Zdroj: Miroslav Kadlec (kadlomir@gmail.com)

Miroslav Kadlec pôsobil vo Venezuele ako stážista 8 mesiacov v rámci organizácie AIESEC. Je absolventom Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pán Kadlec sa venuje cestovaniu po svete, spoznávaniu cudzích štátov a kultúr. V rámci AIESEC pán Kadlec pracoval vo Venezuele ako učiteľ anglického jazyka. Cieľom Projectu ARES nie je len pracovať s teoretickými materiálmi, ale aj priblížiť dianie v krízových regiónoch sveta prostredníctvom intervií s ľuďmi, ktorí cestovali po týchto oblastiach. Južná Amerika trpí rôznymi bezpečnostnými problémami ako kriminalita, drogy, sociálne rozdiely, neexistencia stabilných demokratických vlád. Tieto problémy neobchádzajú ani Venezuelu. Interview s pánom Kadlecom uskutočnili členovia Projectu ARES Andrej Vaščík, ktorý pôsobí ako interný doktorand na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici, a Marko Salíni. Pán Kadlec odpovedal na otázky týkajúce sa bezpečnostných problémov vo Venezuele, o živote v krajine, ale aj o spôsobe života obyvateľov a jeho vlastných dojmoch. Poskytol nám tiež svoje fotografie, ktoré spravil počas pobytu vo Venezuele, za čo mu ďakujeme.

Na Slovensku, ale zrejme ani v Európe veľa ľudí nevie mnoho o Venezuele. Zo západných médií poznajú krajinu len ako „ľavicovú diktatúru“, kde vládne antiamerický prezident Hugo Chávez. Ako ty vnímaš Venezuelu v tejto súvislosti?

Pravdupovediac, je to istý paradox, že prezident H. Chávez je antiamerikanista, avšak Venezuela spomedzi juhoamerických štátov je najviac ovplyvnená USA a globalizáciou, pokiaľ ide o kultúru. Infraštruktúra, reštaurácie mi pripomínali USA. Bežne som videl fastfoody, McDonaldy. Mladí milujú západnú hudbu, radi by vycestovali do USA. Samozrejme, na druhej strane vo Venezuele môžete vidieť aj veľa stúpencov prezidenta Cháveza, ktorí nosia červené šiltovky a tričká PSUV, čo je vládnuca strana. Na druhej strane by som chcel povedať, že mám kamaráta Venezuelčana, ktorý je socialista, avšak nie je veľkým stúpencom Cháveza. Vo Venezuele je veľa ľudí, čo sú názorovo socialisti, ale nie každý z nich je automaticky „chavista“ s červenou šiltovkou, i keď aj takých tam je veľa. Ako vidieť, Venezuela je pestrá krajina.

Zdroj: Miroslav Kadlec (kadlomir@gmail.com)

Ako to je vlastne s celkovou popularitou Huga Cháveza?

Má to svoje historické súvislosti. Vo Venezuele objavili ropu na začiatku 20. storočia. Do 70. rokov minulého storočia Venezuela nesmierne profitovala z ropy, ktorú exportovala. Vtedy prosperovali stredné vrstvy, ktoré si mohli bežne dovoliť dovolenku v USA. Avšak po ropnej kríze v 70. rokoch 20. storočia padli ceny ropy a krajina sa ocitla v recesii. Caldera, predchodca Cháveza, zvýšil ceny ropy o 500 percent. 80 percent Venezuelčanov sa ocitlo na hranici chudoby. H. Chavez, bývalý vojenský parašutista, využil vtedy situáciu a uskutočnil neúspešný pokus o prevrat. Dostal sa do väzania, no takisto do povedomia a o šesť rokov neskôr v roku 1998 sa voľbami dostal k moci.

Zdroj: Miroslav Kadlec (kadlomir@gmail.com)

Popularitu H. Chávez má veľkú najmä preto, že sa zamerial na najchudobnjšiu vrstvu obyvateľstva. Napríklad, vo Venezuele podporuje výstavbu bytov pre sociálne slabšie rodiny. Došlo k radikálnemu zníženiu ceny benzínu. Plná nádrž benzínu je na Slovensku povedzme 50 – 60 eur, vo Venezuele stojí plná nádrž benzínu menej ako pol litra vody, cca 30 centov!!! Chávez má preto popularitu medzi najchudobnejšími vrstvami, na druhej strane mnoho príslušníkov strednej vrstvy opúšťa krajinu. Ako vidieť Chávez má stúpencov i odporcov. Dalo by sa povedať, že Chávez pôsobí na národ ako poloboh alebo ako hrozné strašidlo.

A prečo vlastne stredné vrstvy opúšťajú krajinu? Je to kvôli politickej situácii?

