A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes189
mod_vvisit_counterVčera180
mod_vvisit_counterTento týždeň527
mod_vvisit_counterTento mesiac2763

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Bezpečnostná dynamika Blízkeho východu v kontexte mocenských ambícií Iránu II.
Napísal: Oliver ÉDER   
Streda, 21.júla 2010 - 12:26 hod.
 
2.3 Turecko
 
Turecko je najsekulárnejšou krajinou Blízkeho východu. Pôvodné turecké kmene boli síce nomádskeho pôvodu ale na rozdiel od ďalších kočovných ázijských národov bola ich prednosťou výnimočná schopnosť adaptácie. Tradičný názor, že Turecko sa začalo sekularizovať po I.svetovej vojne pod vedením Kemala Ataturka je mylný. Už osmanskí sultáni sa snažili vo svojej ríši zavádzať rôzne reformy európskeho typu. Potom ako sa po roku 1362 osmanské vojská zmocnili väčšej časti Balkánu, začali osmanskí vládcovia o svojej ríši uvažovať ako o európskej mocnosti. Osmanská expanzia pokračovala až do strednej Európy, kde bola v roku 1683 zastavená pri Viedni.
 
Od roku 1536 začali Osmani nadväzovať intenzívne obchodné styky s Francúzskom, Veľkou Britániou, Holandskom, Pruskom, Švédskom, Dánskom a Španielskom. V roku 1604 dokonca Osmani zaručili Francúzom, že budú chrániť práva katolíkov v Palestíne. Po roku 1792 boli otvorené prvé osmanské ambasády v Londýne, Viedni, Paríži a Berlíne. Na prelome 18. a 19. stor. sa začala Osmanská ríša intenzívne westenizovať. V prvom rade dochádzalo k reformám armády pod vedením európskych inštruktorov. Politické reformy sa presadzovali počas obdobia Tanzimat (1839-1876). Zavádzalo sa sekulárne školstvo podľa európskeho vzoru, občania ríše mali zaručené právo na život, majetok a bezpečnosť, zaviedol sa sekulárny zákonník a v osmanských mestách sa začal užívať západný štýl obliekania. V roku 1876 bola schválená ústava a ustanovený parlament (Salíni, 2009).

So sekularizáciou pokračoval vodca Turecka Kemal Ataturk. Vymenil arabské písmo za latinku, sviatočným dňom sa stala nedeľa namiesto piatku, prijal sa občiansky zákonník podľa švajčiarskeho vzoru a administratívne právo sa aplikovalo podľa vzoru francúzskeho. V 30.rokoch získali ženy aktívne a pasívne volebné právo a bolo zakázané moslimské zahaľovanie ženských tvárí. V roku 1952 Turecko vstúpilo do NATO a v roku 1963 podpísalo Zmluvu o pridružení k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu. Postupne sa medzi Tureckom a Spoločenstvom začali odbúravať clá. Od 70.rokov sa ale turecko-európske vzťahy zhoršili. Bolo to najmä kvôli otázke cyperského konfliktu, v ktorom Turecko intervenovalo, aby chránilo záujmy tamojšej tureckej menšiny.

Dôvodom boli aj obavy o demokratický vývoj v krajine. Hoci bol turecký režim sekulárny,  súčasne bol aj autoritatívny a postupná liberalizácia sa začala až po Ataturkovej smrti v roku 1938. V 50.rokoch bol zavedený pluralitný stranícky systém. Problémom tureckej autoritatívnej vlády bola skorumpovanosť jej členov. Po Ataturkovej smrti sa tiež začal boj o moc medzi rôznymi politickými frakciami čo vyústilo do troch prevratov – v rokoch 1960, 1971 a 1980. V 90. rokoch sa ale demokratický vývoj v krajine zlepšil a v októbri 2005 sa začali prístupové rozhovory Turecka s EÚ, ktoré doposiaľ stagnujú. Symptomatickou zostala aj po skončení 90. rokov pre tureckú politiku korupcia. To viedlo v roku 2002 k víťazstvu umiernenej islamistickej „Strany spravodlivosti a rozvoja“ (AKP), ktorá svoj volebný program postavila na boji proti korupcii. AKP je v krajine pri moci aj v roku 2010 (tamtiež).
     

Väčšina krajín EÚ sa AKP obáva a obviňuje ho zo snáh o islamizáciu Turecka. To je však veľmi scestné obvinenie, keďže AKP sa hlási k umiernenému islamu kompatibilnému s princípmi demokracie a sekularizmu a je proeurópsky orientovaná. Musíme tiež zdôrazniť, že Turci nikdy nevykazovali sklony k extrémizmu a terorizmu. Zásadným faktom je, že Osmanská ríša bola vždy nábožensky tolerantnejšia než vtedajšie európske krajiny. Arménska, židovská, kresťanská a grécka menšina mali za Osmanov vlastnú samosprávu a rozsiahle právomoci vo finančných, vzdelávacích a súdnych záležitostiach (tamtiež).

     

Odpor Európanov voči Turkom je z veľkej miery iracionálnym predsudkom.[1] Turci sú vnímaní ako bývalí dobyvatelia a to najmä v Grécku, Rakúsku ale aj na Slovensku. Negatívne sa voči Turkom stavajú aj Francúzi a Nemci, ktorí sú vo svojej vlasti konfrontovaní s početnou moslimskou menšinou 2 (Repa, 2005).
      

Problémom tiež je, že na Západe sa slovo moslim spája automaticky s náboženským fundamentalizmom čo je ilúzia vytvorená americkou Vojnou proti terorizmu. Napr. v USA podľa prieskumov verejnej mienky až 46% respondentov označuje islam za „náboženstvo násilia“, pričom väčšina opýtaných považuje moslimov za homogénny nábožensko-kultúrny celok (Deane, Fears, 2006).
     

 

Je síce pravdou, že v posledných rokoch sa Turci začínajú čoraz viac obracať k svojim islamským koreňom a viac sa zaujímajú o dianie na Blízkom východe. Ide však o reakciu na odmietavý postoj Európanov na členstvo Turecka v Únii. Kým v roku 2004 bolo za členstvo až 73% Turkov, o tri roky neskôr sa za neho zasadzovalo už len 40% respondentov. A tieto čísla stále klesajú (Neuger, 2007).
      

Väčšia orientácia na Blízky východ ale neznamená nárast fundamentalizmu. V Turecku má veľmi silné postavenie súfizmus a ako sme už spomínali, tento mystický smer islamu sa vyznačuje veľkým humanizmom a toleranciou k všetkým ľudským bytostiam.
     

Istou výnimkou, ktorá narúša obraz Turecka ako umiernenej moslimskej krajiny boli správy o rozbití tureckej bunky al-Kájdy z januára 2010. Táto bunka však sídlila v najchudobnejších častiach východu krajiny kam môžu prenikať militanti z Iraku. Rozhodne tento incident neodzrkadľuje celkový trend týkajúci sa tureckého islamu (Erim, Williams, 2010).

      

2.4 Egypt
 
 

Egypt je obvykle vnímaný ako súčasť arabského sveta no nie je tomu úplne tak. Egypt si už od doby kamennej vytváral vlastnú identitu, ktorá našla vyjadrenie v mocnej Egyptskej ríši, ktorá bola v staroveku jednou z dominantných mocností Stredomoria. Preto aj v súčasnosti významná skupina egyptských intelektuálov presadzuje myšlienku, že je potrebné rozlišovať egyptskú identitu od arabskej a to napriek moslimskému dedičstvu ich vlasti (Egyptian: Pharos give up Arabization, 2003).

