Príslušníci americkej a afganskej armády počas spoločnej operácie v Afganistane

Stratégia je základným rámcom, ktorý určuje ciele vojenskej operácie, spôsoby dosiahnutia týchto cieľov a prostriedky, ktoré majú byť na dosiahnutie cieľov použité. Stratégia určuje všetky dôležité elementy vojenskej operácie - veľkosť operácie, štruktúru velenia, zloženie vojenských jednotiek zúčastňujúcich sa operácie, logistické plánovanie ako aj prípadné zapojenie nevojenských prvkov do operácie (civilno-vojenská spolupráca) a mnohé ďalšie. Tvorba a nepretržitá adaptácia stratégie tak, aby slúžila k dosahovaniu stanovených cieľov, je obzvlášť dôležitá v prípade fungovania vojenskej operácie v komplikovanom konflikte, akým je napríklad pôsobenie misie ISAF v rámci NATO v Afganistane. Operácia ISAF je výnimočná pre NATO z viacerých dôvodov: ide o prvú operáciu NATO mimo euroatlantického priestoru, ide o prvú operáciu založenú na uplatnení článku 5, Zmluvy o Severoatlantickej aliancii, ide o doteraz najväčšiu operáciu aliancie a je možné, že v budúcnosti sa stane aj najdlhšie trvajúcou operáciou NATO. Pre alianciu takáto operácia predstavuje okrem veľkej výzvy aj vynikajúcu príležitosť na získanie skúsenosti a seba hodnotenie svojej pripravenosti. Hlavným cieľom práce je poukázať na nedostatky v stratégii NATO v Afganistane, ktoré sa veľkou mierou podieľali na neúspechu operácie ISAF dosiahnuť stanovené ciele. Vzhľadom na aktuálnosť témy a neustále sa meniacu situáciu objektu analýzy je v tejto práci za konečný považovaný stav zo 17.4.2011.

Stratégia

Pre analyzovanie stratégie NATO v Afganistane je dôležité presnejšie vymedziť pojem stratégia. Konceptuálne je možné stratégiu definovať prostredníctvom vzťahu medzi cieľmi, spôsobmi a prostriedkami. Ciele predstavujú želané výsledky. Prostriedky sú zdroje, ktoré sú dostupné na nasledovanie cieľov. „Spôsoby alebo metódy predstavujú to, ako sú organizované alebo používané zdroje na dosahovanie cieľov. S každým z týchto komponentov súvisí určujúca otázka. Čo sa snažíme dosiahnuť? (ciele); S čím sa to snažíme dosiahnuť? (prostriedky); Ako sa to snažíme dosiahnuť? (spôsoby)“ (Cerami, Holcomb, 2001, str. 11). Tento všeobecný koncept môže byť použitý ako základňa pre formuláciu akéhokoľvek typu stratégie – vojenskej, ekonomickej a inej, záležiacej od prvku národnej moci, ktorá je použitá. S týmto všeobecným konceptom stratégie:

Stratégia = Ciele + Spôsoby + Prostriedky

môžeme vyvinúť prístup k vojenskej stratégii. „Ciele“ môžu byť vyjadrené ako vojenské ciele a „Spôsoby“ sa zaoberajú rôznymi metódami aplikovania vojenskej sily. „Prostriedky“ odkazujú na vojenské zdroje (ľudská sila, materiál, financie, sila, logistické prostriedky) nevyhnutné na dokončenie misie. Toto vedie k záveru, že:

Vojenská stratégia = Vojenské ciele + Vojenské strategické koncepty + Vojenské zdroje

Tento konceptuálny prístup je použiteľný na všetkých troch úrovniach vojny: strategickej, operačnej a taktickej. Existujú dve úrovne vojenskej stratégie: operačná stratégia a stratégia rozvoja síl. Operačné stratégie sú založené na existujúcich vojenských schopnostiach a sú využívané ako základňa pre formuláciu špecifických plánov pre akcie z krátkodobého hľadiska. Stratégia rozvoja síl je založená na odhadoch budúcich hrozieb, cieľov a požiadaviek na ozbrojené sily (Cerami, Holcomb, 2001, str. 179). Pri značnom zovšeobecnení je možné stratégiu označiť aj ako plánovanie, koordináciu a všeobecné smerovanie vojenských operácií k splneniu celkových politických a vojenských cieľov. Taktika je potom implementáciou stratégie pomocou krátkodobých rozhodnutí o pohybe a rozmiestnení vojenských jednotiek a využití zbraní na bojovom poli. Clausewitz: „Taktika je umenie používania vojenských jednotiek v boji; stratégia je umením využívania bitiek na vyhratie vojny.“ Rozlíšenie taktiky od stratégie vždy bolo problematické a v súčasnosti to platí ešte výraznejšie, pretože sú na sebe vzájomne veľmi závislé. Stratégia je obmedzená tým, akú taktiku je možné použiť; veľkosť, výcvik a odhodlanie dostupných vojenských síl, prostredie, podnebie, kvalita, charakter a rozmiestnenia nepriateľských síl zasa pri zvažovaní použitia taktiky závisia od analýzy stratégie (Goodman, 1993). Vzťah stratégie a taktiky výstižne popísal plukovník americkej armády Gian Gentile: „..nikdy by sme sa nemali domnievať, že vylepšená taktika, či už v konvenčnom alebo protipovstaleckom boji, môže zachrániť zlú stratégiu alebo politickú líniu“.(Manea, 2010) O tomto vzťahu stratégie a taktiky sa vyjadril aj Sun Tzu: „Stratégia bez taktiky je najpomalšou cestou k víťazstvu. Taktika bez stratégie je výkrikom pred porážkou“ (Berghtold, 2010).

