.2008], 7 p. Dostupné na internete:
?http://www.fatf-gafi.org/dataoecd/7/40/34849567.PDF?

The PG and its Member States [online]. 2008. Council of Europe. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.coe.int/t/dg3/pompidou/MemberStates/default_en.asp?

Toulon, plaque tournante de la lutte antidrogue en Méditerranée [online]. 2008. Le Point.fr. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.lepoint.fr/actualites-societe/toulon-plaque-tournante-de-la-lutteantidrogue-
en-mediterranee/920/0/276801?

Trans-Sahara Counterterrorism Initiative [TSCTI] [online]. 2008. GlobalSecurity.org. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.globalsecurity.org/military/ops/tscti.htm?

Une base militaire US dans le sud algérien? [online]. 2008. Le Matin DZ. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.lematindz.net/news/un-base-militaire-us-dans-le-sud-algerien-.html?

Une école de cadres de la Défense pour les deux rives de la Méditerranée. 2006. In Le Quotidien d´Oran, 12 décembre 2006, N° 3644. ISSN 1111-2166, p. 5.
U.S. Africa Command [online]. 2008. United States Africa Command. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.africom.mil/AboutAFRICOM.asp?

US freezes assets of four alleged Maghreb al-Qaeda leaders [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2008/07/18/newsbrief-01?

USAID/Morocco Country Strategic Plan 2004 – 2008. 2004. In USAID Development Agency [online], July 2003 [cit.7.11.2008], 46 p. Dostupné na internete:
?http://pdf.usaid.gov/pdf_docs/PDABZ612.pdf?

WOOD, J. L. 2008. Trans – Saharan Conference Focuses on ´Expanding Partner Nations Capacity – Building´ [online]. United States Africa Command. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:?http://www.africom.mil/getArticle.asp?art=1707?

YAHIA, M. 2008. Tunis seminar calls for boosting Arab-European cooperation [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2008/11
/03/feature-03?

ZOUBIR, Y. H. 2005. The Dialetics of Algeria´s Foreign Relations, 1992 to the Present. In Algeria in Transition Reforms and Development Prospects. London? New York: Taylor & Francis Group, 2005. ISBN 0-203-30763-1, p. 154 – 184.

ZOUBIR, Y. H. 2006. LA POLITIQUE ÉTRANG?RE AMÉRICAINE AU MAGHREB: CONSTANCES ET ADAPTIONS. In: Journal d´études des relations internationales au Moyent-Orient [online], juillet 2006, Vol. 1, No. 1 [cit.7.11.2008], p. 115 – 133. Dostupné na internete:
?http://meria.idc.ac.il/journal_fr/2006/MERIA_fr_v1n1_Zoubir.pdf?

ZOUBIR, Y. H. 2007. The United States, Islamism, Terrorism, and Democracy in the Maghreb. In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London? New York: Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-71559-8, p. 266 – 293.
 

Pokiaľ ide o energetické dôvody, v dôsledku spomenutej propagandy AQMI a taktiky boja vyplýva, že medzi budúcimi cieľmi atentátov by mohli byť aj zamestnanci amerických ropných spoločností ako ďalší západný cieľ, a to v celom regióne. Vzhľadom na fakt, že krajiny Maghrebu sa v súčasnosti stávajú významnými exportérmi ropy pre USA a pôsobia tu viaceré americké ťažobné spoločnosti, žiadna destabilizácia regiónu nie je žiadúca. V roku 2006 sa Alžírsko stalo šiestym najväčším exportérom ropy do Spojených štátov.

Celkovo išlo o 5,3 % amerického importu (14 milliards de dollars..., 2007). Americké ropné spoločnosti ako Anadarko, Halliburton či Amerada Hess investovali v poslednom čase veľké peniaze do ťažby a produkcie ropy v Alžírsku (Des compagnies US..., 2006). Okrem Alžírska sú tu ďalšie krajiny bohaté na ropu, napríklad Líbya. V roku 2005 bol vypísaný tender na podiel pri produkcii a ťažbe ropy pre zahraničné firmy. 11 z 15 kontraktov získali americké ropné spoločnosti (St John, 2007). Rovnako aj Mauretánia má veľký potenciál pre USA. V roku 2001 autrálska spoločnosť Woodside Petroleum objavila náleziská ropy pri pobreží Mauretánie. Zásoby ropy v krajine sa odhadujú až na 310 miliónov barelov (Oul-Mey, 2007).
   

Pokiaľ ide o bezpečnostné dôvody, ukázalo sa, že AQMI je schopná teroristickej činnosti v celom regióne, a to aj proti zahraničným cieľom. Vedľajším dôsledkom propagandy a činnosti AQMI je aj fakt, že došlo k akejsi internacionalizácii alžírskeho džihádu. V celom Maghrebe vznikajú viaceré skupiny, ktoré najímajú dobrovoľníkov pre teroristické akcie nielen vo svojej vlasti, ale aj v iných oblastiach, ktoré sú v očiach týchto radikálov akousi súčasťou svetového bojiska medzi moslimami a Západom. Ide najmä o Irak a Afganistan, čím ohrozujú záujmy nielen USA, ale aj ďalších krajín NATO. Podľa vyhlásenia amerického veliteľstva US Central Command z júna 2005 až 25 percent všetkých samovražedných atentátnikov v Iraku pochádzalo zo severnej Afriky, hlavne z Alžírska (Hunt, 2007).

Podľa saudskoarabských spravodajských zdrojov z marca 2006 viac ako 1200 alžírskych džihádistov sa zúčastnilo bojov v Iraku (Nawaf, 2006). Hoci je samozrejme ťažké povedať, do akej miery je táto informácia pradivá, fakt je ten, že isté množstvo irackých teroristov pochádza z Maghrebu. V auguste 2005 americkí vojaci počas operácií v irackom Mosule zabili troch severoafrických teroristov, jedného Tunisana a dvoch Alžírčanov (Detainee Escapes From..., 2005). Podľa správy agentúry Reuters z 5. apríla 2007 alžírska polícia zadržala až 120 mužov podozrivých z účasti na teroristických atentátoch v Iraku, zo snahy pripojiť sa k teroristom na irackom území alebo z najímania ďalších dobrovoľníkov na teroristické atentáty (Algeria detains 120..., 2007).

Obrovským bezpečnostným rizikom je aj fakt, že rozľahlé nedostatočne kontrolované hranice medzi maghrebskými štátmi umožňujú jednoduchý pohyb teroristickým skupinám. V dôsledku toho sú medzi najvyššími kruhmi USA obavy, že tento región by sa mohol stať potenciálnym útočiskom pre medzinárodne hľadaných teroristov. Dôkazom toho je aj fakt, že 12. 9. 2001 alžírska armáda blízko oblasti Batna zabila teroristu pochádzajúceho z Jemenu Imad Ibn Al-Wahida, vyslanca bin Ládina (Mellah et al., 2005).
   

Tieto energetické a bezpečnostné dôvody mali za následok zmenu postoja a zvýšenú angažovanosť USA v boji proti terorizmu v maghrebskom regióne, ktorý by sa však mohol rozšíriť do ďalších okolitých oblastí. Preto už v roku 2002 stratégovia z Pentagonu vytvorili novú teóriu, ktorá mala poukázať na dôležitosť stabilizácie bezpečnostnej situácie v regióne. Ide o tzv. „Banánovú teóriu“. Podľa nej členovia Talibanu a al – Kájdy budú hľadať útočisko v krajinách, kde centrálne vlády nedokážu zaistiť dostatočné dodržiavanie práva a poriadku. Na základe tejto teórie sú za takéto krajiny považované tie, ktoré patria do oblasti v tvare banána. Tá sa rozprestiera od Eritrei až po Mauretániu, čiže Maghreb tvorí jej súčasť (Malti, 2008). Následne Američania vytvorili viacero vlastných programov a iniciatív s cieľom zlepšiť spoluprácu v boji proti terorizmu s maghrebskými štátmi.

Krajiny EÚ ako tradičné mocnosti v Maghrebe vyvíjajú množstvo protiteroristických aktivít na bilaterálnej úrovni. Otázne je však, do akej miery je táto spolupráca efektívnou.

Pokiaľ ide o bilaterálnu vojenskú spoluprácu, musíme konštatovať, že krajiny EÚ sa do istej miery aktívne angažujú v oblasti poskytovania modernej techniky miestnym vojenským a ďalším bezpečnostným a ozbrojeným zložkám. Napríklad, v októbri 2007 Francúzsko podpísalo civilné a vojenské obchodné kontrakty v hodnote viac ako dve miliardy eur. Kontrakt zahŕňal modernizáciu 25 vojenských helikoptér typu Puma, 140 obrnených vozidiel a poskytnutie zariadení na kontrolu hraníc (France´s Sarkozy signs..., 2007). V decembri 2007 štyri spoločnosti z krajín EÚ, španielska Indra, talianska Selex, francúzska Thales-Communication & Systems a nemecká EADS sa zúčastnili medzinárodného tendra vypísaného alžírskou vládou, ktorý sa týkal výstavby elektronického systému na ochranu hraníc pred terorizmom (SPAIN: INDRA VIES FOR..., 2007).

Na jednej strane môžeme konštatovať, že poskytovanie zariadení na zabezpečenie rozsiahlych hraníc, v oblasti ktorých sa nekontrolovateľne pohybujú miestne teroristické skupiny, a zbraní pre tamojšie armády je do istej miery prínosom v boji proti terorizmu. Na druhej strane celková miera, ktorou krajiny EÚ prispievajú k zlepšeniu pripravenosti miestnych ozbrojených zložiek pre boj proti teroristickým skupinám, je nedostatočná.

Popri štátoch EÚ sa na výzbroji miestnych armád aktívne angažujú napríklad Rusko, ktoré je najdôležitejším dodávateľom zbraní pre Alžírsko a Líbyu, do menšej miery Čína a po 11. septembri 2001 veľmi aktívne aj USA. Mohli by sme konštatovať, že USA vyvíjajú intenzívnejšie bilaterálnu vojenskú spoluprácu ako krajiny EÚ. Spojené štáty majú nielen množstvo programov poskytujúcich miestnym režimom zbrane a potrebné vybavenie, ale zároveň umožňujúcich aj výcvik tamojších ozbrojených zložiek.

Inštruktori americkej armády sa už dlhšiu dobu zúčastňujú výcviku miestnych armád priamo v regióne. Za tento stav sú zodpovedné do značnej miery samotné krajiny EÚ, keďže po 11. septembri 2001 prejavili menšiu ochotu o rozvoj bilaterálnych vojenských vzťahov. Na druhej strane Američania vedomí si nevyhnutnosti boja proti islamistickému terorizmu, čo predstavuje väčšiu hrozbu než miestne autokratické režimy, sa začali aktívne angažovať ihneď po 11. septembri, čím sa posilnila bilaterálna spolupráca USA s maghrebskými štátmi na úkor bilaterálnych vojenských vzťahov krajín EÚ s miestnymi režimami.

Napríklad, Francúzsko, dodržiavajúce embargo na zbrane vyvážané do Alžírska kvôli kontroverznému nedemokratickému režimu a zo strachu pred reakciou islamistických radikálov na francúzskom území, v roku 2002 odmietlo predať Alžírsku potrebnú vojenskú technológiu, zahŕňajúcu útočné vrtuľníky a zariadenia na nočné videnie.

Na naliehanie alžírskej vlády reagovali len USA, ktoré dodali potrebné vybavenie napriek stavu ľudských práv v krajine. To, že pre krajiny Maghrebu je dôležitejšia bilaterálna vojenská spolupráca s USA než so štátmi EÚ, svedčí aj argument pracovníčky analytického inštitútu IFRI so sídlom v Paríži, ktorá sa špecializuje na oblasť Maghrebu,Khadija Mohsen-Finanovej. Podľa nej to, že žiadna severoafrická krajina nepodporila postoj Francúzska v BR OSN apelujúceho na zotrvanie zbrojných inšpektorov a nepoužitie sily v Iraku v roku 2003, svedčí, že štáty Maghrebu nemajú záujem žiadnym spôsobom negatívne ovplyvniť dobré bilaterálne vzťahy s USA, najmä v prípade oblasti týkajúcej sa boja proti terorizmu, keďže miestne režimy závisia na americkej vojenskej podpore (James, 2003).

