A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes36
mod_vvisit_counterVčera151
mod_vvisit_counterTento týždeň342
mod_vvisit_counterTento mesiac2236

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Mediálne pokrytie Rusko-gruzínskeho konfliktu I.
Napísal: Iveta ŠIMONČIČOVÁ   
Nedeľa, 19.decembra 2010 - 13:09 hod.
Vo vyspelých demokratických spoločnostiach je verejná mienka smerodajným hlasom, ktorý udáva vývin domácej i zahraničnej politiky. Takéto usporiadanie vytvára pomerne široké podmienky na ovplyvňovanie zahraničnej politiky štátu iným štátom, organizáciou či záujmovou skupinou prostredníctvom občanov vlastného štátu. Najväčší vplyv na verejnú mienku majú v súčasnom globalizovanom svete založenom na informáciách médiá, ktoré  zohrávajú čoraz významnejšiu úlohu pri všetkých závažných udalostiach.
 
Médiá sú, s výnimkou verejnoprávnych, súkromné spoločnosti a ako také sú orientované prednostne na zisk a kvalita podávaných informácií je vo väčšine prípadov až druhoradá. Politická orientácia média je daná vlastníckymi vzťahmi majiteľov a ich politickým presvedčením, ako aj vplyvom iných vonkajších faktorov. Zatiaľ čo v zahraničí sú hlavné mienkotvorné médiá spravidla vyprofilované a ich politická orientácia je verejne známa,  slovenské médiá sa stavajú do role nezávislých komentátorov.

Cieľom tejto práce je na základe mediálneho pokrytia kontroverznej udalosti akou bol Rusko-gruzínsky konflikt z augusta 2008 vo vybraných slovenských denníkoch Pravda, SME, Hospodárske noviny a Nový Čas, pozorovať, či k tejto téme zaujali postoj  aký bol, a na ktorú zo strán sa v konflikte priklonili. Okrem politickej orientácie spomínaných denníkov hľadáme aj prípadné znaky ruskej a gruzínskej propagandy, ktoré sa objavili v slovenských médiách.

 

V prvej kapitole práce sa nachádza rozbor Rusko-gruzínskeho konfliktu, v ktorom vychádzame zo správy pripravenej Medzinárodnou nezávislou misiou zisťujúcou fakty o konflikte v Gruzínsku zriadenou Európskou úniou. Kapitola sa venuje aj teórii propagandy v médiách, mediálnej vojne medzi Ruskom a Gruzínskom a zahŕňa postoje slovenských politikov. Druhá kapitola zachytáva prezentáciu konfliktu v jednotlivých médiách v chronologickom poradí, ako aj metodiku práce a kľúčové slová. Získané informácie analyzujeme a porovnávame v tretej kapitole.

 

Aj keď tematika médií nie je nová, bežne dostupná odborná literatúra na Slovensku neposkytuje dostatočný priestor tejto téme, preto boli pri teoretickej aj praktickej časti práci využité predovšetkým publikácie a zahraničné vedecké články venujúce sa medzinárodným vzťahom, politike, bezpečnosti, médiám a ako spolu tieto zložky súvisia a navzájom sa ovplyvňujú. Použitá metóda zberu informácií je inšpirovaná analýzami dostupnými na internete, ktorých predmet skúmania alebo hlavná téma je podobná našej: Príbeh dvoch príbehov - Mediálne pokrytie Rusko-Ggruzínskeho konfliktu (The EU-Russia centre), Analýza slzy nevidieť písmená(Blisty.cz) a Gruzínsko&Rusko: Odporujúce si mediálne pokrytie Augustovej vojny(Caucasian Review of International Affairs) a Mediálne pokrytie konfliktu v Darfúre v sudánskych a nesudánskych médiách(International media support).

 

 

Vzhľadom na nedostupnosť štatistických počítačových programov sú materiály vyhodnocované mechanicky na rozdiel od vyššie uvedených podkladových materiálov. Praktická časť bola vytvorená na základe zozbieraných materiálov z článkov vybraných podľa vybratých kľúčových slov. Podrobnejšia metodika práce a konkrétne kľúčové slová sú uvedené na začiatku 2. kapitoly.

 
1. Rusko-gruzínsky konflikt

 

Udalosti, ktoré sa odohrali v noci zo 7-8. augusta 2008, boli iba vyvrcholením širokej škály nezhôd, dlhodobo sa vyvíjajúcich rozporov a provokácií na obidvoch stranách. Konflikt má historické korene v národných, kultúrnych rozdieloch a chápaní resp. nepochopení sa navzájom.  V určitých momentoch bola kohabitácia medzi etnikami mimoriadne úspešná. Následne sovietsky federalizmus v 20.storočí nepomohol v prekonávaní pretrvávajúceho antagonizmu medzi regiónmi. Ešte väčší chaos nastal po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Nacionalizmus, naplno upevnený po Ružovej revolúcií v roku 1990 a nástup Michaila Saakašviliho, odmietal akceptovať presadzovanie ruských záujmov, ktoré mali byť uskutočňované okrem iného aj v blízkosti gruzínskych hraníc. Po ozbrojených konfliktoch v roku 1990 v Abcházsku a Južnom Osetsku boli na území rozmiestnené peacekeepingové misie, ktoré mali za cieľ dohliadať nad zachovaním mieru.(IIFFMCG,2009)
     