 

Významnou črtou Egypťanov je, že boli od roku 343 pred n.l. do roku 1922 ovládaní cudzími mocnosťami. Veľmi zaujímavé však je, že sa nikdy úplne neidentifikovali s cudzími elitami. Ďaľšou charakteristikou Egypťanov je ich relatívne "holubičia povaha". Tým, že dlho žili pod nadvládou cudzích vládcov, ktorí si od egyptských más držali odstup, Egypťania akoby stratili bojovný a expanzívny inštinkt, ktorý je resp. bol vlastný mnohým veľkým národom. Istou výnimkou z tohto tvrdenia bolo obdobie prezidenta Gamala Abdala Násira (1956-1970). Za mnohé však hovoria slabé výkony egyptskej armády počas série vojnových konfliktov s Izraelom a tiež skutočnosť, že Egypt ako prvá moslimská krajina uzavrela s Izraelom mier v roku 1979. Hoci má Egypt druhé najväčšie ozbrojené sily v regióne (450 000 mužov), už štyri desaťročia hrá na Blízkom východe umiernenú a vcelku konštruktívnu úlohu – napr. pri diplomatickom riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu (El-Messiri, 1978).

 

Treba dodať, že ideológia panarabizmu bola vlastne pre Egypťanov cudzia a išlo len o nástroj Násira na dosiahnutie vlastných mocenských cieľov. Ako tvrdí profesorka antropológie Haeri Niloofar „Egypťania nikdy samých seba nepovažovali za Arabov. Egypťania si svoju vlastnú špecifickú identitu uvedomovali dávno predtým, než sa z panarabizmu stala politická ideológia. Násirov režim sa im však snažil arabskú identitu nanútiť. Je síce pravdou, že Egypťania uznávajú arabské kultúrne dedičstvo za súčasť svojej identity – nejde však o dominantný faktor egyptskej sebaidentifikácie" (Niloofar, 2003, s. 47). Keď Sadat uzatvoril s Izraelom mier, Egypt sa začal zaujímať v prvom rade len o svoje vlastné záujmy a panarabský idealizmus išiel bokom.

     

 

Islam má veľmi dôležité postavenie v živote Egypťanov. Vždy tvoril obrannú hrádzu voči vládnej moci, ktorá bola v rukách cudzincov. Moslimskí duchovní sa na rozdiel od politických elít identifikovali s bežnými Egypťanmi. Dokonca neraz úspešne pôsobili ako obhajcovia práv ľudu proti svojvôli mocnárov – to je v regióne unikátny jav. V roku 1795 sa im podarilo zorganizovať štrajk, ktorým si vymohli od vládnucich Mamelukov zníženie nadmerne vysokých daní pre obyvateľstvo  (El-Messiri, 1978, s. 22).
     

V Egypte je 64% ľudí presvedčených, že šária by mala byť jediným zdrojom zákonodarstva, pričom 98% respondentov sa vyjadrilo, že islam hrá ústrednú úlohu v ich životoch (Mohaged, Rheault, 2008).

     

Aj keď bol Egypt od roku 1882 pod kontrolou Britov, nepodarilo sa mu v dostatočnej miere westernizovať tak ako sa to stalo v Turecku a v Iráne do roku 1979. Z toho dôvodu je významnou politickou silou v krajine islamistické Moslimské bratstvo (MB), ktoré je hlavnou opozičnou silou proti autokratickému sekulárnemu (a hlavne skorumpovanému) režimu prezidenta Husního Mubaraka a usiluje o vytvorenie islamského štátu (Fisk, 2009).

 

Mubarak je pri moci od roku 1981, kedy bol islamistami zavraždený vtedajší prezident Anwar Sadat – bola to odplata za to, že uzavrel mierovú zmluvu s Izraelom. V roku 2005 sa MB podarilo získať 88 mandátov zo 454 v egyptskom parlamente. Jeho poslanci museli o kreslá bojovať ako nezávislí kandidáti, keďže MB je Mubarakovou vládou oficiálne zakázané. Aj táto skutočnosť svedčí o sile islamu v krajine. Mubarak sa snaží MB držať na uzde ale uvedomuje si, že nemôže proti nemu zakročiť v plnej sile pretože by to mohlo vyvolať v krajine rozsiahle nepokoje.

 

Egypt napriek týmto faktom nepredstavuje závažné ohrozenie stability regiónu z dvoch dôvodov. V prvom rade Egypťania nemajú napriek hlbokej religióznosti sklony k extrémizmu. Odborník na Egypt, Sawsan el-Messiri opisuje Egypťanov ako veľmi veselých, srdečných ľudí, ktorých hlavnou črtou je, že svojím zmyslom pre humor sa bránia akejkoľvek ťažkej životnej situácii. Okrem toho Egypťania sa len veľmi málo zaujímajú o budúcnosť a snažia sa žiť skôr pre súčasnosť (El-Messiri, 1978).  
     

Dôkazom  je, že napriek veľmi zlej ekonomickej a sociálnej situácii a nespokojnosti s Mubarakovým režimom Egypťania doposiaľ nevyvolali v krajine žiadne rozsiahlejšie nepokoje. Istou výnimkou boli násilnosti menšej intenzity počas svetovej potravinovej krízy v roku 2008 a tiež nepokoje z januára 1977. Hoci pri nich zahynulo 800 ľudí, do dvoch dní sa ukončili po zásahu armády a nevyvinulo sa z nich žiadne protivládne povstanie aj keď mali na to potenciál (30 Years After Bread Riots..., 2007).

 

Pravidlo o egyptskej umiernenosti sa vzťahuje aj na MB, ktoré sa zaväzuje k demokratickému spôsobu politického boja aj keď je to islamistické hnutie. MB tiež oficiálne odmieta násilné metódy šírenia islamu a prechováva antipatie voči al-Kájde a podobným wahhábistickým zoskupeniam. Rovnako aj al-Kájda opakovane kritizuje MB za jeho umiernenosť (Egypt's Muslim Brothers: Confrontation or Integration?, 2008).
     

V Egypte síce v 70. až 90. rokoch pôsobilo niekoľko militantných islamistických skupín ako Egyptský islamský džihád alebo Gamaat Islamiya, no nepodarilo sa im získať väčšiu ľudovú podporu a viacero ich bývalých lídrov sa s odstupom rokov zrieklo násilia.
     

Aj keď MB deklaratívne podporuje Hamas a Hizballáh v ich ozbrojenom boji, ústredným bodom požiadaviek MB v tomto smere je, aby sa Hamas a Hizballáh zapojili do demokratického politického procesu v Libanone a Palestíne (Bishara, 2010).
     

 

Zaujímavé tiež je, že až 3/4 Egypťanov si myslia, že demokracia je najlepším možným politickým zriadením (Egyptian Public to Greet Obama with Suspicion, 2009). 88% má tiež pozitívny postoj ku globalizácii no len 4% respondentov v Egypte prechovávajú pozitívny vzťah k USA. Za zmienku tiež stojí skutočnosť, že 88% Egypťanov vníma al-Kájdu a ďalšie militantné zoskupenia ako organizácie porušujúce základné princípy islamu – keďže podľa Egypťanov je islam náboženstvom mieru. (Cole, 2009, s. 47-48 ).
     

