Na začiatok je dobré zadefinovať si nástroj, ktorý spustil tieto zmeny a s ktorým budeme často pracovať, teda populizmus. Populizmus nie je politická ideológia, ale štýl politiky, politickej propagandy.[1] Odvoláva sa na ľud a táto viera má formovať zdravú demokraciu. Ide o krajnú formu demokracie. Za populistu považujeme politika, ktorý formuluje svoje postoje všeobecne a neideologicky, odvoláva sa na potreby ľudu, alebo hovorí v mene celého národa, keď obchádza konkrétne problémy a ich riešenia.

 

 

(blogs.reuters.com)

Hovoríme vtedy o poklese atraktivity konštruktívnej a progresívnej politiky. Poukazuje na výzvy, ktorým čelia demokracie, kvôli vnútornej nestabilite spoločnosti. Predchádzalo tomu masové aplikovanie liberálno-demokratických prvkov do spoločnosti. Populizmus sa stal obľúbeným nástrojom politického boja. Silný hlas, emotívny prejav, jednoduché riešenia, to sú jeho najvýraznejšie znaky.[2]

 

 

Rozdiel medzi autoritatívnym vodcom (führerom) a populistickým politikom je v jeho možnostiach. Vodca svoju opozíciu eliminuje. Najskôr legislatívne, neskôr aj fyzicky. Snaží sa o degradáciu volebného aktu a predlženie si mandátu. Aj zmenou ústavných zákonov. Populista má radikálnu rétoriku, ale odlišné skutky. Najhlavnejší rozdiel je v konzistencií hodnôt. Vodca sa neváha kvôli ním obetovať, uväzniť. Populistický líder mení svoje postoje, robí kompromisy, spolupracuje s tými, ktorých kritizoval, alebo robí kontinuitnú politiku predchádzajúcich vlád.

 

 

Rozhodovať o oprávnenosti populizmu v pluralitne demokracií, by znamenalo popretie slobôd a malo by kontraproduktívny efekt pre spoločnosť. Ako poznamenal Ralf Dahrendorf: ,,Populizmus je pre niekoho demokraciou, pre iného nie je“.[3] 

 

 

Pochopenie nacionálneho populizmu, t. j. populizmu používajúci nacionalizmus ako jeden z nástrojov na oslovenie, predpokladá skúmanie politických aktérov, ich mobilizačných stratégií, argumentačnej výbavy a tém, prostredníctvom ktorých oslovujú. Pojem „nacionálny populizmus“ používam k označeniu určitej metódy, ktorá sa orientuje na osobitné oslovenie voličov politickým marketingom. Jednoduché riešenia na komplikované spoločenské  problémy, hľadanie vonkajších nepriateľov, protirečiace sľuby, či rétorika s hidden perssuasion efektom a využitie vyhroteného etnicko-nacionálneho (nacionalistického) prvku.[4]

 

 

Začiatky FPÖ siahajú k národno-liberálnym ideám, ktoré v 19. storočí formovali rakúsku spoločnosť. Išlo o imperiálnu identitu občanov podloženú základmi nemeckého idealizmu pangermanistických liberálov.[6] 

 

 

Spoločnosť vďaka osobitej histórií prešla v krátkom čase významnými zmenami (monarchia, dve republiky, nacistické obdobie, rekonštrukcia spoločnosti na demokratickú, reintegrácia do európskych štruktúr), ktoré vytvorili tzv. Tretí tábor.
Išlo o doplnenie dvoch dominantných politických prúdov: sociálno-demokratický a konzervatívno-katolícky. Tretí tábor (nacionálno-liberálny) charakterizovala prítomnosť stúpencov post-monarchistických strán. Mal nízky stupeň organizovanosti s nepravidelnou účasťou členov na voľbách.

 

 

Z genderového pohľadu išlo o ,,mužskú záležitosť". Voličmi boli ľudia z akademických obcí, občania malých miest a dedín s nízkou mierou religionizity, ale s vyšším vzdelaním a sklonom k podpore vodcu.

