Ten príbeh možno poznáte: Na jar 1989 na tomto námestí demonštrovali študenti za demokraciu. Keď sa pre stranu stala situácia neudržateľná, tak pred príchodom Michaela Gorbačova poslala na námestie tanky. Svet obletela fotografia osamelého, neozbrojeného muža, ktorý sa snaží zabrániť prejazdu tankov do centra Pekingu. Na okamih dávala nádej, že k masakru nedôjde. No nakoniec sa predsa len tanky na námestie dostali a o život na ňom prišlo  tisíce pokojne protestujúcich. Udalosť zostala v Číne tabu ešte aj dnes, po dvadsiatich rokoch.
 
Iba v Hong Kongu, vďaka britskej nadvláde tradičnej bašte demokracie, si tento rok podľa organizátorov pripomenulo obete stopäťdesiat tisíc demonštrantov. Takéto a podobne skreslené formulácie sa objavili v našej a svetovej tlači.
Komentár ku spomenutej fotografii mám dokonca z českého prekladu knihy Johna Kinga "Fairbanka China, a new history" (Dějiny Číny). Domnievam sa, že v origináli nie je. Takéto a podobne skreslené formulácie sa objavili v našej a svetovej tlači. Keď si to môžu dovoliť iní skúsim aj ja bohorovne vyrobiť vlastnú skrátenú verziu udalostí.

 

Situácia v Číne koncom deväťdesiatych rokov nebola pokojná. V mnohých mestách protestovali robotníci, ktorých stav sa zhoršil vysokou infláciou a stavom štátnych podnikov. Jednou z ich požiadaviek bolo vytvorenie nezávislých odborov. Nepokoje v Tibete sa riešili výnimočným stavom. Nespokojní boli aj študenti a to nielen v hlavnom meste. 15. apríla 1989, v deň smrti populárneho Chu Jao-panga (Hu Yaobang), ktorý bol v roku 1987 nútený rezignovať z postu generálneho tajomníka strany no zostal v politbyre, sa tí čo študovali v Pekingu zišli v centre aby si uctili jeho pamiatku. Mladí sa zišli aj v Si-ane (Xian) a Šanghaji (Shanghai).

 

 

 

17. apríla sa na Tchien-an-men objavili heslá, ktoré sa o deň neskôr sformulovali do siedmych požiadaviek:

 

 

Študenti žiadali aby ich vládou kontrolované média zverejnili a vláda na ne verejne odpovedala. To bol úvod pre niekoľko týždňové demonštrácie počas ktorých protestujúci obsadili hlavné námestie. Do Pekingu prichádzali aj ľudia odinakiaľ. Najväčšie (májové) zhromaždenie sa odhaduje na milión zúčastnených. To neboli iba študenti ale aj ostatní, ktorí sa vedeli stotožniť s heslami o boji proti korupcii.

 

 

13. mája začalo mnoho študentov hladovku. Aj keď (vždy) nebola úplná niektorí skončili v nemocnici. 15. mája navštívil Čínu Michail Gorbačov. Jeho štvordňová návšteva sa vďaka hostiteľom vyhla námestiu a na sklamanie študentov ich zástanca glasnosti nepodporil ani slovne. 19. mája navštívil protestujúcich študentov generálny sekretár Čao C'-Jang (Zhao Ziyang), mimochodom aj s Wenom Ťia-paom (Wen Jiabao, dnešný čínsky premiér), a neúspešne ich vyzvali na ukončenie hladovky.

 

 

20. mája sa podarilo dosiahnuť vyhlásenie stanného práva, čo umožňovalo ukončiť protesty pomocou armády. Nesúhlasiaci boli postupne odstavení. Aby sa zamedzilo osobným väzbám boli do Pekingu povolaní branci zďaleka - neskúsení dedinčania, ktorí asi neabsolvovali školenia na podobné situácie. Niečo ako vodné delá k dispozícii nebolo.

 

 

Prvý krát boli vyslaní do centra neozbrojení a neuspeli. Zastavili ich ešte ľudia v uliciach. Tomu pomohlo, že nielen vedenie strany, ale ani armády nebolo jednotné. Nakoniec sa vojaci 24. mája stiahli. O dva týždne už prišli naostro. No ani protestujúci nečakali s prázdnymi rukami. Stavali sa barikády, hádzali kamene a Molotovove kokteily. Stovky vozidiel zhoreli.

