A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes38
mod_vvisit_counterVčera64
mod_vvisit_counterTento týždeň38
mod_vvisit_counterTento mesiac2881

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Homogenizácia priestoru EÚ ako schéma a téma
Napísal: Jana LASICOVÁ, Adriana MIKULČIKOVÁ   
Piatok, 12.februára 2010 - 10:25 hod.
Od konca Studenej vojny sa perspektívy európskej integrácie fundamentálne zmenili. Projekt, ktorý iniciovala západná Európa začal nadobúdať podobu aká bola načrtnutá v protointegračnom pláne – podobu paneurópskej organizácie, zahŕňajúcej strednú a východnú Európu, časť Balkánu a Stredomoria (Malta a Cyprus). V európskej spoločnosti sa tak odohral proces, ktorý teoretici považujú za cieľavedomý v tom zmysle, že EÚ nadobudla formou zmlúv od roku 1991 až po súčasný lisabonský proces charakter spoločnosti, ktorá má samu seba pod kontrolou, koriguje svoj pohyb a smeruje k homogenite a koherencii. V tomto zmysle je tento trend podobný fungovaniu starovekých ríš zložených z mnohých národov, etník, náboženstiev, ktoré svoju homogenitu budovali pod centrálnou autoritou, ale zachovávali si vlastný priestor pre prežitie a rozvoj.
 
Homogenizácia bola dosahovaná pomocou nástrojov centrálnej moci (rímska legislatíva a vojenská moc v Rímskej ríši, administratíva britskej koruny posilnená vojenskou mocou v Indii, aby sme uviedli aspoň dva príklady). Ďalšie prvky homogenizácie – kultúra, jazyk, ekonomika, transport či náboženstvo boli tiež využívané ako mocenské nástroje vo väčšej či menšej miere. Podľa M. Walzera pre fungovanie ríš neboli ani tak dôležité hranice a ich ochrana, ako bola dôležitá homogenita priestoru vnútri ríše, čiže pocit súnáležitosti s celkom, nech už bol založený na akýchkoľvek princípoch. Toto prepožičiavalo starovekým, ale aj novovekým ríšam istú trvácnosť v čase. (Walzer, 2002)
 
(Doc. PhDr. Jana Lasicová PhD. pôsobí na Katedre bezpečnostných štúdií a  PhDr. Adriana Mikulčíková PhD . na Katedre politológie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Ak chcete vidieť ich osobné profily, kliknite prosím na ich mená.)
Homogenizácie priestoru EÚ

     

Súčasná EÚ je považovaná za homogénny priestor. Vymedzuje sa schengenskými hranicami a hranicami štátov, ktoré ho akceptujú. Preukazuje veľkú mieru zvrchovanosti, ktorá štátom EÚ zaručuje, že nikto za jej hranicami nemôže zasahovať do jej politík, ani spochybňovať najvyššie európske autority. Štáty a národy „za“ hranicou môžu byť ľahostajné, zvedavé, priateľské, participujúce, ale nemôžu zasahovať do vnútornej logiky politík EÚ.
 
 
Každá zvrchovanosť má však v súčasnej dobe svoje hranice. Vnútri ohraničeného priestoru vytvorením moderných občianskych a politických inštitúcií si štát alebo integračné spoločenstvo eliminuje násilie, nerovnosť, riziká, ktoré sa však v konečnom dôsledku prenášajú za hranice, kde pôsobia ako nesúrodé rizikové prvky.
 
 
Štruktúra zvrchovaného územia EÚ neuchránila štáty pred hospodárskou a energetickou krízou, naopak, zvýraznila vzájomnú závislosť štátov európskeho a mimoeurópskeho priestoru v tých najdôležitejších, existenciálnych potrebách. Tieto udalosti z rokov 2007-2009 poukázali na to, že binárne kódovanie sveta je neudržateľné a je chybou domnievať sa, že akokoľvek je EÚ stabilná, v postmodernom priestore nie je izolovaná od ostatných častí sveta.
 
 
Otázkou, na ktorú sa pokúsime odpovedať je to, či vnútorná homogenita európskeho priestoru napomáha stabilite a rozvoju, alebo naopak je prekážkou, ktorá vytvára nové hranice medzi regiónmi a ďalšie zlomové línie.
     
