(news.yahoo.com)

Záver tejto správy sa týkal predovšetkým očakávaní súvisiacich s libanonskými parlamentnými a iránskymi prezidentskými voľbami. Musíme uznať, že výsledky nás prekvapili. Mnoho odborníkov predpovedalo víťazstvo Hizballáhu, čo mohlo viesť k výraznej zmene pomeru síl v oblasti. Tieto prognózy sa ale nenaplnili.

Politické špičky vo Washingtone a Tel Avive si mohli vydýchnuť, keď väčšinu poslaneckých mandátov obsadila pro-západná „Aliancia 14.marca“. Libanonské voľby teda prebehli hladko a Hizballáh sa nechal počuť, že nebude silou spochybňovať ich výsledky. Opačná situácia ale nastala v Iráne. Kandidát reformistov Moussavi spochybnil výsledky volieb, v ktorých ho mal v prvom kole poraziť súčasný prezident Ahmadinedžád.

http://www.projectares.sk/IRÁN

Do ulíc v Teheráne ale aj ďalších mestách vyšli desaťtisíce stúpencov Moussaviho, ktoré sa dostali aj do násilných potýčiek s bezpečnostnými silami. Podľa oficiálnych údajov malo doposiaľ zahynúť pri demonštráciách okolo 30 ľudí. Skutočné čísla sú však zrejme vyššie. Hoci sú občianske nepokoje jednoznačne najdôležitejšou udalosťou súvisiacou s budúcim mocenským postavením Iránu, za sledované obdobie sme zaznamenali aj iné zaujímavé skutočnosti, ktoré detailne (aj spolu s pozadím povolebných protestov) rozoberieme v nasledujúcej správe.

28.mája sme priniesli správu o slávnostnom otvorení prvej iránsko-ománskej investičnej spoločnosti, ktorá má zodpovedať za implementáciu spoločných projektov. Má ísť predovšetkým o projekty vo sfére oceliarstva, automobilového, lodiarskeho, chemického a potravinárskeho priemyslu. Omán má tradične dobré vzťahy s USA a arabskými krajinami ako aj Iránom a v poslednej dobe sa snaží pôsobiť ako sprostredkovateľ medzi týmito dvomi tábormi. Reflektuje to aj zvýšenie iránsko-ománskeho obchodu na úroveň 1 mld. USD ročne.

Demonštrácie v Teheráne (iranfocus.com)

Iránsko-ománske vzťahy sa zlepšili hlavne v poslednom období. Omán v posledných mesiacoch odolával nátlaku Saudskej Arábie a Egypta, aby sa pridal do arabského anti-iránskeho tábora. Rijád a Káhira boli rozčarované v januári, keď sa ománski predstavitelia odmietli pridať k bojkotu summitu v Katari, na ktorom Irán spolu so Sýriou vyjadrili svoju podporu Hamasu počas izraelskej „Operation Cast Lead“. Politika Ománu voči Iránu je určovaná výlučne princípmi realizmu ale dôležitú úlohu tu zohráva aj história. Napr. v rokoch 1970 – 1975 dostával Omán od Iránu vojenskú podporu v boji proti povstalcom z „Oslobodeneckého frontu Dhofar“. Rebeli zase dostávali podporu od Saudskej Arábie. Netreba ale zabúdať, že Omán a Irán boli vždy hlavne dobrými obchodnými partnermi.

Ománske vedenie vníma Irán ako suseda, ktorý je príliš veľký a mocný na to, aby ho bolo možné ignorovať, či si ho dokonca znepriateliť. Zaujímavý v tejto súvislosti je fakt, že Spojené arabské emiráty, ktoré majú po politickej stránke značne napäté vzťahy s Iránom, urobili za ostatné roky veľmi málo, aby obmedzili vzájomnú obchodnú výmenu, ktoré je veľmi intenzívna.

