A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes52
mod_vvisit_counterVčera107
mod_vvisit_counterTento týždeň415
mod_vvisit_counterTento mesiac2606

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Zahraničná politika USA smerom k Blízkemu a Strednému východu
Napísal: Marek VALLO   
Pondelok, 06.júla 2009 - 11:57 hod.

Zahraničná politika Spojených štátov amerických voči Iraku a Iránu sa stala témou práce kvôli jej nepopierateľnému významu pre celú medzinárodnú politiku. Vzťah USA s Irakom a Iránom, sa dá označiť ako vzťah superveľmoci (a neskôr hegemóna) s dvoma krajinami, v ktorých sa nachádzajú obrovské zásoby ropy a ktoré obe ašpirovali na kontrolu nad regiónom s väčšinou celosvetových zásob čierneho zlata. Vývoj tohto vzťahu bol a je nesmierne dynamický a v priebehu posledných šesťdesiatich rokov ho charakterizovali radikálne zmeny v postojoch každého z troch hlavných aktérov.
   

Hlavným cieľom práce je analýza vývoja zahraničnej politiky USA voči Iraku a Iránu a jej následného vplyvu na situáciu v týchto krajinách. Tento vývoj je analyzovaný od praktického začiatku americkej prítomnosti v regióne až po aktuálnu situáciu na začiatku pôsobenia prezidenta Baracka Obamu v Bielom dome. Pre lepšie pochopenie rozmeru hlavného cieľa práce, bol stanovený vedľajší cieľ, ktorým je analýza potenciálnych motívov realizácie konkrétnej politiky zo strany Spojených štátov.

 

(Táto práca bola napísaná v marci 2009. Z tohto dôvodu sú niektoré jej detaily neaktuálne)  

 

Práca je rozčlenená do troch kapitol. Prvá kapitola s názvom „Zahraničná politika Spojených štátov voči Iraku a Iránu do roku 2003“ je zameraná na analýzu kľúčových udalostí vo vývoji vzťahov medzi USA, Irakom a Iránom. V rámci jednotlivých podkapitol sú rozobrané počiatky angažovanosti USA v Iraku a Iráne, Iránska revolúcia a jej dopady, Iránsko-iracká vojna, prvá vojna v Perzskom zálive a nakoniec reformné snahy v Iráne na prelome tisícročí. Druhá kapitola má názov „Dôvody invázie do Iraku v roku 2003“. Jej obsahom je analýza vybraných deklarovaných a popieraných motívov, ktoré viedli Spojené štáty k invázii do Iraku v roku 2003.
 
Medzi analyzované motívy patria prítomnosť zbraní hromadného ničenia, prepojenie irackého režimu na teroristické skupiny, vývoz demokracie a ochrana ľudských práv a prítomnosť ropného bohatstva. Posledná tretia kapitola pod názvom „Zahraničná politika Spojených štátov voči Iraku a Iránu od roku 2003“ je rozdelená do dvoch podkapitol. Prvá z nich analyzuje postup Spojených štátov v Iraku po víťazstve nad Saddámom Husajnom a vzťah USA voči novým irackým vládam s ohľadom na aktuálne rozloženie politických síl v Iraku. Druhá podkapitola sa zaoberá vyhrocujúcim sa vzťahom Spojených štátov a Iránu najmä po roku 2005. Dôraz sa kladie najmä na otázku iránskeho jadrového programu.
 
Hlavnou metódou práce je historická a deskriptívna analýza.
 
Z dôvodu nízkej dostupnosti diel irackých a iránskych autorov, je prevažná časť použitých monografií a odborných článkov od autorov pôsobiacich v Spojených štátoch a Západnej Európe. Zdrojom informácií použitých v prvej kapitole boli najmä monografie All the Shah’s Men, Khomeini: life of the Ayatollah a zborník The Gulf war reader. Na získanie údajov uvedených v druhej a tretej kapitole boli použité monografie Perilous Power a The political road to war with Iraq a ďalej oficiálne dokumenty a odborné články od analytikov z rôznych zahraničných periodík.
 
 
 
1. Zahraničná politika Spojených štátov voči Iraku a Iránu do roku 2003

1.1. Vstup Spojených štátov do oblasti
 
 

Do skončenia druhej svetovej vojny bola angažovanosť Spojených štátov v oblasti Blízkeho východu len minimálna. Vyplývalo to z prevládajúcej politiky izolacionizmu a taktiež z toho, že táto oblasť bola už rozdelená medzi Britov a Francúzov. Irak a Irán spadali do britskej sféry vplyvu.
 
Pre pochopenie neskoršej americkej politiky v tejto oblasti je potrebné poznať okolnosti realizácie britských záujmov na Blízkom východe. Od začiatku dvadsiateho storočia sa Briti plne sústreďovali na kontrolu novoobjaveného ropného bohatstva tohto regiónu. Presadzovanie ich záujmov sa uskutočňovalo v dvoch rovinách: ekonomickej a politickej.
 
V ekonomickej rovine boli predstaviteľmi britského impéria ropné spoločnosti. Vo vtedajšej Perzii to bola Anglo-Persian Oil Company (APOC) založená v roku 1908, v roku 1935 premenovaná na Anglo-Iranian Oil Company (AIOC) [1] a nakoniec v roku 1954 získala svoj dnešný názov British Petroleum Company (BP). Táto spoločnosť ťažila ropu na území dnešného Iránu na základe tzv. D’Arcyho koncesie. Podľa nej prináležalo Perzii 16% budúceho zisku, avšak  APOC, respektíve neskôr AIOC, nikdy nedovolila vláde Iránu kontrolovať reálne zisky a okrem toho neplnila podmienky ďalších zmlúv, ktoré ju zaväzovali k budovaniu infraštruktúry, škôl a nemocníc (Kinzer, 2008, s. 67).
  
 Zatiaľ čo v Perzii nemal britský vplyv prakticky žiadnu konkurenciu, v oblasti Iraku to bolo zložitejšie. Ešte pred prvou svetovou vojnou vznikla spoločnosť Turkish Petroleum Company (TPC) s cieľom získať od Osmanskej ríše koncesie na hľadanie a ťažbu ropy na území dnešného Iraku. Polovicu akcií v tejto spoločnosti vlastnila APOC. Avšak dva roky po založení TPC vypukla prvá svetová vojna. Po vojne sa situácia ohľadom vlastníctva podielov v TPC značne skomplikovala kvôli požiadavkám Francúzov a Američanov, ktorí, ako jedni z tvorcov budúceho osudu Osmanskej ríše, rozhodne chceli získať podiel na jej surovinovom bohatstve. K dohode došlo až v roku 1928.
 
Podiel v TPC si rovným dielom rozdelili APOC, holandský Royal Dutch/Shell, francúzska spoločnosť Compagnie française des pétroles (CFP) a konzorcium piatich amerických ropných spoločností. O rok neskôr spoločnosť zmenila svoj názov na Iraq Petroleum Company (IPC)[2], no napriek novému názvu to boli práve Iračania, kto nemal v spoločnosti ťažiacej ich ropné bohatstvo žiaden podiel.
  
Za najlepšiu ochranu svojich ekonomických záujmov v politickej rovine považovali Briti podporu spriatelených monarchií. Začiatkom 20. storočia sa perzská vládnuca dynastia najmä kvôli nevýhodným zmluvám s cudzincami stávala značne nepopulárnou. Nepomohla jej ani zmena na konštitučnú monarchiu a tak v roku 1921 došlo k prevratu, v ktorom hral hlavnú úlohu Britmi podporovaný Reza Khan. Svoj nástup k moci zavŕšil korunovaním za šacha, prvého z dynastie Pahlaví. Avšak pretrvávajúce, pre Irán nevýhodné, podmienky ťažby ropy viedli nového šacha k zblíženiu sa s nacistickým Nemeckom. A tak, keď vypukla druhá svetová vojna aj na východnom fronte, vojská Británie a Sovietskeho zväzu vpadli do Iránu a nahradili šacha Reza Pahlaví jeho 22-ročným synom Mohamedom Reza Pahlaví.
  
Novovzniknutý štát Irak sa po rozpade Osmanskej ríše dostal pod britský mandát. Politickej kontrole Británie mala slúžiť spriatelená monarchia, ktorá by vytvorila zdanie nezávislosti a predišla tak obdobným problémom, akým čelili Francúzi v Sýrii. Hlavou nového štátu sa stal kráľ Faisal I. z Hášimovskej dynastie. No ani v Iraku nebolo udržanie si vplyvu pre Britov jednoduché - v roku 1941 museli potlačiť vojenský prevrat proti vláde kráľovského regenta. Cieľom nacionalistických generálov bolo zvrhnúť monarchiu a vybojovať pre Irak úplnú nezávislosť od Británie. Britom sa tento prevrat podarilo potlačiť a dosadiť naspäť pro-britskú vládu regenta 'Abd al-Ilaha, vládnuceho v mene neplnoletého kráľa Faisala II.
  
Druhá svetová vojna znamenala pre Veľkú Britániu definitívnu stratu jej postavenia vo svete, ústup z mocenských pozícií v prospech novej superveľmoci – Spojených štátov amerických. O likvidáciu britského vplyvu v arabských krajinách sa postarala vlna nacionalizmu, ktorú v 50. rokoch odštartoval Gamal Násir. V Iráne sa nacionalistické tendencie prejavili v snahe o znárodnenie majetku cudzích spoločností a to v prvom rade AIOC a prejavili sa dokonca ešte skôr ako v Egypte. Tvorcom návrhu na znárodnenie a hlavou celého nacionalistického hnutia bol Dr. Mohamed Mossadeq.
 
V apríli roku 1951 iránsky parlament – Majlis prijal zákon o znárodnení majetkov AIOC. Ešte v ten istý mesiac bol šach, veľký odporca znárodnenia, donútený vymenovať populárneho Mossadeqa za predsedu vlády. Briti samozrejme nemohli tolerovať útok na ich záujmy a pokúsili sa situáciu zvrátiť najprv žalobou na Medzinárodný súdny tribunál, neskôr blokádou. Ani jeden z pokusov nebol úspešný a tak sa pokúsili získať svojho veľkého spojenca pre vojenský zásah. Spojené štáty však spočiatku neboli ochotné ísť do konfliktu s Iránom.
 