 

 

Kto vie či prvého vojaka ubili a zavesili na horiaci autobus ako odpoveď na zabitie dievčaťa jedným z výstrelov pôvodne plánovaných na výstrahu.
Bol to boj na obidvoch stranách. Ak máte potrebu to vidieť tu sú zábery. Vojaci sa nakoniec 4. júna asi hodinu po polnoci zastavili na kraji námestia aby dali študentom na ňom poslednú šancu. - zábery z demonštrácií

 

 

Väčšina študentov, dokonca ani nadšenkyňa čo ešte nedávno vyzývala na prebudenie národa krvou protestujúcich na námestí, nečakali do úplného konca. Podľa spomienok bol o druhej hodine v noci pri úteku zo severnej strany počas streľby minimálne jeden človek vážne postrelený. Do centra prišli tanky aby uvoľnili cesty. Charlie Cole (Newsweek) spomína ako 4. júna okolo štvrtej alebo piatej hodiny ráno videl z asi ôsmeho poschodia hotela Peking ako pásmi drvia autobusy, bicykle a ľudí. Z formulácie 'raced into the square' neviem určiť presnú polohu, ale hotel je na rohu Wangfujing (Wangfuťing) a východnej Chang'An (Čchang-an), pre predstavu vzdialeností: námestie v strede mapy má 880x500 metrov.

 

 

Videl som niekoľko dokumentov na ktorých sú protestujúci na námestí, boje v uliciach, utekajúci pred streľbou, zranení odvážaní na rikšiach do nemocnice, prechod vozidla cez barikádu na severe námestia, pohľad na rozflákané námestie za denného svetla, ... Nevidel som však jediný s tisícmi či len desiatimi mŕtvymi na Tchien-an-men. Keď som sa priamo pýtal Johna Pomfreta z Washington Post, ktorý bol ráno 4. júna so zvyškami študentov pri pomníku v strede námestia napísal mi, že si nie je vedomý mŕtvych na námestí (I ... am unaware about any deaths in the square).

 

 

Jan Wong , ktorá udalosti sledovala z hotela Peking, spomína, že sa bála masakra študentov, no ten sa nestal [pripomínam ona mohla vidieť len severnú časť námestia, pritom hovorí aj o mauzóleu - viď západný pohľad na námestie, mauzóleum je južne od pomníka].

 

 

Podľa nej boli pri odchode z námestia prechádzajúc cez uličku [vytvorenú vojakmi] bití. Desiati alebo jedenásti z nich potom čo začali nadávať boli [už na rozhraní námestia a Čchang-an] rozdrvení tankami. [Vo verzii priameho učastníka protestov sa spomína tank pri Liulukou, to by mohol byť preklep pre LiuBuKou na zapádnej Čchang-an.]

 

 

Čínske čísla sú 241 mŕtvych, z toho 23 vojakov a 218 civilistov vrátane 36 študentov. Skupina Tchien-an-menskych matiek , roky žiadajúca prešetrenie udalostí, doteraz zaregistrovala 195 mŕtvych a to asi započítala aj tých čo zomreli až po udalostiach, napríklad na samovraždu. A ako to bolo s mužom s taškami stojacim pred tankami? Neverte tomu, že zastavil tanky idúce na Tchien-an-men či dokonca že pritom stál na námestí.

 

 

Udalosť sa odohrala medzi hotelom Peking a námestím pri odchode tankov smerom na východ 5. júna. Tu sú zábery zrejme robené z hotela. Na začiatku v hornej časti vidíte severnú časť námestia (z pohľadu kameramana trčí do nej najdlhší stĺp), ktoré pokračuje mimo záber vľavo, pomník pri ktorom bol deň predtým Cole je mimo záberu.

 

 

Aby zase "Tank man" nevyzeral ako zbabelec pozrite si ho stojaceho na fotografii Terrila Jonesa. Po upokojení situácie v uliciach hlavného mesta a krátko na to aj v ostatných mestách nasledovali mesiace prenasledovania, odsudzovania či (niekedy nepravdivého) podpisovania vlastnej neúčasti. Niektorým sa podarilo, napríklad cez Hong Kong , utiecť do zahraničia. Za politicky zodpovedného bol označený Čao C'-Jang. V domácom väzení zostal do konca života.

