A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes40
mod_vvisit_counterVčera110
mod_vvisit_counterTento týždeň472
mod_vvisit_counterTento mesiac2700

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Kurdský problém v Turecku
Napísal: Katarína ŠANTOVÁ   
Streda, 12.augusta 2009 - 12:58 hod.
Spoločensko-politický vývoj v Turecku sa počas predchádzajúcich rokov dostal pod drobnohľad celého sveta na čele s EÚ. V súvislosti so snahou o zahájenie prístupových rokovaní Ankary s Bruselom sa Turecko nevyhlo ostrej vlne kritiky v súvislosti s neúspešným plnením Kodanských kritérií. Jedným z najzávažnejších problémov sa v tejto súvislosti stalo porušovanie práv menšín žijúcich v Turecku.     
 
Najväčšou etnickou menšinou v krajine je etnikum Kurdov, ktorí obývajú prevažne zaostalý juh a východ Anatólie. Od vzniku modernej republiky sa stal kurdský nacionalizmus jedným z najzávažnejších vnútropolitických problémov Turecka a pretrváva dodnes. Dôležitosť problému akým je porušovanie práv menšín v spoločnosti deklarujúcej samu seba za modernú demokraciu budí čím ďalej tým väčší internacionálny záujem.
 
Tým, že sa Turecko snaží o členstvo v Únii, týka sa tento problém priamo aj európskych krajín, na ktorých rozhodnutí bude závisieť budúcnosť krajiny. Problém, na ktorý upozornil Huntington sa týka aj tureckej spoločnosti. Po konci Studenej vojny majú spoločnosti tendenciu vracať sa k tradičným hodnotám, čo sa v prípade Turecka čiastočne prejavilo dvoma volebnými víťazstvami AKP, odklonom od striktne prozápadnej (proamerickej) zahraničnej politiky a posilnením spolupráce s Irakom, Iránom a Sýriou. Preto sa stali reformy tureckej demokracie, v rátane kurdského problému stredobodom pozornosti.         

Článok sa zaoberá popisom formovania kurdského nacionalistického odboja v modernom Turecku ako aj analýzou jeho súčasného statusu. Zároveň sa daný výskum snaží dokázať vplyv kurdského problému v Turecku na usporiadanie vzťahov v regióne.    

 

Širšie objasnenie formovania kurdského nacionalizmu v prvej kapitole je spôsobené predpokladom, že každý analyzovaný problém treba skúmať z pohľadu jeho historickej evolúcie, pretože len tak je možné pochopiť dejinné súvislosti a vôbec správanie sa aktérov v súčasnosti. V rámci prvej kapitoly sa článok snaží demonštrovať premenu charakteru kurdského boja za sebaurčenie a zároveň aj postupnú zmenu prístupu vlády a širokej verejnosti v Turecku ku kurdskej menšine. Premenu kurdského nacionalizmu možno sledovať vo viacerých rovinách- od fragmentácie odboja k jeho postupnej jednote, od ozbrojených povstaní k umiernenej politickej ceste, od ekonomických k politickým požiadavkám.

 

Druhá kapitola sa zaoberá ďalšou stránkou otázky kurdskej menšiny v krajine. Problém potláčania práv Kurdov viedol k vzniku teroristickej organizácie PKK, ktorej radikálne krídlo vedie ozbrojený boj proti centrálnej vláde už od roku 1984. Vzhľadom k tomu, že činnosť strany vždy závisela od jej externej podpory, nadobudol problém Kurdov v Turecku medzinárodný charakter. Činnosť strany už od svojho vzniku ovplyvňovala vzájomné vzťahy krajín v regióne. Keďže kurdská diaspóra obýva nielen oblasť Turecka ale aj Iraku, Iránu a Sýrie, je zaujímavé sledovať zneužívanie interného problému Turecka okolitými režimami pre dosiahnutie svojich cieľov. Dôraz je v tejto časti položený na postoj Ankary voči vývoju federalizmu v Iraku.
Cieľ analýzy je postavený na potvrdení, resp. vyvrátení dvoch hypotéz:

  • Hypotéza č.1 Nátlak EÚ na tureckú vládu značne prispel k pozdvihnutiu postavenia Kurdov v Turecku a vyvrcholí postupným zrovnoprávnením Kurdov s Turkmi.  
  • Hypotéza č.2  Reálna šanca Turecka vyrovnať sa s problémom útokov PKK je vysoká a závisí od vývinu vzťahov krajín v regióne.  

 

I. Príčiny a vývoj kurdského nacionalizmu v Turecku
1.1 Charakteristika kurdského etnika a proces formovania kurdského nacionalizmu

 

O Kurdoch sa hovorí ako o jednom z najstarších národov a treťom najpočetnejšom etniku obývajúcom oblasť Blízkeho východu. Zároveň sa s predpokladaným počtom 30 mil. považujú za jeden z najväčších národov bez vlastného štátneho útvaru.

 

Prvé zmienky o Kurdoch siahajú až do 6.- 5. storočia pred našim letopočtom. V literatúre sa môžeme často stretnúť s pojmom Kurdistan [1], ktorý označuje región s prevažne kurdským obyvateľstvom. Oblasť Kurdistanu bola po mnohé stáročia podmaňovaná silnejšími národmi, predovšetkým Peržanmi a Osmanmi, ktorí si ho medzi sebou v rôznom pomere delili. Po I. svetovej vojne bola jeho fragmentácia zavŕšená a Kurdistan bol rozdelený medzi tri novovzniknuté štáty- Irak, Sýriu a Turecko. (White, 2000)

 

Starodávny Kurdistan je prevažne horským územím rozkladajúcim sa hlavne na území dnešného Turecka, Sýrie, Iraku a Iránu, ale aj Arménska a Azerbajdžanu [2]. Hornatý charakter oblasti spôsobil, že kurdské kmene sa po dlhé roky vyvíjali v značnej izolácii od vplyvov ostatných národov ako aj voči sebe navzájom, z čoho vyplýva ich náboženská a jazyková rôznorodosť. Z tohto faktu pramení aj presvedčenie mnohých nacionalistov, nielen v Turecku, ktorí odmietajú existenciu jednotného kurdského národa.

 

Väčšina Kurdov vyznáva sunnitský islam, ale nájdu sa medzi nimi aj šiíti (hlavne v Iráne), kresťania či židia. Množstvo Kurdov je vyznávačmi rôznych synkretických náboženstiev, ktoré sú ovplyvnené islamom a kombinujú v sebe folklórne prvky z predislamského obdobia, napr. aleviti [3].  
Pestré spektrum jazykov Kurdov možno rozdeliť do troch hlavných vetiev:

  • 1. severná vetva- Kurmanji, zahŕňa dialekty Kurdov žijúcich v Turecku, Sýrii, Libanone, bývalom Sovietskom zväze a časti Kurdov v Iraku a Iráne [4], 
  • 2. stredná vetva- Sorani, je typická pre severovýchodný Irak,
  • 3. južná vetva pozostáva z heterogénnych dialektov skupín Kurdov v južnom Iráne. (Blau, 1996, s. 20)

 

Určiť početnosť etnika v jednotlivých štátoch je komplikované, keďže sa ich vlády snažia o elimináciu vplyvu Kurdov aj prostredníctvom prezentovania ich nižšej početnosti. Predpokladá sa, že najviac Kurdov žije v Turecku (15 až 20 mil.), kde  tvoria najväčšiu netureckú menšinu, ktorá obýva prevažne oblasť najmenej rozvinutého juhovýchodu krajiny [5]. Od Turkov sa líšia po etnickej, kultúrnej aj lingvistickej stránke.

 

Napriek tomu, že tvoria približne 19% populácie, turecké zákonodarstvo nepozná kategóriu etnickej menšiny a uznáva len jedinú, tureckú národnosť. Jedinú kategorizáciu obyvateľstva, ktorú Turci uznávajú, je podľa náboženstva. Ako už bolo spomenuté, väčšina Kurdov vyznáva sunnitský islam a preto nikdy neboli považovaní za odlišnú skupinu. Dôkazom je aj fakt, že od roku 1930 popierali turecké politické elity  existenciu akéhokoľvek netureckého etnika a Kurdi boli označovaní za tzv. horských Turkov.

 

Zmluva zo Sevres

 


Keď chceme skúmať podstatu kurdského problému v Turecku je logické, že musíme začať minimálne od obdobia, kedy sa začína éra samostatnej Tureckej republiky. Turecko sa ako nástupnícky štát Osmanskej ríše muselo zmieriť s porážkou vo svetovom konflikte a akceptovať neúprosné požiadavky víťazných mocností obsiahnuté v tzv. Sevreskej zmluve, ktorá bola prijatá sultánom Mohamedom IV. v roku 1920. Podľa nej sa mala Osmanská ríša rozdeliť na niekoľko štátov pod patronátom západných mocností.

 

Z tohoto hľadiska, mali Kurdi reálny nárok na skutočný národný štát, keďže už vtedy obývali súvislé územie v rámci Osmanskej ríše a napriek jazykovým rozdielom medzi nimi existovalo vedomie spoločného základu. Vzhľadom k tomu, že nikdy predtým neboli politicky zjednotení vo vlastnom štáte, prejavoval sa u ich predákov aj naďalej kmeňový a oblastný partikularizmus- to isté by však bolo možné do istej miery konštatovať aj o vtedajších Araboch. (Kubálek, 2002)
Zmluva zo Sevres skutočne znamenala historické víťazstvo Kurdov, pretože v súlade s Wilsonovými 14 bodmi a hlavne s právom na sebaurčenie počítala s ustanovením autonómneho Kurdistanu v rámci tureckého štátu s možnosťou jeho úplného osamostatnenia.

 

Avšak víťazné mocnosti upierali svoju pozornosť skôr na osud kresťanskej menšiny Arménov, horských susedov Kurdov, ktorí sa vo všeobecnosti považovali a dodnes považujú za obete masakrov obrovských rozmerov, ktorých realizátormi boli na konci 19. st. aj zástupcovia Kurdov [6].  V období po I. svetovej vojne sa napriek minulosti stali z Kurdov a Arménov spojenci, medzi ktorými bola počas rokovaní v Sevres sprostredkovaná dohoda. Jej podstatou bolo, že reprezentanti budúcich novovzniknutých štátov oboch národov sa zaviazali k vzájomnému rešpektovaniu sa. Táto dohoda bola spečatená v spoločnom písomnom prehlásení zástupcu Kurdov Šerifom pašou a reprezentantom Arménov Boghosom Nubarom z 20. novembra 1919. (Mella, 2005)
    
    

    
Mustafa Kemal Atatürk a zmluva z Lausanne

 

Víťazstvo kurdského separatizmu však prekazil ozbrojený odpor anatolských Turkov, ktorí sa postavili proti ustanoveniam zmluvy zo Sevres, a na čele ktorých stál Mustafa Kemal (1881-1938), národný hrdina Turecka, neskôr nazývaný Atatürk („otec Turkov“). Vďaka svojim výnimočným schopnostiam dokázal odraziť mnohonárodnú okupáciu Anatólie a v októbri 1922 bola vyhlásená republika, ktorej sa stal prvým prezidentom. Po štyroch mesiacoch bol zrušený kalifát a členovia osmanskej dynastie boli nútení odísť do exilu.

 

Prirodzene sa turecká snaha o boj proti ustanoveniam zo Sevres stretla s obavami Kurdov o udržateľnosť zmluvou garantovaných práv. Preto došlo v roku 1920 k povstaniu Kurdov vedených Spoločnosťou pre vznik Kurdistanu (KTC) [7], ktoré však bolo kemalistami potlačené. Dôvodom bol jednak nedostatok moderného spôsobu vedenia, ale hlavne nejednotnosť kurdských kmeňových vodcov a presadzovanie partikulárnych záujmov nad záujmami vlastného kurdského etnika. (Kirisci, 1997)

 

Vo všeobecnosti sa dá kurdský nacionalizmus tejto doby označiť za menšinový prúd. Väčšina Kurdov spolupracovala s kemalistami a nepožadovala vznik vlastného štátu. Práve naopak, chceli v republike vládnuť po boku svojich „etnických a náboženských bratov“. Aj spomenuté povstanie z roku 1920 bolo odmietnuté zo strany Kurdov prikláňajúcich sa k tureckej vláde, ktorí ho označili za povstanie alevitov. (Kirisci, 1997)

 

Samotný postoj Atatürka voči Kurdom je záhadou, keďže dodnes nedošlo k odtajneniu archívov v Ankare. Podľa dostupných zdrojov sa usudzuje, že išlo o obojstranne účelový vzťah. Mnohých Kurdov uvedomujúcich si nereálnosť sľubov daných zmluvou zo Sevres sa snažil Atatürk získať pre boj proti sultanátu. Tí boli napriek lojalite voči sultánovi ako najvyššiemu kalifovi rozhorčení jeho politikou pred vstupom do I. svetovej vojny a jeho ústupčivým postojom voči „Sevreskej potupe“, ktorá bola chápaná ako zrada moslimských veriacich. Túto názorovú zhodu mnohých Kurdov s Atatürkom podporuje aj predpoklad, že sám Kemal mal sľúbiť Kurdom značnú časť autonómie výmenou za aktívnu podporu kemalistov.

