A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes31
mod_vvisit_counterVčera37
mod_vvisit_counterTento týždeň31
mod_vvisit_counterTento mesiac864

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Stratégia NATO v Afganistane III.
Napísal: Lukáš MORAVČÍK   
Štvrtok, 27.októbra 2011 - 22:26 hod.

 

Pre účely tejto práce je za aktuálnu stratégiu považovaný strategický rámec vytvorený veliteľom misie ISAF, generálom Davidom Petraeusom, ktorý bol do čela misie vymenovaný v júli 2010. Pri vyberaní nového veliteľa misie ISAF, ktorý by nahradil odchádzajúceho generála McChrystala, boli najsilnejšími favoritmi generáli armády Spojených štátov James N. Mattis a David Petraeus (Schneider, 2010). Nakoniec vo výbere zvíťazil generál Petraeus, a generál Mattis nahradil generála Petraeusa na poste náčelníka Centrálneho veliteľstva armády Spojených štátov – veliteľstva regionálne zodpovedného za Afganistan, Pakistan, Strednú Áziu, Arabský polostrov a časti Afriky. Pri výbere generála Petraeusa zohrali veľkú úlohu jeho skúsenosti z Iraku, ktoré majú veľa spoločného s konfliktom v Afganistane. Generál Petraeus je považovaný za tvorcu (zorganizoval a viedol pracovný kolektív autorov) moderného manuálu protipovstaleckého boja armády Spojených štátov (FM-3-24), ktorý otestoval v Iraku ako veliteľ mnohonárodných síl od januára 2007 do septembra 2008 (General David H. Petraeus, 2011)

Ako veliteľ ISAF-u generál Petraeus pokračuje vo svojej doterajšej strategickej línii založenej na protipovstaleckom boji, ochrane obyvateľstva a čo najrýchlejšom presune zodpovednosti do rúk miestnych obyvateľov. Jeho akcie naznačujú, že si je úplne vedomý toho, že nie je možné porovnávať situáciu v Iraku so situáciou v Afganistane a že v Afganistane je potrebné používať odlišné prostriedky. Stratégia generála Petraeusa v Afganistane, ktorá býva zjednodušene označovaná ako stratégia Anakondy nepredstavuje významný odklon od stratégie jeho predchodcu, generála McChrystala a je naďalej zameraná na protipovstalecký boj. Hlavnou zmenou stratégie generála Petraeusa bolo zintenzívnenie každého prvku komplexnej vojensko-civilnej protipovstaleckej kampane: od kinetických operácií, cez snahy o stabilizáciu politickej situácie, obnovu krajiny až po medzinárodnú spoluprácu (Ricks, 2010). Stratégia NATO generála Petraeusa má slúžiť splneniu niekoľkých politických cieľov aliancie a na základe mandátu OSN aj medzinárodného spoločenstva. Primárnym politickým cieľom je napomôcť vzniku Afganistanu ako nezávislého aktéra medzinárodných vzťahov schopného prebrať zodpovednosť za svoju zvrchovanosť a schopného postarať sa o svojich obyvateľov. V rámci tohto cieľa sa aliancia snaží o posilnenie Afganských národných bezpečnostných síl a správneho a administratívneho systému Afganistanu tak aby bol schopný sa o svoju zvrchovanosť samostatne postarať (Our Mission in Afghanistan...,2011). Ďalším a pravdepodobne najdôležitejším cieľom aliancie je zabezpečenie odchodu Aliancie z Afganistanu takým spôsobom, aby nebol narušený obraz aliancie ako zodpovednej medzinárodnej organizácie. Stratégia generála Petraeusa je postavená na dvoch kľúčových dokumentoch, ktoré určujú spôsob uskutočňovania operácií misie a jej hlavné ciele (Ricks, 2010). Prvým je štatút misie ISAF, ktorý určuje, že jediným suverénom na území štátu Afganistan je afganská vláda a misia ISAF jej má všemožne pomáhať pri udržiavaní tejto suverenity. Hlavnými cieľmi misie ISAF sú podľa štatútu:

a) Vytváranie bezpečného a stabilného prostredia – kde patria bezpečnostné a stabilizačné operácie vojenských jednotiek zúčastnených na operácií ISAF, výcvik Afganských národných bezpečnostných síl a dodávanie potrebného vybavenia pre zabezpečenie samostatnosti Afganistanu v sektore bezpečnosti.

b) Obnova štátu a zabezpečenie jeho trvalo udržateľného rozvoja – kde patrí činnosť provinčných rekonštrukčných tímov, darcovské aktivity členských štátov NATO a humanitárna pomoc

c) Posilňovanie zodpovednej a transparentnej štátnej správy a administratívy, posilňovanie vlády zákona a podporovania ochrany ľudských práv – kam patrí činnosť civilnej zložky provinčných rekonštrukčných tímov, pôsobenie čelných vojenských predstaviteľov misie ISAF a politických predstaviteľov aliancie NATO. (ISAF Mission Statement, 2010)

 

Druhým dôležitým dokumentom sú Inštrukcie veliteľa misie ISAF k protipovstaleckému boju (COMISAF Counterinsurgency Guidance). Tento dokument zdôrazňuje význam, aký generál Petraeus prisudzuje celej myšlienke protipovstaleckého boja. Podľa týchto inštrukcií, ktoré vydal generál Petraeus ako jeden z prvých riadiacich dokumentov po tom, ako sa ujal velenia, je najdôležitejšou úlohou každého člena operácie ISAF starať sa o bezpečnosť miestneho obyvateľstva a snažiť sa mu všemožne pomáhať. Generál Petraeus tiež výrazne upozornil, že rozhodujúcim priestorom pre konečný úspech je ľudská sféra a ľudia musia preto logicky byť gravitačným centrom operácie. Podľa generála Petraeusa jedine poskytnutím bezpečnosti a získaním si dôvery miestneho obyvateľstva môže nakoniec zvíťaziť afganská vláda a operácia ISAF. Členom operácie preto v dokumente (COMISAF Counterinsurgency Guidance) generál Petraeus odporúča aby žili a čo najviac času trávili v blízkosti obyvateľstva a svoje základne umiestňovali čo najbližšie k miestnemu obyvateľstvu, ktorému má misia slúžiť (COMISAF Counterinsurgency Guidance, 2010).

Na základe našej analýzy stratégie generála Petraeusa členíme jej komponenty nasledovne:

1. Ochrana obyvateľstva

2. Prenos zodpovednosti

3. Rekonštrukcia a rozvoj

4. Zlepšovanie regionálnej spolupráce

 

Ochrana obyvateľstva

Podľa vyhlásení a činnosti aliancie je afganské obyvateľstvo v centre pozornosti misie NATO-ISAF v Afganistane, v čom sa generál Petraeus snažil nadviazať na základné prvky stratégie jeho predchodcov, predovšetkým generála McChrystala (ISAF Mission in Afghanistan, 2011). NATO-ISAF neustále prehodnocuje spôsob, akým uskutočňuje vojenské operácie s cieľom zabrániť civilným obetiam do maximálnej možnej miery. V tomto ohľade boli podniknuté veliteľmi operácie ISAF mnohé opatrenia, ktoré zahŕňajú vydanie a revidovanie taktickej smernice od júna 2007, ktorá upravuje pravidlá nasadenia síl tak, aby boli minimalizované škody miestnemu obyvateľstvu a vytvorenie post-operačného núdzového humanitárneho fondu (POERF) v roku 2006 s cieľom poskytovať rýchlu humanitárnu pomoc miestnemu obyvateľstvu postihnutému vojenskými operáciami ISAF. Táto pomoc zahŕňa poskytovanie jedla, príbytkov a zdravotnej starostlivosti, ako aj opravy poškodených budov a kľúčovej infraštruktúry. Pomoc je členmi ISAF poskytovaná na krátkodobej báze a zodpovednosť je postupne prenášaná na civilných aktérov tak, ako to okolnosti dovolia. (ISAF mission in Afghanistan, 2011) Ochrana obyvateľstva z pohľadu operácie ISAF zahŕňa predovšetkým priame stabilizačné operácie uskutočňované jednotkami NATO. Tieto operácie sú buď kinetické – to znamená s použitím vojenskej sily (reakciou na aktivitu povstalcov alebo ) a nekinetické – operácie bez použitia vojenskej sily, ktoré budujú dôveru u miestneho obyvateľstva. Kinetická časť operácií zahŕňa napríklad protiteroristické operácie. V tejto oblasti dosahuje koncepcia generála Petraeusa viditeľné výsledky. Počas 90 dní od jeho nastúpenia do čela operácie ISAF špeciálne sily zúčastnené v operácií ISAF uskutočnili 2795 kinetických operácií, zajali alebo usmrtili 285 veliteľov povstalcov, zajali 2084 povstalcov a zabili ich 889 (Ricks, 2010). Problémom týchto oficiálnych údajov o pokroku v boji proti povstalcom je, že nevypovedajú presne o dopade, aký budú tieto aktivity mať. Vyšší počet zabitých a zajatých povstalcov neznamená automaticky, že koalícia v Afganistane vyhráva. Otázne tiež je, nakoľko sú tieto štatistiky správne a dôveryhodné. Afganská mimovládna organizácia Afghan Rights Monitor viackrát upozornila na to, že pri vojenských akciách NATO sú obete často označované za povstalcov, aj v prípade, že išlo o neozbrojených civilistov (ARM Annual Report..., 2010, str.13). Zvýšený počet civilných obetí, ktorých skutočný počet je dodatočne v oficiálnych štatistikách krytý zamieňaním civilistov za povstalcov bol možný aj vďaka zmierneniu obmedzení na používanie fyzickej sily, ktoré boli platné za pôsobenia generála McChrystala. Petraeus zmiernil obmedzenia dané McChrystalom na používanie delostrelectva, ničenie majetku miestnych obyvateľov a na agresívnu sebaobranu v prípade útoku na koaličné sily. Masívne sa zvýšil počet leteckých útokov, ktorých počet len v období od júla do novembra 2010 dosiahol 3450 (Ricks, 2010). Zintenzívnenie kinetických operácií bolo na jeseň minulého roku sprevádzané takmer zdvojnásobením leteckých útokov od leta 2010 a v novembri vyslaním a nasadením prvej tankovej roty, čo bolo vôbec prvé použitie tankov v Afganistane od začiatku operácií v roku 2001 (Afghan surge backed...,2010), Cieľom zintenzívnenia kinetických operácií má byť predovšetkým spôsobenie ťažkých škôd Talibanu tak, aby boli jeho predstavitelia viac náchylní sadnúť si za rokovací stôl (Ricks, 2010). Napriek tomu, že výsledky kinetických operácií môžu z krátkodobého hľadiska oslabovať povstalcov, z dlhodobého hľadiska je ich dopad veľmi ťažko určiteľný – predovšetkým kvôli nepredvídateľným reakciám hnutia Taliban na jednej strane a miestneho obyvateľstva na druhej strane.

 

