A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes38
mod_vvisit_counterVčera64
mod_vvisit_counterTento týždeň38
mod_vvisit_counterTento mesiac2881

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Ako Čína vyhrala a Rusko prehralo- dve odlišné ekonomické cesty (III. čast)
Napísal: Paul R. GREGORY, Kate ZHOU   
Piatok, 25.júna 2010 - 10:30 hod.
Poďme sa pozrieť na celkom odlišné skúsenosti obidvoch krajín v oblasti medzinárodného obchodu. Tak Čína ako Rusko začínali na rovnakej pozícii. Obidvaja mali prísny systém ústredného riadenia vykonávaného monopolom zahraničného obchodu. Tak Mao ako Stalin verili v sebestačnosť a mali odpor k závislosti na iných krajinách. Sovietske Rusko vytvorilo obchodné spoločenstvo komunistických štátov vo východnej Európe, ktorým obmedzilo závislosť na Západe. Obe krajiny zmeškali mohutnú povojnovú expanziu obchodu tým, že sa obrátili dovnútra. Čínsky úspech v získavaní zahraničného kapitálu a skúseností a predaji vyrábaných produktov na zahraničných trhoch je dobre zdokumentovaný. Pevná ruka Teng Siao-Pchinga a jeho nasledovníkov v podpore čínskej globalizácie sa nedá opomenúť. Otvorenie ekonomiky svetovým trhom nie je niečo čo sa dá spraviť zdola. Čínski lídri neboli bez vzoru. Nemohli si nevšimnúť očividné zmeny neďalekých štyroch juhovýchodných ázijských tigrov. Čínsky vstup na svetový trh sa datuje okolo roku 1980, kedy boli v okolí Hong-Kongu zriadené prvé zóny voľného obchodu.
 

(Tento článok bol s láskavým dovolením autorov preložený do slovenčiny Tiborom Blažkom. Jeho anglický originál nájdete na webe Hoover Institution, ktorá patrí pod Stanfordovu univerzitu http://www.hoover.org. V slovenskom preklade bol článok prvýkrát uverejnený na http://www.exil.sk)

(I.časť , II. časť )

Zvyšok je história. V roku 1978 čínsky obchod tvoril menej ako jedno percento svetovej ekonomiky. Dnes je Čína tretia najväčšia obchodná krajina so šiestimi percentami svetového obchodu. Čínska ekonomika závisí na zahraničnom obchode viac ako japonská a juhokórejská. Na Gorbačova spravil dojem čínsky úspech na medzinárodných trhoch. Globalizácia ruskej ekonomiky mala byť najdôležitejšou časťou jeho reformného programu. Gorbačovov zákon o spoločných podnikoch z roku 1987 (sprevádzaný návrhmi na zóny voľného obchodu) vedome napodobňoval o pár rokov staršie čínske zákony. V čase keď prevzal úrad Čína získavala najviac zahraničných investícií zo všetkých rozvojových krajín. Gorbačov dúfal, že otvorenie Ruska by mohlo urobiť reformu bezbolestnou.

 

Image
 
V prvom roku v úrade očakával „rozbeh“ výroby založený na využití nových technológií získaných prevažne od západných partnerov. Čína a Rusko mali spoločnú komunistickú minulosť a obidve krajiny boli bohaté na ľudské zdroje. Rusko malo na začiatku lepšie postavenie vďaka skúseným vedcom a inžinierom. Gorbačov otvoril brány do Ruska, ale, na rozdiel od čínskej skúsenosti, nikto neprišiel. Táto záhada sa dá ľahko vysvetliť, no to robí čínsky úspech ešte pútavejším.

Prečo Rusko neuspelo v získavaní priamych zahraničných investícií? Západní investori museli pozerať na investovanie v Rusku s nedôverou. Iba zopár Rusov malo skúsenosti na svetových trhoch a z nich všetci pracovali pre štátny obchodný monopol.

