Vladimír Putin (crunchgear.com)

 

V prezidentských voľbách zvíťazil a od 26. marca 2000 do marca 2008 zasadol na dve volebné obdobia do úradu prezidenta Ruskej federácie. Putinovo zvolenie spoločnosť vcelku uvítala a očakávala od neho žiaduce zmeny. Bol to človek, ktorého spoločnosť nespájala s Jeľcinom a jeho bezmocným režimom. Putin jasne artikuloval svoju strategickú víziu do rokov 2015-2020 prestavať Rusko do fungujúcej postindustriálnej spoločnosti s výrazným vplyvom na chod svetových udalostí. Putin si získal značnú časť podpory ruskej verejnosti aj vyhláseniami, že sa chystá nastoliť v krajine poriadok, zastaviť korupciu a obmedziť vplyv oligarchie.
             

Rusko prešlo v rokoch 1999-2000 výraznými zmenami vo vnútornej politike, čo implikovalo premenu zahranično-politických aktivít krajiny. Uvedomenie si   fundamentálnych a dynamických zmien vo svete, ktoré hlboko zasahujú do záujmov Ruskej federácie a jej občanov, zmenilo aj pohľad na vedenie zahraničnej politiky. Bolo nutné pristúpiť k zmenám, ktoré by znamenali znovu dostať Rusko do čela svetového diania.
            

Jevgenij Primakov (en.rian.ru)

Rusko od svojho vzniku prešlo rôznymi etapami hľadania svojej identity v zahraničnej politike. Za významný element v ruskej zahraničnej politike v predchádzajúcom období možno pokladať ministra zahraničných vecí Jevgenija Primakova, za pôsobenia ktorého Rusko dokázalo definovať svoje národné záujmy. A sú to práve národné záujmy určujú hlavné ciele domácej a zahraničnej politiky štátu. Nástup Vladimíra Putina znamenal vnesenie racionality a pragmatizmu do zahraničnej politiky. Nový ruský prezident a členovia jeho tímu si uvedomujú skutočné možnosti Ruska. Majú realistickejšiu predstavu o svete ako ich predchodcovia a sú schopní presnejšie odhadnúť smer globálneho vývoja a tým získať dôstojné miesto pre svoju krajinu.[3]
             

Hlavné princípy novej vnútornej a zahraničnej politiky Ruskej federácie sú formálne zakotvené v rade dokumentov, ktoré Rusko prijalo v prvej polovici roka 2000. Jedná sa o nasledujúce dokumenty: Koncepcia národnej bezpečnosti Ruskej federácie (10.1.2000), Vojenská doktrína Ruskej federácie (21.4.2000) a Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie (28.6.2000). V spomínaných dokumentoch možno vidieť novú líniu politiky Vladimíra Putina.
             

Koncepcia národnej bezpečnosti hovorí o Európe, Kaukaze, Strednej Ázii, Ázijsko-pacifickom regióne a Blízkom východe ako o sférach vplyvu pre Rusko. Hovorí tiež o rozpínavosti NATO a odcudzuje použitie sily NATO pod americkým vedením ako priestupok proti medzinárodnému právu. Koncepcia široko definuje hrozby voči ruskému národu, ktoré vznikajú v medzinárodnej oblasti. Medzi hrozby radí vytváranie jednopolárnej štruktúry sveta pod dominanciou USA, oslabenie úlohy Bezpečnostnej rady OSN, vojensko-politické súperenie regionálnych mocností, rast separatizmu, etnonacionálneho a náboženského extrémizmu, rozširovanie zbraní hromadného ničenia, nárast medzinárodného organizovaného zločinu a medzinárodný terorizmus.[4]
             

Smerovaniu zahraničnej politiky sa najviac venuje Koncepcia zahraničnej politiky, ktorá pojednáva o hlavných prioritách zahraničnej politiky Ruskej federácie. Medzi najväčšie priority zahranično-politického smerovania Ruska patrí ochrana záujmov osobnosti, spoločnosti a štátu. Paralelne tu vystupujú aj ďalšie ciele: zabezpečenie bezpečnosti krajiny, zachovanie a upevnenie jej zvrchovanosti a územnej celistvosti, silného postavenia vo svetovej spoločnosti, vplyv na celosvetové procesy s cieľom vytvorenia demokratického poriadku založeného na normách medzinárodného práva a podľa Charty OSN, budovanie dobrých susedských vzťahov po obvode ruských hraníc, predchádzanie vzniku napätia a konfliktov. Z koncepcie jasne vyplýva, že zahraničná politika Ruska bude orientovaná na zabezpečenie vhodných podmienok pre ekonomický a sociálny rozvoj krajiny s cieľom zachovania globálnej a regionálnej stability.[5]
             

Rusko chce dosiahnuť vytvorenie multipolárneho systému vzťahov, ktorý bude reálne odzrkadľovať rozmanitosť súčasného sveta s rôznorodosťou jeho záujmov. Medzi záujmy Ruska v medzinárodnej oblasti patrí :

• upevnenie postavenia Ruska ako veľmoci, jedného z vplyvných centier multipolárneho sveta.

• rozvoj rovnoprávnych, spojeneckých a partnerských vzťahov so všetkými krajinami a integračnými spoločenstvami, predovšetkým s členskými krajinami Spoločenstva nezávislých štátov a tradičnými partnermi Ruska podľa vzoru medzinárodného práva.

• vybudovanie dobrých susedských vzťahov pozdĺž ruských hraníc a predchádzanie vzniku potencionálnych ohnísk napätia a konfliktov v regiónoch susediacich s Ruskou federáciou.

• globalizácia svetového hospodárstva.

• posilnenie úlohy medzinárodných inštitúcií a mechanizmov vo svetovom hospodárstve a politike.

• rozvoj regionálnej a subregionálnej integrácie v Európe, ázijsko-tichooceánskom regióne, Afrike a Latinskej Amerike.

• boj proti medzinárodnému terorizmu.

