alaturka.info

Turecko sa už viac ako 40 rokov, teda od momentu podpísania Asociačnej dohody s Európskym spoločenstvom v roku 1963, snaží stať plnoprávnym a rešpektovaným partnerom európskych krajín a západnej civilizácie vôbec, najmä v súvislosti s členstvom v EÚ. Otázok, týkajúcich sa budúcnosti európskej integrácie, existuje len málo, ale žiadna z nich nerozdeľuje európsku verejnú mienku i politické elity natoľko ako tá, či Turecko vôbec má, alebo nemá vstúpiť do EÚ.

Táto práca si kladie za cieľ najprv definovať všetky možné alternatívy identity a identifikácie Turecka vo všeobecnosti, pričom sa doteraz spomínajú najmä tri možnosti a to orientácia na európsku civilizáciu, panturkizmus a islamistické krajiny a na základe argumentácie sa pokúsiť dokázať, že práve orientácia na EÚ je najperspektívnejšia a z ostatných uvedených najreálnejšia a teda relevantnosť oboch zvyšných spochybniť. Ďalej je ambíciou chronologicky predstaviť vývoj vzájomných vzťahov už od čias Osmanskej ríše až po súčasnosť a načrtnúť najdôležitejšie momenty, ktorými sa Turecko a európska civilizácia tak intenzívne na seba naviazali. No a na základe tohto historického vývoja ďalej rozobrať najväčšie prekážky, ktoré bránia Turecku stať sa súčasťou EÚ a zhodnotiť, do akej miery sú relevantné. Z hľadiska metodologického prístupu a členenia textu práca postupuje nasledovne. Je rozdelená do troch hlavných tématických častí doplnených Úvodom a Záverom.

stratfor.com

A konečne tretia kapitola tejto práce – Faktory brániace vstupu Turecka do európskych štruktúr, ktorá vychádza predovšetkým z empiricko-analytickej metódy, je venovaná najproblematickejším oblastiam a faktorom, ktoré Turecku bránia plne sa integrovať v štruktúrach EÚ, resp. Identifikovať sa v rámci európskej civilizácie.
   

Čo sa týka zdrojov, vychádzal som jednak z dostupnej slovenskej a českej písanej literatúry, ale keďže na spoločnom česko-slovenskom knižnom trhu nie je dostatok titulov venujúcich sa tejto problematike, čerpal som rovnako z odborných periodík a k získaniu mnohých informácií my dopomohol aj internet.
 

So vznikom nezávislého štátu Republika Turecko po I. svetovej vojne v roku 1923 sa veľmi intenzívne dostala do popredia otázka jeho identity a identifikácie. Aj dnes, teda po viac ako 80. rokoch, je táto otázka stále aktuálna a široko diskutovaná nielen na pôde samotného Turecka, ale zamestnáva a trápi analytikov a štátnikov tak v jeho blízkom zahraničí, ako aj na celom svete. Takmer okamžite po získaní samostatnosti bolo smerovanie krajiny naštartované proeurópsky, teda na európsku civilizáciu, jej hodnoty, jej kultúru ako aj snahu o postupnú implementáciu jej právneho a politického systému. Vedúcou osobnosťou tohto procesu nebol nik iný, ako Mustafa Kemal, ktorý si časom vyslúžil prívlastok Atatürk [1] Turecko sa v tom čase chcelo modernizovať, priblížiť sa vyspelým európskym krajinám a teda inú možnosť v tom čase nemalo.

Po tom, čo Atatürk nanovo definoval národnú, politickú, náboženskú i kultúrnu identitu tureckého národa, sa v 30. rokoch s veľkým nasadením pokúšal naštartovať hospodársky rozvoj. S tým šlo ruka v ruke pozápadnenie, ktoré sa malo stať jedným z prostriedkov modernizácie (Huntington, 2007, str. 164). Turecko od svojej nezávislosti urobilo mnoho významných krokov k priblíženiu sa Európe. Doslova kopírovalo západné vzory, a tak od vlády jednej strany prešlo k pluralitnému systému politických strán, lobovalo za členstvo v NATO, ktoré nakoniec v roku 1952 aj dosiahlo, čím potvrdilo svoju pozíciu člena slobodného štátu (Huntington, 2007, str. 164).

Okrem toho si podalo prihlášku v roku 1987 do EHS/EÚ v presvedčení, že sa chce stať jeho plnohodnotným členom, ale po množstve sklamaní a narastajúceho podozrenia, že krajiny EÚ ho do svojho elitného klubu nikdy neprijmú, začalo hľadať nové alternatívy a smery, ktorými by sa mohlo identifikovať. Týmito alternatívami boli Panturkizmus2 a orientácia na islamistické krajiny a moslimský svet. Do akej miery sú tieto alternatívy perspektívne a či hrozí odklonenie sa od procesu westernizácie a približovania sa Európe,  pojednávajú nasledovné podkapitoly.
     
     

Po skončení studenej vojny sa úloha  geostrategického postavenia Turecka výrazne zmenšila vo vzťahu k európskym krajinám, ako aj k NATO. Západ už v tomto okamihu Turecko nepotrebuje ako baštu proti úhlavnej  hrozbe zo severu, ale skôr ako partnera pri riešení  menších hrozieb prichádzajúcich z juhu, ako tomu bolo pri konflikte v Perzskom zálive (Huntington, 2007, str. 165). S koncom studenej vojny prišiel aj nečakaný rozpad Sovietskeho zväzu a s tým súvisiaci vznik nových republík na Kaukaze a v oblasti Strednej Ázie, čo vyvolalo v Turecku značnú eufóriu. Päť z nich [3] bolo národnými štátmi tureckých etník.

Rusko a Turecko - vzájomné prelínanie sa sfér vplyvu (stratfor.com)

Z geopolitického hľadiska boli tieto krajiny začiatkom 90. rokov ohrozené vplyvom Iránu, ktorý sa mohol snažiť o vyvolanie islamskej revolúcie. A bolo to práve Turecko, v ktorom mnohí videli akúsi hrádzu alebo prekážku islamistického nebezpečenstva. Narastajúcej hrozbe mohlo Turecko zabrániť sprostredkovaním tradície sekulárnej vlády ako aj skúsenosťami s prechodom od autoritatívneho režimu k demokracii a s ekonomickou transformáciou. Ale ani Turecko a ani Irán neboli dostatočne stabilné a silné na to, aby sa v oblasti Strednej Ázie dokázali výraznejšie angažovať, čoho dôkazom je výkonnosť ich ekonomík [4], ktoré k mocenskej expanzii jednoducho nestačili. Okrem toho sa v týchto krajinách rozvinul autoritatívny systém osobnej moci a politici rozhodne nestáli o akékoľvek zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí ani patronát.

Mocenskú podporu, ale nie politický vzor, hľadali medzi veľmocami ako Rusko a USA (Tesař, 2007, str. 7). Počiatočná vlna tureckej aktivity v roku 1993 teda začala upadať. Ďalšou príčinou bola napr. aj zmena prezidentského kresla, na ktoré zasadol Sulejman Demirel, ako aj spomínané opätovné potvrdenie ruského vplyvu v regióne, ktorý Rusko považovalo za svoje “blízke zahraničie“ (Huntington, 2007, s. 167). Aj napriek tomu, že stredoázijské republiky navonok odmietli islamizmus a praktikovali sekulárnu vládu, Turecko bolo nevítaným partnerom práve ako sprostredkovateľ demokratizačných skúseností. Okrem toho Rusko reagovalo na vzniknutú situáciu pomocou nátlaku a rôznych lákadiel. 

Nakoniec sa Turecko s touto situáciou muselo vyrovnať a to sa týka aj vlažného prijatia zo strany Azerbajdžanu, ktorý sa stal “ruským koňom” a Rusko ho vníma ako svoju výsostnú záujmovú sféru, keďže v tomto regióne udržuje úzke vzťahy už po stáročia, zatiaľ čo Turecko tu je nováčikom  (Tesař, 2007, s. 7). Aj napriek všetkým týmto sklamamiam Turci vo svojich pokusoch pokračovali a to najmä v oblasti upevňovania ekonomických vzťahov [5]. Napokon sa Turecko muselo uspokojiť s druhoradou úlohou v tejto oblasti.  Zatiaľ čo Turecko pracovalo na budovaní vzťahov s bývalými sovietskymi republikami, doma začala byť problematizovaná jeho vlastná kemalistická sekulárna identita (Huntington, 2007).

Na základe uvedeného môžeme v konečnom dôsledku konštatovať, že pravdepodobnosť získania dominantnej pozície v stredoázijských republikách sa dá len sotva očakávať a už i len pokus o to by pôsobil destabilizujúco a zhoršil by existujúce problémy na Kaukaze. Ak by Turecko zvolilo panturkickú kartu, bolo by riziko prepojenia problémov na Strednom Východe, vrátane Iraku, s problémami v južných okrajových oblastiach bývalého Sovietskeho zväzu zjavné, pričom Európa má životný záujem na tom, aby k takémuto niečomu nedochádzalo. 

     
Ako ďalšia možná alternatíva indentifikácie sa často spomína orientácia na islamské krajiny a moslimský svet. Po skončení studenej vojny a vplyvom skúseností zo zahraničia začalo v Turecku dochádzať k nárastu  islamského cítenia, čo vrhalo svetlo na dôležité otázky po národnej identite a etnickej identifikácii. V tomto období sa začína vracať mnoho Turkov z Nemecka ako reakcia na nepriateľstvo zo strany domácich obyvateľov Nemecka a začínajú sa prikláňať k tomu, čo im bolo najbližšie a teda k islamu. Jedna správa z roku 1993 uvádza, že “v Turecku sa veľmi rozšírila móda nosiť plnofúz v islamskom štýle, u žien naopak závoje, mešity priťahujú stále viac davov a v kníhkupectvách sa objavuje čoraz viac kníh, časopisov, kaziet, kompaktných diskov a filmov ospevujúcich islamskú históriu, prikázania, spôsob života a vyzdvihujú úlohu, ktorú zohrala v uchovaní odkazu proroka Mohameda Osmanská ríša”[6] (Huntington, 2007, s. 168).

