A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes36
mod_vvisit_counterVčera151
mod_vvisit_counterTento týždeň342
mod_vvisit_counterTento mesiac2236

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Zmeny v charaktere súčasného vládneho systému v Rakúsku - vplyv nacionalizmu a populizmu II.
Napísal: Matúš MASICA   
Pondelok, 27.septembra 2010 - 11:13 hod.
II. Vývoj rakúskeho vládneho systému pod vplyvom nacionalizmu a populizmu
      
II. I. Vývoj rakúskej identity
   
 
Pred tým, ako budeme pojednávať o národnej identite, je potrebné si zadefinovať pojem národ, z ktorého národná identita vychádza. O. Krejčí vo svojej publikácii Mezinárodní politika uvádza definíciu národa ako: „...historicky sformovaná pospolitosť ľudí s rovnakými etnickými znakmi – ako je spoločný a od ostatných etník odlišný pôvod, psychika, jazyk, relatívne svojbytná materiálna a duchovná kultúra.“ (Krejčí, 2007, s. 202). Národnou identitou sa potom rozumie uvedomovanie si týchto špecifík určitou skupinou ľudí, hlásiacich sa k rovnakej materiálnej a duchovnej kultúre, s ktorou sa dobrovoľne identifikujú. Rakúska národná identita prešla v procese dejín dlhým kreačným obdobím. Obdobie, ktoré by sa dalo nazvať stabilizačným, môžeme preniesť na súčasné pomery, ktoré formujú súčasný národný štát Rakúšanov. S vymedzením Rakúska, ako suverénnej národnej jednotky, je spojený zaujímavý osud rôznych koncepcií národnej identity.

Prvá zmienka o Rakúsku sa objavila v listine vydanej cisárom Ottom I. pre biskupstvo vo Freisingu v roku 996. Od tej doby sa objavovali rôzne odkazy na existenciu Rakúska v najrozličnejšej podobe (Ostarlant, Osterland, Ostmark, Mark Österreich, alebo latinské Austria). Ako prvého rakúskeho vojvodu označili približne v 12. storočí Heinricha Jasomirgotta. Táto skutočnosť nám teda potvrdzuje existenciu akéhosi rakúskeho štátneho útvaru v danej dobe. V tomto prípade ešte nemôžeme hovoriť o národnej identite, ako ju poznáme v súčasnom modernom ponímaní tejto kategórie. Ak by sme však chceli použiť pojem „národnej identity“ vo význame dobovom, išlo skôr o akúsi aristokratickú príslušnosť ku krajine. V 13. storočí patrili rakúske krajiny rodu Babenbergovcom a boli začlenené do systému zemí Svätováclavskej koruny. Rakúsko a vývoj rakúskej identity sa dostal pod habsburgský vplyv koncom 13. storočia.

 

Ako rozhodujúca sila v strednej Európe sa začína rod Habsburgovcov presadzovať približne v 14. storočí. To, že v danej dobe reprezentovali rakúsku identitu práve Habsburgovci dokumentuje aj fakt, že označenie „Rakúsky dom“ (domus Austriae) a odkaz na rod Habsburgovcov začali niekedy v 15. storočí pojmovo splývať. Až do 18. storočia sa pod pojmom „rakúsky“ rozumeli skôr dŕžavy pod vládou Habsburgovcov, ako nejaký národnostne alebo národne vymedzený celok. Niekde tu už však môžeme hľadať hlbšie korene rakúskej národnej identity, keď sa tieto prevažne geograficky vymedzené celky, stali centrom pomerne úspešnej protireformačnej snahy Habsburgovcov a katolíckej cirkvi (Hloušek, 2008, s. 49 – 51).  


Územie dnešného Rakúska sa dostalo v 17. storočí za vlády Habsburgovcov do zložitej politickej a spoločenskej situácie. Dochádza k začiatkom budovania určitej národnej štruktúry, no hlavne dochádza k výrazným politickým a spoločenským posunom, ktoré formujú myslenie obyvateľstva až do súčasnosti. Habsburské územia sa dostávajú do situácie, kedy sú ovplyvňované najmä dvoma hlavnými faktormi, a to sú boj s Turkami a s protestantizmom. Zatiaľ čo dynastia Habsburgovcov bojovala s Turkami na bojových poliach, katolícka cirkev dostala za úlohu duchovne zjednotiť všetky teritória habsburských dedičných zemí. Katolícka cirkev pristúpila na vyvlastňovanie protestantských kostolov a kláštorov, boli vypovedaní protestantskí kazatelia a vzdelanci, pálili sa tzv. kacírske spisy a knihy.

 

Obyvateľstvo bolo násilne ovplyvňované rôznymi militantnými katolíckymi rádmi. Rímskokatolícka cirkev sa snažila v obyvateľstve vzbudiť úctu aj tým, že kládla zvýšený význam na symbolickú hodnotu umenia a architektúry nových bazilík, kláštorov a palácov. Aj preto, že väčšina dedičných území bola už viac ako storočie prevažne protestantská, mala protireformácia na obyvateľstvo zničujúci emocionálny dopad. Mnoho ľudí sa rozhodlo z týchto krajín utiecť. E. B Bukey uvádza, že išlo o približne 40 000 ľudí a 754 šľachtických rodín (Bukey, 2002, s. 17). No z veľkej časti bola (najmä kvôli svojej násilnej povahe) protireformácia a jej myšlienky úspešne vnútené väčšine obyvateľstva. Protireformácia posilnila myslenie obyvateľstva v tom smere, že existuje jasne definovaný nepriateľ, ktorým boli v tom čase Turci, protestanti a Židia. Antisemitizmus je v rakúskej politickej kultúre hlboko zakorenený ešte z čias pred vládou Habsburgovcov (Tapié, 1997, s. 56 – 60).

 


Z psychologického hľadiska je na formovanie národnej identity faktor vymedzenia sa voči niekomu, alebo niečomu kľúčový. Najčastejšie sa národy vymedzovali voči iným národom na základe jazyka (ktorý prevažne symbolizoval ich pôvod), náboženstva, alebo určitých špecifických faktorov, prejavujúcich sa v kultúre národa, vo zvyklostiach a stereotypoch správania sa jednotlivcov, ale aj skupín. Pre rakúsku národnú identitu bolo za vlády Habsburgovcov kľúčové vymedzovanie sa voči iným jazykovým spoločenstvám (prevažne reprezentujúcich iné národy). Tu niekde môžeme hľadať pôvod a potrebu, s ktorou sa rakúska identita stretla neskôr a síce potreba odlíšiť sa od nemeckého národa. Ak sa chceli Rakúšania stať Rakúšanmi, museli najprv prestať byť Nemcami. V oblasti náboženskej je toto vymedzenie badateľné viac na konfliktnej línii islam a kresťanstvo, ako na línii protestantizmus a katolicizmus.

 

Aj keď, ako sme už spomenuli, protireformačné snahy boli v rakúskych krajinách pomerne úspešné, nikdy sa však celkom nepodarilo umlčať reformné hlasy. V roku 1740 sa podarilo protestanskému Prusku obsadiť Sliezsko, čo vážne ohrozilo Habsburské impérium, pričom sa začali opäť vo väčšom množstve objavovať myšlienky protestantizmu aj v rakúskych dedičných krajinách. Habsburgovci sa rozhodli opäť pretvoriť spoločnosť, pričom sa ju snažili podriadiť uniformite myslenia. Rovnako ju však vystavili racionalistickým myšlienkam osvietenstva, do ktorého sa snažili zakomponovať modifikované hodnoty protireformácie. Reformy sa dotkli rôznych oblastí, napríklad znížili sa pracovné povinnosti pre roľníkov, nevoľníctvo bolo nahradené slobodnou prácou, zaviedli sa dane pre šľachtu a otvorila sa možnosť služobného postupu v armáde. Najdôležitejšou zmenou bolo zavedenie trojstupňového systému vzdelávania vo verejnom školstve.

 

Hlavnými postavami týchto reformných krokov boli Mária Terézia a jej syn Jozef II. Pokúsili sa zastaviť emigráciu protestantov z habsburskej ríše a dokonca v roku 1781 zrovnoprávnili nekatolíkov s katolíkmi. Určitú mieru občianskych slobôd dostali aj Židia. Jozef II. dokonca zrušil niektoré katolícke kláštory, premenil ich na štátne školy a mníchom nariadil v nich vyučovať. Tereziánsko-Jezefínske obdobie zanechalo v obyvateľstve veľký hodnotový zmätok. Na jednej strane mnohé reformy, ktoré viedli skôr k prospechu jednotlivca a protestantským morálnym hodnotám, na druhej strane absolutizmus a stále ešte privilegované postavenie katolíckej cirkvi (Zöllner, 1990, s. 398 – 400). V 19. storočí sa začali v tomto prostredí šíriť myšlienky autokratickej teórie liberálneho štátu.