To sa však zmenilo, keď v roku 1953 vystriedal prezidenta Trumana v Bielom dome Dwight Eisenhower. Britské strašenie komunistickou hrozbou[3] našlo odozvu a Eisenhower sa rozhodol pre zorganizovanie prevratu. Vedením operácie s názvom Ajax bola poverená CIA a centrom, z ktorého bola vykonaná, sa stala americká ambasáda v Teheráne. Aj keď počiatočný plán operácie zlyhal, nakoniec sa CIA podarilo zosadiť Mossadeqa a šach, ktorý predtým utiekol, sa vrátil do krajiny a začal nanovo budovať autoritatívny režim. Americká pomoc Britom samozrejme nebola zadarmo, a tak bol monopol AIOC zrušený a nahradený medzinárodným konzorciom, v ktorom AIOC získala len 40%. Ďalších 40% si rozdelilo päť hlavných amerických ropných spoločností, 14% získala Royal Dutch/Shell a 6% dostala francúzska CFP (Kinzer, 2008, s. 195-6). Irán sa stal až do roku 1979 jedným z hlavných spojencov USA.
  
V Iraku ukončila históriu monarchie revolúcia 14. júla roku 1958, ktorá bola podľa vzoru Egypta zorganizovaná skupinou slobodných dôstojníkov. Samotné zvrhnutie kráľovskej dynastie bolo vyvrcholením série povstaní počínajúcich už od roku 1936 a keď armáda vedená Abdulom Karimom Kasimom popravila kráľovskú rodinu a vyhlásila republiku, nestretla sa s nijakým odporom. Kasim sa stal prvým predsedom vlády. Nová vláda odstúpila od zmlúv s Veľkou Britániou a Spojenými štátmi a v roku 1959 poslední britskí vojaci opustili svoje základne v Iraku.
 
V roku 1961 bol prijatý zákon o  znárodnení takmer celého majetku IPC. Spojené štáty sa rozhodli pre zmenu vlády v Iraku a začali vyzbrojovať rôzne povstalecké skupiny a CIA sa dokonca pokúsila o atentát na Kasima. Ten však zlyhal a tak ako najlepšie riešenie vyzeral vojenský prevrat podporený CIA. Za spojenca vnútri Iraku si Američania vybrali malú, ale v armáde vplyvnú, stranu Baas. Mimoriadne krvavý prevrat sa uskutočnil v roku 1963 a jeden z členov strany Baas spolupracujúci so CIA bol aj mladý Saddám Hussajn. Americké ropné spoločnosti mali opäť možnosť uzatvárať zmluvy s irackou vládou. K moci sa však nedostala strana Baas, ale maršál Abdul Arif. No po piatich rokoch došlo k ďalšiemu prevratu s podporou CIA a moc už pevne uchopil Baas (Morris, 2003). Prezidentom republiky sa stal Ahmed Hassan al-Bakr. Al-Bakr pomerne úspešne vládol do roku 1979 kedy odstúpil a novým prezidentom sa stal Saddám Husajn, najvplyvnejší člen jedinej povolenej strany Baas.

 
 
1.2. Iránska revolúcia

     
 
 
V rokoch 1953 až 1979 bol Irán jedným z hlavných spojencov USA.  V zahraničnej politike bol šach dôležitým bojovníkom proti komunistickému vplyvu v oblasti a na domácej scéne uzatváral výhodné zmluvy s americkými ropnými a zbrojárskymi spoločnosťami. V Iráne sa symbolom jeho vlády stala najmä tajná polícia SAVAK[4], ktorá tvrdo prenasledovala akýkoľvek náznak opozície. Narastajúca brutalita však mala za následok zväčšujúce sa nepokoje. Opozícia sa delila do troch hlavných skupín. Prvou boli konštitucionalisti – zástancovia obnovenia konštitučnej monarchie, ich hlavnou požiadavkou boli slobodné voľby (tvorili ich najmä členovia Národného frontu a mali aj silnú podporu medzi emigrantmi). Druhú tvorili marxisti -  patrili k nim členovia strany Tudeh a niekoľko gerilových skupín. Tretími boli islamisti, ktorí sa sami ešte delili na niekoľko skupín: nábožensky založených členov Národného frontu, islamských socialistov a viaceré islamské skupiny, ktoré spájala osoba ajatolláha Chomejního.
  
Prvé väčšie demonštrácie, ktoré začali v januári 1978, boli krvavo potlačené armádou. V nasledujúcich mesiacoch sa rovnaký scenár niekoľkokrát zopakoval, akurát v čoraz väčšom rozsahu - v lete sa začali masové štrajky a v novembri už bola celá ekonomika ochromená. V tej dobe, čeliac revolúcii, sa šach obrátil s prosbou o pomoc na Spojené štáty, svojho najvýznamnejšieho spojenca, ktorý ho vždy podporoval. No po nástupe Cartera do Bieleho domu v roku 1977 nastala v tomto vzťahu zmena. Carter, v snahe zlepšiť povesť Spojených štátov vo svete, začal, na rozdiel od svojich predchodcov, viacej dbať na otázku dodržiavania ľudských práv.
 
A tak, kým dovtedy bol šach podporovaný v tvrdom boji s ľavicovými živlami, zrazu bol zaň napomínaný a ešte k tomu v tú najnevhodnejšiu chvíľu. No v dôsledku existencie rozdielnych názorových skupín v Carterovej administratíve boli signály vysielané smerom k šachovi značne protichodné. Na jednej strane bol prezident Carter, ktorý kritizoval šacha za prenasledovanie opozície a nakoniec mu v čase revolúcie odmietol pomôcť. Druhú skupinu tvorili vplyvné osobnosti, najmä bankár David Rockefeller, bývalý minister zahraničia Henry Kissinger a poradca pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski, ktorí šacha uisťovali o pomoci zo strany USA (Daugherty, 2003).
 
Fakt, že Spojené štáty nezareagovali na revolúciu, ktorá zosadila jedného z ich kľúčových spojencov, môže byť následkom aj toho, že ňou boli Američania úplne zaskočení. O tom svedčí správa CIA vydaná len 6 mesiacov pred revolúciou v ktorej sa tvrdí, že Irán nie je v revolučnom a ani predrevolučnom štádiu (U.S. House of Representatives, Permanent Select Committee on Intelligence, Iran. Evaluation of U.S. Intelligence Performance Prior to November 1978. Staff Report, Washington, D.C., s. 7).
   
Bez domácej a  zahraničnej podpory nakoniec šestnásteho januára 1979 šach a jeho manželka opustili Irán na žiadosť predsedu vlády Dr. Shapoura Bakhtiara. Bakhtiar zrušil SAVAK, oslobodil politických väzňov, rozkázal armáde dovoliť masové demonštrácie, sľúbil slobodné voľby a pozval Chomejního stúpencov a iných revolucionárov, aby vytvorili vládu národnej jednoty ("Demonstrations allowed", ABC Evening News for Monday, 15. 1. 1979). 1. februára, prichádza z exilu ajatolláh Chomejní, nespochybniteľný symbol revolúcie.
 
Okamžite po svojom príchode odmietol Bakhtiarovu vládu a vymenoval svojho vlastného predsedu vlády Mehdiho Bazargana. Nasledovali boje medzi zložkami armády rozdelenými v oboch táboroch a rôznymi revolučnými skupinami. Boje skončili 11. februára víťazstvom Chomejního stúpencov. Vláda premiéra Bazargana sa prezentovala v duchu reformizmu a parlamentnej demokracie (Moin, 2000, s. 203). Avšak táto umiernená vláda nemala moc nad revolučnými gardami, ktoré podliehali výlučne Chomejnímu. V lete 1979 sa zišlo Zhromaždenie ústavných expertov s cieľom vypracovať novú ústavu Islamskej republiky. Podoba tejto ústavy bola predmetom sporu medzi umiernenými silami, ktorých cieľom bola demokratická republika a radikálmi, ktorí sa snažili o prísnu teokratickú vládu. Udalosťou, ktorá rozhodla tento spor, bola rukojemnícka kríza.
  
Americká ambasáda sa stala terčom davu počas revolúcie dvakrát. Prvý raz to bolo 14. februára, kedy bola budova ambasády obsadená na niekoľko hodín. Krátko na to požiadal šach, ktorý dovtedy žil v Egypte a Maroku, o povolenie vstupu do Spojených štátov. Carter, ktorý bol po porade s ambasádou v Teheráne dobre oboznámený s tým, aké by toto povolenie malo následky na vzťahy Spojených štátov a nového Iránu a taktiež na bezpečnosť pracovníkov ambasády, sa rozhodol pre zamietnutie vstupu. S týmto rozhodnutím však nesúhlasili vplyvní šachovi stúpenci a nakoniec, najmä pod tlakom Rockefellera a Kissingera, Carter súhlasil s tým, aby šach priletel do New Yorku. To sa udialo 22. októbra 1979. O menej ako dva týždne neskôr, 4. novembra, zaútočilo asi 300 študentov na budovu americkej ambasády v Teheráne. Keďže Iránci si dobre pamätali odkiaľ bol naplánovaný prevrat, ktorý zvrhol ich demokraticky zvolenú vládu, čin študentov si okamžite získal podporu. Tú mu vyjadril aj ajatolláh Chomejní a pôvodný plán na krátke obsadenie sa zmenil na rukojemnícku krízu trvajúcu 444 dní.
  
Rukojemníci boli nakoniec prepustení 20. januára 1981 po uzavretí Alžírskych dohôd, v ktorých sa Spojené štáty zaviazali odblokovať iránske účty a prisľúbili nezasahovanie do vnútorných záležitostí Iránu [5]. Následkom krízy na iránskej scéne bolo odstúpenie umiernenej vlády Mehdiho Bazargana. Podľa novej ústavy vznikol veľmi silný post najvyššieho vodcu pre Chomejního a teokratický orgán Rada strážcov, ktorý má právo veta nad návrhmi kandidátov na prezidenta, do parlamentu a nad legislatívou. Vo vzťahu medzi Iránom a Spojenými štátmi viedla kríza k prerušeniu diplomatických stykov, ktoré dodnes neboli obnovené.
  
