A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes36
mod_vvisit_counterVčera151
mod_vvisit_counterTento týždeň342
mod_vvisit_counterTento mesiac2236

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Bezpečnostná dynamika Blízkeho východu v kontexte mocenských ambícií Iránu III.
Napísal: Oliver ÉDER   
Utorok, 24.augusta 2010 - 18:20 hod.
3.4 Regionálna stratégia Izraela a jeho vzťahy s Iránom
 
Možno nás niekto neoprávnene obviní z anti-sionizmu alebo nebodaj z anti-semitizmu, ale sme presvedčení, že za zložitý kauzálny reťazec násilia a napätia v regióne môže vznik Izraela (nehodnotíme to z morálneho ale len politologického hľadiska). Práve nepriateľstvo medzi Izraelom a regionálnymi moslimskými štátmi tvorí základ súčasnej vyhrotenej geopolitickej situácie v oblasti. Až do 20.stor. boli vzťahy medzi Židmi a moslimami na Blízkom východe v podstate priateľské. Arabské armády sa síce v prvých štyroch storočiach expanzie islamu dopúšťali masakrov na Židoch, tie ale nikdy nedosiahli rozmery európskych pogromov. Počas križiackych výprav sa európske vojská v Palestíne správali k židovským komunitám horšie než k Arabom. Po definitívnom vyhnaní križiakov zo Svätej zeme dokonca mameluckí panovníci podporovali židovské prisťahovalectvo do Egypta, vďaka pracovitosti, vzdelanosti a zručnosti blízkovýchodnej židovskej komunity. Výhodné postavenie dosiahli Židia aj v Perzii.
   
Po vzniku sionistického hnutia v druhej polovici 19.stor. sa ale židovsko-moslimské vzťahy zmenili k horšiemu. Pod vplyvom európskeho antisemitizmu sa desaťtisíce Židov začali usídľovať v Palestíne a s finančnou podporou vplyvných židovských bankárov ako boli Rotschildovci vykupovali palestínsku pôdu, na ktorej stáročia hospodárili miestni roľníci. Problémom bolo, že túto pôdu vlastnila úzka skupina palestínskych veľkostatkárov, z ktorých mnohí ani nežili v Palestíne a preto im nezáležalo na osude pôvodného obyvateľstva, ktoré na ich túžbu po finančnom zisku doplácalo. Palestínčania začali byť čoraz viac ekonomicky marginalizovaní na úkor židovských prisťahovalcov, čo v 20. a 30. rokoch viedlo k prvým palestínsko-židovským násilnostiam (Čejka, 2005).
 
V kontexte traumy z Holokaustu sa palestínski Židia 14. mája 1948 napriek nesúhlasu OSN rozhodli vyhlásiť nezávislosť Izraela. Ako reakcia nasledoval útok armád Egypta, Jordánska, Sýrie, Libanonu, Iraku a Saudskej Arábie. No ich motív napadnúť Izrael nepramenil z pocitov arabskej/moslimskej jednoty (dôkazom sú vážne nezhody medzi jednotlivými moslimskými veliteľmi čo viedlo nakoniec k ich porážke Izraelom) alebo nadmerných sympatií k Palestínčanom či historicky motivovanou nenávisťou k Židom. Ústredným dôvodom bola bezpečnostná dilema – teda obava, že boje medzi židovskými osadníkmi a Palestínčanmi budú naďalej destabilizovať región (Arab League Declaration..., 1948).
 
Vznik Izraela vážne narušil mocenskú štruktúru vtedy sa ešte len formujúceho blízkovýchodného bezpečnostného komplexu na čo si jeho moslimskí susedia nemohli dovoliť nezareagovať. Okrem nebezpečenstva ďalšej izraelskej expanzie ich ohrozoval aj príval tisícov palestínskych utečencov, ktorí boli z Palestíny vyhnaní.
 
Prílev Židov do Palestíny (teda už Izraela) pokračoval aj po roku 1948 a bezpečnostná dilema naďalej určovala dynamiku moslimsko-izraelského napätia. Moslimské štáty sa snažili Izraelu vrátiť porážku v troch ďalších vojnách – Suezskej (1956), Šesťdňovej (1967) a Jomkipurskej (1973). Avšak neúspešne, pričom Izraelu sa ešte podarilo získať nové územia – Golanské výšiny na úkor Sýrie, Gazu od Egypta a Západný breh Jordánu od Jordánska.
 
Od 70.rokov v dôsledku miliónových saudských dotácií pre regionálnych islamistov začal mať tento konflikt aj náboženský rozmer. Treba však dodať, že v posledných rokoch (viď II. kapitolu) začína byť intenzívnejší náboženský radikalizmus zo strany Židov k moslimom než naopak (Israel's Religious Right and the Question of Settlements., 2009)[1]. Súvisí to s čoraz väčším počtom Izraelčanov, ktorí veria, že je ich náboženskou povinnosťou osídľovať Svätú zem. Stačí si pozrieť tieto čísla. Kým 51% Sýrčanov je za uzavretie mieru s Izraelom výmenou za Golanské výšiny, až 70% Izraelčanov sa bráni takémuto kroku (Mearsheimer, Walt, 2007).
 
Nesmieme zabudnúť opomenúť, že Izrael je krajinou, kde čoraz väčší počet obyvateľstva začína o blízkovýchodnej politike uvažovať v apokalyptických termínoch – to sa nedá tvrdiť o Egypťanoch alebo Sýrčanoch, ktorým sú predstavy o príchode Spasiteľa cudzie (The Signs of the Last Day, 2009).
 
Tým pádom je zrejmé, že Izrael je aktérom, ktorý hrá na Blízkom východe veľmi nekonštruktívnu úlohu. Rastúci vplyv jeho náboženskej pravice je ešte umocňovaný až paranoidnými pocitmi nebezpečenstva, ktoré sú po tragédii Holokaustu vlastné všetkým Izraelčanom. Samozrejme nemôžeme všetko zhadzovať na náboženských extrémistov. Izraelčania prirodzene nedôverujú moslimom aj z toho titulu, že štyrikrát sa stali obeťou agresie obrovskej presily moslimských armád. Každopádne môžeme skonštatovať, že Sýria je otvorenejšia mieru s Izraelom než naopak.
 
 
V rokoch 2004-2006 došlo v Európe k tajným rokovaniam medzi izraelskými a sýrskymi vyjednávačmi, ktorí dosiahli dohodu, že Izrael sa stiahne z Golanských výšin a Sýria prestane podporovať Hamas a Hizballáh a dištancuje sa od Iránu. Keď však izraelskej vláde došlo, že tento plán nepredá vlastným voličom, od vyjednávaní odstúpila (Mearsheimer, Walt, 2007, s. 270).
 
 
Strategické kalkulácie Izraela budú pre budúcnosť Blízkeho východu jednými z kľúčových. Najviac bude záležať od vývoja jeho konfliktu s Palestínčanmi čo bude spúšťačom ďalších regionálnych akcií a reakcií. Od izraelskej politiky voči Palestínčanom však veľa pozitívneho zrejme čakať nemôžeme, tak ako to vykresľuje bývalý americký prezident Jimmy Carter vo svojej knihe "Palestine: Peace Not Apartheid". Carter, ktorý prispel k uzavretiu mierovej zmluvy medzi Egyptom a Izraelom často cestuje do Izraela a Palestíny, kde sa snaží prispieť k pokroku v mierovom procese.
 
Vo svojej knihe opisuje ťažké životné podmienky Palestínčanov na Západnom brehu, ktoré do budúcna nesporne prispejú k ďalšiemu zvýšeniu napätia. Západný breh je osídlený 280 000 Izraelčanmi v 121 oficiálnych osadách a ďalších 190 000 žije vo východnom Jeruzaleme. Okolo týchto osád izraelská armáda vytvára bezpečnostné zóny v šírke asi 400 metrov, do ktorých majú Palestínčania zakázaný vstup. Ešte širšie bezpečnostné zóny až do šírky 1000 metrov bývajú okolo cestných komunikácií, ktoré môžu využívať len Izraelčania. Takýmto spôsobom je Západný breh preťatý na minimálne dve časti, medzi ktorými majú Palestínčania veľmi skomplikovaný pohyb.
 
Asi stovka kontrolných stanovíšť izraelskej armády obkolesuje palestínske dediny a mestá a ešte viac komplikuje životy Palestínčanov. Izraelčania tiež často blokujú vývoz palestínskych poľnohospodárskych produktov do Izraela a Jordánska, čo ekonomicky poškodzuje obyvateľov Západného brehu. Rovnako nemilosrdne izraelskí osadníci klčujú palestínske olivovníky pri výstavbe svojich osád – a práve export olív a olivového oleja je dôležitým príjmom tisícok palestínskych rodín.
 
Najzarážajúcejšie fakty ale súvisia s využívaním vody – bežný izraelský osadník využíva päťkrát toľko vody ako jeho palestínsky náprotivok, pričom Palestínčan musí za galón vody platiť štyrikrát toľko ako Izraelčan. Carter šokovane opisuje ako bol svedkom toho, že v osadách boli napustené obrovské bazény pre izraelské rodiny kým o niekoľko stoviek metrov ďalej v palestínskej dedine museli pitnú vodu dávať na prídel z cisterien (Carter, 2007, s. 121).
 
 
Nechceme morálne hodnotiť či je právo na strane Izraelčanov alebo Palestínčanov – to sa ani nedá, keďže obe strany sú zodpovedné za zabíjanie nevinných civilistov v tábore toho druhého. Faktom ale zostáva, že Izrael je ten kto v tomto konflikte vystupuje z pozície sily a práve Izraelčania primárne diktujú vývoj dynamiky izraelsko-palestínskeho konfliktu.
 
Preto je nespochybniteľné, že spomínaný prístup k Palestínčanom je veľkou strategickou chybou a prispeje z dlhodobého hľadiska k vyhroteniu napätia a destabilizácii regiónu. Nečudo, že palestínska mládež sa stáva čoraz radikálnejšou. Ako tvrdí prof. Oskar Krejčí, osobnosť teroristu sa formuje v podmienkach, v ktorých nie sú uspokojené jeho základné psychologické potreby – teda potreba bezpečia pre neho a jeho rodinu. Dlhodobá perzekúcia, útlak a ponižovanie zo strany mocných vyvoláva v človeku pocity beznádeje – tie sa následne pretransformujú do „negatívnej kategorizácie a dehumanizácie nepriateľskej skupiny“ (Krejčí, 2007, s.11).
   
 
Dobre to vystihol aj britský žurnalista Jason Burke, ktorý 19 rokov cestuje po moslimskom svete. „Palestínčania na Západnom brehu a v Gaze sú denne ponižovaní a žijú s vedomím, že je im odopierané to, na čo majú podľa práva nárok. Vedia, že ich palestínski lídri sú skorumpovaní a medzinárodnému spoločenstvu ani moslimským krajinám v skutočnosti nezáleží na ich osude. Zostáva im teda len beznádej a samovražedné útoky a násilie proti izraelským civilistom sú jedinou možnosťou upozornenia na svoj úbohý osud.“ (Burke, 2007, s. 101)
   
 
V tomto bode sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu. Irán si uvedomuje frustráciu Palestínčanov a hlboké sympatie, ktoré voči nim prechovávajú moslimovia na Blízkom východe. Preto využíva izraelsko-palestínsky konflikt na posilnenie vlastnej mocenskej pozície v oblasti. Iránsko-izraelské napätie sa dá vysvetliť len cez prizmu americkej angažovanosti v regióne. Peržania a Židia mali v histórii napriek istým obdobiam napätia (napr. vzostup radikálnych Safíjovcov) vcelku dobré vzťahy.
 
 
Po roku 1979 sa iránska vláda rozhodla viesť negatívnu propagandistickú kampaň proti Izraelu, keďže židovský štát bol už v tom čase blízkym spojencom Washingtonu a pomáhal presadzovať americké záujmy v regióne. Iránska vláda tiež hrá na city Iráncov, ktorí prirodzene sympatizujú s Palestínčanmi – z historických skúseností majú silne vyvinutý zmysel pre empatiu s utláčanými. To má súvis napr. aj s popieraním Holokaustu iránskym prezidentom Ahmadinedžádom.
 
To je ale len premyslená politická provokácia, ktorou graduje napätie medzi Iránom na jednej strane a USA a Izraelom na strane druhej, čím posilňuje postavenie vlastného režimu (Kam, 2010). Pravdou je, že Ahmadinedžád nikdy nepoprel Holokaust ako taký – len kritizuje, že Palestínčania majú podľa neho trpieť za zločiny Európanov voči Židom. Z Holokaustu sa podľa neho vytvoril mýtus, ktorým sa legitimizuje násilie Izraela v Palestíne. Ahmadinedžád v skutočnosti vyhlasuje, že počty zavraždených Židov v koncentračných táboroch mohli byť podľa neho zveličené a poukazuje na to, že počas Holokaustu boli vyhladzované aj iné národy a náboženské skupiny (Cole, 2009).
   
 
 
Ahmadinedžádove výroky z perzštiny sú do angličtiny zle prekladané a to využívajú USA na to, aby Irán mohol byť aj naďalej ostrakizovaný nielen ako krajina podporujúca terorizmus ale aj ako štát vedený antisemitským režimom usilujúcim o zničenie Izraela. Ahmadinedžád a Chomejní sa viackrát v perzštine vyjadrili, že „izraelský sionistický režim musí zmiznúť zo stránok času“ – išlo o paralelu s pádom šáha v Iráne a komunizmu v Rusku. Tieto výroky ale boli do angličtiny preložené ako „Izrael musí byť vymazaný z mapy“. Takýto preklad je nezmyslom, pretože v perzštine neexistuje slovné spojenie „vymazať z mapy“ Práve preto sa robí  z iránskeho jadrového programu hystéria. Pravdou ale zostáva, že Irán sa nikdy nevyhrážal zničením Izraela – práve naopak, izraelské a americké vedenie už dlhé roky hrozí vojenským útokom na Irán (Cole, 2009, s. 208).
 