Ruská armáda v Čečensku (easterncampaign.wordpress.com)

Úspešná zahraničná politika Ruskej federácie musí byť založená na dodržiavaní rovnováhy medzi cieľmi a možnosťami ako ich dosiahnuť, pretože Rusko má záujem o vývoj stabilného a mierového systému v medzinárodných vzťahoch. Hlavnú úlohu v medzinárodných vzťahoch má mať Bezpečnostná rada OSN (BR OSN). Jej úloha nesmie byť znevážená, preto je potrebné, aby štáty dodržiavali základné princípy Charty OSN a aby sa zvýšila jej účinnosť. Tá ako jediná má právomoc sankcionovať použitie sily s cieľom vynútiť si mier.[6] Rusko mieni napomáhať pri upevňovaní regionálnej stability. Preto sa bude aktívne zúčastňovať na operáciách na podporu mieru, ktoré prebiehajú pod záštitou OSN. Za najdôležitejšiu zahranično-politickú úlohu považuje boj s medzinárodným terorizmom, ktorý môže destabilizovať situáciu v jednotlivých štátoch a v celých regiónoch.                                                                  
             

Po voľbách v roku 2000 Putin ako novozvolený prezident poveril vedením vlády M. Kasjanova. V Kasjanovej vláde obsadil post ministra zahraničných vecí Igor Ivanov. Zahraničná politika Ruska pod jeho vedením mala napĺňať a presadzovať závery novej zahraničnopolitickej koncepcie. Podľa Ivanova: „Zahraničná politika musí byť predovšetkým pragmatická. Rusko nebude aktívne tam, kde nemá ekonomické záujmy a nebude v konfrontácii so Západom v otázkach, ktoré majú principiálny význam. Diplomacia musí priťahovať investorov, nie ich vyháňať z krajiny. Súčasne musí aktívne brániť záujmy domácich firiem“.[8]
             

Stratégia Ruska začala byť sebavedomejšia, diverzifikovanejšia a realistickejšia než predtým. Za týchto okolností muselo Rusko prispôsobiť svoje vzťahy voči SNŠ a Západu k novým realitám, čo viedlo ku zvoleniu nových prístupov k regionálnej a medzinárodnej bezpečnosti. Rok 2000 znamenal pre Putina orientáciu na globálnej scéne, ale v polovici roka 2001 sa situácia začala meniť. Politika sa viac spersonifikovala. Prezident Putin pokračuje v procese centralizácie moci a stáva sa jediným realizátorom úloh zahraničnej politiky.[9]  Rusko sa už nepovažuje za superveľmoc, ktorá by kládla odpor USA. Už nemá imperialistické ambície, o ktorých sa neustále hovorilo na Západe.[10] Putinove Rusko mení svoj vzťah k SNŠ, USA, Európskej únii a NATO. Do popredia sa kladie pragmatický prístup. Pragmatizmus sleduje politiku, ktorá by bola oslobodená od akejkoľvek ideológie, bola by racionálna a zodpovedala by národným záujmom Ruska. [11] Pragmatizmus sleduje priority ako podpora integračných procesov v SNŠ, rozvíjanie ekonomických stykov s krajinami Západu (predovšetkým s Európskou úniou), vytvorenie nového systému európskej a medzinárodnej bezpečnosti za účelom predísť izolácii Ruska, vzdorovanie expanzii NATO na Východe, posilnenie ruskej role v Ázii a ochrana práv  a záujmov rusky hovoriaceho obyvateľstva v zahraničí.[12]

Igor Ivanov (vpravo) s bývalým generálnym tajomníkom NATO Jaap de Hoop Schefferom (nato.int)

Na uskutočnenie pragmatických cieľov Rusko potrebuje priateľské styky so Západom, pretože len priateľské styky so Západom ho môžu integrovať do svetového hospodárstva, čo je najväčšia priorita zahraničnej politiky. Rusko má právo spoluúčasti na svetových trhoch, pretože disponuje bohatými energetickými zdrojmi, vyspelými technológiami, kvalitnou pracovnou silou a vojenskou silou. Z tohto dôvodu má Rusko potenciál stať sa významným globálnym aktérom. Putinova predstava ruskej integrácie do svetového hospodárstva predstavuje predovšetkým štátnu podporu ruských obchodov do zahraničia, ruskú účasť v medzinárodných obchodných organizáciách a odstránenie ruskej diskriminácie na svetových trhoch. Putin zdôraznil potrebu integrácie Ruska do západných inštitúcií „...bez integrácie do medzinárodných hospodárskych systémov Rusko nebude schopné hospodárskeho a sociálneho pokroku“. Uvedomoval si potrebu zahraničných investícií do krajiny „...bez zahraničného kapitálu sa krajina obnoví pomaly a my nemáme čas na pomalé znovuzrodenie“. Na prvý pohľad sa Putinova hospodárska integrácia so Západom podobá vedeniu zahraničnej politiky bývalého ministra zahraničných vecí Kozyreva. Rozdiel spočíva v tom, že Putin neverí, že jediným spojencom je Západ, ale verí tiež na priateľské styky s Východom (India a Čína).  

Kým Jeľcinova zahraničná politika bola založená na integrácii do západného sveta, Putinova zahraničná politika je založená na nezávislosti od Západu, ale zároveň spolunažívaním so Západom. [13] Putin počas svojho pôsobenia ako príslušníka KGB v Drážďanoch v Nemecku odpozoroval západný spôsob života a tomu chcel prispôsobiť aj svoju zahraničnú politiku. Nechce byť závislý na Západe, chce sa mu len priblížiť.[14] V porovnaní s minulosťou sa Putin orientuje viac na zahraničnú politiku ako jeho predchodca, ktorý sa viac orientoval na domácu politiku. Putin demonštroval jeho záujem o zahraničie ešte počas funkcie premiéra, kedy absolvoval viaceré cesty do zahraničia. Ešte ako premiér sa stretol s Clintonom, Tony Blairom, navštívil významné západoeurópske krajiny, Čínu, Japonsko, Severnú Kóreu, Kubu. Už tu možno vidieť začiatok snahy o posilnenie ruského vplyvu v zahraničí.

Dôležitým smerom zahraničnej politiky Ruska sú regionálne priority, a to hlavne s členmi SNŠ. Dôraz sa kladie na rozvoj dobrých susedských vzťahov a strategického partnerstva. Prioritný význam má spoločné úsilie týkajúce sa rozvoja spolupráce vo vojensko-politickej, bezpečnostnej, energetickej a v ekonomickej oblasti vrátane vytvorenia zóny voľného obchodu a realizácie programov spoločného racionálneho využívania prírodných zdrojov. [15] V rámci vojensko-politickej a bezpečnostnej spolupráce podpísali ešte 15. mája 1992 členovia Spoločenstva nezávislých štátov Dohodu o kolektívnej bezpečnosti (DKB). Dohoda mala pôvodne platiť do roku 1999. V tom roku bola jej platnosť predĺžená do roku 2003 s možnosťou automatickej prolongácie o 5 rokov.

