A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes41
mod_vvisit_counterVčera110
mod_vvisit_counterTento týždeň473
mod_vvisit_counterTento mesiac2701

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Pozemková reforma v Zimbabwe a jej dopady na vnútornú a zahraničnú politiku
Napísal: Daniel BAN   
Štvrtok, 14.mája 2009 - 20:17 hod.

Zimbabwe patrí k najzaostalejším krajinám sveta. Chudoba a nezamestnanosť obyvateľstva v roku 2008 dosiahli 80%. Jeho ekonomika dosahuje najvyššie hodnoty inflácie vo svete vôbec a v prípade, že nastolený kurz politiky sa výrazne nezmení, jeho vyhliadky do budúcnosti sa dajú prirovnať hurikánu, ktorý zasiahne krajinu práve prežívajúcu zemetrasenie ôsmeho stupňa richterovej stupnice.

Takýto vývoj je výsledkom najmä posledných deviatich rokov. Napriek tomu, že ani v dobe od začiatku druhej polovice dvadsiateho storočia až do prelomu 80. a 90. rokov Zimbabwe nepatrilo do spolku vyspelých krajín, bolo spolu s vtedy ešte apartheidnou Južnou Afrikou najbohatšou a najprospejúcejšou ekonomikou Afriky. Jeho vtedajší úspech bol založený na poľnohospodárskej vyspelosti a výbornej vzdelanosti ľudí, ktorá spolu s JAR prevyšovala ostatné africké krajiny. Ako je možné, že túto výhodu vláda nevyužila na skutočný rýchly hospodársky rast? Kde môžeme hľadať dôvod pre obrovskú zmenu, ktorá pretvorila ráz africkej krajiny zo všeobecne uznávanej a podporovanej Západom na skrachovaný a ostro kritizovaný štát?

Na čelo novej krajiny sa v roku 1980 do postu premiéra postavil charizmatický vodca ZANU-PF (Zimbabwianska africká národná únia – patriotický front) Robert Gabriel Mugabe. Čoskoro sa stal medzinárodne uznávaným politikom, ktorý mal Zimbabwe výrazne prispieť k dosiahnutiu stabilného rastu ekonomiky.
 
Napriek týmto vyhliadkam sa po jeho zvolení do prezidentského úradu v roku 1987  situácia v Zimbabwe začala meniť. Na presadenie svojich zámerov začal  používať násilie, zastrašovanie a represálie. Jednou z jeho politík bola pozemková reforma, ktorá mala preniesť výraznú časť územia z rúk bielych komerčných farmárov k čiernemu obyvateľstvu. Po niekoľkých neúspešných pokusov vlády tak učiniť pomocou trhu, začalo vyvlastňovanie.

 

Spolu s ďalšími dôležitými rozhodnutiami, ktorých sa v mojej práci budem musieť dotknúť, tvorila táto reforma základ pre voľný pád ekonomiky, obrovský pokles HDP, nárast inflácie a stratu zamestnania tisícom obyvateľstva.

       
Cieľom a úlohou mojej práce bude zhodnotiť najdôležitejší hospodársko-politický proces v krajine za posledných dvadsaťosem rokov, ktorým bola pozemková reforma.  Budem sa snažiť vysvetliť ako konkrétne vplývala na vývoj ekonomiky a politicko-právnej kultúry v Zimbabwe.
       
Je dôležité si uvedomiť, že politicko-ekonomický vývoj vedúci ku kríze začal v Zimbabwe skôr ako hlavný proces pozemkovej reformy v roku 1997. Otázkou zostáva, ako veľmi na ekonomicko-politický vývoj reforma vplývala. Je možné nebrať pozemkovú reformu ako príčinu vývoja politicko-ekonomických vzťahov v Zimbabwe na začiatku 21. storočia a naopak ju vnímať len ako dôsledok ekonomického zúfalstva vrchných vládnych predstaviteľov Zimbabwe? Alebo ide skôr o spojenie prebiehajúceho politického a ekonomického kurzu v krajine s pozemkovou reformou Mugabeho vlády, čo zapríčinilo absolútny ekonomický a politický kolaps v krajine?
 
Prácu zakladám na hypotéze číslo dva, nakoľko vnímam reformu ako problém, ktorý je zasadený do celkového politického procesu v krajine a nedá sa ani vyčleniť ako nedôležitý, ani preceniť ako jediný. Napriek tomu som presvedčený o jeho význačnosti v systéme, ktorú sa budem snažiť v práci dokázať. Budem sa teda pozerať na problematiku pozemkovej reformy ako na hlavný problém socioekonomickej situácie v Zimbabwe, ale budem sa ju snažiť začleniť do celej štruktúry vývoja v krajine.
 
Táto reforma je úzko spojená najmä s reformou v poľnohospodárstve. V práci jej preto budem venovať značnú pozornosť.
       
Z hľadiska metodológie som sa z dôvodu najlepšej možnosti pomenovania a spracovania jednotlivých častí problému rozhodol pre historickú analýzu. V istých momentoch používam i komparáciu s inými krajinami v procese prechodu k moderným demokratickým štátom, aby som tak lepšie predstavil situáciu, v ktorej sa Zimbabwe nachádza. Používam taktiež kritickú metódu.
       
Prácu som vymedzil do rokov 1997 až 2004 hoci prvá, resp. v mojej práci skôr nultá fáza pozemkovej reformy začína už na začiatku samostatne stojaceho Zimbabwe. Do roku 1997 sa však pozemková reforma riadila zákonmi trhu, a preto toto obdobie použijem skôr na vysvetlenie príčin a kontextu reformy, ktorá po ňom nasledovala. Moje skúmanie reformy, sa začína spustením štátom riadenej reformy. (Oficiálny proces štátom riadenej reformy sa začal už v roku 1995 zákonom o nadobúdaní pozemkov, ktorý však až do roku 1997 nebol zneužívaný vládou pomocou netrhových mechanizmov)
       
Ani rokom 2004 sa pozemková reforma v Zimbabwe nekončí. Ukončené sú len najdôležitejšie vládne kroky k jej uskutočneniu. Niektoré dáta v práci sú preto použité aj z novšieho obdobia, kedy sa jej dôsledky prejavili naplno.
       
Práca je rozdelená na dve časti, ktoré reflektujú proces reformy a stav oblasti ekonomiky, sociálnej štruktúry obyvateľstva a politiky štátu. V prvej časti sa venujem východiskám, ktoré reformu predznačili. Túto časť som rozdelil na štyri kapitoly, z ktorých prvé dve sú teoretickými východiskami k pozemkovej reforme ako takej. Tretia kapitola následne popisuje situáciu v odvetví hospodárstva, ktorá reforme predchádzala, príčiny pozemkovej reformy z hľadiska hospodárskej a sociálnej politiky, ako i politickej a mocenskej hry Roberta Mugabeho. Vo štvrtej kapitole sa pozriem na jednotlivé fázy reformy, ktoré sa pokúsim vysvetliť.
       
Druhú časť práce tvoria dôsledky reformy na politický a ekonomický stav v krajine. Túto časť som rozdelil na dve kapitoly, pričom v prvej z nich sa venujem procesu formovania vnútornej politiky, práva a ekonomického vývoja Zimbabwe počas a po reforme. V druhej kapitole rozoberiem, ako vplývala pozemková reforma na politické vnímanie R. Mugabeho v zahraničí a ako sa zmenil názor medzinárodného spoločenstva na úspešnosť tohto politika.
 
Budem tiež analyzovať postupy, ktoré zahraničie voči vláde v Zimbabwe uskutočnilo ex post. Jedná sa najmä o sankcie, embargá a medzinárodnú izoláciu. V závere svojej práce sa venujem možnostiam riešenia problému a jednotlivým krokom, ktoré by malo Zimbabwe uskutočniť v snahe dosiahnuť úspešnú reformu. Z dôvodu komplexnosti problému som jadro práce z časti presiahol, aby som lepšie poukázal na všetky problémy spojené s reformou.
       
Využívam dostupnú zahraničnú literatúru na danú problematiku, počínajúc monografiami od profesora S. Moya, doktorov T.A.S. Bowyer-Bowera či C. Stonemana, rôznymi štúdiami, odbornými správami medzinárodných organizácií ako UNDP či Svetovej Banky, štatistikami až po články z novín. Čo sa týka knižnej literatúry k danej problematike jej vyšlo veľmi málo, skôr ide rôzne štúdie, ktoré som prevažne využíval pri písaní mojej práce.
 
Mnohé z nich vyšli iba v angličtine a sú pre nás dostupné len na internete. Ich preklad do slovenčiny je buď veľmi obmedzený alebo vôbec neexistuje. Pre túto príčinu sú mnohé zdroje v angličtine, mnou preložené a upravené pre potrebné použitie. Z tohto hľadiska ani texty necitujem, ale podľa potreby parafrázujem.
       
Iný problém predstavuje problematika dát. Mnohé štatistické údaje o stave ekonomiky a to najmä v sektore pozemkovej politiky Zimbabwe v minulosti jednoducho chýbajú, nakoľko krajine chýbali odborníci alebo vláda sa o sumarizáciu stavu ani nesnažila. Taktiež chýbajú údaje o celkovom a presnom rozsahu štátnej zadlženosti. V práci preto používam len dostupné dáta, ktoré sčasti môžu predstavovať odchýlku od reality.
        
        
 

 
1 Východiská problematiky pozemkovej reformy v Zimbabwe

       
 
 
 
 
Pre pochopenie procesu pozemkovej reformy v Zimbabwe je v prvom rade potrebné pochopiť kontext dejín spoločnosti, do ktorého je tento proces zasadený. Musia sa zadefinovať jednotlivé časti problematiky tak, aby sa následne dala vnímať komplexne ako jeden celok. V tomto procese je dôležité postupovať od všeobecného ku konkrétnemu, aby sa nám nestalo, že preskočíme niektoré javy, ktoré by nám neskôr mohli v konečnej mozaike problematiky chýbať.
 
Po prvé je podstatné si zadefinovať, čím je pozemková reforma a ako ju vníma dnešná politická a ekonomická teória. Následne je potrebné kategoricky rozčleniť proces pozemkových a poľnohospodárskych reforiem, ktoré v súčasnosti prebiehajú v oblasti východnej a južnej Afriky, ktorej súčasťou je aj Zimbabwe. Po tretie, ak chceme pochopiť príčiny a proces reformy v kontexte dejín, potrebujeme Zimbabwe zadeliť do socioekonomickej a historicko-politicko-geografickej kategórie afrického postkoloniálneho štátu.
 
Na záver sa treba pozrieť na konkrétne príčiny, ktoré viedli k uskutočneniu daného modelu reformy. Potom ako budeme mať všetky potrebné východiská zadefinované, sa môžeme pokúsiť o analýzu samotného procesu pozemkovej reformy v Zimbabwe.
    
 
 
1.1 Pozemková reforma a jej kategórie v Afrike

 
 
Pozemková reforma je proces, ktorý vo svete prebieha od nepamäti. Neustále sa uskutočňuje proces presunu poľnohospodárskej pôdy z rúk jedného vlastníka do rúk druhého, pričom tento proces môže byť realizovaný pomocou verejného sektoru. Ak ide o komplexné prerozdeľovanie pozemkových statkov hovoríme o pozemkovej reforme. Tá prebieha najmä v krajinách, ktoré sú v zložitom politicko-ekonomicko-sociálnom prechode dôsledkom vojny, ekonomickej krízy, prudkej zmeny politického režimu alebo oslobodení od nadvlády iného štátu. Ako ju môžeme definovať? Aké sú jej príčiny a za akým účelom sa uskutočňuje?
        
M.R. Carter definuje pozemkovú reformu ako prostriedok, ktorý priamo alebo nepriamo prerozdeľuje alebo redefinuje vlastnícke práva poľnohospodárskej pôdy (Carter, 1999). H.A.Zarin a A.A.Bujang vo svojej štúdii Teória pozemkovej reformy tvrdia, že existujú viaceré významy a definície pozemkovej reformy. Na základe Donerovej štúdie však usudzujú, že väčšina z nich zdieľa dva základné elementy: pozemková reforma je viac či menej priama, verejne kontrolovaná zmena v existujúcich pozemkových vlastníckych vzťahoch a väčšinou sa pokúša o rozptyl bohatstva, príjmov a produktívnej kapacity v rámci spoločnosti (Zarin & Bujang, 1994).
 
R. King ďalej uvádza, že existujú tri hlavné typy príčin pozemkovej reformy. Sú to príčiny politické, sociálne a ekonomické. Politické príčiny sú až poslednými, ktoré rozhodujú (často ani nevzniknú, resp. sa k nim neuchyľuje). Tu však treba podotknúť, že s ohľadom na nasledujúci vývoj majú najväčšiu váhu. Je to totiž rovnováha politických síl, ktorá v konečnom dôsledku určuje rozsah reformy a sú to politické faktory, ktoré pomáhajú vysvetliť jej frekvenciu. Viď rozpor medzi províziami reformného práva a ich eventuálnymi praktickými efektmi.
 
Mnohé vlády zneužívajú reformu, alebo sľub, že ju vykonajú, ako prostriedok na získanie alebo udržanie politickej moci. Sociálne príčiny sú založené na harmónii medzi sociálnou rovnosťou a sociálnou spravodlivosťou, zatiaľ čo ekonomické príčiny sa zakladajú na efektívnosti a snahe zvýšiť poľnohospodársku produkciu. Sociálne a ekonomické príčiny sú vždy spojené a občas sa stáva, že dosiahnutie cieľa jednej z oblastí spomaľuje dosiahnutie cieľa druhej oblasti (King, 1977).
        
V dnešnej dobe sa pozemková reforma často spája s reformou celého poľnohospodárskeho sektora, ktorého súčasťou je aj hospodárenie s pôdou. Vlády sa pri tom snažia hľadať efektívnu rovnováhu premiestňovania pôdy z jedného osobného vlastníctva k druhému, alebo z osobného vlastníctva do rúk štátu tak, aby čo najlepšie zvýšili celkovú poľnohospodársku produkciu alebo docielili sociálnu harmóniu. Z  hľadiska vlastníckých vzťahov (v prípade kapitalistického ide o osobné vlastníctvo, v prípade komunistického sa jedná o kolektivizáciu pôdy pod verejný sektor, resp. štát.) by sa takto dal rozlíšiť proces reformy na kapitalistický alebo komunistický, resp. socialistický.
       
Doktori T.A.S Bowyer-Bower a C. Stoneman vo svojej štúdii „Obmedzenia a vyhliadky pozemkovej reformy: politiky, perspektívy a ideológie v súčasnom Zimbabwe“  vysvetľujú, že pozemková reforma je často videná v morálnych a politických súvislostiach ako nevyhnutný prostriedok, ktorým sa pôda prerozdeľuje napríklad ľuďom bez pôdy, chudobným ako pomoc v chudobe, ako odmena pre vyslúžilcov vo vojne, ako odškodnenie populácie za pozemkovú nerovnováhu v režimoch ako bol apartheid či kolonializmus, alebo ako časť balíčka poľnohospodárskej reformy zameraný na podporu poľnohospodárskej produkcie.  
 
Potreba pozemkovej reformy je často podnietená pomalým priemyselným rozvojom a nedostatočnými pracovnými príležitosťami. Pokiaľ sa nerealizuje len z morálnych dôvodov či politickej ideológie, je všeobecne kľúčovým to, aby pozemková reforma neriešila len problémy rovnosti, ale i produktivity. Ak sa berie do úvahy aj národný ekonomický rozvoj, je potrebné, aby pozemková reforma pracovala tak, aby podporovala udržateľnú produkciu z hľadiska základov pôdnych zdrojov krajiny, a aby udržateľnosť národnej produkcie ako aj vnútorného potravinového zabezpečenia zostala zachovaná, ak nie zlepšená (Bowyer-Bower & Stoneman, 2002).
       
Ďalšou otázkou, ktorú si treba položiť, je podľa akých kritérií môžeme považovať pozemkovú reformu za úspešnú? Encyklopédia Britannica spája pozemkovú reformu s celkovou reformou poľnohospodárstva a tak vidí úspech pozemkovej reformy v dvoch súvislostiach. Tou prvou sú ekonomické kritéria. Musia sa zvýšiť celkové kapitálové investície, ktoré plynú do poľnohospodárstva, aby boli k dispozícii vo forme techniky, umelých hnojív, zavlažovaích systémov či odvodňovacích vybavení.
 
Tie potom prispievajú k zvýšenej produkcii a produktivite ako takej. V prípade že sa toto v rozpočte krajiny dosiahne, dá sa hovoriť o úspechu reformy, ktorá napomáha ekonomickému rozvoju. Druhým ekonomickým indikátorom je zmena v produktivite práce a vo výnosoch. To znamená zvýšenie efektivity, lepšie využitie zdrojov, technologický rozvoj a zlepšenie hospodárenia s výnosmi a investíciami.
 
To je následne spojené i so zamestnanosťou, ktorá odráža úroveň distribúcie príjmov. Tretím ekonomickým kritériom môže byť schopnosť poľnohospodárstva reagovať na potreby priemyslu a výroby. Schopnosť poľnohospodárstva poskytovať prácu, jedlo a surový priemyselný materiál ako i trh pre priemyselné produkty je signifikatným meradlom jeho prínosu pre priemysel a rozvoj.
       
Druhou súvislosťou sú sociálne a politické indikátory. Tieto sú však zložitejšie, pretože ich merateľnosť nie je jednoduchá. Indikátormi však môžu byť participácia roľníkov v rozhodovacom procese, vo voľbách či v zastupiteľstvách, sociálna a politická stabilita, tendencia k zmene vlád ústavnymi a nie násilnými prostriedkami a kontinuita sociálneho a politického poriadku bez použitia sily (Land reform, 2008). Tieto merania sú len čiastkové a celkové hodnotenie úspešnosti reformy musí byť vyhotovené vzhľadom na vytýčenie cieľa.
        