 

V roku 1922 sa po úspešnom boji novej tureckej vláde podarilo presadiť revíziu zmluvy zo Sevres, ktorá bola podpísaná 24. 7. 1923 na konferencii vo švajčiarskom Lausanne. Táto zmluva však už žiadnu klauzulu o kurdskej autonómii neobsahovala a jej článkami došlo k rozdeleniu územia Kurdistanu na päť častí.

 

Zvlášť zaujímavé je ponímanie kategórie „menšina“ v zmluve. Zmluva síce obsahovala články o ochrane menšín, ale Kurdi neboli medzi ne zahrnutí. V zmysle budovania silného sekulárneho Turecka, bola stanovená nedeliteľnosť jednoty štátu a národa, a preto nebolo podľa Atatürkovej tradície prípustné uznávať iné etnické menšiny. Jedinými oficiálne uznávanými menšinami sa stali ortodoxní Gréci, kresťanskí Arméni a židia, pričom všetci moslimovia žijúci na území Turecka boli automaticky považovaní za Turkov. A tak sa nepatrne dostal do moderného sekulárneho systému dôsledne sa dištancujúceho od minulosti prvok sultanátu. Išlo okrem iného o obmedzenie  pojmu „národ“ na turecké slovo „millet“ [8].
    

 

Turecký nacionalizmus verzus práva kurdskej menšiny

 

Vývoj po prijatí zmluvy z Lausanne je typický snahou o elimináciu kurdského národného povedomia, či dokonca odmietanie samotnej existencie Kurdov v Turecku a pokusy o ich asimiláciu prostredníctvom viacerých zákonov a nariadení. Je evidentné, že sa v tomto období začala naplno prejavovať akási paranoja Turkov (vrátane politických elít) voči  všetkému čo by potencionálne mohlo narušiť status quo v krajine. Moderné Turecko sa dostalo vďaka oslobodzovaciemu boju spod hrozby narušenia vlastnej integrity a strach z opakovania sa možného scenára ovplyvňoval celý sled udalostí týkajúcich sa aj práv tureckých Kurdov.

 

V roku 1924 prišlo prvé nariadenie zakazujúce používať iné osobné a miestne mená ako turecké. Menili sa kurdské názvy miest, Kurdi nesmeli dávať svojim deťom kurdské mená a aj samotné používanie kurdského jazyka bolo trestné. Keďže sa v Turecku de facto odoprela existencia akéhokoľvek netureckého etnika, prestáva sa hovoriť o Kurdoch a začína sa používať označenie „horskí Turci“ [9]. Kurdština sa stala „nevydareným“ dialektom turečtiny. Zavŕšenie nacionalistickej propagandy prišlo v roku 1935, kedy tzv. slnečná jazyková teória uisťovala celý svet o tom, že všetky jazyky sveta sa vyvinuli z turečtiny.

 

S potláčaním práv Kurdov sa stupňovali protiturecké nálady vyúsťujúce do viacerých revolt a povstaní a vzniku nacionalistických zoskupení. V roku 1923 bola založená Kurdská nacionalistická organizácia Azadi (Sloboda), ktorá zorganizovala v roku 1925 povstanie vedené šejkom Saidom. Revolta reagovala na prijatie ústavy (29. 10. 1924), ktorá zakazovala používanie kurdského jazyka na verejnosti, avšak bola kvôli nezhodám medzi kmeňmi, sektárstvu a etnickým rozdielom potlačená. (White, 2000)

 

Známe je spoločné povstanie Kurdov a Arménov z roku 1930, na čele ktorého stál Ihsánom Núrí paša. Oba národy spájal antagonizmus voči tureckej vláde a preto vyhlásili spoločný postup proti Ankare a to vyhlásením nezávislej kurdskej vlády v oblasti Ararat. Následkom krvavo potlačeného povstania bol zákon z roku 1932 o kompletnej evakuácii regiónu. (White, 2000) Zámerom zákona bolo rovnomerné rozmiestnenie Kurdov po západotureckom vidieku tak, aby ich počet v žiadnej z obcí nedosahoval viac ako 5%. Takto došlo k presťahovaniu asi milióna Kurdov, čím sa mala docieliť ich asimilácia.

 

Posledné povstanie Kurdov pred započatím aktivity PKK boli obrovské vzbury v oblasti Kizilbas v regióne Dersim v rokoch 1937-38. V roku 1936 bol prijatý tzv. Tunceli Law, podľa ktorého mal byť prevažne kurdský región Dersim zničený (vrátane jeho obyvateľov) a na jeho mieste mal vzniknúť nový región Tunceli. (White, 2000, s. 80) Obyvatelia v oblasti sa obávali násilnej evakuácie spojenej s vraždením. Nešťastím tamojších búriacich sa obyvateľov bol fakt, že väčšinu z nich tvorili aleviti, ktorí sa v minulosti neangažovali v protitureckých povstaniach, a preto zostali bez podpory väčšiny Kurdov ako aj Ligy národov, ktorú požiadali o pomoc. Povstanie sa skončilo masakrom asi 40 000 obyvateľov.

     Modernizácia foriem kurdského nacionalizmu po II. svetovej vojne

 

Sled neúspešných povstaní Kurdov v tridsiatych rokoch spôsobil, že sa kurdské národné hnutie na dlhšiu dobu odmlčalo kým opäť zmobilizovalo svoje sily. Ani II. svetová vojna kurdským požiadavkám nepriala a to aj napriek vzniku OSN, ktorá mala spečatiť snahu svojich zakladateľov vytvoriť svet založený na konsenze národov a okrem iného aj presadzovať myšlienku práva národov na sebaurčenie, podľa článku II. Charty OSN, a nepoužívanie násilia.

 

Postupné formovanie bipolárneho sveta a sovietska hrozba spôsobili, že západné mocnosti uprednostňovali svoje vlastné záujmy na Blízkom východe pred kurdskou prosbou o pomoc proti diskriminácii, utláčaniu a vyhladzovaniu. V rozdelenom svete bolo prvoradým cieľom zabrániť šíreniu vplyvu sovietskeho Ruska a to aj na úkor podpory režimov s represívnymi praktikami.

 

Zabezpečiť jednoznačne západné smerovanie Turecka znamenalo nezasahovať do jeho vnútorných záležitostí vrátane citlivej kurdskej otázky. Tá s kurdským etnikom nakladala skutočne po svojom. Obrovská mechanizácia vyžiadaná pozemkovou reformou financovanou Marshallovým plánom pôsobila na kurdské obyvateľstvo devastujúco. Maloroľníctvo východného regiónu bolo úplne zničené, čo vytvorilo živnú pôdu pre šírenie ľavicových názorov. Samozrejme nie všetci Kurdi sa prikláňali k tejto politike. S ľavicovým hnutím sa nestotožňovali asimilovaní Kurdi a bohatí vlastníci pôdy, ktorí podporovali vládne strany. (Taspinar, 2005, s. 91)

 

60. roky 20. storočia znamenali vo všeobecnosti zlom vo formovaní povahy kurdského nacionalizmu. Narozdiel od tridsiatych rokov kurdský nacionalisti zistili, že svoje požiadavky možno dosiahnuť aj bez použitia násilia a to politickou cestou. Ich hlavným nástrojom sa stali politické organizácie a agitácie ľudových más, ktoré mali napríklad informovať tureckých občanov o chudobe a nezamestnanosti vo východných regiónoch. Množstvo Kurdov sa dokonca pripojilo k Tureckej strane pracujúcich (TIP), ktorá vznikla v roku 1961 a bola prvou tureckou ľavicovou organizáciou. Napriek tomu, že TIP oficiálne nepodporovala kurdský boj za menšinové práva, bojovala za spoločenský blahobyt. Práve preto možno o kurdskom národnom hnutí šesťdesiatych rokov konštatovať, že jeho etnické požiadavky ustúpili do pozadia a jeho hlavným cieľom sa stal boj za zlepšenie socio-ekonomických podmienok [10].

 

Okrem ľavicových hnutí zažívala v 60. rokoch 20. storočia rozkvet aj pravica. Množstvo kurdských študentov vstúpilo do mládežníckej organizácie „Šedí vlci“, ktorú založila neofašistická Strana národnej akcie (MHP), a ktorá zastrašovala a napadala ľavicové organizácie a dokonca sa podieľala na vraždách tureckých a kurdských progresívnych študentov. (Kendal, 1993, s. 81-82) 

 

Kurdské organizácie pracovali neustále v tajnosti a ich prvými legálnymi organizáciami sa stali v roku 1969 Východné revolučné kultúrne centrá (DDKD). Boli to federálne štruktúrované mládežnícke organizácie, ktoré boli v princípe apolitické a ich hlavným cieľom bola propagácia životnej úrovne Kurdov v tureckom Kurdistane. Keďže sa vďaka ich aktivite začali ozývať kritické hlasy voči Ankare aj zo strany liberálnych Turkov, vláda zakročila a hlavných vodcov DDKD pozatýkala. (Kendal, 1993, s. 82-83)

     Éra dvoch vojenských prevratov a vznik PKK


Hoci bol kultúrny prejav Kurdov neustále potláčaný a považovaný za ilegálny, boli obdobia kedy uvoľnenejšie pomery umožnili väčšiu mieru tolerancie, čo sa napríklad prejavilo v legalizácii vydávania publikácií v kurdštine. K takýmto obdobiam patrili roky 1964-71 a neskôr 1974-80. Obe éry sa však vystriedali s vojenskými režimami, ktoré boli voči Kurdom obzvlášť represívne.    

 

Vo všeobecnosti sa vojenský prevrat a vôbec vláda vojenskej junty spája s vládou pevnej ruky a nekompromisnými praktikami voči obyvateľstvu. Inak tomu nebolo ani v Turecku. Na tieto radikálne zásahy armády však netreba nazerať jednostranne. Je potrebné si uvedomiť, že armáda má v Turecku dodnes zvláštne postavenie „strážkyne demokracie“ a vždy keď vnútropolitická situácia spela k zvratu, ktorý by ohrozil Atatürkovo dedičstvo, armádni generáli zakročili a svojim spôsobom uviedli pomery na správnu mieru [11].

 

Vojenskému prevratu v roku 1971 predchádzali otvorené strety ľavicových a pravicových organizácii a tureckí generáli sa obávali puču zo strany ľavice. Armáda zakázala činnosť všetkých ľavicových strán a pozatýkala ich predstaviteľov. Ešte pred prevratom, v roku 1970, boli prijaté kroky proti kurdskému separatizmu. (Avšak tu išlo o dôsledok udalostí v Iraku. V marci 1970 bola v Iraku podpísaná zmluva medzi vládnou stranou Baas a vodcom KDP Barzanim, ktorá mala ukončiť ich ozbrojený boj a uznať autonómiu oblasti Kurdistan v severnom Iraku. Turecká vláda sa preto obávala podobného scenára na svojom území.) (Taspinar, 2005, s. 93)

 

Do juhovýchodnej Anatólie boli vyslané vojenské komandá s cieľom nájsť a uväzniť kurdských separatistov. Komandá vošli do histórie Tureckej republiky ako chladnokrvné jednotky páchajúce násilie na nevinných obetiach. Obdobie po vojenskom prevrate je charakteristické aj vznikom jednej z najznámejších a najdlhšie pôsobiacich kurdských strán, Kurdskej strany pracujúcich (PKK).

 

Koniec sedemdesiatych rokov bol podobne ako koniec rokov šesťdesiatych typický silnou polarizáciou politického spektra, k čomu sa pridal rast urbanizácie a vysoká nezamestnanosť mládeže. Radikalizácia ľavicových a pravicových hnutí vyústila do tragických udalostí z decembra 1978. Hnutie „Šedí vlci“ zaútočilo na mesto Malatya v juhovýchodnej Anatólii. Bol to útok pravice na ľavicu, Turkov na Kurdov, sunitov na alevitov. Po tomto incidente prišli na rad bombové útoky v centrálnej Anatólii a pogrom alevitských Kurdov vyvrcholil, čím sa situácia blížila k anarchii.

 

Armáda opäť zasiahla a na nasledujúce tri roky nastolila vládu „železnej pästi“. V roku 1982 bola prijatá nová ústava, ktorá ešte viac ako predtým potláčala kultúrne a politické práva menšín. Ústava trestala používanie „zakázaných jazykov“ v akejkoľvek forme (úmyselne neoperovala s pojmom Kurd, kurdský či kurdština). Ďalej konštatovala, že príslušníci etnických menšín majú mať rovnaké práva ako tureckí občania a to pod podmienkou, že sa nebudú dožadovať kultúrnych a etnických práv. (Taspinar, 2005, s. 97)

 

Všetky politické strany a organizácie bez rozdielu na orientáciu boli zakázané. Mnohí kurdskí nacionalisti ušli do Európy, vďaka čomu sa paradoxne kurdská otázka zviditeľnila a tým sa priamoúmerne zhoršovali vzťahy Európskeho spoločenstva s Tureckom, ktoré sa už v roku 1963 stalo asociovaným členom EHS a od roku 1987 sa pokúšalo uchádzať o plné členstvo v ES.