Zabíjanie a zadržiavanie nie sú jedinými komponentmi kinetickej časti operácií. Od júla do septembra 2010 špeciálne jednotky ISAF uskutočnili 1823 nekinetických operácií zameraných na obyvateľstvo. Petraeusova komplexná protipovstalecká stratégia jasne hovorí o tom, že protiteroristické a na obyvateľstvo zamerané operácie musia byť sprevádzané operáciami konvenčných síl zameranými na vyčistenie/udržanie/rekonštrukciu povstaleckých pozícií; výcvikom afganských jednotiek a miestnymi bezpečnostnými iniciatívami (Ricks, 2010). V rámci týchto iniciatív má veľký význam program Afganskej miestnej polície, ktorú prijal prezident Hamid Karzai v lete 2010 na základe požiadaviek generála Petraeusa (Afghan Local Police Approved..., 2010). Dlhodobý dopad tejto iniciatívy je ešte otázny, ale prvotné výsledky sú priaznivé a program sa blíži k cieľu 20 tisíc regrútov. Pre program Afganskej miestnej polície bolo identifikovaných 70 lokácií vo východnom a strednom Afganistane s cieľom zvýšiť tento počet na 80, pričom na každej z nich je umiestnených 250 - 350 príslušníkov. Za Afganskú miestnu políciu je zodpovedné Afganské ministerstvo vnútra a pri výcviku im asistujú tímy špeciálnych jednotiek Spojených štátov. Generál Petraeus túto iniciatívu považuje za úspešnú a vyjadril sa o tom, že by sa mohla rozrásť na 50 tisíc príslušníkov a na celkový počet 110 okresov. Pri hodnotení tejto iniciatívy je možné nájsť dobre fungujúce príklady, ale aj oblasti, kde boli s implementáciou tejto iniciatívy problémy. Podľa vyjadrení generála Petraeusa v niektorých prípadoch došlo k obráteniu vidieckych komunít od aktívnych podporovateľov Talibanu k ich odporcom a naopak, napríklad v okrese Shindad v provincii západný Herat boli podľa predstaviteľov miestnej vlády kvôli nedodržaniu správneho postupu vybratí medzi príslušníkov tejto iniciatívy ľudia s kriminálnym pozadím. (Radin, 2011). V roku 2011 chce generál Petraeus pri uskutočňovaní operácií misie ISAF podľa vlastných slov nadviazať na pomerne úspešný rok 2010, kedy sa napriek zvýšeniu počtu príslušníkov misie ISAF o takmer 100 000, znížil počet civilných obetí spôsobených akciami ISAF o takmer 20 percent. Generál Petraeus tiež povedal, že napriek zníženiu počtu obetí nie je situácia stále uspokojivá a je neustále potrebné vyvíjať operačné postupy tak, aby sa darilo takýmto obetiam čo najviac predchádzať, pretože pôsobením škôd miestnemu obyvateľstvu Aliancia nikdy nezvíťazí v protipovstaleckom boji. (Parrish, 2011) Neutralizácia povstaleckých a teroristických sietí jepriamo napojená aj na programy obmedzujúce príjem týchto sietí, ktoré sú väčšinou založené na kriminalite, produkcii drog alebo daroch zo zahraničia. Evidentné spojenie medzi produkciou drog a povstalectvom v niektorých častiach štátu donútili NATO-ISAF k tomu, aby zvýšila podporu protidrogových programov afganskej vlády. Priama podpora predovšetkým zahŕňa: zdieľanie informácií; výcvik Afganských protidrogových síl, poskytovanie logistickej podpory pre programy alternatívneho zaobstarávania si živobytia, ako aj poskytovanie podpory Afganským národným bezpečnostným silám pri protidrogových operáciách. Od stretnutia ministrov obrany štátov NATO v Bukurešti v októbri 2008, po žiadosti afganskej vlády, podpora ISAF podmienečne zahŕňa ničenie zariadení používaných na spracovávanie narkotík ako aj akcie proti producentom narkotík - ak sa dokáže priame spojenie s povstalectvom. Podpora Pakistanu a spolupráca s NATO-ISAF a Afganskými silami je naďalej veľmi významná k úspechu misie. Vojenská koordinácia je primárne zabezpečovaná Tripartitnou komisiou, ktorá pozostáva z vrcholných vojenských predstaviteľov zo všetkých troch strán a zameriava sa na zdieľanie informácií, hraničnú bezpečnosť, pôsobenie proti improvizovaným výbušným zariadeniam (IED) a iniciatívam informačných operácií. (ISAF mission in Afghanistan 2011) Súčasťou ochrany obyvateľstva a ničenia teroristických a povstaleckých sietí je aj proces reintegrácie bývalých povstaleckých bojovníkov. Túto činnosť organizuje na jednej strane Asistenčná misia OSN v Afganistane UNAMA, kde je reintegrácia zahrnutá do programu odzbrojenia, demobilizácie a reintegrácie a mimovládne organizácie, ktoré sa zaoberajú niektorými čiastkovými aspektmi reintegrácie alebo pôsobia len v niektorých regiónoch. Komplexnejšie je reintegrácia riadená za pomoci misie ISAF. V súlade s konceptom presúvania čo najväčšej miery zodpovednosti na afganské štátne orgány bol za pomoci ISAF vytvorený v roku 2010 Afganský mierový a reintegračný program. Za pomoci Vysokej mierovej rady, ktorá pomáha prezidentovi Afganistanu s implementáciou tohto programu. Pre Petraeusa je Afgancami vedený program reintegrácie uzmieriteľných povstalcov dôležitým prvkom ochrany obyvateľstva. Tieto snahy sú podľa Petraeusa súčasťou komplexného civilno-vojenského prístupu, v ktorom ISAF zabezpečuje koordináciu s medzinárodnými organizáciami, diplomatickými misiami v Afganistane, afganskou vládou a bezpečnostnými silami.

 

V marci 2011 bolo podľa Petraeusa oficiálne integrovaných okolo 700 bývalých talibanských bojovníkov, pričom ďalších 2 tisíc bolo v rôznych fázach reintegračného procesu. (Parrish, 2011) Reintegračné snahy v Afganistane sa zameriavajú na vrchných afganských povstaleckých lídrov, ktorí sa väčšinou schovávajú v Pakistane a riadia operácie prostredníctvom mobilných telefónov. Reintegrácia sa týka tých, čo sa nachádzajú v Afganistane – povstaleckých vodcov strednej úrovne, vrátane tieňových provinčných guvernérov. Procesu reintegrácie napomáhajú aj správy o tom, že Taliban je ochotný dohodnúť sa, o čom by mali napovedať vyjednávania medzi afganskou vládou a Talibanom. Špekulácie o vyjednávaniach vniesli pochybovanie u povstalcov nižších úrovní, ktorí teraz rozmýšľajú o tom, aký zmysel má pre nich naďalej pokračovať v bojoch, keď vrchní velitelia odchádzajú. Získavanie týchto dôležitých informácií o aktivitách Talibanu bolo možné len vďaka zvýšeniu intenzity spravodajských aktivít, čo je ďalšou oblasťou dôrazu stratégie generála Petraeusa. (Ricks, 2010) Spravodajské operácie sú základom stratégie protipovstaleckého boja, pretože nepriateľ v povstalectve je neznámy a veľmi pravdepodobne nerozoznateľný od bežného obyvateľstva. (Perry, Gordon, 2008) Niektoré z týchto spravodajských iniciatív boli iniciované už za veliteľa McChrystala, zatiaľ čo Petraeus bol veliteľom Centrálneho veliteľstva armády Spojených štátov (CENTCOM). Tieto snahy zahŕňali zvýšenie počtu spravodajcov na veliteľstve o ďalších 2 tisíc. Petraeus tiež presadzoval vytvorenie konceptu „fúznych skupín“ od strategickej po taktickú úroveň a považuje ho za oveľa dôležitejšie ako platformy ISR, SIGINT a videozáznamy. Okrem toho, biometrický program, ktorý sa prekrýva so zatýkaniami povstalcov a zločincov a v súčasnosti má v databáze viac ako 1 milión Afgancov, umožňuje afganskej vláde lepšiu koordináciu policajných a správnych a vojenských operácií (Ricks, 2010).

 

Prenos zodpovednosti

Po ochrane obyvateľstva, ktorá je najvyššou prioritou aliancie z krátkodobého hľadiska je ďalšou nemenej dôležitou iniciatívou prenos zodpovednosti za stabilitu a správu štátu plne pod kontrolu afganských predstaviteľov a afganských národných inštitúcií. Tento proces je dôležitý predovšetkým z dlhodobého hľadiska, pretože úspešný proces prenosu zodpovednosti významne prispeje k zníženiu pravdepodobnosti destabilizácie súčasného režimu v Afganistane a možnosti opätovného návratu krajiny do chaosu. Po konzultáciách s Afganskou vládou, predstavili na konferencii v Talline v apríli 2010 ministri zahraničných vecí členských štátov NATO a štátov podieľajúcich sa na misii ISAF plán prenosu zodpovednosti na afganské štátne orgány, ktorý bol založený na politických a vojenských kritériách, ktorých splnenie je nevyhnutné k umožneniu prechodu zodpovednosti. Na Kábulskej konferencii v júli 2010, Afganská vláda a medzinárodné spoločenstvo odsúhlasili plán na prenos zodpovednosti. Afganská vláda a medzinárodné spoločenstvo sa zaviazali poskytovať podporu a potrebné zdroje na postupný presun plnej zodpovednosti za bezpečnosť, správu a rozvoj. Proces tranzície je podmieneným procesom a nezávisí od konkrétnych dátumov. Samotný prechod prebieha na lokálnej úrovni po zhodnotení konkrétnych podmienok v danej oblasti. Prechod právomocí neznamená, že by sa aliancia NATO zaviazala rýchlo sa stiahnuť z Afganistanu, ale plánovanou je postupná transformácia misie na podpornú, v súvislosti v rozvojom schopností Afganských národných bezpečnostných síl. Po odovzdaní zodpovednosti vo vyhovujúcich oblastiach sa od tejto iniciatívy očakáva rozmiestnenie „nadbytočných“ jednotiek pôsobiacich v rámci operácie ISAF na iné potrebnejšie miesto, kde je potrebné podporiť stabilizáciu situácie.(Inteqal:Transition in Afghanistan, 2010). Pilotné odovzdávanie zodpovednosti vo vybraných lokalitách Afganistanu oznámil na tlačovej konferencií afganský prezident Hamid Karzai 22. Marca 2001. V pilotnom projekte je zahrnutých 7 okresov a provincií: provincia Bamiyan, mesto Herat, provincia Kábul, Lashkar Gah (provincia Helmand), Mazar-e-Sharif (provincia Balkh) a Mehtar Lam (President Karzai announces, 2011). V súčasnosti implementovaný plán prenosu zodpovednosti bol po konzultáciách s Afganskou vládou schválený na summite NATO v Lisabone, ktorý sa uskutočnil 19. až 20. novembra 2010. Podľa záverov tohto summitu by mal byť celý proces prenosu zodpovednosti dokončený do konca roku 2014 (Young, 2010). Rok 2014 označil za rozumný dátum aj náčelník generálneho štábu armády Spojených štátov Admirál Mike Mullen a tiež sa vyjadril, že v najbližšom období už neočakáva veľké zmeny v stratégií NATO a Spojených štátov v Afganistane (Tiedemann, 2010). Úspešný prenos zodpovednosti za bezpečnosť vyžaduje, aby bola afganská armáda pod efektívnou afganskou civilnou kontrolou a aby bola schopná čeliť existujúcim a novým bezpečnostným výzvam, s pokračujúcou podporou ISAF. Prenos zodpovednosti musí byť nezvrátiteľný a pre tento účel musí byť uskutočňovaný len na základe pozitívnych výsledkov ohodnotenia schopnosti Afganskej vlády poskytovať podmienky pre uplatňovanie vlády zákona a fungujúcej verejnej správy na miestnej úrovni a preukázať schopnosť oblasti udržať socioekonomický pokrok. O prenose zodpovednosti rozhoduje Spoločný výbor predstaviteľov Afganistanu a NATO – JANIB, ktorý na základe údajov od predstaviteľov misie ISAF, Afganskej vlády, Asistenčnej misie OSN v Afganistane a ďalších predloží svoje odporúčania na rozhodnutie afganskej vláde, ktorá má v tejto otázke konečné rozhodnutie. (Transition to Afghan...., 2010) Samotný proces prenosu zodpovednosti je pod veľkým tlakom, pretože akékoľvek neplnenie časového harmonogramu prenosu zodpovednosti vážne ohrozuje harmonogram odchodu koaličných síl z Afganistanu. Aj preto je možné očakávať, že pri prenose zodpovednosti budú kritériá prenosu uplatňované zhovievavejšie, ako bolo stanovené. Podľa amerického think-tanku Centrum pre americký pokrok by mal napriek potrebe dodržiavať harmonogramy prenosu právomocí a postupovať podľa vopred dohodnutých kritérií, z ktorých by mali z celonárodného hľadiska zahŕňať hlavne (Wadhams, Cookman, 2010):

1. Existenciu afganského štátu, ktorý bude delegovať väčšiu moc, viac zdrojov a právomocí v oblastí súdnictva na lokálnu úroveň a do iných centier moci, ako napríklad parlamentu a súdneho systému, pre vytvorenie vybalansovanej mocenskej štruktúry.

2. Existenciu Afganských národných bezpečnostných síl schopných poskytnúť ochranu pred vnútornými a vonkajšími hrozbami a ktoré budú schopné operovať pod kontrolou centrálnej afganskej vlády

3. Existenciu regionálneho strategického rámca, v ktorom sa susediace štáty zhodnú na uznaní suverenity Afganskej vlády a poskytovaní konštruktívnej podpory pre reintegráciu Afganistanu do regiónu.

Len pri napĺňaní týchto podmienok bude možné považovať za úspešné nielen odovzdávanie zodpovednosti v jednotlivých regiónoch, ale aj prenos zodpovednosti na afganskú vládu z globálneho hľadiska. Domáce sily sú v rámci procesu prenosu zodpovednosti jedným z najdôležitejších aktérov, keďže predstavujú garanciu samostatnosti Afganistanu pri zaisťovaní vlastnej bezpečnosti. Nositeľom tejto samostatnosti Afganistanu sú Afganské národné bezpečnostné sily, ktoré sú tvorené troma zložkami: Afganskou národnou armádou, Afganskými vzdušnými silami a Afganskou národnou políciou. (Bruno, 2010) Prechod zodpovednosti na Afganistan prostredníctvom presunu zodpovednosti za bezpečnosť a stabilitu na Afganské národné bezpečnostné sily je v súčasnosti hlavným nástrojom NATO pri presúvaní celkovej zodpovednosti za bezpečnostnú situáciu v Afganistane na afganskú vládu. Ako povedal veliteľ výcvikovej misie NATO v Afganistane William Caldwell, NATO je v súčasnosti v kritickej fáze rozvoja Afganských národných bezpečnostných síl. Úlohou NATO v tomto kritickom období je vytvoriť afganské sily schopné samostatne sa dopĺňať, vystrojovať a udržiavať svoju úroveň tak, aby mohli v budúcnosti zaručovať bezpečnosť afganského obyvateľstva aj po tom, ako dôjde k odchodu väčšiny koaličných vojakov. Podľa Caldwella je kritickým obdobie do mája roku 2011 (Caldwell, 2010). Od roku 2005 do novembra 2009 bol ročný priemerný rast personálu v Afganskej armáde okolo 15 tisíc a v Afganskej polícii 12 tisíc, čo je spolu 27 tisíc v Afganských bezpečnostných silách. Táto úroveň rastu bola významne pod požadovanou úrovňou pre splnenie cieľov rastu Afganskej národnej armády a Afganskej národnej polície stanovenými organizáciou NATO. V súčasnosti sa podarilo tento trend zvrátiť. Afganská armáda a polícia viac ako zdvojnásobila svoj priemerný rast na takmer 64 tisíc príslušníkov ročne.