Doteraz sme sa pozerali iba na všeobecné teórie pozemkovej reformy. V snahe pochopiť takúto reformu v Zimbabwe je dôležitá súvislosť s africkými krajinami. Zimbabwe nie je jedinou krajinou, ktorá sa nachádza v prechodnom období budovania štátu. V Afrike je takmer každá krajina v stave budovania. Dôvodmi sú vojny, predošlá kolonizácia, umelo vytvorené postkoloniálne štáty, choroby atď. Mnohé africké krajiny pristupujú aj k procesu pozemkovej reformy. Porozumieť ich prístupom a spôsobom  pozemkovej reformy treba cez vnímanie politických súvislostí z minulosti.
        
Z kolonializmu vychádzajú súvislosti s diferenciáciou prístupov jednotlivých krajín južnej a východnej Afriky na pozemkovú reformu. Existujú tri odlišné kategórie krajín, ktoré sú definované podielom účasti bielych na politickom procese daných krajín v priebehu druhej polovici 20. storočia, pričom pre nás je najdôležitejšou oblasťou pôdohospodárska politika. „Prvú kategóriu tvoria krajiny, ktoré v minulosti nezažili realitu kolónií bielych osadníkov.
 
Do tejto kategórie patria štáty Tanzánia, Uganda a Zambia. Tieto štáty sa dnes zdajú byť až nezdravo dychtivé po kompenzácii tejto absencie úplným  sprístupnením svojho územia svetovým či regionálnym investorom a druhej honbe za Afrikou. Snažia sa presadiť takú legislatívu, ktorá by sprístupnila pôdu novým zahraničným investorom čo najjednoduchšie.“ (Bowyer-Bower, 2002, s. 18) Každá z týchto krajín sa otvára najmä turistickému ruchu vo forme zábavných parkov, safari a podobne, pričom sa medzi sebou pretekajú v dosahovaní čo najvyššieho profitu.
      
Druhú skupinu tvoria štáty, ktoré boli svedkami odcudzenia pôdy kolonistami len v niektorých častiach a tak majú tendenciu na jednej strane sprístupňovať sa svetu, na druhej strane odškodniť pôvodné obyvateľstvo za koloniálne dedičstvo. Sem patria napríklad Malawi, Namíbia a Mozambik.
        
Tretiu skupinu tvoria krajiny, ktoré dnes celkovo zápasia s odškodňovaním obyvateľstva za to, čo v krajinách zanechal kolonializmus. Do tejto kategórie zaraďujeme Juhoafrickú republiku, Keňu, Namíbiu a aj nami rozoberané Zimbabwe. Tieto krajiny zdieľali podobný profil asymetrického rozdelenia pôdy na základe rasy, duálny systém vlastníctva založený na obyčajovom práve a práve prijatom od koloniálnych veľmocí. Prvý typ vlastníckych práv pochádza ešte z čias pred kolonializmom, ktorý sa počas neho modifikoval na dnes špecifický model v Afrike.
 
Tieto práva sú založené na rodovej sociálnej štruktúre, v ktorej pôda bola prideľovaná na základe užívacieho práva rodiny v rámci kmeňa. Absentovali tu feudálne štruktúry vzťahu pána a vazala. Poľnohospodárstvo bolo viazané na uživenie malej skupiny resp. na vlastnú potrebu – nie ako obchodný potenciál. V kolonializme sa tento druh vlastníckych práv modifikoval pre potrebu danej spoločnosti, pričom sa nezmenil spôsob vlastníctva, ale štruktúra. To znamená, že biely získali obrovské plochy pôdy, pričom z nich vytlačili pôvodné obyvateľstvo.
 
Pre miestne obyvateľstvo zanechali rodové užívacie právo na pôdu, ale svoje vlastníctvo už vnímali v podobe kapitalistických práv, ktoré im dovoľovali ho využívať aj na obchodovanie, tvorbu bohatstva a nie iba vlastnú potrebu. V týchto krajinách sa kľúčovou prioritou zdá byť presídľovanie čiernych obyvateľov na územia predtým osídlené bielymi farmármi. V prípade Zimbabwe sa pozemková a poľnohospodárska reforma dokonca týka výlučne presídľovania obyvateľstva. Dôvod je jednoduchý. Pôda je v Afrike vysoko hodnotená a pozemková reforma je preto vnímaná primárne ako proces reštitúcie, odškodnenia za históriu, nerovnomernosť a nespravodlivosť koloniálnych veľmocí (Bowyer-Bower, 2002).  
    
 
 
1.1 Koncepcia afrického postkoloniálneho štátu

       
Režim nastolený v Zimbabwe patrí medzi autoritatívne. Jeho črty sú naznačené už v úvode. Vzhľadom ku skúmaniu vzniku takéhoto autoritatívneho vodcovstva v Zimbabwe je esenciálnym pojmom postkoloniálny alebo slabý štát, ktorým je možné Zimbabwe označiť. Tieto výrazy sa používajú na pomenovanie tých bývalých afrických kolónii, ktoré síce po druhej svetovej vojne získali nezávislosť od veľmocí, ale ktoré boli vytvorené na umelých politických štruktúrach západného typu, neprispôsobené regionálnym podmienkam, a tak sa nemohli stať efektívnymi vo vytváraní politického procesu. (termín postkoloniálny štát môže referovať k akémukoľvek štátu po dekolonizácii, avšak väčšinou sa používa k vyjadreniu afrických krajín, ktoré zápasia s udržaním ekonomickej a politickej stability)
       
Bývalé koloniálne veľmoci sa len málo zaujímali o prípravu kolónií na osamostatnenie (Sörensen, 2005, s. 100). Kolonializmus silne poznačil vnímanie štátu v očiach obyvateľstva. Afričania sa naučili, že vo vzťahu k štátu môžu očakávať nespôsobilosť k vykonávaniu úradu, zaujatosť, korupciu a skorumpovanosť. Naučil ich v politike sa viac spoliehať na vzťah mecenáša a klienta, ako na neutrálny vzťah k štátu  (Buzan & Woever, 2003).
 
V šestdesiatych rokoch prišla dekonolizácia a následne boli vytvorené štáty v umelých hraniciach, ktoré vôbec nerešpektovali kultúrnu a etnickú príslušnosť obyvateľstva. Novovytvorené štáty vôbec netvorili kompaktný celok, naopak boli silne roztrieštené do kmeňových zväzov, ktorých  vodcovia sa snažili dostať k moci, aby tak zjednotili a ovládli celý štát. Tieto štáty sa neusilovali o presadenie demokracie západného spôsobu, nakoľko na to neboli dostatočne pripravené.
 
Jednotlivé spoločenské skupiny boli zvyknuté podriaďovať sa miestnym autoritám, ktoré zostali dôležitejšie ako celoštátna vláda aj v dobe osamostatnenia. Pre štátne autority bolo veľmi zložité, až takmer nemožné spojiť niekoľko úplne odlišných etnických skupín, pričom pri dosahovaní svojich zámerov neustále museli používať represálne zložky moci, pretože z vnútra neprestajne stáli voči opozícii v podobe iných etnických autorít.
 
Zároveň však vôbec nemali záujem o demokratický princíp kontroly politického procesu, naopak budovali svoj vlastný autoritatívny režim, ktorý pre západné mocnosti v danej dobe nepredstavoval výraznejší problém. V týchto štátoch sa začal pestovať klientelizmus, keď najvýznamnejšie posty vo vládnych štruktúrach získavali lojálni prívrženci „silného muža“. Takýto štát, ktorý bol z vnútra založený na vláde jedného muža a jeho „verných“ sa nemohol stať zárukou bezpečnosti.
 
Barry Buzan na podklade Jacksona a Rosberga tvrdí, že štát, ktorý sa takto vytvoril je akýmsi mixom posttradičných, moderných a postmoderných elementov. Post-tradičný element tvorili etnické skupiny, ktoré si ponechali silnú pozíciu ako zdroje identity, legitimity, ekonomiky a záväzkov. Element modernity pozostával z nového štátneho systému kvázi vestfálskeho typu, ktorý sa ako sme už spomenuli rýchlo pretvoril do personalizovaného autoritatívneho režimu či vojenskej vlády.
 
Napriek takémuto rozvoju štátny systém v Afrike väčšinou nesledoval vestfálsky model vojenskej rivality a medzištátnych vojen. Naopak vytvoril tri elementy postmoderného systému: 1. voľnú ideológiu panafrikanizmu; 2. kontinentálnu inštitúciu tzv. Organizáciu Africkej jednoty, ktorá vopred vylúčila možnosť medzištátnej rivality, keď inštitucionalizovala pravidlo, aby sa násilne nemenili hranice postkoloniálnych štátov; 3. ochotu experimentovať v rámci rôznych regionálnych inštitúcií.
 
Táto kombinácia slabého štátu s relatívne silnou regionálnou medzinárodnou spoločnosťou  podporila stabilitu v medzinárodných vzťahoch v danej lokalite. Až dvadsaťjeden konfliktov z celkovo dvadsiatich piatich v rokoch 1988-98 tvorili vnútroštátne namiesto medzištátnych. Vnútroštátne konflikty vznikajú na základe roztrieštenosti vnútroštátnej spoločnosti, keď sa politika zameriava najmä na lokálne záležitosti, pričom medzi lokálnych hráčov patria jednak slabá administratíva štátu, personalizované režimy, ktoré sú často medzinárodne uznávané ako štáty a množstvo mimoštátnych aktérov, ktorí kontrolujú obrovské teritoriálne, ekonomické či vojenské zdroje (Buzan & Woever, 2003).
        
Na záver tejto kapitoly by som zhrnul znaky slabého štátu na základe Sörensonovho pozorovania. Vláda v slabom štáte uchvacuje autonómiu, ktorá je založená na slabých administratívnych a inštitucionálnych štruktúrach. Vláda spočíva skôr na nátlaku a donucovaní ako na systéme práva. Neexistuje monopol na užitie legitímneho násilia. Čo sa týka národného cítenia, prevláda skôr lokálne a etnické spoločenstvo a rivalita medzi jednotlivými etnickými skupinami.
 
Existuje skôr nízky stupeň súdržnosti štátu a národa a tiež nízka úroveň legitimity štátu. Z ekonomického hľadiska prevláda závislosť na svetovom trhu a svetových cenách jednotlivých produktov trhu a taktiež existuje štrukturálna heterogenita. Nie je vytvorená koherentná národná ekonomika, nasleduje úpadok a nedostatok blahobytu  (Sörensen, 2005, s. 103, 129).
    
 
 
 
 
1.3  Hospodárskopolitická situácia v Zimbabwe pred rokom 1997
 
 
 
Keď v roku 1980 vznikol nový štát, výkonnosť jeho ekonomiky bola ďaleko vyššia ako ostatných afrických krajín. Pod tento stav sa podpísalo udržanie kontroly makroekonomiky od Rhodézskej vlády. To bolo charakterizované silnou intervenciou do ekonomiky. Vláda pokračovala v redistribučnej politike v oblasti zdravotníctva, školstva i ďalších sociálnych sektoroch. Ekonomický rast v danom období vykazoval hodnotu 4,3%, pričom ostatné africké krajiny v danom období prežívali tzv. stratené obdobie.
 
Problémom boli skutočné hodnoty rastu v jednotlivých hospodárskych sektoroch. Ten bol väčšinou oveľa pomalší. Na vykreslenie nám poslúži rast zamestnanosti. Ten predstavoval reálne len 1,9%. Okrem tohto bol problémom  aj obrovský rozpočtový dlh. Takže hoci začiatok tohto obdobia bol poznačený viacerými úspechmi ako zrušením sankcií (išlo o sankcie uvalené na predchádzajúci režim Rhodézie.), dvoma „dobrými“ rokmi pre poľnohospodárstvo, otvorením vonkajších trhov a úspešnou fiškálnou politikou, 90. roky túto situáciu zmenili.
 
Prišli obdobia sucha (najväčšie v rokoch 1982/83, 1984/85 a1992/93), obmedzil sa dopyt po zimbabwianskych produktoch na zahraničných trhoch a znížilo sa i množstvo investícií. Obzvlášť obdobia sucha ovplyvnili hospodárstvo veľmi negatívne, pretože export Zimbabwe sa koncentroval na tabak a kukuricu a ich produkcia klesla priemerne o tretinu a reálny podiel poľnohospodárstva na HDP o 12% (UNDP, 2008).
 
V roku 1991 sa začal program ESAP, ktorý predstavoval prechod od importne substitučnej ekonomiky k trhovo orientovanej otvorenej ekonomike zameriavajúcej sa na export. Okrem iného sa jednalo o monetárnu reformu v podobe trhom určovaných úrokových mier a odstraňovania bariér vo finančnom sektore, ako i komercializácie a privatizácie verejných podnikov a liberalizácie pracovného trhu. Výsledky týchto reforiem boli chabé a namiesto nich len rástol deficit štátneho rozpočtu. Do roku 1995 sa namiesto plánovaných 5% deficitu k HDP dosiahol stav 8%.
 
Priemerný ekonomický rast počas týchto reforiem v rokoch 1991-1995 predstavoval iba 0,8%. Zlyhanie v zásade znamenalo nepodnietenie súkromného a verejného sektoru k správaniu, ktoré bolo potrebné, aby sa ekonomika dostala na cestu udržateľného rozvoja pomocou rýchlejšej akumulácie fyzického a ľudského kapitálu, ktoré sú kľúčom k úspechov v produktivite. (UNDP, 2008) Tento program v roku 1996 nahradil ZIMPREST, ktorý mal dokončiť reformy, ktoré sa neuskutočnili pod ESAPom. Jednalo sa najmä o redukciu štátneho deficitu, pomoc reformám vo verejnom sektore a verejných podnikoch a liberalizáciu finančného sektoru.
 
Tento program bol rovnako labilný ako ESAP vzhľadom na fiškálnu politiku vlády, ktorá viedla k rozvratu základných princípov makroekonomiky, vysokej inflácii, nízkym devízovým rezervám, slabej rovnováhe príjmov a výdavkov a k celkovému pomalému rastu. V tomto období už obyvateľstvo pociťovalo negatívny dopad liberalizačných reforiem, pretože pozitívny aspekt redukcie chudoby a ekonomickej diverzifikácie sa nedostavil. Naopak výkon ekonomiky a exportná konkurencieschopnosť bola negatívne dotknutá vysokými produkčnými nákladmi, klimatickými podmienkami a reálnou hodnotou zimbabwianskeho dolára.
 
Vzhľadom na nedostatok dát je ťažké určiť presné údaje o chudobe v krajine po osamostatnení a hoci reformy a fiškálna politika vlády mohla viesť k odstráneniu chudoby aspoň z časti, stagnácia v reálnych príjmoch, rastúca nezamestnanosť  a zhoršujúca sa kríza v zahraničnej pomoci na začiatku deväťdesiatych rokov mohla naopak viesť k jej zvýšeniu. Už bolo spomenuté zlyhanie ESAPu, ktorý popri inom viedol k zníženiu reálnych miezd o tretinu napriek zvyšovaniu reálnej produktivity a  k zníženiu investícií do školstva a zdravotníctva.
 
V danom pláne bol zakomponovaný a od roku 1994 spustený aj Akčný plán na zmiernenie chudoby (PAAP), ktorého cieľom bolo znížiť chudobu a nezamestnanosť pomocou sociálnej mobilizácie  a implementácie programov zameraných na chudobných. Na tento projekt sa vyčlenilo spolu 150 miliónov amerických dolárov. Výsledkom bola obrovská redistribúcia príjmov mestského obyvateľstva na vidiecke, čo v praxi znamenalo výrazné zhoršenie stavu mestského obyvateľstva a len čiastočné zlepšenie stavu vidieckeho.
 
Počas tohto obdobia vzrástla nezamestnanosť z 20% v roku 1982 na 32% v roku 1996 (tento údaj vykazovala vláda, pričom Kongresové odbory odhadovali nezamestnanosť až na 44%). Podľa odhadov sa zvýšila celková chudoba v Zimbabwe z roku 1990 do roku 1995 o tretinu, čo v percentuálnom hodnotení znamená z 25,8% na 34,9%. Z toho v mestskom obyvateľstve sa podiel chudoby zvýšil až 1,3 krát z 3,4% na 7,9% a vo vidieckom o 34%, z 35,8% na 48%. Za najdôležitejší faktor ovplyvňujúci chudobu sa podpísala nezamestnanosť, následne obdobia sucha a nízke ohodnotenie pracovnej sily. Až 62% obyvateľstva sa v danej dobe považovalo za chudobné a 46% za veľmi chudobné. Z toho až 72% tvorili ženami vedené domácnosti (Alwang, Mills, Taruvinga, & Svetová Banka, 2002).
       
Inflácia v období medzi rokmi 1991-95 dosahovala priemerné ročné hodnoty od 16 do 25%, neskôr dokonca hodnoty klesli na úroveň okolo 15%. Rozpočtový deficit sa stabilne držal okolo 10%. Vo fiškálnom roku 1996/97 bol o čosi menší (Pearson & Hungwe, 1997).
       
Z politického hľadiska bol stav v krajine podmienený nárastom korupcie a klientelizmu na vysokých politických postoch. Donucovanie a porušovanie ľudských práv bolo súčasťou vládnej politiky už v danom období, hoci sa neprejavovalo v takej miere ako po roku 2000. Bežnou praxou boli demonštrácie rôznych spoločenských skupín ako robotníkov, učiteľov, lekárov i študentov, ktorí sa dožadovali lepšieho zaobchádzania a postavenia.
 
