Príslušníci jednotiek NATO v rámci misie KFOR v srbskej provincii Kosovo (zdroj: www.aco.nato.int)

Táto práca na základe konkrétnych príkladov konfliktov na západnom Balkáne demonštruje spôsob, ako bola zaistená tvrdá a mäkká bezpečnosť. Prvá časť práce je teoreticko-metodologickým úvodom do problematiky bezpečnosti, druhá kapitola oboznamuje so všetkými kľúčovými aspektami nutnými na pochopenie bezpečnostnej situácie na Balkáne a tretia časť ponúka päť prípadových štúdií, akým spôsobom bola zaistená tvrdá a mäkká bezpečnosť na západnom Balkáne. Cieľom týchto prípadových štúdií bolo poukázať na spôsob, akým býva zaistená tvrdá a mäkká bezpečnosť v praxi. Zaistenie tvrdej bezpečnosti je analyzované na príklade misií pre udržanie mieru (KFOR a UNPROFOR) a misie pre vynútenie mieru (Operation Allied Force). Zaistenie mäkkej bezpečnosti je analyzované na príklade dvoch civilných misií (UNMIK v Kosove a OHR v Bosne a Hercegovine). Autor Mgr. Miroslav Mader je absolventom Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici. Pri písaní tejto práce využil aj svoje poznatky a skúsenosti, ktoré získal počas svojho vzdelávacieho pobytu na Fakulte politických vied Belehradskej univerzity v Srbsku v roku 2011.

Bezpečnosť

Vzhľadom k tomu, že bezpečnosť je v zásade dosť abstraktný pojem, úvodom tejto kapitoly by sme sa chceli zamerať na ozrejmenie pojmu bezpečnosť, prezentovať naše chápanie tohto pojmu v kontexte medzinárodných vzťahov, rovnako aj definovať ďalšie pojmy s ním súvisiace. Chceli by sme upozorniť na fakt, na ktorom sa nepochybne zhodnú všetky autority (napríklad Buzan, Baldevin, Morgan) zaoberajúce sa bezpečnostnými štúdiami. Pojem „bezpečnosť“ nie je v kontexte medzinárodných vzťahov vôbec jednoznačne vymedzený. Dôvodom je, že bezpečnostné štúdie (Security studies) boli ešte v nedávnej minulosti disciplínou vedného odboru Medzinárodných vzťahov a ako samostatná vedná disciplína sa etablovali len pred krátkym časom (80. roky 20. storočia), ale aj skutočnosť, že pre samotné definovanie pojmu je nutné isté črty predmetu skúmania do definície zahrnúť a iné vylúčiť, čo je pri takom obsiahlom predmete skúmania ako je bezpečnosť veľmi problematické. Práve v tejto otázke, čo má pojem bezpečnosť zahŕňať a čo nie, panuje najväčšia nezhoda (Terriff et all., 2001). Iné autority tento pojem chápu ako zložitý, štruktúrovaný, viacfaktorový a hierarchicky usporiadaný fenomén, teda ako systém pozostávajúci z celého radu podsystémov (Marchevka, 2010). Rovnako je bezpečnosť chápaná ako politicky veľmi silný, avšak slabo konceptualizovaný rámec, z ktorého vyvstávajú mnohé otázky: Kto je objektom bezpečnosti (jednotlivci, skupiny, národy, štáty, regióny, svet)? Aké sú nástroje na udržanie bezpečnosti (kultúrne, politické, ekonomické, diplomatické, vojenské)? Za akú cenu by mala byť bezpečnosť udržaná (Thakur, 2003)? Napriek týmto skutočnostiam sa budeme snažiť objasniť tento koncept čím najjednoduchšie a najjasnejšie. V kontexte medzinárodných vzťahov sa môžeme najčastejšie stretnúť s vymedzením bezpečnosti v dvoch rovinách, a to pozitívnej a negatívnej. V negatívnom vymedzení tento pojem znamená neprítomnosť alebo neexistenciu hrozby či rizika, teda opak stavu ohrozenia. Toto chápanie má význam v prípade existencie hrozieb a rizík vo vzťahu k subjektu ktorého sa priam netýkajú, preto ho považujeme za nedostatočné. V pozitívnom vymedzení je bezpečnosť najčastejšie chápaná, ako súhrn opatrení, ktoré sú nevyhnutné k tomu aby bola určitá bezpečnostná hrozba buď eliminovaná alebo minimalizovaná (Eichler, 2006). Buzan definuje bezpečnosť jednoducho ako: „Snahu o zbavenie sa hrozby“ (Buzan, 1991). My sa v našej práci prikloníme k pozitívnemu vymedzeniu bezpečnosti a na bezpečnosť budeme nazerať predovšetkým v súvislosti s pojmami ako bezpečnostná hrozba, bezpečnostné riziko a bezpečnostná výzva. Bezpečnosť, alebo uplatňovanie bezpečnosti budeme teda chápať ako priamu reakciu na vzniknuté hrozby a riziká v snahe predísť ich negatívnym dopadom.