 
Vráťme sa ešte k iránskemu jadrovému programu. Hlavným a nespochybniteľným motívom, prečo Irán tento program vyvíja je motív ekonomický. Irán nevyhnutne potrebuje znížiť vlastnú spotrebu ropy a zemného plynu, aby sa mohol viac orientovať na vývoz týchto komodít, čo tvorí základ jeho hospodárstva. K tomu ale nemôže dôjsť pokiaľ iránska ekonomika bude aj naďalej spotrebovávať 2 milióny barelov ropy denne zo svojej 4-miliónovej dennej produkcie. Každopádne iránsky jadrový program nie je úplne transparentný, keďže Teherán robil za posledné roky určité obštrukcie v súvislosti s inšpekciami zo strany IAEA. Podľa nášho názoru tu ide znovu o úmyselné vyvolávanie napätia podobne ako v prípade anti-izraelskej rétoriky iránskej vlády. Iránsky establišment si je vedomý silnej podpory, ktorý jadrový program má medzi obyvateľstvom, keďže primárne má zlepšiť hospodárske vyhliadky krajiny (Sahimi, 2005).
 
 
Okrem toho na jadrový program sú priamo naviazané tisíce pracovných miest z čoho profitujú predovšetkým mladí absolventi technických univerzít (Tarasovič, 2005). V neposlednom rade ide o vec národnej hrdosti, ktorá v životoch Iráncov hrá dôležitú rolu – zvládnutie jadrového cyklu je nesporne úspechom pre každú krajinu. Iránske vedenie úmyselne robí obštrukcie, aby Západ popudil proti jadrovému programu čím ešte prehĺbil antipatie, ktoré Iránci voči americkej politike v regióne majú. Podľa najnovších prieskumov, až 22% Iráncov odmieta akékoľvek rokovania so Západom o zastavení obohacovania uránu a 34% je proti zastaveniu obohacovania ale je za rozšírenie inšpekcií ak by USA zmiernili sankcie voči iránskej ekonomike.
 
 
Väčšina Iráncov je ale v celej veci pesimisticky naladená a až 70% z nich očakáva ďalšie sankcie zo strany USA (Two-thirds of Iranians Ready to Preclude...,2009). O tom či Irán naozaj vyrába jadrovú zbraň môžeme len špekulovať. No netransparentnosť jeho programu tomu nasvedčuje. Ak ju vyrába má to svoju logiku. Irán je obklopený nepriateľsky naladenými arabskými štátmi a americko-izraelská aliancia sa mu vyhráža vojenským útokom. Preto je prirodzené ak sa snaží vyvinúť jadrovú zbraň, aby si poistil svoje postavenie v regióne. Netreba ale zabúdať, že až 58% Iráncov je proti výrobe jadrovej zbrane. (tamtiež)

Sme presvedčení, že je absolútnym nezmyslom vyhlasovať, že Irán je schopný ako prvý použiť jadrovú zbraň voči Izraelu, moslimským krajinám alebo dokonca Európe (Krauthammer, 2005).
 
Iránske vedenie je dostatočne racionálne na to, aby vedelo, že by to znamenalo politickú a fyzickú samovraždu. Eventualita iránskeho jadrového útoku sa ale nedá vylúčiť v prípade americkej invázie do Iránu. Ak by bol Irán zahnaný do kúta podobne ako pri vpáde Saddamových vojsk, mohol by v duchu svojich sklonov k sebaobetovaniu siahnuť po tejto krajnej možnosti – podobne ako keď iránske deti a dobrovoľníci pochodovali irackými mínovými poľami.
   
 
V skratke povedané, iránsko-izraelské nepriateľstvo je umelo vyvolané. USA využívajú pocity ohrozenia, ktoré Izraelčania v sebe nosia zo skúseností s Holokaustom a vojen s moslimami. Preto akékoľvek negatívne výroky na adresu Izraela zo strany iránskych predstaviteľov vyvolávajú v Izraeli doslova paniku. Túto paniku ešte v USA zhoršujú vplyvní kresťanskí sionisti a neokonzervatívni myslitelia prepojení na mocné podnikateľské kruhy, ktoré majú na Blízkom východe vlastné ekonomické záujmy. Veľmi dôležité je tu jedno meno – Bruce Kovner. Tento newyorský miliardár riadi hedžový fond Caxton Associates LLC, ktorý spravuje asi 14 mld. USD. Caxton patrí medzi 10 najväčších fondov na svete a súčasne je aj v rebríčku 25 najneprehľadnejších fondov (Ishmael, 2007).
 
 
Kovner je bývalým prezidentom a hlavným sponzorom Amerického podnikateľského inštitútu (AEI), čo je pravicový think-tank zasadzujúci sa za posilňovanie americkej vojenskej moci a tvrdý prístup ku krajinám ako je Rusko, Irán, Severná Kórea, Sýria apod. Súčasťou AEI bolo a je množstvo ľudí blízkych bývalej Bushovej administratíve v rokoch 2001-2009. Kovner sa dokonca veľkou mierou pričinil o znovuzvolenie Busha v roku 2004 a je veľmi blízkym priateľom bývalého amerického viceprezidenta Dicka Cheneyho, ktorý stál aj na čele ropného koncernu Halliburton (Weiss, 2005).
   
 
Ľudia blízki AEI majú nadštandardné vzťahy s izraelskými politikmi, keďže Izrael považujú za najefektívnejší nástroj na presadzovanie amerického vplyvu na Blízkom východe. AEI preto úzko spolupracuje aj so spomínanými organizáciami kresťanských sionistov a pro-izraelskou lobby ako je napr. AIPAC. Publicisti názorovo blízki AEI, AIPAC a kresťanským sionistom sa vyjadrujú najmä na stránkach The Washington Post, The Wall Street Journal alebo vo vplyvnej spravodajskej stanici The Fox News – tieto médiá vlastní magnát Rupert Murdoch, ktorí sa tiež netají tvrdými zahraničnopolitickými názormi  (Who is Rupert Murdoch, 2004). Pred inváziou do Iraku sa nechal počuť, že zvrhnutie Saddáma bude darom pre globálnu ekonomiku, keďže to povedie k zníženiu ceny ropy na 20 USD za barel. Nezabudnime dodať, že Murdochova News Corporation je druhý najväčší mediálny konglomerát na svete (tamtiež).
 
 
Zo spomínaných faktov sa dá odvodiť nasledujúci vzorec resp. algoritmus pre akcie a reakcie medzi jednotlivými aktérmi Blízkeho východu. Ak USA nerevidujú svoju zahraničnopolitickú stratégiu v zmysle idealistickej snahy nastoliť „večný mier a panstvo cnostných“, Washington bude aj naďalej vyvíjať tlak na Irán. Tento tlak bude vyvíjaný aj v kontexte globálneho amerického súperenia s Ruskom a Čínou, keďže tieto mocnosti si na Blízkom východe prostredníctvom Iránu presadzujú vlastné záujmy.
 
Ak sa Irán bude naďalej cítiť ohrozený zo strany USA, bude využívať konflikt medzi Izraelom na jednej strane a Hamasom a Hizballáhom na strane druhej. Najmä v otázke izraelsko-palestínskeho konfliktu to bude takmer určite znamenať zmarenie vyhliadok na mier. Ak bude Irán poskytovať podporu Hamasu ovládajúcemu Gazu, národná jednota medzi Hamasom a Fatahom (ovláda Západný breh) sa nedosiahne a Izrael nebude mať relevantného partnera na mierové rokovania.
   
 
Dôležitá je tu aj otázka Libanonu. Od vytvorenia vlády národnej jednoty po vlaňajších parlamentných voľbách sa situácia zdá byť stabilizovaná a Hizballáh začal hrať konštruktívnu úlohu v politickom procese. Bezpečnostná dilema medzi ním a Izraelom ale pretrváva a od leta 2006 medzi obomi stranami panuje silné napätie. Situácia je o to nebezpečnejšia, že staré jazvy medzi libanonskými sunnitmi a šiítmi nie sú zahojené aj keď si oba tábory začínajú postupne viac dôverovať.
 
V roku 2010 už môžeme začať reálne veriť, že konflikt v Libanone by sa mohol definitívne vyriešiť. Nádej nám dáva najmä zbližovanie libanonského premiéra Haríriho, ktorý sa usiluje o zlepšenie vzťahov so Sýriou, ktorej prezident Assad je podozrivý z vraždy jeho otca. Ak bude situácia v Libanone pokojná, potom sa určite aj Sýria zdrží zasahovania do jej vnútorných záležitostí, keďže by jej určite nevyhovovala ďalšia destabilizácia susednej krajiny – najmä keď susedný Irak je roky zmietaný sektárskym násilím. Mohlo by to aj znamenať, že Sýria by sa začala viac zbližovať so Západom (Sakr, 2010).

Hlavným problémom ale zostáva, či Izrael a Hizballáh neurobia chybný krok. Izraelské letectvo napr. pravidelne v rámci odstrašovania narúša vzdušný priestor nad južným Libanonom, ktorý je pod kontrolou Hizballáhu. Hizballáh zase sporadicky vypáli niekoľko rakiet na severné izraelské mestá. Nesmieme tiež zabúdať, že vojnu z leta 2006 rozpútal Izrael, ktorý neprimeranou silou odpovedal na únos troch svojich vojakov bojovníkmi Hizballáhu, ktorí sa už od roku 2005 snažili unášať izraelských vojakov, aby ich následne mohli vymeniť za vlastných zajatcov držaných v židovskom štáte.
 
Ak však situácia nebude eskalovať Irán nebude môcť prilievať olej do ohňa a miera nestability v oblasti zostane nižšia. Chybu ale robia USA, ktoré namiesto toho, aby sa snažili robiť sprostredkovateľa medzi izraelskou vládou a vedením Hizballáhu varujú toto libanonské hnutie, aby sa zdržalo provokácií voči židovskému štátu – to je ale nespravodlivé, keďže obe znepriatelené strany si nezostávajú nič dlžné (Harling, 2010).
 
Na koniec tu máme ešte jeden vážny problém, ktorý môže veci skomplikovať. Ide o vyše 400 000 palestínskych utečencov v Libanone, ktorí žijú v táboroch, ekonomicky marginalizovaní, s minimálnymi šancami integrovať sa do libanonskej spoločnosti. Nemajú v podstate žiadneho spojenca – ich nepriateľom je šiítsky Hizballáh, Izrael ale aj libanonskí sunniti a maroniti. Palestínski utečenci v Libanone nemajú dokonca ani právo na súkromné vlastníctvo. V máji až septembri 2007 to viedlo k intenzívnym bojom palestínskych militantov s libanonskou armádou, ktorá nakoniec dostala situáciu pod kontrolu.
 
Ak libanonská vláda nezačne tento problém riešiť, násilnosti môžu vypuknúť znova. Riziko je našťastie zmierňované tým, že libanonskí Palestínčania sú ideologicky a fyzicky izolovaní od Fatahu a Hamasu. Tieto dve organizácie sa primárne zaoberajú vlastnými problémami na Izraelom okupovaných územiach (Nurturing Instability: Lebanon's Palestinian Refugee Camps, 2009).  V spomínanom vzorci akcií a reakcií je nutné ešte zhodnotiť stratégiu Turecka.
 
3.5 Multivektorová zahraničná politika Turecka
 
 
Turecko je v rámci Blízkeho východu výnimočné tým, že ako jediná krajina má dobré vzťahy so všetkými aktérmi zainteresovanými v oblasti. Hoci je blízkym spojencom USA, na rozdiel od Izraela sa o ňom nedá povedať, že by bol nástrojom na presadzovanie amerických záujmov – Turci vedú nezávislú zahraničnú politiku a neraz podnikajú kroky, s ktorými sa USA alebo EÚ nestotožňujú. Ankara bola od skončenia II. svetovej vojny blízkym spojencom Washingtonu, čo bolo určované sekulárnou povahou tureckého režimu.
 
V roku 1952 vstúpilo Turecko do NATO a počas Studenej vojny vyvažovalo vplyv Egypta, Iraku a Sýrie (spojencov ZSSR) v regióne. Po roku 1974 sa americko-turecké vzťahy mierne ochladili, keďže Washington vyjadril ostrý nesúhlas s tureckou inváziou na Cyprus. Vzájomná dôvera sa postupne obnovila a turecká armáda sa stala v roku 1991 súčasťou koalície, ktorá oslobodila Kuvajt spod irackej okupácie. Po páde bipolarity sa turecká jednoznačná orientácia na Západ začala meniť.
 
Bolo to spôsobené najmä čoraz odmietavejším postojom európskych krajín k členstvu Turecka v EÚ (rozoberané v II. kapitole). Ankara sa na Západ začala ešte menej orientovať po americkej invázii do susedného Iraku v roku 2003, čo pobúrilo ako tureckú vládu, tak aj bežných Turkov.  Nálada v krajine sa obrátila – kým do roku 2002 sa USA usádzali na prvých priečkach tureckých prieskumov o najobľúbenejších krajinách, po roku 2003 začal v krajine panovať silný anti-amerikanizmus. Ten ešte zosilnel keď sa v roku 2003 dostala k moci umiernená islamská strana AKP. Odmietaní EÚ začali Turci prejavovať sympatie ku krajinám Blízkeho východu, čo bolo ešte v 90.rokoch nemysliteľné. Posilňovať sa začali najmä turecko-sýrske a turecko-saudské vzťahy (Cagaptay, 2007).
   
Začnime najprv analýzou turecko-sýrskych vzťahov. Tie boli do 90.rokov napäté, pretože Sýria bola sovietskym spojencom a v snahe oslabiť Turecko poskytovala podporu kurdským povstalcom operujúcim na tureckom území. V roku 1999 ale Sýria túto podporu zastavila a obe sekulárne krajiny sa začali zbližovať a to aj v kontexte spoločného odporu voči vojne v Iraku.
 
Mnoho analytikov zdôrazňuje, že Sýria má v skutočnosti omnoho bližšie k Turecku než Iránu. Stačí len spomenúť, že sýrsko-turecká obchodná výmena za uplynulý rok dosiahla objem 4 mld. USD, čo je zhruba dvadsaťkrát viac než objem iránsko-sýrskeho obchodu. Turecko teda na rozdiel od Iránu môže poskytnúť sýrskej ekonomike tak potrebné zahraničné investície. Turecká ekonomika je sedemnásta najväčšia ekonomika sveta s ročným HDP 660 mld.USD kým Irán je až na 29.mieste s 300 mld.USD (Friedman, 2009, s. 97).
 