Súhlas s predĺžením podpísali už len Rusko, Tadžikistan, Kirgizsko, Bielorusko, Arménsko a Kazachstan. Veľký význam pre rozvoj vojenskej spolupráce SNŠ malo 10. zasadnutie Rady kolektívnej bezpečnosti členských štátov DKB, ktoré sa uskutočnilo v máji 2002. Hlavy členských štátov DKB rozhodli o transformácii Dohody na plnohodnotnú medzinárodnú vojensko-politickú organizáciu - ODKB. [16] Rusko naďalej považuje vojenskú silu za prvok svojej zahraničnej politiky v SNŠ. Svedčia o tom nielen vyhlásenia vtedajšieho ruského ministra obrany Sergeja Ivanova o pozitívnej úlohe ruských mierových síl pri riešení konfliktov v postsovietskom priestore. Potvrdzujú to aj konkrétne kroky Moskvy smerujúce k posilneniu vojenských základní a objektov v Strednej Ázii, na južnom Kaukaze, na Kryme a v Bielorusku. [17]
             

Prakticky v každom štáte, ktorý bol súčasťou ZSSR (okrem Pobaltia), sa nachádzajú ruské vojenské kontingenty a objekty. Preto sa Rusko snaží udržiavať s týmito krajinami tesné vojenské kontakty. Ruská pozornosť sa sústreďuje hlavne na oblasť južného Kaukazu, Strednú Áziu a kaspickú oblasť. Za Borisa Jeľcina bola ruská politika v tomto regióne málo koncepčná, čo sa však zmenilo s nástupom Vladimíra Putina. [18] „Na rozdiel od Jeľcina, ktorý preferoval posilňovanie vzťahov prostredníctvom SNŠ, Putin zvolil kombináciu multilaterálneho a bilaterálneho prístupu špecifického pre región.“ [19]
             

Ruská federácia sa snaží udržať svoj vplyv aj v Bielorusku, Ukrajine a Moldavsku. Toto realizuje prostredníctvom vojenskej a ekonomickej prítomnosti. Situáciu týchto krajín komplikuje to, že sú na Rusku závislé z hľadiska nerastných surovín. Preto je hlavným úsilím predovšetkým Ukrajiny a Moldavska eliminovať ruský vplyv. Počas prezidentovania Putina sa vzťahy s Bieloruskom a jeho prezidentom Alexandrom Lukašenkom citeľne zmenili. K nezhodám došlo v roku 2002 kvôli cenám ruského plynu. Dovtedy bolo Bielorusko verným spojencom Ruska. Počas ekonomického fóra Ruska a Bieloruska, ktoré sa uskutočnilo v septembri 2005, sa hovorilo o veľkých úspechoch a hlbokej integrácii. No počas roka 2005 sa začína orientácia Bieloruska meniť. Bieloruské ekonomické subjekty nakúpili menej ruských tovarov než v roku 2004, to isté platí aj o Rusku.

Priame a skryté dotovanie priemyslu a poľnohospodárstva bieloruským štátom, poskytovanie nepriamych dotácií veľkým spoločnostiam, predstavuje porušenie záväzkov zakotvených v zmluvách s Ruskom. A pritom práve ruský trh je hlavným garantom ekonomickej bezpečnosti Bieloruska. Nedošlo ani k realizácii projektu vytvorenia spoločnej meny. Projekt predpokladal zavedenie ruského rubľa v Bielorusku. Od roku 2005 sa Bielorusko začína orientovať viac na západné trhy. [20] K formovaniu lepších bilaterálnych vzťahov neprispela ani nedávna kríza ohľadom dodávok ropy. Bielorusko zastavilo dodávky ropy do západnej Európy ropovodom Družba a zaviedlo poplatky na tranzit ruskej ropy cez bieloruské územie do západnej Európy. Minsk sa však podvolil tlaku Moskvy a podpísal dohodu s ruskou plynárenskou spoločnosťou Gazprom, v ktorej sa dohodli na kompromise. [21]
             

Horúce vzťahy má Rusko aj s Moldavskom. V roku 2003 moldavský prezident Vladimír Voronin odmietol ruský plán uzmierenia s podnesterskými separatistami. Plán predpokladal zotrvanie ruských vojenských jednotiek v Podnestersku až do roku 2020, čo sa nepáčilo nielen Moldavsku, ale aj Európskej únii a OBSE. [22]
             

Prvé funkčné obdobie prezidenta Vladimíra Putina prinieslo výrazné zlepšenie rusko-ukrajinských vzťahov. Konfliktné obdobie 90. rokov sa zmenilo na pragmatickú spoluprácu. Problémová časť vzťahov týkajúca sa ukrajinských dlžôb za plyn sa stala minulosťou. Naakumulované dlhy boli reštrukturované a ako protihodnota bolo zastavené rozkrádanie ruského plynu z ropovodov vedúcich cez ukrajinské územie. Navyše sa prijalo množstvo dohôd týkajúcich sa hraníc vrátane dohody o delimitácii námornej hranice v Azovskom mori, na ktorú bola Moskva roky citlivá. Čo sa týka sporu o útes Tuzla v Kerčskom prielive, na jeseň 2003 vyvolal takú silnú odozvu práve preto, že sa udial v kooperatívnom prostredí.
     

Postupne však bolo čoraz jasnejšie, že politika pragmatizmu má svoje limity. Moskva nevypracovala strategickú víziu budúcich rusko-ukrajinských vzťahov a bez takejto vízie je komplikované manažovať aj individuálne ekonomické projekty, nevraviac o prepojení s integračnými snahami. Posunutie vonkajších hraníc EÚ v máji 2004 spôsobilo to, že rusko-ukrajinské vzťahy sa stali menej bilatérnymi ako predtým. [23] K posilneniu bilaterálnych vzťahov neprispelo ani víťazstvo, Moskvou nepodporovaného, Viktora Juščenka v ukrajinských voľbách v roku 2004. Jeho víťazstvo spôsobilo, že Rusko stratilo vplyv na strategické rozhodnutia Kyjeva. Ruská federácia sa však snaží pôsobiť v krajine hlavne v ekonomickej oblasti.

