A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes31
mod_vvisit_counterVčera37
mod_vvisit_counterTento týždeň31
mod_vvisit_counterTento mesiac864

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Ukrajina na rázcestí
Napísal: Michal RAŠKOVSKÝ   
Streda, 15.júla 2009 - 14:08 hod.
Téma tejto práce, "Ukrajina na rázcestí", sa stala námetom na spracovanie z dôvodu jej aktuálnosti, blízkosti a tým aj prepojenosti s dianím v našej spoločnosti. Ukrajina sa v roku 2004 oficiálne vydala na cestu za západnou integráciou. Na cestu, ktorá vedie cez transformáciu na modernú, demokratickú krajinu. Na druhej strane, situácia v tejto krajine je, po niekoľkých krokoch smerom k demokracii, v súčasnosti opäť veľmi nestabilná, čo spôsobili najmä vládne krízy, konflikty medzi bývalými spojencami a rôzne kauzy, ktoré celý tento stav komplikujú. Zmena orientácie priniesla zmenu vzťahov s Ruskou federáciou, zmenu postavenia Ukrajiny ako regionálneho hráča a zároveň aj zmenu v myslení ukrajinského obyvateľstva. Táto téma patrí momentálne medzi najdiskutovanejšie v medzinárodných vzťahoch, či už na európskom alebo celosvetovom fóre.
 
Hlavným cieľom práce je analýza vnútornej a zahraničnej politiky Ukrajiny od jej osamostatnenia so zameraním sa na základné a zlomové momenty jej vývoja. Cieľom je objasniť pozadie Oranžovej revolúcie, okolnosti vnútorných politických kríz po Oranžovej revolúcii a vývoj vzťahov s Európskou úniou a Ruskou federáciou. Popri tomto hlavnom cieli bolo nutné stanoviť aj vedľajší cieľ, ktorým je na základe popisu faktov a už uskutočnených krokov pripraviť pôdu pre možnú diskusiu o budúcom smerovaní Ukrajiny. Práca je rozčlenená do troch kapitol. Prvá kapitola má názov „Vývoj na Ukrajine od jej osamostatnenia po rok 2005 (po dovŕšenie Oranžovej revolúcie)“ a je zameraná na rozbor situácie od vzniku samostatnej Ukrajiny.
 
V rámci prvej kapitoly sú analyzované udalosti, ktoré sa stali v období, keď boli prezidentmi Ukrajiny L. Kravčuk a L. Kučma. Táto časť taktiež približuje rok 2004 – príčiny, pozadie, priebeh a výsledky Oranžovej revolúcie. Druhá kapitola má názov „Politické spektrum súčasnej Ukrajiny – politické krízy po Oranžovej revolúcii“. Jej úvod tvorí charakteristika troch najväčších súčasných politických strán, ktoré sú zodpovedné za to, čo sa na Ukrajine po roku 2004 odohralo. V tejto časti sú reflektované najmä vnútorné politické krízy z rokov 2006, 2007 a 2008. Názov tretej, poslednej, kapitoly je „Rázcestie Rusko – EÚ“. Táto časť práce je zameraná na načrtnutie situácie v zahraničnej politike Ukrajiny, jej snáh o západnú integráciu a vzťahov s Ruskou federáciou. Do tejto časti patrí aj analýza ukrajinského pôsobenia v regióne, jej ašpirácií a limitov v rámci zoskupenia GUAM.
 
Ústrednú metódu práce tvorí deskriptívna a procesná analýza, ktorá je využívaná v rôznej frekvencii v každej z troch kapitol. Ďalšími metódami, ktoré boli pre túto prácu zvolené, sú komparácia použitá v druhej kapitole (pri porovnávaní súčasných politických strán) a v tretej kapitole je to, na základe analýzy, syntetizovanie s využitím induktívnych a deduktívnych postupov. Z dôvodu aktuálnosti tejto témy nie je zatiaľ dostatok monografií zaoberajúcich sa súčasnou politickou situáciou Ukrajiny. Pre historickú časť práce bola ako zdroj informácii použitá jedna monografia v slovenčine, odborné články z českých periodík a taktiež aj množstvo článkov v slovenčine, češtine a angličtine dostupných na internete.
 
Pri získavaní informácií o udalostiach posledných rokov poslúžilo najmä súborné dielo Ukraine: Quo Vadis? v anglickom jazyku, ako aj anglické, ruské, ukrajinské, slovenské a české články na internete. Ďalšie dôležité informácie, v snahe zachovať objektivitu, boli preberané z viacerých zdrojov v rovnakej miere informácie zo štúdií z krajín Európskej únie, ako aj článkov z Ruska, či priamo z Ukrajiny.

 
 
 
 
1. Vývoj na Ukrajine od jej osamostatnenia po rok 2005 (po dovŕšenie
Oranžovej revolúcie)
 
1.1.Začiatky samostatnej Ukrajiny
 
 
 
 
Ešte počas existencie Sovietskeho zväzu, dňa 16. júla 1990, prijala Ukrajina Deklaráciu o štátnej nezávislosti. (Kravčuk, 1998, s. 3) Následne v septembri a októbri roku 1990 začali demonštrácie za samostatnosť Ukrajiny. Bez ohľadu na ďalší vývoj Sovietskeho zväzu prijala Ukrajina 24. augusta roku 1991 akt prehlásenia štátnej nezávislosti, čím vyhlásila svoju samostatnosť. (Nezávislosť Ukrajiny, 2008) Tento akt bol následne potvrdený celonárodným referendom, ktoré sa uskutočnilo súčasne s prvými voľbami prezidenta nezávislej Ukrajiny 1. decembra 1991.
 
 
Hlasovania sa zúčastnilo 84,2 % obyvateľov, z ktorých 90,3 % volilo nezávislosť. Prezidentom Ukrajiny sa stal L. Kravčuk[1], ktorý získal už v prvom kole 61,6% hlasov. Za jeho vlády (1992 1994) na Ukrajine vzrástla inflácia na svetové maximum 10 000 %. Milióny pôžičiek, ktoré si ukrajinská vláda vzala skrachovali, štát nestíhal ani vyplácať mzdy. (Ukrajina v 20. Storočí, 2008) Úpadok priemyselnej výroby za deväť mesiacov roku 1993 v porovnaní s rokom 1992 predstavoval 21%. Ceny počas tohto obdobia vzrástli o 1605% a množstvo peňazí v obehu sa zvýšilo o 1152%. Mesačná inflácia v októbri 1993 sa priblížila úrovni 70% a začiatkom roku 1994 dosiahla ešte vyššie hodnoty: január 112%, február 119%, marec 105%,apríl 106%.(Duleba, 2000)
 
 
Od začiatku bol určujúcou hybnou silou ukrajinskej politiky súboj rôznych oligarchických klanov (ťažký priemysel, obchod s ropou a plynom). Podporu časti z nich mal aj L. Kravčuk, avšak dnepropetrovská skupina presadzovala do popredia svojho favorita L. Kučmu[2], ktorý sa stal v roku 1992 premiérom[3]. Kariéra druhého prezidenta Ukrajiny sa začala rozbiehať v roku 1993, keď sa v septembri vzdal funkcie ukrajinského premiéra a vo voľbách o rok neskôr kandidoval na post hlavy štátu. Po dvoch kolách prezidentských volieb sa novým prezidentom Ukrajiny v roku 1994 stal L. Kučma. V prvom kole zvíťazil L. Kravčuk s 37,72%, L. Kučma získal 31,27%. V druhom kole v prospech L. Kučmu odovzdalo svoje hlasy 52% voličov pri 47% hlasoch „proti“. V prospech L. Kravčuka hlasovalo 45% voličov, pričom až 54,5% bolo „proti“. (Duleba, 2000)
 
 
 
 
 
1.2. Kučmove dve volebné obdobia
 
 
 
 
Po nástupe L. Kučmu do funkcie 19. júla 1994 sa zvýšil ekonomický rating krajiny obnovením ekonomických vzťahov s Ruskou federáciou a trhovou reformou. Ukrajina prosperovala a tak sa vo voľbách roku 1999 dostal L. Kučma do funkcie druhýkrát[4]. Jeho druhé funkčné obdobie však bolo poznačené kontroverznými nahrávkami s pravdepodobným vrahom novinára G. Gongadzeho, ktorý bol zavraždený v septembri roku 2000.[5] (Prví prezidenti Ukrajiny, 2008) Prelomové obdobie nastalo v rokoch 1994-1995, keď sa začala formovať nová ústava, ktorá mala z prezidenta spraviť ústredný a najmocnejší orgán celého štátneho vládneho systému. Príčinou zmeny bola nespokojnosť prezidenta L. Kučmu s obmedzeným postavením vo svojej funkcii. Konflikt, ktorý následne vznikol medzi L. Kučmom a Najvyššou radou[6] inšpiroval L. Kučmu k vytvoreniu vlastného poradného orgánu, Rady regiónov. Vytvorenie Rady regiónov L. Kučmovi pomohlo získať podporu časti regionálnych elít, čím získal vplyv nad parlamentom a mohol diktovať nové pravidlá.
 
 
Výsledkom bola dohoda medzi parlamentom a prezidentom o postavení konštitučných orgánov v novej ústave. Ak by Najvyššia rada nepodpísala tento dokument, hrozilo by jej referendum o nedôvere. V júni roku 1996 bola prijatá nová ústava Ukrajiny, ktorou L. Kučma získal dôležité právomoci. (Kapitonenko, 2002) Prezident je odvtedy volený priamo občanmi na päť rokov. Za súhlasu parlamentu odvoláva premiéra Ukrajiny a z jeho návrhu sú menovaní členovia vlády ministri. Najvyššia rada síce musela premiérovi vyjadriť dôveru, ale prezident ho mohol kedykoľvek a výhradne zo svojej vôle odvolať. O ďalšie rozšírenie právomocí prezidenta sa L. Kučma prostredníctvom referenda snažil v apríli roku 2000. Ústavný súd však časť návrhu označil za protiústavnú. K zvyšku prijal stanovisko, že i po kladnom výsledku referenda musí následne dôjsť k jeho potvrdeniu kvalifikovanou väčšinou Najvyššej rady, čo bolo v praxi nereálne. Referendum sa nakoniec uskutočnilo 16. apríla.[7]
 
 
Následne prepukol tzv. kazetový škandál. Podľa zverejnených nahrávok si L. Kučma objednal vraždu opozičného novinára G. Gongadzeho, ku ktorej došlo na Ukrajine koncom roku 2000. Na uliciach prepukli demonštrácie. (Gombos, 2004) Tento škandál viedol Ukrajinu k ešte väčšej izolácii od západného sveta. Dva týždne potom opozícia obvinila prezidenta a jeho režim zo zneužívania právomoci. Antiprezidentská kampaň „Ukrajina bez Kučmu“, ktorá bola dosť rozsiahla a mala podporu opozície a národa, žiadala rezignáciu prezidenta a zmeny ekonomického a politického systému Ukrajiny. Táto akcia však neuspela. V tejto dobe však začala cesta V. Juščenka[8] ako opozičného politika. Ten sa ešte v roku 1993 stal guvernérom Národnej banky Ukrajiny.
 
 
Z tohto postu pomohol stabilizovať ukrajinský finančný trh a v roku 1996 bol dôležitou postavou pri zavedení novej ukrajinskej meny – hrivny. V roku 1999 bol V. Juščenko prezidentom L. Kučmom menovaný za premiéra Ukrajiny. Podľa mnohých analytikov s ním v tej dobe L. Kučma počítal ako so svojím nástupcom vo funkcii prezidenta. (Viktor Juščenko, 2008) V jeseni roku 2000 V. Juščenko zaujíma na poste premiéra neutrálnu pozíciu vo vzťahu ku kríze v krajine, vystupuje spoločne s L. Kučmom. Už v tomto čase sa však stáva vodcom ukrajinskej opozície.
 
 
Ak by hnutie „Ukrajiny bez Kučmu“ uspelo, tak by prezidenta zastupoval predseda vlády a z tejto pozície by formuloval podmienky prezidentskej volebnej kampane. L. Kučmu sa však odstaviť nepodarilo a V. Juščenko bol následne odvolaný a od toho momentu je neustále spájaný s opozíciou. Stáva sa aktívnym účastníkom hnutia „Ukrajina bez Kučmu“. (Kovaľov, 2005) S blížiacim sa rokom 2004, rokom prezidentských volieb na Ukrajine, sa do centra pozornosti dostávali najmä jasné snahy L. Kučmu spojené s prípravou jesenných prezidentských volieb.
 
