A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes44
mod_vvisit_counterVčera151
mod_vvisit_counterTento týždeň350
mod_vvisit_counterTento mesiac2244

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Nelson Mandela a jeho boj proti apartheidu
Napísal: Igor SKIBICKIJ   
Pondelok, 21.júna 2010 - 10:44 hod.

„Bojoval som proti nadvláde belochov a bojoval som proti nadvláde černochov. Vo svojom srdci som choval ideál demokratickej a slobodnej spoločnosti, v ktorej všetci žijú spoločne v harmónií a s rovnakými právami. Je to ideál, pre ktorý žijem a ktorý chcem v živote naplniť. Ale ak je to treba, je to aj ideál, za ktorý som ochotný položiť život. “ – Nelson R. Mandela
 
Týmito slovami zavŕšil Nelson Mandela svoju reč obhajoby počas Rivonského súdneho procesu, v ktorom bol obvinený zo sabotáže, prípravy povstania a iných zločinov proti štátu. Za tieto údajne zločiny bol Mandela odsúdený doživotným trestom odňatia slobody a svoj rozsudok si mal odpykať na ostrove Robben neďaleko Cape Town v Južnej Afrike. Osud však prial jeho vznešeným zámerom a tak po takmer troch dekádach života stráveného za mrežami bol Mandela prepustený a mohol uskutočniť svoj veľký sen: odstrániť apartheid a pozdvihnúť úroveň ľudských práv a slobôd v Južnej Afrike.
 
Nelson Mandela a jeho ranné roky života

 

Nelson Rolihlahla Mandela sa narodil 18. júla 1918 v dedine Mvezo, ktorá patrila do malého bantustanu[1] Transkei dnešnej Juhoafrickej republiky. Jeho otec, Gadla Henry Mphakanyiswa bol hlavou dediny. Keďže zastával vysoký úrad na dvore vodcu kmeňa Thembu, po otcovej smrti sa ho ujal náčelník Jongintaba Dalindyebo. Už v útlom detstve sa Mandela rozhodol, že bude právnikom. Príbehy o slávnych činoch jeho predkov bojujúcich za obranu svojej vlasti naňho urobili veľký dojem a tak začal mladý Mandela snívať, že sa aj on raz stane prínosom v boji za slobodu svojho ľudu. Po ukončení základného vzdelania pokračoval Mandela v stredoškolskom štúdiu v mestečku Healdtown. Svoje bakalárske štúdium realizoval na Univerzite vo Fort Hare.
 
Práve na univerzitnej pôde sa spoznal s Oliverom Tambom, jeho doživotným priateľom a spoločníkom a takisto s dedičom trónu Transkei, Kaiserom Matanzimom. Práve vďaka týmto dvom mužom začal neskôr Mandela vo svojej politickej činnosti hájiť politiky bantustanov, čo ho stavalo do opozície vládnucich kruhov. Onedlho bol ale Mandela z univerzity vylúčený kvôli účasti v študentskom disente. Po vylúčení zo školy si mladý Mandela hľadal prácu v Johannesburgu. Zamestnal sa ako konšpicient v právnickej kancelárií Witkin, Sidelsky a Edelman. Popri práci sa mu podarilo dokončiť bakalára a následne nastúpil na štúdium práva Univerzity Witwatesrandu. Tam sa Mandela prvý krát stretol s politickými aktivistami anti-apartheidu Joe Slovom, Harry Schwarzom a Ruth Firstom. Pod vplyvom svojich spolužiakov sa aj Mandela začal postupne angažovať v politickom dianí.

 

 
Historický vývoj, politická situácia a politika apartheidu v Juhoafrickej republike  

 

Rodiskom N. Mandelu je Juhoafrická republika. Tento juhoafrický štát tvoriaci cíp afrického kontinentu susediaci s Atlantickým a Indickým oceánom predstavuje symbol utrpenia v podobe apartheidu a Mandelovho boja za jeho potlačenie. Historický vývoj Juhoafrickej republiky je viac menej totožný s vývojom ostatných afrických štátov. Do 15. storočia bol vývoj tohto teritória spätý s vývojom miestnych kmeňov Bantu. Zmena nastáva v roku 1487, kedy bola oblasť Južnej Afriky po prvý krát objavená portugalským moreplavcom Bartolomeom Diasom. Portugalci tu následne zriadili prvé osady, ktoré dnes poznáme pod menom Cape Town a Miss dobrej nádeje.
 
