A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes46
mod_vvisit_counterVčera49
mod_vvisit_counterTento týždeň169
mod_vvisit_counterTento mesiac1002

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Zmeny v charaktere súčasného vládneho systému v Rakúsku - vplyv nacionalizmu a populizmu III.
Napísal: Matúš MASICA   
Nedeľa, 10.októbra 2010 - 15:08 hod.
 
III. Vývoj rakúskeho vládneho systému v kontexte nacionalizmu a populizmu po roku 1945

III. I. Vývoj po II. svetovej vojne

 

Po skončení druhej svetovej vojny sa v medzinárodných kruhoch prijal všeobecne názor, že Rakúsko sa stalo prvou obeťou nacistického režimu.1 Víťazné mocnosti sa po vojne rozhodli o znovuobnovenie Rakúska ako republiky. Táto skutočnosť prispela ku vzniku už druhej rakúskej republiky. Je dôležité si pripomenúť, že sú to opäť vonkajšie faktory, ktoré vplývajú na vytvorenie samostatného rakúskeho štátu. Najdôležitejší dokument, ktorý rozhodol o osude Rakúska bola „Deklarácia o Rakúsku“ prijatá na moskovskom zasadaní veľmocí od 19. do 30. októbra 1943. V tejto deklarácii bol zakotvený vyššie spomenutý princíp o Rakúsku, ako prvej obeti Nemecka. Víťazné mocnosti však v konečnom dôsledku daný princíp rešpektovali len v miere akú potrebovali (väčšinou každá z okupačných mocností v rôznej miere), no pre neskorších rakúskych politikov sa tento princíp stal vykúpením z možného politického chaosu.
 
Víťazné mocnosti sa nevedeli dohodnúť ani na ostaných krokoch ktoré budú v Rakúsku po vojne uplatňované. Táto skutočnosť sa naplno prejavila napríklad aj v tom, že USA pôvodne nechceli do Rakúska nastúpiť ako okupačná mocnosť. Neskôr sa rôzny prístup zo strany spojencov prejavil aj v tom, že dochádzalo v rôznej miere a intenzite k denacifikačnému úsiliu v Rakúsku. Túto situáciu môžeme ilustrovať na príklade, kedy v americkej okupačnej zóne udelili úrady licenciu na vydávanie novín novinárovi Herbertovi Krausovi, ktorý neskôr spolu s bývalým nacistom Antonom Reinthalterom založili stranu „Zväz nezávyslích“. Táto strana sa radí medzi prvé strany „tretieho tábora“ v obnovenom Rakúsku, ktoré mali výrazne nacionalistický, niekedy až neonacistický charakter (Steininger 2007, s. 15 – 26). Aj pod vplyvom týchto skutočností sa teda stalo to, že Rakúsko bolo zároveň okupovanou, ale aj oslobodenou krajinou.

Situácia v Rakúsku bola už pred koncom vojny zúfalá. Štruktúra vládneho systému v Rakúsku pod vedením NSDAP sa pomaly rozpadala a bolo nutné rozmýšľať čo ďalej. Treba však zdôrazniť, že rakúske elity v tom čase nemali veľa možností. Väčšina politických elít z prvej rakúskej republiky bola už stará, alebo zlikvidovaná nasledujúcimi režimami. Väčšina elít, ktoré pôsobili za vlády Dollfussa a Schuschnigga, kolaborovala s nacizmom. Ako jedna z mála schopných politických síl, sa ako prvá zorganizovala Sociálna demokracia, v tom čase Socialistická strana Rakúska.

 

Táto strana ako jedna z mála odbojových síl pôsobila v Rakúsku v rokoch 1934 – 1945 ako Strana revolučných socialistov. Ako druhá politická sila sa sformovala Rakúska ľudová strana, ktorá sa prihlásila k tradícii kresťansko-sociálnych strán z obdobia prvej republiky. Táto strana sa vyhlásila (rovnako ako socialisti) za demokratickú, no snažila sa spojiť všetky politické sily, ktoré nesúhlasili so socializmom. A nakoniec sa znovu oficiálne objavila aj Komunistická strana, ktorá poukazovala najmä na svoj najdôslednejší odboj proti nacizmu. Komunisti mali v pláne nastoliť v Rakúsku tzv. „ľudovú demokraciu“. Tento model sa podaril sovietom presadiť v podstate v každej krajine východnej a strednej Európy, ktoré nimi boli ovládnuté a na územiach na ktorých  mali rozmiestnené vojenské posádky.

 

 

V Rakúsku sa im tento model nepodarilo presadiť najmä kvôli odporu ostatných mocností, ktoré tlačili na politické strany v tom zmysle, aby v každej oblasti politického života spolupracovali. V rámci diskusií o budúcej podobe rakúskeho politického a vládneho systému, sa dostali do pozornosti aj otázky zabránenia návratu autoritárnych režimov, ako aj ochrany demokracie a nepripustenie občianskej vojny. Posledné slobodné voľby v Rakúsku sa konali v roku 1930. Túto skutočnosť bolo potrebné zmeniť (Dějiny Rakouska, 2002, 545 – 549).


Ako deň vzniku druhej Rakúskej republiky sa považuje 27. apríl 1945. Karl Renner pôvodne sociálny demokrat, ktorého však dosadila Moskva na post dočasného kancelára, vytvoril 27. apríla dočasnú rakúsku vládu.

 

Táto vláda vydala „Prehlásenie o nezávislosti“, kde sa „Anšlus“ vyhlasuje za vynútený a neplatný. Rovnako sa odhlasovalo, že sa obnovuje ústava z roku 1920 (v znení z roku 1929) a teda rovnako vládne princípy prvej republiky. Táto vláda bola podporovaná z Moskvy, čo vyvolávalo u ostatných spojencov značnú mieru nedôvery. Preto mala novovytvorená vláda právomoci viac - menej len v časti okupovanej sovietmi. K odovzdaniu väčších kompetencií rakúskej vláde došlo až v júli 1946 tzv.

 

Druhými kontrolnými dohodami. Tieto dohody stanovovali okrem iného: „dôsledné oddelenie Rakúska od Nemecka, zachovanie nezávislosti a nedotknuteľnosti rakúskeho štátu, podporu rakúskej vlády pri vytváraní zdravého a demokratického národného života, pomoc slobodne zvolenej rakúskej vláde pri zaisťovaní programu, ktorý by vyčistil všetky stopy nacionálne socialistickej ideológie a vštepil rakúskej mládeži demokratické zásady“ (Dějiny Rakouska 2002, s. 553).

Situácia v Rakúsku bola opäť veľmi zložitá. V podstate existovalo dvojvládie. Rakúska vláda mala určité právomoci, no spojenci mohli rozhodovať naďalej o všetkom. Tak sa často stávalo, že pre obyvateľstvo boli zákony neprehľadné. Napríklad zákon o denacifikácii, ktorý prijala ešte Rennerova vláda, platil iba v sovietskej časti a to od mája až do októbra 1945, kedy zákon akceptovali aj ostatné víťazné mocnosti. Situácia v Rakúsku bola neprehľadná aj z toho dôvodu, že Rakúšania vlastne nevedeli či sú oslobodeným alebo porazeným štátom. K pokoju občanov neprispievala ani hospodárska situácia krajiny.

 

 

Došlo k rapídnemu zvýšeniu kriminality. Túto mali  na svedomí prevažne vojaci okupačných mocností, ktorí aj keď boli prichytení pri čine boli nedotknuteľní. Podobné, ale aj iné  faktory neskôr prispeli k tomu, že po uvoľnení zákazu vytvárať politické strany pre sily tretieho tábora, si tieto sily vedeli nájsť v radoch obyvateľstva podporu. Aj vďaka mechanizmu veľkých koalícii sa v prvých povojnových rokoch novovzniknuté politické strany a hnutia tretieho tábora výraznejšie nepresadili (Steininger 2007, s. 16 – 19).


Prvé slobodné voľby po skončení vojny sa konali 25. novembra 1945. V prvých slobodných voľbách od konca druhej svetovej vojny (a ako už bolo spomenuté až od roku 1930) dostali od víťazných veľmocí licenciu kandidovať len tri politické strany (i keď o licenciu sa uchádzalo omnoho viac politických subjektov). Boli to prvé slobodné voľby po 15 rokoch. Pripustené k nim teda boli strany ÖVP (Die Österreichische Volkspartei) – Rakúska ľudová strana, SPÖ (Sozialdemokratische Partei Österreichs) – Sociálne demokratická strana Rakúska a KPÖ (Kommunistische Partei Österreichs) – Komunistická strana Rakúska.  Z volieb boli vylúčení nacionálni socialisti, respektíve ľudia na ktorých sa vzťahovala nacistická minulosť. Išlo približne o pol milióna voličov. Na voľbách sa napriek tomu zúčastnilo približne 94 % oprávnených voličov. ÖVP tieto voľby vyhrala, pričom získala 1 602 227 hlasov.

 

Toto číslo jej v Národnej rade vynieslo 85 mandátov. SPÖ získala 1 434 898 hlasov a teda následne 76 mandátov. Najhoršie dopadla KPÖ s „len“ 174 257 hlasmi a teda so 4 poslancami v Národnej rade (BM.I - Ministerstvo vnútra Rakúskej republiky, 2010). Prekvapivý bol na týchto voľbách najmä výsledok komunistov, kedy pred voľbami nikto nečakal, že by sa ich podpora mohla nachádzať v skutočnosti na takej nízkej úrovni, ako to ukázali tieto voľby.

 

Kancelárom sa stal Leopold Figl z ÖVP a vicekancelárom Adolf Schärf za SPÖ. Po voľbách boli strany spojencami donútené vytvoriť vládu so zastúpením všetkých troch parlamentných strán. V roku 1947 sa Figlovi podarilo vytlačiť z vlády posledného komunistického ministra a začala tak tradícia „veľkých koalícií“, ktorá na dlhý čas formovala rakúsky vládny systém. Veľké koalície v Rakúsku vznikli ako dôsledok nutnosti spolupráce, pri obnovovaní Rakúska po druhej svetovej vojne (Dějiny Rakouska 2002, s. 255).


Táto etapa rakúskych dejín je spojená s pôsobením nacionalizmu a populizmu len málo. Ak budeme vnímať nacionalizmus a populizmus ako vnútorné faktory, ktoré vplývajú na tvorbu politického systému, môžeme konštatovať, že v tejto dobe nezohrali dôležitú úlohu pri formovaní rakúskeho politického systému. Boli to najmä vonkajšie faktory, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu pri vytvorení Rakúska. Hlavným faktorom bola snaha zaistenia budúceho samostatného Rakúska, z dôvodu trvalého oslabenia prípadných veľkonemeckých tendencií v budúcnosti.