 
 
 
1.3. Iránsko-iracká vojna

  
Územné spory medzi Iránom a Irakom siahajú mnoho storočí do minulosti. V roku 1535 získala Irak, dovtedy patriaci Perzii, Osmanská ríša. Medzi Perzskou a Osmanskou ríšou prebiehali neustále pohraničné spory a ich dedičstvo prešlo po rozpade Osmanskej ríše na novovzniknutý štát Irak. V priebehu dvadsiateho storočia obidve krajiny podporovali povstalecké skupiny u svojho suseda, čo viedlo k mnohým sporom. Tieto krízy však až do roku 1980 neprerástli do vojny. V období vlády šacha Mohameda Reza Pahlaviho bol Irán vďaka veľkej americkej podpore jednoznačne najmocnejším štátom v Perzskom zálive. Situácia sa zásadne zmenila po Iránskej revolúcii.
 
Zvrhnutie pro-americkej vlády a obsadenie americkej ambasády bolo niečo, za čo museli byť Iránci patrične potrestaní. A tak Spojené štáty začali dodávať zbrane Saddámovi Husajnovi, diktátorovi, ktorému už skôr pomohli k moci a ktorý bol dobre známy svojimi proti-iránskymi postojmi. Saddám chcel získať kontrolu nad iránskou provinciou Kuzestan, v ktorej sa nachádza väčšina iránskej ropy a zároveň dúfal, že víťazná vojna nad Iránom mu pomôže dostať sa do pozície vodcu všetkých arabských krajín. S týmito zámermi Saddám 22. septembra 1980 bez výstrahy začal inváziu do Iránu. No Iračanom sa nepodarilo využiť výhodu prekvapenia a mali len menej významné územné zisky. Do júna roku 1982 Irán úspešne získal naspäť všetky stratené územia.
  
Nasledujúcich šesť rokov bola ofenzívna iniciatíva na strane Iránu. Počas tohto obdobia Irak vyzýval na ukončenie bojov, no ayatolláh Chomejní bol rozhodnutý zosadiť Saddáma. V priebehu vojny však vojenský potenciál Iraku vďaka zahraničnej pomoci narastal, zatiaľ čo iránske vojsko sa vyčerpávalo (viď tabuľka č.1). Vojenský materiál Iraku dodávali nielen Spojené štáty, ale aj Británia, Francúzsko a Taliansko, no ešte väčšie dodávky prichádzali do Iraku z východného bloku.
  
Tabuľka č.1

Image

zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/Iran-Iraq_war#Comparison_of_Iraqi_and_Iranian_military_strength
  
Politika Spojených štátov v tejto vojne ale nebola úplne jednostranná. Na jednej strane USA verejne podporovali Irak, no tajne, najmä prostredníctvom Izraelu, dodávali zbrane aj Iránu.[6] Postoj Američanov čiastočne vystihuje vyjadrenie Henryho Kissingera: „...škoda je len, že nemôžu prehrať obaja...“ (Iran-Iraq War, 2009). Toto vyjadrenie nie je úplne presné, nakoľko Spojené štáty mali úplne jasnú predstavu o tom, kto musí byť potrestaný, čo potvrdili aj priamym zaangažovaním sa do konfliktu, avšak Kissingerov postoj ukazuje, že Američania nikdy nepovažovali Saddáma za spoľahlivého spojenca akým je Izrael alebo akým bol iránsky šach.
   
V neskoršom štádiu vojny sa Spojené štáty rozhodli priamo sa zapojiť do podpory Iraku. Námorníctvo USA začalo poskytovať ochranu tankerom prevážajúcim irackú ropu. Následne americké vojnové lode pod rôznymi zámienkami vykonali niekoľko útokov na iránske loďstvo a ropné plošiny[7]. Definitívne rozhodnutie pristúpiť k rokovaniam a ukončiť vojnu urobil Chomejní po tom, čo americká loď USS Vincennes zostrelila iránske civilné lietadlo s 290 pasažiermi na palube. Vojna bola ukončená  20. augusta 1988 obojstranným prijatím Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 598, ktorá vyzývala k uzavretiu mieru a navráteniu sa k status quo ante bellum.
  
Osemročná vojna si vyžiadala obrovské straty na životoch a spôsobila hospodárske škody. Iránsky ropný priemysel sa dodnes ešte nedostal na predošlú úroveň. Pre postavenie štátov v Perzskom zálive, mala táto vojna nesmierne dôsledky. Dlhodobo najsilnejší štát, Irán, bol nahradený Irakom. Obrovské zbrojenie však znamenalo pre Irak dlhy u mnohých arabských štátov. Medzi nimi aj štrnásť miliárd dolárov, ktoré Irak dlhoval Kuvajtu a ktoré boli jedným z dôvodov vedúcich k Saddámovmu rozhodnutiu zaútočiť na Kuvajt.
      
     
     
 
1.4. Vojna v Zálive a 90. roky

  
Oficiálnou príčinou vojny v Perzskom zálive v roku 1990 bola invázia Iraku do Kuvajtu. Približná hranica medzi týmito dvoma štátmi bola stanovená anglo-osmanskou dohodou z roku 1913. Po prvej svetovej vojne sa obidva štáty dostali pod britský mandát a boli to Briti, kto v roku 1923 presne vytýčil ich hranicu. Toto vytýčenie znamenalo pre Irak obmedzenie prístupu k Perzskému zálivu na 58 km prevažne bažinatého terénu bez možnosti vybudovania väčšieho prístavu. Odvtedy sa Iračania snažili o posun hraníc a po tom, čo Kuvajt získal v roku 1961 nezávislosť, zvýšili svoje nároky na celé územie Kuvajtu. V roku 1988 mal Irak najmocnejšiu armádu v regióne (s výnimkou Izraelu) a taktiež obrovské dlhy. Saddám Husajn si musel vybrať medzi znižovaním stavov v armáde alebo získaním financií z nového zdroja. Druhého augusta 1990 Irak zahájil inváziu do Kuvajtu. Odpoveďou na inváziu boli rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN volajúce po ukončení okupácie, neskôr uvaľujúce ekonomické sankcie na Irak a nakoniec Rezolúcia číslo 678 umožňujúca viesť Spojeným štátom vojenskú koalíciu proti Iraku.
  
Vyhlásenie vojny Iraku znamenalo pre Američanov útok na svojho spojenca. Vyvstáva teda otázka, prečo nastala tak radikálna zmena vzťahov týchto dvoch štátov. O tom, že Spojené štáty považovali Husajna za svojho spojenca, svedčí ich pomoc, ktorá prúdila do Iraku prakticky až do dňa invázie do Kuvajtu. Keďže Saddám sa nechcel dostať do sporu s USA, skôr ako zaútočil na Kuvajt, si overoval stanovisko USA. Postoj, ktorý sa dozvedel v rozhovore s americkou veľvyslankyňou v Iraku April Glaspie, bol taký, že Američania nemajú názor na konflikty medzi arabskými štátmi, ako napríklad pohraničný spor medzi Irakom a Kuvajtom (The Gulf war reader, 1991).
 
Z následných udalostí je jasné, že Saddám to považoval za povolenie na inváziu. Pravdepodobne navždy nezodpovedanou zostane otázka, či išlo o nedorozumenie a Američania chceli dovoliť Iraku jemne si upraviť hranice, alebo bol americký súhlas cieleným úmyslom získať zámienku na vlastnú inváziu do oblasti Perzského zálivu. Čo však vieme je, že okamžite po Irackej invázii sa Spojené štáty rozhodli nepripustiť mierové vyriešenie sporu a namiesto toho presadiť vojnu. Collin Powel ako predseda Joint Chiefs of Staff [8] vyhlásil, že najhorším výsledkom by bolo, ak by sa Husajn stiahol z Kuvajtu a zanechal tam bábkovú vládu (Chomsky, 2008).
 
Od okamihu keď Saddám zistil, že jeho bývalý spojenec stojí proti nemu, začal ponúkať dohody na mierové riešenie konfliktu. Prvý iracký návrh prišiel 12. augusta, desať dní po zahájení invázie. Saddám v ňom spájal stiahnutie sa z Kuvajtu so stiahnutím sa Izraelu z okupovaných arabských území. Ďalší z irackých návrhov, ktorý mnohí analytici označovali za dobrý základ rokovaní, ponúkal stiahnutie sa z Kuvajtu výmenou za rozšírenie irackého územia o dve míle, čo by zaručovalo Iraku kontrolu nad ropným poľom Rumailah a najmä prístup k Perzskému zálivu. Rovnako ako tieto dva, aj všetky ďalšie návrhy Iraku boli Spojenými štátmi zamietnuté. Posledný z návrhov bol zverejnený 2. januára -dva týždne pred vypršaním ultimáta, ktoré dala OSN Iraku na stiahnutie sa. V tomto návrhu Saddám podmienil svoje stiahnutie prísľubom Spojených štátov, že nezaútočia na ustupujúcich vojakov, odvelením cudzích vojsk z regiónu, dohodou o palestínskej otázke a zákazom všetkých zbraní hromadného ničenia v regióne. Aj tento návrh bol bez väčšej pozornosti zamietnutý (Chomsky, 1991).
  
Pevné rozhodnutie USA nasadiť vojská proti svojmu bývalému spojencovi je jasne viditeľné, to však neplatí o dôvodoch, ktoré na to USA mali. Ponúka sa však niekoľko možných vysvetlení. Oficiálnou verziou vlády Spojených štátov bolo, že Američania idú bojovať do Zálivu, aby sa postavili proti agresii a porušovaniu práva. Táto verzia má však jeden veľký nedostatok a ním je to, že vyvoláva otázku, prečo pri množstve iných prípadov boli práve USA alebo ich spriatelené štáty agresormi a porušovateľmi medzinárodného práva. Ďalším z možných dôvodov pre americkú inváziu bolo ropné bohatstvo regiónu.
 