Omán sa na rozdiel od Sýrie a Kataru zaujíma hlavne o zaistenie domácej stability a nemá väčšie regionálne ambície. Treba spomenúť tiež, že Omán sa snaží o dobré vzťahy aj s arabskými krajinami. Avšak voči niektorým z nich si prechováva isté pocity podozrievavosti. Napr. Egypt vníma ako mocnosť, ktorá sa snaží o dosiahnutie regionálnej hegemónie – zaujímavé je, že rovnaké ambície má aj Irán ale Ománu to veľké starosti nerobí. Ománske vedenie je tiež presvedčené, že Egypt zbytočne nafukuje celú kauzu okolo iránskeho jadrového programu a prepojenia Teheránu na Hizballáh a Hamas.

Na jednej strane je pravda, že Omán sa do istej miery obáva exportu iránskej revolúcie do regiónu, avšak tieto obavy sú viac než kompenzované silným antagonizmom voči radikálnej forme islamu, ktorý prezentuje Saudská Arábia. Ománski moslimovia sú totiž stúpencami hnutia Ibadi, ktoré sa síce odlišuje od sunnitskej aj šiítskej formy islamu, ale viac názorových rozporov majú členovia Ibadi so sunnitmi – a to najmä saudskými wahhábistami.

Zaujímavé preto bude ďalej sledovať vývoj kooperácie medzi Iránom a Ománom. A to najmä v kontexte snáh arabských štátov vytvoriť jednotný anti-islamský front.

Kuvajt začal s novou diplomatickou ofenzívou voči Iraku. Opätovne vyzval svojho suseda na zaplatenie vojnových reparácií za inváziu z roku 1990. Kuvajtské ministerstvo zahraničných vecí zastáva názor, že OSN by určite nemali zrušiť sankcie uvalené na Irak predtým, ako splatí reparácie.   Generálny tajomník OSN Ban Ki-Moon totiž na svojej poslednej návšteve Iraku vyhlásil, že v júni sa bude OSN zaoberať možnosťou zrušenia sankcií. Kuvajt okrem toho pred takýmto krokom požaduje aj návrat ukradnutého majetku, vyjasnenie osudu nezvestných z Prvej vojny v zálive a jasnú demarkáciu námorných a pozemných hraníc.

Nuri al-Maliki (daylife.com)

Kuvajt už dokoncal vyslal delegáciu do hlavných miest stálych členov Bezpečnostnej rady, aby loboval za svoju vec. K zvýšeniu napätia prispeli aj médiá v oboch krajinách. Niektorí irackí poslanci dokonca začali požadovať, aby Kuvajt zaplatil Iraku reparácie za svoju úlohu v invázii z roku 2003. Kuvajtskí poslanci v reakcii na to začali požadovať stiahnutie kuvajtského veľvyslanca z Bagdadu, ktorý bol do krajiny vyslaný len v októbri 2008.

Postoj Kuvajtu poburuje Iračanov najmä kvôli veľkým problémom so štátnym rozpočtom, ktorý je spôsobený nízkymi svetovými cenami ropy. Celkovo Irak dlží Kuvajtu okolo 16 mld. USD. Táto aféra môže ovplyvniť vývoj bezpečnostnej situácie v Iraku, ktorá má vplyv na celý región. Kvôli problémom so štátnym rozpočtom musí iracká vláda robiť škrty v rezorte obrany. To nie je dobrá vyhliadka pred 30.júnom, kedy sa majú z irackých miest stiahnuť americké jednotky. Násilie v krajine totiž v posledných týždňoch stúpa. Len za včerajší deň bolo pri viacerých bombových útokoch v Bagdade usmrtených minimálne 29 ľudí a 75 ďalších bolo zranených. V sobotu 20.júna prišlo pri explózii v Kirkúku o život viac ako 70 ľudí.

Príslušník Rady prebudenia (daylife.com)

Viacerí velitelia „Rady prebudenia“ sa voči obvineniam bránia no zároveň tvrdia, že al-Kájda môže skutočne začať infiltrovať ich rady, keďže vláda nenapĺňa v dostatočnej miere prísľub integrovať sunnitských bojovníkov do armádnych zložiek. Podľa vládnych údajov by malo len 20% sunnitských ozbrojencov vstúpiť k vojsku alebo polícii.