Na rozdiel od Iránu Turecko učinilo od roku 2001 dôležité hospodárske reformy, ktoré do budúcna ešte viac budú stimulovať jeho rast. Turecko sa tiež usiluje sprostredkovať mierovú dohodu medzi Izraelom a Sýriou, keďže má dobré vzťahy s izraelským vedením ako aj Hamasom a Fatahom.
 
Rozhovory za tureckého sprostredkovania gradovali v roku 2008 no po nástupe Netanjahua boli vlani zmrazené. Okrem toho bežní Sýrčania prejavujú omnoho väčšie sympatie k sekulárnemu a relatívne demokratickému Turecku než k teokratickému Iránu. Práve v Turecku vidia istý vzor ako svoju krajinu liberalizovať a priblížiť západným demokraciám. Do budúcnosti majú teda sýrsko-turecké vzťahy väčšiu perspektívu než spojenectvo Damašku s Teheránom (Worth, 2009).
    
Prejdime teraz k turecko-iránskym vzťahom. Tie sa pod vplyvom mediálnych správ zdajú byť na vynikajúcej úrovni, pri reálnejšom zhodnotení faktov ale uvidíme, že je to len bublina. Pravdou je, že za posledný rok objem turecko-iránskeho obchodu prekročil 10 mld. USD (Wellman, 2010). Irán ale nie je pre turecké firmy až tak lákavou destináciou, ako sa môže zdať. Problémom je skorumpovanosť, netransparentnosť a nespoľahlivosť iránskych firiem (Laciner, 2008). Ďalším problémom je, že Irán uplatňuje pri jednaní so zahraničnými investormi princíp buy-back, podľa ktorého je investor po určitom čase nútený svoj projekt predať iránskej vláde (Wellman, 2010).
   
Z tohto dôvodu sa nemožno čudovať, že zo spomínaných 10 mld. USD až 75% tvoril predaj iránskeho plynu do Turecka – Turci majú teda s Iráncami obrovský obchodný deficit. Avšak ani obchod s plynom neprebieha hladko. Prvý kontrakt bol podpísaný v roku 1996 no v nasledujúcich rokoch dochádzalo k mnohým obštrukciám. V rokoch 2002-2005 dochádzalo k opakovaným prerušeniam dodávok, kvôli neschopnosti Ankary a Teheránu dohodnúť sa na cene dodávok. V zime 2007/2008 zase Turci doplatili na krutú iránsku zimu, kedy Irán výrazne zvýšil vlastnú spotrebu a nebol schopný dodať zmluvný objem plynu do tureckej sústavy (Kinnander, 2010).
 
V posledných mesiacoch sa tiež hovorí o tureckej investícií do gigantických plynových polí South Pars na juhu Iránu. Kvôli americkému tlaku a aj spomínanej nerentabilnosti investovania do iránskej ekonomiky visí nad celým projektom veľký otáznik. Ústrednou príčinou všetkých spomínaných ťažkostí je nedôvera medzi Tureckom a Iránom. Kým väčšina Iráncov podobne ako Sýrčania obdivujú Turecko ako prototyp slobodnej moslimskej krajiny, iránsky režim sa práve kvôli tomu pozerá na tureckú vládu s podozrievavosťou a obáva sa, že Turecko by mohlo nejakým spôsobom začať podporovať iránsku opozíciu (tamtiež).

Najviac ale oba štáty rozdeľuje skutočnosť, že Irán má v súvislosti so svojou protiamerickou politikou záujem udržiavať minimálne západnú časť Blízkeho východu v napätí. To sa ale prieči tureckej regionálnej stratégii, ktorá je založená predovšetkým na ekonomickej expanzii a budovaní pevných hospodárskych vzťahov so všetkými aktérmi Blízkeho východu. Čiže hoci v posledných rokoch nedošlo medzi Iránom a Tureckom k nejakému politickému sporu, do budúcnosti sa nedá vylúčiť odštartovanie súperenia, ak Teherán bude príliš vyhrocovať situáciu v Palestíne a Libanone. Na druhej strane sa ale Ankara bude snažiť pôsobiť ako regionálny balansér v prípade nadmerného tlaku USA na Irán.[2]
   
Ekonomické záujmy určujú aj postoj Turecka k Saudskej Arábii, ktorá je na 13.mieste rebríčka najkonkurencieschopnejších ekonomík sveta (Baxter, 2009). Saudská ekonomika je ideálnym miestom pre zahraničné investície. Saudskí a tureckí podnikatelia naplánovali pre roky 2009-2010 realizáciu infraštruktúrnych projektov v hodnote 200 mld. Euro  (Turkey-Saudi Arabia increase cooperation, 2009). Prednosťou turecko-saudského partnerstva je jeho vyrovnanosť. Saudskí podnikatelia majú z predaja ropy naakumulovaný obrovský kapitál, ktorí sú ochotní preinvestovať v Turecku. Ankara od intenzívnych vzťahov s Rijádom očakáva najmä zaistenie svojej energetickej bezpečnosti (tamtiež).
   
Politické vzťahy sú tiež na dobrej úrovni, saudské vedenie má ale od Turkov prehnané očakávania, keď dúfa, že Ankara sa pridá do proti-iránskeho tábora. Prekážkou je tiež určitá nedôvera obyvateľov Saudskej Arábie, ktorí si turecký sekularizmus zamieňajú s ateizmom, nemorálnosťou a potláčaním náboženstva. Dokonca aj omnoho menej konzervatívni moslimovia v Jordánsku často považujú Turkov za nemorálnych ateistov. Veľmi výrečný je príklad jordánskeho žurnalistu Yousefa Alsharifa, ktorý 17 rokov žije v Turecku. Keď jedného dňa nasadol do taxíka v Jordánsku, miestny taxikár sa ho spýtal: „Žijú v Turecku vôbec ešte nejakí moslimovia? A dokedy bude Turecko paktovať s Izraelom proti moslimským krajinám?“ (Alsharif, 2008).
   
Veľmi zaujímavou kapitolou sú turecko-izraelské vzťahy. Turecko bolo prvou moslimskou krajinou, ktorá uznala Izrael. Počas Studenej vojny si boli Ankara a Tel Aviv blízki ako americkí spojenci. Turci síce kritizovali Židov za ich prístup k Palestínčanom, no nikdy z toho nevyvodili vážnejšie závery. Turci mali odjakživa k Židom blízko. Početná židovská menšina mala v Osmanskej ríši nadmerne výhodné postavenie a mnohí vysokopostavení úradníci na sultánovom dvore boli židovského pôvodu.
 
Počas II. svetovej vojny bolo Turecko dôležitou tranzitnou krajinou pre ľudí utekajúcich pred hrôzami Holokaustu. Izrael a Turecko podpísali v roku 2000 dohodu o vytvorení zóny voľného obchodu a oba štáty už desaťročia intenzívne spolupracujú vo sfére vojenského priemyslu. Za posledný rok sa ale vzťahy zhoršili v kontexte zdrvujúcej ofenzívy izraelskej armády proti Hamasu v Gaze zo zimy 2009. Pri tejto ofenzíve zahynuli stovky civilistov, čo vyvolalo vlnu hnevu v moslimskom svete a samozrejme aj v Turecku, hoci je to sekulárna krajina. Turecko odvtedy veľmi ostro kritizuje izraelskú zahraničnú politiku, čo si mnoho analytikov vysvetľuje ako vzostup islamistických síl v Turecku. To je ale nezmyslom, keďže to vyhlasujú predovšetkým americkí a izraelskí komentátori, ktorí sa snažia vyvolávať zbytočnú hystériu (Dogru, 2008).
 
Kritika zo strany tureckej vlády je totiž len premysleným populistickým gestom, ktorým sa snaží predísť zhoršeniu vzťahov najmä so Saudskou Arábiou a Iránom, keďže Turecko má tradične s Izraelom blízke vzťahy. Okrem toho ak v tureckých mestách vyjdú do ulíc demonštranti s proti-izraelskými plagátmi kvôli udalostiam v Gaze, neznamená to automaticky, že sú to všetci stúpenci pretvorenia Turecka na islamský štát a potenciálni sympatizanti al-Kájdy – tak ako to s obľubou vykresľujú niektoré médiá.
 
Izrael na tureckú kritiku odpovedal 11.1.2010 ponížením tureckého veľvyslanca, ktorý musel pred novinármi sedieť na stretnutí s izraelským zástupcom ministra zahraničných vecí Dannym Ayalonom na nižšom kresle než Ayalon, pričom na pracovnom stole bola položená len izraelská vlajka bez tureckej. Médiá zhoršenie vzťahov Ankary a Tel Avivu označujú za koniec izraelsko-tureckého spojenectva, čo je ale nezmysel.
 
Oba štáty sa navzájom po ekonomickej stránke potrebujú a znepriatelenie si Izraela by vyšlo Turkov veľmi draho – znamenalo by to vážne narušenie vzťahov s USA, ktoré sú pre Turecko napriek jeho relatívne nezávislej zahraničnej politike nanajvýš dôležité. Izrael si zase nemôže dovoliť znepriateliť Turecko, ktoré má v regióne najsilnejšiu armádu.[3] Turci a Izraelčania teda takmer určite budú aj napriek poslednému napätiu pokračovať vo vzájomnej kooperácii a Turecko sa bude usilovať v regióne udržiavať rovnováhu síl (Friedman, 2010). Dôležité budú ale aj kroky externých aktérov, ktorí majú v regióne vlastné záujmy.
 
 
3.6 Rusko-iránske vzťahy a stratégia Moskvy na Blízkom východe
 
 
Ako bolo spomenuté v prvej kapitole, vzťahy medzi Ruskom a Perziou boli v minulosti vyostrené, keďže obe mocnosti spolu viedli sériu dlhých vojen. V 19.storočí sa zase Perzia stala obeťou geopolitických hier Moskvy a za šáhových čias bol Irán blízkym spojencom USA. Po roku 1979 iránsky režim označil komunizmus za nezlučiteľný s islamom. Vzťahy sa začali lepšiť až po páde bipolarity.
 
Moskva a Teherán začali začiatkom 90.rokov spolupracovať pri konflikte v Náhornom Karabachu, v ktorom podporovali Arménsko proti Azerbajdžanu, pričom došlo aj k oživeniu iránsko-ruského obchodu. Skutočný prielom ale nastal až po nástupe Vladimíra Putina do funkcie ruského prezidenta, ktorého politika začala byť viac proti-americká než politika jeho predchodcu Jeľcina. Rusko začalo Iránu dodávať zbrane a zintenzívnilo práce na výstavbe jadrového reaktoru v iránskom Búšeri podľa zmluvy podpísanej v roku 1995 (Freedman, 2006).
 
Rusko a Irán spolupracujú aj vo sfére ropného a plynárenského priemyslu. Spoločnosť Taftnet získala v uplynulých rokoch lukratívne zakázky na inštaláciu ťažobných zariadení a prieskum ropných polí. Rusko má tiež eminentný záujem na exporte iránskeho plynu na európske trhy, čo má súvis aj s podpísaním memoranda o porozumení medzi Iránom a Gazpromom z leta 2008. Okrem toho ruské vedenie zvažuje predávať iránsku ropu na medzinárodnej burze v Petrohrade. Vzájomný rusko-iránsky obchod sa zvýšil z 1 mld.USD v roku 2005 na 3,7 mld. USD v roku 2008 (Tehran, Moscow Talk Trade, 2010).
   
Moskva vydáva veľké prostriedky na dokončenie projektu tzv. Severo-južného dopravného koridoru. Ide o železnicu spájajúcu Indiu s Ruskom cez Azerbajdžan, pričom trasa má viesť aj cez iránske prístavy v Perzskom zálive. Ambíciou projektu je konkurovať Suezskému prieplavu (Iran, Russia, Azerbaijan Sign Railroad Cooperation Agreement,2009).
   
Rusi a Iránci tiež plánujú výstavbu spoločnej rafinérie v Arménsku, ktorá by výrazným spôsobom mohla znížiť dopady medzinárodných sankcií na Irán, ktorému chýbajú potrebné rafinovacie kapacity. USA totiž vyvíjajú tlak na viaceré štáty sveta, aby obmedzovali dovoz rafinovaných produktov do Iránu.
 
Najdôležitejším aspektom rusko-iránskych vzťahov je snaha Moskvy držať Teherán mimo západnej sféry vplyvu. Irán so svojimi gigantickými zásobami ropy a plynu je potenciálnym hlavným konkurentom Ruska v energetickej sfére. Ak by sa vzťahy Iránu so Západom znormalizovali a iránsky plyn by začal prúdiť do Európy, pre Moskvu by to bola ekonomická a geopolitická katastrofa, keďže svojou energetickou politikou sa snaží EÚ držať v šachu (Gardiner, Leaver, 2009). [4]

Preto Rusko otvorene podporuje právo Iránu na rozvoj civilného jadrového programu – kým pretrváva napätie okolo jadrového programu, iránske energonosiče sú od Západu izolované. Pre Moskvu je to aj veľký biznis. Za výstavbu reaktora v Búšeri dostal ruský Atomstroiexport 1 mld.USD (Felgenhauer, 2009). Rusi tiež otvorene dávajú najavo, že ďalšie kolá sankcií proti Iránu nepodporia. Hoci to otvorene nepriznávajú, obmedzilo by to ich obchodné vzťahy s Iránom, ktoré sa vyvíjajú veľmi sľubne (tamtiež). 
   
Moskva teda využíva Teherán ako nástroj na oslabenie vplyvu USA na Blízkom východe a celkovo v Eurázii. Ak by sa náhodou americko-iránske vzťahy zlepšili a USA by získali prístup k iránskym energetickým zdrojom, bol by to pre Rusko obrovský úder v rámci geopolitického súperenia s Američanmi. Preto Moskva už dlhé roky provokuje Washington s možnosťou prijatia Iránu do Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS), čo je vojenské zoskupenie založené v roku 2001, ktorého členmi sú Rusko, Čína, Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan. Aj keď ŠOS nie je oficiálne založené na protizápadnej politike, mnohí odborníci ho vnímajú ako protiváhu USA v Eurázii (Scheineson, 2009).
   