 
Vzhľadom na jeho klesajúcu popularitu sa snažil o zmenu ústavy, aby bol prezident volený parlamentom[9], namiesto dovtedajšej priamej voľby. V hre tiež ostávali aj ďalšie pokusy, napríklad obmedzenie právomocí prezidenta v prípade istej výhry opozičného kandidáta. (Klípa, 2004) Novelu ústavy[10] vypracoval bývalý šéf administratívy L. Kučmu V. Medvedčuk v rokoch 2002 2003.
 
 
V pozadí premeny prezidentského systému na parlamentnoprezidentský s oslabenými priamymi právomocami prezidenta a posilneným postavením predsedu vlády stáli tri najsilnejšie oligarchické skupiny neskorého Kučmovho režimu a ich vzájomný boj. Kyjevská skupina a jej predstavitelia – V. Medvedčuk a bratia Surkisovci. (Duleba, 2008) Dnepropetrovská skupina na čele s V. Pinčukom, ktorý reprezentuje finančnú skupinu „Interpipe“. Donecká skupina s R. Achmetovom, ktorý je majoritný vlastník akcií v skupine System Capital Management a je zároveň najbohatší človek Ukrajiny. (Kovaľov, 2007) Parlamentné voľby v roku 2002 znamenali vstup Doneckej skupiny na politickú scénu na Ukrajine. Vyhrala ich Naša Ukrajina, komunisti a socialisti.
 
 
Tento výsledok bol pre L. Kučmu „kúpený“ práve od Doneckej skupiny, aby mal v parlamente pokojnú väčšinu. Na oplátku sa v novembri 2002 stal predsedom vlády zástupca Donecka a bývalý gubernátor doneckej oblasti V. Janukovyč [11]. Kríza Kučmovej koalície sa začala v momente, keď sa donecký klan rozhodol, že chce obsadiť aj post prezidenta po uplynutí druhého Kučmovho mandátu v roku 2004. Kyjevská a Dnepropetrovská skupina to tak nechať nechceli. To viedlo V. Medvedčuka k vymysleniu súčasnej ukrajinskej ústavy, ktorá mala byť pascou na V. Janukovyča a donecký klan.
 
 
Jej prijatie v parlamente však bolo zablokované Doneckou skupinou, ktorá chcela silného prezidenta – svojho silného prezidenta. Kyjevčanom a Dnepropetrovčanom zostalo už len jediné, zmariť prezidentské voľby v roku 2004 tak, aby ich nevyhral ani jeden z dvoch najväčších kandidátov[12] nedohodnutý „koaličný" V. Janukovyč alebo, vtedy opozičný, V. Juščenko. (Duleba, 2008) V roku 2004 sa na Ukrajine pri príležitosti prezidentských volieb opäť ukázal fenomén, ktorý je pre krajinu charakteristický. Je ním pretrvávajúca rozpoltenosť ukrajinskej identity, ktorá ďaleko presahuje čisto jazykové rozdelenie. (Kratochvíl,2005)

 
 
 
1.3. Predvolebná kampaň a prvé kolo ukrajinských prezidentských volieb v roku 2004
 
 
 
 
Po tom, čo sa v apríli 2004 fiaskom[13] skončilo rozhodujúce hlasovanie o už spomínanej ústavnej reforme, sa prezidentská administratíva zamerala na samotné voľby. „Vládnym“ kandidátom sa stal ukrajinský premiér V. Janukovyč, ktorý zozačiatku nemal úplne istú podporu L. Kučmu[14]. Toto vyjadrenie dôvery pomohlo k vytvoreniu mocenskej rovnováhy medzi opozíciou a priaznivcami L. Kučmu. (Kratochvíl, 2005) Uskutočnenie prvého kola volieb, v ktorom kandidovalo 26 kandidátov (Kratochvíl, 2005) , bolo stanovené na 31. októbra 2004.[15](Řezníčková, 2006) Aj keď jeho výsledky bolo ťažké predpokladať, očakával sa postup V. Janukovyča a V. Juščenka do druhého kola.
 
 
Práve súboj týchto dvoch favoritov poznačil predvolebnú kampaň, ktorá sa rozbehla začiatkom júla 2004. V. Janukovyč si za heslo zvolil slovo „Pretože“, za ktorým nasledovali rôzne pochvalné prívlastky. Farbami Janukovyčovej kampane boli modrá a biela. (Gombos, 2005a) V. Juščenko, ktorý sa rozhodol kandidovať ako nezávislý kandidát a nie ako predstaviteľ Našej Ukrajiny (Kratochvíl, 2005), si vybral heslo „Áno!“, ktoré doplnila oranžová farba. (Gombos, 2005a) Priebeh kampane bol veľmi vzdialený od ideálnych podmienok demokratických volieb. Nástroje používané prezidentom L. Kučmom k podpore vtedajšieho premiéra V. Janukovyča boli podobné propagande z čias Sovietskeho zväzu.
 
 
Väčšina médií o kampani informovala úplne jednostranne, zdôrazňovala zásluhy vtedajšieho prezidenta a premiéra a očierňovala V. Juščenka. Opozícia však postupovala podobným spôsobom, ktorý za praktikami V. Janukovyča zaostával len nepatrne. Jediná nezávislá televízna stanica, Kanál 5, taktiež nebola objektívnym zdrojom informácii. Poskytla síce dostatok času opozičným predstaviteľom, no úplne absentoval čas poskytnutý predstaviteľom vtedajšej vládnej garnitúry. (Kratochvíl, 2005) Podľa oficiálnych výsledkov bolo prvé kolo volieb prezidenta na Ukrajine z dňa 31. októbra 2004 medzi týmito dvoma kandidátmi vzácne vyrovnané, V. Juščenko aj V. Janukovyč získali necelých 40%. A tak obaja postúpili do druhého kola prezidentských volieb[16], ktoré bolo stanovené na 21. novembra 2004.

 
 
 
1.4. Druhé kolo ukrajinských prezidentských volieb v roku 2004 a volebné podvody
 
 
 
 
Rozsah volebných podvodov, z ktorých sa obviňovali obidve strany počas druhého kola prezidentských volieb, bol aj na ukrajinské pomery prekvapujúci. Bolo charakteristické manipuláciami a hrubým porušovaním demokratických pravidiel. (Význam ukrajinských volieb, 2004) Z volebných zoznamov boli v tomto období vyškrtávaní voliči, prevažne tí, u ktorých bolo pravdepodobné, že budú voliť opozičného kandidáta. (Svetsova, 2006) Okrem už spomínanej štátnej podpory V. Janukovyča sa za najvážnejšie javilo tzv. absenčné hlasovanie, keďže hlasujúci pri ňom mohli byť prevážaní z miesta na miesto a voliť opakovane. Medzi negatíva patrí aj nátlak na zamestnancov štátnej správy, či príslušníkov armády, aby volili vládou podporovaného kandidáta. Fakt, že v oblastiach, v ktorých bol V. Janukovyč najsilnejší, dosahovala podľa ústrednej volebnej komisie účasť neuveriteľne vysoké hodnoty, bol tiež dosť podozrivý. (Kratochvíl, 2005)

 
Situáciu komplikovalo to, že voľby na Ukrajine boli veľmi vyrovnané, no celá Ukrajina je rozdelená na východnú a západnú časť. Východná časť je takmer výlučne proruská, s maximálnou podporou premiérovi V. Janukovyčovi a západná časť je proeurópska, ktorá sa postavila za opozičného kandidáta V. Juščenka. (Ukrajina a jej voľby prezidenta I. časť mítingy, 2005) V. Juščenko a členovia jeho volebného štábu začali ešte pred vyhlásením výsledkov volieb Ústrednou volebnou komisiou vyjadrovať nespokojnosť z dôvodu falšovania volebných výsledkov. Následne vyzvali obyvateľov Ukrajiny, aby „chránili demokraciu a slobodu” a vyšli do ulíc. (Ukrajina a jej voľby prezidenta I. časť mítingy, 2005) Ústredná volebná komisia 24. novembra oficiálne vyhlásila výsledky druhého kola volieb, keď na protokole bolo podpísaných 11 členov volebnej komisie, pričom neprítomný bol jeden a len dvaja boli proti. Podľa nich V. Janukovyč získal 49,46% hlasov a V. Juščenko 46,61%. (Svetsova, 2006) Juščenkova nespokojnosť s priebehom spôsobila, že už 21. novembra odmietol uznať výsledky volieb na Ukrajine.
 
 
V ten istý deň vznikol na kyjevskom Námestí nezávislosti stanový tábor, ktorý s neustále prebiehajúcim mítingom mal docieliť preverenie výsledkov. Nasledovala aj vlna ďalších protestov. S pribúdajúcim časom sa stanové mestečko rozširovalo a tak bol aj V. Janukovyč nútený vyjadriť sa, že je za pokojné riešenie vzniknutej situácie. (Ukrajina a jej voľby prezidenta I. časť mítingy, 2005) Celé skupiny demonštrantov boli prvé dni podľa potreby presúvané z námestia k sídlu prezidenta, k parlamentu, k Najvyššiemu súdu alebo Úradu vlády, poprípade pred všetky úrady súčasne, niektoré z nich boli neskôr zablokované permanentne. (Gombos, 2005b)
 
 
Situácia sa dostala do takého bodu, že J. Tymošenková[17] po druhom kole, v ktorom už podporuje opozičného kandidáta, ako jedna z hlavných organizátorov demonštrácií vyzvala demonštrantov k útoku na prezidentský palác. Vyzývala ich dokonca aj na blokovanie dopravy, v prípade ak V. Janukovyč neuzná víťazstvo opozičného kandidáta. Ruská federácia ako jediný zahraničný štát okamžite uznala volebné výsledky, keďže to znamenalo, že vyhral proruský kandidát V. Janukovyč. (Ukrajina a jej voľby prezidenta I. časť mítingy, 2005)
 
 
Zatiaľ čo USA a európske krajiny odmietli uznať porážku V. Juščenka, V. Putin sa po skončení druhého kola volieb poponáhľal s gratuláciou k víťazstvu V. Janukovyča. (Vydryn, 2006) Podporu priaznivcom opozície vyjadrovala aj veľká časť krajín západne od Ukrajiny, za ktorých hovorí aj vyjadrenie Európskeho parlamentu: Európsky parlament dôrazne odsudzuje podmienky, za ktorých sa uskutočnilo druhé kolo prezidentských volieb na Ukrajine, a to tak s ohľadom na poslednú fázu predvolebnej kampane, ako aj na narušenia a zjavné podvody počas sčítavania hlasov. Európsky parlament odmieta rozhodnutie ústrednej volebnej komisie pod vedením S. Kivaľova, na základe ktorého bol V. Janukovyč vyhlásený za víťaza prezidentských volieb bez toho, aby bola dôkladne a úplne preskúmaná platnosť volieb a volebného procesu, čím sa zjavne nerešpektovalo želanie ukrajinského ľudu. (Uznesenie Európskeho parlamentu o Ukrajine, 2004)
 
 
Masové demonštrácie, ktoré v Kyjeve prebiehali, donútili vedúce osobnosti Ukrajiny zasadnúť za rokovací stôl. Tieto jednania začali 26. novembra a okrem prezidenta a oboch kandidátov sa ich zúčastnili aj zahraničný sprostredkovatelia: poľský prezident A. Kwaśniewski, prezident Litvy V. Adamkus, z pozície generálneho tajomníka OBSE reprezentoval Slovensko neskorší minister zahraničných vecí SR J. Kubiš, za Európsku úniu J. Solana a za ruskú stranu B. Gryzlov. (Kratochvíl, 2005)
 
 
Tieto jednania však na istý čas uviazli na mŕtvom bode, pretože kompromisné návrhy, ktoré boli predkladané, boli opozíciou odmietané. Opozícia by ich prijatím stratila významnú časť podpory verejnosti. Boli to návrhy ako napríklad usporiadanie nových volieb, v ktorých by nekandidoval ani V. Janukovyč ani V. Juščenko. (Kratochvíl, 2005) Opozícia sama prichádzala s požiadavkami, medzi ktoré patrilo najmä zrušenie oficiálnych výsledkov volieb, schválenie opakovania druhého kola
volieb s presným stanovením termínu jeho konania a medzi svoje požiadavky taktiež zaradila aj zmenu zloženia Ústrednej volebnej komisie. (Gombos, 2005b) Vlna kritiky na V. Janukovyča sa vzniesla najmä potom, čo sa zúčastnil na stretnutí predstaviteľov juhovýchodných ukrajinských regiónov, kde hlavnou témou bolo vytvorenie autonómnej, či až úplne nezávislej republiky v rusky hovoriacich častiach Ukrajiny.
 