Zdroj: tenc.net

Podobne môže byť vysvetlený aj pojem „medzinárodná bezpečnosť“. Vo všeobecnom encyklopedickom slovníku je definovaná ako: „súbor právnych pravidiel, inštitúcií a opatrení v oblasti medzinárodných vzťahov, ktoré majú zaistiť zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, pokojný život a rozvoj národov“ (Paulička a kol., 378). Jedným z najviac skloňovaných pojmov v strategických dokumentoch väčšiny štátov v oblasti bezpečnosti je bezpečnostné prostredie. Aj v tomto prípade existuje viacero definícií. Vo výkladovom slovníku Katedry bezpečnostného manažmentu Žilinskej univerzity je tento pojem definovaný nasledovne: „Bezpečnostné prostredie je časť spoločenského prostredia, v ktorom sú podmienky existencie a vývoja sociálnych subjektov, ich činnosti, vzťahy a záujmy determinované v prvom rade bezpečnosťou. Bezpečnostné prostredie sa charakterizuje prostredníctvom vyčlenenia určitého územia, geopoliticky relatívne uceleného, ktoré je spravidla podmienené aj ďalšími sociálno-ekonomickými, vojensko-strategickými a kultúrno-historickými činiteľmi“ (Mikolaj et al., 2004). Podľa Kodanskej školy môžeme na bezpečnosť nazerať z piatich analytických rovín. Na ich základe môžeme bezpečnostné prostredie rozlíšiť na globálne bezpečnostné prostredie tvorené medzinárodnými systémami, regionálne bezpečnostné prostredie vytvorené medzinárodnými subsystémami (tvorené regionálnymi integračnými zoskupeniami ako NATO, OBSE, OSN), subregionálne bezpečnostné prostredie tvorené rôznymi jednotkami (suverénne štáty, nadnárodné korporácie, cezhraničné zoskupenia). Na najnižších úrovniach je to lokálne bezpečnostné prostredie a individuálne bezpečnostné prostredie. Veľký význam najmä v súvislosti s novými prístupmi k bezpečnosti (individuálna alebo humánna bezpečnosť) má práve individuálne bezpečnostné prostredie, v ktorom je základným aktérom jedinec (Buzan et al., 1998). Ďalšími určujúcimi pojmami pre skúmanie bezpečnosti ako už bolo vyššie spomenuté sú pojmy bezpečnostná hrozba, bezpečnostné riziko a bezpečnostná výzva. Uvedené pojmy sa v súčasnosti vo väčšine dokumentov používajú ako synonymá, niektorí autori však poukazujú na presnejšie definovanie týchto pojmov. Pojem hrozba býva vysvetľovaný ako prejav, gesto, opatrenie alebo čin, ktorý odráža schopnosť alebo zámer spôsobiť škodu, ktorý na strane ohrozeného vyvoláva obavy. Hrozba býva chápaná ako jav objektívneho charakteru. Pod pojmom riziko sa chápe sociálny jav subjektívneho charakteru, ktorý býva odvodený od hrozby (Eichler, 2006). Riziko môžeme teda chápať ako mieru nebezpečenstva, ktorá vyplýva z hrozby a je formovaná prostredníctvom ľudského činiteľa (Lasicová, 2006). My tieto pojmy rozlišovať nebudeme. Bezpečnostné hrozby a riziká sa najčastejšie delia na priame a nepriame, naliehavé alebo latentné, či z hľadiska sektorov bezpečnosti. Trochu novším pojmom je pojem bezpečnostná výzva. Vychádza z terminológie NATO a označuje javy prebiehajúce nezávisle na vôli daného subjektu, ktorý priamo neohrozujú, ale mohli by vyústiť v krízu či konflikt, v ktorom by mohol byť subjekt priamo angažovaný (Eichler, 2006).

Teoretické prístupy a Kodanská škola

Už sme spomínali že bezpečnostné štúdie sú pomerne mladým vedným odborom. Vzhľadom k tomu, v súčasnosti možno podľa prístupu ku skúmaniu bezpečnosti rozdeliť bezpečnostné štúdie do dvoch kategórií. Po prvé tradičné bezpečnostné štúdie zamerané na vojenskú bezpečnosť a štát, vychádzajúce z teórie realizmu. Bližšie tento prístup vysvetlíme v kapitole 1.3.1. Druhou kategóriou sú „kritické bezpečnostné štúdie“, ktoré sa snažia o prehĺbenie a rozšírenie klasického štátocentrického prístupu a poukazujú na ďalšie aspekty bezpečnosti. Príkladom môže byť Kodanská škola, Human security alebo ďalšie prístupy vychádzajúce z teórie sociálneho konštruktivizmu (Buzan et al., 2009). My sa pri našej práci zameriame predovšetkým na teoretický rámec, ktorý pre skúmanie bezpečnosti vytvorili predstavitelia Kodanskej školy. Táto škola nadviazala na tradíciu teórie medzinárodných vzťahov sociálneho konštruktivizmu. Jej agenda vznikla v rámci Inštitútu pre výskum mieru v Kodani a jej zakladateľmi sú Barry Buzan a Ole Waever. Medzi ďalších predstaviteľov školy patria Jaap de Wilde, M. Keltrup a P. Lemaitre. Ich agenda bola najlepšie objasnená v spoločnom diele Bezpečnosť: Nový rámec pre analýzu (1998). Základom tejto agendy a hlavným prínosom školy je koncept bezpečnostných sektorov, regionálnych bezpečnostných komplexov a sekuritizácie (Wiliams, 2008). Medzi základné pojmy, ktoré priniesla agenda Kodanskej školy a ktoré budeme používať možno zaradiť pojmy: bezpečnostný aktéri (referenčné objekty), aktéri sekuritizácie, funkcionálni aktéri, sekuritizácia a desekuritizácia, bezpečnostné komplexy a bezpečnostné sektory.

Etnická mapa Bosny a Hercegoviny (zdroj: www.lib.utexas.edu)

Ako sme spomenuli v predchádzajúcej kapitole, vymedzenie pojmu bezpečnosti sa vzťahuje priamo na konkrétny subjekt alebo subjekty, ktoré usilujú o jej zabezpečenie - teda aktérov bezpečnosti. Kodanská škola nazýva týchto aktérov referenčnými objektmi. Týmito aktérmi môžu byť jedinci, skupiny, spoločenstvá, štáty, aliancie, medzinárodné organizácie alebo medzinárodné spoločenstvo. Samotné chápanie pojmu bezpečnosti prešlo v minulosti (a prechádza aj v súčasnosti) svojim vývojom či už v rámci vedného odboru medzinárodné vzťahy, alebo v rámci bezpečnostných štúdií. S týmto pojmom sa môžeme stretnúť vo všetkých teóriách medzinárodných vzťahov. Tak ako sa odlišujú jednotlivé teórie, odlišuje sa aj chápanie pojmu bezpečnosti. V tejto súvislosti hrajú dôležitú úlohu práve typy aktérov bezpečnosti, pretože rôzne teórie stavajú do centra pozornosti rozdielnych aktérov bezpečnosti. Existencia rôznych bezpečnostných aktérov nám tiež utvára priestor pre skúmanie bezpečnosti v rôznych analytických rovinách a pre bližšie definovanie bezpečnostného prostredia (Lasicová, 2006). Kodanská škola zaviedla do pojmového aparátu bezpečnostných štúdií viacero nových pojmov. Jedným z nich je sekuritizácia. Z hľadiska teórie vytvorili škálu, na ktorej môže byť umiestnená akákoľvek verejná téma. Podľa toho téma môže byť depolitizovaná, politizovaná alebo sekuritizovaná. Sekuritizáciu je možné považovať za radikálnejšiu formu politizácie. Je to do istej miery subjektívny proces. Buzan pojem vysvetľuje ako „vyzdvihovanie určitej témy, ktorá tak začína byť chápaná ako existenčná hrozba, žiada si mimoriadne opatrenia a ospravedlňuje konanie vybočujúce zo štandardných mantinelov politických procedúr“ (Buzan et al., 2003). V spojitosti so sekuritizáciou, za ďalšie jednotky dôležité pre analýzu bezpečnostného prostredia považuje Kodanská škola aktérov sekuritizácie. Sú to aktéri, ktorí rozbiehajú proces sekuritizácie tým, že prehlasujú niečo za existenčne ohrozené. V prípade štátu to môžu byť vládne elity. Posledným typom aktéra sú funkcionálni aktéri. Sú to aktéri, ktorí urýchľujú bezpečnostnú dynamiku vzťahov.

