A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes1492
mod_vvisit_counterVčera1521
mod_vvisit_counterTento týždeň6246
mod_vvisit_counterTento mesiac4448

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Belgicko – etnický separatizmus v srdci Únie
Napísal: Rudolf SIVÝ   
Štvrtok, 10.júna 2010 - 19:34 hod.
Belgický stranícky systém patrí k najkomplikovanejším v rámci Európskej únie. Je výrazne rozdelený na strany regionálne, ktoré operujú len v regiónoch a mimo svojho teritória nemajú vysokú podporu a strany federálne, ktoré zaujali úlohu v rámci celorepublikovej politickej scény. Výrazným prvkom v celej mocenskej štruktúre sú regionálne subsystémy, v ktorých nachádzame drvivú väčšinu relevantných belgických strán. Táto roztrieštenosť má za následok o. i. aj vzostup separatizmu v krajine a kontinuálne etnické napätie a socio-kultúrnu diferenciáciu, miestami až polarizáciu.

Postupný vývoj systému
 
Viedenským kongresom z roku 1815 vznikol zo severnej a južnej časti Holandského kráľovstva nový suverénny celok - absolutistická monarchia Viliama I. Pod jeho krátkou vládou sa sformovali dva hlavné politické prúdy: aliancia katolíkov, ktorá bránila právomoci panovníka a liberálna aliancia, žiadajúca prechod ku konštitučnej monarchii. Spory vyvrcholili v júni 1830, keď po vzore Francúzska prebehla veľká oslobodzovacia revolúcia a belgický ľud si vyhlásil vlastný štát – Belgicko (konštitučná monarchia).
 
Dôležitú úlohu v konflikte zohrali práve francúzske revolucionárske sily.[1] Vo februári 1831 bola odsúhlasená prvá belgická ústava. Text ústavy patril k najmodernejším právnym dokumentom svojej doby, a vďaka tomu nebola ústava celých 140 rokov novelizovaná.[2]

Súčasný politický systém sa skladá z bipartistickej straníckej scény. Dlhoročný konflikt katolíkov proti liberálom naštrbil príchod socialisticky orientovaných politických strán na prelome 19. a 20. storočia. V tejto podobe ostal viac-menej nezmenený do 60-tych rokov minulého storočia.
 
Zmena nenastala ani počas II. svetovej vojny, keď krajinu okupovalo nacistické Nemecko. A to vďaka početnej nemeckej menšine v regiónoch Eupen a Málmedy. Tieto oblasti mali už dlhodobo svoju politickú moc (hoci mnohokrát nebola akceptovaná centrom) a preto aj vstup nacistických vojsk na územie Belgicka prebehol pokojnejšie, než napr. v susednom Francúzsku.

Systém troch strán mal jedno výrazné špecifikum, ktoré nebolo typické pre modernú politickú scénu. Tento jav sa nazýva pilierovanie, z flámskeho slova verzuiling.[3] V súčasnosti poznáme formu pilierovej politiky ako základného princípu samotnej Európskej únie. EÚ je postavená na troch pilierov podľa obsahu hlavných politík. Belgický stranícky systém sa diferencoval skrz ideologické prúdy. V rámci týchto troch pilierov boli rozhodujúcimi silami politické strany, ktoré mali poskytovať maximálnu základnú starostlivosť o občana, sympatizanta danej ideológie.
 
Socialistická strana zahŕňala odbory, pomocné spolky, družstvá, profesijné organizácie a športové kluby. Katolícky pilier bol pod dominanciou cirkvi a kresťanských odborov, zväz roľníkov a školstvo. Zvyšné oblasti spoločenského života ako umeleckú sféru, ochranu prírody a pod. zahŕňal liberálny pilier.[4]


Výsledkom rozštiepenosti troch strán a dvoch úradných jazykov bolo posilnenie politicky antagonistických oblasti a samostatných straníckych systémov: frankofónny valónsky a väčšinový flámsky. V druhej polovici 20. storočia  modernizácia spoločnosti priniesla zmeny aj do týchto systémov. Vznikli nové strany a liberálne a etno-lobbystické organizácie, ktoré chceli participovať na moci. Ako stabilnejší sa ukázal valónsky systém, kde zostali tradičné strany rovnako vplyvné. Flámsky systém strán sa ukázal ako silno fluktujúci.[5]

