A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes45
mod_vvisit_counterVčera151
mod_vvisit_counterTento týždeň351
mod_vvisit_counterTento mesiac2245

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Bezpečnostná dynamika Blízkeho východu v kontexte mocenských ambícií Iránu I.
Napísal: Oliver ÉDER   
Streda, 14.júla 2010 - 08:16 hod.
Blízky východ je regiónom s nesporne najväčším destabilizačným potenciálom pre celý systém medzinárodných vzťahov. Jedným z dôvodom je fakt, že je tu koncentrovaná väčšina globálnych zásob ropy a zemného plynu. Hoci je laikmi z kultúrneho hľadiska bežne vnímaný ako homogénny celok, v skutočnosti ide o veľmi heterogénnu oblasť obývanú rôznorodými národmi so špecifickým historickým vývojom. Tieto rozdiely v kultúrno-historických identitách jednotlivých štátov vyostrujú konflikt, ktorý na Blízkom východe prebieha posledných šesť desaťročí.
 
Hlavnou príčinou začarovaného kruhu blízkovýchodného násilia bolo vytvorenie Izraela v roku 1948, čo narušilo rovnováhu síl v regióne. Od roku 1948 je preto z hľadiska neorealizmu vzťah medzi Izraelom a moslimskými krajinami primárne determinovaný nedôverou a bezpečnostnou dilemou. Po začatí Studenej vojny sa napätie na Blízkom východe ešte zvýšilo, keďže USA a ZSSR sa tu snažili presadzovať svoje záujmy v kontexte vzájomného globálneho súperenia. Najmä pre USA získal tento región strategický význam, keďže prostredníctvom blízkovýchodnej ropy zaisťovali energetickú a celkovú hospodársku bezpečnosť západnej Európy. Washington aj týmto spôsobom zabezpečil, aby sa sovietskemu komunizmu nepodarilo ovládnuť priestor celej Európy.


Rok 1979 sa stal prelomovým, pretože v Iráne sa k moci dostal teokratický režim, ktorý svoju legitimitu postavil na radikálnom anti-amerikanizme. Americko-iránske vzťahy sa následne extrémne zhoršili. Od 80. rokov sa americko-iránsky antagonizmus spolu s izraelsko-moslimským napätím stal hlavným faktorom určujúcim bezpečnostnú dynamiku Blízkeho východu. Po páde sovietskeho režimu a postupnom vytvorení multipolárneho  usporiadania sveta začali Rusko s Čínou na Blízky východ mocensky prenikať. Teherán sa v dôsledku nepriateľských vzťahov s Washingtonom rozhodol nadviazať intenzívnu kooperáciu s Moskvou a Pekingom.
 
Autor si túto tému zvolil, pretože je presvedčený, že na Blízkom východe sa bude v najbližších rokoch rozhodovať o budúcej povahe systému medzinárodných vzťahov.  Spojenectvo Iránu s Ruskom a Čínou bude do veľkej miery rozhodovať o mocenskom vývoji nielen na Blízkom východe ale v celej Eurázii. A práve konfigurácia síl v priestore Eurázie v 21.storočí určí, či USA zostanú aj naďalej jedinou superveľmocou planéty.
 
Hlavným cieľom práce je vysvetliť jednotlivé kauzálne vzťahy, ktoré sú najdôležitejšími determinantmi bezpečnostnej dynamiky Blízkeho východu. Súčasne si dal autor za cieľ objasniť mnohé klišé, predsudky a zjednodušenia, ktoré ovplyvňujú názor laickej a neraz i odbornej verejnosti na problematiku Blízkeho východu. Okrem toho autor v tejto práci podáva aj kritiku blízkovýchodnej stratégie USA a navrhuje jej optimalizáciu.  
 
Pri použití tejto práce je použitá komparatívna a analytická metóda, pričom autorovým teoretickým východiskom sú školy neorealizmu a sociálneho konštruktivizmu.  



 
 
I. VŠEOBECNÉ PRINCÍPY
BEZPEČNOSTNEJ DYNAMIKY BLÍZKEHO VÝCHODU
 
  1.1 Základná definícia Blízkeho východu
 
 
 

Ako tvrdí expert na geografiu a geopolitiku Blízkeho východu Ewan W. Anderson, jednoznačná definícia pojmu „Blízky východ“ neexistuje. Niektorí autori za Blízky východ označujú len štáty Levanty (Sýria, Libanon, Izrael) a Perzského zálivu (Irak, Irán, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Katar, Bahrajn, Omán, Kuvajt) pričom do regiónu zahŕňajú aj Egypt a Turecko. Ďalší za Blízky východ považujú ešte aj Sudán, Alžírsko, Líbyu, Tunisko, Maroko či dokonca aj Afganistan s Pakistanom. Zväčša sa však vo vedeckom výskume používajú dva termíny – širší Blízky východ (Levanta, Perzský záliv, Egypt, Turecko plus štáty severnej Afriky) a užší Blízky východ (bez krajín severnej Afriky) (Anderson, 2000, s. 11-12).

 
My sa v rámci tejto práce vzhľadom na jej obmedzený rozsah budeme zaoberať len nasledujúcimi štátmi užšieho Blízkeho východu: Iránom, Saudskou Arábiou, Tureckom, Egyptom, Sýriou a Izraelom. Rozhodli sme sa abstrahovať od štátov severnej Afriky a taktiež niektorých krajín Perzského zálivu s výnimkou Saudskej Arábie a Iránu.  Jordánsko, Spojené arabské emiráty, Katar, Bahrajn, Omán a Kuvajt sú podľa nás aktéri, ktorí majú z analytického hľadiska veľmi malý vplyv na mocenský vývoj regiónu. Skúsime to ilustrovať na konkrétnych číslach. Jordánsko, Spojené arabské emiráty, Katar, Bahrajn, Omán a Kuvajt majú spolu len niečo cez 20 mil. obyvateľov kým Irán ich má 74 mil., Egypt 77 mil., Turecko 72 mil. a Sýria 21 mil.
 
 
Ak spočítame HDP týchto šiestich malých štátov tak dostaneme hodnotu 537 mld. USD čo nie je zanedbateľné číslo. Avšak len samotné Turecko malo v roku 2009 HDP v objeme 729 mld. USD, Saudská Arábia 469 mld. USD a Irán 330 mld. USD.[1] Najdôležitejším faktorom je však vojenská sila. Armády týchto piatich krajín sú početne veľmi slabé – Bahrajn má bojaschopnú len jednu brigádu o sile do 10 000 mužov, Katar dokáže do boja nasadiť 11 000 a Spojené arabské emiráty 59 000 vojakov. To je veľmi málo v porovnaní s iránskou armádou (545 000), egyptskou (450 000), tureckou (514 000), saudskou (199 000) a izraelskou (176 500).[2]
 
A to nespomíname ešte obrovské bojové skúsenosti, ktorými ozbrojené sily Iránu, Egypta, Turecka a Izraela disponujú. Niekto síce môže namietať, že Izrael je so 7,4 mil. obyvateľov tiež malým štátom, jeho regionálny vplyv je však obrovský a to najmä vďaka mohutnej vojenskej a materiálnej podpore, ktorej sa mu dostáva od USA. Okrem toho izraelská ekonomika patrí k najdynamickejším na svete a izraelské ozbrojené sily z globálnej perspektívy patria vďaka vysokej morálke, kvalitnému výcviku, špičkovej výzbroji a veľkým bojovým skúsenostiam medzi najsilnejšie armády.  

 

Na druhej strane sme zase presvedčení, že Irak a Libanon sú vzhľadom na svoju vnútornú destabilizáciu v súčasnosti len geopolitickým priestorom, v ktorom dochádza k stretom spomínaných regionálnych aktérov, ktorých považujeme za relevantných.[3] Dôležité je spomenúť, že dianie na Blízkom východe ovplyvňujú aj štyria externí aktéri. Ide  konkrétne o tri veľmoci - EÚ, Rusko a Čínu - a  v súčasnosti jedinú superveľmoc – USA.  

 

Samotný pojem Blízky východ sa začal používať vo Veľkej Británii v polovici 19.stor. Do povedomia svetovej verejnosti sa dostal v roku 1902, kedy americký admirál (a veľký anglofil) Alfred Mahan publikoval svoje dielo "Perzský záliv a medzinárodné vzťahy". Mahan Perzskému zálivu prisudzoval geostrategický význam, keďže mal ochraňovať prístup do Indie, ktorá bola v tých časoch britskou kolóniou. Blízky východ chápal ako štáty Perzského zálivu. Po I. svetovej vojne sa na britskom Ministerstve zahraničných vecí vytvorila sekcia pre Blízky východ, za ktorú zodpovedal neskorší premiér Winston Churchill. Churchill  vnímanie Blízkeho východu rozšíril o Egypt, Levantu a Turecko, čo bolo v období, kedy sa v tomto regióne začala intenzívne rozvíjať ťažba ropy  (Farrokh, 2006).
    

Spočiatku bol Blízky východ centrálnym bodom britského geopolitického myslenia, keďže Veľká Británia bola až do I. svetovej vojny ústrednou svetovou mocnosťou. V medzivojnovom období a najmä po II. svetovej vojne sa však stal jedným z primárnych záujmov americkej a sovietskej geopolitiky, keďže aj v tejto oblasti prebiehalo mocenské súperenie Washingtonu a Moskvy v rámci Studenej vojny. Blízky východ sa kvôli svojim gigantickým zásobám energonosičov stal životne dôležitou oblasťou určujúcou vývoj svetovej politiky. V súčasnosti je Blízky východ kvôli vývozu ropy ekonomicky úzko naviazaný na tri hlavné ekonomické oblasti sveta – USA, EÚ a ASEAN+3 (štáty ASEAN + Čína, Japonsko a Južná Kórea) (Anderson, 2000, s. 11).
    