Dimenzie bezpečnosti

Jednou z možností, ako akademická obec nazerá na fenomén bezpečnosti, je z pohľadu jej dimenzií. V zásade najjednoduchšie a najčastejšie je rozlíšenie na tvrdú bezpečnosť (Hard security) a nevojenskú bezpečnosť (Soft security). Toto členenie vychádza predovšetkým z historickej skúsenosti a z teórií medzinárodných vzťahov. V minulosti (do 90. rokov 20. storočia ) v kontexte medzinárodných vzťahov, hlavne vplyvom realizmu bol hlavným aktérom bezpečnosti predovšetkým „štát“ a bezpečnosť štátu bola považovaná za životný záujem štátu. Takéto chápanie bezpečnosti môžeme označiť ako klasické, alebo tradičné chápanie bezpečnosti. V rámci zmien vo svetovom politickom systéme po páde bipolarity a v súvislosti s objavením sa nových či staronových bezpečnostných hrozieb nevojenského charakteru a vznikom nových teórií medzinárodných vzťahov sa tento koncept ukázal ako nedostačujúci a na pojem bezpečnosť sa začalo nazerať z iných uhlov. Do popredia sa začali dostávať nevojenské aspekty bezpečnosti – nevojenská bezpečnosť. Na dôležitosť tohto konceptu poukázala najmä Kodanská škola, ktorá práve nevojenským aspektom bezpečnosti prisúdila existenciálny charakter, a rozšírila koncept o nových aktérov, hrozby a riziká. Nevyhnutnosť tohto pohľadu sa potvrdila hlavne po udalostiach z 11. septembra 2001, ale aj v dôsledku stále častejšie diskutovaných environmentálnych hrozieb. Práve Kodanská škola (Buzan, Waever) rozdelila bezpečnosť do sektorov. Tie sú definované ako „ pohľady na medzinárodný systém, ktoré stavajú do popredia jeden konkrétny aspekt vzťahov a interakcií medzi jeho jednotkami“ (Buzan et al.,1998). Celkovo definovali päť sektorov – vojenský, ekonomický, politický, societálny a environmentálny. Kodanská škola vytvorila teoretický nástroj pre analýzu bezpečnostnej politiky. Takto sa jej predstaviteľom podarilo definovať bezpečnosť širšie bez toho, aby popreli úlohu tvrdej bezpečnosti. Ani túto agendu však neobišla kritika za štátocentrickosť teórie a prílišný dôraz na sekuritizáciu ako rečový prejav a fakt, že nie všetky hrozby sú sekuritizované (napríklad hrozba HIV v Afrike) (Buzan et al.,2009). V oblasti mäkkej bezpečnosti je nutné spomenúť aj koncept „human security“, v centre záujmu ktorého sú ľudia a ľudské práva.

Armáda Bosny a Hercegoviny (zdroj: www.aco.nato.int)

Tvrdá bezpečnosť

Koncepcia tvrdej bezpečnosti bola hlavným prúdom v oblasti skúmania bezpečnosti a medzinárodných vzťahov do obdobia konca studenej vojny. Tvrdá bezpečnosť je základným predmetom výskumu tradičných bezpečnostných štúdií (tradicionalism). Tradičné bezpečnostné štúdie sa v súčasnosti delia do dvoch kategórií. Prvou sú strategické štúdie (strategic studies), ktoré sú pokračovaním línie z obdobia studenej vojny. Druhou kategóriou sú mierové výskumy (peace research). Za hlavných predstaviteľov tohto prístupu možno považovať Stephen Walt a David A. Baldvin (Buzan et al., 2009). Koncept býva často spájaný s vedúcou teóriou medzinárodných vzťahov obdobia studenej vojny – realizmom. V tomto období bola bezpečnosť spojená výlučne s vojenskými aspektmi a otázkami medzinárodného práva, bezpečnostná politika bola realizovaná prostredníctvom ozbrojených síl a bezpečnostných zložiek (Lasicová, 2006). V období studenej vojny bola vo vojenskom sektore dominantná globálna úroveň a udržanie mieru medzi dvoma blokmi. Pád bipolarity priniesol so sebou vlnu sekuritizácie v oblastiach východného bloku a do popredia sa dostala regionálna úroveň (snaha predísť regionálnym konfliktom - napríklad región západného Balkánu). Aj v súčasnosti tvorí vojenský sektor jednu z najdôležitejších línií skúmania bezpečnosti (Buzan, 1998).