Môžeme všeobecne skonštatovať, že bilaterálna vojenská spolupráca krajín EÚ s maghrebskými štátmi je nedostatočná, keďže sú v tejto oblasti závislé na ďalších krajinách, a nie je plne rozvinutá. Navyše, samotná EÚ nemá konkrétnu politiku, ktorá by umožňovala pravidelné vysielanie vojenských inštruktorov s cieľom cvičiť miestne armády, ako je to v prípade Spojených štátov.
   

Boj proti kriminálnej činnosti teroristov je oblasťou, kde sa prejavili viaceré konkrétne pozitívne výsledky a krajiny EÚ majú záujem naďalej rozvíjať spoluprácu v tejto sfére. Experti z krajín EÚ pravidelne poskytujú špeciálne školenie miestnym sudcom. Napríklad, v septembri 2006 francúzski finanční experti poskytli výcvik 30 alžírskym sudcom v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a proti financovaniu terorizmu (French experts share..., 2006). V máji 2008 experti z Belgicka a Francúzska poskytli výcvik predstaviteľom alžírskej polície a súdnictva v boji proti terorizmu (Algerian judiciary officials train..., 2008).

V júli 2008 francúzsky špecialista poskytol mauretánskym bezpečnostným expertom inštruktáž v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí (Mauritania moves..., 2008). Do júla 2008 experti z Francúzska, Španielska a Švédska poskytli celkovo 37 alžírskym sudcom špeciálne školenie v oblasti kriminálnej činnosti teroristov (Mokhtaria, 2008, s. 4). Dokonca samotná EÚ pravidelne spolupracuje s maghrebskými krajinami na bilaterálnej úrovni v boji proti financovaniu terorizmu. Napríklad, v októbri 2008 sa viac ako 60 alžírskych sudcov zúčastnilo protiteroristických seminárov v špeciálnych centrách v Bruseli v rámci euro – alžírskej spolupráce (Algerian justice officials attend..., 2008). Všeobecne môžeme konštatovať, že došlo k intenzívnemu rozvoju bilaterálnej protikriminálnej spolupráce medzi krajinami EÚ a maghrebskými štátmi, je však dôležité naďalej pokračovať v poskytovaní odborného výcviku, keďže vycvičených pár desiatok miestnych sudcov nedokáže zabrániť všetkým prípadom porušovania protikriminálnej a protiteroristickej legislatívy.
   

Ďalšou dôležitou oblasťou je spolupráca spravodajských a tajných služieb, hlavne v oblasti výmeny informácií s cieľom nájsť hľadaných teroristov a zabrániť uskutočneniu plánovaných teroristických atentátov. Napríklad, pokiaľ ide o výmenu informácií, v januári 2007 predstavitelia alžírskych informačných služieb poskytli francúzskym kolegom zoznam všetkých zadržaných islamistických radikálov, ktorí boli prepustení na slobodu od marca 2006 (Chichizola, 2007) a to na základe alžírskej vládnej politiky národného zmierenia

(Ide o politiku alžírskeho prezidenta a vlády, ktorou sa snažia boj proti terorizmu riešiť mierovými prostriedkami. Na základe tejto politiky bola už umožnená amnestia viacerým alžírskym teroristom, ktorí dobrovoľne zložili zbrane a akceptovali politiku alžírskej vlády). Spolupráca tajných a informačných služieb z krajín EÚ s miestnymi režimami viackrát prispela k zatknutiu dôležitých členov AQMI. Napríklad, v januári 2008 vďaka operácii členov francúzskych tajných a informačných služieb v Mauretánii, Senegale a Guinei – Bissau došlo k zatknutiu dvoch z troch údajných islamistických teroristov, ktorí stáli za vraždou francúzskych turistov v Mauretánii v decembri 2008 (Thedrel, 2008). Môžeme preto skonštatovať, že spolupráca medzi informačnými a tajnými službami sa ukázala pomerne efektívnou. Neexistuje žiadna veľká prekážka pre rozvoj tohto druhu bilaterálnej spolupráce v budúcnosti.
   

Významnou oblasťou angažovania sa krajín EÚ je rozvojová spolupráca. Krajiny EÚ, ako aj samotná Únia, vyvinula v tejto sfére obzvlášť dobrú spoluprácu s Marokom, ktoré je tradičným spojencom Západu v regióne. V apríli 2008 sa Francúzsko rozhodlo poskytnúť 2 milióny eur určených pre podporu marockých vládnych rozvojových projektov (France to fund..., 2008). Na týchto projektoch určených pre boj proti sociálnym a ekonomickým problémom v Maroku sa podieľajú aj ďalšie štáty EÚ, napríklad Nemecko a Belgicko (Social Development, 2008). Samotná Európska komisia sa v septembri 2005 rozhodla vyčleniť 133 miliónov eur na rozvojové projekty v severných provinciách Maroka a vo vidieckych oblastiach nachádzajúcich sa v marockých horách Atlasu (EC allocates 133m euros, 2005).

Za pozitívny krok môžeme označiť podpis memoranda o porozumení medzi Európskou komisiou a Marokom v júli 2008 o výmene štatistických údajov medzi Eurostatom a Marokom hlavne v oblastiach poľnohospodárstva, energetiky, životného prostredia, sociálneho rozvoja a pod. Toto má prispieť k efektívnejším politickým rozhodnutiam (EUMOROCCO: AGREEMENT..., 2008). To je nepochybne prínosom, keďže súčasťou rozvojových projektov EÚ sú oblasti ako poľnohospodárstvo, sociálny rozvoj a pod. Môžeme konštatovať, že táto podpora rozvojových projektov je žiadanou iniciatívou krajín EÚ, keďže chudoba a nedostatok hospodárskeho rozvoja patria medzi hlavné príčiny terorizmu. Navyše krajiny EÚ vyvíjajú iniciatívu aj v iných štátoch Maghrebu. Napríklad, v decembri 2004 sa EÚ rozhodla poskytnúť Alžírsku 30 miliónov eur ako súčasť programu na obnovu a rekonštrukciu oblastí poškodených v dôsledku teroristických aktivít (EU Aid Package..., 2004).
   

Medzikultúrny a medzináboženský dialóg patrí medzi oblasti, v ktorých krajiny EÚ vyvíjajú istú iniciatívu, a to najmä v prípade Maroka, ktoré prejavuje veľký záujem o takýto druh spolupráce. V máji 2004 marocký minister pre náboženské záležitosti Ahmed Toufiq vyhlásil pre španielsky denník El Periodico, že Maroko môže byť pre Španielsko užitočné, pokiaľ ide o spoluprácu v oblasti náboženstva (Maroc-Espagne; coopération..., 2004). Pokiaľ ide o konkrétne iniciatívy, napríklad v spolupráci s marockou vládou Španielska medzinárodná agentúra pre spoluprácu spustila v niektorých marockých provinciách v októbri 2008 nový projekt, tzv. „School Workshop“. Ten má za úlohu naučiť mladých ľudí lepšie sa integrovať na pracovnom trhu a zachovať vlastné kultúrne dedičstvo.

Mladým ľuďom by malo byť umožnené naučiť sa remeslá dôležité na zachovanie kultúrneho dedičstva a obnovu historických pamiatok. Po absolvovaní programu by mali dostať certifikáty o ich nadobudnutých zručnostiach (Lahcen, 2008). Môžeme konštatovať, že tieto iniciatívy sú zamerané hlavne na mladých ľudí, čo je nepochybne pozitívum, keďže práve ich sa snažia získať teroristické skupiny do svojich radov. Rovnako je prínosom aj fakt, že krajiny EÚ sa vďaka týmto aktivitám ukazujú v očiach mladých ľudí v inom svetle, ako ich vykresľuje teroristická propaganda. Na druhej strane však treba dodať, že je dôležité naďalej rozvíjať spoluprácu v tejto oblasti, a to aj s inými maghrebskými štátmi.
     

Pokiaľ ide o boj proti terorizmu, krajiny EÚ nadviazali vo viacerých oblastiach dobré bilaterálne vzťahy so štátmi Maghrebu. Je však potrebné pokračovať v ich ďalšom rozvoji a je dôležité, aby sa čoraz viac angažovala samotná EÚ, čo by prispelo k väčšej jednote a tým aj efektivite politík štátov Únie. Tiež je dôležité dodať, že v oblasti vojenskej spolupráce po 11. 9. 2001 krajiny EÚ prejavili nedostatočnú ochotu, v dôsledku čoho došlo na ich úkor k posilneniu vojenských bilaterálnych väzieb USA so štátmi Maghrebu. Preto môžeme konštatovať, že chýba rozvinutejšia, a z toho dôvodu aj efektívnejšia, vojenská bilaterálna spolupráca.

Môžeme konštatovať, že krajiny EÚ vyvíjajú značné úsilie s cieľom využiť pomerne dobré bilaterálne vzťahy so štátmi Maghrebu na podporu multilaterálnej spolupráce vo viacerých oblastiach a prostredníctvom viacerých regionálnych zoskupení.

V oblasti spolupráce tajných služieb, kde sú dobre rozvinuté bilaterálne vzťahy, predstavitelia tajných služieb krajín EÚ a Maghrebu sa snažia o vzájomnú koordináciu. Po atentátoch v Alžírsku v decembri 2006 proti zamestnancom americkej spoločnosti sa v Paríži stretli vedúci predstavitelia tajných služieb Alžírska, Tuniska, Maroka, Francúzska, Španielska, Talianska a Veľkej Británie. Diskutovali o dôsledkoch atentátov a o boji proti AQMI (Réunion secrčte des patrons..., 2007).

Na podporu multilaterálnej spolupráce štáty EÚ samozrejme využívajú viaceré regionálne iniciatívy, napríklad 5+5 zoskupujúca štáty južnej Európy, Francúzska a Maghrebu, čo možno považovať za jedno z najdôležitejších zoskupení krajín EÚ, ktoré sú zamerané aj na boj proti terorizmu. Organizácia bola vytvorená na základe Rímskej ustanovujúcej deklarácie v roku 1990. 5+5 spočíva na pravidelných stretnutiach najvyšších predstaviteľov členských krajín s cieľom koordinovať jednotlivé politiky týkajúce sa najmä oblastí ekonomiky a bezpečnosti (THE 5+5 DIALOGUE, 2008). Pravidelné stretnutia svedčia o záujme členských krajín prehĺbiť spoluprácu na multilaterálnej úrovni.

Pokiaľ ide o boj proti terorizmu, v rámci 5+5 sú dôležité konferencie ministrov vnútra členských krajín. Napríklad, v máji 2008 sa konalo stretnutie ministrov vnútra 5+5 v mauretánskej metropole Nouakchott. Medzi témami, o ktorých účastníci rokovali, boli aj boj proti terorizmu a organizovanému zločinu (Hamrouche, 2008). Za dôležitú udalosť možno považovať rímsky summit v decembri 2004, na ktorom sa prvýkrát zišli ministri obrany členských štátov 5+5 (Daguzan, J-F, 2007). Po tejto udalosti sa konali viaceré stretnutia ministrov obrany v rámci 5+5, čo svedčí o snahe členských štátov prehĺbiť vojenskú multilaterálnu spoluprácu.

Napríklad, v júni 2007 sa v Alžíri konalo stretnutie ministrov obrany 5+5, kde diskutovali o spoločných systémoch bezpečnostnej spolupráce s cieľom zabrániť teroristickým hrozbám v Stredomorí (5+5 Defence Initiative seminar, 2007). Pozitívnym prínosom 5+5 je, že môže viesť ku koordinácii politík nielen krajín Maghrebu, južnej Európy a Francúzska, ale aj štátov Maghrebu a EÚ. Ciele deklarácií zo stretnutí 5+5 totiž odzrkadľujú nielen záujmy Francúzska a krajín južnej Európy, ale všetkých členských štátov EÚ a Únie samotnej. Dôkazom záujmu Únie podporovať 5+5 je aj účasť predstaviteľov EÚ na zasadaniach organizácie.