Toto vynárajúce sa obrodenie začalo meniť charakter tureckej politiky a aj politickí vodcovia ako Turgut Özal sa explicitne stotožňovali s moslimskými symbolmi a politikou. Jednoducho povedané, demokracia povzbudila obrat k domácej kultúre a návrat k náboženstvu.[7] Popularita Strany blahobytu začala narastať a práve ona opäť nastolila otázku, kam vlastne Turecko patrí. Strana blahobytu otvorene kritizovala približovanie sa sekularistov k EÚ a tvrdila, že ak by sa Turecko opäť pridalo k moslimskému svetu, nemuselo by sa ponižovať a stáť pred bránou do Európy ako žobrák. Slovami predsedu strany Erbakana: “Namiesto toho, že 65 miliónov Európanov bude mať vo svojich radoch tureckú identitu, ktorú budú všetci nenávidieť, upredňostňujeme stať sa súčasťou miliardovej moslimskej identity” (Karlsson, 2008, s. 63). Turecko, ktoré sa nemohlo ďalej spoliehať jednak na EÚ ako aj na ideu Panturkizmu, hľadalo prirodzené východisko v posilnení svojich vzťahov medzi islamskými krajinami.

A preto aj prvá zahraničná cesta novozvoleného premiéra Erbakana v roku 1997 viedla do arabského sveta. Erbakan mal v pláne ako prvého navštíviť egyptského prezidenta Mubaraka, ten ho však odmietol prijať. To bola prvá rana. Druhá nasledovala počas návštevy líbyjského vodcu Kaddáfiho, ktorý otvorene kritizoval tureckú politiku voči Kurdom. Pokusy o orientáciu smerom k moslimskému a arabskému svetu skončili pre tureckých islamistov neúspechom a hanbou aj v dôsledku toho, že v arabskom svete sa Turecko spájalo s osmanským imperializmom. Obavy z postupného islamizovania sekulárnej republiky sa objavili opäť v roku 2002, kedy sa dostal k moci Erdogan na čele novovzniknutej  nábožensky sfarbenej strany AKP (Strana prosperity a rozvoja).

(europarl.europa.eu)

Z vyššie uvedeného je teda jasné, že orientácia na arabský svet nie je natoľko reálna a perspektívna ako je to v prípade orientácie na EÚ. A preto sa v debatách o islame a demokracii a o príčinách všeobecnej krízy  moslimského sveta často hovorí, že moderná Turecká republika by mohla hrať skôr úlohu modelu pre arabský svet. Rozdielov medzi arabským svetom a Tureckom môžeme vytýčiť niekoľko. Jednak je jasné, že politickí islamisti a kemalisti v Turecku boli už od založenia moderného sekulárneho štátu hlboko ovplyvnení modernými európskymi myšlienkami a európskou politikou. Turecko, na rozdiel od iných krajín v moslimskom svete, nebolo nikdy kolóniou a preto ani islam nikdy nebol nejakou ideologickou nadstavbou v boji proti kolonializmu, okupácii alebo útlaku zo strany západu. V iných moslimských krajinách je prirodzené zobrazovať Západ ako nepriateľa islamu, kým v Turecku je to omnoho zriedkavejšie, keďže vplyv západného sveta na Turecko bol dôsledkom vlastnej voľby tureckých politikov a nie nátlaku zvonku.
   

Na záver možno povedať, že neexistuje žiaden turecký model, ktorý by sa dal skopírovať a použiť v ostatných častiach moslimského sveta. Turecký islam má svoj osobitný charakter, ktorý je výsledkom rozličných historických faktorov a politických realít (Karlsson, 2008).
     

Konfliktné civilizácie podľa Huntingtona (wikipedia.org)

Takto argumentoval Samuel Huntington v jeho revolučnom diele Stret civilizácií  v prvej polovici 90. rokov. Ešte predtým, ako sa dostaneme k vývoju po vzniku Tureckej republiky, je potrebné priblížiť si, aké európske dedičstvo, alebo hodnoty, po sebe zanechala Osmanská ríša, na troskách ktorej vznikla moderná Turecká republika.

To, že sa dnešné Turecko cíti byť naviazané a spriaznené viac s Európou ako s ostatnými spomínanými krajinami, má pôvod už v Osmanskej ríši [8.] Turecko nielen vo svojej modernej histórii prejavuje nečakane pozitívny vzťah k Európe, ale k západnej civilizácii vôbec. Už v období Osmanskej ríše [9]  sa Turecko považovalo za jednu z európskych mocností, keďže za jadro krajiny bola pokladaná jej európska časť Trácia a vzťah k arabským oblastiam bol silne dištančný. Počas jej existenie sa sultáni ako aj intelektuáli pokúšali v mnohom sa priblížiť Európe a Európanom prostredníctvom prijímania rôznych reforiem, hodnôt a slobôd po vzore európskeho osvietenstva ako napr. sloboda slova a zhromažďovania, zriaďovaním stálych zastúpení ako aj  vzájomnými dohodami o obchode alebo spolupráci. Osmanská ríša ako predchodca  moderného Tureckého štátu po sebe zanechala mnoho nezmazateľných európskych stôp a prvkov a preto je potrebné priblížiť si aspoň niektoré, resp. tie najdôležitejšie z nich pre komplexnejšie porozumenie naviazanosti Turecka na Európu.
     

Osmanská ríša na vrchole moci (biglizards.net)

Bitva medzi poľským kráľom Jánom Sobieskym a osmanskou armádou pri Parkane (súčasné Štúrovo) - 7.októbra 1683 (wikipedia.org)

Okrem Francúzska získali privilegované postavenie aj Veľká Británia, Holandsko, Švédsko, Dánsko, Prusko, Rusko a Španielsko (Pirický, 2006). Po tom, ako sa hranice ríše viacmenej stabilizovali, rozhodol sa v roku 1792 sultán Selim III. ustanoviť veľvyslanectvá vo veľkých európskych hlavných mestách, najskôr v Londýne, potom vo Viedni, v Berlíne a Paríži. Ich jasne formulovanou misiou bolo zbieranie poznatkov, ktoré by mohli byť užitočné pre správu Osmanskej ríše (Karlsson, 2008). 18. storočie by sa dalo označiť  “obdobím tulipánov”, ako narážka na to, že do módy prišlo pestovanie tulipánov ako aj “obdobím tureckého baroka” pre napodobovanie európskej architektúry a zábavy (Pirický, 2007).
     

Ak by sme mohli porovnať úroveň náboženskej tolerancie v európskych krajinách, kde mala hlavné slovo katolícka cirkev a v Osmanskej ríši, kde sultána nezaujímala cirkevná príslušnosť, javí sa nám Osmanská ríša ako tolerantnejšia a v istom zmysle liberálnejšia. Častokrát sa stávalo, najmä v prípade poddaných žijúcich na území Balkánu, že konvertovali na islam. Dôvodov bolo viacero. Poddaní cítili väčšiu sympatiu voči Turkom než voči katolíckej cirkvi, ktorá požadovala slúženie bohosložieb v latinčine (Karlsson, 2008, str. 37). Ďalším dôvodom uprednostňovania osmanského panovníka bolo ustanovenie pevných daňových sadzieb na rozdiel od feudálnych pánov, ktorí dane neustále zvyšovali, aj na financovanie ťažení proti Turkom (Karlsson, 2008). Mnohé náboženské komunity a menšiny, ako napríklad Židia, nachádzali útočisko práve v Osmanskej ríši[14], kde mali povolenie stavať synagógy a školy a neobmedzenú možnosť pohybu.

Územie súčasného Slovenska v Osmanskej ríši - 1683 (wikipedia.org)

Politická modernizácia Osmanskej ríše prebiehala v 4 historických fázach: v prvom období (1789-1836) sa zavádzali vojenské a administratívne reformy, ktoré v roku 1826 vyvrcholili odstránením janičiarských15 zborov a ich nahradením novou armádou. Reforma armády mala zvýšiť bojaschopnosť a disciplínu. Zvláštna pozornosť bola venovaná špecializovaným bojovým zložkám, ktoré boli vytvárané po francúzskom vzore a do krajiny prúdili francúzski a britskí inštruktori. Veľkou slabinou reforiem však bolo to, že sa obmedzili len na armádu a neboli chápané v širšom kontexte nutných hospodárskych a politických zmien (Piriký, 2006).

Najtypickejšou etapou reforiem ríše bolo tzv. obdobie tanzímat (1839-1865), čo znamená reorganizáciu, reštrukturalizáciu, usporiadanie alebo moderne vyjadrené – perestrojku. Cieľom tanzímatu bolo reformovať impérium podľa európskeho vzoru a z osmanských poddaných urobiť občanov, ktorí sú si rovní pred zákonom bez ohľadu na vieru alebo spoločenské postavenie. Administratíva sa centralizovala, bola zavedená povinná základná školská dochádzka a v Islanbule bolo otvorené gymnázium s francúzštinou ako vyučovacím jazykom. Sultán Mahmut II. sa napr. angažoval v otázke odievania a spoločenskej etiky, kde sa inšipoval európskymi vzormi. Bol nepriateľom dlhých fúzov, širokých nohavíc a tradičného tureckého sedla. Reformy sa týkali aj súdnictva. Zaviedol sa nový občiansky i trestný poriadok.

Hranice Turecka podľa mierovej zmluvy zo Sévres (politicalforum.com)

Ideologicky sa mladoturci začali čím ďalej viac prikláňať k tureckému nacionalizmu a neskôr aj k panturkizmu. Najvplyvnejším teoretikom tureckého nacionalizmu sa stal spisovateľ Ziya Gokalp[17], ktorý bol presvedčený o tom, že Turci musia prijať západnú civilizáciu a zároveň si zachovať vlastnú kultúru. Hovoril, že turecký národ vznikne rozpadom islamskej obce za prispenia modernej techniky Západu. Narozdiel od panturkistov, pre ktorých národ znamenal spoločnú rasu, Gokalp sa domnieval, že určujúcim prvkom národa je kultúra (Pirický, 2006, str. 61-62). Snažil sa presadzovať zjednodušenie spisovného jazyka a jeho zblíženie s ľudovou turečtinou a zároveň sa usiloval o modernizáciu a turkizáciu islamu (Pirický, 2006).
     

Hranice Turecka podľa mierovej zmluvy z Lausanne (warchat.org)

Turecko sa stalo nezávislým štátom podpisom Zmluvy z Lausanne [18] dňa 21. júla 1923 s hranicami, ktoré platia dodnes. [19] Vedúcou osobnosťou sa stal hrdina bojov za oslobodenie, generál a prvý prezident modernej Tureckej republiky, Mustafa Kemal Atatürk. Podľa neho malo teraz Turecko jedinú možnosť a to dohnať západný svet. Predpokladom úspechu jeho výziev bolo vzdať sa všetkých plánov na pomstu, všetkých panturkických, panosmanských alebo panislamistických ideológií. Atatürkovým krédom bolo: “Civilizácia, to je západný svet, moderný svet, ktorého súčasťou sa Turecko musí stať, ak chce prežiť. Národ je pevne rozhodnutý prijať životný štýl a metódy, ktoré súčasná civilizácia ponúka všetkým štátom” (Karlsson, 2008).

