A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes6
mod_vvisit_counterVčera71
mod_vvisit_counterTento týždeň77
mod_vvisit_counterTento mesiac454

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Intelligence Report: Gazprom a bielorusko-ruské energetické vzťahy
Napísal: Andrej VAŠČÍK   
Štvrtok, 11.júna 2009 - 13:37 hod.
Ruský plynárenský monopol Gazprom je dnes najväčšou plynárenskou spoločnosťou na svete v oblasti geologického prieskumu, produkcie, prepravy a spracovania zemného plynu. Ruský štát má približne päťdesiatpercentný podiel v tejto spoločnosti. Európa je závislá v 35 – 40 percentách od Gazpromu, pokiaľ ide o dovoz zemného plynu. Mnohé krajiny v Európe čelia obrovskej závislosti na plyne od Gazpromu, napríklad Fínsko stopercentne závislé, Rakúsko na 75 % alebo Nemecko na 45 %. Tento plynárenský gigant má pod kontrolou 80 percent národnej distribučnej siete plynovodov v Rusku (približne 514 tisíc kilometrov).
 
Okrem toho má ruský monopol ambíciu expandovať na trhu so skvapalneným LNG plynom. V roku 2005 poskytol prvé dodávky LNG Spojeným štátom americkým. V roku 2006 poskytoval LNG Japonsku, Južnej Kórei a Veľkej Británii. Aktivity Gazpromu do značnej miery ovplyvňujú náš skúmaný objekt „Bielorusko“ v rámci „ARES Analysis“. Práve preto sa v tomto Intelligence Report chcem venovať aktivitám Gazpromu v kontexte Bieloruska a vývoju bielorusko-ruských energetických vzťahov všeobecne. Vzhľadom na to, že ide o dlhodobejší vzťah, považujem za dôležité venovať sa vývoju situácie už od deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Plynovod – zdroj Lukašenkovej moci

Už v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia si ruská strana uvedomila, že posilnenie energetických vzťahov s Bieloruskom môže byť výhodné pre obe strany, ako Moskvu tak aj Minsk. Problémom bola totiž Ukrajina, cez ktorej územie prechádzal ruský plyn ďalej na západ do Európy. Ukrajina mala v tom čase obrovské problémy so splácaním za dodávky. V polovici deväťdesiatych rokov Ukrajina dlžila Gazpromu 900 miliónov amerických dolárov za plyn. Je preto logické, že spoločnosť chcela diverzifikovať trasy prúdenia plynu, aby bola schopná načas vypnúť plyn Ukrajine bez toho, aby došlo k ohrozeniu dodávok tejto energetickej komodity ďalej na západ do Európy. Z tohoto dôvodu už v roku 1993 ruská strana podpísala medzivládne dohody s Poľskom a Bieloruskom o vybudovaní nového plynovodu Jamal – Európa  vedúceho cez bieloruské územie na západ do Európy.
 
Bieloruská a poľská sekcia plynovodu boli dokončené v roku 1999 a po dobudovaní všetkých kompresorových staníc v roku 2005 plynovod Jamal – Európa dosiahol prepravnú kapacitu 33 miliárd metrov kubických ročne. Tento nový plynovod sa stal obrovským zdrojom Lukašenkovej autokratickej moci, ktorú toleroval ako Západ tak i Rusko v dôsledku ekonomickej účelnosti. V prvom rade, ide o postoj Západu, ktorý potreboval v tom čase nové dodávky plynu. V roku 1994 sa konala medzinárodná energetická konferencia v Lisabone, počas ktorej predstavitelia krajín EÚ apelovali na výstavbu nových sietí plynovodov, ktoré by zabezpečili bezproblémové dodávky zemného plynu. EÚ určila  výstavbu Jamal – Európa ako prioritný projekt.
 
