Turecký premiér Erdogan a iránsky prezident Ahmadinedžád (sulekha.com)

 

So sekularizáciou pokračoval vodca Turecka Kemal Ataturk. Vymenil arabské písmo za latinku, sviatočným dňom sa stala nedeľa namiesto piatku, prijal sa občiansky zákonník podľa švajčiarskeho vzoru a administratívne právo sa aplikovalo podľa vzoru francúzskeho. V 30.rokoch získali ženy aktívne a pasívne volebné právo a bolo zakázané moslimské zahaľovanie ženských tvárí. V roku 1952 Turecko vstúpilo do NATO a v roku 1963 podpísalo Zmluvu o pridružení k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu. Postupne sa medzi Tureckom a Spoločenstvom začali odbúravať clá. Od 70.rokov sa ale turecko-európske vzťahy zhoršili. Bolo to najmä kvôli otázke cyperského konfliktu, v ktorom Turecko intervenovalo, aby chránilo záujmy tamojšej tureckej menšiny.

Dôvodom boli aj obavy o demokratický vývoj v krajine. Hoci bol turecký režim sekulárny,  súčasne bol aj autoritatívny a postupná liberalizácia sa začala až po Ataturkovej smrti v roku 1938. V 50.rokoch bol zavedený pluralitný stranícky systém. Problémom tureckej autoritatívnej vlády bola skorumpovanosť jej členov. Po Ataturkovej smrti sa tiež začal boj o moc medzi rôznymi politickými frakciami čo vyústilo do troch prevratov – v rokoch 1960, 1971 a 1980. V 90. rokoch sa ale demokratický vývoj v krajine zlepšil a v októbri 2005 sa začali prístupové rozhovory Turecka s EÚ, ktoré doposiaľ stagnujú. Symptomatickou zostala aj po skončení 90. rokov pre tureckú politiku korupcia. To viedlo v roku 2002 k víťazstvu umiernenej islamistickej „Strany spravodlivosti a rozvoja“ (AKP), ktorá svoj volebný program postavila na boji proti korupcii. AKP je v krajine pri moci aj v roku 2010 (tamtiež).
     

Odpor Európanov voči Turkom je z veľkej miery iracionálnym predsudkom.[1] Turci sú vnímaní ako bývalí dobyvatelia a to najmä v Grécku, Rakúsku ale aj na Slovensku. Negatívne sa voči Turkom stavajú aj Francúzi a Nemci, ktorí sú vo svojej vlasti konfrontovaní s početnou moslimskou menšinou 2 (Repa, 2005).
      

Problémom tiež je, že na Západe sa slovo moslim spája automaticky s náboženským fundamentalizmom čo je ilúzia vytvorená americkou Vojnou proti terorizmu. Napr. v USA podľa prieskumov verejnej mienky až 46% respondentov označuje islam za „náboženstvo násilia“, pričom väčšina opýtaných považuje moslimov za homogénny nábožensko-kultúrny celok (Deane, Fears, 2006).
     

Stúpenci AKP (daylife.com)

Je síce pravdou, že v posledných rokoch sa Turci začínajú čoraz viac obracať k svojim islamským koreňom a viac sa zaujímajú o dianie na Blízkom východe. Ide však o reakciu na odmietavý postoj Európanov na členstvo Turecka v Únii. Kým v roku 2004 bolo za členstvo až 73% Turkov, o tri roky neskôr sa za neho zasadzovalo už len 40% respondentov. A tieto čísla stále klesajú (Neuger, 2007).
      

Väčšia orientácia na Blízky východ ale neznamená nárast fundamentalizmu. V Turecku má veľmi silné postavenie súfizmus a ako sme už spomínali, tento mystický smer islamu sa vyznačuje veľkým humanizmom a toleranciou k všetkým ľudským bytostiam.
     

Egypt je obvykle vnímaný ako súčasť arabského sveta no nie je tomu úplne tak. Egypt si už od doby kamennej vytváral vlastnú identitu, ktorá našla vyjadrenie v mocnej Egyptskej ríši, ktorá bola v staroveku jednou z dominantných mocností Stredomoria. Preto aj v súčasnosti významná skupina egyptských intelektuálov presadzuje myšlienku, že je potrebné rozlišovať egyptskú identitu od arabskej a to napriek moslimskému dedičstvu ich vlasti (Egyptian: Pharos give up Arabization, 2003).