 

Tento rast je väčší ako v ktoromkoľvek predošlom roku pôsobenia Afganských národných bezpečnostných síl, čo viedlo k tomu, že Armáda a Polícia prekročili svoje rastové ciele tri mesiace pred termínom (Caldwell, 2011). Zatiaľ čo rast počtu príslušníkov Afganských národných bezpečnostných síl je dôležitý, kvalita a profesionalita týchto síl je úplnou nevyhnutnosťou. Práve toto bol jeden z dôvodov, prečo NATO vytvorilo na jeseň roku 2009 výcvikovú misiu v Afganistane a prečo je na túto misiu kladený veľký dôraz aj v rámci stratégie generála Petraeusa. Generálporučík Bill Caldwell, veliteľ výcvikovej misie NATO v Afganistane o jej význame sám povedal: „Hoci Výcviková misia NATO v Afganistane tvorí len 2 percentá koaličných síl prítomných v Afganistane, jej dopad je nesmierny – inštruktori NATO pomohli vytvoriť Afgánske národné bezpečnostné sily, ktoré v súčasnosti tvoria 63 percent všetkých bezpečnostných síl“ (Caldwell, 2010). Výcviková misia NATO v Afganistane bola vytvorená 21. novembra 2009 s cieľom pomôcť pri vytváraní Afgánskych národných bezpečnostných síl. V rámci tejto pomoci boli prioritnými oblasťami činnosti misie: nárast veľkosti síl, zvyšovanie kvality síl a budovanie základne pre profesionalizáciu síl. V druhom roku existencie (2011) je úlohou výcvikovej misie udržiavať dosiahnutý pozitívny pokrok so zameraním na nasledovné oblasti: pokračujúci rast, vytvorenie podporných síl, vytvorenie samostatne udržateľných bezpečnostných systémov a trvalých inštitúcii a spustenie procesu profesionalizácie síl. ANSF počas minulého roka zaznamenala výnimočný rast. Za 10 mesiacov pôsobenia výcvikovej misie NATO (NTM- A Year in Review, 2010) :

- celková sila Afganskej armády vzrástla z 97 011 na 138 164 – nárast o 41 153 (42%)


- celková sila Afganskej polície vzrástla z 94 958 na 120 504, nárast o 25 546 (27%)


- sumárne sily ANSF vzrástli zo 191 969 na 258 668 – nárast o 66 699 (35%)

Dlhodobým problémom Afganských národných bezpečnostných síl je predovšetkým vysoká miera odchodu nových jednotiek. (NTM-A Year in Review, 2010) Za účelom profesionalizácie armády sa NATO snažilo aj o zlepšenie vzdelávacej infraštruktúry, ktorá slúži Afganským bezpečnostným silám. Preto bola vybudovaná Logistická a Strojárska škola, Delostrelecká škola, veliteľské výcvikové inštitúcie, ako napríklad Štábna akadémia, Afganská národná vojenská akadémia a Dôstojnícka akadémia (Kem, 2010). Súčasťou výcvikovej misie NATO v Afganistane je aj Výcvikové veliteľstvo vzdušných síl NATO v Afganistane, ktoré významne pomohlo pri rozvoji Afganským vzdušným silám. Cieľom Výcvikového veliteľstva vzdušných síl NATO je vytvoriť z Afganských vzdušných síl profesionálne, plne samostatné, operačne schopné a udržateľné sily do roku 2016. (NTM-A Year in Review, 2010) Ešte v septembri uskutočňovali jedine koaličné sily všetky základné letecké prepravné služby. Za desať mesiacov pôsobenia výcvikovej misie NATO získali túto spôsobilosť aj Afganské vzdušné sily. V auguste 2010 Afganské vzdušné sily samostatne uskutočňovali humanitárne operácie pri povodniach v Afganistane a na začiatku septembra pomáhali štyri vrtuľníky Afganských vzdušných síl pri povodniach v Pakistane (Caldwell, 2010). Dôkazom tohto pokroku je aj dosiahnutie míľnika dvetisíc leteckých hodín, ktorý dosiahli piloti Afganských vzdušných síl na dopravnom lietadle C-27 Spartan vo februári 2011 (Afghan Air Force reaches..., 2011). Okrem Afganskej národnej armády sa NATO stará aj o reformu a modernizáciu Afganskej národnej polície, ktorá predstavuje pre NATO ešte väčšiu výzvu ako Afganská národná armáda a Afganské vzdušné sily. O náročnosti reformy Afganskej národnej polície a veľkých nedostatkoch, ktoré sprevádzali snahy aliancie v tejto oblasti od roku 2003, kedy bol program reformy začatý, hovoria nielen mnohí analytici ale aj samotní predstavitelia NATO. Na konferencii NATO o Afganskej národnej polícií v januári 2011 povedal veliteľ výcvikovej misie NATO v Afganistane, generál William Caldwell, že program reformy Afganských národných bezpečnostných síl, kam patrí aj afganská polícia, bol nedostatočný a jeho výsledkom bolo vytváranie neefektívnych, neprofesionálnych a nedostatočne zásobených policajných zložiek, ktoré ľahko podliehali korupcií a neplnili si svoju zodpovednosť vzhľadom na ochranu obyvateľstva pred zločinom. (Caldwell, 2011)

 

Až do novembra 2009 nedostávali novo prijatí príslušníci polície dostatočnú mzdu (mzda nových regrútov bola menej ako 100 amerických dolárov za mesiac), mali minimálny alebo žiaden výcvik a okolo 86 percent nových príslušníkov polície bolo negramotných. Situácia bola podobne nepriaznivá aj u starších príslušníkov polície a podobne aj u veliteľov, čo nechávalo veľa priestoru pre prehlbovanie korupcie a neefektívnosti. Podľa interného auditu, ktorý vykonávali príslušníci výcvikovej misie NATO v Afganistane (NTM-A) od jej vytvorenia v novembri 2009, bolo preukázané, že tieto nedostatky boli spôsobené nesprávnym riadením reformného programu afganských národných bezpečnostných síl od roku 2003. Výsledkom v októbri roku 2010 bolo, že väčšina zo 120 tisíc príslušníkov afganskej národnej polície nemala dostatočný výcvik a kvalifikáciu, kvôli predošlému uprednostňovaniu kvantity pred kvalitou. Podľa výsledkov auditu boli kvalifikačné štandardy minimálne alebo vôbec neexistovali: od uchádzačov pre členstvo v policajnom zbore sa prakticky vyžadovalo len to, aby boli prítomní na kvalifikačných skúškach. (Sengupta, 2010) Od vytvorenia výcvikovej misie NATO v Afganistane došlo podľa jej veliteľa k významnému pokroku a k veľkým zmenám. Príslušníkom polície boli zvýšené platy, majú povinné vzdelávanie na odstránenie gramotnosti a dostali nové vybavenie. (Caldwell, 2011) Súčasným cieľom pre Afganskú národnú políciu je 82 tisíc príslušníkov, čo má byť dosiahnuté do roku 2011. Na začiatku roku 2009 bolo registrovaných okolo 76 tisíc príslušníkov polície na rôznych úrovniach operačnej schopnosti. Z 373 jednotiek Afganskej národnej polície bolo len 34 jednotiek schopných uskutočňovať operácie na úrovni práporu s medzinárodnou podporou (Afghan National Police, 2011). Reforma Afganskej Národnej Polície je dôležitou a najmä náročnou úlohou, čo dokazujú početné správy a obvinenia z korupcie a neefektívnosti. Aj z týchto dôvodov spustilo NATO v spolupráci s Afganským ministerstvom vnútra na konci roku 2007 program Sústredeného okresného rozvoja na zlepšenie reformných snáh ANP. Cieľom Programu je zlepšiť schopnosti ANP a vybudovať vládu zákona vo všetkých 365 okresoch Afganistanu.

 

Rekonštrukcia a rozvoj

Tretím pilierom stratégie generála Petraeusa v Afganistane je rekonštrukcia štátu a zabezpečenie udržateľného rozvoja krajiny, ktorý bude prispievať k vytvoreniu a udržaniu fungujúceho systému správy štátu. Hlavným subjektom pri napĺňaní priorít tejto časti stratégie je afganská vláda, ktorá svoje priority v tejto oblasti predstavila v Afganskej národnej rozvojovej stratégií pre roky 2008 - 2013. Vrchný civilný predstaviteľ NATO v Afganistane sa zúčastňuje na koordinácii týchto snáh s afganskou vládou a ďalšími medzinárodnými partnermi, vrátane Asistenčnej misie OSN v Afganistane, Svetovej banky, Európskej únie a medzinárodného spoločenstva. Vrchný civilný predstaviteľ tiež napomáha zjednocovaniu civilných aktivít provinčných rekonštrukčných tímov, čím vytvára väčšiu koherenciu medzi afganskými provinčnými a národnými prioritami. Prostredníctvom Provinčných Rekonštrukčných Tímov ISAF podporuje afganskú vládu pri poskytovaní dobrej správy, rekonštrukcie a rozvoja v Afganistane. V súčasnosti v Afganistane operuje 27 provinčných rekonštrukčných tímov, ktoré spolupracujú s miestnymi afganskými autoritami pri rozvoji kapacít afganských subnacionálnych inštitúcií a podnikov. V procese prenosu zodpovednosti za bezpečnosť do rúk afganských národných bezpečnostných síl by mali  mať provinčné rekonštrukčné tímy čoraz viac podpornú úlohu s väčšou angažovanosťou civilistov (ISAF Mission in Afghanistan, 2011). Rozvojová pomoc implementovaná provinčnými rekonštrukčnými tímami je afganskou vládou a niektorými zahraničnými analytikmi označovaná ako menej efektívna v porovnaní so špecializovanými rozvojovými agentúrami. Vojenské tímy síce vedia zabezpečiť použitie finančných projektov a projektovú realizáciu v oveľa kratšom čase, na rozdiel od rozvojových agentúr sú však menej skúsené a menej efektívne (Donor Financial Review, 2009). Dôležité je preto zapájanie sa medzinárodného spoločenstva a medzinárodných organizácií, ktoré zabezpečujú civilný dohľad nad prerozdeľovaním a prispievajú k efektívnejšiemu používaniu zahraničnej finančnej pomoci. Príkladom je skupina Svetovej banky, ktorá od roku 2002 pridelila na rozvojové projekty v Afganistane viac ako 2,1 miliardy amerických dolárov (World Bank Afghan Report, 2011). Jedna z iniciatív, ktorej venuje generál Petraeus veľkú pozornosť v rámci rekonštrukcie Afganistanu, je vyššia transparentnosť obstarávacích procesov v protipovstaleckom boji. Túto iniciatívu generál Petraeus podporil vydaním Smernice o obstarávaní, v ktorej uvádza, že správne organizovanie obstarávaní podporuje hospodársky rozvoj a podporuje spoločné ciele Afgancov a operácie ISAF. Na druhej strane, alokácia veľkého množstva financií od medzinárodných darcov rýchlo a bez dostatočného dohľadu spôsobuje, že značná časť z týchto fondov neúmyselne podporuje korupciu, povstalecké organizácie, nadvládu zločineckých sietí a tým pôsobí proti snahám NATO v Afganistane. (Ricks, 2010) Podľa Petraeusovej smernice majú byť pri obstarávaniach uprednostňovaní Afganci a afganské spoločnosti a ak armáda nenájde vhodnú afganskú spoločnosť, mala by byť víťazná spoločnosť na obstarávanie podporovaná k tomu, aby najímala afganských pracovníkov a afganské dodávateľské spoločnosti (Petraeus: NATO contracts undermine...., 2010). V kontexte uskutočňovania rozvojových a rekonštrukčných projektov sú zaujímavé výsledky verejných prieskumov medzi afganským obyvateľstvom, pre ktoré sú tieto projekty hlavne určené. Podľa prieskumu verejnej mienky uskutočňovaného Asia Foundation na vzorke viac ako 6 500 respondentov v roku 2010 si je okolo 54 percent Afgancov vedomých realizácie rozvojových projektov v ich okolí týkajúcich sa vzdelávania a rekonštrukcie dopravnej infraštruktúry. Okolo 43 percent Afgancov povedalo, že sa ich priaznivo dotkli rozvojové projekty v oblasti zásobovania vodou, 39 percent v oblasti zdravotnej starostlivosti a 28 percent v oblasti dodávok elektrickej energie. Rozdielne úrovne znalostí o rozvojových projektoch medzi regiónmi poukazujú na to, že v niektorých regiónoch štátu je vyššia koncentrácia medzinárodným spoločenstvom financovaných rozvojových projektov, a to predovšetkým na východe. V iných regiónoch, ako napríklad v strede krajiny a na severozápade, sú obyvatelia menej vedomí realizácie takýchto rozvojových projektov. (Rene, 2010) Ďalšie výsledky tohto prieskumu dokazujú, že počet obyvateľov Afganistanu, ktorých pozitívne zasiahol nejaký rozvojový projekt uskutočňovaný v ich okolí sa za posledné 3 roky stabilne zvyšuje. Na druhej strane ale stále existujú mnohí obyvatelia, ktorých sa doteraz rozvojové projekty nedotkli, alebo kde rozvojové projekty prispeli k zlepšeniu len časti poskytovania základných služieb. Rekonštrukcia a rozvoj Afganistanu je možný len vďaka podpore medzinárodného spoločenstva a darcovským štátom, ktoré vyčlenili finančné prostriedky na pomoc Afganskej vláde. Od roku 2002 prisľúbilo medzinárodné spoločenstvo na pomoc Afganistanu vyše 62 miliárd amerických dolárov. Z tejto sumy boli doteraz prerozdelené a pridelené na konkrétne projekty financie vo výške 26,7 miliárd dolárov, čo tvorí 43,1 percent celkovej prisľúbenej sumy. Najväčším darcovským štátom sú Spojené štáty s prisľúbenou pomocou vo výške 38 miliárd dolárov, nasledované inštitúciami medzinárodných organizácií, Spojeným kráľovstvom, inštitúciami EÚ a Japonskom, ktoré prisľúbili 5,3, 2,9, 2 a 1,9 miliardy dolárov (Livingston, Messera, O´Hanlon, 2011). Podľa zistení štúdie afganského ministerstva financií, do roku 2009 vláda prezidenta Hamida Karzaia mala kontrolu nad prerozdelením okolo 23 percent zahraničnej pomoci. 77 percent zahraničnej pomoci bolo minutej priamo darcami s malou alebo žiadnou kontrolou afganskej vlády. Okolo 66 percent celkového objemu pomoci bolo prerozdelených do aktivít s celonárodným dopadom. Príklady takýchto iniciatív zahŕňajú afganskú národnú armádu, afganskú národnú políciu, Národný program solidarity, Národný program rozvoja vidieka a základný balík zdravotnej starostlivosti pre obyvateľov. Ďalších okolo 10 percent pomoci bolo preinvestovanej v centrálnej zóne (v centrálnych provinciách) a po 2 – 4 % v ostatných regiónoch Afganistanu. Okrem týchto prostriedkov preinvestovali provinčné rekonštrukčné tímy misie ISAF okolo 2 miliardy dolárov (táto suma zahŕňa pomoc prostredníctvom CERP – Commanders Emergency Response Program). Analýza dát ukázala, že viac ako 45 percent finančnej pomoci prerozdelenej do konca roku 2009, bola prerozdelená do bezpečnostného sektora. Na rozvoj infraštruktúry bolo pridelených 15 percent prostriedkov medzinárodných darcov a na poľnohospodárstvo, rozvoj vidieka a správu bolo vyčlenených zhodne po 9 percent. Ďalšie sektory, ako napríklad vzdelávanie, zdravotníctvo, hospodárska správa a sociálna ochrana získali spolu okolo 22 percent finančnej pomoci (Donor Financial Review, 2009). Za posledných 7 rokov bolo prerozdeľovanie medzinárodnej pomoci v Afganistane spravované priamo darcovskými štátmi alebo prostredníctvom afganskej vlády. Využívané boli najmä tri spôsoby:

a) Rozpočtové implementácie priamo spravované darcami

Podľa dostupných informácií ide o najpoužívanejší spôsob, pretože okolo 80 percent z celkového objemu zahraničnej pomoci Afganistanu prerozdelili a implementovali priamo darcovia. Zvyšných 20 percent prerozdeľovaných afganskou vládou boli z obáv pred zneužívaním prostriedkov pridelené vládnym fondom a na uhradenie opakujúcich sa výdavkov afganskej vlády.

 

b) Rozpočet a implementácie spravované afganskou vládou

Do roku 2009 bolo afganskej vláde priamo pridelených okolo 3,6 miliardy amerických dolárov, z čoho len 23 percent bolo na bližšie neurčené projekty. Inými slovami mala vláda Afganistanu kontrolu len nad 826 miliónmi dolárov a väčšia časť z tejto sumy je pôžička určená na pokrytie jej prioritných výdavkov.

 

 

c) Trustové fondy

Trustové fondy sú využívané afganskou vládou na financovanie jej prioritných programov a na dosiahnutie výsledkov jej rozvojovej stratégie. Na získavanie zdrojov zahraničných darcov sú využívané tieto fondy: Afganský rekonštrukčný trustový fond, Trustový fond pre právo a poriadok v Afganistane (LOFTA) a Protidrogový trustový fond (CNTF) (Donor Financial Review, 2009).

 

Zlepšovanie regionálnej spolupráce

Pre dlhodobú a udržateľnú stabilizáciu situácie v Afganistane je potrebná spolupráca všetkých susedných štátov Afganistanu. Predpoklady na vytvorenie takejto regionálnej spolupráce sú veľmi priaznivé, pretože žiaden zo susedov Afganistanu nemá záujem na tom, aby sa štát dlhodobo prepadával do chaosu a bol útočiskom povstaleckých skupín. Viaceré štáty v regióne investovali do obnovy Afganistanu značné finančné prostriedky a nebudú chcieť o tieto investície prísť. Napríklad India preinvestovala v Afganistane od roku 2001 viac ako 1 miliardu amerických dolárov (Kanwal, 2011) a významné záujmy a investície majú v Afganistane napríklad aj Čína, Rusko, Pakistan a Irán. Dôležitosť regionálnej spolupráce potvrdili dve dôležité udalosti v roku 2010. Prvou bola Kábulská konferencia v júli, kde afganský prezident Hamid Karzai vyhlásil, že Afganistan preberie plnú zodpovednosť za svoju suverenitu a bezpečnosť do konca roku 2014. Na Lisabonskom summite NATO v novembri bol tento termín potvrdený aj členskými štátmi NATO s tým, že silné partnerstvo medzi NATO a Afganistanom pretrvá aj po tomto dátume. Po úplnom odovzdaní zodpovednosti do rúk afganskej vlády a stiahnutí väčšiny koaličných vojsk podľa očakávaní značne poklesne aj objem medzinárodnej pomoci, tak ako sa to stalo v Iraku a Kosove. Len pomoc od Spojených štátov by mala podľa odhadov klesnúť do roku 2012 o 300 miliónov dolárov a klesať bude aj naďalej (Afghanistan: Military drawdown..., 2011). Je preto dôležité, aby stratégia NATO pomohla Afganistanu pripraviť sa na toto obdobie samostatného zapojenia do regionálnych hospodárskych vzťahov. Táto podpora sa odohráva predovšetkým na politickej úrovni. Spojené štáty podporujú hospodársku integráciu Afganistanu prostredníctvom Konferencie o regionálnej hospodárskej spolupráci (RECCA). Prvá konferencia RECCA sa uskutočnila v roku 2005 v Kábule a zatiaľ posledná, štvrtá v novembri 2010 v Istanbule. Fórum RECCA je podporované najmä Spojenými štátmi, ktoré chcú pomocou tohto fóra inštitucionalizovať regionálnu spoluprácu s Afganistanom. Samotná vláda Afganistanu má o svojej budúcnosti v regióne celkom konkrétnu predstavu. Na Kábulskej konferencii v júli 2010 prezident Hamid Karzai predstavil víziu Afganistanu ako „Ázijského kruhového objazdu“, centrálneho transportného bodu pre tovary, nápady, služby a ľudí a rýchlo sa rozvíjajúcom ázijskom hospodárstve. (Starr, 2010) Na stretnutí Organizácie hospodárskej spolupráce na konci decembra 2010 prezident Karzai opäť predstavil obchod a rozvoj dopravy ako základ afganskej regionálnej hospodárskej stratégie: „Našou strategickou víziou pre regionálnu spoluprácu je prispieť k regionálnej stabilite a prosperite a zlepšiť podmienky v Afganistane a obnoviť jeho hlavnú úlohu ako pevninského mosta spájajúceho celý región.“ (Speech of Afghan President..., 2010) Na uskutočnení tohto plánu už vláda Afganistanu pracuje, aj keď výsledky napojenia na regionálnu infraštruktúru sú zatiaľ veľmi skromné. Na konci roku 2010 bolo dokončené železničné spojenie medzi Uzbekistanom a severoafganským mestom Mazar-e-Sharif, čo je prvé železničné spojenie Afganistanu po mnohých rokoch. (Recknagel, 2010). Takisto by malo byť čoskoro dokončené železničné spojenie medzi Iránom a afganským mestom Herat. (Zhou, 2010) Vlády Turkmenistanu, Afganistanu a Tadžikistanu sa dohodli na výstavbe cesty cez Afganistan, ktorá obíde tradičnú cestu cez Uzbekistan, čím sa medzinárodným prepravcom ponúknu nové prepravné možnosti. (White House Quarterly Report...., 2011) Vlády Turkmenistanu, Afganistanu, Pakistanu a Indie podpísali predbežnú dohodu o plynovode TAPI (Turkmenistan – Afganistan – Pakistan - India), ktorý by mal prepravovať turkménsky zemný plyn do Indie. V prípade zrealizovania výstavby tohto plynovodu, ktoré je v súčasnosti veľmi hypotetický, by Afganistan na tranzitných poplatkoch získaval ročne 1,4 miliardy dolárov (Coyle, 2010). Charakter Afganistanu ako tranzitného územia z neho robí lákavý cieľ pre súperenie veľmocí o získanie vplyvu. Ako napísal historik Arnold Toynbee: „Kruhové objazdy sú strategickým ako aj ekonomickým aktívom a strategické aktíva sú lákavou politickou cenou“ (Toynbee, 1961). Napriek tomu, že Afganistan je aj v súčasnosti geopoliticky dôležitým územím, podľa Brobsta nedôjde k obnoveniu jeho funkcie ako izolovaného nárazníkového štátu. Skôr naopak, súčasné postavenie Afganistanu vyžaduje, aby bol čo najviac integrovaný do svetovej ekonomiky a namiesto „zóny nikoho“ sa stal svetovou križovatkou (Brobst, 2010).


Situácia v Afganistane

Podľa hodnotenia vlády Spojených štátov o pokroku v Afganistane sa vďaka úsiliu koaličných síl podarilo zastaviť posilňovanie Talibanu na väčšine územia Afganistanu a z niektorých kľúčových oblastí sa dokonca podarilo Taliban vytlačiť. Tieto pokroky sú podľa správy veľmi krehké a zvrátiteľné. Preto bude aj v roku 2011 potrebné skonsolidovať tieto zisky vojenskými ofenzívami proti Talibanu na území Afganistanu a v jeho pakistanských útočiskách, podporovaním rastu a rozvoja Afganských národných bezpečnostných síl a budovaním afganských vládnych inštitúcií. (White House Quarterly Report..., 2011) Tieto oficiálne odhady je treba brať len s rezervou, pretože sú z politických dôvodov často prikrášľované.

 

