A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes54
mod_vvisit_counterVčera114
mod_vvisit_counterTento týždeň257
mod_vvisit_counterTento mesiac718

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Islam ako konzervatívna doktrína
Napísal: Matúš MASICA   
Nedeľa, 03.mája 2009 - 11:58 hod.
Čo majú spoločné konzervativizmus a Islam? Na túto otázku existujú viaceré odpovede, záleží na tom z akého uhlu pohľadu nazeráme na túto problematiku. Islam je náboženstvo, viera a viac alebo menej konkrétna paradigma ľudského konania a žitia. Konzervativizmus je ťažko definovateľný, mnohými autormi skúmaný, určitý životný postoj, životná filozofia, nazeranie na svet. Konzervativizmus môže byť  aj určitá forma sociálnej reality. Veľmi dôležitý prvok v konzervativizme hrá fakt, že konzervativizmus sa snaží o obhajovanie akéhosi trvalého mravného poriadku. Túto funkciu mnohokrát plní náboženstvo.

Ak paradigmu islamu povýšime v tejto práci na hlavný objekt nášho skúmania, potom môžeme vysloviť názor, že v islame ako náboženstve existujú prítomné konzervatívne prvky (inkluzívny vzťah). Na druhej strane môžeme len ťažko tvrdiť, že v konzervativizme ako takom nachádzame islamistické prvky všeobecne. V tejto práci sa pokúsime teda zhodnotiť niektoré konzervatívne prvky, ktorými je islam ako náboženstvo prestúpené. Pre zvýraznenie konzervatívnych aspektov budeme v tejto práci používať aj ich porovnanie s reformistickými tendenciami v rámci islamu. Reformné hnutia sa však nie vždy snažili o liberalizáciu viery, ale často išlo najmä o konzervatívne prúdy, hlásajúce „návrat ku koreňom viery“.

Je rovnako potrebné uviesť, ako v tejto práci chápeme pojem konzervativizmus, keďže pojmy spojené s fenoménom islamu sú pomerne jasné. Konzervativizmus v tejto práci budeme chápať vo výrazne širokých spoločenských súvislostiach. Hlavne sa zameriame na konzervativizmus ako na koncept snažiaci sa o udržanie určitej ustálenej hierarchie hodnôt, ako koncept obrany pôvodných hodnôt a v neposlednom rade, ako koncept snažiaci sa poukázať na prospech určitého stabilného poriadku pre spoločnosť. Táto práca si ale nekladie za cieľ morálne hodnotenie konzervativizmu, resp. jeho dopady na blaho spoločnosti, nie len moslimskej, ale spoločnosti ako takej.
 
Po analýze miery inklúzie (resp. exklúzie) medzi islamom a konzervativizmom, sa pokúsime do určitej miery objasniť a ozrejmiť aj problematiku vzniku fundamentalistických prúdov v islame, ktoré z konzervatívnych postojov vychádzajú, aj keď v ich konečnej podobe už paradoxne s konzervativizmom nemajú veľa spoločné. Nebudeme sa ani snažiť hodnotiť Islam z morálneho pohľadu. Túto prácu treba ale chápať len ako obšírnejší úvod do problematiky, ktorej sa Project ARES bude v budúcnosti venovať detailnejšie.

 Islam teda predstavuje komplexné vyjadrenie zmyslu života. Rovnako ako iné veľké náboženstvá, snaží sa ponúkať ucelené odpovede na rôzne oblasti ľudského života a jeho celkovej existencie. „Z Islamu sa odvodzovali normy ľudského chovania a jednania, rovnako ako z neho vychádzala predstava o organizácii spoločenského života. Islam mal na svojej strane absolútnu pravdu, zjavenú Allahom prostredníctvom proroka Muhammada“ (Křikavová, Mendel, Müller, 1990, s. 6).
 
Všeobecne prevažuje názor, že úspechy, ktoré islam dosiahol vo svojom veľmi rýchlom šírení, najmä po arabskom svete, môžeme pripísať jeho koncepčnej jednoduchosti. No nebolo tomu vždy tak, pôvodná koncepcia islamu ktorá vznikla niekedy v 7. Stor. n.l. bola o niečo zložitejšia a až prax si vynútila jej zjednodušenie a priblíženie sa masám. Islam ako monoteistické náboženstvo sa pôvodne šíril v prostredí, ktoré sa nachádzalo pod vplyvom Byzantskej ríše, ako kresťanského nasledovníka Rímskej ríše a Perzskej ríše so zložitou formou náboženského zoroastorizmu.

