A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes79
mod_vvisit_counterVčera82
mod_vvisit_counterTento týždeň364
mod_vvisit_counterTento mesiac825

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Kritický komentár k "Dlhodobej vízii rozvoja slovenskej spoločnosti" (Kapitola 3.1)
Napísal: Ľubomír TOKÁR   
Sobota, 09.mája 2009 - 11:52 hod.

Cieľom príspevku je kritické zamyslenie sa nad Dlhodobou víziou rozvoja slovenskej spoločnosti do roku 2030, vypracovanou Slovenskou akadémiou vied (ďalej len Vízia) a zverejnenej v auguste 2008, konkrétne nad časťou 3.1, venovanej vývoju medzinárodného politického prostredia. Referenčným rámcom príspevku bude predmetná časť Vízie SAV v rozsahu (necelých) sedem strán, plus príslušné strany Zhrnutia dokumentu. Text Vízie SAV a jeho usporiadanie bude slúžiť ako osnova pri zhrnutí mojich poznámok k textu.

Namiesto úvodu je na mieste stručná odpoveď na núkajúcu sa otázku – načo je vôbec dobré takéto sterilné a nepraktické cvičenie? Aký je význam komentovania tohto textu? Nuž, Vízia SAV si kladie - vlastnými slovami - za cieľ poskytnúť „bázickú orientáciu o smerovaní Slovenska“ (s. II) v podobe „vedeckej výpovede o možnom budúcom smerovaní“ krajiny (s. I).

Hodnotu dokumentu umocňuje aj to, že po čomsi podobnom sa volalo takmer celé jedno desaťročie a predložený dokument je prvý kompaktný výstup, ktorý hneď začal slúžiť ako nástroj v politickom boji (ako zdroj argumentov) pre vládne, ako aj opozičné strany. Predstavuje akýsi apolitický spoločný menovateľ, čím sa jeho dosah a použiteľnosť ideí v ňom obsiahnutých zvyšuje. „Hrozí“ teda, že praktická politika bude reflektovať výsledky analýz Vízie a niektoré z jej odporúčaní budú usmerňovať konkrétne praktické kroky verejnej politiky. Zároveň to podľa môjho názoru zvyšuje nároky, ktoré treba klásť na publikáciu podobného druhu. 

(Mgr. Ľubomír Tokár PhD. pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici)

(Stať bude zverejnená v zborníku konferencie Interpolis 2008)

Zveličujúc - ak je nesprávna analýza symptómov, je nesprávna aj diagnóza a následná liečba. Ak je nesprávna, nedostatočná alebo pochybná analýza východiskového stavu, navrhované odporúčania povedú nesprávnym smerom a môžu znamenať nesprávne priority a mrhanie časom, ľudskými aj finančnými zdrojmi.

Podľa môjho názoru je oprávnene možné klásť otázniky ku kvalite analýzy Vízie SAV v analyzovanej kapitole. Téza príspevku je nasledovná: v kapitole 3.1 analyzované 3 scenáre budúceho vývoja svetového politického systému nedostatočne reflektujú existujúci stav dostupného teoretického poznania, sú nedostatočne špecifikované a navzájom kompatibilné. Preto analýza, ponúknutá vo Vízii SAV, nie je najlepším možným výstupom projektu. Hoci nechcem nikomu ublížiť, aj jedna problematická časť vrhá tieň na ostatné. A, aj keď nechcem preferovať osobný odborný pohľad, je otázne, či budú mať, pripusťme, korektné prognózy, v iných oblastiach spoločenského života, keď je zle rozanalyzovaný určujúci politický rámec?      

Autori Vízie v úvode (správne?) tvrdia, že „žiadna z inštitúcií ... nie je dnes na Slovensku schopná“ vypracovať takýto komplexný dokument (s. I).  Osobne interpretujem časť 3.1 Vízie SAV, ako typický „slovenský samorast“ alebo dielo, spracované ako keby „na kolene“, vlastnými silami, bez reflektovania ideí, dostatočnej expertízy a spracovania už existujúcich poznatkov. Toto poznanie mi nedovolí byť optimistom, pokiaľ ide o obsah iných častí Vízie. Už pri letmom pohľade na obsah kapitoly 3.1 udrie do očí zrejmá absencia základnej teórie či reflektovanie agendy medzinárodných organizácií.