V druhej polovici minulého storočia bol vytvorený tretí autonómny región: Brusel - hlavné mesto. Vďaka jazykovej univerzálnosti Bruselu, nepatrí mesto ani k Valónom ani k Flámom a preto je samostatnou autonómnou jednotkou, ktorá podlieha kontrole oboch etnických spoločenstiev. Toto regionálne rozdelenie predstavuje druhý základný rys belgickej politiky, bez ktorého by nebolo možné pochopiť formu nacionalizmu v belgickej konsociačnej demokracii.

Jej jedinečnosť je najmä v stupni rozdelenia mocenskej štruktúry spoločnosti cez valónských a flámskych volených poslancov, senátorov, úradných jazykov až k trom hlavným radám, ktoré priamo volia svojich zástupcov do federálnych zhromaždení: Rada Valónskeho regiónu (75 priamo volených členov), Rada regiónu Brusel - hl. mesto (75 priamo volených členov) a Rada Flámskeho regiónu (118 priamo volených členov).[6]  Súčasný belgický stav  trefne pomenoval Peter  Drulák, podľa ktorého sa Belgicko nerozpadne, pretože vytvoriť dohodu o rozdelení, by bolo ťažšie ako dohoda o spoločnej vláde nad teritóriom.[7]

V súčasnosti je Belgicko rozdelené na dva samostatné celky s vlastnou samosprávou, médiami, školstvom a organizačnými klubmi. V krajine neexistujú federálne média a ani federálne politické strany.  Takéto rozdelenie je výsledkom, paradoxne, väčšinovej Flámskej komunity. Jedným z dôvod je historická skúsenosť zo stredoveku, keď úradným jazykom bola francúzština a frankofónni Belgičania držali ekonomickú silu krajiny na svojej strane.

V 60-tych rokoch sa valónsky priemysel dostal do problémov a začal brzdiť hospodársky rast kráľovstva. Ekonomická dynamika sa presunula na flámske územie. To znamenalo aj sebavedomejšiu politiku voči frankofónnej menšine. Vznik spoločnej federácie bol motivovaný ekonomickými záujmami.[8] Zaostalejšia časť dúfa vo viac dotácií z Bruselu na rozvoj a majorita odmieta dotovať frankofónnu minoritu.

 

 
Valónsky nacionalizmus – príklon k francúzskym radikálom
 

Frankofónna časť belgických nacionalistov je dlhodobo značne roztrieštená. Jedným z elementárnych dôvodov je skrytá snaha o získanie Bruselu pre Valónov, ktorý sa čoraz silnejšie orientuje na francúzštinu.  Druhým faktorom je absencia výrazného lídra pravice a ujasnená stratégia ofenzívnej politiky voči majorite. Zatiaľ najvýznamnejšou persónou frankofónnej nacionalistickej scény zostáva už cez dvadsať rokov bývalý starosta periférnej aglomerácie Bruselu Roger Nols.

Svoju politiku založil na kritike prisťahovalectva, najmä maghribského, čo mu vynieslo viac ako 50% hlasov v regionálnych voľbách a v následných európskych voľbách v roku 1984 viac než stotisíc hlasov.[9] Jeho popularita však strmo klesla po pozvaní Le Pena na oficiálnu návštevu regiónu. Nols sa musel dištancovať od krajne pravicových tém, aby si zachoval imidž konštruktívneho politika.

 

Na druhej strane prišiel aj o svoju popularitu. Významom tejto epizódy bolo zakladanie Krúžkov Rogera Nolsapo celej frankofónnej časti kráľovstva.[10] Stabilizovaný elektorát bol už marginálny pre výrazné presadenie Rogera Nolsa v ďalších plebiscitoch.