Blízky východ mal však obrovský význam aj pre historický vývoj ľudstva. V tomto priestore sa zrodili prvé ľudské civilizácie – egyptská, sumerská, babylonská a asýrska. Taktiež tu vzniklo prvé monoteistické náboženstvo – zoroastrizmus, ktoré výrazne ovplyvnilo aj neskorší judaizmus, kresťanstvo a islam. V neskorších obdobiach bol Blízky východ aj centrom viacerých ríš ako napr. perzskej, gréckej (Alexander Veľký), rímskej, arabskej, mongolskej a osmanskej.

Hoci je kvôli prevahe islamu Blízky východ laikmi vnímaný z kultúrneho hľadiska ako homogénny celok, v skutočnosti je tento región značne heterogénny. Ewan Anderson to vysvetľuje obrovskou rôznorodosťou klimatických a geografických podmienok jednotlivých krajín a lokalít Blízkeho východu. Niektoré blízkovýchodné národy a etniká sa historicky vyvíjali v nehostinných púštnych oblastiach kým ďalšie zase v priestore s vysokým úhrnom zrážok a úrodnými pôdami (Anderson, 2000, s. 72-73).
    

Vzhľadom na geografickú diverzitu a rozdielnosť podmienok vývoja jednotlivých národov je pri bezpečnostnej analýze Blízkeho východu potrebné detailne pochopiť aj kultúrne a historické špecifiká jednotlivých aktérov.  

 
 
1.2 Definovanie Blízkovýchodného bezpečnostného komplexu
 
 

Úplne najzákladnejšou vecou, ktorú sme sa rozhodli urobiť pri skúmaní bezpečnostnej dynamiky Blízkeho východu je vymedzenie tohto regiónu ako regionálneho bezpečnostného komplexu (ďalej RSC)[4] v duchu Kodanskej školy medzinárodných vzťahov. Jej hlavní predstavitelia Barry Buzan a Ole Waever sú vo svojej knihe "Regions and Powers: The Structure of International Security" toho názoru, že po páde bipolárneho systému bezpečnostné analýzy na globálnej úrovni zlyhávajú. Všetky modely, ktoré sa snažia hodnotiť a predpovedať mocenský vývoj holisticky v rámci jedného svetového medzištátneho systému nie sú podľa nich adekvátnymi analytickými nástrojmi. Samozrejme počas Studenej vojny medzinárodným vzťahom dominovalo súperenie USA a ZSSR z čoho vyplýva, že dynamika svetovej politiky bola primárne determinovaná americko-sovietskou dichotómiou.

Po roku 1989 však RSC získali omnoho väčší význam, než tomu bolo počas Studenej vojny.  Buzan a Waewer tvrdia, že ak by sme nakreslili mapu, na ktorej by sme vyznačili všetky globálne bezpečnostné problémy a hrozby a tiež aktérov v nich zainteresovaných, na mape by sa vytvorili akési uzly, z ktorých by niektoré boli navzájom intenzívne prepojené, niektoré menej a ostatné vôbec. Z intenzívne prepojených uzlov by na mape vznikli tzv. klastre, ktoré by sme mohli označiť ako RSC. Buzan a Waever definujú RSC ako „množinu jednotiek, ktorých procesy sekuritizácie a desekuritizácie sú natoľko prepojené, že ich bezpečnostné problémy nemôžu byť analyzované samostatne“. Charakter RSC je podľa týchto dvoch autorov ovplyvnený „regionálnymi historickými antagonizmami (napr. Arabi-Peržania)“ (Buzan, Waver, 2003, s. 44).

 

Všeobecným predpokladom je, že čím je menšia geografická vzdialenosť medzi aktérmi, tým k intenzívnejším interakciám medzi nimi dochádza. Ďalším predpokladom je, že interakcie medzi štátmi z dvoch rôznych RSC sú omnoho menej významné než interakcie v rámci RSC. V súvislosti s tým Buzan a Waever používajú pojem bezpečnostná interdependencia. V rámci ich analýzy bezpečnostnej dynamiky prostredníctvom RSC títo dvaja autori aplikujú nasledovnú kategorizáciu bezpečnostných aktérov:[5]

a) Superveľmoci – Štáty, ktoré disponujú prvotriednou a technologicky najvyspelejšou vojenskou silou podporenou adekvátnou politickou mocou a dynamickou ekonomikou, ktorá má výrazný podiel na svetovom hospodárstve. Superveľmoci sú aktívnymi hráčmi vo všetkých RSC medzinárodného systému a sú garantom univerzálnych morálnych, politických a kultúrnych hodnôt, ktoré tvoria základ tohto systému. Legitímnosť a postavenie superveľmoci závisí od toho ako sú úspešné pri legitimizovaní týchto hodnôt v očiach všetkých ostatných aktérov. Po páde bipolarity sú jedinou superveľmocou USA.

b) Veľmoci – Na rozdiel od superveľmocí nemajú ekonomický a vojenský potenciál intervenovať vo všetkých RSC, ale hrajú dôležitú úlohu vo viac než jednom bezpečnostnom komplexe. Ich moc je dostatočne veľká na to, aby mohli ovplyvňovať rovnováhu síl v danom RSC a často súperia so superveľmocou o postavenie najsilnejšieho aktéra svetového systému. V rámci blízkovýchodného RSC neexistujú žiadne veľmoci no do jeho vývoja zasahujú Rusko, Čína a EÚ, ktoré sú veľmocami v rámci svetového systému.  

c)  Regionálne mocnosti – Majú moc len na ovplyvňovanie mocenskej rovnováhy vo   svojom vlastnom RSC. V prípade Blízkeho východ ide o Irán, Saudskú Arábiu, Egypt, Turecko, Sýriu a Izrael. Na Blízkom východe existujú aj ďalšie štáty, tie ale pre našu analýzu nie sú relevantné.

V nadväznosti na kategorizáciu aktérov je dôležitý aj pojem penetrácia, ktorý označuje prenikanie a presadzovanie záujmov superveľmocí a externých mocností v rámci RSC. Penetrácia je nevyhnutne spojená s nadväzovaním spojenectiev medzi externými aktérmi a niektorými internými aktérmi RSC voči ďalším interným aktérom. Buzan a Waever poukazujú na to, že najelementárnejšie príčiny konfliktu v RSC sú spôsobené vzťahmi medzi internými aktérmi. Zdôrazňujú však, že tieto príčiny sú často mnohonásobne vyostrené práve intervenciami externých aktérov (Buzan, Waver, 2003, s. 47). Penetrácii sa budeme venovať v nasledujúcej podkapitole.   

1.3 Metodologické špecifiká analýzy mocenského vývoja Blízkeho východu

 

Pri hlbšom hodnotení strategických interakcií medzi aktérmi Blízkeho východu zistíme, že je nutné aplikovať neorealistický aj konštruktivistický prístup. Vyplýva to zo spomínaných myšlienok Buzana a Wavera, podľa ktorých je charakter RSC ovplyvnený „regionálnymi historickými antagonizmami (napr. Arabi-Peržania)“ (Buzan, Waver, 2003, s. 44).

 

Na tézy Buzana a Waevera môžeme nadviazať myšlienkami uznávaného odborníka Raymonda Hinnebuscha,6 ktorý tvrdí, že Blízky východ je penetrovaný systém, keďže externé mocnosti v ňom intenzívne presadzujú vlastné záujmy. V rámci Blízkeho východu za externé mocnosti označujeme USA, EÚ, Rusko a Čínu. Hinnebuschova téza sa v podstate zhoduje s predstavou penetrácie RSC. Pre objasnenie tohto mechanizmu Hinnebusch aplikuje Galtungov štrukturálny model imperializmu. Ten je založený na dvoch princípoch:

1) V rámci historického vývoja globálnej ekonomiky sa svet rozdelil na štáty jadra (najbohatšie priemyselné krajiny) a štáty periférie (chudobné krajiny zväčša poskytujúce jadru základné suroviny). Štáty jadra si k sebe hospodársky pripútali štáty periférie, keďže ich ekonomiky boli primárne založené na vývoze nerastných surovín.
2) Štáty jadra takto v štátoch periférie prispeli k vzniku úzkej elity, ktorá mala pod kontrolou nerastné suroviny a politicky sa stala závislou na vládach jadra. Táto elita bola spravidla westernizovaná a v mnohých smeroch prijímala zvyky a svetonázor západných krajín (Hinnebusch, 2003, s.3).

 

Galtungovým modelom sa dá vysvetliť aj formovanie zahraničných politík štátov periférie. Ich politické elity totiž musia zosúladiť záujmy štátov jadra s vlastnými politicko-ekonomickými záujmami a tiež záujmami vlastného obyvateľstva, ktoré však spravidla žije v zlých sociálnych podmienkach, keďže väčšina bohatstva vytvoreného vývozom surovín zostáva v rukách elít. Tým pádom masy väčšinou prechovávajú k štátom jadra nepriateľské postoje, čo často vedie k nečakaným interakciám ako tomu bolo napr. pri znárodnení iránskeho ropného priemyslu premiérom Mossadeqom v roku 1951. V rámci Blízkeho východu za jadro považujeme USA spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou ako bývalými koloniálnymi a mandátnymi mocnosťami regiónu.

Podľa Hinnebuscha je u blízkovýchodných štátov kľúčové analyzovať historické formovanie danej krajiny a zistiť aké idey konštruujú interpretáciu reality u väčšiny obyvateľstva tohto štátu a v akom postavení sa táto väčšina nachádza voči vlastnému (spravidla) autokratickému režimu. Hinnebusch zastáva názor, že antagonistická povaha regiónu je vyostrovaná externými mocnosťami, ktorých intervencie vytvárajú štyri základné príčiny konfliktu:

a) Boj blízkovýchodných aktérov proti imperialistickej nadvláde externých mocností
b) Kríza identity aktérov vyvolaná neschopnosťou adekvátne reagovať na novú realitu globalizujúceho sa sveta
c) Konflikt vyvolaný narušením mocenskej rovnováhy Blízkovýchodného komplexu v kontexte vytvorenia štátu Izrael
d) Súperenie externých mocností o energetické zdroje regiónu a podporovanie navzájom znepriatelených blízkovýchodných štátov. (Hinnebusch, 2003, s. 9)

To má za následok stav, v ktorom si blízkovýchodní aktéri navzájom nemôžu plne dôverovať a v prvom rade nemôžu dôverovať ani externým mocnostiam. V skratke povedané, každý sa cíti byť niekým ohrozený. Ich kalkulácie sú teda determinované bezpečnostnou dilemou – preto má realistická analýza pre Blízky východ svoj význam ale musí byť doplnená aj konštruktivistickým spôsobom analýzy  (Hinnebusch, 2003, s. 9-10).