Mubarak a Obama (whitehouse.gov)

Islam má veľmi dôležité postavenie v živote Egypťanov. Vždy tvoril obrannú hrádzu voči vládnej moci, ktorá bola v rukách cudzincov. Moslimskí duchovní sa na rozdiel od politických elít identifikovali s bežnými Egypťanmi. Dokonca neraz úspešne pôsobili ako obhajcovia práv ľudu proti svojvôli mocnárov – to je v regióne unikátny jav. V roku 1795 sa im podarilo zorganizovať štrajk, ktorým si vymohli od vládnucich Mamelukov zníženie nadmerne vysokých daní pre obyvateľstvo  (El-Messiri, 1978, s. 22).
     

Aj keď bol Egypt od roku 1882 pod kontrolou Britov, nepodarilo sa mu v dostatočnej miere westernizovať tak ako sa to stalo v Turecku a v Iráne do roku 1979. Z toho dôvodu je významnou politickou silou v krajine islamistické Moslimské bratstvo (MB), ktoré je hlavnou opozičnou silou proti autokratickému sekulárnemu (a hlavne skorumpovanému) režimu prezidenta Husního Mubaraka a usiluje o vytvorenie islamského štátu (Fisk, 2009).

Mubarak je pri moci od roku 1981, kedy bol islamistami zavraždený vtedajší prezident Anwar Sadat – bola to odplata za to, že uzavrel mierovú zmluvu s Izraelom. V roku 2005 sa MB podarilo získať 88 mandátov zo 454 v egyptskom parlamente. Jeho poslanci museli o kreslá bojovať ako nezávislí kandidáti, keďže MB je Mubarakovou vládou oficiálne zakázané. Aj táto skutočnosť svedčí o sile islamu v krajine. Mubarak sa snaží MB držať na uzde ale uvedomuje si, že nemôže proti nemu zakročiť v plnej sile pretože by to mohlo vyvolať v krajine rozsiahle nepokoje.

Dôkazom  je, že napriek veľmi zlej ekonomickej a sociálnej situácii a nespokojnosti s Mubarakovým režimom Egypťania doposiaľ nevyvolali v krajine žiadne rozsiahlejšie nepokoje. Istou výnimkou boli násilnosti menšej intenzity počas svetovej potravinovej krízy v roku 2008 a tiež nepokoje z januára 1977. Hoci pri nich zahynulo 800 ľudí, do dvoch dní sa ukončili po zásahu armády a nevyvinulo sa z nich žiadne protivládne povstanie aj keď mali na to potenciál (30 Years After Bread Riots..., 2007).

V Egypte síce v 70. až 90. rokoch pôsobilo niekoľko militantných islamistických skupín ako Egyptský islamský džihád alebo Gamaat Islamiya, no nepodarilo sa im získať väčšiu ľudovú podporu a viacero ich bývalých lídrov sa s odstupom rokov zrieklo násilia.
     

Aj keď MB deklaratívne podporuje Hamas a Hizballáh v ich ozbrojenom boji, ústredným bodom požiadaviek MB v tomto smere je, aby sa Hamas a Hizballáh zapojili do demokratického politického procesu v Libanone a Palestíne (Bishara, 2010).
     

Klinika Bab Sharq patriaca Moslimskému bratstvu v chudobnej štvrti Alexandrie (wsj.com)

Zaujímavé tiež je, že až 3/4 Egypťanov si myslia, že demokracia je najlepším možným politickým zriadením (Egyptian Public to Greet Obama with Suspicion, 2009). 88% má tiež pozitívny postoj ku globalizácii no len 4% respondentov v Egypte prechovávajú pozitívny vzťah k USA. Za zmienku tiež stojí skutočnosť, že 88% Egypťanov vníma al-Kájdu a ďalšie militantné zoskupenia ako organizácie porušujúce základné princípy islamu – keďže podľa Egypťanov je islam náboženstvom mieru. (Cole, 2009, s. 47-48 ).
     

Ďalším argumentom pre naše tvrdenie, že  je málo pozitívny postoj Egypťanov voči zahraničným krajinám. Negatívny postoj v tomto smere zaujímajú predovšetkým voči Saudskej Arábii (ale aj ďalším štátom Perzského zálivu), kde desaťtisíce Egypťanov pracujú v zlých pracovných podmienkach, aby mohli uživiť svoje rodiny doma v Egypte. Väčšina Egypťanov sa v Saudskej Arábii stáva obeťami nespravodlivého zaobchádzania zo strany saudských zamestnávateľov (Bishara, 2010).
     