 
K týmto separatistickým snahám bo donútený kriticky sa vyjadriť aj úradujúci prezident L. Kučma[18]. (Kratochvíl, 2005) V ten istý deň J. Tymošenková vyzvala prezidenta L. Kučmu, aby odvolal premiéra V. Janukovyča a zakročil voči tým, ktorý na juhovýchode krajiny viedli diskusie o autonómii. (Ukrajina a jej voľby prezidenta II. časť –rokovania, 2005) Ľady sa začali hýbať 27. novembra 2004, keď Parlament Ukrajiny 270 poslancami vyhlásil, že Ústredná volebná komisia nemá jeho dôveru a ňou prezentované výsledky druhého kola prezidentských volieb, ktoré sa konali na Ukrajine 21. Novembra 2004, nereprezentujú vôľu ľudu a preto ich považuje za neplatné. (Ukrajina a jej voľby prezidenta II. časť – rokovania, 2005)
 
 
Uznesenie parlamentu však nebolo právne relevantné, preto zrak všetkých zainteresovaných smeroval na vyhlásenie ukrajinského najvyššieho súdu, ktoré už má aj atribút právnej záväznosti. Záväzným sa 3.12.2004 stalo rozhodnutie ukrajinského najvyššieho súdu, že výsledky druhého kola ukrajinských prezidentských volieb z 21.11.2004 boli prehlásené za neplatné, pretože ich priebeh nebol v súlade so zákonom. (Kratochvíl, 2005) Tým sa anulovalo víťazstvo V Janukovyča. Tento rozsudok dal čiastočne za pravdu sťažnostiam opozície a tým, že zrušil rozhodnutie Ústrednej volebnej komisie o výsledkoch volieb z 21. novembra a zároveň nariadil ich opakovanie na 26.12.2004. (Ukrajina a jej voľby prezidenta II. Časť – rokovania, 2005)
 
 
K opakovaniu druhého kola prezidentských volieb bolo potrebné uskutočniť zmenu "Zákona o voľbách prezidenta" a taktiež aj zmenu Ústavy. Opozícia v snahe minimalizovať prípadné falzifikácie navrhla aj zrušenie tzv. absenčného hlasovania, keďže ide o možnosť voliť opakovane, čo je ideálna príležitosť pre sfalšovanie volebných výsledkov. Napriek všetkým komplikáciám a zmätkom sprevádzajúcim proces schvaľovania tohto návrhu podpísal prezident 19. Decembra projekt úpravy "Zákona o voľbách prezidenta", vrátane návrhu o zrušení tzv. absenčného hlasovania. Celá táto snaha vyvrcholila 26.12.2004, keď sa v opakovaných voľbách stal jednoznačným víťazom V. Juščenko (Kratochvíl, 2005) Takmer okamžite po opakovaných voľbách V. Janukovyč podal množstvo sťažnosti na priebeh volieb.
 
 
Najvyšší súd však jeho sťažnostiam nevyhovel. Okrem toho V. Janukovyč upozorňoval, že sa V. Juščenko nestal prezidentom celej Ukrajiny, ale len jej polovice. Opodstatnením jeho výroku bola skutočnosť, že V. Juščenko čelil podpore hlavne severozápadných oblastí, zatiaľ čo v juhovýchodných oblastiach väčšina voličov hlasovala za V. Janukovyča. (Řezníčková, 2006) Aj pri týchto voľbách sa totiž ukázala skutočnosť, že Západ Ukrajiny sa chová diametrálne odlišne od ukrajinského východu.
 
 
Nejde však len o jazykovú identitu, ale o rozdelenie, ktorého základ je omnoho hlbšie. Totiž je potrebné rozlišovať medzi tými, ktorí sa hlásia k Rusom a tými, ktorí sa považujú za Ukrajincov, avšak ich jazykom je ruština. Príkladom môže byť Kyjev, v ktorom prevláda ruský jazyk, no obyvateľstvo jednoznačne podporuje V. Juščenka[19]. Ani delenie na priemyselný východ a chudobný agrárny západ nie je jednoznačné. Dôvodom sú ich odlišné vyhliadky do budúcnosti. Industrializácia východu prebiehala v značnej miere ešte v sovietskej ére a tak sa dnes mnohé podniky a bane dostávajú do ekonomických problémov. Naproti tomu sa ukrajinský stred a západ dostávajú do pozície, ktorá im v blízkej budúcnosti môže priniesť množstvo investícii zo západných krajín.
 
 
Práve táto neujasnenosť ukrajinskej identity spôsobuje, že ukrajinské elity nie sú schopné získať obyvateľstvo ako celok pre určitú zahraničnopolitickú orientáciu. (Kratochvíl, 2005) 1. januára 2005 prebehla slávnostná inaugurácia[20] víťaza prezidentských volieb na  Ukrajine, V. Juščenka. Inauguráciu sledovalo 8 hláv štátov a vyše 60 zahraničných delegácií. Tento deň sa pre mnoho občanov stal dňom víťazstva celej Oranžovej revolúcie. (Na Ukrajine nastúpil k moci Viktor Juščenko, 2005)

 
2. Politické spektrum súčasnej Ukrajiny – politické krízy po Oranžovej
revolúcii

2.1. Politický chaos a jeho príčiny
 
 
 
V. Juščenko ešte počas predvolebnej kampane v roku 2004 deklaroval, že dôjde k podstatným politickým zmenám: hlavnými princípmi formovania novej výkonnej moci sa mali stať transparentnosť, otvorenosť, profesionalita, morálka a neprípustnosť korupcie. Už krátko po jeho nástupe do funkcie prezidenta Ukrajiny a po vymenovaní vlády J. Tymošenkovej bolo možné pozorovať isté zmeny. Zvýšila sa síce otvorenosť a priehľadnosť pri menovaní nových vysokých úradníkov, ale práve personálna politika bola od začiatku V. Juščenkovi vyčítaná ako najväčšia chyba. Noví šéfovia ministerstiev a štátnych úradov sa totiž do svojich kresiel dostali najmä vďaka svojej aktívnej účasti v Juščenkovom volebnom štábe. Na vysoké posty sa dostali aj takí ľudia, ktorí tam boli ešte za čias Kučmovej éry a teraz opäť vycítili príležitosť a prešli do Juščenkovho tábora. (Gombos, 2005b)
 
 
Ešte prekvapujúcejšie pôsobí fakt, že veľmi krátko po Oranžovej revolúcii sa nové politické elity navzájom rozhádali vnútornými trenicami, ktoré rozdelili „oranžových“ spojencov, čo bolo často predmetom kritiky. Domáce blokády a boje o moc nechali krajinu prakticky bez vodcov od marca do augusta v roku 2006 a opäť od apríla do septembra v roku 2007 . ( Fischer, 2008)
 
 
V pozadí týchto politických kríz, ktoré sa po Oranžovej revolúcii na Ukrajine vyskytli, sú tri hlavné príčiny domácej politickej nestability. Prvou je nefunkčný ústavný a právny systém s novou ústavou z roku 2006, ktorá nedokázala pevne stanoviť deľbu moci. Druhou príčinou je slabý a nestabilný stranícky systém, v ktorom sú ukrajinské politické strany charakterizované ako strany s nedostatkom transparentnosti a veľkým prepojením na podnikateľské skupiny. Tretia hlavná príčina je samotné prepojenie politiky s podnikateľskými elitami (Wolowski, 2008)
 
 
Pred analýzou týchto kríz je potrebné všimnúť si a priblížiť hlavných aktérov súčasného politického diania na Ukrajine. V hlavných úlohách v týchto krízach vystupujú prezident Ukrajiny V. Juščenko a tri najsilnejšie politické strany: Naša Ukrajina, Strana Regiónov a Blok Júlie Tymošenkovej.
 
 
Naša Ukrajina – Národná sebaobrana, tento blok politických strán je jedným z popredných politických zoskupení na Ukrajine. Jeho vedúcou osobnosťou je súčasný ukrajinský prezident V. Juščenko. Naša Ukrajina zastáva konzervatívnoliberálne, nacionalistické a proeurópske postoje. Od roku 2005 jadro tohto bloku tvorí Národný zväz „Naša Ukrajina“ (People's Union “Our Ukraine“) a päť menších partnerských strán[21]. Blok Naša Ukrajina je najčastejšie spájaný s Oranžovou revolúciou, v ktorej vystupoval ako jeden z hlavných politických aktérov. V júli 2007 sa tento blok reorganizoval a už pred parlamentnými voľbami v septembri 2007 vystupoval pod názvom Naša Ukrajina – Národná sebaobrana. Členské strany plánovali na december 2007 vytvorenie zjednotenej strany, avšak 16. novembra Národná sebaobrana tento proces zastavila.(Our Ukraine–People's SelfDefense Bloc, 2009)
 
 
V jeho krátkej histórii od vzniku v roku 2001 sa zúčastnil troch parlamentných volieb. V roku 2002 získal tento blok 23.6%, čo predstavovalo 112 zo 450 kresiel vtedajšieho parlamentu. (Ukrainian parliamentary election, 2002, 2008) Vo voľbách v roku 2006 skončila Naša Ukrajina až na treťom mieste s 13,95%, ktoré v konečnom súčte znamenali 81 kresiel. (Ukrainian parliamentary election, 2006, 2009) Pod novým menom v roku 2007 bol zaznamenaný ďalší prepad, aj keď v percentách sa to neodrazilo, no na konečnom počte kresiel áno. Získali 72 kresiel za 14,15% hlasov vo voľbách. (Ukrainian parliamentary election, 2007, 2009)
 
 
Strana regiónov[22] je ukrajinskou politickou stranou, ktorá sa na politickej scéne pohybuje od marca 2001. Ideológiou tejto strany je chrániť práva ruského etnika a rusky hovoriacich obyvateľov Ukrajiny. Voličská a finančná základňa tejto strany leží prevažne na východe a juhovýchode Ukrajiny, kde má strana širokú podporu. V Doneckej oblasti má strana podľa svojich záznamov vyše 700,000 členov. (Party of Regions, 2009) Počas parlamentných volieb v roku 2002 strana vystupovala ako súčasť bloku Za jednotnú Ukrajinu. Pred prezidentskými voľbami v roku 2004 strana posunula svoje smerovanie viac doľava a svoje miesto tu našiel aj populizmus. Ruština ako druhý úradný jazyk a proruská zahraničná politika mali tiež podiel na tom, že V. Janukovyč získal na východe Ukrajiny značný počet hlasov. Prezidentom sa však nestal V. Janukovyč, ale jeho protikandidát V. Juščenko a to až v opakovanom druhom kole prezidentských volieb, ktoré bolo nariadené rozhodnutím Najvyššieho súdu po udalostiach Oranžovej revolúcie spomínaných v prvej kapitole tejto práce.
 
 
Strana regiónov následne v parlamentných voľbách 26. marca 2006 získala 32,12% hlasov, čo predstavovalo 186 kresiel v ukrajinskom parlamente. (Ukrainian parliamentary election, 2006, 2009) V predčasných parlamentných voľbách v roku 2007 získala strana o jedenásť kresiel menej 175 za 34,37% hlasov a s týmto počtom kresiel bola postavená do pozície opozičnej strany. (Ukrainian parliamentary election, 2007, 2009)
 
 
Blok Júlie Tymošenkovej je názov zoskupenia politických strán na Ukrajine vedených Júliou Tymošenkovou. V parlamentných voľbách v marci 2002, v ktorých vystupoval Blok zložený z liberálnych a nacionalistických strán, získal 21 kresiel v parlamente za 7,2%. Následne v prezidentských voľbách na Ukrajine v roku 2004 podporila aliancia pri opakovanom druhom kole a počas Oranžovej revolúcie V. Juščenka.
 