V roku 634 patrilo k islamu územie zhruba dnešnej Saudskej Arábie a Jemenu. V roku 656 to bolo územie rozprestierajúce sa zhruba na území od dnešnej Líbye až po Irán. A v roku 756 pod Islam spadalo územie od Španielska, cez Severnú Afriku až po Afganistan.  Islam nikdy, na rozdiel od kresťanstva plne neprijal myšlienky humanizmu, ktorý mal svoj pôvod v gréckej antickej tradícii. Islam sa vyvinul v špecifickom prostredí púští a stepí arabského poloostrova, ktoré obývali prevažne nomádske, beduínske kmene. Konzervativizmus obsiahnutý v islame, ktorý bol evidentne asimilovaný z kultúry beduínskych kmeňov najlepšie ilustruje nasledovný príklad.

Mnohé pojmy používané v koráne mali význam už v mravných kódexoch kočovných kmeňov Arábie. „Pojmy, ktoré odrážajú púštne prostredie je celá rada. Alláh je hádí teda ten, kto vedie, čo je výraz pôvodne používaný na označenie sprievodcu karaván v púšti; jeho príkazy určujú priamu alebo správnu cestu. Tí, ktorí blúdia, zišli z cesty. Na púšti je v bezpečí ten, kto sleduje dobre vyskúšané cesty predkov“  (Křikavová, Mendel, Müller, 1990, s. 27).
 
Kultúrne východiská islamu teda výrazne prispievajú k jeho konzervatívnej povahe. Prevažná logika uvažovania v islame vychádza z podvedomých reakcií a postojov, ktoré majú z veľkej časti svoj pôvod v minulosti. Tento druh konania a uvažovania vychádza u moslimov z presvedčenia, že všetko čo sa deja sa deja v dôsledku nejakého univerzálneho princípu, riadiaceho všetko na svete. Túto myšlienku podporuje aj text koránu, ktorý hlása, že Alláh je príčinou všetkého. Alláh necháva zblúdiť toho koho chce a rovnako koho chce, privádza na správnu cestu. V určitom prenesenom význame môžeme Alláha stotožniť s pojmom „univerzum“.
 
Ak teda existuje univerzálna autorita, ktorá riadi všetko dianie na svete, ale aj mimo neho, je ťažké presadzovať liberalistické tendencie v základoch viery. Samozrejme ako mnohé iné náboženstvá aj islam sa v priebehu času vyvíja. Dostáva rôzne „odtiene“ viery, no v konečnom dôsledku len s malými úspechmi sa tieto liberalizačné snahy snažia vymaniť spod vzorca Allah = univerzum.

Ako sme v texte už uviedli islam vzišiel a nesie až do súčasnosti, kultúrne hodnoty miesta svojho vzniku. Tu ale netreba zabúdať aj na udalosti v čase. Tak ako iné veľké náboženstvá aj islam vznikol ako reakcia na existujúci spoločenský stav v danom čase a na danom mieste. Základom jeho vzniku bola snaha o zmenu. Ak si zoberieme základné náboženské východiská islamu, ten stavia na už existujúcich monoteistických tradíciách judaizmu a kresťanstva. Ak sa v širších súvislostiach pozrieme na vznik kresťanstva ako snahy modifikovať judaizmus a prispôsobiť si ho vlastným kultúrnym a spoločenským podmienkam, potom je tiež islam v podobnom vzťahu ku kresťanstvu, respektíve k obidvom monoteistickým náboženstvám.
 
Muhammad ako zakladateľ islamu pôvodne neprišiel s koncepciou nového náboženstva, ale staval na existujúcej židovsko-kresťanskej tradícii. Židia a kresťania sa medzi pôvodnými moslimami nepovažovali za neveriacich, až s postupným nárastom náboženského antagonizmu boli židia a kresťania z obce veriacich vylúčení. Veľavravná v tejto súvislosti je aj skutočnosť, že samotnú filozofiu islamu, spísanú v koráne údajne Muhammadovi zvestoval archanjel Gabriel, pre nás dobre známy už s kresťanskej vierouky.
 