Predpoklady vytvorenia úspešnej stratégie postavil americký vojenský historik Philip A. Crowl na základe správneho zodpovedania piatich zásadných otázok. Prvou a najzákladnejšou otázkou pri tvorbe stratégie je: Čo je cieľom plánovanej vojenskej operácie a akým konkrétnym národným záujmom a cieľom má navrhovaná vojenská operácia slúžiť? (Crowl, 1978, str. 4). Druhá otázka pre stratégov už nezahŕňa samotné rozhodnutie, či ísť alebo ne ísť do vojny, ale zaoberá sa adekvátnymi bojovými metódami v operáciách po tom, ako začne vojna. Po zohľadnení skutočnosti, že národ stojaci za vojenskou operáciou má definované určité racionálne ciele, je dôležité vedieť, či:„Je národná vojenská stratégia uspôsobená na to, aby splnila národné politické ciele?“ Táto formulácia odkazuje na nevyhnutnosť tesného vzťahu medzi politickými cieľmi vedenia vojenskej operácie a vojenskými spôsobmi, použitými na dosiahnutie týchto cieľov (Crowl, 1978, str. 4). Treťou a pravdepodobne najťažšou otázkou, na ktorú musia tvorcovia stratégie zodpovedať je“„Aké sú obmedzenia vojenskej moci?“ Prvým predpokladom pre zodpovednú odpoveď je dôkladné zváženie vlastných zdrojov, vrátane zdrojov spojencov a zdrojov oponenta a jeho spojencov (Crowl, 1978, str. 4). Na odpoveď logicky nadväzuje ďalšia otázka:„Aké sú alternatívy?“ Aké sú alternatívy k vojenskej operácií? Aké sú alternatívne stratégie vojenskej operácie, najmä ak preferovaná stratégia zlyhá? Akým spôsobom môže byť vojenská operácia ukončená s hrdosťou, ak sa víťazstvo stane ťažko dosiahnuteľným?“ Piata otázka znie: „Aká silná je domáca podpora? Podporuje verejnosť a verejná mienka vojnu a vojenskú stratégiu, ktorá je pri nej používaná? Je vojna morálne prijateľná?“ Strategický problém je v podstate problémom intelektuálnym. Predtým, ako môže byť vyriešený, musí byť náležite definovaný a to opäť pomocou zodpovedania vhodne položených otázok: „Čo je cieľom? Aké sú prostriedky na jeho dosiahnutie? Sú ciele dosiahnuteľné? Aké sú náklady? Aké sú prínosy? Aké sú riziká? Aké sú obmedzenia? Ako bude reagovať verejnosť? Sú navrhované akcie morálne odôvodniteľné? Aké sú lekcie z minulých operácii? Ako sa súčasná situácia odlišuje od minulej?“ (Crowl, 1978, str. 5).