 

Dohoda z júna 1992 zo Soči založila JPKF1 pre Južné Osetsko riadenej ruským dôstojníkom. Peacekeepingová misia pre Abcházsko bola založená zmluvou v roku 1994 v Rusku. Neskôr bola nahradená peacekeepingovými silami SNŠ2 - CIS PKF, ktorá sa skladala výlučne z 3000 ruských jednotiek.(IIFFMCG,2009) V auguste 1993 vznikla UNOMIG3, ktorá mala za úlohu sprostredkovať prímerie medzi Gruzínskom a Abcházskom. V decembri 1993 bola zriadená Misia OBSE s úlohou sprostredkovať prímerie medzi Gruzínskom a Južným Osetskom. Vo všetkých vyššie spomínaných misiách hralo dominantnú úlohu Rusko.
     

Gruzínsko, pod vedením nového prezidenta Michaila Saakašviliho, začalo presadzovať prozápadnú politiku za výdatnej podpory USA a NATO. Primárnym cieľom jeho mandátu bolo  vyriešenie situácie v Abcházsku a Južnom Osetsku a čo najskorší vstup krajiny do NATO. Gruzínska ekonomika sa začala vzmáhať a výdavky na armádu vzrástli z 1% HDP na 8%HDP, čo bolo v tom období najviac na svete.(IIFFMCG,2009) Hlavným spojencom Gruzínska pri „demokratizácií“ systému a udržiavaní bezpečnosti v regióne sa stalo USA. Správa IIFFMCG hovorí, že v čase vypuknutia konfliktu v auguste 2008 sa v gruzínskych ozbrojených silách nachádzalo viac ako 100 amerických vojenských poradcov a ešte oveľa väčší počet amerických špecialistov a poradcov bolo v silových štruktúrach a administratíve.(IIFFMCG,2009)

 

V období pred konfliktom vojenskú pomoc Gruzínsku poskytli aj iné krajiny napr. Ukrajina, Česká Republika a Izrael. V apríli 2001 sa EÚ stala pozorovateľom v Spojenej Kontrolnej Komisií (Joint Control Commission - JCC), ktorá mala dohliadať na dodržiavanie dohody zo Soči z 1992. V roku 2004 bolo Gruzínsko spolu s Arménskom a Azerbajdžanom začlenené do Európskej politiky susedstva.


Južné Osetsko a Abcházsko požadujú secesiu od Gruzínska na základe práva na sebaurčenie národov a unilaterálne odčlenenie od Gruzínska. Právo na sebaurčenie národov chápu ako legálnu možnosť na nastolenie nezávislosti a suverenity na svojom území. Podľa medzinárodného práva má národ právo na sebaurčenie v prípade historickej nezávislosti alebo samovlády na identifikovateľnom území, so zreteľnou kultúrou a vôľou a odhodlaním na znovunadobudnutie nezávislosti(Parker, 2000) Gruzínsko je medzinárodne uznaný nástupnícky štát bývalej ZSSR a akékoľvek snahy o unilaterálnu secesiu alebo iného spôsobu rozdelenia krajiny, sú v rozpore s medzinárodným právom.
     

Vzťahy medzi Gruzínskom a regiónmi Abcházska a Južného Osetska sa začali vyostrovať na jar v roku 2008. V apríli 2008 Rusko zvýšilo počet jednotiek CIS PKF. Neskôr poslalo do Abcházska humanitárne jednotky spolu s ozbrojenými napriek protestom Gruzínska. Následne sa na Kaukaze uskutočnili 2 bojové cvičenia. Gruzínske cvičenie v vedené USA s názvom „Immediate Response“ a ruské cvičenie „Caucasus Frontier“.(IIFFMCG,2009) Po skončení cvičenia sa gruzínske vojská rozmiestnili pri hraniciach s Južným Osetskom a ruské vojská ostali niekoľko kilometrov od rusko-gruzínskych hraníc.
     

 

Podľa správ pozorovateľov OBSE gruzínske jednotky začali ako prvé ostreľovať juhoosetské hlavné mesto Tschinvali večer 7.augusta. Ostreľovaním civilných miest ohrozovali civilistov a ruské mierové jednotky JKPF nachádzajúce sa v oblasti. Gruzínske jednotky zahájili podľa oficiálnych zdrojov paľbu na „obnovenie poriadku“ ako odpoveď na ostreľovanie gruzínskych dedín v Južnom Osetsku. Tím pozorovateľov OBSE však žiadne ostreľovanie gruzínskych dedín nezaznamenal.(Chivers,Barry,2008)  Oficiálne ruské informácie: „prvé ruské jednotky vstúpili na teritórium Južného Osetska a ruské letectvo   a delostrelectvo začali útok na gruzínske ciele o 14:30 8.augusta, hneď po rozhodnutí vodcu Ruskej Federácie na intervenciu“(IIFFMCG,2009,s.20)

 

Ako však zistili členovia IIFFM ruské sily, iné ako JPKF, a tiež ruskí dobrovoľníci, vstúpili na juhoosetské územie už na začiatku augusta. Na základe zistení Misie, ruské sily začali vojenské operácie proti Gruzínsku v ranných hodinách 8. augusta. (IIFFMCG,2009) Nedá sa presne zistiť, či boli civilné objekty zničené cielene alebo ako vedľajšie poškodenie.