Pre potreby našej analýzy je dôležité vyvarovať sa pojmu „arabský svet“ resp. „arabské štáty“. Z kultúrneho hľadiska medzi nearabské štáty prirodzene patri Irán, Turecko a Izrael, no z hľadiska analytických cieľov tejto diplomovej práce je nezmyslom ak Egypt, Saudskú Arábiu a Sýriu umiestnime do jednej množiny a nazveme ju arabský svet. Egypťania, Saudi a Sýrčania sú síce skupinovo z kultúrneho hľadiska označovaní ako Arabi, faktom však je, že tieto tri národy sú z hľadiska svojich identít odlišné. Za skutočne pravých Arabov môžeme označiť len obyvateľov Saudskej Arábie. Túto tézu objasníme na nasledujúcich príkladoch a ešte detailnejšie v II. kapitole.
 

 

Genetické výskumy jasne dokazujú, že hoci bol Egypt od 6.stor. pred n.l. cieľom mnohých migračných vĺn vrátane Peržanov, Grékov, Rimanov a predovšetkým Arabov, egyptská DNA zostáva už od 3 tisícročia pred n.l. relatívne stabilná a nemenná (Yurco, 1996, s.65). Egyptská identita sa začala vytvárať už v spomínanom 3 tisícročí pred n.l., kedy bola v priestore Stredozemného mora ústrednou mocnosťou staroveká Egyptská ríša.

To znamená, že Egypťania sa s arabskými votrelcami po 6.stor. n.l. zmiešali len veľmi málo.  Preto nie je až tak prekvapujúce, že Egypťania majú geneticky omnoho bližšie k obyvateľom severovýchodnej Afriky než k Arabom pochádzajúcim z Arabského polostrova. Dokonca obyvatelia Kanárskych ostrovov majú s Egypťanmi viac spoločných chromozómov než občania Saudskej Arábie (Cavalli-Sforza, Menozzi, Piazza, 1993, s. 172).
     

V oblasti Levanty (súčasná Sýria, Libanon a Izrael) stáročia pred arabskou inváziou prekvitala civilizácia Feničanov, ktorá svoj vrchol dosiahla v rokoch 1200-800 pred n.l. Genetické výskumy ukazujú, že obyvatelia Levanty majú vďaka obchodným plavbám Feničanov mnoho spoločných chromozómov so súčasnými Malťanmi, Španielmi a obyvateľmi južného Francúzska.

 

Táto podobnosť by nemohla byť dokázaná, pokiaľ by sa potomkovia Feničanov v Levante nadmerne zmiešali s arabskými kmeňmi po 6. stor. n.l. (Perry, 2007) Genetika je jedna vec. Druhou je fakt, že v Egypte a v Levante sa dlhé storočia pred Kristom vytvorili usadlé civilizácie, ktorých obyvatelia mali úplne iné formy spoločenskej organizácie, morálku a pohľad na svet než nomádske kmene obývajúce Arabský polostrov (tomu sa budeme venovať detailne v II. kapitole) Okrem toho po arabskej invázii väčšina arabských migrantov v Egypte a Levante po niekoľkých storočiach prijala spôsob života urbanizovanej civilizácie a pôvodné arabské zvyky sa naďalej zachovávali naozaj len na Arabskom polostrove.

 

Skutočne jediným dedičstvom, ktoré Arabi zanechali národom Blízkeho východu, je arabčina ako bývalý úradný jazyk Arabskej ríše a islam – oba sú to však nesmierne heterogénne fenomény, keďže arabčina má veľké množstvo dialektov a bola ovplyvnená pôvodnými jazykmi daných etník, ktoré si ju postupne osvojovali. Islam je tiež veľmi rôznorodý, keďže je rozdelený na dve hlavné sekty – sunnitskú a šiítsku - v rámci ktorých existuje mnoho náboženských škôl, čo je výsledkom vplyvu starších lokálnych náboženstiev. Preto predstavy o existencii jednotného arabského sveta sú mylné. Panarabizmus, ktorý bol hlavnou ideológiou Blízkeho východu v 40. až 60. rokoch, bola len umelá myšlienková konštrukcia. Vznikol ako účelová mobilizačná sila s cieľom zjednotiť moslimské štáty regiónu proti Izraelu, ktorého vznik narušil mocenskú rovnováhu oblasti (Kramer, 1993).
  

 

Základom našej analýzy je téza, že všetci relevantní aktéri Blízkeho východu – Irán, Saudská Arábia, Sýria, Egypt, Turecko a Izrael – majú vlastné špecifické identity, ktoré ovplyvňujú ich strategické správanie.
       

1.4 Význam Blízkeho východu a Iránu pre vývoj globálnej ekonomiky a mocenské postavenie USA
 

75% svetových zásob ropy sa nachádza v oblasti Perzského zálivu, pričom Saudská Arábia je najväčším ropným producentom sveta (Cole, 2009, s.8) Saudská Arábia je preto veľmi dôležitá pre globálne strategické záujmy Washingtonu, aj keď USA saudskou ropou pokrývajú len 1/8 svojho dopytu (Crude Oil and Total Petroleum...,2010).

Saudská Arábia do veľkej miery rozhoduje, či si USA aj do budúcnosti zachovajú svoje postavenie svetovej superveľmoci. Ako tvrdí expert na Blízky východ Juan Cole, USA sa stali najsilnejšou krajinou sveta práve vďaka tomu, že sa im darilo za posledné desaťročia držať svetovú cenu ropy na relatívne nízkej úrovni. Počas Studenej vojny bola lacná ropa z Blízkeho východu zárukou, že sa západná Európa hospodársky nezrúti a neprevalcuje ju Varšavská zmluva. Výhodou socialistického bloku totiž bolo, že disponoval vlastnými gigantickými zásobami ropy a zemného plynu, ktoré boli koncentrované hlavne v Rusku a v Azerbajdžane.

Západná Európa sa ale musela spoliehať na blízkovýchodné štáty. Americké tajné služby preto organizovali na Blízkom východe rad vojenských prevratov, prostredníctvom ktorých si v regióne vytvárali bábkové režimy slúžiace záujmom Washingtonu. V roku 1949 v Sýrii zvrhli demokraticky zvolenú vládu Shukri Quwatliho, ktorý bol proti projektu Transarabského ropovodu privádzajúceho saudskú ropu do libanonského prístavu Sidon. Namiesto Quwatliho USA k moci dosadili vojenského diktátora Husni Zaima. To isté urobili aj v Iráne v roku 1953 potom ako vláda demokratického premiéra Mossadeqa znárodnila ropný priemysel kvôli nespravodlivým zmluvám o ťažbe ropy s britskou vládou. Z podobných dôvodov USA zvrhli aj irackého kráľa Faisala II. v roku 1957 (Cole, 2009, s.10-12).

 

USA ťažili z kontroly blízkovýchodnej ropy aj kvôli tomu, že Saudi 84% svojich ziskov z predaja ropy ukladali do amerických bánk alebo aktív. Od 70. rokov Saudská Arábia a ďalšie štáty Perzského zálivu investovali v USA cez 1 bilión USD. Z týchto americko-saudských vzťahov profitovala relatívne úzka skupina sústredená okolo saudskej kráľovskej rodiny. Ak nechcela narušiť tieto prosperujúce vzťahy, musela udržiavať ceny ropy na nízkej úrovni (Hinnebusch, 2003, s. 41).
    

Časy sa ale zmenili. Po roku 1989 sa globálny obchod s ropou stal omnoho menej vypočítateľným. Súčasný multipolárny svet je miestom, kde si USA už nemôžu byť tak isté bezpečnosťou dodávok ropy z Blízkeho východu pre seba a svojich spojencov. Kým v roku 1970 obývalo Zem 3,6 mld. ľudí, v roku 2008 to bolo už 6,7 mld. Do roku 2050 sa má počet obyvateľov zvýšiť na 9,2 mld. (Cole, 2009, s. 24).

Nejde však len o počet obyvateľov ale aj o rast globálnej ekonomiky. India, Čína a ďalšie krajiny, ktoré boli ešte pred 30 rokmi súčasťou chudobného Tretieho sveta prešli dynamickou industrializáciou a ich ekonomiky sa pomaly približujú najvyspelejším hospodárstvam sveta ako je americké, nemecké alebo japonské. To znamená aj rast životnej úrovne v týchto rozvíjajúcich sa krajinách a tým pádom aj rast spotreby ich obyvateľov. Kým v súčasnosti musí ľudstvo ročne vyprodukovať 15 terawattov energie na uspokojenie vlastnej spotreby, v roku 2050 to podľa odhadov bude až 30 terawattov. Alternatívne zdroje energie podľa expertov ani v najbližších desaťročiach nebudú mať v globálnom energetickom mixe dominantnú pozíciu a ropa a zemný plyn budú naďalej strategickými surovinami. Tým sa prirodzene zvýši riziko konfrontácie medzi veľmocami o energonosiče umiestnené v priestore Blízkeho východu. USA teda zostanú superveľmocou len vtedy ak budú schopné zaistiť energetickú bezpečnosť pre seba a svojich spojencov v Európe (Cole, 2009, s.23-24).
    

S týmito odhadmi počíta aj americká vláda, ktorá očakáva, že v roku 2030 bude 80% globálneho energetického dopytu uspokojovaných fosílnymi palivami (Facing the Hard Truhts About Energy, 2007, s. 214).
    