 

 

Hnutia Tretieho tábora boli v neustálom konflikte medzi sebou. Konfliktné línie vychádzali z ideí ako antiklerikalizmus, antisocializmus, antiamerikanizmus, ale tiež aj liberalizmus,  nemecký idealizmus, či šovinistický pangermánizmus. Posledný prúd bol veľmi obľúbený v Nemecku v 30-tych rokoch, čo pomohlo integrovať väčšinové politické spektrum do NSDAP. O čosi podobné sa pokúšal nemilitantnou politikou Tretí tábor po II. svetovej vojne v Rakúsku. V roku 1949 vznikol ako Zväz nezávislých (Verband der Unablahngingén - VdU), ale nemal dlhú životnosť.

 

 

V prvotných úspechoch sa preferencie Zväzu pohybovali nad hranicou 10 %. Po vnútornej ideologickej roztržke, už projekt ovládlo krídlo tradicionalistov. V roku 1955 (resp. v odborných literatúrach sa uvádza rok 1956) si založili vlastnú stranu FPÖ.

 

 

 

Vývoj ,,Slobodných" môžeme charakterizovať v niekoľkých fázach.[7]
Prvá trvala do 60-tych rokov 20. storočia a bola vnímaná ako ultrapravicová strana, hlásiaca sa k nacistickej minulosti. Elektorát tvorili ľudia sympatizujúci s politikou NSDAP, neonacisti, postnacisti a voliči s nižším vzdelaním. Kvôli tomuto ostala v izolácií.

 

 

Druhá etapa trvala od polovice 60-tych do polovice 70-tych rokov. Do vedenia bol zvolený Friedrich Peter, ktorý sa pokúsil prekonať izoláciu strany. Zjemnil rétoriku a zliberalizoval pravicové smerovanie. Oslovovali ľudí v akademických kruhoch, získavali nových členov a ukotvili si volebné výsledky na hranici 5%. Najväčším úspechom strany bola podpora kancelára Bruna Krejského. Vďaka tejto podpore presadila vlastné návrhy do volebnej reformy. V prospech malých strán -  teda aj seba.
Tretia éra vývoja FPÖ sa označuje ako doba akceptácie a reformácia na štandardnú politickú stranu. Začala spolupracovať s oboma hlavnými prúdmi na scéne a posunula sa smerom k sociálno-liberálnej politike.

 

 

S tým nesúhlasilo voličské jadro a nesúhlas dalo aj najavo. Odklon sympatizantov znamenal nové konflikty, ktoré vyhrali tradicionalisti pod vedením J. Haidera (1986). Zvolením tohto lídra sa začala (zatiaľ) predposledná perióda Slobodných. Nová stratégia zakladala na uhladenom návrate k ,,tradičným hodnotám" rakúskeho idealizmu. Haider, syn bývalého funkcionára NSDAP, nezapieral sympatie k nacistickému Nemecku. Obhajoval kolaborantov v článkoch do Kärtner Nachrichten magazínu, či  na stretnutí s rakúskymi Waffen-SS skupinami. Imidž alpského lyžiara vyvolával v pamätníkoch ideál stelesnenia symbolu Rakúska - horskej čistoty ducha.[8] Rétorika bola často kontroverzná (napr. konečné riešenie poľnohospodárskych problémov), no vystupovanie na verejnosti decentné.[9]

 

 

Samotný predseda sa neuspokojil ,,len" so straníckou kariérou, ale budoval si vlastné Rakúsko v spolkovej republike Korutánsko. Taktikou silného regiónu získala strana precedentné víťazstvo. Stratégia založená na charizmatickom, ale aj ultrapravicovom populizme mala veľký úspech. Gradovala v parlamentných voľbách v roku 1999, kedy dostali rekordný zisk hlasov vo svojej histórií - 27%. Strana sa stala druhou s najvyšším počtom hlasov.

 

 

O niekoľko sto voličov predbehla aj ÖVP - pilier straníckeho systému. Keďže FPÖ mala najvyšší koaličný potenciál, Haider presadil požiadavku byť kancelárom. Európska Únia reagovala na tento fakt "ocenením" v podobe represívnych opatrení, čim sa krajina dostala do čiastočnej politickej izolácie. Viedeň sa stala dejiskom veľkých protestov proti vláde, najmä od umelcov, intelektuálov, študentov a rôznych občianskych združení.

 

 

Úspech FPÖ v ekonomicky vyspelom štáte šokoval liberálnu Európu a vytvoril nový  precedens (podobný úspech ultrapravicovej politiky dokázal zopakovať iba Jean-Marie Le Pen v prezidentských voľbách 2002, a Holanďan Geert Wilders v Eurovoľbách 2009).