 
V parlamentných voľbách dňa 26. marca 2006 skončil Blok Júlie Tymošenkovej na druhom mieste s 22,27% hlasov za víťaznou Stranou regiónov. Blok získal 129 kresiel v parlamente. Nasledovali tri mesiace vyjednávania o zložení novej koalície v zložení bývalých aktérov Oranžovej revolúcie, no vymenovanie A. Moroza do funkcie predsedu parlamentu znamenalo pád tejto koalície. V predčasných parlamentných voľbách 30. septembra 2007 získal Blok Júlie Tymošenkovej 156 kresiel v parlamente, čo predstavovalo 30,71% všetkých hlasov voličov. 15. októbra 2007 sa spolu so stranou Naša Ukrajina dohodli na vytvorení koalície, 29. novembra 2007 bola podpísaná koaličná zmluva a 18. decembra 2007 bola J. Tymošenková zvolená za premiérku Ukrajiny.(Yulia Tymoshenko Bloc, 2009) Svoju úlohu pri vytvorení tohto chaosu splnil aj L. Kučma, ktorý svojmu nástupcovi V. Juščenkovi zanechal nekompletnú novú ústavu, s ktorou však Juščenko nebol od svojho nástupu schopný nič spraviť. Ukrajinská ústava platná od januára 2006 priniesla so sebou zmenu politického systému z prezidentského na parlamentnoprezidentský.

 
Priame právomoci prezidenta sa ňou oslabili v prospech postavenia predsedu vlády. Priniesla však aj ústavný zákon, ktorý pôsobí destabilizujúco na celú politickú situáciu na Ukrajine a zabraňuje vzniku stabilnej vlády. Ide konkrétne o ústavné pravidlo, podľa ktorého je parlament uznášaniaschopný a funkčný iba vtedy, ak v ňom zasadá ústavná väčšina poslancov. Z celkového počtu 450 poslancov je tak pre funkčnosť parlamentu potrebných 301 poslancov, čo v praxi znamená, že 150 poslancov môže zložením poslaneckého mandátu položiť vládu aj celý parlament.(Duleba, 2008)
 
 
 
 
2.2. Politická kríza na Ukrajine v roku 2006
 
 
 
Ešte pred januárom 2006, t.j. pred vstupom spomínanej novej ukrajinskej ústavy do platnosti, došlo ku krokom, ktoré mali za následok vznik neskorších politických kríz, prepad preferencii V. Juščenka a taktiež aj politickej strany Naša Ukrajina. V. Juščenko totiž v roku 2005 neodolal tlaku podnikateľa P. Porošenka, s ktorým urobili všetko pre to, aby J. Tymošenková, jediný spojenec, s ktorým mohol ako prezident vládnuť, nebola predsedníčkou vlády. (Duleba, 2008) Ukrajinský prezident V. Juščenko ju 8. Septembra 2005 počas živého televízneho vysielania, počas príhovoru ukrajinskému ľudu, odvolal. (Yulia Tymoshenko, 2009) V. Juščenko neskôr skritizoval jej vedenie vlády, ktoré podľa neho vytváralo politické konflikty v koalícii a smerovalo k spomaleniu ekonomiky, nárastu cien benzínu, mäsa a cukru. (Business Appears Calm Over Tymoshenko As PM, 2006)
 
 
Tymošenkovej názor na svoje odvolanie sa ani s odstupom času nezmenil, nevidí naň opodstatnený dôvod iba to, že sa v tom momente proti nej spojili všetci oligarchovia, ktorí chceli zabrániť už jej prvým krokom k reformám. Za druhú príčinu sama označuje strach prezidenta, ktorý sa jej bál ako politickej konkurentky. (Tymoshenko does not see reasons for resignation, 2007) Jej miesto v čele vlády zaujal J. Jechanurov, ktorý vo vláde ponechal aj veľkú časť pôvodných ministrov. Ale tak ako J. Tymošenková, tak ani J. Jechanurov nedokázal splniť sľub o kompletnej rekonštrukcii štátu ešte pred parlamentnými voľbami v roku 2006.
 
 
Parlamentné voľby sa konali 26. marca 2006 a víťaznou sa stala Strana regiónov, ktorá získala 32,12% hlasov. Predstavovalo to 186 kresiel v parlamente. „Oranžová“ politika práve v tomto období zaznamenala prvú totálnu prehru. Neboli ňou však samotné výsledky volieb, ale neschopnosť, či neochota vytvoriť koalíciu s J. Tymošenkovou a socialistami A. Moroza. Pol roka po voľbách viedol V. Juščenko rokovania o zostavení vlády s J. Tymošenkovou a zároveň v tom istom čase jeho podnikateľské krídlo rokovalo s Janukovyčom o tejto istej otázke. (Duleba, 2008) Naša Ukrajina mala v tejto dobe všetko v rukách, od nej záviselo ako bude nová koalícia vyzerať.
 
 
Podnikateľské kruhy vedené P. Porošenkom, ktorý mal v tom čase silnú pozíciu v Našej Ukrajine, chceli koalíciu so Stranou regiónov, pretože verili, že táto bude garantovať vo vláde politiku v prospech veľkopodnikov. Zvyšok strany, ktorý bol z väčšej časti pravicovo orientovaný, reprezentoval skôr nacionalistický prístup. Možnosť koalície so Stranou regiónov bral ako zradu revolúcie a preto podporoval vznik „oranžovej“ koalície. (Wolowski, 2008, s. 27) Koncom júla tak boli vypracované dve koaličné dohody. Oba návrhy boli prezidentovi V. Juščenkovi predložené v rovnakom čase. V. Janukovyč prezidentovu voľbu „oranžovej“ koalície bral ako porušenie predchádzajúcich dohôd a pustil sa do radikálnych krokov, aby vzniku tejto koalície zabránil. Výsledkom bolo, že A. Moroz a jeho Socialistická strana Ukrajiny prešli na druhú stranu a umožnili vznik „modrej“ koalície. (Wolowski, 2008, s. 28) Výsledkom celej tejto vypočítavej situácie zo strany Juščenkovho okolia bola vláda, zostavená V. Janukovyčom v auguste 2006, ktorá bola tvorená Stranou regiónov, Komunistickou stranou Ukrajiny a Socialistickou stranou Ukrajiny.
 
 
Ukrajinská ústava obsahuje okrem povinnosti ústavnej väčšiny pre fungovanie parlamentu aj zopár ďalších vecí, ktoré neprispievajú k stabilite v krajine. Jednou z nich je aj automatické paralyzovanie systému výkonnej moci v prípade, že prezident a premiér nenájdu a nechcú nájsť spoločnú reč. Umožňujú to dve prezidentove kompetencie. Prvou je právo vetovať zákony parlamentu, ktoré je možné prehlasovať len ústavnou väčšinou hlasov. Do právomocí prezidenta patrí aj možnosť posunúť vládny návrh legislatívy na preskúmanie Ústavnému súdu Ukrajiny ešte predtým, než sa dostane návrh do parlamentu. Prezident tak môže znefunkčniť vládnutie blokovaním vládnej legislatívy, alebo vtiahnutím Ústavného súdu do politického boja. (Duleba, 2008)
 
 
Už veľmi krátko po vytvorení novej vlády, koncom leta 2006, bolo jasné, že spolužitie „oranžového“ prezidenta V. Juščenka a „modrého“ premiéra V. Janukovyča bude vytvárať priestor pre otvorené konflikty. V období od septembra 2006 do decembra 2006 koalícia, tvorená Stranou regiónov, Socialistickou stranou Ukrajiny a Komunistickou stranou Ukrajiny, pripravila návrhy zákonov, ktoré do detailov riešili problém rozdelenia moci. Jednalo sa najmä o tie oblasti, v ktorých ústava deľbu moci nedefinovala precízne.
 
 
Ako finálne návrhy sa do parlamentu dostali dve podoby. Jedna predložená vládou, obsahujúca rozšírenie prerogatív premiéra a jeho vlády, druhá bola navrhnutá prezidentom a obsahovala rozšírenie právomocí prezidenta. Parlament však na posúdenie prijal len návrh vlády. Zákon bol parlamentom prijatý, no následne ho prezident vetoval. 12. januára 2007 bolo prezidentské veto prehlasované, keď sa ku koalícii pridal aj Blok Júlie Tymošenkovej. Týmto zákonom sa vyplnili medzery v ústave a takisto sa ním odstránila možnosť prezidenta rozšíriť si svoje právomoci za limity určované ústavou[23]. Aj napriek tomu, že prezident tento zákon odmietol podpísať, vstúpil formálne do platnosti 2. februára 2007. Prezident V. Juščenko si uvedomil, že kroky, ktoré podniká koalícia sú preňho skutočnou hrozbou a preto 2. apríla vydal dekrét o rozpustení parlamentu a vypísal predčasné parlamentné voľby na 27. mája 2007.(Wolowski, 2008)

 
 
2.3. Politická kríza na Ukrajine v roku 2007
 
 
 
 
Prezident rozpúšťal parlament s obhajobou, že využíva svoju všeobecnú právomoc konať ako ochranca suverenity krajiny a strážca ústavy. Jeho zdôvodňovanie ale nemalo silné právne základy, totiž jeho konanie nespĺňalo ani jednu z troch kombinácií okolností[24] pre rozpustenie parlamentu zakotvených v ústave. Na túto skutočnosť reagovali stúpenci V. Janukovyča, ktorí prezidentov príkaz na rozpustenie parlamentu a konanie predčasných volieb odmietli a označili ho za protiústavný. (Ukrajina boj o moc, politické hry..., 2007)
 
 
Situáciou sa dokonca začal zaoberať Ústavný súd, ktorý 17. apríla 2007 začal konanie, v ktorom mal preskúmať, či je vydanie prezidentského dekrétu o rozpustení parlamentu a predčasných voľbách v súlade so zákonom. (EÚ tlačí na politické riešenie krízy na Ukrajine, 2007) Už v apríli obe strany konfliktu začali využívať všetky svoje právomoci v oblastí právnych a bezpečnostných agentúr silne vo svoj prospech. Ukrajinská bezpečnostná služba, ktorá bola spájaná s prezidentom, zverejnila materiály na zdiskreditovanie ústavnej sudkyne S. Stanikovej. Na druhej strane však generálny prokurátor, lojálny k vláde, odmietol akékoľvek postihy voči sudkyni S. Stanikovej, čo bolo v rozpore s prezidentovými požiadavkami. Prezidentova reakcia[25] bola opäť na hrane jeho ústavných právomocí, keď vydal dekréty o odvolaní ústavných sudcov.[26] Vytvoril tak stav, v ktorom len politická dohoda núkala možnosť prelomenia tejto patovej situácie. (Wolowski, 2008)
 
 
Kríza sa prehĺbila medzi 25. a 26. májom 2007, po tom ako sa prezident V. Juščenko rozhodol odvolať generálneho prokurátora S. Piskuna[27]. Prezidentovo rozhodnutie však nebolo akceptované Ministrom vnútra V. Cuškom, ktorý na ochranu generálneho prokurátora poslal jednotky poriadkovej polície. Prezident následne vydal dekrét, podľa ktorého prevzal kontrolu nad špeciálnymi jednotkami ministerstva vnútra a okamžite časť z nich nasmeroval do Kyjeva. (Ukrajina boj o moc, politické hry..., 2007) Oba politické tábory si uvedomili, že riziko násilného pokračovania krízy je privysoké, čo ich povzbudilo k tomu aby hľadali spoločnú reč a kompromis. Ten sa našiel v jedinej možnej podobe a to v dátume predčasných parlamentných volieb, stanovených na 30. septembra 2007. (Wolowski, 2008 )
 
 
Po oznámení dátumu predčasných volieb začali strany pracovať na dosiahnutí čo najlepšej pozície a na možnostiach konštelácie koalície v budúcom parlamente. J. Tymošenková sa snažila získať prísľub V. Juščenka a J. Lutšenka[28], že po voľbách spolu s Blokom Júlie Tymošenkovej vytvoria „oranžovú“ koalíciu. V tábore Strany regiónov vznikol počas predvolebnej kampane konflikt medzi hlavným sponzorom strany R. Achmetovom a V. Janukovyčom. R. Achmetov a jeho neformálna časť strany prišli s myšlienkou podporiť po voľbách širokú koalíciu s Našou Ukrajinou. Táto koalícia by mala priniesť stabilizáciu situácie v krajine a vytvoriť vhodné inštitucionálne a právne podmienky na rozvoj podnikania.
 
