A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes41
mod_vvisit_counterVčera110
mod_vvisit_counterTento týždeň473
mod_vvisit_counterTento mesiac2701

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Unipolarita
Napísal: Ľubomír TOKÁR   
Piatok, 23.októbra 2009 - 11:33 hod.

Zdravý rozum, médiá aj experti tvrdia to isté: najmocnejším štátom na svete sú USA. Zároveň niet pochybností o tom, že politika medzi štátmi už nefunguje tak, ako to bolo počas Studenej vojny. Podľa niektorých sa svet dodatočne radikálne zmenil po teroristických útokoch na USA z 11. septembra 2001. Aké sú však dopady skončenia Studenej vojny na medzinárodnú politiku a v čom konkrétne sa odlišuje od bipolárneho usporiadania? Tento článok je pokusom o poskytnutie stručných odpovedí. Jeho prvá a druhá časť pojednávajú o medzinárodnom systéme a o tom, ako je možné uchopiť jeho štruktúru. Ďalšia časť sa týka konceptu polarity a nasledujúce tri časti analyzujú štrukturálnu logiku, stabilitu súčasného unipolárneho usporiadania a absentujúci proces mocenskej rovnováhy. Posledná časť naznačuje implikácie pre Slovenskú republiku.

Štruktúra medzinárodného systému

Medzinárodný systém pozostáva zo štruktúry a interagujúcich prvkov. Prvkami sú štáty, ide teda o štátocentrický prístup, ktorý privileguje štáty na úkor iných kategórií politických aktérov. Dôležité je však pristaviť sa pri poňatí štruktúry medzinárodného systému, pretože jej existencia umožňuje hovoriť o existencii systému a systémových efektoch vôbec. Popredný predstaviteľ (a zakladateľ) štrukturálneho realizmu Kenneth N. Waltz definoval štruktúru medzinárodného systému pomocou troch kritérií (Waltz 1979:79-101):

  • spôsob, akým sú usporiadané prvky systému;
  • rozdelenie úloh, ktoré plnia prvky systému;
  • distribúcia mocenských zdrojov medzi prvkami systému.

 (autor pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici)

Prvé kritérium určuje zásadnú podstatu medzinárodnej politiky, ktorá je, v protiklade k domácej/vnútroštátnej politike, usporiadaná anarchicky. Anarchia v tomto prípade neznamená bezvládie alebo chaos, ale absenciu vyššej politickej autority nad úrovňou štátov, ktorej by podliehali a ktorá by mohla kontrolovať ich aktivity, ale aj garantovať ich existenciu. Anarchia vo vzťahu k použitiu násilia znamená neustálu možnosť vojny vzhľadom na to, že neexistuje nič, čo by jej vzniku mohlo zabrániť.
 
 
Kým vo vnútroštátnom prostredí je to štát, ktorý disponuje (viac alebo menej úplným) monopolom na legitímne použitie ozbrojeného násilia, v medzinárodnej politike je moc decentralizovaná a rozptýlená medzi štátmi. Anarchický princíp usporiadania prvkov systému (analogickým princípom pre domácu politiku je hierarchia) je synonymom pre medzinárodnú politiku ako sféru politických vzťahov sui generis, je vnímaný ako historicky nemenná konštanta, ktorá, ak by bola nahradená hierarchiou (napr. v podobe vzniku svetového štátu), by znamenala zánik medzinárodnej politiky v súčasnom ponímaní – ako vzťahov medzi navzájom nezávislými politickými jednotkami. Definícia princípu usporiadania na základe dvoch vzájomne sa vylučujúcich alternatív (anarchie a hierarchie) nie je prijímaná bez výhrad (iní autori uvažujú o oboch pojmoch ako o koncových bodoch spektra rôznych možností, ďalší uvažujú o súčasnej prítomnosti hierarchie v anarchii), ale pre naše účely práve kvôli svojej jednoduchosti postačí.
 
 
Druhé kritérium definície štruktúry označuje rozsah politických úloh alebo cieľov, ktoré prvky systému (štáty) musia splniť, aby mohli zabezpečiť svoje prežitie v systéme (reprodukovať sa ako nezávislí politickí aktéri). Minimalistickým cieľom je zabezpečiť svoje prežitie, maximalistickým by bola snaha o expanziu a prípadné ovládnutie celého systému. Vzhľadom na anarchickú povahu medzinárodnej politiky a nerovnomerné rozdelenie zdrojov v ňom je vhodnejším predpokladom prvý – napokon, len štáty, ktorých prežitie je zabezpečené, si môžu klásť dodatočné ciele. Dá sa teda predpokladať, že všetky štáty v systéme sú si funkčne podobné – konajúc prostredníctvom politických aktérov kladú si (v dôsledku anarchicky konfigurovaného prostredia) rovnaké základné úlohy (prežiť), pretože sa nemôžu spoliehať na vyššiu autoritu, ktorá by to robila namiesto nich.
 
 
Samozrejme, jednotlivé štáty sa líšia množstvom zdrojov, ktoré môžu reálne použiť na zabezpečenie tohto cieľa, ak však nedokážu splniť tento základný predpoklad, môžu prestať existovať ako prvky systému, čo motivuje ich svojpomocné správanie (angl. self-help) – realizovať primárne vlastné záujmy. Aj toto kritérium je značne zjednodušujúce a tiež nie je akceptované bezvýhradne[1]. Napr. vzťah medzi protektorátom a protektorom poukazuje na prítomnosť istej „deľby práce“ medzi dvoma štátmi, keď protektorát neformuluje samostatnú zahraničnú politiku, ktorá je kontrolovaná protektorom (podobne vo vzťahu kolónie a koloniálnej mocnosti, pokiaľ ide o formulovanie cieľov hospodárskeho rozvoja kolónie).
 
 
Okrem funkčnej (ne)podobnosti je možné uvažovať aj o štrukturálnej (ne)podobnosti, ktorá označuje rozdiely vo vnútornej štruktúre prvkov systému (napr. prítomnosť politických aktérov s rôznou vnútornou štruktúrou: mestské štáty, ríše a teritoriálne štáty v rovnakom čase). Rovnako ako v prípade prvého kritéria, aj tu v záujme jednoduchosti zdôrazňujeme funkčnú podobnosť štátov, pretože účelom článku nie je rozriešenie teoretického sporu, ale opis užitočnosti istého pohľadu na medzinárodnú politiku. Koniec koncov, v súčasnom prostredí, ktoré inštitucionalizovalo normu suverenity (kde je norma suverenity hlboko inštitucionalizovaná), možno prijať východiskový predpoklad o tom, že jednotlivé štáty sa snažia minimálne o jej zachovanie a presadzovanie autonómie voči iným štátom.
 