Ďalším argumentom pre naše tvrdenie, že  je málo pozitívny postoj Egypťanov voči zahraničným krajinám. Negatívny postoj v tomto smere zaujímajú predovšetkým voči Saudskej Arábii (ale aj ďalším štátom Perzského zálivu), kde desaťtisíce Egypťanov pracujú v zlých pracovných podmienkach, aby mohli uživiť svoje rodiny doma v Egypte. Väčšina Egypťanov sa v Saudskej Arábii stáva obeťami nespravodlivého zaobchádzania zo strany saudských zamestnávateľov (Bishara, 2010).
     

Okrem toho Egypťania v poslednej dobe majú stále väčšiu nechuť voči „saudizácii“ ich kultúry. Saudskí miliardári v uplynulých rokoch začali mohutne investovať do zábavného priemyslu v ich krajine. Aj keď sa v Saudskej Arábii nenatáčajú takmer žiadne filmy, Saudi momentálne financujú asi 95% egyptského filmového priemyslu. Egyptské filmy to negatívne ovplyvnilo, keďže sa v nich nemôžu zobrazovať dokonca ani objatia a dotyky medzi mužom a ženou alebo prázdna posteľ, ktorá by v divákoch mohla vyvolávať hriešne asociácie. Saudský extrémizmus zachádza až tak ďaleko, že súkromní saudskí podnikatelia skupujú podiely aj v egyptských televíziách a cenzurujú staré egyptské filmy a mnohé z nich ani nevysielajú kvôli „nemorálnym“ scénam. Takéto radikálne postoje sa protivia egyptskej mentalite – napriek tomu, že Egypťania sú hlboko veriaci ľudia (Nordland, 2008).
     

Úplne najväčšou hrozbou je ale chudoba. V niektorých regiónoch Egypta trpí viac ako 40% ľudí podvýživou, ročný HDP na hlavu je len 4000 USD a nezamestnanosť dosahuje vyše 23%. Mnoho expertov ale tvrdí, že riziko ozbrojeného povstania proti Mubarakovi je minimalizované faktom, že 53% obyvateľstva žije na vidieku. Aj Karol Marx zastával teóriu, že vidiecke obyvateľstvo nie je dostatočne schopné viesť revolúciu, keďže je izolované – nedokáže vytvárať také efektívne sociálne siete ako mestská populácia (Zuhur, 2007). Ak však hospodársky vývoj bude naďalej negatívny, ba ešte dramaticky horší než doteraz, nedá sa samozrejme vylúčiť možnosť radikalizácie egyptských moslimov a prepuknutie revolúcie na štýl Iránu z roku 1979.

      

2.5 Sýria

 

Kresťania, ktorí tvoria 10% obyvateľstva Sýrie hrali vo formovaní súčasnej sýrskej identity nezastupiteľnú úlohu. Hlavným míľnikom sa stal rok 1516 kedy sa územie súčasnej Sýrie dostalo pod nadvládu Osmanov, ktorí dobyli mamelucký Egypt. Osmani rozdelili Sýriu na niekoľko provincií, ktoré mali relatívne veľkú autonómiu a kresťanská minorita sa mohla slobodne rozvíjať. Kresťanskí obchodníci nadväzovali intenzívne vzťahy s Európou pričom veľký vplyv si v Sýrii začala uplatňovať talianska bankárska rodina Mediciovcov. Ich vplyv čoraz viac narastal, keďže uzatvorili alianciu s jedným významným miestnym šľachtickým rodom moslimského pôvodu. Do čela tejto aliancie sa postavil Fakhr-al-Din čo viedlo k vypuknutiu ozbrojeného konfliktu s Osmanmi.
 
Fakhr-al-Din bol porazený v bitke pri Andžare v roku 1622. Osmani si uvedomili jeho silu a preto ho vymenovali o dva roky neskôr za guvernéra územia súčasnej Sýrie a Libanonu. Fakrh-al-Din mal chrániť oblasť pred útokmi Peržanov. Ešte intenzívnejšie rozvíjal vzťahy s Európou a do krajiny pozýval najmä talianskych architektov, inžinierov a poľnohospodárov. Z týchto vzťahov profitovali predovšetkým sýrski kresťania, ktorí boli Európanom bližší. Postupne sa čoraz viac kresťanských rodín dostávalo medzi sýrske elity a územie Sýrie si v 18. a 19.stor. udržiavalo stále relatívnu autonómiu v Osmanskej ríši (Hitti, 2004).

 

 

Európsky kultúrny vplyv mal svoje dopady aj na miestnych moslimov. Nielen kresťanské ale aj mnohé moslimské rodiny začali profitovať z obchodných sýrsko-európskych vzťahov. V oblasti začali byť v 19.stor. aktívni aj európski misionári, ktorí zakladali moderné školy – vyučovala sa v nich arabčina, dejiny arabského sveta ale aj európske jazyky a prírodné vedy.

 

Ekonomická prosperita a sekulárny vplyv Európy dodávali obyvateľom Sýrie sebavedomie a v polovici 19.stor. začali obyvatelia Sýrie o sebe uvažovať ako o Sýrčanoch. Sýrsky nacionalizmus v 19.stor. bol príznačný tým, že začal odmietať predstavu o jednotnom arabskom národe, ktorý obýval región Blízkeho východu. Namiesto toho si obyvatelia súčasnej Sýrie a Libanonu uvedomovali svoju odlišnosť a do určitej miery aj výnimočnosť vo vzťahu k iným arabským krajinám (Zachs, 2005).

 


Tieto myšlienky našli vyjadrenie v Sýrskej sociálnej národnej strane (SSNS), ktorá bola založená v roku 1932. SSNS bola hlavnou opozičnou silou proti francúzskej nadvláde, keďže Francúzi ovládali Sýriu od konca I. svetovej vojny. Ideológia SSNS bola čisto sekulárna a oddelenie štátu a náboženstva pokladala za základ moderného národa. Po II. svetovej vojne a získaní nezávislosti sa však ekonomická situácia v krajine rapídne zhoršila čo viedlo k pnutiu medzi bohatším mestským obyvateľstvom a vidieckou populáciou.

 

Dôsledkom bolo čiastočné oslabenie národnej identity a posilnenie religióznych identít – kresťanskej a moslimskej (sunniti, drúzi, alaviti). Sekularizmus však aj tak zostal zakorenený v sýrskej kolektívnej identite. V roku 1963 sa k moci v Sýrii dostala sekulárna socialistická strana Ba’ath. V snahe upevniť svoje mocenské postavenie a v kontexte vtedajšej politickej atmosféry v regióne (panarabizmus Násira) sa strana Ba’ath tiež ideologicky profilovala panarabsky. Dôkazom, že ideológia panarabizmu bola len ilúziou je, že Ba’ath bola sýrsko-iracká nadnárodná strana – no do konca 60.rokov sa rozštiepila na irackú a sýrsku časť a z Iraku a Sýrie sa stali zarytí nepriatelia.  


Sýrsky režim sa po roku 1963 stal veľmi autokratickým. Hlavným problémom bolo, že najvyššie elity štátu boli tvorené príslušníkmi malej sekty alavitov, ktorí sú určitou odnožou šiítskych moslimov, no väčšina moslimskej obce ich považuje za odpadlíkov. Okrem toho vláda v duchu socializmu začala znárodňovať majetky bohatých sunnitských (aj kresťanských) obchodníkov. Proti nenávideným socialistickým alavitom sa teda postavili sunnitskí podnikatelia a boj proti režimu nadobudol čiastočne religiózny rozmer. Situáciu využilo sýrske Moslimské bratstvo (MB), ktoré začalo v krajine šíriť islamistické myšlienky.