 
Pre dosiahnutie tohto cieľa bol R. Achmetov dokonca ochotný obetovať kandidatúru V. Janukovyča na post premiéra, vďaka čomu bol V. Juščenko naklonený možnosti podporiť túto alternatívu koalície. Výsledky volieb,konajúcich sa 30. septembra 2007, umožnili vytvorenie dvoch koalícií – „oranžovú“ koalíciu Bloku Júlie Tymošenkovej s Našou Ukrajinou s väčšinou 228 kresiel a koalíciu Strany regiónov a Našej Ukrajiny s väčšinou 246 kresiel, avšak pravdepodobne bez V. Janukovyča ako premiéra. Možnosť vytvoriť „dúhovú“ koalíciu týchto troch strán neprichádzala do úvahy, vzhľadom na rozdiely podnikateľských záujmov Strany regiónov a Bloku Júlie Tymošenkovej. (Wolowski, 2008)
 
 
15. októbra 2007 oznámili predstavitelia Bloku Júlie Tymošenkovej a Našej Ukrajiny, že spolu budú tvoriť koalíciu a zostavia vládu pod vedením J. Tymošenkovej. K jej finálnemu vytvoreniu došlo až 18. decembra 2007, po niekoľkých týždňoch zložitého vyjednávania medzi lídrami koalície a prezidentom. (Ukrajina: Parlament schválil zloženie novej vlády, 2007)

 
 
 
2.4.Politická kríza na Ukrajine v roku 2008
 
 
 
 
18. decembra 2007 sa politická situácia na istý čas stabilizovala. Popularita V.Juščenka však neustále klesala. Koncom leta 2008 sa pohybovala na úrovní okolo 5%, pričom J. Tymošenková mala v tom čase podporu občanov rovnajúcu sa skoro 25%. Tieto čísla prezrádzajú fakt, že J. Tymošenková predstavuje pre V. Juščenka veľkú konkurenciu vzhľadom k prezidentským voľbám v roku 2010. Úradujúci prezident sa preto podľa mnohých politológov snaží odstaviť svoju konkurentku tým, že ju bude očierňovať a pokúsi sa ju odstaviť od moci. Na zbavenie J. Tymošenkovej moci si vybral vyhlásenie predčasných volieb, po ktorých by sa podľa všetkého už na svoj post vrátiť nemala. (Oranžová Ukrajina krváca načerveno, 2008) K vyhroteniu situácie prispeli aj augustové výroky V. Juščenka a ľudí z jeho okolia, ktorí J. Tymošenkovú priamo obvinili z vlastizrady[29]. (Politická kríza na Ukrajine sa prehlbuje, 2008)
 
 
Po tom ako sa premiérka pridala na stranu opozície pri hlasovaní o zákone obmedzujúcom právomoci prezidenta a po tom, čo sa rozišli názory prezidenta a premiérky na vojnu v Gruzínsku[30], 4. septembra 2008 formálne vystúpili poslanci strany Naša Ukrajina z vládnej koalície. (No early elections in Ukraine: PM, 2008) Ich vystúpením z koalície začalo plynúť obdobie 30 dní do vytvorenia novej koalície, alebo následného vypísania nových volieb.
 
 
Za vyvrcholenie celej tejto politickej krízy možno považovať televízne vyhlásenie prezidenta V. Juščenka, v ktorom rozpustil parlament. Následne, 8. októbra 2008 vydal dekrét, ktorým stanovil nové predčasné parlamentné voľby na 7. decembra 2008. (Kucharčík, 2008) Jeho konanie prišlo po uplynutí 30 dňovej lehoty, počas ktorej sa mohla sformovať nová koalícia. (Oranžová Ukrajina krváca načerveno, 2008)

 
J. Tymošenková 10. októbra 2008 vyhlásila prezidentov dekrét za protiústavný a vyjadrila sa, že predčasné parlamentné voľby sa konať nebudú, pretože Ukrajina nemá peniaze na predčasné voľby v čase finančnej krízy a parlament podľa nej potrebnú legislatívu neschváli. (No early elections in Ukraine: PM, 2008) Politickú krízu na Ukrajine tak vo veľkej miere ovplyvnila celosvetová finančná kríza. Prezident V. Juščenko najprv presunul termín predčasných volieb zo 7. decembra na 14. december 2008, no neskôr bol práve vývojom svetovej hospodárskej krízy prinútený daný termín ešte oddialiť. Predčasné parlamentné voľby tak boli presunuté na vopred nestanovený termín začiatkom roku 2009.
 
 
Začiatkom decembra 2008 začali rokovania medzi Blokom Júlie Tymošenkovej a Stranou regiónov o sformovaní koalície a o jej potenciálnom zložení. Vznik koalície, zloženej zo strán Naša Ukrajina, Blok Júlie Tymošenkovej a Litvinov Blok, 9. Decembra 2008 oznámil novozvolený predseda parlamentu V. Litvin. K oficiálnemu podpisu koaličnej dohody došlo 16. decembra 2008. (Next Ukrainian parliamentary election, 2009)

 
 
 
3. Rázcestie Rusko – EÚ
3.1.Ukrajina a vývoj jej zahraničnej orientácie
 
 
 
Ukrajina má z geopolitického hľadiska strategicky veľmi dôležitú polohu. Nachádza sa medzi dvoma vzájomnými konkurentmi, Ruskom a EÚ, čo podstatne vplýva nielen na domáci vývoj krajiny, ale najmä na jej zahraničnú politiku. Ukrajina kolíše medzi euroatlantickou integráciou a blízkymi väzbami s Ruskou federáciou. Orientácia ukrajinskej zahraničnej politiky smerom na západ alebo na východ predstavuje nielen voľbu spolupráce medzi dvoma strategickými partnermi, ale aj voľbu medzi dvoma diametrálne odlišnými modelmi rozvoja krajiny s potenciálom ovplyvniť identitu a budúcnosť Ukrajiny. (Fraňková, 2008, s. 193)

 
Od vzniku samostatnej Ukrajiny boli vzťahy s Ruskou federáciou prioritou ukrajinskej zahraničnej politiky. Tie však majú konfrontačný charakter, sprevádzaný nespočetným množstvom sporov[31], ktoré majú za následok, že kvalita ruskoukrajinských vzťahov nebola vždy na najvyššej úrovni. (Duleba, 2000) Postoj Západu k Ukrajine bol spočiatku rezervovaný, predovšetkým USA sa na Ukrajinu dívali dlho cez „jadrové okuliare“ (Duleba, 2000, s. 241) a nebrali do úvahy ostatné faktory.
 
 
Z tohto dôvodu musela Ukrajina v prvých rokoch svojej existencie uprednostňovať veľmi aktívnu východnú politiku a partnerov na zníženie hospodárskeho a mocenského vplyvu Ruskej federácie hľadať najmä v ázijskom priestore. Paralelne s východnou politikou však Ukrajina vyvíjala aj aktívnu západnú politiku. Ukrajina tak už po krátkom čase od svojho osamostatnenia stála pred strategickou dilemou smerovanie do Európy, ktoré by znamenalo vzdialenie sa od Ruskej federácie, alebo integrácia v rámci Spoločenstva nezávislých štátov, čo by znamenalo vzdialenie sa od Európy. (Duleba, 2000)
 
 
Táto dlhá dilema dostala nový rozmer v roku 2004, keď ukrajinské prezidentské voľby boli vnímané najmä ako súboj medzi týmito dvoma smerovaniami. Po udalostiach Oranžovej revolúcie a vymenovaním V. Juščenka za prezidenta sa zameranie Ukrajiny  západným smerom stalo ústrednou témou vnútorných debát. K zmene nedošlo ani po tom, čo sa v auguste roku 2006 stal premiérom V. Janukovyč.
 
 
Premiér aj prezident sa zhodli na tom, že jedine európska budúcnosť predstavuje pre Ukrajinu smerovanie vpred.[32] (Puglisi, 2008) Západná integrácia sa cieľom ukrajinskej zahraničnej politiky nestala až po Oranžovej revolúcii. Jej začiatky treba hľadať už u prezidenta L. Kučmu. Ukrajina práve za tohto prezidenta vstúpila do programu NATO Partnerstvo za mier, začala vyjednávať Akčný plán „NATO – Ukrajina“ a odštartovala taktiež svoju participáciu pri projekte Európska politika susedstva[33], na ktorú nadväzuje Akčný plán s Európskou úniou Fischer, 2008).
 
 
V tomto období však zahraničná politika nebola smerovaná len na západ, ale mala skôr „multi – vektorový“ charakter. Ukrajina vtedy bez hlbšej analýzy možných dôsledkov a benefitov začala integráciu v rámci dvoch diametrálne odlišných smerov s EÚ a s blokom, ktorého stred tvorilo Rusko. (Wolczuk, 2008)
 
 
 
 
3.2.Vzťah Ukrajiny k západnej integrácii
 
 
 
V polovici roku 2004[34] Ukrajina Európskej únii vytýkala, že jej neposkytuje  žiadnu jasnú perspektívu európskej integrácie, ktorú očakávala napríklad už na konferencii „Ukrajina v Európe“, ktorú v roku 2002 zorganizovali J. Solana a A. Kwaśniewski. V roku 2002 Ukrajina predstavila aj svoj návrh časového harmonogramu vstupu do Európskej únie. Európska únia však stále vysielala len odkazy vyzývajúce Ukrajinu k reformám, ktorými podmienila začiatok prístupových rokovaní. (Klípa, 2004)
 
 
Ukrajinské elity veľmi dlho nevedeli pochopiť, že pre Európsku úniu je ukrajinský demokratický rozvoj a výkonnosť ekonomiky dôležitejší než jej veľkosť, geopolitická poloha, či odmietanie opätovného zjednotenia s Ruskom. Záväzkom vyplývajúcim zo Zmluvy o partnerstve a spolupráci nebola do konca roku 2004 venovaná väčšia pozornosť. Až nové politické elity, ktoré prišli k moci začiatkom roku 2005, deklarovali začiatok „novej kapitoly v ukrajinských vzťahoch s EÚ“ (Wolczuk, 2008, s. 93). Výsledkom bolo kladenie menšieho dôrazu na svoje geopolitické postavenie a väčšia sústredenosť na vnútorné zmeny. Silné vyhlásenia, prezentované touto politickou skupinou, však nemali dostatočnú podporu v podobe politickej vôle a schopností nevyhnutných pri tvorbe politík a prekonávaní domácej opozície.
 
 
Aj keď sa všetky strany zhodli a ani jedna neponúkla inú alternatívu ako smerovanie do EÚ, ani vtedy sa im nepodarilo prekonať vnútornú krízu, ktorá na ukrajinskej politickej scéne je. Efektívny vodca v európskej otázke sa nenašiel ani počas vlády „oranžových elít“ ani počas vlády zostavenej V. Janukovyčom. (Wolczuk, 2008)
 
 
Politici na Ukrajine stále vnímali kroky EÚ ako nepostačujúce vzhľadom k situácii, pred ktorou ukrajinská vláda stála. Akčný plán, o ktorom prebiehali rokovania v roku 2004 a ktorý ukrajinská vláda aj napriek sklamaniu[35] nakoniec prijala vo februári 2005, nebol zrevidovaný po zmenách, ktoré koncom roku 2004 na Ukrajine nastali.