Spomedzi mnohých podobných dokumentov, ktoré si nenašli cestu do Vízie, hoci už boli na svete a bolo možné sa nimi inšpirovať, možno spomenúť (v chronologickom poradí) napr. Mapping the Global Future (2004), The New Global Puzzle. What World for the EU in 2025 (ISS 2006), Future Security Environment (NATO, 2007) alebo Preparing for the multipolar world: European foreign and security policy in 2020 (2007). Nemá zmysel diskutovať o ďalších – v tomto prípade ide jednoznačne o nesplnenú domácu úlohu autorov Vízie.      

Hneď úvodná veta kapitoly 3.1, ktorá bez akejkoľvek analýzy označuje postavenie SR za výhodné, prekvapí (hoci s jej obsahom súhlasím). Úvodné odseky kapitoly 3.1 sú postavené na opakovaní triviálnych tvrdení, týkajúcich sa pozície malého štátu, čo je však len dobré – tento dôraz na malosť a slabosť Slovenska by mal byť opakovaný, aby politici pristupovali k formulovaniu zahraničnej politiky s istým rešpektom a opatrnosťou, plynúcou z uvedomenia si faktu, že SR disponuje obmedzenými zdrojmi, ktorými nemožno mrhať bez toho, aby nechýbali inde.       

Podstatou analýzy medzinárodnopolitického prostredia vo Vízii SAV je „analýza“ troch vývojových scenárov medzinárodného prostredia, ktoré sú založené na premenách mocenskej štruktúry a následne na meniacu sa úlohu medzinárodného práva. Princíp identifikácie je teda jednoznačný – je ním štruktúra svetového politického systému. Čo však chýba, je stanovenie pravdepodobnosti jednotlivým scenárom (čo evokuje rovnakú mieru pravdepodobnosti), ale aj – a to je horšie – ani ich hierarchizácia z hľadiska kritéria želateľnosti. Implicitne ide o voľbu medzi 1. a 2. z nich, 3. scenár predstavuje najpesimistickejší variant budúceho vývoja.

Mám dojem, že autori (mlčky) preferujú 2. scenár na základe predpokladaných pozitívnych efektov medzinárodného práva v tejto mocenskej konfigurácii. Vynechanie prioritizácie jednotlivých scenárov je problematické. Ak sa totiž predpokladá rovnaká miera pravdepodobnosti uskutočnenia všetkých troch scenárov, potom  je potrebné deklarovať preferencie pre jednotlivé varianty, aby mohli politické elity prispieť svojím konaním k usmerneniu politického vývoja príslušným (žiaducim) smerom.

Zásadným omylom je predloženie troch variantov ako vzájomných alternatív. Joseph Nye (2002) opisuje súčasnú politickú štruktúru sveta pomocou metafory troch vzájomne vertikálne prepojených šachovníc, na ktorých sa „hrá“ iná agenda a ktoré sa líšia počtom relevantných „hráčov“ alebo pólov v štruktúre:
1. vojenská šachovnica – jeden relevantný hráč (unipolarita) – ? la scenár 1,
2. hospodárska šachovnica – multipolarita (? la scenár 2),
3. šachovnica s transnárodnou/cezhraničnou agendou  - nepolárna (? la scenár 3).       

V podobe, v akej sú napísané, sa scenár č. 1 (konsolidácia primátu USA) a scenár č. 2 (efektívny multilateralizmus) obsahovo vôbec nevylučujú, pretože neoznačujú rôzne druhy štruktúry. Primát či hegemónia (alebo unipolarita) USA ako štátu s najväčšou mocou v systéme je charakteristika štruktúry svetového politického systému, kým multilateralizmus je charakteristika správania sa aktérov. Ako také sa vzájomne nevylučujú – je možné, aby hegemón konal multilaterálne (napr. USA počas studenej vojny alebo za Clintona), no práve tak konať unilaterálne (napr. USA za vlády G. W. Busha).