V kontexte vojenských operácií je stratégia rámcom pre realizáciu vojenského ťaženia. Vojenské ťaženie je súhrn vojenských opatrení, plánovaných a uskutočňovaných s cieľom dosiahnutia strategického cieľa v danom čase na danom území. Je to dielčí úsek vojny, zahŕňajúci niekoľko vzájomne zladených vojenských operácií spätých jedným strategickým cieľom. Vzhľadom k zloženiu síl, má vojenské ťaženie spravidla charakter spoločného mnohonárodného ťaženia, ktoré je tvorené sériou po sebe idúcich alebo súčasne vedených operácií k splneniu operačného cieľa v danom čase a priestore. (Vejmelka, 2005, str. 290) Plán vojenského ťaženia predstavuje spojenie medzi strategickými cieľmi (stratégiou), stratégiou na úrovni bojiska a detailnými operačnými plánmi. Koncepty predstavené v tomto pláne spájajú viaceré zdanlivo oddelené vojenské (v prípade spoločného plánovania aj civilné) operácie na bojisku a medzi bojiskami pre dosiahnutie strategických cieľov. (Tierney, 1992) Proces plánovania vojenských ťažení je súhrnným výsledkom dvoch špecifických procesov: zámerného plánovania a krízového plánovania. Tieto dva procesy sa v súčasnosti v súvislosti s rozvojom technológií a úrovne operačného umenia čoraz viac prelínajú (Campaign Planning Handbook..., 2008). Výsledkom plánovania mimo obdobia konfliktu sú spoločné operačné plány pre rôzne možnosti nasadenia vojenských síl, v súlade so spoločnými strategickými plánmi alebo rozhodnutiami operačného veliteľa. Mierové plánovanie je proaktívne, preto sa plánovači spoliehajú vo veľkej miere na predpoklady vzhľadom na politické, hospodárske a vojenské znaky prostredia, v ktorom môže byť plán uplatnený. Tieto plány podliehajú rozsiahlemu preverovaniu a koordinácii. Krízové plánovanie je založené na aktuálnych udalostiach. Tak, ako sa vyvíja kríza, domnienky a odhady sú nahrádzané faktami a aktuálnymi skutočnosťami. Mierové plánovanie podporuje krízové plánovanie anticipáciou potenciálnych kríz a vyvíjaním spoločných operačných plánov, ktoré uľahčujú rýchle vybratie spôsobu činnosti (Campaign Planning Handbook..., 2008, str. 2). Spôsob činnosti je variant zvolená v priebehu hodnotenia situácie. Tá povedie alebo prispeje k úspešnému splneniu bojovej úlohy a je podkladom pre podrobné plánovanie. Ak sa aktuálne krízové podmienky veľmi podobajú na dohady v skôr vyvinutom pláne, cyklus rozhodovania vedúci k voľbe ďalšieho spôsobu činnosti musí byť výrazne urýchlený (Campaign Planning Handbook..., 2008, str. 2). Plánovanie vojenského ťaženia nekončí ani po začiatku konfliktu. Plán ťaženia je vyvíjajúcim sa dokumentom, ktorý je založený na mnohých faktoch, ktoré môžu ale nemusia zostať platné. S vývojom ťaženia musia plánovači systematicky vyhodnocovať plán v súlade s aktuálnou situáciou. Ak má byť plán ťaženia užitočný, musí za každých okolností aktualizovaný, doplňovaný o budúce možnosti vývoja, neistoty a príležitosti. Na rozdiel od mierového a krízového plánovania je plánovanie počas konfliktu primárne reaktívne -má skôr operačné ako strategické zameranie a je uskutočňované vo veľmi krátkych časových úsekoch (Campaign Planning Handbook..., 2008, str.3). Navrhovanie a plánovanie vojenského ťaženia je interaktívny proces, ktorý prebieha medzi veliteľom, štábom veliteľstva a podriadenými/podpornými veliteľstvami. Tento proces začína po vytvorení strategického smerovania. Operačný veliteľ využíva svoje chápanie operačného prostredia popri tom, ako štáb systematicky uskutočňuje situačnú analýzu strategického smerovania. Z tohto základu veliteľ odvodzuje misiu a formuluje Veliteľský zámer (commanders Intent), ktorý štáb využíva na vytváranie spôsobov činností a ktoré sú súčasťou veliteľského hodnotenia. Veliteľ potom vyvinie strategický koncept operácii, ktoré zahŕňajú ciele ťaženia a podporné vplyvy, určí sekundárne úlohy, vzťahy v organizácií a štruktúre velenia. Identifikuje požiadavky, splnenie ktorých je nevyhnutné k zachovaniu a podpore existujúcich plánov. Tento postup je zjednodušeným náčrtom procesu, ktorý je dynamický, nelineárny a kriticky dôležitý k úspešnému strategickému plánovaniu (Campaign Planning Handbook..., 2008, str. 4).

Geopolitická situácia Afganistanu

Jedným z kľúčov k pochopeniu dôležitosti Afganistanu, komplexosti prostredia a úlohy, ktorú zohráva v súčasnosti, je analýza jeho geopolitického postavenia. Afganistan sa nachádza v najvýchodnejšej časti Iránskej plošiny a kvôli okrajovému oblúku Himalájí, ktorý prechádza cez jeho územie, je primárnym územím spájajúcim Strednú Áziu, Blízky východ a Indický subkontinent. Historik Arnold Toynbee v súvislosti s historickým významom územia, na ktorom sa Afganistan nachádza, poznamenal, že pri vnímaní rastu civilizácie z centra v Mezopotámii je možné na mape Starého sveta rozoznať dva nodálne štáty, ktoré spájali prvotné civilizácie: Sýriu (spájajúcu civilizácie v Európe, Afrike a Ázii) a Afganistan (považovaný za nodálny bod medzi civilizáciami Indie, Východnej Ázie, Strednej Ázie, Blízkeho východu a prepojením na Európu). Vzhľadom na vzostup globálnej námornej moci význam Afganistanu od stredoveku poklesol a z dôležitého prechodu medzi civilizáciami sa stalo územie, podľa možnosti patriace k zemi nikoho (Tanner, 2002, str. 3).

Mapa Afganistanu znázorňujúca administratívne členenie

Územie moderného Afganistanu je vajcovitého tvaru, v rámci ktorého tvoria štyri významné mestá štvoruholník, ohraničujúci centrálne pohorie Hindukúš. Mesto Herat, ležiace v úrodnej doline, blízko súčasnej hranice s Iránom na západe, Kandahár dobre prístupný z Heratu a cesty z indických horských priesmykov na juhu, Kábul na východe a Mazar-i-Sharif na severe. Súčasné hlavné mesto - Kábul sa nachádza v strede ďalšieho strategického štvoruholníka. Bagram, ležiaci 70 kilometrov na sever, tvorí prvý z bodov tohto štvoruholníka. ďalšie body sú tvorené mestom Bamian, ktoré sa rozprestiera v centre Hindukúšu na západ od Kábulu a je prístupné po vysoko položenej ceste, odkiaľ vedú ďalšie horské cesty na sever a do Heratu. Približne 130 kilometrov na juh od Kábulu na ceste do Kandaháru je Ghazni, bývalé centrum veľkej Afganskej ríše; a pri vstupe do Khyberského priesmyku na ceste do Pešhaváru okolo 130 kilometrov na východ sa nachádza mesto Džalalabád (Tanner, 2002, str. 4).