V roku 1795 vystriedala Portugalsko britská nadvláda s konečnou anexiou Kapského mesta v roku 1806. Do konca 19. storočia v tejto oblasti prebiehala duálna expanzia britských kolonistov a takzvaných Búrov[2]. Po konflikte známom ako Britsko-búrske vojny (kvôli objaveniu diamantov a kontrole nerastných ložísk) získali Briti dominantné postavenie v budúcej Juhoafrickej republike.
 
Čo sa týka apartheidu, rasistické praktiky boli v tomto období prevažne neformálne. Týkali sa predovšetkým kontroly osídlení a pohybu domorodého obyvateľstva (Native Location Act, 1879). Podobu apartheidu nabrali segregačné politiky až v období po prijatí Pretórskej konvencie[3].
 
V roku 1961 získala Južná Afrika štatút republiky. Napriek tomu, že termín republika  v moderných dejinách odvodzuje svoj pôvod od vzniku Spojených štátov amerických a preto by sa mala vyznačovať výrazne demokratickými rysmi, politika apartheidu v Juhoafrickej republike sa práve v tomto období stala najintenzívnejšou. Svedčí o tom viacero faktorov: Vylúčenie Juhoafrickej republiky z Britského spoločenstva Commonwealthu 17. marca 1961, bojkot viacerých západoeurópskych krajín, organizácií a inštitúcií, obmedzovanie diplomatických, a ekonomických vzťahov.
 
Po štyroch dekádach protestov, intolerancie a vnútroštátnej opozície aktivistov anti-apartheidu bola vláda donútená začiatkom 90. rokov 20. storočia začať rokovať o odstránení politiky apartheidu z politického a spoločenského života v štáte. Opustením diskriminačných zákonov a slobodnými voľbami v roku 1994 nastúpila Juhoafrická republika do novej etapy jej historického vývoja, etapy demokracie, dodržiavania ľudských práv a rasovej tolerancie.
 
Politika apartheidu

 

Termín apartheid pochádza z Afrikaančiny[4] a znamená oddelenie alebo odčlenenie časti od celku. Týmto slovom bola korunovaná politika vlády belošskej menšiny v Južnej Afrike v priebehu rokov 1948 až 1994. Podľa väčšiny zdrojov vznikol tento pojem v 30. rokoch 20. storočia a o 10 rokov na to bol použitý ako politický slogan Národnej Strany[5] Južnej Afriky. Implementácia politiky apartheidu (oddeleného vývoja) bola umožnená prijatím tzv. Population Registration Act v roku 1950. Tento zákon rozdelil celé obyvateľstvo Južnej Afriky do 3 tried: Bantu (domorodé obyvateľstvo), Farební (miešanci belochov a domorodcov), Bieli (pôvodní britskí prisťahovalci, ktorí boli pri moci). Neskôr, po tom ako začali do Južnej Afriky migrovať aj obyvatelia ázijského pôvodu (India a Pakistan) bola do triednej segregácie zaradená aj štvrtá trieda Aziatov.
 
Rozdelenie obyvateľstva do rasových kást umožnilo vytvoriť efektívny systém vlády, ktorý zvýhodňoval belochov a naopak marginalizoval a izoloval od výkonu či podielu na štátnej moci všetky ostatné triedy. Politika apartheidu bola následne realizovaná prostredníctvom množstva zákonov schvaľovaných začiatkom 50. rokov. Group Areas Act z roku 1950  diferencoval triedy do rôznych obytných a podnikateľských oblastí v rámci miest. Land Acts z rokov 19541955 obmedzili prístup farebných do rôznych oblastí. Tieto zákony ďalej zamedzili už beztak obmedzené práva Afričanov vlastniť pôdu a pozemky. Takýmto spôsobom získala biela menšina viac ako 80% pozemkov v Južnej Afrike. Ďalšie zákony obmedzovali alebo priamo zakazovali sociálne kontakty medzi triedami, segregovali verejné zariadenia, štandardy vzdelania, zdravotnú starostlivosť a pracovné pozície a obmedzili právomoci odborov.

Čo sa týka otázky štátnej príslušnosti, aj tu došlo k závažnému pošliapaniu ľudských práv. The Bantu Authorities Act z roku 1951Promotion of Bantu Self-Government Act z roku 1959 umocnili triednu segregáciu tým, že umelo vytvorili africké domoviny (bantustany), kam mali byť podľa etnickej príslušnosti zaradení domorodí obyvatelia. The Bantu Homeland Citizenship Act z roku 1970 zbavoval každého černocha štátneho občianstva Juhoafrickej republiky a umiestňoval ho do jedného z bantustanov.