O iluzórnosti predstáv Západu zbaviť sa svojej závislosti na rope Zbigniew Brzezinski napísal tieto výstižné slová: „Eliminovanie našej závislosti na rope je nerealistické a neekonomické. Čím viac budeme znižovať spotrebu ropy, tým nižšie budú ceny tejto komodity. A čím nižšie tieto ceny budú, tým ekonomickejšie bude ropu spotrebúvať“ (Brzezinski, 2008, s. 99). S fosílnymi palivami jednoznačne ide o začarovaný kruh, z ktorého nie je jednoduché uniknúť.
    

Energetika je jednou stranou mince, druhou je geopolitika. V súvislosti s geopolitikou musíme však primárne hovoriť o Iráne a Rusku. Kľúčovým je tu pojem Heartland, ktorý v roku 1904 zadefinoval anglický profesor geografie Harold Mackinder. Ako píše profesor Krejčí, Mackinder vymedzil Heartland „ako oblasť pevniny zhruba medzi riekou Pečorou a Východosibírskym morom na severe, Kaspickým morom a Bajkalským jazerom na juhu“ (Krejčí, 2007, s. 532-534). 

Heartland sa teda zhoduje s územím súčasného Ruska, stredoázijských štátov a čiastočne aj Iránu. Mackinder zdôrazňoval, že „veľké rieky Heartlandu ústia buď na severe do zamŕzajúcich vôd Severného ľadového oceánu alebo na juhu do uzatvorených vodných nádrží Kaspického mora a Aralského jazera – čo znamená, že vždy boli nedostupné pre navigáciu z oceánu.“ Podľa Mackindera má byť pre vývoj svetovej politiky najdôležitejšie, kto bude mať pod kontrolou Heartland. Konkrétne to vyjadril týmito slovami: „Kto vládne Heartlandu, ovláda Svetový ostrov. Kto vládne Svetovému ostrovu, ovláda svet“ (Krejčí, 2007, s. 532-534) (Svetový ostrov je zložený z Európy, Afriky a Ázie).
    

Skutočnosť, že Mackinderove myšlienky nestrácajú na aktuálnosti dokazujú aj slová popredného amerického experta Georgea Friedmana. Ten vo svojej najnovšej knihe "The Next 100 Years" tvrdí, že základom americkej zahraničnopolitickej stratégie bolo a stále je „zabrániť vzniku akejkoľvek mocnosti v priestore Eurázie, ktorá by mohla ohroziť veľmocenské postavenie USA“ (Friedman, 2009, s. 46).  
    

A práve preto je Irán za súčasného stavu vzťahov medzi Teheránom a Washingtonom pre USA nebezpečný. Nepriateľská americká politika voči tejto krajine totiž vytláča iránske vedenia do ruskej sféry vplyvu čo umožňuje Moskve posilňovať svoje postavenie v Eurázii.

 

Ako píše profesor Volner, vychádzajúc z myšlienok ruského geopolitika Alexandra Dugina, „Irán zodpovedá všetkým eurázijským parametrom – je to veľká kontinentálna mocnosť, tesne spojená so strednou Áziou, radikálne antiamerická a tradicionalistická. Irán zaujíma takú pozíciu na kontinente, že vytvorenie osi Moskva-Teherán umožňuje riešenie obrovského množstva problémov pre nové (Eurázijské) impérium. Ak by sa Irán stal južným pólom impéria, potom by Rusko malo strategický prístup k teplým moriam. Tento strategický aspekt je hlavnou kartou atlantickej geopolitiky ešte z čias koloniálneho Anglicka, ktoré jednak plne kontrolovalo Áziu a Východ, a jednak vytváralo geopolitickú bariéru pre prístup Ruska k južným moriam. Ak by sa podarilo Rusku preniknúť k južným moriam, potom by prevzalo aj kontrolu nad Indickým oceánom. Len Irán, kontinentálne primykajúci sa k Rusku a bezprostredne vychádzajúci do Indického oceánu, môže byť radikálnym riešením tohto dôležitého geopolitického problému. V geopolitickom zmysle je Irán kontinentálnou mocnosťou, majúcou strategické, ekonomické a ideologické šance stať sa jadrom veľkého eurázijského bloku. Vytvorenie osi Moskva-Teherán otvára pre Rusko perspektívy k nadobudnutiu nových a nových miest vo vnútri i vonku Eurázie“ (Volner, 2007, s. 187-189).  

 
II.PROBLEMATIKY IDENTITY MOCENSKÝCH AKTÉROV BLÍZKEHO VÝCHODU
 
2.1 Irán

Aby sme mohli nájsť odpoveď na otázku, kým súčasní Iránci v skutočnosti sú a čo definuje ich národné záujmy a pohľad na svet, musíme začať až v staroveku. Iránci ako prví dali svetu monoteizmus. Obyvatelia Perzie vždy vykazovali silné sklony k duchovnosti a preto popredný odborník na Irán Michael Axworthy nazýva Perziu „ríšou ducha“ (Axworthy, 2009).  Pôvodní obyvatelia Iránu boli indoeurópskeho pôvodu. Až do 15. stor. pred n.l. žili jednoduchým životom bez významnejších spoločenských konfliktov. Ústredným motívom ich spirituality bola (seba)obeta a tiež úcta k všetkému živému.

 

 

Svet bol podľa nich stvorený, keď bohovia obetovali prvého človeka. Po roku 1500 pred n.l. sa však dostali do kontaktu s kaukazskými a mezopotámskymi národmi a ich život ovládla vojna, čo viedlo k čiastočnému spoločenskému rozkladu. Situáciu zachránil okolo roku 1200 pred n.l. prorok Zoroaster, ktorý prišiel s dualistickým videním sveta. Jednotlivec si podľa neho mal vybrať medzi dobrom stelesňovaným najvyšším bohom Ahurom Mazdom a zlým duchom Angra Mainjuom. Prvýkrát v dejinách sa začal klásť dôraz na morálnu zodpovednosť jednotlivca. V kontexte vtedajších vojen Zoroaster vykreslil svet ako večný boj dobra a zla – ten mal trvať až do „apokalypsy“, teda súdneho dňa, kedy mal na Zem zostúpiť Spasiteľ, aby definitívne porazil sily zla. Hoci zoroastrizmus neskôr ovplyvnil ďalšie monoteistické náboženstvá ako judaizmus, dualistické predstavy o boji dobra a zla zostali vždy najsilnejšie práve v zoroastrizme (Armstrong, 2006).

 

Zoroastrizmus sa neskôr stal štátnym náboženstvom Perzie a hlboko ovplyvnil aj svetonázor perzských vládcov (mená niektorých zoroastriánskych archanjelov sú názvami mesiacov v súčasnom Iráne).  Okrem apokalyptických predstáv sa však dôležitou vlastnosťou Peržanov stala aj tolerancia, keďže perzskí vládcovia tradične tolerovali ostatné viery a kultúry. Ako tvrdí Axworthy, „perzská ríša bola štátom, ktorý sa široko rozlieval do okolia a pohlcoval mocných súperov“ (Axworthy, 2009, s.24).

 

Kým Turci a Arabi žili ešte v primitívnych kmeňových spoločenstvách, Peržania vo svojej ríši vybudovali 2750 km ciest a stavali obrovské mestá ako Persepolis, pričom celý administratívny systém ríše bol premyslený a efektívny. Po invázii Alexandra Veľkého sa začala v Perzii rozvíjať grécka vzdelanosť, ktorá dosiahla vrchol za sásánovského kráľa Chosraua I. v polovici 6 stor. n.l.

Rok 641 sa stal prelomovým v histórii Iránu, keďže arabským vojskám sa podarilo dobyť Perziu, ktorá sa stala súčasťou expandujúcej Arabskej ríše. Táto ríša sa ale v polovici 7.storočia dostala do vnútornej krízy. V roku 634 totiž zomrel Abú Bakr, ktorého si za hlavu moslimskej obce (nosiaci titul chálif) na smrteľnej posteli zvolil zakladateľ islamu, prorok Mohammed.[7] Medzi moslimami sa následne rozhorel boj o moc, keď časť veriacich za Abú Bakrovho nástupcu podporovala Umara ibn al-Chattába pochádzajúceho z vplyvnej aristokracie arabského mesta Medina. Druhá - menšia časť moslimov podporovala zase Mohammedovho bratranca Alího. Umarovi stúpenci sa nazývali sunnitmi a Alího zase šiítmi.

 

Medzi sunnitmi a šiítmi sa rozhorela občianska vojna, ktorá vyvrcholila bitkou pri Karbale v roku 680, v ktorej bol zabitý Alího vnuk Husajn robiaci si nárok na funkciu chálifa. Pre šiítov sa táto udalosť stala historickou traumou pričom šiítski moslimovia od tých čias v sebe prechovávajú pocity zrady a poníženia. Preto sa postupne Peržania dokázali identifikovať so šiítskym islamom, keďže v sebe tiež prechovávali pocity poníženia z dobytia ich ríše kočovnými Arabmi.

 

9.6.747 bývalý perzský otrok Abú Muslim vyznávajúci šiítsky islam, zorganizoval vo východnej provincii Chorasán povstanie, ktoré zvrhlo despotickú sunnitskú dynastiu Umajjovcov zodpovednú za smrť Husajna a do funkcie chalífu dosadil as-Saffaha z arabskej dynastiu Abbásovcov. As-Saffáhov predok Abbás ibn Abd al-Muttalib (566-562) bol strýkom proroka Mohammeda. Šiíti a Peržania ale boli zradení, keďže Abbásovci začali vyznávať sunnitský islam, pretože týmto spôsobom dúfali v upevnenie svojej pozície – sunniti boli v ríši početnejší než šiíti.

Sunniti a šiíti sa postupom času začali teologicky rozchádzať, keďže šiízmus na perzských územiach do seba vstrebával prvky pôvodného náboženstva Peržanov – zoroastrianizmu. Od začiatku 9.stor. začala Arabská ríša upadať a postupne sa rozložila na viacero nezávislých štátnych útvarov, ktoré formálne uznávali náboženskú autoritu chalífu. Úpadok Arabskej ríše bol nasledovaný vpádmi stredoázijských nomádov do priestoru Blízkeho východu, pričom tieto nájazdy trvali skoro 400 rokov (Lewis, 2007).