 
Domnievame sa, že EÚ má viaceré úrovne homogenizácie. Jednou z často diskutovaných otázok je teritoriálna príslušnosť k Európe, týkajúca sa možného budúceho členstva štátov akými sú Turecko, Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko, ale aj stredomorské štáty. Keďže z geografického hľadiska nie je možné európsky kontinent vymedziť tak presne ako iné kontinenty, považujeme teritoriálnu príslušnosť a s ňou spojenú homogenizáciu priestoru len za irelevantnú otázku.
     
 
Ďalšia úroveň homogenizácie sa týka toho, či EÚ vytvára imanentný priestor a imanentnú schému na základe fungovania inštitúcií, systému supranárodného spravovania so všetkými nástrojmi a zmluvnými systémami – od Parížskych zmlúv (1952), cez Rímske zmluvy (1957), Jednotný európsky akt (1985), Maastrichtskú zmluvu (1992), Amsterdamskú zmluvu (1997), Zmluvu z Nice (2000), Ústavnú zmluvu (2005) až po v súčasnosti prebiehajúci proces ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Možno konštatovať, že táto úroveň homogenizácie priestoru je sofistikovaná a obsahuje supranacionálne aj medzivládne prvky.
 
 
Inštitucionálna homogenizácia umožňuje už viac ako jednu dekádu rozširovanie priestoru EÚ pomocou projektov asociačných a stabilizačných zmlúv, prispela k vytvoreniu Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale aj k vybudovaniu Eurozóny s vlastnou menovou jednotkou. Homogénna schéma inštitúcií a nástrojov teda existuje, len nie je známe, kam bude smerovať - či k posilneniu vnútorného priestoru, alebo k ďalšiemu rozširovaniu podľa rôznych modelov spracovaných zväčša sociálnymi, politickými a ekonomickými vedami.
     
 
Ďalšou úrovňou homogenizácie európskeho priestoru by malo byť občianstvo. Pretože EÚ nemá zjednocovací prvok jazykový (ak nepovažujeme za takýto prvok prirodzený abúzus anglického, francúzskeho a nemeckého jazyka – poradie jazykov sa mení podľa regionálnych pravidiel), buduje si do istej miery umelú kategóriu európskeho občianstva. Tento typ občianstva nemá nič spoločné s kozmopolitizmom, globetrotterstvom alebo inými nezávislými štatútmi občana. Je to funkčne a pragmaticky vytvorený inštitút, zastrešený Európskym parlamentom a legitimizovaný europasom.
 
 
Občan si zachováva svoju (štátnu) príslušnosť, ale na základe princípu európskej tolerancie môže byť zároveň občanom EÚ. Hoci európske občianstvo nemožno vnímať v tradičnom zmysle občianstva, t.j. štátnej príslušnosti, má jednu súhlasnú črtu – je legitimizované. Má aj jednu dosiaľ málo preskúmanú dimenziu - nie je morálne poistené autoritou, ako štátne občianstvo, je podriadené len minimálnym a zriedkavo vynútiteľným obmedzeniam. Je to spoločné občianstvo, ktoré prinajmenšom otvára možnosti pre ďalšiu homogenizáciu európskeho priestoru.
 
 
Umožní jednotlivcom i skupinám začleňovať sa do prípravy a budovania európskych politík, nielen prostredníctvom Európskeho parlamentu ako doteraz, ale aj posilnením práv európskych občanov všeobecne. Možno je namieste prirovnanie ku konsociačnej demokracii, ktorá vznikla v lokálnom priestore štátu a vníma všetkých občanov ako príslušníkov konkrétnej society (menšiny, inej kultúrnej tradície, etnika odlišujúceho sa od majority hodnotami, postojmi a jazykom). Najvyššia autorita v rámci štátu potom vytvára a používa nástroje, ktoré majú ochrániť tieto rôznorodé, ale rovnocenné zložky spoločnosti tak, že im umožňuje podieľať sa na politike štátu.
     