Import ropy do Spojených štátov síce zabraním Kuvajtu ohrozený nebol, avšak opak platil pre import pre spojencov USA v Západnej Európe a najmä pre Japonsko. Oslobodenie Kuvajtu by teda znamenalo nielen zaistenie bezpečnosti dodávok ropy pre amerických spojencov, ale takto získaná kontrola nad vývozom ropy by sa zároveň mohla stať, v prípade potreby, pákou v rukách Bieleho domu. Tretí z možných amerických motívov je obnovenie priamej vojenskej prítomnosti v regióne s najväčším strategickým významom. Spojené štáty mali svoje vojská v Saudskej Arábii od roku 1951, no v 1962 museli pod tlakom arabského nacionalizmu túto oblasť opustiť. Vojna v Perzskom zálive bola jedinečnou príležitosťou na návrat amerických vojsk.
 
Posledným z potenciálnych amerických dôvodov bola snaha preukázať potrebu Spojených štátov vo svete (Achcar, 2008). Skončilo sa obdobie Studenej vojny, svetový systém sa radikálne zmenil a USA získali možnosť dokázať, že ich vojenská sila je stále potrebná na ochranu svojich a spojeneckých záujmov pred akoukoľvek hrozbou.
  
Útok koaličných vojsk sa začal 17. januára 1991 úderom letectva na iracké letiská a bombardovaním Bagdadu. V tejto prvej fáze vojny bolo cieľom koalície zničiť iracké letectvo a zabezpečiť si tak úplnú kontrolu nad vzdušným priestorom. Po tom, čo koaličné letectvo zničilo iracké vzdušné sily[9] začala 24. februára druhá fáza vojny, pozemná ofenzíva. Prevaha koaličných vojsk po všetkých stránkach sa naplno prejavila a 100 hodín od začatia ofenzívy boli iracké vojská porazené a vyhlásené prímerie. 
  
Vojenská porážka Saddáma Husajna bola rýchla a koalíciu stála prekvapivo malé straty. Naskytá sa však otázka prečo USA a ich spojenci nepokračovali ďalej na Bagdad a nezvrhli Saddáma, diktátora, ktorý porušuje medzinárodné právo a o ktorom sa už vtedy vedelo, že používa chemické zbrane proti svojmu vlastnému obyvateľstvu. Možných odpovedí na túto otázku je opäť niekoľko. Jednou z nich je tá, ktorú prezentoval vtedajší prezident George Bush starší a tiež jeho minister obrany Dick Cheney. Podľa nich by pokračovanie v invázii do Iraku ohrozilo súdržnosť koalície, stálo by USA značné straty a prinášalo by nebezpečenstvo uviaznutia v dlhotrvajúcej okupácii (Gulf War, 2009). 
 
Porovnanie s inváziou v roku 2003 tieto argumenty nepochybne podporuje. Toto vysvetlenie má však jeden nedostatok a ním je fakt, že USA mali možnosť zabezpečiť zvrhnutie Saddáma bez toho, aby na to museli využiť vlastné sily. Hneď po uzavretí prímeria v marci 1991 začali spontánne povstania proti Saddámovi. Povstania vypukli na severe, kde sa búrili Kurdi, a na juhu, kde povstala utláčaná šítska väčšina. K ľudovému povstaniu sa hromadne pridávali zložky armády[10] vracajúce sa z bojov. Akokoľvek veľké čo do počtu bolo povstanie, jeho zásadným problémom bol nedostatok výzbroje. Čeliac vrtuľníkom Saddámovej Republikánskej gardy, sa povstalci obrátili na Spojené štáty s prosbou o vydanie irackých zbraní zabraných vo vojne.
 
Táto prosba bola však zamietnutá, ako vysvetlilo americké ministerstvo zahraničia, kvôli tomu, že Američania si nemyslia, že by sa vonkajšie mocnosti mali miešať do irackých záležitostí (Iraq and Occupied Kuwait, 1992). Bez potrebnej výzbroje boli povstania krvavo potlačené. Masakre civilného obyvateľstva ktoré nasledovali boli jedným z hlavných bodov obžaloby pri procese so Saddámom Husajnom. Odhliadnuc od oficiálneho vysvetlenia, existuje pravdepodobnejší dôvod, pre ktorý Spojené štáty nezvrhli Saddáma a ani nepodporili povstanie, ktoré by to mohlo dokázať. Podľa viacerých, viac alebo menej priamych, vyjadrení amerických politikov Saddám ponúkal Západu viac stability, ako neznámy výsledok povstania (Cowell, 1991). Aby sme pochopili termín stabilita, stačí si pripomenúť ako sa dostal Saddám k moci a aké hrozby pre americké záujmy predstavovala neistá demokratická vláda.
  
Spojené štáty nielen nepodporili povstanie, ktoré mohlo zvrhnúť Saddámov režim, ale či už úmyselne alebo neúmyselne zabezpečili, že si Saddám udrží v rukách moc aj v najbližších rokoch. V roku 1990 USA prostredníctvom OSN uvalili na Irak sankcie a neskôr v roku 1995 rovnako presadili program Ropa za potraviny. Dvaja koordinátori tohto programu Denis Halliday a Hans von Sponeck rezignovali na protest proti sankciám, ktoré označili za genocídne. Zároveň obaja zdôrazňovali, že sankcie, v podobe akej fungujú, sú namierené proti irackému ľudu, ktorý v snahe prežiť má jedinú šancu – podporovať Saddámov režim (Sponeck, 2006).  Saddám Husajn sa napriek dvom katastrofálnym vojnám a masívnemu povstaniu udržal pri moci ďalších dvanásť rokov.
  
 
 
1.5. Reformné snahy v Iráne

  
Tretieho júna 1989 zomrel najvyšší vodca Iránu Rúhalláh Chomejní. Jeho nástupcom sa stal dovtedajší prezident Ali Chamenei, ktorý je v pozícii najvyššieho vodcu dodnes. Na uvoľnené miesto prezidenta Iránu bol zvolený ajatolláh Akbar Rafsanjani, ktorého dve funkčné obdobia boli poznamenané najmä infláciou a jeho politika ho raz zbližovala s konzervatívcami, inokedy s reformistami. Významná zmena vo vývoji Islamskej republiky nastala v prezidentských voľbách v roku 1997. V týchto voľbách s vysokou účasťou voličov, takmer 80%, zvíťazil dovtedy len málo známy duchovný Mohamed Chatami. Jeho volebný program hlásajúci liberalizáciu a reformy mu získal až 70% hlasov. Vo vnútornej politike sa Chatamimu podarilo presadiť úspešné ekonomické reformy, ktoré znížili nezamestnanosť, zvýšili HDP a krajina získala pozitívne ohodnotenie zo strany OECD. V oblasti občianskych práv, práv žien a slobody prejavu však reformné snahy narazili na odpor najvyššieho vodcu a Rady strážcov.
 
V zahraničnej politike zaviedol Chatami heslo „Dialóg medzi civilizáciami“, ako odpoveď na slávne Huntingtonove dielo. Chatami si vďaka svojim postojom získal medzinárodné uznanie, avšak jeho snahy o zmierenie medzi Iránom a Spojenými štátmi boli neúspešné. Počas ôsmich rokov vo funkcii prezidenta sa Chatami viackrát pokúsil nadviazať styky s USA. Týmto snahám však zasadil tvrdý úder prezident Bush, keď v januári 2002 v svojej správe o stave únie označil Irán ako jeden zo štátov tvoriacich „Os zla“. Posledný pokus o urovnanie vzťahov medzi Iránom a USA prišiel zo strany Iránu v roku 2003 v podobe faxu zaslaného do Washingtonu švajčiarskym veľvyslancom v Teheráne.
 
Iránci v tomto návrhu vyjadrili ochotu diskutovať o svojej podpore teroristických skupín, svojom jadrovom programe a dokonca aj o svojom vzťahu s Izraelom. Výmenou požadovali od Spojených štátov bezpečnostné záruky, ukončenie sankcií a sľub, že USA nebudú iniciovať zvrhnutie iránskeho režimu. Odpoveď zo strany Spojených štátov nikdy neprišla. Umiernenejší predstavitelia Bushovej administratívy to vysvetľovali tým, že ponuka nie je dôveryhodná a pravdepodobne nebola schválená najvyššími predstaviteľmi Iránu. Radikálnejšie krídlo úplne zavrhlo spoluprácu s iránskou vládou. V tej dobe mali USA za sebou niekoľko týždňov zatiaľ úspešnej kampane v Iraku. Odmietnutie tejto ponuky spolu s ďalšími prehrami reformistického hnutia viedlo v Iráne k víťazstvu konzervatívnych síl v prezidentských voľbách v roku 2005.
  
 
 
2. Dôvody invázie do Iraku v roku 2003

2.1. Vojna proti terorizmu a zbrane hromadného ničenia
 
 
 
Počas 90. rokov bolo stratégiou USA voči Iraku kontrolovanie režimu Saddáma Husajna prostredníctvom sankcií. Odhliadnuc od občasných leteckých útokov, sa Spojené štáty vyhýbali priamej konfrontácii. Radikálna zmena v prístupe k Iraku nastala v roku 2001. No aj keď invázia nakoniec začala až 20. marca 2003, výzvy volajúce po okupácii Iraku sa ozývali od vojny v roku 1991. Ako bolo povedané v predošlej kapitole, prezident George H. W. Bush túto možnosť odmietol. O absencii podpory pre inváziu jasne vypovedá hlasovanie v Senáte umožňujúce nasadenie vojsk USA na oslobodenie Kuvajtu. S výsledkom 52 ku 47 to bolo najtesnejšie odsúhlasenie vojenského zásahu od roku 1812.
 
Počas dvoch funkčných období prezidenta Clintona sa opäť vyskytli výzvy k invázii do Iraku, a to najmä zo strany neo-konzervatívnych think-tankov, ktorých viacerí členovia neskôr zastávali významné pozície v administratíve Georga Busha mladšieho (Letter to President Clinton on Iraq, 1998). Prezident Clinton však inváziu odmietol s vysvetlením, že sa nenachádza v pozícii na takúto akciu (Achcar, 2008). Po vymenovaní novej administratívy v roku 2001 bola politická vôľa k invázii jasne viditeľná hlavne vďaka menám ako Donald Rumsfeld a Paul Wolfowitz. Čo však stále chýbalo prezidentovi Bushovi mladšiemu k naplneniu týchto plánov, bola všeobecná podpora verejnosti a Kongresu. Situácia sa však drasticky zmenila 11. septembra 2001.
 