 

 

Prvotný úspech FPÖ bol v jej voličskej základni. Strana trpezlivo testovala rôzne formy politík a hľadala miesto na trhu. Voľby 1999 boli len výsledkom dobrej práce a neschopnosti ostatných strán reflektovať témy FPÖ vo svoj prospech. Od roku 1999 do roku 2009 bol Haider na čele samosprávy Korutánska, kde jeho popularita predstavovala až 42% hlasov vo voľbách.

 

 

Strana následne prešla mnohými vnútornými konfliktami, ktoré vyvrcholili 3. apríla 2005. Predseda strany opustil FPÖ a ohlásil vznik novej politickej sily - BZÖ (Aliancie pre budúcnosť Rakúska).[10] Následne od Slobodných odišli ďalší predstavitelia, ako podpredsedníčka a Haiderova sestra Ursula Haubnerová, či vicekancelár Hubert Gorbach.

 

 

BZÖ nebola tradičná nacionalistická strana s podporou zdola.[11] Vznikla dohodou poslancov Slobodných v Národnej rade Rakúska a prešlo k nej 10 z 18 poslancov FPÖ. Zaujímavý postoj zaujal Haider, aby spropagoval a zadefinoval svoj projekt.[12] Zdôraznil, že BZÖ pred voľbami neexistovala a nedostala žiaden mandát, ale vládna koalícia môže pokračovať, lebo subjekt spĺňa dopyt voličov FPÖ. Tak sa charakterizovala ako mix haiderovskej charizmy, nacionálneho populizmu a apelu na mladých stredopravých voličov.[13]

 

 

Parlamentné voľby 2002 potvrdili niekoľko teórií o FPÖ a rysoch rakúskeho straníckeho systému. Poukázali na smerovanie krajiny k  štvorstrannému politickému trhu. K sociálnym demokratom (SPÖ), konzervatívcom (ÖVP) a nacionalistom sa pridali ešte Zelení.


Tento plebiscit bol porážkou pre FPÖ. Z 27% hlasov (1999) obhájili 10%, čo bola najvyššia strata zo všetkých strán. [14 ] Paradoxne tento výsledok ukázal úspešnosť a silu kultu Haider, ako aj jeho nevýhody pre stranu.
Za volebné obdobie 1999-2002 (predčasné parlamentné voľby) sa Slobodní dostali do schizofrenickej kondície. Rozštiepenie na dva prúdy, kontroverznosť ex-predsedu, strata dôveryhodnosti a zhoršenia imidžu krajiny. To boli piliere prepadu FPÖ vo voľbách 2002.

 

 

Odchod nového predsedu Mathiasa Reichholda pomohol k ďalšej fragmentácií. Tradicionalistický blok Haiderovcov blokoval reformy stúpencov Susanne Reis-Passerovej, ktorá chcela liberalizovať FPÖ a odpútať sa od kultu osobnosti a naopak. Táto snaha bola neúspešná.[15] Nespokojnosť s hádkami voliči prejavili hlasovaním, keď kľúčovú úlohu zohral faktor silného lídra. Wolfgan Schusel z ÖVP ako predchádzajúci kancelár ním bol.

 

 

Mediálnym marketingom sa stal dôveryhodnejší, progresívnejší, čistejší. Oslabených Slobodných zdiskreditoval a odobral im cca. 630 000 voličov. Socialisti nedokázali využiť tento priestor v rovnakej miere. Výnimkou bola oblasť Viedne. Tam sa presun hlasov pre Socialistov počítal na cca. 63 000. Výraznú úlohu v migrácií hlasov zohral precedens rakúskych volieb. Bol ním 22%-ný presun voličov medzi jednotlivými stranami od predchádzajúceho hlasovania.[16]

 

 

Narušilo to teóriu o sile a stabilite elektorátu v Rakúsku. Základňa hlasov FPÖ (bez J. Haidera) bola zmenená a nepotvrdili sa predpoklady o robotníckej strane. Pokles tohto segmentu bol z 47% (1999) na 16% (2002) a podobný pád zaznamenala strana aj pri mladšej generácií – do 30 rokov. Tam zisk hlasov zmenil rozmery z 35% (1999) na 14% (2002).[17] Jediný úspech zabezpečili voliči nad 60 rokov.