Ruské podniky za posledné roky získali na Ukrajine silnú pozíciu v sektoroch, ako sú rafinovanie ropy, hliníkový priemysel, telekomunikácie atď. a snažia sa maximalizovať svoje zisky. Rusko sa snaží podporovať záujem spoločností prostredníctvom integračných projektov, ako je napríklad vytvorenie Spoločného ekonomického priestoru, ktorý obsahuje aj určité politické elementy, ale určite záleží aj na jeho ekonomickej udržateľnosti.[24]
             

Budovanie rôzne štruktúrovaných sfér vplyvu Ruskej federácie v „blízkom zahraničí“(termín používa Ruská federácia na označenie krajín SNŠ) nemá nič spoločné s údajnými pokusmi o obnovu ruského impéria. Pokiaľ by sa mala Putinova politika charakterizovať takto, išlo by skôr o neoimperialistickú politiku, ktorá má za cieľ sledovať záujmy rusky hovoriaceho obyvateľstva v zahraničí. Spolupráca s krajinami SNŠ patrí medzi hlavné priority ruskej zahraničnej politiky. Ruská federácia nemá okrem krajín SNŠ žiadnych iných verných spojencov a aj krajiny SNŠ sa bez Ruska nedokážu hospodársky a politicky zaobísť.
             

Jednu z podstatných častí zahraničnej politiky Ruskej federácie tvorí energetická politika. Štatút Ruska ako významného dodávateľa energií sa sformoval relatívne nedávno a stal sa možným vďaka rastu dopytu po rope a plyne vo svete. V roku 2003 bola Ruská federácia druhým najväčším producentom nespracovanej ropy, v priebehu prvej polovice roku 2004 predbehla aj vtedajšiu jednotku, Saudskú Arábiu.[25] Čo sa týka zemného plynu, môžeme o Rusku hovoriť ako o globálnom hráčovi.
             

Putin s Júliou Timošenkovou (delo.si)

Vojna proti terorizmu a následná americká invázia do Iraku spôsobili neistotu na trhu s ropou. Svetový pohľad sa tak začal upínať na Ruskú federáciu a jej energetické zdroje. Cieľom Vladimíra Putina bolo vstúpiť na medzinárodné trhy ako najdôležitejší energetický dodávateľ. 23. mája 2003 bola schválená Ruská energetická stratégia do roku 2020, ktorá v rámci zahraničnej spolupráce kladie dôraz na potrebu bližšej spolupráce s Medzinárodnou energetickou agentúrou, krajinami OBSE a najmä so stredoázijskými krajinami. Ruské ministerstvo zahraničných vecí dostalo od prezidenta Putina za úlohu aktivovať styky s krajinami strednej a východnej Európy. Tento región je pre Rusko dôležitý vzhľadom k tomu, že je jedným z hlavným odberateľov energie a surovín tranzitnou cestou  k západnej Európe a zároveň tu žije početná komunita rusky hovoriaceho obyvateľstva a ochrana ich záujmov je jednou z hlavných priorít ruskej zahraničnej politiky.[26]
             

Dôležitou odberateľskou oblasťou ruských surovín je Európska únia. V rámci Energetického dialógu medzi EÚ a Ruskom sa rokuje o ruských energetických surovinách na trhy Únie a možno povedať, že EÚ je v energetickej oblasti na Rusku závislá. Atraktivita dodávok z Ruska do EÚ vyplýva z kombinácie zvyšujúcej sa primárnej spotreby energie a z vyšších nákladov na import surovín z iných svetových regiónov. [27] Ruský koncern Gazprom predstavuje jeden z kľúčových zahraničnopolitických nástrojov Moskvy. V prípade firmy Gazprom sa jedná o spoločnosť s najväčšími dokázanými zásobami zemného plynu na svete, ktoré dosahujú 28,8 bilióna m3. [28] Takmer 2/3 ziskov Gazpromu pochádza z exportu do Európy. Ruské spoločnosti sa okrem Európy  angažujú aj  v oblasti strednej Ázie, južného Kaukazu a geopolitický prevrat v roku 2001 spôsobil, že na Rusko upriamili pozornosť aj USA, Čína a Japonsko. Ich záujmy sa stretávajú najmä v regióne strednej Ázie, ktorá je takisto bohatá na energetické zdroje.
             

K výraznému formovaniu vzťahov medzi Ruskom (vtedy ZSSR) a USA došlo hlavne po skončení druhej svetovej vojny. Do mocenskopolitického vákua prenikli ZSSR a USA. Tieto na vzostupe sa nachádzajúce svetové veľmoci determinovali budúce politické rozhodnutia týkajúce sa sveta, pretože disponovali jadrovými zbraňami. Éra bipolarity trvala do roku 1989 a symbolicky bola ukončená rozpadom ZSSR v roku 1991.
             

Washington v čase prezidentovania Georga Busha staršieho a Billa Clintona uplatňoval tzv. rusocentristickú politiku- teda zdôrazňovanie globálnej úlohy Ruska a Spojených štátov vo svete. Taktiež prvý minister zahraničných vecí Ruskej federácie Andrej Kozyrev viedol ruskú zahraničnú politiku orientáciou na USA. Hovorilo sa o veľkom rusko-americkom partnerstve. K postupnej premene v politike oboch štátov došlo v roku 1993 po liste ruského prezidenta Borisa Jeľcina hlavám západných krajín, v ktorom odmietol plány chystaného rozšírenia NATO na Východ.

Putin s Bushom seniorom a Bushom juniorom (caek2k.com)

Ruská verejnosť chápala proces rozširovanie NATO ako relikt studenej vojny a Koncepcia národnej bezpečnosti z roku 1993 to vnímala ako hrozbu pre ruskú národnú bezpečnosť. Odrazom vyostrovania ruskej pozície voči USA bolo postupné oslabovanie pozície prozápadného Kozyreva a nástup nového ministra zahraničných vecí Jevgenija Primakovova, ktorý sa rozhodol pre výraznú opozíciu voči USA. Najväčšou skúškou rusko-amerických  vzťahov v uplynulom desaťročí sa stal konflikt v bývalej Juhoslávii v roku 1999. Vojenskú operáciu NATO vnímalo 70 percent Rusov ako priamu hrozbu. Prvky antiamerkanizmu sa odrazili aj v novej vojenskej doktríne z roku 2000. Keďže návrh doktríny bol zverejnený na jeseň 1999 a celkovo bola prijatá po prezidentských voľbách v roku 2000, Putinov vplyv sa v nej prejavil len minimálne. Po kosovskej kríze z roku 1999 ostával vzťah medzi Ruskom a USA naďalej rozporuplný.
             

Zmena vo vzájomných vzťahoch smerom k upevneniu strategického partnerstva nastala po teroristickom útoku na USA 11. septembra 2001, keď Ruská federácia vyjadrila Washingtonu sústrasť a deklarovala svoju podporu antiteroristickej operácii. Pre dané obdobie ba spolupráca s USA stala krátkodobou prioritou.
             

