A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes53
mod_vvisit_counterVčera114
mod_vvisit_counterTento týždeň256
mod_vvisit_counterTento mesiac717

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Energetická kríza 2009 – implikácie pre SR
Napísal: Andrej VAŠČÍK   
Piatok, 02.apríla 2010 - 11:19 hod.
Plynový spor medzi Ruskom a Ukrajinou na začiatku januára 2009 viedol k obmedzeniam dodávok ruského zemného plynu do strednej a juhovýchodnej Európy. Slovensko ako štát prakticky úplne závislý na ruských energetických komoditách sa logicky ocitlo vo veľmi kritickej situácii, keďže táto energetická kríza viedla tiež k obmedzeniam dodávok pre priemysel. Až 20. januára po rusko-ukrajinskej dohode sa obnovil tok plynu aj na Slovensko.

Táto kríza má nutne dôsledky na energetickú politiku Slovenskej republiky. Je jasné, že  Slovenská republika musí prijať potrebné opatrenia, aby nedošlo v budúcnosti k podobnej kríze. Pred samotnou analýzou jednotlivých opatrení by som sa však chcel v prvom rade zamyslieť nad otázkou, aké sú reálne príčiny tejto krízy. Len poznaním reálnych dôvodov, ktoré viedli k januárovým udalostiam v roku 2009, totiž možno navrhnúť konkrétne efektívne riešenia ako predísť budúcim výpadkom dodávok strategických energetických komodít na Slovensko.
    

Pokiaľ ide o príčiny krízy, ruskí predstavitelia od začiatku obviňovali Ukrajinu ako nespoľahlivého tranzitéra, ktorý nezákonne odberal ruský zemný plyn určený pre štáty EÚ. Hoci tento argument často zastávajú aj najvyšší politickí predstavitelia SR, fakt je ten, že neskôr tieto tvrdenia spochybnili predstavitelia EÚ i Ruska. Krátko po januárovej kríze eurokomisár pre energetiku Andris Piebahls vyhlásil, že neexistujú žiadne dôkazy potvrdzujúce krádež zemného plynu na ukrajinskom území.

 

Sergej Stepašin, predseda Sčotnoj palaty Ruskej federácie (obdoba nášho Najvyššieho kontrolného úradu) , tiež nepodal žiadny dôkaz o nelegálnom odbere Ukrajiny (Hvať, 2010). Dôvody tejto krízy je potrebné hľadať skôr v dlhodobých ambíciách Ruskej federácie stať sa energetickou veľmocou v Európe. Rusko sa potrebuje zbaviť závislosti od tranzitných krajín ako Bieloruska a Ukrajiny.

 

Tým, že plánované plynovody Severný a Južný prúd budú prepravovať zemný plyn na západ do Európy a obídu ukrajinské a bieloruské územie, Rusko získa výhodnú pozíciu pri jednaní o cenách a posilní si energetický monopol nielen vo východnej, ale i strednej Európe, vrátane Slovenska. Januárová kríza je súčasťou dlhodobého plánu vykresliť Ukrajinu ako nespoľahlivého tranzitéra a tým vytvárať nátlak na západnú Európu, aby podporila výstavbu nových potrubí cez Baltické a Čierne more, ktoré obídu územia štátov v strednej a východnej Európe (Hirman, 2009).

 

Tým tieto štáty prídu o zisky z tranzitných poplatkov a stanú sa cenovo vydierateľnými zo strany Ruska. Je potrebné ešte dodať, že tento problém je nevyhnutné vnímať zo širšieho hľadiska. Ambície Ruskej federácie sa netýkajú len získania štatútu plynárenskej mocnosti, ale energetickej veľmoci v strednej a východnej Európe všeobecne. O tom svedčia aj ďalšie projekty, okrem plynovodov sú to napríklad ropovody obchádzajúce bieloruské a ukrajinské územie, projekty výstavby jadrových elektrární a pod.

