A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes45
mod_vvisit_counterVčera110
mod_vvisit_counterTento týždeň477
mod_vvisit_counterTento mesiac2705

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Zmeny v charaktere súčasného vládneho systému v Rakúsku - vplyv nacionalizmu a populizmu I.
Napísal: Matúš MASICA   
Piatok, 24.septembra 2010 - 20:37 hod.
Politický a vládny systém Rakúska zažíva v súčasnosti zlomové obdobie svojho vývoja. Dve tradične najsilnejšie strany na rakúskej politickej scéne pravidelne strácajú veľké percentá hlasov v prospech populistických a neraz aj nacionalistických zoskupení. Trend, kedy sa posúva celková verejná mienka doprava, však môžeme pozorovať v súčasnosti takmer v každej krajine Európy. V Rakúsku je tento trend dlhodobejší. Najvýraznejšie boli tieto predpoklady potvrdené vo voľbách v roku 2008. Enormné volebné zisky populistických strán a na druhej strane straty volebných preferencií pre strany vládnej koalície. Napriek tomu sa však koaličným stranám podarilo opäť zostaviť vládu, no výrazne ich pozície oslabili.
 
Táto práca si dáva za úlohu bližšie identifikovať príčiny, ktoré k tomuto stavu viedli. Aby sme tieto príčiny identifikovali v správnom kontexte, je potrebné sa bližšie pozrieť aj na vývoj vnútornej politickej situácie v Rakúsku. Cieľom tejto práce je analyzovať vplyv nacionalizmu a populizmu na rakúsky politický a vládny systém. Rovnako ide o snahu prispieť k vedeckej diskusii o nacionalizme a populizme. Na prvý pohľad ide o moderné fenomény súčasného vývoja európskych spoločností. V skutočnosti však ovplyvňujú vládne systémy krajín už veľmi dlho. Rovnako je táto práca snahou o analýzu politického systému Rakúska. Rozpracovanosť tém populizmu a nacionalizmu v slovenskej odbornej literatúre považujeme za nedostatočné a aj preto sa touto prácou budeme snažiť obohatiť výskum v danej oblasti.


Jedna z ďalších príčin, prečo sme sa rozhodli túto prácu realizovať na základe rakúskeho politického modelu je aj to, že v Rakúsku je problém populizmu a nacionalizmu veľmi aktuálny. Parlamentné voľby z roku 2008 výrazne ukázali kam rakúska spoločnosť smeruje, a aké témy ju zaujímajú. Na základe týchto volieb je zrejmé, že fenomén populizmu, kombinovaný s nacionalizmom, môže byť pre súčasnú spoločnosť veľmi nebezpečným. Ďalšia príčina, prečo sme sa rozhodli pre Rakúsko je tá, že v tejto krajine je tradične silné postavenie politických síl radiacich sa k pravému politickému spektru. Prácu sme sa rozhodli rozdeliť do troch kapitol. Myslíme si, že takéto rozdelenie bude najlepšie zodpovedať našim potrebám a cieľom ohľadne spracovania našej témy.
    

Prvá kapitola práce je zameraná na teoretické definovanie pojmov a východísk, podľa ktorých sa budeme snažiť identifikovať a analyzovať problematiku nacionalizmu a populizmu ako faktorov ovplyvňujúcich štruktúru a fungovanie vládneho systému. Bližšie si zadefinujeme aj samotné pojmy nacionalizmu a populizmu. Povieme si čo pod týmito pojmami chápeme a ako ich budeme ďalej v práci používať.
    

Druhá kapitola bude venovaná najmä oboznámeniu sa s udalosťami, ktoré boli pre vývoj Rakúska zlomové. Rovnako sa budeme venovať aj problematike národnej identifikácie sa s rakúskou identitou. Poukážeme na to, že rakúska národná identita nie je ani zďaleka tak samozrejmý pojem, ako si myslíme. Mnohí si neuvedomujú zložitý politický vývoj Rakúska a preto sa im skúmanie tejto krajiny nejaví ako zaujímavé. My sa budeme snažiť vyvrátiť tento predsudok a poukázať na rôzne nečakané zvraty vo vývoji rakúskej národnej identity, alebo štruktúry vládneho systému. Argumentáciu sa budeme snažiť podkladať analýzou konkrétnych časových úsekov v dejinách Rakúska. V rámci nich budeme ďalej analyzovať mieru, do akej bol nacionalizmus a populizmus s vládnym systémom prepojený. Prepojenosť vládneho systému s danými fenoménmi budeme spájať najmä so silami tzv. tretieho tábora.
    