Okrem toho Egypťania v poslednej dobe majú stále väčšiu nechuť voči „saudizácii“ ich kultúry. Saudskí miliardári v uplynulých rokoch začali mohutne investovať do zábavného priemyslu v ich krajine. Aj keď sa v Saudskej Arábii nenatáčajú takmer žiadne filmy, Saudi momentálne financujú asi 95% egyptského filmového priemyslu. Egyptské filmy to negatívne ovplyvnilo, keďže sa v nich nemôžu zobrazovať dokonca ani objatia a dotyky medzi mužom a ženou alebo prázdna posteľ, ktorá by v divákoch mohla vyvolávať hriešne asociácie. Saudský extrémizmus zachádza až tak ďaleko, že súkromní saudskí podnikatelia skupujú podiely aj v egyptských televíziách a cenzurujú staré egyptské filmy a mnohé z nich ani nevysielajú kvôli „nemorálnym“ scénam. Takéto radikálne postoje sa protivia egyptskej mentalite – napriek tomu, že Egypťania sú hlboko veriaci ľudia (Nordland, 2008).
     

Zástupca šéfa Moslimského bratstva Mohamed Habib (wsj.com)

 

2.5 Sýria

Európsky kultúrny vplyv mal svoje dopady aj na miestnych moslimov. Nielen kresťanské ale aj mnohé moslimské rodiny začali profitovať z obchodných sýrsko-európskych vzťahov. V oblasti začali byť v 19.stor. aktívni aj európski misionári, ktorí zakladali moderné školy – vyučovala sa v nich arabčina, dejiny arabského sveta ale aj európske jazyky a prírodné vedy.

Ekonomická prosperita a sekulárny vplyv Európy dodávali obyvateľom Sýrie sebavedomie a v polovici 19.stor. začali obyvatelia Sýrie o sebe uvažovať ako o Sýrčanoch. Sýrsky nacionalizmus v 19.stor. bol príznačný tým, že začal odmietať predstavu o jednotnom arabskom národe, ktorý obýval región Blízkeho východu. Namiesto toho si obyvatelia súčasnej Sýrie a Libanonu uvedomovali svoju odlišnosť a do určitej miery aj výnimočnosť vo vzťahu k iným arabským krajinám (Zachs, 2005).

Prezidenti Sýrie a Francúzska - Assad a Sarkozy (latimesblog.com)

Tieto myšlienky našli vyjadrenie v Sýrskej sociálnej národnej strane (SSNS), ktorá bola založená v roku 1932. SSNS bola hlavnou opozičnou silou proti francúzskej nadvláde, keďže Francúzi ovládali Sýriu od konca I. svetovej vojny. Ideológia SSNS bola čisto sekulárna a oddelenie štátu a náboženstva pokladala za základ moderného národa. Po II. svetovej vojne a získaní nezávislosti sa však ekonomická situácia v krajine rapídne zhoršila čo viedlo k pnutiu medzi bohatším mestským obyvateľstvom a vidieckou populáciou.

Dôsledkom bolo čiastočné oslabenie národnej identity a posilnenie religióznych identít – kresťanskej a moslimskej (sunniti, drúzi, alaviti). Sekularizmus však aj tak zostal zakorenený v sýrskej kolektívnej identite. V roku 1963 sa k moci v Sýrii dostala sekulárna socialistická strana Ba’ath. V snahe upevniť svoje mocenské postavenie a v kontexte vtedajšej politickej atmosféry v regióne (panarabizmus Násira) sa strana Ba’ath tiež ideologicky profilovala panarabsky. Dôkazom, že ideológia panarabizmu bola len ilúziou je, že Ba’ath bola sýrsko-iracká nadnárodná strana – no do konca 60.rokov sa rozštiepila na irackú a sýrsku časť a z Iraku a Sýrie sa stali zarytí nepriatelia.  