Teroristické útoky v New Yorku a Washingtone mali zásadný dopad na americkú zahraničnú politiku. Za necelé dva týždne od útokov bola vypracovaná nová stratégia, ktorá už rátala aj s inváziou do Iraku (Ritchie, Rogers, 2007). V období medzi septembrom 2001 a marcom 2003 si prezident Bush získal podporu pre plán vojenského útoku na Irak. Avšak dôvody, na základe ktorých útok presadil, zostávajú dodnes kontroverznými.
  
V súlade s plánom útoku na Irak bola vypracovaná nová zahranično-politická doktrína, ktorej črty sa dali sledovať  na prejavoch prezidenta Busha počas obdobia jedného roku od útokov na New York a ktorá bola v ucelenej podobe zverejnená v októbri 2002 v Národnej bezpečnostnej stratégii. V tomto dokumente sa opakuje dôležitá zmena v prístupe, ktorú už viackrát vyhlásil prezident Bush, a to, že Spojené štáty nebudú robiť žiadny rozdiel medzi teroristickými skupinami a štátmi, ktoré im poskytujú útočisko. Ďalej si USA vyhradzujú právo unilaterálne spustiť preemptívny úder proti akejkoľvek hrozbe pre ich bezpečnosť. Táto stratégia tiež jasne definuje zdroje najväčšieho ohrozenia pre Spojené štáty.
 
Sú nimi takzvané „darebácke štáty“, čiže štáty, ktoré porušujú medzinárodné právo, sú odhodlané získať zbrane hromadného ničenia (ZHN), podporujú terorizmus a nenávidia Spojené štáty (The National Security Strategy, 2002). Vízia takejto hrozby sa ukázala po 11. septembri dostatočná na to, aby získala podporu americkej verejnosti pre masívne nasadenie vojenských síl. A tak príprava invázie mala charakter kampane mierenej po prvé na preukázanie prepojenia medzi Saddámom Husajnom a teroristickými skupinami, a po druhé na dokázanie, že Irak vlastní, prípadne vyvíja, ZHN.
  
Krátko po 11. septembri nariadili hlavní zástancovia útoku na Irak, Donald Rumsfeld a Paul Wolfowitz, bývalému riaditeľovi CIA Jamesovi Woolseymu nájsť dôkazy o Sadddámovej účasti na teroristických útokoch. Aj keď sa Woolseymu (ani nikomu ďalšiemu) nepodarilo nájsť takéto dôkazy, prezentoval názor že s najväčšou pravdepodobnosťou boli útoky z 11. septembra podporované a najskôr aj objednané Saddámom Husajnom (Ritchie, Rogers, 2007). Prezident Bush tento názor ďalej šíril a pri viacerých príležitostiach naznačoval prepojenie medzi Saddámom a Al-Ká’idou. Výsledky tejto kampane vedenej Bushovou administratívou sú zjavné s prieskumov verejnej mienky. Kým tesne po 11. septembri 2001 iba 3% opýtaných Američanov spojovalo teroristické útoky so Saddámom Husajnom, v marci roku 2003 to už bolo 45% (Feldmann, 2003). 
  
Obdobným spôsobom prebiehalo aj skúmanie irackého vlastníctva ZHN. Prostredníctvom Bezpečnostnej rady OSN boli prijaté rezolúcie vyzývajúce Irak k podriadeniu sa inšpekciám skúmajúcim potenciálne vlastníctvo ZHN. No zároveň prezident Bush jasne vyjadril skepticizmus ohľadom práce inšpektorov a dal najavo, že pokiaľ inšpektori nenájdu ZHN, znamená to len to, že ich Saddám dobre ukryl. Paralelne s inšpekciami pod mandátom OSN viedli vlastné vyšetrovanie, ktoré malo dokázať, že Irak vyvíja nukleárne zbrane. Toto tvrdenie mali dokazovať dve veci: údajný iracký nákup uránu z Nigeru a nákup hliníkových trubiek na výrobu centrifúg na obohacovanie uránu. Neskorší prieskum CIA dokázal, že nákup uránu sa nikdy neuskutočnil a hliníkové trubky boli určené na iný účel (Ritchie, Rogers, 2007).
  
Bez ohľadu na absenciu reálnych dôkazov prepojenia režimu Saddáma Husajna na teroristické organizácie a tiež o vlastníctve ZHN, administratíva Georga Busha mladšieho úspešne prezentovala verejnosti obraz Iraku ako hrozby. Vojenská invázia trvala od 20. marca do 1. mája 2003 a bola začiatkom okupácie Iraku, nazývanej aj Iracká vojna, trvajúcej dodnes. Jeden z prvých problémov, ktorým čelil prezident Bush v Iraku, bol fakt, že okupačné vojská neboli schopné nájsť ZHN, ktoré by potvrdili obvinenia, ktorými Spojené štáty odôvodnili inváziu. Čeliac správam CIA a iných spravodajských agentúr o tom, že Irak nevlastní ZHN a že Saddám Husajn nemá kontakty s Al-Ká’idou, sa prezident Bush rozhodol prezentovať nové zdôvodnenie invázie.

 
 
 
 
2.2. Ľudské práva a vývoz demokracie

  
 
Keď sa v roku 2003 rozpadol obraz Iraku ako hrozby v dôsledku ZHN a teroristických kontaktov, administratíva Georga Busha začala uvádzať nové dôvody invázie. Prvým bolo zosadenie diktátora, ktorý brutálne porušoval ľudské práva (Testimony on Iraq, 2003). Vierohodnosť tohto cieľa však značne narušuje fakt, že v osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov to boli Spojené štáty, ktoré najskôr podporovali Saddáma a neskôr mu dovolili pokračovať v páchaní zločinov, z ktorých ho neskôr obviňovali. Aj keď sa na tento fakt niekedy v USA a v Európe zabúda, obyvatelia Iraku a Iránu ho majú nepochybne v pamäti, a tak je pochopiteľný ich skepticizmus voči oficiálnym cieľom Spojených štátov na Blízkom východe.
 
Druhým z nových cieľov invázie prezentovaných prezidentom Bushom bolo vybudovanie demokratickej a slobodnej krajiny, ktorá sa stane spojencom v boji proti terorizmu (Sandalow, 2004). Proklamované budovanie demokratickej spoločnosti sa však tiež stalo terčom skepticizmu a to z viacerých dôvodov. Jedným boli postoje Spojených štátov voči vládam, ktoré konali v súlade s názorom svojich voličov a odmietli účasť na vojenskej akcii proti Iraku. Dobrým príkladom je Turecko, ktoré bolo podrobené ostrej kritike z Washingtonu, pričom obzvlášť vynikol Paul Wolfowitz, ktorý kritizoval najmä tureckú armádu za to, že nezasiahla a nepresvedčila vládu, aby konala v rozpore s postojom 95% obyvateľstva (Lacey, 2003).
 
Ďalším zdrojom nedôvery voči oficiálnym cieľom USA bol samotný vývoj v Iraku po nastolení koaličnej správy pod vedením Paula Bremera[11]. Prvoradými cieľmi Dočasnej koaličnej správy pod vedením Bremera bola privatizácia majetkov vo vlastníctve štátu a úplné otvorenie irackého trhu, predaj irackých bánk zahraničným investorom a samozrejme privatizácia ropných polí. Pochopiteľne takáto politika, v spojení so snahou o odklad volieb irackej vlády, vyvolala veľkú nevôľu medzi Iračanmi a spolu s rozpustením všetkých bezpečnostných zložiek existujúcich pred inváziou mala za následok nárast počtu útokov rôznych odbojových skupín.

 
 
2.3. Ropa ako katalyzátor vzťahov

  
 
Ropné bohatstvo Iraku predstavuje druhé najväčšie zásoby tejto strategickej suroviny na svete. Predstavitelia štátov, ktoré sa zúčastnili na invázii do Iraku, sa však snažili zo všetkých síl presviedčať verejnosť, že prítomnosť obrovských nálezísk ropy nehrala pri napadnutí Iraku žiadnu úlohu. Myšlienku, že invázia má súvis s irackou ropou, označil bývalý britský premiér Tony Blair za konšpiračnú teóriu a bývalý austrálsky premiér John Howard za najpoburujúcejšiu kritiku (Australia must protect oil supply, 2007). Možným vysvetlením týchto reakcií na označenie ropy ako motivácie je, že záujem na kontrole ropného bohatstva Iraku by nestačil na získanie obyvateľstva pre inváziu.
 
Avšak na podporu vysvetlenia motívu invázie prostredníctvom ropy jasne hovorí význam irackých zásob čierneho zlata. Pre samotné Spojené štáty je import ropy z oblasti Perzského zálivu menej podstatný.  S výnimkou dovozu zo Saudskej Arábie pochádza americký import zo stabilnejšej oblasti Severnej a Južnej Ameriky. No význam kontroly nad ropným bohatstvom Blízkeho východu spočíva v tom, že predstavuje, ako to vyjadril Zbigniew Brzezinski, rozhodujúcu páku na európske a ázijské ekonomiky (Brzezinski, 2003). Pre všetkých hlavných producentov ropy v Perzskom zálive platí, že najväčšími odberateľmi ich exportu sú Japonsko, Čína a najvyspelejšie krajiny Európskej únie[12]. Význam tejto páky ocenil už Franklin D. Roosvelt, keď označil obranu Saudskej Arábie za životne dôležitú pre Spojené štáty (Multinational Oil Corporations..., 1975).
 