O ruskej stratégii na Blízkom východe môžeme skonštatovať, že Moskve vyhovuje, ak je región udržiavaný v napätí. Podobne ako v prípade Iránu to znižuje geopolitický vplyv USA v oblasti a tým pádom aj v Eurázii. To dáva logiku aj dlhodobej ruskej podpore pre Sýriu, ktorej Moskva dodáva rakety krátkeho doletu a ďalšiu výzbroj. Istá časť z týchto vojenských dodávok sa zrejme dostáva aj do rúk Hizballáhu, keďže počas izraelsko-libanonskej vojny z roku 2006 sa u mnohých jeho bojovníkov našli ruské proti-tankové päste. O význame rusko-sýrskej spolupráce svedčí aj ruská námorná základňa v sýrskom prístave Tartus (Cohen, 2007).

Prirodzene, Rusko si nemôže dovoliť, aby situácia na Blízkom východe príliš eskalovala, keďže má v oblasti významné ekonomické záujmy. S Izraelom napr. spolupracuje vo sfére obranného priemyslu. Do veľkej miery je to paradox, keďže Rusko podporuje vojensky Sýriu. V Izraeli ale žije 800 000 Židov pochádzajúcich zo ZSSR (napr. aj súčasný minister zahraničných vecí Avigdor Lieberman) čo udržiava rusko-izraelské vzťahy na relatívne stabilnej úrovni. Izrael si od udržania istej úrovne dialógu sľubuje, že Rusko v otázke spolupráce so Sýriou a Iránom nezájde až príliš ďaleko (Freedman, 1998). 
 
Zrejme aj preto Rusi zatiaľ nerealizovali plánované dodávky rakiet stredného doletu Iskander do Sýrie a systému protivzdušnej obrany S-300 do Iránu. Izrael tiež do budúcna počíta s odberom ruského plynu napojením na turecko-ruský plynovod Blue Stream. Za rok 2008 predstavovala rusko-izraelská obchodná výmena 2,8 mld. USD (Izrael sa možno napojí na plynovod South Stream, 2009). Podobná ekonomická logika riadi aj vzťahy Ruska s Egyptom a Saudskou Arábiou.
   
V súvislosti s ruskou politikou v regióne pravdepodobne môžeme do budúcnosti očakávať zvýšenie rusko-tureckého súperenia. Rusi a Turci sú historickí nepriatelia a vždy stáli proti sebe, hoci po roku 2001 ich spája istá miera anti-amerikanizmu. Ich širšie a dlhodobejšie záujmy sú protichodné. Stačí sa len pozrieť na mapu. Turecko má asi najvýhodnejšiu geopolitickú pozíciu na svete – má ľahký prístup k Európe, Blízkemu východu, do severnej Afriky a na Kaukaz.
 
Svojou dynamickou ekonomikou si dokáže udržovať všade vplyv bez potreby destabilizácie danej oblasti čo sa týka aj vzťahu Turecka k Blízkemu východu. Rusko je zase do značnej miery izolované a bráni sa prenikaniu USA do Eurázie. Izolovanosť Ruska však treba vnímať najmä z hľadiska nedostatočne rozvinutej dopravnej infraštruktúry (keďže Rusko sa rozkladá na obrovskom priestore) čo oslabuje jeho prepojenie s okolitým svetom (Friedman, 2009, s. 104).
 
 
Ruská ekonomika je založená primárne na vývoze nerastných surovín, čiže krajinám Blízkeho východu okrem zbraní až tak veľa ponúknuť nemôže. Preto je jeho stratégiou už spomínaná destabilizácia regiónu – teda presne to, čo sa prieči tureckým záujmom. Ak sa zvýši tlak USA na Teherán a Rusko a Irán sa ešte viac spoja, nedá sa vylúčiť konfrontácia medzi Moskvou a Ankarou. Ruské a turecké záujmy sa tiež krížia na Kaukaze, to ale už nie je predmetom tejto práce.
 
Okrem toho Turecko sa snaží byť energetickým mostom medzi Západom a Východom. Preto sa bude usilovať o urovnanie iránsko-amerického napätia pretože dúfa, že iránsky plyn by mohol cez turecké územie začať prúdiť do EÚ, čo by išlo proti vitálnym záujmom Moskvy. Súvisí to aj s rusko-tureckými ekonomickými vzťahmi, ktoré sú vzhľadom na rusko-tureckú históriu na výnimočnej úrovni. Ich nedostatkom ale je, že sú nevyrovnané.
 
Za rok 2008 turecký export do Ruska predstavoval 6,5 mld.USD, kým ruský do Turecka až 31,5 mld.USD (Torbakov, 2008). Z toho väčšinu tvorili ruské dodávky plynu cez čiernomorský plynovod Blue Stream. Turci sú tým pádom do veľkej miery energeticky závislí na Rusku, čo z dlhodobého hľadiska budú chcieť zmeniť (tamtiež).
 
 
3.7 Os Peking – Teherán
 
Z historického hľadiska mali k sebe Peržania a Číňania veľmi blízko. Už od 2.stor. pred n.l. medzi Perziou a Čínou prekvital obchod prostredníctvom slávnej Hodvábnej cesty. Dobré vzťahy boli udržiavané aj po nástupe islamu v Perzii. Počas Studenej vojny však obe strany stáli v opačných táboroch a po Islamskej revolúcii sa z komunizmu stal ideologický nepriateľ. Po páde bipolarity sa stáročná obchodná spolupráca revitalizovala.
 
V súčasnosti je iránsko-čínska kooperácia určovaná hlavne čínskym dopytom po nerastných surovinách. Je to spôsobené dramatickým rastom čínskej ekonomiky. Začiatkom 90.rokoch rapídne poklesli čínske ropné zásoby a Čína musela začať ropu dovážať, pričom sa obrátila najmä na Irán, Saudskú Arábiu a Angolu. V roku 2008 Peking importoval denne z Iránu vyše 400 000 barelov ropy (Iran Oil Data, 2010). Číňania koncom 90.rokov znížili clo na ropné produkty z 12% na 3% a zvýšili investície do rafinérií (Howard, 2009, s. 113).
 
Iránsko-čínska spolupráca sa stále stupňuje. V auguste 2009 došlo k podpisu kontraktu za 3 mld.USD na výstavbu rafinérie v iránskom regióne Khuzestan s dennou produkciou 360 000 barelov pričom Čína má zvýšiť aj kapacitu rafinérie v meste Abadan zo súčasných 210 000 barelov na 360 000 (Čína investuje 3 mld. USD do iránskych rafinérií, 2009). Projekt má byť zrealizovaný do roku 2013. Okrem toho Čína tiež plánuje investovať 2,5 mld.USD do iránskych ropných polí South Azadegan s denným outputom 260 000 barelov (tamtiež).
 
V posledných rokoch sa Peking snaží znížiť svoju závislosť na uhlí a plánuje zvýšiť spotrebu zemného plynu. Preto sa v júni 2009 Peking a Teherán dohodli na čínskej investícii do plynových polí South Pars v hodnote 4,7 mld.USD (Iran, China sign $5 bln gas deal, 2009). Cieľom projektu je dosiahnuť dennú produkciu 50 mil.m3 plynu (tamtiež).
 
Energetika nie je jediná oblasť kooperácie. V máji 2009 došlo k podpísaniu čínsko-iránskeho memoranda, na základe ktorého sa má obchodná výmena zvýšiť na 50 mld. USD  ročne a to do roku 2014. Čínske firmy majú investovať hlavne do iránskej železničnej infraštruktúry, baníckeho a stavebného priemyslu. Čínsko-iránsky obchod má obrovskú perspektívu keďže rastie tempom 40% ročne (China Investst $3B to Develop Iran Refines, 2009). Kým v roku 1994 predstavoval 400 mil.USD, v roku 2008 to bolo už 29 mld.USD (tamtiež).
 
Iránsko-čínske vzťahy majú aj významnú politickú dimenziu. Čína je spolu s Ruskom hlavným americkým geopolitickým súperom a podporuje multipolárne usporiadanie sveta. Irán so svojou protiamerickou politikou je teda prirodzeným spojencom Pekingu. Aj vďaka Iránu môže Čína obmedzovať americký vplyv v Ázii a tým posilňovať vlastné postavenie na globálnej scéne. Peking je preto zdržanlivý aj v otázke iránskeho jadrového programu a jasne dáva najavo, že ďalšie kolá sankcií proti Iránu nemá v pláne podporiť.
 
Existuje aj množstvo dôkazov, že Čína priamo pomáha Teheránu pri jeho balistickom programe, ktorý rovnako ako jadrový je predmetom obáv Západu a Izraela. V roku 2009 svetové médiá zahltili správy, že čínske firmy tajne predali do Iránu 30 ton wolfrámovej medi, ktorá sa používa pri výrobe rakiet (Čína tajne podporuje iránsky balistický program, 2009). Do aféry sú zapojené aj európske banky Lloyd's TSB, Barclay's, Deutsche Bank a Credit Suisse. O tri mesiace na to zase čínska spoločnosť LIMMT Economic and Trade Co Ltd. mala do Iránu predať 15 ton špeciálneho hliníka (tamtiež).   
 
Na význame naberajú aj čínsko-saudské vzťahy, keďže do roku 2015 má Čína až 70% ropy dovážať práve z Blízkeho východu (Ma, 2008). Vzájomný saudsko-čínsky obchod má do roku 2015 podľa plánov dosiahnuť objem až 60 mld.USD ročne (Saudi King meets Chinese minister on economic, trade ties, 2010).
   
Saudi sú pre Čínu z energetického hľadiska rovnako dôležití ako Iránci. Ich vzťah je rovnako paradoxný ako vzťahy medzi Ruskom a Izraelom, keďže Peking veľmi úzko spolupracuje na politickej a hospodárskej úrovni s Teheránom. Rijád od udržiavania dobrých vzťahov s Pekingom nepochybne tiež očakáva, že Číňania dokážu držať Iráncov na uzde v prípade eskalácie regionálnej situácie. Čína má pre Saudov v porovnaní s USA dve prednosti. V prvom rade neplánuje vo veľkom prechod na alternatívnejšie zdroje energie, čím je Peking z dlhodobého hľadiska významnejší odberateľ než Washington. 
 
V druhom rade sa nestará o podporu náboženských militantov zo strany súkromných saudských nadácií. Saudská Arábia si tiež od Číny sľubuje, že jej pomôže pri diverzifikovaní jej ekonomiky a znížení závislosti na exporte ropy (Pant, 2006).
   
 
Podľa nášho názoru majú čínsko-saudské vzťahy nebezpečný potenciál pre postavenie USA v regióne. Za istých okolností by Čína mohla nahradiť USA ako hlavného spojenca Saudskej Arábie. To ale rozoberieme neskôr. Zhodnoťme teraz izraelsko-čínske vzťahy. Tie židovský štát vníma veľmi podobným spôsobom ako kooperáciu s Ruskom. Izraelsko-čínske vzťahy sú dokonca ešte intenzívnejšie vo sfére vojenského priemyslu. Židovský štát viackrát tajne poskytol Pekingu vojenskú technológiu získanú od USA (Kumaraswamy, 2006). V roku 1992 išlo o protiraketový systém Patriot, v roku 1994 o hardware pre vojenské stíhačky a po roku 2000 o technológiu systému včasného varovania AWACS (tamtiež). 


3.8 Politika EÚ na Blízkom východe
 
 
EÚ má s Iránom relatívne otvorené vzťahy napriek napätiu, ktoré panuje okolo jeho jadrového programu. Vzájomný dialóg sa začal v roku 1992 na pôde Európskej komisie s cieľom podporiť iránsku hospodársku rekonštrukciu. Najintenzívnejšie kontakty mal Teherán vždy s Nemeckom (Howard, 2009, s. 84). Už v roku 1992 nemecký obchod s Iránom predstavoval 5 mld.USD. Za rok 2008 bolo Nemecko dokonca druhým najväčším exportným partnerom Iránu pričom dokonca predbehlo Čínu (Nemecko druhým najväčším exportérom do Iránu, 2009).

V súvislosti s EÚ je zaujímavé, že európske firmy investujú v Iráne a napriek tomu sa väčšina z nich nestáva terčom amerických sankcií. Napr. v apríli 2009 sa nemecká Bayerngas dohodla s Iránom na dodaní technológie na skvapalňovanie plynu, keďže do roku 2014 chce Teherán v spolupráci so zahraničnými partnermi produkovať 77 mil. ton skvapalneného plynu ročne (Nemecká Bayerngas a indická Oil and Natural Gas Corp investujú v Iráne, 2009).
 
Hoci nemecká vláda čelí dlhodobo tlaku Washingtonu, aby obmedzila obchod s Iránom, v praxi sa reštriktívnejšie opatrenia príliš nezavádzajú. Dôkazom je konferencia z mája 2009 v Berlíne, ktorú zorganizovala pod vedením Gerharda Schrodera Nemecká asociácia pre Blízky a Stredný východ s cieľom zintenzívniť nemeckú investičnú aktivitu v Iráne. Podujatia sa zúčastnil Siemens, ThyssenKrupp, Linde, BASF, Mercedes, Volkswagen atď. (Nemeckí podnikatelia chcú viac investovať v Iráne, 2009). 
     
Francúzsko má v Iráne tiež svoje aktivity. Jeho energetický koncern Total podpísal v apríli 2009 s Iránom kontrakt o technickej pomoci pri ťažbe ropy v hodnote 32 mil.Euro (Francúzsky Total bude asistovať Iránu pri ťažbe ropy v Perzskom zálive, 2009).
   
Hoci Francúzsko importuje z Iránu len 3% z celkového dovozu ropy, v rokoch 2000-2006 investovali Francúzi v Iráne až 30,2 mld.USD. Najvýznamnejšou bola investícia Totalu za 2 mld.USD do plynových polí South Pars (French Relations with Iran: A Tumultuous Relationship, 2008).

Najchladnejšie vzťahy z európskych krajín má Irán s Veľkou Britániou. Je to pochopiteľné, keďže Briti sú z EÚ najbližšími spojencami USA. Práve Londýn je hlavným zástancom tvrdej línie voči Teheránu. Vo všeobecnosti však EÚ zastáva omnoho miernejší postup k Iránu než USA. Je to determinované primárne geografickou blízkosťou a silnými ekonomickými väzbami. Obchod EÚ s Iránom predstavuje ročne 23 mld. Euro z čoho až 90% tvorí obchod s energonosičmi alebo tovarmi/službami súvisiacimi s energetikou [5](Wellman, 2010).
 
