Keď sa počiatočná mediálna ignorácia zmenila na mediálnu lavínu zameranú na násilie, mnohí Číňania boli zmätení a nahnevaní. Niektorí rozzúrení čínski blogeri požadovali za odplatu tibetskú krv, ale najviac Číňanov bolo jednoducho prekvapených tým čo chápali ako tibetský nevďak za roky finančnej podpory od centrálnej vlády, ktorá zabezpečila vysoký rast ekonomiky regiónu a príjmov obyvateľstva.

 

Naozaj, štátna podpora tibetským oblastiam v posledných rokoch bola v porovnaní s veľkosťou miestnej ekonomiky obrovská. Pred dokončením najvyššej železnice sveta v roku 2006 Čína ohlásila ďalších 180 veľkých infraštruktúrnych projektov pre Tibetskú autonómnu oblasť (TAO) v cene 78,8 miliárd jüanov (okolo 10,2 miliardy dolárov) v období rokov 2006-2010. Rozsah týchto investícií je evidentný keď sa porovnáva s HDP TAO, ktorý bol 29,1 miliardy jüanov v roku 2006. Skutočne, štátne dotácie tvoria asi 75% HDP TAO.

 

Tibetský rast v posledých rokoch bol spôsobený gigantickými injekciami štátneho kapitálu vo veľkých infraštruktúrnych projektoch. Priemerný ročný rast HDP od spustenia Čínskeho plánu pre západný rozvoj bol 12%. Plán chce rozšírením infraštruktúry (a trhov) vyrovnať rozdiely v raste medzi čínskym východným pobežím a chudobným vnútrozemím vrátane Tibetu. V roku 2007 HDP TAO medziročne vzrástol o ohromujúcich 14%. Podľa správ príjmy domácností v mestách aj na vidieku tiež rástli dvojciferne.

 

Vďaka ružovým obrázkom kreslených oficialnymi štatistikami a štátnymi médiami mnoho Číňanov netuší, že Tibeťania patria k najmenej úspešným v celočínskom merítku a v tibetských oblastiach (zahŕňajúcich TAO a tibetské autonómne oblasti v susedných provinciách Čching-chaj, Kan-su a S'-čchuan) tempo ekonomickej modernizácie polarizovalo tibetskú ekonomiku. Zatiaľ čo menšina Tibeťanov mala prospech zo štátneho zamestnania, väčšina Tibeťanov, ktorá je slabo vybavená pre nové ekonomické podmienky, bola prehliadaná.

 

Tibeťania sú predovšetkým roľníci a pastieri. Žijú v horskej vidieckej ekonomike, ktorá je oveľa menej diverzifikovaná ako v iných častiach vidieckej Číny. Ďalší rast produktivity je nepravdepodobný bez radikálnej technologickej inovácie. Už aj tak citlivý horský ekosystém je pod ďalším tlakom vďaka zdvojnásobeniu populácie od roku 1950. Ako odpoveď štát zaviedol nové enviromentálne zákony obmedzujúce tradičné praktiky ako pasenie dobytka, lov a na čas ťažbu dreva, čo všetko prudko znížilo príjmy Tibeťanov.

 

Napriek obrovskému rozvoju investícií väčšina Tibeťanov má veľmi obmedzený prístup k zamestaniu mimo poľnohospodárstva. Na rozdiel od čínskeho východu nadbytok nekvalifikovaných vidieckych pracovníkov nie je absorbovaný priemyslom. Vzdialenosť a izolácia robia odľahlé Tibetské oblasti nezaujímavé pre priemyselné aktivity, ktoré boli motorom rastu v ostatných častiach vidieckej Číny. Nie je to tak iba v TAO ale aj vo väčšine západočínskych náhorných oblastí, vrátane miest obývaných Tibeťanmi.