 
Nadväzoval naň však Zoznam dodatočných opatrení z februára 2005, ktorý popri zvýraznení priorít Akčného plánu obsahoval prísľub začatia rokovaní o novej Rozširujúcej zmluve, na základe splnenia kritérií Akčného plánu. Ten obsahuje rozsiahly súpis cieľov, ktoré sú partnerské krajiny nutné splniť, aby mohli mať prospech z bližšej integrácie s EÚ. Tieto ciele sú rozdelené do šiestich kapitol[36] a sú tak široko zamerané, že sa dotýkajú takmer všetkých aspektov fungovania štátu. (Wolczuk, 2008) Avšak Ukrajina pred týmto trojročným[37]
 
 
Akčným plánom nevypracovala žiadnu dlhodobú strategickú kostru. Ešte začiatkom roku 2005 bol stále v platnosti kľúčový dokument, ktorý v roku 1998 prijal L. Kučma, Stratégia ukrajinskej integrácie s Európskou úniou. (Wolczuk, 2004) Preto prijatie „Mapy pre implementáciu Akčného plánu“ , vládou J. Tymošenkovej, bolo považované za jednu z najdôležitejších udalostí pre udomácnenie sa reformnej agendy. Táto mapa zaznamenáva 350 opatrení poukazujúcich na to ako, kedy a ktoré inštitúcie sa majú cieľmi Akčného plánu zaoberať.

 
Skutočnosť bola taká, že ukrajinský parlament prejavoval veľmi malý záujem o Akčný plán a ako inštitúcia sa nesnažil o právne zblíženie sa s EÚ. Implementácia Akčného plánu tak bola plne ponechaná v rukách úradníkov zaoberajúcich sa problémami Európskej únie. Úradníci zo svojej pozície vyvíjali tlak na politickú triedu, no v ich kompetencii bolo len pripraviť, na základe Mapy pre implementáciu Akčného plánu, koncept alebo návrh zákona pre určité opatrenia. Kým rozhovory a príprava návrhov je v rukách úradníkov, následné schválenie, adaptácia a implementácia týchto návrhov je mimo ich pôsobnosť. Limitovaný záujem politikov o Akčný plán a slabá koordinácia exekutívnych inštitúcii a parlamentu spôsobuje, že tieto návrhy dokumentov nemajú príliš často šancu na to, aby boli skutočne implementované.
 
 
Európska únia ponúka prostredníctvom Európskej politiky susedstva prístup susedským krajinám na jej jednotný vnútorný trh ako odmenu za splnenie jej podmienok. Vyhýba sa tak riziku záväzkov vedúcich k úplnej integrácii susedských krajín medzi svojich členov. Ukrajina, pre ktorú by prístup na vnútorný trh EÚ mal obrovský význam, pri týchto podmienkach nie je dostatočne stimulovaná na to, aby podnikla Európskou úniou vyžadované a pre ňu veľmi nákladné reformy. „Európa musí byť pre Ukrajinu predovšetkým politický, a nie prevažne ekonomický, projekt.“ (Wolczuk, 2008, s.106)
 
 
Bez záruk ďalšieho zbližovania[38] bude pre ukrajinské elity asi veľmi nepravdepodobné vydať sa v krátkom čase cestou plnenia všetkých podmienok vytýčených Európskou úniou. (Wolczuk, 2008) Dôležitou zmenou môže byť podpísanie novej Rozšírenej Dohody (Enhanced Agreement), ktorá má nahradiť Európsku politiku susedstva. Európska politika susedstva bola postavená na základe „soft law“ a nová dohoda by už mala obsahovať silné záväzky, ktoré by mali právne dôsledky pre obe strany. Najmä ukrajinská strana si od tejto Dohody veľa sľubuje a preto už dlhší čas nástojila na jej skorom vypracovaní.
 
 
Prostredníctvom tejto novej Dohody sa Európska únia snaží vybudovať zbližujúce sa vzťahy s Ukrajinou, založené na postupnej ekonomickej integrácii a prehlbujúcej sa politickej spolupráci. Ministri zahraničných vecí Európskej únie sa 22. júla 2008 dohodli, že táto Rozšírená Dohoda s Ukrajinou sa bude volať Zmluva o pridružení („Agreement on Association”). Minister zahraničných vecí Ukrajiny, V. Ohryzko, sa pri tejto príležitosti vyjadril, že rokovania stále pokračujú a reálne prijatie tejto dohody očakáva koncom roka 2009. (New enhanced agreement..., 2008) Rovnaký názor o možnom prijatí tejto dohody koncom roku 2009, prezentoval vo februári 2009 aj vedúci delegácie Európskej Komisie na Ukrajine Manuel P. Teixeira. (Agreement of association, 2009)
 
 

3.3.Ukrajina ako regionálny hráč
 
 
 
„Oranžová“ koalícia si vybrala za svoj hlavný politický cieľ euroatlantickú integráciu. Podporiť to mala aj jej aktívnejšia regionálna politika, najmä vo vzťahu k západným a južným krajinám zo Spoločenstva nezávislých štátov, ktoré taktiež zdieľali túžbu po bližších vzťahoch s EÚ a NATO a po väčšej nezávislosti od Ruskej federácie. Na jar roku 2005 prezident V. Juščenko oznámil záujem uviesť znovu do činnosti spoločenstvo štátov nazývané GUAM[39]. Táto organizácia, ktorá bola vytvorená s úmyslom vytvoriť politické, ekonomické prepojenie medzi Kaspickým regiónom a západnou Európou, bola oslabená na prelome rokov 2002 a 2003, keď na Ukrajine narastal medzinárodný izolacionizmus a Kučmov režim prejavoval tendenciu k zmene smerovania späť ku Ruskej federácii.
 
 
Na summite v Chisinau v apríli 2005 Ukrajina predstavila GUAM ako plnoprávnu medzinárodnú organizáciu založenú na troch základných pilieroch[40](Fischer, 2008, s. 127) V roku 2006, rok po summite v Chisinau, na summite GUAMu v Kyjeve prijala organizácia štatút Organizácia za demokraciu a ekonomický rozvoj – GUAM. Na summite v Kyjeve sa taktiež viedla debata o vytvorení spoločných mierových síl a o spoločných zásadách, ktoré by sa využívali pri urovnávaní konfliktov. Organizácia následne vytvorila jednotku protiteroristických expertov a taktiež aj Vlastné centrum pre výmenu informácií v boji proti organizovanému zločinu.
 
 
Ďalším krokom v pred bolo vytvorenie Generálneho sekretariátu v Kyjeve v roku 2007. GUAM sa snaží koordinovať svoje postoje a vystupovať jednotne. Takúto jednotu prezentujú krajiny pri vyslovovaní sa za bližšie vzťahy s EÚ a NATO, čo sa stretáva najmä s veľkým odporom zo strany Ruskej federácie, ktorá využíva na zastrašenie najmä ekonomický tlak[41]. Faktory ako tlak zo strany Ruskej federácie, slabosť Ukrajiny pri tvorbe zahraničnej politiky, ambície Rumunska na post regionálneho lídra a v neposlednom rade aj malá podpora zo strany EÚ a NATO viedli k tomu, že toto zoskupenie nezískalo vo svojom regióne rozhodujúcu váhu, aby sa stalo výrazným geopolitickým hráčom danej oblasti. (Fischer, 2008)
 
 
 
 3.4.Vzťah Ukrajiny k Ruskej federácii
 
 
Ako už bolo v tejto kapitole spomenuté, vzťahy medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou sú charakteristické množstvom sporov. Tie sa vyskytujú s rôznou intenzitou od rozpadu Sovietskeho zväzu. Snaha o reguláciu niektorých z nich viedla v roku 1997 k podpísaniu zmluvy, aj to však bola len dočasná úprava vzájomných vzťahov.
 
 
K podstatným zmenám došlo v roku 2000, pri zmene ruskej zahraničnej politiky a v roku 2004, keď sa počas Oranžovej revolúcie zmenila situácia na Ukrajine. Do roku 2005 bol prístup Ukrajiny k Rusku formovaný vládnym „multivektorovým“ prístupom, keď sa vláda orientovala aj na západ aj na východ súčasne.
 
 
Pozadie tejto situácie sa však od tej dnešnej značne líšilo. EÚ len začala s prípravou projektu východného rozširovania a partnerstva, Ruská federácia bola veľmi
oslabená a v medzinárodnom systéme nevystupovala ako veľmoc, pretože bola paralyzovaná vnútorným transformačným procesom a svojou vlastnou politickou a ekonomickou krízou. Zmena, ktorá nastala v regióne, od základov zmenila aj postavenie Ukrajiny.

 
Rozšírením NATO a EÚ až k hraniciam Ukrajiny sa zmenil aj charakter politických, ekonomických a sociálnych vzťahov Ukrajiny k jej západným susedom. V roku 2004 sa tak Ukrajina ocitla v centre záujmov Ruskej federácie a Európskej únie na strane druhej, čo sa v plnej miere prejavilo pri prezidentských voľbách na Ukrajine v roku 2004.
 
 
Snahy Ruskej federácie o zvýšenie vplyvu vo svojom regióne viedli k vytvoreniu zoskupenia Nových nezávislých štátov[42], ktoré by pod vedením Ruskej federácie malo nahradiť Spoločenstvo nezávislých štátov. Ďalšou snahou boli kroky Ruskej federácie počas „farebných“[43] revolúcií, v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu.
 
 
Ani tie neviedli k opätovnému získaniu vplyvu v týchto krajinách a preto Ruská federácia stavila na politiku ekonomického tlaku a zastrašovania. Medzi najdramatickejšie udalosti ruskoukrajinských vzťahov patrí, popri probléme okolo Čiernomorskej flotily, ruskoukrajinská plynová kríza z prelomu rokov 2005/2006[44].
 
 
Počas tejto plynovej krízy sa ukázalo, predovšetkým riešením zo 4. januára 2006, že aj napriek odhodlaniu bojovať s korupciou a energetickou závislosťou, existuje ešte priveľa vplyvných hráčov, ktorým zachovanie súčasného energetického vzťahu s Ruskom vyhovuje. Udalosti poukazujú aj na to, že aj keď sa Rusko vzdalo otvoreného ovplyvňovania ukrajinského vnútorného procesu, ruské politické a ekonomické vplyvy stále formujú vývoj na Ukrajine vo svoj prospech. (Fischer, 2008)
 
 
Konflikt rovnakého rázu sa vyskytol aj na prelome rokov 2008/2009, keď po neúspešnom vyjednávaní o cenách plynu bol prívod plynu opätovne zastavený. Plynová kríza sa začala 1. januára 2009 a celkovo trvala 22 dní. Ruská federácia totiž zastavila dodávky plynu na ukrajinský trh po tom, ako Ukrajina nevyrovnala svoje nedoplatky a nepristúpila na zvýšenie cien v roku 2009. Šesť dní po začatí tejto plynovej krízy zastavila Ruská federácia aj dodávky do Európy, pretože Ukrajina si z nich odoberala časť plynu, určeného pre európskych odberateľov. Kríza skončila až po podpise desaťročnej dohody 19. januára 2009. Ukrajina ani o mesiac neskôr nemala vyplatené svoje nedoplatky[45] a Rusko pohrozilo koncom februára, že 8. marca opäť zastaví prívod plynu. (Hrozí nová plynová kríza, 2009)
 
 
Ukrajina prisľúbila, že uhradí dlh za februárové dodávky ruského plynu v plnej výške a včas. Situácia sa stala vážnejšou po zásahu maskovaných agentov ukrajinskej bezpečnostnej služby, ktorí vtrhli do sídla štátnej firmy Naftogaz a vypočúvali vedúceho účtového oddelenia. Ich cieľom bolo nájsť dokumenty o obchode s plynom medzi ruským Gazpromom a ukrajinským partnerom Naftogaz. Zásah maskovaných agentov súvisel s kriminálnym vyšetrovaním[46] údajnej sprenevery vo výške približne 482miliónov eur. Hroziaca plynová kríza bola, aj napriek tomu, zažehnaná 5. marca 2009, keď boli podlžnosti voči ruskému plynárenskému monopolu Gazprom vyrovnané. (Naftogaz už zaplatil Gazpromu, 2009) Pozorovatelia však vzniesli pochybnosti o vyriešení situácie.
 