Po arabskom vpáde sa perzskí úradníci kvôli svojej kultúrnej a vzdelanostnej nadradenosti stali administratívnou silou Arabskej a neskôr aj Seldžuckej a Mongolskej ríše. Aj vďaka nim perzština nebola vytlačená arabčinou. Vyššie vrstvy bývalej Perzskej ríše sa cítili ponížené Arabmi a preto začali perzskí pisári tvoriť sentimentálne diela o slávnej perzskej minulosti. Títo pisári a vzdelanci boli členmi tajného nacionalistického hnutia Šu’úbíja. Dynastia Abbásovcov začala pod perzským vplyvom podporovať rozvoj gréckych poznatkov v matematike, fyzike, medicíne atď. Peržania dali svetu viacerých vynikajúcich mysliteľov ako Avicena (980-1037) a Muhammad al-Chorezmí (780-850)  (Axworthy, 2009).

Po povstaní Abú Muslima sa Peržania (teda aspoň elity) stotožnili hlavne so šiízmom. Perzské myslenie od tej doby začalo byť formované:

a) pocitmi poníženia z podmanenia Arabmi

b) pocitmi nespravodlivosti kvôli nadvláde sunnitov nad šiítmi. Tieto pocity boli ešte umocňované duchovným dedičstvom zoroastrianizmu, vďaka čomu sa šiítsky islam začal vyznačovať silnými apokalyptickými predstavami

c) vedomím stáročnej kultúrnej a jazykovej identity (hoci perzská ríša bola vždy etnicky heterogénna) a nadradenosti voči Arabom a Turkom

 

 

V Perzii pokračoval intelektuálny život aj po začatí seldžuckej a mongolskej nadvlády, hoci nie až v takej miere ako v 6.-11.stor. Iránci za mnohé vďačia napr. Omarovi Chajjámovi, jednému z najväčších matematikov, astronómov a básnikov stredoveku. Jeho básnická tvorba sa vyznačovala odporom voči náboženskému dogmatizmu, oslavovala ľudský rozum a vyzývala ľudí, aby si užívali slasti života (mnoho veršov sa venuje téme vína). Od 11.stor. sa v Perzii začal šíriť aj súfizmus, čo bola mystická podoba islamu zdôrazňujúca osobnú mystickú skúsenosť veriaceho. Súfizmus sa dostal do sporu s oficiálnym učením moslimských duchovných a rýchlo si získal obľubu bežného ľudu. Tento mystický smer ovplyvnil aj literatúru pričom perzskí básnici tvorili diela plné tém o láske, víne a mystickom spojení s Allahom.

Typickým predstaviteľom bol napr. básnik Sanáí (1080-1131). Láska medzi mužom a ženou sa stala synonymom pre duchovné splynutie človeka s Allahom. Tieto liberálne myšlienky boli v príkrom rozpore s tradične rezervovaným postojom Arabov k ľudskej sexualite. Ďalším veľmi dôležitým perzským básnikom, ktorý dokonca ovplyvnil niektorých lídrov Islamskej revolúcie z roku 1979, bol Džaláloddín Rúmi (1207-1273). Rúmí (jeden z najpredávanejších básnikov v USA) dokonca posunul súfistickú filozofiu lásky až do tej miery, že zaujímal maximálne zmierlivý postoj k všetkým ostatným vieram – tak ako to bolo bežné v Perzii od staroveku (Holgate, 2005).

Napriek svojmu ekumenizmu bol Rúmi oddaným moslimom a hlboko si vážil Korán. Nemenej významným bol aj poet Sa’di (1184-1283). Jeho verš „Všetci ľudia údmi sú jedného tela, lebo boli stvorení z podstaty jedinej. Keď osud postihne jeden úd bolesťou, cítia to aj údy ostatné“ je dokonca vytesaný nad vchodom do budovy OSN v New Yorku. Sa’diho myslenie malo obrovský vplyv na zmýšľanie bežných obyvateľov, keďže učitelia perzštiny dávali svojim žiakom učiť sa spamäti mnohé Sa’diho verše (Axworthy, 2009, s. 90).


Tolerantné a otvorené zmýšľanie predislamskej Perzie sa teda odrazilo v neskoršej súfistickej poézii, čo môžeme samozrejme hodnotiť pozitívne. Negatívnym dedičstvom minulosti sa ale stali zoroastriánske apokalyptické vízie a predzoroastriánska tradícia sebaobetovania, ktoré našli svoje vyjadrenie v teórii o tzv. Skrytom imámovi v šiítskom islame. Identifikovanie sa Peržanov so šiízmom bolo postupné. Šiíti (spočiatku najmä Arabi) cítili po zabití Husajna pri Karbale pocit viny a potupy za to, že nedokázali zabrániť tejto tragédii. Vďaka pocitom poníženia a odporu sa Peržania dokázali relatívne ľahko identifikovať so šiítskymi moslimami, keďže rovnako cítili odpor voči vládnej moci reprezentovanej sunnitmi.

Taktiež im imponovala mučenícka smrť Husajna, ktorý sa odmietol vzdať presile. Peržania mali v sebe inherentne vrodený zmysel pre sebaobetovanie už od čias svojich indoeurópskych predkov zo stepí južného Ruska. Keď v roku 847 zomrel jedenásty imám, ktorý nezanechal žiadnych potomkov, medzi šiítmi nastal chaos. Postupne sa presadila teória (zrejme pod perzským vplyvom), že dvanásty imám sa tajne narodil v roku 869 a Alláh ho zatiaľ ukrýva, aby počas súdneho dňa zostúpil na Zem a definitívne porazil všetko zlo. Ide tu o jasnú paralelu so zoroastriánskym očakávaním Spasiteľa.


Do 14.stor. sa obyvatelia Perzie vyznačovali hlavne mierumilovnosťou. Vyššie vrstvy sa zaujímali o vedu a lyriku a nižšie nachádzali sebarealizáciu v mystickom súfizme. Po mongolských vpádoch a najmä po drancovaní Timura však Perziu postihol hospodársky rozklad, čo viedlo k radikalizácii spoločnosti. U mnohých súfistických bratstiev sa do popredia dostávali apokalyptické myšlienky a spoločnosť sa pod vplyvom externého agresora militarizovala. Niet sa čomu čudovať, keďže Timur terorizoval miestne obyvateľstvo a viackrát po dobytí jedného z miest dal navršovať obrovské pyramídy z desaťtisícov odseknutých ľudských hláv. Nepredstaviteľné masakre boli vtedy na dennom poriadku (Bostom, 2005).  

 

Po Timurovej smrti zostalo v Perzii mocenské vákuum, čo využilo turkické súfistické bratstvo Qizelbašov, ktoré sa chopilo moci. Následný vývoj v Perzii bol výsledkom obrovskej psychologickej traumy, ktorú jej obyvatelia zažili počas nájazdov Mongolov. Qizelbašovia boli šiítski fanatici, ktorí začali v krajine viesť perzekúcie proti sunnitom (stačí len uviesť, že timúrovské a  mongolské vojská, boli sunnitské – aj to určite zohrávalo dôležitú úlohu v nenávisti Qizelbašov voči sunnitom).

Nerobili to však len z čistého presvedčenia, ale aj ako racionálny krok, keďže sa potrebovali ideologicky vymedziť proti sunnitským Osmanom, ktorí ohrozovali Perziu. Qizelbašovia, ktorí založili dynastiu Safíjovcov, urobili zo šiízmu štátne náboženstvo. Od tých čias šiítske duchovenstvo začalo prejavovať sklony k extrémizmu, keďže šáh Abbás ho začal využívať ako nástroj proti radikálnym Qizelbašom. Perzia začala v tomto období trpieť schizofréniou, čo sa jasne prejavuje aj v súčasnom Iráne – máme tým na mysli sklony k fundamentalizmu u istej časti iránskeho klerikálneho establišmentu.  
     

Apokalyptické predstavy sa začali po nástupe Safíjovcov znovu dostávať do popredia. Ešte viac zosilneli v 18.stor., kedy bola Perzia po dlhšom období stability znovu uvrhnutá do chaosu kvôli afganskému povstaniu, následnému pádu Safíjovcov a občianskej vojne, ktorá trvala až do roku 1796.
     

V 19.stor. po nadviazaní intenzívnych kontaktov s európskymi mocnosťami sa v Perzii začal definitívne formovať moderný iránsky nacionalizmus. Medzi jeho prvých lídrov patril Džamal al-Din Afgháni (1838-1897). Bol to potulný kazateľ, ktorý reagoval na imperialistickú politiku Veľkej Británie voči Perzii. Vyhlasoval, že Orient ako celok je spirituálne nadradený Západu, no na druhej strane sa nebránil využívaniu modernej vedy a techniky, aby sa mohla Perzia a ďalšie moslimské krajiny brániť západnému imperializmu. Afgháni bol tiež jedným z prvých teoretikov pan-islamizmu (Omran, Leaman, 1998).

Paradoxom bolo, že počas revolúcie 1906 mnoho duchovných podporovalo liberálne princípy a bolo presvedčených, že západný model demokracie je vhodný aj pre Perziu. Prirodzene sa to netýkalo všetkých príslušníkov kléru a značná časť z nich prejavovala ostré protizápadné názory. Hoci konštitučný projekt nedosiahol úplne všetky svoje pôvodné ciele, v Perzii boli definitívne zapustené korene demokracie.

 

 

Veľmi významnou postavou, ktorá v 20. stor. ovplyvnila iránsku spoločnosť, bol spisovateľ Sádeq Hedájat (1903-1951). Hedájat študoval v Paríži, kde sa stal celoživotným priateľom Jean-Paul Sartra. Vo svojich dielach sa venoval predovšetkým iránskemu nacionalizmu a obviňoval Arabov zo všetkých problémov, ktoré jeho krajinu postihli. Bol fascinovaný dejinami a kultúrou starovekej Perzie a ostro kritizoval dogmatickosť a spiatočníctvo niektorých iránskych duchovných  (Axworthy, 2009, s. 168).
     

