A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes47
mod_vvisit_counterVčera114
mod_vvisit_counterTento týždeň250
mod_vvisit_counterTento mesiac711

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Geert Wilders – Holanďan, ktorý nemá rád islam
Napísal: Rudolf SIVÝ   
Nedeľa, 06.februára 2011 - 14:15 hod.
Holandská politika bola roky symbolom tolerancie, znášanlivosti a multikulturalizmu, ale v posledných rokoch tento typický rys politiky v krajine tulipánov zmietla zo stolu Strana za Slobodu (Partij voor de Vrijheid, PVV) na čele s predsedom a kontroverzným mediálnym politikom Geertom Wildersom. PVV je primárne protiislamská strana s výraznými prvkami charakteristickými pre nacionálno-populistické strany, nemá výrazne etno-regionálne zameranie, ani sa nehlási k nacistickej histórii Holandského kráľovstva. Na druhej strane ide o učebnicový príklad modernej nacionálno-populistickej strany. Spolu so separatistickou VB typologicky predstavujú nový politický prúd etno-regionálnych, resp. nacionálno-populistických strán modernej Európy, prikladajúcich sa k mäkkému euroskeptizmu.

Nacionálny populizmus je relatívne nová, ale veľmi úspešná politická technika. Zakladá si na proteste spoločnosti proti relevantným politickým silám, ako aj na strachu z meniaceho sa spoločenského usporiadania. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa táto spoločenská neistota preniesla na stredoeurópske a východoeurópske krajiny, kde s odstupom času začali pôsobiť strany a hnutia využívajúce nacionálny populizmus pre základ obsahu vlastnej rétoriky, politického marketingu a tiež ako základný nástroj k získaniu moci alebo participácií na nej. Z prvého pohľadu pripomínajú politické sily pracujúce s touto technikou silno autoritatívne až totalitárne. Ich činnosť je však demokratická, nemilitantná, rešpektujúca presne stanovené politické pravidlá hry.
 
 
Moderné populistické strany majú minimálnu, alebo žiadnu nadväznosť na historickú ultrapravicu zo začiatku 20. storočia. Pôsobia ako protestné strany.  Cas Mudde definuje pod pojmom nacionálno-populistická strana politickú organizáciu, ktorá si zakladá svoju politiku na kombinácií nacionalizmu, autoritatívneho vládnutia, xenofóbie a populizmu.  Populizmus nie je politická ideológia, ale štýl politiky, súčasť politickej propagandy.  Odvoláva sa na ľud a táto viera má formovať zdravú demokraciu. Ide o krajnú formu demokracie.
 
 
Neponúka komplexný víziu smerovania spoločnosti, iba poskytuje dôrazný pohľad na kľúčové témy daného politického diskurzu, ktorý generuje základný obraz samotnej politickej ideológie, ktorú populista presadzuje.  Populistický líder mení svoje postoje, robí kompromisy, spolupracuje s tými, ktorých kritizoval, alebo robí kontinuitnú politiku predchádzajúcich vlád. Jednoduché riešenia na komplikované spoločenské problémy, hľadanie vonkajších nepriateľov, protirečiace sľuby, či viacvýznamová rétorika (hiden persuasion effect) sú typické rysy používané populistickými politikmi.

 
Základom úspechu strany je predseda Greet Wilders. Do povedomia verejnosti sa dostal ako odporca Ústavnej zmluvy pre Európu v roku 2005. Bol členom liberálnej Strany slobody a demokracie (Volkspartij voor Vrijheid en Democratie, VVD). No pred referendom z nej pre rozpory k členstvu Turecka v EÚ odišiel a založil si vlastnú politickú stranu PVV, prezývanú ako Wildersova skupina (Group Wilders). Tá dokázala výrazne zmobilizovať svoj elektorát, aby hlasoval proti prijatiu zmluvy. Až 95% voličov Group Wilders hlasovalo proti zmluve. Kvantitatívne odhady hovorili o účasti na plebiscite v pomere 3/4 potenciálnych voličov strany. 
 