Príslušník americkej námornej pechoty (vpravo) a Kosovskej oslobodenckej armády (vľavo) v roku 1999 (zdroj: www.defense.gov)

Tvrdá bezpečnosť z pohľadu Kodanskej školy (vojenský sektor)

V rámci vojenského sektora sú za hlavné bezpečnostné hrozby považované vojenské hrozby. Z hľadiska tvrdej bezpečnosti sú ostatné hrozby a riziká prehliadané, alebo len druhoradé. Hlavným dôvodom je, že vojenské hrozby, na rozdiel od iných hrozieb, bývajú úmyselné. Naznačujú riešenie ekonomických, spoločenských, či politických problémov hrubou silou a prehra vo vojne môže mať katastrofálne následky (genocída, pracovné tábory). Preto sú vojenské hrozby podľa analytického rámca Kodanskej školy príkladom existenčných hrozieb (Buzan et al., 1998). Vzhľadom k štátnemu teritóriu môžeme rozlíšiť vnútorné a vonkajšie hrozby. Najdôležitejším referenčným objektom (objektom skúmania) pre vojenský sektor teda pochopiteľne boli a sú štáty. Ďalej za aktérov bezpečnosti možno považovať medzinárodné aliancie, regionálne organizácie, prípadne medzinárodné spoločenstvo. Do istej miery je možné za referenčné objekty považovať jednotky v rámci štátu (národy, kmene), náboženstvá, spoločnosť, opozičné skupiny (napríklad separatistické hnutia, povstalci, národy žijúce v diaspóre či organizovaný zločin). Bezpečnosť je tradične zameraná na obranu územnej integrity štátu, na úrovni regionálneho a subregionálneho bezpečnostného prostredia (Buzan et al., 1998). Bezpečnosť v tradičnom chápaní sa opiera o anarchistický medzinárodný systém, moderný štát westfálskeho typu a mechanizmus rovnováhy síl (balance of power). Štáty sa podľa tohto konceptu snažia udržať si neustálym budovaním vojenských kapacít absolútnu suverenitu. Základom konceptu je myšlienka, že ak je v bezpečí štát, sú v bezpečí aj jeho občania (Buzan et al., 2009). Veľmi dôležitým aspektom v tomto koncepte je práve štátna suverenita, pretože na základe historickej skúsenosti je právo vládnuť podmienené schopnosťou uhájiť si tento nárok proti ozbrojenej opozícii vo vnútri alebo z vonku štátu. Podľa Buzana a Weavera agenda vojenskej bezpečnosti v praxi znamená schopnosť vlád odvrátiť vnútorné a vonkajšie hrozby voči svojej existencii, rovnako ako aj použitie vojenskej sily voči nevojenským hrozbám (Buzan et al., 1998). Aktérmi sekuritizácie vo vojenskom sektore sú najmä vládnuce elity v štátoch, pretože na základe svojho statusu majú legitímne právo na použitie vojenskej sily v hraniciach aj mimo hraníc štátu. Zároveň sú aktérom, ktorý disponuje najväčšími donucovacími prostriedkami v štáte. Medzi základnú funkciu vlád tiež patrí udržanie občianskeho poriadku a mierového stavu v krajine, administratívna správa, vydávanie zákonov a udržanie teritoriálnej celistvosti. Aktérmi sekuritizácie môžu byť rovnako aj predstavitelia medzinárodných organizácií (OSN, NATO, EU), vnútornej opozície a ďalších referenčných objektov (Buzan et al., 1998). V otázke sekuritizácie sú v koncepte vojenského sektora najdôležitejšie externé hrozby. Tu teoretici bezpečnosti berú na jednej strane do úvahy útočné a obranné kapacity štátu a vojenské kapacity a zámery ostatných jednotiek na strane druhej. Medzi dôležité faktory tu patria geografické charakteristiky a vzdialenosť, technologická vyspelosť, kvantitatívny a kvalitatívny charakter kapacít (Buzan et al.,1998). Podľa nášho názoru, vo veci sekuritizácie a desekuritizácie vojenských hrozieb sú rovnako dôležité aj vzťahy medzi štátmi na rôznych úrovniach (ekonomické, politické, kultúrne), rovnako ako aj ideológie (v minulosti studená vojna, v súčasnosti islamský terorizmus). Kodanská škola tiež poukázala na zmenu v chápaní vojenského sektora. Naznačuje, že sa nemusí týkať výlučne existenčných hrozieb. Napríklad štáty Severoatlantickej aliancie udržujú početné ozbrojené sily napriek tomu, že im nehrozia žiadne existenčné vojenské hrozby. Ozbrojené sily môžu byť použité ako politický nástroj, alebo pre riešenie vzdialených hrozieb v mierových misiách.

Mäkká bezpečnosť (sektory mäkkej bezpečnosti)

Ako sme už spomínali, koniec studenej vojny priniesol mnohé zmeny. Došlo k zmene štruktúry svetového politického systému z bipolarity na unipolaritu (unimultipolaritu). Spojené štáty americké na čas zaujali pozíciu hegemóna a rozpad socialistického bloku spôsobil jeho bývalým štátom mnohé problémy spojené s prechodom k demokracii a trhovému hospodárstvu. Mnohé bývalé socialistické republiky sa dostali do pozície slabých štátov. Zároveň v posledných rokoch sa stále viac ekonomicky aj mocensky dostávajú do popredia niektoré bývalé rozvojové krajiny. Svet sa stal globalizovanejším, no na druhej strane mnohé krajiny sa začali integrovať na regionálnej úrovni. S pádom bipolarity sa stratila aj bezprostredná hrozba nukleárneho konfliktu, ale čoskoro sa objavilo veľké množstvo nových (staronových) bezpečnostných hrozieb. Najvýstižnejšie tento fakt vystihuje výrok Jamesa Woolseyho, ktorý situáciu ohodnotil nasledovne: „Zabili sme veľkého draka, ale teraz sme sa objavili v džungli spolu s veľkým množstvom jedovatých hadov“ (Calk, 2000). Do centra záujmu sa dostali asymetrické hrozby, terorizmus, ekonomické, energetické a humanitárne krízy a ekologické katastrofy. Výrazným problémom sa stali slabé štáty. Dôležitý je aj fakt, že tradičné bezpečnostné štúdie nedokážu riešiť niektoré otázky týkajúce sa bezpečnosti - napríklad problém emigrácie môže byť vnímaný ako existenčná hrozba (Wiliams, 2008). Všetky tieto zmeny so sebou priniesli aj prehodnotenie tradičného pohľadu na medzinárodnú bezpečnosť. Táto situácia si vyžiadala vznik nových prístupov na teoretickej aj praktickej úrovni. Ako sme už spomínali alternatívu ponúkli predstavitelia Kodanskej školy, ktorý zadelili bezpečnosť do sektorov (jeden vojenský a štyri nevojenské), čím rozšírili okruh bezpečnosti a umožnili analýzu týchto nových hrozieb. Významným konceptom, ktorý sa dá zaradiť k dimenzii mäkkej bezpečnosti, je koncept „ľudskej bezpečnosti“. Tento koncept je zároveň politickou agendou OSN. Vznikol v roku 1994 v rámci Rozvojového programu OSN4 a Správy o rozvoji spoločnosti5 pod názvom „human security“. Základnou myšlienkou tohto konceptu je fakt, že v centre záujmu všetkých bezpečnostných iniciatív je človek (Floyd, 2007). Dôvodom, ktorý v súčasnosti prevažuje misku váh na stranu mäkkej bezpečnosti je fakt, že mäkké hrozby voči bezpečnosti (hlad, nedostatok pitnej vody, choroby) zabijú každoročne milióny ľudí, o mnoho viac ako toľko diskutované tvrdé bezpečnostné hrozby (Thakur, 2003).

