LNG tanker (lngpedia.com)

 

Príčiny vzniku ruskej LNG stratégie

(cartooncreator.nl)

V apríli 2009, kedy bola podpísaná dohoda medzi EÚ a Ukrajinou o renovácii ukrajinského plynovodného systému bez ruskej participácie, túto hrozbu zopakoval šef Gazpromu Alexej Miller. Renovácia bez účasti RF by de facto znamenala integráciu ukrajinskej sieti plynovodov s európskou. Tým pádom by sa neuskutočnil Putinov plán vytvoriť konzorcium, v ktorom by Rusko riadilo ukrajinské plynovody. Vlastníctvo plynovodov by zostalo v rukách Ukrajiny, ale výkonnú moc by mala RF.

V pozadí tohto sporu treba vidieť niekoľko komplementárnych záujmov zásadných pre ruskú zahraničnú politiku. Ako prioritné pre Rusko stále zostáva udržať si postavenie majoritného dodávateľa zemného plynu do EÚ a rovnako dôležitý je aj geopolitický zámer získať Ukrajinu a krajiny Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) do sféry svojho vplyvu. Z tohto uhla pohľadu sa dá zmluva o renovácii ukrajinských plynovodov čítať ako zápas o získanie si vplyvu na Ukrajine, ktorú Rusko oddávna považuje za svoju nárazníkovú zónu a nesúhlasí s jej prozápadnou orientáciou, pretože ju považuje za ohrozenie svojej štátnej bezpečnosti.

Diskusia v rámci Gazpromu ohľadom LNG však pravdepodobne začala už v roku 2003, kedy USA ohlásilo, že pre zabezpečenie svojich energetických potrieb sa bude musieť stať majoritným importérom LNG.

Zlomový bol rok 2005, kedy oranžová revolúcia a zvolenie Viktora Juščenka za ukrajinského prezidenta radikálne zmenili ich vzájomné vzťahy. Na jednej strane V. Putin vnímal negatívne prehru prokremeľského kandidáta Viktora Janukoviča. Na druhej strane Rusku prišiel vhod návrh V. Juščenka prejsť z barterového obchodu so zemným plynom na peňažný obchod.

V roku 2007, rok po rusko-ukrajinskom plynovom konflikte, Gazprom zverejnil formálnu LNG stratégiu. Stratégia má tri základné body a tie sú: zmaximalizovať zisk z predaja zemného plynu a ovládnuť vzdialené trhy; získať si pozíciu a etablovať sa v nových regiónoch; stať sa svetovým, nielen regionálnym dodávateľom energií a globálnym garantom energetickej bezpečnosti. Okrem vytvorenia stratégie bola založená aj dcérska spoločnosť – Gazprom Global LNG, ktorá ohlásila záujem pokryť 25% svetových dodávok LNG do roku 2030.

Šéf Gazpromu Alexej Miller (allvoicer.com)

 

Napriek ambicióznym plánom dnes Rusko spolupracuje len na jednom projekte terminálu na skvapalnený plyn v New Jersey so spoločnosťou Exxon Mobile.

Rusko najprv plánovalo vystavať terminály na LNG v Baltskom mori a z tadiaľ skvapalnený plyn prepravovať do USA. Keď v roku 2008 vysvitlo, že Spojené štáty nebudú potrebovať importovať veľké množstvá plynu, lebo si vystačia s vlastnými zásobami, Rusko svoj záujem presmerovalo na kanadské trhy, kde hrá v súčasnosti prvé husle. Projekt Rabaska v Quebecu bude prvou veľkou investíciou Ruska, ktorou sa mu podarí preniknúť do Severnej Ameriky.

Je pravdepodobné, že Gazprom bude spolupracovať aj na výstavbe Baja California LNG terminálu v Mexiku – jediného terminálu na skvapalnený plyn na západnom pobreží Severnej Ameriky. Realizácia tohto projektu bola pôvodne plánovaná zo strany USA. Po tom, ako v USA objavili nové náleziská zemného plynu, však Spojené štáty stratili o tento projekt záujem. Predali ho Gazpromu a ten si tak vytvára globálnu sieť terminálov.

(gazprom.com)

Venezuelský prezident Hugo Chávez sa orientuje na spoluprácu s Ruskom, ktorá podľa neho znamená posun smerom k „multipolárnemu usporiadaniu sveta“. Vyjadril sa: „Hegemónia Yenkeeho sa skončila.“ (Russians bombers land in Venezuela, 2008) Rusko formuje alianciu vzťahov s dvomi antiamerickými režimami, Venezuelou a Kubou, ako reakciu na angažovanie sa USA v bývalých sovietskych republikách. Vzájomná spolupráca krajín sa zakladá na spoločných vojenských cvičeniach, ochote RF predávať zbrojnú techniku Venezuele a kooperácii na energetických projektoch.