V súčasnosti patria k výrazným etno-regionálnym stranám Valónov dve formácie: Národný Front (Front National, FN) a Front nového Belgicka (Front Nouveau de Belgique, FNB). Obe organizácie presadzujú úzku spoluprácu s Francúzskom, zvýšenú autonómiu od majority a vyhostenie imigrantov. Ich podpora je minimálna, čo dokazujú aj voľby do EP v roku 1999 a 2004, keď získali FN 1,50%  a 2,79% hlasov. BNF bola ešte menej úspešnejšia s volebným ziskom 0,40% a 0,41% hlasov.11

 
Národný Front vznikol v roku 1985 z iniciatívy krajne pravicového aktivistu Daniela Féreta. Voľba názvu nebola náhodná. Vzorom tejto organizácie bolo Lepenovske hnutie, s ktorým sa frankofónni Valóni snažili udržiavať blízke vzťahy. Základom bola kritika prisťahovalectva, ktoré vytváralo nezamestnanosť, kriminalitu a kultúrne miešanie rás, americkú hegemóniu a tradičnú politickú kultúru. Zároveň sa zasadzovalo za liberalizáciu trhu a pritom aj silný sociálny štát.[12] V súčasnosti tvorí základňu pre ultrapravicových sympatizantov valónského teritória a tiež alternatívu voči fundamentálnym katolíkom - nacionálnym royalistom.


Úplne odlišná politická situácia je v majoritnej časti Flámov, kde už niekoľko desaťročí zastupuje metódy radikálnych riešení problémov jedna z najúspešnejších krajne pravicových organizácií v povojnových európskych dejinách, Flámske záujmy (Vláams Belang, VB). Radikálna odnož flámského národného hnutia si dlhodobo udržiava silnú podporu u verejnosti.

I keď žiaden predstaviteľ tejto strany nedosiahol osobné úspechy ako J. Haider, alebo J. M. Le Pen ako najbližší politickí partneri. Kontinuita volebných úspechov, integrálny nacionalizmus podporený etnickým separatizmom predstavuje osobitý typ nacionalizmu v rámci Európskej únie.

Vznik a vzostup moderného flámskeho nacionalizmu

Národné hnutie Flámov sa už niekoľkokrát výrazne presadilo do povedomia verejnosti. Po I. sv. vojne vznikla Strana frontu (Frontpartij) a v roku 1933 Flámsky národný zväz (Vlaamsch National Verbond, VNV) s jednotným ideálom panholandského štátu. Boli to nacistické organizácie.[13]

 

Najvýraznejším politickým predstaviteľom nacionalizmu v Belgickom kráľovstve je  krajne pravicová strana  Flámske záujmy, známa ako Flámsky blok (Vláams Blok).14 Mediálnu pozornosť si vyslúžila svojimi stúpajúcimi preferenciami vo väčšine volieb, v ktorých sa zúčastnila. Podpora, ktorá sa jej dostáva od flámskych voličov výrazne presahuje všetky ostatné nacionalistické strany v EÚ, pričom jej schopnosť upútať väčšinu médií v EÚ je omnoho nižšia, než u Lepenovcov, Slobodných, alebo NPD.
 
Hlavným dôvodom je práve federalistické rozloženie Belgicka a teda aj výrazne polarizovaná politická elita krajiny. Hoci má VB relatívne vysokú podporu a dlhú historickú tradíciu, flámske politické strany sa rozhodli pre haiderovský prístup, t. j. strany odmietajú spoluprácu, aby neprenikli extrémistické separátne návrhy do vlády, čo  by ohrozilo existenciu federácie.[15]

 

Oficiálne sa vznik strany datuje od roku 1978, kedy sa odštiepenci z Volksunie, prvej významnej povojnovej nacistickej strany, rozhodli odmietnuť cestu kompromisov a vybrali si krajne pravicový štýl tvorby politiky. Pričom to bola práve Volksunie (Ľudový zväz), ktorá prišla s návrhom, aby sa flámskej väčšine obmedzili zábrany k používaniu vlastného jazyka a zriadil sa selektívny systém vzdelávania.
 
