A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes41
mod_vvisit_counterVčera110
mod_vvisit_counterTento týždeň473
mod_vvisit_counterTento mesiac2701

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Súkromné vojenské spoločnosti v ozbrojených konfliktoch - prípadová štúdia Irak I.
Napísal: Andrej VAŠČÍK   
Sobota, 14.mája 2011 - 13:36 hod.
1. Úvod do problematiky súkromných vojenských spoločností

1.1 Úvod do problematiky používania terminológie

1.1.1 Analýza pojmu kontraktor
 
Príslušníci súkromných vojenských spoločností vykonávajúci rôzne operácie vojenského charakteru sú všeobecne označovaní termínom „kontraktori“. Tento termín však mnohí novinári, ale aj akademickí výskumníci zaoberajúci sa problematikou PMCs často zamieňajú za pojem „žoldnier“. Napríklad, profesor pôsobiaci na univerzite v Yale, ktorý píše politické články pre viaceré americké časopisy, D. Bromwich názvom „žoldnier“ označuje všetkých kontraktorov. Argumentuje tým, že kontraktori sú najímaní v situáciách, kedy nie je vhodné použiť oficiálnu armádu. Môže ísť samozrejme o rôzne politické, vojenské i ekonomické dôvody. To je zároveň aj prípad žoldnierov. Z tohto hľadiska je podľa jeho slov pojem „kontraktor“ len synonymom, akýmsi eufemizmom označujúcim žoldniera s cieľom odpútať pozornosť verejnosti od tejto problematiky (Bromwich, 2008).
 
Vychádzajúc z medzinárodnoprávnej definície, autori zamieňajúci pojmy žoldnier a kontraktor, ako napríklad profesor D. Bromwich, majú do istej miery pravdu. Žoldnieri i kontraktori sa vyznačujú určitými spoločnými vlastnosťami. Podľa článku 47 Dodatkového protokolu I k Ženevským konvenciám z roku 1977 je žoldnierom „osoba, ktorá je špeciálne najatá v mieste alebo zahraničí k tomu, aby bojovala v ozbrojenom konflikte“. Zároveň „svoju účasť na týchto akciách motivuje hlavne osobným ziskom“, pričom jeho odmena „podstatne prevyšuje“ odmenu „sľúbenú alebo platenú kombatantom podobných hodností v ozbrojených silách“ vojnového stavu (Protocol Additional to the Geneva Conventions..., 1977). Tieto znaky môžeme pozorovať aj v prípade pracovníkov PMCs pôsobiacich  v oblastiach ozbrojených konfliktov, keďže sú najímaní na rôzne operácie vojenského charakteru a ich motiváciou je hlavne veľký finančný zisk.
 

Musíme však konštatovať, že napriek istým podobnostiam je do značnej miery nesprávne zamieňať tieto dva pojmy. Opäť vychádzame z článku 47 Dodatkového protokolu I k Ženevským konvenciám z roku 1977. V dokumente je totiž aj uvedené, že žoldnier  je osobou, ktorá „nie je občanom strany v konflikte, ani nemá trvalé bydlisko na území kontrolovanom stranou v konflikte“ (Protocol Additional to the Geneva Conventions..., 1977). V tejto súvislosti D. Isenberg, vojenský analytik a autor viacerých článkov pre internetovú stránku americkej spravodajskej agentúry United Press International, upozorňuje, že na rozdiel od žoldnierov mnohí pracovníci PMCs sú občanmi strany zúčastnenej v konflikte. Napríklad, aj v prípade konfliktu v Iraku množstvo pracovníkov PMCs sú práve miestni Iračania. Ako ďalší rozdiel medzi kontraktormi a žoldniermi D. Isenberg uvádza fakt, že kontraktori sa nezúčastňujú len bojových operácií. Kontraktori môžu pracovať v kanceláriách mimo miesta prebiehajúcich ozbrojených akcií, napríklad s počítačovými systémami, ktoré majú za úlohu monitorovať pohyb vojenských konvojov (Isenberg, 2009a).
    

 

Ďalším kritériom okrem medzinárodnoprávnej definície je aj podstata samotných ozbrojených akcií. Kým na jednej strane žoldnieri „bojujú“, kontraktori „ochraňujú“. Žoldnieri sú najatými vojakmi, ktorým „sa platí za zvrhnutie hláv štátov“. Na druhej strane kontraktorom sa platí, aby chránili „hlavy štátov, diplomatov, saudských princov, vojenské základne, lodné linky ohrozované pirátmi, ťažbu ropy, bane na diamanty a iné nerastné suroviny, programy mimovládnych organizácií a New Orleans po hurikáne Katrina“ (Pelton, 2008, s. 23). Táto definícia však nie je úplne presná, keďže v histórii už došlo k niektorým prípadom, keď sa kontraktori zúčastňovali aj priamych bojových operácií. Skôr by sme preto mohli konštatovať, že kontraktori vo väčšine prípadov ochraňujú, niekedy však aj bojujú, pričom ale vždy konajú len „v mene legitímnych entít (vrátane vlády, rekonštrukčných pracovníkov, iných súkromných spoločností, vojnových dopisovateľov a pracovníkov medzinárodnej pomoci)“ (Geraghty, 2010, s. 16).

 

Navyše, kontraktori sú zamestnancami PMCs, čo sú riadne registrované firmy, ktoré „operujú iba v rámci zmlúv s medzinárodne uznávanými vládami za mlčanlivého súhlasu či dokonca podpory svojich štátov“ (Pavka, 2000). Na druhej strane žoldnieri, t.j. jednotlivci alebo členovia neregistrovaných ad hoc zoskupení, sú najímaní i medzinárodne neuznanými aktérmi, ako napríklad povstalecké hnutia, pričom často bojujú práve proti medzinárodne uznávaným vládam (Pavka, 2000).
    

Všeobecne môžeme skonštatovať, že kontraktori predstavujú iný druh ozbrojených síl ako žoldnieri. Pracovníci PMCs síce majú niektoré podobné znaky, napríklad podobne ako žoldnierske vojská sú najímaní na rôzne operácie vojenského charakteru, kde nie je vhodné využiť oficiálne armády, a ich motiváciou je pomerne veľký finančný zisk, avšak na rozdiel od žoldnierov sú kontraktori často občanmi strany zúčastnenej v konflikte a ich činnosť sa nie vždy týka ozbrojených akcií. Zároveň budeme termínom kontraktor označovať len ten druh nájomných vojakov, ktorých úlohou je ochraňovať alebo bojovať v mene legitímnych entít. Z tohto hľadiska budeme v práci používať len pojem kontraktor a nebudeme ho zamieňať s termínom žoldnier.