Kemal Ataturk (wikipedia.org)

V osmanskom a islamskom dedičstve Turecka videl Atatürk najväčšie prekážky svojho projektu modernizácie a preto začal so zavádzaním drastických opatrení. Zrušil kalifát a islamské súdy, namiesto moslimského piatku sa stala sviatočným dňom nedeľa, krajina prešla na gregoriánsky kalendár, podľa európskeho vzoru si každý musel zvoliť priezvisko, bolo predpísané európske oblečenie, fez nahradil klobúk a namiesto arabskej abecedy sa zaviedla latinka [23 ](Karlsson, 2008). Skutočné dôvody hektického prechodu na novú abecedu boli však skôr ideologické. Zápis latinkou znemožňoval do budúcna prístup k náboženskej (a vôbec všetkej osmanskej) literatúre každému, kto neovládal arabské písmo ale na druhú stranu latinka podporovala štúdium európskych jazykov a značne prispela k rastu gramotnosti (Pirický, 2006). 

V roku 1926 Turecko prijalo nový občiansky zákonník po vzore Švajčiarska, trestný zákonník bol prevzatý z fašistického Talianska [24 ] a  administratívne právo z Francúzska. Zavedením aktívneho a pasívneho volebného práva pre ženy v prvej polovici 30. rokov Turecko predbehlo i niektoré vyspelé západoeurópske krajiny, napríklad Francúzsko (Pirický, 2006). Atatürk bol aj proti zahaľovaniu tvárí žien: “Ako môžu matky a dcéry jedného civilizovaného národa prijímať tento zvyk, tento barbarský postoj? Je to smutné divadlo, ktoré uvádza celý národ na posmech. Proti tomuto treba ihneď urobiť nejaké opatrenia” (Karlsson, 2008, s.52). Jeden z výsledkov jeho úsilia sa dostavil už v 30. rokoch 20. storočia, kedy bol Istanbul vnímaný ako stredoeurópske mesto.

Aj napriek všetkým týmto zmenám faktom zostáva, že kemalizmus bol západniarsky len svojou formou, ale vo svojej podstate bol autoritatívny a dogmatický. Reformy sa diktovali zhora a inšpirácia Západom spočívala najmä v symboloch, zatiaľ čo koncepty ako demokraticky zvolená vláda, sloboda myslenia a vyjadrovania či pluralizmus zostali v pozadí. Prekážkou prechodu k západnej liberálnej demokracii, ktorá bola vytýčeným cieľom, boli radikálne pokusy nanovo popísať tureckú kultúru, históriu a identitu. Tieto pokusy viedli k permanentnému Kulturkampfu proti vlastnej spoločnosti.
     

Počas obdobia od založenia Tureckej republiky po koniec II. svetovej vojny išlo Turecku o to, aby sa zbavilo niektorých negatívnych prvkov zdedených po Osmanskej ríši, stalo sa moderným štátom po vzore európskej civilizácie, usporiadalo si svoje vnútorné záležitosti a stalo sa plnohodnotným a viac menej rovnocenným partnerom pre krajiny Západu. Po II. svetovej vojne a po tom, ako sa v Západnej Európe naplno rozbehol projekt európskej integrácie, urobilo Turecko jedno veľmi významné rozhodnutie. Stať sa súčasťou tohto perspektívneho a rozrastajúceho sa integračného zoskupenia. II. svetová vojna taktiež znamenala zlom vo vývoji tureckej zahraničnej politiky. Tým, akou tŕnistou cestou Turecko muselo prejsť, aby v roku 1999 získalo štatút plnoprávnej kandidátskej krajiny a čo najintenzívnejšie sa identifikovalo v európskych štruktúrach, sa zaoberá nasledujúca kapitola.

V dôsledku II. svetovej vojny boli Európa a svet na vyše 40 rokov rozdelené tzv. železnou oponou. Touto pomyselnou oponou sa svet rozdelil na dve protichodné ideológie, alebo prúdy, teda na bipolárny svet, v ktorom proti sebe stáli kapitalizmus a liberalizmus, teda krajiny Západu na jednej strane a na strane druhej socializmus s centrálnym plánovaním. Turecko sa dostalo do pozície, kedy si muselo vybrať, na ktorú stranu sa postaví. Ako tradične sa postavilo na stranu Európy resp. Západu, pričom ho tieto krajiny postupne akceptovali ako plnohodnotného partnera. Treba ale podotknút, že to nebolo z náboženských a kultúrnych dôvodov, ale najmä z politických, resp. geopolitických a bezpečnostných. USA videli v Turecku akúsi bariéru zadržiavania komunizmu a preto sa ho snažili pripútať k európskym povojnovým štruktúram.

Spolu s ďalšími 15 európskymi  štátmi sa Turecko podieľalo na Marshallovom pláne a neskôr na programe vzájomnej obrany (Karlsson, 2008, str. 65). Pre Turecko to bolá veľká šanca na demokratizáciu spoločnosti, čo sa prejavilo napríklad transformáciou k politickému pluralizmu a Západ si získalo aj tým, že v roku 1949 diplomaticky uznalo Izrael. Aj s pomocou USA sa začalo Turecko postupne integrovať do novovznikajúcich regionálnych, hospodárskych i bezpečnostných štruktúr [25].
     

V roku 1945 sa stalo členom Organizácie spojených národov (OSN) [26], v roku 1948 jedným zo zakladajúcich členov Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC) a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), v roku 1949 spolu s Gréckom riadnym členom Rady Európy a nakoniec v roku 1952 aj členom Severoatlantickej aliancie [27] (NATO), ktorá túto krajinu ešte tesnejšie zviazala so západným pólom studenovojnového svetového poriadku (Bučková, 2006). Ale treba pripomenúť, že Turecko usilovalo o vstup do NATO už v roku 1949, ale USA reagovali na jeho žiadosť odmietnutím s argumentum, že NATO je regionálnym združením atlantických štátov, ktoré nie je otvorené pre krajinu ležiacu v Stredomorí.

Z európskych krajín vyslovovali najväčší nesúhlas vstupu Turecka do NATO najmä Veľká Británia a Škandinávia, ktoré nechceli umožniť neindustrializovanej, moslimskej krajine s nízkou úrovňou ozbrojených síl vstúpiť medzi európske krajiny. Riadnym členom NATO sa Turecko stalo až v súvislosti s kórejskou vojnou a pozíciou, ktorú v nej zaujalo [28] ale aj tým, že sa Izmir stal hlavnou základňou stredomorských síl aliancie. Všetky tieto úspechy si Turecko vysvetľovalo tak, že sa stalo integrálnou súčasťou Európy a hlavne prijatie do NATO znamenalo naplnenie jeho dlhodobých snáh, aby bolo rešpektované ako európska krajina i ostatnými štátmi Európy. Začal sa teda proces kooperácie so štátmi Európy, čo sa prejavilo aj zvýšením sebavedomia Turecka a posilnilo tendencie tureckých politikov ešte viac pripútať svoju krajinu k Európe. Prirodzene tak Turecko prejavilo záujem o pripojenie k novovzniknutému Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (EHS) (Bučková, 2006).

Po tom, ako v roku 1959 požiadalo Grécko o členstvo v EHS, urobilo tak i Turecko (Karlsson, 2008). Intergácia Turecka do EHS bola motivovaná predovšetkým posilnením bezpečnostnej situácie v stredomorskom regióne. K podpisu Zmluvy o pridružení Turecka k EHS (tzv. Ankarskej asociačnej dohody [29]) došlo až v roku 1963 [30]. Jednalo sa o dohodu, ktorá predpokladala stupňovitú integráciu [31] a teda päťročnú  prípravnú fázu, po ktorej by nasledovalo dvanásťročné prechodné obdobie, počas ktorého by sa vytvorila colná únia a turecká ekonomická politika by postupovala v súlade s EHS. Turecká strana chápala fázové uplatňovanie dohody ako najvhodnejšiu prípravu na plné členstvo. Prvá fáza, tzv. prípravná, ktorej cieľom bolo skonsolidovať tureckú ekonomiku tak, aby v ďalších etapách bolo Turecko schopné plniť úlohy vyplývajúce pre krajinu z asociačnej zmluvy, bola zakončená 23. decembra 1970 podpisom dodatkového protokolu k Ankarskej dohode, ktorý vstúpil do platnosti 1. januára 1973. Prechodná fáza bola protokolom upresnená na ďalších 22 rokov, počas ktorých mali byť postupne odbúravané turecké clá a kvóty voči tovarom z EHS (Bučková, 2006).
     

Kemal Ataturk (corumanadolulisesi.com)

Turecká ekonomika sa začína pozvoľna zlepšovať a dosahuje pomerne dobré hospodárske výsledky, v dôsledku čoho dochádza k obnoveniu tureckých stykov s ES. V tomto období, plnom ekonomických zmien a pokroku, začínali mať tureckí politici dojem, že ich krajina by behom krátkej doby mohla splniť kritéria pre vstup do ES [34]. Počas jeho vlády dochádza k mnohým významným krokom, ktorými sledoval pragmatický kurz smerom k Európe. Rozvíjal demokraciu, realistickejšie sa staval aj ku kurdskej otázke, odstránil informačný monopol štátneho rozhlasu a televízie [35], dynamický rast zaznamenal aj rozvoj turistiky stredomorského a egejského pobrežia a  podarilo sa mu dočasne obmedziť zasahovanie armády do štátnych záležitostí [36] (Pirický, 2006). Bol činný aj ako publicista a napísal knihu Turecko v Európe, v ktorej prezentoval svoju predstavu integrácie do Európy.
      

14. apríla 1987 predložil premiér Turgut Ozal žiadosť o plné členstvo v ES na základe článku 237 Zmluvy o EHS [37]. Komisii však trvalo 32 mesiacov, kým nakoniec v decembri 1989 rozhodla, že neodporúča začať rokovania, pretože ekonomické, politické a sociálne podmienky v Turecku nezodpovedajú požiadavkám na členstvo (Karlsson, 2008, str. 67). Oficiálnym dôvodom bolo neplnenie politických a ekonomických kritérií, konkrétne však porušovanie ľudských práv v Turecku a turecká prítomnosť na Cypre. Komisia namiesto toho navrhla rad reformných opatrení pre Turecko, ktorými však nespochybňovala jeho spôsobilosť stať sa členom ES[38]. Hodnotenie Turecka prebiehalo na konci 80. rokov v zmenených podmienkach, ktorými boli predovšetkým ukončenie studenej vojny pádom Berlínskeho múru a kolapsom komunizmu, ktoré otvorili projektu európskej integrácie nové politické a geografické horizonty  ako aj prijatie Jednotného európskeho aktu[39] (JEA), ktorý sa dotýkal množstva štrukturálnych a inštitucionálnych zmien (Bučková, 2006). Týmto všetkým sa  strategická hodnota Turecka zmenšila.