 
Holandské referendum bolo najmä o otázke suverenity a identity krajiny v rozširujúcej sa Únii, nie byrokratickej mašinérii Spoločenstva a najmä nie vstupu Turecka do EÚ a strachu z islamizácie kontinentu, ako to zdôrazňovala Wildersová skupina v kampani nazvanej ,,Nie Turecku!“.  Vďaka úspechu odporcov zmluvy a značnej medializácii počas referenda o nej, sa strana dostala do povedomia aj zahraničnej verejnosti.  Hlavný cieľ strany je boj proti islamizácií krajiny. Snaží sa o nadväznosť na politiku zavraždeného Pima Fortuyna, pokračovať v boji za obranu liberálnych holandských hodnôt.
 
 
Avšak zatiaľ čo Fortuyn bol excentrický intelektuál, Wilders pôsobí dojmom herca v hlavnej úlohe, ktorého javiskom je politická scéna. Aj vďaka tomu získal rozhlasové ocenenie Politik roku 2007.  Samotná politika strany, okrem tradičného dôrazu na právo a poriadok, nemá viditeľné snahy o reminiscenciu k nacistickej epizóde krajiny. Azda najvýraznejšou črtou, ktorou sa odlišuje od tradičných európskych nacionalistických a krajne pravicových strán je obhajoba kresťansko-židovských tradícií ako dominantnej kultúry kontinentu. To je vo výraznom rozpore s ostatnými strany, ktoré pracujú s nacionalizmom ako základnou ideológiou v rámci EÚ. Tie jednotne tvrdia o obrane proti globálnej židovskej lobby na spoločnosť. Na druhej strane holandskí analytici tvrdia, že ide len o protestné sa vymedzenie z klasickej šablóny krajne pravicovej strany.  

 
PVV prepojila politiku ekonomického liberalizmu s konzervativizmom v oblasti kultúry a vzdelania. Medzi jej návrhy patrí zrušenie inštitútu minimálnej mzdy, zvýšená decentralizácia verejne správy, zníženie rodičovských príspevkov, všetko podané populistickou rétorikou.  To nie je typické pre nacionalistické strany a na druhej strane jej umožňuje používať nacionalistickú rétoriku bez obáv z diskreditácie. Druhým míľnikom pre stranu a samotného predsedu bola prezentácia Wildersoveho 15-minútového filmu Fitna.
 
 
Film zameraný proti islamu sa stal kultom pre súčasnú krajnú pravicu po celej Európe. Zostrihané zábery teroristov a prezentácia moslimov ako samovražedných fanatikov mu vynieslo nielen permanentnú policajnú ochranu, ale najmä celosvetovú popularitu ako bojovníka proti islamskému násiliu. Najčastejšie sa s filmom a Geertom Wildersom spomína jeho prirovnanie Koránu ku knihe Mein Kampf od A. Hitlera, čo je pre média veľmi príťažlivá téma a Wilders nezostáva v nezáujme.  V poslednom čase vzbudili rozruch jeho výroky na adresu austrálskeho moslimského duchovného, ktorý priamo vyzval na zabitie Geerta Wildersa.

 
„Západná židovsko-kresťanská kultúra je lepšia ako moslimská, a všetci sa to boja povedať,“ komentoval výzvu kontroverzný holandský politik. "Naša kultúra, založená na kresťanstve, judaizme a humanizme je lepšia ako zaostalá islamská kultúra, a napriek tomu, že to znie hrubo, je to pravda," vyhlásil. Novodobý zástupca tradičnej holandskej kultúry žije pod 24-hodinovou policajnou ochranou od roku 2004 až do súčasnosti, čo mu však nebráni cestovať po svete a zúčastňovať sa významných protiislamských demonštrácii ako napríklad 11. septembra 2010 v New Yorku.