 

Zástancovia tejto teórie sa domnievali, že určité znárodnenie katolíckej cirkvi v Rakúsku, malo viesť až k postupnej sekularizácii spoločnosti. Dôležitejšie pre našu prácu je spomenúť skutočnosť, ako vnímali rôzne liberálno-nacionalistické kruhy1 germanizačnú snahu Jozefa II. V roku 1784 bol vydaný výnos, v ktorom sa nemčina prehlasovala za jediný oficiálny, úradný a obchodný jazyk krajiny. I keď Jozef II. argumentoval prevažne pragmatickými dôvodmi pre toto rozhodnutie (ako napríklad to, že väčšina populácie v Habsburských dedičných krajinách hovorí po nemecky a nemčina je modernejšia a prístupnejšia ľuďom ako napríklad latinčina, oficiálny jazyk Uhorskej časti monarchie), boli tieto kroky neskôr interpretované ako určité veľkonemecké gestá. V 19. storočí sa teda v prostredí nemeckých a rakúskych liberálov začínajú objavovať požiadavky na vytvorenie silného, nemeckého unitárneho štátu (Bukey 2002: 17 – 20).

 

Ak sa budeme pridržiavať pozitivistickej teórie o modernom štáte, ktorý pre svoju existenciu potrebuje územie a obyvateľstvo, ktoré efektívne ovláda, dá sa povedať, že územie Rakúska (Habsburgská monarchia) tieto predpoklady spĺňalo. Existovala však zvláštna situácia, kedy niektoré „rakúske“ elity boli ochotné svoju rakúsku identitu obetovať v prospech tej nemeckej. Pre jednoduchých nemecky hovoriacich obyvateľov Rakúska znamenali reformné kroky Jozefa II. počiatky určitej krízy identity, ktorú sa uspokojivejšie podarilo rozriešiť až po Druhej svetovej vojne. Je však nutné dodať, že rezíduá týchto myšlienok prežívajú v určitej modifikovanej forme v rakúskej spoločnosti dodnes a so striedavým dôrazom sa dostávajú v istom okamihu vývoja Rakúska na povrch, aby zase v inom boli viac-menej potlačené do úzadia[2].

 

 

Schizofréniu v národnom cítení nemecky hovoriaceho, rakúskeho obyvateľstva umocňovali aj rôzne iné faktory a dejinné udalosti. Ak pred revolučnými rokmi 1848/1849 bolo úplne normálne, že nemecky hovoriace obyvateľstvo monarchie sa identifikovalo s rakúskou, ako aj nemeckou identitou, tak po roku 1866 a rakúsko-pruskej vojne sa Otto von Bismarck rozhodol „Rakúšanov“ z germánskeho konceptu vylúčiť. Národná identita pre túto skupinu obyvateľstva dostala ďalšiu ranu v momente, keď si nemecky hovoriace obyvateľstvo uvedomilo, že kvôli nacionalistickým požiadavkám ostatných národov v rámci Rakúsko-Uhorska sa stali menšinou, pričom sa nemohli viac spoliehať na svoj veľkonemecký nacionalizmus.

 

Tu sa opäť dostávame k potrebe človeka, a rovnako aj národa, nájsť svoju vlastnú identitu na základe vymedzenia sa voči iným, cudzím alebo vonkajším prvkom. V prípade rakúskeho obyvateľstva došlo k určitej špecifickej situácii, keď môžeme povedať, že Rakúšania sa sami vymedzili ako „niekto iný“ voči negermánskemu obyvateľstvu v Rakúsko-Uhorsku na základe faktorov, ktoré sme už v práci spomínali vyššie. No Prusko, ako reprezentant prioritne germánskeho obyvateľstva, odmietlo identifikovať germánske obyvateľstvo Rakúska ako nemecké. Tento externý faktor teda prispel k ďalšiemu posilneniu a formovaniu rakúskej identity. Je však potrebné dodať, že toto rozhodnutie prišlo zhora a do myslí obyčajných ľudí sa dostávalo len pomaly (Bukey, 2002, 20 - 21).
     

Ak by sme sa teda v tejto chvíli snažili odpovedať na otázku, kedy vznikla rakúska identita, je táto odpoveď veľmi neistá, pričom môžeme hovoriť o viacerých variáciách. Ako jedna z odpovedí môže slúžiť formulácia, kedy budeme považovať za vznik rakúskej identity začiatok vlády Habsburgovcov nad územím dnešného Rakúska. Rovnako za vznik rakúskej identity môžeme považovať moment neúspechu veľkonemeckého politického konceptu. Ak sa stotožníme s týmito názormi, musíme však pripustiť, že ide len o akýsi prvý stupeň vo vývoji celonárodnej identity. Najviac sa nám pozdáva názor, kedy datujeme vznik modernej národnej identity niekedy do 50-tych rokov 20. storočia. Ako uvádzajú V. Hloušek a Z. Sychra vo svojej publikácii Rakousko v evropské a středoevropské politice: „Identita, ktorú bolo možné označiť za rakúsku v inom ako krajinskom význame existovala".

 

Nemala však mobilizujúcu silu pre masy obyvateľov, ale týkala sa špecifickej vrstvy vojakov, úradníkov a inteligencie naviazaných nejakou formou na službu pre štát a dynastiu“ (Rakousko v evropské a strědoevropské politice 2004, s. 11). Existenciu problému národnej identity v Rakúsku dokumentuje aj snaha Vorarlberska po prvej svetovej vojne o odtrhnutie sa od Rakúska a následné pripojenie ku Švajčiarsku.
     

Po prvej svetovej vojne dochádza, okrem iného, aj k rozpadu Rakúsko-Uhorska. Ako sme už spomenuli, identita „rakúšanstva“ sa spájala predovšetkým s elitami, zatiaľ čo obyvateľstvo bolo naklonené spojeniu krajiny s Nemeckom. Rakúsko sa zrazu ocitlo v postavení malej, vnútrozemskej krajiny, zväzovanej rôznymi obmedzeniami. Nakoniec sa ukázalo, že po rozpade Rakúsko-Uhorska väčšina Rakúšanov túžila po spojení s Nemeckom a len ustanovenie Saintgermainskej mierovej zmluvy a dodatočné podpísanie Ženevských protokolov v roku 1922 zjednoteniu zabránilo. Zodpovednosť za vojnové reparácie, všeobecný otras a rozhorčenie obyvateľov nad stratou pohraničných oblastí (predovšetkým Južného Tirolska), rovnako zákaz zjednotenia Rakúska s Nemeckom, to všetko znamenalo, že Rakúska republika stratila v očiach obyvateľov zmysel svojej existencie. Tieto postoje sa príliš nezmenili ani v tridsiatych rokoch 20. storočia a až po stabilizácii rakúskej nezávislosti v roku 1955 sa v Rakúsku silnejšie konštituovalo národné povedomie (Politické strany moderní Evropy 2005, s. 308 – 309).

 

Dlhodobo bola rakúska spoločnosť segmentovaná do troch politických, ale aj kultúrno-sociálnych táborov. Boli to tábory klerikálny, socialistický a nacionálno-liberálny. Každý z týchto táborov vychádzal z odlišných ideových prostredí. Táto skutočnosť mala za následok, že jedinci uviaznutí v rozličnej táborovej štruktúre spoločnosti, zastávali aj rôzne názory na podobu národnej identity a fungovania štátu. História prvej rakúskej republiky3 bola pohnutá a jej obyvateľov demoralizovala. Ústava z roku 1920 zakotvila režim parlamentnej demokracie, ktorý predpokladal veľmi výraznú rolu politických strán v procese vytvárania politickej vôle. Politické strany sa však veľmi rýchlo zmenili na akési vzájomne si odporujúce a bojujúce hnutia, ktorých lojálnosť voči jednotlivým táborovým identitám prevyšovala nad lojálnosťou voči štátu (Zöllner, 1990, s. 5 – 8).

 

Táborové identity sa podarilo v rakúskej spoločnosti prelomiť niekedy v 60. rokoch 20. storočia, čo malo za následok väčšie udomácnenie sa „rakúšanstva“ v mysliach obyvateľstva. Súčasná podoba Rakúska, aj z pohľadu vládneho a politického systému, je teda úplne iný koncept, ako napríklad Rakúsko za vlády Habsburgovcov. So zmenou štruktúry rakúskeho vládneho systému, súvisela aj zmena vnímania rakúskej národnej identity. Rakúsko si prešlo od monarchie, cez autoritarizmus  a následný totalitarizmus až k demokratickej forme štátu. V každom období existencie určitého štátneho útvaru na území dnešného Rakúska sa menil aj koncept rakúskej národnej identity.

 

 

Súčasný stav vo vývoji rakúskej národnej identity môžeme najlepšie definovať na štatistických ukazovateľoch, ktoré zverejňuje V. Hloušek vo svojej publikácii Rakousko v evropské a středoevropské politice: „V roku 1956 iba 49 % Rakúšanov tvrdilo, že sú národ, pričom 47 % ich spoluobčanov bolo opačného názoru. Od polovice 80. rokov síce počet Rakúšanov, ktorí sa považujú za národ, neklesol pod 80 %, ale stále ešte 5 % respondentov sa domnieva, že národom nie sú a 12 %, že ním síce nie sú, ale čoskoro sa ním stanú“ (Rakousko v evropské a strědoevropské politice 2004, s. 12).