Z tohto hľadiska je logické, že v dôsledku svojich energetických požiadaviek predstavitelia EÚ do istej miery ignorovali narastajúce represie vlády prezidenta Lukašenka proti opozícii. V druhom rade, ide o postoj ruskej strany. Samotný Gazprom významne dotoval Lukašenkov režim. Okrem toho, že ruský plyn dodávaný do Bieloruska bol vždy štyrikrát lacnejší ako v západnej Európe, ruská strana tolerovala aj zadĺženosť Bieloruska. Napríklad, vo februári  1996 Gazprom odpustil Bielorusku dlhy za poskytnutý zemný plyn, ktoré dosiahli sumu 700 miliónov amerických dolárov. V treťom rade, podľa viacerých zdrojov ide o kradnutie plynu.
 
Napríklad, politickí dopisovatelia moskovského denníka Kommersant Valerij Paňuškin a Michail Zygar opierajúc sa o zdroje blízke Gazpromu vo svojej knihe Gazprom - ruská zbraň z roku 2008 tvrdia, že na bieloruskom území sa nachádza jedna z takzvaných dier, čiže plynojemov, z ktorých prepravcovia manipuláciou s tlakom kradnú plyn v priemyselných rozmeroch.
 
Všeobecne zhrnuté, plynovod Jamal-Európa, ktorý vznikol v dôsledku energetických potrieb Západu a nutnosti vystavať nové prepravné trasy zo strany Ruska, sa stal významným politickým a ekonomickým zdrojom Lukašenkovej autokratickej moci.           

 
Cenové spory s Gazpromom a zadĺženosť Bieloruska
 
 
V posledných rokoch však došlo k istej kríze v oblasti bielorusko – ruských energetických vzťahov. Gazprom zo zištných dôvodov chcel od Bieloruska, ktoré malo dlhy za plyn a platilo za túto komoditu podstatne menej ako iné európske štáty, väčšie poplatky. Šéf Gazpromu Alexej Miller na jar 2006 vyhlásil, že od roku 2007 sa cena zvýši, 46 amerických dolárov za tisíc metrov kubických už nebude existovať a cena sa bude postupne približovať k európskej. Toto samozrejme Lukašenko nemohol akceptovať, keďže lacný plyn sa stal zdrojom jeho moci. V decembri 2006 sa počas rokovaní v Moskve Lukašenko snažil vyjednať čo najviac úľav, avšak nedošlo k žiadnej dohode. Gazprom sa chystal odpojiť od 1. januára 2007 Bielorusku plyn.
 
Nakoniec sa však obe strany dohodli na kompromise ešte na konci roka 2006. Gazprom a bieloruská štátna spoločnosť pre distribúciu zemného plynu v krajine Beltransgas podísali dohodu, podľa ktorej malo Bielorusko platiť v rokoch 2009 až 2010 80 – 90 % priemernej európskej ceny. V dôsledku zvýšených cien zemného plynu sa však Bielorusko v súčasnosti ocitlo vo veľkých problémoch. Leanid Zaika, šéf bieloruského think tanku Strategy Analytic Centre, vyhlásil pre bieloruské noviny Euramost, že schopnosť Bieloruska splácať ceny zemného plynu značne závisí od ruských finančných pôžičiek.
 
Bielorusko z tohto dôvodu platí ruskými peniazmi, čím sa však zadlžuje. Viacerí ekonómovia upozorňujú, že rastúce dlhy Rusku prinútia Lukašenkov režim  predať podiely v štátnych spoločnostiach ruským firmám. Konkrétne k tomu došlo v máji 2007, keď Výbor pre majetkovú správu v Minsku  a Gazprom podpísali dohodu o kúpe a predaji 50 % akcií Beltransgasu vo výške 2,5 miliardy amerických dolárov. Podľa tejto zmluvy bude Gazprom v rokoch 2007 až 2010 platiť ročne 625 miliónov dolárov za balík akcií 12,5 %.
 
Stratou štátnej kontroly nad bieloruskou spoločnosťou pre prepravu zemného plynu Beltransgasom však príde Lukašenko o svoj najvýznamnejší zdroj moci. Gazprom si na druhej strane upevní svoje postavenie, čím sa stane Bielorusko vydierateľnejšie. Analytik ruskej MDM Bank Andrej Gromadin pre ruskú spravodajskú agentúru REGNUM v máji 2007 vyhlásil, že vďaka dohode o kúpe akcií Beltransgasu bude Gazprom schopný zdvihnúť ceny zemného plynu až o 30 amerických dolárov za tisíc kubických metrov. Ceny by sa podľa jeho slov mali časom vyrovnať aj tým európskym.