Napriek tomu EÚ znepokojuje možnosť, že Irán získa jadrovú zbraň. Európski lídri majú obavu, že to môže vyvolať preteky v jadrovom zbrojení na Blízkom východe. Európania sa nachádzajú ako keby medzi dvomi mlynskými kolesami. Na jednej strane nechcú narušiť svoje výhodné hospodárske vzťahy s Iránom, na strane druhej sa snažia udržať na uzde deštrukčnú úlohu Iránu v Libanone a Palestíne. EÚ v porovnaní s USA nemá až natoľko nadštandardné vzťahy s Izraelom.
 
Dôkazom je aj znižovanie tlaku únie na Hamas a Hizballáh. Vlani EÚ do svojich vyhlásení o Blízkom východe prestala zaraďovať požiadavky voči Hamasu, aby sa zriekol násilia a uznal existenciu Izraela a v Bejrúte sa začali rokovania medzi britskou delegáciou a vedením Hizballáhu  (Francúzsko znižuje tlak na Hamas, 2009). Pre USA je niečo také len ťažko predstaviteľné, keďže Hamas aj Hizballáh označujú za teroristické skupiny, s ktorými sa nevyjednáva. Európska komisia sa tiež od nástupu Obamu do funkcie vyslovuje za začatie priameho iránsko-amerického dialógu. EÚ dokonca zašla až tak ďaleko, že v septembri 2009 vyhlásila, že je do roku 2012 pripravená uznať vytvorenie de facto palestínskeho štátu bez ohľadu na vývoj izraelsko-palestínskych mierových rokovaní (EÚ podporí vytvorenie „de facto“ palestínskeho štátu, 2009).

Toto vyhlásenie pobúrilo izraelskú vládu a nenašlo žiadnu pozitívnu odozvu zo strany USA. Brusel tiež ostro kritizoval Izrael za vlaňajšiu ofenzívu voči Hamasu v Gaze a Francúzsko dokonca vyslovilo ostrý nesúhlas s izraelským ministrom zahraničných vecí Avigdorom Liebermanom, ktorý sa kvôli svojim nacionalistickým názorom neprimerane ostro vyjadruje na adresu Palestínčanov a Iránu (Francúzsky prezident nespokojný s Liebermanom,  2009).
   
Pozitívne očakávania od európskej politiky na Blízkom východe môžeme mať od stratégie voči Sýrii s úsilím vymaniť Damašk z iránskej sféry vplyvu. Dominantnú úlohu tu zohráva Francúzsko ako bývalá mandátna mocnosť Sýrie. Aj po získaní sýrskej nezávislosti zostala francúzsko-sýrska kooperácia na dobrej úrovni napriek Studenej vojne. Francúzi pomáhali Assadovi ml. pri zavádzaní hospodárskych reforiem a v rokoch 2002-2003 spojil Paríž a Damašk v OSN spoločný odpor voči irackej vojne.
 
Vzťahy sa mierne ochladili po Haríriho vražde, no v roku 2007 opäť nastal obrat k lepšiemu. Dokazujú to časté návštevy francúzskych predstaviteľov v Damašku a tiež fakt, že francúzsky prezident Sarkozy odmieta vylúčiť Hizballáh z rozhovorov o búducnosti Blízkeho východu (Engaging Syria? Lessons from the French Experience, 2009).
   
EÚ a Saudská Arábia nie sú na seba príliš hospodársky naviazané. Je to determinované európskou energetickou závislosťou na Rusku. 90% exportu Saudov tvorí vývoz ropy pričom hlavnými exportnými partnermi Saudov sú USA (17,2%), Japonsko (15,3%), Južná Kórea (10,2%), Čína (9,4%), India (5,9%), Taiwan (4,6%) a Singapúr (4,4%). Z toho jasne vyplýva, že EÚ má voči Saudom veľký manévrovací priestor. Z európskych krajín má naozaj nadštandardné obchodné vzťahy so Saudskou Arábiou len Nemecko (7,3%), ktoré je štvrtým hlavným importným partnerom Saudov najmä vďaka vývozu strojárenských produktov (Saudi Arabia Profile, 2010).
   
Spomínaná európska energetická závislosť na Rusku je tiež jednou z hlavných prekážok pre rozvíjanie európsko-ruských vzťahov. Projekt plynovodu Nabucco, ktorý by teoreticky do roku 2015 mohol do Európy dovážať azerbajdžanský, turkménsky a aj iránsky plyn, pričom by znížil závislosť EÚ na Rusku, stroskotáva.
 
Dôvodom sú najmä veľmi úzke prepojenia niektorých európskych obchodných a politických špičiek na ruské elity ako je to povedzme v prípade bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrodera, ktorého prepojenie na Gazprom nie je žiadnym tajomstvom. Ak by EÚ dokázala byť v otázke energetickej politiky jednotná, za istých okolností by mohla vyvinúť tlak na USA, aby sa znormalizovali vzťahy s Iránom. Oslabenie vplyvu Ruska voči EÚ by bolo bezpochyby aj v záujme Washingtonu [6] (Schroder bránil Gazprom a Kremeľ, 2006).

 
3.9 Chyby americkej stratégie voči Iránu
   
 
Na základe všetkých uvedených faktov si dovolíme skonštatovať, že doterajšia americká stratégia voči Iránu je chybná. Toto tvrdenie má viacero rozmerov. V prvom rade by si USA mali uvedomiť, že ich najväčším mocenským vyzývateľom v regióne nie je Irán ale Rusko a Čína. Tlak, pod ktorým sa iránsky režim zo strany Američanov nachádza, umožňuje Pekingu a Moskve intenzívne presadzovať svoje záujmy v regióne. Toto nesporne viac ohrozuje dlhodobé strategické záujmy USA než populistické intervencie iránskych lídrov v jednotlivých konfliktoch na Blízkom východe. Pokiaľ USA budú pokračovať vo svojej doterajšej zahraničnopolitickej stratégii a naďalej sa budú usilovať uniknúť z politična, americké postavenie na Blízkom východe a v Eurázii bude čoraz slabšie.
 
 
Chybou je predovšetkým nadmerná podpora, ktorú Washington poskytuje Izraelu. Scott Ritter, bývalý americký zbrojný inšpektor OSN, ktorý podal dôkazy o nepravosti tvrdení, že Saddámov Irak vlastnil zbrane hromadného ničenia, sa k americko-izraelskému spojenectvu vyjadril nasledovne: „Vďaka spomienke na Holokaust mnohí Američania podporujú zdanlivo obojstranne výhodné vzťahy medzi obomi krajinami založené na spoločných cieľoch a záujmoch. Ale práve skúsenosť z Holokaustu a s ňou hlboko zakorenený pocit zrady znamená, že Izrael nemá skutočne spoločné záujmy s nikým – dokonca ani so spriatelenou superveľmocou, ktorou USA bezpochyby sú.
 
Mnohí Američania vnímajú podporu Izraela ako svoju morálnu povinnosť, Izrael však žiadne morálne záväzky a potrebu podporovať USA necíti. V očiach tvorcov izraelskej bezpečnostnej politiky je Amerika obyčajným nástrojom, s ktorým možno v záujme Izraela podľa potreby manipulovať“ (Ritter, 2008, s. 63).
 
Dôkazom Ritterových tvrdení je napr. predaj vojenských technológií do Číny zo strany Izraela ale aj neochota súčasnej izraelskej vlády zastaviť osídľovanie východného Jeruzalema a Západného brehu.
 
 
Síce sme skonštatovali, že Izrael je tiež nástrojom v rukách Washingtonu, rozdiel ale je, že USA vnímajú Izrael aj ako stelesnenie všetkých idealistických princípov, na ktorých je americká zahraničná politika založená. Niet sa prečo čudovať, že keď americké kolónie bojovali o svoju nezávislosť, Američania prirovnávali samých seba k Izraelitom podstupujúcich Exodus pod krutovládou egyptských faraónov (analógia s britskou monarchiou). 7.9.1774 sa na I. Kontinentálnom kongrese predčítal žalm 35, na základe ktorého si Američania vyhradili právo nazývať sa vyvoleným národom pričom Boh mal za nich bojovať tak ako bojoval aj za Izraelitov proti Egyptu. Nové Spojené štáty začali byť označované za Zasľúbenú zem – Nový Jeruzalem (Unger, 2008, s. 23).
 
Nadmernú americkú podporu Izraela kritizujú aj také autority ako americkí profesori medzinárodných vzťahov John J. Mearsheimer a Stephen M. Walt, ktorí zastávajú názor, že bezpečnosť Izraela nie je z realistického hľadiska najvyšším strategickým záujmom USA. Ak by Izrael teoreticky bol dobytý nejakou moslimskou krajinou, nedošlo by tým k ohrozeniu americkej územnej integrity, ekonomickej prosperity alebo základných politických hodnôt. Mearsheimer a Walt tiež zdôrazňujú, že existenciálne ohrozenie Izraela je len čistou hypotézou vzhľadom na fakt, že Izrael disponuje jadrovým arzenálom o počte asi 100 hlavíc, čo mu dáva obrovskú odstrašovaciu silu voči ďalším krajinám regiónu, ktoré jadrové zbrane nevlastnia.[7]
 
Izraelská armáda má taktiež výrazne navrch voči ozbrojeným silám regionálnych štátov po stránke bojovej morálky, kvality velenia, výcviku a výzbroje. Podľa Mearsheimera a Walta americkou blízkovýchodnou stratégiou by nemalo byť kontrolovanie tohto regiónu, ale len predchádzanie tomu, aby tento región kontrolovala iná mocnosť – Washington by mal prijať stratégiu zámorského vyvažovania (offshore balancing). Zámorské vyvažovanie znamená, že USA v regióne nasadia vojenskú silu len v prípade priameho ohrozenia amerických záujmov.
 
To je v kontraste napr. s inváziou do Iraku v roku 2003, ktorá vyvolala rozhorčenie v moslimskom svete a znížila morálny kredit Američanov v očiach väčšiny obyvateľov Blízkeho východu – to podporilo najmä nárast počtu členov sunnitských militantných skupín. Inými slovami, USA by mali v prospech židovského štátu zasahovať len ak by mu hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo.
 
Hrozby USA smerom k Iránu kvôli populistickým anti-sionistickým vyhláseniam niektorých iránskych lídrov na adresu Izraelu sú pre Washington kontraproduktívne. Mearsheimer a Walt sú presvedčení, že najlepším riešením by bolo uzatvoriť rozumnú dohodu s Iránom o podpore regionálnych militantných skupín a jeho jadrovom programe. To by oslabilo protiamerické nálady v Iráne a tiež pozíciu radikálov, ktorí sa na týchto náladách priživujú (Mearsheimer, Walt, 2008).
 
Podľa nášho názoru Washington chybne kalkuluje, keď sa snaží politicky a hospodársky izolovať Irán s cieľom urýchliť pád jeho islamistického režimu. Nenávisť voči americkej vláde (nie americkému národu) je hlboko zakorenená v mysliach bežných Iráncov a nepramení z anti-americkej rétoriky iránskych elít ale z neprávostí, ktoré USA na iránskom ľude v minulosti napáchali. Stupňovanie sankcií bude mať za následok zhoršenie životnej úrovne občanov Iránu a tým pádom vyhrocovanie nenávisti voči americkej vláde a jeho nezamýšľaným dôsledkom bude upevňovanie pozície iránskeho režimu napriek tomu, že s ním väčšina Iráncov nesympatizuje.
 
Košeľa je vždy bližšia ako kabát a ak sú Iránci pod súčasným tlakom režimu a USA, je prirodzené, že sa skôr postavia na stranu režimu, ktorý hrá na Iráncov úspešnú psychologickú hru zdôrazňovaním iránskej historickej výnimočnosti. Iránci majú v sebe historicky zakorenený pocit nedôvery voči cudzím mocnostiam. Preto ak by aj súčasný režim padol a nahradila by ho sekulárna vláda, nemuselo by to znamenať, že by táto vláda bola pro-americkejšia pokiaľ by USA nerevidovali svoju blízkovýchodnú stratégiu a nevzdali by sa predstavy, že Irán je potrebné držať pod kontrolou ako potenciálneho regionálneho hegemóna.[8]

Stačí si len zbežne naštudovať históriu Iránu, aby sme pochopili, že Irán stratil svoj expanzívny inštinkt ešte v časoch perzských Sásanovcov. Vojny, ktoré Perzia od 16. do 19.stor. zvádzala s Osmanmi a Rusmi boli prevažne defenzívneho charakteru. Preto súčasné rozpravy o mocenských ambíciách Iránu v regióne sú v prevažnej miere scestné.[9] Moderný Irán sa totiž chce len vymaniť spod tlaku, ktorému je od západných mocností vystavovaný od polovice 19.stor. Hlavným motívom zo strany Iránu je získanie pozície rešpektovaného regionálneho aktéra – teda role, ktorá mu vzhľadom na jeho rozlohu a históriu patrí. [10]
 
 
USA majú z hľadiska identity v Iráne najväčšieho potenciálneho spojenca. Obyčajní Iránci sú Európanom a Američanom nesporne svojím myslením bližší než povedzme obyvatelia Saudskej Arábie. Dôvodom je, že z krajín Blízkeho východu má Irán nesporne najintenzívnejšie skúsenosti s demokraciou. Okrem toho Perzia bola od dobytia Alexandrom Veľkým vždy hlavným strážcom západnej kultúry a vzdelanosti v regióne.  Ak by USA normalizovali vzťahy s Iránom, získali by prístup k jeho gigantickým zásobám ropy a zemného plynu, čím by znížili regionálny vplyv Ruska a Číny.[11]
 
Výraznou mierou by tiež prispeli k riešeniu izraelsko-palestínskeho konfliktu a tiež konfliktu Izraelu s Hizballáhom a Sýriou, keďže Teherán by už nemal potrebu do nich zasahovať. Súčasným znížením pomoci pre Izrael by došlo k oslabeniu pozície židovských náboženských radikálov, vďaka čomu by Izrael mohol hrať na Blízkom východe konštruktívnejšiu úlohu. To by znamenalo aj uzatvorenie izraelsko-sýrskej mierovej zmluvy a prehĺbenie kooperácie Západu so Sýriou. EÚ by nadviazaním energetického dialógu s Iránom mohla znížiť svoju závislosť na Rusku čím by sa vnútorne posilnila a dokázala by na globálnej scéne pôsobiť ako relevantnejší aktér.
 
