V prvej časti našej prípadovej štúdie Iraku budeme analyzovať činnosť vojenských podporných firiem. Najväčšiu pozornosť budeme venovať americkej firme Halliburton a jej dcérskej spoločnosti KBR, Inc.[14] a to z viacerých dôvodov.

V prvom rade, KBR je jednou z najväčších vojenských podporných firiem pôsobiacich v Iraku od invázie USA a ich spojencov v roku 2003 vzhľadom na počet svojich zamestnancov. Podľa údajov amerického vojenského veliteľstva U.S. CENTCOM[15] zverejnených v článku „Contractors outnumber troops in Iraq“ od autora T. Ch. Millera pre americké noviny Los Angeles Times v júli 2007 bola KBR druhou najväčšou podpornou firmou pôsobiacou v Iraku s počtom 15 336 zamestnancov. Ostatné spoločnosti zamerané na logistickú podporu pre armádu mali počet svojich zamestnancov výrazne nižší, pod číslo 5 000 (Miller, 2007). Z tohto hľadiska ako veľká firma si zasluhuje našu pozornosť.

Druhým dôvodom je skutočnosť, že KBR pôsobí v úlohe hlavného dodávateľa pre americkú armádu v Iraku. To znamená, že americké ministerstvo obrany alebo iné ministerstvá či vládne agentúry priamo poveria KBR ako veľkú  firmu hlavnými úlohami. KBR ako hlavný dodávateľ následne zverí časť svojich úloh menším firmám,  subdodávateľom, väčšinou ide o spoločnosti majúce sídlo v regióne Blízkeho východu (Schwellenbach et al., 2010). Je preto logické, že najväčší objem kontraktov získava KBR. Z tohto hľadiska musíme prioritne venovať pozornosť KBR, budeme však analyzovať aj aktivity niektorých najdôležitejších subdodávateľov pôsobiacich v Iraku, napríklad kuvajtské spoločnosti Agility, Altanmia či saudskoarabská Tamimi Group.     
  

Po tretie, Halliburton/KBR ako jedna z najväčších podporných firiem a hlavný dodávateľ pre americkú armádu získala všetky významné kontrakty v Iraku. Už pred inváziou USA a ich spojencov do Iraku v marci 2003 bola Halliburton/KBR poverená dôležitými úlohami. V priebehu roka 2002 zamestnanci tejto firmy začali s modernizáciou a poskytovaním nových zariadení na amerických vojenských základniach v Kuvajte, ktoré mali byť použité pre inváziu do Iraku (Chatterjee, 2009). Následne po invázii, kedy USA a ich spojenci vojenskou silou zvrhli Husajnov režim v Iraku a založili CPA[16] v apríli 2003, bola firma Halliburton/KBR poverená množstvom dôležitých úloh pre udržanie americkej vojenskej prítomnosti a stabilizáciu bezpečnostnej situácie. Išlo napríklad o zásobovanie vojsk potravinami či dodávaním pitnej vody na základne. Halliburton/KBR zároveň realizovala aj množstvo rekonštrukčných projektov, ktoré mali za cieľ obnoviť ekonomiku vojnou zničeného štátu.

 

Halliburton/KBR získala napríklad kontrakt na logistickú podporu amerických vojsk v hodnote 13,5 miliárd amerických dolárov, neskôr ďalší kontrakt, s názvom RIO, na podporu obnovy ťažby irackej ropy v hodnote 2,4 miliárd amerických dolárov. V tejto súvislosti je zaujímavé dodať, že už pred americkou inváziou do Iraku vznikla v roku 2002 v rámci amerického ministerstva obrany „Plánovacia skupina energetickej infraštruktúry“, ktorá mala za úlohu vytvoriť plán na obnovenie irackého ropného priemyslu. Halliburton/KBR sa zúčastnila príprav tohto plánu hneď od začiatku a kontrakt RIO jej udelilo americké ministerstvo obrany v úplnej tajnosti a bez verejnej súťaže. Po invázii USA a ich spojencov do Iraku americké ministerstvo obrany v roku 2004 pridelilo spoločnosti Halliburton/KBR ďalšiu zmluvu na obnovu infraštruktúry irackého ropného priemyslu v hodnote 1,2 miliary amerických dolárov, s názvom RIO II (Geraghty, 2010).

 

 

Halliburton/KBR preto zohrávala významnú úlohu už od vytvorenia CPA až do jej rozpustenia v júni 2004, kedy bola odovzdaná moc irackej vláde. Po tomto období Halliburton/KBR pokračovala vo svojej činnosti, aby zásobovala americké vojská pôsobiace na irackom území, ktorých úloha bola udržiavať stabilitu bezpečnostnej situácie. Významné kontrakty získala KBR aj v posledných rokoch, v čase sťahovania sa amerických vojsk z Iraku. Jeden z posledných veľkých kontraktov podpísala KBR v máji 2010 v hodnote 568 miliónov amerických dolárov. Týkal sa logistickej podpory pre zostávajúce americké jednotky v Iraku[17], išlo o služby zahŕňajúce ubytovanie, dodávky potravín pre vojakov, čistenie bielizne či poskytovanie čistej vody. Tento kontrakt získala KBR opäť bez verejnej súťaže, podobne ako RIO (Capaccio, 2010).
   

 

V poslednom rade, Halliburton/KBR si zasluhuje našu najväčšiu pozornosť aj vzhľadom na fakt, že ide o mediálne najznámejšiu vojenskú podpornú firmu. Dôvodom sú väzby s viacerými americkými politikmi. V roku 2004 členovia správnej rady Halliburtonu darovali 365 065 amerických dolárov na politickú kampaň, z toho 99 percent kandidátom Republikánskej strany (Payback: 99 percent of..., 2004). Bývalý americký viceprezident D. Cheney pôsobil ako výkonný riaditeľ firmy Halliburton v rokoch 1995 – 2000. Práve preto je Halliburton/KBR častým objektom kritiky v médiách z dôvodu, že spoločnosť získala viaceré kontrakty neoprávnene bez verejnej súťaže len vďaka osobným väzbám s najvýznamnejšími americkými politickými predstaviteľmi.

 

 

 

Je otázne, do akej miery sú tieto obvinenia pravdivé, avšak existujú isté dôkazy o sprostredkovaní niektorých kontraktov bývalým americkým viceprezidentom. Napríklad, hoci D. Cheney tvrdil, že sa nikdy nezúčastnil rokovaní o kontrakte RIO, z obsahu e-mailu medzi vysokým dôstojníkom ženijnej služby armády a popredným predstaviteľom ministerstva obrany pracujúcim pre P. Wolfowitza, námestníka ministerstva obrany, vyplývajú odlišné skutočnosti. V tomto e-maili z marca 2003, krátko pred inváziou do Iraku, ktorý bol neskôr aj uverejnený, dôstojník uvádza okrem iných skutočností, že aktivity okolo RIO boli koordinované úradom amerického viceprezidenta (Geraghty, 2010).  