V marockom Rabate v januári 2008 sa konalo stretnutie ministrov zahraničných vecí v rámci 5+5, na ktorom sa zúčastnila aj eurokomisárka pre vonkajšie vzťahy Benita Ferrero-Waldnerová (EU Commissioner, Maghreb..., 2008). V konečnom dôsledku si stačí porovnať Rímsku ustanovujúcu deklaráciu s Barcelonskou deklaráciou vedúcej k vzniku Barcelonského procesu, ktorý má posilniť vzťahy krajín EÚ, Maghrebu a ďalších štátov Stredomoria. Barcelonská deklarácia, podobne ako Rímska, má za cieľ vybudovať z eurostredomorskej oblasti zónu mieru, bezpečnosti a spoločnej prosperity a tento cieľ má byť tiež dosiahnutý prostredníctvom spolupráce v troch oblastiach ekonomiky, politiky a kultúry (Barcelona Declaration…, 2005).

Na druhej strane musíme konštatovať, že nástroje 5+5 na podporu multilaterálnej spolupráce v boji proti terorizmu nie sú práve najefektívnejšie. 5+5 je predovšetkým diskusné fórum a výsledkom jeho konferencií sú zväčša deklarácie so všeobecnými cieľmi. Navyše problém je ten, že 5+5 nemá žiadne efektívne mechanizmy pre dosiahnutie týchto cieľov. Pre objektivitu však treba dodať, že v rámci tohto zoskupenia už boli dosiahnuté isté pozitívne výsledky. Na zasadaní ministrov vnútra 5+5 v Nouakchotte sa účastníci dohodli na vytvorení nového centra pre koordináciu boja proti pašovaniu drog v Stredomorí so sídlom vo francúzskom Toulone (Toulon, plaque tournante..., 2008). Zasadania ministrov obrany tiež viedli ku konkrétnym rozhodnutiam.

Na konferencii v Alžíri v máji 2008 sa dohodlo na vytvorení spoločnej školy pre výcvik vojenských kádrov so sídlom v Paríži a spoločného centra pre strategické vojenské analýzy so sídlom v Tunise (Rafa, 2008). Potrebné je však dodať, že problémom je pomalá realizácia týchto rozhodnutí. Vznik spoločnej školy pre výcvik vojenských kádrov v Paríži (Une école de cadres..., 2006) a centrum pre strategické vojenské analýzy v Tunise (Daguzan, J-F, 2007) už boli totiž ohlásené ministrami obrany členských krajín 5+5 v decembri 2006. Tieto centrá mali fungovať v
roku 2007, čiže dávno pred konferenciou v Alžíri v roku 2008.

Môžeme konštatovať, že okrem 5+5 krajiny EÚ vyvíjajú pomerne veľké množstvo ďalších iniciatív zameraných aj na podporu multilaterálnej spolupráce v oblasti boja proti terorizmu v Maghrebe. Napríklad, ide o Pompidouovu skupinu, ktorá má za cieľ podporiť medzinárodnú spoluprácu v boji proti pašovaniu drog. Funguje v rámci Rady Európy a okrem krajín EÚ aj Európska komisia patrí medzi členov tejto organizácie (The PG and its Member States, 2008). Pozitívom je, že skupina sa snaží o koordináciu politík aj s krajinami Maghrebu. V decembri 2006 sa konalo stretnutie expertov na boj proti drogám z Maghrebu a krajín EÚ. Konferencie zameranej na výmenu skúseností sa zúčastnili aj predstavitelia Pompidouovej skupiny, ktorá viedla celú diskusiu (Fethi, 2006).

Aktivity na multilaterálnej úrovni vyvíja aj samotná EÚ. Únia podporuje „Africké centrum pre štúdium a výskum terorizmu“ (CAERT) fungujúce v rámci AÚ so sídlom v Alžíri. Za úlohu má podporovať výmenu a analýzu informácií, hodnotiť hrozbu terorizmu v Afrike a podporovať spoluprácu medzi štátmi AÚ v boji proti tomuto fenoménu (Coopération avec le Centre..., 2008). Veľvyslanec Európskej komisie v Alžíri Wolfgang Plasa v januári 2008 vyhlásil, že existuje projekt spolupráce medzi EÚ a CAERT na podporu spolupráce v oblasti boja proti terorizmu, na ktorý má Únia poskytnúť jeden milión eur (Barti, 2008). V rámci koordinácie bezpečnostných politík tiež krajiny EÚ pravidelne organizujú stretnutia v spolupráci s CAERT. V Alžíri v apríli 2008 CAERT vďaka asistencii španielskej vlády organizovala medzinárodnú konferenciu na tému „Boj proti terorizmu v severoafrickom regióne“, na ktorej sa zúčastnili aj experti pre boj s terorizmom z krajín Maghrebu, EÚ a zástupcovia Európskej Únie (Seminar on Counter..., 2008).

Môžeme konštatovať, že multilaterálne iniciatívy krajín EÚ sú zamerané predovšetkým na koordináciu jednotlivých politík štátov Európskej Únie a Maghrebu podobne ako v prípade 5+5. Problémom však je, že tieto iniciatívy nemajú efektívne mechanizmy na kontrolu dodržiavania záväzkov a ani si nestanovujú príliš konkrétne ciele. Na druhej strane aj takáto koordinácia môže priniesť isté pozitívne výsledky. Napríklad, týka sa to „Finančného akčného výboru“ (FATF), medzinárodnej organizácie, ktorá bola založená v roku 1989 a medzi jej členmi sú krajiny EÚ a aj Európska komisia. Organizácia má za cieľ podporiť medzinárodnú koordinácu v boji proti financovaniu terorizmu a praniu špinavých peňazí. V tejto súvislosti FATF v októbri 2003 upravila 40 odporúčaní pre členské štáty pôvodne prijaté v roku 1990 (THE FORTY RECOMMENDATIONS, 2003).

V decembri 2004 sa zástupcovia krajín Maghrebu a Blízkeho východu stretli v Bahrajne, kde sa pre posilnenie koordinácie v boji proti financovaniu terorizmu, praniu špinavých peňazí a implementácii 40 odporúčaní FATF dohodli na vytvorení organizácie „Finančný akčný výbor pre Blízky východ a severnú Afriku“ (MENATAF) (Maghreb Countries Back..., 2004). Práve po tomto stretnutí a ďalších konferenciách v rámci MENATAF vo viacerých krajinách Maghrebu boli prijaté prísnejšie zákony týkajúce sa boja proti financovaniu terorizmu a praniu špinavých peňazí. V januári 2005 prijal alžírsky parlament nové zákony týkajúce sa boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu (Algerian Parliament Adopts..., 2005).

V apríli 2006 marocká vláda prijala podobný zákon, ktorý hovoril aj o nutnosti zriadenia centra pre kontrolu týchto kriminálnych aktivít a medzinárodnej spolupráce (Moroccan government adopts..., 2006). Je však samozrejme potrebné dodať, že prijatie týchto zákonov nie je len výsledkom koordinácie s krajinami EÚ, keďže krajiny Maghrebu v oblasti financovania terorizmu spolupracujú aj z expertmi z iných krajín a medzinárodných organizácií. Navyše efektivita tejto spolupráce je otázna, keďže hlavným problémom nie je legislatíva, ale skôr jej nedodržiavanie.

Pokiaľ ide o medzikultúrny a medzináboženský dialóg, môžeme konštatovať, že krajiny EÚ ako aj Maghrebu vyvíjajú rôzne regionálne iniciatívy. Napríklad, v októbri 2008 „Organizácia Arabskej ligy pre vzdelanie, kultúru a vedu“ (Ide o organizáciu fungujúcu v rámci LAŠ používajúcej akronym ALESCO, ktorá má za cieľ podporovať kultúrne a vzdelávacie aktivity v arabskom svete. Oficiálne bola založená v Káhire v roku 1970 a jej súčasné hlavné sídlo sa nachádza v Tunise) v spolupráci s Radou Európy organizovala medzinárodnú konferenciu s názvom “Euro – arabské dni”, ktorá sa konala v Tunise.

Zúčastnilo sa jej 80 expertov na históriu, jazyky a médiá s cieľom diskutovať o možnostiach lepšieho porozumenia medzi rôznymi kultúrami (Yahia, 2008). Samotná EÚ sa angažuje v oblasti medzikultúrneho a medzicivilizačného dialógu. Pozitívom je, že jej aktivity sú zamerané predovšetkým na mladých ľudí. V novembri 2008 sa mladí maghrebskí študenti zúčastnili programu Európskeho parlamentu, tzv. Euromed – Scola. Program má za cieľ poukázať týmto mladým ľuďom na dôležitosť kultúrnej diverzity, dialógu, ľudských práv a základných slobôd (Maghreb teens attend..., 2008).

Všeobecne by sme mohli skonštatovať, že krajiny EÚ vyvíjajú mnohé iniciatívy, buď na úrovni EÚ alebo iných regionálnych zoskupení, s cieľom podporiť multilaterálnu spoluprácu v boji proti terorizmu. Na druhej strane efektivita týchto organizácií je otázna, keďže zasadania v rámci týchto zoskupení majú väčšinou za cieľ len koordináciu politík jednotlivých štátov, ich výsledkom bývajú väčšinou všeobecné deklarácie a chýbajú efektívne mechanizmy na presadenie rozhodnutí v praxi. Práve vďaka dosiahnutým konkrétnym výsledkom sa Američania v oblasti vojenskej spolupráce začínajú viac presadzovať ako krajiny EÚ, a to aj na multilaterálnej úrovni.

Zvyšujúce sa aktivity USA v regióne sú výzvou hlavne pre krajiny EÚ, ktoré majú spolu s Američanmi mnoho spoločných záujmov v Maghrebe. Preto je dôležité, aby krajiny EÚ, ktoré majú dobré vzťahy s maghrebskými štátmi, sa podieľali na rozvoji amerických iniciatív a viac podporili a zjednotili úsilie “Západu” v regióne o stabilizáciu bezpečnostnej situácie. V konečnom dôsledku, sú to samotné krajiny EÚ, ktoré sa aktívne podieľajú na spoločných americko – európskych bezpečnostných iniciatívach v regióne. Ide najmä o Stredomorský dialóg, ktorý funguje v rámci NATO od roku 1994. Jeho členmi sú štáty Severoatlantickej aliancie, Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Mauretánia, Maroko a Tunisko.

Dialóg má za úlohu podporiť bezpečnostnú spoluprácu krajín NATO s nečlenskými krajinami Aliancie v Stredomorí a „prispieť k regionálnej stabilite a bezpečnosti“. Viaceré krajiny EÚ, ako Španielsko, Francúzsko a Taliansko majú záujem na pretransformovaní Dialógu „do hlbšej formy partnerstva“ (Marônková, 2004, s.155), čo svedčí dôležitom význame tejto iniciatívy pre štáty EÚ. Jednou z priorít je samozrejme boj proti terorizmu. Tento cieľ sa dosahuje aj prostredníctvom vojenského výcviku, čo je dôležitou aktivitou v rámci Stredomorského dialógu. Napríklad, v súčasnosti existuje program spolupráce medzi NATO a Alžírskom, z neho „90 % spočíva na výcviku vojenského personálu“ (Prises de contact..., 2007, s.2).

Tieto výcvikové centrá sa nachádzajú vo viacerých krajinách EÚ ako NATO School v Oberammergau v Nemecku alebo NATO Defence College v Ríme (Marônková, 2005a). Námorná operácia Aktívne úsilie je však najlepším dôkazom perspektívy americko – európskych iniciatív zameraných na podporu multilaterálnej spolupráce v boji proti terorizmu v Maghrebe. Na Aktívnom úsilí sa vo veľkej miere podieľajú rovnako USA ako aj krajiny EÚ. Ide o operáciu, ktorá má za cieľ zaistiť bezpečnú plavbu civilných námorných lodí v Stredomorí a zabrániť potenciálnym teroristickým útokom proti západným plavidlám.