Ruská strana si legalizovala svoju vojenskú intervenciu v záujme zabránenia pokračujúcej genocídy na osetských obyvateľoch gruzínskymi jednotkami a na ochranu ruských občanov sídliacich v Južnom Osetsku a ruských jednotiek JPKF rozmiestnených v Južnom Osetsku na základe Dohody zo Soči z 1992.(IIFFMCG,2009)
     

10.augusta gruzínska vláda vyhlásila unilaterálne prímerie a ich zámer stiahnuť vojská z Južného Osetska. Druhá strana prímerie neakceptovala. Z 10. na 11. augusta väčšina gruzínskych jednotiek opustila územie Južného Osetska. Ruské vojsko nasledovalo gruzínske jednotky hlbšie do vnútrozemia Gruzínska a dostalo sa až ku gruzínskym mestám Gori, Zugdidi, Senaki a Poti.(IIFFMCG,2009)  Abcházske jednotky podporované ruskými silami obsadili Kodori Valley, ktoré zostalo opustené po gruzínskych vojakoch a gruzínskych občanoch.
     

Medzinárodné spoločenstvo sa k celkovej situácií postavilo zdržanlivo a okrem výzvy na zastavenie násilia, nepodniklo počas hlavných bojov konkrétnejšie akcie. „12.augusta francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, v pozícií predsedu Európskej Rady, cestoval do Moskvy a Tbilisi v snahe zastaviť vojnu.“(IIFFMCG,2009,s.22) V spolupráci s Nicolasom Sarkozym bol prijatý tzv. „ 6 - bodový mierový plán “[4] (Medvedev,2008) podpísaný ruským prezidentom Dmitrij Medvedevom, gruzínskym prezidentom Michailom Saakašvilim, prezidentom Abcházska Sergejom Bagapšom a Eduardom Kokojtym z Južného Osetska
     

Do 22. augusta sa väčšina ruských jednotiek stiahla do administratívneho územia Abcházska a Južného Osetska. Zvyšné opustili gruzínske územie až 8.septembra, po schválení implementačnej dohody. Po skončení vojenských operácií sa konflikt dostal opäť na politickú a diplomatickú úroveň.
     

Podľa IIFFMCG bol útok v noci zo 7. na 8. augusta na juhoosetské obce neoprávnený. „Dokonca, aj keď by sme predpokladali, že Gruzínsko odpovedalo na útok, napríklad ako odvetu juhoosetských útokov proti gruzínskym osadám v regióne, v súlade s medzinárodným právom, ich ozbrojená reakcia by musela byť nevyhnutná a úmerná. Nie je možné akceptovať ostreľovanie Tschinvali ... ako nevyhnutné a úmerné za účelom obrany spomínaných osád.“ (IIFFMCG,2009,s.23) Misia odsudzuje aj osobitné akty spáchané juhoosetskými jednotkami proti etnickým Gruzíncom. Juhoosetské útoky na gruzínsku armádu po podpísaní prímeria 12.augusta boli taktiež ilegálne.
     

 

V prípade ruského pôsobenia v konflikte sa dá hovoriť o dvoch fázach. Prvá sa týka ruského zásahu na obranu ruských peacekeepingových pracovníkov v Južnom Osetsku, ktorý by sa dal považovať za oprávnený, ak by bol zásah úmerný útoku. Podľa zistených faktov bola obrana legálna. Druhá fáza zahŕňa ruskú inváziu na gruzínske územie ďaleko za hranice Južného Osetska.  Táto invázia sa nedá považovať za primeranú sebaobranu ako ani bombardovanie vyšného Kodori Valley, obsadenie gruzínskych hlavných miest a diaľnic a rozmiestnenie námornej flotily v Čiernom mori. (IIFFMCG,2009)
     

 

25. augusta ruský parlament schválil dokument, ktorým uznal nezávislosť separatistických regiónov Abcházsko a Južné Osetsko a o uznanie nezávislosti požiadali aj ruského prezidenta, ktorý tak urobil 26.8.2008, čím sa stalo uznanie kompletné.(Rusko uznalo nezávislosť...,2008) Abcházsko a Južné Osetsko sú de facto nezávislé republiky, no Gruzínskom sú označované ako teritóriá okupované Ruskom.(Clogg,2001)


     

Vojna bola nakoniec prehrou pre všetky strany. Gruzínsko podcenilo ruskú armádu a utrpelo porážku na poli vojenskom, ich americký spojenec sa od nich mierne odvrátil a ich vstup do NATO sa opäť oddialil. Rusko síce vyhralo ozbrojené boje, ale mediálnu vojnu v západných médiách prehralo na plnej čiare, ich vzťahy s USA znovu klesli na minimum a Rusko sa stalo terčom kritiky takmer všetkých západných krajín a EÚ na čele s Poľskom, Švédskom a pobaltskými štátmi. USA stratili na dobu neurčitú potenciálneho člena NATO a podporou Gruzínska si zhoršili vzťahy s Ruskom. Európska únia nebola schopná okamžitej efektívnej reakcie a ukázala sa vnútorná rozdrobenosť a nejednotnosť únie, napriek tomu zohrala významnú úlohu sprostredkovateľa v konflikte. Rada Bezpečnosti, ako najefektívnejší orgán OSN v prípade rýchlych rozhodnutí a akcií, bola blokovaná ruským vetom. Pozorovatelia OBSE sa nachádzali v postihnutej oblasti už od roku 1993, od posledných bojov. Pred konfliktom upozorňovali na zhoršujúcu sa situáciu a možnú ozbrojenú zrážku.
     