 

1.1.2 Analýza pojmu súkromná vojenská spoločnosť

 

Okrem pojmu kontraktor je problematickým do istej miery aj samotný názov súkromné vojenské spoločnosti. Toto slovné spojenie je často zamieňané za pojem súkromné bezpečnostné spoločnosti (ďalej budeme používať anglický akronym PSC v jednotnom a PSCs v množnom čísle). Najčastejšie uvádzaným rozdielom je fakt, že PMCs poskytujú  jednotky zúčastňujúce sa bojových operácií a ich kontraktori sú poverení „ofenzívnou činnosťou regulérneho vojaka“ (Pelton, 2008, s. 132). Na druhej strane PSCs poskytujú svojich pracovníkov hlavne na ochranu vysokých politických predstaviteľov, stráženie dôležitých budov a zariadení a pod., t.j. slúžia „iba ako obranná sila“ (Pelton, 2008, s. 132). Musíme však dodať, že kontraktori pracujúci pre PMCs poskytujú množstvo ďalších úloh: odborná pomoc pri reforme ozbrojených síl, výcvik ozbrojených síl, logistická podpora pre ozbrojené sily či odmínovacie operácie.

 

 

Pritom PSCs poskytujú svojich pracovníkov často na podobné úlohy ako PMCs, napríklad poradenské služby, pomoc pri výcviku ozbrojených síl či technická asistencia (Private Military Companies:..., 2002). Môžeme konštatovať, že viaceré úlohy PMCs a PSCs sa prekrývajú a často je veľmi ťažké rozoznať oba druhy spoločností. To je jeden z dôvodov, prečo sú v médiách i odborných publikáciách spoločným akronymom PMCs označované súkromné vojenské i bezpečnostné spoločnosti. Napríklad, autor britského slovníka vojenských výrazov R. Bowyer vo svojej definícii PMCs využíva spoločné znaky pre súkromné bezpečnostné i vojenské spoločnosti, čím oba pojmy označuje pod jednotným názvom. Podľa neho sú PMCs spoločnosti, ktoré „na trhu ponúkajú vojenský výcvik a odbornú pomoc, a v niektorých prípadoch osoby a výzbroj, pre zahraničných klientov“ (Bowyer, 2004, s. 188). Z tohto hľadiska preto budeme používať v práci jednotný názov PMCs pre súkromné vojenské i bezpečnostné spoločnosti.   

1.1.3 Klasifikácia súkromných vojenských spoločností


    

Vychádzajúc z kritérií amerického politického analytika a člena výskumnej organizácie Brookings Institution zaoberajúcej sa výskumom v oblasti sociálnych vied P. Singera budeme PMCs klasifikovať podľa toho, aké druhy operácií vykonávajú ich kontraktori (Singer, 2003). Toto kritérium patrí v súčasnosti medzi najpoužívanejšie.     
    

Prvou kategóriou sú spoločnosti, ktorých pracovníci neposkytujú ozbrojenú ochranu a nezúčastňujú sa bojových operácií. Úlohou týchto kontraktorov je logistická podpora a technická asistencia rôzneho charakteru, ide napríklad o „dopravu, dodávky munície, paliva a proviantu, stavajú vojenské základne a prevádzkujú údržbu a opravu techniky“ (Visingr, 2007). Pre túto kategóriu budeme používať názov „vojenské podporné firmy“. Medzi tieto PMCs zaraďujeme napríklad KBR Inc. (Isenberg, 2009).  
    

Ďalšou kategóriou sú firmy, ktorých pracovníci poskytujú poradenské služby pre ozbrojené sily, ako napríklad poskytovanie „analýz bezpečnostnej situácie, vypracovávanie bezpečnostných politík, výcviku ozbrojených složiek“ (Zelinka, 2007, s. 7). Avšak ich kontraktori umožňujú aj osobnú ochranu dôležitých osôb či stráženie významných objektov. V našej práci budeme používať pre túto kategóriu vojenských spoločností názov „vojenské konzultačné firmy“. Medzi PMCs tohto druhu patrí napríklad Xe Services,  DynCorp alebo Triple Canopy (Isenberg, 2009).  
    

Vychádzajúc z kritérií P. Singera, poslednou kategóriou sú spoločnosti poskytujúce jednotky zúčastňujúce sa priamych bojových operácií. V práci ich budeme nazývať „vojenskí poskytovatelia“ (Visingr, 2007). Jednou z nich je napríklad aj Xe Services, ktorá mala záujem poskytnúť svojich kontraktorov pre bojové operácie v Darfúre, hoci nebol zatiaľ o túto ponuku záujem. Ďalšími sú napríklad juhoafrická spoločnosť EO alebo britská firma Sandline (Isenberg, 2009).  

1.2 Historický vývoj súkromných vojenských spoločností

 

Napriek skutočnosti, že PMCs zaznamenali najväčší rozmach svojich aktivít až po skončení studenej vojny, počiatky formovania týchto spoločností môžeme nájsť v dávnejšej minulosti. Výskumný pracovník C. Ortiz, pracujúci na univerzite v Sussexe vo Veľkej Británii a zaoberajúci sa fenoménom PMCs, považuje za najstarších predchodcov PMCs zámorské obchodné spoločnosti, ktoré vznikali v 17. storočí (Ortiz, 2007). Išlo napríklad o Britskú východoindickú spoločnosť, Holandskú východoindickú spoločnosť či Francúzsku východoindickú spoločnosť. Výskumný pracovník na Humboldtovej univerzite v Berlíne D. R. Kramer nachádza viaceré spoločné znaky PMCs a týchto prvých zámorských obchodných spoločností. Podľa D. R. Kramera zámorské obchodné spoločnosti boli akciovými spoločnosťami, ktorých služby využívali vlády jednotlivých koloniálnych mocností predovšetkým na ochranu ekonomických záujmov.

 

 

Týmto spoločnostiam boli udeľované licencie na kontrolu zámorského obchodu s komoditami ako zlato, čaj alebo korenie. Na tento účel potrebovali samozrejme aj vojenskú ochranu, preto si tieto spoločnosti najímali súkromných vojakov. Na druhej strane súčasné PMCs sú tiež akciovými spoločnosťami najímajúcimi osoby, ktorých služby využívajú vlády jednotlivých štátov na ochranu ich ekonomických záujmov v nestabilnom prostredí. PMCs sú napríklad často využívané na ochranu ropných zariadení, baní, pracovníkov nadnárodných ťažobných či rekonštrukčných spoločností (Kramer, 2007).
    

Od druhej polovice 18. storočia však vplyv týchto spoločností začal postupne klesať. V dôsledku viacerých faktorov ako zlé riadenie, nízke zisky či korupcia, Francúzska východoindická spoločnosť ukončila svoju činnosť v roku 1769, Holandská východoindická spoločnosť v roku 1795 a Britská východoindická spoločnosť v roku 1874. Tento úpadok súvisí aj s budovaním moderných národných štátov v priebehu 18. a 19. storočia, kedy dochádzalo k uprednostňovaniu oficiálnych národných armád pred súkromnými ozbrojenými silami (Ortiz, 2010).
    