V 50.rokoch sa v Iráne vydávali už stovky novín, šírilo sa rádiové vysielanie a medzi  obyvateľstvom vznikalo čoraz viac intelektuálnych skupín, ktoré horlivo diskutovali o orientácii krajiny. Treba zdôrazniť, že významné percento z nich boli marxisti – tzn. že boli  protizápadne orientovaní, pričom sekularizmus bol ich hlavnou črtou. Z toho jasne vyplýva, že Iránci nemali špeciálne predispozície byť naklonení islamskému fundamentalizmu, tak ako to bežne vníma laická verejnosť na Západe (Living with Iran’s Terror Label, 2007).
     

V 50. a 60. rokoch sa ale odohrali udalosti, ktoré ešte viac posilnili protizápadné tendencie v Iráne. Prvou bolo znárodnenie ropného priemyslu premiérom Mohammadom Mosaddeqom v roku 1951 kvôli nespravodlivej britsko-iránskej zmluve, na základe ktorej Briti mali z iránskej ropy mnohonásobne vyššie príjmy než samotní Iránci. Veľká Británia a USA následne začali s bojkotom iránskej ropy a v roku 1953 CIA zorganizovala tajnú operáciu AJAX, ktorá zvrhla Mosaddeqovu vládu. Po tejto udalosti šáh pritvrdil svoj nátlak na opozíciu, ktorá nesúhlasila s jeho prozápadnou politikou.8 Tajná polícia SAVAK tvrdo potlačovala všetky prejavy nesúhlasu.
     

V tomto bode môžeme definitívne a jasne pochopiť súčasnú podobu Iránu a zmýšľanie Iráncov. V Iráne sa totiž usádzalo mnoho západných firiem, ktoré profitovali zo šáhovej politiky. Problémom ale bolo, že zo šáhovej politiky nemala prospech celá spoločnosť. V Iráne sa dali vybadať čoraz väčšie kontrasty medzi bohatými oblasťami severného Teheránu obývaného Američanmi a Britmi a výrazne chudobnejším ostatkom krajiny.

Sociálne a ekonomické rozdiely vyvolávali v Iráncoch pocity zatrpknutosti, ktoré boli ešte o to intenzívnejšie, že obyvatelia Iránu sa cítili sústavne podvádzaní zo strany Západu už od 19.stor. Horšie ešte bolo, že Američania a Briti sa v Teheráne tešili mnohým privilégiám, separovali sa od miestnych obyvateľov a neprejavovali úctu ku kultúre a dejinám Iránu. V 70. rokoch rapídne stúpla inflácia a trpieť začala hlavne stredná vrstva Iráncov, ktorá ešte dokázala profitovať zo šáhovej prozápadnej politiky. Vláda si tiež popudila duchovných, ktorým v rámci pozemkovej reformy chcela odobrať pôdu. V roku 1978 to viedlo k revolúcii, ktorá v januári 1979 vyvrcholila zosadením šáha.
     

 

Iránsky národ sa dostal po psychologickej stránke do chaosu. Jedna zo zložiek jeho identity – pocit národnej a kultúrnej výnimočnosti – bola zdiskreditovaná šáhovou servilnosťou voči Západu. Iránci boli ponižovaní cudzincami vo svojej vlasti a šáh zdiskreditoval národnostno-sekulárnu zložku iránskej identity tým, že svoju legitimitu až fanaticky odvodzoval od slávnej perzskej minulosti. Keď šáh v roku 1971 usporiadal megalomanské oslavy 2500. výročia perzskej/iránskej monarchie, ktoré stáli podľa niektorých odhadov až 200 mil.USD za účasti 69 hláv štátov, bežní Iránci sa začali postupne búriť. Kým v centre osláv v Persepolise sa rozlievalo 5000 fliaš najkvalitnejšieho vína, v ostatných častiach krajiny trela väčšina obyvateľstva biedu v dôsledku chýb šáhovej politiky (Axworthy, 2009, s. 178-186).[9]
     

Iránci sa preto upli na ďalšiu zo zložiek svojej identity – šiítsky islam. Je však nutné zdôrazniť, že Iránska revolúcia nemala vo svojich prvých fázach fundamentalistický charakter ako udalosti, ktoré sa napr. odohrávali v neskorších fázach Iracko-iránskej vojny. Líder revolúcie Chomejní si získal sympatie príslušníkov strednej triedy nie rečami o ustanovení islamskej vlády ale prísľubom nápravy ekonomických chýb šáhovho režimu a zlepšením životnej úrovne občanov (Khalaji, 2008).
     

Prirodzene Iráncom imponovala aj hlboká spirituálnosť Chomejního, keďže obyvatelia Perzie mali vždy väčšie sklony k duchovnosti než mnohé iné národy – to však ale neznamená, že mali rovnako aj predispozície k religióznemu extrémizmu. Tradičné predstavy o tom, že Iránska revolúcia bola vedená len fundamentalistami, sú scestné. Prirodzene v krajine aj vtedy pôsobila frakcia krajne extrémistických duchovných, tí však tvorili len určitú časť (a rozhodne nie najväčšiu) širokého názorového spektra iránskych klerikov. Napr. významná skupina vedená Veľkým ajatolláhom Mohammadom Šariatmadarim presadzovala myšlienku, že Irán by mal mať sekulárnu vládu, do ktorej by duchovní nemali zasahovať. Prečo však napokon získal najväčší vplyv Chomejní?

Expert na Irán Mojtaba Mahdavi si myslí, že to bolo kvôli vyslovene revolučnému postoju Chomejního. Politický radikalizmus a anti-západná rétorika boli v 60.a 70.rokoch veľmi módnou záležitosťou a to hlavne v krajinách, ktoré sužovali hospodárske problémy prameniace z nerovných ekonomických vzťahov so západnými krajinami. Kým duchovní ako Šariatmadarim sa snažili vyhýbať násiliu a kritike Západu nevenovali až tak veľa pozornosti, Chomejní sa nikdy nepostavil proti krviprelievaniu, ak malo slúžiť cieľom revolúcie. Atmosféra v Iráne po násilných zásahoch šáhových bezpečnostných síl proti demonštrantom v roku 1978 bol vybičovaná, a preto bolo takmer nemožné osloviť masy rečami o nenásilnom odpore.


Chomejní sa tiež vždy vyjadroval v anti-západných termínoch a v duchu sebaobetovania, čo na Iráncov pôsobilo. Okrem toho tu dôležitú rolu zohral faktor iránskeho mesianizmu. Ten ale nemusí mať výlučne náboženský charakter. Iránci sa na základe svojich historických skúseností cítia ponížení a zradení (napriek vedomiu vlastnej výnimočnosti a nadradenosti) a očakávajú niekoho, kto ich môže spasiť. Nemusí to byť nevyhnutne éterická bytosť Mahdího, ktorého zošle Alláh ale aj obyčajný človek výnimočných vodcovských kvalít. A tým Chomejní na rozdiel od Šariatmadarima a jemu podobných bezpochyby bol (Mahdavi, 2004).  

Našou hlavnou tézou je, že to čo sa v Iráne od roku 1979 deje, je len prechodný jav a vo svojej podstate je Iráncom neprirodzený. Sme presvedčení, že súčasný režim sa v nasledujúcich rokoch buď aspoň čiastočne zliberalizuje alebo padne – a to buď pod tlakom svojich občanov alebo kvôli regionálnemu vojnovému konfliktu, ktorý iránske vedenie vyvolá, aby odvrátilo pozornosť od vnútorných problémov a zjednotilo iránsky národ, tak ako bol jednotný v roku 1979 – náš predpoklad vychádza zo súčasných populistických intervencií teheránskeho režimu v regionálnych konfliktoch.
     

 

Myslíme si, že je nutné zdôrazniť, že Iránci nie sú zďaleka takí obmedzení fanatici, ako sa môže zdať. Na ilustráciu stačí len uviesť, že piatkové modlitby v mešitách navštevuje len 1,4% Iráncov – to je až zarážajúco nízke číslo na krajinu, ktorá sa oficiálne prezentuje ako teokratický štát (Axworthy, 2009).
     

Samozrejme udalosti z Iracko-iránskej (1980-1988) vojny naznačujú presný opak. Podľa nás je ale vhodné sa na ne pozerať skrz všetky vyššie uvedené fakty. Najväčším prejavom šialenstva tohto konfliktu boli bezpochyby „útoky ľudských vĺn“, ktorých úlohou bolo samovražedným spôsobom čistiť iracké mínové polia pre iránsku pechotu. Do týchto „ľudských vĺn“ boli zapojené aj tisíce iránskych detí (Kuntzel, 2006).
      

Musíme si uvedomiť extrémne okolnosti, v akých sa Irán nachádzal. Iracká armáda (ktorá bola agresorom) mala neporovnateľne lepšiu výzbroj a zásobovanie a Irán sa v počiatočných fázach vojny nachádzal na pokraji porážky od Saddáma Husajna, ktorý proti Iráncom dlhé roky viedol xenofóbnu kampaň. Jeho režim vydal knihu na štýl Hitlerovho Mein Kampfu s názvom „Trojica, ktorú Allah nemal stvoriť: Peržania, Židia a muchy“ v ktorej autor označil Peržanov za zvieratá v ľudskej koži (Arnold, 2009, s. 32).
     

Iránci sa opäť tak ako počas vojen s Mongolmi, Timurom a Osmanmi cítili existenciálne ohrození (a aj ponížení Saddámovou propagandou), čo ich radikalizovalo a aktivizovalo temnejšiu stránku kolektívnej identity – túžbu po sebaobetovaní v rámci odporu voči utláčateľovi, pričom boli vedení svojim Spasiteľom Chomejním. Keď sa však situácia na bojiskách stabilizovala, spoločnosť sa opätovne znormalizovala. Medzitým došlo aj k vydaniu fatvy o zákaze samovražedných bombových útokov, pričom útok na americkú základňu v Bejrúte z roku 1983 bol prvým a posledným takýmto útokom, za ktorým stáli šiítski moslimovia, resp. Iránci (Axworthy, 2009, s. 202).
     