 

Heinz-Christian Strache (guardian.co.uk)

V parlamentných voľbách 2008 sa trend protestných strán zvýraznil. Slobodní našli novú tvár, ktorým bol Heinz-Christian Strache. Dynamický politik vytvoril konkurenciu pre Haidera. FPÖ si zmenila svoju červenú farbu na modrú a vystupovala viac konštruktívnejšie. Tak sa graficky sa vymedzili voči Haiderovcom a  tematicky voči ostatným stranám.
10%-ný zisk strany BZÖ, ktorá mala predpoklad na 4%-ný zisk, vytvoril z dvoch strán Tretieho tábora relevantnú politickú silu. Stratégia malej strany kalkulovala so zvyšovaním koaličného potenciálu. Pre ÖVP predstavovali miernejšiu alternatívu než nový Strache.

 

 

Preto sa kampaň sústredila na Haidera a tradičné protestné témy: inflácia, nezamestnanosť a prisťahovalci. Symbolom boli vyhrnuté rukávy.[19]

 

 

Dva týždne po voľbách Jörg Haider zomrel pri autohavárii. Vládu vytvorili Ľudovci so Socialistami, hoci ich konflikty vyvolali voľby. Účelová rozštiepenosť rakúskych nacionalistov nemusí mať dlhé trvanie. Pravdepodobne príde k prepojeniu týchto strán ako v regiónoch po voľbách 2009.

 

 

Moderná história strany FPÖ charakterizuje politickú stratégiu J. Haidera. Načrtá možnosti smerovania rakúskych nacionalistov a ukazuje výstupy takej politiky. Zároveň poukazuje na formovanie strany a vývoj politického nacionalizmu v krajine.
Pri tomto segmente voličov bol nacionálny populizmus správnou voľbou pre stranu, pretože sa zmenila z doplnkovej politickej sily na relevantného hráča. Pre krajinu to znamenalo menší prínos.

 

 

Slobodní boli do 80-tych rokov naklonení myšlienke európskej integrácie. Europeanistický postoj sa zmenil voľbou lídra v roku 1986. Protestná rétorika, hlavný faktor politického marketingu, sa premietla najmä do európskych tém. Tak Slobodní upevnili vnútrostranícke prúdy a negovali regionálne rozdiely. K zmene prispela aj dohoda strán ÖVP a SPÖ o vzájomnej spolupráci pri integrácií krajiny. Iba protestná kritika prilákala nerozhodnutých a znechutených voličov. Príkladom schizofrenických postojov FPÖ bolo hlasovanie v roku 1989, kedy podporila v parlamente prihlásenie sa do Európskeho spoločenstva.

 

 

Naopak, v roku 1994 odmietla návrh ústavného zákona o pristúpení do EÚ a zaujala postoj mäkkého euroskeptizmu.[20] V eurovoľbách (2000) im tento postoj zabezpečil zisk 5 z 18 kresiel v EP.

 

 

Nové vedenie Slobodných opäť skúsilo liberalizovať politiku strany. Tento krok a vnútrostranícke konflikty znamenali bojkot voličov FPÖ v hlasovaní. Obhájili jeden mandát z  piatich.[21] Formálne eurovoľby vyhrala strana ÖVP, neformálne politický projekt: Kandidátka Hans-Peter Martina (List Dr. Hans-Peter Martin fur echte kontrolle in Brussel).[22]

 

 

Tento projekt získal dva mandáty. Kandidátka bola iniciatívou politológa a novinára časopisu Der Spiegel Hansa-Petera a moderátorky ORF Karin Resetarisovej. Kampaň  konštruktívneho populizmu, ktorý si zakladal na kritike byrokracie v EÚ prekvapila. Podporovaná novinami Die Neue Kronen Zeitung zmobilizovali 60% voličov FPÖ. Jednorazový projekt, ako ho označovali, obhájil svoju pozíciu aj v eurovoľbách 2009. [23]

Politická stratégia J. Haidera mala presné vízie, bola zrozumiteľná a  čitateľná. Prinášala politiku spať na ulicu. Z miest do dedín. Vytvárala  nádej, reprezentovala tradicionalistickú  spoločnosť Rakúska, pričom sekundárne reformovala stranícky systém v krajine. Negatívom bolo rozštiepenie spoločnosti, atmosféra strachu, reinkarnácia úvah o Lebensraum-e a fiktívna potreba boja proti narušiteľom. Išlo o využite kolektívnej psychológie, obrana spoločnosti voči neznámemu, vychádzajúc z teórie E. Fromma. Najviac ohrozené sa cítia najmenej dotknuté vrstvy obyvateľstva.[24]