Vo februári 2004 sa mala operácia týkať sprevádzania nevojenských lodí prechádzajúcich Gibraltárskou úžinou považovanou za potenciálny cieľ teroristických útokov. USA, Portugalsko, Španielsko, Dánsko, Nórsko a Nemecko poskytli potrebné vojenské plavidlá a lietadlá. Do mája 2004 cez Gibraltársku úžinu prešlo 488 nevojenských plavidiel, ktoré boli sprevádzané. Spomedzi nečlenských krajín NATO a zároveň členských štátov Stredomorského dialógu o účasť na operácii Aktívne úsilie už prejavili Izrael, Maroko a Alžírsko (Operation Active Endeavour, 2008). To svedčí o veľkej perspektíve operácie a Stredomorského dialógu, ktorý sa môže stať v budúcnosti dôležitým nástrojom na podporu multilaterálnej spolupráce medzi USA, krajinami EÚ a Maghrebu.

Po 11. 9. 2001 došlo k zlepšeniu bezpečnostnej spolupráce USA s krajinami Maghrebu. Protiteroristickú spoluprácu posilnili Američania prostredníctvom svojich aktivít a najmä rôznych vojenských programov.

Pokiaľ ide o bilaterálnu vojenskú spoluprácu s jednotlivými krajinami, musíme konštatovať, že po 11. septembri 2001 došlo k jej značnému posilneniu. V 90. rokoch 20. storočia USA váhali s väčšou vojenskou pomocou, keďže miestne diktátorské režimy, najmä v Alžírsku, Mauretánii a Líbyi, sa vyznačovali tvrdými represáliami voči miestnemu obyvateľstvu. Po 11. septembri 2001 si však Američania uvedomili, že miestny islamistický terorizmus je vážnejšou bezpečnostnou hrozbou pre región než nedemokratické vlády. „V prvých štyroch rokoch po 11. septembri 2001 Alžírsko získalo desaťnásobne viac vojenskej podpory než získalo v predchádzajúcich dvanástich rokoch“ (Chankin-Gould et al., 2007, s. 11).

V tomto prípade išlo najmä o poskytnutie vojenskej techniky v rámci programov tzv. Foreign Military Sales a Direct Commercial Sales (Ďalej budem používať pre tieto programy anglické akronymy FMS (americký program umožňujúci vláde USA poskytovať predaj zbraní zahraničným vládam prostredníctvom ministerstva obrany) a akronym DCS (americký program umožňujúci americkým firmám poskytovať predaj zbraní zahraničným klientom prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí).

Už v decembri 2002 vtedajší hovorca amerického ministerstva zahraničných vecí Richard Boucher vyhlásil, že USA schválili predať Alžírskej republike prieskumné lietadlá na kontrolu hraníc, náhradné diely pre lietadlá C – 130 a vozidlá Humvee. Zároveň USA umožnili „predať Alžírsku zariadenia na nočné videnie pre použitie bezpečnostnými zložkami“ (Zoubir, 2005, s. 176). „Mauretánia získala šesťnásobne viac vojenskej podpory počas prvých piatich rokov po 11. septembri 2001 než získala v predchádzajúcich piatich rokoch“ (Chankin-Gould et al., 2007, s. 90).

Vojenská technika bola tiež poskytnutá hlavne cez FMS a DCS. Zintenzívnila sa zároveň spolupráca v oblasti vojenského výcviku a odbornej asistencie. Napríklad, v rámci programov podporujúcich vojenský výcvik zahraničných armád (Ide o programy IMET (International Military Education and Training) - program poskytujúci pôžičky členom zahraničných armád, aby získali americký vojenský výcvik a FMF (Foreign Military Financing) -prostredníctvom tohto programu Spojené štáty umožňujú výcvik armádam spriatelených štátov). bola Alžírsku poskytnutá pomoc v hodnote okolo 2,5 miliónov amerických dolárov v rokoch 2002 – 2006. V rokoch 1997 – 2001 v rámci týchto programov bola Alžírskej republike poskytnutá pomoc len v hodnote okolo 0,5 milióna amerických dolárov (Chankin-Gould et al., 2007).

Obzvlášť Alžírsko je krajinou, s ktorou chcú USA zvýšiť biaterálnu vojenskú spoluprácu. Americkí inštruktori a príslušníci špeciálnych jednotiek USA sa už viackrát podieľali na protiteroristickom výcviku alžírskej armády. Napríklad, na začiatku apríla 2008 sa príslušníci americkej a alžírskej armády vybavení americkými zbraňami M – 16 a zariadeniami na nočné videnie zúčastnili spoločných cvičení, ktoré sa tajne konali na juhu Alžírska v rámci boja proti teroristickým skupinám v sahelskom regióne. Američania tiež poskytli alžírskym vojakom inštruktáž ovládania bezpilotných prieskumných lietadiel (No marines forces..., 2008). Dôkazom rozvinutej vojenskej spolupráce je existencia tajnej americkej vojenskej základne v juhoalžírskej oblasti Tamanrasset.

Podľa tvrdení alžírskeho denníka Le Matin tu pristávajú americké lietadlá typu P3 Orion a Beech – 1900 Hisar, ktoré majú hlavne pozorovaciu funkciu (Une base militaire..., 2008). Na jednej strane môžeme konštatovať, že americká pomoc v oblasti vojenskej spoluráce je prínosom. Protiteroristické cvičenia, poskytovanie zariadení na nočné videnie, bezpilotných prieskumných lietadiel a ďalších zbraní sú neoceniteľnou pomocou na uľahčenie kontroly rozsiahlych oblastí v regióne, ktoré sú útočiskom pre miestne teroristické skupiny. Na druhej strane môžeme konštatovať, že vojenská spolupráca v oblasti výcviku má do istej miery obmedzenú efektivitu. Prítomnosť amerických vojsk totiž provokuje miestne obyvateľstvo, ktoré „dáva americkú armádu do súvislosti s nepopulárnymi zahraničnopolitickými rozhodnutiami ako invázia do Iraku a jeho okupácia“ (Hunt, 2007, s. 14).

Preto je celkom logické, že alžírska vláda popiera existenciu americkej vojenskej základne a vôbec prítomnosť amerických vojakov na alžírskej pôde. Napríklad, v súvislosti so spomenutým americko – alžírskym protiteroristickým výcvikom v apríli 2008 alžírsky diplomat a komisár AÚ pre mier a bezpečnosť Ramtane Lamamra poprel „prítomnosť príslušníkov americkej pechoty na alžírskej pôde“ (Mehdaoui, 2008, s. 3) po tom, ako televízny záznam o americko – alžírskom vojenskom cvičení odvysielala americká spravodajská televízia ABC (No marines forces..., 2008). Podľa tvrdení niektorých západných analytikov alžírska vláda nemôže uznať americkú vojenskú prítomnosť na alžírskej pôde, pretože by ju mohli využiť miestni islamistickí extrémisti vo svoj prospech (Une base militaire US..., 2008).    

Zintenzívnenie dialógu Američanov s miestnymi vládami prispelo k posilneniu aj iných druhov bezpečnostnej spolupráce, napríklad v oblasti boja proti kriminálnej činnosti teroristov. Američania aj v oblasti boja proti kriminálnej činnosti teroristov intenzívne rozvíjajú spoluprácu s miestnymi režimami, a to hlavne prostredníctvom FBI. Americkí experti z FBI už poskytli celkovo 37 alžírskym sudcom špeciálne školenie v oblasti kriminálnej činnosti teroristov. FBI tiež nedávno oznámila otvorenie svojho nového úradu v Alžíri, čo tiež svedčí o dobre rozvinutej spolupráci s alžírskou stranou (Mokhtaria, 2008, s. 4).

Dôkazom efektivity tejto spolupráce je aj vyhlásenie generálneho riaditeľa Alžírskeho národného úradu pre boj proti drogám a drogovej závislosti Abdelmayeka Saheya z novembra 2007. Podľa jeho slov FBI varovala alžírske autority o existencii siete, ktorá prepravovala kokaín z Kolumbie. Dodal, že vďaka týmto informáciám alžírske úrady zhabali kontajner prepravujúci kolumbijský kokaín do Alžírska (FBI warns of..., 2007).

Američania tiež aktívne poskytujú pomoc pri uplatňovaní medzinárodných konvencií, rezolúcií a odporúčaní. Napríklad, americkí experti z US Bureau of Terror Proprieties Control spolu s expertmi z OSN sa zúčastnili na medzinárodnej konferencii v Alžíri, ktorá sa konala v júli 2008. Cieľom bolo poskytnúť alžírskej strane odbornú pomoc pri implementácii rezolúcie BR OSN 1267 (Resolution 1267, 1999) o zmrazení finančných zdrojov al – Kájdy.

Rovnako tiež experti z USA a OSN alžírskej strane predstavili odporúčania týkajúce sa zmrazenia finančných zdrojov miestnej teroristickej organizácie, napojenej na al – Kájdu, AQMI (A road map..., 2008). Môžeme preto konštatovať, že táto protikriminálna spolupráca sa môže stať pomerne efektívnou a je veľmi pravdepodobný jej ďalší rozvoj. Navyše prítomnosť amerických expertov z FBI a iných inštitúcií špecializovaných na boj proti kriminálnej činnosti teroristov nebudí takú pozornosť ako prítomnosť amerických vojakov.
   

Veľmi rozvinutou je spolupráca spravodajských a tajných služieb v oblasti výmeny informácií s cieľom nájsť hľadaných teroristov a zabrániť uskutočneniu plánovaných teroristických atentátov. Po 11. septembri 2001 americké tajné služby veľmi intenzívne spolupracujú s tajnými službami všetkých maghrebských krajín. Napríklad, krátko po útokoch z 11. septembra 2001 začala Líbya spolupracovať s USA „poskytnutím informácií, ktoré líbyjská tajná služba nazhromaždila počas troch dekád o al – Kájde a iných teroristických organizáciách pôsobiacich v niektorých muslimských krajinách“ (Marônková, 2005, s. 408). Už v polovici októbra 2001 sa agent CIA Ben Bonk stretol so šéfom líbyjskej tajnej služby Musom Kusom. Kusa poskytol Bonkovi zoznam kľúčových členov al – Kájdy (Zoubir et al., 2007, s. 279).

Aj s ostatnými krajinami Američania rozvinuli tento druh spolupráce. S alžírskou vládou rozvinuli americké tajné služby veľmi dobrú spoluprácu. Už v septembri 2001 alžírska vláda poskytla USA dva zoznamy osôb hľadaných kvôli terorizmu. Prvý zoznam obsahoval mená alžírskych teroristov patriacich do miestnych organizácií GIA a GSPC. Druhý zoznam obsahoval mená 350 osôb napojených na medzinárodnú sieť Usámu bin Ládina, patriacich do alžírskych islamistických organizácií, hlavne FIS, GIA a GSPC, a pôsobiacich v Európe, Amerike a na Blízkom východe (Alger remet ŕ..., 2001). Táto spolupráca pri výmene informácií o podozrivých osobách nepochybne prispela k vypátraniu amerických aktív štyroch teroristov z AQMI, ktoré sa americké ministerstvo financií rozhodlo zmraziť v júli 2008. Títo teroristi sú údajne zodpovední za viaceré útoky proti zahraničným občanom v Maghrebe (US freezes assets..., 2008).

Aj Maroko je dôkazom efektívnej spolupráce medzi tajnými službami. Konkrétny výsledok sa prejavil už v roku 2002, kedy vďaka „spolupráci spravodajských služieb oboch krajín“ (Mohsen-Finan, 2006, s. 117) bol zmarený pokus o samovražedý atentát, ktorý plánovala bunka al – Kájdy so sídlom v Maroku proti európskym a americkým námorným plavidlám prechádzajúcich Gibraltárskym prielivom. Túto bunku marocké bezpečnostné služby zlikvidovali včas vďaka informáciám poskytnutých od americkej spravodajskej služby CIA, ktoré získala od marockých väzňov vinných z napojenia na al – Kájdu a uväznených v Guantáname (Chadi et al., 2002). Môžeme konštatovať, že viaceré pozitívne výsledky v oblasti výmeny informácii medzi informačnými a tajnými službami svedčia o efektivite spolupráce. Navyše neexistuje žiadna veľká prekážka pre rozvoj tohto druhu bilaterálnej spolupráce v budúcnosti.
   

