Od polovice 90.rokov som sa zaoberal ropovodmi a plynovodmi. Preplával som Kaspické more na azerbajdžanskej nákladnej lodi, aby som sa cez Kaukaz vydal po trase ropovodu BTC (Baku-Tbilisi-Ceyhan). Cestoval som po moderných „hodvábnych cestách“, teda trasách súčasných a budúcich potrubí v priestore tiahnúcom sa od Šanghaja po Istanbul. Veľmi pozorne som sledoval „dobrodružstvá slnečného kráľa strednej Ázie“ - zosnulého bývalého prezidenta Turkmenistanu Saparmuta „Turkmenbaši“ Nijazova.

V Alma Ate (bývalom hlavnom meste Kazachstanu) sa na mňa vždy miestni pozerali s rozpakmi, keď som im povedal, že sa túžim dostať do mesta Aktau – kde začínal rozsiahli ropný boom. (podľa Kazachov je to hrozná diera). Mal som pocit, že vstupujem do Aladinovej jaskyne, keď som v centrále Gazpromu mohol študovať digitálne mapy všetkých potrubí Eurázie a keď som sa čudoval nad počtom ženských expertov v ústredí „Národnej iránskej ropnej spoločnosti“. Najviac ma ale vždy pobavilo, keď som nikde a nikdy nemohol prečítať slová „ropa“ a „Afganistan“ v jednej zmysluplnej vete.

Minulý rok sa cena ropy vyzdvihla do astronomických výšok. Tento rok je relatívne nízka. Avšak nenechajte sa zmiasť. Momentálna cena ropy nie je podstatná. Či sa Vám to páči alebo nie, energetika bude vždy niečo, do čoho budú mocní pchať prsty. Tento článok preto chápte prosím ako úvod do veľmi dlhého pribehu o „Novej veľkej hre“, ktorá neustále prebieha bez ohľadu na to, čo je na titulnej strane novín.

Zabudnite na posadnutosť main-streamových médií al-Kajdou, Osámom „živým či mŕtvym“ bin Ládinom, Talibanom, vojnou proti teroru atď. Ide len o odvedenie pozornosti od nekompromisnej globálnej geopolitickej hry, ktorej cieľom je dostať pod kontrolu kľúčové ropovody a plynovody na celej planéte.

 

 

 

Vo svojom veľdiele „Veľká šachovnica“ z roku 1997 načrtol Zbigniew Brzezinski (bývalý poradca prezidenta Cartera, ktorý odštartoval modernú americkú energetickú vojnu) spôsob, akým si majú USA udržať svoju globálnu hegemóniu. Neskôr sa jeho myšlienkami inšpiroval Bill Kristol vo svojom neokonzervatívnom „Projekte pre nové americké storočie“.

Brzezinski vyzýval USA, aby hľadali „kompatibilných“ geopolitických partnerov v oblasti (teda strednej Ázii), kde sa koncentruje väčšina životne dôležitých energetických tokov. A to kvôli snahe vytvoriť „kooperatívny trans-eurázijský bezpečnostný systém“.

Teraz si však Brzezinski a jeho sympatizanti (medzi ktorých evidentne patrí aj prezident Obama) museli všimnúť, že eurázijský vlak, ktorý im mal zaistiť stabilné dodávky energonosičov, sa vykolajil. Na vine je ázijská časť Eurázie.

Bez ohľadu na globálnu finančnú krízu, ropa a zemný plyn zostávajú naďalej dlhodobým kľúčom k presunu ekonomického ťažiska sveta zo Západu do Ázie. Ten kto bude ovládať Pipelineistan (a bez ohľadu na americké plány to takmer určite nebudú USA) bude rozhodovať o budúcnosti sveta.

Boj o Pipelineistan medzi Západom a Východom sa zíntenzívňuje aj v časoch hospodárskej krízy. Neprebieha však len výlučne v priestore Kaspickej nížiny ale aj na Blízkom východe a v afrických ropných štátoch ako Angola, Nigéria a Sudán.

Na začiatku 21.stor.reagovala Čína promptne na celú situáciu. Už pred 11.septembrom jej lídri sformulovali odpoveď na to, čo vnímali ako postupné prenikanie Západu do strednej Ázie. V júni 2001 Čína založila s Ruskom „Šanghajskú organizáciu spolupráce“ (ŠOS). Jej členmi sa stali aj stredoázijské krajiny – Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan a Kazachstan. Teda štáty, v ktorých si chcel Washington uplatňovať svoj vplyv. Cielom ŠOS je rozvíjať regionálnu vojenskú a ekonomickú spoluprácu, ktorá má predovšetkým vytvoriť obranný val v oblasti severného Afganistanu.