V súvislosti s konfliktom sa začali viesť diskusie o podobnosti „amerického“ Kosova a „ruského“ Abcházska a Južného Osetska. Princípy medzinárodného práva (suverenita, teritoriálna integrita) boli porušené ako v prípade odtrhnutia Abcházska a Južného Osetska od Gruzínska tak ako aj v prípade Kosova.

 

„Ak niekto pri vzniku nezávislosti Kosova tvrdil, že je to precedens, ktorý podnieti ďalší separatizmus v prakticky ktorejkoľvek časti sveta, potom príbeh Južného Osetska a Abcházka mu dáva čiastočne za pravdu. Možno predpokladať, že ruskí politici vo veci Južného Osetska nadobudli viac odvahy práve po sledovaní vzniku nezávislého Kosova.“ (Řádek,2008)

 

Rusko, ako spojenec Srbska, neuznalo samostatné Kosovo a krátko po vyhlásení Kosova sa vyjadrilo, že to považuje za precedens do budúcnosti. Štáty, prevažne západné, ktoré uznali Kosovo, odmietli uznať Abcházsko a Južné Osetsko odkazujúc na medzinárodné právo. Nastoľuje sa teda otázka, prečo medzinárodné právo nestálo v ceste aj v prípade Kosova.  Európa si nemôže dovoliť stratiť Rusko ako dôležitého partnera, či už kvôli pretrvávajúcej energetickej závislosti ako aj zo strategicko-bezpečnostného hľadiska. Európa sa teda dostala do komplikovanej pozície smerom k Rusku.
     

 

Neurčitá bola aj pozícia USA. Podporovali urýchlený vstup Gruzínska do NATO, na gruzínskom území majú umiestnenú vojenskú základňu, podporovali režim prezidenta Saakašviliho, ktorý sa však nedá označiť za demokratický. V roku 2008 sa v Gruzínsku odohralo viacero opozičných protestov proti Saakašviliho autoritatívnej politike. Prípadný vstup Gruzínska do NATO je neprípustný pre Rusko, ktoré úplne odmieta vstup susedných štátov do NATO  a jeho rozširovanie chápe ako bezpečnostnú hrozbu. Ochladenie vzťahov medzi Ruskom a NATO bolo vážnym dôsledkom konfliktu.
     

Ruské oficiálne zdroje o počtoch obetí udávajú 64 mŕtvych a 323 ranených.(Vo vojne s Gruzínskom...,2009) Gruzínska armáda zaznamenala stratu 200 vojakov. Presné počty nie sú známe. Jedným z výsledkov, o ktorých sa hovorí menej, sú tisícky utečencov, ktorí opustili svoje domovy v strachu pred bojmi alebo počas bojov. Podľa Amnesty International muselo utiecť zhruba 200 000 utečencov. Utečenci z Južného Osetska sa takmer všetci už vrátili, ale cca 30 000 utečencov z Gruzínska sa stále vrátiť nemôže.(Thousand remains displaced...,2009) Podľa Report on Conflict of Georgia všetky zúčastnené strany spáchali počas vojny násilnosti v rozpore s medzinárodným humanitárnym právom a ľudskými právami. (IIFFMCG,2009)  

 
1.1.     Postoj SR ku konfliktu

     

Oficiálny postoj k ozbrojenému konfliktu v Gruzínsku vydalo Ministerstvo zahraničných vecí SR prostredníctvom hovorcu Jána Škodu 9.8.2008, krátko po prepuknutí konfliktu: „Slovenská republika odmieta použitie sily ktoroukoľvek zo strán“.(Slovensko vyšle do Gruzínska...,2008) Slovensko išlo cestou moderného európskeho demokratického štátu, ktorý dbá na dodržiavanie medzinárodného práva.  Diplomatickou cestou apelovalo na účastníkov konfliktu na opätovné a urýchlené nastolenie mieru a následné riešenie sporov diplomatickou formou: „MZV SR dôrazne vyzýva zainteresované strany, aby sa zdržali akýchkoľvek krokov, ktoré by viedli k ďalšej eskalácii konfliktu a zdôrazňuje nevyhnutnosť urýchleného obnovenia mierových rokovaní.“ (Reakcie na Rusko-gruzínsky konflikt,2008) Vyhlásenie Róberta Fica, predsedu vlády, sa s oficiálnym vyhlásením Ministerstva zahraničných vecí spočiatku nezhodovalo.