Mapa znázorňujúca etnické skupiny žijúce v Afganistane

Hranice Afganistanu boli určené európskymi geodetmi na začiatku 19. storočia s cieľom vytvorenia nárazníkového štátu medzi Britskou Indiou a rastúcim vplyvom Ruska v Strednej Ázii. Afganské hranice z tohto dôvodu sledujú na severe rieku Amurdarja a Hari Rud na západe, na hranici s Iránom. Vytýčenie priebehu južnej hranice so súčasným Pakistanom nepredstavovalo žiaden problém, pretože celá oblasť je neúrodná púšť. Na východe britská komisia vedená Sirom Mortimerom Durandom vytvorila líniu, ktorá prechádzala stredom oblastí obývaných paštúnskou etnickou skupinou so zámerom obmedziť politický potenciál Afganistanu a vytvoriť čo najvýhodnejšie terénne postavenie pre britských obrancov v oblasti Rai. Výsledkom bolo, že afganská moderná hranica na východe je zväčša neoznačená na zemi a na vysokých horských hrebeňoch má v podstate len teoretický priebeh. Ďalšou zvláštnosťou územia Afganistanu je úzky výbežok územia na severovýchode krajiny, ktorý vybieha až k čínskym hraniciam. Toto územie bolo nanútené Afganistanu Veľkou Britániou kvôli tomu, aby vtedajšie britské domínium India nehraničilo s Ruskom (Tanner, 2002, str. 6).

Územie Afganistanu má pre región Strednej a Južnej Ázie a pre svetové veľmoci veľký význam. Zanedbanie tohto faktoru bolo jedným z nedostatkov stratégie Spojených štátov a NATO pri uskutočňovaní operácií v Afganistane. Pôsobenie koaličných síl v Afganistane sa od začiatku spájalo so zmiešanými reakciami okolitých štátov, ktoré sa zásahom aliancie cítili dotknuté. Na jednej strane sa všetky susedné štáty nezávisle od seba zhodli na tom, že skončenie vlády režimu Talibanu a ukončenie obdobia občianskych vojen v Afganistane je v ich záujme. Na druhej strane sa ale každý zo štátov v regióne cítil nejakým spôsobom dotknutý prítomnosťou Spojených štátov a NATO.

Obyvateľstvo

Obyvateľstvo Afganistanu bolo v roku 2010 odhadované na takmer 29 miliónov (Afghanistan, 2011). Toto je len približné číslo, nakoľko bolo posledné sčítanie obyvateľstva uskutočnené v roku 1979. (Afghanistan – a Shredded Tapestry, 2001) Situáciu navyše komplikuje to, že väčšina obyvateľstva – okolo 77% žije vo vidieckych oblastiach (Downey, Grubbs, Malloy, 2009). Medzi významné zvláštnosti sociálneho života v Afganistane patrí jeho miestne kmeňové a etnické delenie. Podieľa sa podstatnou mierou na komplikovanosti konfliktu, kvôli ktorému operácia ISAF pôsobí v Afganistane. Primárna vernosť ľudí prináleží vlastnej rodine, dedine, kmeňu alebo etnickej skupine, v miestnom nazývanej qawm. Obyvateľstvo Afganistanu je na lokálnej úrovni rozdelené na nespočetné množstvo qawm (skupín). Pojem qawm je veľmi flexibilný a jeho kontextuálny význam väčšinou závisí od toho, kto sa pýta. Preto môže byť použitý nielen na najmenšie jednotky, ale môže byť rozšírený aj na hlavné etnické skupiny v štáte. (Pozri prílohu č. 5). K najvýznamnejším etnickým skupinám patria Paštúni, Tadžikovia, Hazarovia, Uzbeci, Turkméni a Aimakovia, ale regionálne dôležité úlohy plní aj väčšie množstvo menších etnických skupín (predovšetkým Nuristania a Baluči). Presne vymedzenie hraníc rozšírenia týchto skupín v rámci štátu je takmer nemožné, a to z viacerých dôvodov:

a) Definícia etnickej skupiny je založená na viacerých kritériách, ktoré sú často lokálne špecifické. Kritériá považované v jednom regióne za podstatné, môžu byť v druhom regióne nerelevantné (Barfield, 2010, str.18).

b) Dve skupiny sa v miestnom kontexte môžu vyhlasovať za odlišné (dokonca až nepriateľské), ale na druhej strane prijímajú spoločné etnické označenie na regionálnej alebo národnej úrovni (Barfield, 2010, str.18).

c) Etnické hranice sú ťažko definovateľné. V oblastiach so zmiešaným obyvateľstvom dochádza často k ich prekrývaniu (Barfield, 2010, str.18).

Etnické skupiny v Afganistane môžeme rozdeliť na dva druhy: kmeňové a nekmeňové.