Sektory mäkkej bezpečnosti z pohľadu Kodanskej školy

Z pomedzi sektorov s výnimkou vojenského sektoru je všeobecne najväčšia pozornosť venovaná societálnemu sektoru (spoločenský sektor, humánny sektor), ktorý stál pri vzniku koncepcie Kodanskej školy. Tejto téme je venovaná široká agenda, najmä otázke migrácie a „stretu civilizácií“ (Buzan, 1991). Buzan a Waever v tomto sektore definovali ako referenčné objekty akúkoľvek väčšiu skupinu ľudí, ktorí majú spoločnú identitu, ktorá sa stáva ohrozenou. Môže ísť o rodinné väzby, obec, región, triednu príslušnosť. V súčasnosti sú najvýznamnejším referenčným objektom národy, národnostné menšiny, etnické skupiny, civilizácia, náboženské systémy a rasy. Je to jediný sektor mäkkej bezpečnosti, kde nie je hlavným aktérom štát (Buzan et al., 2009). Geografické hranice referenčných objektov sa väčšinou nezhodujú s hranicami štátov. Za sekuritizáciu v tomto sektore sa dá považovať, napríklad keď opozičné skupiny v snahe uchopiť moc prehlasujú, že vláda ohrozuje národ. Rovnako v tomto sektore operujú rôzne sociálne hnutia: nacionalistické, antiimigračné, antiintegračné, alebo hnutia národnostných menšín, snažiace sa získať autonómiu alebo samostatnosť (Buzan et al., 1998). Príkladom môže byť aj sekuritizácia náboženských tém, tá ale býva väčšinou spojená s národnostnou alebo etnickou príslušnosťou. Sekuritizačnými aktérmi v tomto prípade sú zväčša zástupcovia (legitímni i nelegitímni) jednotlivých spoločenských skupín. Úlohu funkcionálnych aktérov najčastejšie zohrávajú médiá. Rôzne spoločnosti pociťujú rôzne hrozby ako existenčné. Za bezpečnostné hrozby v tomto sektore môžeme považovať všetko, čo existenčne ohrozuje určitú spoločnosť. Kodanská škola za hlavné hrozby považuje migráciu (presun obyvateľstva), horizontálne súperenie (súperenie medzi minimálne dvoma spoločnosťami - napríklad menšiny v rámci štátov, menšie krajiny sa obávajú kultúrneho vplyvu väčších susedov, stret civilizácií) a vertikálne súperenie (problémy týkajúce sa politickej integrácie či fragmentácie) (Buzan et al., 1998). Za ďalšie hrozby možno považovať nezamestnanosť, úbytok obyvateľstva, genocídu, epidémie, kriminalitu a organizovaný zločin. Z globálneho pohľadu Buzan a Waever za najväčšie problémy v tomto sektore považujú polarizáciu bohatý sever a chudobný juh spojenú s migráciou, chorobami a organizovaným zločinom. Druhým problémom je globalizácia, predovšetkým stret civilizácii a westernizácia (Buzan et al., 1998). Societálny sektor je pevne previazaný s vojenským a politickým sektorom (Stone, 2009).

Príslušníci jednotiek KFOR v srbskej provincii Kosovo (zdroj: www.rnw.nl)

