A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes31
mod_vvisit_counterVčera37
mod_vvisit_counterTento týždeň31
mod_vvisit_counterTento mesiac864

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Zahraničná politika Kolumbie voči Venezuele v kontexte juhoamerických štruktúr
Napísal: Martin SMIEŠKA   
Piatok, 09.septembra 2011 - 15:12 hod.

Región Južnej Ameriky bol v poslednej dekáde politicky rozdelený na krajiny s pravicovou a ľavicovou politickou orientáciou. Azda najjasnejším príkladom krajín takýchto politických antagonizmov boli Kolumbia a Venezuela, ktoré mali medzi sebou po dlhé obdobie napäté vzťahy. Súviselo to predovšetkým s politikou Uribisma prezidenta Kolumbie, Álvara Uribeho, ktorý v oblasti zahraničných vzťahov presadzoval silnú závislosť Kolumbie na USA, čím sa dostal do sporu s hráčom regionálneho charakteru – Venezuelou, ale aj s ostatnými krajinami Južnej Ameriky, ktoré sa už istú dobu snažia o politickú, ekonomickú a vojenskú nezávislosť od USA. Napätie však bolo spôsobené aj ostrou rétorikou prezidenta Venezuely Huga Chávesa, ktorý svojimi výrokmi často ohrozoval stabilitu v regióne a už aj tak do značnej miery napäté susedské vzťahy. S nástupom kolumbijského prezidenta Juana Manuela Santosa došlo vo vývoji vzájomných vzťahov k značnému prielomu v zahraničnej politike, predovšetkým vo vzťahu k Venezuele, ale aj k otepleniu vzťahov s ostatnými štátmi Latinskej Ameriky.

Posledný veľký incident medzi Kolumbiu a Venezuelou sa odohral vo Venezuelskom zálive. Od tejto udalosti sa vzťahy týchto štátov do značnej miery vyostrili a dokonca sa priblížili k bodu mrazu. Pokus o ich prelom nastal v roku 1989, keď sa vedúci predstavitelia oboch krajín rozhodli zmierniť napätie a pokúsili sa o prelom vo vzájomných vzťahoch. Výsledkom boli tri ciele, ktoré sa obe vlády zaviazali dodržiavať. Medzi tieto ciele patrí zabezpečenie mieru, vyhnutie sa vojne a podpora rozvoja (Sainz Borgo, 2009). Tieto tri piliere zahraničnej politiky sa odrážali vo vzájomných vzťahoch až do nástupu nového kolumbijského prezidenta Juana Manuela Santosa, ktorý v oblasti zahraničnej politiky zvolil pragmatický prístup a pokúsil sa o normalizáciu vzťahov predovšetkým s Venezuelou a Ekvádorom, ako aj zlepšenie statusu Kolumbie na politickej scéne Južnej Ameriky. Ešte pred odchodom z funkcie dňa 22. júla 2010 Álvaro Uribe obvinil Venezuelu z podpory FARC na pôde Organizácie amerických štátov, na čo reagoval Chávez prerušením diplomatických stykov. To uľahčilo Santosovi nástup do funkcie a jeho nová agenda v oblasti zahraničnej politiky z neho urobila pragmatického lídra, ktorý už len svojím nástupom a praktickou zahraničnou politikou odstránil novovzniknutý zdroj napätia v regióne a odštartoval novú éru bilaterálnych vzťahov. Nenadviazal na politiku svojho predchodcu Uribeho, ktorý dostal krajinu do regionálnej izolácie, predovšetkým v dôsledku až priveľmi úzkej spolupráce s USA a otvorenia siedmich vojenských základní pre americké vojenské sily, najmä leteckej základne Palanquero, z ktorej je možné zasiahnúť akúkoľvek oblasť juhoamerického kontinentu. Santos zvolil politiku kompromisov, ktorá sa bude realizovať predovšetkým v troch hlavných oblastiach, a síce bezpečnostnej, hospodárskej a politickej.