 
Nový plynovod Nord Stream

Okrem toho, že Gazprom získava kontrolu nad distribúciou plynu v Bielorusku, aj samotné postavenie krajiny ako významného prepravcu je ohrozené. V dôsledku týchto cenových sporov s Bieloruskom, ale aj s Ukrajinou, sa Rusko rozhodlo neriskovať ďalej a nestaviať druhú vetvu Jamal-Európa s cieľom zvýšiť prepravné kapacity plynovodu prepravujúceho plyn cez Bielorusko do Európy. Už v októbri 2007 ruský minister pre priemysel a energetiku Viktor Christenko vyhlásil, že Ruská federácia sa vzdala záujmu rozšíriť plynovod Jamal – Európa.
 
Miesto toho začalo Rusko uprednostňovať výstavbu nového plynovodu Nord Stream prepravujúceho zemný plyn do západnej Európy pod Baltickým morom, ktorý obíde tranzitné krajiny v strednej a východnej Európe, čím sa Rusko vyhne cenovým sporom. Už v septembri 2005 v Berlíne predstavitelia Gazpromu, nemeckých firiem BASF a E.ON podpísali rámcovú dohodu o výstavbe podmorského plynovodu obchádzajúceho tranzitné krajiny na východe Európy spájajúceho Rusko priamo s Nemeckom.


Lukašenkove možnosti
 
 
Z vyššie uvedeného vyplýva, že lacný ruský plyn, ktorý zvykol tvoriť až štvrtinu bieloruskej ekonomiky, môže Lukašenko stratiť ako zdroj svojej autoritatívnej moci. S cieľom nestratiť význam krajiny prepravujúcej a spracúvajúcej energetické komodity a zdroje jeho moci má Lukašenko viacero reálnych možností, ktoré ovplyvnia do istej miery aj zahraničnú orientáciu Minska. V prvom rade, ide o ropu, ktorú Rusi dodávajú Bielorusku za pomerne lacné peniaze a tú potom Bielorusi spracúvajú a reexportujú ďalej na Západ. Za každé zvýšenie ceny plynu môže Lukašenko jednostranne zvýšiť tranzitné poplatky za ruskú ropu, ako to urobil napríklad po cenovom spore s Ruskom v auguste 2007.
 
Táto možnosť však bieloruskému prezidentovi môže sotva zaistiť trvalý zdroj príjmov pre jeho režim, keďže Rusi sa rozhodli vybudovať nový ropovod BPS-2 obchádzajúci bieloruské územie vedúceho z ruského mesta Unecha do námorného prístavu Ust-Luga, odkiaľ by Rusi prepravovali ropu tankermi na západ do Európy. Na konci mája 2009 ruská štátna spoločnosť Transnefť, ktorá má pod kontrolou národnú sieť ropovodov v Rusku, vydala vyhlásenie, že konštrukcia BPS-2 začne 10. júna 2009. Už rok predtým, bieloruská strana, obávajúc sa tohto projektu, ponúkala Transnefťu zúčastniť sa privatizácie bieloruských ropovodov. Transnefť však odmietol túto ponuku, keďže zastarané ropovody v Bielorusku by si vyžiadali veľké investície. V každom prípade je jasné, že táto možnosť by mala len krátkodobý pozitívny efekt a z dlhodobého hľadiska by Bielorusko bolo uvrhnuté do nebezpečnej závislosti od Ruska.
 