Je tam viacero dôvodov. Príslušníci stredných vrstiev, najmä mladí, opúšťajú Venezuelu najmä kvôli vysokej miere kriminality v krajine. To je závažný bezpečnostný problém vo Venezuele. Zhováral som sa s viacerými mladými ľuďmi a povedali mi, že radšej by chceli žiť v USA alebo Kanade, ako sa celý život schovávať za elektrickým plotom. Známej napríklad okolo obeda vykradli v relatívne bezpečnej oblasti auto. Pracoval som s Japonkou i Američankou, obe už okradli. Vo Venezuele je kriminaita bežný jav. Mne našťastie nič neukradli počas môjho pobytu. To sa aj všetci čudovali, že sa mi nič také nestalo. Skutočne, kriminalita je vo Venezuele bežný jav.

Hovoríš teda, že kriminalita je bežný jav vo Venezuele. Sú tam napríklad bežné aj únosy? Aj cudzincov?

Pokiaľ ide o hlavné mesto Caracas, kriminálne gangy sa zameriavajú hlavne na domácich. Turisti vyslovene prídu do hlavného mesta len na letisko a hneď aj odídu k Angelovým vodopádom. Sú to najväčšie vodopády na svete, to je najväčšie turistické lákadlo pre zahraničných turistov. Ako som povedal, kvôli vysokej kriminalite sa cudzinci po Caracase príliš nepohybujú. Hlavne do slumov v Caracase sa neodporúča chodiť ani za bieleho dňa, pretože hrozí, že aj za bieleho dňa vás tam môžu zastreliť. Bol som v slumoch, ale nie v Caracase. Bol som v Maracaibe, druhom najväčšom meste priamo u jednej rodiny, čo žije v slumoch. Boli milí. Venezuelčania sú dobrí ľudia. Preto je pre mňa paradoxné, že kriminalita je tu vážnym problémom.

Zdroj: Miroslav Kadlec (kadlomir@gmail.com)

Spomenul si turistov a Angelov vodopád. Ako je to s potenciálom pre turistický ruch? Je turizmus možnosťou ako diverzifikovať ekonomiku Venezuely príliš závislej na exporte ropy?

Turizmus bohužiaľ nemá plne využitý potenciál. Pritom má peknú prírodu. Má napríklad park Canajma, kde sa nachádza Angelov vodopád, najvyšší na svete. Sú tam tiež nádherné stolové hory (tzv. tepuis), čo je najväčšia atrakcia pre turistov. Videl som tam hlavne Japoncov, ktorých vidieť v konečnom dôsledku všade vo svete. Do tejto oblasti chodí aj dosť Nemcov i Američanov. Vysoká miera kriminality v krajine však bráni tomu, aby turisti cestovali po celej krajine. Preto na iných miestach neuvidíte toľko turistov. Ďalší problém sú aj ceny. Vo Venezuele je síce lacný benzín, ale nemožno si robiť predstavu o lacnom raji. V tejto oblasti, kde sa nachádza Angelov vodopád, miniete za tri dni bez problémov aj 300 eur na osobu!!! Najmä bežní Venezuelčania si takéto nákladné dovolenky nemôžu dovoliť. Ale je to aj mentalitou domácich. Oni radšej chodievajú k moru, kde sa zabavia, popíjajú pivo. Len pre zaujímavosť, u nás na Slovensku chodievame do hôr oddýchnuť si na čerstvý vzduch, prejsť sa po prírode, vychutnať si ticho a kľud. Venezuelčania chodia do hôr na autách a keď sú na vrchu, pustia si nahlas hudbu. Je to proste iná mentalita.

Zdroj: Miroslav Kadlec (kadlomir@gmail.com)

Ako je to napríklad v oblasti energetickej bezpečnosti? Robí Venezuela dosť pre to, aby sa zbavila prílišnej energetickej závislosti na rope?

Venezuela má veľký potenciál pre výrobu elektriny pomocou vodných elektrární. Vo Venezuele sa striedajú obdobia dažďov a sucha. Bol som tam, keď bolo obdobie dažďov. Boli vyslovene rozliate korytá riek. Ako vidieť, Venezuela má dosť vodných zdrojov. Práve preto sa v tejto krajine nachádza aj druhá najväčšia elektráreň na svete. Približne 60 percent elektriny je vyrobenej z vodných zdrojov.

Ako vidieť, v tomto môže byť Venezuela pre Slovensko príkladom, ktoré má tiež vodné zdroje, ale nie na sto percent využité. Ako je to napríklad v prípade potravinovej sebestačnosti? Vidíme to napríklad na Slovensku, že sa to stáva vážnym problémom, keďže množstvo potravín Slovensko už dováža zo zahraničia. Pritom v minulosti sme v týchto veciach boli omnoho menej závislí. Môže byť Venezuela príkladom?