Začiatkom 21. storočia prebehla v akademických kruhoch v USA diskusia medzi obhajcami multilaterálneho a unilaterálneho konania USA, ktorá pri čítaní Vízie ako keby vôbec neexistovala. Zmätok, týkajúci sa štrukturálnej (multipolarita) a behaviorálnej (multilateralizmus) charakteristiky svetového politického systému je častým, no napriek tomu neospravedlniteľne školáckym, neduhom písania o medzinárodnej politike na Slovensku.

Vízia SAV nie je výnimkou – terminologická nejasnosť je zrejmá v kontraste medzi multipolaritou a multilateralizmom, ako je to v texte. Efektívna multipolarita (s. VII) je neexistujúci pojem, ktorý odráža nepresný import z bezpečnostnej stratégie EÚ, kde sa však hovorí o pojme efektívny multilateralizmus (ako na s. 54 Vízie). Na druhe stranej, názov 2. scenára síce hovorí o multilateralizme, ale opisuje viacero veľmocí = multipolaritu (aspekt štruktúry). 

K terminológii druhého scenára – na označenie mocensky silných štátov sa používa pojem veľmoc, nie mocnosť (čo konvenčne znamená akýkoľvek štát), pričom autori správny pojem používajú na inom mieste (s. 55). Pri správnom predefinovaní toho, čo autori považujú za podstatu 2. scenára, teda zmeny v počte relevantných aktérov – veľmocí, na multipolaritu namiesto multilateralizmu, sa však zmení aj vzťah medzi 2. a 3. scenárom a zmizne sugestívne stotožnenie 2. scenára so spoluprácou 3. scenára s konfliktom.

Z teoretického hľadiska je považované multipolárne usporiadanie za menej stabilné a viac náchylné k riešeniu konfliktov násilím (Waltz 1979, Jervis 1997, Mearsheimer 2001). Zdá sa, že autori Vízie si myslia, že multipolarita = posilnenie medzinárodného práva, kým realita a historická skúsenosť hovorí o opaku: mnoho veľmocí = mnoho alternatívnych výkladov práva = nejednoznačnosť právnych noriem = oslabenie medzinárodného práva.

Každá z veľmocí môže vykladať svoje životné záujmy rôzne a vzhľadom na decentralizovanú povahu medzinárodného práva nebude existovať konsenzuálny výklad a vynútenie noriem medzinárodného práva.  Konflikt je teda možný práve tak v 2. ako v 3. scenári, v tomto ohľade sa tieto dva scenáre vôbec nelíšia. Rozdiel je skôr v tom, že autori Vízie difúziu moci spájajú s posilnením spolupráce (2. scenár), kým ešte väčšiu difúziu (až k ne-polarite) naopak s vyššou mierou konfliktu (3. scenár).       

V scenári 3 sa opäť nachádza zásadná terminologická nepresnosť, ktorou je použitie termínu anarchia, ktorá má v texte Vízie evidentne úplne iný význam, než je v disciplíne zaužívané. Anarchia neoznačuje chaos, ale princíp usporiadania medzinárodnej politiky - neexistenciu centra, ktoré by disponovalo legitímnou mocou vo vzťahu k iným štátom. Okrem toho fenomény, ktoré vystihujú podstatu 3. scenára (fragmentácia štátov či terorizmus), existujú aj v súčasnosti, a dokonca sa dá tvrdiť, že stoja za posilňovaním foriem multilateralizmu v súčasnosti alebo motivujú správanie hegemóna s cieľom ich nápravy v konkrétnych prípadoch.

Druhý a tretí scenár odkazujú na tú istú mocenskú konfiguráciu – multipolaritu, no druhý scenár je spojený s optimistickými výhľadom, evokujúcim spoluprácu, kým tretí je zrkadlovým obrazom druhého – tiež ide o multipolaritu, avšak o pesimistický náhľad na ňu a jej spojenie s konfliktom. Zdá sa, že princíp identifikácie jednotlivých scenárov je štruktúra (mocenská konfigurácia) svetového politického systému, preto druhý a tretí scenár de facto splývajú.

Pokiaľ ide o sofistikovanejšie zachytenie medzihry vzájomného vzťahu medzi štruktúrou systému, multi- a unilateralizmom (1. a 2. scenár Vízie), možno odkázať na argumentáciu napr. v Pešout – Tokár - Nicolini 2007 a Tokár 2008 (v tlači).