Môžeme všeobecne skonštatovať, že až na určité výnimky do konca 2. svetovej vojny nedošlo k radikálnemu prehodnoteniu predstavy, že štát by sa mal opierať prioritne o vlastné oficiálne armády. Jednou z výnimiek je napríklad činnosť skupiny Lietajúce tigre. Išlo o skupinu tajne financovaných Američanov, ktorí boli najímaní americkou korporáciou CAMCO[1] počas 2. svetovej vojny. Lietajúce tigre „zostreľovali japonské lietadlá a ničili infraštruktúru za trojnásobok toho, čo zarábali letci v aktívnej službe, a naviac dostávali prémie za každé lietadlo poslané k zemi“ (Pelton, 2008, s. 21).
    

Až po druhej svetovej vojne došlo k istým zmenám, kedy vznikli prvé PMCs ako riadne registrované firmy poskytujúce svoje služby zahraničným klientom. Ide najmä o vojenské podporné a vojenské konzultačné firmy. Dôvodom sú najmä dve dôležité udalosti.
    

Po prvé, ide o dekolonizáciu v 60. a 70. rokoch 20. storočia, kedy mnoho bývalých kolónií v Ázii a Afrike získalo nezávislosť. Tieto nové štáty mali nestabilné vlády, ktoré čelili problémom s udržiavaním vnútorného poriadku. Západné veľmoci, najmä USA a Veľká Británia, mali záujem podporovať vlády v týchto bývalých kolóniách, ale aj režimy v Latinskej Amerike, ktoré prejavili záujem spolupracovať so Západom. Na druhej strane Američania i Briti sa potrebovali vyhnúť vysielaním vlastných oficiálnych armád do týchto štátov na podporu prozápadných režimov, čo by mohlo byť vo svete vnímané ako akt neokolonializmu.

 

Preto vznikli v štátoch západného bloku prvé PMCs, ktoré poskytovali vojenskú pomoc mnohým africkým, ázijským či latinskoamerickým štátom, čím sa vlády Západu vyhýbali obvineniam zo zasahovania do vnútorných záležitostí. Napríklad, v roku 1967 bola založená bývalými príslušníkmi britskej špeciálnej vojenskej jednotky SAS[2] firma Watchguard International Ltd. Kontraktori tejto spoločnosti sa podieľali na výcviku viacerých armád v Afrike a arabských štátoch, najmä v oblasti techniky boja proti ozbrojeným prevratom. Kontraktori inej PMC, britskej KMS[3], pomáhali počas obdobia studenej vojny miestnej vláde na Srí Lanke v boji proti tamilským separatistom, ktorí chceli založiť nezávislý štát (Ortiz, 2010).
    

 

Druhou dôležitou udalosťou je americká vojna vo Vietname (1959 – 1975). Táto vojna ukázala, že PMCs sú schopné poskytnúť oficiálnym armádam pomoc v množstve oblastí. Napríklad, ide o poskytovanie logistickej podpory. Súkromná firma Brown and Root vybudovala „v priebehu vietnamskej vojny 85 percent vojenskej infraštruktúry“ (Pelton, 2008, s. 123). Firma Booz Allen sa spolupodieľala na tvorbe výcvikového programu pre vysokých juhovietnamských armádnych predstaviteľov. Spoločnosť Vinnell Corporation zodpovedala spolu so CIA za realizáciu tajného programu Air America, ktorý mal za úlohu letecky podporovať tajné operácie v juhovýchodnej Ázii (Ortiz, 2010).  
    

 

Avšak až po skončení studenej vojny došlo k skutočnému rozmachu využívania PMCs. Je to dôsledok dvoch dôležitých tendencií prevládajúcich v 90. rokoch 20. storočia. V prvom rade, išlo o snahy štátov znižovať počty svojich vojsk. V dôsledku rozpadu Východného bloku a zániku hrozby konfliktu medzi Východom a Západom vlády veľmocí a ich spojencov už nepovažovali za rozumné udržiavať rozsiahle armády, preto došlo k ich redukcii. Napríklad, v roku 1989 mala armáda USA 2 124 900, Veľkej Britániie 311 650 a bývalého ZSSR 4 258 000 príslušníkov. Pre porovnanie, v roku 1999 vláda USA znížila počet príslušníkov svojej armády na 1 371 500, Veľká Británia znížila početný stav svojich vojsk na 212 400. Zároveň ruská vláda znížila radikálne počet svojej armády oproti stavu tesne pred zánikom ZSSR na 1 004 100 zamestnancov (The Military Balance 2009, 2009).
    

V druhom rade, dôležitou tendenciou bol nárast lokálnych ozbrojených ozbrojených konfliktov po studenej vojne. Ide o konflikty nízkej intenzity. Väčšinou išlo o vnútroštátne konflikty, ktoré boli dôsledkom dlhodobých etnických, náboženských či kmeňových rozporov. Vyznačovali sa využívaním guerrillovej, teroristickej taktiky, prepadmi, únosmi, bombovými útokmi, vojenskými prevratmi a rozšíreným násilím voči civilnému obyvateľstvu. Typickými príkladmi sú konflikty na Balkáne či v Afrike v 90. rokoch 20. storočia, počas ktorých vlády mocností odmietali priamo vojensky intervenovať. Buď im vlády neprikladali dôležitý strategický význam vzhľadom na fakt, že išlo o geograficky obmedzené konflikty alebo nemohli vojensky zasiahnúť vzhľadom na verejnú mienku či postoj medzinárodného spoločenstva.
    

Môžeme všeobecne skonštatovať, že situácia v 90. rokoch 20. storočia zásadne prispela k rozmachu PMCs. V prvom rade, v dôsledku znižovania početných stavov oficiálnych armád po studenej vojne sa množstvo bývalých vojakov zaujímalo o prácu v PMCs. V druhom rade, nárastom počtu konfliktov nízkej intenzity a neochote mocností vojensky intervenovať došlo k rozšíreniu možností pôsobenia pre PMCs. Typickým príkladom pôsobenia PMCs v oblastiach konfliktov nízkej intenzity v 90. rokoch 20. storočia, kedy mocnosti odmietli priamo zasiahnúť a vyslať vlastné oficiálne armády, je prípad angažovania sa britskej PMC Sandline v Sierra Leone, ktorej kontraktori s tichou podporou Veľkej Británie poskytli výcvik a vyzbrojili miestnych kmeňových bojovníkov bojujúcich za znovunastolenie moci zvrhnutého probritského prezidenta (Pelton, 2008). Ďalším príkladom je činnosť americkej súkromnej vojenskej spoločnosti MPRI[4] na Balkáne pomáhajúcej pri výcviku chorvátskej armády v boji proti srbským vojskám, ktoré sa zmocnili časti chorvátskeho územia (Geraghty, 2010).