Reakcia prezidenta Putina a ruskej vlády na septembrové útoky, ale predovšetkým aktívna účasť ruských informačných služieb v pátraní po vinníkoch atentátu zabezpečila Rusku významnú pozíciu v medzinárodnej diskusii o hrozbách a podobách medzinárodného terorizmu. Pokiaľ však má byť ťaženie proti terorizmu úspešné, musí presvedčiť islamský svet, že boj proti terorizmu nie je bojom proti moslimom. Je to boj proti  teroristickým skupinám, ktoré sú prepojené s nelegálnym obchodom s drogami, zbraňami, ľuďmi, praním špinavých peňazí a korupciou.[29]
             

11. september 2001 neznamenal pre Rusko len prozápadné politické a ideologické otočenie, ale aj zmierenie sa s americkou prítomnosťou v regiónoch Strednej Ázie a južného Kaukazu, ktoré Rusko považuje za svoje sféry vplyvu.[30] USA a Ruská federácia dokonca 24. mája 2002 schválili Spoločnú deklaráciu o nových strategických vzťahoch, v ktorej uznali existenciu spoločných záujmov pri zaisťovaní stability Strednej Ázie a južného Kaukazu. V týchto regiónoch sa stretávajú záujmy nielen Ruska a USA, ale aj niektorých regionálnych veľmocí (Turecko, Čína, Irán ) kvôli obrovským energetickým zdrojom.

Ruská politika v 90. rokoch sledovala v kaukazsko-kaspickej oblasti udržanie svojej vojensko-politickej dominancie a snahe zabrániť tak prenikaniu predovšetkým amerického vplyvu do oblasti. Napriek tejto snahe sa pokusy o presadenie tejto dominancie nepodarili. Fakt, že transformujúce a oslabené Rusko nedokázalo financovať multimiliardové ťažobné a transportné projekty z vlastných zdrojov, uľahčil prienik amerického kapitálu do oblastí. [31] USA vyvíjali v regióne aktívnu politiku. Jedným z dôvodov bola snaha Západu energicky diverzifikovať energetické zdroje a znížiť odkázanosť na ruských a perzských zdrojoch. [32]

Putin priniesol aj v otázke kaspického regiónu istý stupeň pragmatizmu. Moskva akceptovala princíp sektorového rozdelenia kaspického šelfu, ktorý predtým odmietala. Participovala na vytvorení Šanghajskej organizácie pre spoluprácu a zintenzívnila boj proti islamským teroristickým skupinám na Strednom východe. Rusko taktiež tolerovalo vytvorenie prvej americkej základne na území bývalého ZSSR v Uzbekistane (Chanabád) a Kyrgistane. (Pre USA je kľúčovou krajinou strednej Ázie Uzbekistan. Krajina má strategicky významnú polohu, lebo susedí so všetkými stredoázijskými republikami vrátane Afganistanu a ovláda Ferganské údolie ako poľnohospodársky a kultúrne najdôležitejší región Strednej Ázie. [33] USA v tomto regióne definujú hlavné smery zahraničnopolitických aktivít medzi ktoré radia na prvom mieste bezpečnosť, ktorá vytvorí podmienky politicky otvorenej spoločnosti a tá zase vytvorí podmienky pre ekonomický rozvoj).
             

Hlavnou prioritou pre Rusko a USA ostáva na prvom mieste zaistenie bezpečnosti v regióne v zmysle bezpečnosti vo vzťahu k tretím krajinám. Medzinárodný terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, energetický dialóg tvoria oblasť, ktorú ani Rusko, ani USA neprekračujú.
             

Summity najvyšších predstaviteľov z Bieleho domu a Kremľa sa tak stali ďalším dôležitým impulzom pre ďalšie smerovanie ich zahraničnej politiky. Na summite v Bratislave vo februári 2005 si prezidenti oboch krajín určili priority, ktoré majú dopad nielen na Rusko a USA, ale dotýkajú sa celého sveta. Patrí sem spolupráca v otázkach jadrovej bezpečnosti. Pre krajiny, ktoré majú vlastný jadrový program, budú povinné zbaviť sa nebezpečných komponentov jadrového paliva. K absolútnej priorite patrí boj proti medzinárodnému terorizmu. Tu minister obrany Ruska Ivanov a americká ministerka zahraničných vecí Riceová podpísali dohodu o výmene informácií medzi Ruskom a USA, ktorá sa týka kontroly predaja prenosných protiraketových striel. Predaj týchto striel sa neredukuje, len sa zvyšuje vzájomná informovanosť s cieľom predísť tomu, aby sa tieto zbraňové komplexy dostali do rúk teroristov. [34]
             

Pre rusko-americké vzťahy je typické striedanie rôznych období. Rusko vnútorne nesúhlasí s americkou prítomnosťou v Strednej Ázii. Vyostrenie vzťahov spôsobilo aj návrh USA vybudovať v Českej republike a v Poľsku protiraketové základne, ktoré Rusko chápalo ako ohrozenie svojej národnej bezpečnosti.

Rusko nemalo nikdy  so žiadnou krajinou tak personifikované vzťahy, ako práve s Čínou. Panovanie Stalina, Chruščova, Brežneva, Gorbačova i Jeľcina vnášalo do rusko-čínskych vzťahov stále nové prvky. Spojovacím článkom v minulosti bola ideológia. S rozpadom ZSSR vzťahy medzi krajinami nezanikli, ale sa zmenili. Po roku 1989 sa Moskva a Peking rozhodli zlepšiť ich vzájomný vzťah. Hoci počas studenej vojny spoločne zdieľali komunistickú ideológiu, niekedy ich vzťahy prerástli i v ozbrojený konflikt pozdĺž severnej hranice. Už Gorbačevova vláda sa pokúšala zlepšiť rusko-čínske vzťahy. Jeľcin taktiež pokračoval v politike priblíženia sa k Číne.[35] Oba štáty sa dohodli na širokom obchodnom systéme, ktorý potvrdila Dohoda o vzájomných vzťahoch medzi ľudom Ruska a Číny v roku 1992. Podpísanie tejto dohody bolo základným krokom pre rozvoj obchodu medzi Ruskou federáciou a Čínou.

Obchod pozostával najmä z ruských dodávok vojenského materiálu, ropy a plynu pre Čínu. [36] Od tohto obdobia sa začalo hovoriť o návrate Ruska do Ázie. Akcie Číny ako najdôležitejšieho partnera Ruska na Východe však začali strmo rásť v roku 1995. A roky 1996 a 1997 sa niesli v oficiálnej terminológii ako doba prechodu od konštruktívneho ku strategickému partnerstvu. Obchodné vzťahy ukazovali, že strategické partnerstvo je len zbožným želaním. Priblíženie oboch krajín zaznamenal konflikt v Kosove  nástup Bushovej administratívy v USA. Obe krajiny totiž spájal odpor voči americkému unilateralizmu, ktorý bol ich oficiálnym stanoviskom od roku 1997.
             