Všetky tri scenáre sú ponúknuté ako rovnako pravdepodobné. V skutočnosti nie sú, pretože je potrebné narábať s existujúcou podobou medzinárodného systému a s jeho historickou evolúciou, čo znamená, že budúcnosť bude postavená z v prítomnosti existujúcich dostupných stavebných blokov. Súčasný stav medzinárodnej spoločnosti a jej dosiahnutý stupeň inštitucionalizácie na globálnej (v OSN), ako aj regionálnej (EÚ, resp. NATO) úrovni, nebude zvrátený. 3. scenár je možné bezpečne ignorovať ako nadbytočný, pokiaľ ide o jeho implikáciu rozpadu medzinárodného systému (možnosť konfliktu, naopak, je v medzinárodnom prostredí endemická).

V ďalšom texte je deklarované, že v záujme SR je podpora medzinárodného práva, nedotýka sa však rovnako dôležitej otázky, ktorou je smer vývoja noriem medzinárodného práva. Normy práva konsolidujú status quo a pomáhajú neutralizovať moc  silných štátov poskytnutím zdania (právnej) rovnosti slabým štátom, no vo väčšine prípadov, relevantných v nedávnej minulosti (Kosovo 1999 a 2008, Irak 2002), proti sebe stál konzervatívny výklad príslušných noriem medzinárodného práva a invenčný výklad noriem, a to – pozor –  nejednotne aj zo strany najbližších politických partnerov SR.

Správny je postreh, že SR môže čeliť rôznym krízovým situáciám len prostredníctvom členstva v medzinárodných organizáciách, nesprávnym aspektom analýzy je stotožnenie podstaty členstva v nich s procesom globalizácie. Aj bez globalizácie by SR mala motív vstúpiť do medzinárodných organizácií (bezpečnostné záruky, hospodársky prospech, násobiteľ vplyvu). Ak globalizácia má nejaký efekt, skôr idú jej trendy – ekonomizácia medzinárodnej politiky a súperenia, pokles významu riešenia sporov násilím – proti pretrvávajúcej existencií niektorých medzinárodných organizácií (NATO) bez ich adaptácie.

Európsky kontinent je označený za geopoliticky najdôležitejší región. Mocenské usporiadanie bezprostredného geografického prostredia malého štátu je dôležitejšie než usporiadanie mocenskej rovnováhy na globálnej úrovni. Angažovanie sa vo vzdialených oblastiach predstavuje možnosť mrhania zdrojmi bez kapacity poskytnúť adekvátny príspevok, ako aj angažovanie sa mimo oblasti životných záujmov SR.

A bez ohľadu na to, či je globálna mocenská úroveň označená za unipolaritu či multipolaritu, pre SR bude z geopolitického hľadiska vždy dôležitejšie a politicky naliehavejšia situácia na európskom kontinente a vzťahy k európskym veľmociam (individuálne alebo v podobe kolektívnej veľmoci menom EÚ). Parametre vonkajšieho prostredia musia predstavovať mantinely, v rámci ktorých sa musí pohybovať zahraničná politika.

Text Vízie identifikuje (bez bližšieho zdôvodnenia)  štyri faktory, ktoré budú vplývať na podobu mocenskej rovnováhy: energetickú bezpečnosť, rozvoj medzinárodného práva, terorizmus a nárast zbrojenia vo svete.

Prvý a tretí faktor sú módnymi témami súčasnosti, ktoré nebudú určovať podobu mocenskej rovnováhy v dlhodobom horizonte (energetická bezpečnosť možno áno, ale len ako jeden aspekt pri kalkulácií mocenského postavenia, kým terorizmus je vo vzťahu k svetového politického systému irelevantným a nemôže byť dlhodobo prioritou medzinárodnej politiky).

Otázka rastúceho zbrojenia vedie k zmene mocenskej rovnováhy smerom k multipolarite konfliktnej povahy, spomenutej vyššie a hoci je v texte spojená s 3. scenárom, poukazuje skôr na oslabenie kooperatívneho potenciálu multipolárneho usporiadania.      

Pristavme sa pri premene významu úlohy medzinárodného práva. Diskusia o vzťahu 2. scenára k rozvoju medzinárodného práva evokuje (napriek nálepke efektívneho multilateralizmu) potenciálne nekompatibilné koncepcie právnych noriem, čo síce je spomenuté v texte, no neodráža sa v názve scenára.