 
Princíp konsociačnej demokracie v Európskej únii môžeme chápať tak, že je zachovávaná nielen jednota v rozmanitosti, ale aj rovnocennosť v rozmanitosti. Rovnocennosť v rozmanitosti je princíp, ktorý by v budúcnosti mohol určovať nielen pravidlá ale aj voľbu, kde bude občan žiť. Nielen na základe ekonomického záujmu (práca, podmienky, sociálne zabezpečenie), ale aj iných kvalít života by sa mohol rozhodnúť – ak bude mať európske občianstvo – ku akej sociálnej, kultúrnej, národnostnej skupine sa bude hlásiť a v ktorej minorite či majorite bude prebiehať jeho asimilácia a akulturácia. Dnes sa občania EÚ rozhodujú zmeniť svoj nacionálny status najmä na základe ekonomických potrieb, získanie občianstva v inom štáte sa spája s vidinou lepšieho života v zmysle materiálnej stránky (Baran, 2009).
     
 
Občianstvo v budúcnosti by však malo mať aj iný rozmer, duchovný a hodnotový. V tomto prípade je to otvorená otázka, pretože homogenizácia na základe hodnôt dosiaľ nie je vytvorená. Táto téma je predmetom mnohých vedeckých a občianskych diskusií.
 
Argumentácia vychádza najmä z toho, čo je pri homogenizácii priestoru EÚ definovateľné. Je to najmä princíp tolerancie, ktorý na európskom kontinente prevládal od staroveku, napriek drastickým prerušeniam jeho vývoja (napr. v období náboženských vojen, oboch svetových vojen a čiastočne aj počas Studenej vojny, keď netolerancia mala ideologický základ). EÚ princíp tolerancie uplatňuje už vo svojej predchádzajúcej podobe (EHS), teda od 50. rokov minulého storočia.
 
 
Najmä po prijatí Maastrichtskej zmluvy EÚ odmietla fundamentalistickú ortodoxnosť definovať občanov len ako občanov národných štátov. Prepájanie európanstva je podstatou mnohých politík EÚ, najmä edukačnej a kultúrnej politiky. Na prvý pohľad rigidné funkcionalistické imigračné politiky EÚ, aj jednotlivých štátov tiež naznačujú smerovanie k tolerancii. Stanovením presných pravidiel pre migrantov a prisťahovalcov umožňujú týmto ľuďom slobodu voľby.
 
Môžu prijať systém a snažiť sa naplniť požadované kritériá, alebo ho neprijať či obísť, čím môžu preukázať vlastné postoje k tolerancii. Tolerancia v európskom ponímaní neznamená len európske tolerovanie „neeurópskeho“. Zároveň je aj možnosťou, akú európske štáty dávajú migrantom, aby preukázali potrebnú šírku vlastnej tolerancie k prostrediu, ktoré ich prijalo.
 
Európske identita ako proces
 

Homogenizácia európskeho priestoru sa týka aj vysoko abstraktného pojmu, s ktorým sa však často narába – je to európska identita. Otázka miery a podoby identity u rôznych príslušníkov európskych štátov už takmer tri desaťročia[1] predstavuje skúšobný kameň v rôznych kulturologických, sociologických a politologických debatách. Názor na tento problém je aj miestom stretu medzi európskou politickou pravicou a ľavicou.

 

Európska identita sa totiž môže transformovať aj do podoby neúnosnej tolerancie k istým etnickým skupinám, ktoré migrujú Európou a využívajú sociálne systémy jednotlivých štátov. Na druhej strane môžu práve tieto javy vyvolať ostrú kritiku až extrémistické prejavy u istých politických orientácií, zasa z hľadiska ochrany európskej identity.
     

Domnievame sa, že EÚ sa v súčasnosti nachádza v období hľadania novej rovnováhy. Súvisí s tým, že pre citlivé oblasti, akými sú kultúra, morálka, občianstvo, identita, sa hľadajú skôr hodnotovo neutrálne, než politicky motivované východiská. Identita je spoločenská konštrukcia, ktorá môže byť nanucovaná jednotlivcom alebo štátom, rôznorodými inštitúciami, alebo môže byť aj kauzálna – získaná na základe historického vývoja. (Dolinec, 2008).

 

Ak je nanucovaná napr. štátom, cirkvou, komunitou, nadnárodnými inštitúciami, nie je hodnotovo neutrálna. Je pragmatická, účelová. Ak je získaná a kauzálna, môžeme si ju udržiavať pomocou rôznej škály prostriedkov, od vnímania inakosti až po požadovanie ochrany v zmysle ľudských práv.