 

 

Premiér sa ako jeden z mála vrcholových európskych politikov nepostavil na priamu obhajobu Gruzínska. Zdôrazňoval potrebu komplexného prístupu k udalostiam. Súčasne naznačil, že vojnu vyprovokovalo práve Gruzínsko. “Nevidel by som situáciu čierno-bielo, ako ju niekto vidí, pretože niekto provokoval a vieme, kto provokoval. Potom prišla nejaká reakcia, tá reakcia bola veľmi silová, preto treba zastaviť paľbu, treba si sadnúť za rokovací stôl a veci riešiť. Ale odmietam čierno-biele videnie, že jeden je dobrý a druhí sú zlí...Všade tam, kde sa zabíjajú ľudia, je okamžite potrebné zastaviť paľbu a pristúpiť k prímeriu,” (Fico: Vojnu...,2008) Premiérove slová obhajoval minister zahraničných vecí Ján Kubiš s vysvetlením, že vláda sa nepostavila jednoznačne na stranu Ruska, ale odmieta akceptovať niektoré kroky Tbilisi. Stále trvá na stiahnutí ruských vojsk na pozície spred vypuknutia vojny.(Ročenka zahraničnej politiky...,2009)


Koaličná poslankyňa Anna Belousovová (SNS) kritizovala neutrálny postoj rezortu diplomacie a zaujala radikálne stanovisko: "Každému je jasné, že Gruzínsko sa prejavilo v tomto konflikte ako agresor. Je nespochybniteľné, že na Južné Osetsko, na civilných obyvateľov, zaútočili gruzínske vojská a konečný dôsledok operácie, ktorú príznačne nazvali Čistá zem, je, že zrovnali so zemou približne desať miest a obcí Južného Osetska a zavraždili okolo 2000 obyvateľov." (Bariak,2008) Taktiež vyslovila kritiku na rozhodnutie Jána Kubiša vyslať do Gruzínska humanitárnu pomoc vo výške 5,6 milióna korún a spochybnila suverénne postavenie Slovenska pri Bruseli. (Bariak,2008)


Opozičná SDKÚ-DS sa k udalostiam vyjadrila prostredníctvom podpredsedu a exministra zahraničných vecí Eduarda Kukana: „SDKÚ-DS vyjadruje hlboké znepokojenie nad ozbrojeným konfliktom v Južnom Osetsku. Podporuje územnú celistvosť Gruzínska. Vojenský zásah iného štátu na suverénnom území Gruzínska považuje za neprijateľný a odsúdeniahodný. Je presvedčená, že všetky strany by mali okamžite zastaviť boje a zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu. Pripája svoj hlas k požiadavke, aby Ruská federácia stiahla svoje ozbrojené sily z Južného Osetska.“(Reakcie na Rusko-gruzínsky konflikt,2008)
     

Prezident SR Ivan Gašparovič sa vyjadril za stiahnutie ruských jednotiek do pozícií spred konfliktu: „Sloboda sa ťažko vydobýja, ak sú tam obrnené transportéry, ak sú tam tanky"(Gašparovič: SR je...,2008) Nevyhnutná je snaha na nájdenie kompromisu, aj s pomocou tretej strany, v tomto prípade predovšetkým Francúzska ako predsedníckeho štátu EÚ.


Postoje slovenských politikov sa viac menej zjednotili po uznaní Abcházska a Južného Osetska Ruskou federáciou 25.augusta 2008. Videli v tom paralelu medzi vyhlásením nezávislého Kosova vo februári 2008 a nezávislých gruzínskych regiónov. Ako v prípade Kosova, tak aj v tomto prípade samostatnosť neuznali a Rusko za tento krok odsúdili. Vyjadrenie MZV po vyhlásení samostatnosti: „Ako jedna z mála krajín Európskej únie môže slovenská vláda principiálne trvať na územnej celistvosti a integrite Gruzínska,“(Tóda,2008i) s odkazom na postoj vlády ku Kosovu, ktoré ako jedna zo 4 krajín EÚ doteraz neuznali s odôvodnením, že ako v Kosove, tak aj v Gruzínsku ide o porušenie medzinárodného práva. Jediná politická strana, ktorá doteraz volala aj po uznaní Kosova bola opozičná SMK. Koaličná strana SNS uznáva v prípade Gruzínska porušenie medzinárodného práva, ale nevidí iné východisko riešenia problému.

 

Slovensko od začiatku konfliktu podporovalo spoločné aktivity EÚ vrátane „6-bodového mierového plánu“. Po summite EÚ o riešení gruzínskej otázky premiér zopakoval svoj postoj: "Vláda SR podporuje, samozrejme, suverenitu, zvrchovanosť a územnú celistvosť Gruzínska, tak ako sme to urobili veľmi jasne v prípade Srbska, preto je u nás možno vidieť kontinuitu a celistvosť názorov na tieto otázky... Zdôraznil som však, že by som privítal, keby sa viacej zdôrazňovala negatívna úloha Gruzínska v tomto konflikte, najmä pokiaľ ide o provokácie a aktivity gruzínskej strany.“(Fico: Môžeme...,2008) Do Gruzínska resp. Južného Osetska Slovensko poslalo urýchlenú humanitárnu pomoc vo výške 5,6 milióna korún.