 

 

 

Môžeme konštatovať, že hlavná úloha týchto PMCs v Iraku z vojenského hľadiska je poskytovať civilných zamestnancov, ktorí sú špecializovaní na rôzne podporné služby pre armádu, ako napríklad príprava stravy, budovanie stravovacích či oddychových zariadení na vojenských základniach. Vďaka tomu, že podporné služby armáda prenecháva civilným zamestnancom podporných firiem, môže svojich vojakov plne sústrediť na ich tradičné vojenské úlohy. Viacerí súčasní i bývalí americkí vysokí vojenskí predstavitelia podporujú činnosť PMCs tohto druhu v Iraku práve z vyššie spomenutých dôvodov. Vyslúžilý americký generálporučík P. Cerjan, ktorý bol firmou Halliburton/KBR poverený vedením logistických operácií v roku 2004, opísal aktivity  spoločnosti v Iraku.

 

Podľa jeho slov museli vojaci v minulosti obsluhovať stravovacie zariadenia. V súčasnosti to už nie je potrebné, keďže je za tieto úlohy zodpovedná Halliburton/KBR a jej zamestnanci, ktorá okrem kvalitnej stravy rôzneho druhu poskytuje vojakom voľnočasové aktivity, ako napríklad pozeranie filmov či MWR zariadenia[18]. Podľa amerického majora M. Sharona nie je nutné „mať vojaka operujúceho v stravovacom zariadení“, ale je potrebné používať vojakov tam, kde zvládajú svoje úlohy najlepšie (Chatterjee, 2009, s. 8), čím logicky myslí účasť na bojových operáciách.

Na druhej strane ale musíme konštatovať, že viaceré prípady poukazujú na značné nedostatky v oblasti technickej a logistickej podpory pre armády, ktorú poskytujú tieto PMCs v Iraku.

 

 

Napríklad, KBR je okrem iného poverená kontrolou bezpečnosti elektrických zariadení nachádzajúcich sa na vojenských základniach v Iraku. Pritom od roku 2003 zomrelo 18 amerických vojakov v dôsledku smrti elektrošokom (Hefling et al., 2010). V tejto súvislosti musíme dodať, že počas vyšetrovania celej záležitosti výborom amerického Senátu DPC[19] v roku 2008 elektrikári pracujúci pre KBR podali svedectvá o zle zabezpečených elektrických zariadeniach na amerických základniach. Napríklad, podľa tvrdení bývalej zamestnankyne D. Crawfordovej väčšinu úloh vykonávala KBR prostredníctvom subdodávateľov. Tieto firmy väčšinou najímali miestnych Iračanov alebo zahraničných pracovníkov, ktorým chýbala dostatočná odborná kvalifikácia. Navyše, zamestnanci KBR, ktorí mali dohliadať nad prácou subdodávateľov, často nemali žiadne skúsenosti, pokiaľ išlo o prácu s elektrickými zariadeniami (Tate, 2008). 

 

 

Okrem toho už v roku 2005 sa výbor amerického Senátu DPC zaoberal činnosťou KBR v Iraku. V tomto prípade išlo o poskytovanie stravy pre americké vojenské základne. Bývalý civilný kontraktor pracujúci pre firmu Halliburton/KBR v americkom vojenskom tábore v Iraku Camp Anaconda R. Mayberry podal počas vyšetrovania svedectvo. V tomto prípade sa firma Halliburton/KBR rozhodla poveriť subdodávateľa, kuvajtskú spoločnosť Agility[20], dodávaním čerstvých potravín pre Camp Anaconda. Podľa svedectva R. Mayberryho Agility dovážala potraviny z USA do svojich skladov v Kuvajte a následne ich prepravovala do Iraku. V mnohých prípadoch bola strava dovezená do Camp Anaconda dávno po dátume spotreby. Zároveň dochádzalo k prípadom, že útoky irackých povstalcov na konvoje firmy Agility poškodili potraviny. Napriek tomu Halliburton/KBR súhlasila s poskytovaním týchto potravín pre amerických vojakov (Chatterjee, 2009).

 

 

 

Vyššie uvedená kuvajtská vojenská podporná firma Agility získala zároveň v roku 2005 kontrakt v hodnote 1,5 miliárd amerických dolárov. Na základe tohto kontraktu mala Agility prepraviť vojenské zariadenia z kuvajtských prístavov pre americkú armádu v Iraku. Kontrakt získala Agility aj napriek faktu, že nemala dostatočné kapacity na realizáciu stanovených úloh. Agility totiž situáciu vyriešila tým, že si vypožičala nákladné vozidlá. Týmto spôsobom predstierala, že má dostatočný počet vlastných automobilov na prepravu vojenských zariadení (Chatterjee, 2010). 

V marci 2008 úrad generálneho inšpektora ministerstva obrany[21] vydal správu, podľa ktorej na americkej vojenskej základni Camp Ar Ramadi v irackej provincii Anbar firma KBR poskytovala nedostatočne upravenú vodu pre osobnú hygienu a zopár vojakov tvrdilo, že ich choroby spôsobila práve zdravotne závadná voda. Podľa správy boli americké jednotky vystavené „potenciálne nebezpečnej vode“ používanej na osobnú hygienu (Hedgpeth, 2008).

 

Vychádzajúc z týchto uvedených prípadov môžeme konštatovať, že z vojenského aspektu PMCs zamerané na technickú a logistickú podporu v mnohých prípadoch komplikujú situáciu oficiálnym armádam v ozbrojenom konflikte a predstavujú problémového partnera. Podľa tvrdení viacerých vysokých vojenských predstaviteľov by totiž mali tieto PMCs poskytovať svojich kontraktorov na podporné služby, vďaka čomu sa armády môžu zameriať plne na vojenské úlohy (Chatterjee, 2009). Avšak v praxi, ako poukazujú vyššie spomenuté prípady v Iraku, vojenské podporné firmy majú problém pri plnení svojich funkcií nevyhnutných na udržiavanie vojenských základní. V dôsledku toho sú armády nútené riešiť problémy pri realizácii technickej a logistickej podpory, kvôli čomu venujú menšiu pozornosť tradičným vojenským úlohám. Ide o závažný problém hlavne v bezpečnostnom prostredí, akým je Irak, kde boli oficiálne armády nútené zúčastňovať sa neustále protipovstaleckých operácií. Na tieto úlohy sú však nutné podporné služby pre udržiavanie fungovania armád. S ich realizáciou však mali podporné firmy značné problémy.