 
Tretie kritérium sa týka rozdelenia mocenských zdrojov medzi jednotlivé štáty. V medzinárodnej politike je markantné nerovnomerné rozdelenie moci medzi štátmi. Ako bolo spomenuté vyššie, štáty sa líšia množstvom alebo podielom zdrojov, ktorými disponujú v snahe o naplnenie základných záujmov. Kritérium nazývané distribúcia spôsobilostí alebo mocenských zdrojov označuje spôsob, akým sú zdroje rozptýlené alebo koncentrované v systéme medzi celkovou populáciou štátov. Martin Wight považuje za zložky moci „veľkosť populácie, strategickú pozíciu a geografický rozsah a hospodárske zdroje a priemyselnú výrobu“ a okrem nich aj „administratívnu a finančnú efektívnosť, vzdelanie a technologické zručnosti a predovšetkým morálnu súdržnosť“ (Wight 1977, s. 26), K. N. Waltz medzi ne ráta „veľkosť populácie a teritória, vybavenosť zdrojmi, ekonomickú spôsobilosť, vojenskú silu, politickú stabilitu a kompetentnosť“ (Waltz 1979, s. 131), Mearsheimer hovorí o vojenskej a latentnej (hospodárskej) zložke moci (Mearsheimer 2001, s. 55).
 
 
Aj v tomto prípade je možné realitu medzinárodnej politiky pre účely analýzy zredukovať do zvládnuteľných rozmerov – zameraním sa na zdroje najmocnejších štátov. Inými slovami, pri definícii štruktúry je možné odhliadnuť od väčšiny štátov v systéme ako (mocensky) irelevantných. Deľba moci rozdeľuje celú populáciu štátov na dve skupiny – silné a slabé. Slabé štáty sú pre určenie štruktúry medzinárodného systému nepodstatné, rátajú sa len silné štáty. Príklad tímov v prvej a druhej lige (akéhokoľvek športu) by mal osvetliť podstatu: silné tímy kvalitatívne predstavujú samostatnú triedu. Triviálnym (aj keď nie rozhodujúcim) kritériom rozdelenia štátov na tieto dve triedy je teritoriálna veľkosť a veľkosť populácie.
 
 
Len teritoriálne veľké štáty disponujú veľkým hospodárstvom, ktoré je možné pretaviť do vojenskej sily (nie každý veľký štát je nevyhnutne veľmocou, závisí to okrem iného napr. od stupňa jeho hospodárskeho rozvoja). Len ľudnaté štáty však môžu mať veľkú ekonomiku a využiť teritoriálne zdroje krajiny a vytvoriť v prípade nutnosti veľké armády (v minulosti) a technologicky na úrovni vybavené armády, (dnes). Sústredenie záujmu len na silné štáty zároveň dodatočne odôvodňuje elimináciu iných politických aktérov ako štátov, urobenú na samom začiatku: hoci sa moc nadnárodných korporácií alebo medzinárodných organizácií môže zdať byť nepríjemne veľká z pohľadu malých a slabých štátov, niet pochybností o tom, kto má navrch v prípade vzťahu korporácia: veľmoc.
 
 
Počet štátov, ktoré sú výrazne silnejšie než zvyšok populácie štátov určuje podobu štruktúry systému medzinárodnej politiky. Štruktúra v tomto ponímaní označuje počet dominantných štátov – pólov systému a štruktúra systému = polarita (štruktúry) systému. Podobne ako v ekonómii možno podobu trhu rámcovo označiť za monopolnú, oligopolnú alebo dokonale konkurenčnú, v politológii štruktúru straníckeho systému ako systém s jednou dominantnou stranou (ČSSR), multistranícky (SR) či dvojstranícky (USA), v štrukturálnej systémovej teórii medzinárodnej politiky je štruktúra systému určená počtom dominantných polárnych štátov.
 
 
Tak, ako prebieha konkurencia v ekonómii či stranícka súťaž v domácej politike rozdielne v závislosti od toho, ako vyzerá štruktúra ich príslušných systémov, aj povaha medzinárodnej politiky je premenlivá v závislosti od toho, ako je konfigurovaná štruktúra systému, definovaná počtom pólov. Spykman prirovnal medzinárodnú politiku k magnetickému poľu (Spykman – Rollins 1939:395): „V ktoromkoľvek okamihu existujú isté veľké mocnosti [= štáty, pozn. autora], ktoré v tomto poli fungujú ako póly. Posun v relatívnej sile týchto pólov alebo objavenie sa nového pólu zmení pole a posunie siločiary.“
 
 
Tento spôsob uvažovania predpokladá, že každý pól je v dostatočnom kontakte so všetkými ďalšími pólmi. Abstrahuje v záujme teoretickej čistoty od komplexnejšej reality tým, že „vytrháva“ štáty z ich geografického prostredia. V skutočnosti sú interakcie častejšie v ich bezprostrednom okolí štátov než naprieč celým systémom. Preto niektorí autori obmieňajú definíciu štruktúry o geografické prvky – napr. v podobe „zastavujúcej sily vody“ (Mearsheimer 2001) alebo regionálnych bezpečnostných komplexov (Buzan – Waever 2003).

 
 
Štrukturálne konfigurácie polarity
 
 
Základných konfigurácií štruktúry (polarít) je len niekoľko. Bežný výpočet uvádza nasledujúce tri jasné ideálne typy, ktoré majú odlišnú „štrukturálnu logiku“, teda sa spájajú s odlišnými tendenciami a zákonitosťami fungovania medzinárodnej politiky:
  • multipolarita
  • bipolarita
  • unipolarita
Neznamená to, že množina možností je touto týmto vyčerpaná, ani to, že sú všeobecne uznávané. Rôzni autori hovoria o. i. o bi-multipolarite, uni-multipolarite, tripolarite, konfigurácii 1+4, hegemónii, impériu, trojdimenzionálnej šachovnici alebo o nepolarite. Často rôzni autori používajú navzájom nekompatibilné označenia pre tú istú situáciu alebo obdobie, čo platí pre minulosť aj pre súčasnosť. Napr. 90. roky je možné z tohto hľadiska vnímať ako kontext teoretického sporu o to, či je možné situáciu po skončení Studenej vojny charakterizovať ako bipolaritu v pozmenenej podobe, rodiacu sa multipolaritu, uni-multipolaritu, unipolárny moment, unipolárnu éru, situáciu 1 superveľmoc + 4 veľmoci, trojdimenzionálnu šachovnicu 1 + 3 + n, alebo dokonca nepolaritu. Presekať sa touto terminologickou džungľou je pri rozsahu článku nemožné, preto akceptujeme označenie súčasnej konfigurácie štruktúry medzinárodného systému ako unipolárnej (alebo hegemonickej), pričom polárnym štátom sú USA.
 