Druhým sektorom mäkkej bezpečnosti ktorý Buzan a Waever zahrnuli do konceptu je politický sektor. Jeho základom je organizačná stabilita spoločenského usporiadania. Politický sektor zahŕňa všetky nevojenské hrozby voči štátnej suverenite. Predmetom politickej bezpečnosti je ohrozenie legitimity alebo uznania politických jednotiek, štruktúry, procesov alebo inštitúcií. V ponímaní Kodanskej školy je sekuritizácia politickým aktom, to znamená že do istej miery všetky hrozby patria aj do politického sektora. Politická bezpečnosť sa ale zameriava na hrozby, ktoré patria výlučne do tohto sektora. Hlavným aktérom (referenčným objektom) v tomto sektore je štát, ako politická organizácia (Buzan et al., 2003). Za ďalších aktérov Kodanská škola považuje nadštátne útvary (Európska únia), spoločenské skupiny so silnými politickými inštitúciami (národnostné menšiny), medzinárodné hnutia (cirkvi, ideové politické hnutia), prípadne medzinárodné právo, medzinárodné organizácie. Dôležitú úlohu tu zohrávajú systémoví aktéri (OSN, NATO). Aktérmi sekuritizácie sú politická reprezentácia, predstavitelia danej politickej štruktúry (EU, OSN), lídri spoločensko-politických skupín, médiá, nevládne MO a skupiny štátov odvolávajúce sa na systémových aktérov ako OSN (v prípade ohrozenia princípov medzinárodného spoločenstva) (Buzan et al., 1998). Za hlavnú hrozbu v tomto sektore možno považovať existenčné ohrozenie idei, na ktorej politické inštitúcie stoja. S tým je spojené ohrozenie stability politického poriadku, politickej ideológie, vládnej štruktúry alebo suverenity. V prípade že pôjde o štát, ako hlavného aktéra v tomto sektore, najväčšou hrozbou bude práve akékoľvek ohrozenie suverenity štátu z vnútra či z vonku. Hrozby voči suverenite štátu bývajú sekuritizované a sú urobené kroky k zabezpečeniu bezpečnosti (Buzan et al., 1998). Hrozbou pre štát môžu byť národy alebo národnostné menšiny (Kurdi v Turecku, Albánci v Srbsku, Macedónsku), ideológia či náboženstvo. Napríklad Thakur považuje za najväčšiu hrozbu voči štátnej bezpečnosti a suverenite štátu nacionalizmus (Thakur, 2006). Medzinárodné organizácie môžu sekuritizovať porušenie princípov alebo ideí (OSN v prípade genocídy). Príkladom hrozby môže byť aj prílišná integrácia, pretože v rámci nej môže byť ohrozená suverenita štátu (príkladom sú obavy členských štátov EU). Hrozbou v tomto sektore môže byť ďalej odmietnutie, spochybnenie, porušenie medzinárodnej zmluvy (napríklad NPT), alebo spochybňovanie medzinárodného spoločenstva (Buzan et al., 1998). Tretím sektorom je ekonomický sektor. V centre záujmu tohto sektora sú vzťahy medzinárodného politického systému a medzinárodnej ekonomiky. Podľa Buzana a Waevera v tomto sektore dominujú tri teórie: merkantilizmus, liberalizmus a socializmus (Buzan et al., 1998). V súčasnom globalizovanom svete, a v dôsledku súčasnej hospodárskej krízy sú hrozby vyplývajúce z tohto sektora diskutované čoraz častejšie. Tento sektor je tvorený veľkým množstvom vzťahov a vzájomných závislostí, ktoré nie sú vždy celkom jednoznačné. Rovnako, ekonomický sektor je previazaným s ostatnými sektormi a existuje tu spätná väzba. Od ekonomickej bezpečnosti závisí vojenská bezpečnosť aj bezpečnosť štátu (Stone, 2009). Medzi hlavných aktérov podľa Kodanskej školy v tomto sektore patria jednotlivci, štáty (národné hospodárstva), firmy, banky, nadnárodné monopoly, medzivládne organizácie (WTO, NAFTA, EU, WB), trh či finančný systém. V tomto sektore existujú rôzne existenčné hrozby v závislosti od jednotlivých aktérov. Z pohľadu jednotlivcov sú to hrozby, ktoré ohrozujú naplnenie základných ľudských potrieb (dostatok potravy, pitnej vody, obydlie). V prípade národného hospodárstva môže byť hrozbou zánik veľkých podnikov, ktoré ho existenčne ohrozujú. Ak je ohrozené hospodárstvo, je ohrozená aj ekonomická bezpečnosť jednotlivcov. Hrozbou ekonomickej bezpečnosti môžu byť štrajky, blokáda (napríklad Kuba), nedostatok energetických zdrojov. Ako hrozbu pre štát teoretici Kodanskej školy v tomto sektore uvádzajú stratu konkurencieschopnosti v medzinárodnom prostredí (jedna z príčin pádu socialistického bloku) (Buzan et al., 1998). Najväčšou hrozbou, ako sa v posledných rokoch ukázalo, sú systémové krízy, ktoré môžu ohroziť celý medzinárodný ekonomický systém. Aktérmi sekuritizácie v tomto prípade môžu byť vlády, predstavitelia odborov, MO alebo akademická obec a iní aktéri. Posledným sektorom je environmentálny sektor. Sekuritizácia environmentálnych tém je pomerne novým fenoménom. Aktérom v tomto sektore je predovšetkým životné prostredie, zachovanie biosféry a ekosystémov. Napriek tomu, hrozby nie sú zamerané proti Zemi, ale proti ľudstvu, ktoré je teda možné tiež charakterizovať za referenčný objekt. Podľa Buzana a Waevera v tomto sektore existujú dve agendy: politická a vedecká. Obe spolu pôsobia na sekuritizáciu aktuálnych tém. Aktérmi sekuritizácie v tomto sektore sú teda hlavne vlády, sociálne hnutia a medzinárodné organizácie. Podľa teoretikov Kodanskej školy sa hrozby v tomto sektore dajú zaradiť do troch skupín. Prírodné hrozby, hrozby zapríčinené ľudskou činnosťou, ktoré možno považovať za existenčné hrozby a hrozby, ktoré nie sú existenčným ohrozením ľudstva (Buzan et al., 1998). Sú to teda hrozby ako prírodné katastrofy (zemetrasenia, vlny tsunami, sopky), degradácia životného prostredia, globálne otepľovanie, energetická bezpečnosť alebo nedostatok prírodných zdrojov. Na jednotlivé sektory bezpečnosti nie je možné nazerať ako na samostatné celky, ktoré sú od seba izolované. Buzan často poukazuje na fakt, že: „každý sektor je definovaný hlavnými črtami, usporiadaním a prioritami v bezpečnostnej problematike, ale vždy je prepletený s ostatnými sektormi v sieti vzťahov“ (Buzan, 1991).