 

     Radikalizácia PKK a jej ozbrojený odboj

 

Jedinou stranou, ktorá prežila prevrat bola PKK a tá sa v dôsledku vzrastajúcich brutálnych represií voči Kurdom ešte viac zradikalizovala a 15. augusta 1984 zahájila ozbrojený boj proti tureckej vláde. Z irackého pohraničného územia viedli jednotky strany partizánsku vojnu a ich hlavným terčom sa stávali bohatí majitelia pôdy naklonení centrálnej vláde a polícia. Spočiatku nešlo o útoky na živé ciele ale skôr o záškodnícku činnosť a sabotáže na vojenských a civilných zariadeniach. Takto chcela PKK upovedomiť občanov o kurdskom probléme. Násilie PKK však neminulo ani príslušníkov tureckej ľavice, pretože neuznávala kurdský etnický boj za relevantný. (White, 2000, s. 143) Práve rok 1984 je začiatkom novej fázy kurdského národného hnutia, ktorá vyvrcholila porážkou strany v roku 1999. Išlo o obdobie najdlhšieho povstania v histórii moderného Turecka. 

 

K popularite PKK prispela aj konštantne mizerná ekonomická situácia vo východných provinciách. Stále viac nezamestnaných študentov rozširovalo rady strany. Samotný ozbrojený boj bol vyprovokovaný prijatím spomínanej ústavy spolu s ďalšími obmedzeniami a hlavne faktom, že armáda opäť odovzdala moc do rúk civilnej vlády, čím sa skončilo obdobie vlády „železnej pästi“.

 

Nová vláda na čele s pragmatickým premiérom Turgutom Özalom si uvedomovala potrebu predísť rozšíreniu nepokojov predovšetkým na vidieku. V roku 1985 boli z kurdských kmeňov lojálnych centrálnej vláde sformované tzv. vidiecke gardy. Tie mali zabezpečiť lepšiu kontrolu nad regiónom a vedľajším úmyslom vlády bolo dokázať, že kurdský nacionalizmus nie je jednotný, a že existujú aj kurdskí sympatizanti s vládou. Účinnosť týchto gárd však bola prinízka na to, aby obmedzila aktivity kurdských separatistov. Mnoho dedín sa ocitlo pod nátlakom zo strany PKK a vidieckych gárd, keďže si obe vynucovali spoluprácu obyvateľov. Týmto spôsobom dochádzalo k vyvražďovaniu celých dedín, ktoré boli obvinené zo zrady jednej zo strán. Vláda bola nútená vyhlásiť v roku 1986 v regióne stanné právo a výnimočný stav. (Taspinar, 2005, s. 100)

 

Celé deväťdesiate roky sa niesli v znamení boja vlády proti vzdorujúcej PKK. Začali sa dokonca množiť „záhadné zmiznutia“ sympatizantov strany a vôbec osôb vyjadrujúcich sa ku kurdskému problému v Turecku. Často ich mali na svedomí moslimskí extrémisti z kurdsko-tureckého Hizbulláhu (označovaného aj Hizb-i Kontra), v súvislosti s ktorým začalo v priebehu roku 2000 vychádzať najavo, že za jeho vznikom a činnosťou stála minimálne sčasti turecká vláda vedená premiérkou Tansu Cillerovou. (Kubálek, 2002)

 
1.2 Súčasný status kurdskej otázky

 


Obdobie na prelome posledných desaťročí konečne prialo kurdskému národnému hnutiu a naznačilo možný posun v tejto otázke v prospech práv Kurdov. Bolo prekonané obdobie kedy sa o Kurdoch vôbec nehovorilo a to aj vďaka vzostupu liberálnych politikov, predovšetkým zvoleniu zástancu riešenia kurdskej otázky Turguta Özala za premiéra.

 
     Turgut Özal a proreformný smer tureckej menšinovej politiky


Turecký premiér Turgut Özal, ktorý zastával svoju funkciu od roku 1983, sa zaslúžil o niekoľko pozitívnych krokov v otázke Kurdov.
Prvým z nich bolo prekvapivé prijatie kurdských utečencov z Iraku v rokoch 1988 a 1991, ktoré znamenalo nepriame uznanie existencie kurdského národa tureckou vládou.

 

Druhým boli už samotné promenšinové reformy realizované v rámci Özalovej vízie priznania kultúrnych práv Kurdom. Bol zrušený ústavný článok 2932, ktorý dovtedy zakazoval používanie kurdštiny, čo umožnilo vydávanie periodík ale aj hudobných produktov v kurdskom jazyku. Bol to prejav odklonu od prísnej kemalistickej línie [12].     

 

Významnými z hľadiska kurdskej otázky boli parlamentné voľby v roku 1991. Vôbec po prvýkrát sa do tureckého parlamentu dostala prokurdská Ľudová strana práce (HEP) v koalícii so Sociálno-demokratickou stranou (SHP) [13]. Vo voľbách zvíťazila Cesta pravdy Süleymana Demirela, ktorí nahradil Özala vo funkcii predsedu vlády a ten sa stal tureckým prezidentom.

 

Hoci nová vláda avizovala pokračovanie v reformách, po smrti Özala v apríli 1993 sa šance na zavŕšenie jeho vízie eliminovali. Demirel sa stal prezidentom a na sľuby z roku 1991 zanevrel. Turecko si zvolilo za premiérku Tansu Cillerovú, ktorá prenechala  kurdskú otázku v rukách armády, čím sa šance na jej vyriešenie politickou cestou rozplynuli a debata o nej sa z parlamentu a vlády vytratili. (Taspinar, 2005, s. 105)   

 

     Deväťdesiate roky a porážka PKK

 


Napriek proreformným snahám Özala násilné tendencie PKK a jej strety s armádou neustali. Ako už bolo spomenuté, predpoklady pre riešenie kurdského problému politickou cestou zanikli a v rokoch 1992-94 došlo k eskalácii ozbrojeného konfliktu. V roku 1992 pri príležitosti sviatku Newroz, osláv kurdského nového roku, zaútočila turecká armáda na niekoľko kurdských miest a zabila 92 civilistov, pretože boli oblečení vo farbách kurdskej vlajky. (Taspinar, 2005, s. 105-106) Práve takéto incidenty stupňovali averzie Kurdov voči centrálnej vláde a posilňovali podporu partizánov z PKK. Strana dosiahla taký vplyv, že do polovice roku 1993 mala pod absolútnou kontrolou takmer celý východný región.    

 

Najväčšie víťazstvo armády a celého Turecka nad PKK bolo dosiahnuté až v roku 1999 kedy sa podarilo chytiť a uväzniť lídra strany, Abdullaha Öcalana, ktorí bol po dlhé roky chránený azylom v Sýrii. Samotné zatknutie však viedlo k zintenzívneniu násilia, ktoré zastavil až samotný Öcalan, keď cez právnikov vyzval svojich spolubojovníkov k prímeriu. Napriek tomuto jednostrannému prímeriu z októbra 1999 dochádzalo a neustále dochádza k zrážkam armádnych jednotiek s partizánmi ukrytými v horách na irackom pohraničí.

 

Po porážke PKK reprezentovala kurdské záujmy v umiernenej forme strana HADEP, ktorá sa však vo voľbách v roku 1999 nedostala do parlamentu hlavne kvôli početným obmedzeniam viesť politickú kampaň a prekážkam mnohých Kurdov voliť [14]. 

 

     Uvoľňovanie napätia a snaha o prekonanie centralizmu


Vývoj situácie v Turecku na konci 20. a počiatkom 21. storočia by sa dal charakterizovať ako sled relatívne účelových snáh o postup v riešení kurdského problému. Na jednej strane neustáva boj armádnych jednotiek Turecka proti separatistickým bojovníkom zreformovanej PKK na juhovýchode krajiny. Na strane druhej sa prejavujú snahy proeurópskych tureckých vlád o postupné napĺňanie požiadaviek Európskej únie. Citeľne sa zlepšil status práv Kurdov a dokonca sa politické elity konečne odhodlali začať riešiť nepriaznivú ekonomickú situáciu juhovýchodného regiónu.

 

Koncom 90. rokov ešte doznievala demagogická rétorika z úst bývalého premiéra Süleymana Demirela, ktorý rázne popieral existenciu problému kurdského nacionalizmu v Turecku. Tvrdil, že jediným dôvodom nespokojnosti Kurdov je problém juhovýchodného regiónu krajiny, ktorý má čisto ekonomický charakter.
V praxi sa toto tvrdenie prejavilo v navrhovanom Juhovýchodnom anatolskom projekte (GAP). Tento projekt plánuje postupné vybudovanie 22 priehrad s 19 hydroelektrárňami a zavlažovacími kanálmi na Eufrate, Tigrise a ich prítokoch v juhovýchodnom regióne Turecka. (Kropáček, 1999, s. 64) Cieľom tohto megalomanského projektu s nákladmi okolo 32 biliónov amerických dolárov je vyriešiť dlhodobý deficit elektrickej energie Turecka a povzbudiť tunajšie poľnohospodárstvo prostredníctvom vybudovania moderného zavlažovacieho systému.

 

Podľa politických elít plán jasne prispeje k ekonomickému pozdvihnutiu regiónu rozmachom pestovania bavlny a ďalších plodín ako aj rybolovu. Kritici projektu argumentujú, že či už pôjde o elektrickú energiu alebo o zavlažovanie, vždy bude benefit z projektu prúdiť viac do štátnej pokladnice ako do rozvoja regiónu [15]. Naviac sa projekt stal medzinárodným sporom hlavne medzi Tureckom a Sýriou, kvôli regulácii toku hlavných zdrojov pitnej vody v regióne.    

 

Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že vzťah Turkov voči Kurdom sa reálne zlepšil a väčšina obyvateľstva sa voči Kurdom stavia neutrálne. Môže to byť chápané aj ako prejav postupnej vnútornej ekonomickej migrácie Kurdov, kedy početné obyvateľstvo zaostalých východných regiónov nenachádzalo dostatok pracovných príležitostí a preto sa sťahovalo stále viac na západ krajiny. Tento trend je zreteľne viditeľný hlavne v Istanbule. Keďže natalita Kurdov je vyššia ako u Turkov, dá sa dokonca predpokladať, že v priebehu 21. storočia prevýši ich počet množstvo samotných Turkov. 

 

O uvoľnení napätých pomerov svedčia aj 2 známe prípady súvisiace s jazykovými právami Kurdov. Prvým známym je prípad „Mîzgin“ z roku 2000, v ktorom sa podarilo otcovi dievčaťa menom Mîzgin prekonať zákaz používania kurdských mien [16].

 

Druhý prípad je taktiež na turecké pomery prevratný. Turecká občianka Fatma Toprak bola zadržiavaná až tri roky za podozrenie zo spolupráce s teroristami. Zadržanie bolo predĺžené kvôli tomu, že Fatma nebola schopná pred súdnym tribunálom vypovedať v inom ako v kurdskom jazyku. Súd sa po dlhoročnom čakaní nakoniec rozhodol umožniť Fatme vypovedať s pomocou tlmočníka. Prvý krát tak odznela pred súdom Tureckej republiky kurdština. (Kubálek, 2002)      

   
  Európska únia a Turecko na ceste reforiem


Ako už bolo spomenuté, Turecko dlhodobo vyvíja snahy o plné členstvo v Európskej únii. Únia je spoločenstvo združujúce demokratické štáty, ktoré uznávajú ľudské práva a slobody vrátane práv menšín. Je teda logické, že jednou z prekážok vstupu Turecka do Únie bolo práve zlyhávanie pri dodržiavaní práv a slobôd Kurdov a nezvládnutie zlepšenia ich sociálneho, hospodárskeho a kultúrneho života.

 

Tlak Európy spôsobil, že sa Turecku podarili presadiť ekonomické (GAP) a politické reformy a pristúpiť k podpisu niekoľkých dohovorov o ľudských právach. Na helsinskom summite v roku 1999 bolo Turecko označené za kandidáta pre vstup do EÚ.

 

Proeurópska vláda na čele so Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP) prijala v rokoch 2002 a 2003 ďalšie balíky právnych reforiem. Bol zrušený kontroverzný trest smrti a po mnohých diskusiách legalizované rozhlasové a televízne vysielanie v kurdštine, ako aj právo vyučovať kurdský jazyk na súkromných školách. (Taspinar, 2005, s. 113) Od éry Turguta Özala tak došlo po prvý krát k riešeniu kurdského problému ako problému etnického. Schválené práva vyplývajúce z reforiem však zostali v praxi výrazne obmedzené. Televízne vysielanie bolo spočiatku obmedzené na niekoľko hodín týždenne a vláda zamedzila vzniku vlastných kurdských kanálov zo strachu pred možnou propagandou (Taspinar, 2005, s. 113). Od januára 2009 však začal svoje 24-hodinové vysielanie prvý kurdský kanál v rámci štátnej televízie TRT.