 
Vhodné je poukázať tiež na rozdiely v rámci samotnej kategórie silných štátov, ktoré sú si, pokiaľ ide o ich podiel mocenských zdrojov, nerovnými partnermi. V tomto ohľade zohráva mimoriadny význam dvojica pojmov veľmoc a superveľmoc. Oba pojmy označujú štáty, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým sa medzinárodná politika „hrá“ na globálnej úrovni. Rozdiel medzi nimi spočíva v rozdielnom mocenskom potenciáli a nejasnosti ohľadom týchto pojmov stoja v pozadí teoretických nezhôd o označení konfigurácie štruktúry systému po skončení Studenej vojny.
 
 
Superveľmoc je štát, ktorý disponuje špičkovými vojenskými silami a hospodárstvom, ktoré je schopné udržať jeho vojenské postavenie. Ide o štát, ktorý dokáže projektovať svoju moc za vlastné hranice a dokáže byť prítomný vo všetkých kľúčových regiónoch sveta ako relevantný hráč. Počas Studenej vojny boli ako veľmoci označované len dva štáty – USA a ZSSR a na uchopenie rozdielu medzi nimi a multipolárnym usporiadaním piatich európskych veľmocí sa ujal pojem superveľmoci. Tempo a rozsah mocenského súperenia počas Studenej vojny jedna zo superveľmocí nevydržala a žiadny ďalší štát postavenie superveľmoci nezískal, preto, slovami Williama C. Wohlfortha (1999, s. 10): 2-1=1 a štruktúra systému po Studenej vojne je unipolárna.
 
 
Veľmoc je štát, ktorý disponuje v porovnaní so zvyšnými štátmi relatívne veľkým hospodárstvom a vojenskou silou a tiež dokáže projektovať moc za svoje hranice. Nemusí však byť prítomný vo všetkých regiónoch sveta. Okrem toho si musí nárokovať túto pozíciu voči ostatným štátom a status veľmoci mu musí byť relevantnými inými štátmi priznaný (formálne alebo konaním voči nemu). Najjednoduchším určením členstva v triede veľmocí je strata veľmocenského postavenia (Ruská federácia ako ex-ZSSR), alebo označenie za (potenciálneho) vyzývateľa jedinej superveľmoci (Čína, EÚ, India, Japonsko).
 
 
Veľmoc musí disponovať voľnými mocenskými zdrojmi, ktoré môže v prípade potreby použiť v inom regióne, musí sa teda dokázať „vymaniť“ z regionálnych záležitostí, pozdvihnúť sa na globálnu úroveň a nechať tam „počuť“ svoj hlas. To, že India nedokáže momentálne prekročiť prah regionálneho významu (viazaná Pakistanom), je pre Buzana dôvodom, prečo súčasnú konfiguráciu polarity na globálnej úrovni (= superveľmoci + veľmoci) označuje ako 1 + 4 (superveľmoc: USA + veľmoci: Čína, EÚ, Japonsko, Rusko). Inou a jednoduchšou klasifikáciou veľmocí a malých štátov je geografický rozsah záujmov veľmoci, ktorá má „všeobecné v protiklade k lokálnym záujmom“ (Wight 1977, s. 295).
 
 
(Super)veľmocenský status bol tradične získavaný (strácaný) víťazstvom (prehrou) vo vojne proti inej veľmoci. Preto konvenčným datovaním veľmocenského statusu USA je rok 1898, Japonska 1905, Číny 1945, resp. 1950 a datovanie statusu superveľmoci v prípade USA a ZSSR rokom 1945. Suezská kríza v roku 1956 označuje stratu veľmocenskej pozície Francúzska a Veľkej Británie, a „víťazstvo“ USA v Studenej vojne potvrdilo status USA a jeho stratu v prípade ZSSR/RF. Problémy s určením statusu veľmoci sú vyplavené na povrch v relatívne kľudných a mierových obdobiach medzinárodných vzťahov. Vtedy sa objavujú noví kandidáti (EÚ braná kolektívne alebo Francúzsko, Nemecko či Veľká Británia jednotlivo, Brazília, India, Južná Afrika, Nigéria, Turecko atď.)
 
 
Okrem toho, od založenia Spoločnosti národov v roku 1919 a následne v OSN má status veľmoci formálne právne vyjadrenie v kľúčových medzinárodných organizáciách. Právne vymedzenie statusu v organizáciách konzervuje mocenské rozloženie v konkrétnom minulom časovom okamihu, zmrazuje ich a umožňuje tak niektorým štátom diplomaticky boxovať v inej hmotnostnej kategórii. Skutočne zaslúžený veľmocenský status však odhalí len zmena prostredia z kooperatívneho na konfliktné. Nedávne konflikty ukázali (Irak 1991 a 2003, Bosna a Hercegovina 1995, Kosovo 1999, Afganistan 2001), že fakticky len USA disponujú svojím statusom zaslúžene. Dočasné (?) potlačenie prítomnosti a významu konfliktu medzi veľmocami umožňuje aj neodôvodnené nárokovanie si statusu.
 
 
EÚ je názorným príkladom, pretože profil jej mocenských zdrojov je nerovnomerne vychýlený v prospech hospodárskej moci (podobne ako v prípade Japonska) v protiklade k vojenskej. Kým je medzinárodné prostredie stabilné, tento rozpor sa nemá ako a kde prejaviť. EÚ je zároveň príkladom toho, že veľmocou nemusí nevyhnutne byť len štát, ale len za predpokladu, že funguje ako jednotný aktér v mocenských kalkuláciách relevantných iných veľmocí na globálnej úrovni.

 
 
Štrukturálna logika unipolarity
 
 
Základnou charakteristikou unipolárneho usporiadania je výrazne asymetrická koncentrácia mocenských zdrojov v jednom štáte, ktorý predstavuje kategóriu „sám osebe“. Bez toho, aby sme zachádzali do kvantitatívnych údajov, u rôznych autorov opakovanie zaznieva to, že USA sú štátom číslo jeden, pokiaľ ide o vojenskú, ekonomickú, technologickú a kultúrnu moc (Brzezinski 2004:7), ďalší k tým istým dimenziám dodávajú diplomatickú a jazykovú (Krauthammer 2002/2003:7) alebo geopolitickú dimenziu (Wohlforth:7).
 