Volksunia bola pomerne úspešnou etno-regionálnou stranou. Dokázala sa od prvotnej podpory 3,6% z roku 1961 prepracovať k 10% vo voľbách 1968 a v roku 1977 sa stala jednou z troch federálnych strán v kráľovstve.
 
Vládna politika, konkrétne ,,Dohoda z Egmontu“ sa nepáčila flámskym radikálom, ktorí zväz opustili a založili VB.[16] Zväz po tomto odchode začal výrazne strácať podporu voličov, až sa v 90-tych rokoch spojil s liberálmi. Ani tento pokus už nezabránil fragmentácií a následnému ukončeniu činnosti na belgickej politickej scéne.[17]

 

Hoci VB vyrokúvala pre vlastné etnikum výrazne zmeny v spoločnosti, jej príklon k tradičnej konzervatívnej catch all strane ju pripravil o existenčnú istotu. Vďaka nej však môžeme ilustrovať separatistickú podobu inkluzívneho nacionalizmu u Flámoch, nielen na krajne pravicovom VB, ale už aj na ich predchodcoch. Stručný historický vývoj straníckej politiky je zároveň zrkadlom etno-regionálnych politických síl, ktoré ako jediné v rámci EÚ žiadajú oddelenie vlastného územia a vytvorenie si suverénneho štátu, hoci tvoria väčšinu.

Dalo by sa namietnuť, že podobná situácia je aj v Taliansku, lenže na Apeninskom polostrove ide viac o socio-ekonomický problém ako etno-kultúrny konflikt.

Príbeh VB predstavuje cestu formovania politiky od protestného krajne pravicového hnutia až do úlohy regionálnej straníckej mocnosti. Ideológia strany sa do 80-tych rokov nevynímala od ostatných ultrapravicových organizácií. Separatizmus, obhajoba nacistických zločinov, amnestia pre vojnových kolaborantov.
 
To boli tri hlavné ciele, i keď bolo jasné, že definitívne naplnenie požiadaviek nebude možné. Veľký zlom, ktorý pretransformoval malú stranu radikálov k nacionálno-populistickej formácií so širokým potenciálom osloviť voličov, bol VI. zjazd hnutia. Predseda a zakladateľ Karl Dillen sa poučil z úspechov Lepenistov a do stredu záujmov strany presadil boj proti prisťahovalcom.
 
Opustil názory o nadradenosti flámskeho národa a premenil ju naobhajobu nadradenosti bielej európskej kultúry, čistoty národa a aplikácií rôznych kritérií pre rôzne  rasy a kultúry.[18] Tradičné sú heslá ako ,,Flámska nezávislosť, Flámske peniaze vo flámskych rukách, Imigrácia: Európa má právo na výber, Nulová tolerancia kriminalite“ a pod.[19] Zaujímavosťou tohto obratu je príklon k francúzskej ultrapravici (Le Pen, Benoist), i keď sa dlhodobo dištancujú od frankofónnych komunít v kráľovstve. To poukazuje na ďalší výrazný faktor, prečo VB začal byť označovaný ako nacionálno-populistická strana.

Koncepciou programu typického pre protestnú stranu – odpor voči modernej spoločnosti, proti prisťahovalcom, etablovaným stranám a nadradenosti jedného etnika nad druhým – s jednoduchou politikou jednoduchých riešení získal VB v roku 1991 6,6% hlasov.  V európskych voľbách z roku 1994 zaznamenal rekordný úspech 28% hlasov (v niektorých obvodoch dosahoval podpora strany až na úroveň 40% hlasov) a stal sa treťou najsilnejšou stranou v krajine.[20]

 

Následne Dillena vystriedal charizmatický Frak Vanheck, ktorý stranu stabilizoval aj na federálnej úrovni. Hnutie postupne začalo strácať na popularite, ale na druhej strane si stabilizovalo svoj elektorát, keď vo voľbách do EP v roku 1999 získalo 9,40% hlasov,  v roku 2004 14,34%  a v roku 2009 iba 10,88% hlasov. [21] V súčasnosti je predsedou strany Bruno Valkeniers.