V bezpečnostnej oblasti sa nový prezident zameral na zlepšenie vzťahov so susednými štátmi, čo má prispieť ku konsolidácii vzťahov medzi nimi, ako aj k zlepšeniu spolupráce v pohraničných oblastiach, ktoré boli v tomto regióne po dlhé obdobie existencie suverénnych štátnych útvarov zdrojom ich sporov. V tejto sfére podnikol prezident viacero krokov, ktoré majú viesť k stabilizácii bezpečnostnej situácie v oblasti. Keďže dohody o sprístupnení vojenských základní americkým ozbrojeným silám neboli ešte schválené plénom parlamentu, prezident ich ani nepredložil do pléna na hlasovanie, čím nevstúpili do platnosti. Ich protiústavnosť potvrdil aj kolumbijský najvyšší súd. Americké vojsko teda nedostane príležitosť na to, aby vstúpilo na pôdu týchto základní. To bol prvý odklon od politiky Uribisma, ktorá presadzovala spoluprácu s USA za akýchkoľvek podmienok, pričom sa Kolumbia spoliehala na zákrok USA, kedykoľvek by ich juhoamerický partner potreboval. Odmietnutím sprístupnenia vojenských základní Kolumbia ukázala, že je schopná samostatnej a konštruktívnej bezpečnostnej politiky, ale aké následky bude mať tento jej politický krok, sa ukáže pravdepodobne až pri akejkoľvek novovzniknutej kríze. Hoci sa zdá, že vo vzťahu USA a Kolumbie došlo k ochladeniu, prezident Santos to jednoznačne poprel a dodal, „že dobré vzťahy s Venezuelou a Ekvádorom neznamenajú, že by riskoval zhoršenie vzťahov s USA, ktoré pokladá za spojenca“ (Aronowitz, 2011). Vo vzťahoch k Venezuele to znamenalo „obrat o stoosemdesiat stupňov“, pričom Hugo Chávez práve túto problematiku pokladal za kľúčovú pre štandardizáciu bilaterálnych vzťahov. V oblasti bezpečnostnej politiky sa to prejavilo už v novembri 2010, keď Venezuela vydala Kolumbii tri osoby obvinené z členstva vo FARC, ako aj vydaním Walida Makleda do Venezuely začiatkom roka 2011, pričom kolumbijské úrady uprednostnili Venezuelu pred Spojenými štátmi s odôvodnením, že tá o vydanie požiadala ako prvá. Práve Walid Makled je príkladom spolupráce oboch krajín proti ďalšej bezpečnostnej hrozbe – obchodu s drogami. Cez Venezuelu sa totiž realizuje najväčší objem obchodu s kokaínom na svete, pričom jeho transport do USA sa uskutočňuje cez jej prístavy. Do tejto krajiny sa však dostáva cez spoločné hranice s Kolumbiou. Preto sa obe krajiny dohodli na spoločnej kontrole hraníc územia, ktoré sa nachádza v oblasti dažďových pralesov. Cez tieto hranice sa realizuje až 90% celkového pašovania drog. V minulosti obidve krajiny videli jedna druhú ako bezpečnostnú hrozbu, čo sa zmenilo po normalizácii vzťahov a podpísaní dohody o spolupráci v boji proti FARC a paramilitantným skupinám operujúcim v pohraničných oblastiach. Spolupráca v oblasti bezpečnostnej politiky Južnej Ameriky sa prejavila predovšetkým založením spoločenstva UNASUR, ktorého sú obe krajiny súčasťou a ktorého cieľom je zabezpečiť vojenskú spoluprácu a regionálnu obranu. Kolumbia najskôr pripojenie sa k organizácii odmietla kvôli silným vzťahom s USA, ale nakoniec sa k regionálnej organizácii pripojila, keďže sa jedná o multilaterálnu vojenskú spoluprácu, ktorá jej v prípade potreby dokáže zabezpečiť vojenskú podporu susedných krajín.

