Hoci sa medzinárodné spoločenstvo snaží zamedziť šíreniu zbraní vo svete, fakt je ten, že pre mnohé štáty je zbrojársky priemysel významným odvetvím. V tomto prípade výnimkou nie je ani Bielorusko. Bieloruské podniky majú tradične dobre rozvinuté väzby s Ruskou federáciou. Bieloruské zbrojárske spoločnosti vyrábajú pre ruskú armádu dôležité komponenty systémov protiraketovej a protivzdušnej obrany (S-300 a Topol). Bielorusko je však kritizované za to, že vyváža svoje zbrane do krajín nepriateľsky naklonených Západu a slúži ako „predĺžená ruka“ svojho východného partnera v oblasti exportu ruských zbraní do politicky nestabilných regiónov, vďaka čomu sa Ruská federácia vyhýba priamej zodpovednosti a medzinárodnej kritike.  

 

 

Môžeme konštatovať, že export ruských a bieloruských zbraní tvorí značnú časť príjmov pre vládny režim v Minsku. Hoci bieloruský minister obrany Leonid Maltsev pre ruské noviny Pravda v roku 2002 vyhlásil, že vývoz bieloruských zbraní tvorí ročne „len“ 200 miliónov amerických dolárov, západné médiá uvádzajú podstatne väčšie sumy, keďže oficiálni predstavitelia nezarátavajú čierny obchod. Napríklad, podľa článku New York Times od Marka Douglasa publikovaného v októbri 2006 Bielorusko za rok 2001 tajne poskytlo zbrane v celkovej hodnote 500 miliónov amerických dolárov, vrátane rakiet typu Kaťuša, protitankových striel a mín, palestínskym militantom, vládnym režimom v Iráne a Sýrii.

 

Hodnovernosť tejto informácie potvrdzuje aj článok Washington Times uverejnený na internete v marci 2008 pod názvom „Bellicosity in Belarus“, podľa ktorého Bielorusko predalo tajne zbrane v roku 2001 v celkovej hodnote 500 miliónov amerických dolárov Sýrii a radikálnemu šíitskemu libanonskému hnutiu Hizballáhu. Pokiaľ k tomuto čiernemu obchodu pripočítame zisky uvádzané oficiálnymi predstaviteľmi, môžeme konštatovať, že pre bieloruský rozpočet nejde o zanedbateľnú sumu. Akékoľvek čierne obchody však bieloruskí oficiálni politickí predstavitelia odmietajú. Napríklad, na začiatku mája 2009 bieloruský prezident Alexander Lukašenko vo vyhlásení pre médiá poprel, že by jeho krajina mala niekedy nejaké plány predávať zbrane do Sýrie či Iránu.
    

Na druhej strane určité faktory potvrdzujú tvrdenia západných médií, že oficiálni vládni predstavitelia v Minsku podporujú tajné obchody s kontroverznými režimami ako napríklad v Iráne a z týchto kšeftov majú značné provízie. V prvom rade, ide o tajný Lukašenkov fond, ktorého existenciu pripúšťajú bieloruské opozičné zdroje. Podľa vyhlásenia opozičného poslanca bieloruského Národného zhromaždenia Ivana Paškeviča z júna 2001 má bieloruský prezident pod kontrolou tajný tzv. „Špeciálny prezidentský fond“, ktorý obsahuje jednu miliardu amerických dolárov z nelegálneho predaja zbraní.

 

Podľa Paškeviča opoziční kandidáti na prezidentské voľby v septembri 2001 mali podozrenie, že Lukašenko chce využiť tieto prostriedky na volebnú kampaň. Lukašenko samozrejme neskôr poprel existenciu tohto fondu a aj akékoľvek informácie, že Bielorusko je zapletené do nelegálneho obchodu so zbraňami. Podľa jeho slov sú príjmy z predaja bieloruských zbraní v zahraničí zanedbateľné a on sám z nich osobne neprofituje.  
    

V druhom rade, samotné informácie uverejnené v médiách budia podozrenie o existencii tajných obchodov medzi Bieloruskom a kontroverznými režimami v Iráne, Sýrii a pod. Práve s týmito krajinami Minsk prehĺbil v poslednej dobe spoluprácu a došlo k viacerým vzájomným stretnutiam najvyšších predstaviteľov. Okrem ekonomickej spolupráce obe strany majú záujem na rozvoji bilaterálnych vojenských vzťahov. V máji 2007 sa bieloruský prezident Alexander Lukašenko stretol s iránskym ministrom obrany Mostafom Mohammadom Najjarom. Lukašenko vyhlásil počas tohto stretnutia, že bilaterálna vojenská spolupráca je založená na rozvoji technológií a Bielorusko implementuje spoločné kontrakty, ktoré podpísalo s Teheránom. Odmietol však bližšie uviesť, či sa uvedené dohody týkajú predaja zbraní. V marci 2009 sa sýrsky minister obrany Hassan Ali Turkmani stretol s predstaviteľmi bieloruského ministerstva obrany v Minsku.