 

V roku 1982 ale vládne sily zmasakrovali v meste Hama 15 000 – 25 000 prívržencov MB čo do výraznej miery neutralizovalo religiózny faktor v sýrskej opozícii. Prirodzenou reakciou Sýrčanov voči autokratickému sekulárnemu režimu bolo hľadanie útechy v náboženstve – islamistické myšlienky ale nikdy nezískali v Sýrii ani zďaleka takú podporu ako napr. v Iráne alebo Egypte. Keď v roku 2000 zomrel prezident Bašar Assad (pri moci bol od roku 1970) a do funkcie nastúpil jeho syn Assad, v Sýrii sa začalo obdobie uvoľňovania, ktoré sa nazýva „Damašská jar“.

 

Stovky sýrskych intelektuálov ovplyvnení dedičstvom sýrskeho nacionalizmu z 19.stor. podpísalo petíciu za väčšie občianske slobody a demokratizáciu štátu. Vo väčších mestách sa konali diskusné fóra sekulárnych aktivistov no rýchlo sa stali terčom zásahu bezpečnostných zložiek. S rozvojom internetu prešla vzájomná komunikácia opozičných síl do virtuálneho priestoru. Súčasťou protivládnych síl sa znovu stalo aj sýrske MB, ktoré sa v roku 2002 oficiálne vzdalo násilia a myšlienky vytvorenia islamského štátu a rovnako ako sekulárni intelektuáli požaduje demokratizáciu politického procesu (Wikas, 2007).


Dôvodom prečo režim ešte nepadol je, že v Sýrii v kontexte vývoja v 50. a 60. rokoch sa čiastočne posilnili etnicko-religiózne identity na úkor národnej. Medzi sunnitmi, kresťanmi a drúzmi panuje nedôvera čo ešte zhoršila občianska vojna v Libanone, ktorý je obývaný rovnakými náboženskými skupinami. Opozičné sily preto nie sú napriek relatívnemu sekularizmu jednotné.

2.6 Izrael
 
 

Izrael sa v poslednom období stáva čoraz destabilizujúcejším politickým aktérom. Dôvodom je stále rastúci počet ultra-ortodoxných Židov resp. stúpencov neosionizmu, ktorý je politickou doktrínou rozvíjajúcou sa po roku 1967. Základom neosionizmu je viera v povinnosť Židov obsadiť celú Palestínu, aby sa urýchlil návrat židovského Mesiáša na Zem. Keď Izrael v roku 1967 zvíťazil v Šesťdňovej vojne USA si uvedomili, že je to najživotaschopnejší štát regiónu a začali ho masívne podporovať. Od tohto roku môžeme hovoriť o americko-izraelskej aliancii v takej forme v akej ju poznáme dnes.

 

 

Dôvody prehlbovania ale neboli len racionálno-strategické ale aj ideologické. V Amerike sa vtedy začalo rozvíjať hnutie tzv. kresťanských sionistov. Ide o protestantskú ideológiu majúcu svoj pôvod v Anglicku 19.storočia. Jej podstatou je viera, že druhý návrat Ježiša Krista na Zem bude sprevádzaný návratom všetkých Židov do Palestíny a definitívny súboj dobra a zla sa odohrá na Blízkom východe. Tieto fundamentalistické myšlienky si získavali v USA milióny stúpencov v 70. a  80.rokoch kedy americké hospodárstvo zasiahla kríza a spoločnosť čiastočný morálny rozklad. Kresťanskí sionisti si našli svojich stúpencov aj medzi bohatšou vrstvou americkej spoločnosti – silnú základňu získali napr. u ropných magnátov v Texase.

 

Postupne sa im darilo presadzovať aj vo vysokej politike – napr. James Watt a Caspar Weinberger (ministri obrany a vnútra za Reagana) boli kresťanskými sionistami (Unger, 2008). Izrael od USA nedostáva len oficiálnu finančnú a materiálnu pomoc ale aj milióny dolárov od kresťanských nadácií ako „United Christians for Israel“ alebo „Christian Action for Israel“. Tieto nadácie tiež úzko spolupracujú s mocnými židovskými pro-izraelskými lobistickými skupinami ako AIPAC apod. Títo lobisti majú veľký vplyv na americký Kongres a stoja za prijatím rôznych zákonov ako „Iran-Libya Sanctions Act“ z roku 1996 apod (Mearsheimer, Walt, 2007). 

   

Aj vďaka ich podpore získavajú izraelskí neosionisti stále väčší vplyv. Má to aj demografické pozadie. Kým sekulárne izraelské matky rodia priemerne dve deti, ultra-ortodoxné až šesť. Zatiaľ ultra-ortodoxní Židia tvoria len 10% populácie ale za niekoľko rokov ich počet bude mnohonásobne vyšší. V Izraeli si už teraz uplatňujú veľký vplyv. Ultra-ortodoxná mládež sa omnoho viac angažuje v spoločenskom živote než ich sekulárni rovesníci a až 30% príslušníkov armády (najmä v dôstojníckom zbore) má ultraortodoxný pôvod. Odborníci predpokladajú, že do desiatich rokov bude väčšina dôstojníkov pochádzať z neosionistických rodín. Najväčším problémom je, že až 80% Židov na Západnom brehu sú neosionisti a až 40% členov vlády Benjamina Netanjahua sú buď ultra-ortodoxní Židia alebo sa aspoň určitým spôsobom stotožňujú s myšlienkami neosionizmu (Israeli Religious Right and the Question of Settlements, 2009).

 

Treba ale zdôrazniť, že Netanjahuov Likud nie je neosionistická ale nacionalistická strana. S ultraortodoxnými Židmi ho spája tvrdý postoj voči Palestínčanom a moslimským štátom oblasti. Likud ale svoje postoje v minulosti neobjasňoval v náboženských termínoch ale jeho ústredným motívom bola ochrana národnej izraelskej identity a štátu Izrael. Naproti tomu mnohí ultraortodoxní Židia neuznávali legitimitu Izraela, keďže podľa ich názoru môže židovský štát vzniknúť až po príchode Mesiáša.
 
V kontexte II.intifády a Libanonskej vojny z roku 2006 sa však tieto dva tábory začali zbližovať. Najmä ultra-ortodoxní Židia ustúpili z mnohých protiizraelských pozícií. Svedčí o tom aj fakt, že Likud je momentálne vo vládnej koalícií s tromi ultraortodoxnými stranami – Yisrael Beitenu, Šas a Zjednotený judaizmus Tóry. Okrem toho sa mnoho neosionistov rozhodlo vstúpiť do Likudu, čím táto strana nadobudla religióznejší rozmer. Náboženský extrémizmus súčasnej izraelskej vlády je vyvažovaný sekulárnym krídlom Likudu a sekulárnou ľavicovou Stranou práce, ktorá je tiež súčasťou koalície (tamtiež).