    

Z týchto reálnych príčin vyplývajú určité dôsledky pre energetickú politiku Slovenska. Predovšetkým je potrebné riešiť túto problematiku komplexne, t.j. snažiť sa predísť kríze nielen v oblasti dodávok zemného plynu, ale aj ropy a elektrickej energie. Ak má Slovenská republika prijať vhodné opatrenia, musí ísť o riešenia, ktoré budú v prvom rade viesť k dostatočnému zabezpečeniu zásob zemného plynu pre prípad budúceho prerušenia dodávok. Ďalšou nutnosťou je prepájanie slovenského územia s inými ropovodnými a plynovodnými sústavami, čo zabezpečí diverzifikáciu dodávateľov a zníži riziko úplného odstavenia od kľúčových energetických zdrojov.

 

Zároveň je však dôležité, aby si Slovensko zachovalo štatút významného tranzitéra ropy a zemného plynu, čím si zabezpečí zdroje z tranzitných poplatkov a výhodnú pozíciu pri jednaní o cenách týchto strategických komodít. Vzhľadom na fakt, že Ruská federácia sa snaží posilniť svoj monopol v regióne aj v oblasti dodávok elektrickej energie, Slovensko musí reagovať podporou výstavby elektrární, diverzifikáciou dodávateľov a využívaním vlastných zdrojov na výrobu elektriny. V poslednom rade je dôležité pre Slovensko, aby znížilo závislosť od ruských energetických komodít aj podporou využívania alternatívnych zdrojov energie.
    

Pokiaľ ide o zabezpečenie dostatočných zásob zemného plynu pre prípad budúcej krízy, Slovensko v tejto oblasti urobilo značný pokrok. Počas minulého roka Slovenský plynárenský priemysel uzavrel diverzifikačný kontrakt s nemeckou spoločnosťou E.ON Ruhrgas a francúzskou GDF Suez, na základe ktorého spomenuté firmy dodajú na Slovensko zo svojich západných zdrojov zemný plyn až do celkovej výšky 850 miliónov metrov kubických ročne. Slovenskí plynári začiatkom augusta 2009 uzavreli zmluvu o výpomocných dodávkach plynu aj s nemeckou spoločnosťou VNG-Verbundnetz Gas, ktorá v prípade plynovej krízy dodá pre Slovensko do 30 miliónov metrov kubických plynu.

 

V poslednom rade je pre Slovenskú republiku významným reverzný tok z Českej republiky. „Na základe januárovej plynovej krízy boli vykonané technické opatrenia, ktorými je umožnený reverzný tok plynu z ČR na Slovensko s kapacitou 15 mil. metrov kubických plynu denne, ktorú je možné rozšíriť v prípade potreby na 25 mil. metrov kubických plynu denne.“ Tvrdí Ministerstvo hospodárstva SR (Jahnátek v januári neočakáva..., 2009).  
    

Na druhej strane však musíme konštatovať, že v prípade prepájania Slovenska s inými ropovodnými a plynovodnými sústavami nedošlo až k takému výraznému pokroku po januári 2009. V tomto prípade by som chcel poukázať na dva hlavné projekty Slovenskej republiky, ktoré majú z hľadiska diverzifikácie dodávateľov, energonosičov malú perspektívu a navyše veľmi ťažko pomôžu Slovensku zachovať si štatút významného tranzitéra energetických surovín. Ide o projekt vybudovania ropovodu smerujúceho z Bratislavy do rakúskeho Schwechatu a projekt Open Season týkajúci sa výstavby plynovodu spájajúceho maďarskú a slovenskú plynovodnú sústavu.

 

Ropovodné prepojenie rakúskeho Schwechatu so Slovenskom neumožní dovoz ropy zo Západu, hoci ide o všeobecne deklarovaný cieľ. Je dôležité si uvedomiť, že potrubie zásobujúce Schwechat ropou z talianskeho prístavu Terst je prakticky plné a nemá ďalšie voľné kapacity. Nominácia prepravných kapacít sa robí rok dopredu, pričom prednosť majú členovia konzorcia, ktoré ropovod vlastní a spravuje. Medzi nimi nie je MOL, ktorý vlastní Slovnaft, ani Slovenská republika. Z toho dôvodu je nereálne, že tento ropovod nahradí aspoň čiastočne dodávky z Ruska. Projekt ani nepovedie k zachovaniu štatútu Slovenska ako tranzitéra ropy a zemného plynu.