 
Protiargumentom môže byť, že Američania by si týmto krokom znepriatelili Saudskú Arábiu. Je ale nutné zdôrazniť, že za saudsko-iránsky antagonizmu je do veľkej miery zodpovedná americká anti-iránska propaganda a vojna v Iraku. Ak by sa USA stali spojencom Iránu, samozrejme by mohla Saudská Arábia vzhľadom na dobré saudsko-čínske hospodárske styky prejsť v geopolitickej hre na stranu Pekingu. To by mohla byť aj výhoda, keďže USA by mohli začať otvorene zasahovať proti Saudom, ktorí financujú medzinárodné teroristické skupiny, čo by taktiež prispelo k stabilizácii bezpečnostnej situácie v Iraku.
 
Okrem toho ako už bolo spomenuté, väčšina moslimov v Egypte, Turecku a Sýrii neprejavuje sympatie k netolerantnej wahábistickej forme saudského islamu.  Každopádne je ale lepšie nadviazať dobré spojenectvo s Iránom, než pokračovať v neúprimných vzťahoch so Saudskou Arábiou.[12] Viacerí analytici v posledných rokoch upozorňujú, že Saudská Arábia sa aj tak snaží o upevnenie vzťahov s Čínou (Prados, 2006).
 
Domnievame sa však, že normalizácia vzťahov Iránu so Západom by nemusela nevyhnutne znamenať ukončenie saudsko-amerického partnerstva. Saudské elity sú už dlhé desaťročia westernizované a miliardy dolárov získané z predaja ropy investujú predovšetkým na Západe. Ich obchodné záujmy v Európe a USA by im podľa nášho názoru zabránili v úplnom ukončení svojho politického spojenectva s Washingtonom.    
Ak by aj teoreticky došlo k ukončeniu saudsko-amerického spojenectva, strata saudských ropných zásob by mohla byť vykrytá z irackej ropy. Zmierenie medzi Iránom a Washingtonom by totiž výrazne prispelo k stabilizácii Iraku, čo by aj zlepšilo podmienky pre ťažbu ropy. Nespochybniteľným faktom zostáva, že Irán má omnoho väčší vplyv v Iraku než Saudská Arábia (Ahrari, 2006).
 
Podľa súčasných odhadov má Irak ropné zásoby v objeme 112 mld. barelov kým Saudská Arábia 267 mld. Tieto odhady sú však založené na údajoch z geologických prieskumov, ktoré prebehli asi pred 30 rokmi. Väčšina púštnej oblasti v západnom Iraku zostáva takmer úplne nepreskúmaná. Niektorí experti predpokladajú, že Irak by mohol mať dokonca najväčšie zásoby ropy na svete na úrovni až 350 mld. barelov. Tieto odhady naznačujú dáta z geologických analýz vykonaných v roku 2008 (Verma, 2008). 

O americkej stratégii voči Iránu však nemožno uvažovať len v dlhodobej perspektíve. Americké záujmy sú ohrozované aj v súčasnosti, keďže situácia na Blízkom východe môže kvôli saudsko-izraelsko-americko-iránskemu napätiu eskalovať prakticky hocikedy. Stačí len jeden chybný krok, keď jedna zo strán psychicky nezvládne situáciu pričom môže neprimerane zareagovať na provokáciu zo strany nepriateľa tak, ako tomu bolo v lete 2006 v prípade vojny Izraela proti Hizballáhu. Znepokujúce predovšetkým je, že až 66% občanov Izraela podporuje vojenský útok na iránske jadrové zariadenia (66% izraelských Židov je za útok proti Iránu, 2009).
 
Predpokladáme, že takýto útok by nezostal bez reakcie a Irán by zrejme zaútočil na Izrael raketami stredného doletu, pričom by zrejme využil ako vojenskú silu aj Hizballáh. Do situácie by sa zrejme nechali zatiahnuť aj USA, čo by celú situáciu ešte vyhrotilo. V prípade, že by bol Irán zahnaný do kúta a v danom momente by už disponoval jadrovou zbraňou, nedalo by sa úplne vylúčiť jej použitie. Z iránskych dejín si musíme vziať ponaučenie, že Iránci sa nesmú dostať do bezvýchodiskovej situácie – tento inak vysoko civilizovaný národ sa za extrémnych okolností môže správať radikálne.[13]
 
Vojnový konflikt medzi Iránom na strane jednej a americko-izraelskou alianciou na strane druhej by ťažko zasiahol globálnu ekonomiku. Nepochybne by došlo k zničeniu mnohých ropných zariadení či už v Iráne alebo Saudskej Arábii, keďže Saudi by zrejme tiež nezostali v konflikte bokom. Okrem toho by sa iránske námorníctvo zrejme pokúsilo o blokádu a zamínovanie Hormúzskej úžiny, z ktorej sa dostáva ropa z Perzského zálivu na svetové trhy.
   
Je teda zjavné, že pre USA a celý Západ by bolo najefektívnejšie, keby Washington zmenil svoj postoj k Teheránu. Môže to znieť naivne no podľa nás je zjavné, že ak by USA zmiernili rétoriku voči Iránu, mohlo by to urýchliť pád islamistického režimu v Teheráne, keďže iránsky národ by sa necítil byť pod dvojitým tlakom tak ako v súčasnosti.


 
 
ZÁVER
 
   
Táto práca objasnila základné vzťahy týkajúce sa bezpečnostnej dynamiky Blízkeho východu. V rámci možností sme načrtli aj nedostatky americkej stratégie voči Iránu ako aj celému regiónu a následne sme navrhli jej optimalizáciu. Síce je možné namietať, že naša hypotéza týkajúca sa efektívnosti alternatívnej americkej zahraničnopolitickej stratégie voči Iránu je naivná. My s tým nesúhlasíme a sme presvedčení, že naša hypotéza je správna. Do veľkej miery však uznávame, že je zrejme naivné v najbližších rokoch očakávať zmenu postoja amerických elít voči Iránu. Súčasná vnútropolitická konfigurácia USA zmene kurzu v tomto ohľade nepraje. Príčiny treba hľadať predovšetkým v silnom postavení pro-izraelských lobistických skupín v americkom politickom systéme.
 
Preto nie je prekvapujúce, že podľa prieskumov verejnej mienky z marca 2010 si viac ako polovica Američanov myslí, že Irán je v prípade úspešného vývoja jadrovej zbrane pripravený k jadrovému útoku na Izrael (Shulman, 2010).

 Je zjavné, že je veľmi náročné viesť otvorenú zahraničnopolitickú debatu pokiaľ americká verejná mienka vykazuje ostré proti-iránske tendencie. Na druhej strane je to prirodzené po ponížení, ktoré USA zažili, keď v roku 1979 iránski radikáli na 444 dní obsadili americkú ambasádu v Teheráne. 
 
 
Situácia ale nie je úplne beznádejná. Ďalšie prieskumy verejnej mienky ukazujú, že väčšina Američanov síce sympatizuje s Izraelom, avšak 51% občanov USA je presvedčených, že izraelské osídľovanie Západného brehu Jordánu ohrozuje mier na Blízkom východe ako aj strategické záujmy USA (New Poll on American Attitudes Toward the Israeli-Palestinian Conflict, 2010). Politológovia si to vysvetľujú demografickými zmenami, ktorými USA v súčasnosti prechádzajú. Je síce pravdou, že americkí kresťanskí konzervatívci prepojení na pro-izraelských lobistov majú v amerických politických a podnikateľských kruhoch silné postavenie.
 
Títo konzervatívci sú v prevažnej miere voličmi Republikánskej strany (Unger, 2008). V najbližších rokoch ich však čaká postupná marginalizácia v rámci amerického elektorátu. V americkej spoločnosti totiž budú čoraz početnejšie a dominantnejšie postavenie získavať Hispánci, Afroameričania, Aziati a ďalšie etniká, ktoré boli doposiaľ označované za menšiny (New Poll on American Attitudes Toward the Israeli-Palestinian Conflict, 2010). Dokonalým dôkazom pre toto tvrdenie je aj volebné víťazstvo Baracka Obamu – USA si prvýkrát v histórii zvolili za prezidenta občana tmavej pleti. A práve od týchto „menšín“ politológovia očakávajú kozmopolitnejšie a liberálnejšie zahraničnopolitické názory.
 
O niekoľko rokov to v praxi môže znamenať, že v dôsledku demografických zmien sa z hľadiska konštruktivizmu začne meniť identita USA. A to v konečnom dôsledku môže ovplyvniť aj vzťah USA k Izraelu, Iránu a celému Blízkemu východu.
 
 
Poznámky
[1] Túto tézu chceme podložiť faktom, že hoci väčšina palestínskych radikálov tiež chápe svoj boj proti Izraelu ako náboženskú povinnosť, na rozdiel od židovských extrémistov si túto povinnosť nevysvetľuje v apokalyptických termínoch. Sme presvedčení, že apokalyptické chápanie politiky je veľmi nebezpečné a to najmä keď židovskí extrémisti dostávajú bohaté dotácie od amerických kresťanských sionistov. Pre ilustráciu uveďme, že až 59% Američanov verí v príchod Apokalypsy a veľká časť z nich je presvedčená, že záverečný boj dobra a zla sa odohrá na Blízkom východe  (Unger, 2007, s. 19)
[2] Turecko sa ako nestály člen BR OSN (do 31.12.2010) snaží na multilaterálnej úrovni lobovať proti prijatiu ďalších sankcií OSN voči Iránu. Podobnú aktivitu vyvíja aj v rámci bilaterálnych rokovaní so západnými partnermi tak ako tomu bolo 29.3.2010 počas rokovania tureckého premiéra Erdogana s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou počas jej návštevy Turecka (Erdogan: Nuclear Armed Countries Urge Iran Sanction, 2010)
[3] Veľmi zaujímavou je skutočnosť, že turecko-izraelská obchodná výmena začala prudko rásť v roku 2002 kedy sa v Turecku dostala k moci strana AKP, ktorú mnohí označujú za islamistickú. Kým v roku 2002 bola obchodná výmena na úrovni 1,4 mld. USD ročne v roku 2008 dosiahla objem 3,3 mld. USD. (Turkey-Israel Trade Volumes...,2008) Turecká armáda je okrem toho takmer existenčne závislá na dovoze izraelských vojenských technológií (Sariibrahimoglu, 2009)
[4] Vyše 60% zahraničného obchodu Ruska tvorí predaj energonosičov. A až 52% zahraničného obchodu Rusko realizuje práve s členskými štátmi EÚ. Preto by prípadný predaj iránskeho plynu na európsky trh výrazne ohrozil hospodárske záujmy Moskvy (European Commission: Russia Trade, 2010) Moskva na druhej strane využíva zemný plyn aj ako geopolitický nástroj na udržiavanie Ukrajiny vo svojej sfére vplyvu, keďže podľa Georgea Friedmana je „Ukrajina základom ruskej bezpečnosti. Ak by Ukrajina vstúpila do NATO, Rusko by sa ocitlo v smrteľnom nebezpečenstve“ (Friedman, 2009, s. 112) Ukrajina musí importovať až 80% ropy a 77% zemného plynu, pričom hlavným dodávateľom je práve Rusko (US Department of State, 2009) A práve cez Ukrajinu majú viesť tri alternatívne trasy potenciálnych plynovodov, ktoré by mohli prepravovať iránsky plyn do Európy (Socor, 2005)
[5] Samozrejme dôležitým faktorom v relatívne umiernenom postoji EÚ k Iránu je aj skutočnosť, že únia ako celok v rámci svojej zahraničnopolitickej stratégie aplikuje primárne princípy soft power. Pojem soft power prvýkrát použil profesor Harvardskej univerzity Joseph S. Nye. Podľa neho znamená soft power „schopnosť ovplyvniť iných, aby konali tak, ako to od nich chcete“. Inými slovami ide o „ schopnosť ovplyvniť iných aktérov nie vojenskou alebo ekonomickou mocou, ale kultúrnym, hodnotovým vplyvom“ (Geist, 2006, s. 1) To objasňuje, prečo má EÚ väčšiu vôľu než USA, riešiť iránsku krízu diplomatickou cestou.
[6] USA jednoznačne potrebujú silnú a najmä jednotnú EÚ ako dôležitého partnera pri presadzovaní svojich globálnych mocenských záujmov. Je neoddiskutovatelné, že práve EÚ je najbližším spojencom USA. Avšak únia bez jasnej vízie o svojom budúcom postavení vo svete, ktorá dopláca na spory medzi členskými štátmi nemôže byť pre Washington naozaj relevantným politickým partnerom. Práve otázka energetickej politiky vo vzťahu k Rusku je jedným z problémov, ktorý vytvára napätie v rámci EÚ a oslabuje ju. Únia totiž zatiaľ nie je schopná uzniesť na jednotnej energetickej politike. 
[7] Podstatou izraelského odstrašovania je viera regionálnych štátov v izraelské vlastníctvo jadrových zbraní a v odhodlanie židovského štátu použiť tieto zbrane v prípade, že by mu hrozilo existenciálne nebezpečenstvo v dôsledku mohutnej invázie moslimských armád.  Oficiálne sa totiž Izrael k svojmu jadrovému arzenálu nepriznáva (Beehner, 2006)
[8] Dôkazom našich tvrdení je aj preukázateľne pozitívny postoj neúspešného prezidentského kandidáta umiernených reformistov Mussáviho k iránskemu jadrovému programu. Preto sa domnievame, že ak by aj v júni 2009 došlo k porážke Ahmadinedžáda v prezidentských voľbách, americko-iránske vzťahy by sa príliš nezmenili, ak by USA nerevidovali svoju zahraničnopolitickú paradigmu. 
[9] Tento argument by niekto mohol vyvrátiť s tým, že minulosť nemusí nevyhnutne ovplyvňovať aj budúce správanie sa aktéra – najmä ak to hodnotíme z hľadiska neorealizmu. Uznávame, že vývoj budúcnosti nikdy nie je možné predpovedať na 100%. Sme však presvedčení, že z pohľadu konštruktivizmu má historický vývoj aktéra veľmi veľký vplyv aj na budúci vývoj jeho strategických postojov.
[10]Inými slovami príčinou americko-iránskeho napätia je aj fakt, že Američania nechcú uznať rolu, ktorú si Irán v kontexte svojho historicko-kultúrneho vývoja nárokuje – teda rolu rešpektovaného regionálneho aktéra. Medzi Američanmi panuje silná „iránofóbia“. Dôkazom je aktuálny prieskum verejnej mienky, podľa ktorého za druhú najväčšiu hrozbu americkej bezpečnosti až 61% Američanov považuje Irán a jeho vojenské sily. Na prvom mieste je medzinárodný terorizmus s 81%, kým Čínu (s jej neporovnateľne silnejšou armádou než je iránska) za hlavnú hrozbu považuje 46% opýtaných a Rusko len 23% (Jones, 2010)
[11]To by prirodzene nemuselo znamenať prerušenie iránsko-ruských resp. iránsko-čínskych vzťahov. Rozhodne nemožno vnímať interakcie Iránu s USA a EÚ na jednej strane a Ruskom a Čínou na strane druhej ako hru s nulovým súčtom. Každopádne sme ale presvedčení, že iránske vedenie si uvedomuje, že normalizácia vzťahov s USA a EÚ by pre neho bola strategicky výhodnejšia než pokračovanie kooperácie s Ruskom na súčasnej úrovni. Hlavným dôvodom je fakt, že Rusko a Irán sú potenciálni rivali vo sfére energetiky, keďže obaja majú v záujme vyvážať svoje energonosiče na európsky  trh (ale aj čínsky). Dôležité tiež je, že Rusi a Iránci si v skutočnosti príliš nedôverujú a súčasná rusko-iránska spolupráca je založená primárne na anti-amerikanizme. Z historického hľadiska sa ale o veľa spoločných záujmov neopiera. Ako tvrdí britský publicista Michael Purcell „iránska nedôvera voči USA siaha 50 rokov dozadu, nedôvera Iráncov voči Rusku však trvá viac ako dve storočia“ (Purcell, 2009) Z hľadiska konštruktivizmu bola iránska identita nesporne viac formovaná pod vplyvom európskej než ruskej civilizácie hoci od 18.stor. dochádzalo k intenzívnym rusko-perzským/iránskym vojensko-politickým interakciám. Ako tvrdí profesor Dmitry Shlapentokh, Rusi sú voči Iráncom tiež podozrievaví. Je to spôsobené hlavne silným ruským nacionalizmom, ktorý sa neraz premieta až do rasistickej nenávisti voči všetkým ne-ruským národom – hlavne ázijského pôvodu (The Rise and Rise of Russian Nationalism, 2009) V kontexte traumy z dvoch vojen v Čečensku sa ruský nacionalizmus negatívne zameriava aj na moslimský svet ako taký, čo prirodzene zlým spôsobom ovplyvňuje aj vnímanie Iráncov zo strany Rusov.  (Shlapentokh, 2009, s. 53-54) Podľa prieskumov verejnej mienky len 37% Rusov vníma Irán pozitívne (Russian-Iranian Relations, 2006)  Z tohto dôvodu predpokladáme, že prípadné zmierenie sa Západu s Iránom by mohlo mať veľmi vážny dopad na rusko-iránske vzťahy. Inak by to bolo s čínsko-iránskymi vzťahmi, ktoré by podľa nás boli udržiavané aj naďalej na relatívne stabilnej úrovni. Čína totiž z energetického hľadiska Irán potrebuje a iránske vedenie si zase uvedomuje obrovský význam Číny ako odberateľa energonosičov. Po znížení napätia medzi Iránom a Západom by však Čína nemohla v rámci svojich vzťahov vyvíjať protizápadné aktivity ako je tomu v súčasnosti, keď napr. tajne pomáha Iráncom  pri vývoji balistického programu. V konečnom dôsledku nemôže v žiadnom prípade logicky obstáť tvrdenie, že Irán nemá vôbec záujem normalizovať vzťahy so Západom. Stačí si len uvedomiť úroveň iránsko-európskych obchodných vzťahov.  Nemecko bolo druhým hlavným exportérom do Iránu za rok 2008. V prvej desiatke exportných partnerov Iránu sa umiestnilo aj Švajčiarsko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko (Nemecko druhým hlavným exportným partnerom Iránu, 2009)
[12]Keďže súkromné saudské zdroje intenzívne financujú al-Kájdu a Taliban (Al-Qaeda Faces Funding Crisis, 2010)
[13]Ako tomu bolo napr. v prípade útokov „ľudských vĺn“ počas iracko-iránskej vojny čo sme spomínali v druhej kapitole.
 