 

Okrem stavebníctva väčšina z nepoľnohospodárskych pracovných príležitostí vytvorených rozmachom v štátnom investovaní je sústredená v službách (napr. úradoch a turizme). To prilákalo množstvo ekonomických migrantov, ktorí majú možnosť cestovať v rámci liberalizovanej pracovnej politiky v Číne. Ekonomickí migranti prichádzajúci do miest boli aj Tibeťania z vidieka ale väčšina boli etnickí Číňania z iných provincií.

 

Väčšina čínskych migrantov zostala iba na pár rokov s cieľom našetriť peniaze a vrátiť sa domov, ale od 90tych rokov tu bol konštantný prísun novoprišelcov. V Lhase netibetská populácia dnes prevyšuje tibetskú. Dokonca tibetskí zamestnávateia v Lhase a ostatných tibetských oblastiach mi prizali, že zamestnávajú netibeťanov pretože sú kvalifikovanejší a viac ochotní pravidelne pracovať. Mnoho Číňanov pracovalo v iných čínskych mestách predtým ako skúšajú štastie v tibetských rýchlo sa rozvíjajúcich mestkých oblastiach.

 

Hoci neexistuje štátom sponzorovaná migrácia netibeťanov s cieľom zničenia tibetskej kultúry, ako občas prehlasuje tibetský exil (viac ako 80% Tibeťanov žije vo vidieckych oblastiach, v ktorých sa takmer nevyskytuje netibetská migrácia), narastajúci počet Číňanov víťazí na Tibeťanmi na pracovnom trhu v mestách. Preto nie je prekvapením, že podľa správ za niektorými z najhorších násilností počas protestov boli nezamestaní vidiecki tibetskí migranti.

 

Nové letecké a železničné spojenia do tibetských oblastí umožnili obrovský nárast turizmu, ale hoci tento turizmus je predovšetkým založený na vzrastajúcom záujme o tibetskú kultúru a tibetský budhizmus nie je to nutne transformované do pracovných príležitostí pre Tibeťanov. V jednom z veľkých hotelov v etnicky tibetskej oblasti mimo TAO hotelový manažéri potvrdili, že vyše 90% ich zamestnancov sú netibeťania z iných regiónov.

 

Keď som sa pýtal na vysvetlenie, manažéri menovali tibetský nedostatok kvalifikácie, nedostatok skúseností s prácou v pravidelnom pracovnom čase a kultúrnou danosťou neinklinujúcou k ochote vyhovieť želaniu hotelových hostí. Dokonca v správe budov viac ako 80% zamestnancov nepochádzalo z TAO.

 

Ešte názornejší príklad ako rozvoj turizmu obchádza Tibeťanov je z času keď som pred pár rokmi navštívil palác Potala. Bol som prekvapaný, že som našiel mladého Číňana oblečeného v tibetskom kroji ako predáva lístky. Keď som ho oslovil tak sa usmial a povedal, že turisti aj tak nepoznajú rozdiel. Na niektorých miestach tibetské hudobné a tanečné skupiny sa niekedy skladajú z netibetských členov. Turisti možno rozdiel nevidia ale Tibeťania áno a denné skúsenosti podobné týmto sú zdrojom hlbokého a narastajúceho rozčarovania.

 

Dôvody prečo Tibeťania zaostávajú za tempom ekonomického rozvoja sú zložité a zahŕňajú aj kultúrne a jazykové rozdiely. Netibeťania majú lepší prístup do existujúcich sietí, ku kapitálu a informáciám. Ale neexistuje systematická diskriminácia Tibeťanov zamestnávateľmi - v skutočnosti sú Tibeťania preferovaní ako štátni zamestnanci. Pracovný trh však pracuje na trhových princípoch a najkvalifikovanejší dostávajú najlepšie miesta nezávisle na pôvode. Moje časté kontakty s vedúcimi v oblasi služieb v tibetských oblastiach naznačujú, že miestni zamestnávatelia (tak Tibeťania ako ostatní) by radšej zamestnali Tibeťanov, ak by vyhovovali pracovným požiadavkám. Bohužiaľ, väčšina z nich, predovšetkým vidiečania, jednoducho nespĺňa ich nároky.