Veľmi výstižne sa o probléme iránskej rozpoltenosti a temných okamihoch iránskych dejín vyjadrila celosvetovo známa umelkyňa a kritička iránskeho režimu Marjane Satrapi: „My Iránci sme veľmi kultúrnym národom ale môžeme sa správať civilizovane len vtedy, ak nemusíme žiť v podmienkach strachu a pokiaľ máme strechu nad hlavou a netrpíme hroznou chudobou“ (Satrapi, 2008, s. 47).  
     

 

Po ukončení vojny sa v priebehu 90.rokov Irán čiastočne liberalizoval pod vedením reformného prezidenta Mohammada Chatámiho. Za jeho vlády sa posilnilo postavenie občianskej spoločnosti (napr. sa začali točiť filmy kritizujúce režim), posilnila sa aj kritika duchovného vodcu, legislatívne zmeny musia byť už v súlade s ústavou, zaviedli sa komunálne voľby atď. (Arjomand, 2000).  
     

Chybou ale bolo, že Chatámi bol veľmi miernou osobnosťou a v kľúčových momentoch (študentské protesty proti režimu v lete 1999) sa nepostavil proti konzervatívnym klerikom, lebo nechcel riskovať vypuknutie občianskej vojny. V roku 2005 sa prezidentom stal Mahmúd Ahmadinedžád a v rámci mocenských štruktúr sa posilnilo radikálne krídlo. Dôvodom bolo zaradenie Iránu do tzv. „Osi zla“ v januári 2002 tvorenú podľa bývalého amerického prezidenta Georgea Busha ešte Irakom a Severnou Kóreou. Po invázii do Iraku Washington hrozil aj vpádom do Iránu.

USA obvinili Irán z podpory terorizmu a vývoja zbraní hromadného ničenia a to napriek tomu, že Irán v roku 2001 asistoval americkým silám pri zvrhnutí Talibanu v Afganistane pričom Chatámi usiloval o normalizáciu vzťahov s USA aj za cenu ústupkov ako uznanie Izraela apod. (Khatami, 1998).
     


Tieto americké kroky viedli k ďalšiemu poníženiu Iránu, kedy sa mu namiesto vďaky za pomoc dostalo len medzinárodnej ostrakizácie. To vysvetľuje, prečo aj bývalí podporovatelia Chatámiho volili Ahmadinedžáda. Ahmadinedžád totiž hral na nacionalistické city, keď všade vyhlasoval, že znovu získa pre Irán úctu a rešpekt. Inými slovami to, že Ahmadinedžád je podporovaný radikálnymi klerikmi neznamená, že fundamentalistické názory má aj väčšina jeho voličov (Axworthy, 2009). Ako tvrdí prieskum verejnej mienky mimovládnej organizácie Association des Chercheurs Iraniens, až pre 86,3% mužov a 86,7% žien v Iráne je najdôležitejšia ich národná identita pričom islamská identita je najdôležitejšia len pre 5,2% mužov a 9,9% žien (Fazel, Ladjevardi, 2007).
     

Väčšina Iráncov je sklamaná Islamskou revolúciou a tvrdými islamskými praktikami, ktoré vláda zaviedla. Existujú dva dôvody prečo režim ešte nepadol. V prvom rade je to paradoxne nacionalizmus a hlboká nedôvera Iráncov voči politike západných krajín smerom k Iránu. Až 6 z 10 Iráncov nemá vôbec žiadnu dôveru voči Barackovi Obamovi. (Lobe, 2009).
     

Iránsky režim je  držaný nad vodou práve protizápadnou rétorikou. V prípade Iránu určite tiež platí téza historika Edgara Knoblocha, že národy, ktoré boli v minulosti dobyté a ovplyvnené sériou invázií nomádskych národov (napr. Mongolov), majú v sebe zakódovaný pocit neustáleho externého ohrozenia (Knobloch, 2008).
     

A práve tento fakt využíva Ahmadinedžád a súčasný režim. O sile nacionalizmu vypovedá aj to, že porazený kandidát reformistov z vlaňajších prezidentských volieb Mir Husajn Músáví podporuje kontroverzný jadrový program Iránu, keďže je to podľa neho otázka národnej cti. Hoci Iránci v duchu svojho kozmopolitného historického dedičstva prejavujú sympatie voči Američanom a Európanom, obrovskú nedôveru cítia voči ich vládam – jednoducho sa obávajú, že by sa Irán mohol znovu stať obeťou geopolitických hier západných mocností tak, ako tomu bolo v minulosti.
     

 

Druhým dôvodom, prečo iránsky režim ešte nepadol je, že jeho elity koncentrujú vo svojich rukách obrovské bohatstvo. Mešita zasvätená ôsmemu imámovi v meste Mašhad je jedným z najsvätejších miest šiítov a ročne ju navštívi 12 mil. pútnikov, ktorí v mešite zanechávajú finančné dary. Tieto financie sú následne investované do obrovského množstva podnikov v rozličných sférach iránskeho priemyslu, ktoré mešita vlastní. Podľa odhadov jedného z iránskych ekonomických magazínov, bol obrat podnikov vlastnených mešitou za rok 2006 188 mld.USD., čo predstavovalo 7,1% iránskeho HDP (Higgins, 2007).  Mašhad je tiež sídlom najradikálnejších klerikov, ktorí odmietajú západný racionalizmus a zasadzujú sa za čisto teokratickú vládu.
      

 

Ich vplyv je vyvažovaný viac reformne orientovanými duchovnými v meste Qom, ktoré je hlavným spirituálnym centrom Iránu. Kým v meste Mašhad duchovní študujú najmä Korán a arabskú literatúru, v Qome je predmetom výučby aj západná filozofia. (Khalaji, 2007). Problémom ale je, že klerici z Mašhadu koncentrujú vo svojich rukách väčšie materiálne bohatstvo. Ďalšia opora režimu „Iránske islamské revolučné gardy“ (IRGC10), vytvorené z dobrovoľníkov počas revolúcie v roku 1979, sú tiež zaangažované v rôznych oblastiach ekonomiky. Len pre ilustráciu uveďme, že v septembri 2009 získali IRGC 51% akcií v Iránskych telekomunikáciách za 7,8 mld.USD (IRGC buys Telecomunication...,2009)
     

Do IRGC sú zapojené desaťtisíce veteránov Iracko-iránskej vojny. Po konflikte sa režim rozhodol, že veteránov, ktorí nemali perspektívnu budúcnosť, zapojí do podnikania, čím zvýši ich blahobyt a vyhne sa riziku povstania. Ako tvrdia analytici International Crisis Group, iránske elity sa v posledných rokoch zaujímajú hlavne o osobný zisk a islamistické ideály sa nepresadzujú až tak horlivo. Vodcovia krajiny si dobre uvedomujú, že náboženský fanatizmus sa väčšine Iráncom protiví. Hoci západná hudba je oficiálne zakázaná, iránske rádiá stále hrajú amerických interpretov. Rovnako nie sú vo veľkej miere potierané ani ďalšie prejavy západnej kultúry, ak nie sú výslovne nasmerované voči režimu. To sa týka aj laxného prístupu k ženskému odievaniu. Hoci všetky ženy na verejnosti nosia šatky, väčšina z nich sa oblieka pestrofarebne podľa najnovších západných trendov, pričom  štátne orgány proti tomu zasahujú zriedkavo (Iran: Ahmadi-Nejad's Tumultuous Presidency, 2007, s. 15).
     

 

Dôležité tiež je, že ženy získavajú v iránskej spoločnosti čoraz dôležitejšie postavenie – omnoho lepšie než v ostatných moslimských krajinách Blízkeho východu. Hoci oficiálne sú ženy oproti mužom v mnohých smeroch znevýhodnené (napr. svedectvo ženy na súde má len polovičnú váhu mužského svedectva), v praxi získava ženské pohlavie čoraz silnejšiu pozíciu. Čoraz viac študentov na univerzitách sú dievčatá, pričom v mnohých študijných odboroch (hlavne v technike a prírodných vedách) je viac než 70% absolventov ženského pohlavia. (Harrison, 2006) To posilňuje sebavedomie iránskych žien, keďže sa z dlhodobej perspektívy stávajú základom hospodárskeho a technologického pokroku Iránu. Ako tvrdí mnoho iránskych dievčat, s ich rastúcim edukačným potenciálom sa mení aj správanie mužov, ktorí si už zvykli akceptovať fakt, že pre absolventky univerzít je neraz kariéra na prvom mieste (tamtiež).
     

Túto podkapitolu bude najvhodnejšie zakončiť slovami Zbigniewa Brzezinského: „Musíme si sami pred sebou priznať, že náš (americký) problém s Iránom je vážny ale netreba ho zveličovať. Irán je totiž krajinou, ktorú treba rešpektovať. Nie je to štát, ktorý bol vytvorený politikmi na mierovej konferencii vo Versailles ale ide o entitu s dlhou historickou tradíciou. Iránci patria medzi šesť až osem skutočne historických národov sveta. Irán má spomedzi blízkovýchodných krajín spolu s Tureckom najväčšie šance vyvinúť sa do plnohodnotnej demokracie. Irán je na Blízkom východe vskutku unikátom so svojou úrovňou vzdelanosti a relatívne liberálnym postavením žien v rámci spoločnosti. Na iránskych univerzitách študuje viac žien ako mužov, pričom ženy majú významné zastúpenie v rozličných profesiách a dokonca má Irán aj ženskú viceprezidentku - my Američania sme si doposiaľ neboli schopní za viceprezidentku zvoliť ženu. Verím, že Irán je schopný hrať na Blízkom východe naozaj konštruktívnu úlohu“ (Brzezinski, 2008, s. 96).  

2.2 Saudská Arábia
 

Saudská Arábia je na Blízkom východe baštou fundamentalistov. Je to radikálna teokracia, v ktorej sa aplikuje wahhábizmus – najextrémnejšia forma islamu, ktorá má sklony k militarizmu a snaží sa pridŕžať islamu v takej podobe, v akej ho vyznávali prvé štyri generácie chálifov. Územie Saudov bolo od 16.stor.súčasťou Osmanskej ríše. V roku 1744 náboženský fanatik Muhammad ibn Wahháb založil s podporou kmeňa Saudov nezávislý štát, ktorý viedol do konca 19.stor.boje s osmanskými silami (Al-Rasheed, 2003).
     