Isté iniciatívy vyvíjajú Američania aj v oblasti rozvojovej pomoci a medzikultúrneho dialógu. Musíme konštatovať, že bilaterálnu spoluprácu v oblasti rozvoja uprednostňujú USA predovšetkým s Marokom ako historicky tradičným spojencom. Túto rozvojovú spoluprácu Američania v súčasnosti realizujú napríklad cez vládny fond „Spoločnosť pre miléniové výzvy“ (MCC), ktorý bol vytvorený v roku 2004 s cieľom zvýšiť americkú rozvojovú pomoc. MCC má pomôcť k trvalému rozvoju krajinám, najmä v Afrike, ktoré uskutočňujú politické a ekonomické reformy (About MCC, 2008). Napríklad, Maroko získalo v roku 2007 na rozvojové projekty 697,5 miliónov amerických dolárov, najviac zo všetkých prijímajúcich krajín (Swann, 2007). Dokonca armáda sa aktívne angažuje v oblasti rozvojovej spolupráce s Marokom.

V apríli 2007 sa v Maroku konalo spoločné americko – marocké vojenské cvičenie. Okrem toho v oblastiach Tan-Tan a Guelmin vojaci vykonali zdravotnú prehliadku miestneho obyvateľstva (Morocco–US joint..., 2007). Rovnako Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj16 podporuje viaceré projekty v Marockom kráľovstve (USAID/Morocco Country Strategic Plan 2004 – 2008, 2004). Môžeme konštatovať, že tieto snahy, najmä priama účasť amerických vojakov či pracovníkov rozvojových agentúr na pomoci chudobným oblastiam prispieva k lepšiemu vnímaniu Američanov, ktorých vykresľuje teroristická propaganda veľmi negatívne. Negatívom však je, že táto bilaterálna rozvojová spolupráca je rozvinutá najmä s Marokom.

Chudoba a nedostatok hospodárskeho rozvoja ako jedna z príčin terorizmu je problémom vo viacerých oblastiach Maghrebu, napríklad v Mauretánii. Z tohto dôvodu je dôležité rovnako intenzívne podporovať rozvojovú spoluprácu aj s ostatnými štátmi regiónu. Preto rozhodnutie MCC z februára 2008 zaradiť Mauretániu na prechodný dvojročný program s cieľom pomôcť krajine schváliť potrebné politické a ekonomické reformy, aby získavala od amerického fondu plnú podporu, je istým krokom vpred (McConnell, 2008).
     

Pokiaľ ide o medzikultúrny dialóg, môžeme konštatovať, že Američania aj v tejto oblasti vyvíjajú istú iniciatívu. Tiež ide predovšetkým o spoluprácu s Marokom, ktoré najviac prejavuje záujem o takýto druh spolupráce. Napríklad, 26. – 27. mája 2007 sa konala v Rabate konferencia s názvom „Americko – marocký mládežnický dialóg o demokracii a bezpečnosti“. Zúčastnili sa ho študenti, mladí politickí lídri a predstavitelia občianskej spoločnosti z Maroka a USA s cieľom diskutovať o úlohe USA v maghrebskom regióne, pokiaľ ide o podporu demokracie a boj proti terrorizmu (An American-Moroccan..., 2007).

Pozitívom takýchto aktivít USA je snaha hľadať spoločný dialóg a porozumenie medzi kultúrami a poukázať na kladnú úlohu politiky Spojených štátov v regióne. Takéto iniciatívy sú navyše zamerané predovšetkým na mladých ľudí, čo je nepochybne prínosom, keďže práve ich sa snažia získať teroristické skupiny do svojich radov. Na druhej strane môžeme na základe týchto dôvodov konštatovať, že je potrebné, aby sa USA snažili rovnako intenzívne rozvíjať túto spoluprácu aj s ostatnými štátmi regiónu.
   

Môžeme konštatovať, že USA po 11. septembri 2001 do značnej miery zlepšili bilaterálnu spoluprácu. Efektivita spolupráce sa už prejavila v niektorých pozitívnych výsledkoch, stále je však možné zlepšovať bilaterálne vzťahy. Je tu však istý problém. Američania svojou zvýšenou angažovanosťou môžu ohroziť tradične dobre rozvinuté bilaterálne vzťahy medzi jednotlivými krajinami Maghrebu a bývalými európskymi koloniálnymi mocnosťami, napríklad Francúzskom. Zároveň mnohí analytici tvrdia, že súčasná americká politika voči Maghrebu má za úlohu vytlačiť európsky vplyv z regiónu (Daoud, 2008).

V tom dôsledku by mohlo dôjsť v budúcnosti k narušeniu už existujúcich aktivít krajín EÚ v regióne a nejednote krajín Západu. Tieto argumenty sú však do značnej miery neopodstatnené. Je skôr pravdepodobné, že dôjde k posilneniu spolupráce USA s európskymi štátmi v oblasti bezpečnosti. Európske štáty aj USA si totiž uvedomujú, že islamistický terorizmus ohrozuje ich spoločné záujmy.

V Alžíri sa v septembri 2007 konala medzinárodná konferencia o praní špinavých peňazí a financovaní terorizmu, na ktorej sa spoločne zúčastnili experti z Francúzska a USA s cieľom pomôcť alžírskym predstaviteľom v boji proti kriminálnej činnosti teroristov (Mammeri, 2007). Preto zvýšená angažovanosť USA v regióne bude skôr znamenať zvýšenú snahu krajín EÚ angažovať sa na rozvoji amerických aktivít, ktoré majú perspektívu, čo zrejme prispeje k väčšej efektivite, jednote a koordinácii.

USA sa samozrejme snažia využiť dobré bilaterálne vzťahy s jednotlivými štátmi a rozšíriť spoluprácu na multilaterálnu úroveň. Dôkazom toho je vznik viacerých amerických regionálnych programov a iniciatív určených najmä na podporu vojenskej a bezpečnostnej spolupráce. Vo viacerých prípadoch možno hovoriť o úspechu.

Za jeden z pozitívnych príkladov môžeme považovať „Transaharské protiteroristické partnerstvo“ (TSCTP). V roku 2002 vzniklo pod názvom „Pansahelská iniciatíva“ (PSI) zoskupujúce Mali, Mauretániu, Niger a Čad. Neskôr bolo rozšírené o ďalšie štáty: Alžírsko, Mali, Čad, Mauretániu, Maroko, Niger, Nigériu, Senegal a Tunisko. V rámci tohto zoskupenia sa vedú rokovania s cieľom podporiť koordináciu protiteroristických aktivít a regionálnu spoluprácu medzi USA a členskými štátmi. Napríklad, vo februári 2007 sa konala tretia konferencia najvyšších vojenských predstaviteľov krajín TSCTP v Dakare.

Všetci účastníci sa dohodli koordinovať svoje aktivity, aby „zabránili teroristickej skupine al – Kájde infiltrovať sa v regióne“ (Maghreb and Sahel..., 2007). Zároveň v rámci TSCTP príslušníci armády USA poskytujú výcvik miestnym bezpečnostným a ozbrojeným zložkám s cieľom zlepšiť stráženie hraníc, cez ktoré takmer nekontrolovateľne prechádzajú teroristické skupiny, pašeráci drog, zbraní a narkotík. Už v roku 2002 v rámci PSI 600 amerických vojenských poradcov a špeciálnych jednotiek pomáhalo miestnym ozbrojeným bezpečnostným zložkám pri ochrane hraníc (Hudec, 2007).

V Mali, Mauretánii, Nigeri a Čade sa v rokoch 2003 –2004 podarilo americkým vojenským poradcom vycvičiť v každej krajine špeciálne jednotky rýchlej reakcie v počte okolo 150 vojakov s cieľom zlepšiť boj proti teroristickým skupinám, pašerákom zbraní a drog (Trans-Sahara Counterterrorism..., 2008). Efektivitu tejto formy multilaterálnej spolupráce dokazujú aj ďalšie konkrétne výsledky. Aj vďaka regionálnej koordinácii v rámci PSI bola zneškodnená alžírska teroristická skupina pod vedením Abderrazaka El Paru, ktorá uniesla 32 zahraničných turistov z Nemecka, Rakúska, Švajčiarska v roku 2003.

Už v januári 2004 bolo rozmiestnených 400 príslušníkov amerických špeciálnych síl na nigersko-čadskej hranici. Vďaka pomoci amerických inštruktorov a amerického pozorovacieho systému P-3 (Zoubir, 2006) koordinovaná ofenzíva alžírskych a nigerských jednotiek zatlačila El Parovu skupinu do Čadu, kde na začiatku marca 2004 prišla o 43 svojich členov pri zrážke s čadskými jednotkami (Keenan, 2006). Je potrebné samozrejme dodať, že vzhľadom na obrovskú rozlohu krajín Maghrebu pár stoviek Američanmi vycvičených členov miestnych ozbrojených zložiek nemôže úplne zabrániť aktivitám teroristických skupín. Na druhej strane je to istý krok vpred, keďže ide o prvú iniciatívu svojho druhu v regióne.

Regionálne iniciatívy krajín EÚ, ako napríklad 5+5, sa nevyznačujú takou efektivitou. Ich výsledkom bývajú zväčša len všeobecné deklarácie, americká iniciatíva TSCTP však vedie ku konkrétnym výsledkom. Je však potrebné dodať, že podobne ako v prípade vojenskej bilaterálnej spolupráce, aj v tomto prípade multilaterálnej spolupráce môže byť prekážkou k ďalšiemu rozvoju postoj civilného obyvateľstva k americkej armáde.

Ďalšou významnou iniciatívou USA je vytvorenie jednotného veliteľstva Spojených štátov pre africký kontinent (AFRICOM). Toto rozhodnutie amerického prezidenta G. W. Busha oznámil americký minister obrany Robert Gates už vo februári 2007 (Bernard, 2007). Vytvorené bolo v októbri 2007 a od októbra 2008 je plne zodpovedné americkému ministerstvu obrany za vojenské vzťahy so všetkými africkými krajinami s výnimkou Egypta.

Na rozdiel od minulosti, kedy boli pre Afriku určené tri veliteľstvá, dnes spadá operačná zodpovednosť jednotne pod AFRICOM, čo má priniesť väčšiu efektivitu. AFRICOM ako jednotné veliteľstvo pre kontinent ovplyvní aj politiku USA voči Maghrebu. Od troch veliteľstiev prebralo AFRICOM zodpovednosť za riadenie a rozvoj regionálnych programov v Afrike a teda aj za iniciatívy určené pre Maghreb. Dočasné sídlo má zatiaľ v nemeckom Stuttgarte, USA však plánujú jeho sídlo umiestniť na africkom kontinente (U.S. Africa Command, 2008).

Pokiaľ ide o Maghreb, AFRICOM je prínosom z viacerých dôvodov. V prvom rade môžeme konštatovať, že AFRICOM okrem vojenskej spolupráce chce podporiť aj nevojenské iniciatívy na kontinente, napríklad činnosť americkej rozvojovej agentúry USAID. Navyše, pre AFRICOM nepracujú len vojenskí experti, ale aj odborníci na medzinárodné vzťahy, spravodajské služby, humanitárnu a zdravotnú pomoc. Títo členovia civilného manažmentu budú platení okrem inštitúcií, pre ktoré pracujú, aj ministerstvom obrany USA (Hanson, 2007). Väčšia podpora rozvojovej pomoci by nepochybne zlepšila obraz USA v regióne, hlavne armády, ktorá nemá najlepšiu povesť medzi miestnym obyvateľstvom.

V druhom rade, AFRICOM vytvára iniciatívy s cieľom podporiť a rozvíjať regionálne programy, ktoré už zaznamenali istý úspech. Napríklad, v rámci AFRICOM bola vytvorená regionálna iniciatíva „Operácia Trvalá sloboda – Transaharská oblasť“(OEF-TS) s cieľom podporiť TSCTP. Na rozdiel od TSCTP, ktoré je určené predovšetkým na boj proti terorizmu, OEF – TS je zameraná na bezpečnosť a spoluprácu v širšom význame. OEF – TS podporuje aj humanitárne a rozvojové programy (Operation Enduring Freedom..., 2008).