Reformné úsilie Turecka bolo ocenené Radou EÚ na summite v roku 2004 a od roku 2005 sa s krajinou začali oficiálne prístupové rokovania.     

 
II. Vplyv kurdskej otázky na formovanie bilaterálnych vzťahov Turecka s Irakom, Iránom a Sýriou


Pri skúmaní vzťahov moderného Turecka s krajinami Blízkeho východu je dôležité uvedomiť si podstatu zahraničnej politiky krajiny, ktorá bola vytvorená otcom republiky, Mustafom Kemalom Atatürkom. Aby zabezpečil stabilitu novovzniknutého štátu, zvolil princíp neutrality ako základ jeho politiky navonok.

 

V praxi však bol tento princíp ťažko udržateľný, čo okrem iného súviselo s kurdským etnikom v regióne Blízkeho východu a s režimami, ktoré Turecko obklopujú. Práve so susednými štátmi- Irakom, Iránom a Sýriou- malo Turecko odjakživa zložité vzťahy. Po rozpade Osmanskej ríše tvorili jadro konfliktov územné spory so Sýriou a Irakom a v súvislosti s Iránom sa vzťahy skomplikovali po roku 1979, kedy islamská revolúcia zastavila proreformné smerovanie krajiny a nastolila teokraciu.  

 

Tak ako v Turecku, aj v týchto troch krajinách žije početná menšina kurdského etnika, ktorého práva sú v rôznej miere obmedzované. Situácia je odlišná len v Iraku, v ktorom Kurdi s pomocou zahraničia nadobudli vlastnú autonómiu. Keďže vzájomné vzťahy krajín boli poznačené rôznorodými spormi, nezdráhali sa tieto režimy zneužiť kurdský problém v Turecku na dosiahnutie svojich cieľov- Sýria pre potrestanie Turecka za spoluprácu s Izraelom, za projekt GAP a za staré územné spory (podobne ako Irak), Irán za sekularizáciu tureckej spoločnosti. V takomto duchu dochádzalo počas celých desaťročí k tichej podpore PKK zo strany okolitých krajín.

 

Situáciu narušil až vývoj v Iraku. Počas 90. rokov minulého storočia a v dôsledku americkej invázie v roku 2003 vznikla kurdská regionálna vláda na severe krajiny a s ňou aj hrozba aktivizácie kurdských menšín v jednotlivých krajinách. Táto destabilizácia Iraku mala za následok vznik kuriózneho spojenectva troch odvekých nepriateľov. Ku spolupráci ich prinútil spoločný strach zo vzniku samostatnej politickej entity Kurdov v Iraku a z následnej aktivizácie nacionalizmu a separatistických tendencií vlastných kurdských menšín. Nešlo však o úplne bezprecedentné spojenectvo. Irán, Sýria a Turecko viedli od roku 1992 každoročné ad hoc konferencie, ako reakciu na ochranu severnej oblasti Iraku OSN a americkým letectvom. Konferencie boli zamerané na kooperáciu v otázke zabezpečenia vzájomných hraníc a v boji proti vzniku kurdského štátu a trvali len do roku 1995 kedy došlo k vyvrcholeniu napätia medzi Ankarou a Teheránom. Krajiny sa pokúšali nezávisle od seba zvýšiť svoj vplyv v severnom Iraku a intervencie druhého štátu považovali za neželané. Rovnako sa stupňovala kritika Ankary voči Damašku kvôli sýrskej podpore PKK. (Altunisik, 2008)

 

Narozdiel od relatívne rovnakého scenára formovania bilaterálnych vzťahov Turecka s Iránom a Sýriou, iracko-turecké vzťahy sú v mnohom špecifické a sú dôkazom zložitosti a komplexnosti kurdskej otázky [17]. Pre pochopenie problematiky regionálnych vzťahov týchto krajín je nevyhnutné priblížiť si hlavný determinant bilaterálnych interakcií medzi nimi, ktorým po celé desaťročia bola a v súčasnosti stále je PKK.   

 

 

2.1 Strana kurdských pracujúcich (PKK)
Príčiny vzniku a existencie PKK

       


Po vojenskom prevrate v roku 1971 vznikla jedna z najradikálnejších ľavicových skupín- Kurdská strana pracujúcich (PKK). Spočiatku sa jednalo len o skupinu mladých revolucionárov, ktorí opustili iné ľavicové hnutia, pretože podľa ich názoru nezodpovedali potrebám Kurdov. Títo revolucionári vytvorili v roku 1973 Národnú oslobodeneckú armádu (UKO), ktorá propagovala ochotu viesť ozbrojený boj proti utláčateľom Kurdov. (White, 2000, s. 134-135)               
Postupne došlo k transformácii ideologického hnutia na politický subjekt a 27. novembra 1978 oficiálne vznikla Kurdská strana pracujúcich. Zakladateľom a vodcom strany sa stal Abdullah Öcalan (1948-).
Za vznikom a neustávajúcou popularitou strany stojí hneď niekoľko faktorov:

  • 1. nepriaznivá socio-ekonomická situácia v juhovýchodnej Anatólii prameniaca z poľnohospodárskeho charakteru oblasti, ktorú sa v súčasnosti snaží riešiť vyššie spomínaný GAP,
  • 2. markantný rozdiel v ekonomickej úrovni východu a západu krajiny, za ktorým treba hľadať aj dopad dlhoročného embarga uvaleného na Irak, ktorý bol a v súčasnosti opäť je významným obchodným partnerom Turecka,
  • 3. nezamestnanosť v regióne vedúca k zvýšeniu kriminality a nárastu pašeráctva,
  • 4. dlhodobé potláčanie práv Kurdov a ignorácia tureckých elít voči ich socio-ekonomickej situácii vyústili napokon do masívnej podpory PKK.

 

    
Charakteristika a ciele strany           

 


Vo všeobecnosti sa dá povedať, že sa skupina od počiatkov vymykala prototypu kurdského nacionalistického hnutia. Narozdiel od ostatných, PKK sa nevyvinula zo silných regionálnych či kmeňových väzieb. Väčšinu jej členskej základne síce tvorili tureckí Kurdi ale išlo skôr o ideologické ako etnické hnutie.            
Strana sa profilovala ako marxisticko-leninská, ktorá okrem toho zastupuje záujmy kurdskej menšiny [18]. Cieľom strany nebol len boj proti tureckej vláde, ale aj proti bohatým kurdským veľkostatkárom a kmeňovým náčelníkom (a?as), ktorí stáli na strane tureckých nacionalistov. Dlhodobým zámerom strany bolo uskutočnenie komunistickej revolúcie vedúcej k vzniku zjednoteného socialistického štátu, Kurdistanu, v juhovýchodnom Turecku, v severnom Iraku a v častiach Iránu a Sýrie.   

 

V súvislosti s PKK si treba uvedomiť niekoľko jej charakteristických čŕt. Prvou je určite silný kult osobnosti, ktorý prirodzene symbolizuje Abdullah Öcalan, členmi a sympatizantmi strany nazývaný aj „Apo“, čo v kurdštine znamená strýko. Dokonca stranícki členovia sami seba označujú za „Apocus“ (Apoists), čím zdôrazňujú primárnu úlohu Öcalana pri určovaní identity a osudu strany. (Cagaptay, 2007)             

 

Druhou zásadnou črtou PKK je ideológia maoizmu, ktorej obdivovateľom sa stal Öcalan už počas svojho štúdia na prestížnej Vysokej škole politických vied v Ankare. Marxizmus-leninizmus považoval za málo radikálny voči kapitalizmu a imperializmu. Ústrednú silu kurdského národa videl v roľníctve, čo logicky súviselo s tým, že vyrastal v regióne juhovýchodného Turecka.                                  

 

Zaujímavé je, že sa strana dištancovala od všetkých ostatných hnutí, vrátane kurdských ľavicových a nacionalistických skupín. PKK sa od svojich počiatkov snažila vytvoriť si monopolné postavenie v kurdskom nacionalistickom tábore. Öcalan označoval obdobné hnutia za fašistické a snažil sa o elimináciu ich vplyvu. Protivníkmi PKK boli napr. už spomínané DDKD alebo Socialistická strana Kurdistanu (PSK). V roku 2006 zavraždili členovia PKK koordinátora Patriotistickej demokratickej strany (PWD), ktorá pôsobí v severnom Iraku. (Cagaptay, 2007) 

 

PKK bola vôbec prvým kurdským hnutím, ktoré uznalo násilie za adekvátny prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov. Dôkazom je aj deklarácia Abdullaha Öcalana z 15. augusta 1984, v ktorej vyslovene vyzval Kurdov k rozpútaniu občianskej vojny proti tureckej vláde. Hlavnými zdrojmi financií aktivít strany boli pritom odjakživa prostriedky získané z pašovania drog (predovšetkým do EÚ), ale aj z organizovania nelegálneho prisťahovalectva do EÚ alebo z organizovanej prostitúcie. (Cagaptay, 2007)                              

 

Napokon treba povedať, že existencia strany vždy závisela od externej podpory, ktorej sa jej dostávalo spočiatku zo Sovietskeho zväzu, Sýrie, Palestíny a Iránu, neskôr z Grécka a napokon zo severného Iraku, potom čo Husajn stratil v roku 1991  kontrolu nad jeho severnou časťou- aj dnes sa predpokladá, že sa v severnom Iraku ukrýva približne 3500 ozbrojencov PKK. (Siegl, 2003) Preto aj v súčasnosti turecká vláda považuje za jediný účinný prostriedok na porazenie teroristickej hrozby PKK izoláciu strany, ktorú si Ankara už vynútila zo strany Sýrie a Iránu a ktorú sa pokúša presadiť prostredníctvom rokovaní s irackou vládou, predstaviteľmi severoirackej autonómnej vlády a Spojenými štátmi americkými, ktorých jednotky operujú v oblasti severného Iraku.      

    

Aktivity PKK

    


Ako už bolo spomenuté, PKK uznala za jeden z nástrojov svojej činnosti aj násilie, vďaka čomu bola Spojenými štátmi a Európskou úniou označená za teroristickú organizáciu. Medzi rokmi 1984, kedy započala ozbrojený boj proti vláde a 1999, kedy bol zatknutý jej vodca sa predpokladaný počet obetí PKK vyšplhal na odhadovaných 30 000. Väčšinu obetí tvorili Kurdi obývajúci regióny pretrvávajúcich bojov [19].     

 

Spočiatku PKK používala násilie predovšetkým proti vidieckym gardám a iným bezpečnostným jednotkám tureckej vlády. Za najefektívnejšie označila neskôr pumové útoky na turistické centrá a počas 90. rokov sa podpísala pod únos množstva zahraničných turistov, čím chcela narušiť rozmach turizmu v krajine. Tieto udalosti stupňovali konfrontáciu PKK s európskymi vládami, ktoré prikročili k opatreniam proti strane. Vo Francúzsku a Nemecku bola PKK zakázaná a obe krajiny podnikli viaceré policajné akcie proti európskym pobočkám strany. (Encyklopedie světový terorismus, 2001, s. 344) 

 

Primárnymi cieľmi útokov napokon ostali turecké jednotky rozmiestnené pozdĺž hraníc s Irakom, miestne úrady, policajné stanice ale aj dedinčania stavajúci sa proti strane. Vďaka svojim členom zdržiavajúcim sa v Európe uskutočnila PKK počas 90. rokov útoky na turecké objekty v mnohých západoeurópskych metropolách, či dokonca uniesla niekoľkých tureckých diplomatov pôsobiacich v Európe, čím chcela jednoznačne poškodiť reputáciu krajiny a vynútiť si pozornosť aj mimo blízkovýchodného regiónu.                         

 

Tak ako sa stupňoval útlak Ankary voči Kurdom, tak rástla aj podpora PKK, ktorá vyvrcholila v polovici 90. rokov. Turecká armáda v snahe odvrátiť nepriaznivý vývoj bojov investovala závratné sumy do posilnenia kapacít a modernizácie výzbroje. Začala systematicky vysťahovávať miestne obyvateľstvo a zničila každú dedinu, ktorá bola podozrivá zo spolupráce s PKK. Takýto frontálny útok bol úspešný a kurdskí bojovníci boli vyčerpaní [20]. Situácia na konci 20. storočia pripomínala stav občianskej vojny. Juhovýchodná Anatólia sa zmenila na bojisko a platil tu permanentný výnimočný stav. Odvetou Ankary na útoky PKK boli mohutné ofenzívy armády proti táborom PKK v severnom Iraku. V súvislosti s neuspokojivými výsledkami tureckých ofenzív proti bojovníkom PKK sa začínala ozývať vzrastajúca kritika voči Sýrii, ktorej podpora Öcalanovi takmer spôsobila vojenský konflikt medzi krajinami.         