 

 

Po poučení sa z výsledkov prvej svetovej vojny, sa spojenci dôslednejšie pokúsili uplatniť stratégiu budovania samostatného rakúskeho štátu. Táto skutočnosť výrazne napomohla aj budovaniu rakúskej národnej identity. Po skončení druhej svetovej vojny, ktorá pre rakúske obyvateľstvo dopadla v mnohých smeroch drastickejšie ako prvá svetová vojna, boli myšlienky veľkonemeckého nacionalizmu výraznejšie skompromitované ako tomu bolo v minulosti. Denacifikačný proces mal prispieť k systematickému zlikvidovaniu relevantných veľkonemeckých síl v Rakúsku. V jednotlivých okupačných zónach boli tieto princípy dodržiavané s rôznou intenzitou.

 

Najvoľnejší režim bol zavedený v okupačnej zóne USA. V tejto zóne sa začali postupne znovu organizovať veľkonemecké sily okolo rôznych denníkov a časopisov. Neskôr sa denacifikačný tlak zmiernil aj v britskej a francúzskej okupačnej zóne. Hlavný dôvod bola potreba odborníkov v rôznych oblastiach fungovania štátu, pre obnovu zničenej krajiny. Väčšina týchto odborníkov pred vojnou a neskôr počas nej kolaborovala s nacistickým režimom. Tak došlo k tomu, že z pragmatických dôvodov sa denacifikačné zákony neuplatňovali dôsledne (s výnimkou sovietskej okupačnej zóny) (Vocelka, 2005, s. 113 - 117).


Aj po opätovnej kompromitácii veľkonemeckých myšlienok, sa nepodarilo túto ideológiu úplne vykoreniť z myslenia obyvateľstva. Rôzne nacionalistické, rasistické, ale aj extrémne liberálne hnutia sa začali po vojne opäť formovať ako sily tretieho tábora. Spočiatku sa ich snaha koncentrovala na zrušenie obmedzení pre ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom spojení s nacistickým režimom, no nijak vážne sa neprevinili vo vojne alebo voči menšinám v krajine. Neskôr sa ich politická participácia uberala opäť smerom veľkonemeckej agitácie.

 

III. II. Obnovenie síl tretieho tábora

 

Na začiatku roku 1947 sa sily tretieho tábora začali opäť prebúdzať a pomaly sa začali hlásiť opäť o slovo. Po druhej svetovej vojne a po porážke nacizmu v Nemecku a Rakúsku, bol v oboch krajinách zahájený proces tzv. denacifikácie. „Všetky osoby, ktoré boli medzi 1. júlom 1933 až 27. aprílom 1945 členmi NSDAP, alebo jej pridružených organizácií (SS, SA, Nationalsozialistisches Kraftfahrerkorps, Nationalsozialistisches Fliegerkorps a iné), sa museli nechať zaregistrovať a zároveň im bolo odobraté právo voliť vo voľbách do Národnej rady v roku 1945.“ (Steininger 2007, s. 17) V roku 1947 boli pod tlakom víťazných mocností prijaté nové denacifikačné zákony, ako tie, ktoré platili do roku 1947. Tieto zákony rozdelili ľudí do dvoch skupín.

 

Prvá skupina boli nacisti, ktorí boli priamo postavení pred súdy a odsúdení. Druhou skupinou boli tí, ktorým bol vyrubený finančný trest. Táto druhá skupina sa delila ešte na skupinu tzv. „Zaťažených“ (v nemčine Belastete) a skupinu „Menej zaťažených“ (v nemčine Minderbelastete). Do skupiny „Zaťažených“ spadali hlavne členovia NSDAP, ktorí pôsobili v rámci strany vo vyšších straníckych funkciách, ďalej členovia SS, dôstojníci SA, alebo takí, ktorým bola dokázaná konkrétna spolupráca s nacistickým režimom. Do skupiny „Menej zaťažených“ spadali najnižší funkcionári strany a obyčajní členovia strany. Dokopy sa v týchto skupinách ocitlo okolo 524 000 ľudí.

 

Dve najsilnejšie strany vo vtedajšom Rakúsku sa pokúsili u víťazných mocností presadiť amnestiu pre skupinu ľudí „Menej zaťažených“, čo predstavovalo približne 480 000 osôb. Dôvodov prečo sa o to tieto strany pokúšali bolo hneď niekoľko. Napríklad mnoho týchto osôb patrilo k vysoko vzdelanej vrstve obyvateľstva. Nachádzali sa tu vysoko kvalifikovaní odborníci ,alebo vysokoškolskí profesori, ktorých jednoducho obe vládnuce strany potrebovali na proces znovuobnovenia Rakúska. Iné dôvody boli omnoho viac prozaické, pričom také veľké množstvo ľudí predstavovalo pre politické strany obrovský volebný potenciál. Nakoniec v roku 1948 bola vyhlásená amnestia pre túto skupinu osôb. To znamenalo, že sa tieto osoby môžu zúčastniť volieb do Národnej rady v roku 1949 (Heggen 2008, s. 16 – 23).


Zákony ktoré sa týkali denecifikácie2 vzbudili v obyvateľstve určitý odpor a časom sa začali objavovať prvé hlasy, ktoré upozorňovali na niektoré problematické časti v týchto zákonoch. Avšak otvorene proti nim vystopovalo len veľmi málo politikov a osobností verejného života. Ako jedných z mála môžeme spomenúť napríklad sociálneho demokrata Ernsta Korefa, alebo salzburského arcibiskupa Andreasa Rohrachera. K ďalším kritikom denacifikačných zákonov patril novinár Herbert Kraus. Kraus v roku 1945 založil v Salzburgu Rakúsky výskumný inštitút pre hospodárstvo a politiku. Tento inštitút vydával týždenník s názvom Správy a informácie.

 

Okolo tohto inštitútu sa začali znovu zoskupovať sily tretieho tábora, ktoré sa stále (aj keď v danom čase skôr tajne) hlásili k myšlienkam nemeckej a nie rakúskej národnosti (a ostatným témam s tým spojeným). Okrem kritiky denacifikačných zákonov sa Kraus venoval aj kritike Straníckeho systému v Rakúsku a kritike systému „proporcionálneho vládnutia“ (v nemčine Proporz3), ktorý používali vládne strany pri svojom vládnutí. Herbert Kraus stál aj za zrodom strany „Zväzu nezávislých“(v nemčine Verband der Unabhängigen – VdU), ktorú radíme medzi strany tretieho tábora. Vo voľbách do Národnej rady, ktoré sa konali 9. októbra 1949 dosiahla strana prekvapivý výsledok, kedy získala 16 mandátov (11,7 percent) z celkového počtu 165 kresiel (BM.I - Ministerstvo vnútra Rakúskej republiky, 2010).

 

Strana, ktorá mala pomerne silnú rétoriku voči svojim najväčším rivalom ÖVP a SPÖ, zostala v parlamente pomerne bezvýznamnou. Po čase došlo k vnútorným problémom v rámci strany, ktoré prispeli k jej štiepeniu. Strany tretieho tábora sa už aj pred prvou svetovou vojnou skladali najmä so síl, ktoré nejakým spôsobom stáli v opozícii k silám združujúcim sa v ÖVP a SPÖ. Dôvody, pre ktoré sa tieto sily združovali, boli rôzne a preto dochádzalo často k vnútorným treniam medzi silami tretieho tábora. Aj napriek veľkým rozporom v tábore VdU, nedopadli voľby v roku 1953 pre túto stranu tak zle, ako sa predpokladalo. Oproti predchádzajúcemu volebnému obdobiu strana stratila len 2 mandáty.

 

Dokonca sa o nej uvažovalo ako o partnerovi do trojkoalície s ÖVP a SPÖ, proti čomu sa však postavil spolkový prezident Theodor Körner, ktorý túto stranu označil ako stranu stojacu proti rakúskej štátnosti. Aj tieto udalosti prispeli k ďalšiemu štiepeniu strany, ktoré napokon viedlo k jej zániku, respektíve premene na „Freiheitliche Partei Österreich“ (FPÖ). Prvýkrát sa strana zišla na zakladajúcom zhromaždení  7. apríla 1956. Strana FPÖ v podstate vznikla zlúčením dvoch politických subjektov, respektíve ich zvyškov.

Išlo o politické strany/hnutia VdU a „Freiheitspartei“. V celku úspešné výsledky, ktoré strana dosiahla v 40 - 50tych rokoch 20. storočia sa jej nepodarilo pretaviť do koaličného potenciálu. Strana zostávala približne až do polovice 60tych rokov 20. storočia bez väčšieho koaličného/vládneho potenciálu. Aj keď, ako sme už spomínali, sa objavili niektoré pokusy najmä so strany ÖVP o integráciu FPÖ do vlády, nestalo sa tak z rôznych dôvodov, no najmä kvôli nesúhlasu so strany SPÖ (Höbelt 1999, s. 121 – 127).

 
III. III. Proporcionalita vo vládnom a politickom systéme druhej Rakúskej republiky


Od roku 1947 sa teda v rakúskom politickom systéme začal presadzovať princíp veľkých koalícií a proporčný systém rozhodovania a vládnutia. Existencia mechanizmu veľkých koalícií znamenala pre rakúsky politický a vládny systém významný faktor, ktorý formuje rakúsku politiku na určitých úrovniach až dodnes. Vďaka pôsobeniu dvoch najväčších politických strán v Rakúsku vznikol tzv. systém „proporčného vládnutia“. Tento systém zabezpečoval proporcionálne rozdelenie štátnych funkcií na rôznych úrovniach štátnej správy. Dokonca sa tento systém preniesol aj do fungovania nižších úrovní štátnej správy. Neskôr sa začal používať aj v podmienkach samosprávy, v oblasti verejnoprávnych médií a štátnych podnikov. Tento princíp bol v Rakúsku veľmi silný.