 

Pravdou je síce fakt, že ropovod umožní prepravu ruskej ropy cez Slovensko, na druhej strane je ale potrebné mať na zreteli spomínané ambície Ruskej federácie. Rusko v súčasnosti realizuje výstavbu ropovodu Uneča-Primorsk, ktorý obíde tradičné trasy prechádzajúce štátmi východnej a strednej Európy, čím logicky stratia svoj význam. Z tohto hľadiska preto projekt nemá dlhodobejšiu perspektívu (Hirman, 2009a). Nevýhodné postavenie Slovenska do budúcnosti nevyrieši ani projekt Open Season. Jeho cieľom je prepojiť maďarskú a slovenskú plynovodnú sústavu. Do budúcnosti sa počíta s jeho napojením na plánované plynovody Južný prúd a Nabucco (SK-HU Interconnector Open..., 2010).

 

Na jednej strane je síce pravdou, že Slovensko týmto spôsobom diverzifikuje svoje plynovodné trasy, na druhej strane však ostane stále veľmi závislým na ruskom plyne. Nabucco prepravujúce plyn z kaspickej oblasti a Blízkeho východu má totiž plánovanú kapacitu len 8 až 10 miliárd kubických metrov, zatiaľ čo Južný prúd prepravujúci ruský plyn má mať kapacitu až 63 miliárd kubických metrov. Ruský plyn jednoducho je potrebný, keďže kapacity Nabucca nebudú stačiť. V tomto prípade je dôležité pri pohľade na trasy oboch potrubí si tiež uvedomiť, že z krajín strednej Európy na týchto projektoch získa najmä Maďarsko ako kľúčová tranzitná krajina, nie Slovensko, ktoré bude odberateľom (Pannier, 2010).
    

Pokiaľ ide o elektrickú energiu, môžeme konštatovať, že Slovensko má opäť viacero možností, hoci je otázkou, do akej miery sú perspektívne. Ide predovšetkým o jadrovú energiu. Podľa dokumentu vlády Slovenskej republiky „Stratégia energetickej bezpečnosti SR do roku 2030“ najväčšie bezpečnostné riziko pre Slovensko predstavuje „obdobie medzi 2009-2012, pretože počas tejto doby bude potrebné zabezpečiť 15-20% ročnej spotreby elektriny dovozom zo zahraničia“ a ako riešenie má byť rozvoj „jadrovej energetiky v rámci energetického mixu (dobudovanie 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce, vybudovanie nového zdroja v jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice)“ (Žáková, 2008).

 

Na druhej strane je však potrebné dodať, že výstavba samotných jadrových elektrární nevyrieši úplne problém energetickej závislosti, keďže Slovensko dováža urán predovšetkým z Ruska. Slovenská republika však disponuje aj vlastnými ložiskami uránu pri Jahodnej blízko Košíc a Novoveskej Hute blízko Spišskej Novej Vsi. „Dve ložiská na východnom Slovensku majú rudu s dostatočnou koncentráciou, ich zásoby by krajine vydržali na 40 rokov.“ Vyhlásil v januári 2009 pre ČTK predseda Slovenskej nukleárnej spoločnosti Vladimír Slugeň (Slovensko má v ložiskách..., 2009). V tomto prípade je ale dôležité si uvedomiť, že pokiaľ sa bude ťažiť uránová ruda na Slovensku, bude nutné vybudovať závody na obohacovanie uránu či výrobu paliva, čo však stojí desiatky miliárd eur. Zároveň musíme brať do úvahy aj negatívne dôsledky týchto aktivít na životné prostredie (Slovensko má v ložiskách..., 2009).