 
Šikovný stratég Wilders použil najkontroverznejší politický literárny titul minulého storočia, aby znehodnotil Islam a popritom pozdvihol nacionálny socializmus na náboženstvo.  Zakladá si na dodržiavaní práva a poriadku. Prisťahovaleckých kriminálnikov nazýva teroristami a žiada ich vyhostenie.  Tento postoj je komparatívny k programovým požiadavkám BNP a Lepenovcov. S belgickou VB sa zhodujú na zavedenie inštitútu duálneho občianstva.
 
 
Občianstva pre Holanďanov, ktorí majú holandský pôvod, čo by im umožnilo v plnej miere používať svoje politické práva (voliť a kandidovať do verejných funkcií) a druhého typu občianstva pre ostatných občanov Holandského kráľovstva.  Politický chameleón, liberálno-konzervatívna strana, alebo dobre zamaskovaná krajne pravicová organizácia? To je otázka, ktorá sa nabáda k správnej profilácii a následnej typológii strany PVV.
 

I keď sa o politickej stratégií PVV nevie veľa, volebné úspechy strany kopírujú udalosti nástupu Lepenovcov na politickú scénu v 80-tych rokoch a Haiderových Slobodných z 90-tych rokov. Volebným prelomom pre stranu boli ,,druhoradé“ európske voľby v roku 2009. PVV vsadila na osvedčenú protiimigračnú politiku a rétoriku proti establishmentu, zvýraznenú prebiehajúcou hospodárskou recesiou (i keď Holandsko patrilo k najmenej poškodeným krajinám pri súčasnej hospodárskej kríze). Jednoduchá rétorika, jednoduché riešenia na komplikované problémy a prepracovaný marketing zabezpečil Európskej únií malý šok.
 
 
V multikultúrnom a tradične tolerantnom štáte získala strana s výraznými znakmi krajne pravicovej organizácie 16, 97% hlasov, čo dopomohlo štyrom poslancom strany k poslaneckému mandátu v EP. K víťazstvu je chýbalo iba 3,9% voličských hlasov.  PVV sa stala druhou najmocnejšou politickou stranou v krajine a s malými zakolísaniami si tento status udržala dodnes. Potvrdila to 3. marca 2010, keď sa v regionálnych voľbách stala druhou najúspešnejšou stranou. Úspech slávila najmä v dvestotisícovom regióne Almera, kde vyhrali a v Haagu, kde ich porazila iba ľavicová Strana práce (Partij ven de Arbeid, PvdA). 
 
 
Za triumfom PVV je nielen dopad globalizácie a negatívne efekty multikulturalizácie, ale najmä rozdrobená politická scéna v krajine. Holandsko od februára nemá vládu. Tá sa rozpadla kvôli rozporom v otázke vojenskej podpory v Afganistane. PvdA odišla na protest z vlády a prieskumy verejne mienky dokazujú, že to bol správny krok pre stranu. V súčasnosti je v predvolebných prieskumoch najsilnejšou stranou, tesne pred PVV. Posledné h predvolebné prieskumy (k 7. aprílu 2010) naznačovali víťazstvo Strany za Slobodu so ziskom 27 kresiel v 150 člennom parlamente. Predchádzajúci volebný prieskum verejne mienky z 21. marca 2010 deklaroval víťazstvo PvdA so ziskom 32 kresiel oproti Wildersovej skupine s 25 obsadenými kreslami. Aj to svedčilo o silnej predvolebnej kampani všetkých strán a silnej mobilizácií voličov. Oba prieskumy uverejnil holandský denník De Hond.  