Nebolo nikoho kto by dôveryhodne vysvetlil zahraničnému biznisu čo by sa malo stať v prípade porušenia zmluvy, aká je ochrana investícií pri neprítomnosti zákonov o súkromnom majetku a ako sa mali tieto investície integrovať do stále plánovanej ekonomiky. Západné koncerny boli vyzvané na masívne investície do energetiky pri absencii akéhokoľvek zákona o nerastných zdrojoch. Jednoducho neexistoval žiaden dôveryhodný prostredník medzi ruskou túžbou po zahraničných investíciách a ochotou Západu riskovať svoj kapitál v Rusku.

Rusku chýbali ruské diaspory. Tisíce Rusov síce emigrovali do Spojených štátov a Izraela, ale Čína mala „väčšiu Čínu“, ktorá sa rátala na milióny Číňanov v Hong-Kongu, na Taiwane, v Macau, juhovýchodnej Ázii a severnej Amerike. Táto „väčšia Čína“, predovšetkým v Hong-Kongu a na Taiwane, mala stále svoje korene v Číne.

Ukázali svoju podnikateľskú prezieravosť a pochopili potenciál krajiny s nízkymi platmi a bohatými ľudskými zdrojmi strategicky umiestnenej v srdci rýchlo sa rozvíjajúcej juhovýchodnej Ázie. Títo sprostredkovatelia mohli vysvetliť investorom ako a s kým investovať. Komu možno dôverovať? Ktorí vládni úradníci sú spoľahliví?

Rovnako dôležité bolo, že títo sprostredkovatelia boli úspešní a mali mimo Číny firmy a majetok, ktorý sa dal použiť ako záruka pre váhajúcich zahraničných investorov.
Najviac zahraničných Číňanov, z ktorých väčšina boli utečenci z Číny, sa usadilo v Hong-Kongu a na Taiwane a prvá čínska lekcia svetového obchodu bola z neďalekého Hong-Kongu. Pred nástupom komunizmu boli obyvatelia hlavného mesta Kantonu (v susedstve Hong-Kongu) považovaní za prešibancov, zatiaľ čo Hong-Kong bol plný dedinských balíkov. Keď sa Hong-Kongu začalo dariť, milióny Kantončanov tam ušli, aby sa podieľali na jeho ekonomickom úspechu. Priatelia a rodiny čakali v dlhých radoch na obnosené šaty od ich hongkongských priateľov a príbuzných. Mladé obyvateľky miest sa chceli vydávať len za mužov s rodinou v zahraničí.

 

Keď čínska vláda zriadila prvé ekonomické zóny v Šen-čene (pri Hong-Kongu), Ču-chaji (pri Macau), Šan-tchou (rodisko utečencov do Hong-Kongu) a Sia-méne (oproti Taiwanu), Číňania si vypožičali nové pravidlá a predpisy priamo z Hong-Kongu. Kantonskí podnikatelia okopírovali hongkongský model „spredu obchod, zozadu továreň“, zatiaľ čo ostatní vytvorili spoločné podniky s malými podnikateľmi z Hong-Kongu.

 

Využijúc rodinné a kultúrne väzby hongkongskí bratranci boli schopní prekonať úradných šimľov. Hong-kongský obchodný magnát Gordon Wu (absolvent Princetonu) vybudoval prvú spoplatnenú diaľnicu spájajúcu Kuang-čou (Kuang-čchou) s Hong-Kongom s prísľubom prevodu na čínsku vládu po pätnástich rokoch. Hong-Kong, s [vtedy] najväčším kontajnerovým prístavom v Ázii, poskytoval Číne tak materiálnu ako aj znalostnú infraštruktúru. Práve cez Hong-Kong sa čínske produkty dostali prvýkrát na svetové trhy.
 