Napríklad import ropy jedného z hlavných ekonomických konkurentov USA, Japonska, prichádza z 82% z Perzského zálivu. Keď zoberieme do úvahy, aký význam má pre Spojené štáty kontrola Iraku a vôbec vojenská prítomnosť v oblasti, získavame nielen silný motív pre inváziu, ale zároveň aj predstavu o tom, aké dôsledky by malo stiahnutie sa z Iraku bez zanechania vlády závislej na USA. Predstavitelia šiítskej väčšiny v Iraku majú už dnes veľmi blízke kontakty s najväčším odporcom Spojených štátov v oblasti, Iránom a existuje predpoklad, že samostatný Irak bude tieto kontaky prehlbovať. Pokračovaním tohto predpokladu je prehlbovanie kontaktov s odbercami irackej ropy, čo by v konečnom dôsledku pre USA znamenalo možnosť straty energetickej kontroly nad Čínou, hlavným ohrozením svetovej hegemónie Spojených štátov amerických.




 
3. Zahraničná politika Spojených štátov voči Iraku a Iránu od roku 2003

3.1. Situácia v Iraku po invázii Spojených štátov amerických
 
 
 
  
 
Pri plánovaní kontroly povojnového usporiadania Iraku sa Spojené štáty spoliehali na spoluprácu dvoch zložiek irackého politického spektra. Prvú zložku predstavovali dve šiítske osobnosti žijúce v exile, pričom obaja mali styky s časťou Bushovej administratívy, ale prezentovali rozdielne plány ako usporiadať správu Iraku po porážke Saddáma Husajna. Prvý plán bol prezentovaný Ahmedom Chalabim a spočíval v úplnom odstránení všetkých mocenských štruktúr fungujúcich počas vlády strany Baas. Tento plán mal podporu najmä v Pentagone. Oproti stál plán prezentovaný Iyadom Allawim, bývalým členom Baas, ktorého podstatou bolo vyvolanie vnútorného sporu v strane Baas a získanie si jej časti, najmä armády, na svoju stranu. Tento druhý plán mal podporu na ministerstve zahraničia a v CIA. 
 
Prezident Bush sa nakoniec rozhodol pre spoluprácu s Chalabim a tak bezprostredne po obsadení Iraku začali Spojené štáty napĺňať jeho plán. Implementácia tohto plánu mala katastrofické následky na bezpečnostnú situáciu v Iraku. Krajina sa ocitla bez všetkých dovtedajších bezpečnostných zložiek (vrátane hraničnej polície) čím sa značne zvýšila možnosť prieniku skutočných teroristických skupín. Zároveň týmto krokom množstvo vojakov a policajtov nedostalo možnosť spolupracovať s novou vládou, čo mnohých sunnitov viedlo k vytvoreniu ozbrojených skupín a odporu voči okupácii. Okrem negatívnych dopadov na bezpečnostnú situáciu sa rýchlo ukázala aj ďalšia slabina pôvodného plánu a tou bol fakt, že Ahmed Chalabi v skutočnosti nemal v Iraku takmer žiadnu podporu. Z týchto dôvodov sa Spojené štáty rozhodli prejsť na druhý plán a tak sa prvou hlavou irackej vlády po Saddámovi Husajnovi stal Iyad Allawi.
 
Avšak toto bola len dočasná vláda menovaná Paulom Bremerom a jej vládnutie trvalo len od mája 2004 do apríla 2005, keď bola nahradená prechodnou vládou, ktorá vzišla z prvých demokratických volieb a ktorej úlohou bolo vytvoriť trvalú ústavu. V týchto voľbách sa ukázalo, že ani druhý americký spojenec, Allawi, nemá masovú podporu, nakoľko boli jeho volebné zisky len minimálne.
  
Druhou a zatiaľ spoľahlivejšou zložkou spolupracujúcou s USA sú irackí Kurdi. Podpora Spojených štátov však bola veľmi premenlivá. Len za posledných 20 rokov sa situácia zmenila trikrát, keď najprv USA dodávali Saddámovi materiál na výrobu chemických zbraní, ktoré boli použité aj proti Kurdom. Neskôr prezident Bush starší počas Vojny v Zálive nabádal Kurdov na povstanie proti Iraku, no keď povstanie naozaj vypuklo, Spojené štáty umožnili Saddámovi využiť letectvo a poraziť Kurdov. Zakrátko po potlačení povstania Spojené štáty opäť zmenili svoj postoj a s ich podporou si Kurdi získali istú úroveň autonómie už v 90. rokoch. Avšak Kurdi nepochybne nezabúdajú na premenlivosť amerického spojenectva a potenciálnou hrozbou pre Spojené štáty by mohli byť blízke kontakty s Iránom, ktoré udržujú viacerí významní predstavitelia Kurdov, menovite súčasný iracký prezident Jalal Talabani (Achcar, 2008).
  
Najväčším ohrozením amerického vplyvu v Iraku po invázii sa stali šiítske fundamentalistické sily. Keď sa Paul Bremer pokúšal presadiť ústavu nového štátu vytvorenú koaličnou správou, zabránil mu v tom práve hlavný šiítsky duchovný, veľký ajatolláh Ali al-Sistani. Sistani trval na tom, že ústava musí byť prijatá zhromaždením zvoleným v demokratických voľbách a požadoval, aby sa tieto voľby uskutočnili čo najskôr od začiatku okupácie. Keďže jeho požiadavky boli spočiatku ignorované zo strany USA, Sistani vyzval Iračanov na zorganizovanie demonštrácie. Odpoveďou mu boli masové demonštrácie, ktoré donútili Spojené štáty umožniť usporiadanie volieb (Chomsky, 2008). Vo voľbách v januári 2005 zvíťazila koalícia Združená iracká aliancia, v ktorej mali dominantné postavenie šiítske fundamentalistické strany Najvyššia rada pre islamskú revolúciu v Iraku [13] a Islamská strana Dawa.
 
Napriek zisku menej ako 15% pre Iyada Allawiho sa Spojené štáty pokúšali zabezpečiť mu kľúčové pozície v budúcej vláde. Toto značne spomalilo tvorbu vlády, ale Allawi aj tak nebol úspešný a predsedom vlády sa stal predseda strany Dawa Ibrahim al-Jaafari. Úlohou jeho dočasnej vlády bolo vytvorenie novej ústavy a po jej schválení sa ešte v decembri roku 2005 konali riadne voľby. V nich opäť zvíťazila Združená iracká aliancia a zároveň značne narástol vplyv významného odporcu americkej okupácie Muqtadu al-Sadra. 
 
Avšak Spojené štáty predsa len dosiahli isté víťazstvo, keď sa im podarilo v komplikovaných vyjednávaniach zabezpečiť, aby sa novým predsedom vlády nestal opäť Jafaari, ktorý bol zástancom čo najrýchlejšieho odsunu amerických vojsk. A tak sa namiesto neho stal predsedom vlády druhý najvýznamnejší člen strany Dawa Nouri al-Maliki. Maliki sa počas svojho funkčného obdobia dostal viackrát do sporov s al-Sadrom. Tieto spory viedli k ozbrojenému konfliktu medzi vojskami Spojených štátov a irackou armádou na jednej strane a al-Sadrovými milíciami, Mahdiho armádou, na strane druhej. Boje skončili až v roku 2008, keď Muqtada al-Sadr rozkázal väčšine svojich milícií zložiť zbrane.
  
V roku 2008 bol v jednom z najvýznamnejších rokovaní pre budúcnosť Iraku prijatý dohovor o štatúte amerických vojsk v Iraku. Prijatie tohto dohovoru bolo pre USA zásadnou otázkou, nakoľko by bez neho nemali po roku 2008 žiadne právo ponechať si vojská v novom, slobodnom a demokratickom Iraku. Tento tlak na Spojené štáty vysvetľuje zmeny, ktoré sa podarilo Iračanom dosiahnuť. Na rozdiel od dovtedajšej situácie získali iracké súdy za istých okolností možnosť súdiť amerických vojakov obvinených zo spáchania závažného zločinu.
 
Americké vojská naopak stratili možnosť prehľadávať iracké domy bez povolenia a zadržiavať väzňov bez obvinenia dlhšie ako 24 hodín. Hlavným bodom tohto dohovoru je otázka odchodu amerických vojsk z Iraku. Spojené štáty sa zaviazali stiahnuť svoje bojové jednotky z irackých miest do 30. júna 2009 a všetky americké jednotky by mali opustiť Irak najneskôr do konca roku 2011. Termín úplného odchodu Spojených štátov z Iraku však zostáva aj napriek dohovoru otázny a to z niekoľkých dôvodov. V prvom rade je to referendum, ktorým podmienili svoju podporu dohovoru sunnitské strany v irackom parlamente. Referendum sa bude konať 30. júla 2009 a Iračania v ňom rozhodnú, či odsúhlasia dohovor o štatúte amerických vojsk.
 
Pokiaľ by referendum dopadlo v neprospech dohovoru, USA by museli opustiť Irak do jedného roku teda do 30. júla 2010. Opačné spochybnenie termínu konečného odchodu Američanov z Iraku sa dá pozorovať na vyhláseniach niektorých irackých a amerických predstaviteľov, ktorí sa vyjadrili, že Irak bude potrebovať americkú pomoc aspoň desať rokov. Pochybnosti o dodržaní termínu odsunu vojsk uvedenom v dohovore podporuje aj výstavba základní Spojených štátov na území Iraku.
  
V každom prípade bude rok 2009 pre budúci vývoj v Iraku kľúčový. Vyplýva to nielen z júlového referenda, ale taktiež z parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnia v decembri.

 
 
3.2. Politika Spojených štátov voči Iránu po roku 2003

  
 
Po obsadení Iraku sa pozornosť Bushovej administratívy začala presúvať na Irán. Pokusy o nadviazanie vzťahov zo strany iránskych reformistov boli zamietnuté a Spojené štáty začali stupňovať svoju konfrontačnú rétoriku. Z pohľadu Iránu vyhlásenia USA vyvolávali značné obavy, nakoľko v rokoch 2001 a 2003 sa rapídne zvýšila prítomnosť amerických vojsk v krajinách susediacich s Iránom. Väčšina iránskych predstaviteľov pri pohľade na mapu zdieľa názor, že Spojené štáty sledujú politiku postupného obkľučovania Iránu svojimi vojskami (Sadri, 2007). Od roku 2004 začali Spojené štáty vysielať zo svojich základní v Iraku bezpilotné lietadlá na špionážne misie nad Iránom.
 