Podľa nezávislého think-tanku International Crisis Group stále neexistujú dostatočné dôkazy o tom, že doterajšie operácie NATO vážne narušili aktivity Talibanu, alebo že aspoň prispeli k zvýšeniu stability. (Security in Afghanistan, 2011) Pesimistický náhľad na vývoj situácie predstavil aj Medzinárodný výbor Červeného kríža, ktorý na tlačovej konferencii v decembri 2010 upozornil na zhoršujúcu sa situáciu v Afganistane. Medzinárodný výbor Červeného kríža usporiadal v decembri 2010 v Kábule tlačovú konferenciu, na ktorej vyjadril svoje obavy zo zhoršovania bezpečnostnej situácie v Afganistane. Podľa všetkých meradiel používaných Červeným krížom sa situácia v Afganistane zhoršila: zvýšenie počtu civilných obetí, zvýšenie počtu vnútorne presídlených osôb, zníženie dostupnosti k zdravotnej starostlivosti na pozadí proliferácie ozbrojených aktérov (Rubin, 2010). O negatívnom vývoji situácie hovoria aj predstavitelia afganskej mimovládnej organizácie Afghan Rights Monitor. Podľa výskumu tejto organizácie bolo v roku 2010 zabitých najmenej 2421 afganských civilistov a viac ako 3270 bolo zranených v ozbrojených incidentoch týkajúcich sa konfliktu. Okolo 63% z civilných obetí a 70% zo zranených bolo zapríčinených niektorou z povstaleckých skupín (Taliban, Hezb-e-Islami a skupina Haqqani). 21% úmrtí (512 osôb) a 22% zranených (655 osôb) boli spôsobené konaním síl NATO; a 12% úmrtí (278 osôb) a 7% zranených (239 osôb) boli spôsobené provládnymi afganskými jednotkami a ich miestnymi milíciami (ARM Annual Report..., 2010, str. 3). Rok 2010 bol tragickým aj pre alianciu NATO. Od januára do decembra zahynulo 711 koaličných vojakov, z ktorých 499 bolo zo Spojených štátov. (Pozri prílohu č. 9). Z hľadiska počtu obetí bol rok 2010 pre alianciu NATO zatiaľ najhorším rokom od začiatku operácií v Afganistane v roku 2001 (Terkel, 2011) Ozbrojené násilie je však len časťou spektra problémov, ktorým Afganistan čelí a bez vyriešenia ktorých nemôže dôjsť k stabilizácií situácie. V tejto súvislosti je situácia v Afganistane často mylne stotožňovaná len s protipovstaleckým bojom a ciele operácie ISAF sú často zužované na porážku povstalcov. Povstalectvo v Afganistane je v súčasnosti síce najviditeľnejším, zďaleka však nie najvážnejším problémom. Oveľa väčším problémom sú podmienky, ktoré existenciu povstalectva umožňujú a vďaka ktorým vôbec mohlo vzniknúť. Kilcullen tieto podmienky definoval ako cyklus nestability založený na niekoľkých kľúčových katalyzátoroch: „Korupcia a zločinné praktiky vo vláde, u spoločenských elít a pri využívaní medzinárodnej pomoci, umožňuje a podporuje zlé správanie vládnych predstaviteľov. Takéto správanie vyvoláva hnev obyvateľstva a dezilúzie, ktoré posilňujú povstalecké hnutia. Boje proti povstalectvu zasa vytvárajú príležitosti pre korupciu a zločinnosť, čo tento cyklus donekonečna poháňa“ (Kilcullen, 2010, str.1). O obrovských problémoch Aliancie pri boji s korupciou hovorí aj stále čerstvý škandál v Kábulskej banke, ktorá bola najväčšou súkromnou bankou v Afganistane. Napriek tomu, že v banke boli zahraniční poradcovia z audítorskej firmy Deloitte a o podvodných praktikách v banke existovali správy už v novembri 2008, medzinárodné spoločenstvo tieto problémy neodhalilo až do konca roku 2010, kedy škandál v banke vyvolal paniku u zákazníkov banky. (US Agency Ends..., 2011) Ukázalo sa, že viac ako 900 miliónov amerických dolárov dali vrcholní manažéri banky na nevratné pôžičky svojim známym a partnerom a do banky musela vstúpiť Centrálna banka Afganistanu, aby tak zabránila kolapsu mzdového systému pre tisícky učiteľov, vojakov a policajtov, ktorí dostávali svoje platy cez Kábulskú banku. (Hope, 2011) Podľa vyjadrení vrchných civilných predstaviteľov členských štátov aliancie NATO a predstaviteľov misie ISAF zostanú koaličné vojská pôsobiť v Afganistane minimálne do roku 2014. Túto informáciu potvrdil aj generál Josef Blotz, hovorca misie ISAF v Afganistane, ktorý sa v januári 2011 vyjadril, že zahraničné jednotky zostanú v Afganistane aj po roku 2014, čo je rok, ktorý prezident Spojených štátov Barack Obama identifikoval ako dátum konca hlavných bojových operácií v Afganistane (Terkel, 2011). Práve takéto časové ohraničenie operácie je podľa Kilcullena jedným z hlavných strategických problémov v Afganistane: „Júl 2011, termín, odkedy má byť zodpovednosť za bezpečnosť odovzdávaná do rúk vlády Afganistanu mení každý problém na veľkú krízu. Afganské obyvateľstvo nie je ochotné pomôcť koaličným silám, zo strachu pred útokmi Talibanu po tom, ako koaličné vojská odídu, tento termín narúša dôveru vlády Afganistanu, vytvára pocit strachu z opustenia u veliteľov Severnej Aliancie a koaličné sily podnecuje k tomu, aby hľadali krátkodobé, rýchle riešenia“ (Kilcullen, 2010, str.2). Kilcullen tieto objektívne problémy definoval v júli 2010, krátko po tom, ako bol do čela misie v Afganistane vymenovaný generál Petraeus. Na prezentácií pred Royal United Services Institute na konci marca 2011 v Londýne, generál Petraeus predstavil svoje vojenské plány na rok 2011. Založené sú na vyčistení zostávajúcich útočísk Talibanu na severe provincie Helmand; pospájaní bezpečnostných bublín v provincii Kandahár a v ostatných častiach provincie Helmand sa koaličné sily presunú k budovaniu a rekonštrukčným operáciám. (Steele, 2011) Presúvanie zodpovednosti za niektoré okresy na afganskú vládu ďalej umožní využitie koaličných síl v iných oblastiach na zintenzívnenie ofenzívnych operácií pred plánovaným znižovaním počtu vojakov od leta 2011. Zatiaľ čo sú vojenskí predstavitelia operácie ISAF stále presvedčení o možnosti víťazstva aliancie v Afganistane, rozmýšľajú politickí lídri štátov aliancie aj o iných možnostiach ukončenia konfliktu. Ministerka zahraničných vecí Spojených štátov Hillary Clintonová pri prejave vo februári pred Asia Society pripustila, že Spojené štáty vážne uvažujú o iniciovaní vyjednávaní s Talibanom. (Clinton, 2011)

 

Vyjednávania o zmierení s afganskou vládou a koaličnými silami sú v skutočnosti jedným z mála dlhodobo životaschopných riešení situácie v Afganistane. Práve rok 2011 môže byť vhodnou príležitosťou pre začatie vyjednávacieho procesu. Taliban je podľa správ spravodajských služieb vďaka aktivitám NATO v Afganistane a Pakistanskej armády v Pakistane v súčasnosti oslabený. Viacerí vodcovia Talibanu boli zavraždení alebo zatknutí a o nedôvere vo vlastné sily v radoch Talibanu svedčia aj útoky z posledného obdobia. Namiesto konfrontovania koaličných síl bojovníci Talibanu útočia na civilistov, ktorí predstavujú oveľa ľahší cieľ. (Gall, 2011) Na umožnenie zmierenia s Talibanom je paradoxne potrebné pokračovať vo veľkom tlaku zo strany Aliancie na všetkých dostupných frontoch, aby bol Taliban čo najviac oslabený. Ak bude Taliban a ostatné povstalecké hnutia pri sile, alebo bude mať pocit, že vyhráva, bude mať len málo pohnútok k tomu, aby začal vyjednávania s vládou Afganistanu a medzinárodným spoločenstvom. (Serwer, 2011). Na to, aby vyjednávania mali zmysel, mali by byť inkluzívne a zahŕňať nielen vrchných vládnych predstaviteľov, ale aj zástupcov každej skupiny občianskej spoločnosti (s významným zastúpením ženských organizácii) vrátane miestnych vodcov. Podľa Tima Matthewsa by malo cieľom vyjednávaní byť, aby sa riešenia dotýkali skupín obyvateľstva, ktorých konflikt najviac ovplyvňuje. „Konflikt v Afganistane veľmi pravdepodobne vznikol kvôli vylúčeniu veľkej časti obyvateľstva z konštitutívneho procesu, ktorý viedol k vytvoreniu vlády Afganistanu. Diskusie o ďalšom postupe však naďalej prehlbujú tento problém. Namiesto vylučovania jedného etnika alebo jedného regiónu existuje hrozba, že z vyjednávaní o budúcnosti Afganistanu budú vylúčení všetci tí, čo si nezískali majetok alebo moc nekalými alebo zločineckými praktikami“ (Matthews, 2011, str.5). Hlavná prekážka vyjednávaniam s Talibanom, ktorou sú informácie o spolupráci s hnutím ál-Kájda je podľa najnovšieho výskumu Centra pre medzinárodnú spoluprácu Univerzity v New Yorku len výmyslom a v skutočnosti táto spolupráca nie je tak intenzívna, ako sa predpokladá. Tvrdenie o tom, že spojenie medzi Talibanom a al-Kájdou je veľmi silné alebo nenarušiteľné zabraňuje podľa Centra pre medzinárodnú spoluprácu Spojeným štátom a aliancii NATO pri dosahovaní hlavných strategických cieľov. Taliban a al-Kájda zostávajú dve rozdielne zoskupenia, s rozdielnou členskou základňou, agendami, ideológiou a cieľmi. Interakcia a kontakty medzi týmito zoskupeniami prebiehajú v troch hlavných formách: osobné vzťahy, zdieľanie spoločného náboženstva a existencia spoločného nepriateľa a rovnakej geografickej základne (Kuehn, Linschoten, 2011, str. 6). Lídri afganského Talibanu sa nepokúšajú o prehĺbenie konfliktu za hranice štátu Afganistan. Ako povedal vo svojom prejave v roku 2010 Mullah Mohammad Omar: „Našu zahraničnú politiku chceme riadiť princípom, že nebudeme škodiť druhým a nedovolíme druhým, aby škodili nám. Náš nový systém vlády bude participovať vo všetkých regionálnych a globálnych snahách zameraných na vytvorenie mieru a stability“ (Omar, 2011). Napriek tomu, že vyjednávania a zmierenie by boli najvýhodnejším riešením pre väčšinu aktérov zapojených do konfliktu v Afganistane, je veľmi pravdepodobné, že akékoľvek jednania budú veľmi problematické a aj čiastočný úspech dosiahnu len veľmi ťažko. V súvislosti s výsledkami operácií v Afganistane je veľmi zaujímavou myšlienka plukovníka armády Spojených štátov Giana Gentileho. Podľa plukovníka Gentileho by si mali armády štátov NATO a predovšetkým armáda Spojených štátov zobrať z operácie v Afganistane ponaučenie, bez ohľadu na to, ako operácia nakoniec dopadne. Podľa Gentileho by si mala byť každá moderná armáda vedomá toho, že taktikou sa nedajú riešiť všetky problémy a že zlepšovanie techník a taktických metód nejakým spôsobom odstráni problém nesprávnej stratégie. Čo je možno ešte dôležitejšie, armády štátov NATO by podľa neho nemali podľahnúť ilúzií o tom, že vojny v Iraku a Afganistane definujú charakter moderných vojen. Upozornil tak na potrebu zachovania spôsobilostí potrebných k uskutočňovaniu manévrového boja. (Manea, 2010) Podľa Zbigniewa Brzezinského je okrem toho pre Alianciu nevyhnutné, aby sa snažila o dosiahnutie prijateľného výsledku a neodišla z Afganistanu predčasne. Vo svojom článku v časopise Foreign Affairs z roku 2009 upozorňuje aj na to, že operácia vznikla na základe samostatného vyjadrenia sa zúčastnených štátov bez akéhokoľvek nátlaku. Preto je podľa Brezinského dôležité, aby členovia Aliancie, ktorí prisľúbili ešte v roku 2001 svoju podporu spoločnej misii Aliancie na tomto postoji zotrvali a spoločne s ostatnými členskými štátmi a štátmi zúčastňujúcimi sa operácie pokračovali pri dosahovaní politicky prijateľného výsledku tejto vojenskej operácie (Brzezinski, 2009). V apríli 2011 bolo viditeľné odhodlanie velenia a všetkých členov misie ISAF pokračovať v intenzívnej snahe o splnenie cieľov misie a ako by to povedal Brzezinský: „...dokázania pokračujúcej sily a dôveryhodnosti aliancie NATO aj v 21. storočí“. Snaha a odhodlanie členov misie ISAF bude dôležité najmä v v prelomovom roku 2011, kedy pred misiou stoja výzvy v podobe novej jarnej ofenzívy Talibanu, odovzdávania zodpovednosti za bezpečnosť do rúk Afganských národných bezpečnostných síl, pokračujúcich nedostatkov v administratívnosprávnom aparáte štátu Afganistan a tlaku politických elít členských štátov NATO na krátenie vojenských výdavkov a požiadavky na čo najrýchlejšie stiahnutie väčšiny vojakov z Afganistanu.