 
Taiwanskí investori začali prúdiť do Číny začiatkom deväťdesiatych rokov, obchádzajúc zákaz obchodu s Čínou idúc cez Hong-Kong. V boji s rastúcou svetovou konkurenciou použili Čínu ako výrobnú základňu. V roku 2004 taiwanské investície tvorili zhruba tri percentá čínskeho HDP. V roku 2001 samotný čínsky štát spravil obrovský skok smerom k ďalšej globalizácii keď sa stal členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Členstvo vo WTO dalo Číne popud byť zodpovedným partnerom v svetovom obchode.

 Štátne podniky


Gorbačov zdedil ekonomiku v ktorej prakticky celá populácia pracovala pre štát. Štátne podniky (ŠP) dominovali priemyslu, obchodu a dokonca poľnohospodárstvu. Neslávne známe kolektívne farmy sa de facto zmenili na štátne. V Číne v čase keď moc prevzal Teng Siao-pching väčšina občanov nepracovala pre štát. Namiesto toho pracovali pre kolektívne farmy, ktoré museli napĺňať povinné kvóty. Keď bolo zle neexistovala štátna pomoc. Záviseli sami na sebe.
 
V Sovietskom Rusku existovali návrhy na reformu ŠPov od začiatku 60-tych rokov. V Maovej Číne nebolo slovo reforma ani len v slovníku štátnych vodcov. Napriek takto rozdielnemu pozadiu Gorbačov a Teng navrhli veľmi podobné reformy ŠPov s podobne chabými výsledkami. Gorbačov zahrnul staršie reformné nápady do jeho Podnikového zákona z júla 1987. Teng Siao-pching a Žao Zi-jang v roku 1984 spustili mestskú verziu zmluvných záväzkov založenú na úspechu vidieckej reformy, keďže sa Teng rozhodol „aplikovať vidiecke skúsenosti do mestských ekonomických systémových reforiem“.

V obidvoch krajinách ŠPy tvorili jadro plánovaných „dominantných výšin“ ťažkého priemyslu, obrany, dopravy a financí. Nemohli byť prevedené do súkromného vlastníctva bez zničenia plánovacieho systému a socialistických základov spoločnosti. Pokiaľ bola produkcia ŠPov zahrnutá do národného plánu nemali dovolené zlyhať. Namiesto toho operovali s „bezstarostnými rozpočtami“ kde sa ich straty automaticky uhradili.

Boli vedené vplyvnými ministerstvami, miestnymi činiteľmi a straníckymi lídrami; zamestnávali milióny relatívne hýčkaných zamestnancov, ktorých platy a benefity na nich záviseli. Tí všetci vytvorili silnú záujmovú skupinu proti zmysluplnej reforme alebo aby ju zvrhlo preonačili v ich prospech. Gorbačov nemal inú možnosť ako pustiť sa do problému so ŠPmi od prvého dňa jeho reforiem. Čínski lídri si mohli dovoliť zaoberať sa s ich ŠPmi neskoršie.

 

V obidvoch prípadoch opatrenia zahŕňali zredukovanie poručníctva ŠPom, dať im viac rozhodovacích právomocí a poskytnutie stimulov na efektívnejšie fungovanie ich podnikania. Napriek rozdielnej situácii obidve reformy spravili rovnakú vec: ŠPy boli stále povinné dodávať plánované objemy, ale v mohli si nechať objem vyrobený nad plán, ktorý mohli predať za vyššie ceny.
 
Vedúci a zamestnanci si mohli nechať zo zisku viac na odmeny a investície. Mohli čoraz viac nakupovať vstupy a predávať výrobky cez „priame spojenia“ s ostatnými ŠPmi. V obidvoch prípadoch plánovači zafixovali ceny tovarov idúce cez plánovaný systém, ktoré boli obchodované medzi štátnymi podnikmi. Takto rovnaký výrobok (napríklad oceľ) mohol byť nakupovaný a predávaný za dve alebo viac rozdielnych cien, z ktorých najnižšia bola oficiálna štátna.