 

Podpora Likudu pre neosionistov sa začala už za premiéra Menachima Begina (1977-1983), ktorý považoval ultra-ortodoxných Židov na palestínskych územiach za strategickú výhodu pre Izrael. V tom čase však značnú časť kolonistov tvorili aj sekulárni Židia. Tí sa ale najmä po začiatku výstavby bezpečnostného múru oddeľujúceho Západný breh od Izraela rozhodli okupované územia opustiť a väčšina osadníkov je v súčasnosti ultra-ortodoxná. Sekulárne krídlo Likudu si dobre uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré predstavujú neosionisti na Západnom brehu – v kontexte ich rastúceho vplyvu v izraelskej spoločnosti sa ale obáva proti nim tvrdšie zasiahnuť a stiahnuť ich zo Západného brehu, keďže by to za krajných okolností mohlo viesť až k vypuknutiu občianskej vojny.

III.VZÁJOMNÉ STRATEGICKÉ VZŤAHY MEDZI INTERNÝMI A EXTERNÝMI AKTÉRMI BLÍZKEHO VÝCHODU
3.1 Americko-iránske vzťahy
 
 
 

Súčasné nepriateľské americko-iránske vzťahy sú pozostatkom Studenej vojny. USA po roku 1945 využívali Irán ako klientský štát proti regionálnemu vplyvu ZSSR a držali ochrannú ruku nad autokratickým šáhovým režimom. Okrem toho mal Washington s Teheránom uzavreté nespravodlivé zmluvy o ťažbe ropy, z ktorých Američania profitovali omnoho viac než Iránci. Ako už bolo spomenuté, v roku 1979 to viedlo k Islamskej revolúcii. Počas Iracko-iránskej vojny, v ktorej sa Irán stal obeťou irackej agresie USA podporovali Irak, čo ešte prehĺbilo nenávisť Iráncov voči americkej vláde.

 
Napriek tomu sa koncom 90.rokov Irán pod vedením reformistického prezidenta Chatámiho pokúsil o normalizáciu vzťahov s Washingtonom. Výsledkom ale bolo zaradenie Iránu medzi štáty podporujúce terorizmus a vyvíjajúce zbrane hromadného ničenia. Ako pre celkovú analýzu Blízkeho východu ani pre interakcie USA-Irán nie je dostatočná interpretácia faktov v duchu školy neorealizmu. Súčasná americká stratégia voči Iránu z tejto perspektívy totiž nedáva úplne zmysel a v kontexte multipolárneho usporiadania sveta je dokonca chybná. Vysvetlenie preto musí byť čiastočne aj konštruktivistické.

        

Ako píšu českí politológovia Barša a Císař, americké zahraničnopolitické myslenie sa vyznačuje snahou uniknúť z politična. Inými slovami americký politický establišment sa vždy snažil o prekročenie boja a diplomacie ako súčasti ľudskej reality. Americké myslenie je revolucionistické a usiluje o nastolenie večného mieru a „panstva cnostných“. USA teda netúžia v zmysle realistickej školy po bezpečí a istote ale po „absolútnom bezpečí a istote“. Nezamýšľaným dôsledkom je ale „absolutizácia ohrozenia čo nevedie k večnému mieru ale k totálnej vojne. Absolútne dobro na konci dejín ospravedlňuje prekročenie všetkých morálnych medzí“. Supermocenské postavenie USA vedie k mocenskej asymetrii v medzinárodných vzťahoch a následne aj k asymetrii morálnej. Súper je démonizovaný a dehumanizovaný  (Barša, Císař, 2009, s. 435-437).
     

Psychologický pôvod tohto zmýšľania sa dá nájsť v Americkej revolúcii, v ktorej sa USA oslobodili spod „britskej tyranie“. Mnohí vodcovia revolúcie ale aj bežní Američania vnímali túto historickú udalosť ako zlom v ľudských dejinách a najmä americkí protestanti začali svoju novú krajinu vnímať ako „nový Sion“ – krajinu, ktorá si splnila povinnosť voči Bohu bojovať proti tyranii vyhnaním Britov. Podľa mnohých Američanov ale vo svojej povinnosti musela pokračovať v celosvetovom meradle šírením zásad slobody a demokracie (Unger, 2007).

     

Tieto skutočnosti ešte zhoršuje fakt, že USA sú veľmi mladou kultúrou. Americký politológ George Friedman tvrdí, že USA sa nachádzajú „v adolescentnej fáze“ vývoja – nedokážu ešte uvažovať v historických perspektívach a na podnety neraz reagujú rýchlo a bez hlbšieho uvažovania (Friedman, 2009).

     

To úplne objasňuje americký postoj k Iránu. USA sú si dobre vedomé, že Irán má potenciál na to, aby sa stal dominantnou mocnosťou Blízkeho východu – toho sa obávajú, keďže Blízky východ a Irán je dôležitý pre ovládanie Eurázie a tým pádom aj pre kontrolu celého sveta. V neposlednom rade sa USA snažia zaistiť si aj kontrolu nad energetickými surovinami v oblasti, ktorá má kľúčový význam pre ďalší vývoj svetového hospodárstva.
     

USA však namiesto toho, aby zohľadnili historický vývoj Blízkeho východu a pokúsili sa urovnať vzťahy s Iránom a tak posilnili svoje postavenie v oblasti, sa snažia Irán hystericky izolovať a zveličujú nebezpečenstvo, ktoré táto krajina predstavuje. Dôležitú rolu tu zohráva aj obrovský psychologický šok, ktorý USA utrpeli, keď v roku 1979 Iránci na 444 dní obsadili americkú ambasádu v Teheráne a držali jeho personál ako rukojemníkov. Iránci tak vrátili Američanom ponižovanie, ktoré im bolo uštedrované pred rokom 1979. Americká vláda v kontexte týchto udalostí ako aj kvôli svojim sklonom uvažovať v kategóriách „absolútneho bezpečia“ a tiež pocitom morálnej nadradenosti Iránu nedôveruje.

Problémom tiež je, že USA, ktoré sa stavajú do pozície „strážcu svetovej demokracie“ by v prípade zblíženia s Iránom museli uznať svoje pochybenia voči iránskemu ľudu ako napr. zvrhnutie demokraticky zvoleného premiéra Mossadeqa agentmi CIA. USA by tak stratili tvár – radšej sa snažia vykresľovať Irán ako hlavného sponzora svetového terorizmu a využívať historicko-kultúrne pnutia medzi Iránom a štátmi Blízkeho východu pre oslabenie iránskeho vplyvu.
 
Z dlhodobého hľadiska ale USA oslabujú touto stratégiou svoje vlastné mocenské postavenie. Keď USA podnikajú nepriateľské kroky voči Teheránu, aktivizujú tým nacionalizmus iránskeho ľudu prameniaci zo spomínaných pocitov poníženia – tým nevedomky posilňujú postavenie iránskeho režimu a spúšťajú v regióne zložitý reťazec príčin a následkov, ktoré sú výsledkom komplikovaného historicko-kultúrneho vývoja Blízkeho východu.

 

3.2 Saudsko-egyptské spojenectvo proti Iránu
 
Saudi sú blízkymi spojencami USA od roku 1933, kedy americkej Standard Oil udelili právo na ťažbu ropy. Vďaka gigantickým ropným zásobám sa stala Saudská Arábia pre USA strategickým spojencom a to najmä v priebehu II.svetovej vojny. Saudské hospodárstvo bolo vždy založené na ropnom priemysle a v rámci globálnej ekonomiky nemalo žiadnu inú komparatívnu výhodu. Preto sa saudskí monarchovia pripútali k USA, keďže americká podpora sa stala dôležitým pilierom ich moci. Saudsko-americké vzťahy názorne ukazujú, že aj potenciálny konštruktivistický antagonizmus medzi dvomi aktérmi sa dá prekonať za istých objektívnych geopolitických podmienok. Prirodzene toto tvrdenie neplatí na 100% pretože pozitívny vzťah voči Američanom prejavujú hlavne saudské elity – o bežných obyvateľoch a klerikoch sa to už povedať nedá.