 

 

Nedostatočne zvládnuté podporné úlohy zo strany vojenských podporných firiem majú viaceré príčiny. V prvom rade, prípady spomenuté v tejto podkapitole poukazujú na fakt, že kontrakty získavajú PMCs, ktoré nemajú dostatočné kapacity realizovať zverené úlohy alebo nedokážu zaistiť dostatočne kvalitnú technickú a logistickú podporu armáde v ozbrojenom konflikte. Je zrejmé, že hlavným dôvodom je nedostatočná kontrola zo strany orgánov armády a štátnych inštitúcií, ktoré majú za úlohu dohliadať nad činnosťou vojenských podporných firiem. V júli 2004 členovia americkej Snemovne reprezentantov H. Waxman a J. Dingell uverejnili výsledky štúdie amerického úradu pre kontrolu vládnych výdavkov GAO o činnosti firmy Halliburton/KBR v Iraku. GAO došiel k záverom, že viaceré vládne úrady, ako napríklad DCMA[22], kontrolujúce činnosť vojenských podporných firiem v Iraku, nemali dostatočné množstvo skúseného personálu, aby efektívne plnili svoju misiu (GAO Issues Report..., 2004). V septembri 2010 americký úrad CRS[23] zverejnil analýzu o kontraktoch medzi americkou armádou a vojenskými podpornými firmami. Podľa analýzy nebolo v roku 2009 obsadených viac ako 600 pozícií pre kontrolu činnosti týchto PMCs v Iraku a Afganistane (Grasso, 2010). 

 

 

V druhom rade, problémom je vzťah medzi dodávateľmi a subdodávateľmi. Ako poukazujú vyššie spomenuté prípady, subdodávatelia mali problémy s realizáciou úloh, ktoré im zverila firma Halliburton/KBR. Už skôr v tejto práci bolo spomenuté, že vláda a jej agentúry poverujú hlavných dodávateľov výkonom určitých úloh a hlavní dodávatelia poverujú subdodávateľov čiastočnými úlohami. Pritom vládne úrady dohliadajúce nad realizáciou kontraktov priamo kontrolujú len činnosť hlavných dodávateľov ako KBR. Tým, že subdodávatelia podliehajú priamej kontrole len zo strany hlavných dodávateľov, vznikajú riziká. Subdodávatelia môžu byť poverení výkonom čiastočných úloh aj v prípade, že nemajú dostatočné kapacity na ich realizáciu.

 

 

Zákazky jednoducho nezískajú spoločnosti, ktoré sú schopné reálne plniť ciele, ale tie firmy, ktoré najviac zaplatia hlavným kontraktorom. Vďaka tomu, že chýba priama kontrola zo strany vládnych inštitúcií, je korupciu tohto druhu ťažké odhaliť. Dôkazom existencie tohto rizika sú viaceré prípady. Najvyšší manažér saudsko-arabskej spoločnosti Tamimi[24] M. S. Khan, ktorý bol odsúdený v roku 2009, poskytol úplatok v hodnote 133 000 amerických dolárov zamestnancovi Halliburton/KBR, aby jeho firma získala subkontrakt v hodnote 21,8 miliónov amerických dolárov na dodávanie stravy pre americké vojská v Iraku (Schwellenbach et al., 2010). J. A. Mazon, bývalý manažér firmy Halliburton/KBR, bol v roku 2005 obvinený, že zobral úplatok od kuvajtskej firmy výmenou za poskytnutie subkontraktu (Elkind, 2005).

 

 

V treťom rade, do istej miery zohrávajú svoju úlohu aj dohody o imunite. V roku 2009 26 bývalých amerických vojakov pôsobiacich v Iraku zažalovalo KBR. Títo vojaci spolu s príslušníkmi armád z Veľkej Británie a ďalších štátov strážili v roku 2003 vodné zariadenie v irackom meste Basre. Zamestnanci KBR mali opravovať toto zariadenie slúžiace na udržiavanie tlaku v ropných vrtoch. Túto prácu vykonávala KBR v rámci obnovy irackého ropného priemyslu. Vojaci zažalovali KBR, že v dôsledku tejto práce došlo k uvoľneniu jedovatých látok, ktoré im spôsobili zdravotné problémy. V júli 2010 v súvislosti s touto žalobou viaceré médiá vydali informácie, podľa ktorých KBR podpísala kontrakt na obnovu irackého ropného priemyslu a súčasťou bola i dohoda o imunite.

 

 

 

Na základe tejto dohody KBR nebola zodpovedná za zdravie či životy civilistov a vojakov, ktorí pre firmu pracovali, a to ani v prípade vlastnej nedbanlivosti (Sullivan, 2010). Neskôr, v decembri 2010 člen americkej Snemovne reprezentantov E. Blumenauer zverejnil dokumenty, podľa ktorých americké ministerstvo obrany podpísalo s viacerými PMCs až 120 podobných kontraktov garantujúcich týmto firmám právnu imunitu v prípade spôsobených škôd. Povinnosť platiť za prípadné spôsobené škody bola presunutá na daňových poplatníkov (Schor, 2010).

 

 

Je preto zrejmé, že jedným z hlavných dôvodov nedostatočného plnenia podporných úloh pre armády zo strany PMCs sú práve kontrakty tohto druhu. Tým, že sa PMCs zbavujú zodpovednosti, to znamená povinnosti platiť za ujmu spôsobenú na životoch a zdraví vojakov, si môžu dovoliť isté pochybenia. Môžeme preto konštatovať, že existencia kontraktov garantujúcich imunitu PMCs bola čiastočným dôvodom vysvetľujúcim nedostatočnú kontrolu spoľahlivosti elektrických zariadení, dovoz potravín mimo dátum spotreby či poskytovanie zdravotne nebezpečnej vody na vojenských základniach v Iraku súkromnými kontraktormi.

 

 

V poslednom rade, príčinou je čiastočne fakt, že samotná armáda podcenila význam podporných služieb. Podľa vyššie spomenutej štúdie úradu GAO uverejnej členmi americkej Snemovne reprezentantov H. Waxmanom a J. Dingellom v júli 2004 sa americká armáda začala zaoberať plánmi využitia súkromných spoločností na poskytnutie technickej a logistickej podpory vojsk až po obsadení Bagdadu americkými vojskami v apríli 2003. Až dlhšiu dobu po invázii v máji 2003 firma Halliburton/KBR začala rozvíjať plány pre dodávky potravín a poskytnutie prístrešia pre jednotky v Iraku (Gao Issues Report..., 2004).

 

 

Je preto jasné, že viaceré prípady zlyhania pri poskytovaní technickej a logistickej podpory má na svedomí aj armáda. Kvôli tomu, že otázkami využitia PMCs na podporné služby sa velenie armády začalo zaoberať až po invázii do Iraku, PMCs mali pomerne malý časový priestor pre prípravu plánov a ich realizáciu. Pritom vojenské jednotky sa už dávno nachádzali na území Iraku a potrebovali nutne technickú a logistickú podporu pre dlhodobé pôsobenie. Z tohto dôvodu museli armáda i PMCs konať rýchlo, nebol dostatočný čas na riadnu kontrolu hlavných dodávateľov a subdodávateľov, či sú skutočne schopní efektívne plniť zadané úlohy.
 