 

Neželaným dôsledkom bolo, že ako ruská tak čínska reforma ŠPov vytvorila „dokonalý tunelovací systém“. V obidvoch krajinách si manažéri založili malé podniky a družstvá v rámci ich tovární, ktoré použili na prevod štátneho majetku do svojich rúk. Presmerovali výrobu z plánovaného do družstevného sektora, kde mohli predávať za vyššie ceny. Ľahko zarobili nakupovaním vstupov (často sami od seba) za pevne stanované štátne ceny, previedli ich do družstevnej výroby a potom predali za oveľa vyššie ceny.

 

Náprava takýchto okatých využívaní existujúcich dier a korupcie spočívala v tvrdom zákone umožňujúcom bankroty. Gorbačovov podnikateľský zákon z roku 1987 požadoval od ŠPov pokrývať ich náklady predpokladajúc zrušenie štátnej pomoci. Napriek tomu sa bankroty nekonali. Neprosperujúce štátne podniky tvrdili, že ich krach by mohol vyhnať nespokojných robotníkov do ulíc a ohroziť nevyhnutnú produkciu. Takže sa pokračovalo po starom.

Žao a Teng zaviedli zákon o bankrote, ktorý zmobilizoval mnohých, aby vo vlastnom záujme odstránili reformne zmýšľajúcich lídrov ako Hu Jao-bang a Žao Zi-jang (obaja tajomníci strany). Keď štát v 1998 a 1999 opäť začal tlačiť do bankrotov, miestni vládni predstavitelia predali majetok (predovšetkým na výstavbu) nenásytným bývalým funkcionárom a politicky prepojeným súkromným spoločnostiam.

Zlyhanie podnikateľského zákona malo v Rusku katastrofálne dôsledky. Plánovaná výroba skolabovala, ŠPy odmietli dodávať jeden druhému a plánovaná ekonomika prestala fungovať skoro vo všetkých oblastiach. Na rozdiel od Číny, kde zástanci tvrdej línie stále mali silu na podkopanie reforiem, Gorbačov mal moc na ich presadenie. Zašiel dokonca tak ďaleko, že rozbil stranícke výbory, ktoré dohliadali na ekonomiku, čo podnietilo neúspešný pokus o prevrat zo strany starej gardy. V decembri 1991 sa Sovietsky zväz rozpadol na 15 samostatných republík, ktoré začali s vlastnými reformami.

 

Čínske ŠPy pokračovali  neefektívne a skorumpovane, ale nespôsobili kolaps čínskej ekonomiky tak ako tie ruské. Formálne nesolventné ŠPy sú naďalej zachraňované pred bankrotom. Hoci štátny sektor tvorí asi 1/3 HDP viac ako 70% pôžičiek štátnych bánk ide do ŠPov. Napriek znižujúcemu sa podielu v ekonomike ŠPy naďalej kontrolujú väčšinu prírodných zdrojov, vrátane pôdy, nerastov, lesov a vodných zdrojov. Sú hlavným zdrojom korupcie. Podľa jedného odhadu tunelovanie a čierny obchod zaberajú medzi 20 až 30% čínskeho HDP.

 

Ako teda môže Čína prosperovať s takto neefektívnymi a skorumpovanými ŠPmi? Čínsky legendárny rast je kombináciou vysokého rastu v poľnohospodárstve, súkromnej sfére a medzinárodných firmách spolu s pomalším rastom v štátnom sektore. Navyše čínske SPy pravdepodobne nie sú tak nevýkonné [ako tie ruské]. V Rusku neboli porovnávacie kritériá pre ŠPy. V Číne ŠPy existujú súčasne so spoločnými podnikmi a zahraničnými bankami a čelia konkurencii súkromnej sféry zasahujúcej na ich trhy. Spoločné podniky určujú štandardy pre posudzovanie výkonnosti ŠPov. V roku 2006 bola pracovná výkonnosť v podnikoch so zahraničným kapitálom deväťkrát vyššia ako v ostatných spoločnostiach (primárne ŠPoch).