1.2.     Mediálna vojna

 „Skoro každý konflikt je vedený v dvoch oblastiach. Jednou je bojisko s použitím ozbrojených síl  a druhou sú mysle ľudí skrz propagandu.“(Shah,2005) Propaganda je zvyčajne skloňovaná vo vzťahu s vojnou a špionážou, ale v skutočnosti je všade navôkol takmer nepretržite. Podľa Oskara Krejčího je propaganda „systematická aktivita zameraná na zmenu hodnôt a jednania, a to tak, že sa obracia viac na city a predsudky ako na rozum – a môže teda používať aj zavádzajúce informácie.“(Krejčí,2001.s.396) V medzinárodnej politike je propaganda štátu „aktivita, ktorá sa obracia v prvej rade na verejnosť iného štátu a prostredníctvom neho na nositeľa suverenity, štátnu mocenskú elitu.“(Krejčí,2001 s.396 )

 

V prípade konfliktov sa hovorí, že pravda je to, čo povie priateľ a propaganda je to, čo povie nepriateľ. Pre súčasnú éru založenú na informáciách, je nevyhnutným predpokladom existencie široká masovokomunikačná základňa. Predovšetkým internet ako fenomén a hlavný nástroj globalizácie, fungujúci posledných pár desaťročí, ktorý sa bleskovo rozšíril po celom svete a otvoril nové cesty poznania takmer pre každého. Podľa Krejčího je internet natoľko silné a vplyvné médium, že sa z neho stalo špecifické virtuálne bojisko.(Krejčí,2001,s.400) Televízia, tlač a internet sa stali hlavnými nástrojmi propagandy.

 

Propaganda je neoddeliteľnou súčasťou zahraničných aktivít každého štátu a popri diplomacii, vojne a obchode, sa stala plnohodnotným politickým nástrojom zahraničnej politiky.(Krejčí,2001,s.399) Pre väčší účinok a efektivitu štáty využívajú v tejto oblasti aj služby privátneho sektoru - PR agentúry. Komerčné PR agentúry cielene poskytujú novinárom fakty a príbehy bez overenia pravdivosti informácií a tým kreujú verejnú mienku. (Shah,2005)


Krejčí vymedzuje 5 zložiek vojnovej propagandy: tajné plánovanie, démonizácia vodcu nepriateľskej strany, destabilizácia cieľového režimu, hľadanie legitimity vlastných akcií a výber preferovaných novinárov.(Krejčí,2001,s.400)
   Aaron Delwiche z amerického Inštitútu pre analýzu propagandy vyčlenil nástroje účinnej propagandy:
* Slovné hry:
o  Pomenovanie (označenie ľudí, skupín, inštitúcií atď. negatívnym štýlom, pomenovanie nepriateľa),
o Trblietajúca sa väčšina (označenie ľudí, skupín, inštitúcií atď. pozitívnym štýlom),
o Eufemizmy (slová, ktoré uchlácholia publikum s nezaujímavým významom alebo povzbudia publikum emočne dráždivými výrazmi);
* Chybné prepojenia:
o  Prenos(používanie symbolov a pozitívne zobrazenie inštitúcií pre zvýšenie akceptácie),
o „Band wagon“(argument, že „všetci ostatní to robia tiež“),
o Strach(zintenzívnenie, zneužívanie alebo vyvolanie ľudského strachu na zisk podpory).
* Logické klamy:
o  Omyly (nelogické výroky, porovnávanie neporovnateľných)
o  Bezdôvodné dedukcie (tendencia vytvárať obrovské závery z mála faktov)(Delwiche,1995)

Na poli vojenskom síce vojnu vyhralo Rusko, ale mediálnu vojnu prehralo s Gruzínskom na plnej čiare, ako hovorí správa Medial Coverage of the Russia – Georgia Conflict bruselskej organizácie The EU Russia Centre, ktorá sa zameriava na zahranično-politické vzťahy medzi EÚ a Ruskom.(The EU Russia Centre,2008) Konflikt vypukol začiatkom augusta, kedy býva zahranično-politická situácia zvyčajne pokojná a väčšina zahranično-politických komentátorov a novinárov nie je na svojich obvyklých pozíciách. Ak aj novinári boli v teréne, tak sa zameriavali na práve prebiehajúce letné Olympijské hry v čínskom Pekingu.

 

 

Podľa Knightleyho, novinára britského The Guardian, nemá pozícia vojnového korešpondenta dlhú životnosť a to sa odráža na ich vedomostiach a skúsenostiach. Naproti tomu armáda je stála inštitúcia, ktorá si mediálnu stratégiu plánuje minimálne tak kvalitne ako tú vojenskú.(Knightley,2000) Podľa Petra Wilbyho, novinára britských novín The Guardian, žurnalisti potrebovali ihneď po vypuknutí vojny akékoľvek informácie. „V dobe 24-hodinového spravodajstva, jednako, tlač nemôže čakať na príchod novinárov. Čitatelia chcú bomby, tanky a počet obetí. Potrebujú sa dozvedieť, kto sú tí dobrí a kto sú tí zlí. Noviny, pamätajte si, sú súčasťou zábavného priemyslu.“(Wilby, 2008).Podľa neho vzniklo informačné vákuum, ktoré ako prvé využilo gruzínske vedenie.