Hlavný problém je vysoká negramotnosť medzi Tibeťanmi. Aj keď jej miera sa líši medzi Tibetskou autonómnou oblasťou (TAO) a ostatnými tibetskými oblasťami, aj medzi mestom a vidiekom, etnickí Tibeťania zostávajú medzi najviac negramotnými v Číne. Hoci počet študentov narastá, iba menšina celkovej tibetskej populácie má nejaký stupeň stredoškolského vzdelania. Vzdelávanie je vysoko teoretické, požaduje vysoký stupeň čínskej gramotnosti a je slabo prispôsobené pre vidiecke a miestne potreby pracovného trhu. Vysoké počty prípadov predčasného ukončenia štúdia odrážajú krutú realitu, že investícia do vzdelania nie je zúročená získaním pracovnej pozície, s vynimkou úzkej elity, ktorá je dostatočne inteligentná na to, aby pokračovala na univerzite a v štátnych sluzbách. Viac ako 40% Tibeťanov nemá žiadne oficiálne vzdelanie, pritom celočínsky priemer je 8%.

Štátne investície do základného vzdelania, rástúce od roku 2000, vyvolali nárast gramotnosti. Ale investície do vzdelávania na vidieku boli predovšetkým zamerané na stavbu skôl a platy. Kvalita vzdelávania zostala nízka, najlepší učitelia nie sú ochotní sa zamestnať v odľahlých oblastiach. Napriek obvineniam čínska vláda sa usiluje zavádzať dvojjazyčné vzdevávanie, ale to je tiež dvojsečná zbraň. V mnohých tibetských základných školách je počas prvých piatich rokov ako prostriedok na výučbu použitý tibetský jazyk. No pretože na dosiahnutie gramotnosti v čínštine je treba veľmi veľa času študenti potrebujú začať skoro aby mali šancu sa vyrovnať ostatným čínskym študentom na príjímacích skúškach pre vyššie stupne vzdelávania. Mnohí Tibeťania to jednoducho nikdy nezvládnu.

 

Situácia je trochu lepšia v mestkých oblastiach kde je viac a lepších škôl a kde viac Tibeťanov rozpráva čínsky. V Lhase mnohí vzdelaní Tibeťania posielajú deti do čínskych škôl nielen kvôli čínštine, ale aj preto, že študenti týchto škôl majú ako druhý jazyk angličtinu. V tibetských školách je druhým jazykom čínština. Odporúča sa aby dvojjazyčný systém bol rozšírený tak, aby netibeťania v Tibete pre získanie štátneho zamestania museli ovládať tibetský jazyk, no v praxi sa pre to spravilo málo. Treba poznamenať, že okrem tibetských kláštorov a mestkej elity úroveň tibetskej gramotnosti medzi Tibeťanmi môže byť tak nízka, alebo ešte nižšia, ako úroveň čínskej negramotnosti.

 

Asi najväčšou výzvou pre školstvo v Tibete je nedostatočný prístup k odbornému vzdelávaniu - druhu vzdelávania, ktoré umožní Tibeťanom súťažiť s migrantmi z východu v stavebníctve, krajčírstve, gastronómii a množstve ostatných zamestnaní v dynamickom sektore služieb. Nedostatok investícii do odborného vzdelávania je zrejmý v čínskych oficiálnych štatistikách. Pokiaľ čínska vláda dáva na vzdelávanie v TAO v prepočte na obyvateľa dvojnásobok celoštátneho priemeru a počet učiteľov na jedného študenta sú porovnateľné, je tu iba polovica počtu stredných škôl na obyvateľa a iba štvrtina národného priemeru odborných učilíšť. I keď čísla sú rôzne v tibetských regiónoch mimo TAO, možnosti odborného vzdelávania mimo hlavných miest sú podobne nízke alebo žiadne.