 

Alternatíva, ktorú výrazne podporuje vláda SR, je aj využívanie domáceho uhlia na produkciu elektrickej energie. Podľa Ministerstva hospodárstva SR je „predĺženie využívania domáceho uhlia pri výrobe elektriny vo všeobecnom hospodárskom záujme“ našej krajiny. Hlavným dôvodom má byť samozrejme fakt, že ide o náš vlastný domáci zdroj (Štát tvrdí, že ťažba..., 2010). Na druhej strane je ale ťažba uhlia na Slovensku dlhodobo málo perspektívnou. Zásoby tejto suroviny dochádzajú a navyše výroba elektriny je z ekonomického hľadiska nevýhodnou. „Hnedé uhlie je na výrobu elektrickej energie príliš drahé, a preto je dôležité, aby vláda dlhodobo naplánovala útlm ťažby.“ Tvrdí Peter Goliaš z Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (Ťažba uhlia na Slovensku je..., 2009).

 

Môžeme preto konštatovať, že uhlie nie je vhodným energetickým zdrojom zabezpečujúcim energetickú nezávislosť krajiny. Ďalšou možnosťou je vodná energia, ktorá sa zdá byť pomerne perspektívnou možnosťou do budúcnosti. Jej značný potenciál ostáva totiž stále nevyužitý. Technický potenciál je využitý len na viac ako 55 percent, pričom potenciál vhodný pre malé vodné elektrárne je využitý iba na 25 percent (Gunišová, 2007). Slovensko má v súčasnosti plány výstavby štyroch veľkých a  približne sto menších vodných elektrární (Odkiaľ vezme Slovensko..., 2007).   

 

V poslednom rade sú dôležité alternatívne zdroje, ktoré môžu čiastočne zredukovať energetickú závislosť od Ruska. Otázne je však, či môže niektoré tieto možnosti Slovensko reálne využívať. Často sa u nás spomína veterná energia, biomasa a biopalivá. V prípade veterných elektrární sa mnohé oblasti s dostatočnou rýchlosťou vetra nachádzajú v chránených oblastiach a národných parkoch. Ďalšou možnosťou je využívanie rastlinnej výroby na produkciu biomasy a biopalív slúžiacich na vykurovanie domácností a pohon automobilov.

 

Hoci by tieto produkty mohli nahradiť podľa viacerých tvrdení aspoň čiastočne závislosť na rope a zemnom plyne z Ruska, existujú viaceré závažné argumenty v neprospech tejto alternatívy. V prvom rade, pestovaním biomasy a biopalív dôjde k ohrozeniu produkcie potravín a krmív. Medzi najviac preskúmané energetické plodiny pestované na poľnohospodárskych pôdach totiž patria tradičné poľnohospodárske plodiny, napríklad zemiaky, cukrová repa, kukurica, topinambur, hrach, cukrová trstina, repka, sója a slnečnica, rovnako aj obilniny, kukurica či olejniny (Energetickú krízu by..., 2010).

 

Všetko sú to produkty, ktoré by mohli byť využité ako potraviny. Je preto jasné, že pestovanie plodín pre energetické účely môže ohroziť potravinársku výrobu. Často zamlčovaným je aj fakt, že že produkcia bioetanolu, či biodieselu na pohon automobilov je silne závislou od spotreby fosílnych palív (Zlatoidský, 2009). Preto tvrdenie, že produkcia biomasy a biopalív by prispela k redukcii závislosti na ruských energetických komoditách, je veľmi sporné.   

 

V tejto časti chcem prejsť na všeobecné zhodnotenie jednotlivých krokov Slovenskej republiky prijatých po januári 2009 a na základe toho načrtnúť, aké sú ďalšie nutné opatrenia, ktoré musí Slovensko vykonať pre zaistenie svojej energetickej bezpečnosti. Pokiaľ ide o zhodnotenie aktivít, aj vďaka kontraktom so západnými firmami by si Slovensko malo zabezpečiť dostatočné zásoby zemného plynu pre prípad podobnej krízy, ktorá sa odohrala v januári 2009. Dôležitejší fakt je ale ten, že opatrenia vlády Slovenskej republiky ani do budúcnosti nezbavia krajinu závislosti na ruskej rope a zemnom plyne.