Po voľbách bývalý rotterdamský starosta Ivo Opstelten, ktorého holandská kráľovná Beatrix poverila vedením rokovaní o vytvorení novej koaličnej vlády, schválil dohodu medzi dvoma najsilnejšími pravicovými stranami predpokladajúcu vládnutie menšinového kabinetu s podporou xenofóbnej Strany slobody (PVV). Takmer štyri mesiace po nerozhodných parlamentných voľbách sa potvrdil scenár, že novú vládu vytvoria víťazná Ľudová strana za slobodu a demokraciu (VVD) pod vedením Marka Rutteho a Kresťanskodemokratická výzva (CDA) dosluhujúceho premiéra Jana Petra Balkenendeho. V 150-člennom parlamente táto dvojica disponuje iba 52 kreslami, potrebuje preto podporu PVV vedenej Geertom Wildersom, ktorá však formálne nebude súčasťou koalície.

 
Výsledok európskych volieb z roku 2009, parlamentných a regionálnych volieb 2010 v Holandsku poukazujú na potenciál strany výrazne ovplyvniť holandskú politiku. Ak by sa PVV vyprofilovala ako krajne pravicová politická organizácia, resp. etno-regionálna strana, išlo by o najvýraznejší úspech nacionalistov v krajinách západnej Európe v modernej histórií EÚ. To bol aj signifikantný dôvod uvedenia deskriptívnej analýzy PVV v tejto práci. Nacionalistický politický smer, ktorý predstavuje PVV, neodmieta samotnú myšlienku EÚ, ekonomický liberalizmus, ani nie je protiamericky, či antisionisticky naladený. Zároveň však prezentuje xenofóbnu, šovinistickú politiku, protesty proti vládnym politickým subjektom, diferenciáciu občanov na základe ich pôvodu, národnosti, či náboženského vyznania a kladie silný dôraz na osobnosť vodcu strany, i keď bez výraznejšieho príklonu k politike nacionálneho socializmu a revizionizmu.
 
Zdroje:
Knihy:
 
Fiala, P.; Mareš, M.; Sokol, P. (2007): Eurostrany. Politické strany na evropské úrovni, Brno: Barrister & Principal, s. 167

Charvát, J. (2007): Současný politický extremismus a radikalismus, Praha: Portal s.r.o., s. 71

 Ilowiecky, M. (2003): Moc a nemoc médií, Bratislava: Veda, s. 41


Working papers:

Abts, K., Rummens S., (2007): Populism versus Democracy, Political Studies č. 55, s. 407

Conti, N. – Verzichelli, L. (2003):  Party Contestation of the Political Space and the European Issue. Position of Italian Parties (1994-2002), Siena: University of Siena, 2003, s. 21, /online/

De Vreese, C. (2006): Political parties in dire straits?: Consequences of National Referendums for Political Parties, Party Politics č.5/2006, s. 589
Lubbers, M. (2008): Regarding the Dutch ‘Nee’ to the European Constitution, European Union Politics č. 9/2008, s. 60

Mudde, C.(2004): Globalisation: The Multi-Faced Enemy?, CERC Working paper n. 3/2004, s. 4



Články a názory:

De Hond: Poll: PVV Largest. CDA and PvdA Even, www.dutchpoliticalreports.com 7.3.2010, /online/
  
De Hond: Poll: PvdA in the Lead, www.dutchpoliticalreports.com 21.3.2010, /online/

Klekner, R.: V Nizozemsku zabodovala v místních volbách ultrapravice, www.aktualne.cz 4.3.2010, /online/

Lidové noviny: Volby v Nizozemsku posílily protiimigrační stranu Wilderse, www.lidovky.cz 4.3.2010, /online/

SITA/AFP: Rutte dostal súhlas vytvoriť menšinovú vládu, www.webnoviny.sk 8. 10. 2010, /online/

Weiss, M.: Kdo se boji Geerta Wilderse?, www.lidovky.cz  26.3.2008, /online/

West, E.:  Geert Wilders is not 'far Right', Daily Telegraph 30.1.2020, /online/


Internetové stránky:

Wildersova skupina – oficiálna stránka: www.groupwilders.com

European Election Database: Parliamentary election, www.nsd.uib.no 15. 6. 2010, /online/

EP: European Election Results 2009,  Brussel 10.6.2009, /online/
 
 
< Predchádzajúca