Veľmi podobné je aj poňatie neba a pekla. U moslimov je ale nebo a peklo poňaté aj v materiálnych kategóriách, zatiaľ čo v kresťanstve najmä v transcendentálnych, duchovných kategóriách. Mnohé prvky teda islam preberá z iných náboženstiev. Dokonca môžeme o Muhammadovi rozmýšľať ako o určitom liberálovi vo vzťahu ku klasickej kresťanskej vierouke, no nie v zmysle pokroku ale v zmysle zmeny. Klasický biblický výjav o vyhnaní z raja má v Koráne iné vyústenie ako v Biblii. V Koráne boh nakoniec Adamovi a Eve odpúšťa a Adam sa stáva prvým prorokom. V islame je aj Ježiš Kristus považovaný len za jedného z prorokov.
 
Môžeme teda zhodnotiť, že ak vznik nového náboženstva, respektíve v tomto prípade islamu, bol určitým liberalistickým hnutím, jeho existencia a zachovávanie vedie nevyhnutne k hnutiam konzervatívnym.  Od vzniku islamu približne v 7. storočí nášho letopočtu evidujeme v jeho vnútri štiepenie na rôzne prúdy akcentujúce tú či onú stránku viery, no viac menej vychádzajúcich z rovnakého základu. Ako ilustráciu uvediem napríklad rozdelenie na Sunnitov a Šíítov.
 
Funkciu hlavného filozofického zdroja islamu plní Korán. Okrem Koránu významnú rolu zohráva aj „sunna. Po smrti proroka Muhammada čelil islam problému ako riešiť určité životné situácie, ktoré priamo neriešil Korán. Keďže sa vychádzalo z toho, že Muhammad bol priamo vedený bohom, začali sa používať príklady z jeho života, ako návod na riešenie určitých životných situácií.
 
Sunna sa teda chápala ako zavedený zvyk podopretý tradíciou. Pre moslimov dokonca nie sú smerodajné len vzory správania sa proroka Muhmmada, ale dokonca aj štýl obliekania, vystupovania na verejnosti, alebo ponechanie si dlhej brady. Opäť sa tu stretávame so silnými konzervatívnymi tendenciami, snahou modelovať správanie podľa dobre známych vzorcov konania.
 
Príklady a konzervatívne prvky, ktoré sme zatiaľ v texte uviedli sa týkajú islamu najmä v jeho ideálnom stave. Mnohé z princípov Koránu a „situačných štúdií“ obsiahnutých v sunne nepostihujú niektoré situácie každodenného života. Aj preto si životná prax vyžiadala aj ďalšie regulátory chovania. Islam si nekladie za ciel len duchovnú spásu svojich veriacich, ale je aj zdrojom práva a teda regulátorom každodenných medziľudských vzťahov.
 
Ako vývoj postupoval bolo treba hľadať ďalšie regulátory a nástroje na spravovanie obce veriacich. Ďalším zdrojom a regulátorom vzťahov v islame sa stala Šaría. „Šaría je systém božieho práva, ktoré riadi bohoslužby, rituál, správania a právne veci, napríklad obchodné zmluvy, otázky manželstva, rozvodu alebo dedičstva. Konečným cieľom tohto práva je vstup veriaceho do raja“ (Lunde, 2002, s. 35).
 
Šaría dodáva islamu ešte hlbší konzervatívny nádych. Pôvodne slovo šari´a znamenalo bezpečnú cestu k zdroju vody.  V prenesenom význame to teda znamená cestu, ktorá je správna a má sa po nej ísť, pretože ako v minulosti bolo veľmi nebezpečné pri ceste púšťou stratiť cestu ktorá viedla k vode, tak aj v súčasnosti znamená porušovanie Šaríae sankciu (Křikavová, Mendel, Müller, 1990).
 
Ak predpokladáme ako zdroj práva hodnoty z pozemského sveta, musíme zdôrazniť, že tieto sa v čase a v priestore líšia, vyvíjajú sa a teda len ťažko môžeme hovoriť o práve ako niečom nemennom. Islam ale čerpá z práva božského, z práva, ktoré pochádza z transcendentálneho sveta. Preto je toto právo nemenné a menia sa len pramene na základe ktorých sa toto právo vykladá. Tu môžeme pozorovať do istej miery určitý prvok novátorstva. Ide o určitý reformný prvok kedy na „napasovanie“ slova božieho na aktuálny stav spoločnosti používame rôzne prispôsobené nástroje výkladu tohto slova. Naopak čo potvrdzuje prítomnosť silného konzervativizmu, je fakt nemennosti základnej myšlienky viery a síce že nad všetkým bdie Allah.
 