Zameranie tretej kapitoly bude hlavne na súčasný stav v rakúskom politickom systéme. Budeme skúmať premeny vládneho systém vzhľadom na meniace sa vonkajšie podmienky existencie samostatného rakúskeho štátu. Budeme analyzovať, či sily tretieho tábora mali vplyv na tieto premeny, alebo boli len pasívnym politickým telesom. Zanalyzujeme aj fenomén austrofašizmu, ktorý mal podľa nás výrazný vplyv na existenciu a formovanie rakúskeho nacionalizmu. Záver tejto kapitoly bude zameraný viac na inštitucionálnu analýzu súčasného rakúskeho vládneho a politického systému. Pokúsime sa analyzovať inštitúcie a mechanizmy vládnutia v tejto krajine v kontexte spomínaných fenoménov.
    

Na spracovanie tejto témy budeme používať najmä cudzojazyčné zdroje, hlavne rakúskeho a nemeckého pôvodu. Rakúsko má dostatočné množstvo odborníkov, ktorí sa venujú problematike vládnutia v Rakúsku, ako aj rôznym faktorom vplývajúcim na ich vládny systém. Literatúra sa rovnako dostatočne venuje fenoménu nacionalistických a populistických strán pôsobiacich na politickej scéne. V práci používame prevažne analytickú a historickú metódu.



    

I. Teoretické vymedzenie relevantných pojmov
I. I. Vládny systém
 

 

Preto, aby sme pochopili, čo bude predmetom skúmania v našej práci, je potrebné bližšie si zadefinovať čo to vládny systém je a z akej perspektívy budeme s týmto pojmom narábať. Väčšina autorov[1] sa zhoduje v tom, že fenomén vládny systém je súčasťou širšieho fenoménu politického systému. V úvode tejto časti si zadefinujeme čo to vládny systém je, z čoho sa skladá a akú úlohu hrá v celkovom politickom systéme. Je rovnako potrebné sa bližšie pozrieť aj na pojem politického systému.


Politický systém je v súčasnej politickej vede vnímaný z dvoch základných vedeckých paradigiem a to z pohľadu štrukturálno-funkcionalistickej metódy a metódy vstupov a výstupov (tiež známy ako systémový prístup) (P. Kulašik, 2007, s. 77). Systémový prístup  vznikol v USA v 50. a 60. rokoch 20 storočia. Medzi hlavných predstaviteľov tohto smeru patrí najmä D. Easton. Easton bol vo svojom myslení ovplyvnený najmä poznatkami z biológie a kybernetiky, ale aj iných prírodných vied. Ak chcel Easton definovať všeobecnú teóriu systémov a teda ich systematického správania sa, musel prsne vymedziť pojem politického systému. V tomto ohľade nadväzuje na prácu T. Parsonsa. Parsons chápe politiku ako funkčný subsystém spoločnosti.

Celkový spoločenský systém sa teda skladá z rôznych podsystémov, ako je napríklad hospodársky systém, sociálny, ale aj politický systém. Ten (politický systém) teda môžeme na rozdiel od ostatných systémov definovať ako: “prostredie, ktoré je zamerané na rozdeľovanie hodnôt v spoločnosti“ (Úvod do studia politické vědy, 2004, s. 179). Systém (politický) teda predstavuje komplex prvkov, ktoré na seba navzájom pôsobia. Prvky systému je možné vydefinovať na základe ich vzťahu k okoliu. Prvky, ktoré tvoria systém, sú na seba výrazne naviazané a neustále sa ovplyvňujú. Táto skutočnosť ich oddeľuje od prvkov mimo systému, kde sú tieto väzby malé, prípadne vôbec neexistujú.

To znamená, že musí existovať vzájomne interaktívny vzťah medzi prvkami systému. Obrátene, systém je definovaný prvkami, vzájomnými interakciami týchto prvkov a ohraničením v rámci ktorého sa tieto prvky dostávajú do vzájomnej interakcie, pričom ich vzájomná miera interakcie je výrazne vyššia, ako miera interakcie s prvkami mimo systému. Podľa Eastona je rovnako nevyhnutné, aby sme na systém nazerali aj prostredníctvom toho, aký máme výskumný cieľ a zámer. Preto nemôžeme ako systém označiť akýkoľvek súbor prvkov (Easton, 1965, s. 20 – 30). Interakcia medzi prvkami prebieha takpovediac rôznymi smermi.