 

Tie sú hodnotovo neutrálne, pretože sú univerzálne a spoločné pre všetky ľudské bytosti. Nie sú ani pravicové, ani ľavicové, verifikujú nás ako ľudí, ako občanov aj v procese integrácie a globalizácie. Preto je potrebné zamýšľať sa nad vplyvom EÚ na formovanie týchto mechanizmov, ktoré umožnia integráciu do EÚ vnímať ako prijímanie pravidiel hry, kde európska identita nebude rozhodujúca, aspoň nie v tom zmysle, že jej prijatie  (všetky pravidlá politické, hospodárske, štrukturálne) budú negovať a znižovať úlohu národného štátu, ktorý bude vždy chrániť nacionálnu a etnickú identitu svojich občanov. (Ušiak, 2008)
     

V poslednom desaťročí sa totiž európska identita vnímala málo ako kultúrna identita, viac ako identita homogénneho fungovania trhových ekonomických mechanizmov a hospodárskej politiky. Tieto princípy boli stanovené a považované za nemenné aj v prípade nových členov EÚ. V tomto desaťročí práve v súvislosti s rozširovaním prebiehali a prebiehajú veľmi komplikované procesy transformácie od direktívnej k trhovej ekonomike. (Klvačová, 2005) EÚ zahrňuje dnes 27 štátov a viac ako 400 miliónov obyvateľov. Práve transformačný proces odhalil, v čom sú slabiny nanucovanej identity vnímanej cez ekonomickú homogenizáciu. V nových členských štátoch došlo k národohospodárskym omylom, ktoré zhoršila súčasná ekonomická kríza, došlo k sociálnym prepadom, ale aj k morálnym stratám.

 

Ukázalo sa, že napriek integrácii je úloha štátu v ekonomike (a tá určuje ostatné oblasti, aj školstvo a kultúru) nezastupiteľná. (Čubrík, 2008) Nie je to len úloha významného vlastníka výrobných prostriedkov a financií, ale najmä úloha tvorcu pravidiel hry a arbitra v prešľapoch. Neoliberálne ekonomické štúdie dosť často úlohu štátu podceňujú, preferujú smerovanie k homogenizovanej integračnej ekonomickej identite.

 

Strata suverenity štátu je módna téma, ale čo zostane zo štátu, ak stratí právo určovať pravidlá pre svoje územie? Ekonomické homogenizácia ako náhrada za iné identity spôsobuje, že trhová ekonomika sa stáva džungľou, v ktorej dochádza k nemilosrdnej marginalizácii veľkej časti obyvateľstva a k nekontrolovateľnému rastu moci úzkej oligarchickej skupiny. (Klvačová, 2005)
     

Európsku identitu teda v súčasnosti vnímame ako diskutabilnú záležitosť. Jeden z modelov budúcej EÚ je tzv. Európa regiónov, teda postupné oslabovanie výlučnej autority štátov smerom k parciálnejším autoritám. Častou chybou pri vnímaní tohto modelu je, že evokuje starší spor, aká teda bude úloha štátu v integračnom zoskupení. Vyššie sme naznačili, že v istých oblastiach je úloha štátu nutná.

 

V istých oblastiach sa „suverenita“ a autorita štátu posúva smerom k nižším štruktúram, ale tieto nižšie autority nie sú náhradné ani druhoradé, nezastupujú štát ani ho nesuplujú, teda ani neprispievajú k jeho zániku. Európa regiónov podľa nášho názoru má predstavovať kultivovanie troch druhov autorít: supranárodnej, národnej a subnárodnej – regionálnej.

 

S tým, že supranárodná autorita EÚ vyžaduje od člena okrem iného implementáciu jeho práva acquis communautaire, vyjadrujúce základné hodnoty integračného zoskupenia, čím tento štát zaväzuje k homogenizácii a právnej identite. Národná autorita štátu si zachováva úlohu implementovať európske pravidlá do legislatívy štátu a zároveň určovať pravidlá prepojenia európskej a národnej identity.  Okrem iného to umožní lepšiu prezentáciu národnej kultúry členského štátu. Štát a jeho autorita v končenom dôsledku ešte stále zostáva najdôležitejším vykonávateľom rozhodnutí, týkajúcich sa rozvoja, cieľov a realizácie európskych politík. Subnárodná – regionálna autorita súvisí s princípom subsidiarity. Užitočnosť princípu bola viackrát dokázaná, je motorom dynamiky menších štruktúr EÚ.