Sýrsky režim sa po roku 1963 stal veľmi autokratickým. Hlavným problémom bolo, že najvyššie elity štátu boli tvorené príslušníkmi malej sekty alavitov, ktorí sú určitou odnožou šiítskych moslimov, no väčšina moslimskej obce ich považuje za odpadlíkov. Okrem toho vláda v duchu socializmu začala znárodňovať majetky bohatých sunnitských (aj kresťanských) obchodníkov. Proti nenávideným socialistickým alavitom sa teda postavili sunnitskí podnikatelia a boj proti režimu nadobudol čiastočne religiózny rozmer. Situáciu využilo sýrske Moslimské bratstvo (MB), ktoré začalo v krajine šíriť islamistické myšlienky.

V roku 1982 ale vládne sily zmasakrovali v meste Hama 15 000 – 25 000 prívržencov MB čo do výraznej miery neutralizovalo religiózny faktor v sýrskej opozícii. Prirodzenou reakciou Sýrčanov voči autokratickému sekulárnemu režimu bolo hľadanie útechy v náboženstve – islamistické myšlienky ale nikdy nezískali v Sýrii ani zďaleka takú podporu ako napr. v Iráne alebo Egypte. Keď v roku 2000 zomrel prezident Bašar Assad (pri moci bol od roku 1970) a do funkcie nastúpil jeho syn Assad, v Sýrii sa začalo obdobie uvoľňovania, ktoré sa nazýva „Damašská jar“.

Stovky sýrskych intelektuálov ovplyvnení dedičstvom sýrskeho nacionalizmu z 19.stor. podpísalo petíciu za väčšie občianske slobody a demokratizáciu štátu. Vo väčších mestách sa konali diskusné fóra sekulárnych aktivistov no rýchlo sa stali terčom zásahu bezpečnostných zložiek. S rozvojom internetu prešla vzájomná komunikácia opozičných síl do virtuálneho priestoru. Súčasťou protivládnych síl sa znovu stalo aj sýrske MB, ktoré sa v roku 2002 oficiálne vzdalo násilia a myšlienky vytvorenia islamského štátu a rovnako ako sekulárni intelektuáli požaduje demokratizáciu politického procesu (Wikas, 2007).

Dôvodom prečo režim ešte nepadol je, že v Sýrii v kontexte vývoja v 50. a 60. rokoch sa čiastočne posilnili etnicko-religiózne identity na úkor národnej. Medzi sunnitmi, kresťanmi a drúzmi panuje nedôvera čo ešte zhoršila občianska vojna v Libanone, ktorý je obývaný rovnakými náboženskými skupinami. Opozičné sily preto nie sú napriek relatívnemu sekularizmu jednotné.

Izrael sa v poslednom období stáva čoraz destabilizujúcejším politickým aktérom. Dôvodom je stále rastúci počet ultra-ortodoxných Židov resp. stúpencov neosionizmu, ktorý je politickou doktrínou rozvíjajúcou sa po roku 1967. Základom neosionizmu je viera v povinnosť Židov obsadiť celú Palestínu, aby sa urýchlil návrat židovského Mesiáša na Zem. Keď Izrael v roku 1967 zvíťazil v Šesťdňovej vojne USA si uvedomili, že je to najživotaschopnejší štát regiónu a začali ho masívne podporovať. Od tohto roku môžeme hovoriť o americko-izraelskej aliancii v takej forme v akej ju poznáme dnes.

Izraelskí neosinosti v zrážke s izraelskou políciou (ricketyclick.com)

Dôvody prehlbovania ale neboli len racionálno-strategické ale aj ideologické. V Amerike sa vtedy začalo rozvíjať hnutie tzv. kresťanských sionistov. Ide o protestantskú ideológiu majúcu svoj pôvod v Anglicku 19.storočia. Jej podstatou je viera, že druhý návrat Ježiša Krista na Zem bude sprevádzaný návratom všetkých Židov do Palestíny a definitívny súboj dobra a zla sa odohrá na Blízkom východe. Tieto fundamentalistické myšlienky si získavali v USA milióny stúpencov v 70. a  80.rokoch kedy americké hospodárstvo zasiahla kríza a spoločnosť čiastočný morálny rozklad. Kresťanskí sionisti si našli svojich stúpencov aj medzi bohatšou vrstvou americkej spoločnosti – silnú základňu získali napr. u ropných magnátov v Texase.