 

Otázka národnej identity, príslušnosti k národu, či identifikovanie sa so štátnym útvarom sa nám javia ako jeden z dominantných faktorov vplývajúci na formovanie politického a vládneho systému v krajine. Pre vysvetlenie, ale najmä pre pochopenie súčasného stavu v rakúskej politike, je potrebné pochopiť určité historické súvislosti a špecifiká formujúce jednanie politických elít, ale aj obyvateľstva. Rakúsko si vo svojich dejinách prešlo viacerými vládnymi systémami. Najzásadnejšie zmeny vo vládnom systéme, ktoré boli ovplyvnené nacionalizmom či populizmom, boli obdobia austrofašizmu a neskôr obdobie „Tretej ríše“, kedy bolo Rakúsko súčasťou Nemecka. Je nepopierateľné, že tieto dva zlomové momenty vo vývoji rakúskej identity významne ovplyvnili jej formovanie. Preto sa týmto dvom obdobiam budeme samostatne venovať podrobnejšie v ďalších častiach tejto práce.

 
II. II. „Tretí tábor“ a jeho vplyv

   

V procese postupujúcich liberalistických myšlienok po udalostiach 1848/1849 sa začala politika otvárať masovej politickej participácii. To viedlo k procesu plnohodnotnej straníckej mobilizácie. Stranícka mobilizácia sa v prostredí Rakúska vyvinula do špecifickej formy politickej kultúry. Vytvorila sa tzv. „táborová politická kultúra“. Toto označenie sa vzťahuje na situáciu, kedy politické strany plnia dôsledne svoju politicko-integračnú funkciu. Jednotlivé politické strany sú voči sebe veľmi dobre ideologicky vymedzené. Táto skutočnosť zväčšuje ideologickú vzdialenosť medzi politickými stranami.

 

 

Voličské základne takýchto politických strán sú pomerne stabilné, no sú aj do značnej miery obmedzené. Okrem toho, že strany dokážu mobilizovať konkrétne sociálne skupiny voličov, vytvárajú sociálno-politické štruktúry, ktoré následne vytvárajú politické tábory. V rámci týchto táborov sa potom jednotlivci socializujú a dochádza k vytvoreniu prísnej táborovej mentality. Na jednej strane teda strany integrujú jednotlivcov v rámci širokej sociálnej základne politického tábora, a rovnako aj širokého spektra pridružených organizácií, na strane druhej izolujú svojich prívržencov od ostatných sociokultúrnych prostredí. Táto skutočnosť v konečnom dôsledku vedie k výraznej polarizácii politického prostredia. V prostredí rakúskeho politického prostredia sa najsilnejšie integroval „socialistický“ tábor, pričom „klerikálny“ (kresťansko-sociálny) tábor sa vyznačoval len o niečo nižšou mierou integrácie. Nakoniec ako určité „zvyškové“ sily sa do jedného tábora, v porovnaní s prvými dvomi menej organizovaného, zjednotili sily liberálne a sily veľkonemecky orientovaného nacionalizmu. Tento tábor dostal označenie „tretí tábor“ (Hloušek 2008, s. 102 – 104).
  

 

K vytvoreniu táborov politickej kultúry došlo na základe reakcií na spoločenské a politické udalosti. V 60. rokoch 19. storočia sa ako dominantná politická sila javila nemecká liberálna buržoázia, ktorá hájila svoje vlastné špecifické požiadavky a definovala sa vlastnou politickou kultúrou. Táto kultúra bola ovplyvnená liberalizmom no hlavne v ekonomickom slova zmysle. Ekonomický liberalizmus tu bol spájaný s veľkonemeckým (progermánskym) nacionalizmom. Okrem týchto dvoch charakteristických znakov sa daná spoločenská trieda (neskôr „tábor“) vyznačovala negatívnym postojom k rozširovaniu politickej participácie.

 

Pre ostatné politické sily bolo jediným východiskom z tejto situácie nutnosť presadiť rozširovanie volebného práva, ktoré by umožnilo aj iným spoločenským silám podieľať sa na politickom dianí v krajine. Dosiahnutie takýchto požiadaviek sa presadzovalo len postupne a pomerne ťažko. Vymedzovanie sa voči vládnucej vrstve a teda vytváranie táborov spájame najmä s kreovaním tábora socialistického a tábora klerikálneho, nazývaného aj ako tábor kresťanských sociálov. Na prelome 19. a 20. storočia sa rakúska politika dostala do stavu masovej politiky. Tábory teda slúžili aj ako určitý modernizačný prvok v politickej kultúre Rakúska. Strany resp. tábory disponovali vlastnou pravidelnou aj nepravidelnou tlačou, vlastnou odborovou organizáciou, či vlastnými mládežníckymi organizáciami a neskôr aj militantnými skupinami ako boli Heimwehr kresťanských sociálov a Schutzbund, ktorý pôsobil v rámci socialistického tábora (Fiala 1995, s.173 – 175).


Hlboko zakorenený princíp troch sociálno-politických táborov sa v rakúskej politickej kultúre vyskytoval pomerne dlhú dobu a mal výrazný vplyv na formovanie súčasného Rakúskeho štátu. Táborová štruktúra spoločnosti prerastala celým politickým životom v krajine. Politické a spoločenské tábory sa v rakúskej spoločnosti podarilo úspešnejšie prelomiť až niekedy v 60. rokoch 20. storočia, kedy sa začala spoločnosť členiť na základe viacerých a zložitejších konfliktných línií, ako len klasické „rokkanovské“ konfliktné línie. Pojem „tretí tábor“ sa teda vo všeobecnosti začal používať spočiatku najmä pre nacionalistické, progermánske sily, no rovnako aj pre rôzne liberálne myšlienkové hnutia4 v Rakúsku.

 

Korene nemecko-nacionalistického hnutia boli položené už na začiatku 60. rokov 19. storočia, keď bol vo Viedni, v roku 1867, založený Nemecký národný spolok – Deutscher Volksverein. Neskôr v roku 1869 bol v Grazi založený Spolok nemeckých nacionalistov – Verein der Deutschnationalen. Mnoho progermánskych spolkov zakladali aj študenti na rôznych univerzitách a gymnáziách. Prvou významnejšou osobnosťou medzi liberálnymi, progermánsky orientovanými politikmi v Ríšskej rade sa stal Georg von Schönerer. Ten sa pokúsil posilniť pozíciu nacionalistickej politiky v radách tretieho tábora, pôvodne ešte v aliancii s liberálnymi silami. Neskôr na základe programu nacionalistov prijatého 2. júna 1882 v Linzi vznikol Nemeckonárodný spolok – Deutschnationaler Verein. Tento program bol ešte akýmsi spojeným programom liberálnych a nemecko-nacionalistických ideí, aj keď liberálnych opäť viac-menej len v ekonomickej oblasti.

 

No už v roku 1885 vzhľadom na blížiace sa voľby do Ríšskej rady, sa začala do popredia dostávať problematika antisemitizmu a liberálne myšlienky boli vytlačované do úzadia. Program obsahoval aj prehlásenie v ktorom sa tvrdí, že Rakúsku vládnu jedine Nemci. Radikálna antisemitská rétorika neskôr zabraňovala výraznejšej spolupráci medzi Schönererovým nacionalistickým krídlom a zástancami liberálnej politickej teórie, pretože nositeľmi liberálnej teórie boli najmä židovské meštianstvo a buržoázia. Neskôr Schönerer vytvoril ďalší subjekt pod názvom Zväz nemeckých nacionalistov – Verband der Deutschnationalisten.

 

Tento subjekt nedosiahol v počte členov väčšie úspechy, ale na druhú stranu používal veľmi tvrdú nacionalistickú a antisemitskú rétoriku, čo mu zabezpečovalo pomerne veľkú popularitu. Menej radikálne krídlo progermánskych nacionalistov tvorila Nemecká národná strana – Deutsche Nationalpartei. Táto strana bolo vo svojich požiadavkách miernejšia, pričom žiadala „len“ o pevné spojenectvo Rakúsko-Uhorska s Nemeckom. Naopak Schönerer chcel de facto zničiť monarchiu a to tak, že požadoval nemecky hovoriace časti Rakúsko-Uhorska pričleniť k Nemecku. Obidve nacionalistické krídla spájal silný antiklerikalizms (Hloušek 2008, s. 117 – 119).
     

Na tomto mieste je nutné podať určité vysvetlenie nacionalizmu v prostredí dobových elít v Rakúsku. Nacionalizmus v tejto dobe nie je ponímaný ako celospoločenské hnutie rakúskeho „národa“. Ako sme už spomínali v predchádzajúcej kapitole, rakúsky národ je fenomén pomerne mladý a nemôžeme o ňom v 19. storočí hovoriť. Ak chceme hľadať určitú entitu, ktorá v konečnom dôsledku nejakým spôsobom zachovávala ideu „rakúšanstva“ potom je to stále ešte cisár a rôzne honoračné a monarchistické sily a politické skupiny. Je však ťažko takého sily identifikovať v určitých politických stranách, keďže základom ich ideológie je osoba cisára a poslušnosť k monarchii, pričom participácia na nejakej forme občianskej angažovanosti nie je relevantná. Preto je nacionalizmus spojený skôr s elitami, no síce s elitami progermánskymi, reprezentujúcimi nemecko-nacionalistický prúd v politike vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Ako budeme neskôr vidieť, sily tretieho tábora sa do súčasnej podoby vyvinuli práve z podhubia nemeckého nacionalizmu, ktorý je pre Rakúsko ešte stále nie úplne uspokojivo rozriešený problém.