 
Tá sa podľa nich môže kedykoľvek znovu zopakovať. Ruská federácia sa aj takto snaží, v prevažnej miere použitím ekonomických nástrojov, udržať si Kyjev vo svojej sfére vplyvu, a to najmä snahou zabrániť úplnému odvráteniu smerom na západ. Rusko si totiž potrebuje zachovať svoje hospodárske väzby s ukrajinskými podnikateľskými kruhmi, čo sa mu bude dariť dovtedy, kým bude na Ukrajine prítomná korupcia a klientelizmus. (Fraňková, 2008, s. 197)
 

 
Záver
 
 
Na Ukrajine po Oranžovej revolúcii došlo k zásadným zmenám. Politický systém javí známky väčšej demokratickosti, spoločnosť má k dispozícii slobody, ktoré predtým vo svojich rukách nemala. Nedošlo však ku kompletnej výmene osôb na politickej scéne a rovnako aj niektoré spôsoby správania sa politických aktérov ostali nezmenené. Zmena ústavy, ktorú ako „darček“ zanechal prezident L. Kučma svojmu nástupcovi nepriniesla pre upokojenie situácie najpriaznivejšie rozdelenie politickej moci medzi premiéra a prezidenta.
 
 
Politické elity, ktoré sa dostali k moci, už po veľmi krátkom čase nedokázali nájsť spoločnú reč a vidina získania väčšieho vplyvu ich rozdelila. Nasledovali krízy, ktoré mali za následok praktickú nefunkčnosť rozhodovacích procesov. Aj keď sa všetky politické strany zhodli na tom, že západná integrácia je pre progres nevyhnutná, nedokázali naplniť požiadavky dané Európskou úniou. Ako problém sa v plnej miere ukázala aj chýbajúca motivácia, pretože Únia neponúkala za splnenie podmienok prísľub členstva, ale iba ekonomický bonus v podobe prístupu na jej jednotný trh. Reformy, ktoré Ukrajina potrebuje tak ostali na mŕtvom bode.
 
 
Svetielkom nádeje sa zdá byť dohoda, ktorá má byť podpísaná koncom roku 2009, v ktorej sa, ako Ukrajina tak i Európska únia, majú pevnejšie zaviazať ku konkrétnym krokom.
 
 
Integrácia do Európskej únie sa zatiaľ javí ako vzdialený sen, naproti tomu Rusko je súčasnou a minimálne krátkodobou realitou, ktorá aj v budúcnosti určite ostane veľmi dôležitým susedom a partnerom. Ukrajinskí oligarchovia sa začali po Oranžovej revolúcii prezentovať ako garanti západného smerovania Ukrajiny. Majetok, ktorý nahromadili počas obdobia od oddelenia sa od Sovietskeho zväzu, by v súčasnosti radi videli pod ochranou noriem Európskej únie a taktiež vidia možnosť jeho zveľadenia práve prostredníctvom trhov Európskej únie.
 
 
Naproti tomu, v minulosti bolo obchodovanie s Ruskom pre ukrajinské firmy najľahšou alternatívou. Dnes však ukrajinský priemysel, ktorý potrebuje reštrukturalizovať a modernizovať nevidí v kooperácii s Ruskou federáciou možnosť na zachytenie trendu celosvetovej technologickej revolúcie. Keďže ponuka zo strany Ruska je v tomto smere „nepostačujúca“, ukrajinské ekonomické elity sa dosť výrazne názorovo obrátili a začali s podporou Európskej únie v pozadí ukrajinských politických strán.
 
 
 
 
 
 
 

Poznámky
 
 
[1] Leonid Makarovič Kravčuk (narodený 10. januára 1934) bol od roku 1958 členom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Ako zástupca Ukrajiny stál pri vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov. Od decembra 1991 bol prvým ukrajinským prezidentom až do roku 1994, keď ho vo voľbách porazil L.
Kučma.

[2] Leonid Danilovič Kučma (narodený 9. augusta 1938) bol v rokoch 1994 až 2005 prezidentom Ukrajiny.m Od roku 1992 bol predseda vlády, no keď parlament v roku 1993 zablokoval jeho reformný program, podal demisiu. Po výhre v predčasných prezidentských voľbách v roku 1994 začal s budovaním silného prezidentského systému. V prezidentských voľbách v roku 2004 podporoval V. Janukovyča.

[3] Koncom roka 1994 vystriedal L. Kučma v tejto funkcii prvého premiéra Ukrajiny V. Fokina (Duleba, 2000) ukrajinského premiéra a vo voľbách o rok neskôr kandidoval na post hlavy štátu. Po dvoch kolách prezidentských volieb sa novým prezidentom Ukrajiny v roku 1994 stal L. Kučma. V prvom kole zvíťazil L. Kravčuk s 37,72%, L. Kučma získal 31,27%. V druhom kole v prospech L. Kučmu odovzdalo svoje hlasy 52% voličov pri 47% hlasoch „proti“. V prospech L. Kravčuka hlasovalo 45% voličov, pričom až 54,5% bolo „proti“. (Duleba, 2000)
 
[4] V úrade prezidenta Ukrajiny zotrval L. Kučma do 23.1.2005.
 
[5] Informácie o kontroverzných nahrávkach, ktoré zviditeľnil ukrajinský opozičný politik A. Moroz, v konečnom dôsledku zapríčinili to že L. Kučma už v ďalších voľbách nekandidoval.
 
[6] Konflikt sa týkal toho ako by mala nová ukrajinská ústava vyzerať.
 
[7] Referendum sa uskutočnilo so štyrmi, nie so šiestimi otázkami na základe rozhodnutia Ústavného súdu z dňa 27.3.2000. Prvá a šiesta otázka boli vyradené z hlasovacích lístkov ako odporujúce ústave Ukrajiny.
 
[8] Viktor Andrijovič Juščenko (narodený 23. februára 1954) je od 23. januára 2005 prezidentom Ukrajiny.
Ako líder politickej strany Naša Ukrajina bol hlavným opozičným kandidátom v prezidentských voľbách v októbri a novembri 2004, v ktorých porazil V. Janukovyča podporovaného odchádzajúcim prezidentom L. Kučmom.

 
[9] V parlamente totiž zasadala prezidentovi naklonená väčšina.
 
[10] Ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 2006.
 
[11] Viktor Fedorovič Janukovyč (narodený 9. júla 1950) je ukrajinský politik, predseda Strany regiónov.
Bol dvakrát premiérom Ukrajiny: od 21. novembra 2002 do 5. januára 2005 a od 4. augusta 2006 do 18.
decembra 2007. Zastával aj post gubernátora Doneckej oblasti. V roku 2004 bol jedným z hlavných
kandidátov v prezidentských voľbách na Ukrajine.
 
[12] L. Kučma už totiž kandidovať nechcel a iného reálneho kandidáta Kyjevská a Dnepropetrovská skupina
už nemali.

[13] Fiaskom to možno nazvať, lebo po tom ako návrh ústavnej reformy prešiel vo februári 2004 prvým čítaním, si Kučmova skupina tesne pred rozhodujúcim hlasovaním zaistila aj podporu Socialistickej strany O.Moroza, čo teoreticky malo stačiť na pohodlnú väčšinu.

[14] Pretože bol predstaviteľ konkurenčného – doneckého klanu.

[15] Ukrajinská ústava z roku 1996 svojím 103. článkom definuje voľbu prezidenta. Prezidenta Ukrajiny volia občania Ukrajiny tajným hlasovaním na dobu piatich rokov. Voľba prebieha v dvoch kolách.
Prezident môže byť vo funkcii nanajvýš dve volebné obdobia po sebe.

[16] Keďže ani jeden z kandidátov nedostal nadpolovičnú väčšinu hlasov.

[17] Júlia Tymošenková (narodená 27. novembra 1960) ukrajinská politička, ktorá v prvom kole prezidentských volieb v roku 2004 sama kandidovala na post prezidenta Ukrajiny. Sa po druhom kole stala jedným zo symbolov tzv. Oranžovej revolúcie. Je predstaviteľkou strany Blok Júlie Tymošenkovej.
24. januára 2005 bola menovaná ukrajinskou premiérkou. 8. septembra 2005 ju prezident V. Juščenko odvolal. Od 18. decembra 2007 je opäť vo funkcii ukrajinskej premiérky.

[18] K tomuto vyjadreniu došlo 29.11.2004.
 
[19] V opakovanom druhom kole volieb získal Juščenko v Kyjeve takmer tri štvrtiny hlasov.

[20] Inaugurácie sa zúčastnilo 8 hláv štátov a viac ako 60 zahraničných delegácií, medzi prítomnými bol aj bývalý americký minister zahraničných vecí Colin Powell a taktiež aj predseda hornej komory ruského parlamentu Sergej Mironov.

[21] Party of Industrialists and Entrepreneurs of Ukraine, People's Movement of Ukraine, Christian
Democratic Union, Ukrainian Republican Party Assembly, Congress of Ukrainian Nationalists

[22] Nazývaná aj Regióny Ukrajiny (Duleba, 2008)

[23] Napr. povinnosť konzultovať s prezidentom kandidátov na mnohé pozície na Ministerstve vnútra,
Ministerstve zahraničných vecí a Ministerstve obrany.

[24] Podľa článku 90 ukrajinskej ústavy sú to: neschopnosť vytvoriť koalíciu do jedného mesiaca; neschopnosť kreovať vládu do 60 dní od zamietnutia predošlej; ak nezasadá plénum parlamentu vyše jedného mesiaca.
 
[25] Obával sa totiž, že by Ústavný súd mohol rozhodnúť v jeho neprospech.

[26] Jeho dekréty o odvolaní troch ústavných sudcov boli prijaté 30. apríla, 1. mája a 10. mája 2007

[27] Dôvodom odvolania bolo odmietnutie S. Piskuna vzdať sa poslaneckého mandátu, ktorý je v konflikte záujmov s postom generálneho prokurátora.

[28] J. Lutšenko Líder Národnej sebaobrany, najväčšej frakcie vo volebnom bloku Naša Ukrajina.

[29] Obvinili ju z prechodu na stranu ich dovtedajšieho protivníka a z vykonávania rozkazov Kremľa na Ukrajine. Podľa V. Juščenka sa J. Tymošenková snaží získať si podporu Ruskej federácie politikou ústretovejšou k Moskve. Získala by tak tzv. ruskú ruku, ktorá by ju mohla ako prezidentskú kandidátku podporiť.
 
[30] V. Juščenko vystupoval v pozícii obhajcu NATO a postavil sa na stranu Gruzínska, na druhej strane J. Tymošenková bola vo vyjadreniach oveľa opatrnejšia a snažila sa o stabilné vzťahy s Ruskou federáciou.
 
[31] Medzi najvýznamnejšie od roku 1991 patria: spor o nástupníctvo a zahraničný majetok po bývalom ZSSR, spor o kontrolu jadrových zbraní na území Ukrajiny, spor o čiernomorskú flotilu a vojenský prístav Sevastopoľ, spor o Krymský polostrov, energetické vojny po požiadavkách Ruskej federácie na platby vo svetových cenách za dodávky ropy a zemného plynu.
 
[32] „Modernizácia ukrajinskej ekonomiky je nemožná bez jej integrácie do svetového ekonomického systému.“ (Puglisi, 2008, s. 74) Takto sa z postu premiéra vyjadril na konferencii v roku 2007 V. Janukovyč o smerovaní Ukrajiny.
 
[33] Keďže v roku 2004 sa rozšírením Európskej únie natiahli jej hranice až k Ukrajine.
 
[34] Ešte pred vytvorením Akčného plánu
 
[35] Sklamanie na Ukrajine zavládlo z vývoja Európskej politiky susedstva, ktorej konkrétnou realizáciou vzťahu k Ukrajine mal byť práve Akčný plán. Európska susedská politika je projekt, ktorý Európska únia rozbehla v roku 2004 a odráža túžbu EÚ implementovať jej normatívnu silu, prostredníctvom podpory politických a ekonomických reforiem, do svojho okolia bez výrazných strát a záväzkov zo strany únie.
Výmenou za prenos hodnôt, noriem a štandardov Európskej únie je prístup danej krajiny na jednotný trh.

[36] Key Sections of the Action Plan: 1. Political dialogue and reform, 2. Economic and social reform and development , 3. Trade, market and regulatory reforms, 4. Cooperation in justice and home affairs, 5. Transport, energy, information society and environment, 6. Peopletopeople contacts (Wolczuk, 2008, s. 101)

[37] Jeho platnosť je od februára 2005 do februára 2008.