V druhom rade, ide o možnosť, o ktorú sa snaží v súčasnosti Lukašenkov režim. Ide o úsilie transformovať Bielorusko ako významnú tranzitnú krajinu pre zemný plyn na producenta a prepravcu elektrickej energie do okolitých štátov v Európe. Vo februári 2009 sa najvyšší predstavitelia Litvy, Bieloruska a Ukrajiny na spoločnom stretnutí zhodli, že je dôležité podpísať v budúcnosti spoločnú dohodu o preprave elektrickej energie z Ukrajiny cez bieloruské územie do Litvy. Okrem toho má Bielorusko záujem vybudovať novú jadrovú elektráreň, ktorá by okolitému regiónu dodávala elektrickú energiu, najmä pobaltským krajinám, ktoré budú v budúcnosti trpieť jej nedostatkom. Počas zasadania Rady ministrov Únie štátov Ruska a Bieloruska v Minsku 28. mája 2009 bieloruský minister energetiky Alyaksandr Azyarets a zástupca šéfa ruskej energetickej štátnej spoločnosti Rosatom Aleksandr Lokšin podpísali rámcovú dohodu. Tá má umožniť ruskej strane účasť na výstavbe elektrárne, exporte jadrového paliva do krajiny a spoluprácu v oblasti narábania s rádioaktívnym odpadom. Do prevádzky má byť spustená do roku 2016.
 
Problémom pri týchto Lukašenkových ambíciach je fakt, že samotní Rusi počítajú s iným konkurenčným projektom. Ruský minister energetiky Sergej Šmatko počas konferencie o energetickej bezpečnosti v Kaliningrade 6. júna 2009 vyhlásil, že ruská spoločnosť Rosatom má dostatočné finančné kapacity začať od roku 2010 budovať nový jadrový reaktor Baltic NPP v Kaliningradskej oblasti. To, že by tento nový projekt ohrozil Lukašenkove plány, svedčí vyhlásenie zástupcu ruskej energetickej spoločnosti Energoatom Evgenija Konkova. Z jeho slov vyplýva, že výstavbou jadrovej elektrárne v Kaliningrade by sa bieloruská elektráreň stala zbytočnou v okolitom regióne. Je jasné, že druhá možnosť ponúka pre Lukašenka väčšiu perspektívu z dlhodobejšieho hľadiska.
 
Táto cesta by viedla do istej miery aj k zlepšovaniu vzťahov so štátmi EÚ, najmä pobaltskými krajinami, ktoré sú najperspektívnejšími odberateľmi bieloruskej elektrickej energie v budúcnosti. Na druhej strane ani v tomto prípade sa Minsk nemôže zbaviť závislosti na Rusku, čo samozrejme do značnej miery vyhovuje aj Lukašenkovi, ktorý si logicky neželá prílišnú integráciu s EÚ. Budú to práve Rusi, ktorí sa podľa dohody majú podieľať na výstavbe elektrárne a dodávkach jadrového paliva. Paradoxne má však ruská strana záujem postaviť konkurenčnú jadrovú elektráreň v Kaliningrade. Je možné, že ide o taktický ťah Ruska. Je zrejmé, že Rusi chcú nechať Lukašenka vo viere v ochotu ruskej strany podieľať sa na výstavbe bieloruskej jadrovej elektrárne a pritom sa plne sústrediť na budovanie vlastnej elektrárne v Kaliningrade. To by logicky viedlo k strate akýchkoľvek významnejších zdrojov Lukašenkovej moci a presadeniu energetického monopolu Ruska v oblasti. Týmto by sa Bielorusko stalo nebezpečne závislé od Ruskej federácie.
 
Až v najbližších sa ukáže, či si Bielorusko udrží štatút pomerne nezávislej krajiny prepravujúcej energetické komodity na Západ alebo sa Lukašenkov režim ocitne v nebezpečnej závislosti od Ruska, kedy bude pomerne ľahko politicky i ekonomicky vydierateľné. Istý je len fakt, že určitej závislosti od Ruska sa Bielorusko v každom prípade ťažko zbaví.

Zdroje:
http://www.bloomberg.com
http://brestonline.com
http://de.rian.ru
http://en.rian.ru
http://www.charter97.org
http://www.charter97.org
http://www.gazprom.com
http://www.gazpromexport.ru
http://www.gazprom.com
http://www.gazprom.com
http://www.kyivpost.com
http://www.minatom.ru
http://www.regnum.ru
Paňuškin V., Zygar M.: Gazprom - ruská zbraň. Bratislava: Kalligram, 2008, 231 s.  

 
< Predchádzajúca