 

Projekty ako Open Season či ropovodné prepojenie Bratislavy so Schwechatom toto nevýhodné postavenie Slovenskej republiky nezmenia. Navyše, rovnako závažnou je skutočnosť, že tieto iniciatívy nepomôžu Slovensku zachovať si výhodný štatút tranzitnej krajiny, ale skôr bude v pozícii nebezpečne závislého spotrebiteľa. V prípade elektrickej energie Slovensko síce má záujem pokračovať vo výstavbe jadrových elektrární, avšak potrebuje ruské palivo.

 

Hoci má vlastné zásoby uránu, z ekologického, ekonomického a technologického hľadiska ide o málo perspektívne riešenie. Výroba elektriny prostredníctvom vodnej energie síce má potenciál, avšak ostáva málo využitým. V poslednom rade, pokiaľ ide o alternatívne zdroje, ich rozsiahlejšie používanie je nepravdepodobné. Výroba elektriny, pohonných hmôt a tepla využitím veternej energie, biomasy a biopalív navyše prináša isté ekologické i ekonomické riziko a je tu aj hrozba nedostatku ornej pôdy pre výrobu potravín a krmív.    

 

Na základe tohto zhodnotenia by som teraz načrtol opatrenia, ktoré je nutné prijať, aby sa v budúcnosti nezopakovali podobné krízy ako v januári 2009 spôsobené priveľkou závislosťou od Ruska. V prvom rade, prioritou musí byť prepájanie Slovenska s ropovodnými a plynovodnými sústavami, ktoré však neprepravujú ruský zemný plyn a ropu. Ako možno vyvodiť už zo spomenutých ruských ambícií, čo v konečnom dôsledku naznačila aj januárová kríza 2009, Rusi podporujú jedine projekty, ktoré znevýhodňujú tranzitné krajiny a posúvajú ich do úlohy takmer stopercentne závislých spotrebiteľov plynu z Ruskej federácie. Preto je nutné diverzifikovať nielen trasy, ale aj dodávateľov.

 

V prípade zemného plynu je tu perspektíva výstavby ropných terminálov na skvapalnený plyn (LNG), ktoré plánujú vystavať Poliaci a Chorváti (Slovák, 2009). Je logické, že zemný plyn prepravovaný z chorvátskych a poľských prístavov môže byť získaný prakticky odkiaľkoľvek, nielen z Ruska, ale aj Nórska či kaspickej oblasti. Práve z tohto hľadiska, t.j. prepojením maďarskej a slovenskej sústavy prepravujúcej plyn z chorvátskych prístavov, by mohol byť aj spomínaný projekt Open Season podstatne výhodnejším riešením pre Slovensko ako v prípade, keby došlo k prepojeniu maďarsko-slovenskej plynovodnej siete s Južným prúdom a Nabuccom.

Navyše, týmto spôsobom by si Slovensko zachovalo štatút tranzitéra, mohlo by prepravovať plyn ďalej do Poľska a Českej republiky smerom na Západ. Pokiaľ ide o ropu, aj v tomto prípade existujú podstatne výhodnejšie možnosti pre Slovenskú republiku ako tie, ktoré v súčasnosti preferuje slovenská vláda. Ide o ropovod Adria prepravujúci ropu z chorvátskeho Omišajlu vedúci cez maďarské územie a v Šahách sa napája na Družbu.

 

V prípade obnovy čerpacej stanice, ktorá sa v minulosti nachádzala na tejto trase, by bola možná preprava okolo troch miliónov ton ropy ročne, čo stačí na „krytie potrieb slovenského trhu“ podľa tvrdení slovenského energetického experta a riaditeľa Sekcie pre energetické činnosti v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre Karela Hirmana (Hirman, 2009a).

 

Preto je logické, že ďalší projekt by už viedol k zaisteniu dostatočných zásob ropných produktov, ktoré by Slovensko mohlo dokonca vyvážať, zbavilo by sa priveľkej závislosti na Rusku a zachovalo by si význam krajiny prepravujúcej energetické suroviny. Z tohto hľadiska je výhodné podporovať predĺženie ukrajinského ropovodu Odesa – Brody. Existujú totiž plány, ktoré žiaľ vláda Slovenskej republiky nedostatočne podporuje, t.j. predĺženie trasy cez slovenské územie do rafinérie Kralupy v Českej republike.