Zdroje:
 
30 Years After Bread Riots, Egypt Reform Moves Forward. 2007 [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.dailystaregypt.com

66% izraelských Židov je za útok proti Iránu. 2009. [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

AHRARI E. 2006. Saudi Arabia and Iran in Iraq fix .[online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.atimes.com

AL-RASHEED M. 2002. A history of Saudi Arabia. Cambridge: Cambridge University Press, 2002. 255 s. ISBN 978-052-1644-129

ALSHARIF Y. 2008. Are There Any Muslims In Turkey? [online]. Qantara: Dialogue with the Islamic World. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.qantara.de

Al-Qaeda faces funding crisis. 2009 ? [online]. BBC World News [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://news.bbc.co.uk

Arab League Declaration on the Invasion of Palestine. 1948.[online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.jewishvirtuallibrary.org/

ARMOJAND S. 2000. Civil Society and the Rule of Law in the Constitutional Politics of Iran Under Khatami – Iranian President Mohammad Khatami. In B-Net Today [online]. Chicago: B-Net, 2000 [cit. 27.02.2010]. Dostupné na internete: http://findarticles.com

ARMSTRONG K. 2006. The Great Transformation: The World in the Time of Buddha, Socrates, Confucius and Jeremiah. London: Atlantic Books, 2006. 469 s. ISBN 978 1 84354 056 4

ARNOLD J. 2009. Saddam Hussein’s Iraq. Minneapolis: Twenty-First Century Books, 2009. 160.s. ISBN 978-082-258-6654

AXWORTHY M. 2009. Dějiny Iránu. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2009. 319 s. ISBN 978-80-7106-994-2

BASHIRI I. 1999. Sadeq Hedayat’s Life. In Sadeq Hedayat’s Corner [online]. Minnesota: Sadeq Hedayat’s Corner, 1999 [cit. 18.02.2010]. Dostupné na internete: http://www.angelfire.com

BARŠA P., CÍSAŘ O. 2008. Anarchie a řád ve světové politice. Praha: Portál, 2008. 560 s. ISBN 978-80-7367-094-8

BAXTER E. 2009. Saudi 13th most competitive country in World Bank ratings [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.arabianbusiness.com

BEEHNER L. 2006. Israel’s Nuclear Program and Middle East Peace [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.cfr.org

BOSTOM A. 2005. Killing from Qur’anic Piety: Tamerlane’s Living Legacy. In American Thinker [online]. El Cerrito: American Thinker, 2005 [cit. 15.02.2010]. Dostupné na internete: http://www.americanthinker.com

BISHARA M. 2010. Islam Can Not Always Be Blamed. In Ikhwan Web [online]. Káhira: The Muslim Brotherhood Official English web site, 2010 [cit. 03.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.ikhwanweb.com

BRZEZINSKI Z. 2008. The World Crisis: The Way Forward After Iraq. London: Constable, 2007. 250 s. ISBN 978-1-84529-870-8

BURKE J. 2007. On the Road to Kandahar. London: Penguin Books, 2007. 297 s. ISBN 978-0-141-02435-6

BUZAN B., WAVER O. 2003. Regions and Powers: The Structure of International Security. Cambridge: Cambridge University Press, 2003. 556 s. ISBN 978-0521891110

CAGAPTAY S. 2007. Secularism and Foreign Policy in Turkey, In Policy Focus #67[online]. Washington: Washington Institute for Near East Policy, 2007 [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.washingtoninstitute.org

Can Saudi Arabia Reform Itself? [online]. 2004. International Crisis Group. [cit. 01.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

CARTER J. 2007. Palestine: Peace Not Apartheid. London: Simon&Schuster, 2007. ISBN 978-1-84739-154-4

CAVALLI-SFORZA L., MENOZZI P., PIAZZA A. 1993. The History and Geography of Human Genes. Princeton: Princeton University Press, 1993. 428 s. ISBN 978-0691029054

CLAWSON P., HENDERSON S. 2005. Reducing Vulnerability to Middle East Energy Shocks. In Policy Focus #49 [online]. Washington: Washington Institute for Near East Policy, 2005 [cit. 12.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.washingtoninstitute.org

COHEN A. 2007. Russia's New Middle Eastern Policy: Back to Bismarck?.[online]. 2007. Jerusalem Center for Public Affairs.[cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.jcpa.org

COLE J. 2009 Engaging the Muslim World. New York: Palgrave Macmillan, 2009. ISBN 978-0-230-60754-5

CORBIN H. 1962. History of Islamic Philosophy. London: The Institute of Ismaili Studies, 1962. 445 s. ISBN 978-071-030-4162

Crude Oil and Total Petroleum Imports Top 15 Countries .[online]. 2010. U.S. Energy Information Administration. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.eia.doe.gov

ČEJKA M. 2005. Izrael a Palestina. Brno: Centrum strategických studií, 2005. ISBN 80-903333-9-7

Čína investuje 3 mld. USD do iránskych rafinérií. 2009 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

Čína tajne podporuje iránsky balistický program,.2009 2009 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

DEAN C., FEARS D. 2006. Negative Perception of Islam Increasing. [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.washingtonpost.com

DOGRU A. 2008. Why Are Neocons Attacking Turkey? [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.turkishforum.com.tr

Egyptian Public to Meet Obama with Suspicion .[online]. 2009. World Public Opinion. cit. 03.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.worldpublicopinion.org

Egypt's Muslim Brothers: Confrontation or Integration?.[online]. 2008. International Crisis Group. [cit. 03.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

Egyptian: Pharos give up Arabization. 2003. [online].[cit. 02.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.arabicnews.com

EL-MESSIRI S. 1978. Ibn al-balad: a concept of Egyptian identity. London: Brill, 1978. ISBN 978-900-405-6640

Engaging Syria? Lessons from the French Experience [online]. 2009. International Crisis Group. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

Erdogan: Nuclear Armed Countries Urge Iran Sanction[online]. 2010. Press TV. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.presstv.ir

ERIM B., WILLIAMS B. 2010. Turkish Jihadis Respond to Ankara's Anti-Al-Qaeda Operations .[online]. In Terrorism Monitor Volume: 8 Issue: 5. Washington: Jamestown Foundation [cit. 02.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

EÚ podporí vytvorenie „de facto“ palestínskeho štátu. 2009 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

Facing the Hard Truths About Energy. .[online]. 2007. National Petroleum Council. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete:
http://downloadcenter.connectlive.com

FARROKH K. 2010. What Does the Term Middle East mean? [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.rozanehmagazine.com

FAZEL N., LADJEVARDI H. 2007. Iranian Identity and the Future of Iran.[online]. London: Association des Chercheurs Iraniens, 2007 [cit. 26.02.2010]. Dostupné na internete: http://www.iranian.com

FELGENHAUER P. 2009. Tensions Increase in the Gulf over Iranian Nuclear Projects. In Eurasia Daily Monitor Volume: 6 Issue: 39.[online]. Washington: Jamestown Foundation, 2009 [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

FISK R. 2009. The rotten state of Egypt is too powerless and corrupt to act [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.independent.co.uk

Francúzsko znižuje tlak na Hamas. 2009 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk/index.php?option=com_ares&task=list_argument&obj=18

Francúzsky prezident nespokojný s Liebermanom.  2009 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

Francúzsky Total bude asistovať Iránu pri ťažbe ropy v Perzskom zálive.  2009 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk/

FREEDMAN R. 1998. Russia's Middle East Ambitions.[online]. In Middle East Quarterly Volume 3.[online]. Washington: Middle East Forum, 1998 [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.meforum.org

French Relations with Iran: A Tumultuous Relationship. 2008. .[online].Réalité EU [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.realite-eu.org

FREEDMAN O. 2006. Russia, Iran and the Nuclear Question: The Putin Record, 2006. Carlisle: U.S. Army War College. 62 s. ISBN 1-58487-256-X

FRIEDMAN G.2010. Israel, Turkey and Low Seats.[online]. Stratfor [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.stratfor.com

FRIEDMAN G. 2009. The Next 100 Years. New York: Doubleday, 2009. ISBN 978-0-385-52294-6

GARDINER S., LEAVER E. 2009. Russia and Iran Get Strategic.[online]. Foreign Policy in Focus.[cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.fpif.org

GEIST R. 2006. Ako je to s Marsom a Venušou. In Euro-Atlantic Quaterly [online]. Banská Bystrica: Slovenská atlantická komisia, 2006 [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.eaq.sk

GERSTEN B., RAPHAELI N. 2008. The Iran-Syrian Alliance: The Economic Dimension.[online]. In Middle East Analysis. Washington: Global Politician, 2008 [cit. 10.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.globalpolitician.com

GUTMANN L. 2003. Shame, Honor and Terror in the Middle East. In Campus Watch in the Media.[online]. Philadelphia: Campus Watch [cit. 27.02.2010]. Dostupné na internete: http://www.campus-watch.org

HARLING P. 2010. The Middle East Dangerous Equilibrium. In International Crisis Group Media and Speeches [online]. Brusel: International Crisis Group.[cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

HARRISON F. 2006. Women graduates challenge Iran. In Inside Iran in Depth.[online]. Tehran: BBC News. [cit. 27.02.2010]. Dostupné na internete: http://news.bbc.co.uk

HENDERSON S., SCHENKER D. 2009. Paradoxes of Egyptian-Saudi Relations. In Op-Eds and Articles. [online]. Washington: The Washington Institute for Near East Policy, 2009 [cit. 08.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.washingtoninstitute.org

HIGGINS A. 2007. Inside Iran's Holy Money Machine. In The Wall Street Journal. [online]. New York: The Wall Street Journal, 2007 [cit. 27.02.2010]. Dostupné na internete: http://online.wsj.com

HINNENBUSCH R. 2003. The International Politics of the Middle East. Manchester: Manchester University Press, 2003. 240 s. ISBN 978-0719053467

HITTI P. 2004. History Of Syria: Including Lebanon And Palestine. London: Gorgias Press LLC, 2004. 749 s. ISBN 978-159-333-1191