Mäkká bezpečnosť podľa konceptu „Human security“

Ako sme už spomínal, tento koncept vznikol v rámci Rozvojového programu OSN v súvislosti so Správou o rozvoji spoločnosti z roku 1994, ktorú vypracoval Mahbub ul Haq. Koncept bol pôvodne zameraný na ochranu dvoch základný slobôd definovaných v preambule Všeobecnej deklarácie ľudských práv: oslobodenie od strachu a oslobodenie od núdze. Častou diskutovanou otázkou v rámci konceptu je, ktorej z týchto slobôd venovať väčšiu pozornosť. Postupne sa tento koncept stal doktrínou sprevádzajúcou zahraničnú politiku a podporu medzinárodného rozvoja, ako aj politickým nástrojom OSN (Alkire, 2003). Na rozdiel od tradičného chápania bezpečnosti sa na bezpečnosť nenazerá v súvislosti s vojnou medzi štátmi, ako v prípade národnej bezpečnosti, kde je povinnosťou jednotlivcov voči svojej vláde zabíjať, alebo byť zabitý. Naopak, v tomto prípade sú jednotlivci (alebo všeobecne ľudia) v centre záujmu, analýz a politiky a štáty sú kolektívnym nástrojom na ochranu ľudského života a zabezpečenie ľudského blahobytu. Základom je teda bezpečnosť ľudí voči hrozbám pre ich osobnú bezpečnosť a život (Thakur, 2006). Podľa definície Oxfordskej univerzity, „cieľom ľudskej bezpečnosti je ochrániť základné životné potreby všetkých ľudí od všadeprítomných závažných hrozieb spôsobom, ktorý umožní dlhodobé naplnenie ich existencie“ (Alkire, 2003). Ľudská bezpečnosť znamená ochranu základných slobôd dôležitých pre život. V praxi znamená vytvorenie politických, sociálnych, environmentálnych, ekonomických, vojenských a kultúrnych systémov, ktoré spolu pre ľudí vytvoria priestor pre prežitie, živobytie a dôstojnosť (United nations, 2009). Koncept ľudskej bezpečnosti uznáva, že ľudia a komunity môžu byť ohrozené v dôsledku udalostí, ktoré sami nemôžu ovplyvniť, ako napríklad finančná kríza, násilné konflikty, AIDS, nedostatočná zdravotná starostlivosť, nedostatok pitnej vody, teroristické útoky, znečistenie životného prostredia či živelné pohromy (Alkire, 2003). Koncept je charakterizovaný týmito črtami: zameranie na ľudí, viacsektorovosť, komplexnosť, zameranie na prevenciu a ponímanie problémov vždy v úzkom kontexte (United nations, 2009). Teda aj tento koncept je podobne ako koncept Kodanskej školy založený na viacsektorovom prístupe. Podľa typov hrozieb sa ľudská bezpečnosť delí na sedem druhov bezpečnosti. Je to ekonomickú bezpečnosť, kde hlavnými hrozbami sú nezamestnanosť a pretrvávajúca chudoba. Potravinovú bezpečnosť, ktorá považuje za hlavné hrozby hlad vo svete, nedostatok potravy v niektorých krajinách. Zdravotná bezpečnosť, ktorá sa zaoberá hrozbami ako smrteľné infekčné choroby, podvýživa, nebezpečné potraviny a nedostatočná zdravotná starostlivosť. Environmentálnu bezpečnosť, kde hlavnými hrozbami sú environmentálna degradácia, vyčerpanie prírodných zdrojov, prírodné katastrofy, znečistenie. Ďalej je to osobná bezpečnosť, ktorá za hlavné hrozby považuje zločin, fyzické násilie, domáce násilie či nútenú detskú prácu. Spoločenská bezpečnosť za hrozby považuje etnické, náboženské či iné napätie založené na báze rozdielnych identít. Posledným typom je politická bezpečnosť. V tomto koncepte sú hlavnými hrozbami politický nátlak a narušovanie ľudských práv (United nations, 2009).

Srbský biskup Teodosije (v strede) s veliteľom misie UNMIK v srbskej provincii Kosovo Joachimomo Rueckerom (vľavo) (zdroj: www.kosovo.net)

Prístup je zameraný najmä na prevenciu pred hrozbami. To znamená ochranu pred spomínanými hrozbami, ktorú by mali zabezpečiť štáty, ďalej medzinárodné či regionálne organizácie, mimovládne organizácie a súkromný sektor. Ďalším dôležitým prvkom v rámci prevencie je snaha o posilňovanie možností jednotlivcov a spoločenstiev čeliť týmto hrozbám (Alkire, 2003). Kontroverzným je prístup konceptu k štátu. Na jednej strane ho považuje za základného ochrancu ľudskej bezpečnosti, na druhej strane je jednou z hlavných hrozieb voči osobnej bezpečnosti. Chápanie problematiky v kontexte tiež znamená, že prístup rozlišuje globálnu, regionálnu, a lokálnu úroveň bezpečnostných vzťahov. Medzi príklady uplatňovania ľudskej bezpečnosti v praxi možno zaradiť aktivity agentúr OSN (UNDP, UNICEF, WHO, ILO, UNHCR….) v problémových oblastiach, koncept humanitárnej intervencie, alebo uzatváranie medzinárodných zmlúv (Ottawskú dohodu o zákaze protipechotných mín, Dohoda o zákaze kazetovej munície). Dalo by sa povedať, že koncepty Kodanskej školy a Ľudskej bezpečnosti sú si do istej miery dosť podobné. Oba koncepty sú založené na viacsektorovom prístupe k bezpečnosti a vnímajú ju na úrovni rôznych analytických rovín. Na druhej strane výrazný rozdiel je v referenčnom objekte. V koncepte Ľudská bezpečnosť sú ním všeobecne ľudia, či už jednotlivci alebo skupiny. V koncepte Kodanskej školy je veľké množstvo referenčných objektov, najvýznamnejším referenčným objektom je však štát, a koncept je do istej miery štátocentrický. Základom Kodanskej školy je analýza bezpečnosti, bezpečnostného prostredia a tento prístup ponúka nástroje na túto analýzu. Konceptu ľudskej bezpečnosti tieto analytické nástroje chýbajú, ale na druhej strane ako agenda OSN má silné normatívne nástroje. Je zameraná na identifikáciu existenčných hrozieb pre jednotlivcov alebo skupiny, ktoré dokáže „sekuritizovať“ a tým zabezpečiť ich bezpečnosť (Floyd, 2007).