 
Podstatou štrukturálnej logiky unipolarity je omnoho väčšia sloboda konania pre polárny štát v porovnaní s bipolárnym alebo multipolárnym usporiadaním. Táto voľnosť vzniká v dôsledku voľnej – nevyváženej moci, ktorá sa dá použiť, pretože nie je viazaná snahami o zabezpečenie prežitia. Systémová teória hovorí o štrukturálnych tlakoch, ktoré sú nútené štáty zohľadňovať pri koncipovaní svojich zahraničných a bezpečnostných politík, ak si majú zachovať svoje postavenie a nezávislosť. Unipolarita je usporiadaním, kde na polárny štát pôsobia štrukturálne tlaky najmenej, teda má najvyššiu mieru voľnosti konať podľa vlastných predstáv (prípadne aj proti štrukturálnym obmedzeniam). Len mocné štáty si môžu dovoliť ignorovať tlak štruktúry, pretože ich mocenský náskok v podobe mocenských zdrojov im umožňuje istú mieru nezodpovednosti.
 
 
Vysoký náskok v mocenských zdrojoch poskytuje silnému štátu dodatočnú hranicu bezpečnosti, aby si mohol dovoliť konať tak, ako uzná za vhodné – aj proti najvhodnejšiemu konaniu odvodenému z povahy súperenia v anarchickom prostredí. Mocenský náskok slúži v anarchii ako „poistka“. Keďže štrukturálne tlaky sú pre unipolárny štát slabé, teória nedokáže predvídať, akým spôsobom bude unipolárny štát konať, len popísať očakávané tendencie správania a hrubo načrtnúť možnosti. Pre pochopenie, vysvetlenie a predvídanie konkrétneho konania je nutné pozrieť sa dovnútra unipolárneho štátu, analyzovať jeho domácu politiku, teda podobu politického zriadenia a spôsob, akým sa tvoria jeho politické preferencie, ktoré môžu byť realizované v zahraničnej politike vzhľadom na široký manévrovací priestor poskytovaný mocenskými kapacitami a otvorený náskokom a vzdialenosťou medzi polárnym štátom a ďalšími relevantnými štátmi. Štruktúra v tomto ohľade opisuje formu a možnosti medzinárodnej politiky, kým domáca politika polárneho štátu jej obsah a smerovanie.
 
 
Bez toho, aby sme pozerali dovnútra USA, je možné uviesť niekoľko štrukturálne odvodených predpokladov správania sa unipolárnej superveľmoci (Waltz 1979:194-195; Buzan 2004:88-106; Jervis 2005:90-96):
  • snaha zachovať si postavenie: udržať pozíciu superveľmoci;
  • snaha zachovať si mocenský náskok: udržať pozíciu jedinej superveľmoci;
  • snaha zabrániť aktivácii procesu mocenskej rovnováhy: zabrániť vzniku protialiancií;
  • zníženie prahu citlivosti na hrozby voči postaveniu unipolárnej superveľmoci, prichádzajúce z rôznych regiónov sveta;
  • inklinácia k unilaterálnemu konaniu: preferencia konať skôr unilaterálne (bilaterálne) než multilaterálne;
  • stotožnenie svojich záujmov s celosystémovými záujmami: snaha manažovať systém;
  • konštrukcia záujmov superveľmoci s globálnym rozsahom: nič nie je mimo pozornosti unipolárnej superveľmoci;
  • snaha o zmenu statu quo a posilnenie vlastnej pozície: superveľmoc sa bude správať revizionisticky a bude ochotná použiť na posilnenie svojho postavenia silu.
Asymetrické rozdelenie zdrojov v systéme je z pohľadu dominantného štátu žiaduce – dokáže tak ovplyvňovať iných aktérov viac, než byť nimi ovplyvnený sám. Je v záujme dominantného štátu udržať existujúcu situáciu a brániť jej prípadným zmenám vo svoj neprospech – bráni teda daný status quo, ktorého najväčším beneficientom je sám.
 
 
Narastajúca moc má za výsledok rozšírenie spektra záujmov unipolárneho štátu. Ak platilo, že v bipolárnom kontexte neexistovali geografické periférie systému, ktoré by boli vyňaté z mocenského súperenia, platí to pre geografický rozsah záujmov USA: ide o jediný štát, ktorého záujmy sú skutočne globálne. Súvisí to s podielom ich relatívnej moci v systéme a zároveň záujme na udržaní statu quo: „Čím väčšia relatívna veľkosť jednotky, tým viac identifikuje svoj vlastný záujem so záujmom systému.“ (Waltz 1979:198) To pomáha vysvetliť záujem USA na zachovaní niektorých inštitúcií (najvhodnejším príkladom je NATO – viď príslušná kapitola), ktoré podľa štrukturálnych realistov stratili po skončení Studenej vojny svoje opodstatnenie a je možné očakávať pokles ich významu alebo priamo zánik.
 
 
Podľa Jervisa vedie zvýšená moc k identifikácii nových hrozieb. Najmocnejší štát je v porovnaní s inými štátmi  bezpečnejší proti tradičným medzištátnym hrozbám, zároveň má najväčší priestor na subjektívny výber akejkoľvek hrozby (spomedzi tzv. tradičných alebo nových) na vrchol svojej agendy. Ktorá bude dominovať, nie je otázkou pre štrukturálnu teóriu, ale domácu politiku. Po 11. septembri 2001 sa ňou stalo mysliteľné (ale ťažko realizovateľné) spojenie protiamerických teroristických skupín s deštruktívnou silou zbraní hromadného ničenia, a to nielen pre USA, ale prostredníctvom ich schopnosti „zvoliť si hrozbu“ aj pre tzv. medzinárodné spoločenstvo.
 
 
Paradox existuje medzi inklináciou USA obhajovať vlastnými silami vytvorený multilaterálny inštitucionálny status quo (viď nižšie) a inklinácia konať unilaterálne a zmeniť ho tak, aby viac odrážal zmenu moci USA a ich preferencií. Unilateralizmus predstavuje reflexívne konanie v unipolárnom usporiadaní, USA sa ho nemôžu vyvarovať, pretože sa pre ne v dôsledku posilnenej pozície zmenil pomer medzi nákladmi a výhodami zmeny statu quo vo svoj prospech.

 
 
Stabilita unipolarity
 
 
90. roky 20. storočia sa niesli v znamení teoretickej diskusie o tom, či je vôbec možné označiť systém za unipolárny. Unipolarita totiž v svetle štrukturálnej teórie predstavovala najmenej stabilnú podobu štruktúry, ktorá by sa mala vzápätí vrátiť do stabilnejšej bipolárnej alebo multipolárnej konfigurácie. Trvalo jedno desaťročie, kým sa situácia ustálila a nastala viac-menej zhoda v tom, že prostredie sa dá charakterizovať ako unipolárne. Paradoxom pritom je, že už koncom 70. rokov Waltz (1979:179-180) písal, že „správnou otázkou nie je, či tretia alebo štvrtá krajina vstúpi v dohľadnej budúcnosti do kruhu veľmocí, ale skôr či sa ZSSR v ňom dokáže udržať“, ako aj to, že „[B]ariéry pre vstup do klubu superveľmocí neboli nikdy vyššie a početnejšie“ (Waltz 1979:183).
 