 

 

Prvky medzi sebou navzájom pôsobia prostredníctvom vstupov, výstupov a tzv. mechanizmu spätnej väzby. Vstupy sú požiadavky smerované do centra systému (na centrálnu rozhodovaciu zložku v systéme). V centrálnom podsystéme sa špecifickým spôsobom spracujú a následne tento podsystém opúšťajú už v podobe výstupov, alebo rozhodnutí, ktoré boli prijaté v centrálnom podsystéme. Mechanizmus spätnej väzby je následne ten jav, pri ktorom môžeme pozorovať reakciu pôvodného prostredia (to ktoré pôvodne smerovalo vstupy na centrálny rozhodovací systém) na kvalitu a druh výstupov. Je to mechanizmus, ktorým výstupy spätne pôsobia na tvorbu nových vstupov a požiadaviek. Keďže cieľom našej práce nie je podrobná analýza daných mechanizmov, pre lepšie pochopenie ich fungovania bližšie pozri David Easton, A Framework for Political Analysis.


Štrukturálne-funkcionalistický prístup, ktorý je reprezentovaný najmä G. Almondom prekonáva niektoré obmedzenia Eastnovho modelu, za ktoré bol systémový prístup od začiatku kritizovaný. Almond teda chápe: „jednotlivé prvky obecne definovaného systému ako funkcie, ktoré systém, ak má byť úspešný, musí plniť“ (Úvod do studia politické vědy, 2004, s. 185). Táto skutočnosť nám umožňuje klasifikovať politické systémy, na základe toho ako fungujú jednotlivé inštitúcie tvoriace systém, aká je ich štruktúra, respektíve druh. Almond teda dopĺňa Eastnov model o klasifikáciu politických systémov[2].


Vládny systém, alebo aj centrálny politický systém, je teda jedným z prvkov politického systému. Je jeho centrálnou časťou pretože slúži ako primárny orgán, ktorý premieňa vstupy na výstupy. Systémový prístup (ako taký) sa podrobne nezameriava na analýzu jednotlivých prvkov politického systému, ale skôr len definuje miesto jednotlivých prvkov v systéme a udeľuje im rôzne úlohy. K podrobnejšej analýze vládneho systému sa dostáva až tzv. „Nový inštitucionalizmus“, ktorý už kladie väčší dôraz na štúdium vládneho systému a inštitúcií z ktorých sa skladá.

Pod vplyvom behavioralizmu však zameriava pozornosť aj na rolu jednotlivcov, resp. rôznych záujmových skupín pôsobiacich na tieto inštitúcie a v rámci nich. To znamená, že pod pojmom „vládny systém“ nemôžeme chápať len ústavou vymedzený súbor právnych inštitúcií, ale patria sem napríklad aj politické strany, alebo (v niektorých krajinách ako napríklad Veľká Británia) odbory, no aj rôzne spoločenské fenomény, akým je napríklad politická kultúra danej krajiny (Kulašik, 2007, s. 314 – 315).


Proces premeny požiadaviek na výstupy, ktoré smerujú na centrálny politický systém (vládny systém), sa tvorí spracovávaním týchto požiadaviek, pričom tie následne odchádzajú so systému v podobe výstupov. Podľa Berg-Schlossera a Stammena sa výskumný zámer politickej vedy sústreďuje na výskum oblasti centrálneho politického systému – náuky o vláde. Táto náuka sa teda primárne nezameriava len na ústavnoprávnu a inštitucionálnu stránku vládnutia, ale aj na „vládnutie ako činnosť zameranú na zvláštny výkon“ (D. Berg-Schlosser, T. Stammen, 2000, s. 200). No je rovnako potrebné dokázať identifikovať, kde sa v skutočnosti tvoria predpoklady, ktoré neskôr formujú vládny systém a teda výstupy, spätne ovplyvňujúce spoločenský systém.

Treba sa zamyslieť nad tým, či sa takého rozhodnutia prijímajú len v procesoch a výkonoch štátnych inštitúcií, alebo sa dané rozhodnutia formujú pod kontrolou straníckych grémií, straníckych sekretariátov, alebo koaličných rád. Prihliadnuc na tieto skutočnosti, budeme v práci vnímať vládny systém ako súčasť politického systému, pričom je nutné analyzovať aj ostatné prvky systému a ich vzájomnú prepojenosť.

 

I. II. Populizmus a nacionalizmus

   

Pre potreby našej práce je potrebné sa bližšie teoreticky zoznámiť aj s pojmami populizmu a nacionalizmu. Fenomén populizmu je podľa nás rozhodujúci pre rakúsku politickú kultúru najmä v moderných dejinách Rakúska. Je to najmä obdobie od konca druhej svetovej vojny, kedy sa sily tzv. „tretieho tábora“ preskupujú a menia svoju taktiku a rétoriku od nacionalizmu bližšie k rôznym formám populizmu.
  