 

Potom, čo Ankara zhromaždila svoju armádu na pohraničí so Sýriou, nemohla už sýrska vláda na čele s prezidentom Hafezom Al-Assadom riskovať a nariadila vyhostenie Öcalana z krajiny. 13. 11. 1998 bol zadržaný talianskou políciou na letisku v Ríme, kde požiadal o udelenie politického azylu. Taliansko odmietlo vydať Öcalana Turecku, na druhej strane sa obávalo následkov, ktoré by krajine z podpory PKK plynuli. Öcalan preto opustil Taliansko a turecká tajná služba zistila, že mieri do Kene, kde napokon našiel svoje ďalšie útočisko u Grékov. 16. februára 1999 bol však vodca PKK zadržaný špeciálnym tureckým komandom pred gréckou ambasádou v Nairobi a dopravený do svojej vlasti. (Encyklopedie světový terorismus, 2001, s. 345)

 

Öcalan bol odsúdený na doživotie potom, čo sa odvolal proti rozsudku smrti z júna 1999 [21]. Pôvodný trest smrti bol nakoniec v roku 2002 zrušený a to ako dôsledok prijatého proeurópskeho balíčka reforiem, z ktorých jedna zrušila trest smrti v krajine. V súčasnosti si Öcalan odpykáva doživotný trest za vlastizradu a separatizmus vo väznici na ostrove Imrali v Marmarskom mori blízko Istanbulu.

    

 
Transformácia strany

                                    


Po Öcalanovom zatknutí sa zdalo, že sa problém PKK definitívne vyriešil. Vodca strany bol uväznený, v auguste 1999 vyhlásil jednostranné prímerie a vyzval svojich prívržencov na zloženie zbraní a dokonca požadoval presadzovanie cieľov strany prostredníctvom politického dialógu s Ankarou.

 

V roku 2000 prijal kongres PKK Öcalanovu mierovú iniciatívu, v mene ktorej došlo v roku 2002 na ôsmom kongrese strany k transformácii PKK na Kongres slobodného a demokratického Kurdistanu (KADEK) a strana sa zaviazala, že bude podporovať kurdské práva výlučne nenásilnou cestou. KADEK si však ponechal svoje ozbrojené krídlo (HPG) ako prostriedok sebaobrany a ako potencionálnu hrozbu útoku ak by sa zhoršili väzenské podmienky Öcalana. Ako príklad skutočných aktivít tohto ozbrojeného krídla možno použiť udalosti z leta 2002 kedy sa cieľom bombových atentátnikov PKK stali Istanbul, Marmaris a Antalya. (Rubin, 2007)

 

Počas rokov 2002 a 2003 prijala Ankara niekoľko reforiem zlepšujúcich práva Kurdov v krajine. V auguste 2003 vydala vláda amnestiu pre všetkých členov PKK pokiaľ opustia rady strany. Napriek tomu útoky ozbrojencov neutíchali. O rok neskôr sa strana premenovala na Kongra-gel (KGK) [22]. Kongres KGK opäť vyzdvihol pacifistickú podstatu strany, ktorá popri tom neustále organizovala útoky na armádne jednotky vo východných provinciách. V júni 2004 zrušila prímerie s odôvodnením, že turecká strana nedodržiava podmienky mieru. Po roku 2004 obnovila PKK prímerie ešte niekoľkokrát. V roku 2005 tak napríklad učinila z dôvodu rozhodovania o vstupe Turecka do EÚ, keďže Úniu považuje za vhodný prostriedok vyvíjania nátlaku na tureckú vládu v otázke menšinových práv.

 

Po uväznení Öcalana potrebovala strana nového silného vodcu. Spočiatku sa zdalo, že túto úlohu prevezme brat samotného Abdullaha Öcalana, Osman Öcalan. Ten však na rozdiel od Abdullaha nemal povesť veľkého bojovníka a chýbala mu aj podpora zo strany samotnej PKK. V auguste 2004 dokonca vystúpil zo strany a založil PWD, ktorá mala záujem konkurovať PKK. Tú kritizoval hlavne kvôli teroristickým a autoritatívnym praktikám svojho brata, medzinárodnej izolácii strany a pod.  

 

Skutočným novým predstaviteľom kultu osobnosti sa stal Murat Karaylan, ktorý je veliteľom ozbrojeného útoku PKK. Karay?lan tvorí spolu s dvoma ďalšími čelnými predstaviteľmi PKK, Cemilom Baykom a Duranom Kalkanom, tzv. veliteľskú troiku. (Cagaptay, 2007) Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že sa začiatok 21. storočia v Turecku nesie v znamení boja proti bojovníkom PKK ukrývajúcim sa v irackom pohraničí. Ich prevažne bombové útoky orientované na hlavné mesto či Istanbul sa striedajú s úspechmi tureckých jednotiek rozmiestnených pozdĺž hraníc s Irakom, ktoré už viackrát podnikli masívnu pozemnú či leteckú ofenzívu na území Iraku s cieľom oslabenia PKK.

 

Do sporu tureckej vlády so stranou sú teda logicky zapojení aj iní aktéri, ktorými nie sú len iracká centrálna vláda a predstavitelia severoirackej autonómie ale aj USA a EÚ. Turecko oprávnene kritizuje Spojené štáty americké z dôvodu nečinnosti a akejsi ľahostajnosti voči prítomnosti teroristov z radov PKK na území severného Iraku. Pasivita amerických jednotiek umiestnených v regióne je v priamom rozpore s obľúbenou protiteroristickou rétorikou Washingtonu.
Vzťahy Turecka s EÚ sú taktiež poškodené sporom PKK s Ankarou. Podpora mnohých európskych ľavicových skupín kurdskej strane spôsobila neželané napätie v ich bilaterálnych vzťahoch [23].         

 

2.2 Turecko a Irak
    
Historický vývoj bilaterálnych vzťahov

 

Ankara potrebovala odjakživa vybalansovať svoje napäté vzťahy so Sýriou a Iránom existenciou stabilného a silného Iraku, ktorý by jej bol partnerom aj v riešení kurdského nacionalizmu. Keďže Saddám Husajn videl v Kurdoch odporcov režimu a hrozbu pre arabský štát v partnerstve krajín v tejto oblasti nič nestálo.
S eskaláciou konfliktu medzi tureckou armádou a ozbrojenými jednotkami PKK koncom 80. rokov 20. storočia začala turecká vláda aktívne spolupracovať s Husajnom. Vláde na čele s Özalom sa s ním podarilo uzavrieť zmluvu, podľa ktorej mohli turecké jednotky, v snahe prenasledovať kurdských separatistov prekračujúcich iracké hranice, operovať aj na irackom území. V rokoch 1983-87 podnikla turecká armáda niekoľko takýchto akcií. Nerozlišovala však medzi irackými a tureckými Kurdmi, čo iracký prezident len privítal. (Taspinar, 2005, s. 100)

 

Známym incidentom, ktorý sa stal obzvlášť významným míľnikom vo formovaní vzťahu tureckej vlády voči Kurdom bol rok 1988, kedy Husajn v snahe zlikvidovať kurdské snahy o autonómiu v severnom Iraku zaútočil na mesto Halabja chemickými zbraňami. Tento neľudský čin si vyžiadal viac ako 5000 životov. Tí, ktorí prežili sa v snahe zachrániť si vlastný život pokúsili utiecť z krajiny. Celé týždne prinášali média správy o zúfalých utečencoch nahromadených na tureckých hraniciach. Turecko na čele s obľúbeným premiérom Turgutom Özalom prekvapilo celý svet, keď povolilo otvoriť hranice pre utečencov [24]. Len v roku 1988 sa stalo Turecko exilom pre okolo 60 000 irackých Kurdov. Tí však neboli uznaní za politických utečencov ale spadali do kategórie vysťahovalcov (displaced persons). Preto treba krok ich prijatia chápať len ako diplomatické gesto bez snahy poskytnúť irackým Kurdom ďalšiu pomoc. (Taspinar, 2005, s. 101-102)

 

Počas vojny v Zálive (1990-91) udelil Husajn opäť tureckej armáde právo na ostré prenasledovanie nepriateľa na irackom území v záujme porazenia spoločného protivníka- PKK. Turecko opäť zaplavila vlna irackých utečencov. Tento krát však nešlo len o povrchný krok. Özal (v tej dobe už prezident) nadviazal v snahe eliminovať vplyv PKK priateľskú alianciu s vodcami irackých Kurdov Massoudom Barzanim z KDP a Jalalom Talabanim z PUK. Touto dohodou získal Özal pre tureckú armádu možnosť voľnejšieho pohybu po severoirackom území. (Taspinar, 2005, s. 103)

 

Počas vojny v Kuvajte umožnil kolaps irackej vlády na severe Iraku celkovo 29 intervencií tureckej armády s cieľom ostrého prenasledovania nepriateľa. Zvrat nastal práve počas vojny v Zálive, kedy poskytol turecký prezident Turgut Özal plnú podporu spojeneckým vojskám aby tak potvrdil strategické partnerstvo s USA a proeurópske smerovanie Turecka [25]. Nedosiahol však ani jeden zo svojich zámerov. Výsledkom invázie bola naopak destabilizácia Iraku a vznik de facto kurdského štátu pod protektorátom Bezpečnostnej Rady OSN a s nepretržitou ochranou amerického letectva. (Mózová, 2007) Práve takéto vákuum v severnom Iraku poskytlo pre PKK útočisko na začatie útokov proti Turecku a vojnu v Zálive výstižne pomenoval turecký pozorovateľ Ian Lesser ako „miesto kde začali problémy“. (Larrabe, 2007)

 

Ankara sa poučila z predošlých skúseností a v roku 2003 zvolila pri americkej invázii v Iraku opatrnú stratégiu. Invázia zameraná na zosadenie Husajna bola podľa Ankary namierená proti integrite Iraku. USA sa tento krát nedočkalo od svojho tradičného spojenca spolupráce keď turecký parlament odmietol poskytnúť svoje územie pre spojenecké vojská a nepodporil ich ani svojimi vojenskými jednotkami.


    

 
Turecko a Kurdská regionálna vláda (KRV)


Turecká PKK sa po vojenskom prevrate v roku 1980 značne zradikalizovala a o štyri roky neskôr zahájila ozbrojený boj proti tureckej centrálnej vláde. V úmysle uniknúť represiám armády, uchýlilo sa jej vedenie do sýrskeho exilu, čím sa vyhlo masovému zatýkaniu politických vodcov v Turecku.

 

Vďaka osobnému priateľstvu Öcalana s vodcom irackých Kurdov, Massoudom Barzanim, sa PKK podarilo posilniť svoje pozície. Medzi vodcami bola v roku 1983 uzatvorená dohoda, ktorou sa horská hranica medzi Irakom a Tureckom stala hlavnou oblasťou aktivity PKK. Tak dostala v Turecku prenasledovaná strana priestor pre skonsolidovanie svojich síl a uskutočnenie svojich akcií. Bojovníci PKK tvorili súčasť základnej ozbrojenej zložky strany, Kurdskej oslobodeneckej sily (HRK), ktorá sa v roku 1985 pretransformovala na Ľudovú kurdskú oslobodeneckú armádu (ARGK). Výcvik jednotiek prebiehal v Sýriou kontrolovanom libanonskom údolí al-Bika. (White, 2000)

 

Napriek tomu, že podstatou boli obe strany relatívne rovnaké- KDP sa snažila o kurdskú autonómiu v severnom Iraku- ich spojenectvo vydržalo len do roku 1987. Dôvodom bol nesúhlas vedenia KDP so zabíjaním civilistov, vrátane žien a detí. Po stroskotaní tejto aliancie sa snažila PKK dosiahnuť spojenectvo s ďalším reprezentantom irackých Kurdov, Patriotistickou úniou Kurdistanu (PUK) vedenou Jalalom Talabanim (od roku 2005 prvý nearabský prezident Iraku). Aj táto dohoda bola krátkodobá kvôli násilným praktikám PKK a jej boju za samostatný kurdský štát. Podľa Whitea je však pravdepodobné, že za neúspechom oboch aliancií stála aj orientácia oboch irackých strán na Spojené štáty, od ktorých sa chcel Öcalan dôsledne dištancovať. (White, 2000, s. 136) 

 

Po vzniku kurdskej autonómie (tzv. južný Kurdistan) využívala toto územie PKK pre svoje útoky na územie Turecka. KRV nie je žiadnym agresívnym režimom, ale naopak prispela k etablovaniu stabilnej a relatívne bezpečnej oblasti v irackej federácii. Napriek svojmu demokratickému rázu neváhala využiť PKK podobným spôsobom ako kedysi Irán a Sýria protitureckú rétoriku na posilnenie domáceho vlastenectva. Vznikom KRV sa stal Irak jedinou krajinou, kde majú Kurdi svoj vlastný parlament, či právo výučby vo svojom materinskom jazyku. Navyše samotný prezident irackej federácie je kurdského pôvodu.