1. Kmene sú typom etnickej skupiny, ktorá definuje svoje členstvo na základe pôvodu po mužskej línií. Najlepším príkladom takejto etnickej skupiny sú Paštúni, so svojou schopnosťou spájať rodokmene pozostávajúce z miliónov ľudí do jednej rodovej vetvy, až k zakladajúcemu predkovi. V prípade, že spoločný predok nie je známy, alebo jeho existencia nie je predpokladaná, je najvyššou úrovňou organizácie súbor klanov, ktoré sa navzájom považujú za príslušné k jednej skupine, ale nie sú schopné dokázať spoločný pôvod. Tento systém, charakteristický pre Uzbekov, Turkménov, Hazarov, Kyrgyzov a Aimakov je do istej miery ľahšie manipulovateľný, pretože je oveľa jednoduchšie zahŕňať alebo odstraňovať klany zo systému. Zatiaľ čo Uzbekovia a Turkméni si zachovávajú detailné rodokmene v rámci svojich vlastných klanov, existuje tendencia, že v priebehu času tieto systémy strácajú svoj genealogický charakter a dedené je len meno klanu (Barfield, 2010, str. 21).

2. Nekmeňové etnické skupiny, na rozdiel od kmeňových, si nerobia nároky na žiadny rodový vzťah medzi svojimi členmi. Perzsky hovoriaci Tadžikovia sú najväčšou z týchto nekmeňových skupín v Afganistane. Sektársky sa najčastejšie zaraďujú k Sunnitom a neodvolávajú sa na spoločný pôvod, ale udržiavajú si spoločnú identitu, založenú prevažne na mieste pobytu. Napriek tomu, že Hazarovia majú vnútornú kmeňovú organizáciu, navonok nie sú definovaní svojim pôvodom, ale spoločnou šíitskou vierou, perzským jazykom a mongolským pôvodom (Barfield, 2010, str. 23).

Etnické skupiny v Afganistane

Paštúni boli dominantnou etnickou skupinou v modernom Afganistane od polovice 18. storočia a v súčasnosti predstavujú okolo štyridsať percent celkového obyvateľstva štátu. Ešte väčší počet Paštúnov sídli na pakistanskej strane hranice, kde sú koncentrovaní v Severozápadnej hraničnej provincii a v severných častiach Balučistánu. Historicky boli Afgánci synonymom pre Paštúnov. Kvôli tomu sa Afganistan označoval aj ako krajina Paštúnov. Skupiny paštúnskeho pôvodu sú tvorené rodokmeňmi, ktoré svoj pôvod odvodzujú od Qais, spoločných predkov všetkých Paštúnov. Tieto rodokmene sa zjednocujú do väčších klanov, ktoré sa zasa združujú do štyroch hlavných skupín (Barfield, 2010, str.22):

1. Chilzaiovia, najväčšia paštúnska skupina v Afganistane - na východe

2. Durrani - na juhu a juhozápade Afganistanu

3. Gurghushtovia – na hraniciach Balučistánu a v regióne Kunaru

Okrem pôvodu sa Paštúni identifikujú dodržiavaním súboru pravidiel Pashtunwali a schopnosťou hovoriť paštúnsky (Map: Afghanistans Ethnic Groups, 2011).

Tadžikovia sa zvyčajne definujú ako nekmeňovo usporiadaní perzsky hovoriaci sunnitskí moslimovia a tvoria okolo tridsať percent obyvateľstva Afganistanu. Zo všetkých etnických skupín v Afganistane majú najmenšiu vnútornú koherenciu. Tradične predstavujú väčšiu časť mestských obyvateľov Kábulu, Heratu a Mazar Sharifu, ale väčšina ich obyvateľstva je rozšírená v horách na severovýchode. Vidiecki Tadžikovia sú farmári, obyvatelia miest sa historicky pokladajú za základ komunity obchodníkov, byrokratov a vzdelaného duchovenstva (Barfield, 2010, str.25).

Hazarovia tvoria okolo pätnásť percent obyvateľstva Afganistanu. Žijú predovšetkým v centrálnej oblasti pohoria Hindukúš, v regióne známom ako Hazaraját. Sú to šiitski moslimovia. Hazarovia boli tradične obeťami predsudkov na základe náboženských a rasových dôvodov: boli systematicky vylučovaní z takmer všetkých vládnych pozícií a možností na vzdelanie Paštúnmi dominovanými vládami. Boli cieľom prenasledovania za vlády Talibanu, avšak na základe ústavy z roku 2004 dosiahli paritu s inými skupinami. (Map:Afghanistans Ethnic Groups, 2011).

Uzbekovia a Turkméni tvoria okolo desať percent obyvateľstva štátu. Sú to sunnitské turecky hovoriace skupiny, ktoré pochádzajú z kmeňových konfederácií, ktoré prišli v niekoľkých vlnách zo Strednej Ázie. Až donedávna bolo turecky hovoriace obyvateľstvo v Afganistane takmer neviditeľnou menšinou. Vo vláde ich reprezentovalo len niekoľko zástupcov a ich jazyky neboli vyučované v školách. Počas obdobia Sovietskej vojny a obdobia občianskej vojny získali značnú autonómiu a stali sa významnou silou na severe štátu (Barfield, 2010, str.27).