 

Turkmani vyhlásil, že jeho krajina má záujem na rozvoji bilaterálnej vojenskej spolupráce. Sýrska delegácia navštívila sídla viacerých bieloruských zbrojárskych spoločností. Hoci nepadla v oboch prípadoch zmienka o dodávkach zbraní, je jasné, že Sýria a Irán majú záujem práve na rozvoji tohto aspektu spolupráce s Bieloruskom. Je zrejmé, že sýrskej delegácii počas návštevy bieloruských zbrojárskych podnikov išlo predovšetkým o dohody v oblasti dodávok zbraní. Pritom je logické, že pre médiá neboli zverejnené informácie o predaji zbraní kontroverzným režimom v Iráne či Sýrii.

 

Toto platí hlavne v súčasnosti, kedy sa Minsk snaží zlepšiť svoj obraz v očiach Západu s cieľom podporiť ekonomickú spoluprácu. Zaujímavé je tiež všimnúť si vyhlásenia bieloruských a ruských firiem uverejnené v médiách. Napríklad, ruská spravodajská agentúra RIA Novosti 29. mája 2009 vydala správu, podľa ktorej rusko – bieloruská spoločnosť Defense Systems s 38 filiálkami v oboch krajinách, sa rozhodla v blízkej budúcnosti dodať systémy protivzdušnej obrany Pečora-2M do troch postsovietskych republík a ďalších dvoch krajín mimo SNŠ. V prípade „dvoch krajín mimo SNŠ“ môže ísť o Irán a Sýriu, s ktorými sa Ruská federácia aj Bielorusko snažia rozvíjať bilaterálnu vojenskú spoluprácu. Opäť kvôli kontroverzným vládnym režimom médiá nezverejnili, o aké krajiny išlo.   
    

Na pochybné rusko – bieloruské obchody s režimami ako Irán či Sýria poukazuje aj dokument Belarus Arms Transfers Accountability Act of 2009 vypracovaný viacerými členmi americkej Snemovne reprezentantov a predložený výboru pre zahraničné veci 13. januára 2010. Okrem iného upozorňuje, že ruská vláda nespolupracuje s USA, aby odradili Bielorusko od vojenských obchodov s krajinami podporujúcich terorizmus. Miesto toho Ruská federácia prehlbuje s režimom v Minsku vojenskú spoluprácu.

    

Môžeme konštatovať, že v poslednej dobe došlo k posilneniu spolupráce Bieloruska s Venezuelou vo viacerých oblastiach, samozrejme aj pokiaľ ide o poskytovanie vojenskej techniky. Podľa spomenutého dokumentu  Belarus Arms Transfers Accountability Act of 2009 už v septembri 2006 Venezuela a Bielorusko rokovali o podpísaní nového vojenského kontraktu v celkovej sume 1 miliardy amerických dolárov. V marci 2008 podľa bieloruských médií sa mali vojenskí špecialisti z Bieloruska podieľať na rozmiestnení  ruského raketového systému S – 300 vo Venezuele. V novembri 2009 bieloruská organizácia pre ľudské práva Charter 97 zverejnila vyhlásenie bývalého mexického premiéra Jorge Casta?edeho, podľa ktorého Venezuela začala od Ruska a Bieloruska nakupovať zbrane ako tanky a bojové lietadlá.
    

Voči týmto aktivitám prechovávajú predstavitelia Západu, najmä USA, nedôveru. Režim Cháveza vo Venezuele je obviňovaný z podpory guerrillových marxistických ľavicových skupín, napríklad FARC. Tá sa snaží zvrhnúť kolumbijskú vládu, s ktorou spolupracujú USA v boji proti terorizmu a medzinárodným drogovým kartelom. Zaujímavé v tejto súvislosti sú práve možné nelegálne obchody Ruska a Bieloruska s Venezuelou. Španielske noviny El Pais uverejnili článok, podľa ktorého venezuelský režim predáva ruské a bieloruské zbrane hnutiu FARC vďaka pomoci Bieloruska.

 

Noviny informovali o e-maili, ktorý sa našiel v osobonom počítači jedného z lídrov FARC Raula Reyesa zabitého v marci 2008 kolumbijskou armádou. Bol napísaný 8. februára 2008 a odosielateľom bol jeden z členov FARC Ivan Marquez. Z obsahu mailu vyplýva, že venezuelská strana rokovala s bieloruskými autoritami o možnostiach dodávok zbraní pre FARC. Podľa tvrdení expertov z Interpolu viaceré dokumenty dokazujú finančné prepojenie venezuelského prezidenta Huga Cháveza, bieloruskej vlády a FARC.
    