 

„Väčšina novín nemala poňatia o tom, čo sa deje a chýbali im dostatočné zdroje. Teda zručná PR agentúra bola ako prémia. Väčšina novinárov s tým zaobchádzala so skepticizmom, ale nevyhnutne to malo svoj efekt. Ak tam aj bola ozbrojená vojna, bola tam aj jedna informačná a Gruzínsko v nej malo navrch.“(Wilby,2008) Podľa Krejčího je obsah propagandy len jedným z dvoch aspektov. Druhá je pohotovosť, efektivita a rýchlosť a technické zabezpečenie.(Krejčí,2001) Gruzínsky prezident Michail Saakašvili, mladý prozápadný politik študovaný na Harvarde, kultivovaný a komunikatívny, ihneď vystúpil a začal obsiahle informovať o udalostiach posledných dní. Bol v nepretržitom kontakte so západnými médiami a neustále poskytoval rozhovory vo výbornej angličtine v spolupráci s PR agentúrou.

 

Novinári potrebovali akékoľvek informácie a on im ich rád poskytoval. Mimoriadne dobre spolupracoval so zahraničnými novinármi. „Saakašvili totiž každý deň vydával krátke a úderné prehlásenia. "Bez ohľadu na to, ako veľmi sa nás Rusko snaží ohromiť," povedal, "nikdy sa nevzdáme," prehlasuje a popisuje konflikt ako apokalypsu, ktorú dokladá multimediálnymi snímkami.“ (Ryšánková,2008) Prehlasoval tvrdé až agresívne výroky na adresu svojich nepriateľov. Bruselská PR agentúra Aspect Consulting, ktorú si najalo Gruzínsko v roku 2007 na zvýšenie prestíže a asistenciu pri vstupe do NATO a EÚ, odviedlo vynikajúcu prácu. Zdôrazňovali, že Gruzínsko nezačalo vojnu, ich vojenské jednotky sú oproti ruským ozbrojeným silám oveľa menšie a slabšie a tiež šírili správu, že vojna je trestom od Rusov za snahu o začlenenie sa do Euroatlantického priestoru. Gruzínsko bolo postavené do role obete agresívnych imperiálnych chúťok Ruskej federácie.

 

Jeden z majiteľov agentúry, James Hunt, povedal, že jedna z častí ich stratégie je apelovať na vnímanie pocitu „správneho“ a „nesprávneho“ u novinárov. Snažili sa o čierno-biele zobrazenie celej udalosti. „Cítim, že ja som na strane anjelov“, vyhlásil Hunt.(Cartmell,2008) Táto stratégia ich vyniesla aj na titulku špecializovaného denníka PR Week. PR agentúru GPlus, taktiež z Bruselu, zastupujúcu Rusko, by mohli naopak postaviť ako príklad neúspešnej kampane. Spoločník GPlus Tim Price sa vyjadril: „Poskytujeme rozsiahlu logistickú podporu a asistenciu hovorcom pri jednaní s európskymi médiami. To zahŕňa uľahčovanie komunikácie medzi novinármi a ruskými úradníkmi.“(Cartmell,2008) Ruskému prezidentovi sa nepodarilo v zahraničí dosiahnuť podobnú popularitu ako jeho gruzínskemu kolegovi. „Jeden z problémov Rusov je, že sa ešte stále nenaučili ako hrať hru s médiami... Väčšina západných médií si za východisko zobrala Gruzínsko. Rusi boli pomalí v sprístupnení ich strany a práve to im pomohlo prehrať vojnu propagandy.“(Reynolds,2008)


Dalo by sa povedať, že domáce médiá boli zvládnuté úspešne, ale zahraničné práve naopak. Neboli dostupné anglické verzie ruských oficiálnych internetových stránok s postojom a vyhláseniami ruskej strany. Novinári z celého sveta k nim mali sťažený prístup, keďže sa nedá predpokladať, že väčšina z nich ovláda ruský jazyk a ich klávesnica je nastavená na azbuku.(Ryšánková,2008).
     

Jednoznačne vyhranený postoj zaujali ruské médiá k príčine. Články a reportáže boli sprevádzané množstvom fotiek mŕtvych tiel a zmätených utečencov, ktorých zachraňovali ruské mierové jednotky. Európske médiá na začiatku vyzývali na prímerie a zastavenie paľby, neskôr sa preorientovali na siahodlhý opis aktivít francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. „Tlač a televízia nepriamo naznačili, že Michail Saakašvili, gruzínsky prezident, zle odhadol mieru, do akej budú západné krajiny ochotné chrániť jeho krajinu.“ (The EU Russia Centre,2008)

 

V európskych médiách bolo permanentne obviňované Rusko ako agresor a jeho činy boli odsúdené. Médiá v Baltských štátoch v Poľsku a na Ukrajine sa podľa očakávaní priklonili na stranu Gruzínska. „Ich postoj odrážal historickú skúsenosť s Moskvou, časté napätie vo vzťahoch ich krajín s Ruskom, ale miestami i obavu, že po Gruzínsku sa práve ony môžu stať ďalším vojenským terčom Kremľa.“ (The EU Russia Centre,2008) Ako najobjektívnejší by sa dal hodnotiť postoj francúzskych a nemeckých médií. Chladný postoj k Rusku a podpora Gruzínska bola výrazne viditeľná v amerických médiách. Rovnako ako americké politické elity, aj americké médiá poukazovali na urýchlenú potrebu vstupu Gruzínska do NATO.(The EU Russia Centre,2008) Postupom času a s pribúdajúcimi informáciami z viacerých zdrojov začali byť správy zo západných médií vyrovnanejšie. Mikhail Saakašvilli prestal byť vnímaný ako obeť a jediný skutočný ochranca demokracie a západných princípov a Rusko ako prvotný agresor a zdroj všetkého zlého.