 

 

Napríklad len v ekonomike bola po druhej svetovej vojne zoštátnená jedna štvrtina priemyslu, ako aj tri najväčšie finančné ústavy v krajine. Aj vedenie týchto podnikov a firiem bolo nominované do funkcií podľa systému „proporčného vládnutia“. Takto v Rakúsku vznikla silná vrstva podnikateľov – úradníkov, ktorí výrazne vplývali na fungovanie politického systému v Rakúsku. Vytvorenie systému „proporčného vládnutia“ výrazne konzervovalo politickú kultúru a napomáhalo zachovávaniu existujúceho statusu quo. V 50. rokoch 20. storočia sa začína v Rakúsku hovoriť o kríze demokracie, najmä kvôli tomu, že všetky rozhodnutia sa prijímali na neoficiálnych rokovaniach medzi elitami dvoch najväčších strán (Böhm, Lahodynsky 2001, s. 113 - 114).


Systém „proporčného vládnutia“ mohol v Rakúsku vzniknúť z viacerých dôvodov. Paradoxne k nemu prispeli aj komunisti, ktorí bezprostredne po vojne tvorili jedinú prípustnú alternatívu voči stranám budúcej veľkej koalície. Po spomínaných voľbách v roku 1945 komunisti dosiahli len jeden ministerský post a to ministra energetiky. Kvôli naivnej vidine väčšieho politického vplyvu v krajine z vlády v roku 1947 vystúpili a snažili sa o výraznejšie presadenie sa najmä v odborových organizáciách. Rovnako sa spoliehali na pomoc sovietov. Po chybnom vyhodnotení situácie rakúskymi komunistami, zostala vláda v rukách SPÖ a ÖVP. Ich spolupráca bola možná aj vďaka tomu, že SPÖ sa rozhodla rozísť s ostrou marxistickou rétorikou a priklonila sa ku kurzu eurosocialistickej strany.

 

Počas trvania „Tretej ríše“ nacisti systematicky pracovali na oslabení táborovej politickej kultúry v Rakúsku, čo sa po vojne prejavilo aj v tom, že sa oslabili väzby medzi katolíckou cirkvou a ÖVP. Toto bol tiež jeden z faktorov, ktorý napomohlo k tomu, že si obidve veľké strany vedeli k sebe nájsť cestu. Rozhodujúci vplyv na ich vzájomnú spoluprácu potom treba hľadať najmä v potrebe obnovy vojnou zničeného Rakúska. Tento faktor zohrával výraznú úlohu najmä v prvých fázach vládnutia po roku 1945 (Hloušek 2008, s. 159 – 164). V súčasnej rakúskej politike môžeme proporčný systém pozorovať už len na nižších úrovniach štátnej správy a krajinskej samosprávy. Túto skutočnosť môžeme vysvetliť najmä vytvorením špecifickej politickej kultúry. Systém proporcionálneho rozdelenia funkcií svojim pôsobením na celoštátnej úrovni niekoľko dekád formoval (deformoval) politický život v Rakúsku.


Počas vlády veľkej koalície medzi rokmi 1947 – 1966 teda došlo v Rakúsku k veľkému hospodárskemu rozmachu. Toto obdobie sa niekedy nazýva aj „rakúskym hospodárskym zázrakom“. Na začiatku hospodárskeho vzostupu krajiny bola menová reforma v roku 1947. Touto reformou sa podarilo stabilizovať menu a zabrániť obrovskej inflácii, ktorá sužovala krajinu.4 Najdôležitejšiu úlohu v obnove vojnou zničenej krajiny zohral Marsahallov plán ekonomickej obnovy Európy, s ktorým prišli USA. Toto obdobie (1947 – 1966) sa vyznačovalo veľkou mierou sociálnej kohézie, a snahou spoločnosti a politických elít o spoluprácu a obnovu krajiny. Tento cieľ sa s úspechom darilo dosahovať a Rakúsko sa na začiatku šesťdesiatych rokov vyhuplo do skupiny bohatých krajín sveta. Rakúsko rovnako vykazovalo aj veľkú mieru sociálneho štátu.

 

Socialistom sa v roku 1955 podarilo presadiť všeobecné sociálne poistenie, v roku 1959 presadili štyridsaťpäť hodinový pracovný týždeň a v roku 1964 nárok na trojtýždňovú dovolenku v roku (Dějiny Rakouska 2002, s. 560 - 561). No ako už bolo spomínané vyššie došlo k tomu, že všetky spoločenské problémy sa dali vyriešiť „dohodou“. V určitej fáze vývoja vládneho systému v Rakúsku sa vytratila z verejnosti celospoločenská diskusia o spoločenských a politických problémoch a bola nahradená zákulisnými dohodami politických špičiek, ktoré rozhodovali prevažne na základe pravidiel systému „proporčného vládnutia“. Do určitej miery bol tento systém verejnosťou akceptovaný v tom zmysle, že sa takto podarilo vytlačiť z verejného života vplyv komunistov na vývoj v krajine. Na druhej strane táto situácia prospela najmä silám tretieho tábora, ktoré sa „zviezli“ na vlnách úspechu kritiky existujúceho stavu v spoločnosti. Spoločnosť neprejavovala dostatočné znepokojenie nad stavom demokracie v krajine, pokiaľ všetko fungovalo.

 

Vznik VdU dokonca len posilnil spoluprácu medzi dvomi najväčšími stranami, čo v podstate spôsobilo, že občania pri voľbách nemali šancu nejakým spôsobom systém zmeniť, alebo ovplyvniť. Môžeme konštatovať, že v dobe „proporčnej demokracie“ išlo len o to odovzdať hlasy a nechať sa ďalej „spravovať“. Všeobecne môžeme konštatovať, že systém dlhodobého pôsobenia veľkých koalícií vytvára zvláštny druh vládneho systému v krajine. Odhliadnuc od štátnej formy, vládny systém „proporčného vládnutia“ do určitej miery zvyšuje deficit demokracie v rámci daného vládneho systému.

 

Stupeň demokratickosti systému závisí potom od iných faktorov, ako je napríklad nastavenie ekonomického systému, do akej miery sú rešpektované ľudské práva, rovnako mnohé závisí od špecifického fenoménu politickej kultúry. V prípade Rakúska je situácia o to špecifickejšia, že v danej dobe bola ekonomika krajiny pod silným štátnym vplyvom. Väčšinu veľkých a strategických podnikov vlastnil a spravoval štát. Môžeme teda povedať, že významnú úlohu, prečo systém fungoval a fungoval dobre, zohrala politická kultúra. V prípade Rakúska však úplne nová a špecifická. Kým obdobie prvej republiky bolo plné sociálnych, politických, ale aj iných konfliktov, neraz aj ozbrojených, obdobie druhej republiky sa naopak vyznačuje obrovskou mierou konsenzu, ako aj v rámci vládneho subsystému, tak aj v politickom systéme ako takom.

 

Faktor, ktorý prispel k vytvoreniu daného stavu bola jednoznačne skúsenosť s dvomi svetovými vojnami, bezprostredne hlavne s tou druhou. Celková situácia v spoločnosti nútila politické strany, elity, ale aj obyčajných ľudí k určitej solidarite a schopnosti spolupracovať, aby dokázali odvrátiť v prvom rade ekonomickú katastrofu v krajine. Za druhé to bola snaha nedovoliť komunistickým silám ovládnuť politický systém krajiny, čo nútilo k spolupráci najmä politické elity. Veľmi dôležité je si všimnúť, že k vyformovaniu existujúcej politickej kultúry môžeme zaradiť aj akési objavenie a akceptovanie etnickej identity „rakúšanstva“ v širšom celospoločenskom meradle. Existencia tejto identity však vôbec nie je samozrejmosťou ani v súčasnom Rakúsku

 
III. IV. Tretí tábor na ceste do vlády


Vplyv nacionalizmu a populizmu v modernej epoche vývoja rakúskeho vládneho a politického systému je najlepšie sledovať na politických stranách tretieho tábora. Prostredníctvom týchto strán majú fenomény populizmu a nacionalizmu v Rakúsku reálny dopad na procesy prebiehajúce v rámci politického systému.

 

Ako sme už spomínali, bola inštitucionálna a personálna obnova síl tretieho tábora v povojnovom období pomerne komplikovaná. Ešte komplikovanejšia však bola obnova politického programu tretieho tábora. Po roku 1945 sa len veľmi ťažko mohla programatika síl tretieho tábora otvorene vracať k veľkonemeckým myšlienkam. Realita obnoveného Rakúska sa nachádzala definitívne mimo veľkonemeckého kurzu. Určité východisko našli tieto sily vo zvýšenej miere vo využívaní nástrojov populizmu.

 

Tým nechceme povedať, že by sa populistické heslá a stratégie neuplatňovali aj v predchádzajúcich obdobiach, no podľa nášho názoru nešlo o populizmus v modernom poňatí, ako sme si ho definovali v rámci prvej kapitoly tejto práce. Napríklad aj nacistická propaganda v mnohom využívala prvky populistickej manipulácie, či prehnaných sľubov. Po uvoľnení denacifikačných zákonov a najmä po amnestii „menej zaťažených“, sa vytvoril pomerne veľký volebný potenciál pre strany tretieho tábora. Tie sa začali formovať najmä ako alternatíva k existujúcim stranám vládnej koalície. Charakter protestnej strany, prepojený s populistickými prvkami v rétorike straníckych špičiek, dokázal najmä pre FPÖ zabezpečiť parlamentnú relevanciu.

 

Spolu s formáciou, ktorá predchádzala vzniku FPÖ si táto strana dokázala v 40. – 50. rokoch získať určité sľubné volebné výsledky, no následne prišiel prepad voličskej podpory strany. Strana sa síce dokázala udržať v parlamente, no nedisponovala žiadnym koaličným potenciálom. Dôvody pre túto skutočnosť sú rovnaké, ako dôvody na ktorých bola strana založená. Ako protestná a populistická strana kritizovala najmä existujúci stav proporčného vládnutia v krajine, sľubovala zmeny v prípade získania moci. Takáto rétorika a teoretická snaha o zmeny nevyhovovali existujúcim vládnym stranám. FPÖ v tej dobe nikdy nezískala dostatok voličských hlasov na to, aby sa jej koaličný potenciál nejakým spôsobom zvýšil.