[38] Zbližovania vedúceho k členstvu, z ktorého by plynuli benefity ako prístup k Štrukturálnym fondom, či k Spoločnej poľnohospodárskej politike ( SPP / Common Agriculture Policy CAP).

[39] GUAM bol založený Gruzínskom, Ukrajinou, Azerbajdžanom a Moldavskom v roku 1997. V roku 1999 sa k tomuto zoskupeniu pridal aj Uzbekistan. Uzbekistan v roku 2006 zrušil svoje členstvo po výraznom zlepšení vzťahov s Ruskou federáciou.
 
[40] Tromi základnými piliermi sú: Demokratické zmeny a stabilita v Čiernomorskom / Kaspickom regióne; Ekonomická spolupráca a rozvoj; Spolupráca v oblasti bezpečnosti

[41] Ekonomický tlak Ruskej federácie bol viditeľný a priamy už počas summitu v Chisinau – príkladom je ruský zákaz moldavských poľnohospodárskych výrobkov. Toto vydieranie následne viedlo k značnému oslabeniu angažovanosti Moldavska v organizácii a zintenzívneniu kontaktov s Moskvou.

[42] Newly Independent States (NIS)

[43] Oranžovej na Ukrajine 2004 a Ružovej v Gruzínsku v roku 2003
 
[44] V roku 2005 došlo pri vyjednávaní medzi Ukrajinou (reprezentovanou firmou Naftogaz) a Ruskou
federáciou ( v podobe Gazpromu) k značnému nárastu cien plynu (zo $160 za 1000 Nm3 plynu na $230). Obe strany nedokázali nájsť kompromis a tak Gazprom splnil svoje vyhrážky a zastavil 1. januára 2006 dodávky plynu na Ukrajinu. Reakciou Ukrajiny bolo stáčanie plynu určeného na tranzit do svojich zásobníkov. Prvýkrát v histórii tak boli ovplyvnené dodávky plynu do Európy. K dohode došlo 4. Januára 2006 ale tá znamenala len krátkodobé riešenie pre obe strany.
 
[45] Kyjev dovtedy nevyrovnal nedoplatky vo výške 400 miliónov dolárov.

[46] Vyšetrovanie je považované za prejav politického boja medzi ukrajinským prezidentom V. Juščenkom, ktorý kontroluje bezpečnostné sily, a J. Tymošenkovou, ktorá z pozície premiérky riadi štátny podnik Naftogaz.

 Zoznam bibliografických odkazov



Agreement of association with EU could be signed after presidential election in Ukraine, says speaker [online]. 2009. InterfaxUkraine.
[cit.27.2.2009]. Dostupné na internete: http://www.interfax.com.
 
Business Appears Calm Over Tymoshenko As PM [online]. 2006. Kiev Ukraine News Blog. [cit.22.1.2009]. Dostupné na internete:
http://blog.kievukraine.info
 
DULEBA, A. 2000. Ukrajina a Slovensko. Bratislava : Veda, 2000. 402 s. ISBN 8022406562

DULEBA, A. 2008. Ukrajinská volebná matematika. In Zahraničná politika [online]. Bratislava: Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, 2008 [cit. 26.12.2008] Dostupné na internete: http://www.zahranicnapolitika.sk

EÚ tlačí na politické riešenie krízy na Ukrajine [online]. 2007. IEuropa,
s.r.o. [cit.26.1.2009]. Dostupné na internete: http://www.euractiv.sk

FISCHER, S. 2008. Ukraine as a regional actor. In Ukraine: Quo Vadis?. Paris : Institute for Security Studies, 2008. ISBN 9789291981243, s. 119146

FRAŇKOVÁ, M. 2008. Ukraine: Quo Vadis?. In Politické vedy, roč. 11, 2008, číslo 12, ISSN 13352741, s. 192199

GOMBOS, L. 2004. Juščenko alebo ukrajinský Dzurinda. In Sme [online]. Bratislava: Petit Press a.s., 2004 [cit. 25.12.2008], Dostupné na internete: http://www.sme.sk

GOMBOS, L. 2005a. Prezidentské volby na Ukrajině. In Politologická revue, roč. 11, 2005, číslo 1, ISSN 12110353, s. 165181.

GOMBOS, L. 2005b. První měsíce oranžové vlády. In Mezinárodní politika, roč. 29., 2005, číslo 7, ISSN 05437962, s. 2223.

Hrozí nová plynová kríza! A to 8. marca, SPP už koná [online]. 2009. TVnoviny.sk. [cit.27.2.2009]. Dostupné na internete: http://tvnoviny.sk

KAPITONENKO, N. 2002. Labyrint záujmov. In Slovo [online]. Bratislava: Nové Slovo s. r. o., 2002 [cit. 15.11.2008], Dostupné na internete:
http://www.noveslovo.sk

KLÍPA, O. 2004. Polská politika vůči Ukrajině: vzájemné vztahy. In Mezinárodní politika, roč. 28., 2004, číslo 6, ISSN 05437962, s. 1315.

KOVAĽOV, V. 2005. Ukrajina. In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2004 – 2005 [online]. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2005 [cit. 25.12.2008], s. 261274. Dostupné na internete: http://www.mod.gov.sk

KOVAĽOV, V. 2007. Vnútropolitická kríza na Ukrajine: korene a budúcnosť. In:Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2006 – 2007 [online]. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2007 [cit. 26.12.2008], s. 187197. Dostupné na internete: http://www.cenaa.org
 
KRATOCHVÍL, P. 2005. Jak rozumět ukrajinským volbám: Tři (znovu) objevené pravdy. In Mezinárodní politika, roč. 29., 2005, číslo 2, ISSN 05437962,
s. 1315 KRAVČUK, L. M. 1998. Miesto Ukrajiny v systéme európskej bezpečnosti. Bratislava : SFPA, 1998. 15 s. ISBN 8096769049

KUCHARČÍK, R. 2008. Október 2008 prehľad udalostí medzinárodnej politiky. In:mepoforum.sk. [online]. Bratislava: Fórum pre medzinárodnú politiku –www.mepoforum.sk, 2008 [cit. 27.1.2009], Dostupné na internete:
http://www.medzinarodnapolitika.sk

Naftogaz už zaplatil Gazpromu [online]. 2009. Spravy.pravda.sk. [cit.12.3.2009].Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk

Na Ukrajine nastúpil k moci Viktor Juščenko [online]. 2005. BBCSlovak.com.[cit.2.1.2009]. Dostupné na internete: http://www.bbc.co.uk

New enhanced agreement between Ukraine and EU called “Agreement on Association”[online]. 2008. Unian LTD. [cit.27.2.2009]. Dostupné na internete:http://unian.net

Next Ukrainian parliamentary election [online]. 2009. Wikipédia, Slobodná
encyklopédia. [cit.27.1.2009]. Dostupné na internete:http://en.wikipedia.org

Nezávislosť Ukrajiny [online]. 2008. Wikipédia, Slobodná encyklopédia.
[cit.15.11.2008]. Dostupné na internete:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ukrajiny#Nez.C3.A1vislos.C5.A5_Ukrajiny
 
No early elections in Ukraine: PM [online]. 2008. CBA News – CBC [cit.27.1.2009]. Dostupné na internete: http://www.cbc.ca

Oranžová Ukrajina krváca načerveno [online]. 2008. MediaFusion s.r.o. [cit.27.1.2009]. Dostupné na internete: http://www.magmag.sk

Our Ukraine–People's SelfDefense
Bloc [online]. 2009. Wikipédia, Slobodná encyklopédia. [cit.4.1.2009]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org
 
Bloc Party of Regions [online]. 2009. Wikipédia, Slobodná encyklopédia. [cit.21.1.2009].
Dostupné na internete:
http://en.wikipedia.org
 
Politická kríza na Ukrajine sa prehlbuje [online]. 2008. Korzár. [cit.27.1.2009].
Dostupné na internete: <http://www.cassovia.sk

Prví prezidenti Ukrajiny [online]. 2008. Wikipédia, Slobodná encyklopédia.
[cit.15.11.2008]. Dostupné na internete:
<http://sk.wikipedia.org

PUGLISI, R. 2008. A window to the world? Oligarchs and foreign policy in Ukraine. In:Ukraine: Quo Vadis?. Paris : Institute for Security Studies, 2008. ISBN 9789291981243,s. 5586

ŘEZNÍČKOVÁ, O. 2006. Oranžová revoluce – cesta Ukrajiny do Evropy?. [online].
Brno: Masarykova Univerzita v Brně, 2006 [cit. 30.12.2008]. Dostupné na internete:
http://is.muni.cz

SVETSOVA, I. 2006. Oranžová revoluce. [online]. Brno: Masarykova Univerzita v Brně, 2006 [cit. 31.12.2008]. Dostupné na internete: http://is.muni.cz/th/113760/fss_b/Oranzova_revoluce.txt

Tymoshenko does not see reasons for resignation [online]. 2007. ForUA Alternative
Review. [cit.22.1.2009]. Dostupné na internete:
<http://forua.wordpress.com

Ukrainian parliamentary election, 2006 [online]. 2009. Wikipédia, Slobodná encyklopédia. [cit.4.1.2009]. Dostupné na internete:
http://en.wikipedia.org
 
Ukrainian parliamentary election, 2007 [online]. 2009. Wikipédia,
Slobodná encyklopédia. [cit.4.1.2009]. Dostupné na internete:
http://en.wikipedia.org

Ukrainian parliamentary election, 2002 [online]. 2008. Wikipédia, Slobodná encyklopédia. [cit.4.1.2009]. Dostupné na internete: http://en.wikipedia.org

Ukrajina a jej voľby prezidenta I.časť mítingy[online]. 2005. VašaEurópa.sk.[cit.31.12.2008]. Dostupné na internete:http://www.vasaeuropa.sk
 
Ukrajina a jej voľby prezidenta II.
časť – rokovania [online]. 2005. VašaEurópa.sk. [cit.31.12.2008]. Dostupné na internete: http://www.vasaeuropa.sk
 
Ukrajina boj o moc, politické hry... [online]. 2007. Korzár. [cit.26.1.2009]. Dostupné na internete: http://www.cassovia.sk
 
Ukrajina: Parlament schválil zloženie novej vlády [online]. 2007. Sme.sk [cit.26.1.2009].
Dostupné na internete:
http://www.sme.sk
 
Ukrajina v 20. Storočí [online]. 2008. Wikipédia, Slobodná encyklopédia.
[cit.15.11.2008]. Dostupné na internete:
http://sk.wikipedia.org

Uznesenie Európskeho parlamentu o Ukrajine [online]. 2004. European Parliament.[cit.30.12.2008]. Dostupné na internete:
http://www.europarl.europa.eu
 
Viktor Juščenko [online]. 2008. Wikipédia, Slobodná encyklopédia. [cit.15.11.2008].
Dostupné na internete: http://cs.wikipedia.org

VYDRYN, D. 2006. Stydlivý Putin v Kyjevu, Přetahovaná o Ukrajinu. In Mezinárodní politika, roč. 30., 2006, číslo 1, ISSN 05437962, s. 19

Význam ukrajinských volieb [online]. 2004. IEuropa, s.r.o. [cit.30.12.2008]. Dostupné na internete: < http://www.euractiv.sk
WOLCZUK, K. 2004. Integration without Europeanisation: Ukraine and its Policy towards European Union. Florence : European University Institute, 2004. 25 s. ISSN 10283625

WOLCZUK, K. 2008. Ukraine and its relations with EU in the context of the European Neighbourhood Policy. In Ukraine: Quo Vadis?. Paris : Institute for Security Studies, 2008. ISBN 9789291981243, s. 87118

WOLOWSKI, P. 2008. Ukrainian politics after the Orange Revolution – How far from democratic consolidation?. In Ukraine: Quo Vadis?. Paris : Institute for Security Studies, 2008. ISBN 9789291981243, s. 2554

Yulia Tymoshenko [online]. 2009. Wikipédia, Slobodná encyklopédia. [cit.22.1.2009].
Dostupné na internete:
<http://en.wikipedia.org

Yulia Tymoshenko Bloc [online]. 2009. Wikipédia, Slobodná encyklopédia.
[cit.21.1.2009]. Dostupné na internete:
http://en.wikipedia.org