 

Sila zvyšku ekonomiky dala čínskym vodcom priestor na experimenty s nápravami ako reštrukturalizácia ŠPov do koncernov (toto Gorbačov skúsil bez úspechu), vytvorenie akciových spoločností a búrz v Šen-čene a Šanghaji určených na navýšenie kapitálu kľúčových ŠPov. Problém ŠPov sa rieši aj sám prirodzeným úbytkom pracovných síl [v prospech súkromného sektora]. Počet ŠPov sa znížil z 118 000 v 1995 na 27 477 v 2006. Od 1996 zamestnanosť v ŠPoch poklesla o 44 miliónov, z ktorých vyše polovica bola vo výrobe. Časť tohto úbytku bola dôsledkom korupcie keď manažéri „spontánne sprivatizovali“ ŠPy prevedúc ich majetky do vlastných vreciek.

 

Poučenie pre dnešok

Čína a Rusko osemdesiatych rokov ponúkajú jedinečnú prípadovú štúdiu prečo niektoré reformy fungujú a niektoré nie. Porovnanie vyvracia názor, že pre úspech reformy je potrebný silný, možno až totalitný štát. V ruskom prípade štát s jednou politickou stranou sa pokúsil vynútiť si reformy a zlyhal. V Číne štát s jednou politickou stranou otvoril ekonomiku ale odolával reformám zdola, ktoré s odporom akceptoval až potom, keď ich úspech nemohol byť spochybnený.


Desaťročia sa skupinka ruských liberálov márne zasadzovala za reformy. Potom ako bol zvolený reformne zmýšľajúci stranícky líder dostali šancu, no skutoční záujemci o ich reformy neexistovali.

 

V Číne bola masa záujemcov o reformy zdola, ktorí jasne pochopili možný úžitok z nich. Konali nenápadne za seba podľa čínskeho príslovia „Viac konaj no menej hovor; sprav všetko ale nerozprávaj“. Čínska vidiecka populácia ako autsajdri nemali čo stratiť. S viac ako 80% Číňanov tlačiacich na zmenu reforma nemohla nepreniknúť do sociálnej a ekonomickej psychológie čínskej mysle.

 

Reforme zdola sa nedá odolať pretože nepotrebuje vyjednávania, nevyvoláva konfrontácie a rozširuje sa ako nezastaviteľný mor. Reformy zhora môžu byť ľahko odstavené zbavením reformátorov vedenia alebo sabotážou na najvyššej úrovni. Reformy v čínskom štýle boli možné vďaka osobitným podmienkam - tradícií malého súkromného poľnohospodárstva a obchodu, nedávnymi nešťastiami a čistkami a čínskou zaostalosťou ako poľnohospodárskej ekonomiky. Ak by čínski lídri mali rovnaké podmienky ako Gorbačov boli by zlyhali rovnako. Gorbačov musel čeliť neriešiteľným problémom veľkých štátnych priemyselných podnikov; Číňania si mohli dovoliť čakať a pozorovať ako sa relatívne zmenšujú.

 

Súčasnosť každej krajiny je ovplyvnená jej minulosťou. V obidvoch prípadoch prvé reformy začali pred viac ako štvrť storočím. Čínski lídri ani potom nezmenili kurz: každý nový šéf strany velebil politiku jeho predchodcu. V Rusku sovietska Komunistická strana bola rozpustená. Za Jeľcina sa vykľula demokracia a trhová ekonomika s nasledovaným ústupom na oboch frontoch za Putina. Rusko je dnes vedené duomvirátom z ktorého jeden člen má minulosť z KGB a znovuzaviedol istú formu totalitnej vlády.