Po nových voľbách v roku 1991 v zmenenej medzinárodnopolitickej situácii sa nová administratíva chcela rozísť s dedičstvom tretieho vojenského prevratu a ďalej liberalizovať spoločenský život. V snahe priblížiť Turecko EÚ presadzovala administratíva na čele s prezidentom zmeny v prístupe k otázkam ľudských práv (Pirický, 2006, str. 132). Rok 1991 priniesol mnoho zmien. Boli zrušené paragrafy trestného zákonníka, ktoré rovnakou mierou trestali komunistickú činnosť i islamistické aktivity, bol anulovaný jazykový zákon, ktorý bol schválený v roku 1983 s cieľom zamedziť používaniu kurdštiny a bol prijatý aj “protiteroristický zákon”, ktorý však liberalizáciu akosi neutralizoval, keďže umožňoval v prípade potreby obmedziť občianske a ľudské práva (Pirický, 2006).
   

Podpis Maastrichtskej zmluvy[40] 7. januáta 1992 znamenal pre Turecko ďalšie výrazné zníženie šancí na plné členstvo v EÚ. So vzájomným prehlbovaním spolupráce a koordinácie členských krajín EÚ stúpali i nároky na žiadateľov o plné členstvo v EÚ a úmerne tomu klesali reálne šance Turecka pri vstupe do Únie uspieť. Pre žiadateľov o členstvo v Únii boli v roku 1993 na zasadaní Európskej rady v Kodani stanovené prístupové kritéria, ktoré sú známe pod názvom Kodaňské kritériá[41].
   

Ešte na prelome 80. a 90. rokov sa konali zložité rokovania o podobe dohody o colnej únii. Nakoniec bol dosiahnutý kompromis v roku 1990, kedy bol schválený 5- ročný plán pre dokončenie colnej únie. Grécko bránilo uzavretiu tejto dohody, pretože požadovalo od Turecka, aby urovnalo cyperskú krízu najmä stiahnutím tureckých okupačných vojsk z ostrova. Dohoda medzi Gréckom a Tureckom stroskotala kvôli vzájomnej neústupnosti oboch strán. Ale aj napriek tomu, Grécko podnikalo množstvo krokov s cieľom zabrániť uzavretiu dohody o colnej únii a tak nakoniec Únia Grécku pohrozila, že pokiaľ bude naďalej vetovať schválenie tejto dohody, nebudú zahájené rozhovory o prijatí gréckej časti Cypru [42], čo na Grécko zabralo. Dohoda o colnej únii bola nakoniec podpísaná 6. marca 1995. Jej prijatiu ale bránil Európsky parlament ako výraz protestu proti porušovaniu ľudských práv v Turecku a poukazoval pritom na niektoré ustanovenia tureckej ústavy, ktoré boli v rozpore s európskym chápaním demokracie.

Nakoniec Turecko prijalo v júni 1995 celkom 21 zmien ústavy, ktoré odstránili niektoré nedemokratické ustanovenia zavedené vojenským režimom v rokoch 1980-1983. Európsky parlament nakoniec zmluvu schválil a dohoda tak vstúpila do platnostti 1. januára 1996. Turecko mohlo následne prejsť do ďalšej fázy, konečnej, ktorá by teoreticky mohla viesť k jeho plnému členstvu. Európske firmy získali možnosť podnikať v Turecku za rovnakých podmienok ako v ktorejkoľvek členskej krajine EÚ. Dohoda taktiež urýchlila harmonizáciu hospodárskej legislatívy Turecka s právnymi normami EÚ. Ústavné a legislatívne zmeny prijaté Tureckom v súvislosti s colnou úniou priniesli posuny aj v oblasti politickej, keďže sa priaznivo prejavili v procese demokratizácie krajiny (Bučková, 2006).
   

Turecko videlo v dohode o colnej únii dôležitý krok na ceste k členstvu. Ale keď Európska rada v decembi 1997 v Luxemburgu rozhodla nezaradiť Turecko na zoznam kandidátskych krajín, tzv. luxemburgská skupina [43], vzťahy s EÚ klesli na bod mrazu. Výsledkom bolo, že turecká vláda pozastavila dialóg s EÚ na neurčito z obáv, že EÚ uvažuje o nejakej forme špeciálnych vzťahov s Tureckom a nepočíta s jeho plným členstvom (Karlsson, 2006). Vnútropolitická situácia v Turecku sa ešte skomplikovala tým, že v noci z 28. februára na 1. marca 1997 Národná bezpečnostná rada donútila premiéra Erbakana prijať 20 bodový program požiadaviek44, ktoré boli sformulované v ultimátnej podobe. Udalosti nabrali rýchly spád a vyvrcholili odstúpením premiéra a tzv. postmoderným, štvrtým, alebo virtuálnym vojenským prevratom, ako tieto udalosti označujú analytici (Pirický, 2006).
   

V nasledujúcom roku sa postoj niektorých krajín EÚ voči Turecku do istej miery zmiernil a to aj v dôsledku volieb v niektorých členských krajinách ako napr. v Nemecku, kde novú vládu v roku 1998 tvorila koalícia sociálnych demokratov a zelených, ktorá vystriedala kresťanských demokratov. Nový spolkový kancelár Gerhard Schröder a jeho “zelený” minister zahraničných vecí Joschka Fischer mali oveľa otvorenejší pohľad na miesto Turecka v Európe. Prispel k tomu aj fakt, že v apríli 1999 vytvoril novú tureckú koaličnú vládu sociálny demokrat Bulent Ecevit a jedným z jeho prvých oficiálnych aktov bol list adresovaný práve Schröderovi, v ktorom ho ubezpečil o svojom úmysle liberalizovať a demokratizovať Turecko.

Turgut Ozal (byegm.gov.tr)

Vzťah Turecka a EÚ vstúpil do novej fázy na summite v Helsinkách, ktorý sa konal od 10. do 11. decembra 1999, keďže tu bol Turecku udelený dlho očakávaný štatút kandidátskej krajiny. Bolo stanovené, že Turecko je kandidátskou krajinou a stane sa členom Únie, keď splní tie isté kritériá ako ostatné kandidátske krajiny [45] a urýchli hospodárske reformy. Toto rozhodnutie jasne postavilo Turecko na koľajnice vedúce k členstvu v EÚ (Karlsson, 2008, str.69). Pred oficiálnymi vstupnými rozhovormi [46] EÚ požadovala od Turecka politický dialóg v otázkach urovnania hraničných sporov s Gréckom, ľudských práv a konštruktívne jednanie v konflikte na Cypre. 8. marca 2001 Európska komisia schválila na základe helsinského uznesenia tzv. Prístupové partnerstvo medzi EÚ a Tureckom, ktoré  poskytovalo možnosť podieľať sa na programoch EÚ a tým mu napomáhať v prijímaní acquis.

Grécky minister zahraničných vecí Papandreou, turecký premiér Erdogan, turecký prezident Gul a grécky prezident Simistis na summite EÚ v Kodani v roku 2002

V novembri roku 2002 sa konali parlamentné voľby, ktorých výsledok nemožno nazvať inak, ako politické zemetrasenie. Desať percentné kvórum, potrebné na vstup do parlamentu, nezískala žiadna z vládnych strán alebo ostatných strán, ktoré boli predtým zastúpené v parlamente. Toto 10% kvórum bolo pôvodne zavedené na udržanie strán s výrazne náboženským alebo etnickým charakterom mimo parlamentu a teraz vďaka nemu umiernená islamistická Strana spravodlivosti a rozvoja[49] (Adalet ve Kalkinma Partisi - AKP) pod vedením Recepa Tayyipa Erdogana získala 34% a tým väčšinu v parlamente[50] (Karlsson, 2008). Do parlamentu sa okrem AKP dostala ešte jedna strana, a to Ataturkom vytvorená Republikánska ľudová strana (CHP) so ziskom 19%, ktorá sa stala jedinou opozičnou stranou v parlamente. Prvýkrát od 50. rokov, kedy došlo k pluralizácii politického systému, sú v tureckom parlamente zastúpené len dve politické strany a poprvý krát od 80. rokov bolo zostavená jednofarebná vláda.

Priaznivci AKP (daylife.com)

Prívrženci AKP (daylife.com)

Medzi členskými štátmi EÚ sa Erdoganova vláda vrhla do kampane za stanovenie dátumu pre zahájenie prístupových rokovaní. Po pozitívnych signáloch zo summitu v Helsinkách prichádza z kodanského summitu[52] menej pozitívna odpoveď na turecké snahy o vstup, keďže EÚ stanovila termín svojho bezprecedentného rozšírenia o 10 nových členov naprieč východnou, strednou a južnou Európou na máj 2004 a Turecko zostalo “len” oficiálnym kandidátom na členstvo[53]. Nemenej významným faktorom pri rozhodovaní EÚ sú otvorené otázky a očakávania ohľadom AKP, ktorej smerovanie a politické vyprofilovanie je odhliadnuc od proeurópskej deklarácie jej vedenia stále málo čitateľné (Siegl, 2003b).

Najvýznamnejším výstupom summitu bolo stanovenie pevného dátumu pre rozhodnutie o zahájení prístupových negociácií s Tureckom[54]. Nová turecká vláda však dúfala, že rokovania budú zahájené pred tým, ako sa Únia v máji 2004 rozšíri. Obávala sa predovšetkým toho, že Cyprus ako nový členský štát využije svoje právo veta a bude pokrok v integrácii Turecka blokovať (Karlsson, 2008, str. 71). Navzdory nespokojnosti Turecka s kodanskou ponukou a prevládajúcou skepsou v krajinách EÚ je len málo pravdepodobné, že dôjde k výraznému a dlhodobému ochladeniu vzájomných vzťahov[55]. Tento predpoklad je založený na vzájomnej nepostrádateľnosti a výhodách úzkej spolupráce v mnohých oblastiach. EÚ predstavuje pre Turecko najväčší exportný trh s 53,9% podielom na celkovom vývoze. Z krajín EÚ plynie do Turecka zďaleka najväčšie množstvo priamych zahraničných investícií a finančnej pomoci (Siegl, 2003a). 
     

Demonštrácia odporcov AKP (daylife.com)

Všetky tieto reformné kroky ocenila Komisia v hodnotiacej správe v októbri 2003, i keď v nej poukázala na fakt, že reformný proces ešte nie je zavŕšený. Komisia spojila zahájenie prístupových rokovaní s vyriešením cyperskej otázky, hoci tá nebola súčasťou kodanských kritérií, čo v Turecku vzbudilo obrovské rozhorčenie. Predseda Komisie Romano Prodi ale nakoniec po dlhých a rozhorčených debatách nakoniec v januári 2004 ustúpil a potvrdil, že cyperská otázka nebola súčasťou kodanských kritérií ale doložil však, že konečné rozhodnutie bude politické a Turecku nepomáha tvrdá neústupčivosť v otázke Cypru (Karlsson, 2008).
     