 Ostatní dostanú rôzne civilné pozície alebo im bude vyplácaná penzia. (neexistuje ale žiadna záruka, že vždy bude vyplácaná – stačí si spomenúť na marcové problémy s vyplácanim miezd pre členov „Rady) Otázne však je, ako budú svoju situáciu brať tí muži, ktorí sa nedostanú do armády – mnohí z nich v posledných rokoch nepoznali nič iné ako boj. Horšie je ešte to, že s výnimkou provincie Anbar sa členom a prívržencom „Rady prebudenia“ nepodarilo obsadiť uspokojivý počet miest v regionálnych parlamentoch.

Líder „al-Kajdy v Iraku“ Abu Hamza al-Mujahir (a.k.a. Abu Ayoub al-Masri) vyzval členov „Rady“, aby sa vrátili k al-Kajde – pokiaľ preukážu svoju lojalitu saláfistom bude im odpustená ich kolaborácia s americkou armádou. Jeho vyhlásenie je o to zaujímavejšie, že za posledné dva roky o ňom nebolo ani chýru ani slychu.

Americký think-tank „Washington Institute for Near East Policy“ sa zase obáva rastúceho autoritarizmu irackého premiéra Malíkiho. Konkrétne má ísť o jeho snahy spolitizovať irackú armádu. Malíki napr. začal obsadzovať do kľúčových silových rezertov a spravodajských zložiek jemu blízke osoby, uplatňuje si právo vetovať rozhodnutia o povýšeniach vyšších dôstojníkov (na čo má podľa zákona právo len parlament), bežne obchádza postupnosť velenia a komunikuje s nižšími dôstojníkmi priamo v teréne a zasahuje do taktických záležitostí.

Znepokojujúca je aj jeho politika voči Kurdom. V júli 2008 nahradil kurdskú 4. divíziu v Kirkúku  prevažne arabskou 12. divíziou. Malíki sa ešte môže potenciálne dostať do konfliktu s Kurdmi kvôli otázke budúceho statusu irackého Kurdistanu.

V skratke povedané, osud sunnitských milícií a snahy o politizáciu armády zo strany prezidenta predstavujú veľké výzvy pre stabilitu Iraku. V kontexte Malíkiho snáh upevňovať si nedemokraticky svoju mocenskú pozíciu možno vnímať aj podpísanie iracko-tureckého memoranda o porozumení týkajúce sa vojenskej spolupráce. Memorandum bolo podpísané v Ankare začiatkom júna. Ide o jasnú snahu Bagdadu a Turecka marginalizovať šance Kurdistanu o získanie nezávislosti.

Hoci sme v úvode tejto správy optimisticky napísali, že Hizballáh nespochybnil víťazstvo pro-západnej „Aliancie 14.marca“, vyhliadky pre nasledujúce týždne nemusia byť až také optimistické. Libanon totiž čakajú tvrdé rokovania o zostavovaní vlády. Hizballáh už vyhlásil, že jeho požiadavkou bude znovu získať právo veto v novej vláde – táto vláda by mala byť znovu zložená zo zástupcov koalície aj opozície. V tomto duchu sa už vyjadril aj prezident Michel Suleiman. Líder „Aliancie“ Saad Hariri povedal, že zatiaľ nebude komentovať požiadavky Hizballáhu. Dodal ale, že verí v skoré vyriešenie otázky odzbrojenia tohto šiítskeho hnutia. Niektorí členovia „Aliancie 14.marca“ ale varujú, že poskytnutie práva veta Hizballáhu by paralizovalo libanonskú vládu a celú krajinu.

Saad Haríri (nowlebanon.com)

Známy odborník na Blízky východ David Schenker sa obáva, že Hizballáh a Sýria sa znova môžu uchýliť k sérii atentátov na koaličných poslancov – podobne ako sme toho boli svedkami v rokoch 2005-2008. V máji 2008 zase Hizballáh rozpútal boje s pro-vládnymi silami, ktoré sa pokúsili obmedziť jeho obrovský vplyv v Bejrúte.