 

Táto možnosť bola načrtnutá už na euro-ukrajinskom summite v roku 2006 a myšlienku podporil aj súčasný prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč (Socor, 2006). V druhom rade, je potrebné zbaviť sa závislosti od ruských energetických komodít pri výrobe elektrickej energie, ide najmä o urán, využívať vlastné zdroje a diverzifikovať dodávateľov. Prioritou sa musí stať výstavba vodných elektrární, keďže vodná energia je stále málo využívaným zdrojom pri výrobe elektriny vzhľadom na svoj potenciál a pomerne veľkú dostupnosť na našom území.

 

Samozrejme, aj z hľadiska ochrany prírody ide o pomerne prijateľné riešenie v porovnaní s ťažbou uránu či ťažby a spaľovaním uhlia. Okrem toho musí SR viac využívať potenciál okolitých štátov, susedné krajiny sa môžu stať významným poskytovateľom elektriny. Ide napríklad o Poľsko, ktoré po plynovej kríze v januári 2009 začína s podporou výstavby vlastných jadrových elektrární (Plynová kríza urýchlila..., 2009), ale najmä o Ukrajinu.

 

Ukrajina má totiž rozpracované viaceré projekty, napríklad výstavba dvadsať nových jadrových reaktorov do roku 2030, čím sa snaží získať pozíciu významného exportéra elektriny v regióne strednej a východnej Európy (Marples, 2009). Týmito krokmi si Slovensko nielen zabezpečí ďalšie zásoby elektriny, diverzifikuje dodávateľov, ale je tu aj šanca stať sa významným prepravcom, napríklad ukrajinskej elektriny ďalej na západ do Európy.

 

V treťom rade, aj keď je pravdou, že rozsiahlejšie používanie alternatívnych zdrojov z dlhodobejšieho hľadiska je nepravdepodobné, je potrebné pokračovať v podpore ich využívania, pretože môžu prispieť aspoň k čiastočnej nezávislosti od ruských komodít. Avšak dôležité je brať do úvahy otázku perspektívy. Napríklad veterná energia, biopalivá či využitie biomasy majú množstvo nevýhod.

 

Pre Slovensko je omnoho perspektívnejšou solárna energia. Ide fakticky o nevyčerpateľný zdroj a navyše šetrný k životnému prostrediu.  V našich podmienkach dokáže zariadenie využívajúce slnečnú energiu s plochou kolektorov 6 až 8 metrov štvorcových pokryť počas celého roka približne 60 percent spotreby teplej vody v štvorčlennej domácnosti, čo nie je zanedbateľné číslo. Hoci faktom ostáva, že využívanie solárnych panelov nestačí na celkové pokrytie potreby tepla na prípravu teplej vody a na vykurovanie, v kombinácii s využitím zemného plynu ide o ideálne riešenie. Počas letných slnečných mesiacov môžu domácnosti využiť solárne zariadenie a v zime alebo v prípade chladného počasia vykurovanie zemným plynom dodá potrebné teplo a umožní zohriatie vody (Zemný plyn a solárna..., 2010).   

 

Na záver by som chcel všeobecne zhrnúť, aké sú potrebné opatrenia Slovenskej republiky pre zaistenie energetickej bezpečnosti, aby sa prípad z januára 2009 nezopakoval alebo aby aspoň dopady prípadnej novej krízy boli minimálne. Predovšetkým musíme aj do budúcnosti počítať so skutočnosťou, že ropa a zemný plyn ostanú najdôležitejšími energetickými komoditami. Z tohto hľadiska prioritou pre bezpečnosť Slovenska musí byť diverzifikácia nielen energetických trás, ale aj dodávateľov.