Rovnako proti vláde demonštrovala opozícia dožadujúca sa väčšieho prístupu k moci pre iné politické skupiny ako ZANU-PF. Napriek tomu sa v tomto období nedá hovoriť o úplnom kolapse. Stav, ktorý bol v krajine sa nevymykal bežnej praxi afrických krajín. Naopak, v niektorých oblastiach sa situácia zlepšovala i keď väčšina dedinskej chudoby zostávala nedotknutá.
    
 

 
1.4        Problematika pôdy a pozemková politika v Zimbabwe v 90. rokoch
 
 
 
Ekonomická a materiálna základňa afrických krajín stojí prevažne na ťažbe primárnych zdrojov a na exporte poľnohospodárskych plodín, nerastných surovín, exporte ropy a iných prírodných materiálov a zdrojov (drevo, zver). Zimbabwe sa v priebehu 20. storočia prejavovala ako silne poľnohospodárska krajina, ktorá mala prostriedky k tomu, aby svojimi poľnohospodárskymi produktmi uspela aj na svetových trhoch. Problém poľnohospodárstva sa nikdy neprejavil v neschopnosti konkurencie resp. neproduktivite práce v rámci celého hospodárstva.
 
Skôr sa jednalo o problém prerozdelenia pôdy a jej vlastníctva. Od čias kolonizácie väčšinu kvalitnej pôdy v Zimbabwe vlastnili bieli veľkopodnikatelia (za kvalitnú pôdu môžeme určiť takú, ktorej kvalita je odvodená jednak od typu pôdy, ako aj od klímy, a to najmä od ročného úhrnu zrážok ). Na grafe č. 1 je percentuálne prerozdelenie pôdy v roku 1997 a v tabuľke č. 1 je toto rozdelenie porovnané s rokom 1980. Z pohľadu vlády a odborových zväzov sa základnou otázkou poľnohospodárstva a pôdohospodárstva stala spravodlivosť a rovnomernosť v prerozdelení a vlastníctve pôdy.
 
Tento dôvod bol primárnym impulzom pozemkovej reformy. Zábranou pozemkovej reformy sa však v priebehu rokov stala nevôľa privátnej sféry predávať obrovské pozemky s kvalitnou pôdou, aby sa mohli za pomoci vlády odkúpiť a prerozdeliť. Veľkopodnikatelia predávali len tú pôdu, ktorá sa im zdala neužitočná a neúrodná.
    
Vláda si kládla úlohu vyriešiť dva základné problémy spojené s pôdou. Prvým teda bolo napraviť historickú nerovnováhu vo vlastníctve pôdy pomocou presídlenia domácností z tradičných komunálnych oblastí (išlo o oblasti, ktoré boli preplnené tradičným obyvateľstvom s ich tradičným poľnohospodárstvom, odlišným od bieleho komerčného poľnohospodárstva.
 
Tieto oblasti boli často v neúrodných častiach krajiny,  ktorá  nevyhovovala bielym farmárom, a v ktorej sa preplňovalo chudobné čierne vidiecke obyvateľstvo. Plán bol zredukovať počet rodín v týchto oblastiach na celkovo 325 tisíc z celkových vyše 550 tisíc) na nedostatočne využívané komerčné farmy, aby tým znížila hustotu obyvateľstva v týchto preplnených oblastiach. Druhým bol rozvojový plán reorganizácie používania pôdy v rámci tradičných komunálnych oblastí, aby sa znížila vidiecka chudoba, ktorej podiel predstavoval najvyššiu hodnotu v celej krajine.
     
Pri odstraňovaní chudoby malo zohrávať kľúčovú úlohu poľnohospodárstvo. Napriek tomu, že na začiatku 90. rokov tvoril podiel poľnohospodárstva na HDP iba okolo 12%, 24% formálneho zamestnania obyvateľstva bolo práve v poľnohospodárstve, až tri štvrtiny obyvateľstva bolo závislých na poľnohospodárstve a 40% zo zdrojov cudzej meny plynulo práve z neho (Thirtle, Atkins, Bottomley, Gonese, Govereh, & Khatri, 1993). V roku 1997 vzrástol podiel na HDP na 28%, pričom priemysel tvoril asi 32% a služby 40% (Toto obdobie predstavuje vrchol hospodárstva Zimbabwe. Po roku 1998 začínajú hodnoty postupne klesať).
 
Tretina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve a až 55-60% inputu do priemyselnej výroby pochádzalo z poľnohospodárstva. Toto všetko bol dostatočný impulz na to, aby sa otázka jeho reformy stala ústrednou (Institute for security studies, 2003) a  (Zimbabwe, 2000). Reforma tohto sektoru mala mať tri hlavné zámery: zvýšiť výkonnosť ekonomiky, zvýšiť ekonomický rast a zabezpečiť mier a stabilitu. Základom oboch reforiem mal byť prenos vlastníctva pôdy z bohatých veľkostatkárov na širšie chudobné obyvateľstvo a presun časti vidieckeho obyvateľstva, ktoré malo svojich živiteľov pracujúcich mimo vidiecke sídla, do miest.
     
Na začiatku procesu reformy stála v 90. rokoch zmena ústavy z roku 1990, ktorá upravila provízie týkajúce sa vlastníckych práv. V roku 1992 sa prijal Zákon o obstarávaní pôdy, ktorí posilnil právomoci vlády v získavaní pozemkov pre presídľovanie obyvateľstva, pričom suma, za ktorú mal byť pozemok predaný, mala byť určovaná špeciálnym výborom, skladajúcim sa zo šiestich osôb, ktoré určovali danú sumu na základe istých (netrhových) smerníc.
 
Takže nový zákon vlastne zaväzoval vládu, aby za pôdu platila „férovú kompenzáciu v „rozumnom“ čase“, namiesto predtým používanej adekvátnej kompenzácie zaplatenej v čase obchodu. Okrem toho mali právomoc limitovať veľkosť statkov a vyrubovať daň z pozemku. To však vláda využívala len vo veľmi malej miere, pri asi 130 z celkových sedem tisíc majetkov (Moyo, 2005).
     
V roku 1994 komisia vlastníctva pôdy (LTC) odporučila zaviesť daň z pôdy, ktorá by najlepšie dosiahla zdravú redistribúciu. Toto sa však nikdy neuskutočnilo. Naopak proces presídľovania sa len výrazne spomalil, čo vyjadrujú aj čísla. V rokoch 1980-1990 sa prerozdelilo iba 40% z celkovo plánovaných 8 miliónov ha. To predstavuje asi 3,2 miliónov ha. Pritom sa premiestnilo asi 50 tisíc rodín. Počas 90. rokov sa neprerozdelilo ani 1 milión hektárov pôdy a menej ako 20 tisíc rodín bolo premiestnených (Bronwen & Miller, 2002, par. 2).
     
V tomto období obstarávanie pôdy nepatrí medzi najväčšie priority Mugabeho vlády. Do konca nultej fázy pozemkovej reformy v roku 1997 sa spolu premiestnilo asi 71 tisíc rodín, čo tvorí asi 43% z pôvodných 162 tisíc a prerozdelilo sa asi 3,5 milióna ha pôdy. Je dôležité poznamenať, že iba 19% z tejto pôdy bolo označených za primárnu pôdu, zvyšok tvorila marginálna alebo neobrábateľná pôda. Asi 400 čiernych farmárov si prenajímalo 400 tisíc ha štátnej pôdy a približne 350 si farmy kúpilo (Bronwen & Miller, 2002). Iba 17 tisíc z pôvodne plánovaných 110 tisíc chudobných bolo presídlených (UNDP, 2008).
     
V tomto procese boli aj mnohé pozitívne aspekty, avšak problémy ako nedostatočná infraštruktúra a podporné siete pre premiestnené komunity či prehusťovanie predošlých kmeňových rezervácií boli priamym dôsledkom reformy. Tu treba naznačiť, že viac ako jeden milión rodín stále žilo  na 16 miliónoch ha neúrodnej pôdy.
     
Z pohľadu prerozdelenia pôdy medzi obyvateľstvo zostalo Zimbabwe medzi  najnerovnomernejšími krajinami sveta. V tejto fáze reformy sa pred chudobnými roľníkmi uprednostňovali poprední predstavitelia politickej a vojenskej elity, ktorí podporovali Mugabeho režim. Tento fakt sa stal zjavným v máji 1994, keď sa zistilo, že pôda určená na prerozdelenie sa rozdávala alebo predávala vládnym úradníkom pod skutočnú cenu. Hoci prezident volal po zrušení takéhoto nájmu, najvyšší činitelia neprestávali získavať veľké plochy pôdy.
      
 
 
1.4.1  Prvá fáza (1997-2000)

 
    
V roku 1997 sa skončila spomínaná nultá fáza pozemkovej reformy, ktorá upravila vzťahy medzi vlastníkmi ani nie z polovice pôvodného plánu. Táto fáza bola sčasti dotovaná Veľkou Britániou, ktorá v tomto procese poskytla Zimbabwe 47 milión libier. Z nich sa väčšina vyčerpala ešte pred rokom 1990. Podpora Británie bola založená najmä na ochotnom prístupe konzervatívnej vlády v Londýne.
 
V druhej polovici roku 1997 sa však vo Veľkej Británii vymenili sily a do čela britského parlamentu sa dostali labouristi. Tí sa síce formálne vyjadrili, že budú Zimbabwe podporovať v procese premeny, ale vtedajšia ministerka pre medzinárodný rozvoj Clare Short sa vyjadrila voči reforme v Zimbabwe negatívne, keď povedala, že: „nemôžeme akceptovať, že Británia má špeciálnu zodpovednosť hradiť výdavky za kúpu pôdy v Zimbabwe.“ (Short, 1997, ods. 3).
 
Dôvodom boli výsledky pozemkovej reformy, ktorá bola neúspešná a to predovšetkým v tom, že pozemky boli prideľované predovšetkým politickej elite a nie obyčajným občanom. Ďalším dôvodom bolo, že vláde sa nedarilo redukovať chudobu. Na niektorých miestach sa občasne tvorili nepokoje, ktoré polícia potlačovala často násilne, niekedy dokonca vyvlastnením pôdy.
 
Tieto opatrenia sa sprvu týkali najmä čiernych obyvateľov, pretože vláda si ešte nedovolila siahnuť na majetok bielych.  Clare Short ďalej zdôvodnila, že program reformy môže Británia podporiť výhradne ako súčasť stratégie na odstránenie chudoby  (Short, 1997, ods. 5). Odmietla taktiež podporiť rapídne získanie pôdy, ktoré by mohlo podľa nej vážne poškodiť produkciu štátu, ako aj ohroziť investície do krajiny. To prijali v Zimbabwe ako pokračovanie v rasistickej politike, ktorú vykonávala Veľká Británia počas kolonizácie.
 
Práve v tejto dobe sa vytvoril spomínaný program ZIMPREST, ktorý bol podporovaný  MMF, a ktorý mal za úlohu reštrukturalizáciu verejných obchodných spoločností, reformovať finančný sektor a podporovať trhovo orientovanú pozemkovú reformu, zameranú na dane a rozdeľovanie.
    
V júni 1998 sa zahájila druhá fáza pozemkovej reformy, ktorá mala priniesť povinný výkup asi 50 tisíc km2 z celkových 112 tisíc km2, ktoré vlastnili komerční farmári (väčšinou bieli, ale i čierni), verejné obchodné spoločnosti, kostoly, mimovládne organizácie a nadnárodné spoločnosti. To znamenalo asi 10 tisíc km2 ročne až do roku 2003. Táto štruktúra bola nazvaná Druhá fáza programu pozemkovej reformy a presídlenia (LRRP 2). Na rozdiel od prvej už nebola uskutočňovaná pomocou trhu, ale priamymi štátnymi zásahmi.
 
V septembri sa do Harare zhromaždili zástupcovia 48 krajín a organizácií, aby boli vládou informovaní o postupe, ktorý zvolila a o možnostiach ako sa doň môžu zapojiť. Tento program bol prijatý s veľmi dobrou odozvou veriac, že je to práve to, čo môže pomôcť stavu v Zimbabwe. Očakávalo sa upevnenie politickej rovnováhy, rešpektovanie zásad právneho štátu, transparentnosť, redukcia chudoby, cenová prístupnosť a urýchlenie ekonomického rastu. V rokoch 1997 a 1998 napriek tomu prebiehalo stále viac vyvlastňovaní. Opäť sa to týkalo prevažne čierneho obyvateľstva, pričom bieli sa často stavali na stranu vlády, ako jej podporovatelia.
       
Okrem týchto nepokojov došlo už v roku 1997 k nezhodám medzi vládou a WVA, nakoľko im v minulosti vláda pridelila peniaze, ktoré mali prerozdeliť medzi tých veteránov, ktorí to najviac potrebovali. Namiesto toho sa k príspevkom dostali iba niekoľkí úradníci zo ZANU-PF. Vláda sa to v roku 1997 rozhodla prešetriť a zriadila vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala zistiť, čo sa stalo s peniazmi. V septembri toho istého roku Mugabe podľahol tlaku a v piatok 14. novembra na samite ZANU-PF priznal kompenzáciu pre veteránov v hodnote 50 tisíc zimbabwianskych dolárov každému, plus doživotnú penziu v hodnote 2 tisíc zimbabwianskych dolárov.
 
Otázka znela odkiaľ tieto peniaze zobrať, lebo objektívne na to Zimbabwe nemalo. Tento deň sa nazýva aj „čiernym dňom“ zimbabwianskeho dolára, pretože v ten deň sa zrútil o 74% na historické minimum  (International Crisis Group, 2001). Taktiež program ZIMPREST tu stroskotal. Vláde toto rozhodnutie však prinieslo podporu mnohých veteránov, ktorí sa neskôr stali aj hlavnými nástrojmi vynucovacieho procesu získavania pôdy pre štát.
       
V roku 1998 poslala vláda do Demokratickej republiky Kongo 11 tisíc vojakov, aby podporili Kabilovu vládu. Toto preťažilo ekonomiku a viedlo k silnej kritike západných podporovateľov, nárastu cien a strate zamenstnaní a spôsobilo vzbury kvôli nedostatku jedla ako aj sériu priemyselných akcií vedených ZCTU. Tieto vzbury boli štátom tvrdo potlačené. Medzičasom (v roku 1999) MMF zmrazil poskytovanie finančných prostriedkov a požadoval návrat k ESAP. (Moyo, 2005)
    
Na druhej  strane v roku 1997 sa začal proces násilného vyvlastňovania, keď na základe  nových kompenzačných pravidiel (z roku 1995) vláda plánovala vyvlastniť 1417 fariem o veľkosti asi 4 milión ha. Počas roku 1998 však 641 z nich bolo z plánovaného zoznamu odstránených a zvyšok štát nenadobudol vďaka súdnym sťažnostiam zo strany vlastníkov. Jediné pozitívne, čo sa do konca roka 1999 udialo bola kúpa 35 fariem s celkovo 70 tisíc ha pôdy, pričom sa očakával ďalší výkup. Vytvoril sa tiež návrh na zdanenie pozemkov a limitovanie veľkosti fariem.
       
Medzičasom iniciovalo Ústavodarné zhromaždenie spolu so skupinami občianskej spoločnosti proces diskusie o potrebe novej ústavy. V roku 1999 zástupcovia rôznych záujmových skupín sformovali Hnutie pre demokratickú zmenu (MDC), ktoré bolo prvou stranou od vzniku Zimbabwe, ktorá pre svoju celonárodnú pôsobnosť mohla ohroziť ZANU-PF. MDC na rozdiel od ZANU-PF sľubovalo pozemkovú reformu, ktorá by bola riadená občanmi.
 
Zaviazala sa kúpiť 6-7 miliónov ha pôdy pre presídlenie, pomocou nadobudnutia nepoužívanej, opustenej a niekoľkými vlastníkmi vlastnenej pôdy. (Bronwen & Miller, 2002) Túto pôdu už stihla identifikovať a stanoviť pre danú potrebu. Zároveň s touto správou (ako odozva) sa aj vláda rozhodla získať 5 miliónov ha pôdy od komerčného sektora poľnohospodárstva, aby ju mohla prerozdeliť.
    
V snahe kooptácie potreby novej ústavy vytvoril Mugabe v tom istom roku novú ústavnú komisiu, ktorá sa mala zaoberať touto otázkou. Oficiálne táto komisia konala mnohé mítingy, aby zistila čo by taká ústava mala podľa ľudí obsahovať. Pravdou však je, že zozbieraný materiál sa v konečnom rozhodovaní o obsahu ústavy vôbec nebral do úvahy. Návrh nakoniec zahrňoval posilnenie vlády na úkor parlamentu i násilné vyvlastňovanie bez príslušnej kompenzácie. Toto sa nevyhlo kritike MDC, ani veľkého počtu členov Ústavnej komisie. Vo februári 2000 sa uskutočnilo referendum, v ktorom ústava neprešla.
    
Odozvou sa stal útok na opozíciu, ako aj presadenie tej časti ústavy, ktorá hovorila o nadobúdaní pôdy násilným vyvlastňovaním bez patričnej kompenzácie (okrem kompenzácie za investície do infraštruktúry) pomocou parlamentom uznaného zákona. Podľa vlády mala kompenzácie platiť bývala koloniálna mocnosť. Pozemková reforma sa stala hybnou silou exekutívnej moci, ktorú prezentovala ako najdôležitejší bod svojho programu.
 
V tomto procese sa im veľmi hodili spriaznení vojnoví veteráni, ktorí dostali zelenú k násilnému zaberaniu pozemkov. V priebehu volieb získalo MDC v parlamente 57 kresiel k 62, ktoré získala ZANU-PF. Voľby v 39 okrskoch dalo MDC prešetriť na Najvyšší súd s presvedčením, že v nich došlo k podvodom. Pred, počas i po voľbách prebiehali v krajine mnohé násilnosti, pričom najviac trpela opozícia. Zimbabwianske fórum mimovládnej organizácie pre ľudské práva zistila minimálne 72 mŕtvych v predvolebných násilnostiach a ďalších 8 po voľbách. Násilie pokračovalo aj v roku 2001 pričom vyvrcholilo na prelome rokov 2001 a 2002  (Zimbabwe Human Rights NGO Forum, 2002).