 

 

Hodnotenie odráža nielen rozdiely medzi kvalifikovanými a nekvalifikovanými pracovníkmi ale aj robotníkmi a roľníkmi a medzi prudko sa rozvíjajúcim pobrežím a chudobnejším vnútrozemím. To je obrovská zmena v porovnaní so situáciou v sedemdesiatych rokoch keď Čína bola jedna z príjmovo najviac vyrovnaných krajín na svete. Narastajúca nerovnosť sa v posledných rokoch trochu znížila, ale zostáva na vysokej úrovni.

 

Pokiaľ posledné hodnoty naznačujú, že regionálne rozdiely sa zmenšujú, predovšetkým rozdiely medzi mestskými a vidieckymi domácnosťami narastajú. Podľa čínskych štatistík mestské prímy v TAO sú vyše päť kráť vyššie ako vidiecke. Viacerí bádatelia v Číne aj zahraničí študujúci tibetský ekonomický vývoj počas posledých rokov pozorovali alarmujúci nárasť polarizácie. V roku 2003 som spoluzaložil Východotibetský vzdelávací inštitút, stredisko odborného vzdelávania v etnicky tibetskej oblasti v severozápadnom Jün-nane. Stredisko poskytuje vzdelanie pre nemajetnú mládež z vidieka. Stavbou kurzov konzultovaných s miestnymi zamestnávateľmi a priemyselnými skupinami sa za štyri roky existencie podarilo inštitútu dosiahnuť, že vyše 90% absolventov našlo platené zamestnanie. To len potvrdzuje poznatok miestnych zamestnávateľov, že Tibeťania a ostatné menšiny sa môžu zamestnať keď majú dostatočnú kvalifikáciu.

 

I keď je Východotibetský vzdelávací inštitút malý, jeho zakladatelia dúfajú, že môže poskytnúť model pre rôzne druhy vzdelávania potrebného na dosiahnutie ekonomického rastu v Tibete a ostatných častiach západnej Číny. Inštitút dostal silnú morálnu podporu od miestnych so štátom spojených subjektov aj od Obchodnej a priemyselnej federácie čo vytvára vzor pre úspešné odborné vzdelávanie. No pokiaľ čínska vláda sama dáva dôležité zdroje mimo odborné vzdelávanie dosah pár dostupných programov zostáva obmedzený. Politika centrálnej vlády už žiada viac odborného vzdelávania, no sú na to vymedzené iba limitované zdroje, predovšetkým vo vidieckych oblastiach. Miestne vedenia nemajú motiváciu investovať v dlhodobom horizonte.

Ani garantovať Tibeťanom rovnaké možnosti ako existujú inde nestačí. Čína má politiku pozitívnej diskriminácie pre menšinové národy, ktorá umožňuje týmto skupinám prednostný prístup ku vzdelávaniu a štátnemu zamestaniu, ale je nedostatočná. Pretože Tibeťania už veľmi zaostávajú iba výrazné kroky im pomôžu dohnať zameškané. Pre zmiernenie rozdielov, zabezpečenie životných podmienok a zabráneniu budúcich nepokojov by Tibet v porovnaní so zvyškom Číny potreboval štvornásobok odborných škôl, nie iba súčasný stav štvrtiny celoštátneho priemeru. Na to je potrebná zmena rozvojovej stratégie zameraná viac na ľudí ako iba na infraštruktúru.

 

Tvorcovom čínskej politiky sa nepodarilo uvedomiť si význam investícií do ľudí ako súčasti Západnej rozvojovej stratégie. Ich snahou bola expanzia trhov and povzbudenie viac skúsených migrantov aby prekliesnili cestu. Predpoklad je, že akonáhle čínski migranti zo stredných alebo východných provincií sa presunú na nové trhy, začnú drobné podnikanie, budú pracovať na stavbách, šoférovať taxíky (väčšina taxikárov v Lhase sú netibeťania), Tibeťania ich budú pozorovať a eventuálne kopírovať. Takýto predpoklad ale nefunguje.