Pojem populizmus sa začal vo veľkej miere v politike a v publicistike objavovať niekedy v 90-tych rokoch 20. storočia. Pojem populizmu [3] sa teda používa najmä na označenie „extrémistických“ síl, ktoré sa v oblasti politického spektra orientujú, oproti klasickým extrémistom, viac na stred tohto spektra. Tu nám vyvstáva otázka relevancie takéhoto pojmu. Je teda populizmus relevantný pojem pre extrémne sily pôsobiace bližšie k politickému stredu, alebo je to len spopularizovaný novinársky pojem? V masmediálnej rovine je tento pojem často spájaný najmä s hnutiami a takými myšlienkami, ktoré sú v určitom zmyslel prepojené s nejakou radikálnou (extrémistickou) ideou.

 

Na druhej strane sa tento pojem používa pomerne v nejasný konotáciách a spája sa s viacvýznamovosťou, neurčitosťou. Rovnako, pojem populizmus používaný v mediálnom prostredí často stráca svoje významové ohraničenie a výpovednú hodnotu. Používa sa skôr ako akýsi „moderný“ a miernejší výraz na označenie určitých extrémnych, alebo na hranici reálnosti pohybujúcich sa myšlienok.

  

V politike a v politickej vede potom existujú najmä dve hlavné tendencie ako fenomén populizmu chápať. Za prvé ide o populizmus ako určitú formu politiky a štýlu riadenia. Môže byť vykonávaný jednotlivými politickými stranami, alebo aj vládou a vládnymi koalíciami ako takými. V tomto prípade sa stierajú rozdiely medzi pravicovým a ľavicovým populizmom. Ide teda o taký štýl riadenia a vedenia kedy sa populistickým označuje to, čím sa apeluje na „ľud“. Do popredia tu vystupuje apel na „jednoduchých ľudí“. Nepoužívajú sa mobilizačné prostriedky pre elity, profesijné organizácie, alebo rôzne záujmové skupiny.

 

Naopak ich záujmy sú populistami zdôrazňované ako protikladné a škodlivé k záujmom „jednoduchých ľudí“. Populisti vystupujú ako ochrancovia a zástupcovia práve týchto najpočetnejších skupín ľudu. Populizmus sa v tomto koncepte nechápe ako nejaký druh ideológie, ale ako forma praktickej politiky. V súčasnej médiami ovládanej spoločnosti nie je pre populistickú stratégiu problém doručiť svoje myšlienky širokej vrstve populácie. Idei populistov sú často širokospektrálne a zameriavajú sa na všeobecné témy čo najpočetnejších vrstiev obyvateľstva. Je to hlavne spôsob, ako maximalizovať počet hlasov vo voľbách. M. Neureiter chápe populizmus ako akýsi fenomén, ktorý sa usadil niekde medzi extrémizmom a konzervativizmom, teda ako akási špecifická forma politických formulácií a politického správania sa. Programatika populistických strán sa stáva najmä pragmatickou záležitosťou (Neureiter, 1996, s. 22).

  

Ako druhý prístup sa v politike a v politickej vede zaužívalo poňatie populizmu nielen ako (určitého) politického štýlu boja o hlasy, ale v tomto prípade ide skôr o akúsi mobilizačnú stratégiu, ktorá si kladie za cieľ využiť slabiny systému, získať demokratickými prostriedkami moc a následne pretvoriť spoločnosť na autoritárny typ vlády a spoločnosti. Podľa tejto koncepcie sa teda populistické strany (sily) nesnažia pôsobiť na strane „ponuky“, ale orientujú sa skôr na stranu „dopytu“. To znamená, že tieto strany vyhľadávajú témy, ktoré v masách ľudí vyvolávajú odozvu a snažia sa ich ohýbať vo svoj prospech. Tieto strany sa nesnažia hneď ponúknuť celospoločenské riešenie problému (alebo aspoň to nie je hlavnou úlohou ich agendy), skôr sa snažia o mobilizáciu más okolo danej problematiky, s tým, že ak sa dostanú k moci, problém sa bude riešiť. V tomto koncepte teda nejde o populizmus ako čosi medzi extrémizmom a konzervativizmom. Ide skôr o extrémnejšie poňatie populizmu (Butterwegge, Hentges, 2008, s. 40).