Nie je teraz jasné, ako sa víťazi volieb postavia k požiadavkám Hizballáhu. V prípade ich odmietnutia by sa krajina mohla dostať do ďalšej občianskej vojny (preto sme aj v poslednom Intelligence Summary napísali, že by možno bolo lepšie ak by voľby vyhral Hizballáh). Veľmi dôležitým tu bude aj postoj Sýrie. Sýrske vládne médiá začali s mediálnou kampaňou, ktorá požaduje vytvorenie libanonskej vlády národnej jednoty.

Predpokladáme však, že sýrska vláda sa bude tentokrát držať od celej veci ďalej, kedže určite nie je v jej záujme prerušiť otepľovanie vzťahov s USA. Hizballáh by sa teda mohol do istej miery cítiť izolovaný. Ešte dôležitejšie ale bude ako sa vyvinie povolebná situácia v Iráne, kde momentálne prebiehajú rozsiahle nepokoje. Dobrou správou je, že tento mesiac došlo k rokovaniam britskej delegácie s predstaviteľmi Hizballáhu o politickom vývoji v krajine a v širšom regióne.

Libanon je krajinou, ktorej vnútorný vývoj je v obrovskej miere určovaný postojmi externých aktérov. Mnoho teda bude závisieť nielen od udalostí v Iráne, zbližovania Sýrie s USA, diplomatických rokovaní Hizballáhu s Veľkou Britániou ale aj pokračovania rokovaní o palestínskom národnom zmierení. V neposladnom rade ale budú dôležité aj osobné ambície Saada Haríriho. Mnohí špekulujú o tom, že by Haríri mohol akceptovať získanie veta pre Hizballáh pokiaľ by ho ten akceptoval v pozícii premiéra. Zatiaľ sa Hizballáhu ani Sýrii nepozdáva predstava, že by sa libanonský premiér znovu volal Haríri.

Problémy sa začali v Iráne už niekoľko dní pred samotnými voľbami. 1.júna neznámi páchatelia vypálili volebný štáb favorita reformistov Mir Housseina Moussaviho v meste Qom, ktoré leži severozápadne od Teheránu. V priebehu niekoľkých hodín sa zase objavili správy, že na palube lietadla, ktorým mal letieť bývalý prezident Chatámi (veľký podporovateľ Moussaviho) bola nájdená bomba. Chatámi však na na poslednú chvíľu zmenil svoj program a nasadol na skorší let. Kritici Ahmadinedžáda už niekoľko dní pred voľbami vyhlasovali, že vláda sa nepochybne bude snažiť zmanipulovať výsledky.

Demonštrácie v Teheráne (iranfocus.com)

Denník „The New York Times“ medzitým priniesol článok, v ktorom nemenovaní zamestnanec iránskeho ministerstva vnútra povedal, že vláda pripravuje zmanipulovanie volieb už niekoľko týždňov. Ministerstvo sa údajne malo zbavovať nelojálnych zamestnancov a nahradzovať ich sympatizantmi Ahmadinedžáda z ostatných častí krajiny.

Tesne po oznámení oficiálnych výsledkov 13.júna ich začali viacerí analytici spochybňovať. Veľmi zaujímavé je, že bývalý minister vnútra Ali Akbar Mohtashami-Pur (inak konzervatívny klerik považovaný za jedného zo zakladateľov Hizballáhu v Libanone), ktorý bol počas volieb v monitorovacej komisii vyhlásil, že v 70 okrskoch počet odovzdaných hlasov prekročil počet registrovaných voličov.
 
Odborník na Irán Sadeq Saba poukázal pre BBC na fakt, že podľa volebných výsledkov si Ahmadinedžád výnimočne dobre počínal v mestách aj na vidieku hoci je dobre známe, že základňa jeho podporovateľov je práve na vidieku a mestské obyvateľstvo voči nemu až také veľké sympatie neprejavuje. Traja ďalší kandidáti si zase mali veľmi zle viesť vo svojich domácich regiónoch a provinciách ako aj ďalších častiach krajiny – čo je jednoznačne veľká anomália, pokiaľ sú zverejnené údaje pravdivé.