 

Čínski lídri potrebujú politiku, ktorá umožní Tibeťanom sa spolupodieľať na ekonomickom rozvoji, zahŕňajúcu podporu tibetskému podnikaniu a zameranú na odborné vzdelávanie pre Tibeťanov. Je tu potenciál pre medzinárodné nevládne organizácie, ale kvôli spolitizovaniu tibetskej otázky a vseobecnej podpore pre tibetské oslobodzovacie hnutie na západe su čínski lídri veľmi podozrievaví voči zahraničným aktivitám v Tibete. V posledných rokoch narastajú obmedzenia pre medzinarodné mimovládky v tibetských oblastiach.

 

Čínski lídri nutne potrebujú zmeniť prístup k Tibetu a uznať, že nerovnomerný vývoj je podstatou sociálneho a polického napätia. To môže pomôcť odpolitizovaniu tibetského problámu a zamerať diskusiu na praktické riešenia. Hoci posledné protesty odkryli politické chyby v tibetských oblastiach, je iba málo známok toho, že tieto protesty vyvolajú závažnú zmenu v tibetskej politike Číny.

 

železnica v Lhase (chinadaily.com)

Od posledných veľkých protestov v marci 1989 bola politika na spôsob cukru a biča - štátne investovanie do rozvoja na jednej strane a nulová tolerancia k disentu na druhej. Keď som sa vrátil z tibetských oblastí koncom marca čínske úrady dávali dôraz na druhú tvár tejto politiky. Ozbrojené policajné oddiely boli poslané do všetkých etnicky tibetských oblastí. V tom istom čase oficiálne médiá začali verejnú ofenzívu v snahe presvedčiť svet, že tibetskí protestujúci boli iba násilní kriminálnici.

 

Tento propagantistický útok zahŕňal viac ako bežné očierňovanie dalajlámu, ktorého Peking obvinil z organizovania vzbury v snahe rozdeliť Čínu. Tento prístup fungoval v Číne kde národnostná propaganda bola neľútostná a väčšina čínskej populácie stála za ich vládou. Ale na medzinárodnej scéne bol takýto prístup kontraproduktívny. Keď boli koncom marca boli do Lhasy pozvaní zahraniční novinári preskúmať krviprelievanie, obkolesili ich nariekajúci mnísi prosiaci o prešetrenie neprávostí.

 

Napriek všetkému sa zdá, že čínske vedenie zamyšľa skrývať svoje politické neúspechy za nacionalistickú propagandu. Národnostná karta napomáha vytvoriť vnútornú jednotu medzi etnickými Číňanmi, ale zároveň podporuje národnostnú nenávisť. Ak tvorcovia čínskej politiky a mediálne spravodajstvo pokračujú v označovaní tibetských protestov ako protištátnych aktov násilných kriminálnikov a ak sa im nedarí pochopiť ich korene v prehlbujúcej sa tibetsko-čínskej nerovnosti tak to iba prilieva olej do ohňa narastajúceho hnevu Tibeťanov na Číňanov a Číňanov na Tibeťanov. Čína taktiež musí skončiť jej politiku démonizovania dalajlámu. Ako sa vôbec môžu Tibeťania cítiť doma v krajine ktorá označuje ich najviac uctievanú náboženskú postavu ako zločinca?

 

Krátko po protestoch skupina intelektuálov vedená spisovateľom Wangom Lixiongom bývajúcim v Pekingu zverejnila petíciu v ktorej od vládnych orgánov požaduje začať spolupracovať s dalajlámom. Ohľadom nepokojov je v petícií uvedené: „Aby sa do budúcnosti zabránilo podobným prípadom musí vláda dodržiavať náboženskú slobodu a slobodu prejavu výslovne chránené čínskou ústavou, čím sa umožní tibetskému ľudu vyjadriť ich sťažnosti a túžby a občanom všetkých národností slobodne kritizovať a dávať návrhy týkajúce sa vládej národnostnej politiky“. To je sľubný impulz pre nový postoj k tibetskej politike. Po tibetských protestoch v roku 1989 sa nič podobné na verejnosti neobjavilo.