Zároveň sa prostredníctvom tejto iniciatívy konajú viaceré stretnutia na multilaterálnej úrovni s cieľom koordinovať aktivity nielen v rámci regiónu, ale aj aktivity krajín EÚ angažujúcich sa v Maghrebe. Napríklad, OEF – TS sa podieľalo na organizovaní medzinárodnej konferencie, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia krajín Maghrebu, Sahelu (Burkina Faso, Niger, Nigéria, Čad, Sudán a Mauretánia. Mauretánska republika sa však zvykne radiť aj k Maghrebu), rôznych amerických inštitúcií ako ministerstvo obrany, zahraničných vecí, FBI, USAID, CIA a tiež aj predstavitelia krajín EÚ. Hlavný predstaviteľ OEF – TS Randall Horton vyhlásil počas konferencie, že toto je šancou spoločne koordinovať aktivity hlavných aktérov v regióne (Wood, 2008).

V poslednom rade, USA pripúšťajú možnosť umiestniť sídlo AFRICOM do viacerých afrických krajín. V júni 2007 tajomník amerického ministerstva obrany vyhlásil, že nové africké veliteľstvo by mohlo mať na kontinente viacero sídel „namiesto toho, aby bolo umiestnené v jedinej krajine“ (Du nouveau pour..., 2007). Prípadné umiestnenie jedného zo sídel v krajine Maghrebu by mohlo byť dobrým krokom, keďže takéto regionálne veliteľstvo by sa plne sústredilo na podporu rozvoja iniciatív v danej oblasti, čo by zrejme prispelo k väčšej efektivite. Kritici však upozorňujú na fakt, že AFRICOM je predovšetkým nástrojom Pentagonu a vždy budú prevládať vojenské programy nad civilnými, napríklad v oblasti rozvoja. Americká organizácia Refugees International vo svojej správe uverejnenej na internetovej stránke IRIN News v júli 2008 vyhlásila, že z 1300 pracovníkov AFRICOM – u len trinásti nie sú zamestnancami ministerstva obrany (AFRICA: USA must..., 2008).

Z tohto dôvodu je celkom prirodzené, že predstavitelia štátov Maghrebu považujú charakter AFRICOM – u za príliš vojenský a prejavujú veľkú nedôveru voči novému veliteľstvu. Zväz arabského Maghrebu sa už vyjadril proti akémukoľvek „umiestneniu amerických základní hocikde na kontinente“ (Harris et al., 2008). Na druhej strane je potrebné dodať, že AFRICOM môže bez problémov fungovať, hoci má sídlo mimo kontinentu. Napríklad, americké veliteľstvo určené pre Blízky a Stredný východ funguje, hoci sídlo má na Floride. Navyše nové veliteľstvo bez problémov pokračuje v realizácii a rozvoji programov týkajúcich sa spolupráce v oblasti boja proti terorizmu. V rámci AFRICOM boli v júli 2008 vyslaní do Alžírska príslušníci americkej armády a v perifériách miest na severe krajiny, ktoré sa stali v poslednej dobe terčom viacerých teroristických atentátov, mali byť rozmiestnené americké tajné jednotky (L’armée américaine..., 2008). Preto môžeme konštatovať, že úspech AFRICOM nebude príliš závisieť od jeho umiestnenia v regióne, skôr od toho, či okrem dobre rozvinutej vojenskej spolupráce dostatočne podporí rozvoj civilných programov, napríklad v oblasti rozvoja, čím si získa väčšiu dôveru miestneho obyvateľstva.

(Zväz arabského Maghrebu používajúci akronym UMA je združenie zoskupujúce štáty Maghrebu s  cieľom podporiť predovšetkým hlbšiu ekonomickú integráciu regiónu. Ustanovujúca zmluva bola podpísaná v roku 1989 hlavami členských štátov v marockom meste Marrákeš. Hoci na začiatku 90. rokov 20. storočia došlo k istým pozitívnym krokom smerujúcim k jednotnému trhu, následné spory medzi členskými štátmi, Alžírskom a Marokom, ktoré sa vzájomne obviňujú z podpory teroristických a pašeráckych skupín, zabránili ďalšiemu rozvoju tohto zoskupenia. Obe krajiny majú uzavretú spoločnú hranicu.)

V oblasti rozvoja je dôležitý program "Partnerská iniciatíva pre Stredný východ", ktorý vznikol v roku 2002. Jeho úlohou je podpora hlavne demokratických a ekonomických reforiem v členských štátoch. S výnimkou Izraela ide o arabské štáty (Ďalej budem používať pre tento program anglický akronym MEPI. MEPI je financovaný americkým ministerstvom zahraničných vecí a je určený pre pomoc viacerým členským štátom: Alžírsko, Egypt, Izrael, Libanon, Líbya, Maroko, Palestína, Tunisko, Bahrajn, Jordánsko, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Jemen). Od roku 2002 MEPI prispela viac ako 530 miliónov amerických dolárov na rozvoj viac ako 550 projektov v 17 krajinách, medzi ktoré patria aj štáty Maghrebu (Middle East Partnership Initiative, 2008).

MEPI je tiež určený na podporu medzikultúrneho dialógu. Ide o rôzne programy týkajúce sa najmä študentského pobytu mladých lídrov politického a spoločenského života pochádzajúcich z arabského sveta v USA a spoznávania amerických miestnych inštitúcií, hodnôt a kultúry (Regional Programs, 2008). Hoci ide predovšetkým o bilaterálny program, MEPI má za cieľ podporovať aj multilaterálnu spoluprácu. Dôkazom toho je aj oznámenie pracovníkov MEPI v júni 2007 vytvoriť zoskupenie zložené zo študentov, členov mimovládnych organizácií a pod., ktorí už získali podporu v rámci tohto regionálneho programu. Cieľom je zlepšiť regionálnu koordináciu a výmenu skúseností, aby došlo k čo najlepšiemu využitiu pomoci v rámci MEPI (Arfaoui, 2007).

Všeobecne by sme mohli konštatovať, že USA sa veľmi intenzívne snažia rozvíjať multilaterálnu spoluprácu s krajinami Maghrebu. To, že regionálne iniciatívy USA zaznamenali istý úspech, dokazuje aj fakt, že krajiny EÚ majú záujem podieľať sa na ich rozvoji. V auguste 2007 sa okrem členov TSCTP zúčastnili vojenských cvičení aj Francúzsko, Holandsko a Veľká Británia (Maghreb countries to..., 2007). To nepochybne prispieva k väčšej koordinácii a jednotému postupu v boji proti terorizmu v Maghrebe. Záujem USA zahrnúť do spolupráce dlhodobo aj krajiny EÚ potvrdzujú vyhlásenia viacerých vysokých predstaviteľov armády USA. Americký generál Charles F. Wald počas tlačovej konferencie vo Washingtone vyhlásil, že „Spojené štáty a Francúzsko majú mnoho spoločných záujmov“ na africkom kontinente, preto by privítal francúzsku účasť na amerických regionálnych programoch (Abramovici, 2005, s. 15).

Hoci sa bezpečnostná situácia v Maghrebe oproti 90. rokom 20. storočia zlepšila, riziko terorizmu naďalej pretrváva spolu s jeho príčinami ako kriminálna činnosť teroristov, pašovanie drog, neefektívna protiteroristická a protikriminálna legislatíva, nedostatočný hospodársky a sociálny rozvoj, pretrvávanie islamského radikalizmu a náboženskej neznášanlivosti v spoločnosti. USA a krajiny EÚ, majúce v regióne do istej miery spoločné ekonomické, energetické a bezpečnostné záujmy, sa preto musia zameriať na spoluprácu s maghrebskými krajinami v boji proti terorizmu, ale zároveň aj na boj proti jeho príčinám.
   

V tejto práci som si stanovil za hlavný cieľ zhodnotiť a porovnať efektivitu protiteroristickej spolupráce krajín EÚ a USA s maghrebskými štátmi vyvíjanej na bilaterálnej aj multilaterálnej úrovni a predikovať, ako by sa mala vyvíjať ich budúca spolupráca v boji proti terorizmu.
   

Pokiaľ ide o bilaterálnu spoluprácu, môžeme konštatovať, že USA aj krajiny EÚ zaznamenali vo viacerých oblastiach veľmi pozitívne výsledky. Týka sa to najmä spolupráce v oblasti tajných služieb, súdnictva, polície, rozvoja a medzikultúrneho dialógu. Predstavitelia tajných služieb z Maghrebu, štátov EÚ a USA majú dobre rozvinuté vzájomné kontakty na bilaterálnej úrovni, čo dokazujú viaceré prípady vypátrania a zneškodnenia hľadaných teroristov spolu s kriminálnymi a pašeráckymi skupinami podporujúcich teroristickú činnosť.

V prípade súdnej a policajnej spolupráce krajiny Únie ako aj USA sa na bilaterálnej úrovni pravidelne angažujú pri poskytovaní inštruktáže miestnym súdnym a policajným predstaviteľom v oblasti zeefektívnenia boja proti kriminálnej činnosti teroristov a protiteroristickej legislatívy. V prípade krajín EÚ je veľkým pozitívom fakt, že v tejto sfére sa na bilaterálnej úrovni s jednotlivými štátmi Maghrebu angažuje samotná Únia, ktorá disponuje špeciálnymi centrami v Bruseli poskytujúcich maghrebským sudcom protiteroristické semináre.

To samozrejme prispieva k väčšej koordinácii a efektivite. V prípade USA aj krajín EÚ je však dôležité naďalej pokračovať v poskytovaní odborného výcviku policajným a súdnym predstaviteľom, keďže vycvičených pár desiatok miestnych sudcov nedokáže zabrániť všetkým prípadom porušovania protikriminálnej a protiteroristickej legislatívy.

Aj v oblasti medzikultúrneho dialógu a spolupráce pri hospodárskom a sociálnom rozvoji sú v oboch prípadoch pomerne dobre rozvinuté vzťahy na bilaterálnej úrovni. USA využívajú niekoľko agentúr a fondov na rozvojovú pomoc. Krajiny EÚ ako aj samotná Únia sa tiež aktívne angažujú v tejto sfére. Pokiaľ ide o medzikultúrny dialóg, v oboch prípadoch sú vyvíjané viaceré iniciatívy s cieľom podporovať kontakt a porozumenie medzi kultúrami, napríklad rôzne medzinárodné diskusné fóra medzi mladými ľuďmi z rôznych kultúr, čo prispieva k znižovaniu nebezpečenstva islamistického radikalizmu a náboženskej neznášanlivosti v spoločnosti.

Dôležité je však dodať, že aktivity v týchto sférach sú hlavne vyvíjané v spolupráci s Marokom ako tradičným regionálnym spojencom Západu, pričom kultúrny dialóg a rozvojová spolupráca je nutná aj v iných štátoch Maghrebu. V prípade vojenských bilaterálnych vzťahov sa však prejavili rozporuplné výsledky. Hoci sa krajiny EÚ do istej miery angažujú v poskytovaní potrebného technického zariadenia, táto bilaterálna spolupráca je nedostatočná v porovnaní s aktivitami USA. Spojené štáty na rozdiel od štátov EÚ vyvinuli podstatne viac programov vojenskej, technickej a odbornej asistencie. Navyše, na naliehanie miestnych vlád po 11. 9. 2001 odpovedali skôr USA, keďže dodali potrebné technické vybavenie, čím došlo k posilneniu bilaterálnej vojenskej spolupráce medzi Spojenými štátmi a krajinami Maghrebu na úkor štátov Únie.

Okrem toho, EÚ na rozdiel od USA nevyvíja žiadne iniciatívy s cieľom vysielať pravidelne vojenských inštruktorov, ktorí by poskytovali výcvik miestnym armádam. Na druhej strane však musíme konštatovať, že v prípade USA môže mať táto zvýšená vojenská angažovanosť za následok negatívny efekt, keďže medzi miestnym obyvateľstvom americká armáda nemá najlepšiu povesť, čo by mohli zneužiť radikálne islamistické skupiny pre rozpútanie ďalšieho násilia a novú propagandu ako ďalší ideologický zdroj.  

Pokiaľ ide o multilaterálnu spoluprácu, krajiny EÚ ako aj USA využili pomerne dobré bilaterálne vzťahy s jednotlivými štátmi Maghrebu na vytvorenie viacerých regionálnych iniciatív zameraných na podporu vojenskej bezpečnostnej spolupráce. V oboch prípadoch je však rozdielom stupeň dosiahnutej efektivity. V prípade krajín EÚ sa dosiahla pomerne nízka efektivita, keďže Úniou vyvíjané multilaterálne iniciatívy sú väčšinou len diskusné fóra ako napríklad Dialóg 5+5, výsledkom bývajú všeobecné deklarácie a chýbajú vhodné mechanizmy na presadenie konkrétnych rozhodnutí.