 

Zároveň však ako nový prvok vo vzťahu suprainštitúcie – štát rozpútala mnohé diskusie medzi dvoma tábormi: regionalistami a federalistami. Federalisti vyčítajú regionalistom, že ich koncepcia, teda odovzdávanie kompetencií a prenášanie autority na nižšie zložky správy v skutočnosti posilňuje európsky centralizmus ako kritizovaný byrokratický prístup.

 

Prenášanie autority na menšie správne časti – regióny a subregióny – bolo predmetom analýzy aj pri príprave všetkých zmlúv EÚ. Otázkou zostáva, ako sa princíp subsidiarity bude uplatňovať po vstupe do platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorá mení viaceré procedurálne pravidlá. Či táto úroveň bude autentickým homogenizovaným priestorom, či bude vytvárať vlastnú identitu, ukáže uplatňovanie zmluvy v praxi.

Domnievame sa však že áno, európska identita bude vykazovať ďalšie úrovne homogenizácie. Bude vytvárať nové schémy, ale zostane aj diskutovanou témou, najmä z hľadiska južnej a východnej dimenzie Európskej politiky susedstva, prípadne ďalších foriem rozširovania európskeho priestoru.

      

Záver

Filozofia si vždy brala poučenie z dejín a snažila sa byť sociálne kompetentná, aby sa vyhla utopizmu, ktorý je často súčasťou politických transformácií. Na formovanie procesu utvárania európskej identity, teda homogénneho priestoru ako priestoru zhodných či komplementárnych ideí mali vplyv najmä tri tradície, ktoré sa v priebehu storočí pretransformovali do európskych filozofických ideí a systémov:

  • Tradícia antickej filozofie, najmä gréckej, ktorá obsahovala okrem základných východísk o zákonitostiach sveta aj učenie o štáte, človeku, morálke, šťastí, zodpovednosti. Grécka filozofia má však východný pôvod, vznikla v meste Milétos na maloázijskom pobreží, čiže je to neeurópska entita.
  • Tradícia rímskeho práva, ktoré pochádza z etruského práva, má tiež východný pravdepodobne maloázijský  pôvod.
  • Kresťanstvo ako základná báza humanistického svetového názoru má genézu na teritóriu dnes označovanom ako Blízky východ.

Všetky tieto tradície však potrebovali priestor, kde sa mohli rozvinúť do adekvátnej a aj dnes akceptovanej podoby. Tento priestor im poskytlo teritórium Európy, kde existovali prirodzené podmienky, aby sa tieto tri tradície transformovali na novoveké filozofické systémy, z ktorých vznikli teórie o demokratickom štáte a ľudských právach odporujúce absolutizmu, posilňujúce národný štát a medzinárodné právo i toleranciu k náboženskému cíteniu.
     

Súčasná etapa vývoja európskej identity je pokračovateľom a transformáciou prevzatou z iných kultúrnych celkov, ktorá trvala stáročia. Otázkou je, či je aj dnešná EÚ schopná prijímať a transformovať vplyvy a hodnoty, ktoré prináša rozširovanie EÚ, alebo naopak, systém EÚ môže transformovať len tie prvky, ktoré sa dokážu absolútne prispôsobiť, a ostatné zostanú za hranicou.
     

Z doterajších výsledkov rozširovania EÚ je viditeľné, že homogenizácia priestoru môže úspešne prebehnúť v inštitucionálnej podobe, ale nemôže vyriešiť disparity vznikajúce zo sociálnej, kultúrnej, hodnotovej a historickej odlišnosti – aspoň v súčasnosti nie. Európska identita teda nie je schéma – je téma. Dôkaz toho je aj tvorba vízií o rôznych formách partnerstva, ktoré už nezaručuje budúci vstup do EÚ ako záverečnú formu partnerstva.

 

Hodnotová homogenizácia širšieho európskeho priestoru teda zatiaľ neexistuje. Skeptici hovoria dokonca o miernejšej forme Železnej opony, o európskom „treťom svete“, ktorý vykazuje podobnosť s neokoloniálnym tretím svetom najmä z hľadiska využívania, resp. zneužívania prírodných a ľudských zdrojov.
     