 

Saudská Arábia od roku 1979 prechováva hlbokú nedôveru voči Iránu, ktorý od Islamskej revolúcie vyhlasoval, že všetky moslimské monarchie sú nelegitímne a mali by byť zvrhnuté. Dôležitú úlohu tu zohrávajú aj pocity menejcennosti, ktoré sú typické pre Arabov vo vzťahu k Peržanom a ich slávnej minulosti po páde Arabskej ríše. Perzsko-arabský antagonizmus by ale nemusel byť až tak vyostrený keby USA neaplikovali v regióne ostrú anti-iránsku rétoriku a nevykresľovali iránsku vládu ako skupinu zlosynov, ktorí chcú región uvrhnúť do chaosu a následne ho ovládnuť. Odcudzenie, ktoré Saudi voči Iráncom cítia sa tak pretavuje do nenávisti a pocitov ohrozenia (ktoré majú pôvodom nomádske národy v sebe zakódované). Stačí si len pozrieť nasledujúce čísla.

 

 

Až 83% Saudov si myslí, že Irán naozaj vyrába jadrovú zbraň pričom, 53% opýtaných je presvedčených, že Teherán je pripravený ju aj reálne použiť. Najdôležitejšie ale je, že až 3/5 respondentov sú názoru, že terčom prípadného jadrového útoku Iránu by nebol Izrael ale Saudská Arábia (Pollock, 2010).
      

Podobné názory prechovávajú aj saudské elity. Napr. počas nedávnej návštevy americkej ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej v Rijáde saudský princ Saud al Faisal požadoval od USA tvrdšie riešenie iránskej krízy než len ekonomické sankcie (Larijani: Obama should adress Clinton problem, 2010).
     

K hystérii ešte prispieva vojna v Iraku od roku 2003, kde sa po zvrhnutí Saddáma Husajna rozhorelo sektárske násilie medzi irackými sunnitmi a šiítmi. USA rozhodne zo strategického hľadiska vyhovuje vzájomné vraždenie tamojších šiítov a sunnitov – pomáha im to postaviť Irán a Saudskú Arábiu proti sebe. Nemožno sa preto čudovať, že 7.decembra 2006 vyzvalo 38 popredných saudských klerikov sunnitov, aby išli bojovať do Iraku proti Safávidom (teda irackým šiítom podporovaným Iránom).

 

Z taktického pohľadu to je pre americkú armádu nevýhoda, keďže značné percento zahraničných bojovníkov v Iraku tvoria Saudi – vo vzťahu k zadržovaniu vplyvu Iránu z toho ale Washington ťaží (Gause, 2007).  Iránci prirodzene v Iraku intervenovali a podporovali šiítske milície a neraz sa do bojov zapájali aj priamo členovia iránskych paramilitantných skupín.

 

Väčšina západných analytikov objasňovala úmysly Iránu ako ofenzívne a ideologické v snahe ďalej šíriť Islamskú revolúciu – no pravda je skôr taká, že Irán sa defenzívne usiloval destabilizovať Irak, aby v ňom viazal americké sily, ktoré podľa Washingtonu mohli byť eventuálne nasadené aj pre inváziu do Iránu. Dôležité je tu spomenúť, že aj keď Irán podporuje iracké šiítske milície ich vzájomná spolupráca je viac pragmatická než ideologická. Irackí šiíti sú totiž Arabi a tí voči Iráncom prechovávajú istú podozrievavosť. Svedčí o tom aj skutočnosť, že počas iracko-iránskej vojny neboli naplnené očakávania Teheránu, ktorý dúfal, že proti Saddámovi mu pomôže povstanie miliónov irackých šiítov. Irackí šiítski duchovní si vždy dokázali udržať od Iránu istú názorovú samostatnosť (Axworthy, 2009).

 

Irán a Saudská Arábia na seba narážajú aj v Palestíne. Saudi s požehnaním USA podporujú umiernené sekulárne hnutie Fatah, ktoré má paradoxne podporu aj od Izraela. Ide o dobrý príklad toho, ako dokážu aktéri prekonať obmedzenia vlastnej identity ak ide o dosiahnutie strategických cieľov – blízkovýchodná hra sa teda musí analyzovať aj cez optiku neorealizmu. Islamistické sunnitské hnutie Hamas zase dostáva podporu od šiítskeho Iránu, hoci by vzhľadom na svoju identitu malo byť podporované práve od Saudov, ktorí sa ho naopak snažia diplomaticky izolovať. Napriek tomu až 50% financií dostáva Hamas zo súkromných saudských fondov prostredníctvom islamských charitatívnych organizácií (Natta, O'Brien, 2003).

 

Irán nepodporuje Hamas z ideologických príčin – ide tu o racionálnu kalkuláciu, ktorou sa snaží získať sympatie moslimského a najmä arabského sveta. Podporou palestínskej veci sa snaží vyvážiť negatívny obraz, ktorý o ňom vytvára americká public diplomacy v regióne.
 
 
Vzhľadom na uvedené fakty je evidentné, že USA sa svojím spojenectvom so Saudskou Arábiou zahrávajú s ohňom. To isté platí aj pre Egypt, ktorý dlhé roky tvorí spolu so Saudskou Arábiou proti-iránsku alianciu, keďže Káhira sa usiluje hrať v regióne konštruktívnu úlohu no jeden z jej hlavných súperov – Hamas – môže existovať paradoxne práve vďaka saudským financiám. Viacerí analytici tvrdia, že peniaze pre Hamas do Gazy dokonca prúdia s vedomím saudského kráľa (Levitt, 2005).

     

 

Bez okolkov môžeme skonštatovať, že egyptsko-saudské spojenectvo je veľmi vratkou záležitosťou. Ako sme spomínali v druhej kapitole, Egypťania napriek hlbokej religióznosti neprejavujú voči Saudom a ich netolerantnému wahhábizmu príliš veľké sympatie. Za čias prezidenta Nássira boli dokonca Saudi a Egypťania ústrednými nepriateľmi. Saudská monarchia sa obávala politického vplyvu Nássira, ktorý v regióne šíril myšlienky sekulárneho socializmu. Dôležité tiež bolo, že Saudi boli spojencami USA kým Egypt v duchu protizápadného antiimperializmu bol zase klientom ZSSR. Egypt a Saudská Arábia proti sebe intervenovali aj v jemenskej občianskej vojne, v ktorej Káhira podporovala víťazných republikánov a Rijád porazených rojalistov.

 

Egypt dokonca v tomto konflikte nasadil aj chemické zbrane. Po smrti Násira učinil jeho nástupca Sadat rozsiahle zmeny, z vlády vyhnal presvedčených nássiristov a ukončil spojenectvo so ZSSR. Príčinou bola unavenosť národa z vojnových konfliktov s Izraelom. V roku 1973 zaútočil na Izrael s cieľom získať lepšiu vyjednávaciu pozíciu pre mierové rozhovory (dobyl veľkú časť Sinaju) a v roku 1979 uzatvoril so židovským štátom mierovú dohodu pričom Egypt sa stal spojencom USA. Aj keď väčšina Egypťanov stále považovala Izrael za nepriateľa, takmer 100% egyptského národa podporovalo uzatvorenie mieru (Vatikiotis, 1992).
     