Posledným štvrtým regulátorom vzťahov medzi moslimami je tzv. fikh. Ak Šaria je právo odvodené z božských zákonov a teda nemenné, tak potom fikh je práve určitým „liberálnym“ prvkom. Fikh je v  poňatí ako právo poznané a rozpoznané ľudským rozumom. Ide ale len o tú oblasť ľudských vzťahov, ktorú neupravujú zákony božie a teda predošlé tri základné prvky viery. No aj utváranie a uplatňovanie fikhu má svoje prísne pravidlá. Korán, ako mravné posolstvo je v mnohých prípadoch výrazne moralistický, neopisuje tak podrobne udalosti v ňom obsiahnuté, ako napríklad kresťanská biblia.
 
Mnohokrát je písaný stručne a dôraz je kladený viac na udalosti, ktoré je potrebné zvýrazniť v záujme viery. Nie je tu kladený dôraz napríklad na podrobný opis udalostí, ktoré predchádzali dôležitej skutočnosti, alebo podrobný opis prostredia v ktorom sa dej odohráva. Túto „nedokonalosť“, ako sme už spomínali, kompenzujú moslimovia prostredníctvom iných zdrojov viery a práva. No na tomto základe sa vyvinuli aj štyri hlavné školy viery u Sunnitov.
 
„Šíti sa pridržiavajú dža´faríje, ktorá nesie meno siedmeho imáma Dža´fara as-Sádika“ (Lunde, 2002, s. 35). Sunitský islam teda pozná školy (škola – mazhab) ako sú Málikíja, Hanajijský mazhab, Šáfi´ovský mazhab a Hanbalíja. Tieto školy sa vzájomne odlišujú mierou uznávania tradície a mierov uznávania duchovných zdrojov islamu. Hanbalíja ja z týchto škôl najradikálnejšia. Tento mazhab sa prejavil ako vysoko konzervatívna ortodoxia a slúžil ako ideologický základ pre fundamentalistické wahhábovské hnutia v Arábii. Táto škola odmietala všetky iné zdroje islamu a uznávala len Korán a sunnu. Prúdy, ktoré reprezentujú menované školy sa dajú v súčasnosti viac-menej identifikovať s geografickým územím. Túto skutočnosť si vynútil aj fakt, že ako sa rozširoval islam, nie všetky historické a kultúrne charakteristiky, ktoré islam definovali, sa hodili aj do nového kultúrneho prostredia.

Väčšina fundamentalistických odnoží v rámci islamu hlása návrat ku koreňom, pravej a neskreslenej viery. Väčšinou tieto hnutia reagujú na dejinné udalosti, ktoré sa odohrávali s postupným úpadkom niekedy silnej islamskej civilizácie v 15. – 16. storočí. Islam sa v tomto období začal prejavovať ako nepružný spoločenský poriadok. Táto skutočnosť vychádzala z toho, že niekedy v priebehu 11. storočia sa stabilizoval systém islamskej právnej vedy. „Od tej doby sa islamský právny kódex stal uzavretým dogmatickým systémom, ktorého obsahová zaostalosť a sterilita sa v značnej miere prejavili až v priebehu 19. storočia, kedy došlo k dramatickému stretu islamskej civilizácie s európskym kolonializmom“ (Muzikář, 1987, s. 8).
 
Do konfrontácie sa dostali strnulé pomery, ktoré konzervovali stav vrcholného stredoveku a pomery dravo sa rozvíjajúceho európskeho kapitalizmu. Táto situácia v konečnom dôsledku vyústila do mnohých národne oslobodzovacích hnutí. Začali sa šíriť i určité myšlienky sekularizmu a začala sa objavovať prvá buržoázia. S kolonializmom prenikli do moslimského sveta aj nové myšlienkové prúdy, ktoré začali okamžite rozvracať konzervatívnu moslimskú spoločnosť. No na úpadok islamu reagovali už napríklad aj v 18. storočí niektoré vnútorné reformistické hnutia. Už tu niekde môžeme vidieť základy súčasných fundamentalistických hnutí v rámci islamskej vierouky. Pretože tieto reformistické hnutia mali často výrazne konzervatívny charakter a hlásali návrat k „zlatým“ časom doby proroka Muhammada. Išlo o návrat k pôvodnej čistote islamu a v prípade potreby mala byť táto reforma šírená aj mečom.
 