 
 
1.4.2  Druhá fáza (2000-2004)

    
Druhá fáza reformy je pre túto prácu ústredná a to najmä pre dôsledky, ktorých väčšinu priniesla práve táto časť reformy, ktorá sa nazýva tiež „rýchliková“ pozemková reforma kvôli razantnosti a rýchlosti, s ktorou vláda začala presadzovať kroky k nadobudnutiu pôdy od veľkostatkárov. Tento proces formálne začal v júli 2000 s tvrdením, že má zabrať vyše tri tisíc fariem. Medzi júnom 2000 a februárom 2001 bolo v oficiálnom vládnom denníku spísaných 2706 fariem o veľkosti 6 miliónov ha, ktoré mali byť vyvlastnené. Poďla CFU vyše 1600 komerčných fariem bolo v priebehu roka 2000 okupovaných osadníkmi, ktorí boli vedení vojenskými veteránmi, hoci niektoré z nich len na krátku dobu a nie všetky boli získané násilím. (Bronwen & Miller, 2002)
  
 V apríli 2001 vláda rozhodla, že musí obdržať minimálne 8,3 milióna ha pôdy z komerčného sektoru poľnohospodárstva, ktoré by potom mohla prerozdeliť. V októbri už prehlásila, že plánuje vyvlastniť 4558 fariem, ktoré sú spolu o rozlohe 8,8 milióna ha. Human Rights Watch konštatuje, že v rovnakom mesiaci CFU zaznamenalo 1948 fariem fyzicky okupovaných a že počet okupantov sa v priebehu roku zvýšil z dvoch tisíc na 100 tisíc. Do konca roka 250 farmárov z CFU zanechalo svoje farmy.
 
Ministerstvo pôdohospodárstva, poľnohospodárstva a vidieckeho presídľovania zaznamenalo, že 114 tisíc domácností bolo fyzicky premiestnených na 4,37 milióna ha pôdy.  Do januára 2002 už 6481 statkov bolo zaradených do vyvlastňovcieho programu. Od tohto síce treba odpočítať 918 statkov, pretože tie boli duplikované a ďalších 689 statkov sa zo zoznamu odškrtlo na základe vyjednávaní a súdnych procesov. Takže celkovo 4874 statkov bolo na zozname čakajúcich na vyvlastnenie, čo predstavovalo spolu 9,23 milióna ha pôdy. (Human rights watch, 2002) a (Bronwen & Miller, 2002)
    
V júni 2001 sa prijal nový zákon o okupujúcich vidiecke pozemky, ktorý 12 mesiacov chráni pred vysťahovaním tých, ktorí do februára 2001 okupovali pozemky bez riadneho postupu a zastavil súdne žiadosti na príkazy k vysťahovaniu. V novembri použil Mugabe svoje prezidentské právomoci a zmenil zákon o nadobúdaní pozemkov s retroaktívnym účinkom do mája 2000. Nové ustanovenia znamenali, že vlastníctvo určenej pôdy sa prevádza hneď do rúk správnych autorít, nehľadiac na súdne sťažnosti. Vysťahované osoby majú 90 dňovú výpovednú lehotu, pričom neoposlúchnutie sa trestá dvojročným väzením.
 
Po skončení tejto lehoty má vláda právo zastaviť akúkoľvek poľnohospodársku produkciu na danom území. Minister pôdohospodárstva, poľnohospodárstva a vidieckeho presídľovania spustil reguláciu maximálnej rozlohy fariem, pričom ich rozdelil do jednotiek o rozlohe 250-400 hektárov v orných oblastiach a 2000 hektárov na pastvinách.
    
Výsledky tejto pozemkovej redistribúcie boli extenzívne. Do novembra 2004 získalo štátut drobných roľníkov 140 866 rodín a komerční sektor hlásil 14 500 nových poľnohospodárskych producentov. Počet poľnohospodárskych jednotiek sa takto zvýšil o 64% hoci rozsah spravovanej pôdy klesol o 42%. Rozsah pôdy pre drobných roľníkov vzrástol z 56% na 70%. Kvalita prerozdelenej pôdy bola rôzna, na základe jednotlivých provincií, taktiež závisiaca na agroekologickom potenciáli a distribúcii vody a zavlažovacích zdrojov. Asi 2,5 milióna ha bolo stále v procese vyvlastňovania t.j. získaných od vlastníkov, ale neprerozdelených medzi príjemcov (Moyo, 2005). Z tejto pôdy mala patriť časť drobným roľníkom, časť komerčným príjemcov a zvyšok zostal až do roku 2003 veľkým komerčným farmám. Celkovú extenzívnosť nadobúdania pôdy do roku 2002 zobrazuje aj tabuľka 2.
        
 
 
 
2 Vnútorná a zahraničná politika Zimbabwe v kontexte pozemkovej reformy

       
 
V priebehu prelomových rokov 20. a 21. storočia sa dostalo Zimbabwe do situácie úplného prepadu ekonomiky, rozvratu právneho štátu, nárastu násilností a medzinárodnopolitickej izolácie vládnucich vrstiev krajiny. V prvej časti práce bol zhodnotený priebeh a príčiny udalostí, ktoré krajinu zasiahli v procese pozemkovej reformy. V nasledujúcej kapitole sa nachádza analýza stavu, ktorý bol jej výsledkom. Ide o niekoľko základných problémov, v ktorých sa odrazila politika vlády, s dôrazom na aspekt reformy. Problematiku sa dá skúmať v dvoch rovinách.
 
Vzhľadom na vnútornú a na vonkajšiu resp. zahraničnú politiku. Niektoré výsledky sa môžu javiť ako dôsledok reformy, najmä z pohľadu časovej náväznosti, avšak  ich príčina sa skrýva v niečom inom. Z pohľadu vplyvu reformy je dôležité tieto dôsledky oddeliť. Z tohto dôvodu je náležite potrebné vnímať dôsledky na dvoch úrovniach.  Tie, ktoré boli priamymi dôsledkami reformy a tie, ktoré sa prejavili ako výsledok inej činnosti vlády. Avšak pre zachovanie kontinuity problematiky sú dôsledky rozdelené na niekoľko základných skupín, v rámci ktorých sú skúmané spoločne a teda i tie spôsobené reformou i ostatné.

 
 
2.1 Dopady na vnútornú politiku Zimbabwe

    
 
Vnútorná politika Zimbabwe zohráva v procese reformy najdôležitejšiu rolu. V rámci nej sa dá pozorovať zmena v niekoľkých oblastiach. Prvé čo treba skúmať sa týka cieľa, ktorý vláda sledovala pozemkovou reformou. Ide o zmenu sociálnej štruktúry obyvateľstva, zhodnotenie zmeny štruktúry komunálnych oblastí a miest, pomeru veľkých a malých fariem a zmeny pomeru chudoby obyvateľstva.
    
Druhou oblasťou je národné hospodárstvo. Je to oblasť, v ktorej sa najviac prejavuje rôznorodosť príčin. V nej bude najdôležitejšie určiť niektoré oblasti ekonomiky, ktoré naň mali dopad, ale netýkali sa priamo reformy. Z pohľadu reformy je pre naše skúmanie najdôležitejší sektor poľnohospodárstva, ktorý je pozemkovou reformou priamo ovplyvnený. Zvýšenie jeho efektivity bol jeden z cieľov reformy. Na druhej strane zmena v tomto sektore a niektoré politiky vlády spojené s ňou majú za príčinu zmeny aj v ostatných sektoroch hospodárstva, preto je nutné  venovať sa aj im.
 
 
 
2.1.1   Vplyv na sociálnu štruktúru
 
    
Jedným z hlavných cieľov pozemkovej reformy bolo prerozdelenie pôdy medzi obyvateľstvo, aby sa vyrovnali nepomery, ktoré vznikli počas éry kolonializmu. Reforma mala byť taktiež hlavným nástrojom na odstránenie chudoby. Táto kapitola sa zameriava na tie aspekty hospodárstva, ktoré majú priamy účinok na sociálnu štruktúru. Ide teda o chudobu a s ňou spojenú zamestnanosť resp. nezamestnanosť, rovnomernosť vo vlastníctve pôdy, dĺžku života obyvateľstva a s ňou spojené rozšírenie chorôb, tok migrantov z a do krajiny a ľudské práva.
    
Naplnenie cieľa vlády spravodlivo prerozdeliť pôdu medzi obyvateľstvo sa môže označiť za veľmi neúspešné až katastrofálne. Na jednej strane z reformy priamo benefitovalo 140 000 rodín, ktoré získali asi 70% nadobudnutej pôdy. Okrem toho z nej benefitovalo ďalších 18 000 malo a stredne veľkých roľníkov (Moyo & Yeros, 2009). Na druhej strane z dôvodu odobratia pôdy veľkým farmám prišlo o zamestnanie a bývanie asi 200 000 robotníkov (Sachikonye, 2003).
 
Niektorí z nich síce získali zamestnanie na farmách, ktoré neboli zrušené a niektorí v novovzniknutých, ale väčšia časť z roľníkov bola jednoducho rozptýlená, presídlená alebo zamestnaná v inej oblasti. Problém redukcie počtu veľkých fariem znamenal, že  robotníci boli vysťahovaní a komplex fariem rozdrobený na množstvo malých častí navzájom neprepojených, čo viedlo k neefektivite tvorby ako pracovných príležitostí pre robotníkov i poľnohospodárskej produkcie, ktorá bola závislá práve na premyslenej infraštruktúre obrovských komerčných fariem.
 
Štát rozdelil príjemcov na dve skupiny A1 a A2, pričom v modeli A1 dostalo asi 300 000 maloroľníkov približne 3 ha pôdy. Na tejto pôde bola zdieľaná pastva. Model A2 mal slúžiť ako základňa pre nové farmy, keď predpokladal vznik malých, stredných i veľkých fariem s 99 ročným prenájmom pôdy. Väčšina obyvateľstva, ktorým bola pridelená pôda na základe modelu A2, však žiadne zmluvy o prenájme nedostala, len slovo miestnych autorít, že tvorba zmlúv je v procese. Toto slovo sa však často porušovalo a príjemca ľahko stratil pôdu, ktorú získal. Viedlo to i k opusteniu poľnohospodárstva ďalšími roľníkmi, keďže si neboli istí svojou budúcnosťou.
    
V prerozdelení majetkov boli obrovské nepomery. Až 87% príjemcov a 66% všetkej prerozdelenej pôdy išlo vidieckej chudobe. Menej ako 5%  pôvodných robotníkov (tých, ktorí mali dostatočne skúsenosti s obrábaním) na farmách získalo pôdu (Sachikonye, 2003) a medzi najviac postihnuté reformou patria i ženy (ako jednotlivci a živitelia rodín), ktoré dovtedy vytvárali obrovský podiel lacnej pracovnej sily na poliach pri zbere a ľahšom obrábaní pôdy, avšak pri prerozdeľovaní sa na nich ohľad nebral a tak tvorili iba 12-24% novovzniknutých drobných roľníkov a 5-21% novovytvorených komerčných príjemcov. Na druhej strane stáli vojnoví veteráni, ktorí dostali asi 20% všetkej prerozdelenej pôdy, pričom ich skúsenosť s poľnohospodárstvom bola minimálna (Moyo, 2005).
    
Celkový problém redistribúcie bola neschopnosť príjemcov efektívne využívať pôdu, ktorú dostali. Napriek tomu, že vláda komentovala svoj postup aj ako snahu zefektívniť produkciu na nevyužitej pôde je jasné, že dovtedy sa pôda využívala ďaleko efektívnejšie, pretože išlo o skúsenosti a dobrý manažment, ktorý bieli majitelia fariem mali (nedá sa však hovoriť o spravodlivosti alebo ľudskosti týchto veľkostatkárov).
 
Dá sa konštatovať, že príjemcovia pôdy prevzali od predchádzajúcich majiteľoch nie to, čo im pomáhalo viesť farmy k efektívnej produkcii, ako plánovanie a investície do strojov a infraštruktúry, ale skôr túžbu po bohatstve a rýchlom zisku, čo v spojení s neskúsenosťou často vyústilo do rýchlej neplánovanej nadprodukcie, ktorá síce krátkodobo zvyšovala výnosy, ale zároveň z dlhodobého hľadiska nebola udržateľná.
 
Tento fakt sa najsilnejšie prejavil pri suchej sezóne 2002-2003, kedy celú oblasť zasiahlo dlhé obdobie bez dažďa, ktoré sa intenzitou podobalo obdobiam na začiatku 90. rokov avšak s ťažším dopadom na poľnohospodárstvo, keďže potravinové zásoby a vybavenosť fariem bola na ďaleko nižšej úrovni ako v predchádzajúcom období. S vybavenosťou súvisí i ťažké získavanie financií a pôžičiek od štátu a bánk novými vlastníkmi pôdy. Tie preferovali iba isté kruhy.
  
Iným problémom bola nestabilita vlastníckych práv. Žiadni z príjemcov pôdy si neboli istí, ako dlho budú pôdu vlastniť a kedy im ju štát zoberie. Dôsledkom bola i nevôľa investovať peniaze do infraštruktúry, nakoľko by sa majiteľom nemuseli vrátiť. Ďalším problémom prerozdeľovania pôdy bola politická príslušnosť obyvateľstva. Akonáhle človek vyjadril svoju sympatiu opozičnej strane MDC bol z procesu prideľovania vylúčený. Napriek týmto skutočnostiam je zaujímavá sympatia majority obyvateľstva k tomuto procesu rýchlikovej reformy. Väčšia časť obyvateľstva v nej aspoň spočiatku videla spravodlivý obrat vo vlastníckych vzťahoch bielych a čiernych. Problém nastal až po tom, ako sa ukázala neefektivita a netransparentnosť tejto politiky.
    
Z pohľadu redukcie chudoby sa dá tiež hovoriť o obrovskom neúspechu. Pozemková reforma  nepriniesla zníženie v počte chudobného obyvateľstva z komunálnych oblastí, naopak vzhľadom na zrušenie fariem a ich vnútornej infraštruktúry sa na základe straty zamestnania a možnosti vzdelávania miestni robotníci posunuli na hranicu extrémnej chudoby.  V číslach sa chudoba zvýšila z asi 57% v 1995 na 72% v roku 2003  (UNDP, 2008).
 
Ďalší nárast počtu chudobných nasledoval po operácii Murambatsvina v roku 2005. Do tej doby trpelo najmä vidiecke obyvateľstvo, z ktorého sa veľké počty sťahovali do miest, aby si našli inú prácu, keďže tú na poliach stratili. V okolí miest sa takto vytvárali obrovské prehustené štvrte, ktoré mali ľuďom v núdzi zabezpečiť základné potreby na život v zmysle sociálnych zariadení a prístupu k práci a vzdelaniu.
 
Spolu s tým sa však rozmáhala ilegálna činnosť prejavená tak v nelegálnom prisťahovalectve ako v čiernom obchode a podobne. Po tejto operácii narástla chudoba práve v mestskom obyvateľstve, ktoré dovtedy s takým rozsiahlym problémom nezápasilo. Chudoba je priamym dôsledkom nezamestnanosti a tá v dôsledku pozemkovej reformy vzrástla v roku 2002 na 70%  (Zimbabwe Economy, 2008). Na druhej strane chudoba má za príčinu  skrátenie dlžky života obyvateľstva. Tá prudko klesá po roku 2000 u mužov na 37 a u žien na 34.
    
Okrem chudoby sa pravdaže pod dĺžku života podpísalo aj AIDS, ktoré je svojím spôsobom tiež dôsledkom chudoby, keďže tá môže viesť k prostitúcii. Napriek tomu, aké obrovské čísla nakazených sa v Zimbabwe vyskytuje (ide až o štvrtinu produktívneho obyvateľstva, čo je najvyššie číslo na svete), je dôležité dodať, že boj proti nej je jednou z oblastí, v ktorých si vláda v posledných rokoch počína dobre. Dôvodom je najmä snaha o sexuálne vzdelávanie obyvateľstva a taktiež zavedenie dane z príjmu špecialne určené na boj proti AIDS ochoreniu vo výške 3% (Ploch, 2007, s. 24).
    
Ďalšou problematikou sú migranti. Je pravda, že najväčší tok migrantov z krajiny je zaznamenaný až od roku 2000. Do tohto roku je celkový počet emigrantov veľmi nízky. Tabuľka 3  v prílohách vyjadruje zmenu v počte migrantov v číslach. Tok smerom von zo Zimbabwe je po roku 2000 zrejmý. Nepokoje, chudoba, potláčanie ľudských práv atď. Odhaduje sa, že až štvrtina obyvateľstva odišla z krajiny  (Clemens, a iní, 2005). Z toho väčšinou vzdelaní ľudia, čo má negatívny dopad na ekonomiku štátu. Ich odchod z krajiny iba ďalej prehlbuje krízu, ktorá krajinu postihla.
 
Zdá sa, že jediné riešenie, ktorým sa vláda  snaží vysporiadať s týmto problémom, prichádza až ex post. Vláda sa snaží nadväzovať kontakty s občanmi žijúcimi v diaspóre, aby od nich získali tok financií smerom do krajiny. Ide však len o tú časť obyvateľstva, ktorá aktívne podniká. Tí však predstavujú len minimálne percento celkového počtu emigrantov.
    
Z pohľadu západných pozorovateľov sa najväčším problémom stáva porušovanie ľudských práv. To má za následok aj v kapitole 2.2.2 rozobraté sankcie voči režimu R.G. Mugabeho. Západné krajiny v porušovaní vidia hlavnú prekážku k zmene stavu a smerovania krajiny, pretože vzhľadom na podriadenie bezpečnostných zložiek štátu, ľudia nemajú možnosť ani prejaviť svoju vôľu po zmene, nehovoriac o problémoch nastolenia kurzu ekonomiky o 180 stupňov smerom k rastu.
 