Podobne ako z francúzskeho Národného frontu, aj VB má svoje charakteristické bašty voličov. Ide o miesta so slabo integrovanými prisťahovalcami do spoločnosti. Centrami bášt sú mestá Borgerhout, Mechelen, či Ghent. Stabilnú pozíciu si dokázali vybudovať aj v Bruseli, ktoré sužuje práve problém s nárastom ilegálnych imigrantov.

 
Programovo kopíruje všetky moderné nacionálno-populistické strany. Výnimku tvorí európska integrácia východoeurópskych krajín. Zatiaľ, čo v prípade nemeckých, francúzskych a najmä rakúskych nacionalistov ide o rázne rétorické nie, VB túto myšlienku podporuje s cieľom vytvorenia jednotnej európskej kultúry.

Vzor rozdelenia Československa dáva strana za príklad k budúcemu rozdeleniu Valónov a Flámov. Osobitne vyzdvihuje ekonomický progres Slovenskej republiky po nadobudnutí samostatnosti.  Za  ďalšie vzory  úspešného fungovania štátu dáva VB malé európske krajiny ako  Dánsko, Nórsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Švédsko.

Paradoxne sa do tohto zoznamu, aj napriek pozdvihnutiu transformačného procesu, Slovenská republika nedostala. Rýdza orientácia na pangermánske krajiny sa dá vnímať aj ako skrytá snaha o vytvorenie pangermánskeho frontu po vzore Tretej ríše. Hlavnou požiadavkou je založenie vlastnej Flámskej republiky, ktorá by bola parlamentnou demokraciou.[22] Parlamentnú demokraciu žiadajú najmä z dôvodu protestu voči tradičnému kráľovstvu.

 

Nejde teda o podporovateľov demokratického usporiadania, ale na základe prepočtu obyvateľov v jednotlivých komunitách je jasné, že plebiscitné hlasovanie by bolo v záujme flámskej väčšiny na úkor Valónov. Klasickými doplnkami programu je dôraz na politiku Práva a poriadku (Law and Order), výrazná profilácia na tradičné hodnoty a protiimigračnú politiku. Z európskych politík prevažuje snaha o obranu tradičných hodnôt a kultúr, zákaz vstupu Turecka do Únie a konfederačný model EÚ.[23] Tento etnicko-separatistický postoj dokázali už svojou európskou politikou pri prijímaní Maaastrichtskej zmluvy.
 
Flámsky blok bola jediná relevantná strana v kráľovstve, ktorá ju odmietla. Po ratifikácií požadoval revíziu Maastrichtskej zmluvy. Najmä časť o právach voliť do EP v Belgicku aj nie belgickým občanom Únie, zrušenie samotného inštitútu európskeho občianstva, žiadne kompetencie EÚ pre oblasť kultúry a školstva a premiestnenie hlavných inštitúcií EÚ mimo Brusel.[24] 
 
Podobný postoj VB prijal aj v prípade Amsterdamskej zmluvy, Zmluvy z Nice a Ústavnej zmluvy pre Európu (tzv. Lisabonskej zmluvy). Vo všetkých prípadoch zastal pozíciu tvrdého euroskeptizmu, typického pre nacionalistické strany. I keď VB na vnútrostraníckej scéne zastáva pozíciu krajne pravicovej strany (členmi bloku sú mnohé neonacistické organizácie a krúžky), tak v rámci celoeurópskej straníckej scény ich môžeme zaradiť postojom k stranám s mäkkým euroskeptizmom, podľa Conti – Verzichelliho typológie.25  

 

Politika Belgicka sa často porovnáva so škótskou politikou, tzn. prevažuje podpora európskych myšlienok s dôrazom na vybudovanie samostatného štátu – Flámskej republiky. Separatistické línie nie sú čitateľné iba pri nacionalistických organizáciách, ale aj u relevantných politických stranách. Podľa posledného volebného prieskumu (26. mája 2010) flámski separatisti z ľavicovej strany Nová flámska aliancia /N-VA/ na čele s Bart De Weverom majú najvačšiu šancu vyhrať júnové voľby v krajine.
 
