A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes54
mod_vvisit_counterVčera114
mod_vvisit_counterTento týždeň257
mod_vvisit_counterTento mesiac718

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Moje „priznanie viny“
Napísal: Fang LIZHI   
Nedeľa, 31.júla 2011 - 11:48 hod.
Z čítania novej knihy Henryho Kissingera o Číne som sa dozvedel, že Kissinger sa stretol s Teng Siao-pchingom najmenej jedenásťkrát - viac ako s akýmkoľvek iným čínskym vodcom - a témou jedného z ich rozhovorov bolo, či by mal Fang Lizhi priznať vinu a kajať sa.

Tretieho júna 1989 Teng, predseda Vojenskej komisie, poslal tanky čínskeho poľného vojska do Pekingu, aby potlačili študentov, ktorí pokojne demonštrovali na Námestí nebeského pokoja . V noci piateho júna Raymond Burghadt, politický poradca americkej ambasády v Pekingu, prišiel do hotela kde sme sa ja a moja manželka Li Shuxian [Li Šu-sien] dočasne zdržiavali a vyzval nás „prijať azyl“ na ambasáde ako „hostia prezidenta Busha“. Povedal, že môžeme zostať tak dlho ako bude potrebné. Záležitosť sa čoskoro stala sporným bodom americko-čínskych vzťahov.
 
 
Článok bol prvýkrát publikovaný na The New York Review of Books, ktoré nám na uverejnenie slovenskej verzie poskytlo povolenie. Slovenský preklad: Tibor Blažko. Prekladateľom pôvodného čínskeho textu do angličtiny je profesor Perry Link . Ten je známy ako jeden z prekladateľov Tchien-an-menských dokumentov , (uniknutých záznamov najvyššieho čínskeho vedenia, ktorých autenticita je však sporná; každopádne zaujímavé čítanie - aj keď ich beriete iba ako historickú drámu). Za svoje aktivity je na území Číny nežiadúcou osobou.
 
Fang Lizhi je čínsky astrofyzik. Z Komunistickej strany bol vylúčený už pred rokom 1989. Po odchode z Číny pôsobí v USA. Knihu Stvorenie sveta napísal spolu s manželkou Li Shuxian (čínske manželky si nechávajú priezvisko, v tomto prípade Li).
 
 
Asi o päť mesiacov neskoršie, deviateho novembra, Teng prijal, ako ho on popísal, „starého priateľa“ Henryho Kissingera a zmienil sa o „prípade Fanga Lizhiho“. Teng Kissingerovi povedal, že je pripravený prepustiť Fangovu rodinu, vykázať ich z Číny „ak americká strana požiada Fanga spísať priznanie“. Kissinger odpovedal, že ak Fang neskoršie prezradí, že americká vláda ho prinútila priznať sa, situácia by bola horšia ako keď sa neprizná.

Americký veľvyslanec James Lilley na ambasáde oznámil manželke a mne podstatu výmeny názorov medzi Tengom a Kissingerom. Lilley, hovoriac o priznaní ako „jednej“ z Tengovych podmienok, ujasnil, že iba prináša správu nežiadajúc priznanie. Boli sme „Bushovými hosťami“, ktorý hostiteľ by žiadal od hosťa priznať sa? Trochu som ľutoval veľvyslanca, ktorý bol očividne v ťažkej situácii: nemohol žiadať priznanie a ani splniť Tengovu podmienku. Povedal som mu nech sa upokojí - splniť Tengovu podmienku by nemalo byť také ťažké. Poznal som „kultúru priznaní sa“ čínskych komunistov, ktorej Lilley a Kissinger pravdepodobne nerozumeli.

 
 
Každý, kto žil počas politických kampaní v nedávnej čínskej minulosti, viac-menej vie o „kultúre priznaní sa“: riešenie „problému“ má málo, ak vôbec niečo, spoločné so skutočným pokáním alebo priznaním viny. Pokiaľ základ problému pretrváva akýkoľvek počet „priznaní“ na tom nič nezmení. A akonáhle je základný problém vyriešený neexistencia priznania vôbec neprekáža. Keď vrcholila Kultúrna revolúcia mnoho čínskych vedcov, vrátane mňa, muselo denne odovzdávať priznania a každé priznanie malo odhaliť „nové“ a „hlbšie“ sebapozorovanie toho zlého, čo sme mali nájsť v sebe.
 
 
Jeden zo spôsobov, ktoré sme používali na splnenie tejto požiadavky bol, že sme strávili polhodinu prepisovaním toho, čo sme napísali predchádzajúci deň (alebo možno deň pred tým), pričom sme pre prehadzovali poradie odsekov. Skopírovali by sme odseky A, B, C a D v poradí C, B, D, A. To stačilo na to, aby to bolo naše „nové“ sebapozorovanie. Neskôr sme zistili, že dokonca ani prehadzovanie nebolo potrebné, pretože štátne orgány, ktoré išli vo vlastných koľajách, aj tak to čo sme písali vôbec nečítali.