     

Európska rada prijala 17. decembra na summite v Bruseli[56] na základe kladnej hodnotiacej správy Európskej komisie dlho očakávané rozhodnutie. Jednomyseľne rozhodla o začiatku prístupových rozhovorov s Tureckom k 3. októbru 2005. Toto uznesenie však zďaleka neznamenalo, že sa rozhovory v stanovenom termíne skutočne rozbehnú. Nemožno ho interpretovať ani ako prísľub budúceho členstva Turecka v Únii (Souleimanov, 2005.) Ako podmienka bolo stanovené, že Turecko musí do začiatku prístupových negociácií medzinárodne uznať Cyperskú republiku[57] prostredníctvom podpísania dodatkového protokolu k Ankarskej dohode z roku 1963 a ďalej musí zaviesť 6 kľúčových právnych predpisov[58] k posilneniu právneho štátu a dodržiavania ľudských práv (EUROPEAN COUNCIL, 2005). 
     

Turecký premiér Erdogan (wikipedia.org)

Tradiční európski federalisti vyslovili obavu, že vstup Turecka by pravdepodobne viedol k odstúpeniu od plánov vytvoriť z EÚ politickú úniu a že únia by zostala k údajnej spokojnosti Británie a USA len zdokonalenou verziou zóny voľného obchodu (Pirický, 2006). Ak v minulosti viedlo zahájenie rozhovorov s každou krajinou automaticky k vstupu do EÚ, v prípade Turecka sú jednania otvoreným procesom, ktorého výsledok nemôže byť dopredu zaručený. Novinkou pri jednaniach s Tureckom je i možnosť prerušiť ich v prípade, že kandidátska krajina poruší politické kritériá vstupu. 

Podpísanie protokolu k Ankarskej dohode bolo podmienkou k zahájeniu negociácií s Tureckom a Komisia sa domnievala, že prijatie tohto protokolu Tureckom by de facto znamenalo jeho uzananie gréckej Cyperskej republiky. Stalo sa to novou podmienkou pre turecké členstvo, čo turecká strana vnímala ako nepochopiteľný trest za to, že Turecko a tureckí Cyperčania hlasovali za Annanov plán [59], ktorý stelesňoval názor medzinárodného spoločenstva na riešenie konfliktu (Karlsson, 2008, str. 178).

Rozdelený Cyprus

Európska komisia zverejnila 29. júla 2005 návrh vyjednávacieho rámca s Tureckom ale tento predložený text musel pri konečných jednaniach Rady podstúpiť ešte niekoľko určitých úprav, keďže  prijatie dohody blokovalo Rakúsko, kde má turecké členstvo v EÚ najnižšiu podporu obyvateľov (10%). Rakúsko si kládlo ako podmienku pre otvorenie negociácií s Tureckom zahájenie prístupových rozhovorov s Chorvátskom ako aj to, aby bolo v texte vyjednávacieho rámca explicitne uvedené, že jednania môžu skončiť nielen plnoprávnym členstvom v EÚ, ale i tzv. privilegovaným partnerstvom. Požiadavka Rakúska ohľadom privilegovaného partnerstva nakoniec nebola naplnená, ale súčasťou textu je formulácia “výsledok negociácií nemožno dopredu garantovať”(Komise předložila..., 2005). 3. októbra bol prijatý negociačný rámec pre jednania s Tureckom a vo večerných hodinách mohli byť rozhovory oficiálne zahájené [60]. Spolu s Tureckom odštartovalo prístupové rozhovory taktiež Chorvátsko.
   

Rozdelená Nikózia (bbc.co.uk)

Vyjednávací rámec pre Turecko je považovaný doposiaľ za najprísnejší a obsahuje niekoľko špecifických prvkov, s ktorými sme sa pri predchádzajúcich negociačných procesoch nestretli. Je to napr. vysoký počet kapitol, 35, do ktorých je rozdelená agenda prístupových rozhovorov. Celý tento process je monitorovaný Radou na základe pravidelných správ o pokroku, ktoré vydáva Európska komisia. Ako prvá bola 12. júla 2006 otvorená a vzápätí predbežne uzavretá kapitola číslo 25, veda a výskum. Od začatia prístupových rokovaní v roku 2005 Turecko otvorilo šesť z povinných 35 negociačných kapitol, zatiaľ čo rokovania o ôsmich kapitolách sú od konca roka 2006 pozastavené pre neochotu Ankary otvoriť svoje prístavy cyperským lodiam.

Olli Rehn, Komisár pre rozširovanie, zdôraznil, že sa nejedná o nijakú „čelnú zrážku, zmrazenie ani hibernáciu“, ale znamená to spomalenie jednaní „dovtedy, kým sa vlak opäť nerozbehne“. Rokovania budú však zmrazené v otázkach týkajúcich sa obchodu, konkrétne voľnej výmeny tovarov, služieb a finančných služieb, poľnohospodárstva, rybného hospodárstva, dopravy, colnej únie a vonkajších vzťahov. Napriek tomu Rehn poukázal na fakt, že štyri kapitoly, ktoré by mohli byť otvorené kedykoľvek, sa týkajú ekonomickej a monetárnej politiky, podnikania a priemyslenej politiky, finančnej kontroly, ako aj vzdelania a kultúry. (Komisia žiada čiastočné…, 2006)

Turecko by sa nepochybne stalo riadnym členom EÚ, ak by jej členské štáty a samozrejme aj jej obyvatelia zaujímali k tejto otázke jednotné stanovisko.[61] Dnes má únia 27 členov z čoho jasne vyplýva, že čím viac členov, tým väčší problém dospieť k jednodnému stanovisku a ku konsenzu. Turecko je nepochybne najkontroverznejším kandidátom na členstvo v únii v celej doterajšej histórii integrácie. V súvislosti s jeho integračnými snahami existuje mnoho odporcov, ako aj podporovateľov, ktorý svoje argumenty považujú za dostatočne silné na to, aby dokázali presvedčiť kohokoľvek a dostať ho tak na svoju stranu. Silné argumenty zaznievajú z oboch strán a je naozaj komplikované zaujať k tejto otázke konečné a jednotné stanovisko.

V diskusiách o tureckom členstve sa objavujú nasledujúce argumenty: “Nie sú to presvedčení Európania. Nemajú potrebnú politickú vôľu stať sa súčasťou európskeho integračného projektu. Ich členstvo celý európsky projekt pokazí. Za ich žiadosťou o členstvo stojí USA a NATO. Je to príliš veľká krajina, naruší to rovnováhu existujúceho inštitučného systému. Ich poľnohospodársky sektor je nezlučiteľný s našou spoločnou poľnohospodárskou politikou.“ Presne tieto argumenty použil v roku 1963 francúzsky prezident Charles de Gaulle, ale paradoxne nie práve na adresu Turecka. Svoje právo veta využil na to, aby zablokoval členstvo nie Turecku, ale Veľkej Británii v Európskom spoločenstve.

Turecký prezident Abdullah Gul (zimbio.com)

Turecko od toho momentu nepochybne rýchlo napreduje a uskutočnilo mnoho významných reforiem, ktorými sa priblížilo naozaj už veľmi blízko k tomu, aby sa plne integrovalo do štruktúr Únie. Najhlavnejšou podmienkou pre vstup kandidujúceho štátu do EÚ je splnenie kodanských kritérií. Vo viacerých európskych hlavných mestách bola verbálna podpora tureckým ašpiráciám len prázdnymi  slovami v nádeji, že sa Turecku tieto kritériá splniť nepodarí. Keď k tomu ale však došlo, oprášili sa de Gaullove antibritské argumenty (Karlsson, 2008).

   
Ako už bolo spomenuté vyššie, proces integrácie Turecka do európskych štruktúr a jeho prípadné členstvo v Únii má ako svojich podporovateľov, tak aj odporcov, z čoho jasne vyplýva, že so vstupom Turecka do EÚ je spojených mnoho výhod, ako aj nevýhod.  Predchádzajúce kapitoly sa venovali najmä procesu približovania sa Turecka EÚ a teda tomu, do akej miery sa Turecko dodnes identifikovalo v tomto “klube” a aké pokroky dosiahlo vďaka mnohým reformám. Je evidentné, že existuje mnoho výhod vstupu Turecka do EÚ, z ktorých by ťažili obe strany. Z toho, čo sa za posledných 10 rokov udialo a napísalo v súvislosti s integračnými snahami Turecka, je jasné, že táto otázka ostane ešte dlho otvorená a čo sa týka perspektívy, hmlistá.

Preto je potrebné priblížiť si najväčšie problémové oblasti vstupu Turecka do EÚ a na základe nich zhodnotiť, do akej miery sú relevantné a určujúce na to, aby predstavovali trvalú prekážku. Za najproblematickejšie oblasti vstupu Turecka do EÚ sa považujú hlavne geografický faktor, faktor civilizačný a s tým súvisaci faktor identity, ekonomická dimenzia členstva, inštitucionálne dopady, politický vplyv vojenských zložiek ako i otázka ľudských práv v súvislosti s kurdskou otázkou.

Geografický faktor možno označiť z pomedzi všetkých spomenutých problematických oblastí ako najmenej relevantný a určujúci. Odporcovia tureckého členstva najčastejšie poukazujú na to, že len 3% jeho územia a 11% jeho populácie sa nachádza v rámci tradične vymedzených zemepisných hraníc starého kontinentu. Európu ale nemožno definovať podľa nejakých absolútnych kritérií, či už geografických, náboženských, kultúrnych či historických. Rímska zmluva z roku 1957 stanovuje, že členom spoločenstva sa môže stať “každá európska krajina” a nie, že jej územie musí ležať celou rozlohou na európskom kontinente (Karlsson, 2008, str. 78). Práve spomenutá 3% časť Turecka ležiaca na európskom kontinente  je so svojimi 24.000 štvorcovými kilometrami oveľa väčším územím, ako Cyprus, Malta, Luxembursko a Slovinsko a len o niečo menšia ako pobaltské krajiny, Holandsko a Belgicko.