Popularita VB sa pohybuje medzi 12 a 10 % zvoliteľnosti.[26] Dlhodobé rozpory o úroveň autonómie v krajine majú kontinuálny charakter. Posledný národnostný konflikt znamenal pád belgickej vlády v apríli 2010, aj napriek dlhotrvajúcemu kreaovaniu tohto kabinetu.[27] Politici sa nedohodli na reforme statusu volebného obvodu Brusel – hlavné mesto. Pád vlády pravdepodobne výrazne aj nadchádzajúce predsedníctvo EÚ v réžii Belgicka.
 
Krajina v júni preberá štafetu európskeho predsednictva a preto bude zaujímavé sledovať ako sa dokaže vyrovnať s vlastným separatizmom pri tlmení a korekcí ďalších nacionalistických konfliktov v EÚ.




Zoznam zdrojov:

1. Strmiska, M. a kol. (2005): Politické strany moderní Evropy,   Praha: Portal s.r.o.,  s. 124
2. Ŕíchová, B.(2004): Komparace politických systémů II., Praha: VŠE, s. 7
3.Sokol, P. (2001): Proměny belgického stranického systému, www. europeum.org 25. 10. 2001, /online/
4. Cit. d., /online/
5. Strmiska, M. a kol (2005): Moderni strany Evropy .... cit. d., s. 127
6. Říchová, B.(2004): Komparace politických systémů II., Praha: VŠE, s. 26
7. Drulák, P. (2008): Belgie zatím drží, Medzinárodní politika 4/2008, Praha: IIR, s. 6
8. Cit.d. s., 7-8
9. Milza, P. (2005): Evropa v černých košilích, Praha: Themis, s. 366
10. Cit. d.,  s. 366
11. Minkenberg, M., Perinneau, P. (2007): Radical Right in the European Elections 2004, International Political    
    Science Review č. 28, str. 36-37, online/ -  volebný výsledok z roku 2009 sa nenachádzal ani na stránke EP
     ani na  oficiálnej web stránke strany.
12. Milza, P. (2005): Evropa v černých košilích, Praha: Themis, s. 367-368
13. Habáň, M. (2004): Vlámský blok – populistická, či extrémní pravice?, Listy č.5/2004, /online/
14. Organizácia si odhlasovala nový názov v roku 2009
15. Pomenovanie vychádza z prístupu EÚ k Rakúsku po voľbách v roku 1999     
16. Dohoda z Egmontu predstavovala kompromis vtedajśích vládných strán a belgických komunít s cieľom
       reformovať  ústavu krajiny a implementovať do nej federalistické prvky štátoprávneho usporiadania.
17. Habáň, M. (2004): Vlámský blok – populistická, či extrémní pravice?, Britské listy č.5/2004, /online/
18. Milza, P. (2005): Evropa v černých košilích, Praha: Themis, s. 369
19 Vlaaams Belang: Political program, nedatované, /online/
20. Milza, P. (2005): Evropa v černých košilích, Praha: Themis, s. 370
21. Minkenberg, M., Perinneau, P. (2007):Radical Right in the European Elections 2004, International Political
       Science Review č. 28  str. 36, online/ a  EP: European Election Results 2009,  Brussel 10.6.2009, /online/
22. Vlaaams Belang: Political programm, vlaamsbelang.org,   nedatované, /online/   
23. Cit.d., /online/
24. Habáň, M. (2005): Belgické politické strany a jejich postoje k evropskému integračního procesu, CEPSR č.
      2-3  jar-leto  2005, /online/
25. Conti, N. – Verzichelli, L. (2003):  Party Contestation of the Political Space and the European Issue.      
      Position of Italian Parties (1994-2002), Siena: University of Siena, 2003, s. 21, /online/
26. Euroactiv.com: Leterme offers reassurances on Belgian EU Presidency, www.euroactiv.com 27.5.2010,
     /online/
27. Brad, C. (2010): Belgium´s EU presidency nightmare, www.europeanvoice.com 26.04.2010, /online/
 
< Predchádzajúca