V krátkosti: „priznania“ sú v tejto kultúre iba formality. Majú viac čo robiť so zachovaním si tváre než so skutočným jednaním. Priznanie, ktoré Teng Siao-pching poskytol Maovi Zedongovi je známym príkladom. Na začiatku sedemdesiatych rokov, keď Teng zistil, že Mao zvažuje jeho očistenie, dovoliac mu vrátiť sa k moci, Teng rýchlo spísal „záruku predsedovi Maovi“ v ktorej prisľúbil, že „nikdy nezmení kurz“. Tento list umožnil Maovi zachovať si tvár v tom, čo aj tak zamýšľal uskutočniť.

 
Potom na tom istom princípe keď Teng naozaj chcel vyriešiť problém Fang Lizhi nebol žiadny dôvod prečo by som mu nemal dať možnosť zachovať si tvár. Takže som z vlastnej iniciatívy spísal „referát“ skladajúci sa z dvoch častí: „čo sa týka minulosti“ a „čo sa týka budúcnosti“. Ani jedno slovo tam nepripustilo nejakú chybu alebo zločin, ale bola to táranina a mohla poslúžiť svojmu účelu.

 
Osemnásteho novembra a opätovne dvadsiateho štvrtého novembra sa veľvyslanec Lilley stretol so námestníkom ministra zahraničia Liuom Huaqiuom [Liou Chua-čchiu] and daroval mu, okrem iného, môj „referát“, ktorý pravdepodobne stále odpočíva niekde v ministerských archívoch. Pokiaľ viem nikto z vlády sa k nemu nikdy nevyjadril. (Viem si predstaviť, že rovnako ako počas Kultúrnej revolúcie ho nikto ani nečítal.) V každom prípade začiatkom decembra prevládal na americkej ambasáde značný optimizmus v tom, že problém Fang Lizhi by mohol byť čoskoro vyriešený.

Deviateho decembra William Stanton, štátny úradník na ambasáde, očividne vzrušený, prišiel k nám prinášajúc dobré správy. Prezident Bush vyslal jeho poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Brenta Scowcrofta na ďalšiu misiu do Pekingu. (Scowcroft bol na takejto misii už predtým tajne krátko po tvrdom zásahu na Tchien-an-mene.) Scowcroft ten deň akurát prichádzal a veľvyslanec Lilley cítil, že Scowcroft and Teng by pravdepodobne mohli uzavrieť dohodu, ktorá umožni Li Shuxian a mne opustiť Čínu spolu so Scowcroftom pri jeho lete domov. „Zbaľte si kufre!“ povedal Stanton. „Zajtra môžete byť voľní!“

Ráno desiateho decembra, s kuframi zbalenými na odchod, sme čakali na pokyny. A čakali... a čakali. Do večera. Nič.

Až o deň neskôr sme sa dozvedeli, čo sa stalo. Čínsky minister zahraničných vecí Qian Qichen [Čchian Čchičchen], usporiadal večer deviateho decembra uvítací banket pre Scowcrofta. V tom čase sankcie USA proti Číne, zahrňujúce pozastavenie ekonomickej pomoci a zákaz návštev vysokých amerických predstaviteľov, boli stále v platnosti. Z týchto dôvodov Scowcroft dúfal, že banket bude diskrétny, bez pozornosti médií a akýchkoľvek fotografov. Ak by bol zverejnený, bol by mal mnoho čo vysvetľovať keď sa dostane späť do Ameriky. Jeho hostitelia súhlasili: média budú mať umožnené fotografovať iba pred banketom, banket samotný bude za zatvorenými dverami, mimo pozornosti tlače.

Večierok prebiehal podľa plánu, víno tieklo, nasledovali prípitky a všetko pokračovalo hladko. No keď prišiel rad na Scowcrofta, aby poďakoval svojim hostiteľom, zrazu, ako blesk z čistého neba, vtrhol do banketovej siene zástup reportérov, blesky blýskali a kamery mierili na Scowcrofta. Ich zrejmý cieľ bol nahrať Scowcroftove slová ako dôkaz, že americko-čínske vzťahy sa vrátili do normálu. Niečo také sa nemohlo stať bez oficiálneho zinscenovania.

 
Scowcroft neskôr napísal, že táto pasca ho postavila do krajne nepríjemnej pozície. Mal na výber z dvoch možností: 1. zastaviť prípitok, otočiť sa a vrátiť sa domov s prázdnymi rukami alebo 2. pokračovať s prípitkom vediac, že ďalší deň bude v hlavných amerických správach pravdepodobne čítať „Scowcroft pripíjal mäsiarom Tchien-an-menu“. Po rýchlom zhodnotení pre a proti zaťal zuby a vyberal si druhú možnosť. Stavil na to, že jeho misia do Pekingu by mohla priniesť významný pokrok a ten by mohol vyvážiť všetky mediálne správy o jeho prípitku.