Porušovanie ľudských práv v Zimbabwe má dve roviny. Prvou je násilné vyvlastňovanie pozemkov – porušovanie vlastníckych práv. Druhou sú marenie volebných výsledkov, volebné násilnosti, zastrašovanie opozície, cenzúra a neakceptovanie prítomnosti zahraničných pozorovateľov na priebehu volieb.
 
Bez toho aby sa buď bezpečnostné zložky nepostavili proti vlastnej vláde alebo bez priznania zlyhania vlády a radikálnej zmeny orientácie politiky sa stav, v ktorom sa Zimbabwe nachádza nemôže zmeniť. Dodržiavanie ľudských práv je základnou podmienkou západných donorov pre obnovenie spolupráce a pomoci. Nie je však jasné, prečo sa porušovanie ľudských práv vládou v tejto krajine stavia do cesty poskytovaniu úverov od medzinárodných finančných inštitúcií, keď mnohé iné krajiny, ktoré tiež zotrvávajú pri takomto porušovaní, nie sú o túto možnosť ukrátené.
    
 
 
2.1.2   Vplyv na hospodárstvo
      
  
Vplyv reformy na hospodárstvo je zrejmý. Rast ekonomiky po roku 2000 vykazuje záporné hodnoty. Kým v 90. rokoch bol rast pozitívny, v roku 2003 bol ekonomický rast -12,1% a v roku 2004, v čase vrcholu krízy, až -13,6%. Následne začala výkonnosť ekonomiky sčasti stúpať a v roku 2008 už dosahovala len  -6%. Reálne HDP na obyvateľa kleslo z roku 1998 na rok 2004 o 26,06% (Zimbabwe GDP..., 2008). Export v krajine rástol medzi rokmi 1991-1995 v priemere o 6,9%, v rokoch 1996-2000 dokonca o 15,5%, čo bolo viac ako svetový priemer až o 10,7%. Po roku 2000 sa do roku 2004 export postupne znížil na priemernú hodnotu -1,1%  (Mu?oz, 2006).
 
Najviac postihnuté bolo samozrejme poľnohospodárstvo, avšak nedotknutý nezostal ani priemysel. Jedine export nerastných surovín zostal v kladných číslach dokonca po roku 2002 sa dá hovoriť o jeho prudkom oživení. Z pohľadu inflácie sa dá hovoriť o obrovskom náraste i keď, ako je spomenuté už v prvej kapitole počiatok tohto procesu je už v dobe ESAP a najmä v čase vojny v Kongu. Napriek tomu až do prelomu rokov 2001 a 2002 jej hodnoty  nepresahujú 100%.
 
Najprudší rast inflácie nastáva až po roku 2005, kedy sa šplhá na 1000% hodnoty a viac  (UNDP, 2008). Nárast inflácie je spojený s nezvládnutím monetárnej politiky pri snahe zaceliť straty, ktoré vznikli extenzívnou fiškálnou politikou. Ide teda o samovoľné tlačenie peňazí (bez reálneho pokrytia výkonnosťou ekonomiky) na pokrytie strát v rozpočte. Prevládajú štyri typy dôvodov takého rastu inflácie.
1. Úvery problémovým bankám, farmárom a verejným podnikom. Taktiež subvencie farmárom a pomoc exportérom s cenami (čiastočná kompenzácia za ceny na svetových trhoch).
2. Nákup zahraničnej meny od exportérov za vyššie ceny ako predaj  zahraničnej meny importérom a straty na výmene kurzu pri splácaní dlhu voči zahraničiu.
3. Úrokové platby spojené s operáciami na voľnom trhu na odstránenie likvidity.
4. Oficiálna devalvácia meny ako dôsledok presahovania     zahraničných pasív nad aktívami  (Mu?oz, 2007, s. 6-7).
 
V ďalšej časti sa nachádza analýza vývoja hospodárstva v kontexte reformy. Evolúcia ekonomiky v rámci reformy bola poznačená dvoma zásadnými faktormi. Prvým je premiestňovanie obyvateľstva a reštrukturalizácia fariem, ktorých rozbor  sa nachádza v predchádzajúcich kapitolách. Na poľnohospodárstve je závislá väčšina obyvateľstva a v porovnaní s vyspelými krajinami sa poľnohospodárstvo podieľa na tvorbe HDP pomerne vysokou čiastkou. V roku 2000 to bolo asi o 19% (Economic indicators…, 2003).
 
Tieto údaje nie sú zanedbateľné a preto ostrá zmena v systéme nabúrala vybudovanú štruktúru tvorby produkcie. Neskúsenosť nových farmárov a zmena štruktúry výroby v zmysle prechodu od veľkoprodukcie k malej a stredne veľkej produkcii vyvolala nežiaduce dôsledky. Prejavuje sa to najmä v neschopnosti pokryť potreby vnútorného trhu nehovoriac o zmene orientácie z exportne na importne založený sektor hospodárstva.
 
Krajina po roku 2000 nedokáže nielen vyvážať poľnohospodárske produkty, ale ani nasýtiť vlastné obyvateľstvo a musí plodiny dovážať. Takto sa krajina pripravila o obrovské množstvo zahraničnej meny, ktorú už aj tak nemala, pretože jej obrovské množstvo investovala do vojny s Kongom. Tu však treba poznamenať, že neúspechy sú okrem pozemkovej reformy poznačené doma tvrdými obdobiami sucha, ktoré krajinu po roku 2000 postihli. Na druhej strane ako je naznačené v kapitole 2.1.1 problém nedostatku potravy súvisí i s opustením práce v tomto sektore mnohými robotníkmi a roľníkmi, ktorí si neboli istí svojou budúcnosťou.
       
Najväčší problém hospodárstva však predstavuje kombinácia premiestňovania obyvateľstva s nedostatočnou produkciou v jednotlivých odvetviach hospodárstva. Tento problém je spojený s druhým faktorom zimbabwianskeho hospodárstva - prepojenosťou sektoru poľnohospodárstva a priemyslu. Ide o to, že produkcia priemyslu je závislá na poľnohospodárskych surovinách a štruktúra priemyselnej výroby je zameraná na potreby poľnohospodárstva. Hodnotovo to vyjadrujú údaje z roku 1995, ktoré uvádzajú, že 55% vstupov do poľnohospodárstva plynie z priemyslu a mimo exportnú čiastku až 75% výstupov poľnohospodárskej produkcie absorbuje domáci priemysel (ZimTrade, 2005).
       
Na druhej strane stojí premiestňovanie obyvateľstva. Vyššie sa uvádza, že redistribuovaná pôda sa nedostala do rúk skúsených roľníkov ani veľkostatkárov. To však nebol jediný problém premiestňovania, ktorý vplýva na efektívnosť produkcie. Iným je neprispôsobená infraštruktúra fariem na nové podmienky. Tieto vytvorili novú štruktúru a systém fariem, ktoré vylúčili potrebu robotníkov, ale zároveň i možnosť uspokojivého prostredia pre bývanie.
 
Jednoducho nové farmy neboli schopné pokryť obyvateľský a pracovný potenciál robotníkov na farmách. Všetky tieto skutočnosti spôsobili zníženie outputu i inputu fariem. Vstupy aj výstupy však z veľkej časti plynú z alebo do priemyslu, ktorý ich znížením utrpel obrovské škody v zmysle vlastnej produkcie, pretože poľnohospodárstvo zrazu nebolo ochotné (a treba dodať, že roľníci ani nemali finančné prostriedky na to, aby si to mohli dovoliť) investovať do priemyselných tovarov, keďže tie sa viažu na veľkovýrobu, dlhodobé investície a plánovanú produkciu.
 
To vyvolalo celkovú krízu produkcie vo všetkých oblastiach. Nižšia produkcia znamená prepúšťanie ľudí a znižovanie miezd, čo pôsobí na pokles dopytu. Rast nezamestnanosti znamená slabú kúpyschopnosť, rast chudoby a tie opäť zníženie produkcie. Takto sa tvorí začarovaný kruh. Na probléme priemyslu má podiel ešte jeden fakt. Ide o štátom opätovne zavedenú kontrolu cien. Tá znížila ceny, aby sa produkty dostali do rúk občanov a zároveň sa podporil import lacných výrobkov zo zahraničia.
 
Avšak na vnútroštátny priemysel to má neblahé dôsledky, pretože miestne firmy nie sú schopné konkurovať, vyrábať a predávať za tak nízke ceny a sú tým vytlačované z trhu a nútené k zániku, takže sa opäť znižuje priemyselný potenciál a tvorba HDP  (Makunike, 2007). Import okrem toho znamená odliv zahraničnej meny. V posledných rokoch sú pod hrozbou väzenia či násilností i obchodníci nútení tlačiť ceny tovarov dolu, hoci ich hodnota je vyššia (ide o snahu vlády znížiť infláciu). Vzhľadom na straty z obchodu sú často donútení buď k zatvoreniu obchodov alebo zanechaniu prázdnych regálov nakoľko si nemôžu dovoliť nakupovať drahšie ako predávať  (Wines, 2007).
    
Na HDP sa služby podieľajú asi 57%  (Earthtrends, 2003). Samotný turizmus na svojom vrchole v roku 1998 predstavoval asi 8% HDP, 12,5% zamestnanosti a 11% zdrojov cudzej meny  (Xinhua, 2006). Zimbabwe patrí medzi najkrajšie krajiny sveta. Viktorine vodopády patria medzi sedem divov sveta a hoci ich je možno vidieť i zo Zambie, najkrajší pohľad je práve zo strany Zimbabwe. Nie len pre túto skutočnosť sa dá Zimbabwe nazvať perlou Afriky.
 
 Má niekoľko národných parkov a na juhu krajiny v časti Veľké Zimbabwe sa nachádzajú starobylé pamiatky z pradávnych čias. Ešte donedávna bola táto krajina skutočne veľmi vyhľadávanou destináciou. Pozemková reforma však priamo vplývala na zníženie počtu turistov do tejto krajiny, keďže nestabilita systému a porušovanie ľudských práv majú za následok strach.
 
Veľkým problémom sa stala aj kritika zahraničných médií ovplyvňujúcich rozhodovanie turistov, ktorí následne preferujú bezpečie a istotu i za cenu straty kultúrnej a estetickej hodnoty, čo v prípade napr. Viktoriných vodopádov znamená voľbu Zambie pred Zimbabwe (Machipisa, 2001). Zimbabwe sa síce snaží o obnovenie turizmu, pričom sa zameriava najmä na ázijských turistov a ich súkromné investície. Pravda je však taká, že Ázia ani zďaleka nemôže nahradiť Západ, pretože tu je turizmus omnoho rozšírenejší (Travel and tourism…, 2008). Z tohto pohľadu ekonomike nepomáha ani tento inak po ťažbe a poľnohospodárstve tretí najvýznamnejší sektor hospodárstva.
    
Iným obrovským problémom hospodárstva je zahraničný dlh Zimbabwe. Ten je širšie rozobratý v kapitole 2.2.2, avšak niektoré fakty je dôležité spomenúť z hľadiska hospodárstva i v tejto kapitole. Vláda R. Mugabe vytvorila svojou rozpočtovou politikou obrovské rozpočtové deficity, ktoré sa snažila vykryť z pôžičiek MMF a Svetovej Banky.
 
Vzhľadom na to, že v priebehu rokov sa nesnažila vrátiť týmto inštitúciám viac financií ako bolo nutné vytvoril sa obrovský dlh, ktorý nemala čím pokryť. Dokonca ani nevytvorila hospodársky systém, ktorý by zaručil, že ekonomika vyprodukuje dostatočný objem financií na postupné splácanie týchto dlhov. Z toho dôvodu medzinárodné inštitúcie vylúčili Zimbabwe z listu možných príjemcov finančných prostriedkov. Strata ďalších investícií viedla k opätovnému prehlbovaniu ekonomickej krízy v krajine.
    
Ako výsledok týchto procesov je zrejmé, že napriek obrovským chybám, ktorých sa vláda (a medzinárodné finančné inštitúcie) dopustila v období pred rokom 2000 (ESAP, vojna v Kongu, obrovské deficity v rozpočte, vyplácanie dôchodkov vojnovým veteránom atď.) mala pozemková reforma zásadný vplyv na vývoj po tomto roku.
 
 Jej dôsledkom sa vytvoril kruh, ktorý viedol ku kolapsu všetkých najdôležitejších sektorov hospodárstva okrem ťažobného priemyslu, ktorý zatiaľ profituje z obrovských nálezísk diamantov, zlata, platinových kovov, niklu, chrómu, železnej rudy atď. Avšak po rozmachu od roku 2002 sa ich náleziská postupne vyčerpávajú. Taktiež sa v týchto medziach musí krajina chrániť pred ilegálnymi baníkmi, ktorí sa snažia zneužiť najmä diamantové náleziska pre vlastný zisk a krajinu v roku 2007 pripravili asi o 400 milión USD (Zimbabwe gold mining…, 2008).
 
Hoci je pravda, že v tomto smere urobila vláda niekoľko dôležitých krokov, aby ilegálnej ťažbe zamedzila (No end to illegal..., 2009). Veľkým problémom ťažby zlata je najmä vývoz na zahraničné trhy, ktorý ide cez centrálny rezervný systém (centrálnu banku). Ten však nenavracia financie z predaja späť k ťažobným firmám a mešká s platmi baníkov.
 
Spolu baníkom a firmám dlží už 30 miliónov USD, pričom následkom toho sa produkcia znížila z 2,2 ton na asi 265 kg a krajina tak prichádza pri súčasných cenách zlata v priemere asi o 54 milión USD mesačne. Vláda miesto ochrany tohto sektoru investuje peniaze do traktorov a podobných zariadení pre vládnych prívržencov podnikajúcich v poľnohospodárstve (Zimbabwe gold mining…, 2008). Sektor baníctva sa tak dostáva na pokraj kolapsu  a krajina sa sama opäť oberá o zahraničnú menu, ktorá vzhľadom na infláciu zimbabwianskeho dolára jediná môže dopomôcť k obnoveniu fungovania hospodárstva.
       
Z týchto faktov je možné pozorovať komplexnosť problému iracionálneho správania vlády. Nejde výlučne o problém pozemkovej reformy, ale o celkové správanie vlády, ktoré síce vychádza zo snahy docieliť pozemkovú reformu podľa svojich predstáv, avšak neuvedomujúc si, že spôsoby, akými to chce docieliť ekonomicky a politicky nemôžu fungovať. Nestačí robiť všetky kroky k tomu, aby sa udržala pri moci a pri svojich cieľoch – na ich docielenie treba vhodnú postupnosť krokov. Ekonomická prax dokazuje, že na to, aby sa ekonomika dostala do istého stavu sa musia dodržiavať pravidlá ekonomickej teórie a nie vytvárať vlastné pravidlá podľa toho ako sa nám hodia.
        
   
2.2 Dôsledky na zahraničnú politiku Roberta Mugabeho

    
Robert G. Mugabe bol v minulosti svetovým spoločenstvom považovaný za príkladného politika v spôsobe tvorby rozvojovej politiky v postkoloniálnom štáte. Celé 80. roky boli v znamení spolupráce na hľadaní východiska pre zložitú úlohu, pred ktorou Zimbabwe stálo. Mugabe sa tejto úlohy chopil výnimočne, čomu nasvedčovali aj výsledky, ktoré sa postupne dostavovali. V priebehu 90. rokov však prišlo niekoľko neúspechov, ktoré sa prejavili najmä neoprávneným používaním štátnych mocenských zložiek a naštrbili dôveru hlavného zahraničného sponzora v procese reformy, Veľkú Britániu.
 
K tomu sa pripojilo vojenské ťaženie do Konga a pridelenie dôchodkov vojenským vyslúžilcom, ktoré si krajina nemohla dovoliť a ktoré viedli ekonomiku do obrovských problémov. Robert Mugabe si vyslúžil ostrú kritiku zo západných krajín pre neschopnosť udržať ekonomický rast, no vzhľadom na to, že išlo o vnútornú záležitosť a nie o porušovanie medzinárodného práva sa nedá povedať, že by už v tom čase stratil podporu zahraničných partnerov.
 
Ako sa uvádza nižšie, skutočná strata podpory nastala až po zavedení „rýchlikovej“ reformy, ktorá so sebou priniesla porušovanie ľudských práv a súdom nepovolené vyvlastňovanie. K tomu sa pridali voľby v roku 2002 sprevádzané zastrašovaním, trýznením a organizovanými násilnosťami voči opozícii. Na tieto udalosti už reagovalo medzinárodné spoločenstvo inak, väčšinou veľmi negatívne. V analýze vzťahov Zimbabwe so svetom však treba vnímať nielen pozície západných štátov, ktoré sú prirodzene kritické k akémukoľvek nedemokratickému spôsobu vlády.
 
Dôležité sú i pohľady ostatných štátov medzinárodného systému. Tieto sa často vyvíjajú podľa iných merítok. Môže ísť o príbuznú formu používania moci vo vnútroštátnom systéme alebo vzťahy, ktoré vyplynuli zo spolupráce, ktorá sa medzi danými krajinami v minulosti vyvinula.

 
 
2.2.1  Regionálne dopady

 
Z pohľadu okolitých štátov mala reforma v Zimbabwe veľmi negatívny vplyv hneď na niekoľko oblastí. Prvou z nich bolo zníženie importu poľnohospodárskych plodín do jednotlivých štátov práve zo Zimbabwe, ktoré bolo do reformy najvýkonnejšou poľnohospodárskou krajinou v oblasti. V dôsledku násilia a porušovania ľudských práv, akými boli násilne zaberania fariem, snaha odstrániť opozíciu MDC, volebné násilnosti, či potláčania protestov voči politickému a sociálnemu stavu, z krajiny tiekli húfy emigrantov práve do susedných štátov.
 