Tento zákon v konečnej miere naplnil zámery vládnucej triedy definitívne izolovať černochov a iné minority od možnosti účasti na politike. Čím boli praktiky apartheidu tvrdšie, tým silnejší odpor vyvolávali v srdciach odporcov rasizmu vo vnútri štátu. Rasová segregácia sa postupne pretavila do sociálneho konfliktu, ktorý bol sprevádzaný aktmi násilia odporcov apartheidu na strane jednej a vládou usilujúcou sa o násilné potlačenie nepokojov na strane druhej.

 

Takéto nehumánne jednanie v duchu politiky apartheidu už viac nemohlo byť na medzinárodnej scéne tolerované. Proti praktikám Národnej strany sa zdvihla medzinárodná vlna odporu zahŕňajúca politický bojkot, vylúčenie JAR z medzinárodných organizácií a obchodné embargo. Pod vplyvom vnútorných a zahraničných tlakov bol prezident Frederik W. de Klerk nútený zahájiť vládne rokovania, ktoré mali definitívne upustiť od praktik apartheidu.  

 

Politická aktivita Nelsona Mandelu a jeho boj proti apartheidu

 

Prvé politické aktivity Nelsona Mandelu sa datujú na rok 1942 a boli sprevádzané jeho angažovaním sa v ANC (Africký národný kongres). On a niekoľko ďalších študentov sa rozhodli, že z ANC vytvoria občianske hnutie, ktoré sa bude zasadzovať za záujmy miliónov afrických robotníkov a poddaných. O dva roky neskôr bola Mandelom a inými aktivistami ANC založená jej sesterská organizácia ANCYL (Africký národný kongres – Liga mladých). Svojou oddanosťou a angažovaním sa v hnutí bol Mandela v roku 1947 povýšený do úlohy sekretára ANCYL. Okrem politických aktivít si Mandela spolu zo svojím priateľom O. Tambom zriadili právnickú kanceláriu a za nízko platenú právnickú činnosť sa snažili pomáhať biednym ľuďom pri žalobách a právnych sporoch. Za toto bol Mandela aj Tambo prenasledovaní štátnym aparátom, ktorý sa snažil očierniť ich mená ako právnikov a obmedziť výkon ich právnickej profesie.

 

Víťazstvo Národnej strany v roku 1948 akcentovalo požiadavku transformácie a silnejšieho angažovania sa zo strany ANC. Preto na konferencií ANC v roku 1949 bol prijatý ANCYLom navrhnutý dokument z názvom Program of Action, ktorý sa stal oficiálnou politikou ANC. Tento program akcentoval:
* Právo priamej reprezentácie vo všetkých vládnych orgánoch
* Rozvoj ekonomiky v mestských a dedinských oblastiach
* Podpora práv robotníkov
* Vytvorenie jednotného systému školstva
* Kultúrne zjednotenie
* Podpora občianskej jednoty
Toto všetko sa malo dosiahnuť prostriedkami bojkotov, štrajkov, občianskej neposlušnosti a nespolupráce s vládou.

V roku 1950 bol Nelson Mandela vedením ANC zvolený do jeho výkonného orgánu s názvom: National Executive Commitee. V roku 1952 začal ANC svoju kampaň Odporu proti nespravodlivým zákonom. Za hlavného iniciátora kampane bol vedením ANC zvolený Nelson Mandela, ktorý cestoval po krajine a organizoval ľudové zhromaždenia za účelom vyjadriť neposlušnosť a podporiť program ANCYLu, ktorý usiloval o:
* dosiahnutie plného občianstva
* priama parlamentná reprezentácia
* redistribúcia pozemkov
* priznanie práv odborom
*  rovné vzdelanie, zdravotná starostlivosť a kultúra

Za svoju účasť v kampani bol Mandela a ďalší zatknutí a obvinení z vlastizrady. Bol mu udelený podmienečný trest ako aj zákaz zúčastňovať sa masových občianskych udalostí a vykonávať profesiu právnika. Na druhej strane, vedenie ANC bolo viac než spokojné s obetavou prácou mladého právnika a preto ho koncom roka 1952 povýšilo do funkcie predsedu strany Afrického národného kongresu.