Naproti tomu 1. scenár a jeho vzťah k medzinárodnému právu je skonštruovaný veľmi pesimisticky – ako bolo spomenuté vyššie, hegemónia a priori nie je spojená s oslabením úlohy medzinárodného práva. Hoci hegemóniu spájajú autori Vízie s oslabovaním medzinárodného práva, pre stabilitu a vývoj medzinárodného práva môže mať paradoxne z perspektívy SR väčší význam 1. scenár – hegemón môže použiť svoju dominantnú moc za účelom zmeny právnej praxe a evolúciu noriem na meniace sa podmienky. Meniaci sa výklad práva by v tomto prípade bol kolektívnym statkom, na produkcii ktorého by sa SR nepodieľala (alebo len minimálne), no požívala by výhody zmeneného výkladu.

Ďalšia poznámka k 2. scenáru a medzinárodnému právu – tuto autori Vízie robia skok od tradičného medzinárodného práva k nárastu delegovania koncepcií na medzinárodné organizácie, a to aj supranárodného typu. Takýto vývoj by šiel proti vyššie deklarovanému cieľu posilnenia postavenia SR v rozhodovacích procesoch medzinárodných organizácií (s. 55).

Záver kapitoly 3.1 deklaruje potrebu vytvorenia nadstraníckeho konsenzu za účelom efektívnejšej realizácie zahraničnej politiky. Aplikácia bude prinajmenšom v sfére vnútornej politiky v rámci EÚ problematická. Prehlbovanie integrácie je spojené so zvyšovaním miery politizácie otázok, súvisiacich s vývojom inštitúcií a politík EÚ.

Vyššia miera politizácie znemožní vytvorenie nadstraníckeho konsenzu, pretože povedie k štiepeniu okolo tradičných línií politického súperenia pozdĺž pravo-ľavého spektra, ako aj v dimenzii viac integrácie vs. menej integrácie. V oboch dimenziách jednotlivé politické strany zastávajú odlišné názory, preto treba na možnosť vytvorenia nadstraníckeho alebo celospoločenského konsenzu hľadieť skepticky.

Pozícia SR vo vzťahu k medzinárodným organizáciám, špecificky k EÚ a NATO (s. 55-57), je v kontraste so základným pilierom úspechu zahraničnej politiky SR , ktorým je „priaznivý vývoj týchto integračných zoskupení“ (s. VII). V prípade EÚ sú ako problematické označované rôznorodé komplikácie, súvisiace s jej rozširovaním (vrátane otázky Turecka), nejasnosti okolo budúceho smerovania EÚ a jej vnútorného regionálneho usporiadania, ako aj bližšie nekonkretizovaná možnosť zlyhania integračného procesu v EÚ.

Možnosť, ktorá by proti sebe postavila udržanie pozície SR v rámci EÚ a prehĺbenie integrácie takým spôsobom, ktorý by oslabil postavenie SR v inštitúciách a rozhodovacích procesoch EÚ, nie je vôbec načrtnutá.

Vývoj NATO je hodnotený tak, že momentálne zodpovedá záujmom SR, aj keď viac miesta by si zaslúžila diskusia o výhodách a nevýhodách globálneho angažovania sa SR v rámci NATO, možnosť participácie v ozbrojenom konflikte mimo sféry životných záujmov SR, ako aj argumenty za a proti nepretržitému rozširovaniu NATO.

V NATO nebude SR nikdy dôležitým hráčom, užitočnosť a pretrvanie NATO sa odvíja od kalkulácie záujmu dominantného aktéra v rámci aliancie – USA. V texte sa objavuje diskrepancia medzi reflektovaním hegemónie USA alebo kondomíniom veľmocí na jednej strane a na snahou o udržanie pozície SR na strane druhej.

Podľa autorov spočíva základ úspešnej zahraničnej politiky SR v a) politickej elite a b) priaznivom vývoji EÚ a NATO. Podľa mňa by mal byť tento sled prevrátený – od rešpektovania zákonitostí vývoja širších parametrov svetového politického systému sa musia odvíjať rozhodnutia politických elít. Napokon, tlaky prostredia, vplývajúce na možnosti formovania úspešnej zahraničnej politiky, zabezpečia to, že sa k moci dostanú také politické elity, ktorých politika bude reagovať na príležitosti, ale aj obmedzenia aktuálnej podoby svetového politického systému a dominantných hráčov v ňom.