Putinova Koncepcia zahraničnej politiky definovala vzťahy s Čínou ako jeden z dôležitých smerov ruskej zahraničnej politiky v Ázii. Zhoda zásadného prístupu Ruska a Čínskej ľudovej republiky ku kľúčovým otázkam svetovej politiky je jedným z oporných stĺpov regionálnej a globálnej stability. Rusko sa usiluje o rozvoj vzájomne výhodnej spolupráce s Čínou vo všetkých smeroch. Hlavnou úlohou zostáva zosúladiť rozsah hospodárskeho vzájomného pôsobenia s úrovňou politických vzťahov.
                           

Putin na štátnej návšteve Číny (nytimes.com)

Po 11. septembri 2001 sa medzi rusko-čínske vzťahy zaplietli aj USA. Rusko pod Putinovým velením previedlo radikálny obrat a stalo sa jednou z prvých krajín, ktoré podporili vojnu proti terorizmu. To veľmi zaskočilo Čínu, ktorá nemohla uveriť tomu, že Putin tak podporil americkú prítomnosť v Strednej Ázii. Rusko-čínske vzťahy ešte viac ochladli po tom, ako Moskva zmiernila svoj odmietavý postoj k zrušeniu zmluvy ABM a vyjadrila pochopenie pre americkú snahu od nej odstúpiť. Dôvodom bolo to, že plánovaný protiraketový systém USA nemôže byť zameraný proti obrovskému jadrovému arzenálu Ruska.

Avšak pre symbolické čínske jadrové sily bolo vytvorenie alebo nevytvorenie systému zásadnou otázkou.[37] Ruskom podporené posilnenie vplyvu USA v Strednej Ázii výrazne skomplikovalo čínsku politiku založenú na hospodárskom prenikaní do krajín Strednej Ázie. [38] Hlavným nástrojom spolupráce Ruska a Číny v Strednej Ázii sa stala Šanghajská organizácia pre spoluprácu, ktorá predstavuje najväčšiu ázijskú regionálnu organizáciu. Jej cieľ bol revidovaný na presadzovanie stability a obchodu v strednej Ázii, boj proti terorizmu a islamskému fundamentalizmu. Na summite v máji 2003 sa členovia rozhodli zriadiť stály sekretariát v Pekingu a riadiť sa vlastným rozpočtom. Rýchlej popularite tejto organizácie v krajinách strednej Ázie hrá do karát aj zhoršenie situácie bezpečnosti tohto teritória a snaha Moskvy a Pekingu vytvoriť protiváhu americkému vplyvu v tomto regióne.
             

Rastúce protiamerické zameranie Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS) je vidieť aj v dokumentoch Spoločná deklarácia o medzinárodnom poriadku v 21. storočí a Deklarácii predstaviteľov ŠOS. Rusko-čínska deklarácia sa drží tradičných tém ako: vznik multipolárneho svetového poriadku, dôraz na multilaterálnu spoluprácu v rámci OSN, dodržiavanie medzinárodného práva a zachovanie stabilného bezpečnostného prostredia, nevmiešavanie sa do vnútorných záležitostí suverénnych štátov. O USA alebo o nešpecifikovanom hegemónovi nie je v celom dokumente ani zmienky.[39]

Nie je sporu o tom, že stredná Ázia je oblasťou, kde sa rusko-čínske aktivity najvýraznejšie stretávajú s americkými záujmami. Postupne však silnie vplyv Ruska aj na oblasť, ktorá je kľúčová z hľadiska čínsko-amerických vzťahov a tou je východná časť Ázie. Ruská politika sa tu reaktivizovala najmä po Putinovom opätovnom zvolení v roku 2004. V tomto roku Rusko a Čína konečne prekonali problém hraničných sporov a podpísali dohodu, ktorá vymedzuje ich vzájomnou hranicu.
             

Vzťahy medzi Ruskom a NATO prešli určitým vývojom. Rusko kritizovalo NATO ako pozostatok studenej vojny a neprestáva sa pýtať proti komu je táto bezpečnostná aliancia namierená, čo ale nie je dôvod , „aby sa schovávalo za oponu nespolupráce a izolácie.“[41] Vláda Borisa Jeľcina odmietala plány rozširovania NATO v strednej Európe. Domnievala sa, že rozširovanie NATO bude znamenať izoláciu Ruska a pretrhnutie civilizačných väzieb na Európu.
             

Rusko prestalo vnímať proces rozširovania NATO od druhej polovice 90. rokov minulého storočia ako hrozbu pre vlastnú bezpečnosť. Vytvorenie Stálej rady Rusko-NATO v roku 1997 predstavovalo akési zmierenie s existenciou vojenskej organizácie. Situáciu skomplikoval zásah jednotiek NATO v Juhoslávii v roku 1999, ktorý Rusko jednoznačne odmietlo a na protest opustilo Stálu radu.

Ale aj za tejto situácie Rusko spoločne s NATO vstúpilo na územie svojho tradičného spojenca a rozdelilo si so Západom zodpovednosť za mierový vývoj na Balkáne. [42] Po ukončení kosovskej krízy sa Rusko vrátilo do Stálej rady, ale bolo ochotné jednať len v záležitostiach týkajúcich sa Kosova. Obrat vo vzťahoch priniesli až ruské prezidentské voľby v roku 2000 a nástup Vladimíra Putina. Putinova politika sa od začiatku vyznačovala pragmatizmom. Dobré vzťahy s Alianciou automaticky znamenali aj dobré vzťahy s USA, ktoré Rusko považuje za hybnú silu NATO.

Putin na zasadaní Rady Rusko-NATO (nekdanji-pv.gov.si)

Dôležitou udalosťou, pokiaľ ide o ďalší vývoj vzťahov medzi Ruskom a NATO, bolo otvorenie informačného strediska NATO v Moskve 18. februára 2001. Cieľom bolo zvyšovanie informovanosti a spolupráce oboch strán. Schválili Program spolupráce na rok 2001 a začali sa rozhovory o pláne vojenskej spolupráce a obe strany pracovali na zlepšení vzájomných vzťahov. Avšak skutočný prielom vo vzájomných vzťahoch priniesli teroristické útoky v septembri 2001. Jedným z dôsledkov teroristických útokov bolo sformovanie protiteroristickej organizácie, do ktorej sa zapojilo aj Rusko.