Pri analýze „Novej veľkej hry“ nemôžeme pochopiteľne zabudnúť ani na Irán. Ten čelí niekoľko rokov americkým sankciám a potrebuje zhruba 200 mld. USD v zahraničných investíciách na rozvoj svojej energetickej infraštruktúry. Najmä v časoch administratívy Busha ml.sa Irán dostal na mušku USA a to predovšetkým kvôli vplyvu viceprezidenta Dicka Cheneyho a jeho „Likudnikov“. Moskva a Peking jednoznačne vnímajú potenciálny americký útok na Irán nielen ako vyhlásenie vojny voči Rusku a Čine ale ako vojnu voči celému projektu ázijskej integrácie.

 

 

Medzitým ako Obama premýšla nad ďalšou americkou stratégiou voči Iránu, Afganistanu a strednej Ázii, Čína sníva o bezpečných a rýchlych dodávkach surovín z Kaspickej nížiny do svojej západnej provincie Xinjiang. ŠOS medzitým rozširuje svoje aktivity. Pakistan, India a Irán získali status pozorovateľa, čo má slúžiť nielen k ochrane regionálnych energetických zdrojov ale aj celého Pipelinenistanu ako takého. A práve USA a NATO by sa v strednej Ázii radi videli v úlohe ŠOS.

Keď sa spýtate expertov z Čínskej akadémie sociálnych vied v Pekingu, každý Vám povie, že ŠOS je unikátna historická aliancia piatich nezápadných civilizácií. Ruskej, čínskej, moslimskej, hindskej a budhistickej. A to je práve dôvodom, prečo ŠOS má byť základom systému kolektívnej bezpečnosti v Eurázii. Táto idea však odporuje predstavám Zbigniewa Brzezinskeho a Brenta Scowcrofta (bývalého poradcu Georgea Busha st.)

Podľa tejto čínskej interpretácie bude svet 21.stor.formovaný hlavne krajinami zoskupenia BRIC – Brazíliou, Ruskom, Indiou a Čínou. Dôležitú úlohu by tiež mal zohrávať budúci „islamský trojuholník“ tvorený Iránom, Saudskou Arábiou a Tureckom. Keď si k tomu ešte pripočítame vplyv Ruska a Číny v Južnej Amerike, výsledkom je globálne ŠOS-plus.

 

 

 

 

Už v roku 1999 sa podarilo Pekingu správne analyzovať „Novú veľkú hru“. Čínski lídri pochopili, že ide o globálnu energetickú vojnu. Bolo to v čase intervencie NATO na Balkáne. Washington vtedy nazval obrovskú oblasť tiahnucu sa od severnej Afriky k čínskym hraniciam „oblúkom nestability“. Práve na spomenutom Balkáne si USA vybudovali dôležitý oporný bod pre ovplyvňovanie diania v Pipelineistane.

Konkrétne mám na mysli AMBO, čo je skratka pre „Albánsko-macedónsko-bulharskú ropnú spoločnosť“, čo je firma registrovaná v USA. AMBO zodpovedá za stavbu nového ropovodu, ktorý má prepraviť kaspickú ropu na Západ bez toho, aby prechádzala územím Ruska alebo Iránu. Hodnota projektu je 1,1 mld. USD a výstavba by mala byť dokončená v roku 2011. AMBO je súčasťou americkej stratégie v energetickej vojne.

AMBO má teda sabotovať plány Ruska a Iránu. Projekt počíta s tým, že tankery budú dovážať kaspickú ropu do jedného z gruzínskych terminálov a z Gruzínska bude ropa ďalej transportovaná cez Čierne more do bulharského prístavu Burgas. Odtiaľ bude už postavený ropovod do Macedónska, odkiaľ bude pokračovať do albánskeho prístavu Vlora.

S AMBO úzko súvisí aj americká základňa Camp Bondsteel, ktorú vybudovala firma Kellogg Brown & Root patriaca pod Halliburton (jej riaditeľom bol Dick Cheney) v južnom Kosove v blízkosti hraníc s Macedónskom. Bondsteel sa má stať postupne najväčšou americkou základňou v zámorí od skončenia Vietnamskej vojny. Bondsteel má byť vlastne akousi imobilnou lietadlovou loďou, ktorej úlohou je dozerať na dianie na Balkáne, v Turecku a čiernomorskom regióne.

V kontexte týchto faktov je potrebné položiť si otázku, ako si Rusko, Čína a Irán nemôžu neinterpretovať vojnu v Kosove a inváziu do Afganistanu a Iraku ako jasnú snahu o ovládnutie Pipelineistanu? Hoci to bežní ľudia na Západe kvôli vplyvu mainstreamových médií nevidia, Rusko a Čína si uvedomujú jasnú kontinuitu medzi politikami jednotlivých amerických vlád. Bývalý ruský prezident Putin preto verejne varoval USA pred „spätným úderom“ kvôli jeho zahraničnej politike.

 

 

 

Ak chcete lepšie pochopiť americkú politiku voči Pipelineistanu, musíte najprv analyzovať jeho vzťah k „mafiánskemu“ Gruzínsku. Hoci bola gruzínska armáda porazená ruskými silami v letnej vojne 2008, Gruzínsko zostáva naďalej životne dôležitým pre energetickú politiku Washingtonu v oblasti, ktorú USA nazývajú „oblúkom nestability“ - a to najmä kvôli americkej posadnutosti držať Irán „mimo hry“.