V priebehu 50. rokov Mandela vystupňoval svoj boj proti apartheidu. 26. Júna 1955 sa podieľal na príprave tzv. Charty slobôd (The Freedom Charter), ktorej požiadavky boli sformované do týchto hesiel:
* Ľud ma právo vládnuť
* Všetky triedy majú mať rovnaké práva
* Podiel všetkých na bohatstve krajiny
* Rozdelenie pôdy medzi tých, ktorí na nej pracujú
* Rovnosť každého pred zákonom
* Má existovať bezpečnosť
* Dvere vzdelania a kultúry sa majú otvoriť
* Mier a priateľstvo!

Vo svojej práci zameriaval pozornosť najmä na zneužívanie práce, segregačné zákony, politiku bantustanov a segregáciu univerzít. Mandela veľmi rýchlo pochopil, že tieto opatrenia sú len predzvesťou ešte horších v podobe masových represálií, politického prenasledovania a teroru štátnej polície. Veľký problém videl aj v segregácií univerzít, ktoré boli dovtedy centrami rasovej znášanlivosti a multikultúrnej spoločnosti. V zákaze černochov navštevovať univerzity Mandela predvídal zámer vlády zakoreniť idey rasovej neznášanlivosti do mysle ľudí.

Vznik republiky v roku 1961 znamenal zákaz politickej aktivity ANC. Preto bol ANC nútený pôsobiť ilegálne s Mandelom ako hlavným vodcom odboja voči apartheidu. Pri tajnom zhromaždení stúpencov ANC v Pietermaritzburgu odsúdil Mandela vo svojom zápalistom prejave praktiky apartheidu a dožadoval sa generálneho štrajku. Na tieto podnety zareagovala vláda najväčšou vojenskou mobilizáciu v dejinách a tak sa Juhoafrická republika zrodila v atmosfére strachu a nenávisti.  V období 60. rokov pôsobil Mandela v utajení na prípravách militaristickej organizácie Umkhonto we Sizwe[6] , vojenského krídla ANC, ktoré sa pripravovalo na vojenský stret s vládnymi silami. 
 
Prípravou vojenskej organizácie bol Mandela nútený upustiť od nenásilnej politiky , ktorú presadzoval doteraz podľa princípov Gándiho. V roku 1961 bolo vojenské krídlo ANC sformované a Mandela ilegálne vycestoval za účelom získania podpory pre svoju vec a za účelom výcviku svojich kombatantov. Zanedlho po návrate bol Mandela obvinený z ilegálneho opustenia krajiny a z pokusov o vojenský prevrat. Za obvinenia bol Mandela tentokrát odsúdený na 5 ročný trest vo väzbe. Počas odpykávania si svojho trestu bol v Rivonskom procese obžalovaný a uznaný vinným zo sabotáže. 
 
Po skončení procesu bol Mandela prevezený na Robben Island kde si mal odpykať svoj doživotný trest. Tak skončila jeho etapa politického angažovania sa za práva a slobody  svojich spoluobčanov, ktorí podobne ako on sám museli niesť ťažké bremeno rasizmu. No aj keď sa vládnucim kruhom podarilo uväzniť jedného z najväčších aktivistov za humanitárny rozvoj v dejinách ľudstva, vlnu vzdoru, ktorú sa mu podarilo rozpútať už vláda zastaviť nemohla. Boli  však potrebné až  tri desaťročia na to, aby Juhoafrická republika dospela do stavu, kedy sa stal apartheid neúnosným a kedy boli prijaté prvé kroky k jeho odstráneniu.
 
Splnenie ideálov
 
Po odpykaní si 13 rokov väzenia bol Mandela presunutý do väznice Pollsmoor v Kapskom meste. Ďalšie presunutie nasledovalo v roku 1988 do väznice Victor Verster odkiaľ bol nakoniec dňa 11. februára 1990 oficiálne prepustený a zbavený obvinení. Počas svojej doby vo väzbe mu bola dva krát udelená šanca o podmienečnú amnestiu ak prizná obvinenia, uzná politiky bantustanov a nechá sa presídliť do bantustanu Transkei. Obidva návrhy Mandela odmietol zo slovami: „len slobodný človek smie vyjednávať“.