 

Môžeme konštatovať, že pri analýze politického aspektu využívania vojenských podporných firiem sa musíme zaoberať dvoma vzťahmi. Po prvé, ide o mocnosť s vojenskou prítomnosťou v cudzom štáte voči miestnemu obyvateľstvu a miestnej vláde. Po druhé, ide o mocnosť s vojenskou prítomnosťou v cudzom štáte voči vlastným občanom.

 

Pokiaľ ide o prvý vzťah, po invázii USA a ich spojencov získali podporné firmy kontrakty na budovanie vojenských základní, poskytovanie logistickej, technickej podpory armádam či realizáciu rekonštrukčných projektov v štáte zničenom v dôsledku vojny. Tieto úlohy si vyžadovali veľké množstvo pracovných miest. Tým mali získať mnohí Iračania prácu, miestne firmy nové zákazky a rekonštrukčné projekty mali prispieť k obnove ekonomického života v Iraku. Z tohto dôvodu mali PMCs pomôcť mocnostiam s vojenskou prítomnosťou v Iraku, USA a Veľkej Británii, získať podporu miestneho obyvateľstva, ale aj medzinárodného spoločenstva a do budúcnosti zaistiť dobré vzťahy s posthusajnovským irackým režimom.

 

 

V praxi však mala činnosť týchto PMCs opačný dôsledok. Príkladom sú rekonštrukčné projekty. Halliburton/KBR bola často kritizovaná za realizáciu kontraktov RIO a RIO II. Firme boli v rámci týchto kontraktov zverené opravovacie práce na vodnom zariadení v Qarmat Ali slúžiacom na udržiavanie tlaku v ropných vrtoch. Zariadenie bolo spustené v auguste 2004. Avšak už rok po dokončení opráv na zariadení fungovali len dve pumpy z piatich pre čerpanie vody. Halliburton/KBR mala zároveň v rámci RIO na starosti opravu ropných terminálov pre skladovanie a transport ropy. V tejto súvislosti je zaujímavé dodať, že spoločnosť neumiestnila včas nové meracie prístroje na ropných termináloch (Chatterjee, 2009). Iracká ropa preto prúdila „potrubím s nefunkčnými meracími prístrojmi“ (Geraghty, 2010, s. 372). Vzhľadom na absenciu meracích zariadení existuje podozrenie, že dochádzalo k nelegálnym odberom ropy a z toho dôvodu k strate značných peňažných príjmov pre Irak.

 

Okrem nedostatočne zvládnutých rekonštrukčných prác bol problémom fakt, že hlavní dodávatelia ako Halliburton/KBR poverovali najčastejšie čiastočnými úlohami subdodávateľov zo zahraničia, nie z Iraku. Išlo väčšinou o spoločnosti z Blízkeho východu (Chatterjee, 2009). Napríklad, Halliburton/KBR získala po invázii do Iraku kontrakt v hodnote 7,2 miliárd amerických dolárov na zásobovanie vojenských základní. Jeden z významných subdodávateľov firmy Halliburton/KBR poskytujúcich potraviny pre vojenské základne sa stala nemecká spoločnosť ESS.[25]

 

Tá na druhej strane poverila výkonom čiastočných úloh kuvajtskú spoločnosť Regency Hotel and Hospitality Company (Pelton, 2008). Halliburton/KBR bola po páde Bagdadu v apríli 2003 poverená aj zásobovaním paliva pre armády v Iraku, ktoré dovážala z Kuvajtu a Turecka. Dovozom paliva poverila Halliburton/KBR subdodávateľa, kuvajtskú firmu Altanmia.[26]

 

Neskôr bola Altanmia kritizovaná, že dovážala palivo za podstatne vyššiu cenu, akú ponúkali miestne iracké firmy. Medzi mesiacmi máj – október 2003 Altanmia žiadala 383 miliónov amerických dolárov za poskytnuté palivo, čo bolo o 100 miliónov dolárov viac, ako by si účtovali iracké spoločnosti (Chatterjee, 2009).

 

 

Navyše, dodávatelia i subdodávatelia uprednostňovali zahraničné pracovné sily pred miestnymi pracovníkmi. Išlo väčšinou o občanov štátov juhovýchodnej a južnej Ázie ako India, Nepál či Filipíny. Napríklad, saudskoarabská spoločnosť Tamimi, subdodávateľ firmy Halliburton/KBR, zodpovedná za poskytovanie stravy na vojenských základniach, zamestnávala v roku 2003 1800 robotníkov z Pakistanu, Indie, Bangladéša a Nepálu v stravovacích zariadeniach. Pre spoločnosť pritom pracovalo len pár desiatok Iračanov (Pelham, 2003). Podľa údajov z roku 2006 35 000 zo 48 000 kontraktorov pracujúcich pre KBR v Iraku neboli irackými štátnymi príslušníkmi (Perolli, 2006).

 

 

Môžeme všeobecne skonštatovať, že činnosť vojenských podporných firiem vplýva na vzťah vzťah mocnosť s vojenskou prítomnosťou v cudzom štáte – miestne obyvateľstvo a miestna vláda skôr negatívne. Nedostatočne realizované rekonštrukčné projekty pre obnovu ekonomiky štátu, uprednostňovanie zahraničných subdodávateľov či pracovníkov, v dôsledku čoho bežní Iračania nepocítili zlepšenie vlastnej situácie, prispeli k strate podpory miestneho obyvateľstva voči USA, ich spojencom a ich vojskám pôsobiacich v Iraku. Už od začiatku americkej vojenskej prítomnosti narastalo povstanie a západní „kontraktori si pri pohybe civilnými oblasťami všímali v pohľadoch miestnych obyvateľov zvyšujúcej sa nenávisti“ (Pelton, 2008, s. 139).  

Môžeme konštatovať, že tento postoj vojenských podporných firiem, ktorý viedol k strate podpory miestneho obyvateľstva voči mocnostiam s vojenskou prítomnosťou v Iraku, má viacero príčin. V prvom rade, ide o bezpečnostné riziko. Podporné firmy neuprednostňujú miestnych Iračanov z obavy pred infiltráciou. U týchto PMCs existujú obavy, že niektorí irackí zamestnanci by mohli byť napojení na teroristov. V tejto súvislosti manažér firmy Tamimi vyhlásil: „Iračania sú bezpečnostnou hrozbou, nemôžeme na nich závisieť“ (Pelham, 2003). PMCs ako KBR neuprednostňujú ani iracké subdodávateľské spoločnosti, ktoré môžu byť napojené na miestne teroristické skupiny. Existuje riziko, že prostriedky určené týmto firmám na realizáciu zákazok získajú teroristi či povstalci (Schwellenbach et al., 2010).