 

Môžeme teda konštatovať, že aj keď v situácii po druhej svetovej vojne (až zhruba do polovice 60. rokov) dochádza k účelnému využívaniu populizmu a k určitému ústupu od nacionalistickej rétoriky, nemali sily tretieho tábora výraznejší vplyv na vládny systém v Rakúsku. FPÖ ako jediná relevantná strana zastupujúca tretí tábor s teoretickou možnosťou vládnuť, nedokázala nijak významnejšie ovplyvniť štruktúru vládneho systému v Rakúsku. Prinajlepšom môžeme FPÖ prisúdiť možnosť vnášania nových tém do politického boja, čo vyplýva z jej postavenia protestnej politickej strany (Ignazi 2006, s. 108 – 110) 


Určitá snaha o priblíženie FPÖ k stredovej politickej línii, bola vedená v druhej polovici 60. rokov. Vtedy sa strane podarilo zvýšiť svoj politický potenciál. FPÖ sa zblížila s SPÖ a dokonca v čase keď bol spolkovým kancelárom Bruno Kreisky táto strana podporovala jeho menšinovú vládu. S nástupom Norberta Stegera do čela strany na začiatku 80. rokov, sa FPÖ začala ešte viac posúvať ku stredovej politickej línii. Strana začala opúšťať pravicové prvky svojho programu. Začala viac akcentovať ekonomické a sociálne problémy spoločnosti. Dochádza k určitému obratu a k akceptácii rakúskeho národného cítenia. Neakcentuje sa príslušnosť k „nemeckému kultúrnemu spoločenstvu“, ale dochádza k príklonu k rakúskemu nacionalizmu.

 

Okrem zdanlivého opustenia veľkonemeckých myšlienok rakúskym tretím táborom, môžeme tento fakt interpretovať aj ako snahu zabraňovať narastaniu vplyvu „cudzích“ prvkov na rakúsku kultúru5. Snaha o akcentáciu sociálnych a ekonomických problémov sa FPÖ vyplatila. V roku 1983 sa strana dostáva do vládnej koalície spolu s SPÖ. Účasť FPÖ na vláde však rozpútala vnútrostranícky boj v rámci tejto strany. Proti existujúcemu vedeniu pod straníckou líniou Stegera vystúpilo krídlo veľkonemeckých nacionalistov pod vedením Jörga Haidera. Ten sa v roku 1986 dostal na predsednícke miesto v FPÖ. Počas pôsobenia FPÖ vo vláde, táto strana rapídne strácala na podpore. Stratila najmä image protestnej strany, na ktorom sa jej podarilo získať dôležité hlasy voličov, ktorí  z nejakého dôvodu hlasovali proti stranám ÖVP alebo SPÖ.

 

Rovnako, tvrdé jadro v tom čase vedené Haiderom, považovalo odklon strany smerom ku stredu za príliš veľký. Haider vo voľbách v roku 1986 dokázal zdvojnásobiť upadajúcu popularitu strany a FPÖ získala vo voľbách 9,7 % hlasov. V roku 1991 sa Haider stal krajinským „Hauptmanom“ v Korutánsku. Napriek tomu sa však aktívne miešal do záležitostí FPÖ na spolkovej úrovni. Keď v roku 1999 získala strana až 26,9 % hlasov jej koaličný potenciál sa závratne zvýšil. Dokonca došlo k stroskotaniu rozhovorov medzi ÖVP a SPÖ. Nakoniec bola vládna koalícia zostavená so stán ÖVP a FPÖ. Kancelárom sa stal Wolfgang Schüssel z ÖVP. Vtedajšia predsedníčka FPÖ Susanne Riess-Passer sa stala vicekancelárkou (Geden 2006, str. 63 – 65).


V období keď FPÖ pôsobila ako opozičná strana sa opäť vrátila k populistickej a nemecko-nacionalistickej rétorike. Najmä populizmus a akcentovanie rôznych spoločenských problémov jej dlhodobo dokázali získavať podporu medzi voličmi, ktorí boli stále nespokojnejší s vládou strán veľkej koalície. Labilitu populárnosti politických strán získanú prostredníctvom populistických hesiel, naplno pocítila FPÖ počas svojej účasti na vláde. FPÖ musela často prehodnocovať svoje výroky, ktoré boli v praxi často nerealizovateľné, alebo sa dokonca pohybovali na hrane legálnosti (túto skutočnosť si bližšie rozoberieme na príklade v nasledujúcej kapitole).

 

Keďže bola táto strana zastupujúca tretí tábor nepripravená reálne sa podieľať na vládnutí a jej agenda bola vystavaná väčšinou na nerealizovateľných požiadavkách, došlo už v prvom roku vládnutia k výmenám na troch ministerstvách so šiestich, ktoré pripadli pre FPÖ. Došlo k sérii porážok FPÖ v krajinských voľbách. Toto opäť vyústilo do vnútrostraníckych bojov o vplyv. Opäť sa vytvorili dve krídla vo vnútri strany. Prvé bolo vedené opäť Haiderom a sústreďovalo okolo seba najmä tradicionalistické sily, pričom stelesňovalo antivládnu politiku vo vnútri strany. Druhé krídlo zastrešovali tie sily v FPÖ, ktoré podporovali vládny kurz tejto strany a zmeny, ktoré bolo potrebné vykonať, aby sa táto strana vo vláde udržala (Steininger 2007, str. 161 – 185).


Otázka, ako teda ovplyvňoval nacionalizmus či populizmus vládny a politický systém v Rakúsku sa nám v tomto prípade javí ako jasná. Určite išlo o najväčšiu mieru ovplyvňovania tohto systému v dejinách druhej rakúskej republiky. Priama účasť síl tretieho tábora na vláde im dávala možnosť ovplyvňovať vládny systém, viac alebo menej úspešne. FPÖ teda ako jediný relevantný subjekt zastupujúci tretí tábor, je však veľmi špecifický prípad. Najmä porovnanie správania sa tejto strany v časoch opozície a v časoch priamej účasti na vláde.

 

Ide akoby o striedanie sa umiernených a radikálnych síl vo vedení strany s ohľadom na spoločenskú objednávku, ktorú má strana v danom momente plniť. Je teda do určitej miery otázne, či sa napríklad populizmus ako fenomén, ktorý prispel k tomu že sa FPÖ stala vládnou stranou, podieľal aj na samotnom vládnutí. Táto skutočnosť sa nám zdá nepravdepodobná. Je nemožné plniť niečo, čo sa či už z objektívnych dôvodov, alebo menej objektívnych dôvodov, plniť nedá. No sľúbiť v predvolebnom boji sa samozrejme dá. S nástupom do vlády potom dochádza ku konfrontácii sľubov a reality, ktoré sa pre FPÖ končili prevažne negatívne.


Dôležité je spomenúť aj otázku antisystémovosti strany. Do určitej miery by sme sa mohli nazdávať, že táto strana vykazuje prvky antisystémovosti a to najmä poukazovaním na potrebu pričlenenia sa k „nemeckému kultúrnemu spoločenstvu“, či niektorými xenofóbnymi a rasistickými prejavmi. Podľa nás je však anitsystémovosť tejto strany prinajmenšom sporná. Už len skutočnosť, že táto strana je ochotná podieľať sa na vláde, v spolupráci s etablovanou systémovou stranou, toto vylučuje. Rovnako aj vládna prax FPÖ jasne naznačuje, že strana má len výrazne populistický nie antisystémový charakter. Táto definícia sa samozrejme môže v čase meniť.


V situácii keď podielom na vláde FPÖ strácala na atraktivite a v rámci strany sa k moci opäť dostávalo tradicionalistické krídlo na čele s Jörgom Haiderom, so svojich funkcií odstúpili niektorí členovia vlády za FPÖ zastávajúci „antihaiderovskú“ líniu. V tejto situácii vyhlásil spolkový kancelár Schüssel predčasné voľby. FPÖ sa prepadla na 10 % voličskej podpory a stratila 34 mandátov v Národnej rade. Strana však ešte stále pod vedením Herberta Haupta (antihaiderovské krídlo) vstúpila v roku 2003 opäť do vlády s ÖVP. Teraz však získala len 3 ministerské kreslá. Haiderova úloha v strane ostala nejasná. Bol opäť zvolený za krjinského hajtmana v Korutánsku.

 

Angažoval sa v rámci strany aj v otázkach spolkovej politiky, no predsedníctvo prevziať nechcel. Zmena vo vedení strany nastala v roku 2004 a Haupt bol vymenení za Ursulu Haubner, ktorá však bola Haiderovou sestrou. Rovnako vymenila Haupta na Ministerstve sociálnych vecí. Ursula Haubner sa pokúsila o konsolidáciu strany. Narazila však na  odpor novosformovaného nemecko-nacionalistického krídla v rámci strany. Toto krídlo však už nebolo podporované Jörgom Heiderom. Ten v roku 2005 odišiel z FPÖ a založil nový politický subjekt v rámci tretieho tábora s názvom Bündnis Zukunft Österreich (BZÖ). V FPÖ znovu prebralo iniciatívu a vedenie krídlo nemeckých nacionalistov pod vedením mladého a energického Heinza-Christiana Stracheho. Táto výmena sa udiala v roku 2005.

 

Tento dátum zvýrazňujeme zámerne. Ak si uvedomíme zložitý vývoj v Raksúku od Habsburgskej ríše, cez prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu a potom pomerne dlhú dobu konsolidácie a kreovania demokratického systému, ani v roku 2005 nebola pre značnú časť populácie Rakúska úspešne rozriešená otázka národnej identity. Strache sa pokúsil stranu opäť konsolidovať. Prešiel so stranou späť k jej typickej úlohe, ostrej protivládnej strany, využívajúcej populistické a nacionalistické heslá. BZÖ sa krátko po svojom vzniku stala na chvíľu vládnou stranou, pretože k nej prestúpili všetci poslanci Národnej rady, ktorí boli pred tým členmi FPÖ, rovnako tak urobili aj ministri za FPÖ. BZÖ išla do volieb v roku 2006 ako vládna strana (Geden 2006, str. 65 – 67). FPÖ získala v týchto voľbách o jedno percento viac hlasov ako v predchádzajúcich, čo jej zabezpečilo 21 mandátov v Národnej rade. Výsledok bol pomerne prekvapivý po tom, čo táto strana zažila veľmi turbulentné obdobie od posledných volieb. Potvrdila sa však paradigma strán tretieho tábora ako protestných a populistických strán.

 

FPÖ vo viedenských krajinských voľbách získala pomerne uspokojivých 7 percent hlasov, pričom sa predpokladalo, že sa strana na tieto úrovne nedostane. FPÖ akcentovala v týchto voľbách najmä otázku vstupu Turecka do EU, proti čomu sa ostro stavala. FPÖ bola v tom čase kritizovaná  za predvolebný boj, kedy sa jej vyčítalo, že ostro a na hranici zákona útočí na prisťahovalcov a imigrantov. Na takúto populistickú politiku však evidentne dokázali nalákať pomerne zaujímavý počet voličov. Strana teda ostala v medziach definície strán tretieho tábora, pričom využíva princípy populistickej a nacionalistickej[6] rétoriky. Novovzniknutá strana BZÖ získala len 4,1 percenta a z toho vyplývajúcich 7 mandátov v Národnej rade.