Po tom, čo niekoľko lietadiel havarovalo a účel týchto misií sa dostal na verejnosť, USA vyhlásili, že cieľom preletov bolo poskytnúť informácie o iránskom zbrojnom programe. Vzdušná špionáž je štandardným postupom v príprave na letecké útoky (Linzer, 2005a). Na druhej strane prezident Bush obviňoval Irán s podpory ozbrojených skupín v Iraku. Argumenty Spojených štátov boli postavené na údajnom iránskom pôvode výbušnín používaných proti americkým vojskám v Iraku. Tieto informácie sa ale ukázali ako nepravdivé. Hlavným objektom napätia však bol a naďalej zostáva iránsky jadrový program.
  
Iránsky jadrový program začal v 60. rokoch minulého storočia za vlády šacha Pahlavího a v roku 1968 Irán pristúpil k Zmluve o nešírení jadrových zbraní. Program bol spustený s výraznou americkou podporou. Oficiálne stanovisko vlády Spojených štátov v tej dobe bolo, že získanie jadrovej energie zabezpečí narastajúce potreby iránskeho hospodárstva a zároveň uvoľní ďalšie zásoby ropy na export. Najďalej sa v podpore iránskeho jadrového programu dostal prezident Gerald Ford, ktorý nielenže podporil masívnu výrobu atómovej energie, ale zároveň pracoval na dohode o poskytnutí značného množstva plutónia a obohateného uránu Iránu. Tieto materiály predstavujú dve cesty k získaniu funkčnej atómovej zbrane. (Linzer, 2005b)
  
Revolúcia v roku 1979 znamenala úplné zastavenie podpory iránskeho jadrového programu zo západu. V tej dobe bol prvý reaktor atómovej elektrárne v Búšehri dokončený na 85%. Štyri roky po revolúcii Irán oznámil Medzinárodnej organizácii pre atómovú energiu (IAEA) svoj zámer obnoviť jadrový program prostredníctvom vlastnej produkcie paliva. IAEA spočiatku plánovala poskytnúť Iránu pomoc pri obohacovaní uránu, avšak pod nátlakom Spojených štátov túto pomoc zrušila. Iránsky jadrový program stagnoval až do deväťdesiatych rokov, keď sa Iráncom podarilo dohodnúť spoluprácu s Ruskou federáciou a neskôr aj Čínskou ľudovou republikou.
  
Jadrový program Iránu sa dostal do povedomia verejnosti v auguste roku 2002, keď predstavitelia iránskych exilových skupín zverejnili materiály týkajúce sa dvoch dovtedy utajených zariadení. Prvým bolo zariadenie na obohacovanie uránu v Natanze a druhým továreň na produkciu ťažkej vody v Araku. Podľa platných dohovorov Irán nebol v tej dobe povinný upovedomiť IAEA o existencii týchto zariadení, avšak IAEA okamžite po ich zverejnení vyžadovala od Iránu bližšiu spoluprácu ohľadom jadrového programu a prístup do zariadení v Natanze a Araku.
 
S ohľadom na obavy európskych krajín a Spojených štátov, sa Irán rozhodol pristúpiť na rokovania o kontrole svojho jadrového programu. Po dohode s Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom prijali Iránci dobrovoľný Dodatočný protokol k Zmluve o nešírení jadrových zbraní, na základe ktorého majú inšpektori IAEA zabezpečený prístup do iránskych jadrových zariadení. Zároveň Irán v novembri 2004 dočasne pozastavil obohacovanie uránu. Výmenou za tieto ústupky sa Británia, Francúzsko a Nemecko zaviazali, že nebudú požadovať od Iránu, aby sa vzdal svojho práva na obohacovanie uránu vo vlastnej krajine.
  
V auguste roku 2005 došlo k zmene vo vedení Iránu, keď prezidentské voľby vyhral konzervatívny kandidát Mahmud Ahmedinedžád. V tom istom mesiaci Irán obnovil obohacovanie uránu. Tento proces bol už pod úplným dohľadom inšpektorov IAEA. Administratíva Georga Busha však naďalej zaujímala odmietavé stanovisko voči iránskemu programu. Čeliac tlaku medzinárodnej komunity Irán ponúkol obnoviť rokovania, no naďalej trval na svojom práve na vlastné obohacovanie uránu tak, ako to vyplýva z článku 4 zmluvy o nešírení jadrových zbraní[14]. Ponuky Iránu boli odmietnuté a v júli 2006 Bezpečnostná rada OSN prijala Rezolúciu číslo 1696 požadujúcu od Iránu zastavenie obohacovania uránu. Neplnenie tejto rezolúcie malo za následok ďalšiu rezolúciu, číslo 1737, z decembra toho istého roku, ktorá zavádzala sankcie proti Iránu. Tieto sankcie boli neskôr rozšírené ďalšími rezolúciami v marci 2007 (Rezolúcia číslo 1747) a následne v marci 2008 (Rezolúcia číslo 1803).
  
Postoj administratívy prezidenta Busha mladšieho, ktorý predstavuje prevažujúci názor v Spojených štátoch, vystihuje komentár Henryho Kissingera, ktorý sa vyjadril, že pre jedného z hlavných producentov ropy, akým je Irán, je atómová energia plytvaním zdrojmi (Linzer, 2005b)[15]. Na základe toho Spojené štáty usúdili, že skutočným cieľom Iránu je získanie atómovej bomby. USA teda presadzovali sankcie proti Iránu, pokiaľ nezastaví obohacovanie uránu. Samotné sankcie však neboli považované za dostatočné a prezident Bush sa jasne vyjadril, že Irán musí niesť dôsledky za neplnenie rezolúcií. Pri prezentovaní Iránu ako krajiny vyvíjajúcej atómové zbrane však Bushova administratíva narazila na podobné problémy ako pri dokazovaní, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Mohamed El Baradei, šéf IAEA, sa pri viacerých príležitostiach vyjadril, že IAEA nemá žiadne dôkazy o tom že by Irán vyvíjal jadrové zbrane.
 
Zároveň zdôraznil, že obohacovanie uránu je pod kontrolou inšpektorov z IAEA a teda nie je možné, aby potenciálny zbrojný program ušiel pozornosti IAEA. Prezident Bush tieto zistenia ignoroval a zaujal stanovisko, že zbrojný program sa muselo podariť Iránu utajiť. Postojom Bieleho domu však neoponovala len IAEA ale aj vlastné spravodajské agentúry. V decembri 2007 vyšiel Národný spravodajský odhad, spoločné stanovisko všetkých šestnástich spravodajských agentúr Spojených štátov, týkajúce sa iránskeho jadrového programu. Podľa tejto správy Irán zastavil svoj zbrojný program v roku 2003 a jadrový program Iránu je teda naozaj mierového zamerania. Reakciou Bushovej administratívy na odhad spravodajských agentúr bol pokus o vybranie istých častí správy a prezentovanie ich na podporu svojho stanoviska. Čo sa týka záveru ku ktorému dospeli spravodajské agentúry ten Biely dom prakticky ignoroval a naďalej zotrval v prezentovaní Iránu ako potenciálnej atómovej hrozby. (Farhi, 2007)
  
Za iránskou snahou o vlastný atómový program sú najčastejšie predpokladané tri motívy. Prvým, v prípade, že by Irán sledoval zároveň zbrojný program, je potenciálna hrozba zo strany Pakistanu, Iraku, Izraelu a Spojených štátov. Druhým motívom je snaha o zabezpečenie narastajúcich potrieb iránskej ekonomiky. A posledným potenciálnym motívom je národná hrdosť. (Bahgat, 2006) Druhý a tretí motív sú jasne viditeľné z ekonomického rastu Iránu, z vyhlásení iránskych predstaviteľov a z prieskumov verejnej mienky. Čo sa týka motívu na vývoj atómových zbraní, ten je možné sledovať najmä na vyjadreniach predstaviteľov Izraelu a Spojených štátov. Prezident Bush až do konca svojho pôsobenia v Bielom dome odmietal vylúčiť nasadenie vojenskej sily proti Iránu.
 
Naopak jeho vyhlásenie „Všetky možnosti sú na stole“ dávalo najavo potenciálny preemptívny atómový útok. Avšak úspešnosť potenciálneho amerického útoku na Irán je veľmi málo pravdepodobná. Pri porovnaní Iránu s Irakom je jasné že mohutná invázia je nezrealizovateľná. A pokiaľ ide o letecké útoky proti iránskym atómovým zariadeniam, ich šanca na úspech je taktiež nízka nakoľko iránsky jadrový program je značne decentralizovaný. Navyše domáci pôvod programu dáva Iránu možnosť relatívne rýchlo nahradiť potenciálne škody (Sadri, 2007).
 
Nízku pravdepodobnosť amerického útoku potvrdzujú aj prvé kroky Obamovej administratívy, konkrétne jej pokusy o dohodu s Ruskom. Výmenou za odstúpenie od budovania proti-raketových systémov v blízkosti Ruska, Obama vyžadoval spoluprácu namierenú proti iránskemu jadrovému programu (Baker, 2009). Ruský súhlas by znamenal pre Irán stratu jedného s hlavných spojencov. Avšak pokiaľ možnosť útoku Spojených štátov sa javí ako menej pravdepodobná, to isté sa nedá povedať o prípadnej konfrontácii s Izraelom. Zatiaľ čo Irán v tomto roku ešte len čakajú voľby, ktoré značne ovplyvnia jeho budúce smerovanie, Izrael už má takéto voľby za sebou. A s víťazstvom radikálnych strán je možné očakávať stupňovanie konfrontačnej rétoriky smerovanej Iránu.
  
Od roku 2002 Irán prejavil mnohokrát záujem rokovať o svojom jadrovom programe a o tom, ako uistiť medzinárodnú komunitu o jeho mierovom charaktere. Na Spojených štátoch a ich spojencoch dnes leží úloha vyvinúť úsilie na to, aby tieto rokovania mohli prebehnúť a to pokiaľ možno úspešne. Jediným logickým následkom druhej alternatívy k rokovaniam (zvyšovania napätia hrozbami Iránu) je totiž iránska snaha o získanie prostriedku na odstrašenie potenciálneho útoku.
  