 

 

V druhom rade, problémom sú nepostačujúce kontrolné mechanizmy zo strany vlády. Práve to je zrejme dôvodom aj nedostatočne realizovaných rekonštrukčných projektov. Napríklad, Halliburton/KBR sa zúčastnila realizácie projektu v hodnote 37 miliónov amerických dolárov, v rámci ktorého mala táto spoločnosť zvýšiť produkciu ropy na juhu Iraku. Od tohto projektu však Halliburton/KBR neskôr odstúpila, pričom požadovala od americkej vlády dohodu garantujúcu právnu imunitu. To znamená, že proti Halliburton/KBR nemohlo byť vedené súdne konanie v prípade zlyhania pri plnení úloh. Tým, že Halliburton/KBR od projektu odstúpila, nebola obvinená z nedodržania kontraktu. Toto bol prípad viacerých podobných projektov, ktoré kvôli tomu ostali nedokončené (Chatterjee, 2009).

 

 

Pokiaľ ide o druhý vzťah mocnosť s vojenskou prítomnosťou v cudzom štáte voči vlastným občanom, môžeme konštatovať, že činnosť týchto PMCs je skôr pozitívna. Príkladom toho je aj prípad amerických rodín, ktoré zažalovali firmu Halliburton/KBR. Tá mala byť zodpovedná za smrť ich príbuzných - kontraktorov, ktorí boli vyslaní v apríli 2004 na nákladných autách s cieľom zásobovať bagdadské letisko. Spoločnosť bola obvinená z toho, že týchto kontraktorov nevyzbrojila. Pritom bolo vopred jasné, že na zásobovací konvoj budú útočiť povstalci. Hoci právni zástupcovia Halliburton/KBR tvrdili, že za smrť kontraktorov je zodpovedná aj vláda, právnici zastupujúci rodiny obetí argumentovali, že pred súdom má vystupovať len Halliburton/KBR ako obžalovaný, keďže táto firma bola zodpovedná za realizáciu kontraktu, na základe ktorého mala odmietnúť nasadiť svojich zamestnancov do úloh, ktoré boli životu nebezpečné (Calkins et al., 2009).

 

 

Z tohto prípadu vyplýva istá skutočnosť. Armáda prideľuje podporným firmám mnohé nebezpečné úlohy vo vojnových zónach, čo často vedie k stratám na životoch. Len v rokoch 2003 – 2007 podľa mimovládnej organizácie ICCC[27] bolo zabitých približne 389 kontraktorov, väčšinou zamestnanci podporných firiem ako vodiči, kuchári či inžinieri (Geraghty, 2010). Medzi rizikové úlohy podporných firiem patrí napríklad zásobovanie. Je to nebezpečná činnosť, keďže sa dá očakávať útok na konvoje. Podporné firmy preberajú za túto úlohu plnú zodpovednosť a najímajú si aj ozbrojených súkromných kontraktorov na ochranu konvojov namiesto príslušníkov oficiálnych armád (Pelton, 2008). Vďaka tomu sa armáda i vláda zbavujú prípadnej zodpovednosti za životy vodičov, nebezpečenstvu sú vystavení civilní zamestnanci a ozbrojení kontraktori chrániaci konvoje, nie vojaci.

 

V konečnom dôsledku sa tým armáda i vláda zbavujú zodpovednosti za rizikové úlohy, ktorú prenášajú na PMCs. Prípadné súdne žaloby i verejná kritika je preto namierená voči PMCs, nie vláde, a zároveň dochádza k nižším stratám na životoch u vojakov. Vďaka tomu mocnosť ako USA zmierňuje odpor vlastných občanov voči vojenskej prítomnosti v cudzom štáte ako Irak.

 

 

 

Z ekonomického hľadiska je dôležité si položiť otázku, či podporné firmy skutočne znižujú náklady štátu na ozbrojený konflikt. V Iraku tieto PMCs totiž od armády prevzali množstvo úloh, vďaka čomu mohla armáda znížiť početné stavy, čo je logicky ekonomickejšie ako dlhodobo udržiavať  rozsiahlu armádu. V dôsledku toho sa mal stať konflikt v Iraku pre USA a ich spojencov menej nákladným. Viaceré prípady však svedčia o predražovaní kontraktov či plytvaní finančnými prostriedkami, čo spochybňuje ekonomickú výhodnosť využívania týchto PMCs.

 

 

 

Výbor amerického Senátu DPC uverejnil v roku 2005 správu, v ktorej spomenul aj výsledky vyšetrovania agentúry DCAA[28]. DCAA preverila v roku 2004 kontrakty podpísané spoločnosťou Halliburton/KBR o poskytovaní paliva pre americké základne v Iraku. Podľa DCAA Halliburton/KBR neoprávnene požadovala od americkej vlády poplatky za služby až v hodnote 171 miliónov amerických dolárov. Touto sumou mala Halliburton/KBR uhradiť poplatky za palivo poskytnuté kuvajtskými a tureckými subdodávateľmi. DCAA tvrdila, že Halliburton/KBR odsúhlasila zaplatiť tureckým subdodávateľom vyššie poplatky, ako boli stanovené v pôvodnej dohode (DPC, 2005).

 

Inou podpornou firmou, ktorá už bola obvinená z predražovania, je napríklad kuvajtská Agility dodávajúca stravu pre vojská v Iraku. Americká vládna agentúra DSCP[29] na začiatku roka 2007 začala vyšetrovať činnosť Agility. Vyšetrovanie dospelo k záveru, že spoločnosť účtovala americkému ministerstvu obrany poplatky za svoje služby oproti pôvodným kontraktom až o 374 miliónov amerických dolárov navyše. Pritom subdodávatelia Agility boli obviňovaní z neodôvodnených nárokov na poplatky za poskytnuté služby (Chatterjee, 2009).

 

 

V roku 2005 J. McBridová, bývalá zamestnankyňa firmy Halliburton/KBR pôsobiaca v americkom vojenskom tábore Camp Fallujah ako hlavná koordinátorka v rekreačnom centre, podala na súd žalobu. V žalobe uviedla, že Halliburton/KBR si vyžadovala od vlády poplatky za množstvo služieb, ktoré v skutočnosti táto PMC nikdy neposkytla. Halliburton/KBR podľa jej tvrdení požadovala od vlády zaplatiť za tisíce kusov stravy, ktorá v skutočnosti nebola nikdy podávaná vojakom, a firma tiež umelo zvyšovala štatistiky o vojakoch využívajúcich jej služby, ako napríklad poskytovanie prístupu na internet s cieľom získať väčšie finančné odmeny (Hastings, 2006). V roku 2007 americkí vládni finanční kontrolóri zistili, že Halliburton/KBR si účtovala 212 miliónov amerických dolárov za stravu. V tejto cene bolo zahrnuté aj jedlo, ktoré v skutočnosti pre vojakov nebolo nikdy podané (Kelley, 2007).