Záver

Rýchla porážka Talibanu v roku 2001 bola nasledovaná pocitmi optimizmu a nádeje. Po viac ako troch desaťročiach bojov, vojen a nepokojov malo dôjsť v Afganistane k vytvoreniu reprezentatívneho systému vlády, ktorý by spolu s pomocou medzinárodného spoločenstva zabezpečil prosperitu jeho občanom. Nositeľom týchto prevratných zmien mali byť predovšetkým Spojené štáty a medzinárodné spoločenstvo reprezentované operáciou ISAF pod velením organizácie NATO s mandátom Bezpečnostnej rady OSN. Napriek nezhodám medzi frakciami v rámci Severnej aliancie a ďalšími afganskými skupinami, ktoré predznačovali ďalšie problémy, boli predstavitelia Spojených štátov a ich spojenci presvedčení o úspechu v Afganistane a rýchlom splnení stanovených cieľov. Prílišný optimizmus a z neho vyplývajúce problémy, ktoré sa v Afganistane od roku 2001 kontinuálne prehlbovali a zhoršovali, je možné priradiť nedokonalosti stratégie Spojených štátov a NATO. V súlade s cieľom práce sa diplomová práca zameriava na potvrdenie tézy o nedokonalosti stratégie NATO. Zanedbanie základných faktorov typických pre Afganistan bolo možné pozorovať už od začiatku operácií NATO v Afganistane. Pri začiatku operácií v roku 2001 použili Spojené štáty a ich spojenci vojenský model „minimálnej angažovanosti“, čo znamenalo, že do bojov priamo zasiahlo len minimum aliančných vojakov a aj tí, čo boli nasadení v teréne, mali prevažne koordinačnú úlohu pri organizovaní miestnych bojovníkov proti Talibanu, navádzaní spojeneckých lietadiel pri vzdušných útokoch a organizovaní zásobovania spojeneckými vzdušnými silami. Veľkým úspechom modelu minimálnej angažovanosti bola rýchla porážka Talibanu pri malom počte obetí na strane koaličných vojakov. Ako nešťastné sa ale ukázalo aplikovanie tohto modelu aj pri stabilizačných a rekonštrukčných operáciách, ktoré nasledovali a ktoré mali vytvoriť podmienky pre fungovanie vlády Afganistanu. Predpoklad, že málopočetné spojenecké sily podporované nedostatočným množstvom finančných prostriedkov na rekonštrukciu budú stačiť pre dosiahnutie cieľov misie sa ukázal byť nesprávny. Zložité geomorfologické vlastnosti územia Afganistanu znemožňujú ľahkú kontrolu nad veľkými časťami územia len s malým počtom vojakov, geografická poloha Afganistanu robí logistické operácie pre dlhodobé udržanie operácie veľmi komplikované a nákladné, hospodárstvo Afganistanu bolo po páde režimu Talibanu vo veľmi zlom stave a bolo zrejmé, že sa na množstvo rokov nezaobíde bez zahraničnej pomoci. Veľmi dôležitým faktorom, ktorý bol v stratégii NATO zanedbaný je zložitá etnická štruktúra obyvateľstva žijúceho v Afganistane a pre cudzincov ťažko pochopiteľné kultúrne a historické tradície Afgancov. Pri značnom zovšeobecnení je možné tvrdiť, že po zvrhnutí Talibanu Aliancia predpokladala pozitívne reakcie väčšiny miestneho obyvateľstva a jeho aktívnu spoluprácu pri rekonštrukcii štátu. Tieto predpoklady nezohľadňovali skúsenosti miestneho obyvateľstva, pre ktoré cudzinci v minulosti prinášali skôr utrpenie ako pomoc (Afganistan má skúsenosti s okupáciou množstva zahraničných armád, vrátane Alexandra Veľkého, Džingischána, Britov v 19. a Rusov v 20. storočí). Koaličné sily tiež podcenili schopnosti Talibanu a ďalších hnutí zorganizovať efektívny odpor. Pri aplikovaní domnienky, že po zničení ťažkej vojenskej techniky Talibanu a jeho vyhnaní z veľkých mestských centier sa už nepokúsi o efektívny návrat neboli vzaté do úvahy predošlé skúsenosti bojovníkov Talibanu z vnútroštátnych bojov v 90-tych rokoch a zo skúseností z boja proti sovietskym vojskám. So zahraničnou podporou a vďaka útočiskám v Pakistane bol Taliban schopný rýchlo reorganizovať svoje sily a neustále prispôsobovať svoju bojovú taktiku tak, že koaličné sily neboli dostatočne rýchlo schopné reagovať. Pri lepšom zohľadnení miestnych faktorov typických pre Afganistan by stratégia NATO v Afganistane mala pozitívnejšie výsledky. Hlavnou úlohou medzinárodných síl po zvrhnutí a vyhnaní Talibanu sa stalo zabezpečenie rýchleho prenosu zodpovednosti na afganskú vládu a popri tom v čo najväčšej miere pomáhať pri rekonštrukcií infraštruktúry v zničenej krajine. Predpokladom plánovačov bolo, že v rozmedzí niekoľkých rokov bude možné z Afganistanu väčšinu vojakov a personálu stiahnúť a pre zaistenie trvalo udržateľného rozvoja bude stačiť externá finančná pomoc a prítomnosť obmedzeného počtu vojenských poradcov. Ďalšia pomoc pri rozvoji Afganistanu mala byť v tomto období zabezpečovaná predovšetkým s pomocou civilistov z rôznych vládnych a mimovládnych organizácií. Zdrojmi nedostatočne podporená misia ISAF, ktorá sa v roku 2003 dostala pod velenie NATO sa spočiatku starala len o bezpečnosť v okolí hlavného mesta Kábul a nemala významný dopad na celkovú bezpečnostnú situáciu. Napriek žiadostiam Afganskej vlády o rozšírenie pôsobenia jednotiek ISAF mimo územia hlavného mesta Kábul reagovala Aliancia na túto potrebu veľmi pomaly a k rozšíreniu pôsobenia misie na celé územie Afganistanu došlo až v roku 2006. Situácia v Afganistane sa od roku 2003 začala kvôli dlhodobému zanedbávaniu starostlivosti o komplexnú bezpečnosť v štáte výrazne zhoršovať. Optimizmus Spojených štátov a ich spojencov viedol k tomu, že po páde Talibanu sa hlavné ofenzívne a bezpečnostné operácie zameriavali predovšetkým na odstránenie zvyškov Talibanu a hnutia ál-Kájda z juhovýchodných častí krajiny. Zameranie na boj proti teroristom a súčasné zanedbávanie rozvoja a rekonštrukcie štátu viedlo k rozširovaniu nespokojnosti miestneho obyvateľstva s prítomnosťou koaličných vojsk. Tento faktor výrazne pomohol vzniku a rozvoju povstaleckých hnutí, ktoré využívali rastúci odpor obyvateľstva na získavanie podpory. Rast moci povstaleckých hnutí v Afganistane bol od roku 2003 sprevádzaný pravidelnými útokmi proti koaličným silám a miestnemu obyvateľstvu, ktoré s nimi spolupracovalo a pomocou improvizovaných výbušných systémov, samovražedných útokov alebo priamych kinetických operácií. Vojenská časť stratégie NATO mala preto veľmi často úplne opačný efekt, ako bolo jej zámerom. Kinetickými operáciami proti povstalcom, vytvárali koaličné sily žijúce na izolovaných základniach o sebe dojem okupačnej sily, ktorý znásoboval podporu povstalcov u miestneho obyvateľstva. Od roku 2006 NATO začalo vo vojenskej časti stratégie dôraznejšie uplatňovať princípy protipovstaleckého boja a začalo sa zameriavať na ochranu obyvateľstva a nie primárne na likvidáciu nepriateľa. Ani tento výrazný posun vojenskej stratégie nepriniesol očakávané výsledky. Táto zmena vojenskej stratégie bola sprevádzaná mnohými bojovými operáciami s cieľom prebrať iniciatívu v konflikte a zatlačiť Taliban do defenzívy. Napriek ťažkým stratám, ktoré Taliban a ďalšie povstalecké hnutia utrpeli, boli vždy schopné rýchlo sa preskupiť a od roku 2006 počet útokov proti koaličným silám stúpal. Preukázateľné pozitívne výsledky nepriniesla ani stratégia generála McChrystala, ktorý celý svoju stratégiu postavil na dôslednom uplatňovaní zásad protipovstaleckého boja. Snaha koaličných vojakov o ochranu obyvateľstva a ich čiastkové úspechy v niektorých regiónoch nepriniesli zvrat v celom priebehu operácie a z celkového hľadiska sa im nepodarilo posilniť bezpečnostnú situáciu v štáte a naopak, došlo k posilneniu moci povstaleckých hnutí. Významným komponentom vojenskej časti stratégie NATO v Afganistane je výcvik miestnych policajných a ozbrojených síl. V rámci tohto výcviku bola dlhé roky zanedbávaná kvalita a uprednostňovaný bol kvantitatívny rast počtu príslušníkov síl. K zlepšeniu došlo po vytvorení Výcvikovej misie NATO v Afganistane v roku 2009, schopnosti miestnych policajných a ozbrojených síl sú však naďalej diskutabilné. Veľkou skúškou ich schopností bude postupné odovzdávanie zodpovednosti za bezpečnosť do rúk afganskej národnej armády a afganskej národnej polície, ktoré vo vybraných lokalitách začalo v apríli roku 2011. V rámci hlavných cieľov NATO v Afganistane, ku ktorým patrí stabilizácia bezpečnostnej situácie štátu, výcvik miestnych bezpečnostných síl a uľahčenie vytvárania inštitúcií Afganistanu nedosiahla vojenská časť stratégie NATO úspechy. Reakciou Aliancie na zhoršujúcu sa situáciu bolo vyslanie nových síl, ktoré do Afganistanu prichádzali od februára 2010 v rámci vlny nových posíl, ktoré mali zvrátiť priebeh operácie. Dodatočných 30,000 vojakov zo Spojených štátov a niekoľko tisíc vojakov z členských štátov NATO sa v priebehu roku 2010 prejavili na oslabení Talibanu. V júni 2010 bol do čela misie ISAF a síl Spojených štátov vymenovaný generál Petraeus, ktorý pokračoval v tejto snahe o získanie iniciatívy nad aktivitami povstaleckých hnutí a pomôcť pri náprave mnohých nedostatkov vlády Afganistanu. Generál Petraeus stratégiu NATO výrazne nezmenil, ale na rozdiel od svojich predchodcov niekoľkonásobne zintenzívnil všetky prvky komplexnej stratégie. Zintenzívnili sa tak nielen vojenské operácie, ktoré vďaka voľnejšiemu poňatiu pravidiel nasadenia sily mohli byť oveľa agresívnejšie, ale intenzívna snaha Aliancie sa prejavovala aj v oblasti rekonštrukcie dôležitej infraštruktúry, reformy a výcviku miestnych bezpečnostných zložiek, spolupráci s civilným sektorom a rozvíjaní spolupráce a dialógu so samotnou vládou Afganistanu. Výsledkom tejto intenzívnej kampane bolo významné oslabenie Talibanu, ktorý bol vďaka koordinovaným akciám pakistanskej armády napádaný aj vo svojich tradičných útočiskách za hranicami Afganistanu. Napriek úspechom generála Petraeusa bude pre budúcnosť misie ISAF rozhodujúci predovšetkým zvyšok roku 2011. V roku 2011 začne proces prenosu zodpovednosti za bezpečnosť vo vybraných lokalitách v Afganistane na afganské bezpečnostné sily. Schopnosť lokálnych síl preberať zodpovednosť, spolu s časovým harmonogramom odchodu koaličných síl, ktorého prvá fáza začína už v lete 2011, určia ďalšiu budúcnosť operácie ISAF v Afganistane a preukáže sa aj životaschopnosť riešenia, ktoré budovalo NATO v Afganistane od roku 2001. Do roku 2014 by malo podľa vyjadrení politických lídrov aliancie dôjsť k stiahnutiu väčšiny koaličných vojakov. Rok 2011 bude okrem toho dôležitou skúškou toho, ako či sú pokroky dosiahnuté stratégiou generála Petraeusa dlhodobo udržateľné. Na jar roku 2011 začala tak ako každý rok ofenzíva Talibanu a spôsob, akým bude Aliancia schopná túto ofenzívu zvládnuť a udržať bezpečnosť, veľa napovie o budúcnosti Afganistanu. Dôležité tiež bude, aby stratégia NATO pokračovala v rekonštrukčných programoch na obnovu miestnej infraštruktúry. Popri tom musí byť akékoľvek financovanie zabezpečované transparentne a bez podporovania korupcie štátnych úradníkov. Ako povedal David Kilcullen v roku 2010 pri výpovedi v Kongrese Spojených štátov, na výsledok operácie v Afganistane vplýva súčasne viacero faktorov, vrátane povstalectva, korupcie, nedokonalého fungovania štátnej správy a podobne. Zanedbanie ktoréhokoľvek z týchto dôležitých faktorov vedie k prehlbovaniu cyklu konfliktu. V rámci stratégie NATO v Afganistane je z dlhodobého hľadiska významná snaha o vytvorenie regionálneho rámca, do ktorého by sa Afganistan mohol zaradiť a takto sa aj integrovať do medzinárodného spoločenstva. Aj v tejto oblasti sú však dôležitejšie predstavy Afgancov o svojej budúcnosti, ktoré sa odlišujú od predstáv Spojených štátov a niekorých ich spojencov. Na základe týchto záverov je možné tvrdiť, že stratégia generála Petraeusa síce dosiahla za necelý rok svojej existencie v Afganisane významné úspechy, tieto sa ale ukazujú byť stále nedostatočné pre dosiahnutie politických cieľov Aliancie a medzinárodného spoločenstva v Afganistane. Základným cieľom medzinárodného spoločenstva je vytvorenie štátu Afganistan, ktorý bude vedený na základe konsenzu obyvateľstva a bude schopný samostatne zodpovedať za svoju suverenitu. Aktuálna situácia v Afganistane je diametrálne odlišná od tohto cieľa a v blízkej budúcnosti sa táto situácia veľmi pravdepodobne nebude výrazne zlepšovať. Výsledky výskumu tejto práce potvrdzujú, že v stratégii NATO v Afganistane od roku 2001 boli významné nedostatky, ktoré veľmi prispeli k neúspechu medzinárodného spoločenstva pri napĺňaní svojich politických cieľov. Preto je potrebné, aby politickí lídri Aliancie čo najskôr zvážili a začali implementovať alternatívne prístupy k riešeniu situácie v Afganistane. Jedným z prijateľných riešení, ktoré majú potenciál zaistiť dlhodobú stabilitu Afganistanu je uskutočnenie procesu národného zmierenia, pod dohľadom medzinárodného spoločenstva a za účasti čo najväčšieho počtu skupín obyvateľstva Afganistanu, so špeciálnym zameraním na marginalizované skupiny a povstalcov. Existujú dôkazy o tom, že vôľa vyjednávať a dohodnúť sa existuje u väčšiny relevantných aktérov. Okrem upokojenia situácie v Afganistane, ktoré by bolo prospešné pre každého z aktérov, by ale úspech zmierovacieho procesu vyžadoval ochotu urobiť významné kompromisy u kažej zo zúčastnených strán. Aj preto je pravdepodobnosť, že sa takýto proces úspešne odohrá, veľmi malá.