 


V dobe kreovania táborovej politickej kultúry v Rakúsku fenomén nacionalizmu zohráva veľmi dôležitú úlohu. Na otázku ako nacionalizmus ovplyvňoval vtedajší vládny systém a jeho vývoj do súčasnosti, je odpoveď pomerne zložitá a nejednoznačná. Ako do určitej miery nacionalistickú môžeme považovať celkovú vládnu politiku v Rakúsku, s ohľadom na jej diskriminačné prvky. Máme na mysli najmä prvky ako sú nemčina ako úradný jazyk, nerovné postavenie židovského obyvateľstva, či preferovanie úradníkov a dôstojníkov s nemeckým (rakúskym) pôvodom. Na nacionalizmus však môžeme nazerať aj z pohľadu nemecko-nacionálnych hnutí, ktoré však výraznejší vplyv na vládny systém nemali. Poslanci, ktorí zastupovali nemecko-nacionalistický tábor v Ríšskej rade, predkladali rôzne návrhy posilňujúce postavenie nemecky hovoriaceho obyvateľstva v krajine, dokonca niektoré smerovali až k rozbitiu monarchie (napríklad Schönererove návrhy o pripojení určitých častí Rakúska k Nemecku).

 

Tieto návrhy väčšinou neboli úspešné. Významné je všimnúť si iný moment v tejto problematike. Zástancovia hnutí a rôzne progermánske spolky sa snažili apelovať na určitý nemecký prvok vtedajšej spoločnosti. Väčšia časť spoločnosti sa aj ako Nemci cítila, no na druhej strane akceptovala legitimitu existujúcej monarchistickej vlády. Ak teda bol pomerne jasne definovateľný rozdiel medzi nemecky hovoriacim obyvateľstvom Rakúskej časti Rakúsko-Uhorska a ostatným obyvateľstvom, môžeme konštatovať, že všetko čo stálo medzi nemeckou identitou a identitou iných národov v monarchii bolo rakúske.

 

Nepriamo sa teda vyvolal efekt, keď tá nemecky hovoriaca populácia, ktorá nesúhlasila s radikálnymi požiadavkami nacionalistov a prirodzene sa neidentifikovala so slovanskými národmi, spadala do určitého akoby hodnotového vákua. O rakúskej identite v danej dobe ešte nemôžeme hovoriť, ale ide o proces určitého uvedomovania si a vymedzovania sa voči čisto nemeckej identite. Išlo teda najmä o ľudí nejakým spôsobom naviazaných na službu pre štát a monarchiu. Nacionalizmus tejto doby teda vyvolal dôležité spoločenské posuny, ktoré boli relevantné najmä neskôr za vlády Dolfussa a Schuschniga a počas druhej svetovej vojny. Po roku 1900 sa sily tretieho tábora naďalej štiepili, vznikali rôzne politické subjekty a hnutia aj v nacionalistickom aj v liberálnom krídle.

 

Až porážka týchto síl vo voľbách v roku 1907 viedla k určitému spájaniu sa jednotlivých politických zoskupení. Za účelom zjednocovania síl tretieho tábora vznikol Nemecký národný zväz – Deutscher Nationalverband. Tomuto zväzu sa v nasledujúcich voľbách v roku 1911 podarilo získať určitý volebný podiel hlasov, no nie rozhodujúci. Stále však pretrvávalo značné organizačné a ideologické rozštiepenie tretieho tábora (Dějiny Rakouska, 2002, s. 428 – 438).


Obdobie na prelome 19. a 20. storočia sa v Rakúsko-Uhorsku a teda aj v rakúskej časti monarchie, vyznačuje najmä postupujúcim spriemyselňovaním krajiny. Rovnako výrazne sa začínajú prejavovať sekulárne nálady určitých vrstiev obyvateľstva. Môžeme teda konštatovať, že najvýraznejšou konfliktnou líniou tej doby bol konflikt medzi pracujúcimi a vlastníkmi. Aj keď teda sily tretieho tábora akcentovali najmä nacionalistické témy, na konfliktnej línii pracujúci – vlastníci môžeme vidieť angažovanosť určitej vetvy na strane vlastníkov. Na druhej strane zastávali prevažne antiklerikálne postoje čo ich na konfliktnej línii štát – cirkev radí na stranu štátu. Na konfliktnej línii pracujúci – vlastníci sa vo veľkej miere formoval najmä tábor socialistický. Na línii štát – cirkev to bol potom druhý najväčší tábor kresťanských sociálov. Konfliktná línia mesto – vidiek v tejto dobe nezohrávala výraznejšiu mobilizujúcu funkciu v spoločnosti. Jej význam a obsah môžeme preniesť na predchádzajúce dve konfliktné línie.

 

Mestské prostredie bolo prevažne sekularizovanejšie ako vidiek a väčšiu silu tu mali socialistické sily, zatiaľ čo z katolíckeho vidieku čerpal silu najmä tábor kresťanských sociálov5. Konfliktná línia centrum – periféria sa nám javí ako najmenej prehľadná. Je pomerne nejasné, ktoré politické zoskupenia (ťažko ešte hovoriť o moderných politických stranách) hájili ideológiu centra a ktoré periférie. Medzi silami tretieho tábora by sme vedeli identifikovať zástancov obidvoch strán tejto konfliktnej línie, pričom je pomerne nejasné identifikovať ostatné dva politické tábory s jednotlivými konfliktnými formáciami. Túto konfliktnú líniu môžeme definovať skôr vzhľadom na národnostné vymedzovanie sa nenemeckých národov voči nemecky hovoriacemu obyvateľstvu (Hloušek, 2008, s. 119 – 124).
     

Rakúsko-Uhorsko vstúpilo do prvej svetovej vojny za stavu keď sa zmietalo v nacionalistických bojoch a náladách všetkých národov v monarchii. Česko – nemecké, nemecko – slovinské, nemecko – talianske, taliansko – slovinské, ale hlavne nemecko – maďarské spory výrazne oslabovali vnútornú stabilitu krajiny. V rámci snáh o brzdenie veľkosrbských nálad, anektovalo Rakúsko-Uhorsko Bosnu a Hercegovinu. Táto skutočnosť však prispela ešte k väčšiemu národnostnému napätiu v ríši a rovnako zhoršila medzinárodno-politické postavenie monarchie (Dějiny Rakouska, 2002, 462 – 463). Prvá svetová vojna sa začala pre Rakúsko-Uhorsko veľmi nešťastne hlavne vo vojenskej oblasti. Počiatočné neúspechy rakúskej armády viedli k zvýšenému vnútornému napätiu v krajine. Po premene vojny na tiahlu a vyčerpávajúcu zákopovú vojnu, začali v Rakúsko-Uhrosku silnieť hlasy po osamostatnení sa najmä slovanských národov.

 

Najmä za pomoci Nemecka a stále sa zhoršujúcej situácii v Rusku, došlo k určitému obratu vo vojenských úspechoch habsburgskej monarchie. No vnútropolitická situácia sa naďalej zhoršovala. Slabá ekonomika, zlé zásobovanie domáceho obyvateľstva, ako aj frontových jednotiek, vyvolávala neustále vnútorné nepokoje v krajine. Nemecko-nacionalistické sily sa najmä v dôsledku zhoršujúcej sa situácie dostávali stále viac do defenzívy, pričom sa začali presadzovať viac nacionalistické kruhy ostaných národov v monarchii. Počas vojny vládla v Rakúsku vláda pomocou núdzového zákonodarstva, pričom zhromaždenia Ríšskej rady boli blokované. Až po nástupe Karola I. na trón došlo k obnoveniu činnosti Ríšskej rady. Karol I. sa pokúsil v roku 1918 vydať výnos, ktorým chcel premeniť krajinu na mnohonárodnostný spolkový štát. Toto opatrenie však už nemalo žiadny zmysel a Rakúsko-Uhorsko sa začalo rozpadať pod tlakom národných požiadaviek na sebaurčenie (Taylor, 1998, s. 326 - 332).

 
Nacionalizmus zohral v začiatkoch prvej svetovej vojny významnú úlohu. Snaha o akýsi koncept „Mitteleuropy“6 pod dominanciou nemecky hovoriaceho obyvateľstva a s politickou dominanciou nemecky hovoriacich krajín, boli jedným z významných faktorov spúšťajúcich udalosti prvej svetovej vojny. V Rakúsku boli tieto myšlienky pomerne rýchlo zdiskreditované. V konečnom dôsledku výsledok vojny a tvrdé mierové podmienky na niekoľko rokov zmarili realizáciu veľkonemeckých ideí.