Prieskum verejnej mienky v krajinách EÚ (zahranicnapolitika.sk)

Civilizačné argumenty odporcov tureckého členstva poukazujú najmä na civilizačné rozdiely medzi Tureckom a EÚ. Tieto argumenty hrajú na strunu jednoduchej xenofóbie a neopierajú sa o konkrétne nebezpečenstvá tureckého vstupu (Gyárfáš, 2005). Najväčší problém spočíva v tom, že v odbornej diskusii sú tieto argumenty síce málo relevantné, ale na rozhodovanie európskych voličov môžu mať naozaj značný vplyv, keďže v sebe nesú silný emocionálny náboj [62]. Tento civilizačný argument hovorí, že politickú úniu nemožno vybudovať bez civilizačnej spolupatričnosti a že v prípade prijatia Turecka za člena Únie by európsky pocit spolupatričnosti zanikol [63]. Tu možno badať určitý paradox, keďže s týmto argumentom odporcov súhlasia aj niektorí jeho zástancovia, ktorí v prijatí Turecka vidia možnosť, ako zabrániť vytvoreniu politickej únie a teda neželanému superštátu. [64]

Odporcovia tureckého členstva ďalej argumentujú, že Turci aj napriek formálnej demokracii a sekularizmu nemajú európske hodnoty v “krvi” a že sú im len nanútené kemalizmom a kedykoľvek možu pominúť (Gyárfáš, 2005). Na civilizačné argumenty odporcov často reagujú obhajcovia, že európske hodnoty sú hodnotami univerzálnymi a teda potencionálne aj tureckými. Bývalý britský minister zahraničia Jack Straw, ktorý odmietol civilizačnú hranicu medzi medzi Tureckom a EÚ, napríklad tvrí, že naše hodnoty nie sú len naše, ale univerzálne a zdieľané mierumilovnými ľuďmi na celom svete (Happold, 2004).
   

Prieskum verejnej mienky v krajinách EÚ (zahranicnapolitika.sk)

(zahranicnapolitika.sk)

Ekonomický faktor je jednou z najsilnejších námietok proti členstvu Ankary v EÚ, čo vyplýva najmä z relatívnej chudoby a zaostalosti, nerovnomernej rozvinutosti, veľkosti populácie, tureckej rozlohy a v neposlednom rade prevažujúceho poľnohospodárskeho (PĽH) sektoru. HDP Turecka na obyvateľa je nižší než v ktorejkoľvek súčasnej členskej krajine EÚ, pričom dosahuje len 29% únijného priemeru. Pri priemernom hospodárskom raste 5% by Turecký HDP v okamihu vstupu Turecka do EÚ, teda pravdepodobne v roku 2015, odpovedal 2,9% HDP Únie. Podľa parity kúpnej sily v prepočte na obyvateľa dosahuje turecký HDP len 27% priemeru EÚ a jednotlivé regióny sa pritom značne líšia čo do úrovne hospodárskeho rozvoja (Hughes, 2004).

Rast tureckého HNP (forbes.com)

Situácia sa ale po roku 2001 začala stabilizovať a inflácia poklesla na úroveň 10% v roku 2004. Ďalším faktorom mimoriadne zaťažujúcim tureckú ekonomiku je to, že Turecko patrí medzi najväčších dlžníkov, resp. je najväčším dlžníkom, čo sa týka požičiek od Medzinárodného menového fondu, pričom v roku 2004 sa výška pôžičiek vyšplhala na úroveň 18,6 miliárd amerických dolárov (Quaisser, Wood, 2004, s. 38). Platby úrokov z tohto a ďalších dlhov nesmierne zaťažujú tureckú ekonomiku.
   

Turecký HDP na hlavu (bbc.co.uk)

Tento faktor patrí taktiež medzi často diskutovaný a to najmä z dôvodu, že veľkosť populácie členských štátov EÚ je momentálne určujúcim kritériom pre rozloženie síl v Európskej rade a Európskom parlamente podľa zmluvy z Nice. Turecko by sa tak po vstupe do EÚ stalo najľudnatejším členským štátom. Podľa odhadov by mohlo mať v roku 2015 približne rovnaký počet obyvateľov ako Nemecko, teda okolo 80 miliónov. Paradoxná situácia by nastala, keby pravidlá pre rozloženie síl v inštitúciach EÚ zostali rovnaké ako sú v súčasnosti, keďže v dôsledku počtu obyvateľov by sa Turecko stalo najvplyvnejším štátom Únie a malo by tak najväčší vplyv na prijímanie rozhodnutí. Tejto situácii by sa dalo predísť, pokiaľ by bola prijatá Európska ústavná zmluva, ktorá môže vstúpiť do platnosti len v prípade, ak bude prijatá každou zo signatárskych krajín na základe ich vlastnej ústavnej procedúry [67].

Ústavná zmluva sa snažila pravidlá pre rozloženie síl nastaviť tak, aby bol vplyv jednotlivých krajín vyvážený. Podľa zatiaľ neschválenej Európskej ústavy, resp. Lisabonskej zmluvy, by bolo hlasovanie založené na tzv. princípe dvojitej väčšiny, teda na princípe kvalifikovanej väčšiny. Na prijímanie rozhodnutí tak bude potrebných najmenej 55% členov Rady a zároveň najmenej 15 z nich, pričom tieto štáty musia zastupovať najmenej 65% populácie celej Únie. V tomto prípade by turecké členstvo, napriek veľkosti krajiny, nemalo mať rozhodujúci význam pre fungovanie Únie (Karlsson, 2008).

Turecko by potrebovalo na zablokovanie rozhodnutí podporu najmenej dvoch väčších štátov a takisto nemožno vylúčiť, že aj faktor podielu HDP bude súčasťou novej ústavnej zmluvy (Karlsson, 2008). Počet kresiel by mal v Európskom parlamente vzrásť zo súčasných 736 na 750, pričom jeden členský štát by mohol mať minimálne 6 a maximálne 96 kresiel. Turecku by po pristúpení malo pripadnúť, rovnako ako Nemecku, 82 mandátov (Issues Arising from..., 2004). Z uvedeného teda jasne vyplýva, že Turecko sa členom Únie nestane, pokiaľ nebude Európska ústavná zmluva ratifikovaná vo všetkých členských štátoch.

Turecká armáda má z hľadiska vnútropolitickej situácie Turecka veľmi špecifické postavenie. V dejinách novodobého Turecka hrá významnú rolu “strážcu demokratického a sekulárneho zriadenia [68]” (Quaisser, Wood, 2004). Turecká armáda je dlhodobo najpopulárnejšou inštitúciou v krajine a teší sa širokej spoločenskej obľube, narozdiel od politických strán, čo im bráni jasne sa ideovo profilovať a ich nečitateľnosť im berie podporu voličov (Karlík, 2004). Pokiaľ má armáda podozrenie, že sa vo vládnych politických stranách začínajú objavovať nebezpečné ideové prvky a je tak ohrozený sekularizmus, v takomto prípade je oprávnená zasiahnuť. Exkluzívne postavenie armády v tureckom ústavnom systéme jednoznačne nezodpovedá štandardom a požiadavkám EÚ.

Turecko patrí podľa množstva medzinárodných organizácií, ako Amnesty International alebo Human Rights Watch, ešte aj dnes ku krajinám, v ktorých dochádza v značnej miere k porušovaniu ľudských práv, rovnosti medzi mužom a ženou, základných slobôd vrátane slobody vyznania, k diskriminácii menšín, k týraniu väzňov či k nedôstojnému zaobchádzaniu so ženami. Práve otázka kurdskej menšiny [69] a potlačovania ich národnostných práv patrí medzi najproblematickejšie oblasti [70].  Je pravda, že v tejto oblasti bolo za posledných pár rokov dosiahnutých mnoho pokrokov, pričom Kurdom bolo napríklad v roku 2003 priznané právo učiť sa  na školách svoju materinskú reč a možnosť dávať deťom kurdské mená,  bol schválený zákon, ktorý legalizuje rozhlasové a televízne vysielanie v menšinových jazykoch [71] a taktiež ich verejnú výuku na súkromných školách (Siegl, 2007). Ale aj napriek týmto pozitívnym reformám vláda za posledných 5 rokov nevytvorila špecifický koncept riešenia kurdského problému a nepresadila rozšírenie jazykových a kultúrnych práv Kurdov, ktoré by sa blížili k štandardom Rady Európy a OBSE (Siegl, 2007).

V práci sme sa podrobne zaoberali problematikou identity a identifikácie Turecka v európskych štruktúrach. Skúmaním tejto problematiky bolo dokázaných niekoľko významných skutočností. Na základe argumentov a celkového zhodnotenia a porovania troch najpravdepodobnejších možností identifikácie Turecka bolo dokázané, že pravdepodobnosť orientácie primárne na panturkizmus alebo islamistické krajiny sa dá len sotva očakávať. Vylúčením týchto dvoch možností sme teda dokázali, že práve orientácia na štruktúry EÚ je najperspektívnejšia.
     

V súčasnosti sa ale objavujú signály, z ktorých je budúca pozícia Turecka v štruktúrach EÚ neistá. Základom pre vstup všetkých krajín, ktoré doteraz vstúpili do EÚ, bolo splnenie Kodanských kritérií. Tak to malo byť aj v prípade Turecka, ako to EÚ jasne deklarovala. Ale po tom, ako sa zdalo, že Turecko je tieto kritériá schopné aj naplniť, začala Únia Turecku predkladať množstvo ďalších kritérií, ako predpoklad vstupu do EÚ. Z toho jasne vyplýva, že krajiny Únie a jej najvyšší predstavitelia nikdy nepredpokladali, že by bolo Turecko schopné splniť všetky potrebné kritériá, ale z dôvodu, aby Turecku nedali jasne najavo, že otázka jeho vstupu do Únie je skôr neželaná, ako uprednostňovaná, verejne to deklarovali.
     

Najväčší problém súčasnosti predstavujú jednak postoje jednotlivých krajín a jej najvyšších predstaviteľov a verejná mienka v krajinách EÚ. V tomto vystupujú nejednotne, keďže na jednej strane existuje mnoho stúpencov podporujúcich vstup Turecka do EÚ, ako napr. Španielsko, Taliansko, Poľsko, Slovinsko ako i Litva ale aj odporcov, predovšetkým Francúzsko, Nemecko a Rakúsko. Pokiaľ nebude súhlasiť s členstvom Turecka v EÚ všetkých jej 27 členov, jeho vyhliadky sú mizivé. Okrem toho, podpora zo strany obyvateľov členských štátov Únie tiež nie je dostatočná, pričom sa za najhlavnejšiu príčinu ich nesúhlasu považuje civilizačný argument.

Uvádzajú, že Turecko jednoducho nie je európskou krajinou a že ich náboženstvo, teda islam, nie je zlučiteľné s hodnotami európskej civilizácie. Čo sa ale týka tohto názoru, musíme zmieniť fakt, že EÚ nie je založená na náboženstve. Myslím si, že by sme mali byť tolerantnejší, veď ľudia v Európe vyznávajú rôzne náboženstvá a niektorí nevyznávajú žiadne. Jednou z najväčších prekážok je teda faktor identity spojený s náboženstvom, ktorý by sa možno v budúcnosti dal prekonať, ak by sa Únia časom zjednotila za vstup Turecka a začala by robiť osvetu medzi obyvateľmi Únie.
     