Populizmus ako fenomén má aj svoje vlastné špecifiká. Jedným z nich je to, že ako spoločenský fenomén je pomerne ľahko identifikovateľný najmä v liberálno-demokratickom prostredí „euro-atlantickej“ kultúry. Ide najmä o krajiny Európy a Severnej Ameriky. Pre populizmus a jeho fungovanie je nevyhnutné liberálne myšlienkové prostredie, v ktorom majú šancu na úspech aj rôzne alternatívne myšlienkové koncepty. Populizmus ako fenomén je však aj jedným z najmenej rozpracovaných konceptov v rámci politickej vedy v tomto kultúrnom prostredí. Populizmus je súčasťou mnohých hnutí, ktoré sa orientujú najmä proti koncepcii moderného intervencionistického štátu, rôznym elitám, alebo technokratom.

Populizmus hľadá podporu v najširších sociálnych vrstvách, ktoré sú s určitým stavom nespokojné, alebo sú inak znevýhodnené voči existujúcej situácii (prípadne populisti ponúkajú zastupovanie týchto vrstiev pri riešení existujúcich problémov). Ďalším z dôležitých znakov a podmienok úspechu populistických hnutí je rétorický talent a argumentačná demagógia vedúcich osobností týchto hnutí. Osobnosti populistických hnutí vedia veľmi dobre využívať informácie vo svoj prospech a rozprávajú jednoducho a zrozumiteľne. Vedúce osobnosti populistických hnutí sú často aj skvelými manipulátormi, ktorí v konečnom dôsledku ovládajú dané (populistické) hnutie (Minkenberg, Sucker, Wenninger, 2006, s. 15).


Napriek tomu, čo sme v tejto časti práce zatiaľ o populizme uviedli, neexistuje jedna všeobecná definícia tohto fenoménu. Rôzne koncepcie sa snažia vysvetliť tento pojem rôzne a niekedy dokonca protichodne. Túto rozpoltenosť môžeme ilustrovať na skutočnosti, kedy ak zastávame názor, že populizmus ako taký nemá ideologický základ a je to len akýsi štýl politiky a politickej praxe, musíme predsa len pripustiť určité ideologické aspekty vzhľadom na populizmus pravicový a ľavicový. Niekedy je však nemožné tieto smery odlíšiť, pretože ako uvádzajú niektorí autori, to čo radí hnutie k pravicovému alebo ľavicovému populizmu ho môže posunúť až do roviny extrémneho hnutia, kde už sú rozdiely jasne definovateľné (Butterwegge, Hentges 2008, s. 20 - 41). Nejednoznačnosť tohto pojmu umocňuje fakt, že pod pojem populistické hnutia spadajú častokrát teda aj proti sebe stojace hnutia a záujmové skupiny, najmä v pravo-ľavom spektre.
  

Viacvýznamovosť pojmu populizmus teda ponecháva možnosť rôznych interpretácií daného fenoménu. Na jednej strane je to len spôsob agitácie resp. štýl vládnutia. Pri takomto chápaní spadajú pravicové aj ľavicové strany pod jednu definíciu. Na druhej strane by išlo o rozlišovanie medzi demokratickým a etnickým populizmom. V prípade etnického populizmu je na prvom mieste národ ako určitá etnická skupina ľudí, vymedzujúca sa voči niečomu cudziemu. V prípade demokratického populizmu ide o sociálnu základňu ľudí, ktorí spolu tvoria národ.

 

 

Na základe demokratického, alebo etnického princípu, potom rozlišujeme politiku v mene ľudu alebo politiku pre ľud. Z takého chápania môžeme do určitej miery vyvodiť aj požiadavky nacionalizmu, pričom za ich hlavných zástupcov by sme považovali pravicové populistické (extrémistické) hnutia. Pravicové populistické hnutia sa však snažia zdôrazňovať aj sociálny aspekt spoločenskej reality. Tento moment naopak môžeme nájsť v koncepcii ľudí ako určitej sociálnej základni. No pravicový populizmus resp. extrémizmus tieto otázky rieši len čiastočne, resp. tieto problémy len akcentuje bez konkrétnych návrhov riešení na celospoločenskej úrovni.


Pre potreby našej práce je najdôležitejšie bližšie skúmať najmä už spomínaný pravicový populizmus (extrémizmus). Nie vždy ja jasné, či ide čisto o pravicový populizmus, alebo už o extrémizmus. Nie každý populizmus musí byť aj extrémistický, čo si ukážeme bližšie napríklad na rakúskej FPÖ (Freiheitliche Partei Österreich). Rozdiel medzi extrémistickými a populistickými stranami a hnutiami potom môžeme vidieť najmä vtedy, keď sa im podarí presadiť sa na politickej scéne. Podľa toho ako sa snažia ovplyvňovať resp. neovplyvňovať vládny systém.