 

Najdôležitejším faktom však ostáva, že vznik značne autonómnej KRV má obrovský vplyv na Kurdov v okolitých krajinách. Pre Turecko je preto prioritným záujmom zabrániť rozpadu Iraku a vzniku suverénneho kurdského štátu. Ankara nie je jediným oponentom kurdského separatizmu. Práve obava z eskalácie kurdského problému spojila doterajších rivalov- Irán, Sýriu a Turecko. Irackí Kurdi sú však v otázke samostatnosti zdržanliví, keďže sú si vedomí stále pretrvávajúceho (hoci oslabeného) strategického partnerstva Turecka a USA, ktoré môže napriek americkým sympatiám voči irackým Kurdom skomplikovať plnenie ich požiadaviek v rámci Iraku. Preto niekoľkokrát prehlásili, že im nejde v prvom rade o nezávislosť Kurdistanu, ale o demokratizáciu celého Iraku.

 

Z dôvodu eskalácie aktivity PKK na území Turecka a početných strát na životoch v dôsledku jej teroristických útokov sa Ankara rozhodla rázne zasiahnuť. A to aj kvôli pretrvávajúcej ľahostajnosti voči kurdským separatistom ukrývajúcim sa v pohorí Kandil zo strany KRV ale aj prítomných amerických jednotiek. Práve USA nepovažovali tento problém pri súčasnej zložitej situácii v Iraku za prioritný a navyše si potencionálnou ofenzívou proti PKK nechceli poškodiť vzťahy s KRV. Napriek medzinárodnému odporu voči tureckej invázii do severného Iraku sa uskutočnilo viacero leteckých cezhraničných operácií a vo februári 2008 boli nasadené aj pozemné jednotky tureckej armády. Vďaka tlaku zo strany USA došlo aj k diplomatickým snahám Ankary zlepšiť vzťahy s Irakom a predovšetkým s irackými Kurdmi. Hneď po tureckej pozemnej operácii pozval turecký prezident Abdullah Gül po prvý raz do Turecka irackého prezidenta Jalala Talabaniho. (Altunisik, 2008)

 

Významným momentom vo vzájomných vzťahoch bola návšteva tureckého premiéra Erdo?ana v Bagdade v júli 2008, ktorá so sebou priniesla zintenzívnenie spolupráce krajín. Bola prijatá dohoda o vzniku Rady pre turecko-irackú strategickú spoluprácu na vysokej úrovni a štátnici sa dohodli aj na posilnení bilaterálnych ekonomických vzťahov. Dohoda zahŕňa body ako boj proti terorizmu, zabezpečenie regionálnej bezpečnosti, utužovanie obchodných a kultúrnych vzťahov ako aj pozíciu tureckých spoločností pri obnove Iraku. Návšteva však nepriniesla žiadny radikálny posun v otázke spoločného boja proti PKK.

 

Vzhľadom k tomu, že súčasný stav neúspešného boja proti PKK nevyhovuje žiadnej zo zainteresovaných strán, neustávajú snahy o posun k zosúladeniu postupu voči jej bojovníkom. Bagdad a Washington sa obávajú, že by turecké manévre v oblasti severného Iraku mohli prispieť k destabilizácii najdemokratickejšej a najbohatšej oblasti štátu. Na druhej strane sa turecká vláda nemieni prizerať ich nečinnosti voči separatistom páchajúcim na jej území značné škody. Počet bojovníkov PKK ukrývajúcich sa v severnom Iraku sa odhaduje na 3000 až 3500 z celkového počtu 4000 až 5000. 

 

Aj z tohto dôvodu sa koncom roku 2008 uskutočnili trilaterálne rokovania zástupcov Turecka, Iraku (aj severoirackej autonómnej oblasti) a USA v Bagdade za účelom spoločného boja proti PKK. Výsledkom rokovaní bolo ustanovenie spoločného veliteľského výboru v centre severného Iraku, v meste Irbil. Tento spoločný výbor bude mať za úlohu zbierať informácie o činnosti PKK v oblasti a napomáhať tak vojenským jednotkám v krajine poraziť separatistov. Mal by izolovať PKK od jej externých zdrojov a navyše potvrdiť strategické spojenectvo participujúcich krajín. Efektívnosť tohto kroku sa však preukáže až v nasledujúcich mesiacoch či rokoch. (Kart, 2009)

 

 

2.3 Turecko a Sýria

 


Sýria je ďalšou z krajín, ktorá je domovom pre asi miliónovú kurdskú menšinu (8% populácie). Situácia Kurdov je v súčasnosti najhoršia práve tu, keďže Assadov režim vedený stranou Baas dokonca odmietol Kurdom priznať štátne občianstvo. Zarážajúcim však ostáva fakt, že počas 80. a na začiatku 90. rokov minulého storočia Damašek značne podporoval aktivity PKK ako akúsi daň pre Ankaru za spory týkajúce sa vodných zdrojov a iných regionálnych nezhôd [26].

 

Napriek prijatiu bezpečnostného protokolu z júla roku 1987 a otepleniu vzťahov počas éry prezidenta Turguta Özala, Sýria aj naďalej v tichosti vojensky a politicky podporovala kurdských rebelov ako reakciu na projekt GAP, ktorý reguluje tok riek v regióne čím ohrozuje už aj tak obmedzené množstvo vodných zdrojov v Sýrii. (Kropáček, 1999, s. 64)

 

Damašek bol od roku 1979 dokonca exilovým centrom riadenia PKK svojho lídra Abdullaha Öcalana a so sýrskym súhlasom fungoval aj výcvikový tábor kurdských separatistov v Sýriou kontrolovanom libanonskom údolí al-Bika. (Kubálek, 2002) Práve politika Sýrie bola považovaná Tureckom za hlavný zdroj svojho kurdského problému a odpoveďou Ankary bolo prerušenie oficiálnych stykov s Damaškom v roku 1996. Daný krok bol priamou reakciou Turecka na odmietnutie vydania Abdullaha Öcalana, ktorý sa zdržiaval na sýrskom území.

 

Situácia vyvrcholila na jeseň roku 1998, kedy turecká armáda vyhrávala na domácom fronte proti PKK a Ankara začala otvorene hovoriť o vojenskom zásahu na území Sýrie s cieľom zastaviť sýrsku podporu kurdským bojovníkom. Vďaka úspešnej kyvadlovej diplomacii predovšetkým egyptských činiteľov a hrozbe koordinovaného turecko-izraelského útoku na Sýriu sa podarilo konflikt vyriešiť nenásilnou cestou a sýrsky prezident Hafez Al-Assad sa podriadil požiadavkám Turecka. Prijatím turecko-sýrskej dohody v októbri 1998 v Adane sa Sýria vzdala podpory PKK, vyhnala Öcalana zo svojho územia a uzavrela všetky výcvikové tábory strany na svojom území. Dohodou zároveň Sýria uznala PKK za teroristickú organizáciu.

 

Evolúcia autonómneho kurdského regiónu v Iraku a spoločné obavy z nárastu nacionalizmu vlastnej kurdskej menšiny viedla k vzájomnému zbližovaniu krajín [27]. V roku 2002 uzavreli bývalí nepriatelia dohodu o vojenskej spolupráci, kde sa zaviazali k spoločnému postupu proti vzniku suverénneho štátneho útvaru irackých Kurdov. Invázia spojeneckých vojsk na čele s USA v Iraku umožnila Kurdom posilniť svoju nezávislosť od centrálnej irackej vlády, čo aktivizovalo aj sýrskych Kurdov a nepokoje napokon vyústili do nekompromisného zásahu režimu v marci roku 2004. Práve nárast kurdského nacionalizmu viedol k posilneniu kultúrnej a predovšetkým ekonomickej spolupráce oboch vlád, ktorá bola spečatená obchodnou dohodou z decembra 2004. Na žiadosť Sýrie sa Turecko dokonca stalo mediátorom v spore medzi Sýriou a Izraelom, ktoré sú formálne vo vojnovom stave od šesťdňovej vojny v roku 1967. (Mózová, 2009)
 

 

2.4 Turecko a Irán


Vývin turecko-iránskych vzťahov je relatívnou obdobou vzťahov Sýrie a Turecka [28]. Avšak Irán nebol, narozdiel od Sýrie, súčasťou Osmanskej ríše a tak sa dá obdobie do islamskej revolúcie v roku 1979 označiť za éru vzájomnej spolupráce krajín jednak v oblasti spojenectva so Západom (v oblasti bezpečnosti najmä s USA) a jednak v ich spoločnom odmietavom postoji voči sovietskemu expanzionizmu. (Samson, Tarasovič, 2006, s. 36)

 

Iránski Kurdi predstavujú v šiítskom Iráne taktiež neželanú menšinu a ako sunniti boli často označovaní za hrozbu integrity štátu. Hoci je Irán multietnickou spoločnosťou, jeho ústava z roku 1979 uznáva iba náboženské menšiny v štáte. To znamená, že práva týkajúce sa rozvoja vlastnej kultúry či jazyka etniku iránskych Kurdov neprináležia.  

 

Práve kurdský problém Turecka bol v minulosti neraz zneužitý Iránom, aby prostredníctvom  podpory PKK udrel na citlivé miesta Ankary. Túto taktiku možno pozorovať už počas rokov 1925 až 1930, kedy bola situácia vo východnej Anatólii poznačená početnými kurdskými rebéliami. Podpory tureckým Kurdom sa dostávalo aj od Kurdov žijúcich v Iráne. Tí často a jednoducho prekračovali iránsko-turecké hranice. Hoci sa vzťahy krajín snažili zlepšiť mnohé bilaterálne dohody týkajúce sa bezpečnosti a hraníc, vzájomné konflikty ohľadom materiálnej a morálnej podpory Iránu búriacim sa tureckým Kurdom neustávali.  

 

Napätie medzi oboma krajinami kulminovalo v roku 1997, kedy turecké tajné  služby zverejnili správu o tom, že Teherán podporuje protištátne islamské skupiny pôsobiace v Turecku a súbežne poskytuje PKK v severnom Iraku logistickú a finančnú podporu a výcvik na svojom území (predpokladá sa, že na území Iránu našlo útočisko okolo 1200 členov PKK v asi 50 rôznych lokalitách). (Altunisik, 2008)

 

V roku 1997 vypukol v Iraku konflikt medzi dvoma najväčšími kurdskými stranami PUK a KDP. Invázia tureckých vojsk v severnom Iraku zameraná okrem iného na vyváženie vplyvu Iránu v regióne, bola vo veľkej miere vyprovokovaná iránskou podporou irackej PUK, ktorú Ankara považovala za pravú ruku PKK. Na druhej strane Irán obviňoval Turecko z podpory KDP a z prenikania tureckých vojsk v snahe prenasledovať bojovníkov PKK aj na iránske územie. (Samson, Tarasovič, 2006, s. 36)

 

Po roku 2000 došlo medzi krajinami k normalizácii vzťahov, čo bolo dôsledkom zmeny politiky Iránu voči PKK a upusteniu od odvekej snahy o „export revolúcie“ do sekulárneho Turecka. K zlepšeniu vzťahov prispeli aj voľby v Turecku v roku 2002, ktorých víťazom sa stala AKP (práve masívna podpora strany vo voľbách sa niektorými analytikmi označuje za jeden z prejavov plazivej islamizácie tureckej spoločnosti). Obe vlády, ktoré strana vytvorila- prvá vedená Abdullahom Gülom a druhá Recepom Tayyipom Erdo?anom- prejavovali snahu o nadviazanie užších kontaktov s Teheránom. Ankara a Teherán sa zhodli aj v otázke invázie spojeneckých vojsk do Iraku v roku 2003. Irán podporil rozhodnutie tureckého parlamentu proti využitiu územia východného Turecka pre americké jednotky.

 

Na druhej strane Teherán túto snahu o zblíženie len opätoval keďže v roku 2004 v Iráne vznikla iránska vetva PKK- Strana za slobodný život v Kurdistane (PJAK). Počas rokov 2004 a 2005 započala útoky proti iránskym bezpečnostným silám v oblastiach obývaných prevažne kurdskou menšinou. Nepokoje vyústili do brutálnych zrážok s režimom a odvetou Teheránu bolo bombardovanie základní PKK v pohorí Kandil v roku 2006.

 

Okrem toho sa posilnenie iránsko-tureckej spolupráce v boji proti kurdským separatistom prejavilo ešte v júli 2004, kedy turecký premiér Erdogan vycestoval na oficiálnu návštevu Teheránu, kde bolo prijaté Memorandum o porozumení pre spoluprácu v oblasti bezpečnosti a bola obnovená činnosť Výboru pre bezpečnosť z roku 1998. Iránska vláda označila PKK za teroristickú organizáciu a prisľúbila Ankare pomoc v boji proti kurdským separatistom. Erdo?an a iránsky viceprezident Mohamed Reza Aref navyše diskutovali o dôležitosti zachovania status quo a práv etnických menšín v Iraku [29].