BZÖ a FPÖ sú teda po dlhom čase dve strany zastupujúce tretí tábor na politickej scéne Rakúska, ktoré môžeme považovať za relevantné sily na to aby ovplyvňovali vládny systém v Rakúsku. Po voľbách v roku 2006 sa opäť obnovila vláda veľkej koalície medzi SPÖ a ÖVP. V roku 2008 sa v Rakúsku konali predčasné voľby, po ktorých sa opäť vytvorila veľká koalícia sociálnych demokratov a ľudovcov. Tretí tábor ostal mimo možnosti priameho podielu na vládnom systéme v Rakúsku. No došlo k výraznému posilneniu oboch populistických strán. Aj FPÖ aj BZÖ si výrazne polepšili svoje postavenie v rámci Národnej rady.

 

FPÖ si polepšila o 6,5 percenta a BZÖ o 6,6 percenta hlasov. Vládne strany výrazne stratili, pričom rovnako ako strany tretieho tábora, si polepšila aj Strana zelených7. V prípade BZÖ zohral významnú úlohu „Haiderovský efekt“, ktorému sa budeme v našej práci venovať bližšie ďalej. Dôležitou témou pre obidve populistické strany potom bola otázka prisťahovalectva, ktorá je v súčasnosti v Rakúsku veľmi aktuálna. Vláda, ktorá sa dostala k moci po posledných voľbách v roku 2008, je na čele Rakúska až do súčasnosti (Nationalratswahlen in Österreich, 26. februára 2010).

III. V. Populizmus a rakúsky tretí tábor – FPÖ


Na problematike prisťahovalectva sa pokúsime opísať problém populizmu, ako faktoru ovplyvňujúceho vládny systém v Rakúsku. Budeme sa snažiť poukázať na túto problematiku z pozícii strany, ktorá využíva populizmus ako nástroj na získavanie voličskej priazne. Populistické heslá sa potom stávajú  nerealizovateľnými v momente, keď má táto strana prijímať dôležité rozhodnutia v reálnej politike. V prvej časti sa budeme venovať pôsobeniu a rétorike strany za pôsobenia v opozícii a v druhej časti sa pokúsime zhodnotiť, ako sa strana zachovala v čase keď patrila medzi strany vládnej koalície.

 

Problematika prisťahovalectva je z pohľadu FPÖ interpretovaná ako obava z nekontrolovaného prílivu cudzincov, azylantov. Pritom nejde len o nelegálnu, ale aj o nadmernú legálnu migráciu. FPÖ argumentuje tým, že ak sa nesprísni azylová politika v Rakúsku a nezruší sa prijímanie vojnových utečencov najmä z Balkánu (platilo najmä v minulosti), Rakúsku hrozí tzv. „Überfremdung“. Tento pojem môžeme voľne preložiť ako nadmerné „zamorenie“ cudzincami. Podľa FPÖ má Rakúsko najväčší podiel cudzincov na obyvateľov krajiny v Európe. Táto skutočnosť je podľa nich základom pre mnohé sociálne a kultúrne problémy. Argumentujú stúpajúcou kriminalitou cudzincov, najmä v oblasti drogovej trestnej činnosti. Rovnako tak nadmerne zaťažujú sociálny systém, ktorého výdavky na migrantov sú z roka na rok väčšie.

 

Cudzinci sa odmietajú správať podľa rakúskych zvykov a uzancií. Ohrozujú rakúske obyvateľstvo tým, že medzi sobou často násilne bojujú o získanie vplyvu v kriminálnom prostredí. Problémom podľa FPÖ však nie sú len následky veľkého prílevu migrantov. Zarážajúce je, že aj niektoré právne normy a nariadenia uprednostňujú cudzincov, resp. sú tvrdšie k domácemu obyvateľstvu ako k migrantom. Ďalej sa touto stranou akcentuje najmä skutočnosť, že domáce obyvateľstvo je konfrontované na pracovnom trhu s prisťahovaleckou pracovnou silou, ktorá je ochotná pracovať za značne nižšie platy. FPÖ dokonca hovorí o tzv. „austromasochizme“, pretože sa tieto problémy všeobecne neriešia (Programm der FPÖ, 23. apríl 2005).


Ak chceme hodnotiť mieru populizmu v týchto vyjadreniach je pomerne veľká. Do akej miery sú tieto tvrdenia pravdivé v tomto momente nie je podstatné. Strana navrhuje len čiastočné riešenia spomínaných problémov. Navrhuje posilniť zabezpečenie hranice so Slovenskom, Českom a Maďarskom, no nevenuje sa riešeniu existujúcich vnútorných problémov s migrantmi. FPÖ sa snaží akcentovať prevenciu pred prisťahovalectvom a to najmä sprísnením imigračnej politiky, či udeľovania občianstva. Podmieňuje príchod každého migranta dôslednou zdravotnou prehliadkou. Navrhované je aj zastavenie prijímania vojnových utečencov, o ktorých je potrebné sa postarať na území ich pôvodu. Konkrétnejšie tento bod nie je špecifikovaný.

 

Strana sa v diskusii o probléme prisťahovalectva a migrácie snaží dostávať do pozície strany len pre rakúskych, domácich obyvateľov. Za predstaviteľov opačnej strany, teda strany stojacej na pozíciách prisťahovalcov vidia najmä médiá a mimovládne organizácie. FPÖ obviňuje vládne strany SPÖ a ÖVP najmä z tolerovania ilegálnych migrantov a z nečinnosti proti ilegálnym prisťahovaleckým skupinám. V rétorike tejto strany sú prisťahovalci spájaní najmä so zvýšenou agresivitou a páchaním trestných činov. Na druhú stranu sú Rakúšania, najčastejšie označovaní vo výrokoch predstaviteľov tejto strany ako „dobrí ľudia“, považovaní za čestných a usilovných ľudí, ktorí platia dane. FPÖ je za to, aby sa zaviedlo zvýhodňovanie domáceho obyvateľstva pred prisťahovalcami. Línia, ktorú FPÖ v tejto oblasti presadzuje, je kritizovaná ako rasistická a diskriminačná (Geden 2006, str. 67 – 71).


Z uvedeného môžeme vyvodiť určitý vzor pre pôsobenie a ciele tejto strany. Ide o akúsi politiku uprednostňovania všetkého čo je rakúske. Strana sa snaží o diskrimináciu cudzích prvkov v politike, ekonomike, ale aj v kultúre, či dokonca právne. Diskusia, ktorú vedie táto strana o problematike prisťahovalectva, pozná len dve skupiny obyvateľstva a to sú cudzinci a Rakúšania. Uplatňuje sa tu konfliktná politická schéma my vs. oni.


Počas pôsobenia strany vo vládnej koalícii ustúpila táto téma v agende FPÖ viac- menej do úzadia. Určité fragmenty sa so striedavou intenzitou opäť dostávali do diskusie, no už ani z ďaleka nie tak, ako to bolo počas pôsobenia strany v opozícii. Najviac sa táto téma zdôrazňovala po útokoch teroristov na WTC z 11. septembra 2001. FPÖ po tejto udalosti začala viac akcentovať aj otázku islamu a ohrozenia islamskými skupinami, pričom sa dovtedy orientovala najmä na kritiku prisťahovalectva z Afriky, Balkánu a Východnej Európy. Znovu sa táto problematika dostala do popredia až v roku 2002, keď dochádzalo k prejednávaniu návrhu nového azylového zákona.

 

Téma sa však po niekoľkých týždňoch z verejnosti vytratila. Počas doby, keď bola strana vo vláde sa však nezmenila len intenzita diskusie o migrantoch, ale aj formy, akými sa strana snažila túto problematiku prezentovať. Ostrý, polemický štýl sa zmenil na určitú formu argumentačnej stratégie, ktorá mala za cieľ obsiahnuť túto problematiku dôkladnejšie. Zmenil sa aj centrálny vzor podľa ktorého bola daná téma prezentovaná na verejnosti. Z hesiel ako „všetko rakúske má prednosť“, alebo „zastavme premnoženie cudzincov v našej krajine“, došlo k prechodu na rétoriku, ktorú najlepšie vystihuje návrh tzv. „Integračnej zmluvy“. Od úplného odmietania cudzieho a pozície kedy je rakúsky národ vyššou entitou, došlo k chápaniu cudzincov ako rovnocenných partnerov.

 

Snahu o zabránenie premnoženia cudzincov v krajine vystriedala snaha o ich integráciu. No nedošlo celkom k opusteniu tvrdých, anitiprisťahovaleckých pozícií v rámci strany. Treba pripomenúť, že strany tretieho tábora často podliehajú vnútrostraníckej nestabilite. Tak tomu bolo aj v prípade FPÖ počas účinkovania vo vládnej koalícii. Nejednotnosť v rámci strany dokumentujú aj pomerne rýchle výmeny na ministerských pozíciách tejto strany. V konečnom dôsledku sa do vedenia strany dostalo umiernené krídlo.

 

Táto skutočnosť mala veľký vplyv na oficiálne výstupy strany v podobe vládnutia jej ministrov. Rovnako, čo je však pre strany tretieho tábora typické, aj FPÖ doplatila na svoju účasť vo vláde a to hneď dvakrát. Najskôr vnútrostraníckym štiepením a odchodom frakcie Jörga Haidera, a rovnako aj prepadom volebných preferencií v nasledujúcich voľbách, keď voliči tejto strany usúdili, že strana stratila svoj protestný charakter (Höbelt 1999, s. 202 - 207).

 

Moderný tretí tábor sa vyvinul z ideového prostredia konca druhej svetovej vojny. Vyprofiloval sa najmä ako protestný prúd proti podmienkam existujúcim vo vtedajšom vládnom systéme v krajine. Z dávnejšej histórie si tretí tábor priniesol najmä myšlienky nemeckého nacionalizmu. Rovnako sa tretí tábor profiloval z obhajcov nacistickej tretej ríše. Z podobného prostredia vzišiel aj Jörg Haider, až do súčasnosti najúspešnejší politik síl tretieho tábora. Haider počas svojho pôsobenia v FPÖ dokázal „vyhrať“ strane účasť vo vláde. Po jeho odchode z FPÖ táto strana výrazne prepadla. Naopak jeho novozaložená BZÖ zažila raketový vzostup. Haider predčasne zomrel v roku 2008. Syn, presvedčených národných socialistov Dorothei a Roberta Haiderovcov, sa stal v Rakúsku úspešnou, no zároveň kontroverznou postavou politickej scény (Heggen 2008, s. 35 – 36).