 

Zdroje


800 more troops...2007. 800 more troops bound for southern Afghanistan. [online]. Guardian. [cit. 2011-04-9]. Dostupné na internete:

http://www.guardian.co.uk

 

Afghan Air Force reaches...2011. Afghan Air Force reaches training milestone. [online]. UK Ministry of Defense. [cit. 2011-03-29]. Dostupné na internete:

http://www.mod.uk/

 

Afghanistan. 2011. Afghanistan. [online]. CIA [cit. 2011-03-15]. Dostupné na internete:

https://www.cia.gov

 

Afghanistan:Military drawdown...2011. Afghanistan:Military drawdown could hit aid flows. [online]. Global Security. [cit. 2011-4-3]. Dostupné na internete:

http://www.globalsecurity.org

 

Afghan Loval Police Approved...2010. „Afghan Local Police“ Approved for Village protection. [online]. NTM-A. [cit. 2011-4-2]. Dostupné na internete:

http://www.ntm-a.com

 

Afghan National Police. 2011. [online]. Understanding War. [cit. 2011-03-29]. Dostupné na internete: http://www.understandingwar.org

 

Afghanistan – a Shredded Tapestry.2001. [online]. PCGN. [cit. 2011-3-2]. Dostupné na internete:

http://www.pcgn.org.uk

 

Afghans, alliances....2008. Afghans, alliances and amateurs. [online]. NATO Review. [cit.

2011-3-19]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int

 

Afghan War Surge Backed....2010. Afghan War Surge to Soon be Backed by Tanks.

[online]. CBS News. [cit. 2011-03-17]. Dostupné na internete:

http://www.cbsnews.com

 

ANDERSON, A. 2010. Britain – Counterinsurgency. In: RID. T, KEANEY, T. 2010. Understanding Counterinsurgency: Doctrine, operations, and challenges. 2010. Routledge. ISBN 978-0415777650. 280s.

 

ARM Annual Report...2010. ARM Annual Report Civilian Casualties of War 2010.

[online]. Afghan Rights Monitor. [cit. 2011-3-29]. Dostupné na internete:

http://www.arm.org.af


BAKASHI, D. 2010. Op Moshtarak: Post Surge Operations in Afghanistan. [online]. Vivekananda International Foundation. [cit. 2011-4-8]. Dostupné na internete:

http://www.vifindia.org


BARFIELD, T. 2010. Afghanistan – A Cultural and political history. Princeton University

Press, 2010. 389 s. ISBN 978-0-691-14568-6


BERGHTOLD, L. 2010. Who knows strategy vs. tactics [online]. Huffington Post . [cit. 2010-12-28].Dostupné na internete:

http://www.huffingtonpost.com


BLANCHFIELD, M.K. 2005. Transportation Challenges in Afghanistan. [online] Army

Logistician. [cit. 2011-2-13]. Dostupné na internete:

http://www.almc.army.mil


BROBST, P.J. 2010. Afghanistan in the Balance. [online] International Relations and

Security network. [cit. 2011-4-12]. Dostupné na internete:

http://www.isn.ethz.ch


BRUNO, G. 2010. Afghanistans National Security Forces. [online]. Council on Foreign

Relations. [cit. 2011-3-30]. Dostupné na internete:

http://www.cfr.org


BRZEZINSKI, Z. 2009. An Agenda for NATO – towards a global security web. [online]. Foreign Affairs. [cit. 2011-1-20]. Dostupné na internete:

http://www.foreignaffairs.com


CALDWELL, W.B. 2010. As prepared Remarks to the NATO Military Committee. [online]. Small Wars Journal. [cit. 2011-3-28]. Dostupné na internete:

http://smallwarsjournal.com


CALDWELL, W.B. 2011. Remarks at the International Afghan National Police

Symposium. [online]. NTM-A .[cit. 2011-3-30]. Dostupné na internete:

http://www.ntm-a.com


Campaign Planning Handbook. 2008. Campaign Planning Handbook .[online]. US Army

War College. [cit. 2011-1-7]. Dostupné na internete:

http://www.au.af.mil


CERAMI, J.R. , HOLCOMB, J.F. (eds.) 2001. US Army War College Guide to Strategy.

US Army War College, 2001. 282 s. ISBN 1-58487-033-8


CLINTON, H.R. 2011. Remarks at the Launch of the Asia Society´s Series of Richard C. Holbrooke Memorial Addresses. [online]. US Department of State. [cit. 2011-4-

8].Dostupné na internete:

http://www.state.gov


COYLE, J. J. 2010. Leaders Sign Agreement for TAPI Pipeline. [online]. EurAsia Energy

Analysis. [cit. 2011-4-10]. Dostupné na internete:

http://eurasianenergyanalysis.blogspot.com


CROWL, A.P. 1978. The Strategist's Short Catechism: Six Questions Without Answers

[online]. US Air Force Academy. [cit. 2010-11-29]. Dustupné na internete:

www.usafa.edu/df/dfh/docs/Harmon20.doc


DALE, C. 2011. War in Afghanistan: Strategy, Operations, and Issues for Congress.

[online]. Congressional Research Service. [cit. 2011-3-29]. Dostupné na internete:

http://www.fas.org


DENNYS, C., ZAMAN, I. 2009. Trends in local Afghan Conflicts. .[online]. Cooperation for peace and unity. [cit.2011-2-24]. Dostupné na internete:

http://www.cpau.org.af


DERYDER,T. 2008. Operation Mountain Thrust. .[online]. Army Logistician. [cit.2011-2-

28]. Dostupné na internete:

http://www.almc.army.mil


Donor Financial Review. 2009. Donor Financial Review.[online]. Islamic Republic of

Afghansitan Ministry of Finance. [cit.2011-2-28]. Dostupné na internete:

http://www.undp.org.af


DORRONSORO, G. 2009. The Taliban´s winning strategy in Afghanistan. [online]. Carnegie Endowment for International Peace. [cit. 2011-4-13]. Dostupné na internete:

http://www.carnegieendowment.org


DOWNEY, R. GRUBBS, L. MALLOY, B. (et al.). 2009. How Should the US Execute a Surge in Afghanistan?. [online]. Small Wars Journal. [cit. 2011-3-19]. Dostupné na internete:

http://smallwarsjournal.com


DRESSLER, J. 2010. Operation Moshtarak: Preparing for the battle of Marjah. [online]. Institute for the Study of War. [cit. 2011-3-31]. Dostupné na internete:

http://www.understandingwar.org


DUPEE, M. 2007. Operation Spin Ghar: Uruzgan Gets Ugly. [online]. Long War Journal. [cit.2011-2-28]. Dostupné na internete:

http://www.longwarjournal.org


Evolution of NATO-ISAF... . 2010. Evolution of NATO-ISAF mission in Afghanistan. [online]. NATO. [cit. 2010-12-15]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Fact Sheet:ISAF. 2010. Fact Sheet: International Security Assistance Force..[online]. Australian defence ministry. [cit. 2011-2-4]. Dostupné na internete:

http://www.defence.gov.au


Field manual 3-24: Counterinsurgency. 2006. [online]. Headquarters Department of the

Army. [cit. 2010-12-20]. Dostupní na internete:

www.fas.org


GAHAR, A. YOUSUFZAI, H.M. 2005. Towards Understanding Pukhtoon Jirga. [online]. Just Peace International. [cit. 2011-4-5]. Dostupné na internete:

http://peace.fresno.edu


GALL,C. 2011. Losses in Pakistani Haven Strain Afghan Taliban. [online]. New York

Times. [cit. 2011-4-5]. Dostupné na internete:

http://www.nytimes.com


General David H. Petraeus. 2011. General David H. Petraeus, Commander of International Security and Assistance Force and Commander of US forces in Afghanistan. [online]. US Department of Defense. [cit. 2011-03-04]. Dostupné na internete:

http://www.defense.gov


General Stanley McChystal Address. 2009. General Stanley McChrystal Address. [online]. International Institute for Strategic Studies. [cit. 2011-03-08]. Dostupné na internete:

http://www.iiss.org


GIORDONO, J. 2006. Commander to draw on lessons of the past for Afghanistan mission.

[online]. Stars and stripes. [cit. 2011-03-06].Dostupné na internete:

http://www.stripes.com


GOODMAN, R. E. M. 1993. Military strategy and tactics. [online]. Grolier Electronic publishing. [cit. 2010-12-30]. Dostupné na internete:

http://www.molossia.org


GRITZNER, J.A. 2007. Afghanistan. New York: Infobase Publishing, 2007. 117s. ISBN 0-

7910-9209-7


HANLON, M. 2002. A Flawed Masterpiece. [online]. Foreign Affairs. [cit. 2011-02-24]. Dostupné na internete:

http://www.foreignaffairs.com


HOPE, B. 2011. Kabul Bank´s problems point up Afghanistan´s challenges. [online]. The

National. [cit. 2011-4-13]. Dostupné na internete:

http://www.thenational.ae


ISAF mission in Afghanistan. 2011. ISAF´s Mission in Afghanistan.[online]. NATO. [cit.

2011-3-19]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int

 


ISAF Mission Statement. 2010. ISAF official mission statement. .[online]. NATO. [cit. 2010-12-15]. Dostupné na internete:

http://www.isaf.nato.int


GARAMONE, J. MURRAY, L. 2010. Petraeus Cites Hard-Won Progress in Afghanistan.

[online]. US Department of defense. [cit. 2011-3-31]. Dostupné na internete:

http://www.defense.gov


GRAY, S.C. 2006. Irregular Enemies and the essence of strategy: can the american way of war adapt?.[online]. Strategic Studies Institute. [cit. 2011-2-18]. Dostupné na internete:

http://www.strategicstudiesinstitute.army.mil


Inteqal:Transition in Afghanistan. 2010. Inteqal:Transition in Afghanistan.[online]. Combined Arms Center Blog. [cit. 2011-3-18]. Dostupné na internete:

http://usacac.army.mil


ISAF and ANA clear enemy...2007. ISAF and ANA clear enemy from key dam. [online]. NATO. [cit. 2011-4-6]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


ISAF Reintegration Guide. 2010. [online]. NATO Force Reintegration Cell. [cit. 2011-4-1].

Dostupné na internete:

https://afghancoin.harmonieweb.org


JAKOBSEN, P.V. 2005. PRTs in Afghanistan: Successful but not sufficient.[online]. Danish Institute for International Studies. [cit. 2011-2-20].Dostupné na internete:

http://www.diis.dk


JONES, A. 2010. Women to Women in Afghanistan..[online].The Nation. [cit. 2011-03-

22].

Dostupné na internete:

http://www.thenation.com


JONES, S.G. 2008. Counterinsurgency in Afghanistan. RAND, 2008. 157 s. ISBN 978-0-8330-4133-3


JOSCELYN, T. ROGGIO, B. 2010. Mullah Omar orders Taliban toattack civilians, Afghan women. [online]. Long War Journal. [cit. 2011-03-22]. Dostupné na internete:

http://www.longwarjournal.org


KANWAL, G. 2011. US Strategy in Afghanistan and regional concerns. [online]. IDSA. [cit. 2011-4-9].Dostupné na internete:

http://www.eurasiareview.com

 


Karzai criticizes...2006. Karzai criticizes foreign tactics.[online]. BBC. [cit. 2011-03-10]. Dostupné na internete:

http://news.bbc.co.uk


KAY, S., KHAN, S. 2007. NATO and Counter-insurgency: Strategic Liability or Tactical

Asset? .[online]. Contemporary Security Policy. [cit. 2011-2-25]. Dostupné na internete:

http://www.contemporarysecuritypolicy.org


KEM, J. 2010. NTM-A: One Year Old. .[online]. Combined Arms Center Blog. [cit. 2011-03-25]. Dostupné na internete:

http://usacac.army.mil


KILCULLEN, D. 2007 Counterinsurgency Redux. .[online]. Small Wars Journal. [cit.

2010-12-24]. Dostupné online:

http//:www.smallwarsjournal.com


KILCULLEN, D. 2010. Perspectives on Reconciliation Options in Afghanistan. [online]. Center for New American Security. [cit. 2011-4-12]. Dostupné na internete:

http://www.cnas.org


KRULAK, C.C. 1999. The Strategic Corporal: Leadership in the Three Block

War.[online]. Marines Magazine. [cit. 2011-3-28]. Dostupné na internete:

http://www.au.af.mil


KUEHN, F. LINSCHOTEN, A.S. 2011. Separating the Taliban from al-Qaeda: The Core of Success in Afghanistan. .[online]. Center on International Cooperation.[cit. 2011-4-14]. Dostupné na internete:

http://www.cic.nyu.edu


LEIPOLD. J.D. 2010. NATO Training Mission-Afghanistanmarks year of progress..[online]. US Army. [cit. 2011-3-29]. Dostupné na internete:

http://www.army.mil


Letter dated 7 October....2003. Letter dated 7 October 2003 from the Secretary-General addressed to the President of the Security Council .[online]. United Nations Security Council. [cit. 2011-12-24]. Dostupné na internete:

http://www.securitycouncilreport.org


LIVINGSTON, I. MESSERA, H.L. O´HANLON, M. 2011. Afghanistan Index – Tracking Variables of Reconstruction and Security in Post-9/11 Afghanistan. [online]. Brookings. [cit. 2011-4-5]. Dostupné na internete:

http://www.brookings.edu


MANEA, O. 2010. Thinking Critically about COIN and Creatively – Interview with Colonel Gian Gentile [online]. Small Wars Journal. [cit. 2010-12-29]. Dostupné na internete:

http://smallwarsjournal.com


Map: Afghanistans Ethnic Groups. 2011. Map: Afghanistans Ethnic Groups. [online]. PBS. [cit. 2011-1-29]. Dostupné na internete:

http://www.pbs.org


MATTHEWS, T. 2011. Negotiation:By, With, and Through the Afghan People. [online]. Small Wars Journal. [cit. 2011-4-14]. Dostupné na internete:

http://smallwarsjournal.com


MCCHRYSTAL, S. 2009. Commanders Initial Assessment. [online]. Washington Post. [cit. 2011-3-28].Dostupné na internete:

http://media.washingtonpost.com


MOORE, R. S. 2009. The basics of Counterinsurgency. [online]. Small Wars Journal. [cit.