Bohužiaľ nie. V minulosti Venezuela orientovala svoju ekonomiku príliš jednostranne na ťažbu ropy a potenciál poľnohospodárstva využívala minimálne napriek tomu, že mala potenciál ako podnebie, pôdu a vodu. Skoro všetky poľnohospodárske produkty Venezuela dovážala zo zahraničia. Súčasný prezident H. Chávez sa snaží podporovať rozvoj poľnohospodárstva, ale bude dlho trvať, kým sa odstránia negatívne dôsledky jednostranne orientovanej ekonomiky. Rozprával som sa napríklad osobne s jedným venezuelským agronómom. Povedal mi, že kukuričná múka je najrozšírenejšou surovinou na výrobu chleba vo Venezuele. Paradoxne sa takmer všetka kukuričná múka dováža z Kanady. Pritom kukurica je typická potravina nielen pre Venezuelu, ale aj pre celú Južnú Ameriku. Paradoxom je, že najviac sa vo Venezuele nepestuje kukurica, ale ryža!!!

Zdroj: Miroslav Kadlec (kadlomir@gmail.com)

Aká je situácia napríklad v prípade etnických a národnostných menšín? Vo Venezuele zrejme asi žije dosť Indiánov. Aké je ich postavenie? Aký je ich vzťah povedzme s potomkami Európanov?

Indiáni, čo žijú na severe v okolí veľkých miest ako Caracas či Maracaibo, sú pohltení civilizáciou a zdieľajú aj všetky jej problémy. V okolí Angelovho vodopádu sú zase Indiáni poznačení turizmom. Títo Indiáni nežijú až tak tradične, sú dosť poznačení západnou civilizáciou. Najmä na hraniciach Venezuely a Brazílie žijú na druhej strane dosť divoké kmene. Do týchto oblastí potrebujete aj špeciálne povolenie. Ale všeobecne povedané, nemožno hovoriť o nejakom konflikte medzi Indiánmi a potomkami Európanov. Obyvateľstvo Venezuely je rasovo dosť premiešané, preto ide o tolerantnú spoločnosť, nie sú tu nejaké konflikty medzi etnikami. 70 percent obyvateľstva tvoria miešanci všetkých rás: bieli, čierni, žltí, Indiáni. Vo Venezuele som videl ale aj viacerých čisto bielych potomkov Európanov, tí sú dokonca ešte belší ako my na Slovensku. Sú tu ale aj čisto čierni. Čistí Indiáni tvoria len jedno percento obyvateľstva a žijú si vlastný život. Obývajú amazonský dažďový prales a chodievajú predávať výrobky do miest na trhy. Ako vidieť, Venezuela je pestrá zmes kultúr, rás, modernej i tradičnej spoločnosti. V tomto ohľade je to tolerantná krajina, je to dobrý úvod do juhoamerického kontinentu.

Zdroj: Miroslav Kadlec (kadlomir@gmail.com)

Na záver by sme sa ťa chceli opýtať, aké má podľa teba život vo Venezuele výhody a nevýhody? V čom je život podľa teba lepší a v čom horší v porovnaní s Európou?

Predovšetkým mám rád tamojších ľudí, tolerantnú kultúru a ich prístup k životu. Venezuelčania úplne inak vnímajú čas. Slovák sa napríklad snaží vybaviť milión vecí naraz, ale Venezuelčania robia všetko s kľudom a pokojne, pričom neustále opakujú “tranquillo, tranquillo (pokojne, pokojne)”. Venezuelčania idú radšej v jeden deň iba do banky a až na druhý deň vybavujú ostatné veci. Nestresujú sa, nenáhlia sa, nesťažujú sa. Aj keď sú veci zlé, ľudia majú málo peňazí, vedia sa vždy nad to povzniesť a brať život taký, aký je. Na Slovensku zvyknú ľudia často nadávať na politikov, vo Venezuele je to iné. Idú radšej tancovať. Oni nepatria medzi typy ľudí, čo sa musia angažovať v politike, organizáciách. My Európania, ktorých životná úroveň je vyššia, máme tendenciu vidieť veci pesimistickejšie, horšie, často sa sťažujeme. V Latinskej Amerike je tento prístup úplne opačný. Ľudia vedia, že veci by mohli, dokonca mali byť lepšie, ale jednoducho berú život taký, aký je. Vedia sa akosi prirodzene povzniesť nad všetky problémy a tento prístup sa mi páči. Nie je to o tom, že by sa problémom vyhýbali. Všetci proste radšej niečo robia, akoby sa mali len zamýšľať a nadávať. Ak nemajú napríklad prácu, začnú predávať pirátske kópie CD a DVD alebo ponúkajú ľuďom v autobuse knižky či čokolády. Tam to jednoducho stále žije. Venezuelčania nepremýšľajú nad životom, radšej ho žijú. A to je správne.

Ďakujeme za rozhovor.