Môžeme všeobecne skonštatovať, že vojenské podporné firmy si účtujú podstatne vyššie poplatky za služby oproti pôvodným plánom a umelo zvyšujú množstvo poskytovaných tovarov i služieb s cieľom zvýšiť zisk. Je preto veľmi otázne, či tieto PMCs znižujú náklady na ozbrojený konflikt.

 

 

Jedným z dôvodov, prečo sú kontrakty tak značne predražené, sú zmluvy, v ktorých nie sú stanovené fixné ceny, ide o systém „cost-plus“. Klient ako americká armáda, platí fixné poplatky a k tomu si podporné firmy môžu účtovať platby za služby poskytnuté navyše (Nedvědická, 2010). Je zrejmé, že tento systém umožňuje, aby si podporné firmy za účelom čo najvyššieho zisku účtovali za služby a tovary navyše, ktoré v skutočnosti neboli nikdy poskytnuté.

Druhým dôvodom je vzťah dodávateľ – subdodávateľ, čo naznačujú aj dané prípady. Subdodávatelia totiž logicky z dôvodu zisku čo najviac zvyšujú poplatky za svoje služby. Následne dodávateľ započíta tieto poplatky a zaráta aj vlastný zisk. Z tohto hľadiska je zrejmé, že kontrakty sú predražené oproti pôvodným plánom. Čím pracuje pre dodávateľa viac subdodávateľov, tým sú kontrakty predraženejšie a logicky má dodávateľ i vyšší zisk. Príkladom je nemecká ESS. ESS pôsobila ako subdodávateľ pre firmu KBR v rámci kontraktu týkajúceho sa zásobovania potravín pre amerických vojakov.

 

ESS však poverila časťou úloh ďalšiu spoločnosť Regency Hotel and Hospitality Company so sídlom v Kuvajte. Následne Regency Hotel and Hospitality Company najala americkú firmu Xe Services poskytujúcu ozbrojenú ochranu pre jej zásobovacie konvoje. Na najnižšom stupni bola Xe Services. Vyúčtovala náklady, tréning, vybavenie, ubytovanie svojich zamestnancov určených pre túto úlohu, pripočítala zisk a poslala účet Regency. Regency následne podobným spôsobom vytvorila a poslala účet ESS a tá KBR. KBR poslala konečný účet vláde s pripočítaným ziskom (Pelton, 2008).

 

 

Je zrejmé, že pre takýto systém predstavuje transparentnosť značný problém. Na každej úrovni totiž subdodávatelia tvoria účty. Tým, že priamej kontrole vlády podlieha len hlavný dodávateľ, na nižších úrovniach môže ľahko dochádzať k umelému navyšovaniu nákladov s cieľom zvýšiť zisk. Z tohto hľadiska je preto jasné, prečo si hlavní dodávatelia ako KBR účtujú privysoké poplatky za svoje služby. V konečnom dôsledku aj samotní hlavní dodávatelia zvyknú účelovo vyberať subdodávateľov, ktorí poskytujú služby za čo najdrahšie ceny s cieľom získať od vlády čo najväčšie poplatky. Napríklad, vo februári 2007 finanční kontrolóri agentúry DCAA podali správu, podľa ktorej si Halliburton/KBR vyberala bez podania dôvodov subdodávateľov, ktorí poskytovali služby za vyššie ceny ako konkurencia (Kelley, 2007). 

 

 

Okrem toho existujú podozrenia, že práve subdodávateľské firmy sú vytvorené hlavnými dodávateľskými spoločnosťami za účelom zvýšenia zisku. Dodávateľská firma si jednoducho vytvorí subdodávateľskú firmu. Subdodávateľ predá produkt za určitú cenu. Dodávateľ následne za vyššiu cenu predá finálny produkt alebo službu armáde. Vďaka tomu dodávateľ dosiahne vyšší zisk, akoby mal predávať priamo bez subdodávateľa. V tejto súvislosti je zaujímavé dodať, že členovia bohatej kuvajtskej rodiny Sultanovcov kontrolujú značnú časť spoločnosti Agility poskytujúcej logistické služby americkej armáde v Iraku. Agility využíva kuvajtskú firmu Sultan Center ako svojho subdodávateľa. Pritom v dozornej rade Sultan Center i Agility pôsobia členovia rodiny Sultanovcov[30] (Chatterjee, 2009).

 

 

Tretím dôvodom predražených kontraktov v Iraku je fakt, že vláda poveruje vojenské podporné firmy bez verejnej súťaže a často je realizáciou úloh poverená jediná firma. V septembri 2010 úrad amerického Kongresu CRS vydal správu o kontraktoch medzi vládou a vojenskými podpornými firmami v Iraku a Afganistane. Podľa tohto dokumentu kontrakty, ktoré boli udelené vládou bez verejnej súťaže v roku 2005, dosahovali hodnotu až 97,8 miliárd amerických dolárov. Z tejto sumy kontrakty udelené jedinej firme dosahovali hodnotu 63,4 miliárd amerických dolárov (Grasso, 2010).  Príkladom kontraktov tohto druhu je RIO. Ten firma Halliburton/KBR získala bez verejnej súťaže. Pritom v tom čase bolo množstvo spoločností, ktoré sa mohli uchádzať o ponuku ako firmy Bechtel, Fluor, Parsons, ktoré mali skúsenosti s obnovou zničeného priemyslu v dôsledku vojny (Chatterjee, 2009).

 

 

Tento problém sa však netýka len hlavných dodávateľov. Napríklad, americká agentúra pre kontrolu kontraktov DCAA počas vyšetrovania v roku 2004 zistila, že Halliburton/KBR poverila ako subdodávateľa v roku 2003 dodávaním paliva saudskoarabskú firmu Altanmia bez zorganizovania riadnej verejnej súťaže  (DPC, 2005). Je zrejmé, že kontrakty udelené bez verejnej súťaže a často len jedinej firme majú za následok účtovanie privysokých poplatkov za služby zo strany PMCs. Tým, že sa o zákazky uchádza obmedzený počet firiem a kontrakty sú udeľované často jedinej spoločnosti, logicky neexistuje konkurencia, ktorá by nútila PMCs znižovať ceny za svoje služby.

 

 

Štvrtým dôvodom predražených kontraktov je nedostatočná kontrola zo strany armádnych orgánov a štátnych inštitúcií. Americký úrad GAO preveroval v roku 2004 činnosť PMCs v Iraku a zistil, že bol problém u orgánoch, ktoré majú v rámci armády kontrolovať oprávnenosť poplatkov vyžadovaných PMCs. GAO zistil, že zamestnanci týchto úradov mali často len dvojtýždňové školenie predtým, ako boli vyslaní na kontrolu. Zároveň mali aj nedostatok predchádzajúceho výcviku a skúseností na to, aby zistili, aké sú skutočne oprávnené poplatky vyžadované PMCs za svoje služby (GAO Issues Report..., 2004).