To len potvrdzuje tézu, že Egypťania sa zaujímajú hlavne o svoje vlastné záujmy a pan-arabizmus je pre nich už vzdialenou utópiou. Inými slovami saudsko-egyptské spojenectvo bolo vynútené okolnosťami – ak by sa však tieto okolnosti zmenili, veľmi rýchlo by mohlo byť ukončené. Jediným naozaj pevným bodom egyptsko-saudskej kooperácie sú ekonomické vzťahy určované geografickou blízkosťou. Od roku 2004 sa objem vzájomného obchodu zvýšil o 350% Egypt je najväčším vývozcom do Saudskej Arábie, ktorá je zase najväčším zahraničným investorom v Egypte. Egypťania sú tiež zdrojom lacnej pracovnej sily pre saudské podniky (Henderson, Schenker, 2009).

 

Egypt si zo všetkých aktérov Blízkeho východu rozhodne najmenej želá eskaláciu napätia. Voči Iránu prirodzene zaujíma prevažne negatívny postoj pretože sa obáva, že egyptské masy by sa mohli inšpirovať Iránskou islamskou revolúciou. Znepokojuje ho tiež zasahovanie Teheránu do izraelsko-palestínskeho konfliktu a kvôli tomu sa Káhira a Teherán dostávajú do častých slovných prestreliek. Egypt sa snaží vyvažovať vplyv Iránu v regióne no rozhodne by v prípade eskalácie situácie neriskoval otvorenejšiu konfrontáciu s týmto potenciálnym hegemónom. Za mnohé tiež hovorí omnoho pozitívnejší postoj bežných Egypťanov voči Iránu než majú obyvatelia Saudskej Arábie. V Egypte až 51% respondentov má na Irán vyslovene pozitívny názor kým negatívnu túto krajinu vníma len 18% opýtaných (Sloane, 2007).

     

Preto ani egyptská vláda nerobí z iránskeho jadrového programu nadmernú hystériu a obhajuje právo Iránu na civilný rozvoj jadrovej energie. Káhira tiež dobre vie, že morálna a materiálna podpora Teheránu pre Hamas môže len ťažko zmeniť rovnováhu síl v izraelsko-palestínskom konflikte – iránsky režim si chce takto hlavne vylepšiť svoj imidž pred Arabmi. Väčšie obavy však už musí mať z Hizballáhu, ktorý je neporovnateľne väčšou vojenskou silou než Hamas a ohrozuje severné územie Izraela z južného Libanonu. To je asi jediný bod, kde Teherán môže prekročiť pomyselnú červenú líniu a vyprovokovať nepriateľskú akciu zo strany Egypta, keďže Irán si uplatňuje na Hizballáh relatívne veľký vplyv. Ak by Hizballáh rozpútal nový konflikt do ktorého by prípadne ešte vstúpila Sýria (ďalší iránsky spojenec), Egypt by mohol odpoveď aj tvrdšie než len rétoricky.

     

Ako vidíme saudsko-egyptská aliancia je veľmi zvláštna – kým Saudi by sa takmer určite vzhľadom na svoju geografickú polohu a vzťah k Iráncom zapojili do konfliktu s Iránom v prípade eskalácie napätia, Egypt by tak učinil len za veľmi krajných okolností. Úloha Egypta je teda viac-menej pasívna a spočíva v udržiavaní rovnováhy síl v priestore Izraela a Palestíny. To je pre neho najdôležitejší strategický cieľ. Aj USA Egypt nepochybne vnímajú skôr ako hráča, ktorého si treba ceniť za to, že nevytvára zbytočné problémy než ako aktéra, ktorý by nadmerne ovplyvňoval regionálnu konfiguráciu síl. Inými slovami môžeme skonštatovať, že Egypt ako keby veril v možnosť vnútornej reformy Iránu a aj vzhľadom na relatívne pasívnu povahu Egypťanov bude stratégiou Káhiry aj naďalej skôr reagovať na širšie regionálne podnety než z vlastnej iniciatívy vytvárať strategické príležitosti. V tomto smere však bude mnohé záležať od spolupráce Iránu so Sýriou a jej vzťahu k Izraelu.

 

3.3 Os Damašk-Teherán
 

Iránsko-sýrske spojenectvo, ktoré Západ vykresľuje ako zdroj všetkého napätia na Blízkom východe v skutočnosti nie je také pevné ako sa na prvý pohľad javí. Teherán a Damašk v 80. rokoch zblížilo vzájomné nepriateľstvo voči Saddámovmu Iraku. Odkedy medzi sýrskou a irackou frakciou strany Ba'ath došlo koncom 60.rokov k rozkolu, sýrsko-iracké vzťahy sa rapídne zhoršili. Irak sa totiž už od 20-tych rokov snažil o zjednotenie so Sýriou čomu sa sýrske elity pôvodne nebránili. Keď sa ale sýrska a iracká frakcia Ba'ath postavili proti sebe, začal Damašk nároky Bagdadu vnímať ako existenciálnu hrozbu – po nástupe Saddáma k moci v roku 1979 sa veci ešte zhoršili. Preto Sýria začala podporovať Irán počas Iracko-iránskej vojny.

 

 

Irán sa tiež stal ústredným Saddámovým nepriateľom, ktorý sa ako sekulárny autokrat obával vplyvu tejto šiítskej teokracie vzhľadom na fakt, že šiíti tvoria v Iraku religióznu väčšinu. Záujmy Teheránu a Damašku sa v 80. rokoch dopĺňali aj v libanonskej občianskej vojne kde Sýria podporovala šiítsky Hizballáh proti izraelskej armáde.

 

Sýria takýmto spôsobom dúfala v oslabenie regionálnej pozície židovského štátu, ktorý od Šesťdňovej vojny z roku 1967 okupuje sýrske Golanské výšiny. Sýrsky režim tiež potreboval dobré vzťahy s iránskymi klerikmi a Hizballáhom, aby posilnil vlastnú legitimitu v období kedy sýrske Moslimské bratstvo predstavovalo pre neho bezpečnostnú hrozbu – sýrske elity sú totiž prevažne alavitmi, čo je istá odnož šiítskeho islamu. Väčšina moslimov ich ale považuje za neveriacich čo sa snažil Assad vyvážiť oficiálnym potvrdením svojej legitimity zo strany šiítskych duchovných. To čo sa ale dlhé roky javilo ako pevné spojenectvo začalo postupne vykazovať mnohé nedostatky (Iran its Neighbours and the Regional Crisis, 2006).

 

Za prvé ich spoločný spojenec Hizballáh sa v priebehu 90.rokov začal osamostatňovať potom ako sa situácia v Libanone stabilizovala. Najmä Teherán má na neho výrazne menšie páky, keďže Hizballáh je arabské hnutie, ktoré si voči Iráncom udržiava istú rezervovanosť. Dôkazom o silnej sekularizovanosti obyvateľov Sýrie a Libanonu (rozoberané v druhej kapitole) je fakt, že Hizballáh nemá ambície vytvoriť islamský štát a celkovo má omnoho sekulárnejšie názory než radikálne krídlo iránskych klerikov – veľmi zaujímavé je, že napr. v bejrútskych štvrtiach kontrolovaných Hizballáhom sa prevádzkujú nočné bary a diskotéky na západný štýl, ktoré by človek neodlíšil od akéhokoľvek podobného podniku v Londýne alebo New Yorku (Naggar, 2010).