 

Môžeme konštatovať, že teroristické útoky z 11. septembra 2001 a ďalšie atentáty vykonané na začiatku 21. storočia, ako napríklad v Madride či Londýne, tiež prispeli k rozšíreniu využívania PMCs. V dôsledku týchto atentátov si vlády jednotlivých štátov, najmä na Západe, uvedomili, že teroristi sú schopní zasiahnúť a ohroziť ich záujmy kdekoľvek vo svete. Existuje pritom riziko, že teroristi sú schopní zmocniť sa i nukleárnych, biologických a chemických zbraní, ktoré môžu následne použiť proti nevinným civilistom. Je tiež nevyhnutné, aby sa medzinárodné spoločenstvo angažovalo pri stabilizácii bezpečnostnej situácie v štátoch, ktoré sú využívané medzinárodnými teroristickými skupinami ako útočisko. Rovnako dôležité je používať moderné technológie s cieľom vypátrať a zneškodniť teroristické, guerrillové či rôzne kriminálne skupiny ukrývajúce sa v štátoch s nestabilnou bezpečnostnou situáciou.

 

Viaceré príklady využívania súkromných kontraktorov v USA dokazujú, že PMCs sú schopné poskytnúť pomoc aj v boji proti novodobým hrozbám ako medzinárodný terorizmus. Napríklad, americká PMC DynCorp pracuje na výrobe vakcín, ktoré majú ochrániť obyvateľstvo v prípade použitia biologických zbraní teroristami. Americká PMC AirScan vysiela prieskumné lietadlá, ktoré riadia jej kontraktori s cieľom vyhľadávať guerrillové skupiny v Kolumbii bojujúce proti miestnej vláde. Pritom viaceré PMCs vlastnia bezpilotné lietadlá s vysoko sofistikovanými zbraňami schopnými presne zasiahnúť ciele (Ballard, 2007).    

1.3 Hlavné dôvody využívania súkromných vojenských spoločností

1.3.1 Logistická podpora pre armádu

   

Nesmierny význam pre armády zohrávajú vojenské podporné firmy. Medzi hlavné úlohy týchto PMCs patrí najmä poskytovanie svojich pracovníkov pre technickú a logistickú podporu, ako napríklad údržba zbraní, dodávka stravy, hygienických zariadení, výstavba vojenských základní či budovanie vojenskej infraštruktúry. Napríklad, americká vláda je známa dlhoročným využívaním vojenských podporných firiem. Už v 80. rokoch 20. storočia za vlády amerického prezidenta Ronalda Reagana vtedajší náčelník generálneho štátbu J. A. Wickham pracoval na novom programe LOGCAP. Wickham totiž varoval, že hoci armáda má vytvorené jednotky rýchlej reakcie s cieľom zasiahnúť v prípade krízy v dôležitých regiónoch sveta, za pár mesiacov by jej však došli potrebné zásoby.

 

Vojsko by tak muselo čakať dlhšiu dobu, kým americký priemysel nezabezpečí potrebnú logistickú a technickú podporu (Chatterjee, 2009). A práve program LOGCAP, predstavený v decembri 1985, mal umožniť armáde zamestnávať vybrané súkromné spoločnosti k poskytovaniu technickej a logistickej podpory. Vďaka tomu bola americká armáda pripravená k rýchlej reakcii na prípadnú krízu vo svete „bez záťaže dlhodobého udržiavania podporných prostriedkov v dobe mieru“ (Pelton, 2008, s. 123).  
    

Zrejme najvýznamnejším príkladom vzťahu medzi armádou a PMCs tohto druhu je prípad spoločnosti KBR, Inc.  Táto spoločnosť v priebehu 90. rokov 20. storočia asistovala americkej armáde pri viacerých vojenských intervenciách, počas ktorých poskytla nutnú technickú a logistickú podporu. Napríklad, počas operácie Uphold Democracy[5] na ostrove Haiti či operácie Vigilant Warrior[6] v Saudskej Arábii a Kuvajte v roku 1994 KBR Inc. poskytla svoje služby ako konštrukcie tábora, dodávky a zásobovanie potravinami alebo transportné služby (Chatterjee, 2009).

 

 

Významnú úlohu v 90. rokoch minulého storočia zohrala spoločnosť KBR, Inc. aj na Balkáne, kde sa okrem asistencie počas ozbrojených intervencií v Bosne a Kosove angažovala i pri udržiavaní prítomnosti amerického vojska po skončení bojov. KBR, Inc. kompletne vybudovala v Kosove americký vojenský tábor Bondsteel s infraštruktúrou, letiskom a ubytovňami. Ide o jednu z najväčších amerických vojenských základní v Európe. Zároveň medzi rokmi 1995 až 2000 podpísala KBR, Inc. kontrakt v hodnote dvoch miliárd amerických dolárov, na základe ktorého poskytovala spoločnosť všetky technické služby nutné na udržiavanie americkej vojenskej prítomnosti na Balkáne: poskytovanie protipožiarnych služieb, dodávka potravín do 24 hodín, dovoz pošty, dodávka pohonných hmôt a poskytovanie potrebného technického vybavenia (Briody, 2004).
    

Môžeme všeobecne skonštatovať, že jedným z hlavných dôvodov využívania PMCs je poskytovanie technickej a logistickej podpory pre vojenské operácie, ale aj pre udržiavenie dlhodobejšej vojenskej prítomnosti v zahraničí. Ide hlavne o služby civilného charakteru, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie celej armády. Okrem vojenského je však samozrejme dôležitým aj ekonomický aspekt. Vďaka tomu, že armáda ponecháva tieto úlohy pre PMCs, znižuje vlastné počtové stavy, čím dochádza k ušetreniu finančných nákladov. Navyše, súkromné firmy dokážu zaistiť logistickú podporu pre vojsko za nižšie náklady ako armáda. Podľa štúdie amerického inštitútu LMI[7] z roku 1997 kontraktori firmy KBR Inc. poskytli technickú a logistickú podporu vojenským operáciám na Balkáne za 462 miliónov amerických dolárov so 6766 zamestnancami, v inom prípade by si to vyžiadalo 8918 vojakov a 638 miliónov dolárov (Pelton, 2008).         

1.3.2 Význam vojenských konzultačných firiem


    

Nemenej dôležitý význam popri podporných zohrávajú aj vojenské konzultačné firmy. Poskytujú celú škálu služieb vojenského charakteru, ako napríklad výcvik ozbrojených síl, odbornú pomoc, výzbroj či stráženie dôležitých osôb a objektov. Ako príklady využívania vojenských konzultačných firiem môžeme spomenúť ich aktivity v Ománe, na Balkáne a v Afganistane.
    