Spolupráca medzi Ruskom a NATO tak dostala nový rozmer. 18. februára 2002 generálny tajomník NATO George Robertson vyhlásil, že NATO je pripravené spolupracovať s Ruskom už nie podľa vzorca 19+1, ale podľa vzorca 20. Vzorec 19+1 nepredpokladal nutnosť prijímať rozhodnutia spoločne a taktiež nepredpokladal spoločnú zodpovednosť za rozhodnutia. Naopak vzorec 20 predpokladá, že každá zo zúčastnených strán sa bude snažiť čo najväčšou mierou prispieť k spoločnému rozhodnutiu, ktoré potom bude uskutočnené.[43] Na summite v Ríme v máji 2002 bola vytvorená nová Rada NATO-Rusko, ktorá je vybudovaná na základoch Zakladajúceho aktu z roku 1997 a nahradzuje Stálu spoločnú radu NATO-Rusko a v ktorej už platil model 20. Cieľom Rady je sústrediť sa na problémy týkajúce sa terorizmu, zvládania kríz, nešírenia zbraní hromadného ničenia, kontroly zbrojenia, raketovej obrany, civilnej ochrany, vojenskej spolupráce a reformy obrany.
             

Podľa vyjadrenia vtedajšieho ruského ministra obrany Sergeja Ivanova, Rusko a NATO nie sú hrozbou jeden pre druhého, ale ruská vláda sa stále zaujíma o rozširovanie NATO. Koncepcia národnej bezpečnosti RF hovorí, že Rusko má negatívny postoj k rozširovaniu NATO. Geopolitická situácia, ktorá nastala po roku 2001 však mnohé mení. Rusko prestalo vznášať námietky voči vstupu Litvy, Lotyšska a Estónska do NATO. [44] A zmierňuje sa s americkou prítomnosťou v strednej Ázii. Tu krajiny ako Azerbajdžan, Gruzínsko, ale aj Ukrajina rozvíjajú svoje vzťahy s NATO a majú proatlantické smerovanie. Na summite NATO v Istanbule boli krajiny južného Kaukazu a strednej Ázie vyhlásené za strategické regióny. Preto sa Rusko obáva, že NATO bude v týchto regiónoch zvyšovať svoju prítomnosť. Táto skutočnosť nevytvára pre Rusko priamu vojenskú hrozbu, ale ani nezodpovedá dlhodobým záujmom Ruska. NATO sa snaží zabezpečiť vojensko-politickú stabilitu v postsovietskom priestore a spoločným cieľom oboch je predísť tomu, aby na území bývalých sovietskych republík vznikli základne pre medzinárodné teroristické organizácie.[45]
             

Ruská federácia vidí v EÚ jedného zo svojich najdôležitejších politických a hospodárskych partnerov a usiluje sa o rozvoj intenzívnej, pevnej a dlhodobej spolupráce. Vzťah Ruska k Únii je pozitívny. Nejde tu o vojenské ani územné ambície. Ambícia Ruska mať tesnejšie vzťahy s členskými krajinami EÚ vychádzala z prepojenie Ruska na západné trhy po roku 1989. Charakter vzťahov s EÚ stanovuje rámec Dohody o partnerstve a spolupráci zo dňa 24. júna 1994, ktorá definuje partnerstvo medzi Ruskou federáciou na jednej strane a EÚ na strane druhej. Cieľom Dohody nebolo len politické prepojenie, ale tiež ekonomická spolupráca o oblasti obchodu so surovinami, ropou a plynom. Tu Únia nemá príliš na vyber, keďže v Rusku je sústredených 70 % svetových zásob plynu.
             

Moskve sa dlhé roky zdal prístup EÚ k postsovietskemu priestoru ako odporujúci ruským záujmom z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé ignorácia vedúceho postavenia Ruska v postsovietskom priestore a po druhé politika EÚ odporujúca ruským záujmom v oblasti Kaspického mora a Kaukazu. [46] Dôležitým momentom v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej  politiky, bolo prijatie Spoločnej stratégie EÚ voči Rusku v roku 1999. Bol to prvý dokument v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vychádzajúcej z ustanovení Amsterdamskej zmluvy, čím Únia nepriamo naznačila, že Rusko považuje za kľúčového partnera v postsovietskom priestore. Okrem uvedených dokumentov sa obe strany dohodli na pravidelných špecifických konzultáciách o bezpečnostných a obranných otázkach, ako aj na strategickom dialógu týkajúceho sa bezpečnostných otázok. V dôsledku teroristických útokov zo septembra 2001 bol tento prístup prehĺbený Spoločným vyhlásením o medzinárodnom terorizme a Spoločnou deklaráciou širšieho dialógu a spolupráce v politických a bezpečnostných otázkach, ktoré boli prijaté v Bruseli v októbri 2001.47
             

Putin s lídrami EÚ (nekdanji-pv.gov.si)

Problém medzi Ruskom a EÚ vznikol v súvislosti s rozširovaním EÚ na východ. Dôvodom bol ruský Kaliningrad, ktorý po vstupe Poľska a Litvy , obklopili hranice EÚ. Kaliningrad je pre Rusko jedna z najdôležitejších oblastí, predovšetkým vďaka svojmu umiestneniu patrí medzi najvýznamnejšie prístavy a vojenské základne, ktorými Ruská federácia disponuje. V Kaliningrade je umiestnené veliteľstvo ruskej baltskej flotily.[48] Problém spočíval v zavedení cestovných  dokladov pre obyvateľov Kaliningradu, ktorí mohli do Ruska cestovať len cez územie Litvy, ako člena EÚ. Dohoda medzi Ruskom a EÚ bola dosiahnutá 11. novembra 2002 na summite v Kodani. Prezident Putin a európski vyjednávači sa dohodli na vydávaní spoločných tranzitných dokumentov pre občanov Kaliningradu, ktoré im umožnia viacnásobný vstup do Ruska.

10. mája 2005 podpísali Rusko a EÚ dohodu o vytvorení 4 spoločných priestorov: ekonomického, bezpečnostného, justičného a zahraničnej bezpečnosti, vedy, vzdelávania a kultúry. Putin charakterizoval vzťahy medzi Ruskom a EÚ ako strategické partnerstvo. Spolupráca Ruska s EÚ sa realizuje hlavne v ekonomickej oblasti. Ruský export do krajín EÚ vzrástol z 23,2 mld. USD (1998) na 104 mld. USD (2004) a import z Európy z 43,6 mld. USD na 71,5 mld. USD. EÚ sa stala hlavným zdrojom zahraničných investícií do ruskej ekonomiky.
             