 

 

 

 

Posledným dôvodom je fakt, že od začiatku vojenskej prítomnosti USA a ich spojencov v Iraku v roku 2003 ani nebolo príliš nutné riešiť problematiku uhradenia privysokých poplatkov pre PMCs. Na uhradenie nákladov totiž USA a ich spojenci využili nie vlastné prostriedky, ale peniaze z irackej ropy. Napríklad, Halliburton/KBR získala od americkej vlády 1,66 miliárd amerických dolárov za dovoz paliva z Kuvajtu do Iraku. Tieto peniaze pochádzali z príjmov z irackej ropy (Chatterjee, 2009).

 

 

Vyplácať peniaze PMCs z irackých peňazí nebol problém, keďže USA a Veľká Británia presadili rezolúciu BR OSN, ktorá im umožnila kontrolu nad výnosmi z irackej ropy. Práve v čase, keď CPA riadila Irak od apríla 2003 do júna 2004, zmizlo 90 percent týchto peňazí (Geraghty, 2010). Vďaka tomu, že USA a ich spojenci využívali dostupné iracké peniaze a nie vlastné prostriedky na vyplácanie PMCs, neboli ich vlády a armády nútené hlbšie sa zaoberať kontrolou kontraktov, čo viedlo k ich predražovaniu.  

 

 

2.5 Možnosti riešenia problémov v dôsledku činnosti podporných firiem   

 

Môžeme všeobecne konštatovať, že jedinou zrejmou výhodou pri využívaní vojenských podporných firiem je čiastočne politický aspekt, a to z hľadiska vzťahu mocnosť s vojenskou prítomnosťou v cudzom štáte voči vlastným občanom. Na druhej strane, na základe analýzy činnosti podporných firiem v Iraku môžeme konštatovať, že ich využívanie prináša značné množstvo nevýhod.

 

Z vojenského aspektu je problémom fakt, že tieto PMCs nie sú schopné poskytnúť dostatočne kvalitnú logistickú a technickú podporu pre armády. Jedným z hlavných dôvodov je nedostatok skúseného personálu v orgánoch armády a štátnych inštitúcií, ktoré majú za úlohu kontrolovať činnosť PMCs a kvalitu odvedenej práce. Logicky je preto riešením zvýšiť počet skúsených pracovníkov v týchto kontrolných orgánoch. Na druhej strane ale v tejto súvislosti S. Kelman a A. Burman, bývalí zamestnanci amerického úradu OFPP[31] tvrdia, že je nutné zamestnať osoby, ktoré dohliadajú nad realizáciou kontraktov. Avšak dodávajú, že nadmerné množstvo zamestnancov vedie k nárastu počtu byrokratov, nadmernému množstvu pravidiel a prekážok (Grasso, 2010).

 

Je preto zrejmé, že nárastom počtu skúseného personálu v kontrolných orgánoch armády sa zvyšuje počet zamestnaných úradníkov a tým aj ekonomické náklady na dlhodobé udržiavanie armád. Navyše, zvýšená kontrola a administratívne prekážky môžu príliš obmedzovať činnosť armád a PMCs, čo je problematické hlavne v oblastiach ako Irak, kde je nutné rýchlo sa rozhodnúť a zasiahnúť. Z tohto hľadiska je lepším riešením jednorázovo najať súkromné spoločnosti na kontrolu činnosti vojenských podporných firiem. V konečnom dôsledku, USA a ich spojenci v Iraku už vykonali opatrenia tohto druhu. Napríklad, PMCs nedostatočne zabezpečili elektrické zariadenia na vojenských základniach v Iraku, preto vznikol úrad TF SAFE.[32] Ten však nevykonával priamu kontrolu, ale poveril súkromnú spoločnosť Stanley Baker Hill. Na základe kontraktu zo septembra 2008 mala Stanley Baker Hill poskytnúť 70 elektrikárov a 30 požiarnych špecialistov.

 

 

 

Títo zamestnanci mali skontrolovať výsledky práce podporných firiem, či dostatočne zaistili bezpečnosť elektrických zariadení využívaných vojakmi v Iraku (TF SAFE improves..., 2008). Môžeme konštatovať, že najímanie súkromných firiem na kontrolu činnosti PMCs je efektívnym riešením. Vďaka spomenutému kontraktu so Stanley Baker Hill armáda využila služby až 100 zamestnancov tejto súkromnej firmy. Týmto spôsobom armáda najíma dočasne na kontrolu PMCs externých pracovníkov, kvôli čomu nie je nútená dlhodobo udržiavať množstvo úradníkov v kontrolných orgánoch. Ďalším dôvodom sú dohody o imunite, v rámci ktorých boli podporné firmy zbavené zodpovednosti za zdravie či životy vojakov. Vďaka tomu si tieto PMCs mohli dovoliť isté zlyhania pri plnení úloh. Z tohto hľadiska je preto dôležité zamedziť dohodám tohto druhu v budúcnosti. Avšak v tejto súvislosti tajomník americkej armády[33] J. McHugh vyhlásil, že dohody o imunite sú podpisované len „za mimoriadnych okolností zahŕňajúcich neobyčajne hazardné riziká“ (Rizzo, 2010).

 

 

Z tohto vyhlásenia vyplýva, že dohody o imunite majú určitý význam. V konfliktných zónach, akou je Irak, je jasné, že mnohé úlohy zverené podporným firmám sú vysoko rizikové a dajú sa očakávať isté straty na životoch. Môže ísť napríklad o konvoje PMCs zásobujúce vojenské základne, ktoré sú častým cieľom povstalcov. Z tohto dôvodu budú podporné firmy logicky vykonávať vysoko rizikové úlohy len pod podmienkou určitej formy imunity. Na druhej strane z vyhlásení právnika D. Sugermana zastupujúceho amerických vojakov, ktorí obvinili KBR z nedbanlivosti, vyplýva, že podporné firmy majú mať imunitu len v prípade, ak jednajú v rámci zákonov a v zmysle kontraktu (Sullivan, 2010a). Môžeme preto konštatovať, že dohody o imunite majú význam. Avšak je nutné využívanie týchto dohôd obmedziť len na skutočne rizikové úlohy. Ak totiž tieto dohody garantujú podporným firmám úplnú beztrestnosť v akýchkoľvek situáciach, napríklad aj v prípade škôd zapríčinených z vlastnej nedbanlivosti, môžu si tieto PMCs dovoliť časté zlyhania pri plnení záväzkov.