Populistické hnutia potrebujú na svoje presadenie sa výrazné politické osobnosti. Musia to byť charizmatické postavy, ktoré dokážu strhnúť heterogénny dav na svoju stranu. Musia mať výrazné rečnícke schopnosti a musia dokázať mobilizovať dav. Bez takýchto osobností sú populistické hnutia úspešné len minimálne (Ottomeyer 2000, s. 32). Haider bol presne takýto typ politika. Mal rád provokáciu, na základe ktorej sa snažil získavať si pozornosť, čo sa mu aj dlhodobo darilo. Obhajoval režim z druhej svetovej vojny. Snažil sa poukazovať na to, že zďaleka nie všetko v tej dobe bolo také zlé, ako sa po vojne prezentovalo. Rovnako vystupoval ako obhajca ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom s týmto režimom spojení, alebo s ním sympatizovali. Iným spôsobom šokoval, keď trikrát prejavil záujem o stretnutie sa s irackým diktátorom Sadámom Huseinom. Haider dokázal tieto témy veľmi umne pretaviť do mediálneho záujmu.

 

Aj keď získal povesť „zlého chlapca“, médiá mu venovali stále väčšiu pozornosť, čo sa prejavilo aj na náraste počtu voličov FPÖ. Ďalšou premyslenou stratégiou, ktorú Haider počas svojho pôsobenia v čele strany viedol, bolo vytváranie obrazov nepriateľa. Klasická rétorika my a oni, s ohľadom na cudzincov, ostala naďalej akcentovaná. No táto metóda bola inkorporovaná aj do domácej politiky a bola transformovaná na myslenie „my tu“ a „oni tam“. „My tu“ sa v propagande FPÖ chápalo ako obyčajní ľudia. Príslušníci národa, ktorí sa nepodieľajú na politickej moci. Sú to najmä obyčajní Rakúšania, na ktorých strane stojí Haider so svojou politikou. „Oni tam“ boli potom najmä vládnuce elity. Najmä politici SPÖ a ÖVP, ktorí sú pri svojom vládnutí vzdialení od potrieb ľudí. Dovnútra bol teda tento vzorec namierený najmä proti elite vládnucich politických strán. Haider však často útočil aj na vyššie vrstvy inteligencie, alebo umelcov.

 

Ako ďalšieho nepriateľa obyčajných ľudí vykresľoval verejnoprávne médiá, ktoré boli ovládané vládnymi stranami. Ako populistická metóda je vytváranie nepriateľov veľmi úspešná. Je pomerne jednoduché podávať vysvetlenia nezdarov a nesúladov v spoločnosti prostredníctvom neschopnosti a odcudzenia sa vládnych elít svojim občanom. Haider sa snažil pasovať do rôznych politických rolí, ktoré ho automaticky radili bližšie k voličom. Jedna z jeho obľúbených rolí bol akýsi obhajca obyčajných, „malých“ ľudí. Vystupoval v určitom zmysle ako pomstiteľ voči elitám vládnej koalície, ktoré konajú len s ohľadom na vlastné záujmy.

 

Vystupoval ako ktosi, kto je tu, aby zjednal nápravu v prospech obyčajných ľudí. On sám sa nepovažoval za politickú elitu, resp. politického lídra, ale za obyčajného človeka. Inokedy dával do popredia svoju športovú povahu. Prostredníctvom médií sa nechával prezentovať pri rôznych extrémnych športoch ako sú bungeejumping, horolezectvo, skok s padákom, či maratón v New Yorku. Svoju dobrú fyzickú kondíciu často posmešne dával do protikladu s obéznym kancelárom Vranitzkym. Haider chodil vždy štýlovo oblečený a upravený. Staval sa do svetla „správneho chlapa“, pričom akcentoval klasické zachovanie rolí medzi mužom a ženou. Haider sa rovnako snažil vystupovať ako priateľ všetkých pracujúcich a najmä robotníkov. Kritizoval vyššie spoločenské vrstvy a ich konzumný spôsob života.

 

V sprievode kamier a novinárov chodieval po rôznych výrobných prevádzkach po Rakúsku, kde sa snažil prezentovať ako niekto, kto rozumie problémom pracujúcej triedy, a ako niekto kto sa ich bude snažiť riešiť. Rovnako navštevoval aj rôzne pivné festivaly. Na tieto podujatia chodil oblečený v tradičných rakúskych odevoch, organizoval okrúhle stoly a snažil sa komunikovať s ľuďmi. Asi najkontroverznejšia rola do ktorej sa Haider snažil sám seba vtiahnuť, bola rola obhajcu generácie ľudí, ktorá kolaborovala s nacizmom. Snažil sa vykresliť týchto ľudí ako nič netušiace obete.

 

 

Často sa stretával s ľuďmi kompromitovanými vojnovým režimom, alebo predstaviteľmi súčasnej krajnej pravice. Túto svoju rolu často spájal s témou prisťahovalectva a kriminality páchanej prisťahovalcami (Heggen 2008, str. 31 – 42). Ako už bolo spomenuté vyššie populistické strany by neboli schopné získať širšiu a rozhodujúcu podporu, bez angažovania výrazných politických a spoločenských osobností. Jörg Heider rozhodne takouto osobnosťou bol.

 

V dobe keď sa populizmus a nacionalizmus, prostredníctvom strán tretieho tábora, priamo podieľali na fungovaní vládneho systému Rakúska, sme nezaznamenali jeho kvalitatívnu premenu vzhľadom na jeho funkciu v politickom systéme Rakúska. Potvrdilo sa, že v rámci táborovej politickej kultúry sa aj tretí tábor podieľa na fungovaní politického systému pomerne rovnakým spôsobom ako tábory socialistický či klerikálny.
   

III. VI. Súčasný vládny systém v Rakúsku - Ústava z roku 1920 v znení z roku 1929


Ako sme si ukázali v predchádzajúcich kapitolách našej práce, zdanlivo nudný a kontinuálny vývoj v rakúskej politike, je v skutočnosti pomerne búrlivý. Je však pozoruhodné, že obnovená ústava z roku 1920 (1929) a podľa nej fungujúci systém demokratických inštitúcií funguje až do súčasnosti. Samozrejme bol tento dokument už mnoho krát novelizovaný, no nemenila sa základná štruktúra systému. Táto podkapitola sa venuje viac inštitucionálnemu usporiadaniu vzťahov v rámci rakúskeho politického a vládneho systému.


Ústava z roku 1920 v znení z roku 1929 sa teda obnovila s rovnakými orgánmi politickej a vládnej moci, aké fungovali za prvej republiky. Kľúčové postavenie si zachovala Národná rada. Národná rada mala možnosť kontroly vlády a to aj prostredníctvom možnosti vyslovovať nedôveru, tak ako aj jednotlivým ministrom, tak aj vláde ako celku. Bola zachovaná priama voľba prezidenta ľudom, ale jeho funkcia v politickom systéme ostala skôr reprezentatívna. Ako najvýznamnejší úrad v rámci rakúskeho vládneho systému pôsobil úrad spolkového kancelára. Návrhov, ako má byť v ústave riešení princíp štátneho usporiadania, bolo viac. Kresťansko-sociálna strana (predchodca súčasnej ÖVP) požadovali zvýšiť vplyv jednotlivých spolkových krajín a posliniť tak úlohu Spolkovej rady.

 

Táto strana mala kontrolu vo vedení väčšiny spolkových krajín a týmto návrhom chcel zväčšiť svoj celkový mocenský potenciál. Naopak sociálny demokrati chceli posilniť úlohu centrálnych inštitúcií a presadiť zastupovanie spolkových krajín v Spolkovej rade podľa počtu obyvateľstva jednotlivých spolkových krajín. Rovnako sa snažili o zavedenie miestnych parlamentov na úrovni krajov, čím chceli vyvážiť vplyv Kresťansko-sociálnej strany v krajinskej politike. Nakoniec boli prijaté mnohé kompromisné riešenia. Podľa existujúcej ústavy moc pochádzala z ľudu, no jednalo sa o vykonávanie vlády nepriamo, čiže o zastupiteľskú demokraciu. Na zmenu ústavy bola potrebná dvojtretinová väčšina, a jej zmena musela byť potvrdená aj v ľudovom referende. Išlo teda o tzv. tuhú ústavu, ťažko meniteľnú. Rakúsko sa vyhlásilo za federáciu spolkových krajín. Rovnako bol prijatí princíp deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

 

Touto ústavou vznikol v Rakúsku extrémne parlamentaristický systém, ktorý sa často dostával do stavu neschopnosti konať. Preto sa objavili pokusy o posilnenie úlohy prezidenta v rámci rakúskeho politického a vládneho systému. Moc prezidenta bola nakoniec posilnená reformou ústavy z roku 1929. Prezident dostal právo zvolávať a rozpúšťať Národnú radu aj krajinské parlamenty, mohol vydávať núdzové nariadenia, stal sa vrchným veliteľom ozbrojených síl a rovnako mohol menovať a rozpúšťať spolkovú vládu. Presadila sa aj priama voľba prezidenta, ktorá slúžila na zvýšenie legitimity tohto úradu. Zmenilo sa aj postavenie Spolkovej rady, ktorá bola posunutá do role druhej komory parlamentu. Touto novelou sa rakúsky vládny systém v danom období priblížil modelu semiprezidentskej demokracie.

 

Vláda bola zodpovedná aj prezidentovi aj Národnej rade. Volená bola okrem prezidenta aj Národná rada. Mandáty sa v Národnej rade rozdeľovali pomerným volebným systémom. Voľby boli priame, rovné, všeobecné a tajné. Funkčné obdobie Národnej rady bolo štyri roky. Po novele z roku 1929 stratila Národná rada možnosť sa sama rozpustiť. Návrhy zákonov mohli podávať vláda, Spolková rada a skupiny poslancov z Národnej rady. Spolková rada mala v tom čase len suspenzívne veto. Do Spolkovej rady sa menovali zástupcovia krajín z radov krajinských snemov. Počet poslancov sa stanovoval podľa ľudnatosti krajiny. Vláda bola v tom čase hlavným exekutívnym orgánom. Až do novely ústavy z roku 1929 sa zodpovedala iba parlamentu, po novele už aj prezidentovi. Aj po novelizácii ústavy však ostal zachovaný princíp kontrasignácie prezidentských nariadení príslušným ministrom, respektíve kancelárom. Prezidentove funkčné obdobie bolo predĺžené so štyroch na šesť rokov (Brauneder, Lachmayer 1992, s. 196 -198).