Záverom - vychádzajúc z akcentu na medzinárodné právo, stabilitu mocenskej rovnováhy a geopolitického rámca pre konanie, by som sformuloval línie, ktoré by mali viesť zahraničnú politiku SR, nasledovne:

1. rešpektovať sled hlavných aktérov z geopolitického hľadiska. SR by mala preferovať EÚ pred USA (logické z geopolitickej perspektívy) a snažiť sa o kompatibilný vývoj inštitúcií, ktoré ich spájajú (EÚ a NATO), pokiaľ je to možné.

2. nutnosť uvedomiť si, že SR môže svojím konaním viac pokaziť než vytvoriť – špecificky v prípade možného konfliktu medzi členskými štátmi v rámci EÚ alebo NATO. Odporúčaním je zdržanlivosť a snaha o bezproblémové vzťahy medzi EÚ a NATO.

3. podpora noriem medzinárodného práva a multilateralizmu, ktorý neutralizuje mocenské asymetrie v neprospech SR, a to bez ohľadu na arénu: OSN, EÚ, NATO. Pokiaľ možno, opäť sa snažiť o ochranu statu quo, stabilitu a predvídateľnosť noriem, prípadne o konsenzuálnu evolúciu noriem medzinárodného práva.

Literatúra:
a) monografie a skriptá
JERVIS, R. 1997. System Effects. Complexity in Political and Social Life. Princeton: Princeton University Press. 309 s.  ISBN 0-691-00530-3 112-118.

JERVIS, R. 2005. American Foreign Policy in  a New Era. London: Routledge. 184 s. ISBN 0-415-95101-1.
MEARSHEIMER, J. J. 2001. The Tragedy of Great Power Politics. New York: W. W. Norton & Company. 555s. ISBN 0-393-02025-8.

PEŠOUT, I. – TOKÁR, Ľ. – NICOLINI, M. 2007. Pozícia Slovenska v transatlantických vzťahoch. Bratislava: Ministerstvo obrany SR. 104 s. ISBN 978-80-89261-13-0

TOKÁR, Ľ. 2008. Premeny a potenciál slovenskej štátnosti v globálnom a regionálnom kontexte. Príspevok v rámci projektu VEGA, momentálne v tlači.

WALTZ, K. N. 1979. Theory of International Politics. New York: McGraw-Hill, Inc. 251 s. ISBN 0-07-554852-6.

d) internetové zdroje
Future Security Environment. 2007. Norfolk: Supreme Allied Commander, 2007 [online]. [cit. 2008-11-17]. Dostupné na internete:
<http://www.act.nato.int/MultipleFutures >

GNESOTTO, N. – GREVI, G. (eds.) 2006. The New Global Puzzle. What World for the EU in 2025? Paris: Institute for Security Studies, 2006 [online]. [cit. 2008-11-17]. Dostupné na internete:
<http://www.iss.europa.eu/ >


GRANT, C. – VALÁŠEK, T. 2007. Preparing for the multipolar world: European foreign and security policy in 2020. London: Centre for European Reform, 2007 [online]. [cit. 2008-11-17]. Dostupné na internete:
<http://www.cer.org.uk/pdf/e783_18dec07.pdf >

Mapping the Global Future. Report of the National Intelligence Council´s 2020 Project. [online]. 2004. [cit. 2008-11-17]. Dostupné na internete:
<http://www.foia.cia.gov/2020/2020.pdf >

NYE, J. S. 2002. The New Rome Meets the New Barbarians. [online]. 2002. [cit. 2008-11-17]. Dostupné na internete:
<http://belfercenter.ksg.harvard.edu >

ŠIKULA, M. (ed.) 2008. Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti. Bratislava: Ekonomický ústav Slovenskej akadémie vied, 2008. [online] [cit. 2008-11-17]. Dostupné na internete:
<http://www.government.gov.sk/data/files/4180.pdf >
 

 
< Predchádzajúca