Postupne sa im darilo presadzovať aj vo vysokej politike – napr. James Watt a Caspar Weinberger (ministri obrany a vnútra za Reagana) boli kresťanskými sionistami (Unger, 2008). Izrael od USA nedostáva len oficiálnu finančnú a materiálnu pomoc ale aj milióny dolárov od kresťanských nadácií ako „United Christians for Israel“ alebo „Christian Action for Israel“. Tieto nadácie tiež úzko spolupracujú s mocnými židovskými pro-izraelskými lobistickými skupinami ako AIPAC apod. Títo lobisti majú veľký vplyv na americký Kongres a stoja za prijatím rôznych zákonov ako „Iran-Libya Sanctions Act“ z roku 1996 apod (Mearsheimer, Walt, 2007). 

(usmep.us)

 

Schéma prepojenia neosionistov, kresťanských sionistov a vplyvných podnikateľských kruhov

Podpora Likudu pre neosionistov sa začala už za premiéra Menachima Begina (1977-1983), ktorý považoval ultra-ortodoxných Židov na palestínskych územiach za strategickú výhodu pre Izrael. V tom čase však značnú časť kolonistov tvorili aj sekulárni Židia. Tí sa ale najmä po začiatku výstavby bezpečnostného múru oddeľujúceho Západný breh od Izraela rozhodli okupované územia opustiť a väčšina osadníkov je v súčasnosti ultra-ortodoxná. Sekulárne krídlo Likudu si dobre uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré predstavujú neosionisti na Západnom brehu – v kontexte ich rastúceho vplyvu v izraelskej spoločnosti sa ale obáva proti nim tvrdšie zasiahnuť a stiahnuť ich zo Západného brehu, keďže by to za krajných okolností mohlo viesť až k vypuknutiu občianskej vojny.

Súčasné nepriateľské americko-iránske vzťahy sú pozostatkom Studenej vojny. USA po roku 1945 využívali Irán ako klientský štát proti regionálnemu vplyvu ZSSR a držali ochrannú ruku nad autokratickým šáhovým režimom. Okrem toho mal Washington s Teheránom uzavreté nespravodlivé zmluvy o ťažbe ropy, z ktorých Američania profitovali omnoho viac než Iránci. Ako už bolo spomenuté, v roku 1979 to viedlo k Islamskej revolúcii. Počas Iracko-iránskej vojny, v ktorej sa Irán stal obeťou irackej agresie USA podporovali Irak, čo ešte prehĺbilo nenávisť Iráncov voči americkej vláde.

Ako píšu českí politológovia Barša a Císař, americké zahraničnopolitické myslenie sa vyznačuje snahou uniknúť z politična. Inými slovami americký politický establišment sa vždy snažil o prekročenie boja a diplomacie ako súčasti ľudskej reality. Americké myslenie je revolucionistické a usiluje o nastolenie večného mieru a „panstva cnostných“. USA teda netúžia v zmysle realistickej školy po bezpečí a istote ale po „absolútnom bezpečí a istote“. Nezamýšľaným dôsledkom je ale „absolutizácia ohrozenia čo nevedie k večnému mieru ale k totálnej vojne. Absolútne dobro na konci dejín ospravedlňuje prekročenie všetkých morálnych medzí“. Supermocenské postavenie USA vedie k mocenskej asymetrii v medzinárodných vzťahoch a následne aj k asymetrii morálnej. Súper je démonizovaný a dehumanizovaný  (Barša, Císař, 2009, s. 435-437).
     

(dailymail.co.uk)

 

To úplne objasňuje americký postoj k Iránu. USA sú si dobre vedomé, že Irán má potenciál na to, aby sa stal dominantnou mocnosťou Blízkeho východu – toho sa obávajú, keďže Blízky východ a Irán je dôležitý pre ovládanie Eurázie a tým pádom aj pre kontrolu celého sveta. V neposlednom rade sa USA snažia zaistiť si aj kontrolu nad energetickými surovinami v oblasti, ktorá má kľúčový význam pre ďalší vývoj svetového hospodárstva.
     

USA však namiesto toho, aby zohľadnili historický vývoj Blízkeho východu a pokúsili sa urovnať vzťahy s Iránom a tak posilnili svoje postavenie v oblasti, sa snažia Irán hystericky izolovať a zveličujú nebezpečenstvo, ktoré táto krajina predstavuje. Dôležitú rolu tu zohráva aj obrovský psychologický šok, ktorý USA utrpeli, keď v roku 1979 Iránci na 444 dní obsadili americkú ambasádu v Teheráne a držali jeho personál ako rukojemníkov. Iránci tak vrátili Američanom ponižovanie, ktoré im bolo uštedrované pred rokom 1979. Americká vláda v kontexte týchto udalostí ako aj kvôli svojim sklonom uvažovať v kategóriách „absolútneho bezpečia“ a tiež pocitom morálnej nadradenosti Iránu nedôveruje.