 

 

Nahradil ho Ťiang Ce-min (Jiang Zemin), člen politbyra od roku 1985, ktorý predtým riešil nepokojnú situáciu v Šanghaji. Ani samotný Teng Siao-ping (Deng Xiaoping), duchovný otec reforiem, nemal ľahké obdobie. Stará garda, ktorá v nich videla príčiny nestability, opäť ožila. Znova sa strašilo buržoáznou liberalizáciou. Reformy stagnovali. Rozbehla sa podpora veľkých neefektívnych štátnych podnikov spojená s nedostatkom niektorých tovarov na jednej a nepredajnými výrobkami na druhej strane.

 

 

Ale nakoniec sa víťazstvo nad protestujúcimi nezmenilo v Tengovu vlastnú porážku. V roku 1992 sa sériou ťahov, z ktorých asi najznámejší bola návšteva špeciálnych ekonomických zón, opäť ujal iniciatívy. Keďže Ťiang Ce-minov vzťah k reformám bol vlažný Teng hľadajúc spojencov začal sondovať možnosť rehabilitácie Čaa. No keď si uvedomil, že hromozvodom by sa mohol stať on sám radšej vsadil na iné tváre.

 

 

V roku 1992 sa vďaka nemu do užšieho vedenia dostal napríklad Chu Tin-tchao (Hu Jintao), ktorý v bol osemdesiatom deviatom šéfom strany v Tibete. Lepšie povedané šéfom strany pre Tibet. Dnes je čínskym prezidentom, nedávno bol na návšteve Slovenska. Vďaka hrozbe odstavenia sa zrazu zmenil aj Ťiang a aj s jeho podporou sa ekonomické reformy opäť rozbehli.

 

 

Čo sa zvyčajne pri hodnotení udalostí nespomína je charakteristika toho o čo a ako sa študenti usilovali. Pre nás je to jednoducho obdoba Novembra 1989.
Isteže, silná inšpirácia idealizovaným západom, podporovaná Hlasom Ameriky, existovala a pokiaľ by boli v presadení nezávislej tlače úspešní bolo by zrejme ťažké udržať existujúci systém. Ale pozrite si ešte raz ich požiadavky a nenájdete tam jasnú snahu o koniec vlády jednej strany. Skôr išlo o vylepšenie systému a vlastnej pozície ako elity národa.

 

 

Spievala sa Internacionála. Protestujúci presviedčali zahraničných reportérov i vojakov, že snaha o zmenu nemá protivládny cieľ. Alebo napríklad jeden z vodcov študentov otvorene tvrdil, že keď to všetko skončí má v pláne vstúpiť do strany. Takisto sa často nespomína vzťah študentov a ostatných protestujúcich. Zovšeobecnene sa na robotnícke problémy pozerali zvrchu, takže tí čo mali iné požiadavky mohli za ne protestovať mimo námestia.

 

 

Niektorí zo študentov sa sťažovali aj na nedemokratické pomery medzi nimi samotnými. Organizácia sa viacerým zahraničným žurnalistom zdala podobná straníckej. Nie je pravda, že protesty boli podporované všetkými občanmi, ktorým sa nepáčil stav spoločnosti. Viacerí sa obávali, že môžu vyústiť do druhej Kultúrnej revolúcie.

 

 

Na tú Teng nerád spomínal. Jeho syn sa vtedy stal invalidom, čo asi bol jeden z faktorov ovplyvňujúcich jeho rozhodovanie v osemdesiatom deviatom. Ak by sa mal charakterizovať dnešný názor Číňanov na protesty a ich potlačenie tak ako nejednotný. Od úplnej neznalosti, cez v podstate západný pohľad, snahu čo najskôr zabudnúť alebo minimalizovať význam udalosti porovnaním so stratami počas kultúrnej revolúcie až po súhlas s riešením ako geniálnou záchranou stability a hospodárskeho rastu celej Číny v protiklade k občianskej vojne. Posledne spomenutý názor zdieľajú aj niektorí z vtedajších protestujúcich. Zaujímavý pohľad sa nedávno objavil v Britských listoch pod titulom Nebeský klid už dvacet let .

P. S.
Prvé voľby v Hong Kongu sa uskutočnili v roku 1982. Číne bol vrátený po vyše sto päťdesiatich rokoch v roku 1997. Povojnové úvahy o jeho možnej demokratizácii rýchlo skončili. Aj z obavy, že by politickú scénu ovládol Kuomintang či KSČ. Takže ak ste tam, s výnimkou posledných rokov, počas britskej nadvlády boli prodemokratickým aktivistom nemuseli ste skončiť s pochvalou.