 

V 70. rokoch 20. storočia bol vykonaný v Ománe prevrat s tichou podporou Veľkej Británie. Na čelo štátu sa dostal sultán Kabbús, prostredníctvom ktorého si Briti chceli udržať vplyv v tomto štáte s cieľom získať pod kontrolu dôležitú cestu k svetovým zásobám ropy. Problém bol však ten, že sultán potreboval pre udržanie svojej moci nové ozbrojené sily s názvom SSF.[8] Pokiaľ by sa na výcviku SSF podieľali priamo príslušníci britskej armády, Kabbúsova vláda mohla byť považovaná za súčasť britskej neokoloniálnej agendy. Okrem toho si akékoľvek priame angažovanie Veľkej Británie neželala britská ani medzinárodná verejná mienka. Preto sa britská vláda rozhodla zveriť výcvik SSF britskej súkromnej vojenskej spoločnosti KMS. Kontraktori pracujúci pre KMS príslušníkom SSF poskytli výcvik a dodali potrebné zbrane.

 

Z SSF vytvorili jednotku schopnú viesť protiteroristické akcie, oslobodzovať rukojemníkov, bojovať proti pašerákom prepravujúcich drogy z Ázie cez arabské územia do Európy, používať navigačné systémy v púštnom i horskom teréne (Geraghty, 2010). Môžeme preto všeobecne skonštatovať, že KMS vytvorila z SSF jednotku schopnú čeliť akýmkoľvek bezpečnostným problémom v regióne. Zároveň vďaka KMS sa britská vláda nezúčastnila priamo na upevňovaní moci probritského sultána, čím sa vyhla kritike verejnosti, ktorá si neželala zasahovanie do vnútorných záležitostí Ománu.
    

Ako ďalší príklad využívania PMCs pre politické účely môže poslúžiť americká angažovanosť na Balkáne v 90. rokoch 20. storočia. V roku 1991 bola vyhlásená nezávislosť Chorvátska od Juhoslávie. Srbsko si však chcelo udržať kontrolu nad časťou Chorvátska. Išlo o Krajinu srbskú, kde žila početná srbská menšina. Preto krátko po vyhlásení chorvátskej nezávislosti juhoslovanská armáda, kde dominovali Srbi, zahájila ofenzívu, zaistila si kontrolu nad Krajinou srbskou, pričom vykonávala etnické čistky proti Chorvátom. Americká vláda chcela pomôcť Chorvátom získať späť kontrolu nad Krajinou srbskou. Problémom bol však fakt, že OSN uvalila zbrojné embargo zakazujúce poskytovať vojenskú pomoc bojujúcim stranám. Z tohto dôvodu sa rozhodla využiť vláda USA služby americkej PMC MPRI. Títo americkí kontraktori poskytli slabšej chorvátskej armáde potrebný výcvik.

 

Takto vycvičení chorvátski vojaci zahájili v lete 1995 operáciu „Búrka“, vďaka ktorej získali kontrolu nad Krajinou srbskou. Následne chorvátska armáda začala etnické čistky proti srbskému obyvateľstvu. Počas samotného útoku kontraktori MPRI riadili bezpilotné lietadlá, ktoré mapovali pozície srbskej armády, čím poskytli Chorvátom ďalšiu dôležitú podporu (Geraghty, 2010). Môžeme všeobecne skonštatovať, že prostredníctvom MPRI USA obišli medzinárodné sankcie, vďaka čomu poskytli chorvátskej armáde potrebnú vojenskú pomoc. Zároveň sa tým vyhli priamej zodpovednosti za etnické čistky, ktoré počas úspešnej operácie Búrka páchala chorvátska armáda proti srbskému obyvateľstvu v Krajine srbskej.  
    

Jedným z aktuálnejších príkladov využívania vojenských konzultačných firiem je činnosť PMC DynCorp v Afganistane. Jednou z jej dôležitých úloh bolo poskytovanie osobnej ochrany afganskému prezidentovi H. Karzáimu podporovaného Američanmi. Jeho bezpečnosť zaisťovali príslušníci armády USA, konkrétne išlo o americké špeciálne sily Navy SEAL.[9] Príslušníci Navy SEAL zaisťovali jeho ochranu od júna 2002. V septembri 2002 bol však spáchaný atentát na Karzáího.

 

Jednotky Navy SEAL síce zachránili život Karzáího, avšak okrem atentátnika zabili pri incidente omylom aj ďalšie dve osoby. Udalosť vyslala v médiách posolstvo, že afganského prezidenta stráži americká armáda, ktorá zabíja nevinných civilistov. Následne po tomto incidente bola poverená americká PMC DynCorp ochranou Karzáího. Použitie PMC vnímala verejnosť pozitívnejšie, ako by ho mali doprevádzať príslušníci americkej armády, čo by budilo dojem, že Karzáí je americkým bábkovým vládcom. Navyše, ak by došlo v budúcnosti k podobnému incidentu ako v septembri 2002, vina by padla na PMC, nie na vládu a armádu USA (Pelton, 2008).
    

Na základe predchádzajúcich príkladov môžeme všeobecne skonštatovať, že PMCs zohrávajú dôležitú úlohu aj v oblasti poskytovania služieb vojenského charakteru. Poskytujú priamu vojenskú pomoc, ako napríklad vojenský výcvik či ochranu osôb v prípadoch, kedy je z politického hľadiska nemožné využiť na dané úlohy oficiálne armády. Vlády mocností sa využitím PMCs snažia vyhnúť obvineniu zo zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov či priamej zodpovednosti za incidenty vyplývajúce z vojenských akcií. Okrem politického plní dôležitú úlohu i vojenský aspekt. Kontraktori vojenských poradenských firiem sú bývalými príslušníkmi oficiálnych armád, dokonca často členmi jednotiek pre špeciálne operácie, s dlhoročnými skúsenosťami.

 

 

To je dôležité pri poskytovaní služieb tohto charakteru. Úlohy ako ochrana osôb vo vysoko nepriateľskom prostredí či výcvik cudzích armád si totiž logicky vyžaduje skúsených, vysoko profesionálnych a disciplinovaných vojakov, nie mladého a neskúseného príslušníka ozbrojených síl, ktorý práve ukončil základný vojenský výcvik a ocitol sa náhle v zóne konfliktu (Isenberg, 2009a). A práve PMCs ponúkajú skúsených kontraktorov na tieto misie.

 

Napríklad, medzi členmi tímu KMS, ktorý pomáhal vycvičiť nové ománske ozbrojené sily v 70. rokoch 20. storočia, pôsobilo mnoho bývalých dôstojníkov a poddôstojníkov britských špeciálnych jednotiek SAS, „ktorí sa dali presvedčiť, aby rezignovali na službu v britskej armáde“ (Geraghty, 2010, s. 137). Medzi kontraktormi DynCorp, ktorí poskytovali ochranu afganskému prezidentovi Karzáímu, boli aj bývalí príslušníci Navy SEAL (Pelton, 2008).