 
Súperenie sa ťahalo ešte jedno desaťročie, napriek tomu trvalo jemu samému (Waltz 2000) 20 rokov, kým bol ochotný uznať, že štruktúra systému sa stala unipolárnou (keď v roku 1993 tvrdil, že ide o bipolaritu v pozmenenej podobe a multipolarita je na obzore). Charles Krauthammer písal začiatkom v roku 1990 o tom, že nastal unipolárny moment, no o 12 rokov neskôr pri pohľade späť svoj názor revidoval a tvrdil, že z momentu sa stala éra, ktorá by mohla trvať 30 alebo 40 rokov (Krauthammer 1990; Krauthammer 2002/2003:17). William C. Wohlforth v roku 1999 predvídal, že bude trvať niekoľko desaťročí, kým sa asymetrická distribúcia moci v prospech USA stane vyrovnanejšou a unipolarita môže trvať rovnako dlho ako bipolarita (1999:8). Christopher Layne rozdeľuje prístupy jednotlivých autorov k dĺžke trvania unipolarity do troch kategórií, ktoré sú všetky kompatibilné s realistickou logikou uvažovania (Layne 2006:134-140):
  • unipolárni optimisti (Krauthammer, Wohlforth): unipolarita je dlhodobo udržateľná;
  • unipolárni agnostici (Ikenberry, Walt, Art, Joffe): unipolarita je udržateľná za predpokladu, že USA dokážu konať zdržanlivo a tlmiť pocit ohrozenia iných štátov mocou USA; je možné, aby USA konali ako „mierny“ hegemón, poskytovali ostatným kolektívne statky a stabilizovali prostredie
  • unipolárni pesimisti (Jervis, Layne, Waltz, Mearsheimer): unipolarita je dlhodobo neudržateľná, „mierna“ hegemónia je oxymoron, USA nedokážu nezneužiť svoje postavenie a chtiac-nechtiac spustia proces mocenského vyvažovania
Čo vyššie uvedených autorov spája, je akceptovanie nevyhnutného konca unipolarity, avšak nezhodujú sa v tom, kedy to bude. Podľa Laynea je napr. Wohlforthov vyššie uvedený odhad, ktorý vychádza zhruba na rok 2030, vysoko nepravdepodobný. National Intelligence Council vo svojej analýze vývoja do roku 2020 predvída, že „pravdepodobné objavenie sa Číny a Indie ako nových veľkých globálnych hráčov ... zmení geopolitické prostredie s dopadmi potenciálne rovnako dramatickými ako v predchádzajúcich dvoch storočiach“ (NIC 2004:47). Každopádne sa však dá povedať, že unipolarita je faktom, ktorý sa v pre politiku relevantnej budúcnosti z pohľadu SR nezmení.
 
Pokiaľ ide o procesy, ktoré by mohli unipolaritu ukončiť, dá sa rozlíšiť niekoľko variantov (Wohlforth 1999:28; Layne 2006:148):
  • nerovnomernosť vývoja mocenského potenciálu štátov vedúca k vzniku nových pólov (viď vyššie uvedená správa NIC 2004);
  • regionálna politická integrácia vedúca k vzniku nových pólov (napr. konsolidácia EÚ);
  • vyváženie asymetrickej distribúcie moci alianciou iných štátov (pozri nižšie);
  • nadmerné angažovanie sa v rôznych konfliktoch v rôznych regiónoch súčasne (angl. overextension, overstretch, „hegemon‘s temptation“);
  • erózia domácej podpory v dôsledku nákladnosti udržiavania pozície superveľmoci (vzhľadom na to, že ide o problematiku domácej politiky, je táto možnosť vynechaná);
Teoretický konsenzus o tom, čo spúšťa proces mocenskej rovnováhy, neexistuje. Podľa niektorých autorov slabšie štáty vyvažujú moc silnejších štátov (Waltz), podľa iných nie moc samú osebe, ale vyvažujú len takú koncentráciu moci, ktorá je považovaná za hrozbu (Stephen Walt), ktorá je funkciou nielen samotných mocenských spôsobilostí, ale tiež geografickej blízkosti, ofenzívnych spôsobilostí a agresívnych zámerov. V prípade unipolarity je dilema platnosti jednej či druhej podoby teórie zjednodušená tým, že unipolárny štát je tým, proti ktorému by sa mali spojiť iné veľmoci. V unipolarite niet pochybností o tom, kto má najväčšiu moc a kto predstavuje najväčšiu potenciálnu hrozbu. Kľúčovým spojením sú slová „potenciálna hrozba“. Percepcia toho, či materiálne dominantný štát je vnímaný ako aktuálna alebo len latentná hrozba, je nevyhnutne subjektívna a je od štátu k štátu premenlivá, pretože jednotlivé štáty sa líšia v identifikácii toho, čo považujú za najväčšiu hrozbu [2].
 
 
Zároveň sa položením dôrazu na význam vnímania moci ako hrozby otvára cesta k tomu, aby dominantný štát manipuloval spôsob, akým je vnímaný inými. Ak je možné potlačiť obavy z moci, zmierniť pocit ohrozenia iných štátov zo strany dominantného, potom je možné udržať asymetrickú distribúciu moci bez toho, aby bol aktivovaný proces vyvažovania. Tieto idey stoja v pozadí diskusií o tzv. „grand strategy“ USA, teda o spôsobe, akým majú USA definovať svoje zahranično-politické ciele a akými prostriedkami sa majú snažiť o ich čo najefektívnejšie naplnenie.