Kyrgyzi sú nomádske turkické kmene, príbuzné s Uzbekmi, hovoriace etnickými turkickými jazykmi a paštúnčinou. V prevažnej miere sú to pastieri, ktorí žijú v jurtách alebo stanoch a vyznávajú sunnitský islam. Turkméni žijú na severnej hranici Afganistanu s Turkmenistanom a do tejto oblasti migrovali na konci 19.storočia po príchode Rusov. Kyrgyzi žijú vo vysokej nadmorskej výške na severovýchodnom výbežku Afganistanu, ktorý hraničí s Pakistanom, Čínou a Tadžikistanom. Väčšina Kyrgyzov opustila Afganistan počas Sovietskej okupácie a odišla do Pakistanu. (Map: Afghanistans Ethnic Groups, ₂₀₁₁₎

Aimakovia, kmeňovo organizovaní sunnitskí moslimovia predstavujú najmenšiu z regionálne dôležitých skupín, pravdepodobne polovičnej veľkosti ako susediaci Turkméni a Uzbekovia. Historicky okupovali horské oblasti na východ od Heratu a na západ od Hazarajatu. Aimakovia počas vojen organizovaných kábulskou vládou v 19. storočí veľmi trpeli a mnoho z nich bolo násilne presídlených do častí severného Afganistanu. (Barfield, 2010, str.28)

Zvyšné etnické skupiny Afganistanu sú pomerne rôznorodé a predstavujú menej ako tri percentá obyvateľstva štátu. Tieto skupiny majú jednotlivo veľkosť približne od stotisíc do dvestotisíc príslušníkov. Patria medzi ne Nuristánci, Kizbalaši, Balúči a Pamírski Tadžikovia.

Etnický a lokálny konflikt v Afganistane

Konflikt zasahuje väčšinu Afgancov hlboko na miestnej i osobnej úrovni. Nesúvisí len s civilnými otázkami, ktoré môžu byť vyriešené prostredníctvom polície, systému súdov, alebo armády (čo sa týka napríklad povstalectva), ale je zmesou prvkov, ktorej musia Afganci čeliť. Ich chápanie konfliktu nie je obmedzené len na civilné obete vojny a samovražedné útoky. Lokálny konflikt je vysoko sezónny a spojený s kľúčovými otázkami, dotýkajúcimi sa prežitia väčšiny Afgancov - predovšetkým pôdy a vody. Okrem pôdy a vody existujú tiež významné konflikty kvôli dlhom a finančným otázkam, sobášom, rozvodom a domácemu násiliu. Z toho vyplýva, že lokálny konflikt je intenzívne napojený na širokú škálu sociálnych, kultúrnych, hospodárskych a bezpečnostných faktorov a vytvára komplexné vzťahy, ktoré v niektorých prípadoch prekračujú provinčné, národné alebo regionálne hranice. Z toho vyplýva, že na odstránenie príčin lokálnych konfliktov, predovšetkým tých, ktoré ohrozujú prežitie miestnych komunít, je potrebný viacúrovňový prístup. Výsledkom riešenia lokálnych konfliktov môže byť upokojenie situácie na lokálnej úrovni a tým zníženie potenciálu k prepuknutiu rozsiahlejšieho konfliktu. (Dennys, Zaman, 2009) Lokálne konflikty sú jedným z faktorov, ktoré prispievajú k podpore povstaleckých hnutí. Na druhej strane môžu miestne komunity a kmene pôsobiť aj ako významný stabilizačný faktor. Na vidieku žijúci Paštúni majú veľmi dobre vyvinuté metódy na riešenie konfliktov, predovšetkým pomocou mediácie na zasadaniach rád nazývaných jirga (A study of pashtun tribes, 2009). Podobné rady na riešenie lokálnych konfliktov vytvárajú aj nepaštúnske kmene na území Afganistanu a nazývajú sa shura (Wardak, 2002, str. 4).

Logistika

Afganistan je štátom bez prístupu k moru, čo má veľký vplyv na stratégiu akejkoľvek vojenskej/civilnej operácie v tejto krajine. Ako hovorí zaužívané vojenské príslovie: „Amatéri hovoria o stratégii, profesionáli hovoria o logistike.“ Príkladom súčasných logistických požiadaviek pre udržanie operácie je vytvorenie základne Camp Rhino neďaleko Kandaháru na začiatku operácie Enduring Freedom. Viac ako tisíc príslušníkov námornej pechoty Spojených štátov sa po dosiahnutí Severoarabského mora ich materskou flotilou presunulo jedným „650 kilometrovým skokom“ vrtuľníkmi ponad územie Pakistanu na miesto základne. (Peck, 2002)

Ako ďalší dobrý príklad komplexnosti logistického zabezpečenia vojenskej operácie slúži opis pôsobenia podporného práporu pri zaisťovaní zásobovania 10. divízie armády Spojených štátov nadporučíčkou Mary Blanchfieldovou: „Najdôležitejšie zásoby boli do Afganistanu zasielané zo Spojených štátov na letisko v Kandaháre cez Nemecko. Menej dôležité zásoby boli dopravované loďou do prístavu Karáčí v Pakistane. Dôležitosť jednotlivých položiek ovplyvňovala spôsob leteckej prepravy – vojenským alebo civilným letectvom. Vojenské letectvo bolo pomalšie, kvôli „zápcham“ na transferovom letisku v Manase, v Kyrgyzstane. Vojenské lietadlá lietali do Manasu, ale kvôli menšiemu počtu leteckých prípojov na Kandahárske letisko sa zásoby hromadili a zdržiavali v Manase. Potraviny a ďalšie menej dôležité zásoby - boli dopravované loďou v kontajneroch do prístavu v Karáčí, ktorý fungoval aj ako transferový sklad, pretože aj tu dochádzalo k hromadeniu kontajnerov a oneskorovaniu dodávok, kvôli nedostatku miestnych nákladných áut. Pohonné hmoty boli dopravované z rafinérií neďaleko Karáčí pomocou lokálnych nákladných áut, pozemnou cestou na Kandahárske letisko (Blanchfield, 2005).