Väčšinou tieto multlaterálne aktivity spočívajú na dohodách o stanovení spoločných priorít s cieľom koordinovať politiky jednotlivých štátov, nie sú však záväzné. Hoci na druhej strane došlo k prijatiu istých konkrétnych rozhodnutí, napríklad v rámci 5+5 sa dohodlo na vytvorení spoločnej školy pre výcvik vojenských kádrov so sídlom v Paríži a spoločného centra pre strategické vojenské analýzy so sídlom v Tunise, problémom je pomalá realizácia, keďže tieto dohody nie sú záväzné. V porovnaní s krajinami EÚ síce USA začali s rozsiahlejšími aktivitami až po 11. 9. 2001, ich vojenské bezpečnostné iniciatívy však zaznamenali viac konkrétnych pozitívnych výsledkov.

Ide najmä o zoskupenie TSCTP, v rámci ktorého americká armáda pravidelne organizuje spoločné cvičenia s miestnymi ozbrojenými bezpečnostnými zložkami, poskytuje im aj potrebné technické vybavenie na kontrolu rozsiahlych nedostatočne strážených hraníc a oblastí, ktoré využívajú pre pohyb teroristické skupiny a na ne napojené organizácie venujúce sa pašovaniu drog a ďalšieho nelegálneho tovaru. Spoločná koordinácia krajín v rámci TSCTP prispela aj k zneškodneniu organizácie nebezpečného alžírskeho teroristu pôsobiaceho v Maghrebe Abderrazaka El Paru.

Na druhej strane, podobne ako v prípade bilaterálnej spolupráce, zvýšená vojenská angažovanosť americkej armády nepopulárnej v očiach miestneho obyvateľstva môže byť kontraproduktívna, keďže by to by mohli zneužiť radikálne islamistické skupiny na rozpútanie násilia. V oboch prípadoch sú na multilaterálnej úrovni vyvíjané aj iné ako vojenské bezpečnostné iniciatívy, najmä v oblasti rozvojovej spolupráce, prostredníctvom rôznych fondov a agentúr poskytujúcich rozvojovú pomoc, a medzikultúrneho dialógu, ktorý spočíva na viacerých programoch s cieľom oboznámiť hlavne mladých ľudí so západnými inštitúciami, kultúrou a podporiť porozumenie a toleranciu medzi náboženstvami.

V tejto sfére neexistuje nejaká zásadná prekážka a je potrebný ďalší rozvoj týchto iniciatív, keďže krajiny EÚ a USA sa vďaka týmto aktivitám ukazujú v očiach mladých ľudí v inom svetle, ako ich vykresľuje teroristická propaganda.
   

Z predchádzajúcej časti vyplýva, že pokiaľ ide o bilaterálnu aj multilaterálnu spoluprácu, najväčším problémom je vojensko – bezpečnostný aspekt. V prípade krajín EÚ ide o nedostatočne rozvinuté bilaterálne vojenské vzťahy a nízku efektivitu vojensko – bezpečnostných iniciatív vyvíjaných na multilaterálnej úrovni. Pokiaľ ide o USA, problémom je zlá povesť americkej armády medzi miestnym obyvateľstvom, čo môže mať negatívny efekt na bezpečnostnú situáciu, keďže po 11. 9. 2001 došlo k zvýšeniu vojenskej angažovanosti Spojených štátov v regióne. Môžeme konštatovať, že z vyššie uvedených tvrdení vyplývajú tri hlavné závery, ako by sa mala vyvíjať budúca spolupráca.
   

V prvom rade, nie je potrebné v rámci zvýšenia efektivity krajín EÚ začať s novými vojenskými aktivitami na bilaterálnej a multilaterálnej úrovni. Je omnoho dôležitejšie, aby sa na rozvoji perspektívnych amerických protiteroristických vojenských iniciatív ako TSCTP aktívne spolupodieľali aj krajiny EÚ. Štáty Únie ako aj USA majú totiž v regióne viacero spoločných záujmov, ako napríklad boj proti terorizmu a bezpečné prostredie pre zamestnancov zahraničných firiem. Z tohto dôvodu by sa zlepšila nielen efektivita vojenskej angažovanosti krajín EÚ, ale zeefektívnilo a zjednotilo by sa aj celkové úsilie Západu pri stabilizácii bezpečnostnej situácie v Maghrebe. V konečnom dôsledku USA aj štáty Únie už dali jasne najavo, že sa nebránia spoločnej euro – americkej iniciatíve. Na niektorých spoločných cvičeniach v rámci TSCTP sa zúčastnili aj vojenskí predstavitelia krajín EÚ. Operácia Stredomorského dialógu Aktívne úsilie je tiež dôkazom, že spoločná euro – americká bezpečnostno – vojenská asistencia maghrebským štátom dokáže byť veľmi efektívnou.
   

V druhom rade, je dôležité, aby americké vojenské iniciatívy na multilaterálnej aj bilaterálnej úrovni viedli k lepšemu vnímaniu armády USA medzi miestnym obyvateľstvom. K tomu napríklad už slúži priama účasť príslušníkov americkej armády na poskytovaní zdravotnej, humanitárnej a rozvojovej pomoci obyvateľstvu. Zároveň tiež nové americké vojenské veliteľstvo pre Afriku AFRICOM plánuje v regióne Maghrebu podporovať koordináciu rozvojových, humanitárnych a vojenských programov.
   

V treťom rade, krajiny EÚ a USA musia zároveň venovať neustálu pozornosť aj iným aspektom ako len vojenskému, keďže okrem činnosti samotnej AQMI, pretrvávajú rôzne ekonomické a sociálne problémy, ktoré sú príčinou terorizmu. Aktivity USA a krajín EÚ v tejto sfére by však nemali byť zamerané len na tradičných spojencov Západu v regióne ako napríklad Maroko, ale aj na iné štáty, keďže tiež potrebujú rozvojovú pomoc a asistenciu pri boji proti islamistickému radikalizmu a náboženskej intolerancii v spoločnosti, ako napríklad Alžírsko.

Čo je však podstatné, spoločné úsilie Západu by mohlo viesť k značnému zlepšeniu bezpečnostnej situácie.

5+5 Defence Initiative seminar in Algiers to focus on air safety [online]. 2007. Maghrebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com [online]. 2007.

Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org About MCC [online]. 2008.

Millenium Challenge Corporation. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.mcc.gov/about/index.php

ABRAMOVICI, P. 2004. Activisme militaire de Washington en Afrique. In Le Monde diplomatique [online], juillet 2004, N° 604 [cit.7.11.2008], p. 14 – 15. Dostupné na internete:
http://www.monde-diplomatique.fr

AFRICA: USA must improve aid balance - Refugees International [online]. 2008. IRIN
UN Office for the Coordination of Humanitarian Affairs. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.irinnews.org/Report.aspx?ReportId=79308

Alger remet ? Washington une liste de 1.350 terroristes [online]. 2001. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/farticle/tribune/apres_attentats_liste.htm

Algeria detains 120 suspected Iraq fighters: paper [online]. 2007. Reuters. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.reuters.com/article/worldNews/idUSAHM55000020070405

Algerian judiciary officials train in counter-terrorism and human rights [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Algerian justice officials attend EU counter-terrorism seminar [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Algerian Parliament Adopts Law on Money Laundering, Terrorism Financing [online]. 2005. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Algerian terrorists confess oil pipeline bomb plot [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Al-Qaeda claims Algeria bombing [online]. 2007. Al Jazeera. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:

http://english.aljazeera.net/

Al-Qaeda claims Mauritania attack [online]. 2007. Al Jazeera. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://english.aljazeera.net

An American-Moroccan Youth Dialogue On Democracy and Security [online]. 2007. Project on Middle East Democracy. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.pomed.org/conferences_2007/rabat.pdf

ARFAOUI, J. 2007. MEPI to launch a network of programme beneficiaries [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2007/06
/01/feature-01

A road map to dry financial sources of Al-Qaeda in the Maghreb [online]. 2008. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/en/articles/2008/road_map.htm

Barcelona Declaration and Euro-Mediterranean partnership [online]. 2008. Europa Gateway to the European Union. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/r15001.htm

BARTI, H. 2008. Un million d’euros pour la lutte antiterroriste. In Le Quotidien d´Oran, 14 janvier 2008, N° 3976. ISSN 1111-2166, p. 7.
BENMEHDI, H., LAHCEN, M. 2007. Casablanca suicide bombers target US consulate, cultural centre [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

BERNARD, J. 2007. Le Pentagone crée un commandement pour l´Afrique. In Le Quotidien d´Oran, 7 février 2007, N° 3690. ISSN 1111-2166, p. 7.

CAESARI, J. 2008. Les rapports France-Algérie : L'effet "Airbus". [online]. ISLAM FRATERNET. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.islam-fraternet.com

Colombian cocaine trail passes through Annaba, Algerian investigators say [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Coopération avec le Centre africain d´études et de recherches sur le terrorisme [online]. 2008. Europa Gateway to the European Union. [cit.7.11.2008]. Dostupné na  internete:
http://europa.eu/scadplus/leg/fr/lvb/l33284.htm

DAGUZAN, J-F. 2007. France and the Maghreb The End of the Special Relationship? In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London? New York: Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-71559-8, p. 331 – 347.

DAOUD, A. 2008. The Next American President: What Should the Maghreb Expect [online]. North Africa Journal Weblog. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.north-africa.com/blog/?page_id=61

Des compagnies US s’intéressent aux mégaprojets pétrochimiques de Sonatrach [online]. 2006. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/fr/article/pol/us/megaprojets.htm

Detainee Escapes From Abu Ghraib; Three North African Terrorists Killed [online]. 2005. U.S. Department of Defense. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.defenselink.mil/news/newsarticle.aspx?id=16784

DRUGS: MOROCCO; 111 TONS OF CANNABIS CONFISCATED IN 2008 [online]. 2008. ANSAmed. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.ansamed.info/en/morocco/news/ Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript aby ste ju mohli vidieť.

Du nouveau pour les «bases» américaines [online]. 2007. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org/fr/article/pol/geopolitique/bases_americaines.htm

EC allocates 133m euros [online]. 2005. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

EU Aid Package for Algerian Terrorism Victims [online]. 2004. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

EU Commissioner, Maghreb foreign ministers to meet in Rabat [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

EU-MOROCCO: AGREEMENT ON STATISTICAL DATA EXCHANGE SIGNED [online]. 2008. ANSAmed. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.ansamed.info/en/morocco/news/ME03.YBX12574.html

FBI warns of Colombian drug trafficking through Algeria [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2007/11/11/newsbrief-02

FETHI, N. 2006. International meeting of experts discusses drugs in Algeria [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/features/2006/12
/06/feature-01

Foreign Terrorists killed in clashes with Algerian army [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/cocoon/awi/xhtml1/en_GB/features/awi/newsbriefs/gener
al/2007/08/07/newsbrief-01

France´s Sarkozy signs 2 bln eur trade, military deals with Morocco [online]. 2007. Forbes.com. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.forbes.com/markets/feeds/afx/2007/10/23/afx4248651.html

France to fund Moroccan development initiative [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

French experts share experience on money laundering, terrorism financing with Algerian magistrates [online]. 2006. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

GRAMIGNA, A. 2007. Medzi dvoma mešitami. In Týždeň [online], 12. apr. 2007, č. 7 [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.tyzden.sk/

HAMROUCHE, G. 2008. La lutte contre le terrorisme au centre de la conférence de Nouakchott. In La Tribune [online], 21 mai 2008, N° 3924 [cit.7.11.2008], p. 2. Dostupné na internete:
http://www.latribune-online.com/pdf/2008/05/21/edition.pdf

HANSON, S. 2007. U. S. Africa Command (AFRICOM) [online]. Council on Foreign Relations [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.cfr.org/publication/13255/

HARRIS, B., LEVY, M. 2008. African Voices on AFRICOM [online]. Africa Action [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.africaaction.org

HUDEC, J. 2006. Maghrib. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2006. ISBN 80 – 88842 – 98 – 0, s. 481 – 491 s.