Populistické strany zväčša nie sú antisystémové, pričom tie extrémistické spravidla antisystémové bývajú. Pravicový extrémizmus sa vzhľadom na svoju ideológiu viditeľne modernizoval, zmenil svoj program a rôzne jeho vetvy sa v rôznej miere hlásia k myšlienkam nacizmu či fašizmu. Ako pravicovo populistické hnutia potom môžeme označiť také hnutia, ktoré sa vo svojej agitácii sústreďujú na rôzne sociálne skupiny, ľud ako taký, spoločnosť ako celok, prípadne národ bez militantných spôsobov boja o politickú moc. V rámci pravicového populizmu CH. Butterwegge a G. Hentges rozlišujú štyri základné variácie daného fenoménu:

 

1) Hovoríme o takzvanom „sociálnom populizme“. Tento druh populizmu je bežný najmä v nemecky hovoriacich krajinách, no v určitej forme sa vyskytuje aj u nás. Je to prípad keď populisti útočia na princípy sociálneho štátu. Stredobodom propagandy sa stáva téza o doplácaní na chudobných, nezamestnaných a ľudí, ktorí nechcú pracovať. Zdôrazňuje sa prehlbovanie sociálnej pasce, do ktorej môže spoločnosť spadnúť. Ako istý poddruh sem môžeme zaradiť aj „hospodársky populizmus“, kedy sú vyzdvihované a zámerne preháňané informácie o zhoršujúcom sa stave hospodárstva, pričom sa neustále zdôrazňuje najhorší možný scenár vývoja, za účelom získania čo najviac hlasov vystrašených voličov. V takomto prípade politici väčšinou vyhlasujú, že len oni, resp. strana dokážu existujúci stav zvrátiť.

 

2) Za druhé hovoríme o „kriminálnom populizme“. Tento druh populizmu sa vyznačuje najmä zdôrazňovaním problematiky vysokej kriminality v spoločnosti. Zdôrazňuje sa boj proti kriminálnym živlom, sprísnenie trestov pre páchateľov trestných činov. Opäť sa používajú metódy zámerného zveličovania (najmä kriminality). Populisti sa snažia nanútiť ľuďom scenár permanentného ohrozenia. Takého hnutia potom ťažia so strachu obyvateľstva a prísľubu nápravy situácie v prípade získania politického vplyvu a moci.

3) Ďalšou kategóriou je populizmus „nacionálny“. Rozdiel medzi populizmom nacionálnym a nacionalizmom by sme mohli definovať podobne, ako je to pri rozdiele medzi populizmom a extrémizmom. Pomýliť by sme sa mohli v prípade, ak by sme sa držali mediálneho jazyka, a pripustili len pojem nacionalistické skupiny (strany, hnutia, atď.). Vo vede sa teda pod nacionálnym populizmom bude rozumieť zdôrazňovanie obáv o budúcnosť vlastného národa. Ide o rozdelenie na osi my a oni, pričom os my je určitá vnútorná entita národa a os oni je rôzna zmes vonkajších rušivých vplyvov. Jedná sa najmä o obavu z migrácie, z uvoľnenia hraníc a zjednodušenia prechodu hraníc. Obavy z utečencov, kultúrne a nábožensky rozdielnych entít. Obyvateľstvu je podávaný obraz prerastania cudzích štruktúr medzi domáce, zabehnuté vzory správania sa a životného štýlu. 

 

Obraz triedneho boja medzi vyššími triedami a nižšími je tu transformovaný na obraz boja medzi vlastným a cudzím. Vlastné tvorí skupinu „my“, a každý, kto nie je s nami, je proti nám. Druhú skupinu teda tvorí skupina „oni“. Zdôrazňuje sa určitý sociálny aspekt daného problému, keď sa do popredia vyzdvihuje vplyv nežiaducich prvkov na blahobyt spoločnosti. Samozrejme, rovnaké východiská pre svoje ideologické zdôvodnenie používa aj nacionalizmus ako taký. Teda ako rozdiel medzi nacionalizmom a nacionálnym populizmom môžeme vidieť najmä vo forme politického boja.

 

Populistické techniky sa teda s pravidla pohybujú v rámci demokratických inštitúcií boja o moc, pričom nacionalisti mnohokrát využívajú aj násilné a nezákonné metódy presadzovania svojich myšlienok. Ak sa pohybujeme v intenciách populizmu, potom musíme zdôrazniť hlavne boj o politickú moc a vplyv, nie však presadenie ideológie ako takej. Samozrejme aj nacionalisti usilujú o moc. No pre populistov je nacionalizmus len prostriedkom, pričom pre nacionalistov ja nacionalizmus konečný cieľ. Nacionalizmus ponúka konkrétne vzory riešenia problémov, pričom populizmus mnohokrát len akcentuje možné hrozby, ktoré môžu v spoločnosti vyvstať. Opäť je tu teda uplatnený klasický populistický vzorec získania čo najväčšej podpory na základe obáv obyvateľstva z budúceho vývoja v krajine.