 

Z politického hľadiska využívanie vojenských podporných firiem oficiálnymi armádami tiež prinieslo nevýhody. Veľmi negatívne ovplyvnilo vzťah  mocnosť s vojenskou prítomnosťou v cudzom štáte voči miestnemu obyvateľstvu a miestnej vláde, keďže PMCs uprednostňovali predovšetkým zahraničných pracovníkov a zahraničných subdodávateľov pred miestnymi irackými firmami. Hlavným dôvodom je riziko infiltrácie, strach, či irackí robotníci a miestne firmy sú napojené na teroristické skupiny.

 

 

Jedným z riešení je, aby v Iraku a iných podobných konfliktoch v budúcnosti hlavní dodávatelia, napríklad KBR, i subdodávatelia spolupracovali pri výmene informácií a vytvorili datábazu osôb i firiem podozrivých z napojenia na teroristické skupiny (Schwellenbach et al., 2010). Vďaka tomu by mohli mať dodávatelia a subdodávatelia väčšiu istotu, že daný zamestnanec či firma, ktorej sú zverené určité úlohy, nepredstavujú bezpečnostné riziko. To by prispelo k zvýšenému záujmu o miestne pracovné sily, čím by došlo k nárastu podpory miestneho obyvateľstva voči mocnostiam s vojenskou prítomnosťou v danom štáte, ktoré by si tak zaistili dobrý vzťah s miestnou vládou do budúcnosti. V poslednom rade, z politického hľadiska je dôležité zvýšiť dohľad nad realizáciou rekonštrukčných projektov dôležitých na získanie podpory miestneho obyvateľstva.

 

 

Nárast počtu zamestnancov v kontrolných orgánoch či nové inštitúcie kontrolujúce kontrakty však vedie k nárastu byrokracie, ktorú je nutné dlhodobo finančne udržiavať. Je navyše dôležité pripočítať náklady na poskytnutie výcviku pre nových zamestnancov. Z tohto hľadiska, podobne ako v prípade vojenského aspektu je vhodným riešením najať jednorázovo na splnenie úlohy súkromnú spoločnosť. V tejto súvislosti už došlo k istým opatreniam. Vojenská konzultačná firma Aegis, ktorá má za úlohu ozbrojenú ochranu pre rekonštrukčných pracovníkov, zároveň vysiela ozbrojené styčné tímy do jednotlivých oblastí Iraku, aby získala aktuálne informácie o stave projektov (Pincus, 2007).

 

 

 

Z ekonomického hľadiska je veľmi otázne, či vďaka využitiu vojenských podporných firiem USA a ich spojenci ušetrili značné finančné prostriedky na konflikt v Iraku. Predražené kontrakty či plytvanie finančných prostriedkov na nikdy neposkytnuté služby o tom príliš nesvedčia. Jeden z hlavných dôvodov týchto problémov spomenutých v práci je systém „cost-plus“. Je však dosť obtiažne stanoviť presnú cenu kontraktu vopred a nedovoliť podporným firmám stanovovať ďalšie poplatky za služby poskytnuté navyše. V konfliktných regiónoch sveta ako Irak je totiž ťažké presne predpokladať množstvo potrebných tovarov a služieb pre armády. Podporné firmy preto nedokážu účtovať presné ceny vopred. V dôsledku zhoršujúcej sa situácie môžu požiadavky rásť, z tohto hľadiska aj ceny kontraktov kvôli službám poskytnutých navyše. Je preto zrejmé, že systém cost-plus má určitý význam.

 

 

Z tohto hľadiska je lepším riešením dohoda medzi armádou a podpornými firmami o stanovení určitej miery, do akej je možné zvýšiť cenu kontraktu. Túto úroveň by mohli PMCs prekročiť, ak by si to vyžadovala situácia, avšak len so súhlasom orgánov kontrolujúcich kontrakty armády (Grasso, 2010). Vďaka týmto opatreniam by PMCs žiadali poplatky za služby navyše len do tej miery, do akej by to považovala armáda za rozumné v danej situácii. Ďalším dôvodom je využívanie subdodávateľov pre čiastočné úlohy, a to na mnohých úrovniach. Ako bolo v práci vyššie spomenuté, subdodávatelia účelovo predražujú kontrakty, v dôsledku čoho sú dodávatelia nútení žiadať od vlády neoprávnene vysoké poplatky. Jedným z riešení je úplná eliminácia vzťahu dodávateľ – subdodávateľ. Podľa výsledkov štúdie GAO uverejnenej členmi americkej Snemovne reprezentantov H. Waxmanom a J. Dingellom v júli 2004 by týmto spôsobom americká vláda ušetrila až 31 miliónov amerických dolárov ročne (GAO Issues Report..., 2004).

 

 

To znamená, že veľké firmy ako KBR by neboli sprostredkovatelia, ale vláda by priamo poverovala subdodávateľov, v dôsledku čoho by sa z nich stali hlavní dodávatelia. Je však otázne, do akej miery je toto radikálne riešenie reálne. Miesto KBR by totiž museli v rámci armády vzniknúť nové orgány, ktoré by mali v právomoci priamo vyhľadávať a poverovať subdodávateľov úlohami. To by v konečnom dôsledku znamenalo viac byrokracie a väčšie náklady. Z tohto dôvodu je lepším riešením prijať opatrenia, aby zbytočne subodávatelia len pre vlastný zisk nepoverovali ďalších subdodávateľov, keď to nie je potrebné. Ďalšou príčinou predražených kontraktov je fakt, že podporné firmy ich často získavajú bez verejnej súťaže a v mnohých prípadoch za jeho realizáciu zodpovedá len jediná PMC. Nedostatok konkurencie preto logicky nevedie k nižším cenám. Podľa profesora verejného manažmentu na Harvardskej univerzite S. Kelmana by bolo riešením, keby bol spoločný kontrakt udelený dvom spoločnostiam, čo by viedlo k obmedzenej konkurencii a z tohto dôvodu udržaniu cien na nízkej úrovni (Briody, 2004).

 

 

Dôkazom, že obmedzená konkurencia vedie k zníženým cenám je aj jeden prípad. V júni 2004, keď bola rozpustená CPA, Halliburton/KBR prišla o kontrakty poverujúcich firmu zásobovaním paliva. Iracká vláda poverila touto úlohou dve nové firmy. Išlo o britskú spoločnosť Lloyd Owens International a kuvajtskú Geotech Environmental Services. Lloyd Owens International pritom účtovala za 1 galón[34] paliva len 18 amerických centov, a to aj počas ďalšieho roka. Pritom Halliburton/KBR, ktorá bola od pádu Bagdadu do júna 2004 poverená ako jediný poskytovateľ paliva pre Irak, účtovala priemerne 2,64 amerických dolárov za galón (Chatterjee, 2009). Môžeme preto konštatovať, že aj obmedzená konkurencia má nezanedbateľný vplyv na ceny.