 

1.3.    Mediálne prostredie v SR

 

Marketingová a mediálna spoločnosť Median SK zverejnila 4.11.2009 najnovšie výsledky z prieskumu čítanosti slovenských denníkov na Slovensku.  Slovenské celoštátne denné periodiká číta pravidelne celkovo 43% obyvateľov Slovenska a nepravidelne až 81% obyvateľov. Ako najčítanejší denník  sa podľa očakávania umiestnil denník Nový Čas s 25%, čo predstavuje cca 1 milión obyvateľov Slovenska. Na druhej priečke sa umiestnili denníky SME a Pravda s 8%. Ako špecificky vyhranené Hospodárske noviny získali 3%, čo sa dá očakávať vzhľadom na ekonomickú špecializáciu denníka. (Polakovičová,2009)

 
1.3.1.     Pravda

Denník Pravda je bývalý socialisticky orientovaný denník. Po roku 1989 mu výrazne klesla predajnosť a odvtedy klesá takmer nepretržite čo súvisí i s neschopnosťou udržať sa v silnom konkurenčnom prostredí. (Vydavateľ denníka Pravda...,2007) Tento pokles je pripisovaný starnutiu stálych čitateľov. Vydavateľ denníka Pravda je vydavateľstvo PEREX,a.s., ktorú v júli 2009 kúpila britská skupina Daily Mail and General Trust. V sledovanom období vychádzal denník päť krát za týždeň, no súčasnosti má aj víkendové vydanie. Využíva  agentúry SITA, TASR, ČTK a tiež Reuters.

1.3.2.     SME

Denník SME vznikol v roku 1993 ako reakcia na odvolanie riaditeľa a šéfredaktora bývalého vydavateľstva Smena. V začiatkoch im výraznou finančnou podporou pomohla americká nadácia International Media Fund.(Šípoš,2004) Denník je v súčasnosti považovaný za jeden z dvojice najvplyvnejších mienkotvorných denníkov spolu s konkurenčným denníkom Pravda. Majiteľom denníka je vydavateľstvo Petit Press,a.s. členom nemeckej skupiny Verlagsgruppe Passau. Denník SME má stredopravicovú orientáciu. Podporuje súčasné opozičné politické strany (SDKÚ, KDH). Čitatelia SME sa dajú charakterizovať ako mladí ľudia s vyšším vzdelaním. SME vychádza päťkrát v priebehu pracovného týždňa plus víkendové vydanie.

1.3.3.     Hospodárske noviny

Denník Hospodárske noviny patrí k najstarším periodikám vychádzajúcim na Slovensku. Prvé čísla sa datujú už koncom 19.storočia. Denník v súčasnosti nepatrí medzi najčítanejšie denníky, no jeho ekonomické zameranie mu udržiava stabilných čitateľov predovšetkým z radov firiem. Vydavateľom novín je spoločnosť Ecopress, ktorej majiteľom sa v roku 2008 stal český finančník Zděnek Bakala.(Demko,2008)

1.3.4.    Nový Čas
 
Denník Nový Čas je úspešným periodikom už od svojho založenia v roku 1991. Vydavateľom denníka je švajčiarska spoločnosť Rignier Slovakia,a.s.. Nový Čas je populárno-bulvárny denník. Svojim čitateľom poskytuje stručné informácie v „zrozumiteľnom štýle vyjadrovania“,  množstvo fotografií, mimoriadne výrazné farby, veľké nadpisy. (Demko,2008) Za majoritných čitateľov sú považovaní hlavne ľudia s nižším vzdelaním. Dá sa povedať, že denník Nový čas číta každý piaty obyvateľ SR vrátane detí. Napriek nemožnosti využitia periodika ako poskytovateľa relevantných spoločensko-politických informácií, je potreba zahrnúť denník medzi analyzované materiály kvôli markantnému vplyvu na masové obyvateľstvo na Slovensku. Nový Čas vychádza päť krát za týždeň plus víkendové vydanie.

 

(koniec I.časti)

[1] JPKF – Joint Peacekeeping Forces/Spojené sily dohliadajúce na zachovanie mieru
[2] Spoločenstvo nezávislých štátov
[3] UNOMIG – Pozorovateľská misia OSN v Gruzínsku
[4]  6-bodový mierový plán: neuchyľovať sa k použitiu sily; zastavenie vojny; voľný prístup k humanitárnej pomoci; ozbrojené sily Gruzínska sa majú stiahnuť na svoje pôvodné stále pozície; ozbrojené sily Ruska sa musia stiahnuť na líniu spred začiatku vojny. Ruské peacekeepingové jednotky budú mať na starosti dodatočné bezpečnostné opatrenia až do vytvorenia medzinárodného mechanizmu; bude sa konať medzinárodná debata o budúcom statuse Abcházska a Južného Osetska, na zaistenie ich stálej bezpečnosti

 
< Predchádzajúca