Saudská Arábia od roku 1979 prechováva hlbokú nedôveru voči Iránu, ktorý od Islamskej revolúcie vyhlasoval, že všetky moslimské monarchie sú nelegitímne a mali by byť zvrhnuté. Dôležitú úlohu tu zohrávajú aj pocity menejcennosti, ktoré sú typické pre Arabov vo vzťahu k Peržanom a ich slávnej minulosti po páde Arabskej ríše. Perzsko-arabský antagonizmus by ale nemusel byť až tak vyostrený keby USA neaplikovali v regióne ostrú anti-iránsku rétoriku a nevykresľovali iránsku vládu ako skupinu zlosynov, ktorí chcú región uvrhnúť do chaosu a následne ho ovládnuť. Odcudzenie, ktoré Saudi voči Iráncom cítia sa tak pretavuje do nenávisti a pocitov ohrozenia (ktoré majú pôvodom nomádske národy v sebe zakódované). Stačí si len pozrieť nasledujúce čísla.

Egyptský prezident Mubarak so saudským kráľom Abdullahom (xinhuanet.com)

Až 83% Saudov si myslí, že Irán naozaj vyrába jadrovú zbraň pričom, 53% opýtaných je presvedčených, že Teherán je pripravený ju aj reálne použiť. Najdôležitejšie ale je, že až 3/5 respondentov sú názoru, že terčom prípadného jadrového útoku Iránu by nebol Izrael ale Saudská Arábia (Pollock, 2010).
      

Podobné názory prechovávajú aj saudské elity. Napr. počas nedávnej návštevy americkej ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej v Rijáde saudský princ Saud al Faisal požadoval od USA tvrdšie riešenie iránskej krízy než len ekonomické sankcie (Larijani: Obama should adress Clinton problem, 2010).
     

K hystérii ešte prispieva vojna v Iraku od roku 2003, kde sa po zvrhnutí Saddáma Husajna rozhorelo sektárske násilie medzi irackými sunnitmi a šiítmi. USA rozhodne zo strategického hľadiska vyhovuje vzájomné vraždenie tamojších šiítov a sunnitov – pomáha im to postaviť Irán a Saudskú Arábiu proti sebe. Nemožno sa preto čudovať, že 7.decembra 2006 vyzvalo 38 popredných saudských klerikov sunnitov, aby išli bojovať do Iraku proti Safávidom (teda irackým šiítom podporovaným Iránom).

Z taktického pohľadu to je pre americkú armádu nevýhoda, keďže značné percento zahraničných bojovníkov v Iraku tvoria Saudi – vo vzťahu k zadržovaniu vplyvu Iránu z toho ale Washington ťaží (Gause, 2007).  Iránci prirodzene v Iraku intervenovali a podporovali šiítske milície a neraz sa do bojov zapájali aj priamo členovia iránskych paramilitantných skupín.

Väčšina západných analytikov objasňovala úmysly Iránu ako ofenzívne a ideologické v snahe ďalej šíriť Islamskú revolúciu – no pravda je skôr taká, že Irán sa defenzívne usiloval destabilizovať Irak, aby v ňom viazal americké sily, ktoré podľa Washingtonu mohli byť eventuálne nasadené aj pre inváziu do Iránu. Dôležité je tu spomenúť, že aj keď Irán podporuje iracké šiítske milície ich vzájomná spolupráca je viac pragmatická než ideologická. Irackí šiíti sú totiž Arabi a tí voči Iráncom prechovávajú istú podozrievavosť. Svedčí o tom aj skutočnosť, že počas iracko-iránskej vojny neboli naplnené očakávania Teheránu, ktorý dúfal, že proti Saddámovi mu pomôže povstanie miliónov irackých šiítov. Irackí šiítski duchovní si vždy dokázali udržať od Iránu istú názorovú samostatnosť (Axworthy, 2009).