Vo februári 2008 sa v médiách objavilo, že Rusko má záujem vybudovať terminál na skvapalnený plyn v tureckom prístavnom meste Ceyhan. Jedinečná geopolitická poloha Turecka - blízkosť ku Kaspickej oblasti a EÚ, otvára Turecku dvere stať sa mostom medzi Východom a Západom. To Rusko veľmi dobre chápe. Preto už v roku 2006 vybudovali spoločný plynovod Blue Stream. Paradoxom je, že hoci jeho kapacita nebola roky naplno využívaná, dnes je napriek tomu v hre myšlienka jeho rozšírenia o ďalšie potrubia.

Návrh postaviť Blue Stream 2 nie len prostriedok na oslabenie postavenia Ukrajiny ako tranzitnej krajiny, ale pravdepodobne je určený aj k napĺňaniu ruských ambícií so skvapalneným plynom. Tento plán z časti vyhovuje aj Turecku, keďže EÚ je pri realizácii Nabucca ťažkopádna. Naproti tomu ruská politika v tejto oblasti je dynamická. Ankara tiež počíta s tým, že ak by Rusi chceli použiť zemný plyn ako nátlak proti Turecku, stále sa môže obrátiť na Irán. S Iránom rozvíja veľmi dobré ekonomické vzťahy a zasadzuje sa aj na pôde OSN za zrušenie sankcií proti tejto krajine.

Ďalší cieľ ruského LNG je Ďaleký východ. RF sa chce stať kľúčovým hráčom na ázijských trhoch, aby znížila svoju závislosť na vývoze na európske trhy. Japonsko kupuje 60% celej produkcie Sachalinu. To vyplýva z viacerých faktorov. Prvým je, že Sachalin je blízko a to prirodzene podnietilo Japoncov investovať do rozvoja nálezísk. Druhým faktorom je, že Japonsko, ktoré je totálne závislé od skvapalneného plynu, chce znížiť svoju závislosť od dodávok z Indonézie. Dodávky z Indonézie budú kvôli rastúcej domácej spotrebe o jednu tretinu klesať. Hlavnou prioritou Tokia, rovnako ako EÚ, je diverzifikácia dodávok zemného plynu. Európska únia nechce byť závislá na Rusku, kým Japonsko vo svojej snahe zbaviť sa závislosti od blízkovýchodného LNG sa obracia práve na Rusko.

Na margo vzájomných vzťahov japonský premiér Taro Aso poznamenal, že nejde len o čisto obchodné vzťahy, ale:  „Odhliadnuc od zvyšujúcej sa vzájomne výhodnej spolupráce medzi dvoma významnými susedmi, Japonskom a Ruskom, neustále pretrváva napätá situácia zapríčinená tým, že nie je podpísaná mierová zmluva ohľadom teritoriálneho sporu.“ (Kupchinsky,  2009c, s. 22.)

O tom, že pre Rusov bol Sachalin kľúčový, svedčí konanie ruskej vlády v roku 2005, keď Ruská agentúra pre životné prostredie obvinila spoločnosť Shell z porušovania ruských environmentálnych zákonov v Anivskom zálive. V skutočnosti bol tento krok podniknutý z pragmatických príčin a nie pre obavy o znečisťovanie životného prostredia – následne získal kontrolu nad projektom Gazprom.
Okrem ázijských a amerických trhov má Rusko záujem aj o Afriku. Konkrétne o spoluprácu s Líbyou, Nigériou a Alžírskom.

Nigéria je jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich LNG producentov a má uzavreté kontrakty s viacerými západnými firmami. EÚ v nej vidí pomocnú ruku pri znižovaní závislosti od Ruska a Gazprom pri etablovaní sa na poli so skvapalneným plynom. Preto Gazprom ponúkol obrovské investície do nigérijského plynárenského priemyslu. To sa síce pozdáva nigerským štátnym predstaviteľom, ale zahraniční investori upozorňujú, že ich zmluvy sú pevné a plynové rezervy Nigérie sú rozdelené. Takže už nie je priestor pre ruské investície.

Vladimír Putin a Muammar Kadafi (macacodefralda.wordpress.com)

V auguste 2006 uzavreli Sonatrach s Gazpromom memorandum porozumenia (MoU) o blízkej spolupráci v oblasti LNG, konštrukcii plynovodov a spolupráci pri tvorbe cien zemného plynu. MoU predchádzala návšteva  V. Putina v Alžírsku, pri ktorej Rusko odpustilo Alžírsku dlh päť miliárd dolárov poukazujúc na to, že obchod s Alžírskom je pre RF výhodnejší ako splatenie dlhov. To pravdaže znamenalo veľký stimul vzájomnej spolupráce a Alžírsko sa zaviazalo, že poskytne ruskej strane svoje technológie v oblasti skvapalňovania.