Problémov je ale stále viac než dosť. Otázka porušovania ľudských práv je veľmi aktuálna, aj napriek tomu, že Turecko urobilo v tomto prípade mnoho pokrokov. Šance Turecka stať sa členom Únie závisia aj od toho, či a kedy EÚ prijme Lisabonskú zmluvu, keďže na základe nej by boli šance Turecka omnoho vyššie. Potrvá ešte roky, kým sa situácia priblíži na takú úroveň, ktorá bude akceptovateľná Úniou. Príčin, ktoré bránia Turecku identifikovať sa v rámci EÚ je samozrejme ešte mnoho na to, aby sa podľa oficiálnych predpokladov stalo jej plným členom v roku 2015. Osobne si myslím, že to vyzerá skôr na určitú formu privilegovaného partnerstva, otázkou len zostáva, či s tým turecká strana bude súhlasiť a ako sa v takom prípade zachová.

Hovorí sa, že Turecko by mohlo pôsobiť skôr ako most medzi dvoma kultúrami a civilizáciami, teda európskou a islamskou, ďalej ako sprostredkovateľ mierových riešení sporov napr. medzi Izraelom a Palestínou ale aj Izraelom a Sýriou a zamerať sa skôr na oblasť ekonomiky, teda prehlbovať hospodárske styky medzi krajinami Západu ako aj krajinami Ázie a zvyšovať tak životnú uroveň svojho obyvateľstva. Z krátkodobého hľadiska nepredpokladám, že by sa Turecko stalo členom Únie a že by ho jej krajiny prijali na základe identity. Všetky tieto premenné  vo mne budia dojem, že Únia si do budúcna pre ujasnenie svojej pozície k problematickému Turecku stále necháva otvorené dvierka a práve z týchto dôvodov považujem  v súčasnosti priestor pre neprijatie Turecka za plného člena EÚ ako stále veľký.

BENEŠ, V. 2006. Evropská unie a Turecko: krize duvěry?. In. Mezinárodní politika, roč. 30, 2006, číslo 11. ISSN 0543-7962, s. 10-12.

BUČKOVÁ, L. 2006. Evropská perspektiva Turecka: veřejné mínění a politické zájmy. Brno: Masarykova univerzita, Fakulta sociálních studií, 2006. 122 s.

EUROPEAN COUNCIL. 2005. Presidency Conclusions – Brussels, 16/17 December 2004 [online] ue.eu.int. [cit. 7.03.2009]. Dostupné na internete: http://ue.eu.int

CUPALOVÁ, M. 2006. Umírnění islamisté ve vládě: hrozba, nebo nadejě pro Turecko?. In Mezinárodní politika, roč. 30, 2006, číslo 7. ISSN 0543-7962, s. 18-20.

EU leaders delay Turkish entry, agree expansion package [online]. 2002. euractiv.com. [cit. 6.03.2009]. Dostupné na internete: http://www.euractiv.com

GYÁRFÁŠ, J. 2005. Turecko a EÚ – krátke zhrnutie európskej diskusie. In Zahraničná politika, roč. 29, 2005, číslo 1. ISSN 1336-7218, s.14-16.

HAPPOLD, T. 2004. Straw: Turkey is EU 'acid test'. [online]. Guardian.co.uk. [cit. 6.03.2009]. Dostupné na internete: <http://www.guardian.co.uk >

HUGHES, K. 2004. Turkey and the European union: just another enlargement? Exploring the implications of Turkish accession [online]. Friendsofeurope.org. [cit. 21.02.2009]. Dostupné na internete: http://www.friendsofeurope.org

HUNTINGTON, S.P. 2007. Střet civilizací: Boj kultur a proměna světovného řádu. Rybka Publishers, 2007. 442 s. ISBN  8086182495.

Issues arising from Turkey’s membership perspective [online]. 2004. ec.europa.eu. [cit. 7.03.2009], s. 45. Dostupné na internete: http://ec.europa.eu

KADLECOVÁ, A. 2005. Turecko na cestě do EU: Proces s otevřeným koncem. In Revue politika. Dostupné na internete: http://www.cdk.cz

KARLÍK, R. 2002. Turecko na prahu Evropské unie: Evropská unie na prahu změny. In Mezinárodní politika, roč. 26, 2002, číslo 7. ISSN 0543-7962 s. 30-31.

KARLSSON, I. 2008. Európa a Turci: úvahy nad zložitými vzťahmi. RC SFPA – Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, 1998. 191 s. ISBN 978-80-89356-00-3.

Komise předložila přísný vyjednávací rámec pro Turecko [online]. 2005. EurActiv.cz [cit. 7.03.2009]. Dostupné na internete: <http://www.euractiv.cz

Komisia žiada čiastočné pozastavenie rozhovorov s Tureckom [online]. 2006. EurActiv.sk [cit. 22.2.2008]. Dostupné na internete:
< http://www.euractiv.sk

KOVÁČ, D. 2007. Dejiny Slovenska. Praha: Nakladatelství Lidové Noviny, 2007. 423 s. ISBN 978-80-7106-899-0.

PETRÁČEK, Z. 2007. Turecko na evropské cestě. In Mezinárodní politika, roč. 31, 2007, číslo 9. ISSN 0543-7962, s. 20-21.

PIRICKÝ, G. 2006. Stručná historie států: Turecko. Praha: Nakladatelství Libri, 2006. 198 s. ISBN 80-7277-323-2.

QUAISSER, W., WOOD, S. 2004. EU Member Turkey? Preconditions, Consequences
and Integration Alternatives [online]. Forost.lmu.de. [cit. 7.03.2009], s. 13. Dostupné na internete: http://www.forost.lmu

SIEGL, E. 2003a. Turecká otázka evropské integrace. In Mezinárodní politika, roč. 26, 2003, číslo 3. ISSN 0543-7962, s.14-15.

SIEGL, E. 2003b. Turecko v roce plném změn. In Mezinárodní politika, roč. 26, 2003, číslo 12. ISSN 0543-7962, s. 20-22.

SIEGL, E. 2007. Výzva kurdské otázky. In Mezináridní politika, roč. 30, 2007, číslo 9. ISSN 0543-7962, s. 12-14.

SOULEIMANOV, E. 2005. Perspektivy vstupu Turecka do Evropské unie: viděno z českého úhlu pohledu. In Mezinárodní politika, roč. 28, 2005, číslo 1. ISSN 0543-7962, s. 16-18.

STUDNIČKOVÁ, Z. 2005. Jak Turecko plní ekonomická kritéria?. In Mezinárodní politika, roč. 28, 2005, číslo 1. ISSN 0543-7962, s. 18-20.

TESAŘ, F. 2007. Turecké mosty mezi kořeny, dějinami a současností. In Mezinárodní politika, roč. 30, 2007, číslo 9. ISSN 0543-7962, s. 6-8.

[1] Atatürk v preklade znamená Otec Turkov.

[2] Učenie o existencii jedného veľkého tureckého národa od Balkánu po Strednú Áziu.

[3] Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Turkmenistan a Uzbekistan.

[4]  Obchodná výmena medzi stredoázijskými republikami a Tureckom dlhodobo nepresahuje 5% tureckého zahraničného obchodu.

[5]  Najdôležitejší ťah sa Turecku podaril vtedy, keď získalo súhlas k vybudovaniu ropovodu, ktorý azerbajdžánsku a stredoázijskú ropu dopraví cez turecké územie do Stredozemia.

[6]  Počet islamských škôl napr. v priebehu 80. rokov 5-násobne vzrástol.

[7]  V miestnych voľbách konaných v marci 1994 dosiahla fundamentalistická Strana blahobytu ako jediná z hlavných 5 strán nárast počtu hlasov a získala 19% hlasov.

[8] Začiatok Osmanskej ríše sa zvykne datovať od roku 1281, kedy z malých pohraničných panstiev na byzantsko-moslimskom pomedzí vynikol hlavne štátik, ktorý z Osmanovho popudu vznikol v Bithýnii. Výrazom nezávislosti malého panstva bolo to, že Osman dal raziť vlastné mince a jeho meno bolo pripomínané na piatkových modlitbách v mešitách.

[9] Viď: Príloha č. 1

[10] Dnešné mesto Edirne v blízkosti hranice s Bulharskom a Gréckom.

[11] Ten sa im podarilo dobyť 29. mája 1453 za panovania Mehmeta II. s prívlastkom Dobyvateľ.

[12] Turecko kapitulácie jednostranne zrušilo v roku 1914, ale z hľadiska práva ich definitívne zlikvidovala až Lausanneská mierová zmluva z roku 1923.

[13] Upravovala po právnej stránke pobyt Francúzov na osmanskom území a stanovila i pravidlá zachádzania s vojnovými zločincami.

[14] Napr. po dobytí Granady v roku 1492 bolo zo Španielska vyhnaných 250.000 Židov.

[15] Elitné vojenské zbory, ktoré sultáni získavali v procese tzv. zhromažďovania – odnímanie detí kresťanským rodičom.

[16] Mladoosmani vytvorili prvú modernú politickú stranu v Osmanskej ríši, propagovali parlamentný systém vlády a návrat k postulátom islamského práva; zaviedli tiež nový pojem osmanský patriotizmus.

[17] Okrem toho, že bol spisovateľom, bol aj sociológom a filozofom, žil v rokoch 1876-1924.

[18] Viď príloha č. 3.Tej ale predchádzala zmluva zo Sévres (Viď Príloha č. 2), podpísaná 10. augusta 1920, podľa ktorej mali všetky turecké územia v Európe spolu s väčšou časťou anatolského západného pobrežia pripadnúť Grécku, ktoré už okupovalo Smyrnu, teda dnešný Izmir. Arménom a Kurdom sa malo umožniť vytvorenie nezávislých štátov vo východnej Anatólii. Turkom by tak zostala len malá časť Anatólie okolo Ankary a pobrežný pás pri Čiernom mori. Podľa tejto zmluvy išlo o rozlohu asi ? dnešného Turecka. V zmluve z Lausanne sa o Arménsku a Kurdistane už nehovorilo. Medzi Tureckom a Gréckom došlo k výmene obyvateľstva.

[19] S výnimkou provincie Antakiya, ktorá patrila do francúzskeho mandátu v Sýrii a pod Turecko bola prevedená v roku 1937 na základe dohody s Francúzskom.
[20] Jedným z jeho zásadných prejavov bolo zrušenie kalifátu, teda islamskej náboženskej formy vlády, ktorá spája v jednej osobe politického a náboženskéhovodcu.

[21] Mal za cieľ vytvoriť homogénnu tureckú spoločnosť.