 

V súčasnosti je priaznivý status bilaterálnych vzťahov Iránu a Turecka dokázateľný aj na príklade zintenzívnenia obchodných vzťahov a navyše v snahe Ankary vstupovať do vzťahu Teheránu s Bruselom ako prostredník v konflikte ohľadom nukleárneho programu Iránu. Aj takýmto spôsobom sa snaží Turecko dokázať Európe strategickosť svojho postavenia a výhody, ktoré by jej plynuli z jeho členstva v Únii.

Záver

 

Napriek dlhodobej snahe Kurdov o presadenie svojich práv v Turecku sa nedá jednoznačne konštatovať úspešnosť kurdského odboja. Ústava republiky dodnes neuznáva ich existenciu a teda im neprisudzuje žiadne kultúrne práva. Táto situácia sa samozrejme v dôsledku reforiem z rokov 2002 a 2003 formálne zmenila avšak budúcnosť riešenia kurdskej otázky závisí od schopnosti tureckej vlády implementovať ich do praxe a predovšetkým pokračovať v reformnom procese smerom k posilňovaniu prvkov demokracie západného typu. Z môjho pohľadu je najdôležitejšie prekonať Atatürkovu teóriu jednoty štátu a národa a prestať vnímať etnické menšiny ako destabilizačný prvok republiky. Na druhej strane tu treba zohľadniť aj snahy ostatných etnických a náboženských menšín žijúcich v Turecku (kaukazské a balkánske národy, aleviti a zazovia) nasledovať úspešný boj Kurdov za kultúrne práva. Je len na vláde ako sa s aktiváciou rôznych menšín vyrovná.

 

V súvislosti s kurdským etnikom je dôležité uvedomiť si, že teória prezidenta Demirela o ekonomickej povahe kurdského problému je určite čiastočne namieste. Kým sa nezlepší životná úroveň Kurdov v juhovýchodnej Anatólii (vrátane nárastu vzdelanosti), nedokáže Ankara zabrániť ani podpore PKK zo strany tunajších obyvateľov. 

 

Dôležitú rolu tu samozrejme zohráva aj vývoj v Iraku, ktorý by v prípade kontinuálne pozitívneho trendu v postupnom formovaní silnej severoirackej kurdskej autonómie mohol ovplyvniť aj postoj etnika Kurdov v Turecku. V takomto prípade by hrozilo vypuknutie obrovských vzbúr v mene volania po vzniku štátneho útvaru podľa vzoru Iraku. Podľa analýzy Kataríny Mózovej však takémuto tvrdeniu odporuje fakt, že väčšina tureckých Kurdov (95 %) sa v prieskume realizovanom v októbri 2007 nezávislým inštitútom pre strategické a sociálne štúdie MetroPOLL vyjadrila, že aj v prípade vytvorenia nezávislého kurdského štátu by radšej ostali žiť v Turecku.

 

Je teda možné sledovať badateľnú zmenu postoja oboch strán (Kurdov a Ankary), čo indikuje možnosť urovnania vzájomných vzťahov a prekonania napätia. Je však dôležité zobrať do úvahy, že status quo v tureckej spoločnosti je od minulého roka ohrozené v súvislosti s objavením sa tajnej radikálnej nacionalistickej skupiny Ergenekon, ktorú tvoria bývalí príslušníci armády, a ktorej hlavným cieľom je prevrat v krajine. Skupina je namierená proti uskutočneným reformám (a teda aj voči Kurdom), proti vstupu krajiny do EÚ a proti islamizácii spoločnosti. Budúcnosť tureckej spoločnosti je teda otázna a preto nemôže byť hypotéza č.1 jednoznačne potvrdená ani vyvrátená.

 

V súvislosti s PKK je potrebné si uvedomiť, že strana nie je reprezentantkou kurdského etnika v Turecku. Hoci mnoho diplomatov a politikov uznalo nárok strany na reprezentáciu požiadaviek všetkých tureckých Kurdov, je podľa môjho názoru opovážlivé aby 15 miliónové etnikum zastupovala navonok organizácia uplatňujúca ako prostriedok svojho odboja terorizmus.

 

Ako už bolo viackrát zdôraznené, americká invázia v Iraku mala za následok vznik kuriózneho spojenectva troch odvekých nepriateľov. Ku spolupráci ich prinútil spoločný strach zo vzniku samostatnej politickej entity Kurdov v Iraku a z následnej aktivizácie nacionalizmu a separatistických tendencií vlastných kurdských menšín. Spolupráca krajín dosahuje nové maximá v súvislosti s rozvojom ekonomických vzťahov. Irán, Sýria a Turecko sa snažia o nadviazanie stále užších kontaktov v oblasti energetiky a vzájomného obchodu. Ide aj o istý prejav averzie Turecka voči politike Spojených štátov amerických na Blízkom východe. Napríklad v čase vyvíjania nátlaku na Irán zo strany USA v otázke jeho nukleárneho programu, Ankara podpísala zmluvu s Teheránom o energetickej spolupráci. V blízkej budúcnosti treba jednoznačne rátať s nárastom spolupráce medzi krajinami a to minimálne dovtedy, kým sa nezvýši podpora verejnosti voči politike USA na Blízkom východe a kým úplne nevyhasne kurdský separatizmus.

 

V súvislosti s druhou stanovenou hypotézou je dôležité uvedomiť si, že v záujme porážky PKK ju treba odrezať od zdrojov jej existencie- externej podpory, ktorou je v súčasnosti slabá vláda v severnom Iraku. Teroristické skupiny využívajú práve takéto oblasti ako svoje útočiská a preto je v záujme Turecka prispievať k budovaniu silného Iraku. Na druhej strane si Irak musí zaistiť svoju stabilitu dobrými susedskými vzťahmi a to aj prostredníctvom rázneho zakročenia proti táborom PKK na svojom území. V tomto smere Washington doposiaľ dostatočne nevyužil svoje postavenie na vyvíjanie tlaku na politické elity v Iraku a hlavne KRV, ktorá je považovaná za verného spojenca Američanov.

 

Z predkladanej práce teda jednoznačne vyplýva, že existuje potenciál pre vyriešenie kurdského problému v Turecku, avšak všetko vo veľkej miere závisí od korektnosti regionálnych vzťahov a podpory zo strany EÚ a USA.

 

Poznámky

 


[1] Kurdistan nie je politickým názvom územia obývaného Kurdmi ale len geografickým pojmom. V súčasnosti je jediný Kurdistan v politickom zmysle slova provinciou v severnom Iráne.

[2] V literatúre sa môžeme stretnúť s pojmami ako Severný, Východný, Južný a Západný Kurdistan označujúcimi oblasti obývajúce Kurdmi v Turecku, Iráne, Iraku a Sýrii. Oblasti Sovietskeho zväzu prevažne s kurdským obyvateľstvom sa niekedy označujú aj ako Červený Kurdistan. (Mella, 2005)  

[3] Aleviti (niektorá literatúra používa pomenovanie alaviti) sú menšinou v rámci šiítskej vetvy islamu. Od ostatných islamských komunít sa odlišujú svojou tolerantnosťou (voči ostatným vieram, muža voči žene) a umiernenosťou. Ich modlitebňami nie sú mešity ale tzv. cemy, neuctievajú si sviatok Ramadán, ani sa nemodlia päť krát denne.

[4] Tureckí Kurdi používajú okrem spomínaného dialektu Kurmanji aj jazyk nazývaný Zaza, rozšírený v regiónoch Diyarbakir, Ezurum a Sivas.  

[5] V Iraku žije 3- 4 mil. Kurdov (z celkového počtu 24 mil. obyvateľstva), v Iráne 6- 8 mil. (zo 65 mil. obyvateľstva) a asi 150 000 v Sýrii (z 8 mil. obyvateľstva). Značná kurdská diaspóra obýva aj Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, USA, Švédsko atď. (Souleimanov, 2003, s. 8)

[6] Represie voči Arménom prebiehali už od konca 19. storočia a vyvrcholili neslávnymi deportáciami Arménov (ale aj množstva Kurdov) počas roku 1915, ktoré turecká strana odmieta dodnes označiť za genocídu. V tejto súvislosti boli zvláštnym prejavom kurdského nacionalizmu aj jednotky Hamidiye vytvorené sultánom v 90. rokoch 19. storočia. Vojakmi Hamidyie boli Kurdi vedení tureckými dôstojníkmi, ktorí boli poverení ochranou hraníc a vyvražďovaním Arménov a alevitov vrátane alevitských Kurdov. Boli istým spôsobom nacionalistické, ich počínanie však spôsobilo, že sa alevitskí Kurdi neskôr dištancovali od kurdských národných povstaní. (White, 2000)

[7] KTC bola jedna z prvých kurdských nacionalistických organizácii, ktorá znamenala posun vo vývoji kurdského nacionalizmu. Na jednej strane sa jej podarilo mobilizovať masy a na strane druhej získala ako prvá politickú váhu. Jej víťazstvo spočívalo aj v tom, že sa jej podarilo uzavrieť spojenectvo s dersimlinskými Kurdmi, izolovanou a prevažne alevitskou komunitou.

[8] Teokratický ideál typický pre Osmanskú ríšu znamenal stotožnenie kalifa („posol boží“) s titulom osmanského sultána. Podľa tohto systému si majú byť všetci moslimovia rovní a jedinú výnimku mali predstavovať náboženské minority, tzv. „ľud knihy“ alebo „chránenci“, ktorí mali byť chránení moslimskou obcou. Išlo o vyznávačov náboženstiev uznávajúcich zjavené Písmo (židia, kresťania, zoroastrovci). V Osmanskej ríši bol tento model stelesnený v tzv. milletoch, čo boli štyri nábožensky vytýčené obce, v ktorých sa konfesijné kritérium stretalo s etnickým („grécky millet“ zahŕňal nielen Grékov, ale všetkých pravoslávnych kresťanov v ríši). (Kubálek, 2002)

[9] Pojem „horskí Turek“ sa vzťahoval na polodivokého obyvateľa hôr, ktorý je pôvodom Turek, avšak po dlhé generácie trvajúcim pobytom v horských oblastiach zabudol svoj pôvodný jazyk.

[10] Jedinou výnimkou bola Demokratická strana tureckého Kurdistanu založená v roku 1965 a neskôr Demokratická strana Kurdistanu v Turecku, ktorá okrem presadzovania ľavicových názorov žiadala aj úplnú nezávislosť Kurdistanu. (Kendal, 1993, s. 80-81)

[11] Armáda sa doposiaľ podpísala pod tri vojenské prevraty v rokoch 1960, 1971 a 1980, pričom má aj dnes veľký vplyv na politický život v krajine. V súčasnosti sa oceňuje jej kontrola nad rozmachom islamizmu v Turecku.

[12] prijatie protiteroristického zákona, ktorý sa vyznačoval obzvlášť vágnym výkladom teroristických a separatických aktivít. Zákon viedol k opätovnému zákazu množstva kníh a novín.

[13] Vďaka HEP sa kurdská otázka stala bežnou agendou rokovaní parlamentu. Strana však bola už v roku 1993 ústavným súdom zakázaná na základe obvinení zo spolupráce s PKK. Na miesto HEP vznikla Demokratická strana (DEP), ktorá bola neskôr nahradená Ľudovou demokratickou stranou (HADEP).  Dnes reprezentuje Kurdov v parlamente Demokratická ľudová strana (DEHAP). (Kirisci, 1997)

[14] V regiónoch, kde pretrvával výnimočný stav, bolo voličom bránené voliť HADEP a navyše viacerým evakuovaným Kurdom bolo odoprené právo voliť tým, že nemohli byť registrovaní v novom bydlisku ako právoplatní voliči. (Taspinar, 2005, s. 113)

[15] Za zmienku stojí prepočet, podľa ktorého sa zisk z elektriny pre západ krajiny vyšplhá o 85%, pričom produktivita poľnohospodárstva sa v regióne zvýši o 24%. (Schleifer, 2008)

[16] Išlo o kurdskú rodinu, ktorá svoju dcéru musela na matrike oficiálne zapísať pod tureckým menom Hetice, hoci v domácom prostredí ju každý od detstva volal Mîzgin. Jej otec sa však odvolal na existujúci paragraf občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje každému tureckému občanovi súdnu zmenu mena, pokiaľ sa jeho meno zaregistrované v osobných dokladoch nezhoduje s jeho menom používanom v domácom prostredí. (Kubálek, 2002)

[17] Bližšie o determinantoch vzťahu Turecka s Irakom viď. Stret mocenských záujmov na severe od Bagdadu

[18] Jej zakladajúca deklarácia hovorila o PKK ako o strane zastupujúcej kurdský proletariát v triednom boji ako aj v národnom odboji proti dlhoročným utláčateľom. (White, 2000, s. 135-136) Väčšina literatúry pojednávajúcej o PKK ju označuje za marxisticko-leninskú stranu (Kirisci, Taspinar, Kendal). Napriek tomu niektorí autori (Cagaptay, Radu) hovoria o maoizme ako o jej základnej filozofii.   