 
Samotný prípitok, inak celkom dlhý , sa iba raz zmienil o Tchien-an-menských udalostiach a vôbec nespomenul tanky. Končil slovami: „Smiem navrhnúť prípitok na počesť Čínskej ľudovej republiky, zdravia prezidenta Yanga [Shangkuna, Jang Šang-kchun], veľkého čínskeho ľudu a americko-čínskeho priateľstva?“ Týmto Scowcroft určite dal svojim hostiteľom dosť „tváre“ - oveľa viac ako môj zdržanlivý „referát“.

 
Ďalší deň (čiže deň ktorý sme ja a moja manželka strávili „čakajúc na pokyny“), bol Scowcroft zaneprázdnený uskutočňovaním úradných hovorov so všetkými generalitami z Pekingu: ministrom zahraničia Qianom Qichenom, premiérom Li Pchengom, generálnym tajomníkom Ťiang Ce-minom a nakoniec Teng Siao-pchingom. Až teraz Teng vyložil karty, aby ukázal o mu čo ide pri vyjednávaní o Fangovi. Jadrom problému boli peniaze. Výmenou za Fangove prepustenie Teng nechcel iba kus papiera od Fanga, ale tri veci od Spojených štátov: ukončenie ekonomických sankcií, obnovenie pôžičiek a pozvanie Ťiang Ce-mina na návštevu USA.

 
Scowcroft odpovedal, že USA nemôžu vidieť problém Fang Lizhi ako prvok vyjednávania na rovnakej úrovni ako uvoľnenie ekonomických sankcií. Takýto prístup by Washington nikdy neprijal. Vyriešenie problému Fang by určite bolo nápomocné v otázke sankcií, ale „zlúčenie“ neprichádza do úvahy. Žiadne „súhrnné riešenie“ neexistuje.

 
Teng Siao-pching a jeho ľudia sa následne držali štandardného pracovného postupu v tomto najstaršom obchode: žiadne výkupné, žiadne prepustenie.

 
Keďže nebolo o čom rokovať, rozhovory skončili. Tengova kľúčová podmienka (výkupné) nebola splnená. Nemohlo byť jasnejšie, že otázka priznania, ktoré pôvodne bola ohlásené ako jedna z Tengovych podmienok, bola iba predstieraná.

 
V júni 1990 japonská vláda prisľúbila obnovenie úverových programov pre Čínu za podmienky, že problém Fang Lizhi bude vyriešený. Teng „rýchlo konal“ (slová Jamesa Lilleyho) a po iba desiatich dňoch, od šestnásteho do dvadsiateho piateho júna, sme mohli opustiť ambasádu a odísť z Číny. Žiadne priznanie nebolo potrebné. To znova ukázalo princíp, že „akonáhle je základný problém vyriešený neexistencia priznania vôbec neprekáža“. (No zatiaľ čo Teng ma nežiadal čokoľvek napísať, Bob Silvers z New York Review tak urobil. Chcel moje názory z ambasády a ja som pre tieto stránky spísal stať s názvom „Čínska strata pamäte“ , ktorý som dokončil dvadsiateho piateho júna, len pár hodín pred odchodom.)

 
 
V priebehu roka, ktorý som strávil na ambasáde mi priatelia z katedry fyziky na univerzite v Ríme napísali o inej kultúre priznaní, ktorú dobre poznali: kultúre poslušnosti v stredovekej rímskokatolíckej cirkvi. V tej dobe, keď ľudia taktiež žili v obave z autoritatívnej moci, bolo prijateľné napísať veci ako „priznávam moju vinu“ alebo „prosím o milosť veľkého, zasväteného, veľkorysého [kohosi]“ - pretože Boh by odpustil nepravdy napísané za takých okolností.

 
Dokonca veľký fyzik Galileo sa znížil k takémuto jazyku, keď oslovoval potentátov obratmi ako „ja, Galileo, ... kľačiac pred vami, najvýznamnejšími a najctihodnejšími kardinálmi“. Niektorí z mojich talianskych priateľov, cítiac sa nadmieru nervózni, mi na moju podporu skutočne poslali návrhy spovedného jazyka, ktorí si mysleli, že by som mohol použiť, aby som sa dostal z mojej kritickej situácie. Celkovo som dostal tri kompletné na okamžité použitie pripravené návrhy priznaní. No mám podozrenie, že tieto návrhy neboli pôvodné diela, pravdepodobne boli skopírované zo stredovekých „príručiek na priznanie sa“.

 
Možno raz v budúcnosti by niekto mohol vytvoriť „príručku na priznanie sa“ z komunistickej Číny. Teng Siao-pchingova „záruka predsedovi Maovi nikdy nezmeniť kurz“ by mohla byť úvodným bodom.
 
< Predchádzajúca