 

Navyše, vďaka tomu, že armáda využíva rôzne služby PMCs vojenského charakteru, môže svoje úlohy zvládať efektívnejšie a s podstatne menším počtom vlastných príslušníkov, čo je dôležité najmä z ekonomického hľadiska. Je síce pravdou, že kontraktori poberajú väčšiu mzdu ako príslušníci oficiálnych armád, avšak ide o jednorázovú záležitosť. Po uplynutí zmluvného termínu kontraktori nemajú žiadne dodatočné výhody. Tým, že armáda využíva kontraktorov, zbavuje sa povinnosti finančne hradiť „dlhodobé poistenie, dôchodky, výcvik, príspevky či náklady na liečenie“ (Pelton, 2008, s. 144).       

1.3.3 Spoločnosti poskytujúce jednotky na bojové operácie


    

Hoci vojenskí poskytovatelia tvoria najmenej početnú kategóriu PMCs, existuje do budúcnosti istá perspektíva rozvoja využívania kontraktorov na priame bojové akcie. Medzi najznámejšie príklady týchto PMCs patria aktivity EO a Sandline v Afrike v 90. rokoch 20. storočia, v Angole a Sierra Leone.
    

V marci 1993 juhoafrická PMC EO[10] vyslala svojich kontraktorov do Angoly. Tí bojovali v občianskej vojne spolu s angolskými vládnymi vojskami proti miestnemu rebelskému hnutiu UNITA. Len 50 kontraktorov spolu s vládnymi vojskami dokázali dobyť za krátku dobu oblasť Soyo, kde se nacházajú významné náleziská ropy. Tento úspech viedol k podpisu ďalšej zmluvy s angolskou vládou v roku 1994. Následne 500 zamestnancov EO v spolupráci s angolskou armádou dokázalo poraziť hnutie UNITA a prinútiť ho podpísať mierové zmluvy v novembri 1994 (Pavka, 2000).
    

V roku 1991 rebelský vodca Foday Sankoh viedol vojská rebelského hnutia RUF proti armáde Sierra Leone. V roku 1995 sa RUF dostala už k hlavnému mestu Freetown. Na požiadanie vodcu Sierry Leone Valentina Strassera bola pozvaná juhoafrická PMC EO, ktorá mala zabrániť rebelom, aby sa uchopili moci. Len 125 kontraktorom EO sa podarilo zatlačiť vojakov RUF z hlavného mesta do džungle. Kontraktorom sa tiež podarilo zabezpečiť kontrolu nad dôležitými diamantovými baňami. RUF nedokázala odporovať skúseným pilotom a útočným taktikám kontraktorov (Pelton, 2008). V roku 1996 britská vláda investovala 2 milióny libier do príprav volebného procesu, ktorý priviedol k moci A. T. Kabbaha. V roku 1997 však RUF uskutočnila ďalší prevrat a Kabbah ušiel do exilu v Guinei. Rozpútal sa konflikt medzi rebelmi z RUF a provládnymi kmeňovými bojovníkmi, Kamadžormi, bojujúcimi za znovunastolenie vlády probritského prezidenta Kabbaha.

 

Západoafrické medzinárodné mierové sily pôsobiace v Sierra Leone pod záštitou OSN, nazývané ECOMOG,[11] nedokázali zabrániť narastaniu násilia. Veľká Británia, hoci podporovala Kabbaha, však odmietala vojensky intervenovať v prospech provládnych Kamadžorov. Navyše, OSN uvalila zbrojné embargo zakazujúce poskytovať vojenskú pomoc bojujúcim stranám. Preto sa britská vláda rozhodla obrátiť na kontraktorov z EO, ktorí v tom čase už pracovali pre britskú súkromnú vojenskú spoločnosť Sandline.[12] Po tajných rokovaniach Sandline poskytla potrebnú výzbroj a vojenských inštruktorov pre Kamadžorov a vojská ECOMOG. Následne Kamadžorovia s vojakmi ECOMOGu zahájili ofenzívu a už vo februári 1998 získali kontrolu nad hlavným mestom Freetown (Geraghty, 2010).
    

 

Môžeme všeobecne skonštatovať, že PMCs majú význam aj v oblasti poskytovania jednotiek určených priamo na bojové operácie. Príklady zo Sierra Leone a Angoly demonštrujú, že PMCs sú schopné rýchlo reagovať na bezpečnostné krízy vo svete a aj málo, avšak dobre vycvičených a skúsených kontraktorov dokáže efektívne zasiahnuť proti povstalcom destabilizujúcim situáciu v danom štáte. Rovnako tiež zohrávajú dôležitý význam v postkonfliktnom období s cieľom zabrániť vypuknutiu ďalšej krízy, kde dokážu poskytnúť cennú pomoc pre medzinárodné sily určené na udržiavanie mieru. Išlo napríklad o spomenutú akciu spoločnosti Sandline, ktorá pomáhala medzinárodným mierovým silám ECOMOGu pri znovunastolení poriadku v Sierra Leone v roku 1998.

 

Okrem tohto vojenského aspektu zohráva význam aj politické hľadisko. V prípade vypuknutia bezpečnostných kríz vo svete sú vlády mnohých štátov často neochotné poskytnúť svojich vojakov pre unilaterálne akcie alebo pre medzinárodné misie, ktoré majú za cieľ stabilizovať bezpečnostnú situáciu. Môže ísť o rôzne politické dôvody: tlak verejnosti, ktorá si neželá vojenskú intervenciu či rezolúcie OSN zakazujúce vojenskú pomoc, čo bol aj prípad britskej vlády, ktorá odmietala vojensky zasiahnúť v Sierra Leone v roku 1997. Na druhej strane prostredníctvom využívania PMCs môžu vlády štátov i medzinárodné organizácie obchádzať tieto politické prekážky. V tejto súvislosti môžeme spomenúť fakt, že už počas genocídy v Rwande v roku 1994 OSN „seriózne rozmýšľala obrátiť sa na PMC“ (Isenberg, 2009a, s. 2), keďže v tom čase vlády jednotlivých štátov odmietali poskytnúť vlastné oficiálne armády pre intervenciu medzinárodného spoločenstva.

 

V konečnom dôsledku aj ekonomický aspekt zohráva dôležitú úlohu, či miesto oficiálnych armád štátu uprednostniť PMCs pre bojové operácie s cieľom stabilizovať bezpečnostnú situáciu a udržiavať mier. Napríklad, vyššie spomenutá spoločnosť EO podpísala kontrakt s angolskou vládou na poskytovanie svojich služieb na rok 1994, pričom táto PMC si vyžadovala 40 miliónov amerických dolárov. V Sierra Leone si EO vyžiadala 35 miliónov amerických dolárov za svoje služby poskytnuté na 22 mesiacov. „1 rok pôsobenia misie UNAVEM III v Angole pritom stál OSN 135 miliónov dolárov, plánovaná misia v Sierra Leone mala rozpočet 47 miliónov dolárov na 8 mesiacov“ (Pavka, 2000).