4) Poslednou zo sledovaných variácií a spôsobov uplatňovania populistickej politiky je tzv. „radikálny populizmus“. Radikálny populizmus ja namierený antisystémovo. Nie však antisystémovo v zmysle deštrukcie systému. Populisti sa snažia využívať sklamanie ľudí z existujúcich pomerov. Kritizujú najmä odcudzenie sa vlád radovým občanom, nekompetentnosť hlavných politických aktérov, zdôrazňujú korupčné správanie sa elít. Kritizujú existujúci vládny a stranícky systém a sľubujú novú kvalitu v systéme (Butterwegge, Hentges, 2008, s. 39 – 45).

 

V rámci rakúskeho politického a straníckeho systému môžeme identifikovať všetky druhy vyššie menovaných variantov populistického správania sa strán. Okrem klasicky zaraďovaných populistických strán FPÖ (Slobodná strana Rakúska) a BZÖ (Zväz pre budúcnosť Rakúska), používajú takéto metódy aj iné politické strany, dokonca aj strany vládne. Spomínané populistické témy sú obľúbenou metódou získavania volebných hlasov takmer pre všetky politické subjekty vôbec. Často sú tieto metódy pomerne úspešné pri mobilizácii voličov. Príčiny tohto úspechu je treba sledovať z viacerých hľadísk. Rovnako sa pravdepodobne budú príčiny úspechu populistických hnutí líšiť od krajiny ku krajine, na základe prísne individuálnych podmienok existujúcich v jednotlivých krajinách. Bližšie by tieto skutočnosti vedel vysvetliť podrobný výskum voličského správania sa v jednotlivých krajinách. Vyvodzovať závery voličského správania sa však nie je účelom našej práce.
  

Ako ďalší fenomén si pre potreby našej práce budeme definovať nacionalizmus. Na tomto mieste je treba podať stručné vysvetlenie ako budeme s týmto pojmom pracovať. Nacionalizmus budeme chápať najmä ako historickú paradigmu [4]. Nacionalizmus nepovažujeme za relevantný ideový arzenál politických strán v súčasnom Rakúsku. Podľa nášho názoru v súčasnosti prevláda v rakúskej politickej kultúre nacionálny populizmus, ktorého definícia je v práci uvádzaná vyššie. Samozrejme ideológia nacionalizmu má vplyv na politický vývoj aj v súčasnosti, ale podľa nás nie je tento vplyv rozhodujúci. Nacionalizmus budeme teda chápať ako silu (ideológiu), ktorá bola pre rakúsky politický systém rozhodujúca do skončenia druhej svetovej vojny a bola rozhodujúcim faktorom pri formovaní rakúskeho politického a vládneho systému najmä v minulosti.
  

Nacionalizmus je fenomén, ktorý prestupuje celými dejinami ľudstva od nepamäti. Prvky nacionalizmu môžeme vysledovať vo všetkých kultúrach a obdobiach vývoja ľudstva. Ako politická ideológia dosiahol nacionalizmus svoje najväčšie úspechy v moderných dejinách ľudstva v 19. a 20. storočí. Najmä v Európe sa pre poňatie nacionalizmu ako ideológie vytvorili zvlášť vhodné podmienky. Európske národy vládli svetu. Imperiálne mocnosti spravovali kolónie aj na niekoľkých kontinentoch súčasne. Životná úroveň domáceho obyvateľstva neustále rástla. Pozitívnym tempom postupovalo aj spriemyselňovanie krajín. „Nacionalizmus sa po recepcii v najširších kruhoch obyvateľstva stal bezpochyby najsilnejším politickým myšlienkovým prúdom na prelome storočia“ (Kulašik 2006, s. 197).

 

Názov nacionalizmus pochádza od latinského slova „natio“, čiže národ. Ako spoločenská ideológia sa môže nacionalizmus sformovať v momente, keď dochádza k vytvoreniu určitých národných hnutí. Keď jednotlivci hľadajú (a nájdu) vlastnú realizáciu v službe národu ako celku. Národ sa stáva niečím vyšším. Indivíduum sa stáva súčasťou väčšieho celku, ktorého záujmy sú prvoradé. Určité prvky nacionalizmu sú základnými pocitmi jednotlivcov, ako je napríklad vlastnosť milovať svoje rodisko, resp. miesto detstva, láska k materinskému jazyku, príslušnosť a akceptácia určitých mravov a zvykov a prirodzená reakcia nedôverovať cudziemu, neznámemu.