 

V druhom rade, je potrebné brať do úvahy fakt, že ruské ambície sa týkajú nastolenia energetického monopolu všeobecne. Aby sa Slovenská republika vyhla tejto nebezpečnej závislosti musí podporovať adekvátne opatrenia aj v oblasti produkcie elektrickej energie. Je potrebné využívať vlastné zdroje, najmä vodnú energiu, a zároveň diverzifikovať dodávateľov zo zahraničia. V prípade ropy, zemného plynu a elektrickej energie musí slovenská vláda tiež brať do úvahy nutnosť zachovať pre Slovensko výhodný štatút tranzitéra.

 

V poslednom rade, pokiaľ ide o alternatívne zdroje, ich využívanie prináša viaceré nevýhody. Jedinou skutočnou alternatívou, ktorej by vláda SR mala venovať pozornosť, je solárna energia.  Jej použitie je však pespektívne jedine v kombinácii s tradičnými energetickými komoditami ako ropa a zemný plyn.
 


Zoznam bibliografických odkazov

Energetickú krízu by zmiernila biomasa [online]. 2010. AgroServer.
[cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://www.agroserver.sk

GUNIŠOVÁ, B. 2007. Analýza HN: Ako zabrániť energetickej kríze [online]. Hospodárske noviny. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://analyzy.hnonline.sk

HIRMAN, K. 2009. Rusi škrtia Európu [online]. ETREND. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete: http://blog.etrend.sk

 

HIRMAN, K. 2009a. Rúra proti našim záujmom [online]. ETREND. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://blog.etrend.sk


HVAŤ, J. 2010. Dôveryhodnosť slovenských politikov počas plynovej krízy [online].  Hospodárske noviny. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://m.hnonline.sk

Jahnátek v januári neočakáva plynovú krízu [online]. 2009. Hospodárske noviny.
[cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://hnonline.sk

MARPLES, D. 2009. The Revival of Nuclear Power in Eastern Europe [online]. WordPress.  [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://ukraineanalysis.wordpress.com


Odkiaľ vezme Slovensko energiu? [online]. 2007. EurActiv. [cit. 27.1.2010].
Dostupné na internete:
http://www.euractiv.sk

PANNIER, B. 2010. Hopes Raised Anew About Future Of Nabucco Gas Pipeline Project [online].  Radio Free Europe. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://www.rferl.org

Plynová kríza urýchlila v Poľsku výstavbu jadrových elektrární [online]. 2009. DNES.sk. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:  
http://dnes.atlas.sk

SK-HU Interconnector Open Season Process Non-binding Phase [online]. 2010. Eustream Slovak Gas TSO. [cit. 27.1.2010], 12 p. Dostupné na internete:
http://www.eustream.sk

SLOVÁK, K. Plynová kríza obnažila slovenskú bezmocnosť [online]. 2009. ETREND. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://ekonomika.etrend.sk

Slovensko má v ložiskách urán na desiatky rokov [online]. 2009. SME.sk. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://ekonomika.sme.sk

SOCOR, V. 2006. "Kyiv changing ideas, mixing signals on Odessa-Brody oil pipeline" [online].  Jamestown Foundation. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://www.jamestown.org


Štát tvrdí, že ťažba uhlia bude mať význam až do roku 2035.[online]. 2010. SME.sk. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://ekonomika.sme.sk

Ťažba uhlia na Slovensku je podľa analytikov pridrahá (ČTK). [online]. 2009. Institute of Economic and Social Studies. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://www.iness.sk

Zemný plyn a solárna energia. [online]. 2010. Slovenský plynárenský priemysel. [cit. 27.1.2010], 5 s. Dostupné na internete:
http://www.spp.sk

ZLATOIDSKÝ, P. 2009. Biopalivá - podvod, ktorý zaplatia daňoví poplatníci [online].  Pravé Spektrum. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://www.prave-spektrum.sk

ŽÁKOVÁ, A. 2008. Energetická bezpečnosť a Slovensko [online].  Euro-Atlantic Quarterly. [cit. 27.1.2010]. Dostupné na internete:
http://www.eaq.sk

 
< Predchádzajúca