 
Absencia vyvažovania
 
 
Tradičným nástrojom mocenskej rovnováhy, ktorý bráni nadmernej koncentrácii moci jedným štátom, je vytváranie protihegemonických aliancií inými pólmi. Nevyvážená a nekontrolovaná moc je totiž potenciálnou hrozbou a „tí, ktorí necítia vonkajšie obmedzenia, majú tendenciu necítiť vôbec žiadne zábrany“ (Jervis 2005:93) pri realizácii vlastných cieľov. Preto najlepším spôsobom, ako zneužitiu nevyváženej moci zabrániť, je vytvoriť jej protiváhu. Od skončenia Studenej vojny sa žiadna anti-USA aliancia nevytvorila, a to napriek deklaráciám politikov mnohých štátov, naznačujúcom ich nespokojnosť s existujúcim stavom. Zároveň ide o teoretickú anomáliu, ktorá sa dá vysvetliť viacerými spôsobmi (realistickým, liberálnym a konštruktivistickým prístupom v uvedenom poradí):
  1. asymetrickou distribúciou moci;
  2. liberálnou povahou politického režimu USA a nimi vytvoreného medzinárodného usporiadania;
  3. prítomnosťou bezpečnostného spoločenstva medzi relevantnými štátmi.
Ad 1) V unipolárnej štruktúre na rozdiel od bipolárnej absentuje jasný vyzývateľ mocenskej pozície superveľmoci, čo znamená, že v systéme chýba zdroj dominantného celosystémového konfliktu podľa vzoru Studenej vojny. Vysvetlením neprítomnosti vyvažovania je asymetrické rozdelenie moci v prospech jedného aktéra. Žiadny vyzývateľ, braný jednotlivo, nedisponuje dostatočnými kapacitami, aby sa mohol individuálne postaviť proti moci USA (existuje priepasť medzi číslom 1 a 2 v systéme). Hoci pre vytvorenie anti-USA aliancie existujú aj v súčasnosti dostatočné materiálne predpoklady, problémy kolektívneho konania, súvisiace s nutnosťou spojiť rozptýlené kapacity viacerých veľmocí, sú v krátkom časovom horizonte neprekonateľné. Okrem toho, veľmoci, ktoré by mohli takúto alianciu vytvoriť, sa nachádzajú blízko seba, nie za oceánom ako USA, a preto predstavujú pre seba väčšiu hrozbu než vzdialená superveľmoc. Kým dokáže USA zručnou diplomaciou udržať svojich prípadných súperov rozdelených, nemá sa čoho obávať. O schopnosti USA „dezagregovať“ sa bolestivo dozvedela EÚ na začiatku roku 2003, napr. v liste ôsmich z januára a liste vilniuskej desiatky z februára 2003.
 
 
Realisti však na problém s absentujúcim procesom mocenskej rovnováhy zareagovali rozvojom konceptu samotného, a to smerom k „natiahnutiu“ jeho významu tak, aby sa adaptoval na prax nekompatibilnú s očakávaniami teórie. Kým v tradičnom ponímaní ide o tzv. tvrdé vyvažovanie (angl. hard balancing) prostredníctvom buď mobilizácie vnútorných zdrojov krajiny alebo zvýšením vlastnej moci vstupom do aliancie, reakcia na vývoj v 90. rokoch priniesla koncept tzv. mäkkého vyvažovania (angl. soft balancing). Jeho podstatou je spoločný a koordinovaný postup štátov proti superveľmoci a cieľom zamedziť tomu, aby superveľmoc dosiahla svoje ciele, ktoré idú proti záujmom vyvažujúcich štátov (Pape 2005). Táto forma vyvažovania nevedie k spoločnému vojenskému postupu proti superveľmoci – vyvažujúce štáty sú si vedomé svojej (zatiaľ) nedostatočnej moci a kým nedôjde k jej posilneniu alebo oslabeniu superveľmoci, sú ich ciele menej ambicióznymi.
 
 
Ad 2) Iným vysvetlením absentujúceho procesu vyvažovania moci USA je argumentácia, podľa ktorej USA vytvorili po skončení druhej svetovej vojny liberálne medzinárodné usporiadanie postavené na ekonomických, politických a bezpečnostných inštitúciách, v ktorých USA zviazali svoju moc tak, že ju investovali do medzinárodných multilaterálnych inštitúcií a tým ju dlhodobo upevnili, ale bez toho, aby bola pociťovaná ako hrozba. Vytvorenie medzinárodných organizácií ako OSN, NATO, Svetová banka a MMF v 40. rokoch 20. storočia je príkladom tohto usporiadania medzi krajinami s demokratickým politickým režimom (primárne, hoci nie výlučne). Všeobecné línie tohto usporiadania a záujmy USA predchádzali vzniku Studenej vojny (Ikenberry 2006; Layne 2006) a práve tak prežili aj jej koniec. Vysvetlením snahy USA o vytvorenie medzinárodného usporiadania je podľa Ikenberryho povaha politického režimu a politickej identity USA, kým Layne zdôrazňuje ekonomický záujem na tzv. politike otvorených dverí. Inštitúcie zmierňujú mocenské asymetrie, tlmia pocit hrozby predstavovanej koncentráciou mocenských zdrojov, zvyšujú mieru stability a predvídateľnosti medzinárodného prostredia. Zároveň predstavujú kolektívne statky pre ďalšie štáty systému, ktoré môžu prenechať bremeno povinnosti niesť náklady tohto usporiadania dominantným štátom.
 
 
Ad 3) V podobnom duchu sa nesú (štrukturálne) argumenty konštruktivistického typu, podľa ktorých nie je možné definovať štruktúry v medzinárodnom prostredí len na základe materiálnych faktorov, ale tiež na základe ideí, ktoré tvoria zdieľaný spoločný sociálny priestor intersubjektívnych významov. Tie prisudzujú rôzny význam reálne existujúcim materiálnym zdrojom v závislosti od toho, aké idey sú zdieľané. Jedným z relevantných konceptov je bezpečnostné spoločenstvo, ktoré označuje skupinu štátov, kde „existujú skutočné záruky, že členovia tohto spoločenstva nebudú proti sebe fyzicky bojovať, ale budú riešiť svoje spory nejakým iným spôsobom“ (Deutsch, citovaný v Eilstrup-Sangiovanni 2006:69).
 
 
Štáty bezpečnostného spoločenstva sa navzájom vnímajú (predpoklad demokratického režimu nie je nutný) ako priatelia a táto zdieľaná predstava konštituuje súčasť ich identity a pomáha konštruovať obsah ich záujmov. Asymetria v mocenských zdrojoch je z tohto pohľadu irelevantná, pretože ich význam nie je hrozbou: V skratke: zbraní „priateľov“ sa netreba báť. Efekt na unipolaritu je podobný ako efekt liberálno-demokratického režimu: existencia bezpečnostného spoločenstva medzi superveľmocou a niektorými z veľmocí de facto prehlbuje priepasť medzi nimi na jednej strane a prípadnými „nepriateľmi“, podporuje USA a zvyšuje odstup medzi mocou USA a veľmocami mimo bezpečnostného spoločenstva. Navyše, spolupráca v rámci bezpečnostného spoločenstva je vnímaná ako stabilnejšia a trvácnejšia, vzhľadom na to, že sa týka sebadefinície a toho, ako sú konštruované záujmy. Spoločná identita vedie k zdieľaným alebo kompatibilným definíciám záujmov a následne uľahčuje spoločné konanie.
 