 

Menšie páky má aj Damašk, keďže Libanon je relatívne stabilizovaný a Hizballáh sa rozhodol podieľať na politickom procese v krajine. V súčasnej libanonskej vláde zostavenej po voľbách v júni 2009 má Hizballáh dokonca dvoch ministrov. Hlavným problémom iránsko-sýrskych vzťahov je ale ich skôr deklaratívna povaha. Hoci Damašk a Teherán radi oficiálne podpisujú rôzne obchodné zmluvy a memorandá, ich vzájomné ekonomické vzťahy sú na tom veľmi zle. Irán totiž zápasí s vážnymi hospodárskymi problémami. Kvári ho najmä obrovský demografický hrb, keďže na pracovný trh ročne vstupuje vyše 700 000 mladých Iráncov, z ktorých väčšina nie je schopná si nájsť zamestnanie.

 

Iránske hospodárstvo trpí asi 12% infláciou, 18% občanov žije pod hranicou chudoby, verejný dlh tvorí 19,4% HDP a veľkým problémom je tiež „odliv mladých mozgov“ na Západ (Gersten, Raphaeli, 2008). Predovšetkým ale Irán sužujú sankcie USA, ktoré trestajú každú americkú aj zahraničnú firmu, ktorá investuje viac 20 mil.USD do iránskej energetiky (Iran-Lybia Sanctions Act z roku 1996). To Iránu hrozne komplikuje jeho ekonomický vývoj – hoci vlastní 10% svetových zásob ropy a 15% svetových zásob plynu, nedokáže z toho výraznejšie profitovať, keďže mu zúfalo chýbajú potrebné zahraničné investície, ktoré nie je schopný sám substituovať. O nič lepšie na tom nie je ani sýrska ekonomika, ktorá je zaťažovaná 14,9% infláciou a verejným dlhom v objeme 41,2% HDP.

 

Okrem toho Sýria zápasí s klesajúcou produkciou ropy. Oproti 90.rokom sa denná produkcia znížila až o 50% na súčasných 370 000 barelov. Damašku rovnako ako aj Teheránu chýbajú potrebné investície no problémom tiež je, že mnohé sýrske polia sú už takmer vyťažené. Z týchto všetkých faktov jasne vyplýva, že Irán a Sýria si vzájomne nemôžu veľmi pomôcť čo sa týka ekonomického rozvoja.

 
Väčšina plánovaných iránsko-sýrskych projektov zostáva len na papieri. Príkladom je plán na výstavbu rafinérie za 2,6 mld. USD pri sýrskom meste Homs. Projekt je brzdený kvôli medzinárodným sankciám. Podobne je to s dodávkami iránskeho plynu do Sýrie cez navrhnutú sústavu turecko-sýrsko-iránskeho ropovodu. S jeho konštrukciou sa ešte nezačalo a okrem toho Irán zrejme ani nemá potrebné kapacity, aby mohol Sýrčanom dodávať potrebný objem plynu. Podobne sú na tom mnohé ďalšie projekty. Dôležité tiež je, že iránsko-sýrska obchodná výmena je veľmi nevyvážená. Napr. za rok 2007 predstavovala 200 mil.USD z čoho však 180 mil.USD tvoril iránsky vývoz do Sýrie (tamtiež).

 

   

USA a EÚ si uvedomujú nedostatky iránsko-sýrskej aliancie a snažia sa sýrsky režim presvedčiť, aby zmenil svoju zahraničnopolitickú orientáciu. Prevažne na to používajú ekonomické stimuly. Napr. v novembri 2009 Taliansko podpísalo so Sýriou viacero obchodných dohôd a plánuje otvoriť v Damašku aj „Talianske technologické centrum“, aby sa stimuloval sýrsky technologický pokrok (Taliansko prehlbuje vzťahy so Sýriou, 2009).

     

USA sa zase v júli 2009 rozhodli čiastočne zrušiť ekonomické embargo voči Sýrii, ktoré na krajinu uvalili v 80.rokoch kvôli podpore Hizballáhu. Okrem toho Damašk za posledný rok neustále navštevujú americkí politici a prezident Obama dokonca 17.februára 2010 znovu vymenoval po piatich rokoch veľvyslanca v Sýrii. Ten bol stiahnutý v roku 2005 po vražde libanonského premiéra Rafíka Haríriho, ktorý bol lídrom libanonských protisýrskych síl (zložené najmä zo sunnitov a čiastočne z maronitov). A tu narážame na hlavný problém vzťahu Sýrie so Západom.

 

Hlavným podozrivým z Haríriho vraždy je práve Assad. Sme však presvedčení, že USA a EÚ by boli ochotné tajne zmariť vyšetrovanie ak by existovala nádej, že Sýria môže zmeniť svoju orientáciu. Najväčším problémom ale zostáva obava Assada o vlastný režim. Ako sme už spomínali, obyvatelia Sýrie mali od 19.stor. intenzívne kontakty so Západom čo bolo aj základom sýrskeho nacionalizmu. V Sýrii preto existujú omnoho silnejšie zárodky občianskej spoločnosti ako povedzme v Egypte, ktorý je rovnako autoritatívnym štátom. Assad sa preto oprávnene obáva, že ak by sa začal namiesto Iránu orientovať na Západ, musel by liberalizovať režim a to by nevyhnutne viedlo k jeho pádu.

 
Stačí si len spomenúť ako došlo k občianskemu vzplanutiu krátko po smrti Assadovho otca Hafíza v roku 2000. Samozrejme tieto predpoklady nevylučujú úplne možnosť zmeny sýrskeho zahraničnopolitického vektoru. Existuje aj eventualita, že by USA a EÚ dokázali aspoň do určitej miery tolerovať Assadov režim rovnako ako to robia aj v prípade Mubaraka v Egypte. Nadviazaním spojenectva so Západom by Sýria výrazne pomohla svojej ekonomike čo by mohlo viesť k zvýšeniu Assadovej popularity. Za predpokladu, že by dokázal sýrsky politický systém liberalizovať veľmi opatrnými krokmi mohol by sa pri moci aj ďalej udržať. Assadovi robí však starosti pri rozhodovaní o ďalšej stratégii budúci postup Izraela, ktorý sa dostáva pod kontrolu čoraz radikálnejších politických síl.

 (koniec II.časti)

Poznámky:
 
[1]     Prirodzene odpor Európanov voči členstvu Turkov v EÚ má aj ekonomicko-sociálny rozmer vyplývajúci z možného dopadu tureckého vstupu na inštitucionálny a hospodársky vývoj únie. Nejde teda len o problematiku historicko-kultúrnych predsudkov.
[2]     Treba však zdôrazniť, že „ak má Európa s moslimami problémy, nie je to vinou Turecka, ale prisťahovaleckej a imigračnej politiky európskych štátov, keď zideologizovaný multikulturalizmus prevalcoval reálne limity i zdravý rozum. Naviac turecké menšiny v Európe spojenie s terorizmom nevykazujú“. (Salíni, 2009)

 

 
< Predchádzajúca