V oblasti hospodárskej spolupráce nastal obrovský pokrok už za predchádzajúceho prezidenta, ktorý bol však následne prerušený vyostrením vzťahov medzi krajinami. Dôkazom vzrastajúcej obchodnej výmeny je skutočnosť, že export z Kolumbie do Venezuely vzrástol zo 7,9% v roku 1999 na 17,4% v roku 2007. Po zhoršení vzťahov v roku 2008 nastal pokles kolumbijského exportu z 15,6% v roku 2009 na 3,6% v roku 2010. Pre Kolumbiu sa Venezuela stala jedným z kľúčových importérov jej produktov, čo je možné preukázať tým, že sa stala druhým najväčším obchodným partnerom po USA (Weisbrot; Johnston, 2010). Výsledkom je vzájomná interdependencia oboch krajín v hospodárskej oblasti, na ktorú malo prerušenie obchodu obrovský dopad. Výpadok príjmov, ako aj odbytišťa pre kolumbijské priemyselný výrobky na strane Kolumbie spôsobili problémy s udržateľnosťou hospodárskych ukazovateľov, obzvlášť hospodárskeho rastu. Bojkot kolumbijských tovarov spôsobil nevídané problémy aj na venezuelskej strane. Prejavili sa v prvom rade nedostatkom základných potravín, textilných výrobkov a automobilov. V tomto období sa prejavila aj priepustnosť hraníc oboch štátov, pričom na hraniciach prekvitalo pašovanie predovšetkým nedostatkových tovarov. To sa zmenilo ústretovou politikou nového prezidenta aj v tejto oblasti. Ihneď po jeho nástupe a normalizácii diplomatických, ako aj obchodných vzťahov došlo k obnoveniu obchodných exportno-importných väzieb. Po obnovení hospodárskych vzťahov bolo potrebné vyriešiť splatenie venezuelského dlhu kolumbijským výrobcom, ktorý predstavoval $700 miliónov. Venezuela sa zaviazala tento dlh splatiť v čo najkratšej dobe, a uistila, že posilnenie hospodárskych väzieb bude pokračovať. Tento prísľub sa stal onedlho realitou a už v novembri 2010 došlo k posilneniu hospodárskych vzťahov v Caracase podpísaním hospodárskych dohôd a zároveň k rokovaniu o výstavbe dvoch nových potrubných trás na zemný plyn. Spolupráca v hospodárskej sfére pokračovala aj v nasledujúcom období, čoho dôkazom je podpísanie 16 bilaterálnych kooperačných dohôd v rôznych oblastiach od angažovania sa v oblasti inovácií cez záväzok vytvoriť spoločnú továreň na výrobu generických liečiv až po podporu turizmu, ktoré boli podpísané 12. apríla 2011. Na podporu rozvoja odvetvia turizmu sa vyčlenili nemalé finančné prostriedky a obnovili sa aj zrušené letecké spojenia medzi Bogotou na jednej strana a Caracasom, Maracaibom a Valenciou na strane druhej. Nadviazaním opätovného leteckého spojenia sa krajiny snažia o bilaterálnu podporu turizmu, aj z dôvodu veľkého množstva obyvateľov, ktorí majú dvojaké, venezuelské i kolumbijské, občianstvo. Prepojenosť ekonomík je ešte zvýraznená integráciami regionálneho charakteru, ktoré ešte viac prispeli k vzájomnej závislosti oboch hospodárskych celkov.

Sféra politiky bola všetkými predchádzajúcimi udalosti tiež do značnej miery ovplyvnená. Základom spolupráce v tejto oblasti sa stala Deklarácia z Miraflores, ktorá sumarizuje obsah dohôd v ekonomickej oblasti a potvrdzuje záujmy lídrov oboch krajín stretávať sa pravidelne a udržiavať stálu komunikáciu, medzi pracovnými skupinami pozostávajúcimi zo zástupcov oboch krajín, na rôzne témy. Vlády oboch krajín sa pri tejto príležitosti zaviazali, že ich vedúci predstavitelia sa budú stretávať každé tri mesiace (Advance the relationship..., 2010). Zlepšenie vzájomných vzťahov a nadviazanie dialógu s Venezuelou a Ekvádorom a politické kroky, ku ktorým došlo po zvolení kolumbijského prezidenta Santosa, sa stali podnetom pre zlepšenie vzťahov nielen so susednými krajinami, ale aj so štátmi celého regiónu, špeciálne s adeptami na titul regionálnej veľmoci, Brazíliou a Argentínou, ktoré boli zásadne proti angažovaniu sa USA na juhoamerickom kontinente.