 

Cesty Číny a Ruska sa stále viac rozchádzajú
 
Čínski vodcovia pozorujú zmenšovanie sa štátom kontrolovaného vysokého velenia. Čínski podnikatelia, napriek všetkej [štátnej] prevahe, vybudovali súkromnú výrobu. Veľké štátne podniky nevedia konkurovať súkromným domácim či zahraničným spoločnostiam. Sú udržiavané pri živote štátnymi dotáciami a záujmami. No raz možno príde deň keď to tak nebude.

Ruskí obchodní giganti sú priamymi potomkami sovietskych podnikov, žiadny z nich nebol vybudovaný od základov. Za Jeľcina boli sprivatizovaní mešťanmi s politickými konexiami. Väčšina z nich stratila hodnotu, no potom ako prezident Vladimír Putin sľúbil ochranu majetkových práv niektorí začali vytvárať hodnotu pre akcionárov.

 

V osudovom obrate Putin usúdil, že najvyššie velenie patrí štátu a veľké ruské spoločnosti boli znovu znárodnené. Tie, ktoré zostali v súkromných rukách pochopili, že sa majú správať tak, aby slúžili štátnym záujmom a nie záujmom majiteľov.

 

Vyzerá, že obidve krajiny sa poučili zo zlých skúseností tej druhej - Čína že politická reforma zničí komunistickú stranu a Rusko že iba silný autoritatívny vodca môže spraviť reformu úspešnou. Čínska vedúca strana naďalej odoláva politickým zmenám. Putin a Medvedev pokračujú v posilňovaní autoritatívneho riadenia.


Tak ruský ako aj čínsky príbeh ukazuje, že politicky sa správajúce a štátom vlastnené spoločnosti nie sú konkurencie schopné. Súčasní ruskí lídri si pridávajú problémy preberaním kontroly nad čoraz väčšou časťou priemyselnej ekonomiky. Tieto nové ruské ŠPy majú žiadnu alebo len malú konkurenciu. Ruskí noví lídri vypudili zahraničné podniky a súkromní podnikatelia môžu čeliť fyzickému nebezpečenstvu ak zasahujú na vyhradené trhy. Je pravdepodobné, že ruskí giganti - Gazprom, Lukoil, Roseneft a podobní - budú ešte neefektívnejší a budú konať viac pre politický než ekonomický zisk.

 

Čínski lídri čelia zaujímavej dileme, rozhodnutie ktorej bude mať vplyv na ich budúcnosť. Od roku 2001 Komunistická strana Číny začala naberať vedúcich podnikateľov do stranícko-štátnej elity. [KSČ už nie je iba stranou robotníkov a roľníkov ale i pokrokových podnikateľov, bolo by zaujímavé vedieť koľko nových členov tým získali a koľko existujúcich prešlo do novej kategórie] Ako členovia tejto elity čínski podnikatelia získali možnosť zarobiť použitím stykov viac než podnikaním. V 2007 strana a štát schválili prvý čínsky majetkový zákon, ktorý legalizoval súkromný majetok [presnejšie ho zrovnoprávnil s inými formami, súkromný majetok sa dostal do čínskej ústavy už v roku 2003].

Ako bude zákon uplatňovaný zostáva predmetom pozorovania, no reprezentuje kľúčový prvok k vytvoreniu zákonných pravidiel namiesto politickej ľubovôle. Čínski podnikatelia čelia rozhodnutiu: budú súťažiť ako podnikatelia podľa zákonov alebo sa stanú podobní straníckym aparátčikom využívajúc svoju pozíciu na získanie „nezaslúženého zisku“? Ak si zvolia druhú možnosť zabijú konkurenciu - hus čo znáša zlaté vajcia. Výsledkom môže byť Čína, ktorá upadne do stagnujúcej oligarchie tak ako Rusko.

 

Napoleon raz povedal: „Nechajte Čínu spať lebo keď sa zobudí zatrasie svetom“. Uvidíme ktorá Čína sa zobudí - národ podnikateľov alebo oligarchických straníckych funkcionárov.