 

Môžeme preto konštatovať, že z ekonomického hľadiska je výhodné používať PMCs na vojenské operácie pre nastolenie a udržanie mieru, keďže len niekoľko vycvičených kontraktorov dokáže stabilizovať situáciu. To je podstatne ekonomicky výhodnejšie, ako  investovať nemalé finančné prostriedky do medzinárodných mierových síl OSN, ale aj iných medzinárodných organizácií, ktoré navyše ani nie sú vždy efektívne pri vykonávaní vojenských operácií. V tejto súvislosti E. Prince, bývalý riaditeľ súkromnej vojenskej spoločnosti Xe Services, vyhlásil, že OSN je „organizácia, ktorá vydáva na mierové misie 70 percent zo svojho desaťmiliardového rozpočtu“. Dodal, že OSN používa tieto peniaze na „financovanie nedisciplinovaných, mizerne vycvičených a vybavených armád tretieho sveta“ a jeho firma dokáže lacno a rýchlo poskytnúť „armádu tisíc sedemsto súkromne vycvičených a vyzbrojených mužov“ (Pelton, 2008, s. 21-22).
    

1.3.4 Súkromné vojenské spoločnosti a spravodajská činnosť

 

Osobitnú časť úloh zverených PMCs tvorí spravodajská činnosť a s ňou súvisiace aktivity:  získavanie informácií pomocou výsluchov a z iných zdrojov, sledovanie, analýza bezpečnostných rizík, predikcia vývoja bezpečnostnej situácie či návrhy riešenia konfliktov na základe získaných informácií alebo prekladateľská činnosť.
    

V konečnom dôsledku samotné prostredie, v ktorom majú pracovať ich kontraktori, núti tieto spoločnosti k podpore efektívnej spravodajskej činnosti. Ešte pred podpisom samotného kontraktu s klientom, napríklad vládou, sú PMCs nútené uskutočniť prieskum bezpečnostnej situácie na území štátu, kde sa plánujú angažovať. To je dôležité, keďže im ide o zisk, potrebujú logicky poskytnúť čo najmenej finančných, materiálnych i ľudských zdrojov, avšak zároveň musia zvládnuť zadané úlohy. Z tohto hľadiska si nemôžu dovoliť účasť na príliš nákladnom konflikte. Vďaka týmto okolnostiam musia vytvárať analýzy bezpečnostnej situácie v danom štáte, na základe ktorých hľadajú čo najefektívnejšie riešenia vzhľadom na vynaložené náklady.

 

Okrem toho klienti PMCs sú často štáty tretieho sveta, ktorých armády nemajú dostatočné technické vybavenie pre spravodajskú činnosť, napríklad zisťovanie pozícií vojenských základní rebelských hnutí. Z tohto hľadiska PMCs kladú dôraz na využívanie ľudských zdrojov. Ide o spôsob získavania informácií, ktorý oficiálne armády vybavené modernou špionážnou technikou ako satelity či bezpilotné lietadlá, často podceňujú, pričom ide o lacný a najdostupnejší zdroj. Napríklad, keď v 90. rokoch minulého storočia bojovala juhoafrická PMC EO v Angole proti rebelskému hnutiu UNITA, EO zamestnala väčšinou príslušníkov bývalých juhoafrických jednotiek.

 

Keďže mali skúsenosti s bojom proti angolskej vláde, poskytli cenné informácie o taktike, miestnom teréne a myslení nepriateľa (Howe, 1998). Počas konfliktu v Sierra Leone, kedy EO bojovala proti rebelskému hnutiu RUF, jednotky tejto PMC nadviazali styky s miestnymi milíciami, ktoré mali chrániť vidiecke obyvateľstvo. Tým vytvorili efektívnu informačnú sieť vo vzdialených oblastiach. Navyše, bojujúce strany tretieho sveta nemajú vo zvyku brať vojnových zajatcov, čo je cenný, avšak často ignorovaný spravodajský zdroj. Na druhej strane PMCs trénujú svojich kontraktorov, ako zajať a vypočúvať zajatých vojakov (Brooks, 1999).

Môžeme všeobecne skonštatovať, že PMCs efektívnym využitím ľahko dostupných, avšak často ignorovaných a cenných zdrojov, dokážu získať informácie, ktoré môže využiť aj armáda. Príkladom takejto spolupráce v oblasti výmeny spravodajských informácií je prípad USA, kde až 30 percent pracovnej sily amerických spravodajských služieb tvoria zamestnanci PMCs, ktorí poskytujú informácie o miestnych frakciách vo vojnových zónach, pomáhajú pri tvorbe vojenských plánov či pátraní po teroristických sieťach (Tate, 2010).       

1.4  Problémy v dôsledku využitia súkromných vojenských spoločností

 
Napriek množstvu výhod využívanie PMCs prináša aj problémy a riziká. Pokiaľ ide o vojenský aspekt, t.j. problematika spolupráce PMCs a armády, PMCs prevzali množstvo úloh: technická, logistická podpora, výcvik ozbrojených síl, ochrana osôb, objektov či účasť na bojových operáciách. Otázkou je, či skutočne PMCs zvládajú dané úlohy efektívne, reálne pomáhajú oficiálnym armádam v ich činnosti a pri stabilizácii bezpečnostnej situácie v danom štáte. 

 

V tejto súvislosti napríklad R. P. Zahner, zástupca náčelníka amerického generálneho štábu pre spravodajskú činnosť, vyhlásil, že sa musíme zaoberať otázkou, či je efektívne vynakladať zdroje do využívania PMCs v takej rozsiahlej miere, ako to robia Spojené štáty (Tate, 2010). Mnohé PMCs totiž čelia obvineniam, že nedokážu efektívne plniť svoje úlohy, v dôsledku čoho namiesto pomoci znemožňujú oficiálnym armádam efektívne plniť úlohy. Napríklad, vojenská podporná firma KBR, Inc. čelí mnohým súdnym obvineniam, že nedokázala dostatočne zabezpečiť technické fungovanie amerických vojenských základní.

 

Dokonca v dôsledku nedostatočných opatrení zo strany KBR, Inc. bolo ohrozované samotné zdravie vojakov (Ludwig, 2010). Na druhej strane problém predstavuje aj samotný vzťah armády a PMCs. Armády jednotlivých štátov môžu považovať PMCs za istý druh konkurencie aj vzhľadom na fakt, že súkromní kontraktori vykonávajú množstvo funkcií tradične patriacich pod právomoci príslušníkov oficiálnych armád. Navyše, kontraktori dostávajú spravidla vyššie mzdy, čo môže motivovať vojakov opúšťať svoje národné armády a zamestnať sa u PMCs. Napríklad, „mzdy pracovníkov EO sa pohybujú v rozmedzí 2 700 - 13 000 $ mesačne, čo je štyrikrát viac ako mzdy príslušníkov najlepšie platených armád v Afrike“ (Pavka, 2000).