 

 

Táto stratégia bola zaobalená do farebných tónov červenej a oranžovej. Na jednej strane znamenajú úspešnosť, hravosť, nekonformnosť. Pri negatívnych asociáciách zase ohrozenie, nebezpečenstvo, útočnosť, čo pomohlo vyvolať mobilizačný efekt.[25] 

 

 

Stratégia silného aparátu regionálnych štruktúr a kontroverznosť vytvorila politický kult osobnosti v krajine.
Ten sa stal vzorom pre ďalšie ultrapravicové zoskupenia v EÚ (spolu s Národným Frontom J. M. Le Pena a Britskou národnou stranou). Vďaka tomu sa Haider po smrteľnej autonehode z 11. októbra 2008 zaraďuje medzi tri najznámejšie politické osobnosti Rakúska, k Brunovi Kreiskemu a Kurtovi Waldheimovi.

 

Odkazy

 

[1] Charvát, J. (2007): Současný politický extremismus a radikalismus, Praha: Portal s.r.o., s. 71
[2] Miller, D. (1995): Blackwellova encyklopedie politického myšlení, Brno: Proglas, s. 382
[3] Krastev, I. (2007): The Populist moment, www.eurozine.com, 18. 9. 2007
[4] Ilowiecky, M. (2003): Moc a nemoc médií, Bratislava: Veda, s. 41
[5] Fiala, P. (1999): Nacionalistické strany v Evropě, Brno: Mezinárodní politologický ústav, s. 54
[6] Hloušek, V. (2008): Konflikt versus konsensus - Konfliktní linie, stranické systémy a politické strany v Rakousku 1986 – 
2006, Brno:  Mezinárodní politologicky ústav, s. 225
[7] Hloušek, V. (2008): Konflikt versus konsensus… cit. d., s. 226
[8] Milza, P. (2005): Evropa v černých košilích, Praha:  Themis, s. 384
[9] ibid. s. 389
[10] SME: Jörg Haider založil novú stranu, www.sme.sk, 5. 4. 2005
[11] Aktualne.sk: Jörg Haider je pred návratom do vrcholovej politiky Rakúska, www.aktualne.sk, 2.8 2008
[12] Hloušek, V. (2008): Konflikt versus konsensus… cit. d., s. 227
[13] ibid.
[14] SORA (2002) : Wahltagsbefragung Nationalratswahl 2002, Wien: Institute for Social Research and Analysis
[15] Hloušek, V. (2008): Konflikt versus konsensus… cit. d., s. 227
[16] SORA (2002) : Wahltagsbefragung Nationalratswahl 2002, Wien: Institute for Social Research and Analysis, s. 3
[17] Hloušek, V. (2003): Parlamentné voľby  v Rakúsku 2002, Brno: Středoevropské politické studie
[18] Hloušek, V. (2003): Parlamentní volby… cit. d 
[19] Hajek, P., Kovar, A. (2008): Die österreichische Nationalratswahl 2008 und die standortpolitischen Folgen, Wien: Kovar 
 & Köppl Public Affairs Consulting,  s. 7-8
[20] Conti, N. – Verzichelli, L. (2003) : Party Contestation of the Political Space and the European Issue. Position of Italian
Parties (1994-2002), Siena: University of Siena, s. 21
[21] Hloušek, V., Poláčková, K (2005): Volby do Evropského parlamentu 2004 v Rakousku a rakouské politické strany, Brno: Středoevropské politické studie
[22] SORA (2004): Wählerstromanalyse EU-Wahl, 2004, Wien: Institute for Social Research and Analysis
[23] Hloušek, V., Poláčková, K (2005): Volby do Evropského parlamentu 2004 v Rakousku a rakouské politické strany, Brno: Středoevropské politické studie
[24] Fromm, E. (1997): Anatomie lidské destruktivity, Praha:  Nakladatelstvo Lidové noviny, s. 198-200
[25] Jablónski. A.W. (2006): Politický marketing – úvod do teórie a praxe, Bratislava: Barrister a Principal, spol.s.r.o.
 s. 126-127