[22] Oddelenie náboženstva od štátu. Laicizmus bol s dôrazom na svetský charakter štátu interpretovaný ako vytesnenie islamu z verejného života a zavedenie úplnej kontroly štátu nad náboženskými inštitúciami.

[23] Prvým moslimským národom niekdajšieho osmanského impéria, ktorý prešiel na latinku, boli Albánci.

[24] Trestný zákonník obsahoval  okrem iného aj paragraf, ktorý zakazoval vytvárať organizácie, ktoré hlásajú myšlienku triedneho boja.

[25] Američania pomáhali Turecku aj stavaním novej cestnej infraštruktúry, ktorá do konca desaťročia dosialhla dĺžku okolo 7.000 km, pričom v roku 1950  mala krajina len 1.600 km ciest.

[26] Vojny v Kórei sa pod vlajkou OSN zúčastnilo 4500 tureckých vojakov, ktorí percentuálne utrpeli najväčšie straty na životoch.

[27] Podľa piateho článku zmluvy NATO, útok na jeden alebo viaceré členské štáty “ v Európe alebo Severnej Amerike ” sa bude považovať za útok na všetky a šiesty článok garantuje obranu menovite Turecku, ktoré sa teda vníma ako európsky štát.

[28] Spolu s Tureckom vstúpilo v roku 1952 do NATO aj Grécko.

[29] Článok 28 tejto dohody obsahuje formulácie o perspektívnom členstve.

[30] Dohoda vstúpila do platnosti 1. decembra 1964.

[31] Dohoda upravovala 3 fázy približovania Turecka ku Spoločenstvu – prípravná, prechodná a konečná – predovšetkým v otázkach colných bariér, pričom tretie, časovo neohraničeé obdobie, mohlo byť zakončené plným členstvom.

[32] Medzi gréckymi a tureckými jednotkami došlo k priamemu boju a tým i k prvému vojnovému stretu medzi dvoma členmi NATO od doby vzniku aliancie.

[33] V histórii Tureckej republiky to bol už tretí zásah armády do politického vývoja v krajine. V roku 1960 to bol vojenský prevrat, v roku 1971 išlo o nátlak na politickej scéne a v roku 1980 opät vojenský prevrat.

[34] Ich domnienku podporilo aj prijatie dvoch stredomorských krajín, Španielska a Portugalska, do Spoločenstva 1. januára 1986, keďže tieto krajiny sa v minulosti nachádzali na obdobnej hospodárskej úrovni ako Turecko a ich vnútropolitický vývoj bol značne problematický

[35] Média prispeli po roku 1980 významnou mierou k rozvoju občianskej spoločnosti

[36] V čase spojeneckej ofenzívy proti Iraku v roku 1991, keď ako prezident podporil alianciu pod vedením USA, náčelník generálneho štábu na protest len rezignoval

[37] V článku 237 Zmluvy o EHS sa píše: “ O členstvo v Spoločenstve može požiadať každý európsky štát. Svoju žiadosť podá Rade, ktorá po tom, čo obdrží stanovisko Komisie, jednomyselne rozhodne. Táto dohoda musí byť ratifikovaná všetkými zmluvnými štátmi v súlade s ich ústavnými predpismi. ” Termínom “každý európsky štát” sa rozumie štát spĺňajúci parametre členstva v Rade Európy

[38] V tejto súvislosti možno pripomenúť, že marockú žiadosť o členstvo v ES, predloženú v roku 1987, Komisia zamietla s odôvodnením, že Maroko nie je európsky štát

[39] JEA nadobudol účinnosť 1. júla 1987 a podstatným spôsobom novelizoval Zmluvu o EHS, ESUO a EURATOM. JEA vytýčil nový cieľ a to do roku 1992 vybudovať Jednotný vnútorný trh ako priestor bez vnútorných hraníc pre voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu.

[40] Na jej základe došlo k premene Európskeho spoločenstva na Európsku úniu a ďalšiemu prehĺbeniu ekonomickej a politickej integrácie západnej Európy s cieľom vytvoriť jednotnú menu a spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

[41] Sú trojakého druhu: politické-krajina musí mať stabilné inštitúcie, ktoré zaručujú demokraciu, právnu istotu, ľudské práva a rešpektovanie práv menšín; ekonomické-krajina musí mať fungujúce trhové hospodárstvo; ostatné-krajina musí prijať systém pravidiel EÚ, vrátane politických, ekonomických a peňažných cieľov Únie.

[42] Po vojenskej invázii Turecka na severnú časť Cypru v roku 1974 bol vo februári 1975 na severe vyhlásený tureckocyperský federálny štát. V novembri 1983 Turecko podniklo ďalší krok vyhlásením Tureckej republiky Severného Cypru, štátu, ktorý uznáva len Turecko.

[43] Na zozname sa spolu s Poľskom, Maďarskom, Českom, Slovinskom a Estónskom ocitol aj Cyprus.

[44] Cieľom armády bolo obmedziť vplyv politického islamu a odstrániť jeho prívržencov zo štátneho aparátu. Za zvlášť významnú sféru považovali vojaci vzdelávanie a preto navrhli predĺžiť povinnú školskú dochádzku s laickými osnovami z 5 na 8 rokov.

[45] Najmä v otázke ľudských práv a menšinovej politiky.

[46] Definitívne rozhodnutie o kandidatúre bolo presunuté na rok 2004.

[47] National Programme for the Adoption Acquis.

[48] Bolo upravených celkom 34 ústavných článkov. Medzi nimi napr. to, že turečtina sa zo štátneho jazyka zmenila na oficiálny, bol zrušený zákaz používania iných jazykov, bolo zmiernené obmedzenie slobody slova a zhromažďovania, bol zmenený pomer predstaviteľov armády a vlády v Národnej bezpečnostnej rade, fakticky najmocnejším štátnym orgánom v krajine, v prospech civilných zástupcov atď.

[49] V júni roku 2001 bola zakázaná islamistická Strana ctnosti. Jedno z jej pôvodných krídiel, tzv. novátori, založili v auguste 2002 AKP na čele s R. T. Erdoganom.

[50] Dosiahla takmer ústavnú väčšinu 363 kresiel z 550.

[51] Čokoľvek iné by viedlo k jej zákazu na základe tzv. nemenných článkov ústavy. Sekularizmus avšak interpretuje nie ako zásadu striktného oddelenia štátu a verejnej sféry od náboženstva, ale ako princíp nestrannosti štátu, neobmedzovania slobodného prejavu a praktikovania viery v rámci individuálnych slobôd jednotlivca.

[52] Summit v Kodani sa konal v dňoch od 12. do 13. decembra 2002.

[53] Na základe francúzsko-nemeckého návrhu sa Európska rada nakoniec rozhodla nezahájiť s Tureckom priame rozhovory.

[54] Svoju rolu pri oddialení zahájenia rozhovorov nepochybne hrala aj skutočnosť, že Turecko bolo podľa prieskumov v rámci EÚ najmenej populárnou kandidátskou krajinou – až 56% Francúzov jeho vstup do únie odmietlo.

[55] Napr. k revízii colnej únie z roku 1995.

[56] Konal sa v dňoch od 16. do 17. decembra 2004.

[57] Turecký premiér Erdogan v reakcii na túto  podmienku prehlásil, že uznanie Cypru nebolo súčasťou politických kritérií pre vstup Turecka, a že je od EÚ “neetické”, že otvára túto tému.

[58] Jedná sa o právo na združovanie, nový trestný zákonník, právo obrátiť sa k odvolaciemu súdu, úprava trestného poriadku, zavedenie legislatívy ustanovujúcej súdnu políciu, právo o výkone trestu a jeho podmienkach.

[59] Annanov plán možno považovať za zhrnutie najživotaschopnejších návrhov a ideí, predkladaných v minulosti. Navrhoval vytvorenie Zjednotenej Cyperskej republiky, ktorá bude členom EÚ a na federálnej úrovni pozostávať z dvoch konštitutívnych štátov. Samostatné referendá v oboch častiach ostrova sa konali 24. apríla 2004. Výsledkom referenda bolo jasné áno, 65%, tureckých Cyperčanov a hromové nie, 76%, gréckych Cyperčanov.

[60] Britský minister zahraničia Jack Straw prehlásil: “Je to skutočne historický deň pre Európu a celé medzinárodné spoločenstvo. Každé doterajšie rozšírenie bolo výhodné pre nové aj staré členské krajiny, urobilo ich silnejšími a bohatšími”.

[61] Viď Príloha č. 5,6,7 – verejná mienka ohľadom vstupu Turecka do EÚ v Turecku, EÚ a USA

[62] Za všetky stačí jeden príklad – rakúsky konzervatívny biskup Kurt Krenn prirovnal potenciálne členstvo Turecka k tretiemu obliehaniu Viedne.

[63] Podľa Winklera by Zóna voľného obchodu alebo voľné združenie štátov mohli takto fungovať, politická únia však nie.

[64] A naopak, mnohí federalisti Turecko odmietajú, lebo cítia, že šance na vytvorenie politickej únie by sa prijatím Turecka výrazne zmenšili.

[65] V súčasnosti je pôrodnosť medzi moslimskými prisťahovalcami v Európe trikrát vyššia než medzi ostatným obyvateľstvom.

[66] Prejavilo sa to najmä znížením zahraničných investícií do tureckého hospodárstva.

[67] Pôvodne sa predpokladalo, že zmluva bude úspešne ratifikovaná a vstúpi do platnosti 1. decembra 2006, ale text ústavy bol odmietnutý v referende 29. mája 2005 Francúzmi a 1. júna 2005 Holanďanmi. V roku 2008 bol text upravenej ústavnej zmluvy pod názvom Lisabonská zmlua opät odmietnutý v referende obyvateľmi Severného Írska a proces je tak na dlhšie nešpecifikované odbobie dočasne pozastavený.

[68] Vplyv tureckých vojenských veliteľov v politickej sfére sa v minulosti zreteľne prejavil v rokoch 1960 a 1980, kedy došlo vojenským prevratom k zvrhnutiu demokraticky zvolených vlád a v rokoch 1971 a 1997 vlády sami odstúpili pod hrozbou zo strany armády.

[69] Viď: Príloha č. 4

[70] Táto početná menšina (medzi 8 a 15 miliónov) dlhodobo usiluje  o vytvorenie vlastného nezávislého kurdského štátu na juhovýchode Turecka, pričom separatistické snahy Kurdov sú vyvolané práve dlhodobým nerešpektovaním ich národnostných a ľudských práv.

[71] Zákon legalizujúci rozhlasové a televízne vysielanie v menšinových jazykoch je ale vzhľadom k jeho reštriktívnosti označovaný za nedostačujúci a “alibistický”.