2011-2-16]. Dostupné na internete:

www.smallwarsjournal.com


Mountain Thrust – Summary...2006. Mountain Thrust" Summary – Afghanistan .[online]. US Department of Defense press release. [cit. 2011-2-20]. Dostupné na internete:

http://www.militaryphotos.net


MUQAWAMA, A. 2009. COMISAF COIN Guidance Released. .[online]. Center for a New American Security. [cit. 2011-2-20]. Dostupné na internete:

http://www.cnas.org


NATO forces will not chase Taliban....2005. NATO Forces Will Not Chase Taliban in

Afghanistan’s South. .[online]. AFP . [cit. 2011-2-20].Dostupné na internete:

http://cafe.comebackalive.com


NATO to ramp up...2004. NATO to ramp up Afghanistan forces. [online]. CNN. [cit.

2011-1-29]. Dostupné na internete:

http://articles.cnn.com

 

NTM-A Year in Review. 2010. NTM-A Year in Review – from November 2009 to

November 2010. [online]. NATO. [cit. 2011-1-29]. Dostupné na internete:

http://www.ntm-a.com


OMAR, M. 2010. NATO is losing the war in Afghanistan. [online]. The Nation. [cit. 2011-

4-14]. Dostupné na internete:

http://www.nation.com.pk


Operation Achilles making...2007. Operation Achilles making progress. [online].NATO.  [cit. 2011-4-2]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Operation Azada Wosa...2008. Marines launch Operation Azada Wosa. [online]. NATO. [cit. 2011-4-2]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Operation Eagles Summit...2008. British troops complete operation to deliver vital power turbine. [online]. UK Ministry of Defence. [cit. 2011-4-5]. Dostupné na internete:

http://webarchive.nationalarchives.gov.uk


Operation Firtina. 2008.Operation Firtina. [online]. NATO. [cit. 2011-4-3]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Operation Panthers Claw...2009. Deadly, and maybe decisive. Officers hail Panther´s

Claw. [online]. Guardian. [2011-4-10]. Dostupné na internete:

http://www.guardian.co.uk


Operation Shaitun Jaru...2008. ISAF conducts Operation Shaitun Jaru. [online]. NATO. [cit. 2011-4-9]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Operation Southern Beast. 2008. Successful operation in Maywand disrupts insurgents.

[online]. NATO. [cit. 2011-4-6]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Operation Tornado storms...2008. Operation Tornado storms through Uruzgan. [online]. NATO. [cit. 2011-4-7]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Operation Winter Stand...2008. Operation Winter Stand aids remote villagers in Paktika

Province. [online]. NATO. [cit. 2011-4-8]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Our Mission in Afghanistan...2011. Our Mission in Afghanistan: Why are we there?

[online]. Canadian Government. [cit. 2011-4-15]. Dostupné na internete:

http://www.afghanistan.gc.ca


PALKA, J.E. 2001. Afghanistan: A regional Geography. [online]. New York, US Military

Academy West Point, 2001. [cit. 2011-1-29]. Dostupné na internete:

http://www.eric.ed.gov


PARRISH, K. 2011. Petraeus: Afghan transition will have a long term impact. . [online]. American Forces Press Service. [cit. 2011-3-18]. Dostupné na internete:

http://scmilitarynews.com

 


PARTLOW, J. DEYOUNG, K. 2010. Gen. Petraeus runs into resistance from Karzai over village defense forces.[online]. Washington Post. [cit. 2011-1-15]. Dostupné na internete:

http://www.washingtonpost.com


PECK, F. 2002. Still Doing the impossible – A new operational construct for the Marine Corps After next. [online]. Navy League of the United States. [cit. 2011-2-17]. Dostupné na internete:

http://www.navyleague.org

 

PERRY, W. L. GORDON, J. 2008. Analytic Support to Intelligence in

Counterinsurgencies. RAND, 2008. 80 s. ISBN 978-0-8330-4456-3


Petraeus: NATO contracts undermine....2010. Petraeus: NATO contracts must not undermine counterinsurgency strategy in Afghanistan. [online]. Fox News. [cit. 2011-2-

12]. Dostupné na internete:

http://www.foxnews.com


President Karzai announces...2011. President Karzai announces first phase of transition.

[online]. NATO. [cit. 2011-03-29]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


Provincial Reconstruction Teams...2011. Themes: Provincial Reconstruction Teams.

[online]. Institute for the study of war [cit. 2011-03-15]. Dostupné na internete:

http://www.understandingwar.org


RADIN, C.J. 2009. The Afghan Public Protection Force pilot is underway. [online]. Long

War Journal. [cit. 2011-03-24]. Dostupné na interente:

http://www.longwarjournal.org


RADIN, C.J. 2011. Afghan Local Police vital to General Petraeus strategy.[online]. Long

War Journal. [cit. 2011-03-31]. Dostupné na internete:

http://www.longwarjournal.org


RASHID, A. 2011. How Obama Lost Karzai. [online]. Foriegn Policy. [cit. 2011-03-22]. Dostupné na internete:

http://www.foreignpolicy.com


RECKNAGEL, C. 2010. Afghanistan´s First New Railroad On Track. [online]. Radio Free

Liberty. [cit. 2011-4-12]. Dostupné na internete:

http://www.rferl.org


RENE, R. (eds.) 2010. Afghanistan in 2010: A survey of the Afghan People. 2010. [online]. The Asia Foundation. [cit. 2011-04-2]. Dostupné na internete:

http://asiafoundation.org


RICKS, T. 2009. The Gamble: General David Petraeus and the American Military

Adventure in Iraq, 2006-2008. Penguin Press, 2009. 400 s. ISBN 978-1594201974


RICKS, T. 2010. Ignatius, Kaplan, and Klein just don't get it: Petraeus is changing the Afghan war's intensity, not its overall strategy. [online]. The Best Defense: Foreign Policy Blog. [cit. 2011-03-11]. Dostupné na internete:

http://ricks.foreignpolicy.com


Riga Summit Declaration. 2006. Riga summit Declaration. [online]. NATO. [cit. 2011-03-1.]

Dostupné na internete:

http://www.nato.int


RINGSMOSE, J., THRUELSEN,D. 2010. NATO´s Counterinsurgency Campaign in

Afghanistan: Are classical doctrines suitable for alliances?. [online]. UNISCI. [cit. 2011-

03-18]. Dostupné na internete:

http://redalyc.uaemex.mx


RUBIN, A.J. 2010. For red cross, aid conditions hit new low in Afghanistan. [online]. NY Times. [cit. 2011-1-31]. Dostupné na internete:

http://www.nytimes.com


SAMADEY, J. 2010. New War: A Comparative Analysis of the Three Recent Afghan

Conflicts .[online].Univesity of Sheffield. . [cit. 2010-12-15]. Dostupné na internete:

http://afghanistan-analyst.org


SCHNEIDER, J. 2010. Crossing the Rubicon with Gen. Stanley McChrystal. [online]. Huffington Post. [cit. 2011-3-24]. Dostupné na internete:

http://www.huffingtonpost.com


Security in Afghanistan. 2011. Security in Afghanistan. [online]. International Crisis

Group. [cit. 2011-03-18]. Dostupné na internete:

http://www.crisisgroup.org


SENGUPTA, K. 2010. Afghan police corruption hits NATO pullout. [online]. The

Independent. [cit. 2011-3-31].Dostupné na internete:

http://www.independent.co.uk


SERWER, D. 2011. Why It´s Time to Negotiate With the Taliban. [online]. The Atlantic. [cit. 2011-4-13]. Dostupné na internete:

http://www.theatlantic.com


SIGAR – October 2010, QR. 2010 . October 2010 Quarterly Report to the US Congress by

Special Inspector General for Afghanistan Reconstruction. [online]. SIGAR. [cit. 2011-1-

7]. Dostupné na internete:

http://www.sigar.mil


Speech of Afghan President...2010. Speech of Afghan President in ECO summit. [online]. Taand. [cit. 2011-3-19]. Dostupné na internete:

http://english.taand.com


STANTON, D. 2009. Horse Soldiers: The Extraordinary Story of a Band of US Soldiers

Who Rode to Victory in Afghanistan. Scribner. 2009. ISBN 978-1416580515, 416 strán.


STARR. S.F. 2011. Afghanistan Beyond the Fog of Nation Building: Giving Economic Strategy a Chance. [online]. Central Asia – Caucasus Institute. [cit. 2011-4-2]. Dostupné na internete:

http://www.silkroadstudies.org


STEELE, J. 2011. Taliban talks could be closer. [online]. Guardian. [cit. 2011-2-15]. Dostupné na internete: http://www.guardian.co.uk


Study of Pasthun Tribes. 2009. My Cousins Enemy is My Friend: A Study of Pashtun Tribes in Afghanistan. [online]. Afghanistan Research Reachback Center. [cit. 2011-2-15]. Dostupné na internete:

http://publicintelligence.info


Success of Sangin...2007. Success of Sangin operation allows troops to engage with

Afghan locals. [online]. Defence news. [cit. 2011-4-8]. Dostupné na interente:

http://webarchive.nationalarchives.gov.uk


SZANDAR, A. MUSHARBASH, Y. 2007. Bundeswehr an Gefechten in West-Afghanistan beteiligt. [online]. Spiegel. [cit. 2011-4-8]. Dostupný na internete:

http://www.spiegel.de


TANNER, S. 2002. Afghanistan: A military history from Alexander the Great to the Fall of the Taliban. Cambridge: Da Capo Press, 2002. 360s. ISBN 0-306-81233-9


TERKEL, A. 2011. US Military Commander Compares Afghanistan War to Neverending

Tom and Jerry Cartoon. [online]. Huffington Post. [cit. 2011-3-15]. Dostupné na internete:

http://www.huffingtonpost.com


TIEDEMANN, K. 2010. Daily brief: NATO backs Afghan exit timeline. [online]. Foreign

Policy. [cit. 2011-3-5]. Dostupné na internete:

http://afpak.foreignpolicy.com


TIERNEY, J.J. 1992. Campaign Planning: A missing piece in the Joint Planning Process.

[online]. GlobalSecurity. [cit. 2011-3-12]. Dostupné na internete:

http://www.globalsecurity.org


TOYNBEE, A. 1961. Between Oxus and Jumna. In: Toynbee convector. 2011. [online]. Toynbee convector. [cit. 2011-4-13]. Dostupné na interente:

http://davidderrick.wordpress.com


TOWNSEND, M. 2007. Fierce battle rages for Taliban stronghold. [online]. Guardian. [cit. 2011-3-15]. Dostupné na internete:

http://www.guardian.co.uk


Transition fo Afghan...2010. Transition to Afghan lead:Inteqal. [online]. NATO. [cit.

2011-3-15]. Dostupné na internete:

http://www.nato.int


US Agency Ends...2011. US Agency Ends AccountingFirm´s Afghan Contract. [online]. NY Times. [cit. 2011-4-13]. Dostupné na internete:

http://www.nytimes.com


US General: Security Transition....2011. US General: Security Transition in Afghansitan Will Start Soon, But Will be Gradual. [online].VOA News. [cit. 2011-3-20]. Dostupné na internete:

http://www.voanews.com


VEJMELKA, O. (eds.) 2005. Vojenský výkladový slovník vybraných operačních pojmu.

Vyškov : Správa doktrín Ředitelství výcviku a doktrín, 2005. 358

s.


WADHAMS, C. COOKMAN, C. (et. al) 2010. Realignment: Managing a Stable

Transition to Afghan Responsibility. [online]. Center for American Progress. [cit. 2011-2-

22]. Dostupné na internete:

http://www.americanprogress.org


WARDAK, A. 2002. Jirga - A Traditional Mechanism of Conflict Resolution in

Afghanistan. [online]. Human Rights Watch [cit. 2011-4-10]. Dostupné na internete:

http://unpan1.un.org


WARREN, T. 2009. ISAF and Afghanistan: The Impact of Failure on NATO's Future.

[online].NDU Press. [cit. 2011-2-15]. Dostupné na internete:

http://www.ndu.edu


WATERHOUSE, M. O´BRYANT,J. 2008.U.S. Forces in Afghanistan. [online]. Congressional Research Service. [cit. 2011-4-1]. Dostupné na internete:

http://www.fas.org


White House Quarterly Report... 2011. White House Quarterly Report on Afghanistan and Pakistan, April 2011. [online]. Council on Foreign Relations. [cit. 2011-4-10]. Dostupné na internete:

http://www.cfr.org


World Bank Afghanistan Report. 2011. World Bank: Quarterly Country Update – Afghanistan. [online]. World Bank. [cit. 2011-4-4]. Dostupné na internete:

http://siteresources.worldbank.org


YOUNG, K. 2010. NATO adopts transition plan for Afghan war. [online]. Washington Post. [cit. 2011-3-14]. Dostupné na internete:

http://www.washingtonpost.com


ZHOU, H. 2010. Iran-Afghanistan railway on agenda. [online]. Global Times. [2011-4-

13]. Dostupné na internete:

http://en.huanqiu.com

 

<Predchádzajúca prvá časť

<Predchádzajúca druhá časť

 
 
< Predchádzajúca