Teória bezpečnostných komplexov

Na začiatku tejto podkapitoly by sme chceli definovať teóriu bezpečnostných komplexov a vysvetliť čo je bezpečnostný komplex. Klasická teória bezpečnostných komplexov (ďalej RSCT14) bola vytvorená zástupcom Kodanskej školy B. Buzanom v roku 1983. Od vtedy bola teória niekoľkokrát prehodnotená. Počas našej analýzy sa budeme pridržiavať analytického rámca a budeme využívať práve teoretický prístup RSTC. Táto teória vyzdvihuje existenciu regionálnych subsystémov, ktoré sú objektom bezpečnostnej analýzy a podáva analytický rámec pre štúdium týchto systémov. Prínosom teórie bezpečnostných komplexov je práve zameranie sa na regionálnu úroveň, ako medzičlánok medzi štátnym a globálnym systémom. Pojem región tu označuje kompaktné geografické územie tvorené štátmi, subregión označuje časť regiónu (niekoľko štátov) a mikroregión označuje podjednotky v rámci hraníc jednotlivých štátov. Kľúčovú úlohu v teórii zohráva štát a hlavná pozornosť je venovaná vojenskému sektoru, čo ale neznamená, že nie je aplikovateľná na ďalšie sektory (Buzan, 1998). Prístup je zameraný na bezpečnosť a cieľom analýz je mapovanie spôsobu, ktorým je bezpečnosť v regióne aktérmi dotváraná. Teória sa zameriava na regionálne a subregionálne bezpečnostné prostredie a regionálne bezpečnostné vzťahy. Toto smerovanie sa stalo aktuálnym hlavne vzhľadom k rozpadu bipolarity a súčasným tendenciám k multipolarite v medzinárodnom prostredí. Základom teórie je premisa, že politické a vojenské hrozby pôsobia silnejšie na malú, ako na veľkú vzdialenosť a že štáty sa skôr obávajú svojich bezprostredných susedov, ako vzdialených mocností. B. Buzan definuje bezpečnostný komplex (RSC15) ako „skupinu štátov, ktorých hlavné bezpečnostné náhľady a starosti sú natoľko previazané, že problémy národnej bezpečnosti každého z nich nie je možné primeraným spôsobom analyzovať oddelene “ (Buzan et al., 1998). Bezpečnostné komplexy pozostávajú z dvoch alebo viacerých štátov, ktoré predstavujú geograficky ucelené územie a vzťahy medzi nimi sú založené na princípe vzájomnej bezpečnostnej závislosti. Klasickými jednotkami v RCST sú štáty a aktérmi sú klasickí aktéri bezpečnosti (skupiny, spoločenstvá, štáty, aliancie, medzinárodné organizácie alebo medzinárodné spoločenstvo). Základná štruktúra bezpečnostných komplexov je tvorená štyrmi základnými zložkami. Týmito zložkami sú, ako prvé hranice, ktoré oddeľujú RSC od susedných komplexov. Po druhé, anarchistická štruktúra, ktorá predstavuje usporiadanie jednotiek v systéme a rozdiely medzi nimi. Po tretie, sociálna konštrukcia, ktorá zahŕňa vzťahy priateľstva a nepriateľstva. Po štvrté, polarizácia, ktorá naznačuje rozloženie moci medzi hlavnými jednotkami. Samotné komplexy sú považované za výsledok anarchistického systému medzinárodných vzťahov. Sú to anarchistické subsystémy s vlastnými vnútornými štruktúrami. Na existenciu bezpečnostných komplexov nemajú vplyv len väzby a vzťahy vo vnútri komplexu, ale aj vonkajšie sily, ktoré môžu do komplexu prenikať. Analytický rámec teórie bezpečnostných komplexov obsahuje viac úrovní. Sú to vnútorná bezpečnosť jednotlivých štátov v komplexe (regióne), vzťahy v rámci jednotiek komplexu, vzťahy medzi komplexmi a vzťah komplexu s globálnymi mocnosťami (Buzan et al., 2003). Na najvyššej úrovni môže existovať veľmocenský komplex, ktorý môže ovplyvňovať dianie v ostatných komplexoch. Bezpečnostné komplexy nie sú statické modely, ale dochádza v nich k neustálym zmenám a interakciám medzi ich jednotkami. Výsledky týchto interakcií je možné zaradiť do štyroch kategórií. Sú to, zachovanie status quo v prípade, že základná štruktúra komplexu sa nezmení. Po druhé, vnútorná transformácia v prípade, že sa zmení základná štruktúra komplexu, ale bez zmeny jeho vonkajšej hranice. Po tretie, vonkajšia transformácia v prípade, že sa zmení základná štruktúra aj vonkajšie hranice komplexu. Poslednou možnosťou je prekrytie, kedy do fungovania regionálneho komplexu vstupuje jedna alebo viac mocností, a svojou prítomnosťou potlačí dynamiku vzťahov v komplexe (Buzan et al., 1998). V RSCT v rámci regiónu popri bezpečnostných komplexoch existuje aj kategória bezpečnostného subkomplexu. Bezpečnostný subkomplex je definovaný rovnako ako RSC, s tým rozdielom, že subkomplex je obklopený väčším komplexom, ktorý má naň výrazný vplyv a silné väzby na jeho jednotky (Buzan et al., 2003). Prístup Kodanskej školy k problematike RSC nám dovoľuje nazerať na komplexy z pohľadu jednotlivých bezpečnostných sektorov. So zreteľom na princípy RSCT pri analyzovaní vybraného regiónu (subregiónu) budeme postupovať na základe prístupu, ktorý pre analýzu vytvorili predstavitelia Kodanskej školy v publikácii Regions and powers. Pri našej analýze budeme postupovať v nasledujúcich bodoch:

1. V prvej časti analýzy definujeme Západný Balkán ako subkomplex bezpečnostného komplexu EU, objasníme toto stanovisko a geograficky vymedzíme RSC Západný Balkán.

2. Popíšeme proces historického formovania regiónu. Budeme venovať vzniku základných jednotiek komplexu, formovaniu ich základných čŕt a čŕt regiónu ako celku. Zároveň sa budeme snažiť zhrnúť základnú štruktúru RSC. Zameriame sa na vzťahy priateľstva - nepriateľstva medzi aktérmi RSC, distribúciu moci, integračné alebo anarchistické tendencie.

3. Nasledujúcej časti analýzy určíme základných bezpečnostných aktérov, referenčné objekty a najvýraznejšie problémy, ktoré definujú RSC.

4. Poslednou časťou našej analýzy bude popis dynamiky vzťahov medzi vybraným RSC a susednými komplexmi a medzinárodným systémom (určujúcim, vzhľadom na integračné tendencie tu bude vzťah subregiónu Západný Balkán a regiónu EU) (Buzan, 2003).

Pokračovanie druhej časti >

Pokračovanie tretej časti >