 

Po jeho prepustení sa o 30 rokov starší Mandela s horlivosťou 20 ročného mladíka pustil opätovne do dosahovania cieľov, ktoré si stanovil pred 40 rokmi. Na prvej národnej konferencií ANC v roku 1991 bol opätovne zvolený za prezidenta strany. Pôsobiac vo vedení strany Mandela zdôraznil, že naďalej ostáva oddaný princípom slobody a demokracie a že ak to bude nutne, bude naďalej viesť aj ozbrojený boj za dosiahnutie týchto ideálov. Ako zástupca záujmov miliónov Afričanov žijúc bez práv a slobôd, ktoré im prislúchajú, začala ANC rokovať s prezidentom F.W. de Klerkom o konečnom odstránení apartheidu. V roku 1993 obdŕžali obaja za svoje zásluhy Nobelovu cenu za mier.

Napriek tomu, že roky 1992 a 1993 boli poznačené sporadickými prejavmi násilia na oboch stranách, v roku 1994 boli nakoniec ustanovené podmienky pre slobodné, celonárodné a multietnické voľby. So ziskom takmer 62% hlasov zvíťazila Mandelova ANC. 10. mája bol Nelson Mandela oficiálne inaugurovaný a tak sa stal prvým černochom v úrade prezidenta.  Počas svojho funkčného obdobia 1994-1999 sa Mandela ako prezident Juhoafrickej republiky aktívne zasadzoval za transformáciu pôvodného režimu bielej rasy na multietnický demokratický režim, ktorý rešpektuje občianske práva, slobody a rovnosť. Vo svojom úrade si Nelson Rolihlahla Mandela ako prezident získal medzinárodnú podporu, uznanie a priazeň.
„Utrpenie je môj život...“ – Nelson R. Mandela

 

Poznámky

[1] Republika Transkei (1976-1994) bola jedným z takzvaných bantustanov, segregovaných enkláv v rámci politiky apartheidu Južnej Afriky. Účelom  bantustanov bolo izolovať rozličné etniká afrických černochov a vytvoriť tak homogénne regióny izolované od väčšiny spoločnosti. (http://en.wikipedia.org/wiki/Bantustan)

[2] Pojem Búr je holandský ekvivalent slova farmár a pochádza z obdobia 19. storočia, kedy mnoho európskych prisťahovalcov pôvodom z Holandska, Belgicka, Nemecka a Francúzska začalo osídľovať územie Južnej Afriky. Pre týchto prisťahovalcov z krajín iných, ako Veľká Británia sa zaviedlo spoločné označenie Búri.

[3] Pretórska konvencia tiež známka ako Konvencia z Pretórie je mierovou zmluvou, ktorá ukončila známy Britsko-búrsky konflikt z 19. storočia. Touto zmluvou, prijatou 3. augusta 1881 v meste Pretória bol podpísaný mier medzi Britmi vládnucimi v Južnej Afrike a Búrmi, ktorí si zriadili svoj štát, Transvaalsko.

[4] Afrikaančina je Indo-europský jazyk pochádzajúci z Holandčiny.  Ide o najpoužívanejší jazyk v Juhoafrických štátoch.

[5]  Národná strana (Heringede Nasionale Party)  je politická strana, ktorá svojim volebným programom postaveným na politike apartheidu zvíťazila vo voľbách v roku 1948 a od toho momentu sa stala aktívnym realizátorom segregačnej politiky v Južnej Afrike (neskôr Juhoafrickej republike).  Zotrvala vo vláde až do roku 1994.

[6] Umkhonto we Sizwe znamená po preklade Oštep alebo Kopia národa. Týmto názvom pomenoval Mandela militaristické krídlo Afrického národného kongresu.  Svoje aktivity začala tato organizácia 16. decembra 1961 partizánskymi útokmi na vládne  zariadenia. Zo strany Juhoafrickej republiky a USA bola následne označená za teroristickú organizáciu a zakázaná. Svoje vojenské operácie zastavila v roku 1990 kvôli prípravám zrušenia apartheidu a v roku 1994 bola tato paramilitaristická organizácia definitívne integrovaná do štruktúr ANC.   

Zdroje
http://en.wikipedia.org/wiki/Bantustan
http://www.anc.org.za/people/mandela.html
http://en.wikipedia.org/wiki/South_Africa#History
http://www.africanaencyclopedia.com/apartheid/apartheid.html
http://www.anc.org.za/ancdocs/history/progact.html
http://www.anc.org.za/ancdocs/history/charter.html
http://www.anc.org.za/people/mandela.html