 
Záver

     
Región Blízkeho východu a jeho hlavní aktéri Irak a Irán majú nesmierny význam nielen pre Spojené štáty americké, ale aj pre všetky štáty, ktoré by chceli ohroziť hegemonistické postavenie USA.
     
Historický vývoj zahraničnej politiky Spojených štátov voči Iraku a Iránu jasne ukazuje, že odkedy sa USA stali superveľmocou uvedomovali si význam týchto krajín a snažili sa rôznymi prostriedkami realizovať svoj vplyv na ich vnútornú politiku. Zároveň však analýza pôsobenia Spojených štátov objasňuje narastajúce anti-americké postoje obyvateľov Iraku a Iránu. Z tohto hľadiska môžeme relácie USA - Irak a USA - Irán považovať za modelové.
     
Analýza potenciálnych motívov zahraničnej politiky USA voči Iraku a Iránu na konkrétnom príklade invázie do Iraku v roku 2003 pomocou komparácie pragmatických motívov a reálnej činnosti Spojených štátov pomáha určiť úspešnosť či neúspešnosť týchto stratégií. Výsledkom tejto analýzy je, že zatiaľ čo oficiálne deklarované motívy invázie sú značne nepravdepodobné, oficiálne popieraný motív, ktorým je prítomnosť ropy, sa ukazuje ako kľúčový. A práve tento rozpor vyvoláva diskusie o oprávnenosti zahraničnej politiky USA, najmä o jej bezpečnostnej dimenzii.
     
Rozbor súčasnej situácie v Iraku poukazuje na to, že demokratizačný proces v Iraku má za následok zblíženie Iraku s Iránom. Zároveň sa tento proces ukázal ako hlavnou prekážkou vplyvu Spojených štátoch v Iraku, s možným vyústením do potreby urýchleného stiahnutia amerických vojsk na základe rozhodnutia irackého ľudu v referende. Analýza súčasných vzťahov Spojených štátov a Iránu dokazuje, že politika sankcií a hrozieb zo strany USA nemala za následok zastavenie obohacovania uránu Iránom, naopak viedla k znemožneniu rokovaní. Toto vyhodnotenie potvrdzujú aj aktuálne náznaky zmeny v prístupe Spojených štátoch iniciované prezidentom Obamom.
     
     
     
     
Poznámky
 
 
[1] V roku 1935 oznámili zmenu názvu krajiny Perzia na Irán.

[2] Náznakom významu irackého ropného bohatstva je aj fakt, že štyri spoločnosti, ktoré si rozdelili podiel v TPC, sú dnes štyrmi zo šiestich supermajors – najväčších súkromných spoločností v oblasti energetiky. Francúzska Compagnie française des pétroles sa dnes nazýva Total S.A. a spoločnosti, ktoré zakladali americké konzorcium s podielom v TPC, sa po viacerých zlúčeniach volajú ExxonMobil, čo je firma s najväčšími tržbami na svete.

[3] Trumanov minister zahraničia Dean Acheson priznal, že komunistická hrozba je iba zástierka a podľa prof. Ervanda Abrahamiana, iránska komunistická strana, Tudeh, nikdy nemala šancu prevziať moc. (Abrahamian E.: The 1953 Coup in Iran. http://www.geocities.com)

[4] SAVAK je skratkou pre Sazeman-e Ettela'at va Amniyat-e Keshvar, čo znamená Národná spravodajská a bezpečnostná organizácia.

[5] Irán bol v tom čase značne prístupnejší dohode, nakoľko šach bol v tej dobe už mŕtvy a najmä Irak začal svoju inváziu.

[6] Peniaze z predaja protitankových a protilietadlových rakiet Iránu využívala Reaganova administratíva na financovanie teroristickej skupiny Contras v Nikaragui.

[7] operácie Nimble Archer a Praying Mantis

[8] Orgán, ktorého úlohou je radiť prezidentovi vo vojenských otázkach, skladajúci sa z predsedu, podpredsedu a veliteľov štyroch zložiek amerických ozbrojených síl: armády, námorníctva, letectva a námornej pechoty.

[9] Výnimkou bolo okolo 130 irackých lietadiel, ktoré sa zachránili prekvapujúcim útekom do Iránu (http://www.globalsecurity.org)

[10] šiíti predstavovali 80% bojujúcich vojakov irackej armády, ale len 20% dôstojníckeho zboru

[11] Pred Paulom Bremerom viedol koaličnú správu Generál Jay Garner, avšak po troch týždňoch vo funkcii bol odvolaný. Pravdepodobnou príčinou jeho nahradenia Bremerom, bola jeho snaha čo najskôr usporiadať voľby a odovzdať moc do rúk Iračanom.

[12] podľa údajov dostupných na http://www.eia.doe.gov/

[13] Neskôr sa premenovala na Najvyššiu islamskú radu Iraku.

[14] Podľa članku 4, Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, je vývoj atómovej technológie na mierové využite neodcudziteľným právom každého štátu.
 
[15] Paradoxom je, že keď administratíva prezidenta Forda podporovala iránsky jadrový program na základe vyššie uvedených argumentov, Henry Kissinger zastával post ministra zahraničia.

 
Zoznam bibliografických odkazov
 
 
 
Australia must protect oil supply: Howard [online]. 2007. abc.net.au. [cit. 05. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://www.abc.net.au
 
BAHGAT, G. 2006. Nuclear proliferation: The Islamic Republic of Iran. In Iranian Studies [online]. Routledge. [cit. 15. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://taylorandfrancis.metapress.com
 
BAKER, P. 2009. Obama Offered Deal to Russia in Secret Letter. In The New York Times [online]. [cit. 17. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://www.nytimes.com

BRZEZINSKI, Z. 2003. Hegemonic Quicksand. In The National Interest [online]. Belfer Center. [cit. 05. 03. 2009]. Dostupné na internete: <http://www.kas.de

CHOMSKY, N. 1991. The Gulf Crisis [online]. CHOMSKY.INFO. [cit. 20. 01. 2009]. Dostupné na internete: http://www.chomsky.info

CHOMSKY, N., ACHCAR, G. 2008. Perilous Power. London: Penguin Books Ltd, 2008. ISBN 978-0-141–02972-6

COWELL, A. 1991. AFTER THE WAR; Kurds Assert Few Outside Iraq Wanted Them to Win. In The New York Times [online]. [cit. 2009-1-22]. Dostupné na internete: http://query.nytimes.com

DAUGHERTY, W. 2003. Jimmy Carter and the 1979 Decision to Admit the Shah into the United States [online]. Chapel Hill: American Diplomacy Publishers, 2003 [cit. 2009-1-9]. Dostupné na internete: http://www.unc.edu

FARHI, F. 2007. The U.S. and Iran After the NIE [online]. Center for International Studies, Massachusetts Institute of Technology. [cit. 09. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://web.mit.edu

FELDMANN, L. 2003. The impact of Bush linking 9/11 and Iraq. In The Christian Science Monitor [online]. 2003. The Christian Science Monitor. [cit. 02. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://www.csmonitor.com

Gulf War [online]. 2009.  Wikipedia, The Free Encyclpedia. [cit. 20. 01. 2009]. Dostupné na internete: http://en.wikipedia.org

Iran-Iraq War [online]. 2009. Wikipedia, The Free Encyclpedia. [cit. 15. 01. 2009]. Dostupné na internete: http://en.wikipedia.org

Iraq and Occupied Kuwait. In Human Rights Watch World Report 1992 [online]. 1992. Human Rights Watch. [cit. 22. 01. 2009]. Dostupné na internete: http://www.hrw.org

KINZER, S. 2008. All the Shah’s Men. New Jersey: John Wiley & Sons, Inc., 2008. ISBN 978-0-470-18549-0

LACEY, M. 2003. AFTEREFFECTS: DIPLOMACY; Turkey Rejects Criticism by U.S. Official Over Iraq. In The New York Times [online]. [cit. 05. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://www.nytimes.com

Letter to President Clinton on Iraq [online]. 1998. Project for the New American Century. [cit. 23. 01. 2009]. Dostupné na internete: http://www.newamericancentury.org

LINZER, D. 2005a. U.S. Uses Drones to Probe Iran For Arms. In The Washington Post [online]. The Washington Post Company. [cit. 27. 2. 2009]. Dostupné na internete: http://www.washingtonpost.com

LINZER, D. 2005b. Past Arguments Don't Square With Current Iran Policy. In The Washington Post [online]. The Washington Post Company. [cit. 27. 2. 2009]. Dostupné na internete: http://www.washingtonpost.com

MOIN, B. 2000. Khomeini: life of the Ayatollah. New York: Thomas Dunne Books, 2000. ISBN 0312264909

MORRIS, R. 2003. A Tyrant 40 Years in the Making. In The New York Times [online]. 2003-3-14 [cit. 2009-1-6]. Dostupné na internete: http://query.nytimes.com

Multinational Oil Corporations and U.S. Foreign Policy [online]. 1975. US Government Printing Office.  [cit. 06. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://www.mtholyoke.edu

RITCHIE N., ROGERS P. 2007. The political road to war with Iraq. London: Routledge, 2007. ISBN 0415397324

SADRI, H. 2007. SURROUNDED: Seeing the World from IRAN’s Point of View. In MILITARY REVIEW [online]. Combined Arms Center. [cit. 25. 2. 2009]. Dostupné na internete: http://usacac.army.mil

SANDALOW, M. 2004. Record shows Bush shifting on Iraq war. In San Francisco Chronilce [online]. 2004. Hearst Communications Inc. [cit. 04. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://www.sfgate.com

SIFRY, M., CERF, C. 1991. The Gulf war reader. New York: Times Books, 1991. ISBN 0812919475

SPONECK, H. 2006. A Different Kind of War: The UN Sanctions Regime in Iraq. Berghahn Books, 2006. ISBN 1845452224

Testimony on Iraq [online]. 2003. Federal News Service. [cit. 04. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://www.defenselink.mil

The National Security Strategy  [online]. 2002. The White House. [cit. 05. 03. 2009]. Dostupné na internete: http://merln.ndu.edu
 
 
< Predchádzajúca