Militanti Hamasu (nocompromisemedia.com)

Bez okolkov môžeme skonštatovať, že egyptsko-saudské spojenectvo je veľmi vratkou záležitosťou. Ako sme spomínali v druhej kapitole, Egypťania napriek hlbokej religióznosti neprejavujú voči Saudom a ich netolerantnému wahhábizmu príliš veľké sympatie. Za čias prezidenta Nássira boli dokonca Saudi a Egypťania ústrednými nepriateľmi. Saudská monarchia sa obávala politického vplyvu Nássira, ktorý v regióne šíril myšlienky sekulárneho socializmu. Dôležité tiež bolo, že Saudi boli spojencami USA kým Egypt v duchu protizápadného antiimperializmu bol zase klientom ZSSR. Egypt a Saudská Arábia proti sebe intervenovali aj v jemenskej občianskej vojne, v ktorej Káhira podporovala víťazných republikánov a Rijád porazených rojalistov.

Egypt dokonca v tomto konflikte nasadil aj chemické zbrane. Po smrti Násira učinil jeho nástupca Sadat rozsiahle zmeny, z vlády vyhnal presvedčených nássiristov a ukončil spojenectvo so ZSSR. Príčinou bola unavenosť národa z vojnových konfliktov s Izraelom. V roku 1973 zaútočil na Izrael s cieľom získať lepšiu vyjednávaciu pozíciu pre mierové rozhovory (dobyl veľkú časť Sinaju) a v roku 1979 uzatvoril so židovským štátom mierovú dohodu pričom Egypt sa stal spojencom USA. Aj keď väčšina Egypťanov stále považovala Izrael za nepriateľa, takmer 100% egyptského národa podporovalo uzatvorenie mieru (Vatikiotis, 1992).
     

To len potvrdzuje tézu, že Egypťania sa zaujímajú hlavne o svoje vlastné záujmy a pan-arabizmus je pre nich už vzdialenou utópiou. Inými slovami saudsko-egyptské spojenectvo bolo vynútené okolnosťami – ak by sa však tieto okolnosti zmenili, veľmi rýchlo by mohlo byť ukončené. Jediným naozaj pevným bodom egyptsko-saudskej kooperácie sú ekonomické vzťahy určované geografickou blízkosťou. Od roku 2004 sa objem vzájomného obchodu zvýšil o 350% Egypt je najväčším vývozcom do Saudskej Arábie, ktorá je zase najväčším zahraničným investorom v Egypte. Egypťania sú tiež zdrojom lacnej pracovnej sily pre saudské podniky (Henderson, Schenker, 2009).

Iránsko-sýrske spojenectvo, ktoré Západ vykresľuje ako zdroj všetkého napätia na Blízkom východe v skutočnosti nie je také pevné ako sa na prvý pohľad javí. Teherán a Damašk v 80. rokoch zblížilo vzájomné nepriateľstvo voči Saddámovmu Iraku. Odkedy medzi sýrskou a irackou frakciou strany Ba'ath došlo koncom 60.rokov k rozkolu, sýrsko-iracké vzťahy sa rapídne zhoršili. Irak sa totiž už od 20-tych rokov snažil o zjednotenie so Sýriou čomu sa sýrske elity pôvodne nebránili. Keď sa ale sýrska a iracká frakcia Ba'ath postavili proti sebe, začal Damašk nároky Bagdadu vnímať ako existenciálnu hrozbu – po nástupe Saddáma k moci v roku 1979 sa veci ešte zhoršili. Preto Sýria začala podporovať Irán počas Iracko-iránskej vojny.

Ahmadinedžád s Assadom (wsj.com)

Irán sa tiež stal ústredným Saddámovým nepriateľom, ktorý sa ako sekulárny autokrat obával vplyvu tejto šiítskej teokracie vzhľadom na fakt, že šiíti tvoria v Iraku religióznu väčšinu. Záujmy Teheránu a Damašku sa v 80. rokoch dopĺňali aj v libanonskej občianskej vojne kde Sýria podporovala šiítsky Hizballáh proti izraelskej armáde.

Sýria takýmto spôsobom dúfala v oslabenie regionálnej pozície židovského štátu, ktorý od Šesťdňovej vojny z roku 1967 okupuje sýrske Golanské výšiny. Sýrsky režim tiež potreboval dobré vzťahy s iránskymi klerikmi a Hizballáhom, aby posilnil vlastnú legitimitu v období kedy sýrske Moslimské bratstvo predstavovalo pre neho bezpečnostnú hrozbu – sýrske elity sú totiž prevažne alavitmi, čo je istá odnož šiítskeho islamu. Väčšina moslimov ich ale považuje za neveriacich čo sa snažil Assad vyvážiť oficiálnym potvrdením svojej legitimity zo strany šiítskych duchovných. To čo sa ale dlhé roky javilo ako pevné spojenectvo začalo postupne vykazovať mnohé nedostatky (Iran its Neighbours and the Regional Crisis, 2006).