 
Bolo by však scestné ignorovať otázku moci pri konštrukcii identít a záujmov. Napokon, moc ako fenomén je nedeliteľná a jej rozdelenie je len analytickou pomôckou. Už raní teoretici medzinárodnej politiky delili moc na vojenskú, ekonomickú a moc nad mienkou (Carr 1939: 139) alebo hovorili o moci nad konaním a myslením druhých. Liberalizmus aj konštruktivizmus trpia defektmi, ktoré sú zrkadlovým obrazom realistického pesimizmu: prílišným optimizmom[3], pokiaľ ide o možnosti spolupráce, mieru a demokracie v medzinárodnom systéme.
 
 
Je otázkou moci, kto má navrch pri definovaní záujmov bezpečnostného spoločenstva. Odkiaľ sa berú zdieľané definície hrozieb? Sú formulované v slobodnej diskusii alebo nie? Kto má možnosť stanovovať agendu v tomto ohľade a prinášať témy? Prílišné zameranie sa na podobnosť režimu alebo faktor zdieľanej identity potláčajú význam moci, ktorá sa tak stáva sotva viditeľnou. Moc nad mienkou alebo ideami je, naopak, jednou z najväčších devíz, ktorými sa môže moc prejavovať. Ak dokážete svojho protivníka presvedčiť (ovplyvniť myšlienky v jeho hlave alebo jeho koncepciu seba samého), nemusíte vynakladať iné zdroje na to, aby ste zmenili jeho konanie, ktoré ide proti vašim záujmom.
 
 
Nedôjde k viditeľnému použitiu moci, pretože tá je aplikovaná o jeden krok skôr, neviditeľným spôsobom a v neposlednom rade – efektívnejšie a lacnejšie. Relevantným príkladom zdôrazňujúcim tento rozmer moci USA, môže byť formovanie agendy medzinárodných inštitúcií presadzovaním konceptu preempcie po 11. septembri 2001, v dôsledku čoho sa tento pojem (ktorého význam bol navyše natiahnutý tak, že obsiahol aj prevenciu) dostal do politických diskusií medzinárodných organizácií a krajín, kde bol úplne cudzí. Práve táto dimenzia moci je nedostatočne kriticky reflektovaná v SR, čo sa prejavilo napr. v nekritickom prebraní argumentácie USA vládou SR pred vojenským zásahom v Iraku v roku 2003, ale aj neskôr, na úrovni koncepčných dokumentov SR, napr. v aktuálnej bezpečnostnej stratégii SR[4].

 
Implikácie pre Slovensko
 
 
Kde predchádzajúci výklad ponecháva SR? SR predstavuje v tejto optike malý a slabý štát, ktorého mocenské zdroje (rozloha 49 000 km2, populácia 5,5 milióna, ozbrojené sily v počte 16 500 ľudí atď.) blednú v relatívnom porovnaní aj s bezprostrednými regionálnymi susedmi. Malé štáty sú štrukturálnymi teóriami prehliadané ako irelevantné, čo však neznamená, že malé štáty nemusia riešiť problémy svojho prežitia vlastnými silami v anarchickom prostredí. Práve naopak, malé štáty musia byť omnoho opatrnejšie než veľmoci, pretože prípadné chyby v zahraničnej politike môžu mať závažnejšie dôsledky. Bežnou inklináciou slabých štátov je hľadanie si partnerov a spojencov, ktorí by kompenzovali ich nedostatočný mocenský potenciál.
 
 
Malé štáty hľadajú spravidla ochranu u aktuálne dominantných štátov. Za 1. ČSR to bolo spojenectvo s Francúzskom a neskôr ZSSR, po marci 1939 klérofašistický Slovenský štát s Nemeckom, po roku 1945 so ZSSR a po roku 1989 s USA a EÚ. Prelietavosť malých štátov je bežná, pretože „malé mocnosti nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr 1939:134). Zmena spojenectva malých štátov má aj širší význam, pretože evokuje meniacu sa mocenskú štruktúru na regionálnej alebo globálnej úrovni. „Reorientácia a zmena spojenectva malých mocností ... môže byť prvým výsledkom posunu v rovnováhe síl (balance of forces) medzi veľkými mocnosťami.“ (Spykman – Rollins 1939:395). Typickou zahraničnopolitickou stratégiou malých štátov je tzv. bandwagoning – spojenectvo s mocnejším štátom (namiesto jeho vyvažovania) alebo dominantnou hrozbou v snahe o jej zmierlivosť a dobrú vôľu. Preto aj SR vyhovuje momentálna unipolárna štruktúra – za predpokladu, že pólom sú USA.
 
 
Malé štáty sú prirodzenými beneficientmi statu quo, v zahraničnej politike by teda mali obhajovať jeho stabilitu – ukotvením v normách medzinárodného práva, stabilizovaním vhodnej podoby mocenskej rovnováhy, resp. medzinárodného usporiadania, ktoré stelesňuje moc + normy, ktoré ochraňujú a stabilizujú ich postavenie v systéme, predovšetkým také formy usporiadania, kde je moc silných štátov zviazaná prostredníctvom práva a multilaterálnych inštitúcií. Revízia statu quo spravidla znamená pre malé štáty destabilizáciu postavenia ich samotných v systéme.
 
 
Samotné postavenie SR ovplyvňuje ona samotná len sekundárne. Prvotným hýbateľom sú polárne štáty, ktoré vytvárajú prostredie pre všetky ostatné. Malé štáty sa musia adaptovať v prostredí, ktoré nie je ich dielom a ktoré môžu ovplyvňovať len minimálne. Oveľa väčší význam než vývoj na celosystémovej úrovni má pre SR stav jej bezprostredného okolia, v ktorom sa odohráva drvivá väčšina jej interakcií (spoločenských, hospodárskych a politických). Týmto prostredím je EÚ. Šťastnou zhodou okolností je EÚ jednou zo súčasných veľmocí, čo je pre SR situácia bez historického precedensu. Po prvý raz môže diplomaticky a politicky „boxovať nad váhu“ svojich mocenských zdrojov. Členstvom v NATO totiž došlo k expanzii pozornosti (a sprostredkovane aj záujmov) SR na celosvetové otázky, avšak bez toho, aby bola táto expanzia podporený nárastom jej mocenských zdrojov. SR teda môže viac hovoriť, ale nemôže viac urobiť.
 