Demonštrácie v Teheráne (iranfocus.com)

Ahmadinedžád mal získať 57% v meste Tabríz, ktoré je však baštou Moussaviho keďže je to hlavné mesto provincie Východný Azerbajdžan odkiaľ Moussavi pochádza. Súčasný prezident tiež paradoxne získal vyše 50% v Teheráne – meste v ktorom prebiehajú najväčšie demonštrácie. Komparácie výsledkov z roku 2005 a 2009 ukázali len veľmi málo korelácií.

V roku 2005 získali napr. v provincii Lorestán konzervatívni kandidáti spolu len 20% hlasov, kým 12.júna samotný Ahmadinedžád tu obdržal 71% - čo je prirodzene veľmi podozrivé. Známy americký žurnalista a odborník na štatistiku Nate Silver (ktorý je inak v rebríčku 100 najvplyvnejších ľudí sveta podľa časopisu Time) povedal, že ak boli iránske voľby zmanipulované, nebola to žiadna veda. Ich priebeh kontrolovalo len veľmi málo pozorovateľov, preto bol eventuálny podvod z veľkej časti len otázkou prepísania čísel na protokoloch.

Treba ale zdôrazniť, že viaceré zdroje na Západe výsledky nespochybnili. Napr. americké spravodajské služby predpokladajú, že Ahmadinedžádova popularita je v Iráne (s výnimkou Teheránu) veľmi vysoká a omnoho väčšia, než si verejnosť a politici na Západe chcú priznať. Je nutné dodať, že všetky stanoviská sú viac-menej len špekulácie, keďže v Iráne neexistujú spoľahlivé a nestranné prieskumy verejnej mienky. Pred voľbami sa ich konalo niekoľko ale vždy ich výsledok závisel od toho aká agentúra alebo médium ich realizovalo.

Viac ako špekulácie o výsledkoch sú ale zaujímavejšie samotné protesty. Nespokojní ľudia sa začali na uliciach zhromažďovať už 12.júna pri oznamovaní prvých predbežných výsledkov. Na druhý deň sa davy zväčšovali a začalo dochádzať k prvým stretom s políciou a ničeniu verejných budov. 15.júna Moussavi v Teheráne zhromaždil niekoľko stotisíc demonštrantov. Protestov sa zúčastnili všetci traja kandidáti, ktorí súperili s Ahmadinedžádom.

Demonštrácie v Teheráne (iranfocus.com)

Dnešné protesty doposiaľ prebiehajú v menších počtoch. Iránske revolučné gardy vydali stanovisko, podľa ktorého sú pripravené silou zakročiť voči narušiteľom poriadku. Duchovný vodca ajatolláh Chameneí vyzval na okamžité ukončenie nepokojov. Dodal, že podporuje Ahmadinedžáda vo funkcii prezidenta, keďže sú si názorovo blízki.  

Ako sa bude situácia vyvíjať ďalej je veľmi ťažké predpovedať. Kľúčové pravdepodobne bude, ako sa k demonštráciám postavia vplyvní klerici z mesta Qom. Hlavnú úlohu by tu mal zohrávať bývalý prezident Rafsandžání, ktorý stojí na čele vplyvného 86-členného „Zhromaždenia expertov“. To zodpovedá za menovanie a odvolávanie duchovného vodcu. Podľa niektorých správ z Iránu sa Rafsandžáni cez víkend pokúsil zvolať zasadanie Rady, avšak neúspešne. Cez víkend došlo aj k zatknutiu jeho dcéry, ktorá mala byť v Teheráne jednou z organizátorov protestov. Viacerí pozorovatelia sa domnievajú, že za organizáciou demonštrácií tajne stojí práve Rafsandžáni. Nie je vôbec žiadnym tajomstvom, že Ahmadinedžád a Rafsandžáni sú starými rivalmi.