HOLGATE S. 2005. Persian Poet Rumi Conquers America. In Pars Times.[online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.parstimes.com

HOROWITZ A. 2009. Tábor skrotených teroristov. In GEO, roč. 5, 2009, číslo 9. ISSN 1336-8001, s. 86-93

HOWARD R. 2009. Iránska ropa. Praha: Deus, 2009. ISBN 978-8-087-08758-9

China Investst $3B to Develop Iran Refines[online]. 2009. Press TV. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.presstv.ir

Iran: Ahmadi-Nejad's Tumultuous Presidency [online]. 2007. International Crisis Group. [cit. 26.02.2010]. Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

Iran, China sign $5 bln gas deal.[online]. 2009. Iran Focus [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.iranfocus.com

Iran its Neighbours and the Regional Crisis.[online]. 2006. Chatham House [cit. 09.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.chathamhouse.org.uk

Iran Oil Data .[online]. 2010. U.S. Energy Information Administration .[online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.eia.doe.gov

Iran, Russia, Azerbaijan Sign Railroad Cooperation Agreement.[online].2009. Fars News Agency.[cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://english.farsnews.com

IRGC buys Telecomunication Company of Iran in biggest ever bourse deal.[online].2009. Paywand News.[cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.payvand.com

ISHMAEL S. 2007. The 25 Most Intriguing Hedge Funds.[online].2007. .[cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://ftalphaville.ft.com

Israel's Religious Right and the Question of Settlements. [online]. 2009. International Crisis Group. [cit. 05.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

Izrael sa možno napojí na plynovod South Stream [online], 2009, [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

JONES J. 2010. In U.S., 6 in 10 View Iran as Critical Threat to U.S. Interests [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.gallup.com

KAM E. 2010. Would Palestinian state stymie Iran's plans? [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.thewashingtoninstitute.org

KINNANDER E. 2010. The Turkish-Iranian Gas Relationship: Politically Successful, Commercially Problematic. Oxford: Oxford University Press, 2010. 33 s. ISBN 978-1-907555-01-5

KHALAJI M. 2008. Apocalyptic Politics: On the Rationality of Iranian Policy. In Policy Focus #79 [online]. Washington: The Washington Institute for Near East Policy, 2008 [cit. 26.02.2010]. Dostupné na internete: http://www.thewashingtoninstitute.org

KHATAMI M. 1998. Transcript of Interview with Iranian President Mohammad Khatami. In cnn.com [online]. Atlanta: Cable News Network Inc., 1998 [cit. 26.02.2010]. Dostupné na internete: http://edition.cnn.com

KNOBLOCH E. 2008. Nomádi a Rusové. Praha: Triton, 2008. 373 s. ISBN 978-80-7254-975-7

KRAMER M. 1993. Arab Nationalism: Mistaken Identity [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.martinkramer.org

KRAUTHAMMER C. 2005. In Iran, Arming for Armageddon [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.realclearpolitics.com

KREJČÍ O. 2006. Korene terorizmu – psychologický aspekt. In Euro-Atlantic Quaterly [online]. Banská Bystrica: Slovenská atlantická komisia, 2006 [cit. 11.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.eaq.sk

KUMARASWAMY P. 2006. At What Cost Israel-China Ties, In The Middle East Quarterly Volume XIII, Number 2, 2006 [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.meforum.org

KUNTZEL M. 2006. Ahmadinejad’s Demons. In Articles by Mathias Kuntzel [online]. Hamburg: Scholars for Peace in the Middle East, 2006 [cit. 26.02.2010]. Dostupné na internete: http://www.matthiaskuentzel.de

LACINER S. 2008. Mistrust Problem in Turkey-Iran Relations. [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.turkishweekly.net

Larijani: Obama should adress Clinton problem [online]. 2010. Press TV. [cit. 07.03.2010]. Dostupné na internete: http://presstv.com

LEUPP G. 2007. 300 vs. Iran (and Herodotus) [online]. [cit. 07.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.counterpunch.org

LEVITT M. 2005. A Hamas Headquarters in Saudi Arabia? In PeaceWatch #521 [online]. Washington: The Washington Institute for Near East Policy, 2005 [cit. 07.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.washingtoninstitute.org

LEWIS, B. 2007. Dějiny Blízkeho východu. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2007. ISBN 978-80-7106-926-3

Living with Iran’s teror label. 2007. [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://news.bbc.co.uk

LOBE J. 2009. Iran: New Poll Finds Strong Domestic Support for Regime. In The Story Underneath [online]. Washington: IPS News Service, 2009 [cit. 27.02.2010], Dostupné na internete: http://ipsnews.net

MA X. 2008. China’s Energy Strategy In The Middle East[online]. [cit. 03.04.2010], Dostupné na internete: http://www.mees.com

MAHDAVI M. 2004. Islamic Forces of the Iranian Revolution: A Critique of Cultural Essentialism. In Iran Analysis Quarterly [online] Cambridge, Massachusetts: Massachusetts Institute of Technology, 2004 [cit. 27.02.2010]. Dostupné na internete: http://web.mit.edu
 
MEARSHEIMER, J., WALT S. 2007. The Israel Lobby and US Foreign Policy. London: Penguin Books, 2007. ISBN 978-0-141-03123-1

MOGAHED D., RHEAULT M. 2008. Iranians, Egyptians, Turks: Contrasting Views on Sharia.In Gallup World News.[online]. Washington: Gallup Poll, 2008 [cit. 03.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.gallup.com

NAGGAR M. 2010. Flirter im Hisbollah Viertel. In Deutsche Welle Kultur und Leben .[online]. Bonn: Die Deutsche Welle, 2010 [cit. 09.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.dw-world.de

NATTA D., O'BRIEN T. 2003. Flow of Saudi's Cash to Hamas is Scrutinized. [online]. New York: The New York Times, 2003. [cit. 07.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.nytimes.com

NEUGER J. 2007. Turkish Support for Joining EU Plunges Poll Shows, In Bloomberg News [online], New York: Bloomberg L.P., 2007. [cit. 02.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.bloomberg.com

Nemeckí podnikatelia chcú viac investovať v Iráne. 2009 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

Nemecká Bayerngas a indická Oil and Natural Gas Corp investujú v Iráne. 2009. .[online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

Nemecko druhým najväčším exportérom do Iránu. 2009 .[online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

New Poll on American Attitudes Toward the Israeli-Palestinian Conflict. 2010 [online]. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.blognewsweb.com

NILOOFAR H. 2003. Sacred Language, Ordinary People: Dilemmas of Culture and Politics in Egypt. London: Palgrave Macmillan, 2003. 208 s. ISBN 978-0312-238-971

NORDLAND R. 2008. The Last Egyptian Belly Dancer, In Newsweek Culture.[online]. New York: Newsweek Magazine, 2008. [cit. 03.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.newsweek.com

Nurturing Instability: Lebanon's Palestinian Refugee Camps. 2009.[online].International Crisis Group. [cit. 14.03.2010],  Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

OMRAN E., LEAMAN O., 1998. Al-Afghani. In Islamic Philosophy [online]. Cambridge: Routledge Encyclopedia of Philosophy, 1998 [cit. 18.02.2010],  Dostupné na internete: http://www.muslimphilosophy.com

PANT H. 2006. Saudi Arabia Woos China and India. In The Middle East Quarterly [online]. Washington: Middle East Forum, 2006 [cit. 14.03.2010],  Dostupné na internete: http://www.meforum.org

PRADOS A. 2006. Saudi Arabia: Current Issues and U.S. Relations [online]. Washington: Congressional Research Service, 2006 [cit. 14.03.2010],  Dostupné na internete: http://docs.google.com

PERRY T. 2007. Lebanon DNA May Yet Heal Rifts. In Reuters News Service [online]. Byblos: Thomson Reuters, 2007 [cit. 12.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.reuters.com

POLLOCK D. 2010. Saudi View of Iran. In Real Clear World [online]. Washington: Real Clear World, 2010 [cit. 06.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.realclearworld.com

PSA target metrics for the UK research base. 2005 [online]. UK Department of Trade and Industry [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.berr.gov.uk/

PURCELL M. 2009. Why Iran will never really trust its Russianfriends'[online].[cit.03.04.2010].Dostupné na internete: http://news.scotsman.com

REPA J. 2005. EU Views on Turkish bid [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://news.bbc.co.uk

RITTER S. 2008. Cíl Irán. Praha: Mladá Fronta, 2008. ISBN 978-80-204-1793-0

Russia-Iranian Relations. 2006 .[online]. The Public Opinion Foundation Database [cit. 03.04.2010], Dostupné na internete: http://bd.english.fom.ru

Russia Trade 2010.[online]. European Commission [cit. 03.04.2010], Dostupné na internete: http://ec.europa.eu

SAHIMI M. 2005. Iran’s Nuclear Program. [online]. [cit. 03.04.2010], Dostupné na internete: http://www.comw.org

SAKR E. 2010. Hariri calls for New Era in Relations with Syria. In Daily Star News [online]. Bejrút: The Daily Star News Inc., 2010. [cit. 14.03.2010], Dostupné na internete:
http://www.dailystar.com.lb

SALÍNI M. 2009. Problém identity a identifikácie Turecka v európskych štruktúrach. In Project ARES – Analýzy a publikácie [online]. Banská Bystrica: OZ Project ARES – Crisis and Conflict Monitoring Network, 2009. [cit. 01.03.2010], Dostupné na internete: http://www.projectares.sk
 
SARIIBRAHIMOGLU L. 2009. Turkey's Military Procurement Dilemma with Israel [online]. [cit. 03.04.2010] Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

SATRAPI M. 2008. Persepolis: A State of Mind. In Literal [online]. Mexico City: Lloyd International, 2008 [cit. 27.02.2010] s. 44-47 , Dostupné na internete: http://www.literalmagazine.com

Saudi Arabia Profile. 2010.[online]. CIA World Factbook [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: https://www.cia.gov

Saudi King meets Chinese minister on economic, trade ties. 2010. [online]. Xinhua News Agency [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://news.xinhuanet.com

SHLAPENTOKH D. 2009. Russian Elite Image of Iran: From the Late Soviet Era to the Present, 2009. Carlisle: U.S. Army War College. 99 s. ISBN 1-58487-398-1

SHULMAN R. 2010. Poll of Americans on Arab-Israel conflict online]. [cit. 14.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.examiner.com

SCHEINESON A. 2009. The Shanghai Cooperation Organization [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.cfr.org

Schroder bránil Gazprom a Kremeľ. 2006 [online]. Denník Pravda [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk
 
SIMPSON G., SOLOMON J. 2009. Fresh Clues of Iranian Nuclear Intrigue. [online]. The Wall Street Journal [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://online.wsj.com

SLOANE P. 2007. Egyptians Support Iran Against Israel and US According to BBC Poll. In Daily News [online]. Káhira: Egypt Daily News, 2007 [cit. 08.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.thedailynewsegypt.com

SOCOR V. 2005 Ukraine in Quest for Iranian Gas .[online]. Jamestown Foundation [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

Taliansko prehlbuje vzťahy so Sýriou [online], 2009, [cit. 11.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.projectares.sk

TARASOVIČ V. 2005. Irán, In Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia, 2005. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky s. 379-392. ISBN 80-88842-84-0

TETI A. 2007. Bridging the Gap: IR, Middle East Studies and the Disciplinary Politics of the Area Studies Controversy. In European Journal of International Relations [online]. Aberdeen: European Consortium for Political Research, 2007 [cit. 12.03.2010],  s.118-120. Dostupné na internete: http://ejt.sagepub.com

Tehran Moscow Talk Trade. 2010 [online]. Tehran Times [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://tehrantimes.com

The rise and rise of Russian nationalism. 2009 [online]. The Independent [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.independent.co.uk

The Signs of the Last Day. 2009 [online]. [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.al-mawrid.org

TORBAKOV I. 2007. Making Sense of the Current Phase of Turkish-Russian Relations.[online]. Jamestown Foundation [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

Turkey-Israel trade volume rises by 135 pct under AKP government. 2008[online]. Turkish Daily News [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.hurriyet.com.tr

Turkey-Saudi Arabia increase cooperation.2009 [online]. New Europe [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.neurope.eu

Two-thirds of Iranians Ready to Preclude Developing Nuclear Weapons in Exchange for Lifting Sanctions. 2009 [online]. World Public Opinion [cit. 12.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.worldpublicopinion.org

Ukraine Profile. 2009 [online]. U.S. Department of State [cit. 03.04.2010]. Dostupné na internete: http://www.state.gov

UNGER C. 2007. The Fall of The House of Bush. London: Simon&Schuster, 2007. ISBN 978-1-41652-203-4

VATIKIOTIS P. 1992. The History of Modern Egypt. Baltimore: John Hopkins University, 1992. 443 s. ISBN 080-184-214

VERMA S. 2008. Iraq could have largest oil reserves in the world [online]. Times Online [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://business.timesonline.co.uk

WEISS P. 2005. George Soros's Right Wing Twin. In New York News and Features [online]. New York: New York Magazine, 2005 [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://nymag.com

WELLMAN A. 2010. Turkey-Iran Foreign Relations. [online]. New York: The American Enterprise Institute Iran Tracker, 2010. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.irantracker.org

WELLMAN A. 2010. EU - Iran Foreign Relations. [online]. New York: The American Enterprise Institute Iran Tracker, 2010. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.irantracker.org

Who is Rupert Murdoch.2004[online]. Center for American Progress [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.americanprogress.org

WIKAS S. 2007. Battling the Lion of Damascus: Syria's Domestic Opposition and the Assad Regime. In Policy Focus #69.[online]. Washington: Washington Institute for Near East Policy, 2007 [cit. 04.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.thewashingtoninstitute.com

WORTH R. 2009. Relations With Turkey Kindle Hopes in Syria, [online]. New York: The New York Times, 2003. [cit. 14.03.2010]. Dostupné na internete: http://www.nytimes.com

ZACHS F. 2005. Making of Syrian Identity: Intellectuals and Merchants in Nineteenth Century Beirut. London: Brill, 2005. 278 s. ISBN 978-900-414-1698

ZUHUR S. 2007. Egypt: Security, Political and Islamist Challenges, Washington: Strategic Studies Institute. 161 s. ISBN 1-58487-312-4

 
 
< Predchádzajúca