      

II. III. Medzi dvomi svetovými vojnami

      

Porážka a rozpad Rakúsko-Uhorska uvrhol krajinu do obrovských vnútorných rozporov. V obyvateľstve zanechala táto skutočnosť hlboký emocionálny zmätok. Náhly prechod od (minimálne kontinentálnej) mocnosti k malému regionálnemu štátu, tvrdo postihol ekonomiku štátu. Pre obyvateľstvo sa zmenili možnosti zamestnania, prehĺbili sa rozdiely medzi vidiekom a mestom. Krajina sa dostala do špirály nekonečných politických sporov a šarvátok, ktoré neraz viedli k ozbrojeným konfliktom. Na druhej strane prišlo k zaujímavej situácii, keď najmä koniec vojny a vidina určitého zlepšenia životných podmienok viedli k pomerne nadšenému prijatiu novovzniknutej Republiky nemecké Rakúsko. Len málokto v tej dobe nedúfal, že by sa Rakúsko v budúcnosti nepripojilo k Nemecku.

 

V krajine zavládlo všeobecné nadšenie pre tieto myšlienky. Vytriezvenie z veľkonemeckých nálad prišlo po tom, čo víťazné mocnosti prinútili Rakúsko podpísať v roku 1919 Saintgermainskú mierovú zmluvu, ktorá okrem iného zakazovala Rakúsku pripojenie sa k nemeckej Weimarskej republike. Došlo teda k totálnej frustrácii obyvateľstva a zdiskreditovaniu myšlienky sebaurčenia národov, na základe ktorej sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo. Obyvateľstvo sa dostalo do situácie, keď im bola odopretá ich nemecká identita, no tá rakúska nemala mobilizačný charakter. Rakúsko sa tak pre svojich obyvateľov pri svojom vzniku stalo krajinou, ktorú nikto nechcel. Po mnohých územných stratách sa zrazu z veľkej multinárodnej ríše stala malá nedôležitá krajina, ktorú väčšina elít považovala za neschopnú života v podmienkach zlej hospodárskej situácie, ktorá v krajine nastala.

 

Medzinárodne–politická situácia bola pre Rakúsko rovnako zložitá. Krajina sa ocitla v susedstve novovzniknutých štátov, ktorých politické elity neboli rakúskej politickej reprezentácii priaznivo naklonené. Teritoriálne záležitosti Rakúska sa riešili medzi víťazmi vojny a novokonštituovanými štátmi v dohodách z Versailles a Saint-Germain. Problémové boli najmä oblasti Južného Tyrolska s Talianskom, Vorarlberska, ktoré malo pripadnúť Švajčiarsku, Korutánska a južného Štajerska na ktoré si robilo nároky vtedajšie novovzniknuté Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskoršia Juhoslávia), a Burgenland, o ktorý sa sporilo Rakúsko s Maďarskom. V niektorých sporných oblastiach došlo k nasadeniu armády.

 

Vo Vorarlbersku sa v roku 1919 vyjadrilo až 80 percent obyvateľstva za pripojenie sa tejto spolkovej krajiny ku Švajčiarsku. Táto skutočnosť sa veľmi pozdávala najmä nemecky hovoriacim kantónom v rámci Švajčiarska, no výrazne proti sa postavili francúzsky a taliansky hovoriace kantóny, ktoré sa obávali, že pristúpením tejto spolkovej krajiny ku Švajčiarsku by nemecky hovoriace obyvateľstvo získalo výraznú prevahu na úkor frankofónnej a talianskej časti. Rysujúcu krízu sa podarilo odvrátiť tak, že v roku 1920 odmietla rakúska vláda akceptovať výsledky referenda a rozhodla sa udržať si  Vorarlbersko. Oblasť Burgenlandu bola riešená prostredníctvom Trianonských zmlúv, kedy sa Rakúsko sporilo o toto územie najmä s Maďarskom (Říchová, 1995, 131 – 134).
     

Rakúsko teda dostalo podobu federácie s ôsmimi spolkovými krajinami, ku ktorým sa v roku 1922 pridala Viedeň, ktorá získala status samostatnej spolkovej krajiny. Nová ústava Štátu vstúpila do platnosti v roku 1920. Počas svojej platnosti bola dvakrát novelizovaná a to v rokoch 1925 a 1929. Mnohé teritoriálne spory ako aj novokonštituované štáty odčerpali krajine obrovský hospodársky a priemyselný potenciál. Relevantný politický boj sa začal odohrávať v protiklade medzi marxisticky orientovanou sociálnou demokraciou a konzervatívno-klerikálnou pravicou. Obidva tábory mali v danej dobe silný sklon k autoritarizmu (Hloušek, 2008, s. 130) .
     

Napriek hrozivo vyzerajúcej situácii v Rakúsku sa postupne podarilo zastabilizovať ekonomiku najmä za pomoci zahraničných pôžičiek a zahraničného kapitálu. Životná úroveň obyvateľstva však vzrastala len veľmi pomaly. Nástupom hospodárskej krízy, na prelome 20-tych a 30-tych rokov 20. storočia, došlo k opätovnému zhoršeniu hospodárskej situácie v krajine. Politické elity hodnotiac situáciu v krajine pokladali za veľmi ťažké, ba až dokonca nemožné, ďalej rozvíjať zastupiteľský princíp vládnutia. V rokoch 1920 – 1932 vládli v krajine rôzne koalície kresťanských sociálov, veľkonemcov, alebo agrárnikov. Sociálnej demokracii sa nedarilo získavať vysoké štátne posty, no podarilo sa im získať Viedeň. Nárast vplyvu sociálnej demokracie vzbudzoval najmä v radoch kresťanských sociálov nemalé obavy.

 

Aj preto začali kresťanský sociáli podporovať vznik ozbrojených zložiek „Heimwehr“ (Bukey 2002, s. 23 – 24). Podobnou organizáciou však disponovala aj sociálna demokracia. Sociálne – demokratický tábor disponoval ozbrojenou zložkou tzv. „Schutzbund“. Výsledkom súperenia týchto dvoch politických táborov bola prakticky občianska vojna. Tá sa v roku 1934 skončila porážkou socialistického tábora, a tak sa otvorila cesta pre klerikálny autoritatívny systém. Tento režim prijal nový ústavný text v roku 1934. V podstate všetka moc bola presunutá do rúk vlády na čele s E. Dollfusom (Zöllner, 1990, s. 641).

 

Vláda Dollfussa vzišla z volieb z roku 1930 a pozostávala okrem kresťanských sociálov aj z GDVP (Veľkonemecká ľudová strana), zastupujúcej veľkonemecké sily Tretieho tábora. GDVP sa však už okolo roku 1932 začala rozpadať a navyše v tomto roku dosiahli rakúski nacisti výrazné úspechy v miestnych voľbách po celom Rakúsku, čo ich dostalo do postavenia vedúcej sily tretieho tábora. V atmosfére upadajúceho vplyvu kresťanských sociálov, sa Dollfuss rozhodol obrátiť so žiadosťou o pomoc na fašistické Taliansko (Dějiny Rakouska, 2002, s. 517 – 520).


V atmosfére stupňujúceho sa politického napätia došlo v podstate k tomu, že sa Národná rada vyradila sama so štruktúry vládneho systému v Rakúsku. V roku 1933 došlo k veľkému štrajku železničiarov. Za tejto situácie bolo zvolané mimoriadne zasadanie Národnej rady. Na zasadaní sa nedarilo dosiahnuť uspokojivé riešenie problému. V tejto situácii Karl Renner, ako prezident Národnej rady, podal demisiu, aby ako radový poslanec mohol hlasovať za svoju politickú stranu, čo ako prezident Národnej rady nemohol. No stalo sa to, že jeho dvaja viceprezidenti podali rovnako demisiu.

 

Boli to Rudolf Ramek a Sepp Straffner. To však vyvolalo situáciu, kedy nebol nikto, kto by mohol viesť zasadnutia Národnej rady. Tá sa teda rozišla a v podstate sa sama pripravila o možnosť využitia svojho postavenia v rámci politického systému v Rakúsku. V roku 1933 podali demisiu aj všetci sudcovia Ústavného súdneho dvora, lojálni kresťansko-sociálnemu táboru, a tým spôsobili, že počet sudcov súdu klesol na polovicu a teda stal sa nefunkčným. Spolková rada bola z politického systému Rakúska vyradená jednoduchým vládnym vyhlásením o tom, že Spolková rada nemá zákonodarné právomoci a bez súčinnosti s Národnou radou sú jej rozhodnutia irelevantné. Situáciu ešte mohol zachrániť spolkový prezident Miklas.

 

Ten ale nezasiahol a tak sa stalo, že vláda na čele s Dollfussom sa stala jediným fungujúcim centrálnym orgánom v politickom a vládnom systéme Rakúska. Čiastočne sa novovzniknutý režim pokúsil získať dodatočnú legitimitu prostredníctvom katolíckej cirkvi, ktorá konkordátom z roku 1933 kolaborovala s existujúcim režimom. Prechodu k autoritárnemu, stavovskému štátu sa ešte pokúsili zabrániť zvyšky zložiek Schutzbund, ktoré vyvolali na určitých územiach Rakúska otvorený boj. Tento ich pokus však skončil neúspechom (Hloušek 2008: 76 – 79).
     