Zdroje:

[1] Soukup, O.: Rusko po voľbách. In: Medzinárodní vztahy, roč.35, 2000, č.2, str. 5-14.

[2] Běloševský, D. : Vladimir Putin: raketový nástup „sfingy“. In: Medzinárodní politika, roč.24, 2000, č. 5, str.4-6.
[3] Votápek, V. : Polozměna ruské zahraniční politiky. In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 8, str.12-13.
[4] Feifer, G. : Putin´s foreign policy a private affair. In: http://www.eng.yablonko.ru

[5] Juza, P. : Putin ako najvyšší veliteľ. In: http://www.noveslovo.sk
[6] Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie. In: http:/www.mepoforum.sk
[7] Kulašik, P. a kol. : Slovník bezpečnostných vzťahov. Bratislava:  Smaragd Pedagogické Nakladateľstvo, 2002, str. 171.
[8] Izvestija, 25.3.2000
[9] Polikanov, D. : Ruská zahraniční politika: Dva roky Putinovy vlády. In: Medzinárodní politika, roč. 28, 2004, č. 12, str. 16-18.
[10] Spiridonov, A. : Ruská zahraničná politika, vzťahy s USA (1991-2002). In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 8, str. 11-12.

[11] Polikanov, D. : Ruská zahraniční politika: Dva roky Putinovy vlády. In: Medzinárodní politika, roč. 28, 2004, č. 12, str. 16-18.
[12] Melville, A. : The achievement of domestic consensus on Russian foreign policy? In: http://www.icanet.org
[13] Gottemoeller, R. : New tendencies in Russian´s foreign policy. In: http://www.carnegiendowment.org
[14] BBC News 20.3.2000, In: http://www.news.bbc.co.uk
[15] Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie. In: http:/www.mepoforum.sk
[16] Kovaľov, V. : Organizácia dohody o kolektívnej bezpečnosti – štúdia. In: Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005-2006. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2006, str. 89.
[17] tamtiež.
[18] Máša, P. , Šulc, F. : Jak Putin civilizuje „ chány“. In: Medzinárodní politika, roč. 30, 2006, č. 1, str. 4-6.
[19] Cummings, N.S. : Happier bedfellows? Russia and Central Asia under Putin. In: Asian affairs (London, England), Volume 32, part 2, 2001, s. 142-152.

[20] Kovaľov, V. : Vojenská sila ako prvok ruskej zahraničnej politiky v SNŠ. In: Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005-2006. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2006, str. 256-257.
[21] Novák, M. : Lukašenko zastavil ropu do Európy. In: http://www.aktualne.centrum.sk
[22] Kovaľov, V. : Vojenská sila ako prvok ruskej zahraničnej politiky v SNŠ. In: Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005-2006. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2006, str. 256-257.
[23] Moshes, A. : Do akej miery bilaterálne? Rusko-ukrakinské vzťahy po rozšírení EÚ. In: http://www.euractiv.sk
[24] Moshes, A. : Do akej miery bilaterálne? Rusko-ukrakinské vzťahy po rozšírení EÚ. In: http://www.euractiv.sk
[25] The energy dimension in Russian global strategy. In: http://www.rice.edu
[26] Spiridonov, A. : Ruská zahraniční politika, vztahy s USA (1991-2002). In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 8, str. 8-11.
[27] Ševce, P. : Európska energetická politika v kontexte svetových energetických procesov. In: http://www.euractiv.sk
[28] Svoboda, K. : Role ruských energetických kolosú ve světové politice. In: Medzinárodní politika, roč. 30, 2006, č. 2, str. 13-15.

[29] Matoušek, J. , Středa, L. : Medzinárodněprávní aspekty boje proti terorismu. In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 8, str. 13-15.
[30] Melville, A. : The achievement of domestic consensus on Russian foreign policy? In: http://www.icanet.org
[31] Chovanec, F. : Politicko-ekonomické vzťahy USA a Ruskej federácie po rozpade ZSSR. In: http:/www.ucm.sk/
[32] Fárek, J. : Ropa vo světové ekonomice a politice. In: Medzinárodní politika, roč. 27, 2003, č. 9, str. 4 - 6.

[33] Černý, F. : Cíle zahraniční politiky USA a Ruska v kaspickém regionu. In: Medzinárodní politika, roč. 29, 2005, č. 3, str. 13-14.
[34] Samson, I. : Rusko a USA: Oportunistické priateľstvo? In: Týždeň, č.11/2005, str. 40-43.
[35] Běloševský, D. : Ruské geopolitické iluze a Čína. In: Medzinárodní politika, roč. 24, 2000, č. 9, str. 15-16.
[36] Toft, P. : The stability of Russia´s Grand Strategy. In: http:/www.polsci.ku.dk
[37] Kratochvíl, P. : Ruská politika vuči Číně po září 2001. In: Medzinárodní politika, roč. 27, 2003, č. 5,  str. 7-9.
[38] Kratochvíl, P. : Ruská spolupráce s Čínou: proti USA na dvou frontách. In: Medzinárodní politika, roč. 30, 2006, č. 2, str. 6-9.

[39] Kratochvíl, P. : Ruská spolupráce s Čínou: proti USA na dvou frontách. In: Medzinárodní politika, roč. 30, 2006, č. 2, str. 6-9.
[40] Kratochvíl, P. : Ruská politika vuči Číně po září 2001. In: Medzinárodní politika, roč. 27, 2003, č. 5,  str. 7-9.
[41] Konecký, D. : Vztahy NATO-Rusko po 11.září 2001. In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 7, str. 14-16.

[42] Fridman, D. , Spiridonov, A. : Vztah Rusko-NATO a skutečnost současného sveta. In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 10,  str. 11-12.
[43] Konecký, D. : Vztahy NATO-Rusko po 11.září 2001. In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 7, str. 14-16.

[44] Šimov, J. : Rusko za Putina: rozporné přeměny a klamavá stabilita. In: Medzinárodní politika, roč. 27, 2003, č. 8, str. 4-6.
[45] Kovaľov, V. : Zahraničná politika Ruskej federácie vo svete: Rusko a NATO. In. : Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005-2006. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 2006, str. 258-259.
[46] Duleba, A. : Rusko, NATO a Európska bezpečnostná a obranná politika. In: http://www.sfpa.sk
[47] Kempe, I. : Nemecko-ruské vzťahy: veľké očakávania, adekvátne výsledky? In: http://www.aepress.sk
[48] Muller, D. : Východní rozširení Evropské unie a otázka Kaliningradu. In: http://www.globalpolitics.cz