Ako som spomenul vo svojej knihe „Globalistan“ z roku 2007, bol to ropovod BTC, na ktorý sa koncentrovala pozornosť USA. S myšlienkou realizácie tohto projektu letel už v roku 1995 do Baku Zbigniew Brzezinski v pozícii „energetického konzultanta“. BTC sa z idei premenilo na realitu a v súčasnosti toto 1 767 km dlhé potrubie hraničí so šiestimi „vojnovými zónami“ - Náhorným Karabachom, Čečenskom, Dagestanom, Južným Osetskom, Abcházskom a tureckým Kurdistanom.

Čisto z ekonomického pohľadu je BTC nezmyslom. Ropovod BTK vedúci z Baku cez Teherán na iránsky ostrov Kharg by mal neporovnateľne menšie náklady na výstavbu a obchádzal by neisté územia Gruzínska a Kurdmi obývanej východnej Anatólie. Išlo by naozaj o veľmi lacný spôsob, ako dostať kaspickú ropu a plyn do Európy.

Avšak kvôli „Novej veľkej hre“ tomu tak nie je. Hoci Rusko neplánovalo dlhodobo okupovať Gruzínsko ani sa zmocniť BTC, Moskve išlo o jedno (ako tvrdí analytik Konstantin Batunin) – poškodením BTC a jeho dočasným vyradením z prevádzky ukázať globálnym investorom, že Gruzínsko nie je spoľahlivá tranzitná krajina. Inými slovami, Rusi zosmiešnili predstavy o svete podľa Zbigniewa Brzezinskeho.

Treba uznať, že Azerbajdžan bol doposiaľ úspešným príbehom americkej zahraničnej politiky. Podľa rady Brzezinskeho sa podarilo Clintonovi „ukradnúť“ Rusku Azerbajdžan z jeho „blízkeho zahraničia“ presadzovaním myšlienky BTC a zisku, ktorý mal z neho plynúť. Ale v dôsledku rusko-gruzínskej vojny začína Baku prehodnocovať svoj postoj k Moskve. Pre Washington je celá vec ešte o to horšia, že prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev nemôže osobne vystáť gruzínskeho prezidenta Saakašviliho – jeho zahraničná politika prispela k vypuknutiu vojny a poškodeniu BTC, čo Azerbajdžan stálo 500 mil.USD.

Okrem Azerbajdžanu ruská energetická politika začína získavať navrch v strednej Ázii (podrobnejšie o tom budem hovoriť v ďalšom článku o Pipelineistane). Moskva navrhuje Kazachstanu, Uzbekistanu a Turkmenistanu vykupovať ich plyn za omnoho vyššie ceny než v minulosti – ceny ktoré sa rovnajú tým európskym. To isté Rusi navrhli aj Azerbajdžanu a obe strany teraz vedú rokovania o zvýšení kapacity ropovodu Baku-Novorossijsk, čo by v konečnom dôsledku znamenalo menej ropy pre BTC.

Prezident Obama musí pochopiť možné konzekvencie takejto eventuality. Menej ropy pre BTC, ktorého kapacita je 1 milión barelov denne predstavuje riziko poškodenia ropovodu.

V strednej Ázii sa väčšina pozornosti sústredí na gigantické ropné pole Kashagan, ktorého zásoby sú okolo 9 mld.barelov. Ako je v Pipelineistane bežné, momentálne sa vedie zákulisný boj o  to, ktorým smerom bude ropa z Kashaganu tiecť, keď sa začne jeho prevádzka v roku 2013. Kazašský prezident Nazarbajev zatiaľ počíta s tým, že pre export ropy použije Rusmi kontrolovaný ropovod CPC, ktorý ústi do Čierneho mora.

Kazachstan má teraz v ruke esá. Osud Kashaganu bude vo veľkej miere rozhodovať aj o budúcnosti BTC.

Vitajte preto v Pipelineistane! Či sa Vám to páči alebo nie, všetci sa postupne staneme turistami v Pipelineistane. Choďte teda s prúdom. Naučte sa klúčové skratky (ŠOS, BTC, CPC atď.), pozorne sledujte čo sa deje s americkými základňami v kľúčových oblastiach sveta, dávajte pozor na správy o výstavbe nových ropovodov a nenechajte si ujsť novinky o nových obrovských kontraktoch Číny v strednej Ázii a zasahovaniu Gazpromu do vnútornej politiky štátov v ruskom „blízkom zahraničí“.

Považujte prosím toto za prvú pohľadnicu zaslanú z cesty po Pipelineistane. Ešte sa vrátime (tak ako Terminátor :)) Berte tento článok ako otvorenie dverí do budúcnosti, v ktorej bude rozhodujúce kde, kam a komu čo tečie.