V období do vzniku Dollfussovho stavovského štátu zohrávali sily tretieho tábora významnú úlohu ako koaličný partner v tzv. „občianskych“ (burgerliches) vládach v protiklade k socialistom. Do tretieho tábora spadajú aj strany a hnutia, ktoré majú protichodné záujmy a dokonca sú si často priamymi konkurentmi. Rovnaká situácia nastala aj v prípade prvej rakúskej republiky. Aj keď sa na vláde podieľali rôzne veľkonemecké hnutia a strany, boli ich myšlienky pripojenia Rakúska k Nemecku na základe Saintgermainských mierových zmlúv odsunuté do ríše fantázie. Tieto sily boli združené najmä v GDVP. Priamu konkurenciu pre GDVP v danej dobe predstavovali určité krajinské organizácie Heimwehru, ktoré do niektorých volieb stavali vlastných kandidátov a nie vždy bezvýhradne spolupracovali s kresťanskými sociálmi. Výraznú konkurenciu v rámci tretieho tábora, no v konečnom dôsledku aj pre iné politické subjekty tvorili stále silnejúce sily rakúskej NSDAP (Národnesocialistická nemecká robotnícka strana) (Vocelka, 2005, s. 103 – 105).

 

Nacionalizmus v orientácii na zvýrazňovanie veľkonemeckých ideí v tomto období môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Prvú tvoria strany pôsobiace vo vládnej koalícii. Tieto sú vo svojich pronemeckých aktivitách obmedzované mierovými zmluvami po skončení prvej svetovej vojny. Dá sa povedať, že ich nacionalistický potenciál je do značnej miery obmedzený a je skôr definovateľný ako istý druh populizmu, keďže je jasné, že tieto myšlienky sú za danej situácie aká vládla v tej dobe v Rakúsku, nerealizovateľné. Druhú skupinu potom tvoria najmä sily mimo vlády a dokonca aj parlamentných štruktúr, no najmä rakúska NSDAP. Tieto sily nemali dôvod obmedzovať sa dodržiavaním medzinárodných mierových zmlúv a dokonca často poukazovali na snahu o ich revíziu, či zrušenie. Nacionalizmus má v tejto fáze zvláštne postavenie v rámci vládneho systému v Rakúsku. Na jednej strane sa priamo podieľa na realizovaní moci prostredníctvom strán tretieho tábora, na strane druhej je obmedzený vo svojom hlavnom cieli spojenia Rakúska a Nemecka.


Najvýznamnejšou stranou spadajúcou do tretieho tábora bola spomínaná Veľkonemecká ľudová strana – GDVP. Táto strana zoskupila sedemnásť menších politických strán a hnutí, ktoré dovtedy fungovali nezávisle. Rovnako sa spolupodieľala na vláde s kresťanskými sociálmi, i napriek zjavným programovým a ideologickým rozdielom. GDVP ako nemecko-nacionalistická strana podporovala otvorene myšlienky spojenia sa Rakúska s Nemeckom. Ako sme však už uvádzali v našej práci, bola táto myšlienka odsunutá skôr do pozície populistického hesla, a to najmä vzhľadom na medzinárodnú politickú situáciu. Druhá kontroverzia spočívala najmä v antiklerikálnom charaktere GDVP. Aj vzhľadom k týmto skutočnostiam sa vzťahy medzi CSP (Kresťanskosociálna strana - kresťanskí sociáli) a GDVP ďalej zhoršovali. GDVP sa postupne začala zbližovať s rakúskymi nacistami. Zákazom rakúskej NSDAP však spolupráca medzi nacistami a GDVP zanikla. V roku 1934 bola rozpustená aj samotná GDVP na základe vlastného rozhodnutia (Hloušek, 2008, 141 – 142).
     

 

GDVP sa teda ako strana tretieho tábora dostala do zložitej, možno povedať až paradoxnej situácie. Ako strana zastupujúca veľkonemecké záujmy sa aktívne, a pomerne úspešne podieľala na budovaní medzivojnového rakúskeho štátu. Participovala na vládach, ktoré de facto budovali samostatné Rakúsko. Aj preto sa sily združené v tomto zoskupení nedokázali dlhodobo identifikovať s pôsobením tejto strany, čo vyústilo až k jej zániku.
     

Ďalšia strana reprezentujúca tretí tábor bola strana Vidiecky zväz pre Rakúsko. Strana sa snažila hájiť záujmy agrárnikov rakúskeho vidieka a menej priemyselných oblastí. Výrazné prvky v jej programe tvorili nemecko-nacionalistický prvok, antisemitizmus a snaha o hájenie ekonomických záujmov roľníkov. Rovnako je potrebné do strán tretieho tábora po prvej svetovej vojne zahrnúť aj rakúskych nacistov. Rakúska NSDAP bola len okrajovou silou v rámci rakúskeho politického systému až do doby, kým sa nepodarilo presadiť nemeckej NSDAP v Nemecku. Tento fakt mal obrovský vplyv na popularitu nacistov v Rakúsku. Nacionalistickej ideológii výrazne pomohla aj hospodárska kríza v 20. – 30. rokoch 20. storočia, ktorá zasiahla Rakúsko. Strana začala rýchlo získavať podporu. V roku 1933 však bola rakúskymi úradmi zakázaná. Po Anschluse Rakúska boli jej organizačné zložky prepojené na nemeckú NSDAP (Vocelka, 2007, s. 106 – 107).

 
II. IV. Austrofašizmus

      


20. – 30. roky 20. storočia boli pre Rakúsko veľmi zložité. V dôsledku ťažkej hospodárskej situácie dochádzalo k častému striedaniu vlád. Vojenské zrážky Heimwehru a Schutzbundu prerastali do otvorených pouličných bojov. Celková politická nálada sa posúvala doprava a stále sa otvárala otázka spojenia Rakúska s Nemeckom. Vo veľmi zložitej situácii sa v roku 1932 dostala k moci vláda kresťanských sociálov na čele s E. Dollfussom. Dollfuss bol odporca marxizmu, zastával však zachovanie rakúskej samostatnosti, čo ho stavalo aj do protipólu s rakúskymi nacistami. Po nástupe Dollfussa došlo k zákazu Schutzbundu, Komunistickej strany a rakúskych nacistov. Na druhej strane bol založený tzv. Vlastenecký front. Trvanie jeho vlády sa nazýva „Austrofašizmom“ (Komparatívna politológia II. 2002: 102 – 103). Vládny systém, v období od rokov 1933 až po anexiu Rakúska Nemeckom, fungoval na vydávaní „núdzových nariadení vlády“.

 

Tieto nariadenia sa právne opierali o vojnové zmocňovacie zákony z roku 1917, ktoré boli v určitej zmenenej forme recipované ústavou z roku 1920. Na základe týchto zákonov bola prijatá v roku 1934 nová ústava. V tejto ústave bolo Rakúsko definované ako stavovský štát, vyvodzujúci všetko právo od Boha. Naďalej bol zdôraznený aj federatívny princíp usporiadania štátu. Tento princíp bol však v praxi de facto porušený v prospech autoritárneho rozhodovania. Ďalej boli za vlády Dollfussa zriadené rôzne správne inštitúcie. Boli to napríklad Štátna rada menovaná kancelárom na desať rokov.

 

Ďalej to boli Spolková kultúrna rada, ktorej členmi boli členovia náboženských obcí, zástupcovia školstva, zástupcovia z prostredia umenia a vedy. Zriadená bola aj Spolková hospodárska rada. Boli zrušené všetky odborové organizácie a namiesto nich bol vytvorený jednotný Rakúsky odborový zväz (Říchová 1995: 134 – 135). Bol prijatý princíp menovania zástupcov do štátnych inštitúcií inými štátnymi inštitúciami. Legislatívna činnosť bola presunutá na Spolkový snem. Do Spolkového snemu (prevažne) menovali zástupcov iné štátne orgány ako boli Štátna rada, Spolková kultúrna rada, alebo Spolková hospodárska rada. V Spolkovom sneme sa zákony buď prijímali, alebo odmietali. Neviedla sa o nich diskusia ani sa nemohli meniť. Zákonodarnú iniciatívu mala iba vláda. Tá nemusela svoje návrhy zákonov v konečnom dôsledku Spolkovému snemu predkladať, pretože mohla zákony prijímať prostredníctvom „núdzového“ zákonodarstva. Prezidenta mali voliť starostovia miest a obcí z troch kandidátov. Kandidátov navrhovalo Spolkové zhromaždenie zložené s vyššie menovaných spolkových rád. Funkčné obdobie prezidenta bolo predĺžené na sedem rokov (Hloušek, 2008, s. 79).
     

V období vlády Dollfussa (a neskôr aj jeho nástupcu Schuschnigga) sa Rakúsko v zahraničnej politike orientovalo najmä na fašistické Taliansko. Snaha odkloniť sa od zbližovania Rakúska a Nemecka vyvolala pokus o prevzatie moci rakúskymi nacistami. Tento pokus sa podarilo úspešne potlačiť, jeho výsledkom však bolo zavraždenie predsedu vlády E. Dollfusa. Novým predsedom vlády sa stal Kurt Schuschnigg. Schuschnigg bol omnoho viac naklonený myšlienkam nemeckej identity, ako tomu bolo u Dollfussa. Keď sa v roku 1936 Hitlerovi podarilo získať na svoju stranu Musoliniho, Rakúsko stratilo silného spojenca a muselo čeliť obnovenému tlaku zo strany Nemecka.