III. VII. Rakúsky vládny a politický systém

 


Rakúsky politický systém môžeme v súčasnosti označiť ako systém postavený na pevnom demokratickom základe, s republikánskou formou vlády. Rakúsko je spolkovým štátom založeným na vláde zákona a klasickej deľbe moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu zložku. Najdôležitejším základom fungovania štátu je spolková ústava.  Rakúska ústava sa skladá z konkrétneho textu ústavy ako takej, ďalej sú to rôzne ústavné zákony a rovnako sem patria aj rôzne štátne zmluvy.

 

V súčasnosti platí ústava z roku 1920 v znení úprav z roku 1929. Článok I. rakúskej ústavy hovorí: „Rakúsko je demokratická republika. Všetko právo pochádza z ľudu“ (Bundes-Verfassungsgesetz, 20. marca 2010). Predpokladá sa zastupiteľský princíp vlády, pričom v ústave existujú aj priame prvky demokracie. Jedným z príkladov je potreba referenda v prípade snahy o zmenu ústavy. Znenie tejto ústavy vznikalo v dobe úpadku habsburgskej monarchie a za účelom zabránenia koncentrácie moci v rukách monarchu. Z tohto dôvodu bol do ústavy zakomponovaný republikánsky princíp vládnutia. Federálny princíp spolkového štátu je v ústave zakotvený v článku II.

 

Tento princíp znamená, že výkon štátnej moci je rozdelený medzi spolok ako hlavný štátny útvar a spolkové krajiny ako vedľajšie (podriadené) štátne útvary. Rozdelenie kompetencií medzi spolok a spolkové krajiny v Rakúsku, naznačuje silné postavenie centrálnych spolkových orgánov a teda aj slabo vyvinutý federalizmus v tejto krajine. Vláda zákona je v Rakúsku zakotvená v článku 18. odsek 1. a 2., kde sa pojednáva o tom, že štátna správa môže vykonávať len to, čo jej zákon povoľuje respektíve nariaďuje. Ústava ako celok ďalej teda obsahuje napríklad aj tzv. Štátnu zmluvu z roku 1955, ktorá okrem iného zakladá neutrálny status krajiny.

 

Princíp zastupiteľskej demokracie sa uplatňuje prostredníctvom pravidelných, tajných, priamych a rovných volieb, prevažne pomerný volebným systémom, čo má za následok existenciu viacstraníckeho modelu viacerých relevantných strán, ako aj potrebu vytvárania vládnych koalícií. Katalóg ľudských práv vymenúva práva ako sloboda vyjadrovania, tlače, právo na spravodlivý súd, domová sloboda, osobná sloboda, sloboda vierovyznania, alebo napríklad aj garancia dodržiavania listového tajomstva (Bundes-Verfassungsgesetz, 20. marca 2010).


Rakúsko je súčasťou rôznych nadnárodných organizácií. Z nich napríklad právo EU je podľa rakúskej ústavy nadradené nad všetky spolkové zákony, s výnimkou ústavou garantovaných ľudských práv. Členstvo Rakúska v EU sa bytostne dotýka fungovania vládneho systému krajiny. Ako každý z členov EU, aj Rakúsko stratilo v prospech nadnárodnej európskej štruktúry určitú časť svojej suverenity. Rakúsko je rovnako viazané rôznymi medzinárodnými dohovormi, ktoré sa týkajú najmä ľudských a občianskych práv.


Z ústavy odvodené inštitúcie vládnej správy Rakúska sa kreujú predovšetkým v troch druhoch volieb a síce parlamentné, prezidentské a voľby do krajinských parlamentov. Na týchto voľbách sa môžu zúčastniť všetci občania Rakúska, ktorí najneskôr v deň volieb dovŕšili vek 16 rokov života. Prebiehajú tu ešte voľby na úrovní jednotlivých obcí, ktorých sa môžu zúčastniť aj občania Európskej únie. Posledným druhom volieb sú voľby do Európskeho parlamentu. Už vyššie spomínané inštrumenty priamej demokracie sú „Ľudová iniciatíva“, „Ľudové kladenie otázok“, „Ľudová žiadosť“. Rakúsky parlament sa skladá z dvoch komôr.

 

Prvou z nich je Národná rada a druhou je Spolková rada. Do Národnej rady sú volený poslanci priamo občanmi vo voľbách. Do Spolkovej rady sa dostávajú zástupcovia nepriamo a to na základe menovania krajinskými parlamentmi. Priamo je volený aj spolkový prezident, ktorý má právo navrhnúť a vymenovať kancelára. Existuje však nepísané pravidlo, že prezident pri menovaní kancelára vymenuje takého kancelára, za ktorým sa v parlamente vytvorila väčšinová podpora. Rakúsko pozná princíp vyslovenia nedôvery vláde parlamentom. Vyslovenie nedôvery môže byť smerované aj na konkrétneho ministra, nie len vládu ako celok. Ako dôležitá súčasť rakúskeho vládneho systému sa javia aj politické strany. Politické strany sú nevyhnutnou súčasťou správneho fungovania princípov zastupiteľskej demokracie a do značnej miery sa podieľajú na kreovaní politickej kultúry danej krajiny (Komparatívna politológia II. 2002, s. 105 – 111).


Rakúsko po druhej svetovej vojne prežilo viacero fáz a podôb vládneho systému, ktoré do značnej miery ovplyvňujú súčasnú situáciu v krajine. Počas rokov 1945 – 1947 existoval systém vlády všetkých politických strán.8 Po tejto fáze nasledovala fáza vlády veľkej koalície, ktorá trvala až do roku 1966. V tomto roku dosiahla ÖVP absolútnu väčšinu kresiel v parlamente a mohla teda vytvoriť jednofarebnú vládu. Naopak v roku 1970 nastal ďalší zlom, kedy SPÖ dosiahla relatívnu väčšinu kresiel v parlamente a následne vytvorila menšinovú vládu s podporou populistickej FPÖ.

 

V predčasných voľbách v roku 1971 už dosiahla SPÖ absolútnu väčšinu mandátov. Takýto stav sa udržal v krajine až do roku 1983, kedy sa k moci znovu popri SPÖ, ktoré stratilo v Národnej rade 5 kresiel, dostali populisti z FPÖ. FPÖ vydržala vo vláde len tri roky. Znovu sa jej podarilo dostať k moci v roku 2001 no tentokrát do vlády vstúpila s ÖVP, keď sa v tomto roku opäť rozpadla veľká koalícia vládnuca od roku 1986. Pomer strán vo vláde sa opäť menil až po voľbách v roku 2006, kedy bola opäť vytvorená koaličná vláda dvoch najväčších rakúskych strán SPÖ a ÖVP. Táto zostava bola potvrdená aj voľbami v roku 2008, kedy však vládne strany výrazne stratili v prospech populistických FPÖ a pomerne novej nacionalisticko-populistickej platformy BZÖ.

 
ZÁVER


V našej práci sme sa pokúsili priblížiť fenomény nacionalizmu a populizmu ako faktory formujúce rakúsky politický a vládny systém. Na tento účel sme si rozanalyzovali rôzne historické obdobia v rakúskom politickom systéme až do súčasnosti. Poukázali sme na skutočnosť, že v rôznych časových obdobiach tieto fenomény zohrávali pomerne významnú úlohu vzhľadom na to, ako sa politický systém krajiny vyvíjal. Či už to bol koncept príslušnosti k nemeckému kultúrnemu spoločenstvu, alebo v súčasnosti stále viac úspešný populizmus namierený proti všetkému „cudziemu“ v rakúskej spoločnosti.

Pokúsili sme sa podať vysvetlenie, prečo sú tieto populistické tendencie dlhodobo v rastúcom trende. Veľký podiel na tom mala osoba Jörga Haidera. Ako osobnosť sa Haider v Rakúsku popularitou vyrovnal filmovým či speváckym hviezdam. Je nesporné, že jeho osobnosť prispela v Rakúsku k výraznej popularite populistických myšlienok. Rovnako to bola dlhodobá politika vládnych strán, ktoré vládli pomocou konsenzov a dohôd. Dlhodobá existencia tohto systému vládnutia dospela až k diskusiám o demokratickosti celého systému a výrazne pomohla populistickým silám tretieho tábora k volebným ziskom.


Rovnako sa nám podarilo preukázať, že nacionalizmus je v rakúskom politickom systému prítomný už veľmi dlho. Otázka nacionalizmu je však v Rakúsku značne komplikovanejšia, ako v iných štátoch Európy vzhľadom na jeho dve fázy. Prvou je pestovanie nacionalizmu nemeckého, vystriedaného krátkou etapou budovania nacionalizmu rakúskeho za vlády E. Dollfussa. Po anexii Rakúska Nemeckom došlo k zániku tejto identity, aby sa znovu obnovila po konci druhej svetovej vojny. V tomto prípade však môžeme hovoriť o nacionalizme v pozitívnom slova zmysle, ako o práve národa na sebaurčenie.
   

Nacionalizmus teda pôsobí v rakúskom politickom a vládnom systéme dlhšie ako populizmus. Nacionalizmus bol silami tretieho tábora využívaný najmä do obdobia druhej svetovej vojny a populizmus až od konca druhej svetovej vojny, keď sa začali písať moderné dejiny druhej Rakúskej republiky. Strany tretieho tábora začali využívať tzv. nacionálny populizmus. V rámci týchto síl môžeme identifikovať aj príklon ku konceptu rakúšanstva, aj ku konceptu príslušnosti k nemeckému kultúrnemu spoločenstvu. V súčasnosti však prevažuje princíp rakúskeho nacionálneho populizmu.
   