Povstalecké skupiny v Afganistane

Povstalectvo v Afganistane zahŕňa kombináciu miestnych skupín a zahraničnej podpory. Miestne afganské skupiny získali a úspešne využívajú externú pomoc od globálnych džihádistických sietí, vrátane skupín so silnou základňou v Pakistane (napríklad ál-Kájda). Taktiež získali podporu od niektorých jednotlivcov v Pakistanskej vláde, ako aj od miestnych kmeňov, kriminálnych organizácii a milícii v Pakistane a Afganistane. Táto pomoc umožňuje povstaleckým skupinám prispôsobovať svoju taktiku, techniky a procedúry k neustále meniacej sa situácii. Povstalectvo v Afganistane je založené na aktivite šiestich hlavných skupín povstalcov: Taliban, Hezb-i-Islami, sieť Haqqani, zahraniční bojovníci: predovšetkým Arabi a obyvatelia stredoázijských štátov, kmene usadené v Pakistane a Afganistane a zločinecké siete. Existujú dôkazy o koordinácii medzi týmito skupinami na taktickej, operačnej a strategickej úrovni – vrátane niekoľkých šúr (rada starších) schádzajúcich sa v Pakistane. (Jones, 2008, str. 26) Povstalectvo samo o sebe nie je v Afganistane novým javom a jeho vývoj je možné sledovať v moderných dejinách Afganistanu od 70-tych rokov 20.storočia. V roku 1973 zosadením nevlastného brata, kráľa Zahira Šáha Mohammedom Daoudom padla kráľovská dynastia, a Afganistan bol vyhlásený za republiku. Mohammed Daoud sa stal prezidentom. Zakázal monarchiu a Zahira Šáha vyhostil do exilu v Ríme. V roku 1978 Dauda počas marxistického puču zavraždili. Nahradil ho Nur Mohammad Taraki. Počas ďalších troch desaťročí prežil Afganistan minimálne štyri veľké povstalecké hnutia (Jones, 2008, str. 26):

1. povstanie mudžahedínov proti Sovietskemu zväzu (1979-1994)

2. nástup Talibanu k moci (1994-2001)

3. zvrhnutie Talibanu podporované Spojenými štátmi a ich spojencami (2001-2002)

4. návrat Talibanu (2002 – až do súčasnosti)

Taliban

Samotný Taliban sa v rôznorodej spleti rivalských hnutí v Afganistane objavil na konci roku 1994 na juhu štátu, kedy hnutie najprv obsadilo Kandahár a okolité provincie. Jeho vodcovia prevzali svoje pomenovanie zo slova talib (arabského slova označujúceho študenta Islamu). Množstvo z členov tohto hnutia bolo regrutovaných z madrassas (Islamských teologických škôl), ktoré boli vytvorené v afganských utečeneckých táboroch na severovýchode Pakistanu počas 80-tych rokov.

Vedenie Talibanu, na čele s Mullahom Omarom sa prezentovalo ako očistná sila, ktorá zbaví krajinu frakcionalizmu, korupcie a násilia, ktoré prevládali v období po odchode vojsk Sovietskeho zväzu v roku 1989. Taliban si od začiatku svojej existencie získal masovú podporu obyvateľstva a do februára 1995 sa mu podarilo obsadiť deväť z trinástich afganských provincii. Hnutie získalo silnú podporu aj od pakistanskej spravodajskej služby ISI. V roku 1996 Taliban obsadil Kábul a v roku 1998 mestá Mazar Sharif, Kunduz a Taloqan na severe. Do roku 2001 kontroloval Taliban prakticky celé územie Afganistanu, s výnimkou Panšírskeho údolia na severovýchode od Kábulu, kam sa stiahol Ahmed Shah Massoud a jeho Severná Aliancia. Taliban po nástupe k moci nastolil represívnu verziu islamského práva šária, čo znamenalo zákaz hudby, slobody tlače a zákaz vzdelania a práce pre ženy. Krajina Afganistanu sa stala útočiskom pre rôzne teroristické skupiny, ako napríklad sieť ál-Kájda (Jones, 2008, str. 28). Mullah Mohammed Omar, de facto hlava štátu počas režimu hnutia Taliban je podľa predpokladov stále nažive a hnutie vedie z Pakistanu (Joscelyn, Roggio, 2010). V Afganistane sa Taliban geograficky zameriava predovšetkým na „duchovný domov“ v Kandaháre, ale podľa správ udržiavajú tieňovú správu vo väčšine afganských provinciách (Dale,2011). Zjavným účelom tieňových vlád je prehĺbenie kontroly nad miestnym obyvateľstvom a z časti poskytovanie základných služieb, ako poskytovanie „rýchlej spravodlivosti“ a využívaním nespokojnosti obyvateľstva so súčasnou afganskou vládou (McChrystal, 2009).