Za tretie celý región sa ekonomicky oslabil, pretože spomínané násilie má psychologický vplyv na investorov, ktorí nie sú ochotní investovať do oblastí, v ktorých nedokážu predpovedať  stabilitu. Tieto faktory ovplyvnili najmä krajiny, ktoré majú so Zimbabwe úzke ekonomické vzťahy alebo s ním zdieľajú spoločnú hranicu. Medzi tieto krajiny teda v prvom rade patria JAR, Mozambik, Zambia, Botswana a sčasti aj Namíbia. Botswana a Zambia patria k najväčším odporcom Mugabeho režimu práve pre dopady na región, ktoré vyplývajú z krízy, ktorá v Zimbabwe panuje  (Zimbabwe: Mugabe..., 2008) a  (Botswana closing..., 2008).
    
 Treba povedať, že všetky štáty Afriky sa síce pozerajú na proces v Zimbabwe minimálne nedôverčivo, ale Robert Mugabe sa v skutočnosti teší vcelku dostatočne vysokej podpore zo strany afrického obyvateľstva. Na opačnej strane ako Zambia a Botswana sa nachádzajú krajiny ako napr. Demokratická republika Kongo a Nigéria (až na bývalého prezidenta Oluseguna Obasajna, ktorý podporoval MDC a dokonca bol obvinený zimbabwianskou vládou z jeho financovania), ktoré sa kritiky voči Zimbabwe zdržiavajú.
 
Na čele týchto krajín stála v minulosti dokonca susediaca Juhoafrická republika so svojim bývalým prezidentom Thabom Mbeki, ktorý dodnes patrí k hlavným mediátorom vo vzťahu zahraničia a Mugabeho vláde. Jeho vzťah sa odvíja od pomoci, ktorú Zimbabwe poskytlo ANC v oslobodzovacom procese JAR od apartheidu. Podpora Konga zas predurčila Mugabeho pomoc v udržaní režimu v krajine a podľa UNHCR v minulosti bol najvyšší počet utečencov plynúcich do Zimbabwe práve z Konga  (UNHCR, 2004).
 
 Spôsob, akým sa tieto krajiny snažia vplývať na zmenu systému je tzv. „tichá diplomacia“, ktorá sa nesnaží narúšať politický režim v krajine, naopak podporuje Mugabeho, avšak so snahou zmeny formy, ktorú používa na dosiahnutie vlastných cieľov. V apríli 2004 podporilo juhoafrickú tichú diplomaciu dokonca aj USA. Isté obvinenia voči Zimbabwe však padli, pretože aj JAR považuje Zimbabwe a Lesotho za krajiny, ktoré primárne zapríčiňujú ekonomickú stagnáciu celého regiónu.
 
Okrem toho si predstavitelia JAR uvedomujú, že v poslednom období cez severnú hranicu so Zimbabwe prešlo už vyše troch miliónov utečencov, ktorí budú mať negatívny vplyv aj na ekonomiku JAR. V krajine sa stále viac ozývajú kritické hlasy a niektorí politici sa voči R. Mugabe stavajú nanajvýš odmietavo. Medzi inými ide aj o Nelsona Mandelu, Arcibiskupa Desmonda Tutu, bývalého opozičného lídra Tony Leona a Kongres juhoafrických odborových zväzov.
 
Prezident ANC Jacob Zuma ho dokonca nazval „monštrom“ a Mandelov spoluväzeň Tokyo Sexwale povedal: „Keď bojovník za slobodu spraví nesprávny krok, je čas pre ďalších bojovníkov za slobodu, aby sa postavili a povedali: Vieme, že si veľká osobnosť, ale nemôžeme podporovať čo robíš.“ (Ploch, 2007, s. 38) Sexwale tak vyzval svoju vládu k ostrejším opatreniam, nakoľko Zimbabwe by mohlo Mbekiho snahy ignorovať. Tento predpoklad sa zatiaľ zdá byť správny a Mbekiho diplomacia sa naozaj prejavuje ako neefektívna.
    
Ďalšími dôležitými aktérmi, ktorí môžu zohrať dôležitú rolu v zápase o Zimbabwe sú Africká Únia (AÚ) a Juhoafrické rozvojové spoločenstvo (SADC). Čo sa týka AÚ, v minulosti sa vždy stavala voči Mugabeho pozícii pozitívne. V roku 2002 po prezidentských voľbách vyhlásila, že prebehli v poriadku a v súlade s pravidlami. V roku 2004 do krajiny vyslali komisiu pre ľudská a občianske práva, ktorá spravila podrobnú správu o voľbách v roku 2002 a predniesla pred vedenie AÚ znepokojivý záver o stave vecí. Komisia síce vyzvala Mugabeho, aby zastavil porušovanie ľudských práv, no ministerská rada AÚ tieto tvrdenia potlačila s odôvodnením, že sa v nej našli  „nezrovnalosti a procedurálne trhliny“.(Ploch, 2007)
 
Pravda je taká, že i v prípade uznania tejto správy AÚ by Mugabe nariadenia od ministerskej rady neprijal, pretože už v minulosti ich odmietal. Napriek tomu je pozoruhodná prepojenosť vrchných predstaviteľov členských štátov AÚ s R. Mugabem. Porušovanie základných ľudských práv v Zimbabwe prehliadali celých päť rokov až do novembra v roku 2005 po extenzívnej operácii Murambatsvina keď uznali, že vládnuca strana ZANU-PF neprestajne používa na docielenie vlastných záujmov zastrašovanie a represálie. Zimbabwe následne odmietlo, aby sa nasledujúci samit AÚ uskutočnil v Zimbabwe, pravdepodobne, aby vylúčil prítomnosť pozorovateľov a zahraničných médií.
    
Vzhľadom na rozsiahlu prepojenosť 14 členských štátov SADC v  kultúrnej a ekonomickej oblasti sa jeho členovia nezvykli v minulosti voči Mugabeho režimu vyjadrovať veľmi kriticky. V auguste 2004 sa členské krajiny na samite dohodli na nových smerniciach a princípoch. Podstatou by malo byť zabezpečenie voľného prístupu pozorovateľov zo spoločenstva do krajín, čo prijali predstavitelia členských štátov ako nádej, ktorá im pomôže motivovať vládu Zimbabwe k presadzovaniu demokratických princípov (Matlosa, 2004).
 
Postih na susedné štáty, ktorý je spôsobený krízou Zimbabwe vedie k potrebe zmeny situácie v krajine nie len z pohľadu domáceho obyvateľstva, ale i celého regiónu, ktorého dosiahnutý ekonomický pokrok za posledné roky stojí na vážkach, keďže systém, na ktorom boli ekonomiky postavené sa mení príliš veľkou rýchlosťou na to, aby naň mohli kompetentní reagovať príslušnými opatreniami.
 
Africké ekonomiky ešte nie sú dostatočne vyspelé na to, aby dokázali vykryť odliv zahraničných investícií. Vzhľadom na problém so zamestnanosťou vlastných ľudí je aj otázka utečencov obrovským znepokojením pre regionálne politické elity a problém klímy, ktorej stav je v danom regióne obzvlášť nepredvídateľný, stavia problematiku interdependencie týchto štátov na existenciálnu úroveň.
    
Otázkou teda zostáva, či tieto krajiny vôbec majú šancu byť v budúcnosti prosperujúcimi. Ak už dnes závisia na situácii nielen vo vlastných, ale i v okolitých krajinách, kde stabilita politických a ekonomických systémov je veľmi krehká treba hľadať spoločné východisko, ktoré bude mať korene v politickej spolupráci nielen v rámci medzinárodnej komunikácie, ale i spoločnom postupe pri budovaní stabilných vnútroštátnych systémov.
 
Zo skúsenosti krajín západného sveta vieme, že dnešný ekonomický rozvoj závisí prevažne na spolupráci krajín, ktorý je však postavený na spoločných politických a nielen ekonomických rozhodnutiach. Rozdiel je v tom, že napríklad v Európe sa problém týkal sprvu vonkajších vzťahov a neustálou snahou krajín získať moc, vplyv a nové územia. V Afrike sú problémom nie vonkajšie, ale vnútorné vzťahy a preto ich treba riešiť spoluprácou na budovaní príbuznych politickoekonomických systémov, ktoré by rešpektovali lokálne charakteristiky.


 
2.2.2  Pozície západných štátov



 
V procese budovania stabilných systémov v Afrike je zásadný prístup bohatých krajín. Väčšina z nich pochádza zo Západu. Aj v prípade Zimbabwe zohráva postoj západných krajín základnú úlohu. Na začiatku kapitoly 2.2 sa spomína, že postoj západných krajín sa v priebehu procesu reformy v Zimbabwe postupne menil z veľmi optimisticky ladeného, na ostro kritický, ktorý použil mnoho prostriedkov na priame zamedzenie vykonávania najmä medzinárodnej politiky Mugabeho vlády.
 
Pri získaní nezávislosti bol Mugabe silne podporovaný a bola mu poskytnutá pomoc najmä zo strany Veľkej Británie, ale časom i z USA. V tom istom čase mal zimbabwiansky dolár vyššiu hodnotu ako americký. Krajina prosperovala a niektorými bola nazývaná perlou Afriky. Napriek tomu sa v roku 1997 Veľká Británia stiahla z podpory reformy vo forme kompenzačných prostriedkov v dôsledku netransparencie procesu, čo v krajine vyvolalo búrlivé reakcie.
 
V roku 2000 počas parlamentných volieb sa rozmohli násilnosti a potláčanie opozície, pričom vláda odmietla platiť kompenzácie za pozemky s odôvodnením, že na základe Zmluvy z Lancaster House tento záväzok prináleží Veľkej Británii. V septembri 2001 sa v Abuji stretli členovia Akčnej skupiny britského Spoločenstva národov. Dohodli sa so Zimbabwe, že vláda zastaví násilnosti a potláčanie ľudských práv  (Zimbabwe, 2001). Napriek tejto dohode násilnosti zostali a Veľká Británia opäť odmietla pokračovať v platení kompenzácií.
 
Počas parlamentných volieb v roku 2002 si Spoločenstvo nechalo vytvoriť správu o stave v Zimbabwe, ktorá odhalila nepríjemné skutočnosti neustáleho marenia volieb a potláčania opozície  (Britské Spoločenstvo, 2002). Na základe tejto správy Spoločenstvo poverilo trojicu štátov JAR, Austráliu a Nigériu, aby rozhodli, aké dôsledky sa vyvodia voči Zimbabwe. Tí sa dohodli na suspendovaní Zimbabwe z Rady ministrov na jeden rok až kým sa do krajiny nenavráti vláda zákona. 
 
Tiež sa dohodli na asistencii štátov na pozemkovej reforme. Medzičasom pokračovali rozhovory medzi Spoločenstvom a zimbabwianskou vládou, ktoré sa však ukázali ako neúspešné. Zriadila sa opäť skupina, tento krát šiestich štátov, ktorá mala rozhodnúť o ďalšom osude Zimbabwe. Podporila pokračovanie v suspendovaní, za ktoré hlasovalo ďalších 19 štátov Spoločenstva, čo viedlo Zimbabwe k vystúpeniu zo Spoločenstva 7. decembra 2003  (Human Rights Initiative, 2003).
 
Okrem týchto krokov v rámci Spoločenstva sa Veľká Británia pridala na stranu USA, Austrálie a EÚ a  v roku 2002 uvalila cielené sankcie na vedúcich predstaviteľov ZANU-PF, embargo na dovoz zbraní, zmrazenie zahraničných účtov a zákaz pohybu pre 100 členov a blízkych podporovateľov ZANU-PF.
       
Na druhej strane Británia pokračuje v humanitárnej pomoci pre Zimbabwe. Taktiež je ochotná uvoľniť fondy na proces redistribúcie pôdy s podmienkou odchodu Roberta G. Mugabeho do dôchodku a obnovenia vlády zákona v krajine. Od osamostatnenia Zimbabwe do nej Británia investovala vyše 500 miliónov libier .
 
Okrem toho v roku 2000 založila britská vláda fond, ktorý mal poskytnúť ďalších päť miliónov libier na podporu iniciatív z radov súkromného sektoru a občianskej spoločnosti, ktoré by pomohli presídľovaciemu programu a pozemkovej reforme. Tieto iniciatívy však boli zastavené zimbabwianskou vládou. Tu treba poznamenať, že jeden z dôvodov pozastavenia týchto projektov bol odmietavý až nepriateľský postoj R. Mugabeho voči vláde bývalého britského ministerského predsedu Tonyho Blaira  (Robert Mugabe..., 2005), ktorý pramenil práve z vyhlásenia ministerky C. Short o pozastavení financovania reformy Veľkou Britániou.
 
Mugabe taktiež neprestal viniť Veľkú Britániu zo situácie, ktorá nastala následkom reformy tvrdiac, že skutočný problém reformy bol v neochote britskej vlády splniť si záväzok zo Zmluvy Lancaster House. Napriek týmto obvineniam a ani okolnostiam, ktoré v krajine nastali, sa Veľká Británia nikdy nepostavila proti pozemkovej reforme, naopak ju vníma ako základnú a najdôležitejšiu súčasť reorganizácie krajiny vedúcu k rozvoju. Podmienkou Británie je však férový, spravodlivý a udržateľný spôsob reformy, ktorý by bol výhodný pre všetkých obyvateľov krajiny. Za taký však nemožno považovať „rýchlikovú“ reformu R. Mugabeho.
       
Medzi prvými, ktorí uskutočnili konkrétne kroky voči Zimbabwe bola EÚ. Tá uvalila cielené sankcie na 19 členov politickej elity Zimbabwe a ich manželky ešte vo februári 2002. K nim pridala a každoročne obnovuje ľahšie sankcie voči 35 lídrom ZANU-PF. Sankcie sa týkajú podobne ako v prípade Veľkej Británie (i keď ako súčasť EÚ) zákazu pohybu 130 osôb blízkych ZANU-PF, embarga na dovoz zbraní a zmrazenie účtov. Európska Únia sa snaží neustále tlačiť na vládu, aby obnovila rokovania s opozíciou a zároveň podporuje humanitárnu činnosť v regióne.
 
Najmä Francúzsko však preferuje väčšiu zaangažovanosť v Mugabeho režime, pričom tvrdí, že rokovania skôr urýchlia ukončenie krízy ako izolácia. Francúzsko taktiež zdôrazňuje potrebu dialógu s opozíciou, ktorý by mal predchádzať zlepšeniu vzťahov s medzinárodnou komunitou. Niektorí skeptici však vnímajú túto politiku ako snahu Francúzska o vplyv v regióne južnej Afriky, ktorý v minulosti nikdy nemalo (Ploch, 2007).
       
Jedným z najdôležitejších predstaviteľov opozície voči Mugabemu je USA. Jej základný postoj bol vyjadrený zákonom z roku 2001 tzv. Zimbabwe Democracy and Economic Recovery Act of 2001 (ZIDERA). Tento zákon kritizuje „korupciu a nedemokratické postupy“ v Zimbabwe. Taktiež vyzýva svetové spoločenstvo k ekonomickým sankciám a zákazom pohybu pre najvyšších predstaviteľov ZANU-PF (Congress of the USA, 2001).
 
Rezolúcia prijatá Kongresom USA taktiež vyzvala OSN a africké regionálne spoločenstvá, aby vyšetrili dopad tohto zrútenia a požadovala od administratívy prezidenta Busha, aby použil svoj vplyv na Medzinárodný menový fond (MMF), ktorý mal naďalej podnikať akcie proti vláde Zimbabwe  (Congress of the USA, 2001).   Kongres USA taktiež zavrhol operáciu Murambatsvina, ktorá bola označená za „humanitárnu katastrofu, ktorá spojila potraviny z humanitárnej pomoci s ekonomickou krízou krajiny“ (Ploch, 2007).
 
Hoci Zimbabwe nebolo v posledných rokoch pod priamymi ekonomickými sankciami, USA v roku 2003 tiež prijali cielené sankcie. Zákaz vstupu do USA pre najvplyvnejších členov Mugabeho vlády a ďalších osôb benefitujúcich z politík, ktoré ničia demokratické inštitúcie Zimbabwe alebo bránia prechodu k pluralitnému systému demokracie. V tom roku bol vydaný aj vládny príkaz na zmrazenie bankových kont 75 vysokých úradníkov Zimbabwe a Mugabeho manželky v USA. V roku 2005 sa tento príkaz rozšíril na celkovo 128 jednotlivcov a 33 právnických osôb.
 
Prezident taktiež povolil ministerstvu financií, aby po konzultácii s ministrom zahraničných vecí prekročilo predchádzajúce právomoci a zablokovalo majetok ďalších osôb, ktoré sú zapojené v procese potláčania demokracie v Zimbabwe  (U.S. Department of Treasury, 2005). USA však zostáva lídrom v humanitárnej pomoci občanom Zimbabwe, pričom od roku 2002 už poskytli vyše 200 miliónov amerických dolárov na potravinovú pomoc a asistenciu v krízových situáciách  (Kaufman, 2008). 
 
Cez USAID podporuje USA celý región južnej Afriky v rámci WFP i ďalších projektov (OSN, 2009). Okrem toho je Zimbabwe podporované bilaterálnou podporou vládneho programu „Spravodlivá a demokratická správa“ ako i v boji proti AIDS. USA taktiež podporuje proces demokratizácie pomocou rôznych programov zameraných na posilnenie občianskej spoločnosti, zabezpečovaním slobody médií, nakoľko alternatíva k vládnym médiám je v krajine veľmi obmedzená.
       