V tomto kontexte išlo najmä o spomínané wahhábovské hnutia v oblastiach Arabského poloostrova. V tejto radikálnej koncepcii ide aj o reštrukturalizovanie vzťahu štátu a cirkvi. Ak ideál islamskej viery nevidí rozdiel medzi tým “čo je cisárove patrí cisárovi“, a “čo je Božie patrí Bohu“, pretože Boh stojí vždy na vrchole všetkého, tak prax sa vyvíjala mnohokrát inak. Mnoho vykladačov viery tzv. ulamá sa v priebehu dejín vydalo do služieb svetských panovníkov, ktorí využívali náboženský systém islamu ako nástroj svojej moci. Aj tento fakt bol vo fundamentalistických hnutiach odmietnutý a bolo poukázané na potrebu podriadenia všetkého Alláhovi ako najvyššiemu princípu. Tento princíp môžeme sledovať napríklad aj v Islamskej revolúcii, ktorá sa odohrala v Iráne v roku 1979.

Ako jeden z mnohých iných dôvodov pre vznik fundamentálnych postojov a konania možno vidieť aj v pomerne liberálnych možnostiach interpretácie Koránu alebo sunny. Myšlienka že veriaci majú pomáhať bezvercom dostať sa na správnu cestu viery, môže mať v kombinácii s myšlienkou o beztrestnosti toho kto privedie bezverca do pekla, až extrémne konotácie.
 
V islame sa nepovažuje za hriech „dostať“ bezverca do pekla, pretože v konečnom dôsledku tým, že nesleduje správnu cestu viery, dopúšťa sa hriechu, čo v konečnom dôsledku vedie tak či tak do zatratenia. Takýto alebo podobný výklad islamskej viery môžeme pozorovať najmä medzi tzv. islamskými teroristickými skupinami. V tomto prípade ide o akcentovanie určitých v našom ponímaní negatívnych stránok islamu a ignorovanie iných, ktoré podobné chovanie zakazujú, respektíve sa snažia podobné výklady regulovať. Fundamentálna povaha boja proti inovercom/bezvercom sa môže transformovať do podoby svätej vojny za vieru džihádu.
 
Tento koncept je ale často používaný rôznymi samozvanými ulamá, a väčšina islamských právnych škôl ho považuje len za okrajové povinnosti v islame, ak ho vôbec uznáva. No pod značku džihádu sa mnohokrát skryli aj národnooslobodzovacie boje v moslimských krajinách, ako aj neskôr ľudové islamské revolúcie, až po súčasné samovražedné bombové atentáty a iné násilné akty páchané v mene islamu. Tak ako obhajcovia svätej vojny, tak jej odporcovia čerpajú z rovnakých teoretických východísk.
 
V Európe a v západnej civilizácii celkovo došlo k procesu sekularizácie. Tento proces akcentoval princípy rozdelenia štátu a cirkvi ako dvoch rôznych entít. V moslimskom svete podobné procesy nedokázali vytvoriť ovzdušie, ktoré by nebolo pod vplyvom islamských a náboženských dogiem. V určitom zmysle nás táto skutočnosť privádza k myšlienke islamského fundamentalizmu ako určitého ekvivalentu sekularizácie, ale na opačnom extrémnom póle. Ak sekularizácia znamená odluku cirkvi od štátu, potom islamský fundamentalizmus  znamená snahu o totálne ovládnutie „božieho zákona“ zákony svetské. Toto prirovnanie je len obrazné, ale podľa nášho názoru pomerne výstižné.


 

Použité zdroje:
JEŽOVICOVÁ, D. 2003. Konzervativizmus. Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela, 2003. 250 s. ISBN 80-8055-736-5.
KŘIKAVOVÁ, A., MENDEL, M., MÜLLER, Z. 1990. Islám, ideál a skutečnost. Praha : Panorama, 1990. 368 s. ISBN 80-7038-012-8.
MUZIKÁŘ, J. a KOL. 1987. Islám v politice. Praha : Svoboda, 1987. 218 s.
KROPÁČEK, L. 1996. Islámský fundamentalismus. Praha : Vyšehrad, 1996. 264 s. ISBN 80-7021-168-7.
LUNDE, P. 2004. Islám. Bratislava : Ikar, 2004. 192 s. ISBN 80-551-0723-8.

 
< Predchádzajúca