Tento krok Ruska musí byť posudzovaný v kontexte strategického cieľa Moskvy stať sa globálnym energetickým lídrom. Spoločné rozvíjanie trhu s plynom je výhodné, čoho  prirodzeným dôsledkom je tvorba vzájomnej závislosti, geopolitických skupín, sietí a kartelov, ktoré môžu mať regionálnu aj svetovú pôsobnosť. Dohoda medzi Sonatrachom a Gazpromom zvýši závislosť EÚ na limitovanom počte krajín, preto EÚ podrobila MoU tvrdej kritike. EÚ oprávnene vníma túto dohodu ako riziko svojej energetickej bezpečnosti, Alžírsko však dohodu s Ruskom banalizuje. Poukazuje na to, že rovnaké memorandum podpísalo aj s Nórskom.

Po návrate Líbye do svetovej komunity sa Rusko rozhodlo využiť príležitosť a zaradiť ju do svojej severoafrickej stratégie. Cieľom tejto stratégie je kontrolovať export plynu z oblasti severnej Afriky do Európy a znemožniť EÚ získať alternatívne dodávky z Afriky. Aktivita Ruska sa začala v apríli 2009, keď ešte prezident V. Putin navštívil Tripolis a odpustil Líbyi niekoľko miliardový dlh výmenou za podpísanie obchodných zmlúv s ruskými spoločnosťami, na čele s Gazpromom.

Onedlho nato navštívil Líbyu aj A. Miller, CEO Gazpromu, a ponúkol veľmi výhodný kontrakt na skúpenie všetkého líbyjského nezazmluvneného zemného plynu, ropy a LNG za konkurencieschopné ceny. Cieľom Gazpromu bolo získať prehľad o líbyjskej plynovej produkcii a možnosť ovplyvňovať LNG export. V snahe dosiahnuť tento zámer, ponúkli Rusi pomoc Líbyi pri budovaní jadrových reaktorov.

Hoci prognózy predpovedajú, že LNG má v budúcnosti zohrávať dôležitú rolu na svetovom trhu s plynom, Rusko sa na tomto trhu pravdepodobne výraznejšie nepresadí, a to z viacerých dôvodov.

Ťažba plynu v Rusku

Rusko si už tradične zabezpečuje svoj export prostredníctvom plynovodov a momentálne jediný funkčný terminál na LNG je Sachalin II., ktorého celá produkcia je dopredu odpredaná Japonsku. Potenciálnym odberateľom je aj Južná Kórea. Je však otázne, či pri klesajúcej ruskej produkcii, bude mať RF dostatok zdrojov zabezpečiť svoju domácu spotrebu. Je možné, že kvôli stabilizácii domácej spotreby bude Rusko nútené presmerovať tok plynu zo Sachalinu späť do krajiny.

Tiež ambícia získať si nový vývozný trh pre LNG v USA sa ukázala ako nereálna. Nedávne objavenie nových nálezísk zemného plynu v USA zničilo ruský sen o podmanení si Spojených štátov prostredníctvom dodávok skvapalneného plynu. To pre Rusko znamená, že v budúcnosti sa bude musieť uspokojiť s exportom do Ázie, kde však bude musieť čeliť serióznej konkurencii. Katar, Alžírsko, Líbya, Egypt, Nigéria a Nórsko sú len niektoré z krajín, ktoré sú na trhu dlhodobo etablované a disponujú modernejšími technológiami ako Rusko.

Zdroje:

First Russian LNG cargo starts its journey to Japan. 2009. In ShellCom [online]. Dostupné na internete: http://www.shell.com

KUPCHINSKY, R. 2009a. A Wolf in Sheep’s Clothing? Berlín : Global Public Policy Institute GPPi Global Energy Governance Project Policy Paper Series No. 2., 2009. 15 s.

KUPCHINSKY, R. 2009c. Russian LNG – The Future Geopolitical Battleground. Washington, D.C. : The Jamestown Foundation, 2009. 33 s.

KUPCHINSKY, R. 2009d. Russian Oil and Gas in 2030. In The Jamestown Foundation [online]. Washington, D.C. Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

LOBJAKAS, A. 2009. EU – Russia – A not so strategic partnership? In Radio Free Europe [online].   Dostupné na interente: http://www.rferl.org

Putin criticize gas deal between EU and Ukraine. 2009. In DeutscheWelle [online].  Dostupné na internete: http://www.dw-world.de

Russians bombers land in Venezuela. 2008. In CNN.com/world [online]. Dostupné na internete: http://www.cnn.com

Russian LNG offers new natural gas supply to Ontario and Quebec. 2008. In Pipeline and Gas Journal 2008 [online]. Dostupné na internete: http://www.allbusiness.com