 

V nacionalizme sa „vlastný národ nachádza na vrchole existujúcej hierarchie národov; po druhé, každý národ je povinný starať sa, za pomoci všetkých možných prostriedkov, o zabezpečenie národného záujmu, znamenajúceho najvyššie dobro pre ľudské indivíduum; po tretie, žiadny národ vedený národným egoizmom, sa nemôže vyhnúť vojne s inými národmi v situácii konfliktu národných záujmov, vedúcich k teritoriálnej expanzii a podriadenia si iných národov“ (Kulašik 2006, s. 197). S nacionalizmom sa spájajú pojmy ako je xenofóbia, šovinizmus a etnocentrizmus. Xenofóbne správanie sa vyznačuje nepriateľstvom voči jedincom patriacich k inému národu. Šovinizmus je určitý druh nekritického, dokonca až prehnaného vyzdvihovania vlastného národa (prípadne rasy), oproti ostatným. S týmto pojmom je spojený aj fenomén etnocentrizmu, kedy je vlastná kultúra, národ, jazyk, alebo rasa považovaná za niečo vyššie, nadradené ostatným národom, resp. kultúram (Kulašik 2006, s. 197 – 198).


Za moment vzniku moderného nacionalizmu môžeme považovať udalosti veľkej francúzskej revolúcie. Vo francúzskej revolúcii bolo hlavným nositeľom myšlienok nacionalizmu najmä drobné meštianstvo a buržoázia. Po revolučných rokoch 1848/1849 došlo najmä v Nemecku k zmene ponímania ideológie nacionalizmu. Nacionalisti v Nemecku sa vo svojej politike začali orientovať najmä na využívanie sily tzv. „Machtpolitik“ a začali reálne hodnotiť vlastné záujmy a spôsob ich dosahovania tzv. „Realpolitik“.

 

Spojenie nacionalistickej politiky s ekonomickým liberalizmom dávalo nacionalistom do rúk ekonomické argumenty pre realizáciu svojej politiky. Daná skutočnosť v konečnom dôsledku viedla k nemeckému imperializmu a prvej svetovej vojne. Neskôr, najmä v období medzi dvomi svetovými vojnami, došlo k vzostupu nových ideológií, ktoré, okrem iných ideologických základov, mnohé čerpali so základných prvkov nacionalizmu. Máme na mysli hlavne nacizmus, fašizmus, či sociáldarwinizmus. Pre nacionalizmus 19. storočia je hlavnou črtou najmä myšlienka výlučnosti národa. V 20. storočí sa touto črtou stáva najmä existencia národného štátu, či už išlo o boj národov „tretieho sveta“ za právo na sebaurčenie, alebo to bolo obdobie pádu Sovietskeho zväzu a vznik niekoľkých národných štátov (Kulašik 2006, s. 196 – 201).
  

Nacionalizmus teda môžeme chápať z dvoch hľadísk. Ako určitú humanistickú ideu národa, spojenú s emancipáciou najmä strednej triedy. Toto vnímanie nacionalizmu je typické hlavne pre obdobie od francúzskej revolúcie v roku 1789. Na druhej strane stojí nacionalizmus ako myšlienka nadradenosti jedného národa druhému, a teda naberá určitý negatívny význam. Dôsledky takto ponímaného nacionalizmu sa prejavili najmä počas obdobia dvoch svetových vojen. 

 

 koniec I.časti

 

Poznámky:

[1] napr. Říchová, Heywood, Cabada, Kubát
[2] aj keď je nutné dodať, že Easton nemal pri tvorbe svojej systémovej teórie v úmysle využívať túto teóriu na klasifikáciu politických systémov. Išlo skôr o vytvorenie univerzálnej systémovej teórie, ktorá je schopná vysvetliť fungovanie ideologicky odlišných politických systémov, v ktorých fungujú odlišné, a na inom základe existujúce prvky systému. Almond sa vo svojom diele viac zameriava na proces interakcie medzi prvkami, na proces artikulovania záujmov v systéme medzi jeho prvkami, na proces politickej socializácie, ktorá má za následok formovanie a štruktúru daného (politického, ale aj vládneho) systému. Pre bližšie pochopenie pojmov ako artikulovanie záujmov v systéme, alebo formovanie systému pozri Gabriel A. Almond, Political Development.
[3] pre potreby našej práce budeme pracovať najmä s pravicovým populizmom, ktorý je typický pre Rakúsko
[4] konkrétnu definíciu nacionalizmu podávame od nasledujúceho odstavca
 

 
< Predchádzajúca