Odborníci predpokladajú, že Rafsandžánimu je momentálne lojálna asi 1/3 „Zhromaždenia expertov“. 1/4 zase má prechovávať dôveru k radikálnemu ajatolláhovi Yazdimu, ktorý je dôverníkom Ahmadinedžáda. Významným signálom môže byť otvorený kritický list, ktorý prezidentovi adresovalo 36 vplyvných klerikov v reakcii na jeho nedávne obvinenia z korupcie na adresu Rafsandžániho. Zdá sa, že Rafsandžánimu sa darí postupne na svoju stranu získavať čoraz viac duchovných. Ako upozorňuje Shahram Kholdi z Manchesterskej univerzity, pád šachovho režimu bol urýchlený vtedy, keď si znepriatelil duchovné kruhy v Qome.

Demonštrácie v Teheráne (iranfocus.com)

Na druhej strane sa môžu klerici obávať podniknúť seriózne kroky, keďže by do istej miery mohli ísť proti sebe. Prílišné vyhrotenie situácie by ohrozilo samotný islamský charakter štátu. Zatiaľ sa však demonštrácie žiadnym spôsobom neprofilovali ako „proti-islamské“.

To najdôležitejšie na koniec. Ako upozorňuje George Friedman zo Strategic Forecasting Inc. (Stratfor) nesmieme sa dať zmiasť zjednodušenou predstavou, že Moussavi je podporovaný mestským obyvateľstvom, čo má byť zásadná skutočnosť – kedže 68% iránskej populácie žije v mestách.  „Mestské obyvateľstvo“ je podľa neho veľmi široký pojem. Friedman upozorňuje na veľké sociálne rozdiely v obyvateľstve, ktoré obýva 8 miliónový Teherán a Iráncami, ktorí žijú v malých mestách s pár tisícmi obyvateľmi. Práve ľudia z malých a stredných miest zdieľajú vo veľkej miere názory vidiečanov na Ahmadinedžáda. A to podľa neho bude kľúčové pre ďalší vývoj v Iráne. Pokiaľ sa k tisíckam študentov v Teheráne nepridajú aj ľudia z nižších sociálnych vrstiev v ostatných častiach krajiny, opozícia nemá žiadnu šancu.

Hashemi Rafsanjani (nytimes.com)

Pre ďalší vývoj budeme pozorne sledovať aj vývoj v izraelsko-palestínskom konflikte, do ktorého je Irán zaangažovaný. Začiatkom júla sa očakávajú výsledky rokovaní medzi Hamasom a Fatahom v Káhire. Od minulotýždňového prejavu izraelského premiéra Netanjahua si zatiaľ veľa nesľubujeme. Netanjahu sa prvýkrát vyslovil za vznik Palestínskeho štátu avšak s klasickými podmienkami – že musí byť demilitarizovaný atď. Okrem toho sa nechce vzdať „prirodzeného rastu“ židovských osád na Západnom brehu. Dobrou správou aspoň je, že izraelské bezpečnostné sily evakuovali niekoľko nelegálnych osád. Z dlhodobého hľadiska sa preto nedá úplne vylúčiť, že sa Izrael podvolí diplomatickému nátlaku Washingtonu a zastaví osídľovanie Západného brehu.

Čo bude teda najdôležitejšie pre najbližšie týždne? Jednoznačne povolebný vývoj v Iráne a Libanone, rokovania medzi palestínskymi frakciami, vývoj v Iraku po 30.júne ale aj ruské iniciatívy v regióne – Gazprom podľa najnovších správ plánuje vstúpiť do projektu výstavby plynovodu medzi Iránom a Pakistanom. Ruský prezident Medvedev dnes v Káhire na začiatku svojho afrického turné vyhlásil, že ruská vláda plánuje do konca roka v Moskve usporiadať blízkovýchodnú mierovú konferenciu. Viac informácií prinesieme o mesiac.