Väčšina finančných medzinárodných organizácií je pod neformálnym patronátom západných štátov a týmto faktom je determinovaný aj vzťah k R. Mugabemu. MMF v roku 2001 vyčlenilo Zimbabwe z listu krajín, ktoré spĺňajú predpoklad na získavanie zdrojov z jeho fondov  (MMF, 2001). V roku 2003 zrušili Zimbabwe hlasovacie právo vo Fonde a na základe nesplnených záväzkov vo forme dlhov začali i proces zrušenia jeho členstva v tejto organizácii.
 
Po splatení niekoľkých dlhov sa toto rozhodnutie o vylúčení odkladalo až do roku 2006, keď sa tento návrh úplne stiahol, pretože Zimbabwe splatilo zvyšnú časť dlhu Všeobecnému fondu zdrojov  (MMF, 2006). Právo na finančné zdroje z MMF a hlasovacie právo sa však neobnovili, keďže Zimbabwe ešte nesplnilo záväzky voči Fondu prostriedkov na redukciu chudoby a rast. Svetová banka poskytla medzi rokmi 1998 a 2000 Zimbabwe približne 1,6 miliardy dolárov.
 
Už v roku 2000 však zastavila pôžičkový program pre Zimbabwe a momentálne sa zameriava len na technickú pomoc a analytickú činnosť v makroekonomike, poľnohospodárskom sektore, sektore sociálnych výdavkov a príjmov, infraštruktúre a podpornom programe proti HIV/AIDS. V júni 2008 bol celkový dlh Zimbabwe voči Svetovej banke 600 milión amerických dolárov, voči MMF približne 144 milión a voči Africkej rozvojovej banke asi 429 milión amerických dolárov  (Svetová Banka, 2008).
       
Pred nami stojí otázka, aký dopad majú reakcie západných lídrov na vývoj v Zimbabwe. Oficiálne sa Zimbabwe nenachádza pod ekonomickými sankciami, pričom sú naň uvalené politické, tzv. „inteligentné“ obmedzenia. Skúsme ich však rozanalyzovať. Pomocou ZIDERA USA politicky zablokovalo finančné toky z medzinárodných inštitúcii do krajiny až kým sa v krajine nevráti poriadok, prestanú sa porušovať ľudské práva, prebehnú slobodné voľby atď. Zároveň pomocou svojho vplyvu v týchto inštitúciách USA zablokovalo možnosť konzultovania Zimbabwe o zrušení alebo odklade dlhov. Takáto politika sa snaží o jediný cieľ, zbaviť Zimbabwe R. Mugabeho.
 
Ich následok je však ekonomický, pretože nedosiahnuteľnosťou finančných zdrojov netrpí len vláda, ale celé obyvateľstvo. Na Zimbabwe sa totiž nemohli priamo uvaliť ekonomické sankcie, pretože ich opodstatnenie v zaostalej africkej krajine by bolo otázne a naopak by vyvolalo kritické reakcie vzhľadom na to, že existujú krajiny, voči ktorým ekonomické sankcie zavedené neboli a ich zavedenie by bolo opodstatnenejšie. Otázne je napríklad aj to, prečo Zimbabwe, na rozdiel od iných krajín, nebol odpustený ani jeden z dlhov, ktoré má voči zahraničiu.
 
V čom je Zimbabwe odlišné od krajín ako Uganda alebo Etiópia, ktorým dlhy odpustené boli a pritom tam existuje marenie volieb alebo neexistuje pluralitný politický systém? Zimbabwe muselo hľadať financie na zaplatenie dlhu, aby nebolo vylúčené z MMF a to opäť znemožnilo investovať tieto peniaze do potrebných sektorov hospodárstva.
       
Samotné sankcie boli uvalené vo forme zákazu pohybu osôb a zmrazenia účtov niektorých vysokých predstaviteľov ZANU-PF. Zákaz pohybu najvyšších predstaviteľov vlády na jednej strane zaisťuje, že krajina zbytočne nepríde o zahraničnú menu, ktorú by tieto osoby minuli pri cestovaní, ale na druhej strane čo pohyb guvernéra Rezervnej banky Zimbabwe do Európy, Austrálie, Nového Zélandu, aby diskutoval o možnom obchode s v diaspóre žijúcimi Zimbabwiančanmi?
 
Toto už nie je len politická sankcia, ale i ekonomická. Tiež je známe, že R. Mugabe už vystriedal Londýn za Hongkong, takže zahraničná mena iba zmenila destináciu. Zmrazenie účtov je taktiež otázne. Prvou otázkou je načasovanie. V čase kedy sa tieto zmrazenia uskutočnili bola už pravdepodobne väčšina finančných prostriedkov stiahnutá. Na druhej strane ak aj nie, pokiaľ ide o podniky, ktoré vlastnia aj predstavitelia ZANU-PF, zablokovanie ich účtov znamená škodu i pre obyvateľstvo, ktoré pre tieto podniky pracuje – napríklad vo forme straty zamestnania.
 
Pre tieto príčiny by sa uvalenie týchto sankcií malo prehodnotiť. Naďalej zostáva otázka o čo sa vlastne západné krajiny snažia, resp. čo vytvára duálne nazeranie na situáciu v Zimbabwe a zvyšku Afriky. Môže ísť o to, že Zimbabwe už v minulosti bolo na správnej ceste len sa z nej vychýlilo, kdežto ostatné krajiny sa na ňu ešte nedostali. V každom prípade sankcionovanie Zimbabwe týmto spôsobom je neadekvátne a vymyká sa cieľu.
        

 
2.2.3  Reakcie medzinárodného spoločenstva

 
 
Z pohľadu ostatného sveta je pozoruhodný postoj dvoch štátov. Ide o Čínu a Irán. Ich politika vychádza skôr z prirodzenej rivality a opozícii voči USA a Západu. Tieto dve krajiny so Zimbabwe prehĺbili vzájomné vzťahy napriek tomu, že západné krajiny sa snažia o jeho izoláciu. Čína sa snaží o získanie dostatočného množstva zdrojov pre jej obyvateľstvo prirodzenou cestou obchodovania s Afrikou, kde má od polovice 20. storočia dostatočný vplyv. Čína sa stala aj najsilnejším investorom v Zimbabwe a po JAR aj druhým najsilnejším obchodným partnerom (Beijing quietly..., 2007).
 
Zaujímavé sú najmä obchody so zbraňami, ktoré medzi týmito dvoma krajinami existujú. Západ sa snaží o zbrojné embargo. Čína ho však sústavne porušuje. Otázne je načo zimbabwianska vláda potrebuje vojenské stíhačky, vodné delá, obrnené vozidlá či samopaly AK-47. Okrem zbraní zásobuje Čína Zimbabwe aj s poľnohospodárskymi strojmi. Iná nejasnosť je však aj spôsob platby chudobného Zimbabwe za tieto materiály a zbrane, pričom sa predpokladá, že ich vymieňajú za tabak a slonovinu, s ktorou je medzinárodný obchod zakázaný.
 
Iná spolupráca sa vybudovala v spojení s ťažobným priemyslom, kde Čína prejavila veľký záujem na investovaní do Zimbabwianskych baní. Ide najmä o ťažbu platiny, ktorej zásoby sú v Zimbabwe druhé najväčšie po JAR  (Chinese Expand Mining..., 2008). Čína spolu s Ruskom taktiež patrí k hlavným zástancom R. Mugabeho v zahraničí. Bola to práve ona, ktorá sa snažila utíšiť OSN pri pokuse zavrhnúť operáciu Murambatsvina a taktiež sa očakáva, že zablokuje akékoľvek snahy Bezpečnostnej rady potrestať Mugabeho administratívu.
       
Irán sa zaviazal poskytnúť priamu pomoc v energetike, poľnohospodárstve, vzdelávaní a ťažobnom priemysle. Taktiež sa uvažovalo o pomoci v obnovení jedinej zimbabwianskej ropnej rafinérie, pretože väčšina zimbabwianskej ropy je vedená z JAR a krajina nemá dostatočné prostriedky na dovoz ropy z Mozambiku. Napriek týmto prísľubom sa väčšina z nich zatiaľ nesplnila. V každom prípade sa však vzťahy medzi dvoma krajinami vyvíjajú priaznivo a Mugabe má plnú podporu iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda, ktorý mu medzi iným poskytol i humanitárnu pomoc na zlepšenie verejného zdravotníctva a odstránenie infekčných chorôb.
 
Zároveň spoločne vyjadrili odpor voči štátom ako USA „ktorí si myslia, že svet patrí len im,..., preto sa treba voči nim brániť.“ (Iran, Zimbabwe boost…, 2006, ods. 7). Tieto krajiny síce pomáhajú Zimbabwe, avšak nejasné je, čo je cieľom. Úprimná pomoc alebo získanie si krajiny na opozíciu voči Západu, resp. ospravedlnenie vlastného režimu.
Záver

 
 
 
Záver

 
 
V práci som rozoberal proces pozemkovej reformy Zimbabwe a jej vplyvu na celkový výkon ekonomiky Zimbabwe a jeho postavenie v rámci medzinárodného spoločenstva. Pozemková reforma v Zimbabwe nedosiahla výsledky, ktoré si stanovila vláda ani medzinárodné spoločenstvo. Namiesto zvýšenia efektivity poľnohospodárskej produkcie a redukcie chudoby sa krajina vplyvom náhlych a neuvážených zásahov vlády do hospodárskeho a spoločenského života obyvateľstva dostala na dno ekonomickej výkonnosti, do rozvratu právneho štátu a medzinárodnej izolácie jej politickej elity.
 
Zimbabwe momentálne prežíva krízu, ktorá v štáte neprechádzajúcom konfliktom nemá obdobu. Z analýzy  rozpracovanej v práci jasne vyplýva, že pozemková reforma naštartovala proces deštrukcie ústavnoprávneho systému krajiny, keď vláda v dôsledku odporu voči bývalej koloniálnej veľmoci začala na dosiahnutie svojich prostriedkov používať násilie. Touto formou vláda sledovala dosiahnutie cieľov, ktoré sa jej nepodarilo dosiahnuť ústavnou formou. V snahe riešiť situáciu si miesto odborného poradenstva vybrala riešenie, ktoré sa úplne vymyká ekonomickej teórii a za ktoré krajina pyká.
 
Vláda využila namiesto trhového systému jednoduché nútené vyvlastňovanie bez kompenzácie. Pozemky fariem rozčlenila na mnoho parciel a rozdelila tým, ktorých uznala za hodných. Nešlo o prerozdelenie rovnomerné a spravodlivé pre celé obyvateľstvo, nakoľko z procesu boli vylúčení podporovatelia opozície a niektorých ďalších skupín.
 
Pozemková reforma sa stala základom boja o moc, ktorý podnietil vládu k tomu, aby proti opozícii začala používať násilie. Keď reforma neprinášala očakávané výsledky, naopak ekonomika začala klesať, vláda bola nútená siahnuť po peniazoch, ktoré si nemohla dovoliť. S tým prišli ďalšie problémy. Najviac kríza pravdaže zasiahla chudobné vrstvy obyvateľstva a nie tých, ktorí za ňu môžu. Strata zamestnania, nárast chudoby, prehlbovanie rozdielov, rozširovanie chorôb a následná smrť. Reforma zapríčinila sled udalostí, ktoré výrazne negatívnym spôsobom ovplyvnili ekonomiku Zimbabwe.
 
Taktiež postavenie krajiny v medzinárodnom systéme sa po reforme prejavuje ako nekonštruktívne. Na jednej strane sú politické elity izolované od západného sveta, na druhej strane vďaka vzťahom s podobnými autoritatívnymi režimami najmä v Ázii nepociťujú svoju izoláciu ako nejaké obmedzenie, naopak len ako dôvod na obhajobu svojej nenávisti voči západnému svetu.
 
Izolácia zo strany západných krajín a medzinárodných inštitúcií však škodí celkovej ekonomike štátu. Krajina čelí niekoľkým problémom, s ktorými sa musí vysporiadať, aby sa mohla pohnúť dopredu. Všetky sú pozostatkom kolonializmu, čo jej umožňuje hodiť vinu na západné krajiny. Ide o krehkosť štátnosti, vojnových veteránov a v najmä  vlastníctvo pôdy. Vývoj ekonomiky ako i politického života krajiny závisí od toho, ako bude štát riešiť tieto základné problémy.
    
Otázkou teda naďalej zostáva najmä ako sa vysporiadať s nedokončenom pozemkovou reformou a ako vrátiť krajinu minimálne do pozície, v ktorej sa nachádzala pred prudkou recesiou. Oblasť pozemkovej reformy je v Afrike obzvlášť citlivou témou a preto návrat k pôvodnej situácii nie je najvhodnejším riešením. Naopak, základom a východiskom riešenia musí byť aktuálny stav, pričom najdôležitejším aspektom tohto procesu by mala byť vôľa exekutívy k zmene.
 
V prvom rade sa jedná o obrátenie v nastolenom kurze politiky. Vláda sa musí vrátiť k ústavným formám riadenia štátu, k nastoleniu poriadku v krajine a akceptovaniu vôle obyvateľstva po zmene v riadení. Po mnohých skúsenostiach s voľbami a ich akceptáciou vládou je však zrejmé, že takýto krok je pre najvyšších predstaviteľov krajiny veľmi nepopulárny a posledným riešením.
 
Dnes ťažko predpovedať ako sa situácia vyvinie, avšak je zrejmé, že zmena musí nastať, pretože situácia, v ktorej sa Zimbabwe nachádza sa dá porovnávať iba s porazenými krajinami vo svetových vojnách. V prípade, že vláda bude mať naďalej problémy s partnerstvom s MDC, je jasné, že musí zmeniť aspoň spôsoby, ktorými dosahuje svoje ciele. Inou možnosťou je len násilné odobratie moci alebo smrť už starého R.G. Mugabeho.
       
Odmysliac si tieto možnosti je potrebné, aby vláda vykonala niekoľko základných zmien, ktoré by mali krátkodobý pozitívny efekt na ekonomiku. V rámci reformy je potrebné, aby sa vláda snažila o zaistenie ochrany vlastníckych práv nových majiteľov fariem, pričom v prípade neskúsených poľnohospodárov by mala nadviazať spoluprácu vo forme odborného vzdelávania najmä so skúsenými roľníkmi, ktorí v dôsledku reformy prišli o zamestnanie a upadli do extrémnej chudoby.
 
Takto by docielila čiastočné zamestnanie istej populácie týchto roľníkov, pričom ich ďalšie začlenenie do štruktúry hospodárstva by mala docieliť prerozdelením pôdy, ktorá sa síce vyvlastnila, ale nedostala do rúk nových majiteľov. Ak chce vláda dokončiť proces reformy, je dôležité, aby sa vrátila k trhovému spôsobu odkúpenia a prerozdelenia pozemkov aj napriek tomu, že toto riešenie je dlhodobé a vyžaduje si ochotu predajcov.
 
Čisto hypoteticky v tejto fáze vláda môže využiť psychológiu neistoty momentálnych bielych veľkostatkárov, ktorí si nie sú istí svojou pozíciou ani zárukou, že neprídu o svoje majetky a ponúknuť vlastníkom zaplatenie vhodnej kompenzácie cudzou menou, ktorá by pre nich momentálne mohla predstavovať väčšiu istotu a tak by pravdepodobne boli ochotnejší svoje majetky predať.
        
Vzhľadom na problematiku infraštruktúry vo vidieckych oblastiach sú potrebné investície vlády do budovania kvalitného základu pre nové farmy, ktoré vznikli na báze malých poľnohospodárskych jednotiek a preto potrebujú odlišnú infraštruktúru ako veľkostatky. Z krátkodobého hľadiska by hospodárstvu pomohlo, ak by štát na jej výstavbu využil nezamestnané vidiecke obyvateľstvo pod vedením štátnych stavebných firiem.
 
Keďže štátom určované ceny sú pre vysokú infláciu producentmi a čiernym obchodom ignorované, je potrebný návrat k trhovému hospodárstvu, ktoré by výrobcom zaistilo primeranú odmenu za vykonanú prácu. Štát naďalej musí subvencovať export poľnohospodárskych plodín, aby na jednej strane nestratil producentov, na druhej strane zahraničných zákazníkov.
 
Z pohľadu nedostatočnej technickej vybavenosti (najmä zavlažovacích systémov, ktoré sú dôležité v obdobiach sucha) nových fariem je potrebné zaistiť, aby sa firmy produkujúce výrobky pre poľnohospodárstvo zamerali na stredne náročnú techniku, ktorá by neznamenala príliš veľké náklady na ich výrobu ani koncový predaj. Nákup zo strany malých farmárov by mal byť čiastočne dotovaný, pričom financie by mohli plynúť z návratu investícií od donorov a medzinárodných inštitúcií, ktorí sa vyjadrili, že v prípade návratu k ústavným podmienkam politického procesu sú ochotní investície do tejto krajiny obnoviť.
 
Taktiež je dôležité zabezpečiť prístup nových farmárov k pôžičkám, ktoré im umožnia nákup potrebných materiálov. Z tohto dôvodu by sa základom ekonomickej reformy mala stať reforma sektoru bankovníctva, ako základného zdroju financií pre privátnu sféru, pričom by v počiatkoch reformy mal štát úlohu bankového sektora vziať na seba a vybudovať novú sieť bankových služieb. Vláda by rovnako mala ťažiť z nerastného bohatstva a zaistiť prípadným investorom v tejto oblasti jednak právnu ochranu ako i podporu.
 
Baníkom musí tiež zaplatiť mzdy, pretože inak stratí túto pracovnú silu, ktorá je pre daný sektor hospodárstva nevyhnutná. Ďalšie finančné prostriedky by krajina pomerne nenáročne prijala z turistického ruchu. Na obnovenie turistického ruchu je opäť potrebná dostatočná miera bezpečnosti. Taktiež je dôležité, aby krajina podporila turistický ruch tým, že ponúkne nižšie ceny služieb, ako majú okolité krajiny.
       