 

Za týchto okolností začal Schuschnigg rokovať s Nemeckom, čím sa usiloval zachovať rakúsku štátnosť. Podarilo sa mu dosiahnuť dohodu, ktorá oficiálne zabezpečovala rakúsku nezávislosť. Schuschnigg, na druhej strane musel pripustiť podiel na moci pre rakúskych národných socialistov. Boli oslobodení všetci, ktorí sa podieľali na pokuse o štátny prevrat. Tieto skupiny znovu zahájili tak ako legálnu, tak aj nelegálnu činnosť, zameranú na prevrat v Rakúsku. Keď Hitler zistil, že Rakúsko ja na medzinárodnej scéne izolované, začal na Schuschnigga vyvíjať výraznejší tlak. Viedlo to až k nástupu nacistov do Schuschniggovej vlády. Nacisti na pokyn Hitlera začali v krajine prevrat. Deň na to dal Hitler príkaz svojej armáde vpochodovať do Rakúska (Zöllner, 1990, s. 673 – 675).

 


Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami sa vyznačovalo v Rakúsku výrazne turbulentným vývojom. Po vojne došlo k zmene vládneho systému z určitej formy konštitučnej monarchie7 na republiku, resp. parlamentnú demokraciu. Neskôr došlo opäť k výraznej premene vo vládnom a politickom systéme celej krajiny, keď sa vlády ujal Engelbert Dollfuss. Otázka, ako je s týmito zmenami spojený fenomén nacionalizmu či populizmu je pomerne jasná. Zložitejšie sa nám javí rozlíšenie medzi nacionalizmom nemeckým a akýmsi nacionalizmom rakúskym. Existencia samostatného Rakúska a najmä jeho „násilný“ zánik znamenal dôležitý moment vo vývoji rakúskeho národa a národnej identity.
     

Nemecký nacionalizmus a strany, ktoré sa k tomuto myšlienkovému smerovaniu hlásili sa paradoxne podieľali na vládnutí v Rakúsku v dobe, keď sa táto krajina zoznamovala s určitými demokratickými prvkami vo svojom vládnom systéme. Počas vlády Dollfussa došlo k opätovnému potlačeniu demokratických princípov a rakúsky vládny a politický systém dostali opäť novú tvár. Rakúsko sa pretvorilo na fašistický, stavovský štát s centrálnou autoritou vládnucou v spoločnosti. Aj keď táto epizóda v dejinách rakúskeho vládneho systému netrvala dlho, výrazne prispela k formovaniu rakúskej národnej identity.
     

Zaujímavé je všimnúť si aj fakt, že počas dollfussovej vlády došlo k snahe presadiť „rakúšanstvo“ ako princíp národnej identity. Je pravdepodobnejšie sa prikloniť k názoru, že z pohľadu dollfussovej vlády nešlo o objavenie princípu rakúskeho nacionalizmu. Pravdepodobne išlo skôr o premyslený politický akt budovania samostatného Rakúska vzhľadom k medzinárodno-politickej a vnútropolitickej situácii. Dollfuss odmietal spojenie sa Rakúska s Nemeckom v dobe, keď bolo jasné, že takýto krok by medzinárodné spoločenstvo neschválilo. Rovnako odmietol demokraciu, čo môžeme prisúdiť vtedajšej politickej kultúre v Rakúsku, ako aj snahe zabrániť ďalšiemu ekonomickému a politickému rozkladu krajiny, ktorý sa predchádzajúcim „demokratickým“ vládam nepodarilo zastaviť.
     

Medzi rakúskym obyvateľstvom však mali myšlienky veľkonemeckého nacionalizmu stále značnú popularitu. Otázka prečo sa teda dokázal sformovať a vnútorne udržať [8] samostatný rakúsky štát treba hľadať vo fenoméne táborovej politickej kultúry. Na jednej strane výrazná podpora pre veľkonemecké myšlienky v radoch obyvateľstva, na druhej strane stále silný pocit príslušnosti k táborovej kultúre v rámci rakúskej politickej identity. Táto kultúra sa prejavovala najmä v existencii akýchsi dvoch svetov. Prvým bol svet veľkých miest ale najmä Viedne, ktorá si žila pomerne vlastným životom a pravidlami. Viedeň bola tradičnou baštou sociálnej demokracie. Druhým svetom bol svet vidieka, ktorý naopak spadal do tábora klerikálneho, kde významnú úlohu zohrávala najmä cirkev. Paradoxne sa rakúskym nacistom darilo prenikať do štruktúry myslenia ľudí z iných politických táborov najmä kvôli hospodárskej situácii v krajine9, a nie prísne ideologickým východiskám nacistickej ideológie. Časom, ako opadla emocionálna príchuť porážky v prvej svetovej vojne, stále viac ľudí videlo prospech v spojení s Nemeckom najmä kvôli predpokladu zlepšenia svojej životnej situácie (Vocelka, 2005, s. 107).


Napriek tomu, že sa Rakúsko nachádzalo v zložitej hospodárskej situácii, mala dollfussova vláda potenciál prežiť vnútorné rozpory v krajine. Išlo o nadvládu jedného politického tábora nad ďalšími dvoma. Dollfuss bol podporovaný najmä armádou, katolíckou cirkvou a rôznymi prohabsburskými skupinami. Podporu mal tento režim najmä na vidieku. Naopak, otázka prečo boli nemecké okupačné vojská v Rakúsku tak vrelo privítané, má tiež svoje argumenty. Išlo najmä o skutočnosť, že pokiaľ hitlerovmu Nemecku sa darilo vytvárať nové pracovné miesta a krajina sa dostávala do dobrej hospodárskej kondície, autoritatívny režim v Rakúsku nemal takú úspešnosť v zlepšovaní životnej úrovne svojho obyvateľstva. Mnohí Rakúšania najmä z prihraničných oblastí odchádzali za prácou do Nemecka. Následne importovali späť myšlienky národného socializmu. Ďalším fenoménom pôsobiacim v tejto situácii, bola túžba po konečnej odpovedi na otázku, či sme Nemci alebo Rakúšania.

 

Po pripojení Rakúska k Nemecku v roku 1938, si už len málokto myslel, že táto otázka nie je natrvalo zodpovedaná. Rovnako jedným z faktorov, ktoré vplývali na akceptáciu nacizmu v rakúsku bol antisemitizmus. V Rakúsku mal antisemitizmus hlboké korene a siahal až do stredoveku. Antisemitské nálady sa počas historických období striedali v miere a intenzite, s akou sa uplatňovalo prenasledovanie židov.

 

Prevažne boli tieto nálady významne podporované katolíckou cirkvou, alebo boli ňou priamo organizované. V roku 1910 tvorili väčšinu viedenských finančníkov, priemyselníkov, právnikov a obchodníkov židia. Aj na základe takýchto skutočností sa začal v rakúskom obyvateľstve pestovať pocit, že sa stali rukojemníkmi menšiny, ktorá nepatrí ani k nemeckému, ani k rakúskemu národu. Z podhubia takýchto nálad významne čerpali sily tretieho tábora, ktoré v niektorých historických obdobiach prežívali najmä vďaka zdôrazňovaniu antižidovských tendencií. Za Dollfussa a Schuschnigga bolo židovské obyvateľstvo určitým spôsobom chránené vládou. Táto skutočnosť prispievala k pobúreniu radových občanov, ktorí začali v antisemitských myšlienkach nacizmu vidieť možnosť riešenia ich problémov so židovským obyvateľstvom (Bukey 2002, s. 37 – 46).


Obdobie austrofašizmu môžeme spojiť s pokusom o budovanie samostatného Rakúska za pomoci konsenzu domácich politických elít. Ide o snahu budovať rakúsky štát a rakúsku identitu zhora. Pokiaľ vznik prvej Rakúskej republiky bol v podstate produkt vonkajších síl a vnútorne bol len trpenou entitou, ktorú ako sme už spomínali, nikto nechcel. Austrofašistický režim sa pokúsil o legitimizáciu svojej vlády na základe vnútorných síl, či už išlo o autoritu cirkvi alebo armády. Tento politický systém vytvoril v Rakúsku špecifickú formu fašistického vládneho systému. Tento systém mal svojou ideológiou a formou akou vykonával moc v štáte bližšie k talianskemu fašistickému modelu, ako k nemeckému nacizmu.

 

Je pravdepodobné, že tento systém by sa bol v rakúsku udržal dlhšie, nebyť silných vonkajších faktorov, ktoré výrazne prispeli k jeho zániku. Vo vývoji od vzniku prvej Rakúskej republiky až po „Anšlus“ môžeme pozorovať určitý paradox. Vznik prvej Rakúskej republiky bol silne determinovaný danou medzinárodnou politickou situáciou. Teda boli to najmä vonkajšie faktory, ktoré prispeli k vzniku samostatného Rakúska. Po ťažkom a búrlivom vývoji boli myšlienky samostatného Rakúska akceptované určitými politickými elitami, ktoré začali pracovať na zachovaní samostatného Rakúska. Z tohto pohľadu Rakúsko dostalo aj vnútornú legitimitu. Opäť to však boli vonkajšie faktory, ktoré nakoniec prispeli (na určitý čas) k zániku Rakúska a opätovnému potlačeniu rakúskej identity.
     