Sieť Haqqani

Sieť Haqqani je úzko spojená s Talibanom a jeho vedením, ale tiež si zachováva samostatnú identitu a organizačnú kohéziu. Sieť Haqqani bola dlho vedená Jalaluddinom Haqqanim, ktorý bojoval ako vodca mudžahedínov proti sovietskym vojskám za významnej pomoci americkej spravodajskej služby CIA a pakistanskej ISI.

Po tom, ako sa Taliban dostal k moci, vstúpil Haqqani do vlády ako minister, ale zachoval si aj svoju samostatnú mocenskú základňu v jeho domovskom okrese Zadran na východ od Kábulu. Podľa informácií sieť Haqqani využíva ako základňu pre svoje operácie Severný Waziristan, časti Pakistanských federálne spravovaných kmeňových území na hranici s Afganistanom. Sieť Haqqani sa geograficky zameriava predovšetkým na východné provincie Paktia, Paktika a Khowst. Sieť Haqqani bola schopná využiť tieto územia na útoky v snahe preniknúť do oblasti mesta Kábul. Podľa správ spravodajských služieb má sieť Haqqani bližšie vzťahy s teroristickou sieťou ál-Kájda ako ostatné hlavné povstalecké skupiny v Afganistane (Dale, 2011).

Hezb-i-Islami

Treťou hlavnou afganskou povstaleckou skupinou Hezb-e Islami Gulbuddin, pomenovaná po svojom vodcovi Gulbuddinovi Hekmetyarovi, ktorý viedol mudžahedínov proti Sovietom. V tom čase získala organizácia Hezb-e Islami významnú pomoc od vlády Spojených štátov, ktorá ich pravdepodobne považovala za kľúčového spojenca. Hekmetyar bol dvakrát premiérom počas občianskej vojny na začiatku 90-tych rokov, a po tom, ako sa dostal k moci Taliban utiekol do Iránu. Podobne ako ostatné skupiny má skupina Hezb-i-Islami útočisko za hranicou Afganistanu v Pakistane. Hlavným geografické zameranie skupiny je na severovýchode v provinciách Nangarhar, Kunar a Nuristan. Na rozdiel od Talibanu a siete Haqqani si Hezb-i-Islami udržiava politické krídlo zahŕňajúce niektorých úradníkov v afganskej vláde. Hezb-i- Islami sa prikláňa k využitiu príležitostí na zmierenie, vrátane predloženia 15-bodového mierového návrhu afganskej vláde. Vzťahy medzi Hezb-i-Islami a Talibanom sú niekedy poznačené vzájomnými bojmi, ako napríklad na severovýchode Afganistanu (Dale, 2011).

Nevyhnutné faktory pri tvorbe stratégie NATO

Počas posledných troch desaťročí bol Afganistan miestom neustálych, vzájomne na seba nadväzujúcich vojen. Doterajšie konflikty v Afganistane popisuje J. Samadey ako komplex národno-oslobodeneckých, náboženských, etnických alebo kmeňových vojen, občianskej vojny a medzištátnej vojny (Samadey, 2010).

Kvôli zaisteniu splnenia cieľov misie ISAF musia politickí lídri aliancie a vojenskí velitelia na všetkých úrovniach dávať dôraz nielen na sledovanie všetkých špecifík Afganistanu, ale aj na faktory, ktoré ovplyvňujú jeho aktuálnu situáciu.Informácie obsiahnuté v tejto kapitole slúžia predovšetkým na vyobrazenie základných podmienok, s ktorými musí stratégia NATO v operácii ISAF bezpodmienečne počítať. Sú to: geografická zložitosť a geopolitické charakteristiky územia Afganistanu, logistické problémy so zásobovaním misie, etnické zloženie obyvateľstva a história medzi etnických vzťahov, hospodárska situácia štátu, charakter povstaleckých skupín.

Zložitosť jednotlivých faktorov, ktorá je pre „cudzinca“, neznalého miestnych pomerov ťažko postihnuteľná je možné demonštrovať na nasledovnej skúsenosti jedného z rekonštrukčných tímov armády Spojených štátov v Afganistane: „Po tom, ako sa členovia tohto tímu dozvedeli, že ženy v miestnej dedine strávili denne viac ako hodinu tým, že chodili po vodu do vzdialenej studne, zariadili vrt novej studne priamo v dedine. Dedinské ženy krátko po odchode rekonštrukčného tímu studňu zničili, pretože denná chôdza po vodu bola ich jedinou príležitosťou na sociálnu interakciu s ostatnými ženami v dedine a jedinou príležitosťou, kedy mohli opustiť svoje obydlia“ (Jones, 2010). Neznalost' miestnych podmienok v tomto pripade skončila relatívne malou škodou. V prípade zanedbávania týchto faktorov na úrovni stratégie sú následky ovel'a vážnejšie a stratégiu napriek dobrým úmyslom jej tvorcov odsudzujú na neúspech.

Pokračovanie druhej časti >

Pokračovanie tretej časti >