Z pohľadu kritického stavu v krajine sa nedá očakávať, že trh dokáže vyriešiť momentálny stav, pretože obchodníci nebudú ochotní nechať ceny na tak nízkej úrovni, na akej sa ich štát snaží udržať. Preto by štát mal zasahovať do trhu, avšak nie zoštátňovaním, ani umelým udržiavaním cien dolu, ale zakladaním štátnych (verejných) podnikov, ktoré by postupom času mohli byť privatizované a ktoré samé by produkovali za nižšie ceny aj na úkor výšky zisku. V tejto fáze je však nevyhnutné, aby sa zvýšila kúpyschopnosť obyvateľstva, obnovil sa vnútorný trh a následne i exportná produkcia, ktorá by zaručila ďalšie investície a finančné prostriedky smerom do krajiny. Kúpyschopnosť obyvateľstva sa trvalo nezvýši inak ako podporou zamestnanosti.
 
Tá vzhľadom na neistotu zahraničných investorov bude musieť byť momentálne produkovaná štátom a štátnymi firmami, ktoré sa viac ako na vlastný zisk zamerajú na cieľ, ktorý sa budú snažiť dosiahnuť. Tieto firmy by časom mohli byť nahradené inými súkromnými firmami alebo sprivatizované. Je zrejmé, že takýto postup, by si časom vyžiadal zmenu priorít z dosiahnutia konkrétneho cieľu na zisk. To by však už neskôr nezohrávalo takú dôležitú rolu. Štátne podniky by sa mali zamerať na väčšinu sektorov hospodárstva, ktoré by nemali neblahý vplyv na malé súkromné podniky.
 
To znamená, že v odvetviach ako sú poľnohospodárstvo alebo ľahký priemysel by sa vláda mala radšej zamerať na podporu už existujúcich alebo potenciálne vznikajúcich súkromných podnikov. Naopak služby, bankovníctvo, turistický ruch a ťažobný priemysel sú oblasti, kde by štát mohol prevziať iniciatívu na seba. V úvodných rokoch je dôležitá koordinácia vychádzajúca zo štátu, ktorá by sa však nemala zvrhnúť na komunizmus, ale postupne pretransformovať do klasickej liberálnej trhovo orientovanej ekonomiky. Štát by mal zohrať akúsi úlohu otca, ktorý vedie syna k dospelosti, aby sa sám naučil chodiť po svete.
 
Tak i ekonomika Zimbabwe by mala postupne začať chodiť za ruku so štátnym aparátom, aby sa postupne sama naučila kráčať a aby štát mohol nahradiť súkromný sektor. Je dôležité, aby sa prechod od štátom regulovaného hospodárstva na liberálny uskutočnil v pravý moment, aby sa nestalo, že sa premešká a tak stratí pozitívny účinok a výhodu, ktorú by mohol krajine priniesť.
       
V tomto procese je absolútne nevyhnutná pomoc bohatých západných krajín a finančných inštitúcií. Je potrebné, aby prehodnotili svoje postoje voči tejto krajine a aby sa jej neotočili chrbtom. Krajine chýba zahraničná mena, ktorá by mohla podnietiť hospodársky rast. Tú jej môžu čiastočne poskytnúť zahraniční investori. To nepôjde bez opätovného začlenenia do zoznamu krajín, ktoré sú vhodné na prijímanie pôžičiek. Západ sa nesmie postaviť k problému tak ako v minulosti.
 
Nemôže silou mocou tlačiť na formu a spôsob transformácie ekonomiky, ktoré fungovali v jeho prípade, ale nemusia fungovať inde. ESAP bolo krachom aj pre to, že rýchlou liberalizáciou ekonomík USA podporovalo protekcionizmus výrobkov, ktoré mu vyhovovali a zároveň rýchlou privatizáciou podporilo korupciu a možnosť vstupovať do podnikov svojim firmám. Tým však miesto skutočného riešenia problému iba zneužívalo situáciu na svoj prospech. Treba poznamenať, že väčšinu týchto potrieb už stihla nová koaličná vláda vyjadriť vo svojom prvom dokumente týkajúcom sa obnovy ekonomiky Zimbabwe.
       
Z politického hľadiska je  najväčšou otázkou forma alebo systém, ktorý by mala krajina vytvoriť. Ten by mal zohľadňovať miestne podmienky a výnimočnosti regiónu. Už v texte som spomenul, že by sa mohlo jednať o akúsi federáciu resp. konfederáciu etnických skupín. Je zložité vytvoriť systém zohľadňujúci charakteristickosť etnickej heterogenity afrických krajín.
 
Je však dôležité vnímať, že pokiaľ sa nenájde vhodný spôsob prerozdelenia moci v týchto štátoch jednotlivé etniká budú neustále zápasiť o moc. Možnosťou by bola decentralizácia na základe etnického a nie regionálneho rozdelenia obyvateľstva. Akokoľvek nereálne to znie, zdá sa, že práve premiestnenie väčšiny právomoci do rúk etnických autorít nielen násilím, ale i de jure podporené legislatívou je možnosťou pre africké krajiny vyriešiť neustále konflikty o moc.
 
Centrálna vláda by takto mala mať čo najmenej právomocí (možno až na bezpečnostné zložky a súdnictvo) a väčšina kompetencií by mala byť prenesená na nižšie autority. Úspech jednej etnickej skupiny by mohol byť motiváciou inej. Pravdaže ani takýto systém by nebol bez problémov, ktoré by bolo treba riešiť. Z časti ide napríklad o problém bohatstva jednotlivých regiónov alebo komplexnosti byrokratického aparátu, ktorý by musel vzniknúť. V každom prípade momentálny systém nie je vhodný pre pomery afrických postkolonialnych štátov.
       
Zimbabwe je na dne. Občas je dno dobrým začiatkom pre niečo nové, niečo lepšie. Je len na vrcholných predstaviteľoch krajiny ako sa s týmto problémom a zároveň možnosťou vysporiadajú. Skutočným motorom môže byť povznesenie sa nad minulosťou a hľadenie do budúcnosti, v ktorej je kooperácia medzi medzinárodným spoločenstvom a touto skrachovanou krajinou základným predpokladom úspechu. Krajiny juhovýchodnej Ázie sú toho dobrým príkladom.
        
 
 
Zoznam bibliografických odkazov

Africká Únia. 2004. Strategic Plan of the Commision of the African Union [online].  Report of The Commission of the African Union. [cit. 05.3.2009]. Dostupné na internete: http://www.africa-union.org/AU%20summit%202004/Volume3%20%20Strategic%20Plan%20final.pdf.
 
ALWANG, JEFFREY J. et al. 2002. Why Has Poverty Increased in Zimbabwe?. Washington : World Bank Publications, 2002. 56 s. ISBN 0-8213-5033-1
 
Beijing Quietly Cools Relations With Mugabe [online]. 2007. Financial Times Online. Jún 5, 2007. [cit. 17.112008]. Dostupné na internete: http://www.ft.com
 
BOWYER-BOWER, T.A.S, STONEMAN, C. 2002. Land Reform's Constraints and Prospects: Policies, Perspectives and Ideologies in Zimbabwe Today. In [aut.] Colin Stoneman T.A.S Bowyer-Bower. Land reform in Zimbabwe: Constraints and Prospects. Aldershot : Ashgate, 2002, s. 1-14 ISBN 978-0-7546-1547-7
 
BRITSKÉ SPOLOČENSTVO. 2002. Zimbabwe Presidential Election [online]. The Commonwealth Observer Group.  [cit. 05.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.thecommonwealth.org
 
BRONWEN, M., MILLER, D. 2002. Fast track land reform in Zimbabwe [online]. Human Rights Watch. [cit. 15.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.hrw.org/
 
Botswana closing embassy in Harare [online]. 2008. Zimbabwe Times [cit. 04.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.thezimbabwetimes.com/?p=8078.
 
BUZAN, B., WOEVER, O. 2003. Regions & Powers. Cambridge : Cambridge University Press, 2003. 596 s. ISBN 0521891116
 
CARTER, M.R. 1999. Land Reform. In O'HARA, P.A. Encyclopedia of Political Economy. London : Routledge, 1999. 932 s. ISBN 978-0415241878
Chinese Expand Mining Investment In Zimbawe [online]. 2008. Mining Exploration News. Marec 3, 2008. [cit. 26.01.2009]. Dostupné na internete: http://paguntaka.org
 
CLEMENS, M., MOSS, T. 2005. Costs and causes of Zimbabwe's crisis. Center for Global Development. [online] Júl 2005. [cit. 03.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.internal-displacement.org
 
Economic Indicators Zimbabwe [online]. 2003. Earthtrends. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://earthtrends.wri.org
 
HUMAN RIGHTS WATCH. 2002. Land Reform in the Twenty Years After Independence [online].  [cit. 06.12.2008]. Dostupné na internete: http://www.hrw.org
 
HUMAN RIGHTS INITIATIVE. 2003. Zimbabwe and the Commonwealth: a brief historical overview [online].  [cit. 17.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.humanrightsinitiative.org
 
INTERNATIONAL CRISIS GROUP. 2001. Zimbabwe in Crisis: Finding a Way Forward [online]. [cit. 14.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org
 
INSTITUTE FOR SECURITY STUDIES. 2009. Zimbabwe Economy [online]. [cit. 21.01.2009] Dostupné na internete: http://www.iss.co.za
 
 Iran, Zimbabwe boost ties [online]. 2006.  News24. November 21, 2006. [cit. 03.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.news24.com
 
KAUFMAN, S. 2008. U.S. Envoy to Zimbabwe Decries Grim Humanitarian Situation. America.gov. [online]
 
USA.gov, November 20, 2008. [cit. 15.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.america.gov/st/democracy-english/2008/November/20081120162204esnamfuak0.6097681.html.
 
KING, R. 1977. Land Reform-World Survey. London: Bell and Sons Ltd, 1977. 446 s. ISBN 0713519959
 
KONGRES USA. 2001. Zimbabwe Democracy and Economic Recovery Act of 2001. In Theorator [online]. Marec 8, 2001. [cit. 17.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.coherentbabble.com
 
Land reform [online]. 2008. Encyclopeadia Britannica Online. 2008. [cit. 16.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.britannica.com
 
MACHIPISA, L. 2001. Sun sets on Zimbabwe tourism [online]. BBC News. Marec 14, 2001. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://news.bbc.co.uk
 
MAKUNIKE, C. 2007. The decline of Zimbabwe’s manufacturing. Zimbabwe review, Reflections on Zimbabwe. [online] WorldPress.com, Jún 29, 2007. [cit. 02.03.2009]. Dostupné na internete: http://zimreview.wordpress.com
 
MATLOSA, K. 2004. Managing Democracy: A Review of SADC Principles and Guidelines Governing Democratic Elections[online]. EISA. [cit. 05.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.eisa.org
 
MMF. 2001. IMF Declares Zimbabwe Ineligible To Use IMF Resources [online]. 2001.  [cit. 28.01.2009]. Dostupné na internete: http://www.imf.org
 
MMF. 2006. IMF Executive Board Upholds Sanctions Against Zimbabwe [online]. [cit. 28.01.2009]. Dostupné na internete: http://www.imf.org
 
MOYO, S. 2005. Land Policy, Poverty Reduction and Public Action in Zimbabwe. Department of Economic Science, University of Florentina. [online] 2005. [cit. 15.11.2008]. Dostupné na internete: www.dse.unifi.it
 
MOYO, S., YEROS, P. 2009. Zimbabwe ten years on: Results and prospects [online]. Pambazuka news. 12. Február 2009 [cit. 15.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.pambazuka.org
 
MU?OZ, S. 2007. Central Bank Quasi-fiscal Losses and unemployment [online]. MMF. Apríl 2007. [cit. 10.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.imf.org
 
MUPONDA, G. 2008. How Zimbabwe lost control of inflation. NewZimbabwe. [online] December 1, 2008. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.newzimbabwe.com
 
NGO Human rights forum Zimbabwe. 2001. The Abuja Accord, Annual Report by the Legal Unit on Organised Violence and Torture in 2001 [online]. Report of NGO Human rights forum Zimbabwe. [cit. 05.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.hrforumzim.com
 
No end to illegal diamond mining in Zimbabwe [online]. 2009. Commodity Online. Február 20, 2009. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.commodityonline.com
 
OSN. 2004. Other Humanitarian Funding to Zimbabwe [online]. 2009. UN Office for the Coordination of Humanitarian Affairs. [cit. 06.03.2009]. Dostupné na internete: http://ocha.unog.ch
 
PEARSON, R., HUNGWE, P. 1997. UNDP Microfinance assessment report for Zimbabwe [online]. United Nations Capital Development Fund. [cit. 21.01.2009]. Dostupné na internete: http://www.uncdf.org
 
PLOCH, L. 2007. CRS Report for Cogress Zimbabwe [online]. Federetion of american scientists. [cit. 17.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.fas.org.
 
Robert Mugabe Compared Tony Blair To Benito Mussolini [online]. 2005. Spotlighting News. Október 18, 2005. [cit. 15.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.spotlightingnews.com
 
SACHIKONYE, L. M. 2003. Land reform for poverty reduction? Social exclusion and farm workers in Zimbabwe [online]. Chronic poverty. [cit. 02.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.chronicpoverty.org.
 
SACHIKONYE, L. M. 2003. The situation of commercial Farm workers after land reform in Zimbabwe [online]. Southern African regional poverty Network. [cit. 29.12.2008] 93 s. Dostupné na internete: http://www.sarpn.org.za
 
SHORT, C. 1997. List Clare Short ministrovi poľnohospodárstva a pôdohospodárstva Zimbabwe. In Findarticles.com. [online] 1997. [cit. 15.11.2008]. Dostupné na internete: http://findarticles.com
 
SÖRENSEN, G. 2005. Stát a mezinárodní vztahy. Praha : Portal, 2005. 264 s. ISBN 80-7178-910-0
 
STONEMAN, C. 2002. Zimbabwe land policy and the land reform programe. In [aut.] Stoneman, C., Bowyer-Bower , T.A.S. Land reform in Zimbabwe: Constraints and Prospects. Aldershot : Ashgate, 2002, s. 20-30 ISBN 978-0-7546-1547-7
 
SVETOVÁ BANKA. 2008. Zimbabwe [online]. [cit. 05.02.2009]. Dostupné na internete: http://web.worldbank.org
 
Travel And Tourism in Zimbabwe [online]. 2008. Euromonitor. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.euromonitor.com/Travel_And_Tourism_in_Zimbabwe#toc.
 
THIRTLE, C. et al. 1993. Agricultural productivity in Zimbabwe 1970-90. In The Economic Journal. Vol. 103. Oxford : Blackwell Publishers, 1993. s. 474-480
UNDP. 2008. 2007/2008 Human Development Report - Economic performance [online]. Human Development Reports UNDP. [cit. 02.12.2008. Dostupné na internete: http://hdrstats.undp.org
 
UNDP. 2008. Comprehensive Economic Recovery in Zimbabwe [online]. In Human Security Gateway [cit. 15.12.2008]. Dostupné na internete: http://www.humansecuritygateway.info
 
/UNDP_Zimbabwe_ComprehensiveEconomicRecovery.pdf.
UNHCR. 2004. UNHCR Statistical Yearbook Zimbabwe 2004 [online].UNHCR report [cit. 17.11.2008]. Dostupné na internete: http://www.unhcr.org
 
UNHCR. 2008. Zambia: Rising levels of resentment towards Zimbabweans [online].   UNHCR Refworld report. [cit. 05.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.unhcr.org/refworld/docid/484f8558c.html.
 
UNICEF. 2009. Zimbabwe statistics [online]. [cit. 03.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.unicef.org
 
U.S. DEPARTMENT OF TREASURY. 2005. Zimbabwe: Executive Order - Blocking Property of Additional Persons Undermining Democratic Processes or Institutions in Zimbabwe [online]. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.treas.gov
 
WINES, M. 2007. Zimbabwe Price Controls Cause Chaos. In New York Times. [online] Júl 3, 2007. [cit. 02.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.nytimes.com
 
XINHUA. 2006. Negative publicity affects tourism in Zimbabwe. In Peopledaily Online. [online] Marec 10, 2006. [cit. 02.03.2009]. Dostupné na internete: http://english.peopledaily.com
 
ZARIN, H.A., BUJANG, A. A. 1994. Theory on Land Reform: An Overview. Universiti Teknologi Malaysia. [online] 1994. [cit. 15.11.2008]. Dostupné na internete: http://eprints.utm.my
Zimbabwe Economy [online].  2008. Compare Infobase Limited. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://finance.mapsofworld.com
 
Zimbabwean Dollar [online]. 2003. NationMaster. Máj 2003. [cit. 06.02.2009]. Dostupné  na internete: http://www.answers.com
 
Zimbabwe GDP -real growth rate [online]. 2008. Index Mundi. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.indexmundi.com.
 
ZIMBABWE HUMAN RIGHTS NGO FORUM. 2002. Political violance report Januar 2002 [online]. [cit. 04.12.2008]. Dostupné na internete: http://www.hrforumzim.comZimbabwe: Mugabe is Losing the Region's Support [online]. 2008. Integrated Regional Information
 
Networks. Apríl 11, 2008. [cit. 04.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.irinnews.org
 
Zimbabwe [online]. 2000. Worldpress. [cit. 21.01.2009]. Dostupné na internete: http://www.worldpress.org
 
Zimbabwe's Export Performance: The Impact of the Parallel Market and Governance Factors [online]. 2006. Social science research network. [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://ssrn.com
 
Zimbabwe gold mining companies may collapse [online]. 2008. Mining exploration news. November 6, 2008. [cit. 02.03.2009]. Dostupné na internete: http://paguntaka.org
 
ZIMTRADE. 2005. About Zimbabwe [online].  [cit. 26.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.zimtrade.co.zw


















 
< Predchádzajúca