Príčinu nárastu popularity síl tretieho tábora v Rakúsku vidíme teda ako určitý prejav vyjadrenia protestu zo strany rakúskeho obyvateľstva voči tradičným vládnym stranám. Voliči často nevedia „čo chcú“, no vedia „čo nechcú“. Preto protestný charakter populistických hnutí často priláka pomerne veľké množstvo nespokojných voličov. V tendencii nárastu popularity síl tretieho tábora však môžeme pozorovať určitú pravidelnosť. S rovnakou pravidelnosťou však môžeme pozorovať aj jej úpadok. V niektorých momentoch dochádza k snahe strán reprezentujúcich tretí tábor o určitú reorganizáciu a prechod k stredovým tendenciám modernej politiky. Tieto snahy však zatiaľ vždy viedli k vnútorným rozporom v týchto stranách, k úpadku popularity a mnohokrát k ich štiepeniu, či zániku. 
   

Podľa nás je pravdepodobné, že v rámci rakúskeho politického systému bude aj naďalej dochádzať k striedavému narastaniu populistických tendencií a ich následnému úpadku. Ako sme v práci poukázali, vládny potenciál populistických strán pravidelne rastie počas ich pôsobenia v opozícii. Naopak ich popularita počas pôsobenia vo vláde prudko klesá. Je to spôsobené zmenou ich statusu s prevažne protestných strán na strany, ktoré majú prijímať relevantné politické rozhodnutia. Rovnako program, s ktorým sú tieto strany do vlády volené, je v prevažnej časti prakticky nerealizovateľný. To podkopáva dôveryhodnosť strany a vedie k opätovnému úpadku popularity strany. Aj tieto skutočnosti nás vedú k predpokladu, že vládny a politický systém v Rakúsku ostane pomerne stabilný. Bude podľa nás kopírovať vzory doterajšieho vývoja, kedy sa obdobia veľkých koalícií striedali s občasnou vládnou participáciou strán tretieho tábora.


Po smrti Jörga Haider stratili populistické sily výraznú vodcovskú osobnosť. V súčasnosti tretí tábor nedisponuje takou politickou osobnosťou ako bol Haider. Posledné voľby do Národnej rady priniesli obom populistickým formáciám výrazný vzostup ich popularity, čo však možno pripísať doznievaniu Haiderovej popularity, ktorá bola zvýraznená veľkoleposťou jeho pohrebu.


Veríme teda, že sa nám touto prácou podarilo prispieť k lepšiemu chápaniu Rakúska, jeho politického systému a spôsobov vládnutia. Rovnako veríme, že sa nám podarilo poukázať na stále viac aktuálne problémy populizmu v politike európskych štátov, s nacionalizmom ako sprievodným javom populistickej politiky. Je nevyhnutné nepodceňovať tieto faktory politického boja a dokázať eliminovať ich negatívne dôsledky na spoločnosť.
 

Zdroje:

 

BÖHM, W., LAHODYNSKY, O. 2001. Der Österreich-Komplex. Ein Land im Selbstzweifel. Wien : Böhlau, 2001. 165 s. ISBN 3205993357.

BRAUNEDER, W., LACHMAYER, F. 2003. Österreichische Verfassungsgeschichte. Wien : Manz, 2003. 292 s. ISBN 3214148745.

BUKEY, E. B. 2002. Hitlerovo Rakousko. Jircháře : Rybka Publishers, 2002. 374 s. ISBN 80-86182-63-0.

BUNDES MINISTERIUM FÜR INNERES. 2010. Nationalratswahl von 25. November 1945 [online]. [cit. 20.3. 2010].
Dostupné na internete:
http://www.bmi.gv.at

BUNDES MINISTERIUM FÜR INNERES. 2010. Nationalratswahl von 9. Oktober 1949 [online]. [cit. 20.3. 2010].
Dostupné na internete:
http://www.bmi.gv.at

Bundes-Verfassungsgesetz [online]. [cit. 24. 3. 2010]. Dostupné na internete:
http://www.verfassungen.de

BUTTERWEGGE, CH., HENTGES, G. 2008. Rechtspopulismus, Arbeitswelt und Armut. Befunde aus Deutschland, Österreich und der Schweiz. Opladen : Verlag Barbara Budrich, 2008. 303 s. ISBN 978-3-86649-071-0.

DANČÁK, B., FIALA, P. 1999. Nacionalistické politické strany v Evropě. Brno : Masarykova univerzita, Medzinárodný politologický ústav, 1999. 169 s. ISBN 80-210-2247-7.

FIALA, P. 1995. Katolicismus a politika. O politické dimenzi katolicizmu v postmoderní době. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 1995. 349 s. ISBN 8085959011.

FIALA, P., STRMISKA, M. 1998. Teorie politických stran. Brno : Barrister and Principal, 1998. 263 s. ISBN 80-85947-31-5.

GEDEN, O. 2006. Diskursstrategien im Rechtspopulismus. Freiheitliche Partei Österreichs und Schweizerische Volkspartei zwischen Opposition und Regierungsbeteiligung. Wiesbaden : VS Verlag für Sozialwissenschaften, 2006. 246 s. ISBN-10 3-531-15127-4.

GRILLMAYER, D. 2006. National und Liberal. Die Geschichte der Dritten Kraft in Österreich. Wien : Edition Genius 2006. 432 s. ISBN 3950223800

HEGGEN, M. 2008. Die Freiheitliche Partei Österreichs (FPÖ) in der Ära Haider. Vom Erfolg einer Partei und ihres Vorsitzenden. Saarbrücken : VDM Verlag Dr. Müller Aktiengesellschaft and Co. KG, 2008. 90 s. ISBN 978-3-639-00847-0.

HEYWOOD, A. 2004. Politologie. Praha : Eurolex Bohemia, 2004. 482 s. ISBN 80-86432-95-5.

HLOUŠEK, V. 2008. Konflikt versus konsensus. Konfliktní linie, stranické systémy a politické strany v Rakousku 1860-2006. Brno : Masarykova univerzita, Medzinárodný politologický ústav, 2008. 273 s. ISBN 978-80-210-4484-5.

HLOUŠEK, V., KOPEČEK, L. 2004. Konfliktní demokracie. Moderní masová politika ve střední Evropě. Brno : Masarykova univerzita, Mezinárodní politologický ústav, 2004. 224 s. ISBN 8021034491

HÖBELT, L. 1999. Von der vierten Partei zur dritten Kraft. Die Geschichte des VdU. Graz : Stocker, 1999. 303 s. ISBN 3702008667.

JEŘÁBEK, M. 2004. Konec demokracie v Rakousku, 1932-1938. Politické, hospodářské a ideologické příčiny pádu demokracie. Praha : Dokořán, 2004, 255 s. ISBN 8086569519

KAILITZ, S. 2004. Politischer Extremismus in der Bundesrepublik Deutschland. Eine Einführung. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften, 2004, 258 s. ISBN 3-531-14193-7

KOLEKTÍV AUTOROV. 2002. Dějiny Rakouska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. 748 s. ISBN 978-80-7106-239-4.

KOLEKTÍV AUTOROV. 2002. Komparatívna politológia II. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 2002. 148 s. ISBN 80-8055-739-X.

KOLEKTÍV AUTOROV. 2004. Rakousko v evropské a středoevropské politice. Brno : Masarykova univerzita, Medzinárodný politologický ústav, 2004. 125 s. ISBN 80-210-3589-7.

KRNO, S. 2000. Politické strany alpských a stredozemných krajín. Nitra : Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2000. 334 s. ISBN 80-8050-149-1.

KULAŠIK, P. 2007. Politológia. Hlohovec : Efekt – Copy, 2007. 322 s. ISBN 978-80-969820-8-0.

KULAŠIK, P. 2006. Politické teórie (od antiky do konca 20. storočia). Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 2006. 317 s. ISBN 80-8083-208-0.

KULAŠIK, P. 2005. Politológia. Hlohovec : Efekt - Copy, 2005. 279 s. ISBN 80-969280-9-0.

MINKENBERG, M., SUCKER, D., WENNINGER, A. 2006. Radikale Rechte und Fremdenfeindlichkeit in Deutschland und Polen. Nationale und europäische Perspektiven. Bonn : Informationscentrum Sozialwissenschaften, 2006. 303 s. ISBN 3-8206-0152-X.

MÖLZER, A. 2005. Was bleibt von der Dritten Kraft? Wien : W3 Verlagsgesellschaft, 2005. 227 s. ISBN 3900052042

Nationalratshwahlen in Österreich [online]. Infoplattform Wissenswertes. [cit. 23. 3. 2010]. Dostupné na internete:
http://www.wissenswertes.at

NEUREITER, M. 1996. Rechtextremismus im vereinten Deutschland. Eine Untersuchung sozialwissenschaftlichcer Deutungsmuster und Erklärungsnasätze. Marburg : Tectum, 1996. 304 s. ISBN 3896089390.

OTTOMEYER, K. 2000. Die Haider-Show. Zur Psychopolitik der FPÖ. Klagenfurt : Drava, 2000. 128 s. ISBN 3-85435-337-5

Program der FPÖ [online]. Freiheitliche partei Österreich [cit. 24. 3. 2010]. Dostupné na internete:
http://www.fpoe.at/dafuer-stehen-wir/partei-programm/

ŘÍCHová, b. 1995. Komparace politických systému I.. Praha : Vysoká škola ekonomická v Praze, 1995. 203 s. ISBN 80–7079–473–9.

ŘÍCHová, b. 1995. Komparace politických systému II.. Praha : Vysoká škola ekonomická v Praze, 1995. 240 s. ISBN 80–7079–773–8.

STEININGER, G. 2007. Das drite Lager. Aufstieg nach dem Fall? Wien : Edition Steinbauer, 2007. 208 s. ISBN 978-3-902494-20-7.

TÁLOS, E. 2000. Das politische system in Österrreich [online]. Bundespressedienst. Dostupné na internete:
http://www.politischebildung.at


TAPIÉ, V. 1997. Marie Terezie a Evropa. Praha : Mladá fronta, 1997. 398 s. ISBN 80-204-0616-6

TAYLOR, A. J. P. 1998. Poslední století habsburské monarchie. Rakousko a Rakousko-Uhersko v letech 1809-1918. Brno : Barrister and Principal, 1998. 371 s. ISBN 80-85947-26-9.

WELAN, M. 2009. Entwicklungsmöglichkeiten des Regierungssystems [online]. Universität für Bodenkultur Wien. Dostupné na internete:
http://www.wiso.boku.ac.at

ZÖLLNER, E. 1990. Geschichte Ősterreichs. Von den Anfängen bis zur Gegenwart. Wien : Verlag für Geschichte und Politik, 1990. 727. s. ISBN 3-7028-0304-1.
 

 
< Predchádzajúca