Menšie páky má aj Damašk, keďže Libanon je relatívne stabilizovaný a Hizballáh sa rozhodol podieľať na politickom procese v krajine. V súčasnej libanonskej vláde zostavenej po voľbách v júni 2009 má Hizballáh dokonca dvoch ministrov. Hlavným problémom iránsko-sýrskych vzťahov je ale ich skôr deklaratívna povaha. Hoci Damašk a Teherán radi oficiálne podpisujú rôzne obchodné zmluvy a memorandá, ich vzájomné ekonomické vzťahy sú na tom veľmi zle. Irán totiž zápasí s vážnymi hospodárskymi problémami. Kvári ho najmä obrovský demografický hrb, keďže na pracovný trh ročne vstupuje vyše 700 000 mladých Iráncov, z ktorých väčšina nie je schopná si nájsť zamestnanie.

Iránske hospodárstvo trpí asi 12% infláciou, 18% občanov žije pod hranicou chudoby, verejný dlh tvorí 19,4% HDP a veľkým problémom je tiež „odliv mladých mozgov“ na Západ (Gersten, Raphaeli, 2008). Predovšetkým ale Irán sužujú sankcie USA, ktoré trestajú každú americkú aj zahraničnú firmu, ktorá investuje viac 20 mil.USD do iránskej energetiky (Iran-Lybia Sanctions Act z roku 1996). To Iránu hrozne komplikuje jeho ekonomický vývoj – hoci vlastní 10% svetových zásob ropy a 15% svetových zásob plynu, nedokáže z toho výraznejšie profitovať, keďže mu zúfalo chýbajú potrebné zahraničné investície, ktoré nie je schopný sám substituovať. O nič lepšie na tom nie je ani sýrska ekonomika, ktorá je zaťažovaná 14,9% infláciou a verejným dlhom v objeme 41,2% HDP.

Okrem toho Sýria zápasí s klesajúcou produkciou ropy. Oproti 90.rokom sa denná produkcia znížila až o 50% na súčasných 370 000 barelov. Damašku rovnako ako aj Teheránu chýbajú potrebné investície no problémom tiež je, že mnohé sýrske polia sú už takmer vyťažené. Z týchto všetkých faktov jasne vyplýva, že Irán a Sýria si vzájomne nemôžu veľmi pomôcť čo sa týka ekonomického rozvoja.

Militanti Hizballáhu (wordpress.com)

USA sa zase v júli 2009 rozhodli čiastočne zrušiť ekonomické embargo voči Sýrii, ktoré na krajinu uvalili v 80.rokoch kvôli podpore Hizballáhu. Okrem toho Damašk za posledný rok neustále navštevujú americkí politici a prezident Obama dokonca 17.februára 2010 znovu vymenoval po piatich rokoch veľvyslanca v Sýrii. Ten bol stiahnutý v roku 2005 po vražde libanonského premiéra Rafíka Haríriho, ktorý bol lídrom libanonských protisýrskych síl (zložené najmä zo sunnitov a čiastočne z maronitov). A tu narážame na hlavný problém vzťahu Sýrie so Západom.

Hlavným podozrivým z Haríriho vraždy je práve Assad. Sme však presvedčení, že USA a EÚ by boli ochotné tajne zmariť vyšetrovanie ak by existovala nádej, že Sýria môže zmeniť svoju orientáciu. Najväčším problémom ale zostáva obava Assada o vlastný režim. Ako sme už spomínali, obyvatelia Sýrie mali od 19.stor. intenzívne kontakty so Západom čo bolo aj základom sýrskeho nacionalizmu. V Sýrii preto existujú omnoho silnejšie zárodky občianskej spoločnosti ako povedzme v Egypte, ktorý je rovnako autoritatívnym štátom. Assad sa preto oprávnene obáva, že ak by sa začal namiesto Iránu orientovať na Západ, musel by liberalizovať režim a to by nevyhnutne viedlo k jeho pádu.

 (koniec II.časti)