Zahraničná politika Kolumbie dostala nástupom nového lídra nový dynamickejší smer, ktorý krajine môže pomôcť viacerými spôsobmi. Odklon od politiky Uribisma presadzovanej bývalým prezidentom Álvarom Uribem spôsobil, že krajina sa stala menej závislou na globálnom hegemónovi USA v oblasti zahraničnej politiky, ako aj v riešení bezpečnostnej otázky. Zlepšenie vzťahov so susednými krajinami, predovšetkým Venezuelou vyústilo do širokospektrálnej spolupráce. Krajina už nebude osamotená v boji proti pašerákom drog a gerilovým skupinám organizácie FARC, ale bude mať v regióne spojenca, ktorý by jej mohol pomôcť k eliminácii vplyvu geríl v pohraničných oblastiach a vytesniť ich zo všetkých sfér života občanov. Jej posilnenie vzťahov s krajinami regiónu ale neznamená, že v bezpečnostnej rovine sa bude spoliehať len na spoluprácu s regionálnymi hráčmi, ale bude klásť dôraz na udržanie doterajšieho statusu najvernejšieho spojenca USA v rámci Južnej Ameriky, hoci sa jeho vplyv bude snažiť vybalansovať spoluprácou s ostatnými juhoamerickými krajinami. Túto spoluprácu sa bude usilovať rozvíjať najmä na multilaterálnej báze, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou reprezentovaná organizáciou UNASUR orientujúcou sa na oblasť bezpečnosti.

V hospodárskej problematike nenastanú s najväčšou pravdepodobnosťou žiadne väčšie zmeny, ktoré by mohli spoluprácu oboch krajín zásadnejšie ovplyvniť. Pre životaschopnosť oboch ekonomík je ich vzájomná zahraničnoobchodná výmena zásadná a opätovné pozastavenie obchodu by znamenalo úpadok oboch ekonomík do recesie, ktorá by bola zhoršená svetovou finančnou krízou. Krajiny sa budú snažiť postupovať v súlade s kooperačným rámcom zmlúv, ktoré boli v tejto sfére podpísané a ak sa všetko bude vyvíjať v teraz zabehnutých medziach bude možné očakávať len nárast spolupráce pri rôznych rozvojových a investičných projektoch, podpore cestovného ruchu a dokonca aj vedeckej a inovačnej činnosti. Ich spolupráca v hospodárskej oblasti bude isto podporená aj integráciou regionálneho charakteru.

Pokrok, ktorý dosiahla Kolumbia na poli politiky sa premietol aj do zmeny jej statusu na juhoamerickom kontinente. Šikovným politickým manévrovaním sa dostala z regionálnej izolácie a stala sa vhodným partnerom na kooperáciu v ktorejkoľvek oblasti zahraničnej politiky jej juhoamerických partnerov. Ak si krajina zachová obraz štátu vhodného na spoluprácu v regionálnych otázkach, stane sa plnohodnotnou súčasťou kontinentu s prevažne stredoľavou politickou orientáciou, napriek tomu že jej predstavitelia stoja na opačnej strane politického spektra.


Zdroje:

 

http://colareboenglish.wordpress.com


http://colombiareports.com


http://english.eluniversal.com

 

http://ipsnews.net

 

http://poseidon01.ssrn.com

 

http://venezuela-us.org


http://venezuela-us.org


http://www.argentinaindependent.com


http://www.cepr.net


http://www.coha.org


http://www.embavenez.by


http://www.ft.com


http://www.huffingtonpost.com


http://www.minyanville.com


http://www.thedialogue.org


http://www.unsoc.org


http://www2.lse.ac.uk


https://nacla.org


https://nacla.org


 
< Predchádzajúca