 

Pokiaľ ide o politický aspekt, t.j. problematika vzťahu PMCs a vlády, politické elity v danom štáte uprednostňujú PMCs pred oficiálnymi armádami v prípadoch, ak sa chcú vyhnúť obvineniam zo zasahovania do vnútorných záležitostí alebo priamej zodpovednosti za vojenský akt. Všeobecne ide o situácie, kedy by vláda použitím vlastnej národnej armády v ozbrojenom konflikte riskovala zhoršenie vzťahov s inými štátmi alebo pokles popularity medzi obyvateľstvom. Problém však predstavuje nedostatočná kontrola PMCs zo strany štátov i medzinárodného spoločenstva.

 

Na medzinárodnej úrovni boli schválené viaceré dokumenty upravujúce právny štatút osôb najímaných na ozbrojenú účasť v konfliktoch: Dodatkový protokol I k Ženevským konvenciám z roku 1977 (Protocol Additional to the Geneva Conventions..., 1977), Konvencia Organizácie africkej jednoty o eliminácii žoldnierstva v Afrike z roku 1972 (Convention of the OAU for..., 1977) či Medzinárodná konvencia proti najímaniu, využívaniu, financovaniu a výcviku žoldnierov z roku 1989 (International Convention against..., 1989). Nedostatkom je fakt, že tieto konvencie upravujú problematiku využívania žoldnierov zo strany štátu, nie PMCs. Istou výnimkou je Dokument z Montreux, ktorý bol schválený 17. septembra 2008 v Ženeve.

 

Tento dokument podpísalo viacero štátov, medzi nimi i tie, ktoré do veľkej miery využívajú služby PMCs: Irak, Afganistan, USA, Veľká Británia. Podľa Dokumentu z Montreux sú štáty povinné prijať opatrenia, ktorými zabránia PMCs páchať zločiny počas ozbrojeného konfliktu. Vlády sú povinné zabezpečiť efektívnu kontrolu PMCs prostredníctvom systémov autorizácie ich činnosti a udeľovania licencií. Nedostatok tejto medzinárodnej zmluvy však spočíva v tom, že ide o právne nezáväzný dokument. Navyše, právo ozbrojených konfliktov nepozná pojem PMCs, preto dokument z Montreux iba vymenúva tie pravidlá medzinárodného práva, ktoré sa vzťahujú na vojenské operácie PMCs (The Montreux Document On..., 2008).

 

Vzhľadom na tieto fakty môžeme konštatovať, že problematika PMCs nie je dostatočne upravená na medzinárodnej úrovni. Podobný problém predstavuje aj právna úprava postavenia PMCs na úrovni štátov. Napríklad, vo Francúzsku bol v roku 2003 prijatý Zákon číslo 2003-340 týkajúci sa obmedzenia aktivít žoldnierstva (LOI n° 2003-340..., 2003). Problematiku využívania PMCs však tento zákon neupravuje.

 

Tým, že jednotlivé štáty ani medzinárodné spoločenstvo nevyvinuli dostatočné právne mechanizmy na kontrolu činnosti PMCs, súkromné spoločnosti konajú relatívne beztrestne a vyhýbajú sa väčšej zodpovednosti za svoje aktivity. Vďaka nedostatočným právnym mechanizmom majú PMCs v mnohých prípadoch väčšie pole pôsobenia ako oficiálne armády. Na druhej strane existuje obrovské riziko, že toto „právne vákuum“, istý pocit beztrestnosti, môže motivovať PMCs k činom, ktorých prípadná medializácia poškodí popularitu samotnej vlády medzi obyvateľstvom či dokonca budú tieto aktivity v rozpore so záujmami samotného štátu.          

 

Pokiaľ ide o ekonomický aspekt, problematiku ekonomických nákladov vynaložených na využívanie PMCs, existuje všeobecné tvrdenie, že najímanie súkromných kontraktorov je menej nákladné ako spoliehať sa na udržiavanie obrovských početných stavov oficiálnych armád. Toto tvrdenie však vôbec nie je jednoznačné. Napríklad, samotný americký minister obrany Robert Gates priznal, že v porovnaní s najímaním súkromných kontraktorov si využívanie federálnych pracovníkov v amerických spravodajských službách vyžaduje o 25 percent nižšie náklady (Tate, 2010).

 

 

V tejto súvislosti sú PMCs obviňované najmä z účelového predražovania kontraktov s cieľom nadobudnúť veľký zisk. Napríklad, americký úrad pre kontrolu vládnych výdavkov GAO[13] kritizoval praktiky vojenskej podpornej firmy KBR, Inc. na Balkáne. Podľa tvrdení GAO americká armáda bola ochotná platiť prehnane vysoké finančné čiastky tejto spoločnosti. Spoločnosť KBR, Inc. mala napríklad umožniť vytvorenie protipožiarnej jednotky pre vojenské tábory v Kosove, Bosne a Macedónsku. Armáda navrhovala maximálne 66 členov, kvôli nesúhlasu KBR, Inc. však musela armáda súhlasiť, že zaplatí za výcvik až 77 členov i za potrebné vybavenie (Briody, 2004).

Z týchto všeobecných poznatkov o výhodách a negatívach využívania PMCs vyplýva, že v našej prípadovej štúdii zaoberajúcej sa PMCs v Iraku budeme musieť zameriať pozornosť na viacero dôležitých otázok.

Pri analýze vojenského aspektu je dôležité skúmať predovšetkým efektivitu plnenia úloh zverených súkromným kontraktorom, či PMCs reálne pomáhajú oficiálnym armádam, predstavujú ich dôležitého partnera alebo komplikujú ich celkovú situáciu v ozbrojenom konflikte.

 

Pri analýze politického apektu sa musíme hlavne zaoberať otázkou, či uprednostňovanie PMCs pred oficiálnymi armádami skôr prispieva alebo bráni vládam pri plnení politických cieľov, najmä udržanie popularity medzi obyvateľstvom pre svoju politiku či zachovanie si dobrých vzťahov s inými štátmi. Pritom je potrebné skúmať, do akej miery je štát schopný kontrolovať aktivity PMCs, aby boli v súlade s jeho záujmami.

 

Pri analýze ekonomického aspektu sa budeme musieť pokúsiť odpovedať na otázku, do akej miery znižuje využívanie PMCs ekonomické náklady štátu na ozbrojený konflikt, keďže existujú rôzne tvrdenia o ekonomickej výhodnosti.   

 

(koniec I.časti)

 
< Predchádzajúca