K vojenskému obsadeniu Rakúska Nemeckom došlo za značne búrlivej atmosféry. Po stretnutí Schuschnigga a Hitlera v Brechtesgadene 12. februára 1938, došlo k rýchlemu spádu udalostí. 1. marca sa pronacistický člen schuschnigovej vlády A. Seyss-Inquart vydal do mesta Graz, kde už otvorene pochodovali oddiely SA v hnedých košeliach. Mesto bolo už v tom čase ovládnuté nacistami. Ako minister vnútra sa Seyss-Inquart vybral do Grazu oficiálne preto, aby obnovil autoritu centrálnej vlády. Na rokovaniach s miestnymi nacistami však jednali skôr o tom, ako prevziať moc na centrálnej úrovni. Rovnako v Linzi sa konali pochody príslušníkov a prívržencov rakúskej NSDAP. 9. marca prekvapujúco Schuschnigg vyhlásil, že 13. marca sa bude konať referendum o budúcom osude krajiny. Spoliehal sa na to, že väčšina Rakúšanov nesúhlasí s nacistickým režimom. Hitlera toto rozhodnutie zaskočilo a rovnako sa obával, že by toto hlasovanie nemuselo pre jeho plány dopadnúť pozitívne.

 

Po porade so straníckymi funkcionármi a armádou, nariadil 8. armáde v Bavorsku mobilizáciu. Seyss-Inquart dostal za úlohu presvedčiť Schuschnigga aby avizované referendum zrušil. To sa mu v piatok 11. marca podarilo. Ešte v ten istý deň telefonoval Schuschniggovi Göring a požadoval okamžité odstúpenie rakúskeho kancelára a jeho nahradenie Seyss-Inquartom. Schuschnigg nakoniec pod tlakom ustúpil a s výmenou na kancelárskom kresle súhlasil. Rozhodol sa teda rezignovať. Jeho rezignáciu však odmietol prijať spolkový prezident Wilhelm Miklas. Medzitým sa v Štajersku a v Korutánsku dali do pohybu pronacistické sily. Začali obsadzovať verejné budovy, ako aj transportné uzly. V podvečer sa im podarilo ovládnuť väčšiu časť krajiny. Večer okolo ôsmej hodine vystúpil Schuschnigg v rozhlase s oznámením, že odstupuje z úradu aby zabránil prelievaniu nemeckej krvi. Následne na to Seyss-Inqart informoval Göringa v Berlíne o tom, že síce Schuschnigg odstúpil, ale Miklas ho stále odmieta menovať kancelárom.

 

Göring preto okamžite presvedčil Hitlera aby vydal rozkaz pre 8. armádu, ktorá mala ráno zahájiť prekročenie rakúskej hranice. Rovnako sa postaral o to, aby z Rakúska prišiel telegram, v ktorom Rakúsko žiada Nemecko o intervenciu v záujme obnovenia právneho poriadku v krajine. Nakoniec však pred piatkovou polnocou prezident Miklas súhlasil a vymenoval Seyss-Inquarta za nového rakúskeho kancelára. Po prevzatí moci sa rakúski nacisti snažili presvedčiť Hitlera o tom, aby odvolal vojenskú intervenciu. Pre Hitlera sa na základe opísaných udalostí stali rakúski nacisti nedôveryhodnými a preto sa rozhodol pokračovať vo vojenskej intervencii. No ani Hitler nečakal s akým nadšeným privítaním sa stretne jeho armáda v Rakúsku (Bukey 2002, s. 47-51).

 

Pôvodne malo Rakúsko po obsadení tvoriť personálnu úniu s Nemeckom. No po tom ako boli nemecké jednotky nadšene privítané rakúskym obyvateľstvom, sa Adolf Hitler rozhodol o začlenenie Rakúska do Nemeckej ríše. Samozrejme nie všetci boli so situáciou spokojní. Mnohí štátni úradníci nemali veľa dôvodov na privítanie nových pomerov, ktoré bytostne ohrozovali ich existenciu a sociálny status. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj početné rady katolíckeho, ale aj evanjelického kléru, sympatizantov reštaurácie monarchie, ako aj dôstojnícku elitu z čias cisárskeho vojska. (Vocelka, 2005, s. 109).

      
Po pričlenení Rakúska k Nemecku začal Hitler systematicky odstraňovať zárodky rakúskej identity. Na administratívne začlenenie Rakúska mu stačili tri mesiace. Názov Rakúsko (Österreich) bol zmenený na názov „Východná marka“ (Ostmark) a neskôr nahradený pojmom „Alpsko-Dunajské ríšske župy“ (Alpen- und Donaureichsgaue). Pôvodné spolkové krajiny boli nahradené siedmimi ríšskymi župami, ktoré priamo podliehali autorite ríšskych úradov. Riadiace štruktúry boli pevne zviazané s organizáciou NSDAP. Na čele všetkých siedmich ríšskych žúp stáli ríšsky miestodržitelia, ktorí priamo podliehali ministerstvu vnútra v Berlíne. Zároveň boli najvyššie postavený v miestnej organizácii NSDAP a spadali aj priamo pod vedenie tejto strany sídliace v Mníchove.  (Enzyklopädie des Nationalsozialismus 2007,  s. 630).


Počas druhej svetovej vojny teda došlo k úplnému zániku rakúskej štátnosti. Rakúsky nacionalizmus takmer prestal existovať. Jeho vplyv je v tomto vývojovom období pre Rakúsko nepodstatný. Naopak na svoju najvyššiu úroveň sa dostáva pocit príslušnosti k nemeckému kultúrnemu spoločenstvu. Nemecký nacionalizmus teda, až do roku 1945, zohráva rozhodujúcu úlohu vo vývoji Rakúska. Toto obdobie je charakteristické akýmsi zvláštnym druhom vládneho systému, ktorý bol na územie Rakúska „privezený“ z vonkajšieho prostredia. Rakúsko sa stalo súčasťou Nemecka a jeho vládneho systému. Myslíme si, že na formovanie súčasného rakúskeho vládneho a politického systému mali väčší a významnejší vplyv najmä udalosti po skončení druhej svetovej vojny a preto sa vládnemu systému v období druhej svetovej vojny nebudem v práci viac venovať.

 

 

Poznámky:

[1] na tomto mieste je potrebné uviesť, že pokiaľ populizmus je typický najmä pre moderné dejiny Rakúska, zhruba od 50-tych rokov 20. storočia, do tohto obdobia je to najmä určitý druh nacionalizmu, ktorý vplýval na formovanie rakúskej politickej kultúry, národnej identity a v neposlednom rade aj vládneho systému
[2] máme na mysli napríklad obdobie austrofašizmu, kedy bola do popredia postavená identita rakúska, aby ju vzápätí vystriedala v čase nacistického Nemecka, identita nemecká
[3] za prvú rakúsku republiku sa považuje Rakúsko v rokoch 1918 - 1938
[4] na mysli tu máme liberálne hnutia z 19. a začiatku 20. storočia
[5] slovo „sociálov“ neznamená socialistov. Voči socialistickému táboru sa klerikálny tábor ostro vymedzoval. V nemčine je tento tábor pomenovaný podľa strany Christlichsoziale Partei, čo môžeme preložiť ako Kresťansko-sociálna strana. Sociálna v tomto kontexte slúži na zdôraznenie sociálnych princípov v programatike strany, no rovnako na odlíšenie sa od socialistických síl a strán v danej dobe v Rakúsku.
[6] literatúra hovorí o troch základných princípoch Mitteleuropy. Prvý sa zhoduje s rovnomennou prácou Friedricha Naumanna, ktorý hovorí o Mitteleurope ako o regióne závislom ekonomicky aj politicky na silnej nemeckej ríši. Druhé poňatie vzniklo v čase keď väčšina Strednej Európy bola satelitom Sovietskeho zväzu. Projekt Mitteleuropy potom znamená najmä spojenie krajín v tejto oblasti ako protiváha silnému Rusku. Za tretie bol projekt Mitteleuropy stotožňovaný s Habsburskou ríšou a Rakúskom-Uhorskom. Toto poňatie Mitteleuropy bolo de facto aj zrealizované počas vlády Habsburgovcov nad územím Strednej Európy (Hloušek, Sychra s. 16-17)
[7] je však diskutabilné či po prvej svetovej vojne bolo Rakúsko ešte stále konštitučnou monarchiou. Počas vojny došlo v Rakúsko-Uhorsku k rôznym zmenám štruktúry politického a vládneho systému, ktoré však pre potreby našej práce nie sú podstatné.
[8] faktom je, že rakúsky stavovský štát sa zrútil pod tlakom najmä vonkajších politických faktorov
[9] či už otvorene alebo viac skryto hájili nemecký nacionalizmus v podstate všetky politické subjekty v danej dobe, dokonca aj sociálni demokrati, ktorí však naivne dúfali vo vytvorenie socialistickej federácie v strednej Európe s hlavným mestom Viedňou

 
< Predchádzajúca