 

Myslenie obyvateľov Arabského polostrova bolo vždy formované nehostinným púštnym prostredím, v ktorom žili. Základom ich spoločenskej organizácie bol kmeň. Ako u všetkých nomádskych národov aj tu sa jednotlivec úplne podriaďoval kolektívu a neexistoval tu žiaden individualizmus. Z tohto dôvodu nás neprekvapí, že slovo „islám“ znamená v arabskom jazyku „podriadenie“.

Arabi sa nepodriaďovali len vodcovi kmeňa, ale aj Bohu. Centrálnym bodom zmýšľania nomádov bola obava o vlastnú bezpečnosť, keďže na púšti a stepi mohol nepriateľský útok prísť odkiaľkoľvek a kedykoľvek – bezpečnosť bola vždy zaisťovaná príbuzenstvom v rámci komunity. Členovia kmeňa sa vždy kolektívne mstili za akýkoľvek zločin spáchaný na členovi kmeňa (Knobloch,  2008). Preto sa u Arabov vyvinul silný zmysel pre česť, ktorý dosiahol až patologické rozmery. Pochybenie jednotlivca sa vždy stávalo pochybením celého kmeňa. Ako tvrdí známy psychológ David Leo Gutmann, takýmto spôsobom sa z arabskej spoločnosti stala „spoločnosť hanby“ (Gutmann, 2003).  
     

Praktickým následkom tohto zmýšľania je, že jednotlivec v tradičnej arabskej spoločnosti (rozumej hlavne Saudská Arábia) nie je schopný skutočnej sebareflexie ohľadom vlastných pochybení. V „spoločnosti hanby“ nie je najpodstatnejšie či jednotlivec cíti naozaj ľútosť za svoju vinu – podstatné je to, ako vás vnímajú druhí. Ak ste urobili chybu, ste zahanbení a zahanbili ste aj svoju rodinu a kmeň. V „spoločnosti viny“, ktorá sa naopak rozvinula v urbanizovaných civilizáciách fungujúcich v duchu individualizmu naopak jednotlivec preberá sám pred sebou zodpovednosť za vlastné činy – dôležitejší je podľa morálky „spoločnosti viny“ pocit previnenia než zahanbenia.

Hoci Korán zdôrazňuje morálnu zodpovednosť jednotlivca (islam bol ovplyvnený zoroastriánstvom, judaizmom a kresťanstvom), arabská spoločnosť si aj po prijatí monoteizmu zachovala negatívny charakter predislamského zdôrazňovania otázky cti. V konečnom dôsledku členovia konzervatívnych arabských spoločností majú sklon všetky svoje nedostatky a pochybenia zhadzovať na druhých, aby sa vyhli hanbe. To vysvetľuje napr. posadnutosť Arabmi teóriami o proti-arabskom americko-židovskom sprisahaní apod.

Podľa Gutmanna to osvetľuje aj postoj Arabov k ženám. Arabský muž jednoducho získava svoju česť a hrdosť tým, že je mužom a svoju hanbu zvaľuje na ženu tým, že jej priznáva podradné miesto v spoločnosti. Taktiež to aj dáva logiku samovražednej taktike sunnitských islamistov. Samovražedný atentátnik nikdy neprehráva a smrťou ďalších ľudí prenáša vlastný pocit hanby na obete atentátu. Tým, že sa protivníkovi nepostaví v čestnom boji ho poníži a dehumanizuje (tamtiež).
     

Vynikajúcim príkladom saudského/arabského zmýšľania je aj saudská väznica Hadžar neďaleko Rijádu, kde sa v luxusných podmienkach saudská vláda snaží nenásilným spôsobom prevychovať bývalých teroristov. Problémom ale je, že ani jeden z väzňov neprejavil zodpovednosť za svoje činy. Podľa nich sa všetci stali teroristami nešťastnou súhrou vonkajších okolností (Horowitz, 2009).
     

Pre nomádov bolo typické, že ich zručnosti a poznatky boli praktického zamerania, aby prežili v nehostinnom prostredí. Zložité filozofické a vedecké systémy nikdy nerozvíjali. (Knobloch, 2008). Nemožno sa preto čudovať, že v oblastiach ovládaných Arabmi sa po krátkom intelektuálnom vzostupe pod vplyvom perzských vzdelancov presadil po mongolskej invázii myšlienkový smer s názvom „Ašari“, ktorý odmietal racionalizmus gréckej filozofie a zasadzoval sa za doslovný výklad Koránu (Corbin, 1962).
     

Preto sa u Arabov od 13.stor. nerozvíjala veda vďaka čomu ich Západ neskôr predbehol. Rozpad Arabskej ríše a následný vzostup Osmanov, Peržanov a najmä západnej civilizácie brali Arabi s ťažkým srdcom. „Kultúra hanby“ vyostrila rozčarovanie z civilizačnej porážky, čo viedlo k vytvoreniu teroristických skupín ako al-Kájda, ktoré vedú ozbrojení boj proti nenávideným Američanom, Peržanom a sekulárnym moslimom. Tieto organizácie sú bohato dotované mnohými saudskými náboženskými nadáciami. Dôležitým faktorom sú tiež typicky nomádske predstavy o poslaní dobyť celý svet. Ak mala nomádska spoločnosť prežiť, musela v nej panovať absolútna disciplína. Tá mohla existovať len vtedy ak mali členovia kmeňa na zreteli stále nové možnosti expanzie. Wahhábistické predstavy o vytvorení svetového chalífatu sú zrejme pozostatkom tohto zmýšľania (Knobloch, 2008).
     

 

Saudská Arábia je veľmi nedemokratická a spiatočnícka krajina (Horowitz, 2009). Síce je Irán oficiálne tiež teokraciou ale iránsky ľud je slobodnejší než obyvatelia Saudskej Arábie (Brzezinski, 2008). Kým v Iráne majú klerici obrovskú moc, ich vplyv je aspoň čiastočne vyvažovaný parlamentom a úradom prezidenta. Okrem toho iránski duchovní nie sú homogénny celok – viaceré frakcie zastávajú aj liberálne pozície ohľadom fungovania spoločnosti. Toto sa však určite nedá povedať o Saudskej Arábii, kde je drvivá väčšina duchovných rigidnými dogmatikmi.

 

 

U Saudov tiež neexistuje občanmi volený parlament. Kráľ v roku 1993 vytvoril len „Konzultačnú radu“, ktorej členov sám menuje a jej rozhodnutia nie sú pre neho záväzné. Súčasný kráľ Abdullah sa pod americkým vplyvom snaží do istej miery liberalizovať krajinu. Niektoré médiá ale aj čoraz viac občanov (v prvom rade bohatí podnikatelia, ktorí študovali na Západe) začína pod vplyvom globalizácie uvažovať o svete otvorenejšie. Väčším reformám zatiaľ bránia klerici, ktorí sú angažovaní vo všetkých verejných inštitúciách (Can Saudi Arabia reform itself? , 2004).

(koniec I.časti)


Odkazy


[1] Údaje sú spracované na základe CIA World Factbook https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/ (2009)
[2] Údaje sú spracované na základe www.globalsecurity.org (2009)
[3]  Samozrejme nechceme tvrdiť, že napr. Irán má v Iraku väčší vplyv než samotná iracká vláda alebo Izrael v Libanone väčší než libanonská vláda. Avšak vzhľadom na súčasnú vnútornú nestabilitu Libanonu a Iraku nie sú títo dvaja aktéri schopní priamo ovplyvňovať dianie v regióne, keďže sa v prvom rade musia zaoberať vlastnou bezpečnostnou konsolidáciou. Inými slovami Irak momentálne nie je schopný výrazne ovplyvniť dianie napr. v Sýrii alebo Iráne hoci Sýria a Irán môžu výrazným spôsobom zasahovať do vývoja v Iraku. Z tohto dôvodu Libanon a Irak z našej práce vynechávame a zjednodušene tieto dve krajiny pre analytické potreby vnímame len ako geopolitický priestor, v ktorom sa stretávajú záujmy relevantných regionálnych hráčov.  
[4]  RSC je skratka z anglického výrazu Regional Security Complex
[5]   Pre potreby našej práce ju aplikujeme len na neštátnych aktérov, keďže podľa nás sú neštátni aktéri ako Hamas, Hizballáh a saláfistické skupiny na štýl al-Kájdy, do značnej miery len nástrojmi v rukách štátnych aktérov. Dá sa to ilustrovať napr. na vzťahu Irán-Hamas
[6] Autor uznávaných diel ako The Iraq War: Causes and Consequences (2006), The International Politics of the Middle East (2003), The Foreign Policies of Middle East States (2002), Syria and Iran: Middle Powers in a Penetrated Regional System (1997) a mnohých ďalších
[7]  Mohammed (570/571-632) bol aj zakladateľom Arabskej ríše. V roku 610 mal dostať od archanjela Gabriela Božie zjavenie, na základe ktorého založil nové monoteistické náboženstvo. Do konca života sa mu podarilo v mene islamu zjednotiť takmer všetky kmene Arabského polostrova, odkiaľ následne jeho nástupcovia začali s expanziou do Perzie a severnej Afriky.
[8]  Pre lepšie pochopenie treba uviesť, že najväčšiu moc v iránskom politickom systéme mal v rukách šáh – premiér bol až mužom číslom dva. Mossadeq bol však začiatkom 50.rokov neuveriteľne populárny a samotný šáh si nemohol dovoliť proti nemu otvorene zasiahnuť. Zastaviť Mossadeqovu protizápadnú politiku sa podarilo až CIA s tajným šáhovým súhlasom.
[9]  Všetky tri odstavce sú spracované na základe knihy Dějiny Iránu od Michaela Axworthyho
[10] Skratka z anglického názvu Islamic Revolutionary Guard Corps

 
< Predchádzajúca