HUDEC, J. 2007. Mašrik a Maghrib: Od Západu na Východ. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2006 – 2007. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstva Slovenskej republiky, 2007. ISBN 978 – 80 – 89 – 89261 – 11 – 6,
s. 361 – 373.

HUNT, E. 2007. Islamist Terrorism in Northwestern Africa A ‘Thorn in the Neck’ of the United States? [online] Washington: The Washington Institute for Near East Policy, 2007 [cit.7.11.2008], 22p. Dostupné na internete:
http://www.washingtoninstitute.org/download.php?file=PolicyFocus65.pdf

CHADI, T., EL AZIZI, A. 2002. Le Maroc est-il une plate-forme stratégique pour Al Qaida? Opération Gibraltar. In Maroc Hebdo International [online], 14 – 20 juin 2002, N° 515 [cit.7.11.2008], p. 4 – 5. Dostupné na internete:
http://www.marochebdo.
press.ma/MHinternet/Archives_515/pdf_515/page04et05.pdf

CHANKIN-GOULD, S. - GAHRAMANOVA, A. - GARCIA, V. et al. 2007. U.S. Arms Exports and Military Assistance in the “Global War on Terror” 25 Country Profiles [online]. Washington: Center for Defense Information, 2007, [cit.7.11.2008], 149 p. Dostupné na internete:
http://www.cdi.org/PDFs/Export%20Trends%20Full.pdf

CHICHIZOLA, J. 2007. Alger fournit ? Paris sa liste noire du terrorisme [online]. LE FIGARO, 2007 [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.lefigaro.fr

It gets Osama Bin Laden’s permission [online]. 2007. Algeria Events Latest News for Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-events.com/article669.html

JAMEH, S. 2008. Cash-strapped al-Qaeda turns to kidnappings in Algeria [online]. Magharebia, 2008 [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

JAMES, B. 2003. Chirac´s trip to Algeria seen as a balancing act [online]. International Herald Tribune. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.iht.com/articles/2003/02/27/algiers_ed3_.php

KEENAN, J. 2006. The Collapse of the Second Front [online]. Foreign Policy in Focus. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.fpif.org/fpiftxt/3544

KOHLMANN, E. F. 2007. Two Decades of Jihad in Algeria: the GIA, the GSPC, and Al-Qaida [online]. The NEFA Foundation, 2007 [cit.7.11.2008], 28 p. Dostupné na internete:
http://www.nefafoundation.org

KOHLMANN, E. F., LEFKOWITZ, J. 2007. Dossier: Libyan Islamic Fighting Group (LIFG) (Al-Jama’ah al-Islamiyyah al-Muqatila) [online]. The NEFA Foundation, 2007
[cit.7.11.2008], 22 p. Dostupné na internete:
http://www.nefafoundation.org

KROPÁČEK, L. 1996. Islamský fundamentalizmus. Praha: Vyšehrad, 1996. 253 s. ISBN 80-7021-168-7.

LAHCEN, M.. 2008. Spain launches new programme to train Moroccan youth [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com

L’armée américaine active en Algérie? [online]. 2008. Le Matin DZ. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.lematindz.net

Maghreb and Sahel countries pledge to fight terrorism [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com

Maghreb Countries Back Initiative Against Terrorist Financing [online]. 2004. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com

Maghreb countries to take part in joint military exercise in Mali [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com

Maghreb teens attend inaugural European Parliament youth program [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com

MALTI, H. 2008. LES GUERRES DE BUSH POUR LE PETROLE [online]. Algeria- Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria, 2008 [cit.7.11.2008], 16 p. Dostupné na internete:
?http://www.algeria-watch.org

MAMMERI, A. 2007. Algiers hosts seminar on combating money laundering and terrorist financing [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com

Maroc-Espagne; coopération dans le religieux [online]. 2004. Aujourd´hui le Maroc. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.aujourdhui.ma

MARÔNKOVÁ, B. 2004. STREDOMORIE. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2003 – 2004. Bratislava: Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2004. ISBN 80 – 88842 – 71 – 9, s. 152 – 154.

MARÔNKOVÁ, B. 2005. Krajiny Maghribu v roku 2004. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2004 - 2005. Bratislava: Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2005. ISBN 80 – 88842 – 84 – 0, s. 403 – 414.

MARÔNKOVÁ, B. 2005a. Rozvoj Strednomorského dialógu v roku 2004. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2004 - 2005. Bratislava: Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií Ministerstva obrany Slovenskej republiky, 2005. ISBN 80 – 88842 – 84 – 0, s. 329 – 332.

Mauritania moves to counter money-laundering [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

McCONNELL, K. 2008. Millennium Challenge Corporation Reinforces Support for Africa. Selects Malawi and Mauritania as newest countries eligible for funding [online]. America.gov. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.america.gov

MEHDAOUI, Z. 2008. Ni «Africom» ni «marines» sur le sol algérien. In Le Quotidien d´Oran, 3 avril 2008, N° 4045. ISSN 1111-2166, p. 3.
MELLAH, S. 2004. The Massacres in Algeria, 1992-2004. [online]. Algeria Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org

MELLAH, S., RIVOIRE, J. B. 2005. Enqu?te sur l’étrange « Ben Laden du Sahara » [online]. Le Monde diplomatique. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.monde-diplomatique.fr

Middle East Partnership Initiative. [online]. 2008. US Department of State. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://mepi.state.gov

MOHSEN-FINAN, K. 2006. Le Maghreb entre ouvertures nécessaires et autoritarismes possibles. In RAMSES 2006. Paris: Dunod, 2006. ISBN 2 10 049352 3, p. 111 – 126.

MOKHTARIA, B. 2008. L´Algérie négocie avec le FBI et le département d´Etat. In Le Quotidien d´Oran, 20 juillet 2008, N° 4136. ISSN 1111-2166, p. 4.
Moroccan government adopts bill against money laundering [online]. 2006. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

Morocco-US joint military exercise underway in Tan-Tan [online]. 2007. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

NAWAF, O. 2006. “Fractured Iraq: Implications for Saudi National Security“. In Two Decades of Jihad in Algeria: the GIA, the GSPC, and Al-Qaida [online]. The NEFA Foundation, 2007 [cit.7.11.2008], p. 17. Dostupné na internete:
http://www.nefafoundation.org

No marines forces in the Algerian Sahara [online]. 2008. Algeria-Watch Information on the Human Rights Situation in Algeria. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.algeria-watch.org

Operation Active Endeavour [online]. 2008. North Atlantic Treaty Organization. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.nato.int

Operation Enduring Freedom Trans Sahara Program Overview [online]. 2008. United States Africa Command. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.africom.mil

OUALI, M. 2008. Poppy fields found in the Algerian Sahara [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
?http://www.magharebia.com

OULD-MEY, M. 2007. Between the Hammer of Economic Globalisation and the Anvil of Multiparty Factionalism. In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London New York: ? Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-
71559-8, p. 71 – 89.

PORTER, G. D. 2007. Islamist Terrorism and Energy Sector Security in Algeria. In Terrorism Monitor [online], Volume V, Issue 12, June 21, 2007 [cit.7.11.2008], p. 4 – 6. Dostupné na internete:
http://www.jamestown.org

Prises de contact pour une coopération militaire. 2007. In Le Quotidien d´Oran, 8 mars 2007, N° 3715. ISSN 1111-2166, p. 2.

RAFA, A. 2008. Pour une coordination dans la lutte antiterroriste. In La Tribune [online], 21 mai 2008, N° 3924 [cit.7.11.2008], p. 2. Dostupné na internete:
http://www.latribune-online.com

REGIONAL PROGRAMS [online]. 2008. MEPI Regional Office Tunis. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.medregion.mepi.state.gov

Resolution 1267. 1999. In Official Documents System of the United Nations [online], 15 October 1999 [cit.7.11.2008], 4 p. Dostupné na internete:
?http://daccessdds.un.org

Réunion secr?te des patrons du renseignement ? Paris [online]. 2007. Spyworld Actu. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.spyworld-actu.com

Seminar on Counter-Terrorism in North Africa Region 2-4 April 2008 Algiers – Algeria [online]. 2008. Centre Africain d’Études et de Recherche sur le Terrorisme. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:

http://www.caert.org.dzSIEGEL, P. C. 2007.

AQIM Renews its Threats Against France. In Terrorism Focus. [online], Volume 6, Issue 26, August 7 2007 [cit.7.11.2008], p. 5-6. Dostupné na internete:
http://www.jamestown.org/

Social Development [online]. 2008. Moroccan American Center for Policy.
[cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.moroccanamericanpolicy.com

SPAIN: INDRA VIES FOR ALGERIAN SURVEILLANCE BORDER SYSTEM [online]. 2007. ANSAmed. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.ansamed.info/

Spain says Moroccan Islamic Combatant Group plotted Madrid train bombing [online].
2006. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

ST JOHN, R. B. 2007. Libya Reforming the Economy, not the Polity. In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London? New York: Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-71559-8, p. 53 – 70.

SWANN, Ch. 2007. Millenium Challenge Awards Biggest Grant to Date to Morocco [online]. Bloomberg L.P. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.bloomberg.com/

THE 5+5 DIALOGUE [online]. 2008. 5+5 Dialogue. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.5plus5.tn

THEDREL, A. 2008. Mauritanie : la DGSE traque les assassins des Français [online]. LE FIGARO. fr. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.lefigaro.fr/

The Euro-Mediterranean Partnership [online]. 2008. European Commission External Relations. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://ec.europa.eu/

THE FORTY RECOMMENDATIONS. 2003. In Financial Action Task Force on Money Laundering [online], 20 June 2003 [cit.7.11.2008], 7 p. Dostupné na internete: http://www.fatf-gafi.org

The PG and its Member States [online]. 2008. Council of Europe. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.coe.int/

Toulon, plaque tournante de la lutte antidrogue en Méditerranée [online]. 2008. Le Point.fr. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.lepoint.fr

Trans-Sahara Counterterrorism Initiative [TSCTI] [online]. 2008. GlobalSecurity.org. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.globalsecurity.org

Une base militaire US dans le sud algérien? [online]. 2008. Le Matin DZ. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.lematindz.net

Une école de cadres de la Défense pour les deux rives de la Méditerranée. 2006. In Le Quotidien d´Oran, 12 décembre 2006, N° 3644. ISSN 1111-2166, p. 5.
U.S. Africa Command [online]. 2008. United States Africa Command. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.africom.mil

US freezes assets of four alleged Maghreb al-Qaeda leaders [online]. 2008. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com

USAID/Morocco Country Strategic Plan 2004 – 2008. 2004. In USAID Development Agency [online], July 2003 [cit.7.11.2008], 46 p. Dostupné na internete:
http://pdf.usaid.gov/

WOOD, J. L. 2008. Trans – Saharan Conference Focuses on ´Expanding Partner Nations Capacity – Building´ [online]. United States Africa Command. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:http://www.africom.mil/

YAHIA, M. 2008. Tunis seminar calls for boosting Arab-European cooperation [online]. Magharebia. [cit.7.11.2008]. Dostupné na internete:
http://www.magharebia.com/

ZOUBIR, Y. H. 2005. The Dialetics of Algeria´s Foreign Relations, 1992 to the Present. In Algeria in Transition Reforms and Development Prospects. London? New York: Taylor & Francis Group, 2005. ISBN 0-203-30763-1, p. 154 – 184.

ZOUBIR, Y. H. 2006. LA POLITIQUE ÉTRANG?RE AMÉRICAINE AU MAGHREB: CONSTANCES ET ADAPTIONS. In: Journal d´études des relations internationales au Moyent-Orient [online], juillet 2006, Vol. 1, No. 1 [cit.7.11.2008], p. 115 – 133. Dostupné na internete:
http://meria.idc.ac.il

ZOUBIR, Y. H. 2007. The United States, Islamism, Terrorism, and Democracy in the Maghreb. In North Africa Politics, Region, and the Limits of Transformation. London? New York: Taylor & Francis Group, 2007. ISBN 978-0-203-71559-8, p. 266 – 293.