Ďalší dôvod znepokojenia predstaviteľov Západu, najmä USA, je fakt, že Venezuela,  Bielorusko a iné štáty nepriateľsky naklonené voči USA začínajú medzi sebou prehlbovať vzájomnú spoluprácu. Viaceré aktivity vyvolávajú značné znepokojenie medzi západnými predstaviteľmi. V marci 2008 člen venezuelského Národného zhromaždenia Abel El Zabayar  navštívil Irán a vyhlásil, že Venezuela, Bielorusko a Irán začali diskutovať o spolupráci v oblasti atómovej energie. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, že už v roku 2004 USA uvalili sankcie na bieloruskú štátnu spoločnosť Belvneshpromservice, pretože dodala Iránu zariadenia, ktoré by mohli byť použité na výrobu zbraní hromadného ničenia alebo nosiče balistických rakiet.

    

Môžeme konštatovať, že tieto tajné rusko – bieloruské aktivity majú istý vplyv na zahraničné vzťahy Bieloruska. V prvom rade, najmä v prípade Venezuely, je dôležité pochopiť túto problematiku v širšom kontexte. Skutočným dôvodom rusko – bieloruských aktivít sú snahy ruských energetických spoločností využiť protizápadné postoje venezuelského prezidenta Cháveza, ktorý sa snaží vymaniť z amerického vplyvu, a presadiť svoje záujmy v tomto regióne bohatom na ropu a zemný plyn. V júli 2009 zástupca ruského premiéra Igor Sečin navštívil Venezuelu a došlo k podpisu viacerých dohôd. Medzi nimi bola aj zmluva o vytvorení spoločného podniku venezuelskou štátnou ropnou a plynárenskou spoločnosťou Petróleos de Venezuela, S.A. a Gazpromom.

Zároveň Sečin vyhlásil zámery vytvoriť spoločný podnik ruskou ropnou spoločnosťou Rosnefť a Petróleos de Venezuela, S.A. na rozvoj ťažby ropy v oblasti nazývanej Orinoco Belt. V tejto súvislosti je dôležité dodať, že v Orinoco Belt mala v minulosti povolenie ťažiť americká firma  ConocoPhillips. Dodávky ruských a bieloruských zbraní majú pomôcť zabezpečiť kontrolu Moskvy nad týmto regiónom. Vďaka ruským a bieloruským zbraňam Chávez podporuje hnutia ako FARC bojujúce proti proamerickým vládam, čím si upevňuje svoje postavenie a tým aj ruské ropné spoločnosti. Je preto jasné, že vláda USA sa obáva predovšetkým ohrozenia záujmov amerických ropných spoločností v Latinskej Amerike, preto kritizuje Minsk a Moskvu z vojenskej podpory poskytovanej Venezuele a ľavicovým guerrillovým hnutiam.
    

Bielorusko však v oblasti dodávok zbraní pre nestabilné regióny nespolupracuje s Moskvou kvôli vplyvu ruských ropných a plynárenských spoločností vo svete, ale z dôvodu, že tento vzťah vyhovuje jeho vlastným záujmom. Dodávky zbraní vojensky zabezpečujú tieto protizápadné režimy ako Irán či Venezuela, posilňujú vzájomnú spoluprácu, pričom ju rozširujú o nové oblasti, vďaka čomu Minsk podobne ako Moskva nachádza príležitosti presadiť svoje ekonomické záujmy v týchto krajinách, ktoré sa snažia vymaniť z amerického vplyvu. Práve v týchto krajinách, ktorým Minsk dodáva zbrane, bieloruské spoločnosti začali s ťažbou ropy a zemného plynu, napríklad rozvoj ťažby na iránskych ropných poliach Jofeir. Okrem toho ide o perspektívne trhy pre viaceré bieloruské priemyselné produkty.
    

Môžeme preto všeobecne skonštatovať, že Rusko aj Bielorusko majú spoločný záujem na vojenskej podpore protizápadných režimov, teroristických a iných militantných skupín, čím sa snažia vytláčať americký vplyv vo svete. Z tohto hľadiska Bielorusko ostáva geopolitickým spojencom Moskvy. Na druhej strane ale tento spoločný záujem pramení z odlišných potrieb. Kým Moskva sa snaží posilniť vplyv ruských ropných a plynárenských spoločností, Minsk chce využiť posilnenie vojenských vzťahov na rozšírenie ekonomickej a najmä energetickej spolupráce s týmito kontroverznými režimami, čo vníma ako alternatívu oproti priveľkej závislosti na Rusku. V poslednom  rade je ešte potrebné dodať, že z predaja zbraní vyplývajú pre režim pomerne slušné slušné finančné zdroje, čo prispieva k udržaniu moci Lukašenka.