 
Táto pozícia od politickej elity SR vyžaduje vyššiu mieru zodpovednosti v prípadných otázkach globálneho významu (vzhľadom na podobu rozhodovacích mechanizmov EÚ). Aj malý štát totiž môže pôsobiť negatívne pri snahách o zvýšenie efektivity EÚ brzdením iniciatív alebo nástojením na zachovaní konsenzuálneho rozhodovania. SR by sa mala snažiť prispôsobovať svoj kurz „bližším mocným“, teda skôr EÚ než USA. Globálne rozdelenie moci SR nezmení, ale ak chce hrať globálnu politiku, malo by jej prirodzenú inklináciu predstavovať nasledujúce usporiadanie preferencií, berúc do úvahy relevantných partnerov: EÚ (EBOP) > NATO > USA.

 
Zdroje
Art, Robert J., 2003, A Grand Strategy for America, Cornell University Press, London.
 
Brzezinski, Zbigniew, 2004, Volba: Globálnáí nadvláda nebo globální vedení, Mladá fronta, Praha.
 
Buzan, Barry – Waever, Ole, 2003, Regions and Powers. The Structure of International Society, Cambridge University Press, Cambridge.
 
Buzan, Barry, 2004, The United States and the Great Powers. World Politics in the Twenty-First Century, Polity Press, Cambridge.
 
Carr, Edward H., 1939, The Twenty Years´ Crisis 1919-1939. An Introduction to the Study of International Relations, MacMillan, London.
 
Deutsch, Karl et al., 2006, Political Community and the North Atlantic Area: International Organization in the Light of Historical Experience, in: Eilstrup-Sangiovanni,
 
Mette (ed.), Debates on European Integration, Palgrave Macmillan, Basingstoke, s. 68-86.
 
Guzzini, Stefano, 2003, 'Self-fulfilling geopolitics'? Or: the social production of foreign policy expertise in Europe, DIIS Working Paper 2003:23, Danish Institute for
 
International Studies, http://www.diis.dk , 1. 9. 2008.
 
Ikenberry, G. John, 2006. Liberal Order & Imperial Ambition. Essays on American Power and World Politics, Polity Press, Cambridge.
 
Jervis, Robert, 2005, American Foreign Policy in a New Era, Routledge, Abingdon.
 
Joffe, Josef, 2007, Überpower. W. W. Norton & Co., London.
 
Krauthammer, Charles, 2002, The Unipolar Moment Revisited, in: National Interest, Winter 2002/2003, s. 5-17.
 
Layne, Christopher, 2006, The Peace of Illusions. American Grand Strategy from 1940 to the Present, Cornell University Press, London.
 
Mearsheimer, John J., 2001, The Tragedy of Great Power Politics, W. W. Norton & Co., New York.
 
National Intelligence Council (NIC), 2004, Mapping the Global Future, http://www.foia.cia.gov , 25. 3. 2008.
 
Pape, Robert A., 2005, Soft Balancing against the United States, in: International Security, Vol. 30 No. 1 (Summer), s. 7-45.
 
Spykman, Nicholas J. – Rollins, Abbie A., 1939, Geographic Objectives in Foreign Policy, I., in: The American Political Science Review, Vol. 33, No. 3 (June), s. 391-410.
 
Walt, Stephen M., 2005, Taming American Power. The Global Response to U.S. Primacy, W. W. Norton & Co., London.
 
Waltz, Kenneth N., 1979, Theory of International Politics, McGraw-Hill, New York.
 
Waltz, Kenneth. N., 1993, The Emerging Structure of International Politics, in: International Security, Vol. 18, No. 2 (Autumn), s. 44-79.
 
Waltz, Kenneth N., 2000, Structural Realism after the Cold War, in: International Security, Vol. 25, No. 1 (Summer), s. 5-41.
 
Wight, Martin, 1977, Power Politics, Penguin Books, Harmondsworth.
 
Wohlforth, William C., 1999, The Stability of a Unipolar World, in: International Security, Vol. 24, No. 1 (Summer 1999), s. 5-41.






Poznámky:

[1] Ignorovanie neustáleho re-konštruovania každého z (údajne) funkčne podobných aktérov, vyzdvihovanie materiálnych parametrov a vynechávanie iných, ktoré určujú, ako, kým a na čo sú dané materiálne parametre interpretované/použité, a či vôbec v sociálnej realite existujú, sú presne tie body, kde sa neoR/neoL teória všetkými silami snaží ubrániť poznatkom ostatných spoločenských vied. A miestami pripomína politicko-pozitivistickú verziu gréckych bájí, s štátmi ako antropomorfnými božskými entitami hrajúcimi tajomné hry, ktoré sa dajú pekne zobraziť v grafoch a tabuľkách* – pozn. Jakub Kavka


[2] Aj v rámci štátneho sveta je percepcia hrozieb priam symbolom diverzity, ktorá je podmienená inštitucionálne, situačne, osobnostne atď. – v rôznych kontextoch a rôznymi aktérmi sú ako „najväčšie“ prezentované rôzne „hrozby“. Pri jednaní zástupcu istej organizačnej zložky s USA to môže byť „terorizmus“, u eurokomisára zasa organizovaný zločin alebo migrácia. Iná zložka môže zasa uprednostňovať „hrozbu“ legitimizujúcu jej existenciu, prípadne sa tu môže prejaviť faktor osobnej invencie človeka povereného riadením (jednaním). V podmienkach postmoderného (postkomunistického) „sieťového“ štátu je potom značne problematické vnímať ho ako unitárneho aktéra – pozn. Ľubomír Lupták.

[3] Tu by som citoval Inis Claude (Guzzini 2003: 6-7): „[t]hese cases illustrate the widespread tendency to make the balance of power a symbol of Realism, and hence of respectability, for the scholar or statesman. In this usage, it has no substantive content as a concept. It is a test of intellectual virility, of he-manliness in the field of international relations. The man who ‘accepts’ the balance of power and who dots his writing with approving references to it, thereby asserts his claim to being a hard-headed Realist who can look at the grim reality of
power without flinching. The man who rejects the balance of power convicts himself of softness, of cowardly incapacity to look power in the eye and acknowledge its role in the affairs of states.“ – pozn. Ľubomír Lupták.


[4] Tu však išlo aj o sekundárnu socializáciu príslušníkov stále čerstvého slovenského štátneho sveta, ktorí imitovali svojich „significant others“ (väčšinou z USA) v procese tvorby „bezpečnostnej kultúry“, na druhej strane o absenciu hlbšieho záujmu o dané veci, jednoduché „vykazovanie činnosti“, banálne lajdáctvo a čudné predstavy o „politických lojalitách“. Problém neskúsenosti, ne-vzdelania, nezáujmu, zvláštnej politickej kultúry a omieľania hesiel namiesto diskusie* – pozn. Jakub Kavka.

 
< Predchádzajúca