Možno to však vnímať aj inak. Funkcionalizmus a neofunkcionalizmus, ktoré boli iniciačnými teóriami integračného procesu, hovoria o možnosti vytvárania integračných celkov – blokov v regiónoch sveta s tým, že hoci tieto bloky budú mať vlastné ekonomické, inštitucionálne a hodnotové systémy, ich koexistencia je možná, dokonca nutná. Tým, že budú existovať a posilňovať svoje vnútorné mechanizmy, ale nebudú trvať na univerzálnom rozšírení svojho hodnotového systému, vytvoria predpoklady pre súťaž, porovnávanie, príklady pre nasledovanie.

 

Jeden model, európsky, môže byť príkladom pre iné modely – africké, stredoázijské, latinskoamerické. V konečnom dôsledku, EÚ už takto funguje. Čiže existuje hypotéza, že rôzne typy integrácie na rôznych teritóriách budú vhodnejším nástrojom ako zabrániť zrážke civilizácií, ako rozširovanie jedného integračného celku naprieč kultúrnymi a civilizačnými hranicami, tak, aby sa tieto entity násilne homogenizovali.
     

Nositeľmi zmien v rozšírenej EÚ budú mladšie generácie Európanov ale i neeurópanov. Podľa sociologických prieskumov však obom týmto skupinám chýba identifikácia so spoločenstvom na iných princípoch, nielen na princípe konzumnej spoločnosti.
     
 
Dnes sa v EÚ aj mimo nej diskutuje najmä o dvoch dimenziách rozširovania: o ekonomike a politike. Menej sa už diskutuje o ďalších dvoch dimenziách: o morálke a kultúre, čo treba pociťovať ako negatívny trend, pretože najmä od ich rozvoja záleží, či bude integrácia dlhodobo úspešná, či nebude vytvárať konflikty vo vnútri EÚ alebo za jej hranicami.


Literatúra
BARAN, J – LASICOVÁ, J. – UŠIAK, J. 2009. Integrácia ako konštrukcia Novej Európy. In: Politické vedy. 2/2009. Banská Bystrica: FPVaMV UMB. 2009 ISSN 1335-2741

ČUBRÍK, M. 2008 Realistický a liberalistický prístup k analýze súčasnej veľmocenskej politiky. In. INTERPILIS ´08. Banská Bystrica: FPVaMV UMB, ÚVV UMB. 354 s. ISBN 978-80-8083-724-2

DOLINEC, V. 2009. Faktory vplývajúce na vnímanie bezpečnostného prostredia štátu. In: Bezpečnostné fórum´09. FPVaMV UMB: Banská Bystrica 2009. 230 s. ISBN 978-80-8083-790-7

GUZZINI, S. 2004. Realismus v mezinárodních vztazích a mezinárodní politické ekonomii. Barrister&Principal: Praha 2004. 299 s. ISBN 80-85947-84-6

HOSCHEKOVÁ, D. 2008. Kultúrna dimenzia v EÚ a na Slovensku. In: Formovanie nového strategického postavenia SR. FPVaMV: Banská Bystrica. 2008. 308 s. ISBN 978-80-8083-697-9

IŽDINSKÝ, D.- HUSENICOVÁ, L. 2008. Imaginácia rozširovania. In: Politické vedy. 2/2009. Banská Bystrica: FPVaMV UMB. 2009 ISSN 1335-2741

KAZANSKÝ, R. 2008. Stav budovania vedomostnej spoločnosti v SR a hľadanie možných východísk vo vede, výskume a vzdelávaní. In: Formovanie nového strategického postavenia SR. FPVaMV: Banská Bystrica. 2008. 308 s. ISBN 978-80-8083-697-9

KLVAČOVÁ, E. 2005. Vstup České republiky do EÚ. Oslabení nebo posílení role státu? Professional Publishing: Praha, 2005. 176 s. ISBN 80-86419-55-X

TOKÁR, Ľ. 2009. Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska. In: Politické vedy. 2/2009. Banská Bystrica: FPVaMV UMB. 2009 ISSN 1335-2741

UŠIAK, J. – LASICOVÁ, J. – DOBRÍK, M. 2008. Sektory v SR a legislatíva. In: Formovanie nového strategického postavenia SR. FPVaMV: Banská Bystrica. 2008. 308 s. ISBN 978-80-8083-697-9

WALZER, M. 2002. Hrubý a tenký. Kaligram: Bratislava. 2002. 137.s
1 Prvýkrát sa táto otázka objavila v materiáloch z Medzivládnej konferencie ES v Turíne, v roku 1984.

 
< Predchádzajúca