[19] Zaujímavo vyznieva výrok Michaela Rubina (editor časopisu Middle East Quarterly), ktorý prirovnáva Öcalanovu PKK k Pol Potovým Červeným Kmérom, pretože útoky oboch organizácií boli namierené proti inteligencii. Öcalanovi ozbrojenci vraždili učiteľov štátnych škôl, lekárov, vypaľovali nemocnice, čo viedlo ku kolapsu zdravotníctva v regióne. A podobne ako Al Qaeda aj PKK ničila dôležité cestné komunikácie. (Rubin, 2007)
[20] Vo vidine vojenskej porážky sa jadro PKK rozštiepilo medzi umiernených a radikálov, ktorí žiadali prechod k intenzívnejším teroristickým akciám. Öcalan navyše prestal požadovať vznik vlastného štátneho útvaru pre Kurdov a priklonil sa k boju za autonómiu. Aj tento fakty spôsobili značné oslabenie strany.

[21] Öcalanovi obhajcovia podali odvolanie na Európsky súdny dvor pre ľudské práva, čím dosiahli opatrnosť tureckej vlády v prípade, keďže sa logicky musela vyvarovať značných medzinárodných škôd. Armáda sa vyslovila proti trestu smrti pre Öcalana, pretože sa obávala ozbrojeného konfliktu v Kurdistane. Turecká vláda sa rozhodla 12. januára 2000 odložiť popravu, pokiaľ Európsky súdny dvor nerozhodne v otázke procesu. (Kurdi a Kurdistán, 2007)

[22] Napriek zmenám svojich názvov si PKK zachovala charakter teroristickej organizácie. Preto mnohí autori neustále označujú  transformované frakcie strany jej pôvodným názvom PKK. Rovnaký prístup bol zvolený aj pre prípad tejto práce.

[23] Talianska komunistická vláda vedená Massimom d'Alemom ponúkla Öcalanovi pomoc potom, čo bol v roku 1998 vyhostený zo Sýrie. Pri jeho zatknutí v Nairobi sa u neho našiel grécko-cyperský pas. Je taktiež známe, že práve PKK sa veľkou mierou podieľa na pašovaní heroínu a iných drog do Európy. (Cagaptay, 2007)

[24] Tento krok treba prirodzene chápať v súvislosti s ambíciami Turecka stať sa členom ES, keďže rok predtým podalo prihlášku pre plné členstvo v ES. Spoločenstvá vyčítali Turkom okrem iného aj nedodržiavanie práv menšín.
 
[25] Nechal uzavrieť turecký stredomorský ropný terminál Ceyhan, ktorým bola exportovaná iracká ropa, uvalil na Irak ekonomické embargo, rozmiestnil 100 000 armádu pozdĺž svojich hraníc s Irakom a poskytol letectvu USA povolenie využívať turecké prihraničné letiská a svoje územie pre svoje základne. Toto rozhodnutie stálo krajinu miliardy dolárov ročne. 

[26] Bilaterálne vzťahy boli už od roku 1939 ovplyvňované sporom o územie Iskanderun v provincii Hatay (Alexandretta), ktoré bolo na základe referenda pričlenené k Turecku hoci ho Sýria dodnes považuje za svoje územie. V súčasnosti je podstatou nezhôd krajín hlavne úzka vojenská spolupráca Izraelu a Turecka, ilegálny prechod hraníc a cezhraničné pašovanie. Staršie konflikty je navyše potrebné chápať v kontexte Studenej vojny, kedy ústava z roku 1973 deklarovala Sýriu ako socialistický štát a naopak Turecko je od roku 1952 členom NATO.

[27] Bilaterálne vzťahy sa výrazne zlepšili aj vďaka nástupu nového sýrskeho prezidenta Bashara Asada v roku 2000, čoho dôkazom bola aj prvá oficiálna návšteva prezidenta Sýrie v Turecku v roku 2004. 

[28] Bilaterálne vzťahy krajín boli od roku 1979 zložité a ich podstata spočívala hlavne v iránskej podpore PKK, v snahe iránskeho režimu šíriť myšlienky islamizmu v Turecku, v narastajúcej spolupráci medzi Tureckom a Izraelom a v ideologicko-geopolitickom súperení krajín v konflikte o Náhorný Karabach a hlavne po páde Sovietskeho bloku na Kaukaze a v Strednej Ázii. (Huntington, 1997, s. 167)

[29] Dá sa predpokladať, že išlo o spôsob akým si Ankara chcela zabezpečiť spojenca pre ochranu turkménskej menšiny sústredenej v strategicky dôležitej oblasti Kirkúk v severnom Iraku. (pre viac informácií viď. Strety mocenských záujmov na sever od Bagdadu) 

Zoznam bibliografických odkazov
 
 

ALTUNISIK, M. B. 2008. Turecko a susedia. In Zahraničná politika, roč. 7, 2008, číslo 3. ISSN 1336-7218, s. 25-28.     

BLAU, J. 1996. Kurdish Written Literature. In KREYENBROEK, P. G., ALLISON, C. (eds.) Kurdish Culture and Identity. New Jersey : Zed Books, 1996. ISBN 1-85649-329-6, s. 20-59.

BULENT, A. 2004. Turkey and The Greater Middle East. Istanbul : Tasam Publications, 2004. 172 s. ISBN 975-6285-00-1.

CAGAPTAY, S. 2007. Can the PKK Renounce Violence? (Terrorism Resurgent). In The Middle East Quarterly, roč. 14, 2007, číslo 1. ISSN 23-774-9796, s. 45-52.

Encyklopedie světový terorismus: Od starověku až po útok na USA. 2001. z angl. orig. prel. Petr Tůma , Zdeněk Hurník. 1. vyd. Praha : Svojka, 2001. 536 s. ISBN 80-7237-340-4. 

GEISS, I. 1999. Dějiny světa v souvislostech. Praha : Ivo Železný, 1999. 529 s. ISBN 80-240-0453-4.

GOMBÁR, E. 1999. Moderní dějiny islamských zemí. Praha : Univerzita Karlova, 1999. 427 s. ISBN 80-7184-599-X.
HUNTIGTON, S. P. 2001. Střet civilizací: Boj kultur a proměna světového řádu. z angl. orig. prel. Ladislav Nagy. 1. vyd. Praha : Rybka Publishers, 2001. 167 s. ISBN 80-86182-49-5.
KART, E. 2009. Overcoming ‘prisoner’s dilemma’ with Iraq, US and eradicating PKK’s hopes. In Sundays Zaman [online]. 2009 [cit. 2009-02-10]. Dostupné na internete:
http://www.sundayszaman.com KENDAL, N. 1993. Kurdistan in Turkey. In Chaliand, G. (ed.) A People Without Country: The Kurds and Kurdistan. New York : Olive

Branch Press, 1993. ISBN 094079392X, s. 38-94.

KIRISCI, K. 1997. The Kurdish Question and Turkey: An Example of a Trans-state Ethnic Conflict. London : Frank Cass Publishers, 1997. 237 s. ISBN 978-0-7146-4304-5.

KOLÁŘOVÁ, T. 2006. Kurdský nacionalismus v Turecku: Boj za lidská práva či mezinárodní terorismus? Nepublikovaná práca. Fakulta sociálních studií, Masarykova univerzita, Brno, 2006. 41 s.

KREJČÍ, O. 2001. Mezinárodní politika. Praha : EKOPRESS, s.r.o., 2001. 709 s. ISBN 80-86119-45-9.

KROPÁČEK, L. 1999. Blízký východ na přelomu tisíciletí. Praha : Vyšehrad, spol. s. r. o., 1999. 284 s. ISBN 80-7021-298-5.

KUBÁLEK, P. 2002. Moderní dějiny [online]. In Kurdi a Kurdistán [cit. 2008-12-10]. Dostupné na internete:
http://kurdove.ecn.cz

KULAŠIK, P. 2002. Slovník bezpečnostných vzťahov. Bratislava : Smaragd, 2002. 270 s. ISBN 80-89063-08-X.

Kurdi a Kurdistán [online]. 2007. Dnes.sk [cit. 2009-02-13]. Dostupné na internete:  
http://dnes.atlas.sk/svet

LARRABEE, F. S. 2007. Turkey Rediscovers the Middle East. In Foreign Affairs, roč. 86, 2007, číslo 4. ISSN 0015-7120, s. 20-22. 

LEWIS, B. 1997. Dějiny Blízkého východu. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1997. 383 s. ISBN 80-7106-191-3.

MELLA, J. 2005. Kurdistan and The Kurds: A Divided Homeland and a Nation Without State. London : Western Kurdistan Association, 2005. 227 s. ISBN 0-9529951-7-4.

McDOWALL, D. 2004. A Modern History of The Kurds. London : I.B. Tauris, 2004. 504 s. ISBN 978-1-85043-416-0.

MÓZOVÁ, K. 2007. Turecká armáda a kurdská nerovnica. In Despite Borders [online]. Bratislava : Spoločnosť pre strednú a východnú Európu, 2007 [cit. 2008-11-12]. ISSN 1337-8155, 16 s.  Dostupné na internete:
http://www.despiteborders.com

MÓZOVÁ, K. 2009. Úloha Turecka v mierovom procese na Blízkom Východe. In Despite Borders [online]. Bratislava : Spoločnosť pre strednú a východnú Európu, 2009 [cit. 2009-02-14]. ISSN 1337-8155, 9 s. Dostupné na internete:
http://www.despiteborders.com

Partiya Karkeren Kurdistan (PKK) [online]. 2008 [cit. 2008-11-13]. Dostupné na internete:
http://www.crwflags.com


PETERKOVÁ, L. 2008. Syrská zahraniční politka za Baššára al Asada. Nepublikovaná práca. Fakulta sociálních štúdií, Masarykova univerzita, Brno, 2008. 96 s.

RECSKA, J. 2007. Európska perspektíva Turecka. Nepublikovaná práca. Pedagogická fakulta, Univerzita Komenského, Bratislava, 2007. 73 s.

RIEMER, A. K. 2005. The Kurds: Between Ankara and Baghdad in Search of Independence [online]. Athens : Research Institute for European and American Studies, 2005 [cit. 2008-11-13], 46 s. Dostupné na internete:
http://se1.isn.ch


RUBIN, M. 2007. Turkey's Terror Problem Is Ours. In The Wall Street Journal [online].  December 18, 2007 [cit. 2009-01-28]. Dostupné na internete:
http://www.meforum.org

SAMSON, I., TARASOVIČ, V. 2006. Irán ako regionálna mocnosť a jej vplyv na blízkovýchodný proces. Bratislava : Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, n. o., 2006 [cit. 2009-02-14], 60 s. Dostupné na internete:
www.mzv.sk


SCHLEIFER, Y. 2008. Turkey revives stalled $32 billion GAP dam and irrigation project. In The Christian Science Monitor [online]. 2008 [cit. 2009-01-28]. Dostupné na internete:
http://www.csmonitor.com


SOULEIMANOV, E. 2003. Evoluce „kurdské otázky“ a jeji význam pro bezpečnost Blízkého Východu. In Mezinárodní politika, roč. 27, 2003, číslo 7. ISSN 0543-7962, s. 8-10.

SOULEINAMOV, E. 2006. Bezpečnostní aspekty případného členství Turecka v Evropské unii. In Středoevropské polické studie [online], roč. 8, 2006, číslo 2-3 [cit. 2009-01-15]. Dostupné na internete:
<http://www.cepsr.com


STRUHÁR, P. 2006. PKK – významný aktér integrácie Turecka do európskych štruktúr [online]. Bratislava : Spoločnosť pre strednú a východnú Európu, 2006 [cit. 2009-02-13]. Dostupné na internete:
<http://www.euractiv.sk


TASPINAR, O. 2005. Kurdish Nationalism and Political Islam in Turkey: Kemalist Identity in Transition. New York : Routledge, 2005. 277 s. ISBN 041594998X.

USLU, E. 2008. Toward a New Era In Turkish-iraqi Relations? In Euroasian Daily Monitor [online], roč. 5, 2008, číslo 136 [cit. 2009-02-13].  Dostupné na internete:
http://www.jamestown.org


VANLY, I. S. 1993. Kurdistan in Iraq. In Chaliand, G. (ed.) A People without a Country: The Kurds and Kurdistan. New York : Olive Branch Press, 1993. ISBN 094079392X, s. 139-189.

WHITE, P. J. 2000. Primitive Rebels Or Revolutionary Modernisers? The Kurdish Nationalist Movement in Turkey. London and New York : Zed Books, 2000. 258 s. ISBN 1856498220.

YILDIZ, K. 2005. The Kurds in Turkey: EU Accession and Human Rights. London : Pluto Press, 2005. 210 s. ISBN 0-7453-2489-4.






 

 

 
< Predchádzajúca